Príbeh otroka Zartušta

Ospravedlňte mi moju dlhodobú neprítomnosť, ale viete, skúškové obdobie a menšia tvorivá kríza mi na dlhší čas znemožnili písať, a napokon, teraz sa konečne vraciam, a to rovno s novou Cisárovnou Indie. Dúfam, že oceníte trochu romantiky, ktorú som si tam dovolila pridať. V ďalšej časti toho bude ešte viac (napokon, Rumejsa sa už dostáva do toho správneho veku...) ale buďte trochu trpezliví...







Ak sa pýtate, odkedy som otrokom, tak vedzte, že si to už vlastne ani nepamätám. Ľudia, čo to vedia lepšie, tvrdia, že som spomienky na svoj život pred tým, než ma zajali, vytesnil z pamäte, pretože boli svojou krásou alebo naopak hrozivosťou priveľmi bolestné. Moja najstaršia spomienka pochádza z čias, keď som mal desať rokov a sedel som skrčený v kúte, zatiaľ čo banda moslimských chlapcov ma ťahala za vlasy, kopala a nadávala mi do uctievačov ohňa.


Áno, som vyznávačom zoroastrizmu, no a? Množstvo otrokov v paláci neboli moslimovia, alebo to aspoň boli sunniti, tunajšou šiítskou majoritou tradične opovrhovaní rovnako ako takzvaní neveriaci. Pre týchto ľudí nie je rozdiel medzi sunnitom, odpadlíkom, a neveriacim z „ľudu knihy“ – čiže židom alebo kresťanom. Považujú ich za bytosti síce druhej kategórie, ale predsa len hodných pozornosti, za predpokladu, že im majú čo ponúknuť alebo naopak potrebujú bezprostrednú ochranu. Jazídi a zoroastristi, ktorí sa v Perzií vyskytujú, sú na tom horšie: nemajú nijaké práva a ktokoľvek si z nich kedykoľvek môže spraviť otrokov alebo ich beztrestne zabiť.


Odkedy vtedajší šach prepadol náboženskému fanatizmu, rozhodol sa zbaviť všetkých „neveriacich“, ktorým zákony neposkytovali ochranu, čiže tých, ktorých nespadali do kolónky „kacírov“ alebo „ľudí knihy“. U nás v Perzií to, prirodzene, znamenalo, že moji ľudia sa ocitli v ohrození životov a museli odísť, ak si chceli zachrániť život. Neskôr, keď som sa dostal na územie Osmanov, prekvapilo ma, koľko našincov žije v okolí Mosulu, kde sa dovtedy nemohli pre nepriazeň irackého kráľa usadiť; Turci ich však privítali s otvorenou náručou ako nových platičov daní a pracovnú silu, ktorá možno prinesie trochu života do chudobných západných provincií. Ešte zvláštnejšie sa mi zdalo, keď si ma asi dvadsaťpäť-, tridsaťročného zavolala moja pani do svojej kancelárie, kde oblečená do hrubého zimného kaftanu čítala akýsi list, pravdepodobne diplomatickú depešu. „Počúvaj, Zartušt, toto je neuveriteľné... Všetci v Istanbule nediskutujú o ničom inom ako o sultánových najnovších rozhodnutiach vyprovokovaných masívnymi protestami – zaistiť ľuďom slobodu slova a vyznania... Nie je to smiešne? Len si predstav, čo by s tebou bolo, keby si vtedy naozaj zdrhol za rodinou!“

„Aj tak by som bol otrokom.“ povedal som trochu rezervovane.

Pani sa usmiala. „Ja viem. A preto by som ti aj rada dala slobodu... Ale bohužiaľ nemôžem. Nechcem prísť o takého verného služobníka.“

„Ani ja vás nechcem opustiť, madam, hoci by som, samozrejme, rád občas videl príbuzných.“

Rumejsa sa usmiala. „Iste. Na budúci týždeň by som ti mohla dať dovolenku, ak by samozrejme niekto šiel s tebou... Šahrazád má príbuzných vo Vane, tak ako ty, mohli by ste ísť spolu.“

„Ste veľmi láskavá.“ vyjachtal som.

„Vieš, že to som vždy k tým, čo sú mi verní – a ty si najvernejší zo všetkých.“

-------------------------------------------------

Hoci Rumejsa Šaktí bola dobrá šiítka (aj keď, ako by ste povedali vy, sekulárna), necítila nijaký odpor ani k inovercom, ak jej mohli byť v niečom užitoční. Ja, obyčajné malé páža, som jej pozornosť upútal trochu nezvyčajným spôsobom – spevom a tancom. Viete, od malička som mal rád hudbu. Považoval som to za spôsob úniku pred nezávideniahodným osudom a vyjadrenia svojej identity aj iným spôsobom ako len povedaním „som otrok, učeň prekliateho Zaratuštru, ale inak o sebe nič neviem“. Jedného dňa Veľká Begum a maličká princezná Ferešte usporiadali v háreme menšiu oslavu, a ja, ešte páža, som sa tam nejako pritáral zo selamliku. Keď som pochopil, kde som sa to ocitol, spočiatku som sa zháčil, no potom som si uvedomil, že keby ma zabili za to, že trávim čas s begovými ženami a dcérami, vlastne by to nebolo o toľko horšie ako byť šikanovaný synmi čističov záchodov. Nuž som teda pokrčil plecami a vydal sa v ústrety vlastnej skaze.

Chvíľu som sa dobre zabával a pomyslel si, že posledné chvíle života prežívam naozaj znamenito, no potom si ma všimla jedna z dievčín, asi osemnásťročná, krehko vyzerajúca slečna s tmavou pleťou. Keby to bola akákoľvek iná, asi by ma vydala katom, no ona ma len rozčúlene chytila za ucho a odviedla na hranice mužských a ženských apartmánov. „Čo si to dovoľuješ, očumovať nás?!“ zrevala. Mala nesmierne silný stisk a vyzerala ozaj zúrivo.

Vydýchol som. „Výsosť, pokorne prijmem smrť, ak si myslíte, že je to pre mňa dostatočný trest.“

Prižmúrila oči. „Ty si jedno z pážat?“
„Áno, pani.“

„A aj napriek tomu sa nebojíš smrti?“
„Nie...“
„Potrebujem takých mládencov – všetci vyšší dôstojníci ich potrebujú. Skutočne ťa ani trochu netrápi, že zomrieš?!“

„Môj život je horší než smrť, pani, takže aspoň zomriem šťastný, že som pred smrťou videl vašu tvár a zatancoval si.“

Vyzerala zamyslene. „Myslíš si, že máš ťažký život?“

„Nemám na tomto svete nikoho, pani moja, a všetci mnou pohŕdajú, pretože som uctievač ohňa.“

„Mne také veci nevadia – hlavne keď ti pomôžu vyrovnať sa s hrozbou smrti. Koľko máš rokov?“

„Trinásť, madam.“

„A ako ťa volajú?“

„Zartušt.“

„Nemáš priezvisko? Ani sa na nijaké nepamätáš z čias, keď si bol ešte slobodný?“

„Ja sa nepamätám na vôbec nič z toho obdobia.“

„Koľko ti platia?“

„Nie veľa, pani, len dva strieborné každý mesiac, a k tomu ma kŕmia zvyškami z kuchyne. Dostávam tiež čistú posteľnú bielizeň, drevo na kúrenie, mydlo a písacie potreby, kedykoľvek potrebujem.“

„Ty vieš písať?“

„Áno, naučili ma to tu, ale nemám veľmi čo, pretože nepoznám žiadnych svojich príbuzných a nevediem si ani denník.“

„Vieš jazdiť, Zartušt? Aspoň na mulici?“

„Áno, pani, ale nie na koni, len, ako ste povedala, na mulici.“

Uškrnula sa. „A ako by sa ti páčilo zarábať dvadsať strieborných za mesiac, dostávať každý deň teplý aš a pilav, a veľa cestovať? Bolo by to, pravda, veľmi náročné, ale možno by si to zvládol...“

„Kde ma chcete zamestnať, pani?“

„Ako svojho zbrojnoša, Zartušt. Nevyzeráš príliš krehký, a navyše nemáš čo stratiť. Možnože je len dobré, že na svete nikoho nemáš a tebe samému je tvoj život ľahostajný... Nevyžadujem od teba nič viac a nič menej ako sprevádzať ma na ťaženia, starať sa o moju zbroj a v prípade zranenia aj o mňa, podávať mi pomocnú ruku vždy, keď to budem potrebovať a predovšetkým ma absolútne vo všetkom poslúchať a byť mi verný! Myslíš, že to zvládneš?“

Súhlasil som s tým, hoci som si bol vedomý toho, aká je to zodpovedná úloha, ako aj toho, že sa mi dostane absolútnej dôvery od dievčaťa, ktoré takmer nepoznám, no už teraz som vedel, že sa mi páči.

