1.časť - Príbeh Matky: http://www.minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/03/pribeh-matky.html
2.časť - Príbeh begzade Alího: http://www.minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/04/pribeh-begzade-aliho.html
3.časť - Príbeh vojaka Džamšída: http://www.minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/04/pribeh-vojaka-dzamsida.html
4.časť - Príbeh otroka Zartušta: http://www.minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/06/pribeh-otroka-zartusta.html
Tento príbeh by ste vy, romantické pubertálne dievčatá (alebo máme v publiku aj niekoho iného?) asi počuli najradšej, ale verte mi, nechajte si zájsť chuť, toto nebude pekné. Ak chápete, čo tým myslím, tak som zrejme jediným mužom, pre ktorého romanca s Rumejsou Šaktí skončila bolestivo... Doslova, vo fyzickom zmysle. Takže ak chcete počuť nádherný príbeh lásky medzi odvážnou princeznou a statočným bojovníkom, radšej si otvorte svoje výtlačky Rosamundy Pilcherovej alebo čo to vy slečinky vlastne čítate a nechoďte za mnou, pretože ja som vojak, chápete, a už z princípu nepoznám nijaké pekné príbehy. Dobre, ja viem, čo Džamšíd Šahíniján, ale vezmite si, že v jeho príbehu umrel ten Váhid či ako sa volal, takže aj tak to nie je žiadna z tých rozprávočiek, ktoré tak rady čítate. Ale na tom nezáleží – nebudem vám predsa spoilerovať (alebo ako to vlastne voláte?), ideme rovno na vec.
Najskôr by som vám rád prezradil čosi o sebe. Ja, Farhad Ašrafí, som sa narodil v pôvodne chudobnej rodine, ktorá krátko po mojom narodení začala stúpať stále vyššie. Môj otec i mama boli skromného pôvodu, no zato otec bol známy ako veľmi schopný a múdry muž, a tak sa stalo, čo sa v takej spoločnosti ako naša, ktorá nepozná slovo parvenu, stať muselo: otec do dotiahol ďaleko a mňa vzal zo sebou. Musím sa, aj keď neveľmi skromne, priznať, že to nebola len protekcia, ktorá ma dostala do zborov tofgančiov, ale aj fakt, že som bol rodeným vojakom. Napokon, otec zo mňa chcel pôvodne mať úradníka akým bol on sám, ale čoskoro bolo nad slnko jasnejšie, že jednoducho nie som ten typ. Od malička som sa rád bil a súťažil, a okrem toho som zvykol vydržať akúkoľvek bolesť, nech už bola akákoľvek, hoci aj doslova vražedná. Medzi chlapcami som spočiatku nemal konkurenciu, ale potom sa naše rady začali rozširovať, pribudol tam Mahr Réza a ďalší chlapci rovnako silní ako ja, a naostatok aj malé dievča. Maličkú begum sme spočiatku nechceli prijať medzi seba, ale bolo na nej zjavné odhodlanie zmlátiť nás všetkých do krvi, ak jej nedovolíme hrať sa s nami, a tak sme nakoniec nemali inú možnosť. Smiali sme sa, keď sa to decko bálo popchnúť koňa do cvalu, a keď nedokázala zdvihnúť meč, cítili sme nesmiernu nadradenosť, ako napokon všetci chlapci, ktorí majú zrejme vrodený podvedomý pocit, že sú lepší než dievčatá. Ako sa ale zlepšovala, zosilnela a zocelila sa, pochopili sme, že sme narazili na rovnocenného protivníka, ktorého môžeme buď nenávidieť, alebo ho prijať medzi seba, ale rozhodne nie pohŕdať ním... Vybrali sme si prvú možnosť. Ako sa ukázalo, bolo to veľmi múdre rozhodnutie, ktoré väčšine z nás prospelo... Okrem mňa a Mahr Rézu, samozrejme.
Keď bol Rumejse pridelený jej
vlastný pluk, bol to koniec našich kontaktov, pretože ju zároveň
oficiálne uznali za dospelú ženu – a dospelé ženy sa nesmeli
stýkať s dospelými mužmi... Teda aspoň bez šatiek. Šlo o to,
že mimo ťažení jej teta, Veľká Begum, obmedzovala jej kontakt s
osobami mimo háremu, a my sme sa s ňou nemohli vídať. Až neskôr
sme pochopili, že počas svojho prvého vojenského ťaženia sa
Rumejsa stala agilnejšou než kedykoľvek predtým, a ak by naozaj
chcela, mohla sa s nami znova stretávať – jednoducho by si toto
právo vynútila. S priateľmi svojho otca sa stretávala bežne, aj
keď v šatke, a z toho nám vyplýva, že nás nekontaktovala, lebo
nechcela. Je bolestné si to priznať, ale moja stará priateľka z
detstva ma opustila zámerne. Na druhej strane, bolo by lepšie, ak
by sa vôbec nevrátila.
O našom prvom súkromnom stretnutí
po rokoch vám už rozprával ten malý sluha, a ja sa o ňom nebudem
ďalej zmieňovať. Na onom ťažení sme sa stretávali len zriedka,
teda až do jej nástupu na trón – predtým som jej vyjadril
podporu, kedy som mohol (ako už iste viete od Zartušta), ale
súkromne sme spolu hovorili len raz. Potom sa zrazu všetko zmenilo
a ako sme tiahli ďalej, začali sme cítiť niečo...
Ešte pred štátnym prevratom som
jedného večera vkĺzol do jej stanu. „Mejs, len som ti chcel
niečo povedať...“
Zartušt tam vtedy nebol – bola sama,
oblečená len v nočnej košeli a prvý raz v mojich očiach ako
žena... „Čo sa deje?“ Nevyzerala znepokojená tým, že som ju
uvidel prakticky polonahú.
„Len som ti chcel pogratulovať k
úspešnej očkovacej akcií. Bol to veľmi odvážny krok.“
„Hodný Rafatího.“ upresnila.
„Nespravila som nič viac ako to, čo by na mojom mieste urobil
ktorýkoľvek z mojich predkov.“
„Mužských predkov.“ dodal
som veľavýznamne. „Ale už len fakt, že si žena...“
„Tak takúto sprostosť môže tresnúť len človek, ktorý nikdy nepoznal moje tety. Prečo si prišiel? Len kvôli vyjadreniu obdivu?“ zatiahla ironicky.
„Tak takúto sprostosť môže tresnúť len človek, ktorý nikdy nepoznal moje tety. Prečo si prišiel? Len kvôli vyjadreniu obdivu?“ zatiahla ironicky.
„Mohla by si už konečne prestať
byť na mňa taká tvrdá.“ povedal som ublížene.
„To teda mohla, ale nechce sa mi.“
Všetok môj obdiv bol naraz preč.
„Pozri sa... Ja sa snažím byť na tvojej strane.“
„A o to ide – nechápem, prečo.
Zrazu si zmenil názor, akoby si si len vymenil kabát. O čo ti ide,
Farhad?! Vyčítaš Zilluláhovi, že je úplatný, a pritom si sám
bezohľadný oportunista!“
„Oportunista?! No, myslel som
si, že tá vec s očkovaním je dosť dobrý dôvod na to zmeniť
stranu, ale keď myslíš, že som oportunista, asi by som radšej
mal dostáť svojej povesti a pridať sa k tomu, kto má teraz
navrch, čo sú po tej neúspešnej ofenzíve proti Rusom rozhodne
tvoji nepriatelia!“
Zlostne našpúlila pery. „Pozri sa,
o tvoju podporu v nijakom prípade nežiadam, v tomto vojenskom
tábore sú stovky mužov, ktorých názor je pre mňa omnoho
dôležitejší než ten tvoj, ale aby si nepovedal, že som k tebe
zbytočne prísna... Som rada, že aspoň ty, aj keď sú tvoje
motívy prinajmenšom pochybné.“
„Pochybné?“ zasmial som sa trpko.
„Vážne chceš vedieť, prečo ťa za tú vec natoľko obdivujem,
že som ochotný prehliadnuť aj tvoje chyby? Tak teda počúvaj...
Kedysi som mal dvojča, sestru. Keď sme mali osem rokov, rodičia
nás chceli dať zaočkovať, ale mama sa bála a uprosila otca, aby
to nerobil. Vraj to je nebezpečný turecký nezmysel a pred kiahňami
nás v nijakom prípade neochráni, skôr nás zabije. Náš lekár
im to potvrdil, a vtedy som si uvedomil, aká silná je nedôvera
mojich krajanov voči tejto procedúre. Potom sa ukázalo, že je
okrem toho aj neopodstatnená, keď moja sestra umrela – na kiahne,
v našich dvanástich rokoch. Pamätám sa, ako som preležal po jej
smrti celé dni vo svojej izbe, tupo hľadiac do stropu a
rozmýšľajúc, kde sa stala chyba, pretože som nedokázal
pochopiť, prečo ona umrela a ja nie. Nakoniec som dospel k názoru,
že to súviselo s tým, že som ako malý prekonal ľahšiu formu
kiahní, a tiež k tomu, že očkovanie by mohlo Tahmínu
zachrániť... Bohužiaľ vtedy už bolo neskoro. Táto choroba bola
v našej rodine veľmi rozšírená, ale smrť nikoho ma nezasiahla
tak ako Tahmínina... Preto si viem predstaviť, akú si mala odvahu,
keď si sa rozhodla aj napriek tomu, čo všetci tvrdili, pustiť do
preventívnych opatrení.“
Ako sa zdalo, príliš ju to nedojalo.
„Pekná historka. Čakáš, že tomu uverím?!“
„Myslíš, že som si to práve
vymyslel? Nikdy som nebol dobrý vo vymýšľaní príbehov, Mejs, to
vieš.“
„Možno si sa časom zlepšil. Človek
nikdy nevie.“
Povzdychol som si. „Že ja s tebou
vôbec strácam čas! Si bezcitná, tvrdohlavá a úplne
bezohľadná...“
„A preto som dobrá v tom, čo
robím.“ povedala chladne. „Pozri sa, môžeš si kecať, o čom
chceš, rečniť pred vojenským poradným zborom do aleluja, ale
neverím, že keby na to došlo ty by si ma mal podporiť v niečom
ťažkom a riskantnom, bol by si ochotný to spraviť. Najmä ak ide
o môj nástup na trón... Ešte si pamätám, ako si ma nazval
Šódžou.“
„Ak odo mňa žiadaš, aby som
riskoval krk kvôli tvojej túžbe po moci... Tak nie, nebude to o
nič horšie než robiť to isté kvôli moci hocikoho z tých
hlupákov z vojenskej rady. Čo sa odo mňa vyžaduje?“
Prekvapene zdvihla obočie. „To
nemôžeš myslieť vážne... Naozaj si teraz na mojej strane?!“
Hrdo som zdvihol bradu. „Áno, pani
moja. Len rozkážte a ja to vykonám.“ Roztopašný úškrn jej
napovedal, že to Mejs ešte stále platí, a „pani moja“ je skôr
súkromným žartom, pretvárkou pre verejnosť, ktorú v tomto
prípade tvorilo množstvo nepríjemných chlapov prevažne stredného
veku.
-------------------------------------------------------------------
Nebolo obvyklé, aby Rumejsa nevečerala
so svojimi vojakmi, ale v poslednom čase sa to stávalo čoraz
častejšie, oficiálne kvôli smútku za svojim otcom. Skutočným
dôvodom pre to boli vojenské porady.
