Vôbec nie príliš mladá

Túto poviedku som napísala pri príležitosti blížiaceho sa Dňa detí. Ja viem, mala som ju uverejniť o pár dní neskôr, ale nemôžem za to, že sa mi tak pekne podarila a ja som zrazu dostala pocit, že by som sa o ňu s vami mala podeliť čo najskôr...

Nehľadám vetu – už mi na tom nezáleží

Odpusť, že si nedozrela, berieš krhlu, polievaš a medzitým

už dávno prší...

Zuzana Smatanová: Aj nikdy je sľub

„Dobrý večer, štoplík. Ako sa dnes má naša malá slečna?“

Rýchlo som zdvihla pohľad zo svojich maličkých snedých rúk v žiare zapadajúceho slnka a pozrela sa majiteľovi hlasu do tváre. „Prestaň so mnou hovoriť ako s malým deckom, prosím ťa!“ rozhorčila som sa. „Už mám jedenásť, bože môj! Iné baby v tomto veku už aj menštruujú.“

„A iné sa hrajú s bábikami.“

„Ja ale nie. A nie je to, ako by si si myslel, preto, že na ne nemáme peniaze – počas uplynulých asi siedmich rokov mi mama kúpila toľko lacných plastových bárbin, že dovidenia – ale preto, že ja už som vlastne seriózna osoba, ako si si mohol všimnúť!“

Uškrnul sa. „To som si fakt nevšimol. Nebol som tu dosť dlho, vieš? Čo mi pripomína, že u Matúša Čáka bola veľká oslava, kde bola pozvaná aj tvoja mama, a ty si odtiaľ zdrhla k babičke, skôr ako som ťa stihol vôbec uvidieť. To bolo čo?!“

Pokrčila som plecami. „Mňa tie vaše chľastačky nezaujímajú.“

„Nechľastali sme tam. Prisahám, na celej oslave nebola ani kvapka alkoholu!“

„Nemal by si si zo mňa robiť prdel, keď si oblečený v takom fajnovom obleku.“

„Ako súvisí oblek s uťahovaním si z teba? A okrem toho, s tým alkohol som to myslel vážne, ja neviem za koho ma považuješ...“

Vyplazila som jazyk. „No to teda určite. Večierok bez chľastu u Čáka, to určite! Okrem toho, videla som tam kopec fliaš becherovky. Keby ste aspoň mali dosť slušnosti na to zohnať niečo decentné, napríklad víno...“

„Becherovka je náhodou dosť decentná, a navyše víno býva buď drahé, hnusné alebo oboje. Slušné a nie predražené víno dnes nezoženieš, už to nie je ako za komunistov.“

„V časoch komunistov si ty bol pod zákonom! Len mi nehovor, že si začal piť už ako štvorročný... Lebo presne toľko si mal počas nežnej, ak si dobre spomínam. Máš teraz tridsať, či nie? Však aj teraz oslavujú tvoju tridsiatku.“

„No, hej.“ povedal neisto. „Čo mi pripomína, že by som sa mal oženiť.“

„Ja ti furt hovorím, aby si si zobral mamu.“

„Tvoja mama je cigoška.“

„A tvoja tiež. Navyše ťa ľúbi.“

„Ja ju nie.“

„Ale choď, keby ste začali randiť, určite by si sa zamiloval aj ty do nej.“

„Je staršia ako ja. A ja nechcem byť tvojim otcom. Možno ako tvoj najlepší kamoš, to by ešte šlo, ale žiť s tebou v jednej domácnosti?! Sodoma-gomora!“

„Už rozprávaš ako stará babka. Fakt si sa v tom meste zmenil.“

„To isté by mohli povedať aj vaši príbuzní z Várovca.“

Touto bystrou poznámkou ma dostal do pomykova. V tom obleku vyzeral ako niekto úplne iný – pripomínal skôr nejakého príťažlivého, exotického cudzinca než syna Cigánky a stavebného robotníka, obyčajného Ďusiho Tótha z Rozhanoviec. Ba čo viac, aj rozprával a správal sa ako niekto úplne iný, omnoho duchaplnejší a vzdelanejší. Pripisovala som to tomu magisterskému titulu. Samozrejme, učiť angličtinu bohatých základkárov nie je práve práca snov, ale je to lepšie než čokoľvek, v čo mohol našinec dúfať v tejto diere, a tak som v duchu začala považovať Dušana za príslušníka takzvanej vyššej vrstvy. Nie že by si nezaslúžil niečo iné ako zhniť v tejto hnusnej diere. Neopovažovala som ani snívať o čomkoľvek podobnom – na to som bola príliš blbá, teda aspoň podľa vlastného skromného názoru.