--------------------------------------------------------------------

Môj bezútešný život sa skončil v okamihu, keď sa Jeho Veličenstvo beg aj napriek postupujúcej reume rozhodol vytiahnuť do boja – tým nemyslím, že som vtedy umrel, ale že som si polepšil úplne iným spôsobom. Begum, drobná, pekná slečna, mala v tom čase v armáde značnú podporu, a tak nečudo, že sa v armáde začalo šuškať, že ju beg onedlho vyhlási za oficiálnu následníčku. Vojaci z pluku, kde sa zaúčala, voči nej mali značný rešpekt a nikto si nevedel predstaviť, že by trón zdedil niekto iný. Bola tu, pravda, istá možnosť, že svoj nárok na Chorasán uplatní sám šach, ale ten by sa iste dal uchlácholiť svadbou s prípadnou dedičkou. Napriek tomu krajina prežívala nepokojné časy: Osmania sa na západe neprimerane rozťahovali a Rusi na severe za nimi v nenásytnosti rozhodne nezaostávali. Čoskoro bolo nutné sa vydať na ďalšie ťaženie, tentoraz proti obrovskému Ruskému impériu, a bolo jasné, že to nebude také jednoduché ako prvé dve ťaženia proti Afgáncom. Rusi boli omnoho silnejší, a navyše to tentoraz boli oni, kto mali lepšie zbrane – a naša armáda musela využiť všetkých svojich skúsených stratégov na to, aby to nejako vykompenzovala. Našťastie, Rumejsa bola schopná sa o to aspoň pokúsiť.

Šli sme bok po boku polopúšťou s jej adjutantmi, ktorí zároveň tvorili jej ochranku, a rozprávali sa, pričom nám spomínaní neoficiálni bodyguardi skákali do reči. „Prečo vkladáte takú veľkú dôveru do uctievača ohňa?“ pokrčil nosom jeden z nich.

„Džamšíd, nemyslím, že vieš lepšie ako ja, čo je Zartušt zač. Tomu chlapcovi verím, pretože som sa s ním počas jeho služby v paláci stihla spoznať a trochu aj spriateliť, a že je neveriaci, na tom vlastne až tak nezáleží. Koniec koncov, aj ty máš medzi priateľmi mnohých nemoslimov, či nie?“

„Vlastne len dvoch židovských bratov, a okrem toho, Ganizmedovci nie sú takí kacíri. Sú to „ľudia knihy“...“

Rumejsa prevrátila očami. „Daj s tým pokoj, Džamšíd, podľa mňa neveriaci ako neveriaci, a vlastne ani ja neviem, či poznáš nejaké faktické rozdiely medzi nimi. Zartušt je verný, spoľahlivý a nebojácny, ale veď ty uvidíš.“

Vojak nakoniec mávol rukou. „No čo už, aj tak je to len páža...“

„Ako sa má beg?“ spýtal som sa svojej panej.

Jej tvár sa skrivila, ako sa snažila potlačiť záchvat pocitov nešťastia a bezmocnosti. „Poviem to rovno, Zartušt, zdravie Jeho Veličenstva je mizerné. Vlastne nemal vôbec jazdiť na výpravu, ale čo som mala robiť, keď na tom tak veľmi trval?“

„Máte pravdu, Veličenstvo, ozaj nič. Úbohý beg Rustam! Čo ak sa mu niečo stane?“

„V takom prípade musíme byť pripravení!“ zvolala Rumejsa hrdo. „Po jeho smrti už neostane v rode Rafatíovcov žiaden muž, len ja. Naši vojaci mi musia bezvýhradne dôverovať, a mojou povinnosťou je zase doviesť ich k víťazstvu.“

„A... Ako sa k tomu stavajú velitelia?“ pípol som.

„Presne tak, ako môžeme vedieť, že sa niektorý z nich nepokúsi uchvátiť trón?“ zamračil sa Džamšíd.

„To náš šach nedopustí... Snáď. V každom prípade, spory vo vnútri našej armáde by našej veci rozhodne nepomohli, pre dobro všetkých by sme si ich mali získať na svoju stranu.“ odpovedala nám obom Rumejsa. „Džamšíd, urob čo najdiskrétnejšie prieskum medzi veliteľmi, mám pocit, že som si dôveru väčšiny tých dôležitých doposiaľ nezískala.“

„To ma dosť prekvapuje. Druhé afgánske ťaženie dosiahlo výrazne úspechy len vďaka tomu, že ste pôsobili v poradnom zbore.“

„Farhad Ašrafí a niekoľko ďalších mladých veliteľov o sebe môžu povedať to isté, navyše majú tú výhodu, že nie sú dievčatá.“ zovrela pery moja pani. „Len choď medzi nich a pýtaj sa, pokiaľ možno nenápadne – nepotrebujem veľmi upozorňovať na fakt, že počítam aj s možnosťou, že by môj otec... No veď viete.“

„Tieto mesiace pre vás musia byť ťažké.“ nadhodil som. „Pochodovať do boja za takýchto podmienok...“

Vrhla na mňa pohľad, akoby som sa len touto jedinou poznámkou stal jej najhorším nepriateľom. „Myslíš si snáď, že budem nejako zvlášť šťastná, že môj otec, ktorého som celý život milovala, ako už dcéry otcov milujú, umiera?! Ale musíme myslieť pragmaticky, veď to je to, čo robí dobrého vojvodcu...“ Povzdychla si. „Ach, Allah, čím som si to zaslúžila?! Som taká unavená, a ešte sme ani nezačali bojovať a plánovať moje prevzatie moci. Zrejme to na mňa nejako preniesol otec, viete? Je mu ozaj zle, sotva sa udrží na koni, spočiatku v jednom kuse padal, ale veď ste to videli... Teraz sa to trochu zlepšilo, ale je pravdepodobné, že jeho ťažkosti sa ešte vrátia.“

„Odvahu, pani moja!“ zvolal som. „Podarí sa vám nastúpiť na trón, tým som si istý!“

Miesto obvyklého drzého úsmevu sa vyčerpane zadívala na svoje ruky. „Dúfam v to rovnako ako ty, no nebude to jednoduché... V prvom rade je tu práve mladý Ašrafí. Hoci sme boli v minulosti priatelia, obávam sa, že sa môže obrátiť k mojim protivníkom, ak nebude mať dostatočnú motiváciu zostať. Potom bratia Šalabíovci – tých budeme musieť zastrašiť, a mám pocit, že som už aj vymyslela plán, ako to urobiť v tichosti a bezbolestne. No a napokon Chusrau Zilulláh, najstarší a najváženejší poradca môjho otca... Nádirkulí bol kedysi rázne proti tomu, aby som bola následníčkou svojho otca, ale čas, zdá sa, obrúsil hrany jeho názorov a tentoraz by zrejme neprotestoval tak rázne. Musíme sa spojiť a poriadne všetko naplánovať... A nezabúdať na samotné ťaženie, to je dôležité.“

„Kde je teraz pravdepodobne ruská armáda?“ spýtal sa Džamšíd.

„Podľa zvedov táborí v istom malom mestečku dva-tri dni cesty odtiaľto, ale to len jednotky vedené Vladivojevičom. Podľa ich správ sa Rusi rozdelili, ale kam šiel zvyšok, nevedia. Ja som to hovorila dávno – naše výzvedné služby sú mizerné. Zrejme bude lepšie poslať tam pár dôveryhodných bežných vojakov než sa spoliehať na tých (nepreložiteľné slovo).“

„Ako si prajete.“ prikývol Džamšíd. Neskôr som zistil, čo vy už dávno viete: že Džamšíd sa počas tých troch rokov, čo sa poznajú, stal Rumejsiným dôverníkom. Okrem neho a mňa sa v jej okolí pohybovalo len veľmi málo blízkych ľudí – zo päť najvernejších chlapov z jej pluku, ktorého ostatní členovia patrili k širšiemu okruhu beguminých pomocníkov, a niekoľko verných generálov, ktorí vycítili blížiacu sa zmenu vedenia a miesto toho, aby ich táto desila, vítali ju s otvorenou náručou. Áno, hádate správne, chcel som vám tu porozprávať o Rumejsinom prevzatí moci.

