Koniec stredoveku

Predel medzi stredovekom a novovekom v Anglicku je epocha dobre známa z televíznych seriálov ako The White Queen či Tudorovci, ale rozmýšľali ste o Vojne ruží z pohľadu tých, čo sa na nej najaktívnejšie participovali - totiž obyčajných vojakov? A hoci je vám asi jasné, ako vyzerala Bess Woodwileová, rozmýšľali ste niekedy nad vzhľadom typickej anglickej dievčiny na hranici renesancie? Ja áno, a vznikla z toho táto poviedka. Obrázok pochádza z môjho Pinterestu, veď viete.

Heslom doby, v ktorej sa narodila, bolo: Boj sa Boha! Heslom doby, v ktorej zomrela, bolo: Neboj sa ničoho, ani len svojho svedomia! Taká veľká bola moc la rennessaince, toho úžasného a krutého obdobia, keď sa všetko prevracalo naruby, padla katolícka cirkev, začali sa námorné objavy a nádherné umenie, o akom sa jej dovtedy ani nesnívalo, prevzalo miesto starých nudných miniatúr a iluminácií – prinajmenšom v krajine, v ktorej prežila celý život. A ona bola pri tom, keď sa odohrala udalosť, ktorá definitívne skončila staré časy – či aspoň tak to tvrdia tí ostatní, v skutočnosti si tým stále nemôže byť istá, nakoľko jej sa to zdalo ako ďalšia obyčajná krutá bitka, po ktorej náhodou prevzal moc nový kráľ. Veru, Lily Despenser žila omnoho dlhšie než priemerná žena svojej doby.

Jej život do toho dňa bol veľmi krátky a drsný. Narodila sa 6. októbra 1468 ako dcéra toho najmenšieho z najmenších, ktorí ešte patria do spoločnosti: nevoľníka. Jej otec Geoffrey ním dlho po jej narodení neostal a ona už vyrastala blízko jedného zámku, kde Starý Geoff, ako ho nazývali, robil štolbu istému grófovi. Ako toľko príslušníkov nižších vrstiev, aj Starý Geoff mal množstvo detí, presne dvanásť, ale na rozdiel od väčšiny podobne požehnaných mužov sa mu pošťastilo mať ich s jednou ženou. Lily poznala množstvo žien, ktoré umreli pri pôrode a ich manželia sa museli oženiť znovu, aj keď za nimi úprimne trúchlili, pretože to bola jediná možnosť, ako zaistiť deťom starostlivosť, ak samozrejme nemali žijúcu babičku, čo nebolo v tejto smutnej ére príliš časté. Lily bola zo všetkých najstaršia, a tak musela vidieť, ako desať z jej súrodencov umiera na rôzne choroby, než dovŕšia dospelosť. Jej matka Dorothy všetky tieto nešťastia prežila bez ujmy na zdraví, no smútok celkom zničil jej dovtedy roztopašný zmysel pre humor a energický temperament. Lily sama musela prežiť smrť svojej obľúbenej mladšej sestry Helen, ktorá umrela na úplavicu vo svojich ôsmich a Liliných dvanástich rokoch. Ale ak sa niečo za tých sedemnásť rokov naučila, tak to bol fakt, že život je krutý.

Inak to bola sama práca, modlenie, občas nejaká tá hra alebo, keď už naozaj nebolo v domácnosti čo robiť, učenie. Deti sluhov sa učili u jedného starého mnícha, ktorý kedysi dávno ušiel pred plienením svojho kláštora a v tom čase bol mlčky trpený ako spovedník istej neveľmi významnej chovanice hradného pána. Lily aj jej posledný preživší brat Henry boli len pologramotní, čo vzhľadom na ich pôvod bolo tiež celkom dosť, a Lily sa navyše mohla chváliť, že dostala celkom dobré medicínske vzdelanie.

Teda, na miesto a čas, v ktorom vyrastala.

„Rana sa musí dobre vypáliť – aha takto!“ Lily už počula dosť hrozných zvieracích zvukov, ale tento bol bezpochyby jeden z najhorších, hoci ho vlastne vydával človek. Samozrejme, nebola nijaká citlivka, ale toto bolo veľa aj na ňu.