„Nevrátiš sa na oslavu? Mama ťa všade hľadá.“ navrhol.

„Pošlem jej esemesku, keď sa tak veľmi bojí, ale na ten váš opijáš sa vrátiť nemienim.“

Povzdychol si. „Pre mňa za mňa... Ale čo ti ja viem, myslím že asi tak do desiatej by si sa tam celkom bavila. Práve teraz by sa tam mala začínať tancovačka – ty predsa rada tancuješ, či nie?“

„Ľutujem, ale takú trápnosť ako tancovať na verejnosti si nedovolím.“

„Ale keď sa vydávala tvoja sesternica Táňa, tancovala si.“

„To bola svadba, Ďusi. Babča vždy vraví, že tancovať na svadbe ti prinesie šťastie do konca roka, v ktorom sa odohráva.“

Zdvihol obočie. „Ty predsa nie si poverčivá.“

„Ja viem, ale no... Na tej oslave nikoho nepoznám. A navyše sa mi na pančuške urobilo očko, aha!“ nadvihla som si sukňu odporne ružových šiat, ktoré som ešte stále mala na sebe, a ukázala som mu následky tej malej nehody.

„Máš pravdu, to je také strašne nápadné.“ skonštatoval sarkasticky.

Vyplazila som jazyk. „Vieš čo... Tak sa už vráť k Matúšovi, však čo je to za oslava bez oslávenca?“

„Aj to bude.“ prisvedčil. „Ale najskôr sa ťa musím spýtať jednu vec...“ Prisadol si ku mne na múrik. „Vážne by si chcela, aby som začal chodiť s tvojou mamou?“

„Veď si už povedal, že ty ju nechceš, tak čo vymýšľaš?!“ rozhorčila som sa.

„Len som chcel vedieť, aké máš dôvody na to myslieť si, že by som pre teba bol lepším otcom než ten, ktorého máš.“

„Myslíš tým žiadny?!“

„Skôr som mal na mysli Dežiho...“

Nazývali sme ho Deži, ale v skutočnosti sa volal nejako inak, už som zabudla ako. Bol to mamin druhostupňový bratranec, ktorý sa s ňou kedysi dávno spustil, keď ešte bývala vo Várovci, predtým, než sa kvôli mne odsťahovala a nejako sa zaradila do spoločnosti. Mama sa narodila v osade, a všetci vieme, ako to tam chodí, že? Chudoba, lenivosť, vulgárnosť a špina všetkého druhu. Niet divu, že keď zistila, že bude mať decko, utekala odtiaľ kade ľahšie. Dežiho síce ľúbila (vraj), ale kvôli mne bola ochotná sa ho vzdať, pretože on očividne nebol ochotný zdvihnúť ten svoj cigošský zadok z roztrhaného fotela vo svojej osade a odísť s ňou. Napokon skončila tu, umývajúc podlahu v miestnej škole, kde ma pravidelne posielala. Aj keď sme občas sotva mali na chleba, mama vždy trvala na tom, že si musíme uchovať aspoň akú-takú dôstojnosť – vlastná rodina jej v tom bola odstrašujúcim príkladom. Ďusi mal byť nejakým našim vzdialeným príbuzným, ale nie pokrvným, spriazneným skôr nejakým sobášom či čím. Ani jedna z nás v tom nemala jasno, a mám pocit, že ani on sám nie. Čo nás vždy trápilo viac ako toto bol fakt, že nám bol vždy ochotný pomôcť s opravou či nedostatkom peňazí, a za to si ho mama vždy vážila, teda, myslím, že viac než vážila. Bol to fakt fešák, to musím uznať, navyše mal na rozdiel od ostatných chlapov v dedine úroveň.

„Si vzdelaný.“ povedala som bez váhania. „A máš prachy – teda, aspoň nejaké. Rozhodne by sme sa s tebou mali lepšie, ako keby sme stále mali žiť z maminho biedneho platu. Máte s ňou podobné názory, pohľad na život a náboženstvo... A ostatne, ona ani nie je taká škaredá!“

Láskavo sa zasmial, čo ma naozaj ponížilo. Už so mnou zaobchádza ako s každým iným deckom! „To všetko je síce pekné, ale o tvoju mamu jednoducho nemám záujem, chápeš?“

„Prečo?! Čo je na nej nezaujímavé?!“

„To by si nepochopila.“

„Tak toto ma urazilo. Ozaj si myslíš, že som taká hlúpa?!“

„Nie, ale na niektoré veci si príliš mladá. A teraz ma ospravedlň, musím sa vrátiť na oslavu.“

„Choď, a nezabudni si zatancovať s mamou.“ zaškaredila som sa.