Keď sme vošli do jej stanu so svojimi miskami pilavu, bola zjavne vo veľmi uvoľnenej a neformálnej nálade, hoci mala oblečené to, čo obvykle – bielu šatku, krátky vojenský kaftan čiernej farby, plátenú košeľu s rovnými rukávmi a šalvar, nohavice so zníženým sedom, ktoré sa síce bežne nazývajú háremové, ale v skutočnosti bývajú vo všetkých svojich podobách unisex, ako by ste to asi nazvali vy. Pred sebou mala rozostavené akési zoznamy a tvárila sa neprimerane veselo. „Dobré správy, vážení. Otcov stav zatiaľ nie je taký vážny, aby nám neposkytol trochu času. Jeden z mojich dôverníkov mi posiela každé ráno správy z hlavného mesta, keď bude otcovi hroziť smrť, zaútočíme skôr ako tí zmrdi z hlavného mesta, čím zničíme prevahu, ktorú by snáď mohli získať tým, že budú o jeho smrti vedieť skôr ako my. Nejaké otázky?“
Na vlastné prekvapenie som sa ozval
ja. „Tou spojkou je Veľká Begum, však?“
„Áno, je, ale to je v podstate
jedno. Nejaké relevantnejšie?“
Ozval sa jeden z veliteľov. „V čom
spočíva vaša predstava prevzatia moci?“
„V štátnom prevrate medzi
generálnym štábom, ergo donútení ich, aby uznali nielen moje
následníctvo, ale prevzatie moci. A nestojte tu tak, načo som si
tu dala také pekné vankúšiky?“
Boli sme presvedčení, že človek ako
Rumejsa nemôže zdrobneninu myslieť inak ako ironicky, ale na
vlastné prekvapenie sme zistili, že výraz „pekné vankúšiky“
tie veci, ktoré mala určite na mysli, celkom vystihoval. No čo už,
povedali sme si a posadali sme sa tam, do kruhu vedľa našej novej
panej.
Prekvapene sa pozrela na muža,
ktorý si sadol hneď vedľa nej. „Chátamí, netušila som, že
práve vy odpoviete na moju žiadosť kladne...“
„Možno som sa o vás v minulosti
vyjadroval neveľmi priaznivo...“ začal rozpačito. „Ale keď
som si uvedomil, že ďalší kandidáti sú z podobného cesta ako
Alkas Šalabi, zmenil som názor. Pri vás aspoň vieme, čo nás
čaká.“
„A že to teda nevyzerá nijako zle!“
zasmial sa jeden z ďalších dôstojníkov.
„Ďakujem vám za podporu a optimizmus, ale asi by sme mali začať s plánovaním. Uhm... Aby vám to bolo jasné, prechovávam k vám absolútnu dôveru, ale predsa len, pre každý prípad...“ Pretrela si nos prstami a vyhlásila. „Sledujem vás. Nepoviem vám ako, ale verte mi, spôsobom, ktorý by ste si nedokázali ani predstaviť. Nemáte sa čoho báť, nezaujímajú ma nijaké vaše malicherné tajomstvá ani podobné blbosti, čo sa dozviem, ostane len medzi nami. S jedinou výnimkou. Ak vás uvidím hovoriť s ktorýmkoľvek z vyšších dôstojníkov, skapete, ani nebudete vedieť ako. Je mi ľúto, že vám nemôžem preukázať rovnakú dôveru, ako vy zjavne preukazujete mne, ale to viete, politika. To len tak na okraj k záležitostiam bezpečnosti. Aby ste vedeli, nehodlám vás nikdy za nič trestať, ani za hlúpe nápady, ani za ich realizovanie, aj keby to znamenalo koniec našich plánov, ale túto jedinú vec, a síce porušenie tajomstva vám za žiadnu cenu neodpustím! Má niekto pripomienky k tomuto?“
Ozval sa Chátamí. „Takže ak budeme
držať hubu pred dôstojníckym zborom, nemáme sa čoho obávať?“
„Iba ak neúspechu plánu, takže by
sme si to mali dobre premyslieť.“
„To sa mi zdá fér.“
„Mne teda nie.“ namietol Džamšíd
Šahíniján (Urobí ona vôbec krok bez toho magora?! Veď oni spolu
snáď aj spia!) „Prečo nedokážete aspoň predstierať, že si
nás vážite, a priznáte sa nám s tým, že nás budete špehovať,
len aby sme nikomu nič nepovedali?!“
„Pretože tvoja vážnosť v mojich očiach práve poklesla, Džamšíd. Myslíš si snáď, že každému jednému z týchto mužov sa dá dôverovať?!“ Obrátila sa k nám. „Viete, nie je jednoduché udržať tú správnu rovnováhu medzi dôverou a absolútnou naivitou. Osobne som odhodlaná zachádzať aj do extrémov, len aby som sa vyhla tomu druhému, takže... Neberte si to osobne, fakt nie. Takže prejdime k samotnému plánu... Mám v hlave načrtnuté hrubé obrysy, ale nie je mi celkom jasné, ako bude vyzerať celkový obraz. V podstate ide o to zastrašiť najvyššie velenie tak, že nebude mať inú možnosť ako sa vzdať a oficiálne ma vyhlásiť za bega. Samozrejme, nemusím vám hádam hovoriť, že na tom všetci trhnete a to všetko, ale ide najmä o to, že vojaci ma majú radi.“
„Nie sú sami.“ ozvalo sa z kruhu.
„Ale musíte sa tváriť stále tak
drsne?“ zafrfľal som. „Ste veľmi tvrdá k nám všetkým...“
„Ja osobne som zvyknutý aj na horšie
zaobchádzanie.“ odfrkol si jeden zo starších dôstojníkov.
„Mali ste zažiť jej starého otca, to vám bola sekera!“
Rumejsa prudko vyfúkla vzduch z pľúc.
„To je pekné, že tu máme takého skúseného veterána, môžete
nám prísť vhod... Ako sa vlastne voláte?“
„Selím Chameneí, madam.“
„Ach, to ste vy... Otec mi rozprával
o vašej statočnosti pri obrane Mosulu.“
„Preto ma aj povýšili do
dôstojníckeho zboru.“ vyhlásil starý muž hrdo.
Rumejsa chápavo prikývla. „Dobre
teda... Pán Chameneí, dúfam, že nám budete svojimi radami
nápomocný, pretože myslím, že prejsť toľkými bitkami bez
toho, aby sa človek niečo nenaučil, je úplne nemožné. Aby sme
ale prešli k veci: uvažujem, že by sme ich obkľúčili v stane a
trochu im pohrozili... Čo vy na to? Môj prastrýko si zvolil
podobnú metódu, aj keď neviem, či som v situácií, keď sa toto
dá využiť...“
„Podľa mňa je to vynikajúci
nápad.“ vyjadril som sa. „Ale možno nebude stačiť len ich
obklopiť s namierenými puškami...“
Zdvihla obočie. „Myslíš, že by
sme mali použiť trochu tvrdšie metódy než len mierenie zbraňami?
Tak to mi, bratku, čítaš myšlienky.“
Po skončení bojovej porady pri
večeri som sa rozhodol u nej ostať. „Čo odo mňa chceš?“
spýtala sa trochu podráždene.
„Len som rozmýšľal.“ začal som
lakonicky. „Chcel by som s tebou večerať aj zajtra.“
„Choď s tým niekam. Vo svojej
pozícií si nemôžem dovoliť nijaké dôvernosti.“
„Myslíš dôvernosti ako byť
nazývaná Mejs?“
„Myslím tým dôvernosti v zmysle
milostných schôdzok.“
Zatváril som sa patrične pobúrene,
hoci v duchu som o tejto emócií nebol patrične presvedčený.
„Milostná schôdzka?! Za koho ma považuješ?!“
„Vojenské kurvičky vraj o tebe
rozprávajú samé dobré veci.“
Zaprskal som. „Prečo prikladáš
takú veľkú váhu pobehliciam? Veď za nimi chodia všetci...
Minule som u nich videl aj Šahínijána.“
„A od koho si myslíš, že o tvojej
„neodolateľnosti“ viem?! Snáď si nemyslíš, že som sa ich
pýtala osobne?!“
„No... Sú to jediné ženské v
tábore, teda okrem otrokýň bratov Šalabiovcov...“
„Tak podľa teba by som sa
zahadzovala s pobehlicami len preto, že majú medzi nohami čosi
podobné ako ja?!“ vyletela na mňa. „Farhad Ašrafí, to si
naozaj na toľko sprostý?!“
„Ja neviem, máte podobný slovník.“
uškrnul som sa. Ona mi ten pre ňu pokorujúci výraz zotrela z
tváre dlaňou, a to pekne prudko.
„Vypadni.“ zavrčala nahnevane. „A
už sa so mnou neopovažuj hovoriť osamote, rozumieš?!“
----------------------------------------------------------------------
Ako sa ukázalo, takéto situácie boli
naozaj časté – Rumejsina podozrievavosť a ješitnosť ma k
takýmto schválnostiam priamo nútili, a ani moja vlastná
zlomyseľnosť mi nedovolila takúto príležitosť prepásť.
Výsledok vám už čiastočne ukázal ten otrok Zartušt: aj napriek
tomu, že som stále ostával na jej strane, večne sme sa hádali, a
naše spory vždy skončili tým, že som ju zahanbil. Nemohol som sa
vyhnúť istému obdivu voči jej statočnosti a kráse, ale na tom
nezáležalo, keďže som jasne videl aj jej nezmyselné výbuchy
hnevu a neprimeranú pýchu. Jedného rána po bojovej porade, keď
všetci odišli a malý Zartušt bol poslaný oficiálne po vodu
(neoficiálne, ako som sa dozvedel neskôr, špicľovať) hodila sa
mi okolo krku a... Rozvzlykala sa.
„Mejs?“
„Nemôžem to ďalej vydržať.“ zašepkala. „Otec už onedlho zomrie a ak to nevyjde, zabijú ma... Čo by nebolo také zlé, keby ma nemusel nasledovať Džamšíd a ostatní. Ja... Ja viem, že by som mala byť zvyknutá riskovať, ale, dočerta nie som! Ak ma chceš považovať za slabú, tak nech, ale nenechávaj ma v tom samú...“
„Nemôžem to ďalej vydržať.“ zašepkala. „Otec už onedlho zomrie a ak to nevyjde, zabijú ma... Čo by nebolo také zlé, keby ma nemusel nasledovať Džamšíd a ostatní. Ja... Ja viem, že by som mala byť zvyknutá riskovať, ale, dočerta nie som! Ak ma chceš považovať za slabú, tak nech, ale nenechávaj ma v tom samú...“
„V čom?“
„V mojej hlave. V mojom smútku. Veď
vieš, každý sa občas bojí, a ja mám teraz priam panickú hrôzu
z toho, čo všetko by sa mohlo pokaziť, a ešte k tomu môj otec
umiera...“
„Čo sa to s tebou deje?“ zašepkal
som.
„Už som ti to predsa vysvetlila. A,
vieš, mám pocit, že okrem teba sa nikomu inému nemôžem zveriť.
Mysli si o mne, čo chceš, Farhad, ale ja mám panickú hrôzu z
bolesti. Nie fyzickej, vieš, že na tú som už zvyknutá, ale z
psychickej. Jedna vec je vidieť umierať svojich mužov na bojisku,
od ktorých si tak akosi očakával, že niektorí z nich padnú, a
iná stratiť osobu, ktorá s tebou prežila detstvo a ktorú si
poznal ešte v čase, keď si bol omnoho menší a zraniteľnejší.“
„Si skvelá herečka.“ zasmial som
sa ticho a drsne. „Ako to, že si také prudké emócie dokázala
držať v sebe? A nehráš teraz na mňa niečo?“
„Myslíš si, že by som sa pred
tebou takto ponížila, keby som to nepotrebovala?!“ V jej hlase
bolo trpké zúfalstvo. „Prosím ťa, rozprávaj mi o svojej
sestre. Povedz mi, že sa to dá vydržať, stratiť niekoho, koho
miluješ.“
Rumejsa bola tvrdá žena, ale nie
bezcitná. V skutočnosti prežívala smútok, ako aj iné emócie
rovnako intenzívne ako iné ženy, mala ale omnoho lepšie
sebaovládanie (ak šlo o smútok, nie poníženie, ktoré vždy
znášala ťažko). V tej chvíli som to pochopil. Ak môže plakať
Rumejsa Šaktí, môže plakať úplne ktokoľvek, vrátane mojej
maličkosti, ktorá si spomenula na smrť mojej úbohej malej sestry.
Na jej pohrebe som ani neplakal, aby som nesklamal svojho otca, a
teraz som náhle dostal chuť dostať to zo seba. A tak sme sa celkom
bezdôvodne objali a nariekali jeden druhému v náručí, pretože
ani jeden z nás nebol v živote taký nešťastný, a to sme pritom
nemali ani poriadny dôvod.
Spamätal som sa, až keď sme plne
oblečení ležali na posteli a ja som začal rozprávať o Tahmíne.
