Príbeh Farhada Ašrafího

Tak, a tu to máte - nová časť Cisárovnej Indie je tu, aj so sexom, romantikou a vôbec všetkým, čo vám v predchádzajúcich dieloch chýbalo. Obrázok je z GoogleImages, veď viete, a ak by ste potrebovali linky na ďalšie diely pre osvieženie pamäti alebo preto, že ste ich vlastne ani nečítali, tak tu sú:
1.časť - Príbeh Matky:  http://www.minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/03/pribeh-matky.html
2.časť - Príbeh begzade Alího: http://www.minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/04/pribeh-begzade-aliho.html
3.časť - Príbeh vojaka Džamšída:  http://www.minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/04/pribeh-vojaka-dzamsida.html
4.časť - Príbeh otroka Zartušta:  http://www.minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/06/pribeh-otroka-zartusta.html





Tento príbeh by ste vy, romantické pubertálne dievčatá (alebo máme v publiku aj niekoho iného?) asi počuli najradšej, ale verte mi, nechajte si zájsť chuť, toto nebude pekné. Ak chápete, čo tým myslím, tak som zrejme jediným mužom, pre ktorého romanca s Rumejsou Šaktí skončila bolestivo... Doslova, vo fyzickom zmysle. Takže ak chcete počuť nádherný príbeh lásky medzi odvážnou princeznou a statočným bojovníkom, radšej si otvorte svoje výtlačky Rosamundy Pilcherovej alebo čo to vy slečinky vlastne čítate a nechoďte za mnou, pretože ja som vojak, chápete, a už z princípu nepoznám nijaké pekné príbehy. Dobre, ja viem, čo Džamšíd Šahíniján, ale vezmite si, že v jeho príbehu umrel ten Váhid či ako sa volal, takže aj tak to nie je žiadna z tých rozprávočiek, ktoré tak rady čítate. Ale na tom nezáleží – nebudem vám predsa spoilerovať (alebo ako to vlastne voláte?), ideme rovno na vec.


Najskôr by som vám rád prezradil čosi o sebe. Ja, Farhad Ašrafí, som sa narodil v pôvodne chudobnej rodine, ktorá krátko po mojom narodení začala stúpať stále vyššie. Môj otec i mama boli skromného pôvodu, no zato otec bol známy ako veľmi schopný a múdry muž, a tak sa stalo, čo sa v takej spoločnosti ako naša, ktorá nepozná slovo parvenu, stať muselo: otec do dotiahol ďaleko a mňa vzal zo sebou. Musím sa, aj keď neveľmi skromne, priznať, že to nebola len protekcia, ktorá ma dostala do zborov tofgančiov, ale aj fakt, že som bol rodeným vojakom. Napokon, otec zo mňa chcel pôvodne mať úradníka akým bol on sám, ale čoskoro bolo nad slnko jasnejšie, že jednoducho nie som ten typ. Od malička som sa rád bil a súťažil, a okrem toho som zvykol vydržať akúkoľvek bolesť, nech už bola akákoľvek, hoci aj doslova vražedná. Medzi chlapcami som spočiatku nemal konkurenciu, ale potom sa naše rady začali rozširovať, pribudol tam Mahr Réza a ďalší chlapci rovnako silní ako ja, a naostatok aj malé dievča. Maličkú begum sme spočiatku nechceli prijať medzi seba, ale bolo na nej zjavné odhodlanie zmlátiť nás všetkých do krvi, ak jej nedovolíme hrať sa s nami, a tak sme nakoniec nemali inú možnosť. Smiali sme sa, keď sa to decko bálo popchnúť koňa do cvalu, a keď nedokázala zdvihnúť meč, cítili sme nesmiernu nadradenosť, ako napokon všetci chlapci, ktorí majú zrejme vrodený podvedomý pocit, že sú lepší než dievčatá. Ako sa ale zlepšovala, zosilnela a zocelila sa, pochopili sme, že sme narazili na rovnocenného protivníka, ktorého môžeme buď nenávidieť, alebo ho prijať medzi seba, ale rozhodne nie pohŕdať ním... Vybrali sme si prvú možnosť. Ako sa ukázalo, bolo to veľmi múdre rozhodnutie, ktoré väčšine z nás prospelo... Okrem mňa a Mahr Rézu, samozrejme.

Keď bol Rumejse pridelený jej vlastný pluk, bol to koniec našich kontaktov, pretože ju zároveň oficiálne uznali za dospelú ženu – a dospelé ženy sa nesmeli stýkať s dospelými mužmi... Teda aspoň bez šatiek. Šlo o to, že mimo ťažení jej teta, Veľká Begum, obmedzovala jej kontakt s osobami mimo háremu, a my sme sa s ňou nemohli vídať. Až neskôr sme pochopili, že počas svojho prvého vojenského ťaženia sa Rumejsa stala agilnejšou než kedykoľvek predtým, a ak by naozaj chcela, mohla sa s nami znova stretávať – jednoducho by si toto právo vynútila. S priateľmi svojho otca sa stretávala bežne, aj keď v šatke, a z toho nám vyplýva, že nás nekontaktovala, lebo nechcela. Je bolestné si to priznať, ale moja stará priateľka z detstva ma opustila zámerne. Na druhej strane, bolo by lepšie, ak by sa vôbec nevrátila.

O našom prvom súkromnom stretnutí po rokoch vám už rozprával ten malý sluha, a ja sa o ňom nebudem ďalej zmieňovať. Na onom ťažení sme sa stretávali len zriedka, teda až do jej nástupu na trón – predtým som jej vyjadril podporu, kedy som mohol (ako už iste viete od Zartušta), ale súkromne sme spolu hovorili len raz. Potom sa zrazu všetko zmenilo a ako sme tiahli ďalej, začali sme cítiť niečo...

Ešte pred štátnym prevratom som jedného večera vkĺzol do jej stanu. „Mejs, len som ti chcel niečo povedať...“

Zartušt tam vtedy nebol – bola sama, oblečená len v nočnej košeli a prvý raz v mojich očiach ako žena... „Čo sa deje?“ Nevyzerala znepokojená tým, že som ju uvidel prakticky polonahú.

„Len som ti chcel pogratulovať k úspešnej očkovacej akcií. Bol to veľmi odvážny krok.“

„Hodný Rafatího.“ upresnila. „Nespravila som nič viac ako to, čo by na mojom mieste urobil ktorýkoľvek z mojich predkov.“

„Mužských predkov.“ dodal som veľavýznamne. „Ale už len fakt, že si žena...“
„Tak takúto sprostosť môže tresnúť len človek, ktorý nikdy nepoznal moje tety. Prečo si prišiel? Len kvôli vyjadreniu obdivu?“ zatiahla ironicky.

„Mohla by si už konečne prestať byť na mňa taká tvrdá.“ povedal som ublížene.

„To teda mohla, ale nechce sa mi.“

Všetok môj obdiv bol naraz preč. „Pozri sa... Ja sa snažím byť na tvojej strane.“

„A o to ide – nechápem, prečo. Zrazu si zmenil názor, akoby si si len vymenil kabát. O čo ti ide, Farhad?! Vyčítaš Zilluláhovi, že je úplatný, a pritom si sám bezohľadný oportunista!“

„Oportunista?! No, myslel som si, že tá vec s očkovaním je dosť dobrý dôvod na to zmeniť stranu, ale keď myslíš, že som oportunista, asi by som radšej mal dostáť svojej povesti a pridať sa k tomu, kto má teraz navrch, čo sú po tej neúspešnej ofenzíve proti Rusom rozhodne tvoji nepriatelia!“

Zlostne našpúlila pery. „Pozri sa, o tvoju podporu v nijakom prípade nežiadam, v tomto vojenskom tábore sú stovky mužov, ktorých názor je pre mňa omnoho dôležitejší než ten tvoj, ale aby si nepovedal, že som k tebe zbytočne prísna... Som rada, že aspoň ty, aj keď sú tvoje motívy prinajmenšom pochybné.“

„Pochybné?“ zasmial som sa trpko. „Vážne chceš vedieť, prečo ťa za tú vec natoľko obdivujem, že som ochotný prehliadnuť aj tvoje chyby? Tak teda počúvaj... Kedysi som mal dvojča, sestru. Keď sme mali osem rokov, rodičia nás chceli dať zaočkovať, ale mama sa bála a uprosila otca, aby to nerobil. Vraj to je nebezpečný turecký nezmysel a pred kiahňami nás v nijakom prípade neochráni, skôr nás zabije. Náš lekár im to potvrdil, a vtedy som si uvedomil, aká silná je nedôvera mojich krajanov voči tejto procedúre. Potom sa ukázalo, že je okrem toho aj neopodstatnená, keď moja sestra umrela – na kiahne, v našich dvanástich rokoch. Pamätám sa, ako som preležal po jej smrti celé dni vo svojej izbe, tupo hľadiac do stropu a rozmýšľajúc, kde sa stala chyba, pretože som nedokázal pochopiť, prečo ona umrela a ja nie. Nakoniec som dospel k názoru, že to súviselo s tým, že som ako malý prekonal ľahšiu formu kiahní, a tiež k tomu, že očkovanie by mohlo Tahmínu zachrániť... Bohužiaľ vtedy už bolo neskoro. Táto choroba bola v našej rodine veľmi rozšírená, ale smrť nikoho ma nezasiahla tak ako Tahmínina... Preto si viem predstaviť, akú si mala odvahu, keď si sa rozhodla aj napriek tomu, čo všetci tvrdili, pustiť do preventívnych opatrení.“

Ako sa zdalo, príliš ju to nedojalo. „Pekná historka. Čakáš, že tomu uverím?!“

„Myslíš, že som si to práve vymyslel? Nikdy som nebol dobrý vo vymýšľaní príbehov, Mejs, to vieš.“

„Možno si sa časom zlepšil. Človek nikdy nevie.“

Povzdychol som si. „Že ja s tebou vôbec strácam čas! Si bezcitná, tvrdohlavá a úplne bezohľadná...“

„A preto som dobrá v tom, čo robím.“ povedala chladne. „Pozri sa, môžeš si kecať, o čom chceš, rečniť pred vojenským poradným zborom do aleluja, ale neverím, že keby na to došlo ty by si ma mal podporiť v niečom ťažkom a riskantnom, bol by si ochotný to spraviť. Najmä ak ide o môj nástup na trón... Ešte si pamätám, ako si ma nazval Šódžou.“

„Ak odo mňa žiadaš, aby som riskoval krk kvôli tvojej túžbe po moci... Tak nie, nebude to o nič horšie než robiť to isté kvôli moci hocikoho z tých hlupákov z vojenskej rady. Čo sa odo mňa vyžaduje?“

Prekvapene zdvihla obočie. „To nemôžeš myslieť vážne... Naozaj si teraz na mojej strane?!“

Hrdo som zdvihol bradu. „Áno, pani moja. Len rozkážte a ja to vykonám.“ Roztopašný úškrn jej napovedal, že to Mejs ešte stále platí, a „pani moja“ je skôr súkromným žartom, pretvárkou pre verejnosť, ktorú v tomto prípade tvorilo množstvo nepríjemných chlapov prevažne stredného veku.

-------------------------------------------------------------------

Nebolo obvyklé, aby Rumejsa nevečerala so svojimi vojakmi, ale v poslednom čase sa to stávalo čoraz častejšie, oficiálne kvôli smútku za svojim otcom. Skutočným dôvodom pre to boli vojenské porady.