Moja „babička“ vlastne nebola skutočná babička, len vzdialená príbuzná, ktorá nám poskytla ubytovanie, pretože bola nadšená z maminej snahy žiť naozaj slušný život, a okrem toho si ma od prvého okamihu obľúbila. Sama nemala nijaké deti ani vnúčatá, a tak bola jednoducho nadšená tým, že bude mať v starobe konečne spoločnosť. Otvorila som dvere jej domu a čakala, kým ma privíta náš kocúr, pretože bez tohto rituálu som nepovažovala za vhodné prekročiť prah. Drobné, dlhosrsté stvoreniatko pribehlo so sebe vlastnou extroverziou a začalo sa mi otierať o nohy. Na oplátku som ho pohladkala a vošla dnu. V babčinom dome bolo ticho a tma, a ja som si trochu vyľakane pomyslela, že sa jej niečo stalo (fakt, že nebola zapnutá televízia, som považovala za neblahé znamenie takto večer), ale hneď nato som v kuchyni objavila na chladničke starou magnetkou nalepený odkaz. SOM U HENI NA SLIVOVICI, VRÁŤ SA K ČÁKOVI, OKAMŽITE!!!

Samozrejme, babčina typická predvídavosť. Vedela, že mama sa zdrží na oslave tak dlho, ako to len bude možné, kým ja odtiaľ určite skoro zdrhnem. Trochu ma to zmiatlo, pretože to bola ďalšia indícia (a verte mi, iných podobných sa vyskytlo požehnane) že babča vie, čo mama cíti k Ďusimu. Babčin príkaz som, samozrejme, neposlúchla. Miesto toho som si sadla do fotela a pustila si babčino staré rádio, ale hneď ho vypla po tom, čo som počula hlas Anni-Frid a Agnethy. To sú tie baby z ABBY, keby ste nevedeli. Ako sa zdalo, zase som ostala v dome úplne sama. Cez pracovné dni to bola bežná prax, keďže moja mama bola v práci do neskorého večera a babča v poslednom čase trávila strašne veľa času s kamarátkami, ale keď som si uvedomila, že je sobota... Hm, bolo to veľmi neobvyklé. Okrem toho, vonku práve prebiehal divoký čurbes, alebo aspoň predpotopný pokus o divoký čurbes, a ja som sedela doma aj napriek tomu, že som bola pozvaná...

Napriek tomu som sa rozhodla ostať tam a radšej sa zabaviť niečím iným. Včera sme, napríklad, boli s babčiným autom v meste, odkiaľ sme mali vyzdvihnúť Ďusiho, a pri tej príležitosti mi on dal vzácny dar – nové číslo Bravíčka. Nesmejte sa, on mi fakt daroval niečo také... Samozrejme, že podobné blbosti nečítam, prečo by som mala? Tentoraz som sa ale rozhodla to otvoriť, len aby som sa pobavila nad stupiditou tých článkov, a narazila som na prekvapenie večera: stĺpček, ktorý mi to celé objasnil.

Nebudeme iní

To sme my, žijúci z pondelka na pondelok, z jedných prázdnin do druhých, vaši učitelia. Píšeme vám, pretože sme očakávali, že si tento hlúpy časopis otvoríte, takže sa naše názory a vyznania dostanú na verejnosť, no vy, ktorým je toto primárne určené, si ich neprečítate, a to, čo celý systém týchto zlátanín vyvracia, sa nedozviete, a vďakabohu ostanete nevinné. Veď, kto z vás už číta editoriály? Sme v pokušení byť k vám aj úprimnejší, ale radšej si uchovať zvyšky decetnosti, napokon, nikdy neviete, kedy sa môže hodiť, táto decentnosť...