Boleli ma oči a hlava, ale zároveň som sa cítil zvláštne ľahký
a zbavený všetkých hriechov. Nie je nič lepšie než vedomie, že
vám Všemohúci ublížil a že za to nijakým spôsobom nemôžete.
Ukrivdenosť ešte nikdy nebola taká príjemná.
„Vôbec sme sa jeden na druhého
nepodobali, hlavne fyzicky nie. Ona bola taká malá šibalka, ale
zato veľmi nečestná. Dokázala urobiť prakticky čokoľvek, len
aby ona vyzerala ako tá dobrá. Strašne ma tým hnevala, ale...
Mala si niekedy nejakého súrodenca, Mejs?“
„Mám dve malé sesternice, ale
všetky deti môjho otca okrem mňa umreli také malé, že som za
nimi nestihla ani zaplakať.“
„V tom prípade nemôžeš pochopiť,
aké je to vyrastať s niekým v tvojom veku. Ako malé deti sme
jeden druhého nenávideli a často sme sa posekali, z čoho som
samozrejme nakoniec bol vinný ja, pretože som bol ako chlapec
silnejší. Ona to pravdaže využívala, pretože občas bývala
nesmierne zlomyseľná, a kvôli tomu som ju neznášal čoraz viac.
Okrem toho sa veľmi rada tvárila omnoho múdrejšie než väčšina
detí v jej veku, keď trávila celé dni v knižnici, hoci ju knihy
vlastne až tak nebavili, a opakovala ako papagáj všetky sťažnosti
starých mužov, takže vyzerala nesmierne vyspelo...“
„Takže ty si ju vlastne nemal rád?“
Zasmial som sa. „Ty nevieš, ako to
medzi súrodencami chodí, však? Vieš, do istého času... Kým ste
ešte malé deti, neviete si prísť na meno a škriepite sa kvôli
nezmyslom, ale potom trochu vyrastiete, a zistíte, že máte čosi
spoločné – minimálne rodičov...“
„Tiež som niekoho stratila.“
nadhodila ticho. „Preto sa tej bolesti tak bojím – pretože som
ju už raz zažila. Môj strýko Alí...“
Ale to vám predsa nemusí mojimi
ústami opakovať, veď jej smutný príbeh so strýkom ste už
počuli.
Poznáte ten krásny pocit
spolupatričnosti, keď obaja cítite to isté a nech je to na
začiatku čokoľvek, na konci je to vždy láska...
„Prečo si si myslela, že práve ja
by som ti mohol pomôcť niesť tvoj žiaľ?“
„Priťahuješ ma.“ povedala
napokon. „Neviem prečo, ani kam to povedie, ale nemôžem si
pomôcť. A keď si mi povedal tú vec so svojou sestrou... V tej
chvíli som pochopila, že si jediný človek na svete, ku ktorému
sa môžem dostať bližšie.“
„Ako myslíš že sa to skončí?
Podľa teba môžeme ostať len priateľmi?“
„Ak sa pýtaš na môj názor, tak
áno, ale za tvoje city sa zaručiť nemôžem. A ostatne, máme
podľa teba inú možnosť?“
„Ja áno. Môžem odmietnuť byť tvojou oporou.“
„Ja áno. Môžem odmietnuť byť tvojou oporou.“
„Tak odmietni.“
„Nechcem.“
„No prosím. Nevyjdeme si niekedy
niekam, sami dvaja?“
„Môžeme. Ale nebojíš sa o svoje
city?“
„Teraz mi to môže naopak len
pomôcť. Čo bude potom, neviem, ale teraz potrebujem priateľa.
Ostatne, nebojím sa lásky. Už som ju raz zažila v jednom páriku
so smútkom a ver mi, smútok bol ďaleko horší. Mala by som ju
zniesť, teda za predpokladu, že vôbec vznikne.“
„Ty nevieš vôbec nič o láske...“
pokrútil som hlavou.
„A ty snáď áno? Miloval si
niekedy?“
„Nie, ale moju sestru nešťastná
láska skoro zabila. Keď ju odmietol muž jej srdca, takmer sa
vyhladovala na smrť, neskôr ju mama vydala a ona sa z toho postupne
vyliečila... Doteraz ale nemôže byť s manželom šťastná, hoci
sa k nej tento správa dobre. Nechcem skončiť ako ona.“
„Tie tvoje sestry nemôžu mať v
živote veľa šťastia.“ uškrnula sa.
„Nebuď bezcitná.“ zamrmlal som
namosúrene. „Nemám rád čierny humor.“
„Tak to si musím zapamätať. Ja ho
totiž milujem.“
Prevrátil som očami. „Ach, ty moja
amazonka... Nebola si ešte nedávno nešťastná a bezmocná?“
„Mám sa k tomu stavu vrátiť?“
„Nezapáraj... Veď sme si práve tak
dobre porozumeli!“
„Ja? Ty si začal!“
Chytil som ju za ruku. „Nechajme to
tak...“
Obrátila sa na bok a nadšene sa
usmiala. „Si nádherný.“
„Myslíš? Nie som si istý, ale
zrejme aj ty.“
„Prečo? Kvôli tej mojej šatke?
Vieš, že mi nerobí problémy dať si ju dole.“
„Teraz na takéto blbosti nemáme
čas... Mali by sme vstávať.“
„Máš pravdu. A nezabudni, že večer
mám voľný, takže...“
„Nemusíš mi nič vysvetľovať,
všetko chápem.“
-----------------------------------------------------------------------------
A tak sme sa začali pomaly spoznávať,
dostávať sa jeden k druhému bližšie, ale nikam sme sa
neponáhľali a nepredbiehali, čo malo prísť samo...
Samozrejme, že vás ťahám za
nohu. Skončili sme do toho rovnými nohami hneď po prevrate.
Aby sme boli presní a spravodliví,
od prvých plánov do prevratu to trvalo asi dva mesiace pomalej a
bolestivej ofenzívy, než sme si konečne padli do náruče. Myslím
tým... Ach, vy si stále myslíte, že sme sa spolu hneď vyspali?
Nie, kdeže, to až neskôr. V každom prípade sme sa mimo zrakov
ostatných členov vojenskej rady vodili za ručičky, bavili sa a
vôbec sa správali ako normálni zaľúbenci, hoci sme si nevyznali
lásku. Naraz som začal cítiť, že tak ako ja ju, aj ona mňa
priťahuje. Jej ohnivosť, mladý pôvab a fakt, že aj napriek
všetkým rozdielom sme si dokázali nájsť spoločnú reč...
Nedokážete pre mňa nájsť dostatok porozumenia? Bol som mladý
muž, a ona zase krásna žena, ktorá prejavila záujem o moju
spoločnosť. Tá jej zase pre mňa bola vo všetkých ohľadoch
nečakane príjemná. Pochopiteľne, že som po nej začal intenzívne
túžiť, a dokonca sa dalo aj predpokladať, že medzi nami vznikne
puto. Jedno sme ale predpovedať nevedeli: že ja sa viac pripútam k
nej než ona ku mne.
Nedávno som začal pochybovať, či
ma potrebovala tak silno, pretože mám čím ďalej tým väčší
pocit, najmä keď počúvam ostatných hovoriť o ich skúsenostiach
s ňou, že ma jednoducho využila. Jej smútok nebol taký veľký,
aby sa nedal zniesť, a aj keby, mohla sa pokojne vyplakať sama a v
súkromí, nepotrebovala na to svedkov... Bola to predsa drsná žena,
či nie? Svoj nesprávny úsudok vo veci jej nešťastia som
pripisoval jednoduchému faktu: obaja sme to chceli. Podvedome sme
boli jeden druhým natoľko fascinovaní, že sme si jednoducho
museli nájsť akúkoľvek zámienku na citové zblíženie – a
bola to fascinácia myslením toho druhého a nie jeho citmi... Ale
dočerta s tým, proste sme sa jeden do druhého zabuchli a basta!
Po prevrate sme zašli za stan s
fľašou vodky, ktorá bola taká hnusná a nekvalitná, že sme ju
sotva načali. „To je ale humus.“ vyhlásila znechutene. „Ako
niekto vôbec môže chcieť chľastať?!“
„To je prvý raz, čo niečo piješ?“
„Hej. A nesmej sa, nie som v tejto
armáde sama.“
„Veď práve o to ide. Prečo by som
sa ti mal smiať? Máš len osemnásť, nemusela si skúsiť vo
svojom živote všetko.“
„Však ja viem. A ty tiež – ale
alkohol si už ochutnal, nemám pravdu?“
„Veď hej, a tak ti môžem zasvätene
povedať, že na pomery vodky je toto poriadny humus.“
„To mi odľahlo... Už som sa bála,
že sa nedokážem premôcť a nebudem môcť v živote chľastať.“
Zasmial som sa. „Milujem ťa.“
„Viem. A je to dosť prúser.“
„Viem si predstaviť prečo.“
Položil som fľašu vedľa seba. „Ako je možné, že sme tak
rýchlo...“
„Niektorí ľudia vravia, že láska
príde nečakane, ako povodeň, a zmetie celý tvoj svet... Je to
osud, Allah, čo ju dáva i berie. Podľa mňa je to blbosť. Ide o
to, že si strašne sexi a s ako jediným sa s tebou môžem baviť o
normálnych veciach.“
Vyprskol som. „Ty si ale
romantička...“
Pokrčila plecami. „Čo mám so sebou
robiť, keď som taká strašne milá a citlivá...“
Nedokázal som sa prestať na tom vtipe
smiať, a ona to nakoniec začala považovať za urážlivé, keďže
neočakávala, že s ňou budem súhlasiť tak veľmi. Štuchla ma
lakťom, no potom si na znak mimoriadnej dôvernosti sňala šatku a
odhalila dlhé čierne vlasy. Smiech mi zamrzol v hrdle.
„Prečo sa tak často... Nuž,
odhaľuješ?“
„Záleží na tom? Jednoducho sa mi
chce, to je celé. Nie som hanblivá, na rozdiel od iných dievčat.“
„A bola by si ochotná ukázať...
No, vieš, niečo viac?“
„Nie. A nebuď drzý, sme spolu len
krátko. Mám návrh... Kedykoľvek budeš mať počas nášho
rozhovoru nejaké hlúpe poznámky, myslím tým sexuálneho
charakteru a smerom ku mne, ligneš si tejto brečky, dobre?“
„Prečo by som mal byť trestaný za
to, že sa mi páčiš?!“
Vyplazila jazyk. „Lebo si neslušný
k dáme, preto.“
Tak na tomto sme sa nedokázali prestať
rehotať obaja. Bolo také krásne a oslobodzujúce tak uprostred
boja len tak sedieť na teplej, aj keď špinavej zemi, a mať pri
sebe niekoho, s kým si môžeme byť blízki. Zrazu som nedokázal
odolať – položil som jej ruku na líce a pritiahol si jej pery k
svojim, vtisnúc jej najúžasnejší bozk našich životov (pretože
prvý raz je predsa len prvý raz).
Po tom, čo sme sa od seba oddelili,
vrhla na mňa dychtivý pohľad. „Ešte!“ dostala zo seba. „To
bolo nádherné...“
„Ako je možné...“
„Nekecaj a pobozkaj ma ešte raz!“
Nemal som inú možnosť ako ju
poslúchnuť. Robili sme to zas a znova, nedokázali sme jeden od
druhého odlepiť pery – veď viete, ako to býva z bozkami, a my
sme navyše boli mladí a zamilovaní a to všetko. Bola taká
sladká, teplá a príjemná na dotyk, ach, bozkávanie sa s Rumejsou
sa nedalo ani porovnať so všetkými rozkošami od vojenských
pobehlíc, nech už boli akokoľvek kreatívne. Dokonca sme do toho
zapojili jazyky, verili by ste tomu? Dobre, ja viem, že vzhľadom na
vyššie uvedené nie je také ťažké si to predstaviť. Siahol som
jej dokonca na prsia, to ale jemne odtisla moju ruku a zašepkala.
„Ešte nie...“
Ešte? Ach, bismilláh, v mene
Allahovom, to je prísľub! Možno nie teraz, ale neskôr...
Samozrejme som sa veľmi vzrušil, a musel som myslieť na všetko
iné, len aby som ju hneď tam nepretiahol. Bola to nádherná žena,
skutočne, aj keď samozrejme veľmi mladá.