Keď sme vošli do jej stanu so svojimi miskami pilavu, bola zjavne vo veľmi uvoľnenej a neformálnej nálade, hoci mala oblečené to, čo obvykle – bielu šatku, krátky vojenský kaftan čiernej farby, plátenú košeľu s rovnými rukávmi a šalvar, nohavice so zníženým sedom, ktoré sa síce bežne nazývajú háremové, ale v skutočnosti bývajú vo všetkých svojich podobách unisex, ako by ste to asi nazvali vy. Pred sebou mala rozostavené akési zoznamy a tvárila sa neprimerane veselo. „Dobré správy, vážení. Otcov stav zatiaľ nie je taký vážny, aby nám neposkytol trochu času. Jeden z mojich dôverníkov mi posiela každé ráno správy z hlavného mesta, keď bude otcovi hroziť smrť, zaútočíme skôr ako tí zmrdi z hlavného mesta, čím zničíme prevahu, ktorú by snáď mohli získať tým, že budú o jeho smrti vedieť skôr ako my. Nejaké otázky?“

Na vlastné prekvapenie som sa ozval ja. „Tou spojkou je Veľká Begum, však?“

„Áno, je, ale to je v podstate jedno. Nejaké relevantnejšie?“

Ozval sa jeden z veliteľov. „V čom spočíva vaša predstava prevzatia moci?“

„V štátnom prevrate medzi generálnym štábom, ergo donútení ich, aby uznali nielen moje následníctvo, ale prevzatie moci. A nestojte tu tak, načo som si tu dala také pekné vankúšiky?“

Boli sme presvedčení, že človek ako Rumejsa nemôže zdrobneninu myslieť inak ako ironicky, ale na vlastné prekvapenie sme zistili, že výraz „pekné vankúšiky“ tie veci, ktoré mala určite na mysli, celkom vystihoval. No čo už, povedali sme si a posadali sme sa tam, do kruhu vedľa našej novej panej.

Prekvapene sa pozrela na muža, ktorý si sadol hneď vedľa nej. „Chátamí, netušila som, že práve vy odpoviete na moju žiadosť kladne...“

„Možno som sa o vás v minulosti vyjadroval neveľmi priaznivo...“ začal rozpačito. „Ale keď som si uvedomil, že ďalší kandidáti sú z podobného cesta ako Alkas Šalabi, zmenil som názor. Pri vás aspoň vieme, čo nás čaká.“

„A že to teda nevyzerá nijako zle!“ zasmial sa jeden z ďalších dôstojníkov.

„Ďakujem vám za podporu a optimizmus, ale asi by sme mali začať s plánovaním. Uhm... Aby vám to bolo jasné, prechovávam k vám absolútnu dôveru, ale predsa len, pre každý prípad...“ Pretrela si nos prstami a vyhlásila. „Sledujem vás. Nepoviem vám ako, ale verte mi, spôsobom, ktorý by ste si nedokázali ani predstaviť. Nemáte sa čoho báť, nezaujímajú ma nijaké vaše malicherné tajomstvá ani podobné blbosti, čo sa dozviem, ostane len medzi nami. S jedinou výnimkou. Ak vás uvidím hovoriť s ktorýmkoľvek z vyšších dôstojníkov, skapete, ani nebudete vedieť ako. Je mi ľúto, že vám nemôžem preukázať rovnakú dôveru, ako vy zjavne preukazujete mne, ale to viete, politika. To len tak na okraj k záležitostiam bezpečnosti. Aby ste vedeli, nehodlám vás nikdy za nič trestať, ani za hlúpe nápady, ani za ich realizovanie, aj keby to znamenalo koniec našich plánov, ale túto jedinú vec, a síce porušenie tajomstva vám za žiadnu cenu neodpustím! Má niekto pripomienky k tomuto?“

Ozval sa Chátamí. „Takže ak budeme držať hubu pred dôstojníckym zborom, nemáme sa čoho obávať?“

„Iba ak neúspechu plánu, takže by sme si to mali dobre premyslieť.“

„To sa mi zdá fér.“

„Mne teda nie.“ namietol Džamšíd Šahíniján (Urobí ona vôbec krok bez toho magora?! Veď oni spolu snáď aj spia!) „Prečo nedokážete aspoň predstierať, že si nás vážite, a priznáte sa nám s tým, že nás budete špehovať, len aby sme nikomu nič nepovedali?!“

„Pretože tvoja vážnosť v mojich očiach práve poklesla, Džamšíd. Myslíš si snáď, že každému jednému z týchto mužov sa dá dôverovať?!“ Obrátila sa k nám. „Viete, nie je jednoduché udržať tú správnu rovnováhu medzi dôverou a absolútnou naivitou. Osobne som odhodlaná zachádzať aj do extrémov, len aby som sa vyhla tomu druhému, takže... Neberte si to osobne, fakt nie. Takže prejdime k samotnému plánu... Mám v hlave načrtnuté hrubé obrysy, ale nie je mi celkom jasné, ako bude vyzerať celkový obraz. V podstate ide o to zastrašiť najvyššie velenie tak, že nebude mať inú možnosť ako sa vzdať a oficiálne ma vyhlásiť za bega. Samozrejme, nemusím vám hádam hovoriť, že na tom všetci trhnete a to všetko, ale ide najmä o to, že vojaci ma majú radi.“

„Nie sú sami.“ ozvalo sa z kruhu.

„Ale musíte sa tváriť stále tak drsne?“ zafrfľal som. „Ste veľmi tvrdá k nám všetkým...“

„Ja osobne som zvyknutý aj na horšie zaobchádzanie.“ odfrkol si jeden zo starších dôstojníkov. „Mali ste zažiť jej starého otca, to vám bola sekera!“

Rumejsa prudko vyfúkla vzduch z pľúc. „To je pekné, že tu máme takého skúseného veterána, môžete nám prísť vhod... Ako sa vlastne voláte?“

„Selím Chameneí, madam.“

„Ach, to ste vy... Otec mi rozprával o vašej statočnosti pri obrane Mosulu.“

„Preto ma aj povýšili do dôstojníckeho zboru.“ vyhlásil starý muž hrdo.

Rumejsa chápavo prikývla. „Dobre teda... Pán Chameneí, dúfam, že nám budete svojimi radami nápomocný, pretože myslím, že prejsť toľkými bitkami bez toho, aby sa človek niečo nenaučil, je úplne nemožné. Aby sme ale prešli k veci: uvažujem, že by sme ich obkľúčili v stane a trochu im pohrozili... Čo vy na to? Môj prastrýko si zvolil podobnú metódu, aj keď neviem, či som v situácií, keď sa toto dá využiť...“

„Podľa mňa je to vynikajúci nápad.“ vyjadril som sa. „Ale možno nebude stačiť len ich obklopiť s namierenými puškami...“

Zdvihla obočie. „Myslíš, že by sme mali použiť trochu tvrdšie metódy než len mierenie zbraňami? Tak to mi, bratku, čítaš myšlienky.“

Po skončení bojovej porady pri večeri som sa rozhodol u nej ostať. „Čo odo mňa chceš?“ spýtala sa trochu podráždene.

„Len som rozmýšľal.“ začal som lakonicky. „Chcel by som s tebou večerať aj zajtra.“

„Choď s tým niekam. Vo svojej pozícií si nemôžem dovoliť nijaké dôvernosti.“

„Myslíš dôvernosti ako byť nazývaná Mejs?“

„Myslím tým dôvernosti v zmysle milostných schôdzok.“

Zatváril som sa patrične pobúrene, hoci v duchu som o tejto emócií nebol patrične presvedčený. „Milostná schôdzka?! Za koho ma považuješ?!“

„Vojenské kurvičky vraj o tebe rozprávajú samé dobré veci.“

Zaprskal som. „Prečo prikladáš takú veľkú váhu pobehliciam? Veď za nimi chodia všetci... Minule som u nich videl aj Šahínijána.“

„A od koho si myslíš, že o tvojej „neodolateľnosti“ viem?! Snáď si nemyslíš, že som sa ich pýtala osobne?!“

„No... Sú to jediné ženské v tábore, teda okrem otrokýň bratov Šalabiovcov...“

„Tak podľa teba by som sa zahadzovala s pobehlicami len preto, že majú medzi nohami čosi podobné ako ja?!“ vyletela na mňa. „Farhad Ašrafí, to si naozaj na toľko sprostý?!“

„Ja neviem, máte podobný slovník.“ uškrnul som sa. Ona mi ten pre ňu pokorujúci výraz zotrela z tváre dlaňou, a to pekne prudko.

„Vypadni.“ zavrčala nahnevane. „A už sa so mnou neopovažuj hovoriť osamote, rozumieš?!“

----------------------------------------------------------------------

Ako sa ukázalo, takéto situácie boli naozaj časté – Rumejsina podozrievavosť a ješitnosť ma k takýmto schválnostiam priamo nútili, a ani moja vlastná zlomyseľnosť mi nedovolila takúto príležitosť prepásť. Výsledok vám už čiastočne ukázal ten otrok Zartušt: aj napriek tomu, že som stále ostával na jej strane, večne sme sa hádali, a naše spory vždy skončili tým, že som ju zahanbil. Nemohol som sa vyhnúť istému obdivu voči jej statočnosti a kráse, ale na tom nezáležalo, keďže som jasne videl aj jej nezmyselné výbuchy hnevu a neprimeranú pýchu. Jedného rána po bojovej porade, keď všetci odišli a malý Zartušt bol poslaný oficiálne po vodu (neoficiálne, ako som sa dozvedel neskôr, špicľovať) hodila sa mi okolo krku a... Rozvzlykala sa.

„Mejs?“
„Nemôžem to ďalej vydržať.“ zašepkala. „Otec už onedlho zomrie a ak to nevyjde, zabijú ma... Čo by nebolo také zlé, keby ma nemusel nasledovať Džamšíd a ostatní. Ja... Ja viem, že by som mala byť zvyknutá riskovať, ale, dočerta nie som! Ak ma chceš považovať za slabú, tak nech, ale nenechávaj ma v tom samú...“

„V čom?“

„V mojej hlave. V mojom smútku. Veď vieš, každý sa občas bojí, a ja mám teraz priam panickú hrôzu z toho, čo všetko by sa mohlo pokaziť, a ešte k tomu môj otec umiera...“

„Čo sa to s tebou deje?“ zašepkal som.

„Už som ti to predsa vysvetlila. A, vieš, mám pocit, že okrem teba sa nikomu inému nemôžem zveriť. Mysli si o mne, čo chceš, Farhad, ale ja mám panickú hrôzu z bolesti. Nie fyzickej, vieš, že na tú som už zvyknutá, ale z psychickej. Jedna vec je vidieť umierať svojich mužov na bojisku, od ktorých si tak akosi očakával, že niektorí z nich padnú, a iná stratiť osobu, ktorá s tebou prežila detstvo a ktorú si poznal ešte v čase, keď si bol omnoho menší a zraniteľnejší.“

„Si skvelá herečka.“ zasmial som sa ticho a drsne. „Ako to, že si také prudké emócie dokázala držať v sebe? A nehráš teraz na mňa niečo?“

„Myslíš si, že by som sa pred tebou takto ponížila, keby som to nepotrebovala?!“ V jej hlase bolo trpké zúfalstvo. „Prosím ťa, rozprávaj mi o svojej sestre. Povedz mi, že sa to dá vydržať, stratiť niekoho, koho miluješ.“

Rumejsa bola tvrdá žena, ale nie bezcitná. V skutočnosti prežívala smútok, ako aj iné emócie rovnako intenzívne ako iné ženy, mala ale omnoho lepšie sebaovládanie (ak šlo o smútok, nie poníženie, ktoré vždy znášala ťažko). V tej chvíli som to pochopil. Ak môže plakať Rumejsa Šaktí, môže plakať úplne ktokoľvek, vrátane mojej maličkosti, ktorá si spomenula na smrť mojej úbohej malej sestry. Na jej pohrebe som ani neplakal, aby som nesklamal svojho otca, a teraz som náhle dostal chuť dostať to zo seba. A tak sme sa celkom bezdôvodne objali a nariekali jeden druhému v náručí, pretože ani jeden z nás nebol v živote taký nešťastný, a to sme pritom nemali ani poriadny dôvod.