„Nell... Ako môžeš byť taká necitlivá? Nevidíš, ako ten muž trpí?“

„Trpí?“ Stará bylinkárka sa zarehotala. „Trpel by ešte viac, keby sme to neurobili! V takom prípade rana nahnisá a chlapec sa môže rozlúčiť s celou končatinou! Dúfam, že by si nepripustila niečo také len kvôli vlastnej útlocitnosti, hm?“

„Nie som útlocitná.“ povedala Lily urazene. „A ďakujem, že si mi to vysvetlila. Nevedela som to – nesmieš sa na mňa za to hnevať, veď sama stále tvrdíš, že som neskúsená a to všetko!“

Nell prevrátila očami a pomrvila vráskavými perami, za ktorými už ostávalo len zopár zubov. „Veď dobre, dobre. V každom prípade, mohla by som ti ten postup opísať presnejšie, ak by som našla niekoho, kto by ho potreboval – čo nepochybujem, že by sa mi podarilo, vo vojenskom lazarete – ale najskôr musím dokončiť tohto nešťastníka.“

Lily sklopila oči. Muž, na ktorom ju jej majsterka zaúčala, bol na pešiaka príliš útly, čo znamenalo, že šlo o lukostrelca. Prosebne na ňu upieral malé sivé oči, no Lily nemohla ukázať žiadnu ľútosť – bola predsa ošetrovateľkou, či nie? Musela si zachovať nejaký profesionálny odstup. Okrem toho, verila Nell, že to, čo robí, je pre mužovo dobro, aj keď ho tým tak týra. Jej učiteľka jej to vysvetľovala: ak je liečba účinná, nikdy nie je horšia než choroba, a teda musí byť použitá, nech už vyzerá hocijako hrozivo. Prizerala sa, ako Nell pokračuje vo vypaľovaní, umývaní a obväzovaní rany, a pokúšala sa zapamätať si z toho čo najviac.

Bolo to ako kúzlo, nejaký zvláštny druh zaklínania: ak ranu vypáliš a vyčistíš, ostane mäso okolo nej zdravé a rýchlejšie sa zahojí. A stará Nell poznala takýchto trikov množstvo. Hovorila, že keď ranu prepláchneš pálenkou alebo bylinkovou tinktúrou (ktorá je bezbolestná, ale zase menej účinná) dosiahneš podobný efekt ako s vypálením, akoby oheň použitý pri výrobe alkoholu či obsiahnutý vo všetkých živých bytostiach vrátane rastlín v nejakej rozriedenej podobe dokázal pôsobiť rovnako ako ten skutočný. Takisto dokázala pomôcť pri otrave, či už úmyselnej alebo neúmyselnej, pomocou byliniek, ktoré vás prinútili zvracať, čo síce vyzeralo strašne, ale chorému to z nejakého dôvodu pomohlo... Väčšinou. A v neposlednom rade, jej spôsob liečenia rôznych chorôb alebo „dlhodobých otráv“, ako ich pomenovala, vrátane moru, bol účinnejší než púšťanie žilou alebo rozdrvené smaragdy, dokonca aj než používanie kadidla na rozohnanie zlého vzduchu. Vravela, že jej aj jej učiteľke sa najviac osvedčilo nechať ľudí ležať na čerstvom vzduchu a slnku, pravidelne ich kŕmiť a udržiavať okolo nich čisto, pričom im podávala rôzne rokmi overené liečivá pozostávajúce väčšinou z byliniek. Nepopierala, že choroby ako mor alebo úplavica sú len istým druhom otravy, ale podľa nej sa chorému dostal do tela taký zvláštny jed, ktorý sa bežnými prostriedkami nedal vyhnať, a tak nepomohli ani dávidlá, ani liečivá navrhované ostatnými lekármi, ktorými ostatne Nell pohŕdala. Väčšina lekárov tvrdila, že choroby sú spôsobené zlým ovzduším – Nell to potvrdzovala, a dodávala, že navzdory presvedčeniu väčšiny lekárov sa zlé ovzdušie spozná podľa toho, že smrdí, a tak klasické používanie kadidla alebo zápachu výkalov na vyháňanie choroby vôbec nepomáha.