Sklopila oči. „Nebudú nás hľadať?“
„Nie, teraz ešte nie... Ver tomu.
Teraz nám nič iné ako viera nezostáva.“
------------------------------------------------------------------------------
Istý čas po prevrate sme sa
stretávali len kvôli oficiálnym záležitostiam, pretože sa nám
sotva podarilo ukradnúť chvíľku pre seba – a obaja sme boli
opatrní. Napriek tomu sme jeden na druhého nezabudli, koniec
koncov, ťaženie trvalo len pár ďalších týždňov a za taký
krátky čas nie je možné sa jednoducho „vyliečiť“ z prvej
lásky najmä keď má človek nádej, tak ako my. Len čo sme
dorazili domov, všetko to začalo nanovo a tentoraz už naozaj.
Počas celého pochodu ma stravovala
už spomínaná túžba, pretože som nedokázal prestať myslieť na
naše bozky a na to, čo všetko by sme spolu mohli robiť. Moje
predstavy boli plné malých pevných zadkov, štíhlych tmavých
driekov a čiernych vlasov namotávajúcich sa na moje prsty. Nebolo
by krásne si ju jedného dňa len tak posadiť na kolená – nahú?
Nebolo by úžasné nechať sa ňou podmaniť, ako to už také
drobné žieňatá robia, s nohami medzi tými jej a hruďou pod jej
nádhernými prsiami? Nemohol som si pomôcť, takéto veci mi
jednoducho museli behať hlavou, hoci som sa tak veľmi snažil s
nimi bojovať – alebo som si to aspoň nahováral, v skutočnosti
som ani jednu podobnú myšlienku neoľutoval až do momentu, kedy
priniesla trochu neočakávané následky.
Len čo sme sa vrátili do Herátu,
zistili sme, že otec zvolal regentskú radu, ktorá mala
prediskutovať otázku možného následníctva Rumejsinho bratranca,
syna jej tety a akéhosi bezvýznamného bega z Azerbajdžanu. Táto
im svojim príchodom urobila škrt cez rozpočet, a navyše im na
svojom prvom oficiálnom zasadaní provinčnej rady sucho oznámila.
„Neviem, či si to uvedomujete, ale celý Chorasán od hraníc s
Ruskom až potiaľto ma pozná ako novú vládkyňu, takže na vašom
mieste by som bola trochu opatrnejšia, pokiaľ ide o prípadné
následníctvo kohokoľvek. Pokiaľ mi neveríte, spýtajte sa
vojakov... A vyšších dôstojníkov, samozrejme.“
Umožnili tam sedieť aj mne, hoci len
ako divákovi, pretože všetci počítali s tým, že miesto v rade
po otcovi prevezmem buď ja, alebo môj starší brat Zal. Bolo to
asi dva dni po našom návrate z ťaženia, keď Rumejsa zvolala
radu, pretože svojho otca už nezastihla živého.
Všetci dvanásti členovia
guvernálneho divanu (ergo provinčnej rady – áno, tak sme to
volali) sedeli na drevených stoličkách v sieni, ktorá svojou
obradnosťou pripomínala mešitu, ani nie tak kvôli celkovému
luxusnému vybaveniu, ako kvôli prebytku farebného skla a
vzorovaného čalúnenia. Rokovací stôl bol zo striebra a už
spomínaného farebného skla, z ktorého bol v strede vytvorený
obrazec jazdca na koni s bojovou štandardou Safíjovskej ríše,
pričom všetci vedeli, že podobný majú v každej provincií a
zasadajú pri nich rady tohto typu. Na pohovke okolo neho, s nohami v
ozdobných topánkach bez podpätkov položenými na
smaragdovozelených porcelánových kachličkách, sedela rada
pozostávajúca zo starších mužov v dlhých kaftanoch, medzi
ktorými sa občas objavil ten-ktorý mladý učeň môjho typu. Nad
nami sedel v malej mramorovej lóži chudý mladíček, ktorý
usilovne zapisoval všetko, čo počul – jeden zo zamestnancov
miestnej provinčnej kancelárie. Okrem neho a jeho kolegov nemala
naša samospráva iných služobníkov, snáď okrem pár miestnych
starostov. Rada, beg a generáli, to bolo všetko, čo Chorasán mal
a s čím si vystačil. Ak potreboval viac, jednoducho natrčil
chamtivé ruky k Tabrízu, hlavnému mestu impéria, a vo väčšine
prípadov dostal, čo chcel.
Uprel som sa na novú panovníčku
nenásytné oči a prešiel som pohľadom po jej tele. Ach, ešte
pred dvoma dňami som ho držal v náručí... Keď sme sa vrátili
domov, sprevádzal som ju k svojmu otcovi, ktorý jej mal oznámiť
tú vec – totiž že jej otec už nežije. S kamennou tvárou ho po
tejto smutnej správe prepustila, a hoci by som mal odísť aj ja,
vedel som, že moja pomoc bude ešte potrebná. Nemýlil som sa –
len čo sa ocitla sama, respektíve sama so mnou, zúfalo zrevala,
rozplakala sa a klesla na najbližšiu pohovku. Objal som ju a
utešoval, pričom som si dovolil dovtedy neslýchané veci: hladiť
ju po tvári, bozkávať na vlasy, klásť si ruku na jej stehná a
iné neprístojnosti. Jej to, zdá sa, nevadilo – spätne si
uvedomujem, že pri tom, aká bola zdrvená, by jej nevadilo nič,
dokonca ani keby som to s ňou robil, práve naopak, ešte by ju
potešilo, že má koho držať v náručí (teda aspoň chvíľu,
kým by ju toto mierne pominutie zmyslov neprešlo). Teraz mala na
sebe na znak smútku dlhý čierny kaftan bez ozdôb, striebrom
vyšívanú čiapočku a cez ňu prehodený závoj vo farbe nočnej
oblohy. V tvári nemala ani stopy po smútku, naopak jej planula
naštvaným triumfom človeka, ktorý sa vrátil z víťazného boja
a zistil, že ho všetci už pochovali a jeho miesto prevzal
následník.
Môj otec vzdorovito vyhlásil.
„Pani moja, nepredpokladali sme...“
„Čo? Že sa ešte stihnem dostať z
tých bojov živá, alebo aspoň nejako dôstojne? Pane, vy si zjavne
neuvedomujete, s kým máte tú česť, takže vám túto malú
hlúposť napriek všetkému odpustím, ale nabudúce...“
„My sme už ale vybrali iného
následníka, ktorý je muž, dospelý chlap...!“ zaprotestoval
jeden z hlúpejších členov rady.
„Vážne? A kde teraz je?“
„Mal by byť na ceste, teraz kdesi
okolo Qomu...“
„Potom mu napíšte, že sem nemusí
chodiť vôbec, pretože ak sa vôbec opováži prekročiť hranice
tejto provincie, je z neho mŕtvola. Týmto naňho vyhlasujem
zatykač, ktorý bude platiť do odvolania, alebo dovtedy, kým sa
nevzdá nárokov na dedičstvo Rafatíovcov. A ak sa ešte niekto z
vás pokúsi niečo namietať, len malá pripomienka – v meste ešte
stále sídli pomerne veľká vojenská jednotka, ktorá je
pripravená zasiahnuť pre dobro Chorasánu a jeho panovníka, čiže
mojej maličkosti. Sú mi bezvýhradne oddaní a plne ozbrojení, a
ak mi neveríte, len sa spýtajte pána Ašrafího mladšieho.“ To
som náhodou mohol potvrdiť. V meste stále sídlila istá vojenská
posádka, a nesmieme zabúdať na Rumejsin verný pluk, z ktorého si
spravila osobnú gardu.
Všetci sa na mňa nepríjemne
zadívali. „Nuž.“ odkašľal som si. „Viete, ctení páni,
počas ťaženia bol vykonaný štátny prevrat, ktorý dočasne
zaručil našej panej nárok na vládu, no a pokiaľ ide o váš
neodpustiteľný čin... Nenaznačil vám beg Rustam počas života
dosť jasne, že nepripúšťa iného následníka ako svoju dcéru?
A nedostávali ste správy z boja?“
„To je ďalšia vec... Dúfam, že
nikto z vás nie je taký hlúpy a nemyslí si, že po tom, čo som
prežila tri vojenské ťaženia, sa len tak vzdám, lebo vy nechcete
na tróne ženu.“ ozvala sa ona. „Počul niekto z vás o tom, čo
sa stalo mladému Šalabímu? Nikto? To je škoda, určite by to bola
zaujímavá a poučná historka.“
„Hlava na kôle.“ zamrmlal jeden z
prítomných generálov do ticha. „Hlava jedného z
najurodzenejších mladíkov Perzie... A prečo? Kvôli
neposlúchutému príkazu. Vy si myslíte, že sa nevyrovná svojim
predkom? Blázni, vy si ešte užijete...“ Potom už naozaj všetci
mlčali.
„Znamená to teda, že môžeme
uzavrieť túto schôdzu?“ nadhodila konverzačným tónom.
Vážení členovia rady sa pozreli
jeden na druhého, zvažujúc možnosti. „Myslím, že by to nebolo
celkom od veci.“ povedal jeden z radcov opatrne.
Všetci ostatní, trochu namrzení,
trochu zastrašení, súhlasili. Predlžovať zasadanie by znamenalo
zbytočne ich trápiť, a pre Rumejsu aj ovládať sa o dlhé minúty
viac, než bolo treba, a viete si predstaviť, že z toho nebola
nadšená. V poslednom čase bola pod príliš veľkým tlakom.
Zašili sme sa spolu v akomsi
poloprázdnom salóniku. „Môžem ťa dnes navštíviť?“
„V háreme? Si na hlavu?“
„Nie, v selamliku... Tam teraz predsa
nikto nie je, nemám pravdu?“
„A čo sluhovia?“
„Tí budú mlčať... Si teraz predsa
paňou nad ich mizernými životmi, a ak im prikážeš, aby držali
hubu, tak to aj urobia, lebo vedia, čo by sa im ináč stalo.“
Sklopila oči. „Viem, čo odo mňa
chceš.“
„No a? Iste, je to hlúposť, ale
nemôžem si pomôcť – vieš, my muži...“
„Nepokúšaj sa mi vysvetľovať, ako
je to s vami chlapmi, pretože ja to viem a je mi to jedno. Môžeme
to urobiť aj hneď teraz. Môj otec nedávno umrel a aby som
dostala, čo mi právom patrí, musím zvádzať s tými bastardmi
tvrdé boje. Nemám nervy na to vzdorovať ešte v jednej veci,
zvlášť keď ju vlastne tiež chcem.“
Pootvoril som ústa. „Skutočne?“
„Hej. Práve teraz by som z teba
najradšej strhla oblečenie a pozrela sa, čo máš pod ním, lebo
vojenské šľapky sa tým zdali byť nadšené, ale dnes na to
budeme mať celú noc, takže ma nechaj ísť, po večernej modlitbe
sa stretneme a bude to.“
To boli jej posledné slová, než sme
sa na čas rozlúčili, a neviete si predstaviť, akú netrpezlivosť
a žiadostivosť vo mne vyvolali. Alebo viete, koniec koncov, bol som
mladý muž na vrchole plodnosti, a tí sú v týchto veciach tak
trochu predvídateľní.
-----------------------------------------------------------------------------
Vyzliekal som ju pomaly, nežne,
nechcel som, aby sa vydesila. S odstupom času si uvedomujem, aký
som bol blázon, že som sa toho obával, pretože predo mnou stála
žena, ktorá už v pätnástich vytiahla v plnej bojovej vrave
pištoľ, len aby sa mohla zapojiť do celého funusu. Tak či tak
som si dal na čas, než som jej rozopol kaftan, stiahol jej ho z
pliec, pokračoval spodnou časťou oblečenia atď. Miesto toho, aby
sa na mňa dívala zahanbene, vyplašene či aspoň rozpačito, som v
jej veľkých očiach videl neskrývané odhodlanie, nie však
vyslovenú túžbu. Jednoducho to chcela urobiť, a ja som nemal
tušenia prečo, ak len neumierala od chtivosti. Aj keď stála predo
mnou nahá, len ma povzbudzovala pohľadom, doplneným komentárom.