Spamätal som sa, až keď sme plne oblečení ležali na posteli a ja som začal rozprávať o Tahmíne. Boleli ma oči a hlava, ale zároveň som sa cítil zvláštne ľahký a zbavený všetkých hriechov. Nie je nič lepšie než vedomie, že vám Všemohúci ublížil a že za to nijakým spôsobom nemôžete. Ukrivdenosť ešte nikdy nebola taká príjemná.

„Vôbec sme sa jeden na druhého nepodobali, hlavne fyzicky nie. Ona bola taká malá šibalka, ale zato veľmi nečestná. Dokázala urobiť prakticky čokoľvek, len aby ona vyzerala ako tá dobrá. Strašne ma tým hnevala, ale... Mala si niekedy nejakého súrodenca, Mejs?“

„Mám dve malé sesternice, ale všetky deti môjho otca okrem mňa umreli také malé, že som za nimi nestihla ani zaplakať.“

„V tom prípade nemôžeš pochopiť, aké je to vyrastať s niekým v tvojom veku. Ako malé deti sme jeden druhého nenávideli a často sme sa posekali, z čoho som samozrejme nakoniec bol vinný ja, pretože som bol ako chlapec silnejší. Ona to pravdaže využívala, pretože občas bývala nesmierne zlomyseľná, a kvôli tomu som ju neznášal čoraz viac. Okrem toho sa veľmi rada tvárila omnoho múdrejšie než väčšina detí v jej veku, keď trávila celé dni v knižnici, hoci ju knihy vlastne až tak nebavili, a opakovala ako papagáj všetky sťažnosti starých mužov, takže vyzerala nesmierne vyspelo...“

„Takže ty si ju vlastne nemal rád?“

Zasmial som sa. „Ty nevieš, ako to medzi súrodencami chodí, však? Vieš, do istého času... Kým ste ešte malé deti, neviete si prísť na meno a škriepite sa kvôli nezmyslom, ale potom trochu vyrastiete, a zistíte, že máte čosi spoločné – minimálne rodičov...“

„Tiež som niekoho stratila.“ nadhodila ticho. „Preto sa tej bolesti tak bojím – pretože som ju už raz zažila. Môj strýko Alí...“

Ale to vám predsa nemusí mojimi ústami opakovať, veď jej smutný príbeh so strýkom ste už počuli.

Poznáte ten krásny pocit spolupatričnosti, keď obaja cítite to isté a nech je to na začiatku čokoľvek, na konci je to vždy láska...

„Prečo si si myslela, že práve ja by som ti mohol pomôcť niesť tvoj žiaľ?“

„Priťahuješ ma.“ povedala napokon. „Neviem prečo, ani kam to povedie, ale nemôžem si pomôcť. A keď si mi povedal tú vec so svojou sestrou... V tej chvíli som pochopila, že si jediný človek na svete, ku ktorému sa môžem dostať bližšie.“

„Ako myslíš že sa to skončí? Podľa teba môžeme ostať len priateľmi?“

„Ak sa pýtaš na môj názor, tak áno, ale za tvoje city sa zaručiť nemôžem. A ostatne, máme podľa teba inú možnosť?“
„Ja áno. Môžem odmietnuť byť tvojou oporou.“

„Tak odmietni.“

„Nechcem.“

„No prosím. Nevyjdeme si niekedy niekam, sami dvaja?“

„Môžeme. Ale nebojíš sa o svoje city?“

„Teraz mi to môže naopak len pomôcť. Čo bude potom, neviem, ale teraz potrebujem priateľa. Ostatne, nebojím sa lásky. Už som ju raz zažila v jednom páriku so smútkom a ver mi, smútok bol ďaleko horší. Mala by som ju zniesť, teda za predpokladu, že vôbec vznikne.“

„Ty nevieš vôbec nič o láske...“ pokrútil som hlavou.

„A ty snáď áno? Miloval si niekedy?“

„Nie, ale moju sestru nešťastná láska skoro zabila. Keď ju odmietol muž jej srdca, takmer sa vyhladovala na smrť, neskôr ju mama vydala a ona sa z toho postupne vyliečila... Doteraz ale nemôže byť s manželom šťastná, hoci sa k nej tento správa dobre. Nechcem skončiť ako ona.“

„Tie tvoje sestry nemôžu mať v živote veľa šťastia.“ uškrnula sa.

„Nebuď bezcitná.“ zamrmlal som namosúrene. „Nemám rád čierny humor.“

„Tak to si musím zapamätať. Ja ho totiž milujem.“

Prevrátil som očami. „Ach, ty moja amazonka... Nebola si ešte nedávno nešťastná a bezmocná?“

„Mám sa k tomu stavu vrátiť?“

„Nezapáraj... Veď sme si práve tak dobre porozumeli!“

„Ja? Ty si začal!“

Chytil som ju za ruku. „Nechajme to tak...“

Obrátila sa na bok a nadšene sa usmiala. „Si nádherný.“

„Myslíš? Nie som si istý, ale zrejme aj ty.“

„Prečo? Kvôli tej mojej šatke? Vieš, že mi nerobí problémy dať si ju dole.“

„Teraz na takéto blbosti nemáme čas... Mali by sme vstávať.“

„Máš pravdu. A nezabudni, že večer mám voľný, takže...“

„Nemusíš mi nič vysvetľovať, všetko chápem.“

-----------------------------------------------------------------------------

A tak sme sa začali pomaly spoznávať, dostávať sa jeden k druhému bližšie, ale nikam sme sa neponáhľali a nepredbiehali, čo malo prísť samo...

Samozrejme, že vás ťahám za nohu. Skončili sme do toho rovnými nohami hneď po prevrate.

Aby sme boli presní a spravodliví, od prvých plánov do prevratu to trvalo asi dva mesiace pomalej a bolestivej ofenzívy, než sme si konečne padli do náruče. Myslím tým... Ach, vy si stále myslíte, že sme sa spolu hneď vyspali? Nie, kdeže, to až neskôr. V každom prípade sme sa mimo zrakov ostatných členov vojenskej rady vodili za ručičky, bavili sa a vôbec sa správali ako normálni zaľúbenci, hoci sme si nevyznali lásku. Naraz som začal cítiť, že tak ako ja ju, aj ona mňa priťahuje. Jej ohnivosť, mladý pôvab a fakt, že aj napriek všetkým rozdielom sme si dokázali nájsť spoločnú reč... Nedokážete pre mňa nájsť dostatok porozumenia? Bol som mladý muž, a ona zase krásna žena, ktorá prejavila záujem o moju spoločnosť. Tá jej zase pre mňa bola vo všetkých ohľadoch nečakane príjemná. Pochopiteľne, že som po nej začal intenzívne túžiť, a dokonca sa dalo aj predpokladať, že medzi nami vznikne puto. Jedno sme ale predpovedať nevedeli: že ja sa viac pripútam k nej než ona ku mne.

Nedávno som začal pochybovať, či ma potrebovala tak silno, pretože mám čím ďalej tým väčší pocit, najmä keď počúvam ostatných hovoriť o ich skúsenostiach s ňou, že ma jednoducho využila. Jej smútok nebol taký veľký, aby sa nedal zniesť, a aj keby, mohla sa pokojne vyplakať sama a v súkromí, nepotrebovala na to svedkov... Bola to predsa drsná žena, či nie? Svoj nesprávny úsudok vo veci jej nešťastia som pripisoval jednoduchému faktu: obaja sme to chceli. Podvedome sme boli jeden druhým natoľko fascinovaní, že sme si jednoducho museli nájsť akúkoľvek zámienku na citové zblíženie – a bola to fascinácia myslením toho druhého a nie jeho citmi... Ale dočerta s tým, proste sme sa jeden do druhého zabuchli a basta!

Po prevrate sme zašli za stan s fľašou vodky, ktorá bola taká hnusná a nekvalitná, že sme ju sotva načali. „To je ale humus.“ vyhlásila znechutene. „Ako niekto vôbec môže chcieť chľastať?!“

„To je prvý raz, čo niečo piješ?“

„Hej. A nesmej sa, nie som v tejto armáde sama.“

„Veď práve o to ide. Prečo by som sa ti mal smiať? Máš len osemnásť, nemusela si skúsiť vo svojom živote všetko.“

„Však ja viem. A ty tiež – ale alkohol si už ochutnal, nemám pravdu?“

„Veď hej, a tak ti môžem zasvätene povedať, že na pomery vodky je toto poriadny humus.“

„To mi odľahlo... Už som sa bála, že sa nedokážem premôcť a nebudem môcť v živote chľastať.“

Zasmial som sa. „Milujem ťa.“

„Viem. A je to dosť prúser.“

„Viem si predstaviť prečo.“ Položil som fľašu vedľa seba. „Ako je možné, že sme tak rýchlo...“

„Niektorí ľudia vravia, že láska príde nečakane, ako povodeň, a zmetie celý tvoj svet... Je to osud, Allah, čo ju dáva i berie. Podľa mňa je to blbosť. Ide o to, že si strašne sexi a s ako jediným sa s tebou môžem baviť o normálnych veciach.“

Vyprskol som. „Ty si ale romantička...“

Pokrčila plecami. „Čo mám so sebou robiť, keď som taká strašne milá a citlivá...“

Nedokázal som sa prestať na tom vtipe smiať, a ona to nakoniec začala považovať za urážlivé, keďže neočakávala, že s ňou budem súhlasiť tak veľmi. Štuchla ma lakťom, no potom si na znak mimoriadnej dôvernosti sňala šatku a odhalila dlhé čierne vlasy. Smiech mi zamrzol v hrdle.

„Prečo sa tak často... Nuž, odhaľuješ?“

„Záleží na tom? Jednoducho sa mi chce, to je celé. Nie som hanblivá, na rozdiel od iných dievčat.“

„A bola by si ochotná ukázať... No, vieš, niečo viac?“

„Nie. A nebuď drzý, sme spolu len krátko. Mám návrh... Kedykoľvek budeš mať počas nášho rozhovoru nejaké hlúpe poznámky, myslím tým sexuálneho charakteru a smerom ku mne, ligneš si tejto brečky, dobre?“

„Prečo by som mal byť trestaný za to, že sa mi páčiš?!“

Vyplazila jazyk. „Lebo si neslušný k dáme, preto.“

Tak na tomto sme sa nedokázali prestať rehotať obaja. Bolo také krásne a oslobodzujúce tak uprostred boja len tak sedieť na teplej, aj keď špinavej zemi, a mať pri sebe niekoho, s kým si môžeme byť blízki. Zrazu som nedokázal odolať – položil som jej ruku na líce a pritiahol si jej pery k svojim, vtisnúc jej najúžasnejší bozk našich životov (pretože prvý raz je predsa len prvý raz).

Po tom, čo sme sa od seba oddelili, vrhla na mňa dychtivý pohľad. „Ešte!“ dostala zo seba. „To bolo nádherné...“

„Ako je možné...“

„Nekecaj a pobozkaj ma ešte raz!“

Nemal som inú možnosť ako ju poslúchnuť. Robili sme to zas a znova, nedokázali sme jeden od druhého odlepiť pery – veď viete, ako to býva z bozkami, a my sme navyše boli mladí a zamilovaní a to všetko. Bola taká sladká, teplá a príjemná na dotyk, ach, bozkávanie sa s Rumejsou sa nedalo ani porovnať so všetkými rozkošami od vojenských pobehlíc, nech už boli akokoľvek kreatívne. Dokonca sme do toho zapojili jazyky, verili by ste tomu? Dobre, ja viem, že vzhľadom na vyššie uvedené nie je také ťažké si to predstaviť. Siahol som jej dokonca na prsia, to ale jemne odtisla moju ruku a zašepkala. „Ešte nie...“

Ešte? Ach, bismilláh, v mene Allahovom, to je prísľub! Možno nie teraz, ale neskôr... Samozrejme som sa veľmi vzrušil, a musel som myslieť na všetko iné, len aby som ju hneď tam nepretiahol. Bola to nádherná žena, skutočne, aj keď samozrejme veľmi mladá.