Nečudo, že ju považovali za bosorku, keď dokázala ľudí liečiť lepšie než felčiari, a ešte k tomu používala, ako sama tvrdila, sily prírody. Podľa jej slov: „Nepopieram, že to môže byť mágia, ale verte mi, ak ju používam, nerobím to ani naschvál, ani so zlým úmyslom.“ Navyše vyzerala presne tak, ako by bosorka podľa mnohých vyzerať mala: otrhaná postaršia žena s čiernou mačkou na pleci (volala ju Leroy podľa svojho syna), žijúca sama a poznajúca moc byliniek. Dokonca mala aj ryšavé vlasy – hoci na druhej strane, podľa vlastných slov pochádzala z Írska, kde má ryšavé vlasy každá druhá. Na svojich vyše päťdesiat rokov vyzerala neobyčajne dobre, čo neprajníci pripisovali zmluve s diablom, kým jej priaznivci poukazovali na to, že nie je jedinou ženou na svete, ktorá aj v takom vysokom veku celkom „ujde“ a že grófke z Leicesteru kedysi dávno pripravovala skrášľovacie prípravky, ktoré minimálne v prípade dotyčnej panej pomohli, a tak, keď pozná spôsob, ako sa udržať peknou aj vo vyššom veku, prečo by ho nepoužila aj sama?

To ale bolo dávno. Odkedy sa začala táto vojna, prevádzkovala Nell vojenský špitál, kde spolu so svojimi učnicami, medzi ktoré patrila aj Lily, ošetrovala zranených vojakov. Celé to financovala už spomínaná grófka z Leicesteru, ktorá si takto chcela zabezpečiť miesto na nebesiach, a napokon prečo nie? Určite sa to dá považovať za istú formu charitatívnej činnosti, a tej sa predsa také vznešené dámy venujú často...

„Kedy sa dostaneme k Edmundovi?“

„Ktorému? Bakerovi? Ten počká! Jeho zranenia nie sú také vážne ako napríklad tohto.“

Lily musela priznať, že Nell má pravdu, ale na druhej strane, môžu spomínanému mužovi ešte vôbec pomôcť? Tá rana na bruchu vyzerala otrasne, a nezdalo sa, že by obväzy a bylinky vôbec pomáhali.

„Nepustíme mu žilou?“

„Nezmysel! Tomu už pustilo žilou to delo, čo ho takmer trafilo... Ak mu niečo pomôže, tak to bude dlhodobá starostlivosť. Chlapče, ako sa voláš?“

Mladík na Nell uprel modré oči. „J-john, John... Simnel, madam. T-to je moje meno.“ Chudáčik, bol taký mladý a už mal zomrieť! Čo to len bolo za hroznú bitku...

„Bosworth sa iste zapíše do dejín ako Krvavé pole.“ vyhlásila Nell. „Toľko umierajúcich, a navyše takou strašnou smrťou... To sme tu teda ešte nemali! John, ako ťa volajú doma? Johnny, Jack alebo ako?“

„Malý Joe, ale ja mám radšej toho Jacka.“ Pokúsil sa o úškrn, ale to s takou hroznou ranou na bruchu nebolo jednoduché. „A kto je vaša pôvabná pomocníčka, ak sa smiem spýtať?“

„Nepovedala by som, že sa v čomkoľvek líši od iných dievčat, ktoré mi pomáhajú... Ale ak sa s ňou chceš porozprávať, vybral si si zlú dobu. Nie si v stave čokoľvek hovoriť.“