----------------------------------------------------------

Stan veliteľstva bola obrovská konštrukcia z hrubého plátna nafarbeného okrom a vyšívaného rôznofarebnou niťou v prevažne teplých tónoch. V jeho vnútri sa odohrávali porady a rokovania, beg v ňom prijímal audiencie a občas aj prespával. Inak odpočíval vo vlastnom, o čosi menšom obydlí, ktoré svojou skromnosťou zodpovedalo poľným podmienkam. Nuž, bojovať vo vojne, dokonca ani ako veliteľ celej armády, nikdy nebol med lízať.

V ten večer som pozoroval Rumejsu pri výnimočnej audiencií: Farhad Ašrafí, nový veliteľ tofgančiov, sa nebojácne díval do jej hnedých očí, hoci nevyzerali príliš prívetivo. Bol vám to fešák, ten Ašrafí: vysoký, dobre stavaný s uhrančivými očami a jemnými ružovými perami. Samozrejme, mal trochu zženštilú tvár, ale nie príliš, a v každom prípade to jeho diskobolská figúra kompenzovala. Teda, čo som mal možnosť vidieť (a že toho bolo dosť, však uvidíte), jeho postava by sa dala nazvať „diskobolskou“ len ak by ju nezakrýval stále bujnejší porast všade možne. Oproti nemu vyzerala Rumejsa len ako (hoci aj veľmi pekná) snedá trpaslíčka.

„Počula som ťa to povedať.“

„To nepopieram.“

„Tak?“

Nadýchol sa. „Nie je to tak, že by som preferoval iných kandidátov...“

„Prečo si potom tak mindžoval?! Zilulláh je rovnako dobrý veliteľ ako každý iný!“

„Nemôžem sa snáď vyjadriť proti vašej voľbe, aj keď len v súkromí?!“

„Nie, Farhad, ty nie! Od hocikoho by som to prijala, ale od teba som čakala, že budeš na mojej strane! A nemusíš mi vykať.“ dodala zničene. Začala sa rozčúlene prechádzať po izbe. „Keď sme boli pubertiaci, stáli sme jeden pri druhom, prisahali sme si, že sa budeme naveky podporovať!“

„Apeluješ u mňa na puto, ktoré bolo pretrhnuté už pred rokmi?!“

„Áno, to teda apelujem, pretože som dúfala, že sa budeme môcť zase spriateliť!“

Prestala sa prechádzať a zadívala sa mu do očí s takou vášňou v očiach (aj keď som nebol celkom istý, či je to vášnivá láska alebo – to asi skôr – vášnivá nenávisť), že keď jej ten výraz opätoval, už som si myslel, že sa zrazu začnú z ničoho nič bozkávať. Mýlil som sa.

„Puto-neputo, Zilulláh je ľahko podplatiteľný, každý to vie, minimálne od tej kauzy pred dvoma rokmi...“

Moja pani zúrivo zrevala. „Prečo vy všetci jeho nepriatelia používate neustále ten istý argument?!“ odsekávala cez zuby, pričom podráždene gestikulovala. „Stalo sa to raz, a okrem toho, už môj otec mu odpustil, čo značí, že je na túto pozíciu vhodný!“

„Možno by sme sa mali prestať hádať a spýtať sa tvojho otca, čo si skutočne myslí!“

„Už som ti to povedala: otec je chorý...“

„Natoľko chorý, aby odmietol rozhodnúť v takej banálnej záležitosti?!“

„Áno – a prestaň už konečne mindžovať! Nechcem ho zaťažovať s takými banalitami, to si to radšej zariadim sama – napokon, som následníčka trónu, či nie?“

Farhad zdvihol obočie. „Vážne? Poznám kopec ľudí, ktorí by s tebou nesúhlasili.“

Rumejsa sa k nemu rýchlym krokom priblížila a schmatla ho – jeho, ktorý bol o takých dvadsať-tridsať centi vyšší – za golier kaftanu. „Povedz mi mená tých ľudí a ja im dám zoťať hlavy! Nech odteraz každý vie, kto bude vládnuť Chorasánu...“ Nato ho pustila.

„Mám ťa rád, ale musím ti povedať, že táto snaha ťa vyjde draho.“ zavrčal.

„Som ochotná zaplatiť akúkoľvek cenu, Farhad. Akúkoľvek, rozumieš?!“

„A Zilulláhov život?“

Rumejsa prižmúrila oči. „Ako to myslíš?“

„Počul som ho hovoriť o tom, že radšej zomrie, akoby mal slúžiť malému dievčaťu.“

Trochu odstúpila, naklonila hlavu do strany a uškrnula sa. „Nuž, Zilulláh by si mal dávať pozor na jazyk... Alebo aspoň na svedomie. Takéto nebotyčné pokrytectvo, ts...“

Farhad zovrel pery. „Ty si ho tým chcela podplatiť, však?! Ty práveže vieš, čo je to za skorumpovaného bastarda, a hodláš to využiť...“

„Isteže áno, čo si myslíš, že by som s ním urobila iné?! Je to jeden z najschopnejších a najváženejších vojenských veliteľov, podľa teba by som ho mohla len tak vykopnúť?!“

Farhad sa vzdorovito pozrel do zeme. „Ale nechať takého muža v armáde, a ešte toto jeho nečestné správanie podporovať...“

Rumejsa znechutene pokrčila nosom, no jej hlas už znel pokojnejšie. „Poviem ti tajomstvo, Farhad. Vojna nie je miesto pre morálne okolky a rozpaky z vlastnej bezcharakternosti, a politika takisto nie. Človek by čakal, že po tom, čo si sledoval bezohľadné masakry a kruté popravy z rúk svojich kolegov, to pochopíš...“

„Chápem.“ zavrčal. „Nie som malé decko, a už ani žiaden idealistický nováčik. Jednoducho si myslím, že v dlhodobom horizonte to nebude prospešné, mať takého človeka na popredných postoch.“

„Akceptujem tvoj postoj, ale...“

„Ak ho teda akceptuješ, prečo mi ho vyčítaš?! Prečo tu musím teraz s tebou stáť a hádať sa?!“

Rumejsa si sadla na blízku trojnožku. „Máš pravdu, to naozaj nemusíš, tak vypadni a nechaj ma rozmýšľať, ty... Zradca.“

„Zradca?! Len preto, že mám na jednu vec iný názor ako ty?!“

„Nejde len o to – ty máš v poslednom iný názor ako ja na úplne všetko! V ničom so mnou nesúhlasíš, vôbec v ničom! Skoro akoby si to robil naschvál...“

„Považuješ ma za natoľko hlúpeho a detinského?“ zovrel Farhad pery.

„Len som ti povedala, aký mám z teba pocit – čo je inak dosť smutné, keď si pomyslím, že sme kedysi boli najlepší priatelia!“

„To je už ale veľmi dávno, a ja sa tými časmi rozhodne nemienim zaoberať. Veď prečo aj? Ani ja, ani ty sa teraz ani náhodou nepodobáme na ľudí, ktorými sme boli vtedy. Všetko to je preč, chápeš?!“

„Ak so mnou už nechceš vychádzať, dobre teda, tvoja smola. Maj sa a vypadni! Mám kopec dôležitejšej práce než sa tu hádať s kreténmi ako ty.“

„Maj sa aj ty, Šódža.“ zavrčal Farhad. Po tomto jeho výroku zúrivo zrevala, ale to už on bol preč zo stanu.

„Prečo mi nikto z nich neverí?!“ zvolala moja pani zúfalo. „Ja viem, že som žena, ale všetkým je predsa jasné, že môžem byť rovnako dobrá bojovníčka aj vojvodca ako chlap, keď treba!“

„Týchto mužov je ťažké o tom presvedčiť.“ poznamenal som.