Sklopila oči. „Nebudú nás hľadať?“

„Nie, teraz ešte nie... Ver tomu. Teraz nám nič iné ako viera nezostáva.“

------------------------------------------------------------------------------

Istý čas po prevrate sme sa stretávali len kvôli oficiálnym záležitostiam, pretože sa nám sotva podarilo ukradnúť chvíľku pre seba – a obaja sme boli opatrní. Napriek tomu sme jeden na druhého nezabudli, koniec koncov, ťaženie trvalo len pár ďalších týždňov a za taký krátky čas nie je možné sa jednoducho „vyliečiť“ z prvej lásky najmä keď má človek nádej, tak ako my. Len čo sme dorazili domov, všetko to začalo nanovo a tentoraz už naozaj.

Počas celého pochodu ma stravovala už spomínaná túžba, pretože som nedokázal prestať myslieť na naše bozky a na to, čo všetko by sme spolu mohli robiť. Moje predstavy boli plné malých pevných zadkov, štíhlych tmavých driekov a čiernych vlasov namotávajúcich sa na moje prsty. Nebolo by krásne si ju jedného dňa len tak posadiť na kolená – nahú? Nebolo by úžasné nechať sa ňou podmaniť, ako to už také drobné žieňatá robia, s nohami medzi tými jej a hruďou pod jej nádhernými prsiami? Nemohol som si pomôcť, takéto veci mi jednoducho museli behať hlavou, hoci som sa tak veľmi snažil s nimi bojovať – alebo som si to aspoň nahováral, v skutočnosti som ani jednu podobnú myšlienku neoľutoval až do momentu, kedy priniesla trochu neočakávané následky.

Len čo sme sa vrátili do Herátu, zistili sme, že otec zvolal regentskú radu, ktorá mala prediskutovať otázku možného následníctva Rumejsinho bratranca, syna jej tety a akéhosi bezvýznamného bega z Azerbajdžanu. Táto im svojim príchodom urobila škrt cez rozpočet, a navyše im na svojom prvom oficiálnom zasadaní provinčnej rady sucho oznámila. „Neviem, či si to uvedomujete, ale celý Chorasán od hraníc s Ruskom až potiaľto ma pozná ako novú vládkyňu, takže na vašom mieste by som bola trochu opatrnejšia, pokiaľ ide o prípadné následníctvo kohokoľvek. Pokiaľ mi neveríte, spýtajte sa vojakov... A vyšších dôstojníkov, samozrejme.“

Umožnili tam sedieť aj mne, hoci len ako divákovi, pretože všetci počítali s tým, že miesto v rade po otcovi prevezmem buď ja, alebo môj starší brat Zal. Bolo to asi dva dni po našom návrate z ťaženia, keď Rumejsa zvolala radu, pretože svojho otca už nezastihla živého.

Všetci dvanásti členovia guvernálneho divanu (ergo provinčnej rady – áno, tak sme to volali) sedeli na drevených stoličkách v sieni, ktorá svojou obradnosťou pripomínala mešitu, ani nie tak kvôli celkovému luxusnému vybaveniu, ako kvôli prebytku farebného skla a vzorovaného čalúnenia. Rokovací stôl bol zo striebra a už spomínaného farebného skla, z ktorého bol v strede vytvorený obrazec jazdca na koni s bojovou štandardou Safíjovskej ríše, pričom všetci vedeli, že podobný majú v každej provincií a zasadajú pri nich rady tohto typu. Na pohovke okolo neho, s nohami v ozdobných topánkach bez podpätkov položenými na smaragdovozelených porcelánových kachličkách, sedela rada pozostávajúca zo starších mužov v dlhých kaftanoch, medzi ktorými sa občas objavil ten-ktorý mladý učeň môjho typu. Nad nami sedel v malej mramorovej lóži chudý mladíček, ktorý usilovne zapisoval všetko, čo počul – jeden zo zamestnancov miestnej provinčnej kancelárie. Okrem neho a jeho kolegov nemala naša samospráva iných služobníkov, snáď okrem pár miestnych starostov. Rada, beg a generáli, to bolo všetko, čo Chorasán mal a s čím si vystačil. Ak potreboval viac, jednoducho natrčil chamtivé ruky k Tabrízu, hlavnému mestu impéria, a vo väčšine prípadov dostal, čo chcel.

Uprel som sa na novú panovníčku nenásytné oči a prešiel som pohľadom po jej tele. Ach, ešte pred dvoma dňami som ho držal v náručí... Keď sme sa vrátili domov, sprevádzal som ju k svojmu otcovi, ktorý jej mal oznámiť tú vec – totiž že jej otec už nežije. S kamennou tvárou ho po tejto smutnej správe prepustila, a hoci by som mal odísť aj ja, vedel som, že moja pomoc bude ešte potrebná. Nemýlil som sa – len čo sa ocitla sama, respektíve sama so mnou, zúfalo zrevala, rozplakala sa a klesla na najbližšiu pohovku. Objal som ju a utešoval, pričom som si dovolil dovtedy neslýchané veci: hladiť ju po tvári, bozkávať na vlasy, klásť si ruku na jej stehná a iné neprístojnosti. Jej to, zdá sa, nevadilo – spätne si uvedomujem, že pri tom, aká bola zdrvená, by jej nevadilo nič, dokonca ani keby som to s ňou robil, práve naopak, ešte by ju potešilo, že má koho držať v náručí (teda aspoň chvíľu, kým by ju toto mierne pominutie zmyslov neprešlo). Teraz mala na sebe na znak smútku dlhý čierny kaftan bez ozdôb, striebrom vyšívanú čiapočku a cez ňu prehodený závoj vo farbe nočnej oblohy. V tvári nemala ani stopy po smútku, naopak jej planula naštvaným triumfom človeka, ktorý sa vrátil z víťazného boja a zistil, že ho všetci už pochovali a jeho miesto prevzal následník.

Môj otec vzdorovito vyhlásil. „Pani moja, nepredpokladali sme...“

„Čo? Že sa ešte stihnem dostať z tých bojov živá, alebo aspoň nejako dôstojne? Pane, vy si zjavne neuvedomujete, s kým máte tú česť, takže vám túto malú hlúposť napriek všetkému odpustím, ale nabudúce...“

„My sme už ale vybrali iného následníka, ktorý je muž, dospelý chlap...!“ zaprotestoval jeden z hlúpejších členov rady.

„Vážne? A kde teraz je?“

„Mal by byť na ceste, teraz kdesi okolo Qomu...“

„Potom mu napíšte, že sem nemusí chodiť vôbec, pretože ak sa vôbec opováži prekročiť hranice tejto provincie, je z neho mŕtvola. Týmto naňho vyhlasujem zatykač, ktorý bude platiť do odvolania, alebo dovtedy, kým sa nevzdá nárokov na dedičstvo Rafatíovcov. A ak sa ešte niekto z vás pokúsi niečo namietať, len malá pripomienka – v meste ešte stále sídli pomerne veľká vojenská jednotka, ktorá je pripravená zasiahnuť pre dobro Chorasánu a jeho panovníka, čiže mojej maličkosti. Sú mi bezvýhradne oddaní a plne ozbrojení, a ak mi neveríte, len sa spýtajte pána Ašrafího mladšieho.“ To som náhodou mohol potvrdiť. V meste stále sídlila istá vojenská posádka, a nesmieme zabúdať na Rumejsin verný pluk, z ktorého si spravila osobnú gardu.

Všetci sa na mňa nepríjemne zadívali. „Nuž.“ odkašľal som si. „Viete, ctení páni, počas ťaženia bol vykonaný štátny prevrat, ktorý dočasne zaručil našej panej nárok na vládu, no a pokiaľ ide o váš neodpustiteľný čin... Nenaznačil vám beg Rustam počas života dosť jasne, že nepripúšťa iného následníka ako svoju dcéru? A nedostávali ste správy z boja?“

„To je ďalšia vec... Dúfam, že nikto z vás nie je taký hlúpy a nemyslí si, že po tom, čo som prežila tri vojenské ťaženia, sa len tak vzdám, lebo vy nechcete na tróne ženu.“ ozvala sa ona. „Počul niekto z vás o tom, čo sa stalo mladému Šalabímu? Nikto? To je škoda, určite by to bola zaujímavá a poučná historka.“

„Hlava na kôle.“ zamrmlal jeden z prítomných generálov do ticha. „Hlava jedného z najurodzenejších mladíkov Perzie... A prečo? Kvôli neposlúchutému príkazu. Vy si myslíte, že sa nevyrovná svojim predkom? Blázni, vy si ešte užijete...“ Potom už naozaj všetci mlčali.

„Znamená to teda, že môžeme uzavrieť túto schôdzu?“ nadhodila konverzačným tónom.

Vážení členovia rady sa pozreli jeden na druhého, zvažujúc možnosti. „Myslím, že by to nebolo celkom od veci.“ povedal jeden z radcov opatrne.

Všetci ostatní, trochu namrzení, trochu zastrašení, súhlasili. Predlžovať zasadanie by znamenalo zbytočne ich trápiť, a pre Rumejsu aj ovládať sa o dlhé minúty viac, než bolo treba, a viete si predstaviť, že z toho nebola nadšená. V poslednom čase bola pod príliš veľkým tlakom.

Zašili sme sa spolu v akomsi poloprázdnom salóniku. „Môžem ťa dnes navštíviť?“

„V háreme? Si na hlavu?“

„Nie, v selamliku... Tam teraz predsa nikto nie je, nemám pravdu?“

„A čo sluhovia?“

„Tí budú mlčať... Si teraz predsa paňou nad ich mizernými životmi, a ak im prikážeš, aby držali hubu, tak to aj urobia, lebo vedia, čo by sa im ináč stalo.“

Sklopila oči. „Viem, čo odo mňa chceš.“

„No a? Iste, je to hlúposť, ale nemôžem si pomôcť – vieš, my muži...“

„Nepokúšaj sa mi vysvetľovať, ako je to s vami chlapmi, pretože ja to viem a je mi to jedno. Môžeme to urobiť aj hneď teraz. Môj otec nedávno umrel a aby som dostala, čo mi právom patrí, musím zvádzať s tými bastardmi tvrdé boje. Nemám nervy na to vzdorovať ešte v jednej veci, zvlášť keď ju vlastne tiež chcem.“

Pootvoril som ústa. „Skutočne?“

„Hej. Práve teraz by som z teba najradšej strhla oblečenie a pozrela sa, čo máš pod ním, lebo vojenské šľapky sa tým zdali byť nadšené, ale dnes na to budeme mať celú noc, takže ma nechaj ísť, po večernej modlitbe sa stretneme a bude to.“

To boli jej posledné slová, než sme sa na čas rozlúčili, a neviete si predstaviť, akú netrpezlivosť a žiadostivosť vo mne vyvolali. Alebo viete, koniec koncov, bol som mladý muž na vrchole plodnosti, a tí sú v týchto veciach tak trochu predvídateľní.