„Len do toho, ukáž mi, čoho si schopný, pretože čoho som
schopná ja, ešte neviem ani sama.“
Kým som sa vyzliekal, pokúšal som sa
konverzovať. „Teraz nehovoríš len o sexe, však?“
„Prečo si to myslíš?“
„Prečo si to myslíš?“
„Lebo som ťa videl stáť pod kolom
s Šalabího hlavou. Sama si netušila, že si niečoho takého
schopná, že?“
Zdvihla obočie. „No, s tým, že
všeobecne neviem, čoho som schopná, si mal pravdu, ale prečo si,
dočerta, myslel hneď na Šalabího?! Tam, na popravisku, som o
celom akte pochybovala, ale v tom zmysle, že som nemala právo to
urobiť a že som nemusela byť taká tvrdá, nie že by som taká
byť nemala, a to všeobecne. Pod jeho hlavou som cítila všeličo,
len nie zdesenie... Ou jé.“
To som sa už prakticky zbavil všetkého
okrem nohavíc. Vyzerala, že stratila schopnosť zmysluplnej
konverzácie o väčšine tém s výnimkou jednej. „Aký máš
teraz názor na reči vojenských šľapiek?“
Prišla ku mne a so zatajeným dychom
mi prešla dlaňou po zarastenej hrudi. „To nič neznamená...
Dobré správy sa šíria rýchlo.“
Kto by si pomyslel, že Rumejsa, ktorá
už vo svojom pomerne krátkom živote videla už dosť hnusných
vecí (pretože vojna je sviňa), kapituluje pred nejakou (teraz nie
je čas na zbytočnú skromnosť) krásnou? A medzi nami, na jej nahú
postavu tiež nebol práve traumatizujúci pohľad. Ale iste, medzi
pobehlicami som už videl všelijaké, pekné, škaredé, staré,
mladé – ale postava žiadnej z nich mnou tak nezamávala. Nie snáď
preto, že by som nikdy nevidel krajšiu, skôr preto, že osobu,
ktorej patrila (a ktorá ju prenajímala), som mal úplne v paži,
kým teraz sme spolu zdieľali istú vzájomnosť, ktorá z nej
robila omnoho viac než len krásnu mladú ženu a, odpustite mi ten
sentiment, aj zo sexu niečo viac než len hlúpy primitívny akt ako
medzi prostitútkou a jej zákazníkom.
Vzápätí mi doslova vyrazila dych
tým, že mi sama stiahla nohavice aj so spodkami. Zvedavo naklonila
hlavu na stranu, dívajúc sa na... Kam že to?!
„Pokiaľ môžem súdiť na základe
svojich obmedzených skúseností...“
Nenechal som ju dopovedať.
„Skúseností?!“
„Ale hej – nič erotické, fakt
nie, len zopár omylom zahliadnutých nýmandov v chúlostivej
situácií. Vojaci sú strašní prasáci, ani sa nenamáhajú skryť
do krovia, keď to robia so šľapkou, a dokonca ani dotyčné
pobehlice nie sú dostatočne rozumné...“
Zdvihol som obočie. „Takže si ešte
panna?“
„Nerozpitvávaj to, dobre? Ešte by
ti mohol ovisnúť, a to by sme si obaja mohli ísť pískať.“
„Si strašne spr... Teda, vulgárna.“
„Dobré ráno, stará mama. Môžem
si siahnuť?“
„Čo chceš?!“
Dúfam, že máte dostatočnú
predstavivosť, aby ste vedeli, čoho sa to vlastne chcela dotknúť.
Telom mi prebehla triaška, pretože ona nečakala ani na povolenie!
„Už dosť.“ zasyčal som. „Ľahni si do postele... Ja ti dám
siahnuť, ty malá pobehlica!“ Modlil som sa, aby pochopila, že
som to s tou „malou pobehlicou“ nemyslel vážne – a čuduj sa
svete, stalo sa tak.
Trucovito sa posadila na danú posteľ
a vyplazila mi jazyk. „A ako mi to asi chceš oplatiť, há? Ja
nemám...“ (no, nechcite vedieť, ako to pomenovala) „nemôžeš
sa ani pokúsiť o nijakú formu odplaty...“
„Keby si držala jazyk za zubami,
možno by som bol k tebe milosrdný.“ vyhlásil som obradne. „Ale
keďže ty neprestaneš vyrývať...“
Vrhol som sa na ňu celým telom,
perami, jazykom, prstami a trochu aj inými časťami, začínajúc
najskôr pozvoľna, potom pridávajúc „paru“. Prvý raz si
uvedomila, čo sa deje, keď som jej s pôžitkom bozkával plecia,
skláňajúc sa nad ňou s nadšením biológa nad mikroskopom.
Pokračoval som nižšie, ale to už moje prsty dávno skúmali časti
jej tela, ktoré som mal mať podľa práva zakázané. Keď som
prijal jej bradavku medzi pery, ochutnávajúc ju s rozkošou o to
väčšou, že som vedel, čo jej tým spôsobím, z hrdla sa jej
vydral výkrik, aký som u ženy snáď ešte nezažil. Bolo úžasné
objavovať jej skryté kúty, masívy a priepasti, či hoci len tak
bežať po rovinke a vychutnávať si jazdu, hoci jej stony ma
presviedčali, že by už bol aj čas skončiť s bavkaním sa a
naozaj niečo urobiť, ak viete čo tým myslím. Napokon mi zaťala
prsty do vlasov a zachrčala. „Dobre, Farhad, vyhral si, môžeš
teraz konečne prestať blbnúť a... No, urobiť čokoľvek aby si
to zastavil?“
„Čo?“
„Bolesť...“
„Ty predsa vydržíš každú...“
Zaťahala ma za vlasy tak silno, že
som musel vyvrátiť hlavu do neprirodzeného uhla a pozrieť sa jej
do očí. „Myslela som si, že to vieš – toto nie je bolesť, s
ktorou sa bežne potýkam.“
Zákerne som sa usmial. „Úprimne
povedané, už to prestávalo baviť aj mňa...“ Roztiahol som jej
nohy a vydal zo seba pazvuk, ktorý prekvapil aj mňa samotného, ale
aj tak nebol horší než ten, ktorý sa vydral z jej hrdla.
Spisovateľ červenej knižnice by
teraz povedal čosi v zmysle, že Rumejsa Šaktí Rafatí bola
stvorená pre lásku. Podľa mňa je to blbosť. Rumejsa bola
stvorená pre sex, keď už tak, a láska... No, bola jej schopná vo
všetkých podobách, to je všetko, čo vám môžem nateraz
povedať. Že by žila len pre ňu, je nesmierne smiešna myšlienka
a ja sa ňou odmietam zaoberať, kým nepredstúpi ďalší svedok a
nepresvedčí ma o opaku – ale ako sa zdá, ostatní majú podobné
informácie. V každom prípade, od prírody to bola mimoriadne
vášnivá žena, no vedela sa veľmi dobre kontrolovať, okrem iného
aj vďaka rokom snaženia v tejto oblasti a životu stratéga, nuž a
podľa mojich informácií jej sebaovládanie vekom len rástlo (čo
nie je vôbec prekvapujúce, keď už ide o to). Viem, je smiešne,
keď to hovorí jej milenec, ale pozhovejte trochu! Ešte budete mať
možnosť vidieť dosť z jej nátury na to, aby ste mi dali za
pravdu.
Nakoniec sme sa našli ležiac pri
sebe zadychčaní a ohromení z celého zážitku, ona ešte viac než
ja, čo vysvetlila vzápätí takto. „Ty bastard... Hľadala som u
teba záruku, že vydržím všetko, aj prvý sex, aj byť niekoho
milenkou, dokonca sa aj týmto spôsobom smiať Allahovi a všetkým
svätuškárom do tváre... Hľadala som v sexe silu, a našla som
slabosť, moju asi jedinú. Odteraz sa na svoje telo nebudem nikdy
pozerať rovnako – ďakujem pekne!“
Rozosmial som sa. „Slabosť?“
„Ale hej, už som ako vy chlapi!
Chcela som mať vaše silné stránky, a kvôli tebe mám aj vaše
slabosti!“
„Čakala si, že to bude nepríjemné?“
„Isteže áno! Nech ťa za to Allah
potrestá!“
„Neplytvaj kliatbami, Mejs, nepomôže
ti to. Už sa stalo, neodstane sa. Pokiaľ ide o mňa, dosiahol som
svoj cieľ – páčilo sa to nám obom, takže sa nemôžem
sťažovať.“
Prevrátila sa na chrbát a zadívala
sa mi do očí. „Ale aspoň som ťa videla nahého. To je pohľad
za všetky prachy a poníženia sveta.“
Zvážnel som. „Chceš povedať, že
po mne naozaj túžiš?“
„No, teraz asi... Vlastne áno, teraz
tiež. Je to podľa teba niečo, čo by si mi mal vyčítať?“
Chytil som ju okolo pása a pritiahol
si ju k sebe. „Zbláznila si sa? Naopak, som tým nadšený. Aspoň
si vieš predstaviť, aké to je byť chlapom.“
„Prečo sa tváriš tak ublížene?“
urazila sa. „Tak som sa s tebou trochu „pohrala“ než si ma
pretiahol, a? Ty si tiež nebol práve milosrdný k mojej najnižšej
sliznici.“
„Najnižšej sliznici? Tak si to tam
dole voláš?“ uškrnul som sa.
„Nevolám si to tam nijako, nie som
až natoľko mužná, aby som robila takú blbosť. Ak už nič iné,
tak preto, že moje pohlavné orgány biologicky nie sú súčasťou
extremitov.“
„Extremitov?“
„Koncových častí tela, teda tých, čo ti vždy odmrznú ako prvé. Tak volala mužské časti moja tetuška-menovkyňa, a podľa toho, čo mi píše, stále volá.“
„Extremitov?“
„Koncových častí tela, teda tých, čo ti vždy odmrznú ako prvé. Tak volala mužské časti moja tetuška-menovkyňa, a podľa toho, čo mi píše, stále volá.“
Zaprskal som a tuho ju objal. „Mejs,
ja... Som taký šťastný...“
„A budeš menej šťastný, keď si
to rozdáme ešte raz?“
„Skôr naopak...“
Čo nasledovalo, si asi viete
predstaviť – premilovaná, presexovaná alebo akýkoľvek pojem
chcete použiť noc. O Rumejse a jej tele len toľko, že by som
mohol povedať, že to bolo drobné, tmavé žieňa s chlapčenskou
postavou, ale ani jedno z toho by nebolo celkom presné. Teda, tmavá
bola určite, ale ostatné dve charakteristiky... Čo sa týka jej
drobnej postavy, viete, vzhľad môže klamať. Samozrejme, väčší
ľudia s výraznejšími svalmi sú obvykle aj silnejší, ale
niekedy drobní a vyziabnutí dokážu poriadne prekvapiť, najmä
keď ide o ženy. Svoju milenku by som prirovnal k mačke, malej,
pružnej a dobre stavanej bytosti, ktorej pohybový aparát, aj keď
naoko nestojí za povšimnutie, dokáže neuveriteľné veci. Bolo
fascinujúce držať ju pri „tom“ za zadok či ramená a všetku
tu silu cítiť vo svojich dlaniach, ako sa jej údy a šľachy
napínali v šialenom, extatickom kŕči. Rumejsa bola agresívna
milenka, jedna z tých, ktoré škriabu, hryzú a a sú hlučné až
hrôza. Či sa to zmenilo s vekom neviem, ale v každom prípade ma
jej vášeň a chtivosť fascinovali, pretože som ešte nevidel
pobehlicu, ktorá by bývala taká energická, keď ide o sex, ako
táto ešte donedávna panna.
O tej chlapčenskej postave asi
toľko, že aby som ju tak nazval, musela by mať za matku nejakú
štíhlejšiu osobu. Ako som počul, Núr Bezmenná mala fascinujúce
poprsie a pozadie, nuž a jej dcéra po nej zdedila aspoň čosi
málo. Iste, hruď mala typicky rafatíovskú, čiže mizernú, ale
ten zadoček... Ani malý, ani veľký, s pôvabnými oblými bokmi,
vytvarovaný dlhodobou fyzickou námahou do takmer dokonalého tvaru.