Rumejsa sa na mňa rýchlo obrátila. „Ja viem, Zartušt. A ver mi, ak to takto bude pokračovať, budú padať hlavy...!“

„Nerozčuľujte sa, madam.“ povedal som ticho. „Teraz by ste sa mala maximálne sústrediť, ak chcete vyhrať vojnu aj trón. Tieto mesiace pre vás budú iste ťažké.“

Rumejsa sa uškrnula. „Myslíš, že to neviem? Ach, prosím ťa...“ Odmotala si šatku, odhaliac tak svoje dlhé čierne vlasy, skrkvala ju do akejsi látkovej snehovej gule a vstala. „Ten starý zmrd Zilulláh nám ale spôsobuje problémy... Možno by fakt bolo lepšie ho vyraziť, než proti nám jeho podpora poštve zvyšok vysokých dôstojníkov. Na druhej strane, keďže ma bežní vojaci majú radi, mohla by som sa na generalitu... Ale čo potom doma, keď vojna skončí a my sa vrátime do Herátu!Nie, nie, či už teraz, alebo potom neskôr, budem tú bandu bastardov spolu s ich kolegami v civile potrebovať. Okrem toho je tu riziko, že zaútočia skôr než ja...“

„Výsosť, už dosť neskoro.“ povedal som ticho. „Nemala by ste už ísť spať?“

Rumejsa sa zamračila. „Veď hej, veď hej. Ešte pôjdeme pozrieť otca. Allah na nebesiach, keby som sa nebála, čo sa udeje v Heráte, ak sa tam dozvedia, že je mŕtvy, skôr než ja, poslala by som ho hneď teraz domov, kým sa ešte nemôže brániť! Ale je mi jasné, že ho už aj tak nezachránime.“

Zničene klesla späť na trojnožku.

„Veličenstvo, nemali by ste sa tak trápiť. Čoskoro sa stretneme s ruskými vojskami, musíte byť silná...“

Obdivoval som ju, naozaj. Iné dievča v jej veku by sa pod takým tlakom zosypalo, či by aspoň raz prepuklo v plač, ale hoci na Rumejse bolo vidieť, že sa veľmi trápi, okrem zničených pohľadov to nijako nedávala najavo. Okrem toho aj napriek všetkému nešťastiu vyzerala nádherne. Jej čierne vlasy možno boli mastné a strapaté, pokožka tmavá a poznačená ustupujúcou pubertou a nastupujúcim životom vojaka, tvár unavená a trochu ospalá, oči červené a karpavé, ale aj napriek tomu všetkému sa nedalo poprieť, že je to od prírody krásavica. Ja, ktorý som dovtedy nevidel takmer žiadnu ženu bez šatky (a zvlášť nie ženu mladú a peknú) som bol týmto stvorením naozaj fascinovaný. Dovolím si vám pripomenúť, že som mal trinásť a práve sa mi začínala puberta, hoci som vedel, že ešte nie som fyzicky muž (Myslím, však viete... No, tak toho som nebol schopný.) Nech to bolo akokoľvek odvážne aj na hlúpu fantáziu, predstavil som si, že ju za tie nádherné vlasy držím a bozkávam na krk. No nebojte sa, vedel som, kde je moje miesto, a tak som jej aj napriek tomu, ako veľmi sa toto zhoršilo, nikdy nedal nič najavo. Napokon, množstvo mužov starších, skúsenejších a váženejších malo podobné, ba ešte vážnejšie problémy.

„Ak porazíme Rusov a ukoristíme aj nejaké ich veci, daj vedieť veleniu, nech mi odloží nejakú vodku.“ uškrnula sa. „Netuším, ako toto zvládnem bez chľastu.“

„Vy ste už niekedy pila?“

„Nie, ale všetci v mojej jednotke o alkohole tak básnia, že som sa rozhodla to niekedy skúsiť. Je to jediný spôsob, ako sa vyrovnať so všetkým týmto stresom a úzkosťou.“

„Hm... A čo plač? Myslím – ženy väčšinou...“

Zdvihla na mňa obočie. „Ty ma považuješ za natoľko slabošskú, že mi navrhuješ ženské spôsoby riešenia problémov?!“

------------------------------------------------------

Na druhý deň, už zase vo veliteľskom stane, sa najvyšší dôstojníci, medzi ktorých prirodzene patrila aj moja pani, radili o postupe proti Rusom. Ja som stál za najvyššími dôstojníkmi, ktorí obklopili stôl s mapou tohto údolia, a spolu s ostatnými zbrojnošmi čakal, kým bude potrebná moja asistencia. Večer bol temný, stan osvetľovala len jediná lampa visiaca z jeho stropu, a tak som nemal dobrý výhľad na to, čo sa tam vlastne dialo – videl som len tváre niekoľkých starších veliteľov a Farhada Ašrafího. Ten sa práve v tej chvíli zamračil. „Obísť Bašolský kopec mi nepripadá ako práve bystrý nápad. Tá cesta je strašne úzka, a okrem toho nás uvidia prichádzať a pripravia sa. To by nebolo dobré.“

Moja pani sa ozvala – nevidel som jej do tváre, ale usudzoval som z tónu jej hlasu, že Ašrafího považuje za somára. „Myslíte, že ich potrebujeme nejako extra prekvapovať?! V kopcoch sa usadila len malá jednotka, ktorú prinútime k ústupu celkom ľahko.“

Ozval sa Zilluláh. „Ale naše výzvedné služby tvrdia...“

„Na vašom mieste by som sa na ne nespoliehala.“ vyhlásila Rumejsa trochu arogantne. „Je to banda babrákov, Allah mi odpusť, a myslím, že až budeme mať trochu času, mali by sme sa pokúsiť o ich reformu alebo také čosi, no zatiaľ by sme sa mali sústrediť ťaženie...“

Ašrafí trucovito ohrnul dolnú peru. „Ako sa opovažujete hovoriť takto o mužoch môjho strýka?!“

Rumejsa prudko natočila telo k Farhadovi, odhaliac mi jednu polovicu tváre, ktorá svojou oblou hladkosťou zvýraznenou chabým osvetlením pripomínala kamenistú pláž. „Pokiaľ je váš strýko veliteľov zvedov, tak to sa teda máte čím chváliť! Tí chlapi sú najväčším trapasom tejto armády, Farhad Ašrafí, a fakt, že váš strýko je ich veliteľom, neslúži ku cti ani vám, ani jemu!“

Ašrafí sa urazil ešte viac. „No dovoľte... Ako sa opovažujete!“

„A ako sa opovažujete vy, Farhad?! Jeho Veličenstvo ma určilo svojou zástupkyňou na čas jeho choroby...“

„Iste, zástupkyňou.“ odfrkol si jeden z bratov Šalabíovcov, totiž mladší Alkas. „Akoby sme netušili, že sa chystáte po jeho smrti prevziať trón!“ Bratia Šalabíovci sa volali Alkas a Níma a boli to dvaja mladí muži s veľkými nosmi. Alkas bol ten menej bystrý z nich, a Nimu táto neuvážená poznámka zahanbila, ale v každom prípade už bola povedaná, a nemohla byť vzatá späť. Zrazu boli všetci napätí ako struny – ako na túto priamu výzvu zareaguje begum? Poprie ju (a zaklame) alebo vystaví všetkým tým zákerákom na obdiv svoje tajné zámery?

„Neprivolávajte nešťastie, Alkas Šalabí!“ zvolala nahnevane. „Ešte nie je isté, či sa môj otec neuzdraví, a potom tieto vaše hlúpe dohady nebudú relevantné!“

„Ale raz určite zomrie.“ využil príležitosť Nima. „Allah nedopusť, aby sa to stalo príliš skoro, ale predsa len, nemá syna...“

„V takom prípade podľa všetkého budem musieť nastúpiť na trón, nedá sa nič robiť... Túto tému by som ale nerada bližšie rozvádzala, pretože, dočerta, máme na práci kopec súrnejších vecí, tak prestaňte s tými blbosťami a vráťme sa k Rusom! Ašrafí, nehovoril ste niečo o Bašolskom kopci?!“

„Ale áno, výsosť – druhá možnosť je prejsť tadiaľto cez otvorenú planinu, ale to by bola ešte väčšia obchádzka, a v konečnom dôsledku by sa nám takáto stratégia nevyplatila.“

„Nesúhlasím.“ povedala Rumejsa nekompromisne a zapichla prst do neurčitého miesta na mape, na ktorú som prirodzene nevidel. „Tadiaľ by sa prejsť nedalo?“

Vojenskí velitelia stíchli. Alkas Šalabi napokon nesmelo poznamenal. „To je územie žienok, Výsosť.“

„Áno, ja viem. No a? So žienkami si viem poradiť, Šalabí, nemáte najmenší dôvod túto možnosť odmietnuť.“

„Neviem si predstaviť, ako by ste to dokázali.“ pokrútil hlavou Nádirkulí.