-----------------------------------------------------------------------------

Vyzliekal som ju pomaly, nežne, nechcel som, aby sa vydesila. S odstupom času si uvedomujem, aký som bol blázon, že som sa toho obával, pretože predo mnou stála žena, ktorá už v pätnástich vytiahla v plnej bojovej vrave pištoľ, len aby sa mohla zapojiť do celého funusu. Tak či tak som si dal na čas, než som jej rozopol kaftan, stiahol jej ho z pliec, pokračoval spodnou časťou oblečenia atď. Miesto toho, aby sa na mňa dívala zahanbene, vyplašene či aspoň rozpačito, som v jej veľkých očiach videl neskrývané odhodlanie, nie však vyslovenú túžbu. Jednoducho to chcela urobiť, a ja som nemal tušenia prečo, ak len neumierala od chtivosti. Aj keď stála predo mnou nahá, len ma povzbudzovala pohľadom, doplneným komentárom. „Len do toho, ukáž mi, čoho si schopný, pretože čoho som schopná ja, ešte neviem ani sama.“

Kým som sa vyzliekal, pokúšal som sa konverzovať. „Teraz nehovoríš len o sexe, však?“
„Prečo si to myslíš?“

„Lebo som ťa videl stáť pod kolom s Šalabího hlavou. Sama si netušila, že si niečoho takého schopná, že?“

Zdvihla obočie. „No, s tým, že všeobecne neviem, čoho som schopná, si mal pravdu, ale prečo si, dočerta, myslel hneď na Šalabího?! Tam, na popravisku, som o celom akte pochybovala, ale v tom zmysle, že som nemala právo to urobiť a že som nemusela byť taká tvrdá, nie že by som taká byť nemala, a to všeobecne. Pod jeho hlavou som cítila všeličo, len nie zdesenie... Ou jé.“

To som sa už prakticky zbavil všetkého okrem nohavíc. Vyzerala, že stratila schopnosť zmysluplnej konverzácie o väčšine tém s výnimkou jednej. „Aký máš teraz názor na reči vojenských šľapiek?“

Prišla ku mne a so zatajeným dychom mi prešla dlaňou po zarastenej hrudi. „To nič neznamená... Dobré správy sa šíria rýchlo.“

Kto by si pomyslel, že Rumejsa, ktorá už vo svojom pomerne krátkom živote videla už dosť hnusných vecí (pretože vojna je sviňa), kapituluje pred nejakou (teraz nie je čas na zbytočnú skromnosť) krásnou? A medzi nami, na jej nahú postavu tiež nebol práve traumatizujúci pohľad. Ale iste, medzi pobehlicami som už videl všelijaké, pekné, škaredé, staré, mladé – ale postava žiadnej z nich mnou tak nezamávala. Nie snáď preto, že by som nikdy nevidel krajšiu, skôr preto, že osobu, ktorej patrila (a ktorá ju prenajímala), som mal úplne v paži, kým teraz sme spolu zdieľali istú vzájomnosť, ktorá z nej robila omnoho viac než len krásnu mladú ženu a, odpustite mi ten sentiment, aj zo sexu niečo viac než len hlúpy primitívny akt ako medzi prostitútkou a jej zákazníkom.

Vzápätí mi doslova vyrazila dych tým, že mi sama stiahla nohavice aj so spodkami. Zvedavo naklonila hlavu na stranu, dívajúc sa na... Kam že to?!

„Pokiaľ môžem súdiť na základe svojich obmedzených skúseností...“

Nenechal som ju dopovedať. „Skúseností?!“

„Ale hej – nič erotické, fakt nie, len zopár omylom zahliadnutých nýmandov v chúlostivej situácií. Vojaci sú strašní prasáci, ani sa nenamáhajú skryť do krovia, keď to robia so šľapkou, a dokonca ani dotyčné pobehlice nie sú dostatočne rozumné...“

Zdvihol som obočie. „Takže si ešte panna?“

„Nerozpitvávaj to, dobre? Ešte by ti mohol ovisnúť, a to by sme si obaja mohli ísť pískať.“

„Si strašne spr... Teda, vulgárna.“

„Dobré ráno, stará mama. Môžem si siahnuť?“

„Čo chceš?!“

Dúfam, že máte dostatočnú predstavivosť, aby ste vedeli, čoho sa to vlastne chcela dotknúť. Telom mi prebehla triaška, pretože ona nečakala ani na povolenie! „Už dosť.“ zasyčal som. „Ľahni si do postele... Ja ti dám siahnuť, ty malá pobehlica!“ Modlil som sa, aby pochopila, že som to s tou „malou pobehlicou“ nemyslel vážne – a čuduj sa svete, stalo sa tak.

Trucovito sa posadila na danú posteľ a vyplazila mi jazyk. „A ako mi to asi chceš oplatiť, há? Ja nemám...“ (no, nechcite vedieť, ako to pomenovala) „nemôžeš sa ani pokúsiť o nijakú formu odplaty...“

„Keby si držala jazyk za zubami, možno by som bol k tebe milosrdný.“ vyhlásil som obradne. „Ale keďže ty neprestaneš vyrývať...“

Vrhol som sa na ňu celým telom, perami, jazykom, prstami a trochu aj inými časťami, začínajúc najskôr pozvoľna, potom pridávajúc „paru“. Prvý raz si uvedomila, čo sa deje, keď som jej s pôžitkom bozkával plecia, skláňajúc sa nad ňou s nadšením biológa nad mikroskopom. Pokračoval som nižšie, ale to už moje prsty dávno skúmali časti jej tela, ktoré som mal mať podľa práva zakázané. Keď som prijal jej bradavku medzi pery, ochutnávajúc ju s rozkošou o to väčšou, že som vedel, čo jej tým spôsobím, z hrdla sa jej vydral výkrik, aký som u ženy snáď ešte nezažil. Bolo úžasné objavovať jej skryté kúty, masívy a priepasti, či hoci len tak bežať po rovinke a vychutnávať si jazdu, hoci jej stony ma presviedčali, že by už bol aj čas skončiť s bavkaním sa a naozaj niečo urobiť, ak viete čo tým myslím. Napokon mi zaťala prsty do vlasov a zachrčala. „Dobre, Farhad, vyhral si, môžeš teraz konečne prestať blbnúť a... No, urobiť čokoľvek aby si to zastavil?“

„Čo?“

„Bolesť...“

„Ty predsa vydržíš každú...“

Zaťahala ma za vlasy tak silno, že som musel vyvrátiť hlavu do neprirodzeného uhla a pozrieť sa jej do očí. „Myslela som si, že to vieš – toto nie je bolesť, s ktorou sa bežne potýkam.“

Zákerne som sa usmial. „Úprimne povedané, už to prestávalo baviť aj mňa...“ Roztiahol som jej nohy a vydal zo seba pazvuk, ktorý prekvapil aj mňa samotného, ale aj tak nebol horší než ten, ktorý sa vydral z jej hrdla.

Spisovateľ červenej knižnice by teraz povedal čosi v zmysle, že Rumejsa Šaktí Rafatí bola stvorená pre lásku. Podľa mňa je to blbosť. Rumejsa bola stvorená pre sex, keď už tak, a láska... No, bola jej schopná vo všetkých podobách, to je všetko, čo vám môžem nateraz povedať. Že by žila len pre ňu, je nesmierne smiešna myšlienka a ja sa ňou odmietam zaoberať, kým nepredstúpi ďalší svedok a nepresvedčí ma o opaku – ale ako sa zdá, ostatní majú podobné informácie. V každom prípade, od prírody to bola mimoriadne vášnivá žena, no vedela sa veľmi dobre kontrolovať, okrem iného aj vďaka rokom snaženia v tejto oblasti a životu stratéga, nuž a podľa mojich informácií jej sebaovládanie vekom len rástlo (čo nie je vôbec prekvapujúce, keď už ide o to). Viem, je smiešne, keď to hovorí jej milenec, ale pozhovejte trochu! Ešte budete mať možnosť vidieť dosť z jej nátury na to, aby ste mi dali za pravdu.

Nakoniec sme sa našli ležiac pri sebe zadychčaní a ohromení z celého zážitku, ona ešte viac než ja, čo vysvetlila vzápätí takto. „Ty bastard... Hľadala som u teba záruku, že vydržím všetko, aj prvý sex, aj byť niekoho milenkou, dokonca sa aj týmto spôsobom smiať Allahovi a všetkým svätuškárom do tváre... Hľadala som v sexe silu, a našla som slabosť, moju asi jedinú. Odteraz sa na svoje telo nebudem nikdy pozerať rovnako – ďakujem pekne!“

Rozosmial som sa. „Slabosť?“

„Ale hej, už som ako vy chlapi! Chcela som mať vaše silné stránky, a kvôli tebe mám aj vaše slabosti!“

„Čakala si, že to bude nepríjemné?“

„Isteže áno! Nech ťa za to Allah potrestá!“

„Neplytvaj kliatbami, Mejs, nepomôže ti to. Už sa stalo, neodstane sa. Pokiaľ ide o mňa, dosiahol som svoj cieľ – páčilo sa to nám obom, takže sa nemôžem sťažovať.“

Prevrátila sa na chrbát a zadívala sa mi do očí. „Ale aspoň som ťa videla nahého. To je pohľad za všetky prachy a poníženia sveta.“

Zvážnel som. „Chceš povedať, že po mne naozaj túžiš?“

„No, teraz asi... Vlastne áno, teraz tiež. Je to podľa teba niečo, čo by si mi mal vyčítať?“

Chytil som ju okolo pása a pritiahol si ju k sebe. „Zbláznila si sa? Naopak, som tým nadšený. Aspoň si vieš predstaviť, aké to je byť chlapom.“

„Prečo sa tváriš tak ublížene?“ urazila sa. „Tak som sa s tebou trochu „pohrala“ než si ma pretiahol, a? Ty si tiež nebol práve milosrdný k mojej najnižšej sliznici.“

„Najnižšej sliznici? Tak si to tam dole voláš?“ uškrnul som sa.

„Nevolám si to tam nijako, nie som až natoľko mužná, aby som robila takú blbosť. Ak už nič iné, tak preto, že moje pohlavné orgány biologicky nie sú súčasťou extremitov.“
„Extremitov?“
„Koncových častí tela, teda tých, čo ti vždy odmrznú ako prvé. Tak volala mužské časti moja tetuška-menovkyňa, a podľa toho, čo mi píše, stále volá.“

Zaprskal som a tuho ju objal. „Mejs, ja... Som taký šťastný...“

„A budeš menej šťastný, keď si to rozdáme ešte raz?“

„Skôr naopak...“

Čo nasledovalo, si asi viete predstaviť – premilovaná, presexovaná alebo akýkoľvek pojem chcete použiť noc. O Rumejse a jej tele len toľko, že by som mohol povedať, že to bolo drobné, tmavé žieňa s chlapčenskou postavou, ale ani jedno z toho by nebolo celkom presné. Teda, tmavá bola určite, ale ostatné dve charakteristiky... Čo sa týka jej drobnej postavy, viete, vzhľad môže klamať. Samozrejme, väčší ľudia s výraznejšími svalmi sú obvykle aj silnejší, ale niekedy drobní a vyziabnutí dokážu poriadne prekvapiť, najmä keď ide o ženy. Svoju milenku by som prirovnal k mačke, malej, pružnej a dobre stavanej bytosti, ktorej pohybový aparát, aj keď naoko nestojí za povšimnutie, dokáže neuveriteľné veci. Bolo fascinujúce držať ju pri „tom“ za zadok či ramená a všetku tu silu cítiť vo svojich dlaniach, ako sa jej údy a šľachy napínali v šialenom, extatickom kŕči. Rumejsa bola agresívna milenka, jedna z tých, ktoré škriabu, hryzú a a sú hlučné až hrôza. Či sa to zmenilo s vekom neviem, ale v každom prípade ma jej vášeň a chtivosť fascinovali, pretože som ešte nevidel pobehlicu, ktorá by bývala taká energická, keď ide o sex, ako táto ešte donedávna panna.