Podobne vyvážený bol pomer a umiestnenie tuku a svalstva v jej
nohách, ktoré boli asi tie najkrajšie, čo som kedy videl. Dokonca
aj jej tmavú balúčsku pokožku som prijímal takú, aká bola, ba
som v nej videl čosi pôvabné a exotické, čosi mimo mojej bežnej
skúsenosti, hoci takú mala väčšina vojenských pobehlíc a
úprimne, nikdy sa mi nepáčila. Pokiaľ ide o jej vlasy a ostatné
časti tela, nenašiel som nič, čo by stálo za pozornosť, okrem
až obludne veľkého znamienka na ľavej lopatke, ktoré ma ale v
jej prípade neznechutilo, skôr mi poslúžilo ako roztomilá
pripomienka jej jedinečnosti. Jej matka údajne také nemala, ba ani
otec nie – aby sme čosi také našli v jej rodine, museli by sme
sa obrátiť na Danišíovcov... Teda pravdepodobne. V skutočnosti
len sám Allah vedel, či a od koho ho zdedila, ale podľa jej
vlastných slov ho mala prakticky od narodenia, keď prakticky zabila
vlastnú matku...
Jej tvár mala tú správnu
kombináciu čŕt vyjadrujúcich silu, ako aj tých vyjadrujúcich
krehkosť, ktorá robí ženy atraktívne tým ušľachtilým,
aristokratickým spôsobom. Nos mala stredne veľký a dlhý, hrdo
vystupujúci z tváre ako predvoj armády – po kom zdedila ten,
neviem, avšak viem, že napríklad svoje veľké hnedé oči mala po
matke. Pery mala veľké a ústa široké, trochu hrubé, kým jej
čelo bolo skôr nízke, ale nie veľmi. Čo ďalej stálo za
pozornosť, boli jej mimoriadne výrazné lícne kosti na okrúhlej
tvári. Tie jej dodávali akúsi zvláštnu vznešenosť, ale
pôsobili mimoriadne nekompatibilne s jej divokou a nespútanou (teda
aspoň vo väčšine prípadov) povahou. Tak či onak, môžem ju
označiť za krásnu, dokonca mimoriadne krásnu ženu, ale na druhej
strane veľmi netypickú a... No, svojim spôsobom jedinečnú.
----------------------------------------------------------------------------
Nasledujúci deň by sme boli radi
bývali strávili spoločne v posteli ako novomanželia, ale obaja
sme mali isté povinnosti, takže toto sme si bohužiaľ museli
ušetriť. Okrem toho náš ráno čakalo množstvo nepríjemného
vysvetľovania, a kým ona mala pre svoje prespanie v selamliku pádny
dôvod, a síce smútok za otcom, mňa doma čakal omnoho
nepríjemnejší výsluch.
„Kde si strávil noc, Farhad?!“
zaútočila na mňa matka, len čo som vstúpil do nášho sídla.
„Ja... Bála som sa o teba!“
„Ako sa opovažuješ takto desiť
svoju matku?!“ Ale áno, naša drahá smutná Parvané...
„Čo sa staráš, tvoja matka to nie
je. Nemáme niečo pod zub? Umieram od hladu.“
„Prečo si sa nenajedol tam, kde si
sa celú noc flákal?!“ zasyčala moja veľká sestra.
„Pretože tam jedlo nepodávali,
preto. A vôbec, čo sa staráte?! Jednoducho som prespal u jedného
priateľa. Nechce sa mi o tom hovoriť.“
„Tak nechce, čo?!“ vyrútila sa na mňa mama. „Mladý muž... Mladý muž, neodchádzaj, keď s tebou hovorím, a ani sa mi neobracaj chrbtom! Vždy s tebou boli najväčšie problémy, ale doteraz sa to dalo zniesť. Čo sa to s tebou stalo?!“
„Tak nechce, čo?!“ vyrútila sa na mňa mama. „Mladý muž... Mladý muž, neodchádzaj, keď s tebou hovorím, a ani sa mi neobracaj chrbtom! Vždy s tebou boli najväčšie problémy, ale doteraz sa to dalo zniesť. Čo sa to s tebou stalo?!“
„Problémy?! Jedna noc mimo domu je
podľa teba problém?!“ Ešte nikdy som nebol taký podráždený.
„Áno, je!“ skríkla moja matka.
„Kde si ju strávil, ha?! U kamaráta, iste! Pár dní po tom, čo
si sa vrátil ku svojej rodine, a už od nej utekáš?!“
A Parvané si očividne tiež nemohla
pomôcť. „Priznaj sa, že si zase behal za štetkami?!“
„Rozprávaj slušne, si predsa nejaká
dáma!“ upozornila ju moja matka bez toho, aby sa čo i len
obrátila k nej. „A ty, milý zlatý... Len počkaj, až sa to
dozvie tvoj otec!“
Matku som už videl rozčúlenú
mnohokrát, ale ani raz na moju maličkosť. Hoci zvyčajne bola
popudlivá, svoje deti milovala až opičou láskou, kvôli čomu sme
sa jej v puberte väčšinou vyhýbali. Prehnane starostlivá a
rozmaznávajúca, a keď šlo o nás, slabošská pani Šanéz nám
nikdy nedala pocítiť svoj hnev, preto ma teraz jej slová
prekvapili. „Tak mu to teda povedz.“ odsekol som drzo. „Nemôžem
snáď raz prespať mimo domu?!“
„Mal si nám povedať, že niečo
také plánuješ!“ zvolala mama. „Takmer som umrela od strachu!
Čo ak by ťa prepadli?! Okradli?! Zabili?! Há?!“
„Prečo si myslíš, že sa o seba
nedokážem postarať, mami?! Mám devätnásť, už dávno nie som
chlapec, ale veľký chlap...“
„No rozum aj tak nemáš!“ zasyčala
Parvané. „A bez neho ďaleko nedôjdeš, to mi ver.“
„Pretože žena, ktorá celé roky
sníva o mužovi, ktorý sa na ňu ani len nepozrie, je stelesnením
múdrosti, však?! Takú múdrosť si nechaj!“
„Nerozprávaj sa tak s...“ začala
mama, a pravdepodobne aj dokončila, no to som už nepočul, keďže
som v tej chvíli odišiel z miestnosti... Priamo v ústrety svojmu
otcovi. „Dobré ráno.“ pozdravil som ho bez nálady.
Ak by sa niekedy niekto pýtal, po
kom som zdedil svoju celkom slušnú výšku, tak po matke teda nie.
Otec okrem svojich stoosemdesiatich centimetrov výšky vzbudzoval
rešpekt aj svojim suverénnym vystupovaním a prísnosťou –
napokon, vždy vedel, ako si ho získať, tak prečo nebyť takou
výraznou autoritou aj pre svoje deti? Spod veľkého bieleho turbanu
mu presvitali tmavošedé vlasy, presne rovnakej farby ako jeho
brada, a veľké hnedé oči mu svietili ako pochodne, a to
permanentne, nezávisle na štádiu únavy alebo smútku. Akoby
nijaký pocit nemohol zničiť jeho energiu a čulosť... My, jeho
deti, sme pána Ašrafího istým spôsobom milovali, ale báli sme
sa jeho nepriazne, pretože by to znamenalo, že nie sme hodní lásky
takého veľkého muža, čo by pre nás znamenalo veľkú potupu.
Alfou a omegou otcovej autority bola hrdosť – hrdosť na to, že
sme jeho deti, že ho smieme poslúchať a že nás má rád. Nad
tým, prečo bol vlastne považovaný za takého veľkého a
významného, sme nikdy neuvažovali, najmä v prípadoch ako je
tento nie, keď sme celkom určite urobili niečo podľa neho
zakázané.
Ruky mal prekrížené na hrudi a
vyzeral mimoriadne vážne. „Počul som ťa odvrávať matke.“
„Áno, otec.“ To bolo všetko, na
čo som sa zmohol – na potvrdenie jeho slov.
„Choď za ňou a ospravedlň sa jej –
ale najprv mi niečo vysvetli. Kde si bol celú noc?!“
Nasucho som preglgol. Klamať otcovi
nebolo nikdy jednoduché, a to aj napriek tomu, že ak ste to
zvládli, väčšinou to potom len ťažko rozpoznal. Nebol dobrý v
čítaní signálov ľudského tela a hlasu, a to aj napriek tomu, že
inak bol považovaný za múdreho muža. „Ja... U kamaráta...“
„Áno? A čo si tam robil?! Prečo by
taký starý chlapec prespával u kamaráta, vieš mi to povedať?!“
„My... Niečo vážne sme preberali.
Keď sme ale skončili, bolo už príliš neskoro a, hm... Musel som
tam prespať, lebo ulice sú v takú hodinu veľmi nebezpečné.“
Otec si oblizol pery. „Naozaj? Dobre
teda... Ale zober na vedomie, že podľa toho, čo vravíš, to bol
ojedinelý incident. Ak sa to stane ešte raz, a potom znova, budem
vedieť, že ma klameš, a potom len uvidíš...“
„Iste.“ povedal som rýchlo a šiel
za matkou. A život bol zase o čosi komplikovanejší.
--------------------------------------------------------------------
Rumejsa mi zašla tmavými prstami do
vlasov a náruživo sa v nich prehrabávala ako lakomec, ktorý sa
prehŕňa vo svojich pokladoch. „Si taký krásny...“ zapriadla.
„Ani nevieš, aká som šťastná, že sa na teba môžem vôbec
pozerať.“
„Ozaj?“ zamrmlal som. „Nuž... Aj
ty si veľmi pekná.“
„Nepokúšaj sa to zastierať, viem,
že pokiaľ ide o vzhľad, zbožňujem omnoho viac ja teba než ty
mňa. Vôbec sa pre to na teba nehnevám, práve naopak – vždy,
keď sa do nejakej ženy zaľúbiš, musí to tak byť, pretože
vyzeráš ako anjel, a žiadna sa ti jednoducho nemôže rovnať.“
„Prestaň, lebo ma ešte prinútiš
červenať sa.“ zamrmlal som a nežne som ju uhryzol na vnútornú
stranu stehna. „A vieš, že pre takého mužného vojaka je niečo
také hrozná hanba.“
Prešla mi rukami po perách. „Ale,
ale... Chceš byť za drsného bojovníka?“
Zdvihol som k nej zrak. Ako som jej
ležal v lone, neuvedomoval som si plynutie času ani večnosť, čo
zo mňa akoby robilo bytosť, ktorá nie je ani ľudská, ani božská.
Sotva som vnímal ktorúkoľvek časť svojho bytia, s výnimkou
malého bodu medzi mojimi nohami. Dole hruďou mi skĺzla ženská
ruka a cestou neodolala pokušeniu dôkladne ohmatať každú piaď,
ktorou prešla. „Mám pocit, akoby som bol niečím... Omámený.“
zachrčal som, akoby mi z hrdla unikal posledný výdych. „A pritom
neviem z čoho...“ Zrazu som sa zháčil. Nadpozemský pocit bol
okamžite preč. „To je tvoja vina!“
„Moja?! Čo?!“
Okamžite som sa posadil a otočil, aby
som sa jej mohol zadívať do očí. „To kvôli tebe mám pocit, že
som prišiel o rozum.“
„Vyčítaš mi to?“
„Nie, vlastne... Nemôžeš za to.
Ale rozhodne to nie je dobré, nemám pravdu?“
„Nemysli na to – nerob to... Len ťa
to vydesí. Mne sa to stalo.“
Oprel som sa čelom o to jej. „Tak
teda nech... Hrozí nám pád do najhlbších pekiel, ale nesmieme o
tom hovoriť, lebo čím skôr na to pomyslíme, tým skôr sa to
stane.“
Namiesto odpovede ma vášnivo
pobozkala, ochutnávajúc moje pery s ešte väčším pôžitkom než
doteraz, a pohladila ma po strnisku. „Už sme sa dráždili a
maznali dosť.“ Vedel som, čo tým chce povedať, a bol som
ochotný jej žiadosť splniť. Chcel som ju prevrátiť naznak, ale
ona ma predbehla a urobila to mne. Vedel som, že ak to takto budeme
ťahať ďalej, obaja naisto zošalieme, ale keď máte devätnásť,
ste na vrchole síl a ešte k tomu zaľúbení, väčšinou sa o to,
čo viete, čerta staráte, nech už ste si tým akokoľvek istí.