„Viem, že som od vás vždy vyžadovala, aby ste ignorovali moje pohlavie, ale tentoraz sa nám môže celkom hodiť. Nejaké otázky? Nie? Takže sme sa zhodli trase postupu?“

-----------------------------------------------------------------------

Také horúce leto ako toto možno nie je vhodný čas na takéto strašné výjavy, ale to bolo všemocnému Ahurovi Mazdovi zjavne jedno. Jemu je vždy všetko jedno. Boh tu nie je na to, ako nás učí Avesta, aby niečo robil. On na začiatku stvoril svet, a odvtedy sa príliš neprejavuje, teda aspoň tak som v to veril v tom čase – neskôr som sa stal trochu väčším fatalistom, asi kvôli pobytu s toľkými moslimami a šťastnými i nešťastnými náhodami. Nič to, tým výjavom, ktorý som spomínal, bola tvár Jeho Veličenstva bega, ktorý ležal celkom bezmocne na lôžku obsypaný vyrážkmi, príšerne páchol a v šere chladného skorého večera pôsobil celkom nepatrične. Myslím – suché letné poludnia či daždivé noci sa hodia k smrti omnoho viac...

„Ako to, že ste mi nepovedali, že má kiahne?!“ kričal doktor na Rumejsu a párik sluhov.

„My sme to, kurva, nevedeli!“ zrevala moja pani. „Je to len zopár dní, čo sa mu začali na tvári objavovať tie vyrážky, predtým jednoducho slabol, cítil sa zle, a dokonca vracal...“

„Povedal by som, že doteraz jeho stav nebol taký vážny, ako ste si mysleli.“ zamračil sa lekár. „Artritída a zápaly boli len prejavmi postupujúcej gonorei, ľudovo kvapavky, ale teraz...“ Pokrútil hlavou. „Vráťte sa domov aj s vojskom, ale ešte predtým izolujte od brán mesta každého, kto s ním bol v kontakte a nie je očkovaný.“

„Tu nie je očkovaný nikto.“ pípol som.

„Tak dajte do karantény všetkých, ktorí sa k nemu priblížili na vzdialenosť menšiu ako meter, a hlavne, pre všetky sväté mená Allaha, vráťte sa domov!“

„To nemôžeme!“ zvolala Rumejsa. „Tu ide o obranu krajiny, pane, a váš návrh naozaj nemiestny! Považujete nás snáď za zbabelcov?!“

„Potom vám želám veľa šťastia, slečna.“ zamračil sa lekár. „Toto ťaženie bude pravdepodobne najťažšie, na akom táto armáda kedy bola – napokon, vypukla medzi vami smrteľná choroba...“

„Vy zjavne netušíte, ako to vo vojne chodí, nemám pravdu?!“ zasyčala begum. „V našich radoch sme zvyknutí na horšie – týfus, dyzentériu, dokonca aj mor alebo tuberu. Ťaženia nie sú žiaden čajíček, viete?! Hygiena je tu občas strašná a strava tiež nie je ktoviečo, a my sme to všetko museli prežiť – takže sa mi tu nepokúšajte nahovoriť, že táto epidémia oslabí našu armádu natoľko, že by sme radšej mali nechať svojich krajanov napospas Rusákom! Ak chcete, aby som poslala otca späť domov, kde budú lepšie podmienky na jeho vyliečenie – dobre teda, urobím to. Ale nikdy, počujete, nikdy nedonútim armádu k ústupu!“

„Čo ak sa ale vyskytnú ďalší nakazení?! A verte mi, môže ich byť naozaj veľa, toľko, že vás straty donútia k ústupe ešte pred tým, než sa stretnete s hlavným prúdom ruskej armády! Toto chcete?! Ak nechcete ustúpiť ako stratég, urobte to ako begum zodpovedná za životy svojich vojakov! Naozaj ich túžite vystaviť takému utrpeniu ako ťaženiu v čase, keď ich priatelia a kolegovia okolo nich umierajú na takú hrozivú chorobu?!“

„Podľa mňa túto hrozbu preceňujete – kiahne sa určite nebudú šíriť tak rýchlo...“

Usúdil som, že ďalej počúvať ich hádku by k ničomu neviedlo, a tak som sa začal obzerať po stane. Možno nebola príliš veľká zábava pozerať sa na mihotavé plamene zapáchajúcich lojových sviečok, no ich spor som už viac nevládal sledovať. Samozrejme, obaja sa cítili zaviazaní povinnosťou a begum bola navyše rozrušená z tlaku, ktorý na ňu dopadal, ale museli tak kričať?! Prebudili dokonca aj bega.

„Rumejsa... Vráť sa domov.“

Jeho vydesená dcéra, ktorá ho už hlboko vnútri pochovávala (čo jej samozrejme náladu nezlepšovalo) prešla v momente zo zúrivosti k úľaku a prekvapeniu. „To nemôžem!“ zvolala rozrušene. „Čo si o mne pomyslia?“

„A čo ak ostaneš? Všetci ti tu pokapú skôr, než Rusi stihnú vôbec zaútočiť. Ver mi, ak prepukne epidémia...“

Šibla pohľadom po doktorovi. „Dalo by sa nejako zariadiť očkovanie proti kiahňam hneď teraz?“

„To by nebolo veľmi praktické.“ povedal doktor vážne. „Zorganizovať takú rozsiahlu akciu by stálo veľa úsilia, už získanie očkovacích látok z rán nakazených by trvalo celé dni, nehovoriac o tom, že mnoho vojakov by bolo indisponovaných, možno by dokonca umreli... Viete, u mnohých očkovaných sa choroba prejaví v miernejšej forme, u tých najslabších prepukne naplno a väčšinou ich zabije...“

„To je v poriadku, tu v armáde veľa slabých mužov nemáme.“ povedala Rumejsa drsne. „Postup bude musieť byť na chvíľu zastavený, ale ustupovať rozhodne nemusíme. Otec... Odvezieme ťa späť do Herátu. Teraz preberám velenie.“

Bol som to ja, kto to povedal. „Madam, ale čo ak šľachtici v hlavnom využijú situáciu a ustanovia protivládcu skôr, než sa vôbec dozviete, že váš otec to má za sebou? Sama ste sa predsa podobnej situácie nedávno obávala.“

„Ja viem, no teraz som už všetok strach nadobro stratila.“ povedala Rumejsa presvedčene. „Nech sa stane vôľa Allahova. Hlavne aby sa môj otec uzdravil.“

Neuzdraví sa – obaja sme to vedeli. Prečo sa teda begum tak usilovne a presvedčene klame? A prečo vôbec tak riskuje svoju moc? Skutočne je za tým len láska k otcovi, alebo jej vyčerpaná, hoci stále bystrá myseľ dokázala vymyslieť plán, ktorý dokáže všetko obrátiť v jej prospech? Pri nej som si už zvykol očakávať čokoľvek. V tom čase som ju už nesmierne obdivoval.

---------------------------------------------------------------------------

Na druhé ráno som len ťažko dokázal vstať z postele. Najskôr som si myslel, že sa o mňa pokúša prvé štádium kiahní, ale potom som si uvedomil, že neviem vstať, pretože v skutočnosti hlboko vo svojom srdci nechcem. Cítil som akúsi neurčitú psychickú bolesť, neprejavujúcu sa na nijakej skutočnej časti tela, len kdesi tam vnútri, keď som pomyslel na begum. Ako je to vôbec možné? Ja som sa zaľúbil do ženy – krásnej a silnej – ktorá mi môže v okamihu dať odseknúť hlavu, ak ju nahnevám. A vedomie, že nie je ten typ, ktorý by toto právo chcel využiť, ma nútil ľúbiť ju ešte vrúcnejšie.