O tej chlapčenskej postave asi toľko, že aby som ju tak nazval, musela by mať za matku nejakú štíhlejšiu osobu. Ako som počul, Núr Bezmenná mala fascinujúce poprsie a pozadie, nuž a jej dcéra po nej zdedila aspoň čosi málo. Iste, hruď mala typicky rafatíovskú, čiže mizernú, ale ten zadoček... Ani malý, ani veľký, s pôvabnými oblými bokmi, vytvarovaný dlhodobou fyzickou námahou do takmer dokonalého tvaru. Podobne vyvážený bol pomer a umiestnenie tuku a svalstva v jej nohách, ktoré boli asi tie najkrajšie, čo som kedy videl. Dokonca aj jej tmavú balúčsku pokožku som prijímal takú, aká bola, ba som v nej videl čosi pôvabné a exotické, čosi mimo mojej bežnej skúsenosti, hoci takú mala väčšina vojenských pobehlíc a úprimne, nikdy sa mi nepáčila. Pokiaľ ide o jej vlasy a ostatné časti tela, nenašiel som nič, čo by stálo za pozornosť, okrem až obludne veľkého znamienka na ľavej lopatke, ktoré ma ale v jej prípade neznechutilo, skôr mi poslúžilo ako roztomilá pripomienka jej jedinečnosti. Jej matka údajne také nemala, ba ani otec nie – aby sme čosi také našli v jej rodine, museli by sme sa obrátiť na Danišíovcov... Teda pravdepodobne. V skutočnosti len sám Allah vedel, či a od koho ho zdedila, ale podľa jej vlastných slov ho mala prakticky od narodenia, keď prakticky zabila vlastnú matku...

Jej tvár mala tú správnu kombináciu čŕt vyjadrujúcich silu, ako aj tých vyjadrujúcich krehkosť, ktorá robí ženy atraktívne tým ušľachtilým, aristokratickým spôsobom. Nos mala stredne veľký a dlhý, hrdo vystupujúci z tváre ako predvoj armády – po kom zdedila ten, neviem, avšak viem, že napríklad svoje veľké hnedé oči mala po matke. Pery mala veľké a ústa široké, trochu hrubé, kým jej čelo bolo skôr nízke, ale nie veľmi. Čo ďalej stálo za pozornosť, boli jej mimoriadne výrazné lícne kosti na okrúhlej tvári. Tie jej dodávali akúsi zvláštnu vznešenosť, ale pôsobili mimoriadne nekompatibilne s jej divokou a nespútanou (teda aspoň vo väčšine prípadov) povahou. Tak či onak, môžem ju označiť za krásnu, dokonca mimoriadne krásnu ženu, ale na druhej strane veľmi netypickú a... No, svojim spôsobom jedinečnú.

----------------------------------------------------------------------------

Nasledujúci deň by sme boli radi bývali strávili spoločne v posteli ako novomanželia, ale obaja sme mali isté povinnosti, takže toto sme si bohužiaľ museli ušetriť. Okrem toho náš ráno čakalo množstvo nepríjemného vysvetľovania, a kým ona mala pre svoje prespanie v selamliku pádny dôvod, a síce smútok za otcom, mňa doma čakal omnoho nepríjemnejší výsluch.

„Kde si strávil noc, Farhad?!“ zaútočila na mňa matka, len čo som vstúpil do nášho sídla. „Ja... Bála som sa o teba!“

„Ako sa opovažuješ takto desiť svoju matku?!“ Ale áno, naša drahá smutná Parvané...

„Čo sa staráš, tvoja matka to nie je. Nemáme niečo pod zub? Umieram od hladu.“

„Prečo si sa nenajedol tam, kde si sa celú noc flákal?!“ zasyčala moja veľká sestra.

„Pretože tam jedlo nepodávali, preto. A vôbec, čo sa staráte?! Jednoducho som prespal u jedného priateľa. Nechce sa mi o tom hovoriť.“
„Tak nechce, čo?!“ vyrútila sa na mňa mama. „Mladý muž... Mladý muž, neodchádzaj, keď s tebou hovorím, a ani sa mi neobracaj chrbtom! Vždy s tebou boli najväčšie problémy, ale doteraz sa to dalo zniesť. Čo sa to s tebou stalo?!“

„Problémy?! Jedna noc mimo domu je podľa teba problém?!“ Ešte nikdy som nebol taký podráždený.

„Áno, je!“ skríkla moja matka. „Kde si ju strávil, ha?! U kamaráta, iste! Pár dní po tom, čo si sa vrátil ku svojej rodine, a už od nej utekáš?!“

A Parvané si očividne tiež nemohla pomôcť. „Priznaj sa, že si zase behal za štetkami?!“

„Rozprávaj slušne, si predsa nejaká dáma!“ upozornila ju moja matka bez toho, aby sa čo i len obrátila k nej. „A ty, milý zlatý... Len počkaj, až sa to dozvie tvoj otec!“

Matku som už videl rozčúlenú mnohokrát, ale ani raz na moju maličkosť. Hoci zvyčajne bola popudlivá, svoje deti milovala až opičou láskou, kvôli čomu sme sa jej v puberte väčšinou vyhýbali. Prehnane starostlivá a rozmaznávajúca, a keď šlo o nás, slabošská pani Šanéz nám nikdy nedala pocítiť svoj hnev, preto ma teraz jej slová prekvapili. „Tak mu to teda povedz.“ odsekol som drzo. „Nemôžem snáď raz prespať mimo domu?!“

„Mal si nám povedať, že niečo také plánuješ!“ zvolala mama. „Takmer som umrela od strachu! Čo ak by ťa prepadli?! Okradli?! Zabili?! Há?!“

„Prečo si myslíš, že sa o seba nedokážem postarať, mami?! Mám devätnásť, už dávno nie som chlapec, ale veľký chlap...“

„No rozum aj tak nemáš!“ zasyčala Parvané. „A bez neho ďaleko nedôjdeš, to mi ver.“

„Pretože žena, ktorá celé roky sníva o mužovi, ktorý sa na ňu ani len nepozrie, je stelesnením múdrosti, však?! Takú múdrosť si nechaj!“

„Nerozprávaj sa tak s...“ začala mama, a pravdepodobne aj dokončila, no to som už nepočul, keďže som v tej chvíli odišiel z miestnosti... Priamo v ústrety svojmu otcovi. „Dobré ráno.“ pozdravil som ho bez nálady.

Ak by sa niekedy niekto pýtal, po kom som zdedil svoju celkom slušnú výšku, tak po matke teda nie. Otec okrem svojich stoosemdesiatich centimetrov výšky vzbudzoval rešpekt aj svojim suverénnym vystupovaním a prísnosťou – napokon, vždy vedel, ako si ho získať, tak prečo nebyť takou výraznou autoritou aj pre svoje deti? Spod veľkého bieleho turbanu mu presvitali tmavošedé vlasy, presne rovnakej farby ako jeho brada, a veľké hnedé oči mu svietili ako pochodne, a to permanentne, nezávisle na štádiu únavy alebo smútku. Akoby nijaký pocit nemohol zničiť jeho energiu a čulosť... My, jeho deti, sme pána Ašrafího istým spôsobom milovali, ale báli sme sa jeho nepriazne, pretože by to znamenalo, že nie sme hodní lásky takého veľkého muža, čo by pre nás znamenalo veľkú potupu. Alfou a omegou otcovej autority bola hrdosť – hrdosť na to, že sme jeho deti, že ho smieme poslúchať a že nás má rád. Nad tým, prečo bol vlastne považovaný za takého veľkého a významného, sme nikdy neuvažovali, najmä v prípadoch ako je tento nie, keď sme celkom určite urobili niečo podľa neho zakázané.

Ruky mal prekrížené na hrudi a vyzeral mimoriadne vážne. „Počul som ťa odvrávať matke.“

„Áno, otec.“ To bolo všetko, na čo som sa zmohol – na potvrdenie jeho slov.

„Choď za ňou a ospravedlň sa jej – ale najprv mi niečo vysvetli. Kde si bol celú noc?!“

Nasucho som preglgol. Klamať otcovi nebolo nikdy jednoduché, a to aj napriek tomu, že ak ste to zvládli, väčšinou to potom len ťažko rozpoznal. Nebol dobrý v čítaní signálov ľudského tela a hlasu, a to aj napriek tomu, že inak bol považovaný za múdreho muža. „Ja... U kamaráta...“

„Áno? A čo si tam robil?! Prečo by taký starý chlapec prespával u kamaráta, vieš mi to povedať?!“

„My... Niečo vážne sme preberali. Keď sme ale skončili, bolo už príliš neskoro a, hm... Musel som tam prespať, lebo ulice sú v takú hodinu veľmi nebezpečné.“

Otec si oblizol pery. „Naozaj? Dobre teda... Ale zober na vedomie, že podľa toho, čo vravíš, to bol ojedinelý incident. Ak sa to stane ešte raz, a potom znova, budem vedieť, že ma klameš, a potom len uvidíš...“

„Iste.“ povedal som rýchlo a šiel za matkou. A život bol zase o čosi komplikovanejší.

--------------------------------------------------------------------

Rumejsa mi zašla tmavými prstami do vlasov a náruživo sa v nich prehrabávala ako lakomec, ktorý sa prehŕňa vo svojich pokladoch. „Si taký krásny...“ zapriadla. „Ani nevieš, aká som šťastná, že sa na teba môžem vôbec pozerať.“

„Ozaj?“ zamrmlal som. „Nuž... Aj ty si veľmi pekná.“

„Nepokúšaj sa to zastierať, viem, že pokiaľ ide o vzhľad, zbožňujem omnoho viac ja teba než ty mňa. Vôbec sa pre to na teba nehnevám, práve naopak – vždy, keď sa do nejakej ženy zaľúbiš, musí to tak byť, pretože vyzeráš ako anjel, a žiadna sa ti jednoducho nemôže rovnať.“

„Prestaň, lebo ma ešte prinútiš červenať sa.“ zamrmlal som a nežne som ju uhryzol na vnútornú stranu stehna. „A vieš, že pre takého mužného vojaka je niečo také hrozná hanba.“

Prešla mi rukami po perách. „Ale, ale... Chceš byť za drsného bojovníka?“

Zdvihol som k nej zrak. Ako som jej ležal v lone, neuvedomoval som si plynutie času ani večnosť, čo zo mňa akoby robilo bytosť, ktorá nie je ani ľudská, ani božská. Sotva som vnímal ktorúkoľvek časť svojho bytia, s výnimkou malého bodu medzi mojimi nohami. Dole hruďou mi skĺzla ženská ruka a cestou neodolala pokušeniu dôkladne ohmatať každú piaď, ktorou prešla. „Mám pocit, akoby som bol niečím... Omámený.“ zachrčal som, akoby mi z hrdla unikal posledný výdych. „A pritom neviem z čoho...“ Zrazu som sa zháčil. Nadpozemský pocit bol okamžite preč. „To je tvoja vina!“

„Moja?! Čo?!“

Okamžite som sa posadil a otočil, aby som sa jej mohol zadívať do očí. „To kvôli tebe mám pocit, že som prišiel o rozum.“

„Vyčítaš mi to?“

„Nie, vlastne... Nemôžeš za to. Ale rozhodne to nie je dobré, nemám pravdu?“

„Nemysli na to – nerob to... Len ťa to vydesí. Mne sa to stalo.“

Oprel som sa čelom o to jej. „Tak teda nech... Hrozí nám pád do najhlbších pekiel, ale nesmieme o tom hovoriť, lebo čím skôr na to pomyslíme, tým skôr sa to stane.“

Namiesto odpovede ma vášnivo pobozkala, ochutnávajúc moje pery s ešte väčším pôžitkom než doteraz, a pohladila ma po strnisku. „Už sme sa dráždili a maznali dosť.“ Vedel som, čo tým chce povedať, a bol som ochotný jej žiadosť splniť. Chcel som ju prevrátiť naznak, ale ona ma predbehla a urobila to mne. Vedel som, že ak to takto budeme ťahať ďalej, obaja naisto zošalieme, ale keď máte devätnásť, ste na vrchole síl a ešte k tomu zaľúbení, väčšinou sa o to, čo viete, čerta staráte, nech už ste si tým akokoľvek istí.