Nechajte nás objasniť vám jednu vec: my, mladí muži, nie sme ako tí chlapci, ktorých vídate na plagátoch či v seriáloch na Disney Channel. Samozrejme, tým nechceme povedať, že popis, ktorý vám podáme, neplatí pre Zayna Mallika či Zaca Efrona, to vôbec nie. Platí pre bohatých rovnako ako pre chudobných, škaredých rovnako ako pre pekných, slávnych rovnako ako pre bežných. Sláva a atraktivita môžu niektoré veci uľahčiť či naopak sťažiť, no úplne ich nezmenia. Neplatia len pre tých, ktorých si pod týmito mládencami predstavujete. Ospravedlňujeme sa, že vám to hovoríme, ale ani oni nie sú iní. Náš editoriál vás bude iste mrzieť o to viac, že celé toto májové číslo je venované „láske a vzťahom“. Rovno vám hovoríme, takto to s mužmi nefunguje. Pretože sme, pardon za výraz, zmrdi, a čím skôr si to uvedomíte, tým ľahšie sa vám bude žiť.
Radi by ste pochopili myseľ svojho milovaného chlapca, nuž tu je. Byť chlapcom je príšerný osud, pretože nemáte nijaké ospravedlnenie pre svoju hlúposť, prinajmenšom od začiatku puberty. Je to skoro ako byť brunetka, ibaže horšie, pretože brunety sa môžu ľahko prefarbiť na blond, ak si nechcú robiť starosti s vlastným intelektom, kým my si síce môžeme zmeniť pohlavie, ale je to, povedzme, omnoho drastickejšie. Narodíme sa do sveta, kde sa od nás očakáva väčšia sila, agresivita, odolnosť a tak ďalej, a ak patríme medzi tú menšiu časť, ktorým príroda a okolnosti nadelili týchto vlastnosti málo, naša smola. Možností, ako sa s týmto nemilým faktom vysporiadať, je veľa, no všetky bez výnimky sú náročné na čas a nervy, nuž a možno nám vyslúžia aj trochu toho spoločenského odsúdenia. Koniec koncov, fakt, že vás fascinujú blyštivé a farebné veci, čo vás priťahuje k bábikám vašej sestry, musí nevyhnutne znamenať, že ste gej, nemám pravdu...?

Väčšieho porozumenia sa nám nedostáva ani v prípade, že sme ten mužnejší typ, ani až dospejeme. Však pravý chlap žiadne porozumenie nepotrebuje, však? Z prísne logického hľadiska sme predovšetkým ľudia a až potom chlapi, ale zaujíma to niekoho?! Je predsa všeobecne známe, že tento svet nie je logický, a spoločnosť už vôbec nie. A tak prekonávame prekážky celkom sami, pretože pravý chlap predsa všetko zvládne sám, a ak nie, je slaboch a mizerný hlupák.

Jedinou našou útechou je, že naše pohlavie nám poskytuje hmatateľné a fyzicky cititeľné výhody, pretože ak je niečo dobré na tom byť chlapom, tak je to mať chlapské telo. Ak si ho pestujeme, je silnejšie, rýchlejšie, menej citlivé a predovšetkým je omnoho ľahšie vzrušivé a schopné silnejšej odozvy v podobe rozkoše. Možno ste z týchto mojich slov zmätené, tak vám to poviem rovno: muži majú lepší sex, pretože si ho zakaždým užijú. Zakaždým prežívame to, čo vy len sporadicky, teda aspoň kým sa nám to celkom nezunuje alebo kým nie sme okolnosťami dotlačení do celibátu. Nedobrovoľná sexuálna abstinencia je jedným z najťažších úderov osudu, aké môžu inak zdravého muža postihnúť. Nuž sa potom nečudujte, že sme, akí sme. Nechutní, vulgárni, necitliví, plní hnevu a márnej fyzickej túžby. Že nám občas ešte viac chýba psychická podpora a láska, na tom nezáleží: s tým sme sa už naučili žiť. Bez všetkých vulgárností a prízemnosti (či primatracostí) sa, napokon, dá žiť tiež, ale nie je to veľmi mužné, nieto ešte príjemné...

To sme my, muži. Prasatá, sopliaci, bezohľadné, chladné stvorenia bez citov a nádeje, ktoré vy, ako vás iste poučili vaše matky, nemáte šancu pochopiť. Nemáte, pretože ju od nás ani nedostanete – nikto vám nič nevysvetlí, nikto sa vám dobrovoľne nezverí s tým, že to, čo my muži každý deň prežívame je celkom jednoduché a racionálne zdôvodniteľné. Hovoriť o svojej psyché je predsa také nemužné, pravý muž by sa mal hanbiť aj za to, že nejakú psyché vôbec má (ak ju ale nemá, čím by sa teda mal hanbiť?).

• Vaša Dušanka
  

Dušanka! Ten grázel!