Aby ste si nemysleli, že to bol náhly atak vášne, ktorá ma postihla z ničoho nič: moja zamilovanosť sa zrodila v akomsi neurčitom bode v minulosti a rástla rýchlymi skokmi z neurčitého očarenia až po osudovú vášeň, čo bol bod, ktorý dosiahla práve v ten deň. Na vlastnú „obhajobu“ (hoci vlastne neviem, za aký zlý skutok som vlastne súdený; podľa všetkého za beznádejnú vášeň, hoci to pravdepodobne nie je ani také odsúdeniahodné ako tragické) musím povedať, že som mal trinásť rokov a prvý raz v živote som stretol človeka – a ešte k tomu krásnu princeznú – ktorý ku mne bol dobrý a zjavne mnou nepohŕdal pre moje vyznanie. Matne si spomínam, ako ma niekoľkokrát pochválila za moju statočnosť – a čiastočne právom, pretože putovať s vojskom nebolo jednoduché, ako si iste viete predstaviť. Všadeprítomné choroby, špina, občasný hlad a neustály pochod by slabšieho určite zmorili alebo aspoň prinútili fňukať. Napriek tomu, že som trochu cítil, že jej pochvalu si zaslúžim, v duchu som si hovoril, že je to priveľká pocta pre mňa, obyčajného poníženého sluhu. Už som nebral svoje otroctvo ako pokorenie, ale ako šťastie, ktoré mi umožnilo trochu sa priblížiť k svojej láske. To ale nijako nezmenšovalo moje smútok z toho, že to, po čom som nemal túžiť, ale nemohol som si pomôcť, totiž jej lásku, nikdy nezískam.

V ten deň som si pritiahol plstenú prikrývku a čakal, kým ma z postele niekto vytiahne, no nikomu som zjavne nechýbal a sám som vstať nedokázal. Begum sa obliekla a odišla do poľa aj bezo mňa, možno jej tam vonku pomohol nejaký iný vojenský sluha, to neviem. Ako sa ukázalo, moja neprítomnosť síce nijako neovplyvnila takzvanú bitku na Bašolskom kopci, ako ju neskôr nazvali, ale zato ju pokazilo veľké množstvo iných drobností, ktoré napokon mali nepredvídateľné následky pre našu begum.

Nepoznám podrobnosti, viem len, že večer do nášho stanu vletel jeden zo sluhov ktoréhosi vysokého dôstojníka (keď tam nebola begum, nikto ho nestrážil) a kričal. „Hej, uctievač ohňa, vstávaj, predsa si nechceš nechať ujsť divadlo!“

Zadíval som sa do stropu. „Aké... Divadlo?“ vyrazil som zo seba napokon.

„Prehrali sme bitku kvôli Alkasovi Šalabimu a teraz ho idú za to popraviť! Len tak, bez milosti a bez súdu!“

Rýchlo som sa posadil a prebudil zo svojej mizérie do života. Tomu, čo mi ten chlapec, rovnako starý ako ja, povedal, som prirodzene nedokázal uveriť, keďže som begum považoval za láskavú dámu. „Ako môže...“

„No, vo výnimočných prípadoch môže beg nechať odsúdiť na smrť vojenského veliteľa, ak sa preukáže jeho zrada alebo neuposlúchnutie rozkazu – a to sa stalo aj tu. No, ale...“

„Rumejsa ešte nie je beg.“ zamrmlal som. „Preboha, veď to bude jej záhuba! Nie je ešte dostatočne silná na to, aby jej velitelia čosi také dokázali strpieť...“

Chlapec pokrčil plecami. „Snáď vie čo robí lepšie než ty... Ale no tak, poď, lebo zmeškáš, ako tomu magorovi ufiknú hlavu!“

Zamračil som sa. „Nie, ďakujem, také krvilačné divadlo si rád nechám ujsť.“

„Tak poď aspoň na večeru, práve dovarili aš! Dúfam, že aspoň najesť sa ti nebude robiť problémy!“

„Hneď, hneď.“ zamrmlal som. „Kedy a kde ho popravia? Chcem sa pokiaľ možno vyhnúť tomu, aby som to videl.“

„Tak vyhneš sa tomu asi ťažko, pretože to bude na otvorenom priestranstve neďaleko odtiaľto, vlastne keď sa postavíme tesne vedľa vchodu, budeme mať ideálny výhľad! A čo sa týka času, tak by sa to malo odohrať každú chvíľu...“ Otočil sa mi chrbtom, vyzrel zo stanu a obrátil hlavu späť k mojej maličkosti. „Už ho vedú! Páni, neviem sa dočkať!“ Usúdil som, že tento chlapec slúžil samotnému Šalabimu, pretože o ňom bolo známe, že je ku svojim sluhom mimoriadne krutý. Ja som ale proti nemu nič nemal a vôbec som, ako som už povedal, netúžil vidieť čosi také. Preto som sa zahrabal do prikrývok a čakal, kým nebudem mať pocit, že sa to všetko skončilo. Ležal som tam ešte asi hodinu, než som si bol istý, že už odpratali jeho mŕtvolu, a tak som vyzrel von... Aby som letmo zbadal v diaľke akúsi tmavú guľu nastoknutú na žrdi. Hoci som hneď odvrátil pohľad a vyšiel von zo stanu, zúfalo sa snažiac nedívať tým smerom, prevrátil sa mi žalúdok, a to aj napriek tomu, som vlastne nič nejedol ani nepil, odkedy som si ľahol do postele. Ani na chvíľu som nezapochyboval, že tá vec je Šalabiho hlava...

Keď som prišiel do táborovej „jedálne“ veliteľstva, ktorá zahŕňala priestor s veľkým nad sebou a množstvom rozheganých stolov s malými, ozdobne vyrezávanými trojnožkami – v tom čase sme my Peržania takmer nepoužívali stoličky, považujúc ich za barbarské. No zaslúžili si toto pomenovanie viac ako množstvo zapáchajúcich, zarastených mužov tmavej pleti a neokrôchaných spôsobov, ktorí sedeli na týchto trojnožkách? Ktovie. Každopádne, ako som sa práve dozvedel, moja krásna pani s nimi mala spoločného viac, než by som povedal.

My sluhovia sme museli bez ohľadu na vek, postavenie našich pánov či vierovyznanie pri stole stáť za našimi pánmi a čakať, či nám nevydajú pri večeri nejaký rozkaz. Pri tom nám bolo povolené jesť, no v okamihu, keď sme dostali rozkaz, museli sme jedlo odložiť a ponáhľať sa splniť ho. Pri veliteľskom stole asi sedem najvyšších dôstojníkov nedokázalo odtrhnúť oči od Rumejsy, ktorá im podrobne predkladala svoje plány. „Očkovanie i prevoz môjho otca do Herátu prebehli dobre, ofenzíva proti Rusom už taká úspešná nebola, ale to sme si s človekom, ktorý to svojou tvrdohlavosťou spôsobil, už vybavili celkom jednoznačným spôsobom...“

„To nie je pravda!“ zvolal Alkasov brat Nima, zjavne mimoriadne nešťastný. Napadlo ma (a táto hrozná myšlienka sa ukázala byť pravdivá) že ho donútila sa prizerať. „Môj brat bol nevinný! Ten váš hlúpy rozkaz sa nedal poslúchnuť, veď by ste tým zahnala celé oddiely našej armády do pasce!“

„Mala som plán, Nima Šalabi, nejaké jednotky skryté v zálohe pre prípad, že by čosi nevyšlo, a navyše zaručenú pomoc od miestnych žienok, ale keď váš brat pokračoval v postupe navzdory mojim rozkazom, všetko šlo v momente do... Nepokúšajte sa mňa ani nikoho iného presvedčiť, že váš brat bol len úbohým obetným baránkom za moju neschopnosť, inak budete toho naničhodného Alkasa nasledovať!“

„Ste tyranka – tyranka a despotka!“ vykríkol Nima, ktorý vyzeral že sa už-už rozplače.