Odkedy sme boli spolu, len ťažko sme sa dokázali prinútiť k tomu, aby sme sa spolu robili niečo iné ako „to“, aj keď sme vedeli, že nášmu vzťahu aj životom by to určite prospelo. Mali sme pocit, že keď sme spolu, nič iné nám netreba – taká silná bola naša fyzická túžba. Občas sme sa ale predsa len dostali k tomu, čo je v láske také dôležité, totiž ku kecom, a v takom prípade to vyzeralo asi takto...

„Rozmýšľam, že si pôjdem nakúpiť nové šaty.“ poznamenala, ako mi tak ležala na bruchu.

„Prečo? Veď si povedala, že nemáš rada módu...“

„Ale baví ma pozerať sa na všetky tie farebné čačky a hovadinky. Je to dosť primitívna túžba, musím sa priznať, ale neškodná.“

„Ja ženy v tomto príliš nechápem. Nikdy som nebol farebnými vecami príliš fascinovaný.“

„Tak teraz mám pocit, že mám do skutočnej mužatky naozaj ďaleko. Vieš, ja... Nie že by som zbožňovala obliekať sa do drahých šiat, skôr naopak, vôbec ma nezaujíma, čo si oblečiem – ale len možnosť, že by som si všetky tie úžasné veci môžem prezrieť zblízka, ma vzrušuje.“

„Tak ty máš rada farebné a ligotavé veci?“ zasmial som sa. „Tak to sa ti zrejme bude páčiť západné výtvarné umenie...“

„Ozaj? Odkiaľ o ňom vlastne vieš?“

„Manžel mojej sestry Parvané je tu v paláci poslom, a tak sa často dostáva do zahraničia kvôli svojej práci. Pri tej príležitosti občas narazí na zaujímavé veci – a mne raz doniesol z Osmanskej ríše sultánov portrét. Ak sa rada pozeráš na farebné a pôvabne tvarované veci, nič lepšie v blízkom okolí nenájdeš – ani nie tak pre osobu, ktorú zobrazuje, ako pre štýl, ktorým je namaľovaný. Kam sa hrabú staré miniatúry?! Pri tomto konkrétnom obraze som sa až bál, že na mňa z neho kráľ Turkov vo všetkej svojej sláve vyskočí a roztrhá ma v zuboch!“

Zasmiala sa. „Tak to je teda pekné... Ale aj nebezpečné. Vieš, že centrálnej vláde je ešte stále podozrivý ktokoľvek, kto má u seba predmety „západného“ typu. Zvlášť keď sú z ríše alebo Ruska, čo by ti mohlo ľahko priniesť podozrenie zo špionáže.“

Bezstarostne som sa uškrnul. „Láska, tým sa netráp. Máš snáď pocit, že by ma niekto chcel popraviť kvôli blbému obrázku? Mňa, vojaka vznešeného šacha?“

„Každý ma nepriateľov.“ zamračila sa. „Ale máš pravdu, o tomto zatiaľ nikto z nich nevie, a aj keby vedel, netuším, kto z nich by sa dokázal postaviť proti tvojmu otcovi.“

„A v každom prípade ma ochrániš, keď to nebudem môcť robiť sám.“ usmial som sa láskyplne. „Tak ako ja budem chrániť teba.“

Vyprskla. „Ach, ty jeden romantik...“

Urazil som sa. „Nevysmievaj sa s mojej lásky!“

„Odpusť mi to, ale nemôžem si pomôcť. Takéto slová mi vždy pripadali sladké, gýčovité a zbytočné. Načo strácať čas kecaním o tom, že niekoho miluješ miesto toho, čo je pre vás oboch skutočne dôležité okrem vášho vzťahu? O tom je predsa láska, nemám pravdu? O zdieľaní všetkého, nielen neurčitých oduševnených citov...“

„Nemyslím, že by vyznania lásky boli vždy úplne nanič.“ premýšľal som. „Slúžia jednak ako uistenie o tom, že vzájomné city páru ani po dlhom čase nevyprchali...“

„Alebo na trápne predstieranie takejto situácie.“ skončila mi do reči cynicky.

„Necháš ma dohovoriť, prosím?!“ povedal som podráždene. „No, a tiež na to, aby to zo seba človek v prvotnom ošiali jednoducho dostal von. Je to čosi, ako keď sa rozplačeš, keď si smutná...“

„Ja nikdy nerevem.“ prerušila ma znova.

„Prosím ťa, prestaň s tým, dobre? Nie je zdvorilé...“

„Ani chrápať s nevydatým dievčaťom nie je zdvorilé, a predsa to tu spolu robíme.“

„Tak ma to jednoducho štve!“ zavrčal som nahnevane. „Je to pre teba dostatočný dôvod?! O čom som to rozprával?“

Prevrátila očami. „Dobre, dobre... A hovoril si o vyjadrovaní emócií prostredníctvom toho, že sa o nich budeš vykecávať ako stará baba na trhu.“

„Takže so mnou zase nesúhlasíš, však?!“ zadrapil som sa do nej. „Pamätáš ako sme sa po rokoch znova stretli a ty si sa hnevala, že ti stále naschvál oponujem?!“

Zdvihla obočie. „Náhodou, sú veci, v ktorých ti v žiadnom prípade nemienim oponovať.“

„Napríklad?“

„Akákoľvek ponuka na spoločnú noc – alebo tvoj názor na mňa ako na malú potvoru. Pretože to som, zlatíčko – malá hnusná zmija...“ Posledné slová mi zašepkala do ucha, nebezpečne blízko môjmu nahému telu. „A chystám sa hrýzť!“ Naraz mi začala roztopašne ožužlávať ušný lalôčik a pritisla sa ku mne spôsobom, ktorý ma prinútil všetky rozdiely medzi nami ignorovať.

--------------------------------------------------------------------------

Samozrejme, moje neskoré príchody domov pokračovali a celkom prirodzene vzbudili otcovu pozornosť. Ani Rumejsa nemohla hrať smútiacu dcéru, pripomínajúcu si otca spaním v jeho komnatách, večne – minimálne nie pred Veľkou Begum, ktorá, hoci nemala nijaké podozrenie, považovala také správanie za nevhodné pre jej zranené city. Vraj jej to len zbytočne pripomína hĺbku jej tragédie a nezdravo sa na tento zvyk upína... Napokon, očakávalo sa od nej (a ona by toto očakávanie aj splnila, nebyť mojej maličkosti), že ako každá begum bude prespávať v háreme, aj keď už má vo všetkých ohľadoch mužské práva. Našťastie sa Veľká Begum a môj otec príliš nestretávali, a keď už, tak o nás nehovorili. Ani jeden z nich si nevšimol nijaké známky nášho vzťahu (bodaj by aj hej, keď sme sa mimo begovej spálne takmer vôbec nevídali) a ani doteraz taká pozorná mama nevedela povedať, čo to so mnou je, aj keď vravela, že podľa nej som zamilovaný a že mám priateľku. Parvané a moji ostatní súrodenci mali svoje starosti, a tak jediný, kto o nás s Rumejsou vedel, bol malý Zartušt a niekoľko háremových slúžok, ktoré ale držali jazyk za zubami, jednak z lojality, ale tiež zo strachu z trestu. My dvaja sme sa stretávali niekoľkokrát za týždeň a robili, o čom som už rozprával. Niekoľko mesiacov sa tento status quo udržiaval, kým nám ho nezničila celkom neočakávaná osoba celkom neočakávaným spôsobom. Tou osobou Nima Šalabí a tým spôsobom list od šacha.

Nima sa vrátil niekedy koncom septembra a priniesol posolstvo z Tabrízu, hlavného miesta, ktoré malo na sebe veľkú pečať safíjovskej dynastie. Keď sa vrátil na dvor, netváril sa vôbec veselo – napokon, cestoval celé dni na uháňajúcom koni vo vrcholnej horúčave, nakoniec si vyslovene užívajúc „príjemné“ teploty okolo tridsiatky v okolí Tabrízu. Teraz citujem, čo nám povedal, keď sme sa stretli s ostatnými mladými šľachticmi v kaviarni: „Zadok mám otlačený, kaftan prepotený a v hube sucho ako tam vonku o tomto čase. A akoby to nestačilo, tá nevďačná krava sa na mňa po tom, čo si prečítala ten list, rozkríkla, že nech vypadnem a že či si snáď nechcem prečítať ten list, či čo...“

„Naštval ju?“ uškrnul sa jeden zo spolusediacich.

„Keď si to už spomenul, tak hej, myslím, že to bol on, ktorý ju tak rozrušil.“

Premiešal som si čaj v šálke a zdvihol obočie. „Nevieš, čo jej šach napísal?“

„Ale houby! Dúfam, že to, aby sa prestala hrať na primadonu a odstúpila niekomu skutočne schopnému.“

„Ona je schopná.“ urazil sa ďalší spolusediaci.

„Nekecaj...“

Ostatní mladíci sa pustili do ohnivého sporu, či si Rumejsa zaslúži, alebo nezaslúži trón, no ja som len ticho popíjal čaj. Dočerta, šach! Prečo som naňho nemyslel?! Nie je pravdepodobné, že by jej najvyšší lénny pán nechal takú bohatú dedičku tak, minúc tak príležitosť zväčšiť moc svojej dynastie na úkor ostatných mocných rodov Perzie. Koniec koncov, panovníci vždy chceli potlačiť moc feudálov, ktorí by im mohli konkurovať, čo sa vplyvu v regióne (zvlášť niektorých bohatších) týka. Mohlo nám to napadnúť – ale keď bolo také krásne potláčať rozhovor o skutočných starostiach na úkor vášnivého milovania!

Hoci som to nevidel, a vlastne ani nikto iný, občas si predstavujem, ako Rumejsa sedí vo svojej kancelárií (ktorú som za celý život nemal možnosť vidieť) a po tom, čo Nima, posol zlých správ, odíde, zúfalo sa rozplače, pokrčí list a chce ho hodiť do ohňa, no potom si zahanbene uvedomí, že je to vlastne úradné tlačivo a že jeho zničením si len narobí problémy, pričom tie, ktoré jeho existenciou nastali, sa likvidáciou tohto predmetu nevyriešia. Opatrne ho položí vedľa taniera so zákuskami (vždy milovala sladké), trasúcimi sa rukami zloží cukrovinky z jemného porcelánu, a tanier zúrivo hodí celou silou oproti protiľahlej stene, rozbijúc nielen jeho, ale aj jednu z kachličiek, ktorými bola stena ozdobená. Takto nechá svojmu hnevu voľný priechod, a ak by jeden tanier nestačil, zničí aj ďalšie vzácne kúsky nesmierne drahého umenia, len aby sa cítila o kúsoček menej nešťastná, zranená a ponížená... Faktom, že si jedného mladého muža pustila až nedôstojne blízko k telu.

Vtedy som ale netušil, čo v tom liste bolo, a ona mi to nepovedala... Pretože nestihla. V ten deň som mal dobrú náladu – dohodli sme sa na stretnutí večer, a čo môže mládencovi ako ja zdvihnúť náladu viac než prísľub sexu? Snáď len blížiace sa stretnutie so svojou láskou! Tajne som sa vkradol do selamliku, nevidený nikým, okrem čudne sa tváriaceho Zartušta, a myslel len na jej drobné, silné telo a to, ako ho onedlho budem môcť objať. Begum v ten večer ale neprišla – namiesto toho vošla do izby mladučká háremová slúžka, skoro ešte dieťa, a ticho predniesla. „Madam dnes nepríde, ale povedala mi, aby som vás nechala prespať tu. Ráno za vami príde a čosi vám oznámi.“

„Oznámi?! Ona... Vydáva sa za šacha, nemám pravdu?“

„To neviem, pane, povedala mi len to, čo som teraz povedala ja vám.“

„Aha. Nuž, keď je teda tak, splním jej prianie.“

Rána som sa ale nedočkal, prinajmenšom nie v tej izbe.