Odkedy sme boli spolu, len ťažko
sme sa dokázali prinútiť k tomu, aby sme sa spolu robili niečo
iné ako „to“, aj keď sme vedeli, že nášmu vzťahu aj životom
by to určite prospelo. Mali sme pocit, že keď sme spolu, nič iné
nám netreba – taká silná bola naša fyzická túžba. Občas sme
sa ale predsa len dostali k tomu, čo je v láske také dôležité,
totiž ku kecom, a v takom prípade to vyzeralo asi takto...
„Rozmýšľam, že si pôjdem nakúpiť
nové šaty.“ poznamenala, ako mi tak ležala na bruchu.
„Prečo? Veď si povedala, že nemáš
rada módu...“
„Ale baví ma pozerať sa na všetky
tie farebné čačky a hovadinky. Je to dosť primitívna túžba,
musím sa priznať, ale neškodná.“
„Ja ženy v tomto príliš nechápem.
Nikdy som nebol farebnými vecami príliš fascinovaný.“
„Tak teraz mám pocit, že mám do
skutočnej mužatky naozaj ďaleko. Vieš, ja... Nie že by som
zbožňovala obliekať sa do drahých šiat, skôr naopak, vôbec ma
nezaujíma, čo si oblečiem – ale len možnosť, že by som si
všetky tie úžasné veci môžem prezrieť zblízka, ma vzrušuje.“
„Tak ty máš rada farebné a
ligotavé veci?“ zasmial som sa. „Tak to sa ti zrejme bude páčiť
západné výtvarné umenie...“
„Ozaj? Odkiaľ o ňom vlastne vieš?“
„Manžel mojej sestry Parvané je tu
v paláci poslom, a tak sa často dostáva do zahraničia kvôli
svojej práci. Pri tej príležitosti občas narazí na zaujímavé
veci – a mne raz doniesol z Osmanskej ríše sultánov portrét. Ak
sa rada pozeráš na farebné a pôvabne tvarované veci, nič lepšie
v blízkom okolí nenájdeš – ani nie tak pre osobu, ktorú
zobrazuje, ako pre štýl, ktorým je namaľovaný. Kam sa hrabú
staré miniatúry?! Pri tomto konkrétnom obraze som sa až bál, že
na mňa z neho kráľ Turkov vo všetkej svojej sláve vyskočí a
roztrhá ma v zuboch!“
Zasmiala sa. „Tak to je teda pekné...
Ale aj nebezpečné. Vieš, že centrálnej vláde je ešte stále
podozrivý ktokoľvek, kto má u seba predmety „západného“
typu. Zvlášť keď sú z ríše alebo Ruska, čo by ti mohlo ľahko
priniesť podozrenie zo špionáže.“
Bezstarostne som sa uškrnul. „Láska,
tým sa netráp. Máš snáď pocit, že by ma niekto chcel popraviť
kvôli blbému obrázku? Mňa, vojaka vznešeného šacha?“
„Každý ma nepriateľov.“
zamračila sa. „Ale máš pravdu, o tomto zatiaľ nikto z nich
nevie, a aj keby vedel, netuším, kto z nich by sa dokázal postaviť
proti tvojmu otcovi.“
„A v každom prípade ma ochrániš,
keď to nebudem môcť robiť sám.“ usmial som sa láskyplne. „Tak
ako ja budem chrániť teba.“
Vyprskla. „Ach, ty jeden romantik...“
Urazil som sa. „Nevysmievaj sa s
mojej lásky!“
„Odpusť mi to, ale nemôžem si
pomôcť. Takéto slová mi vždy pripadali sladké, gýčovité a
zbytočné. Načo strácať čas kecaním o tom, že niekoho miluješ
miesto toho, čo je pre vás oboch skutočne dôležité okrem vášho
vzťahu? O tom je predsa láska, nemám pravdu? O zdieľaní
všetkého, nielen neurčitých oduševnených citov...“
„Nemyslím, že by vyznania lásky
boli vždy úplne nanič.“ premýšľal som. „Slúžia jednak ako
uistenie o tom, že vzájomné city páru ani po dlhom čase
nevyprchali...“
„Alebo na trápne predstieranie
takejto situácie.“ skončila mi do reči cynicky.
„Necháš ma dohovoriť, prosím?!“
povedal som podráždene. „No, a tiež na to, aby to zo seba človek
v prvotnom ošiali jednoducho dostal von. Je to čosi, ako keď sa
rozplačeš, keď si smutná...“
„Ja nikdy nerevem.“ prerušila ma
znova.
„Prosím ťa, prestaň s tým, dobre?
Nie je zdvorilé...“
„Ani chrápať s nevydatým dievčaťom
nie je zdvorilé, a predsa to tu spolu robíme.“
„Tak ma to jednoducho štve!“
zavrčal som nahnevane. „Je to pre teba dostatočný dôvod?! O čom
som to rozprával?“
Prevrátila očami. „Dobre, dobre...
A hovoril si o vyjadrovaní emócií prostredníctvom toho, že sa o
nich budeš vykecávať ako stará baba na trhu.“
„Takže so mnou zase nesúhlasíš,
však?!“ zadrapil som sa do nej. „Pamätáš ako sme sa po rokoch
znova stretli a ty si sa hnevala, že ti stále naschvál oponujem?!“
Zdvihla obočie. „Náhodou, sú veci,
v ktorých ti v žiadnom prípade nemienim oponovať.“
„Napríklad?“
„Akákoľvek ponuka na spoločnú noc
– alebo tvoj názor na mňa ako na malú potvoru. Pretože to som,
zlatíčko – malá hnusná zmija...“ Posledné slová mi
zašepkala do ucha, nebezpečne blízko môjmu nahému telu. „A
chystám sa hrýzť!“ Naraz mi začala roztopašne ožužlávať
ušný lalôčik a pritisla sa ku mne spôsobom, ktorý ma prinútil
všetky rozdiely medzi nami ignorovať.
--------------------------------------------------------------------------
Samozrejme, moje neskoré príchody
domov pokračovali a celkom prirodzene vzbudili otcovu pozornosť.
Ani Rumejsa nemohla hrať smútiacu dcéru, pripomínajúcu si otca
spaním v jeho komnatách, večne – minimálne nie pred Veľkou
Begum, ktorá, hoci nemala nijaké podozrenie, považovala také
správanie za nevhodné pre jej zranené city. Vraj jej to len
zbytočne pripomína hĺbku jej tragédie a nezdravo sa na tento zvyk
upína... Napokon, očakávalo sa od nej (a ona by toto očakávanie
aj splnila, nebyť mojej maličkosti), že ako každá begum bude
prespávať v háreme, aj keď už má vo všetkých ohľadoch mužské
práva. Našťastie sa Veľká Begum a môj otec príliš
nestretávali, a keď už, tak o nás nehovorili. Ani jeden z nich si
nevšimol nijaké známky nášho vzťahu (bodaj by aj hej, keď sme
sa mimo begovej spálne takmer vôbec nevídali) a ani doteraz taká
pozorná mama nevedela povedať, čo to so mnou je, aj keď vravela,
že podľa nej som zamilovaný a že mám priateľku. Parvané a moji
ostatní súrodenci mali svoje starosti, a tak jediný, kto o nás s
Rumejsou vedel, bol malý Zartušt a niekoľko háremových slúžok,
ktoré ale držali jazyk za zubami, jednak z lojality, ale tiež zo
strachu z trestu. My dvaja sme sa stretávali niekoľkokrát za
týždeň a robili, o čom som už rozprával. Niekoľko mesiacov sa
tento status quo udržiaval, kým nám ho nezničila celkom
neočakávaná osoba celkom neočakávaným spôsobom. Tou osobou
Nima Šalabí a tým spôsobom list od šacha.
Nima sa vrátil niekedy koncom
septembra a priniesol posolstvo z Tabrízu, hlavného miesta, ktoré
malo na sebe veľkú pečať safíjovskej dynastie. Keď sa vrátil
na dvor, netváril sa vôbec veselo – napokon, cestoval celé dni
na uháňajúcom koni vo vrcholnej horúčave, nakoniec si vyslovene
užívajúc „príjemné“ teploty okolo tridsiatky v okolí
Tabrízu. Teraz citujem, čo nám povedal, keď sme sa stretli s
ostatnými mladými šľachticmi v kaviarni: „Zadok mám otlačený,
kaftan prepotený a v hube sucho ako tam vonku o tomto čase. A akoby
to nestačilo, tá nevďačná krava sa na mňa po tom, čo si
prečítala ten list, rozkríkla, že nech vypadnem a že či si snáď
nechcem prečítať ten list, či čo...“
„Naštval ju?“ uškrnul sa jeden zo
spolusediacich.
„Keď si to už spomenul, tak hej,
myslím, že to bol on, ktorý ju tak rozrušil.“
Premiešal som si čaj v šálke a
zdvihol obočie. „Nevieš, čo jej šach napísal?“
„Ale houby! Dúfam, že to, aby sa
prestala hrať na primadonu a odstúpila niekomu skutočne
schopnému.“
„Ona je schopná.“ urazil sa
ďalší spolusediaci.
„Nekecaj...“
Ostatní mladíci sa pustili do
ohnivého sporu, či si Rumejsa zaslúži, alebo nezaslúži trón,
no ja som len ticho popíjal čaj. Dočerta, šach! Prečo som naňho
nemyslel?! Nie je pravdepodobné, že by jej najvyšší lénny pán
nechal takú bohatú dedičku tak, minúc tak príležitosť zväčšiť
moc svojej dynastie na úkor ostatných mocných rodov Perzie. Koniec
koncov, panovníci vždy chceli potlačiť moc feudálov, ktorí by
im mohli konkurovať, čo sa vplyvu v regióne (zvlášť niektorých
bohatších) týka. Mohlo nám to napadnúť – ale keď bolo také
krásne potláčať rozhovor o skutočných starostiach na úkor
vášnivého milovania!
Hoci som to nevidel, a vlastne ani
nikto iný, občas si predstavujem, ako Rumejsa sedí vo svojej
kancelárií (ktorú som za celý život nemal možnosť vidieť) a
po tom, čo Nima, posol zlých správ, odíde, zúfalo sa rozplače,
pokrčí list a chce ho hodiť do ohňa, no potom si zahanbene
uvedomí, že je to vlastne úradné tlačivo a že jeho zničením
si len narobí problémy, pričom tie, ktoré jeho existenciou
nastali, sa likvidáciou tohto predmetu nevyriešia. Opatrne ho
položí vedľa taniera so zákuskami (vždy milovala sladké),
trasúcimi sa rukami zloží cukrovinky z jemného porcelánu, a
tanier zúrivo hodí celou silou oproti protiľahlej stene, rozbijúc
nielen jeho, ale aj jednu z kachličiek, ktorými bola stena
ozdobená. Takto nechá svojmu hnevu voľný priechod, a ak by jeden
tanier nestačil, zničí aj ďalšie vzácne kúsky nesmierne
drahého umenia, len aby sa cítila o kúsoček menej nešťastná,
zranená a ponížená... Faktom, že si jedného mladého muža
pustila až nedôstojne blízko k telu.
Vtedy som ale netušil, čo v tom
liste bolo, a ona mi to nepovedala... Pretože nestihla. V ten deň
som mal dobrú náladu – dohodli sme sa na stretnutí večer, a čo
môže mládencovi ako ja zdvihnúť náladu viac než prísľub
sexu? Snáď len blížiace sa stretnutie so svojou láskou! Tajne
som sa vkradol do selamliku, nevidený nikým, okrem čudne sa
tváriaceho Zartušta, a myslel len na jej drobné, silné telo a to,
ako ho onedlho budem môcť objať. Begum v ten večer ale neprišla
– namiesto toho vošla do izby mladučká háremová slúžka,
skoro ešte dieťa, a ticho predniesla. „Madam dnes nepríde, ale
povedala mi, aby som vás nechala prespať tu. Ráno za vami príde a
čosi vám oznámi.“
„Oznámi?! Ona... Vydáva sa za
šacha, nemám pravdu?“
„To neviem, pane, povedala mi len to,
čo som teraz povedala ja vám.“
„Aha. Nuž, keď je teda tak, splním
jej prianie.“
Rána som sa ale nedočkal,
prinajmenšom nie v tej izbe.