Pravidelnou autorkou editoriálov v Brave bola tzv. „Gabika“, no ako sa zdalo, tentoraz ju v rámci akéhosi žartu vymenili za chlapa... Za Ďusiho, pravdepodobne. Rozhodne by to vysvetľovalo, prečo mi ten časopis kúpil, hoci vedel, že tento typ čítania práve nezbožňujem. Prečo sa ale vydavateľstvo rozhodlo načasovať si tento malý žart na tento mesiac? Prečo nie radšej na apríl? Asi by som sa mala spýtať muža, ktorý je za to celkom evidentne zodpovedný. To už ale domov dorazila babča a všetko mi vysvetlila.

Keď som sa jej ako skúsenej ženy spýtala, o čo ide, pozrela sa na mňa, zjavne pod vplyvom trochy toho špiritusu, a vážne vyhlásila. „Toto, dievča moje, nepochopíš. Môžem sa pokúsiť ti to vysvetliť – napokon, včera sa mi Ďusi so všetkým zveril – ale aj tak ti to všetko zostane do istého veku záhadou. Ide v podstate o to, že redakcia chcela otestovať užitočnosť editoriálov, a tak sa Ďusi, ktorý je „Gabikiným“ dobrým priateľom, podujal napísať úvodník pre mladé dievčatá taký zložitý a nezrozumiteľný, že ak by ho vôbec niekto čítal, predajnosť by musela nutne poklesnúť. Na to využil svoje osobné traumy a trápenia, a táto blbosť je jeho vyznaním, a mám pocit, že trochu aj vyznaním celého mužského pokolenia.“

„To mi neznie ako niečo, čo by som nevedela pochopiť.“ zdvihla som obočie.

„Máš pravdu, to naozaj nie... Ale vieš, prečo toto číslo priniesol špeciálne tebe?“

„Hm?“
„Pretože hovorí o tvojej matke.“

Pootvorila som ústa. „Súvisí to nejako s tým, prečo ju nechce?!“

„Viac než súvisí, ono sú tam priamo vložené dôvody, prečo tvoju mamu nechce. Ide o to, že ho absolútne nechápe ako muža – nechápe jeho túžbu po „silných citoch“ (ale to je pre dievča, ktoré nemá o láske povedomie ani na úrovni dievčenských románov, príliš zložité), nechápe jeho striedanie nálad ani podľa nej príliš silnú túžbu, nechápe nič, a ty pravdepodobne tiež nie.“

„Túžba... Po... Silných citoch?! Uf, tak to ozaj nechápem. Nehovoriac o tom, že sexu teraz takmer vôbec nerozumiem! Máš pravdu, toto je nad moje sily. Nevravím, že som nepochytila podstatu, totiž že Ďusi mamu nechce, lebo mu nerozumie... Ale zvyšok... Uf...“

„Nerada ti to hovorím, ale si na také veci príliš mladá.“

Babča sa vždy snažila, aby mi nikdy nič podobné nepovedala, pretože vedela, že vecí, ktoré by som ozaj nepochopila, zas tak veľa nie je, a tak som usúdila, že láska a všetko okolo toho musí byť vec taká zložitá a tajomná, že na ňu ozaj musím ešte dorásť. Pokrčila som plecom. „V každom prípade, mama asi príde dosť neskoro, nezahráme si sedmu?“

Nakoniec sa nevrátila až do asi jednej v noci. To som už dávno spala, ale zhodou okolností ma práve vtedy zobudil môj mechúr. To viete, telesné potreby. Myslím, že som v tej chvíli chlapov trochu chápala a súcitila s nimi, ale to len preto, že som nad tým tak dlho uvažovala. Zišla som dole do kuchyne, kde ma oslepilo ostré svietidlo nad sporákom, a na starom rozheganom stole som zbadala výjav, o ktorom som nevedela spočiatku určiť, či je zjavením, halucináciou alebo tvrdou, neskutočnou realitou.

Mama a Ďusi tam sedeli vedľa seba, a zatiaľ čo jeho ruka siahala na neskutočné miesta na jej tele, jej dlane zvierali jeho líca, a tí dvaja sa bozkávali takým neskutočným, mnou nikdy nevideným spôsobom... Ešte nikdy v živote som si tak intenzívne neuvedomovala, že na svete je toľko vecí, ktoré nechápem. Prešla som cez kuchyňu až do kúpeľne, kde som urobila, čo som potrebovala, umyla si ruky najfajnovejším mydlom, aké bolo dostať u nás v sámoške a vrátila sa do postele bez toho, aby som tých rozpačitých, udivených milencov nejako komentovala. Veď som predsa ani nemohla vedieť, či sú skutoční.

(Update: Hrôza a des, to, čo som videla, korešpondovalo s realitou. Ďusi strávil noc u nás.)