Vtedy som, prirodzene, ešte netušil, pod akým bola Rumejsa tlakom. Všetci sme vedeli, čo sa stane dievčatám, ktoré odmietnu samotného šacha... Teda, ak sú to obyčajné roľníčky alebo úradnícke dcéry, tak väčšinou nič, lebo Jeho Veličenstvo by si nedovolilo vyvolať škandál, ktorý by iste nastal, keby im nejako ublížil, no ak ho odmietne jeho vlastný vazal, môže ho lusknutím prstov zvrhnúť a darovať trón komukoľvek inému. V Rumejsinom prípade by to všetko viedlo pravdepodobne k občianskej vojne. To ale nebolo to, čo ju trápilo – jej armáda bola dostatočne veľká a silná, aby dokázala šacha zastrašiť. Čoho sa bála, bolo poníženie, ktoré by jej priniesol fakt, že svojej láske podľahla tak veľmi. Všetok rešpekt, ktorý si vydobyla ako energická bojovníčka, rovnako silná a vytrvalá ako muži, by bol razom fuč, ak by urobila takú „ženskú“ vec, za akú sa boj za svoju lásku vtedy považoval. Zo schopného vojvodcu by sa razom stala znova mladou ženou, a ktovie, čo by to znamenalo? Ešte v ten deň, ako dorazilo posolstvo, sa pokúšala dohovoriť s radou, ale môj otec ju na kolenách prosil, aby šachovu ponuku prijala. Rumejsa ma síce milovala naozaj silno, no aj tak nie natoľko, ako svoju hrdosť – a starší vážený muž plaziaci sa pred ňou bol nad jej sily. On, samozrejme, vedel, ako veľmi jej nevýhodný sobáš môže uškodiť, a dokonca aj keď sa mu zverila s tým, že ma ľúbi, trval na svojom. Na rozdiel od bezohľadnej Rumejsy myslel otec aj na úbohý ľud Perzie, ktorý by občianskou vojnou medzi feudálmi určite veľmi trpel, a bol odhodlaný urobiť všetko pre to, aby jeho pani spravila, čo má – totiž vzala si šacha aj napriek svojim citom. Mala snáď inú možnosť? Viem, čo vám, hlúpym dievčatám doma hovoria mamy a patetické lacné romance, ale vyhovieť svojim citom občas nie je to najlepšie, čo môžete urobiť, ani zo sebeckého, ani z morálneho hľadiska. A teraz, keď už chápem svoju hlúposť, plne schvaľujem, čo moja milenka urobila.

--------------------------------------------------------------------

Všetko to, čo som vám tu vysvetľoval, mi ona jačala do tváre počas našej rannej hádky. Všetky moje pokusy o intímnosti odmietala, a napokon sa predo mnou rozplakala. „Ty nevieš, čím teraz prechádzam! Nemôžeme byť spolu, preskakuje ti?! Teraz budem šachovou manželkou...“

„Myslíš tým manželkou niekoho, kto má okrem teba ešte jednu ženu a celý kopec háremových konkubín?! Okrem toho, Jeho Výsosť má vyše štyridsať rokov! Naozaj sa chceš vydať za muža dvakrát staršieho?!“ V skutočnosti mal vtedy len tridsať, menej než jeho prvá žena. Ale pekný teda nebol, a vlastne nemal ani žiadnu osobnosť, veď uvidíte.

„Okolnosti si vyžadujú, aby som to urobila, Farhad, čo to nechápeš?! Moja krajina, moji ľudia, môj panovník, nikto z nich mi nedáva inú možnosť! Ľúbim ťa, samozrejme, že áno, ale myslíš, že človek žije len kvôli láske?! A moja česť – myslel si na moju česť?!“

„Ty si stratila všetku česť, keď si sa so mnou vyspala!“

Odpoveďou mi bola ostrá, agresívna facka. „Choď do...!“ (v týchto príbehoch sa stáva cenzúra istých výrazov akýmsi poznávacím znamením Rumejsiných replík, nemám pravdu?) „Kto si myslíš, že si?! Len služobník, Farhad, a ja takisto! Ak ja musím počúvať nadriadených, prečo by si to nemal robiť ty?! A ak nechceš poslúchnuť mňa, prečo neakceptuješ aspoň panovníkov príkaz?!“

„Ja sa ťa nevzdám!“ kričal som ako zmyslov zbavený. „Si moja, Rumejsa, počuješ?! A nedovolím nikomu, ani samotnému kráľovi sveta, aby mi ťa vzal!“

„A čo takto môjmu vlastnému svedomiu, há?! Podľa teba som nesvojprávna, že sa nemôžem rozhodnúť ťa, napríklad, opustiť?!“

Zovrel som pery. „Bude ťa chcieť Jeho Výsosť, aj keď sa dozvie, že nie si panna?!“

„O tom mu predsa nikto nepovie!“

„A čo takto ja?!“

Vypleštila oči. „Farhad Ašrafí, to si taký sebecky?! Bol by si ma pokojne aj zradil?!“

„A prečo nie, keď si to práve urobila sama?! Takisto predsa zrádzaš svoje city...“

Zovrela pery a vrhla na mňa zlovestný pohľad. „Myslíš to vážne?! Ak sa zasnúbim s Jeho Veličenstvom, prezradíš mu naše malé tajomstvo?“

A v tej chvíli som spáchal samovraždu. „Isteže áno, Mejs, myslíš, že sa ťa len tak vzdám?!“

Rumejsa privolala do izby malého Zartušta. „Chlapče, bol by si taký dobrý a zašiel po stráže? Ako sa zdá, máme tu ruského špióna.“ Jej hlas bol pokojný – ani sa nezatriasol!

A v tej chvíli šlo všetko dole vodou až na samý koniec vodopádu.

---------------------------------------------------------------------------------------

Hovorí Zartušt

Svoju pani som nikdy nevidel takú zdrvenú ako v deň, keď na jej vlastný rozkaz popravili Farhada Ašrafího.

Mal som ju veľmi rád, aj keď moje city sa s vekom stávali menej romantickými, a tak som sa nemohol prizerať, ako stojí pri okne v tej zime, zabalená len do pleteného šálu a tenkých šiat. „Madam, veď zmrznete...“

„Moja duša sa už zmenila na ľad, Zartušt, a nijaký dážď ju neroztopí. Budeme musieť čakať na leto.“

„A to príde kedy?“

„Časom.“

Sledoval som ten výjav, pričom sa mi ťažko znášal begumin paralyzovaný výraz. Vyzeralo to, že nechce vnímať, žiť, nič. A mohol sa človek čudovať dievčine, ktorá práve ide zlikvidovať svojho milenca?

Obaja sme Ašrafího poznali – nikdy nebol taký výbušný ako ona, a ako sa zdalo, až v poslednom čase ho láska pripravila o rozum. Prečo svoje slová nikdy neodvolal? Tak veľmi Rumejsu miloval, až sa z toho pomiatol? V každom prípade, toto nebol on, aby tak tvrdohlavo trval na niečom, čo mu zjavne škodí. A možno to trpel pre nejaké vyššie ideály – snáď si navrával, že umrie pre lásku. To nikto nevie, ani moja pani podľa všetkého nie.

Pod balkónom izby, v ktorej stála, sa nachádzalo popravisko. Hovorilo sa, že ho dal kedysi postaviť jeden z jej predkov, krutý a svárlivý muž, ktorý sa potom s potešením pozeral na to, ako jeho nepriateľom oddeľovali kati hlavy od tela. Dvaja vojaci Rumejsinej osobnej gardy ho doviedli na to miesto, priamo pred jej oči, a prinútili ho aj napriek odporu, ktorý stále kládol, kľaknúť si a položiť hlavu na príslušné miesto. Rozmýšľal som nad Farhadovým týždňom vo väzení. Moja pani v sebe zjavne nemohla potlačiť túžbu sa o svojho milenca postarať, a tvrdila, že ak by jej len raz naznačil svoju kapituláciu, bola by okamžite zastavila proces proti nemu. Ten viedla rada zložená z úradníkov z hlavného mesta, a tí boli zaujatí proti všetkému západnému, ako aj proti „priveľmi zvedavým“ veľmožom z východu. Nemohli si, samozrejme, nechať ujsť príležitosť jednému z nich uškodiť, a tak obvinili nielen Farhada, ale aj niekoľkých členov jeho rodiny. Nakoniec si to odniesol aj Farhadov švagor, ktorý priniesol dotyčný obraz – corpus delicti do ríše, ale zvyšok rodiny bol oslobodený. Na Farhadovom odsúdení sa madam osobne podieľala ako svedkyňa, navyše privolala zopár podplatených sluhov, ktorí mali potvrdiť Farhadovu vinu a hovoriť o jeho „podozrivých aktivitách“. Farhad niekoľkokrát spomenul svoj vzťah s Rumejsou, no tým si vyslúžil len ďalšie obvinenie v podobe urážky majestátu. Nakoniec boli obaja muži odsúdení na smrť. Ako odškodnenie madam prijala Parvané Ašrafíovú na dvor ako „čestného hosťa“...

Ako sledovala ten hrozný výjav, neprejavila žiadne známky smútku – žiaden plač, ani len lesklé oči nie, a celý čas stála na balkóne rovne ako svieca s kamenným výrazom. Možno práve ten bol hlavnou známkou jej nešťastia – celkom zjavne totiž bola paralyzovaná žiaľom, a keď prišiel ten okamih, takmer nedokázala otvoriť ústa – musel som ju drgnúť do pleca. A v tej chvíli vyhlásila: „Týmto z moci zverenej nám Jeho najvznešenejšou Výsosťou šachom dávame Chusrauovi Gúlenovi a Farhadovi Ašrafímu milosť. Keďže vina Farhada Ašrafího bola plne preukázaná, vyhosťujeme ho za hranice krajiny do Sultanátu Balúčistán, kým Chusrau Gúlen je plne oslobodený od všetkej viny. Tak nariaďujeme s Allahovou pomocou a požehnaním, allah akbar.“

Farhad sa na ňu zdola pozrel a prebodol ju svojimi krásnymi sivými očami. „Nemohla som...“ zamrmlala sama pre seba. „Zničiť nepriateľa je síce dôležité, ale vždy je lepšie viesť vojnu tak, aby na oboch stranách padlo pokiaľ možno čo najmenej mužov. Krutosť je jedna vec – ale zbytočná krutosť? A aspoň odtiaľto vypadne.“

„Ale aj tak vás to bolí.“ skonštatoval som ticho, zatiaľ čo sme sa vracali dovnútra.

„Hej.“

---------------------------------------------------------------------

Aby som to skrátil, Farhad Ašrafí ešte v ten deň spáchal samovraždu. Mladší brat ho našiel v kúpeli s prestrelenou lebkou. Zjavne nedokázal prežiť bez svojej milovanej Rumejsy... Ona však bola silnejšia než on, a navyše niesla na pleciach váhu svojho majestátu. Nemohla si teda dovoliť čosi také nedôstojné ako zomrieť pre lásku. Tá je totiž len pre slabé ženské – a ona bola všetko, len nie slabá. Zásnuby aj svadbu odložila o niekoľko týždňov, údajne kvôli chorobe – v skutočnosti ju trápili výčitky svedomia, ako aj elementárny smútok z Ašrafího smrti. Robil som všetko pre to, aby som jej pomohol túto depresiu prekonať, no rekonvalescencia bola dlhá a bolestivá. Madam sa už neskôr nikdy v živote nezamilovala, teda aspoň za môjho života nie. Dcéra tvrdí niečo iné, ale to už bolo zjavne po mojej smrti. Našťastie, rokovania o svadobnej zmluve sa poriadne pretiahli, a tak, keď sa Rumejsa chystala za svojim už manželom, bol Farhad Ašrafí už rok pod zemou aj s akýmikoľvek romantickými citmi, ktoré mojej panej ešte ostali.