„Despotka?!“ Rumejsa rozzúrene vyskočila. „Tak ja sa snažím zjednať si poriadok v armáde a som despotka?! Vy si snáď myslíte, že armáda je nejaká školská trieda, kde ak sa budete všetci trochu flákať, tak vás maximálne vyhrešia nadriadení, alebo možno dokonca vám povolia laťku, mysliac si, že z vás už nič nebude?! Práve naopak, vážení – ak poľaví čo len jeden z vás, bude to znamenať katastrofu pre nás všetkých, ako sa tu názorne ukázalo! Myslíte si snáď, že ja neviem, čo robím, keď sa neobťažujete ani ma poslúchať?!“

„To by sme si nedovolili tvrdiť, pani moja, ale taká krehká dáma ako vy by nemala viesť armádu do vojny.“ zasyčal Nádirkulí.

Rumejsa zdvihla obočie. „A vy by ste zase mal rešpektovať toho, koho poveril váš panovník vedením tohto vojska, ale evidentne sa tak tiež nedeje! Hoci si vás veľmi vážim, nemôžem prehliadnuť, ako veľmi mi tu podrývate morálku vojska...“

„Nemôžete nás vyhodiť všetkých, ani popraviť nie!“ zvolal Nima ohnivo. „Na vašom mieste by som prechovával rešpekt k starším osobám mužského pohlavia...“

Miesto toho, aby mu Rumejsa vylepila facku rukou, zvolila si omnoho dôstojnejší spôsob, ktorý viac imponoval týmto drsným mužom: dlaň nahradila obnaženou dýkou, ktorú bleskovo vytiahla spoza pása. Ani sme sa nenazdali a jediným rýchlym ťahom urobila Nimovi Šalabimu na líci krvavú reznú ranu, tiahnucu sa od nosa až k okrajom lícnych kostí.

„Neviem, čo ste si predstavovali, keď vám povedali, že vašim veliteľom bude žena. Evidentne ste mysleli na nejakú jemnú, citlivú slečinku s vyberavými spôsobmi... Ste banda somárov. Kurva, ak vás nedokáže prinútiť poslúchať ma váš mizerný zmysel pre česť ani begov príkaz, prečo si myslíte, že sa o to nepokúsim vlastnoručne?!“

„Begum, prosím vás, prestaňte nás urážať!“ ozval sa Ašrafí. „Nech si ostatní hovoria, čo chcú, ja viem, že ste schopná vojvodkyňa a prísna veliteľka, ale trocha diplomacie...“

Rumejsa sa naňho s úžasom pozrela. Proti takémuto prerušeniu nemala čo namietať. Ašrafí sa jednoznačne postavil na jej stranu, a ešte k tomu mal pravdu... Ale dekórum si zachovať treba, navyše keď begumina hrdosť bola tak kruto zranená. „Ak to má byť návrh, aby si sa o tú diplomaciu postaral ty, tak ďakujem, ale neprosím. Kto si myslíš, že si, Farhad, že sa mi pokúšaš radiť?!“

„Som vo vojenskom poradnom zbore, myslel som si, že je to moja práca.“ odpovedal tento pokojne. Vlastnými úctivými spôsobmi ju ponížil viac, než ostatní všetkými svojimi šovinistickými rečami.

Niet divu že bola poriadne vyvedená z miery! Nevraživo sa pozrela Nimu. „Dajte si to ošetriť, okamžite... A vy prídete za mnou do stanu po večeri.“ Druhú vetu adresovala Farhadovi Ašrafímu. „Porada sa koná zajtra ráno o desiatej, takže nie že ktokoľvek z vás sa zabudne alebo niečo.“ S týmito slovami sa vrátila ku svojmu ašu.

-------------------------------------------------------------------------

Nedokázal som si vysvetliť toto jej obzvlášť výbušné správanie, no potom mi to svitlo: begum taká bola vždy, len ja som to nevidel, pretože som si ju idealizoval. Nemiloval som ju pre to menej, iba som na nej začal obdivovať aj svojskú osobnosť. Považujte ma za blázna, ale ruku na srdce, kto z vás taký nebol, keď sa ozaj zaľúbil? Napokon, vtedy som bol ešte takmer dieťa, síce so zlomenou, zranenou dušou, ale predsa len natoľko nevinné, nakoľko sa to v trinástich rokoch dá. Moja láska k nej bola čistá, idealizujúca a idealizovaná, láska chlapca, ktorý ešte nevie (alebo prinajmenšom mu nie je celkom jasné) čo je to fyzická túžba. Predsa však, trpel som kvôli nej, keďže moja pani mala na práci tisíc dôležitejších vecí než moju osobu. Napríklad to, čo sa stalo onedlho.

Postup našich vojsk bol mizerný, za každý centimeter zeme sme údajne obetovali desiatky vojakov, a všetkým bolo jasné, že to nie je len vina neposlušných generálov. Begum sa v taktike niekoľkokrát dopustila fatálneho omylu, keď prehnaná guráž a spoliehanie sa na nespoľahlivé, totiž na žienky, doviedli niekoľko jednotiek do záhuby. Nedalo sa povedať, že by sa nedokázala poučiť (ak by som niekedy mal označiť čokoľvek za tajomstvo jej úspechu, povedal by som, že je to fakt, že nikdy neurobila rovnakú chybu dvakrát) ale občas človek šancu urobiť chybu druhý raz už nedostane, pretože tá prvá ho celkom zničí. K tomu si pripočítajte napätie na hlavnom veliteľstve a čoraz ťažšie bojové podmienky, nuž a pochopíte, prečo begum musela rýchlo jednať.

Na jednej porade veliteľstva sa nahla k Ašrafímu a zašepkala mu do ucha. „Odpusť mi to!“ Viem to, lebo som jej stál ako vždy za zadkom.

„Čo ti mám odpustiť?!“

„Veď uvidíš!“

Medzitým začal Nima Šalabi už zase raz frfľať. „Nemôžeme zaútočiť zo západu, lebo by sme sa museli štverať do kopca a...“

„Z juhu by nás mohli zastaviť tí prekliati Kirgizi, nemáme na výber!“ zvolala Rumejsa.

„Cez Kirgizov sa prebijeme...“

„Tak o tom vážne pochybujem. To som hovorila ja pred troma dňami, a prišli sme o väčšiu časť územia, než sme stihli dobyť minulý mesiac. Nie, pôjdeme z juhu a hotovo!“

„Minule sme sa neprebili, lebo ste nám velila vy sama.“ papuľoval Nima. „Ak by sme zverili stratégiu do rúk niekomu, kto sa v nej ozaj vyzná...“

Rumejsa naňho zdvihla obočie. „Skutočne? Napríklad vám?!“

„Mám s velením väčšie skúsenosti ako vy, madam...“

„Uvedomujete si snáď, že urážať ma nie je dobrý spôsob ako ma presvedčiť o svojej pravde?!“

„Urážať?! Prečo?! Prestaňte sa už konečne štvať kvôli každej hlúposti, v armáde som naozaj dlhšie než vy!“

„Ja sa neštvem.“ odsekla. „Len by som bola rada, keby ste mi vy všetci prestali tak okato dávať najavo svoje pohŕdanie!“

„Madam...“ začal Ašrafí.

„Toto je moja vec, Farhad.“ zavrčala. „Nemal by si sa pokúšať upokojiť situáciu, lebo ešte všetko zhoršíš.“ Táto poznámka znela veľmi zvláštne, pretože doposiaľ sa Ašrafímu jeho zmierovacie prejavy celkom darili. On sa však neopovážil nič namietať.

„Prečo si myslíte, že máte viac skúsenosti ako mladý Šalabi?!“ zaútočil Nádirkulí. Ako sa zdalo, nebol svojej panej ani zďaleka taký naklonený ako predtým predpokladala. „Okrem toho, ste žena, a preto máte od prírody menej rozumu ako muži!“

Dodnes sa nemôžem zbaviť pocitu, že Nádirkulí tým sledoval nejaký zámer – inak by si nedovolil byť ku svojej panej taký drzý. Podľa všetkého si myslel, že to vyvolá vlnu odporu medzi generálmi, ktorí ale neboli takí šovinisti ako on a očividne upadli do rozpakov.