Vtedy som, prirodzene, ešte
netušil, pod akým bola Rumejsa tlakom. Všetci sme vedeli, čo sa
stane dievčatám, ktoré odmietnu samotného šacha... Teda, ak sú
to obyčajné roľníčky alebo úradnícke dcéry, tak väčšinou
nič, lebo Jeho Veličenstvo by si nedovolilo vyvolať škandál,
ktorý by iste nastal, keby im nejako ublížil, no ak ho odmietne
jeho vlastný vazal, môže ho lusknutím prstov zvrhnúť a darovať
trón komukoľvek inému. V Rumejsinom prípade by to všetko viedlo
pravdepodobne k občianskej vojne. To ale nebolo to, čo ju trápilo
– jej armáda bola dostatočne veľká a silná, aby dokázala
šacha zastrašiť. Čoho sa bála, bolo poníženie, ktoré by jej
priniesol fakt, že svojej láske podľahla tak veľmi. Všetok
rešpekt, ktorý si vydobyla ako energická bojovníčka, rovnako
silná a vytrvalá ako muži, by bol razom fuč, ak by urobila takú
„ženskú“ vec, za akú sa boj za svoju lásku vtedy považoval.
Zo schopného vojvodcu by sa razom stala znova mladou ženou, a
ktovie, čo by to znamenalo? Ešte v ten deň, ako dorazilo
posolstvo, sa pokúšala dohovoriť s radou, ale môj otec ju na
kolenách prosil, aby šachovu ponuku prijala. Rumejsa ma síce
milovala naozaj silno, no aj tak nie natoľko, ako svoju hrdosť –
a starší vážený muž plaziaci sa pred ňou bol nad jej sily. On,
samozrejme, vedel, ako veľmi jej nevýhodný sobáš môže uškodiť,
a dokonca aj keď sa mu zverila s tým, že ma ľúbi, trval na
svojom. Na rozdiel od bezohľadnej Rumejsy myslel otec aj na úbohý
ľud Perzie, ktorý by občianskou vojnou medzi feudálmi určite
veľmi trpel, a bol odhodlaný urobiť všetko pre to, aby jeho pani
spravila, čo má – totiž vzala si šacha aj napriek svojim citom.
Mala snáď inú možnosť? Viem, čo vám, hlúpym dievčatám doma
hovoria mamy a patetické lacné romance, ale vyhovieť svojim citom
občas nie je to najlepšie, čo môžete urobiť, ani zo sebeckého,
ani z morálneho hľadiska. A teraz, keď už chápem svoju hlúposť,
plne schvaľujem, čo moja milenka urobila.
--------------------------------------------------------------------
Všetko to, čo som vám tu
vysvetľoval, mi ona jačala do tváre počas našej rannej hádky.
Všetky moje pokusy o intímnosti odmietala, a napokon sa predo mnou
rozplakala. „Ty nevieš, čím teraz prechádzam! Nemôžeme byť
spolu, preskakuje ti?! Teraz budem šachovou manželkou...“
„Myslíš tým manželkou niekoho,
kto má okrem teba ešte jednu ženu a celý kopec háremových
konkubín?! Okrem toho, Jeho Výsosť má vyše štyridsať rokov!
Naozaj sa chceš vydať za muža dvakrát staršieho?!“ V
skutočnosti mal vtedy len tridsať, menej než jeho prvá žena. Ale
pekný teda nebol, a vlastne nemal ani žiadnu osobnosť, veď
uvidíte.
„Okolnosti si vyžadujú, aby som to
urobila, Farhad, čo to nechápeš?! Moja krajina, moji ľudia, môj
panovník, nikto z nich mi
nedáva inú možnosť! Ľúbim ťa, samozrejme, že áno, ale
myslíš, že človek žije len kvôli láske?! A moja česť –
myslel si na moju česť?!“
„Ty si stratila
všetku česť, keď si sa so mnou vyspala!“
Odpoveďou mi bola
ostrá, agresívna facka. „Choď do...!“ (v týchto príbehoch sa
stáva cenzúra istých výrazov akýmsi poznávacím znamením
Rumejsiných replík, nemám pravdu?) „Kto si myslíš, že si?!
Len služobník, Farhad, a ja takisto! Ak ja musím počúvať
nadriadených, prečo by si to nemal robiť ty?! A ak nechceš
poslúchnuť mňa, prečo neakceptuješ aspoň panovníkov príkaz?!“
„Ja sa ťa
nevzdám!“ kričal som ako zmyslov zbavený. „Si moja, Rumejsa,
počuješ?! A nedovolím nikomu, ani samotnému kráľovi sveta, aby
mi ťa vzal!“
„A čo takto
môjmu vlastnému svedomiu, há?! Podľa teba som nesvojprávna, že
sa nemôžem rozhodnúť ťa, napríklad, opustiť?!“
Zovrel som pery.
„Bude ťa chcieť Jeho Výsosť, aj keď sa dozvie, že nie si
panna?!“
„O tom mu predsa
nikto nepovie!“
„A čo takto
ja?!“
Vypleštila oči.
„Farhad Ašrafí, to si taký sebecky?! Bol by si ma pokojne aj
zradil?!“
„A prečo nie,
keď si to práve urobila sama?! Takisto predsa zrádzaš svoje
city...“
Zovrela pery a
vrhla na mňa zlovestný pohľad. „Myslíš to vážne?! Ak sa
zasnúbim s Jeho Veličenstvom, prezradíš mu naše malé
tajomstvo?“
A v tej chvíli
som spáchal samovraždu. „Isteže áno, Mejs, myslíš, že sa ťa
len tak vzdám?!“
Rumejsa privolala
do izby malého Zartušta. „Chlapče, bol by si taký dobrý a
zašiel po stráže? Ako sa zdá, máme tu ruského špióna.“ Jej
hlas bol pokojný – ani sa nezatriasol!
A v tej chvíli
šlo všetko dole vodou až na samý koniec vodopádu.
---------------------------------------------------------------------------------------
Hovorí Zartušt
Svoju pani som
nikdy nevidel takú zdrvenú ako v deň, keď na jej vlastný rozkaz
popravili Farhada Ašrafího.
Mal som ju
veľmi rád, aj keď moje city sa s vekom stávali menej
romantickými, a tak som sa nemohol prizerať, ako stojí pri okne v
tej zime, zabalená len do pleteného šálu a tenkých šiat.
„Madam, veď zmrznete...“
„Moja duša sa
už zmenila na ľad, Zartušt, a nijaký dážď ju neroztopí.
Budeme musieť čakať na leto.“
„A to príde
kedy?“
„Časom.“
Sledoval som ten
výjav, pričom sa mi ťažko znášal begumin paralyzovaný výraz.
Vyzeralo to, že nechce vnímať, žiť, nič. A mohol sa človek
čudovať dievčine, ktorá práve ide zlikvidovať svojho milenca?
Obaja sme
Ašrafího poznali – nikdy nebol taký výbušný ako ona, a ako sa
zdalo, až v poslednom čase ho láska pripravila o rozum. Prečo
svoje slová nikdy neodvolal? Tak veľmi Rumejsu miloval, až sa z
toho pomiatol? V každom prípade, toto nebol on, aby tak tvrdohlavo
trval na niečom, čo mu zjavne škodí. A možno to trpel pre nejaké
vyššie ideály – snáď si navrával, že umrie pre lásku. To
nikto nevie, ani moja pani podľa všetkého nie.
Pod balkónom
izby, v ktorej stála, sa nachádzalo popravisko. Hovorilo sa, že ho
dal kedysi postaviť jeden z jej predkov, krutý a svárlivý muž,
ktorý sa potom s potešením pozeral na to, ako jeho nepriateľom
oddeľovali kati hlavy od tela. Dvaja vojaci Rumejsinej osobnej gardy
ho doviedli na to miesto, priamo pred jej oči, a prinútili ho aj
napriek odporu, ktorý stále kládol, kľaknúť si a položiť
hlavu na príslušné miesto. Rozmýšľal som nad Farhadovým
týždňom vo väzení. Moja pani v sebe zjavne nemohla potlačiť
túžbu sa o svojho milenca postarať, a tvrdila, že ak by jej len
raz naznačil svoju kapituláciu, bola by okamžite zastavila proces
proti nemu. Ten viedla rada zložená z úradníkov z hlavného
mesta, a tí boli zaujatí proti všetkému západnému, ako aj proti
„priveľmi zvedavým“ veľmožom z východu. Nemohli si,
samozrejme, nechať ujsť príležitosť jednému z nich uškodiť, a
tak obvinili nielen Farhada, ale aj niekoľkých členov jeho rodiny.
Nakoniec si to odniesol aj Farhadov švagor, ktorý priniesol dotyčný
obraz – corpus delicti do ríše, ale zvyšok rodiny bol
oslobodený. Na Farhadovom odsúdení sa madam osobne podieľala ako
svedkyňa, navyše privolala zopár podplatených sluhov, ktorí mali
potvrdiť Farhadovu vinu a hovoriť o jeho „podozrivých
aktivitách“. Farhad niekoľkokrát spomenul svoj vzťah s
Rumejsou, no tým si vyslúžil len ďalšie obvinenie v podobe
urážky majestátu. Nakoniec boli obaja muži odsúdení na smrť.
Ako odškodnenie madam prijala Parvané Ašrafíovú na dvor ako
„čestného hosťa“...
Ako sledovala
ten hrozný výjav, neprejavila žiadne známky smútku – žiaden
plač, ani len lesklé oči nie, a celý čas stála na balkóne
rovne ako svieca s kamenným výrazom. Možno práve ten bol hlavnou
známkou jej nešťastia – celkom zjavne totiž bola paralyzovaná
žiaľom, a keď prišiel ten okamih, takmer nedokázala otvoriť
ústa – musel som ju drgnúť do pleca. A v tej chvíli vyhlásila:
„Týmto z moci zverenej nám Jeho najvznešenejšou Výsosťou
šachom dávame Chusrauovi Gúlenovi a Farhadovi Ašrafímu milosť.
Keďže vina Farhada Ašrafího bola plne preukázaná, vyhosťujeme
ho za hranice krajiny do Sultanátu Balúčistán, kým Chusrau Gúlen
je plne oslobodený od všetkej viny. Tak nariaďujeme s Allahovou
pomocou a požehnaním, allah akbar.“
Farhad sa na ňu
zdola pozrel a prebodol ju svojimi krásnymi sivými očami. „Nemohla
som...“ zamrmlala sama pre seba. „Zničiť nepriateľa je síce
dôležité, ale vždy je lepšie viesť vojnu tak, aby na oboch
stranách padlo pokiaľ možno čo najmenej mužov. Krutosť je jedna
vec – ale zbytočná krutosť? A aspoň odtiaľto vypadne.“
„Ale aj tak vás
to bolí.“ skonštatoval som ticho, zatiaľ čo sme sa vracali
dovnútra.
„Hej.“
---------------------------------------------------------------------
Aby som to
skrátil, Farhad Ašrafí ešte v ten deň spáchal samovraždu.
Mladší brat ho našiel v kúpeli s prestrelenou lebkou. Zjavne
nedokázal prežiť bez svojej milovanej Rumejsy... Ona však bola
silnejšia než on, a navyše niesla na pleciach váhu svojho
majestátu. Nemohla si teda dovoliť čosi také nedôstojné ako
zomrieť pre lásku. Tá je totiž len pre slabé ženské – a ona
bola všetko, len nie slabá. Zásnuby aj svadbu odložila o niekoľko
týždňov, údajne kvôli chorobe – v skutočnosti ju trápili
výčitky svedomia, ako aj elementárny smútok z Ašrafího smrti.
Robil som všetko pre to, aby som jej pomohol túto depresiu
prekonať, no rekonvalescencia bola dlhá a bolestivá. Madam sa už
neskôr nikdy v živote nezamilovala, teda aspoň za môjho života
nie. Dcéra tvrdí niečo iné, ale to už bolo zjavne po mojej
smrti. Našťastie, rokovania o svadobnej zmluve sa poriadne
pretiahli, a tak, keď sa Rumejsa chystala za svojim už manželom,
bol Farhad Ašrafí už rok pod zemou aj s akýmikoľvek romantickými
citmi, ktoré mojej panej ešte ostali.