Nima Šalabi ale chytil hodené lano. „Ste mizerná veliteľka, a ešte očakávate, že sa dostanete na trón?! Prosím vás! Omnoho lepšie by bolo zvoliť spomedzi jedného z nás, ktokoľvek by bol vhodnejším nástupcom bega Rustama než vy!“

Bolo očividné, že Nádirkulí sa pokúša o prevrat, ale madam si očividne napriek všetkému zachovávala chladnú hlavu – zdalo sa, že sa baví. Teraz by ich mohla poštvať proti sebe... Alebo?

„Skutočne? Mizerná veliteľka?“ Smutne sklonila hlavu s teatrálnym výrazom typu „toto si vychutnám“ a povedala. „Ach, máte pravdu, so mnou túto vojnu nikdy nevyhráte... Som len slabá žena, nech sa pokúšam akokoľvek silne predstierať, že to tak nie je.“ Oči sa jej zaleskli (neskôr mi povedala, že sa rozplakať dokázala len tak, že si spomenula na otca). „Choďte... Rozpúšťam túto radu, už viac nie ste moji podriadení. Rozhodnite, ktorý z vás sa stane begom, ja už nemám síl...“

Generáli sa za spokojného mrmlania rozišli, ako im prikázala. Nemohol som uveriť vlastným očiam – begum a vzdať sa?! Na druhej strane, keď zvážime, koľko času strávila osamote so Zilluláhom a Šahínijánom... Neplánovala niečo?

Ale jasné, že hej.

Generáli sa otočili a pokúsili sa vyjsť zo stanu, Nádirkulí ako prvý, a tak sa mu naskytol exkluzívny pohľad na to, čo bolo pred stanom.

„Akurát tak vo sne, fušeri.“ zavrčala Rumejsa hrozivo. „Tak slabá žena?“

„M-moja garda...“ zapišťal Nádirkulí. „Oni... Stoja tam s nejakými ďalšími vojakmi a mieria na nás zbraňami... A begumin adjutant, Šahíniján, drží v ruke hlavu jej veliteľa...“ Pomaly sa otočil. „Vy ste celkom potratila rozum!“

„Rozum? A čo je podľa vás „rozumné“? Odporovať dcére Rafatíovcov a veliteľke armády?“ odpovedala ona pokojne.

„Tak toto sa dalo čakať.“ predniesol Ašrafí ticho.

Vykročila dopredu vojenským krokom, ktorý naznačoval, že má situáciu pevne vo svojich rukách. „A teraz, páni, ste už hádam pochopili, že so mnou nie sú žarty. Takisto hádam chápete, aké možnosti vám ostali.“ Sklonila hlavu, dala si ruky za chrbát a pokývala nohou vo vzduchu. „Poviem vám to rovno, lekári nedávajú begovi nijakú nádej. Včera som dostala správu z Herátu, a tá ma donútila trochu urýchliť, čo som plánovala už dlhšie. Dúfam, že aj vy kvôli tomu trochu upravíte svoje plány.“

Zdesenie generálov bolo hmatateľné. Boli sme obkľúčení Rumejsinými vernými, čakajúcimi na najmenší prejav odporu. Velitelia nemali nijakú šancu odmietnuť so zdravou kožou, a hoci väčšina z nich neboli zbabelci, predsa len, odhodlaná osemnásťročná dievčina, ktorá má celkom zjavne podporu celej armády, to už je nebezpečenstvo na zváženie.

„Moja garda... Moja garda!“ zvolal Nádirkulí. „Moji osobní strážcovia sa obrátili proti mne!“
Rumejsa sa nevinne usmiala. „Neuveriteľné, čo s ľuďmi spravia peniaze a nemá hrozba... A zlý pán, treba povedať. S týmito mužmi som vyrastala, berú ma ako jednu z nich. Jednoducho ste sa odcudzili obyčajným ľuďom, chápete? Nie ste to vy, koho poslúchajú v prvom rade.“

„Vy zmija...“

Rumejsa prešla rýchlymi krokmi a s úsmevom vykukla zo stanu. „Myslím, že s nami nesúhlasia, chlapi!“ vyhlásila s drsným pobavením.

„Koho z nich máme popraviť ako prvého?“ ozval sa Šahínijánov hlas. To som už von kukučkoval aj ja a zopár ďalším sluhov.

„Zatiaľ žiadneho, ale vydržte, možno vás ešte budem potrebovať.“

Nádirkulí preglgol. „Vy...“

„Ja čo?“

„O čo vám ide?!“

„O to, že by som mala byť vyhlásená za bega.“

„Ale... Váš otec ešte neumrel!“

„Podľa správ z Herátu to, ako som už povedala, dlho nepotrvá... Myslím, že aj on by s tým bol býval súhlasil, keby bol samozrejme dostatočne pri vedomí. Čo vy na to, hm?“ Obrátila sa k ostatným mužom, stále s rukami za chrbtom.

Zilulláh temne zavrčal. „Pokiaľ ide o mňa, tak ste si túto šarádu mohla odpustiť. Vaše zámery plne podporujem.“

Rumejsa zdvihla obočie. „Ešte niekto má námietky proti tomu, aby som prevzala trón, ktorý mi právom patrí?“

Nádirkulí mal očividne iný názor. „Nepatrí!“ vyhŕkol zlostne. „Žena nesmie vládnuť mužom, to je proti všetkým božím zákonom! Skončíte ako Šódža, uvidíte...“

„Skutočne? Pretože zatiaľ tomu nič nenasvedčuje... Žiaden iný pretendent, žiadni schopní generáli na jeho strane a predovšetkým, žiadna možnosť občianskej vojny! Alebo ste snáď zabudli, že my všetci sme vazalmi perzského šacha?!“

„Ten vám to zarazí, uvidíte!“ zahučal Nima Šalabi.

Rumejsa sa sladko usmiala. „Je možné, že máte pravdu, a budete mať možnosť si to neskôr overiť, nakoľko vás celkom určite pošlem ku šachovi s posolstvom. Ak ma ale Jeho Výsosť potvrdí na poste bega, verte mi, nestrpím nijakú neposlušnosť voči nemu ani mne!“

Ašrafí nadšene zvolal. „Nech žije náš beg! Dovedie nás k víťazstvu!“ Zopár mužov sa k nemu neveľmi ochotne pridalo, no väčšina z nich bola ticho. Ich počet a entuziasmus stúpli, keď vojaci vonku začali volať svojej panej na slávu.

Počul som Nimovho sluhu zamrmlať si pre seba. „Víťazstvo, iste... Tak akurát pre ňu!“

---------------------------------------------------------

Ťaženie sme po pár mesiacoch ukončili s tým, že straty sú aj napriek zažehnaniu epidémie kiahní hrozivé a že útočiace ruské vojská sú už zahnané dostatočne ďaleko. Nebolo to celkom víťazstvo ani prehra, a vojaci z toho mali dosť rozpačité pocity. S mojou pani, ako som sa dozvedel neskôr, mali dobré skúsenosti a mali ju radi, no táto vojna pre nich bola sklamaním. Veľa z nich ale obdivovalo jej silu a energickosť pri prevrate a tvrdili, že by omnoho radšej videli ako bega ju než napríklad Nimu Šalabiho.

Cestou nazad sme sa zastavili v jednom z dobytých miest, kde sme sa ubytovali na radnici. Bola to príjemná budova s pohodlnými pohovkami, farebnými závesmi a fajnovým nábytkom, inými slovami čosi, čo sme v takejto zapadnutej diere nečakali. Rumejsa využila prvú možnosť po dlhom čase sa poriadne umyť, a ešte mokrá a len v košeli si ma zavolala k sebe. Prvý raz som mal možnosť naplno oceniť jej pôvab, aj s drobnými prsiami, štíhlym pásom a oblými bokmi. Sadla si na pohovku a skrčila nohy, položiac si ich k zadku, pričom si cez ne pretiahla svoj odev.

„Zartušt, vieš, že ti veľmi dôverujem.“

„Áno, pani moja?“

„Chcem ti niečo povedať, ale musíš o tom pomlčať pred zvyškom sveta.“

„O čo ide, pani moja?“

„Prisaháš, že sa to od teba nikto nedozvie, ani keby ti hrozila smrť?“

„Viete, že sa smrti nebojím, madam.“

„V takom prípade chcem, aby si vedel, že som zamilovaná do Farhada Ašrafího.“