Samozrejme, taká skúsená dáma nemohla prehliadnuť, ako na Lily jeho poznámka o jej „pôvabe“ zapôsobila. Už sa dostávala do veku, keď nebola imúnna voči prejavom priazne od mladíkov, zvlášť keď šlo o takých krásavcov ako ten Jack. Tvár mal síce špinavú a telo doráňané a slabé, ale pri plnej kondícií musel byť naozaj veľmi handsome. Na druhej strane, musela si byť vedomá svojej povinnosti – keď Nell povedala „nerozprávať“, mala na to dôvod a bolo dobré ju poslúchnuť. Sledovala ju pri práci a občas jej čosi podala z podnosa, ktorý so sebou ako poslušná asistentka nosila. Jack sa síce triasol ako osika, ale celú tortúru, vrátane tej časti s alkoholom, znášal statočne. Upieral veľké modré oči do tých jej a Lily spontánne zatúžila chytiť ho za ruku – celý čas sa díval na ňu... Samozrejme, hneď potom šli ďalej a ona naňho zabudla, a keď si naňho potom večer spomenula, bolo to bez nejakých výnimočne silných sympatií, bol to jednoducho ďalší pacient, ktoré mohla, ale nemusela večer navštíviť.

----------------------------------------------------------------------------------------

Jack si už myslel, že sa má odobrať k Všemohúcemu, a tá osoba, ktorá mohla byť rovnako čertom aj anjelom (z tej tmavej tváre a dlhých ryšavých vlasov to nebolo ľahké spoznať), keď uvidel jej pomocníčku, ktorá bola rozhodne pozemského pôvodu. Ani posol Boha, ani diabla by si na seba nevzal podobu drobnej strapatej brunetky s pomerne roztomilou tvárou a sivými očami, to bolo jednoducho smiešne. Flirtovať sa s ňou pokúsil viac-menej len preto, aby si dodal odvahu, ale vôbec by mu nebolo proti mysli, ak by to pokračovalo ďalej. Prakticky jediná vec, ktorú o nej vedel, bolo to, že je celkom pekná, a to nebola informácia nijakým spôsobom nepriaznivá. Preto keď sa v ukrutných bolestiach spamätával z drsného zaobchádzania tej babizne a ona k nemu prišla, mal všetky dôvody byť k nej milý.

„Priniesla som ti jedlo.“ Bola to sivá ovsená kaša takmer bez chuti, ale na druhej strane žiadna chuť bola lepšia než chuť... No, bežnej poľnej stravy.

„Ďakujem.“ povedal, než do nej namočil drevenú lyžicu, ktorú mu podala. „Vidím, že sa o mňa naozaj staráš.“

„To o všetkých. Nell ma pridelila tejto časti špitálu, takže som za vás zodpovedná. Ale teba som si nechala na koniec...“ Začala si nervózne nakrúcať hnedé vlasy na ukazováčik. „Vieš čítať a písať?“

„No hej, ale len trochu. Slová nesmú byť príliš dlhé a písmo príliš komplikované.“

„Ja to mám tak isto. Ale... Viem sa celkom pekne podpísať, škoda že tu nemáme papier, pero a kalamár, vieš... Ale to je jedno. Cítiš sa dobre?“

„Tak dobre, ako sa len chlap s dierou v bruchu môže cítiť.“ zažartoval.

„Ty nie si chlap.“ povedala s úškrnom. Ale, možno nebude ani taká mdlá a nudná, ako sa spočiatku zdala.

„Prečo nie?“

„Koľko máš rokov?“

„Dvadsaťtri.“

„Málo. Chlapec sa stáva mužom už skôr, ale muž sa stáva skutočným chlapom už v tridsiatich rokoch.“

„To ti kto povedal? Mamička?! Alebo snáď tvoja „majsterka“?“

„Trochu úcty k pani Nell! A nepovedal mi to nikto, ja som to zistila sama.“

„Čože?!“

„Pozorovala som svet, to je všetko. Som na ňom síce len sedemnásť rokov, ale zato chodím s očami dokorán otvorenými, nie ako toľko ľudí!“

Uškrnul sa. „Páni! A to som si myslel, že aká si tichá!“

„Nie som jazyčnica ako iné ženy. Hovorím, čo si myslím, ale len keď je to treba. Slová sú istým spôsobom vzácne, treba nimi šetriť.“

„Prečo by mali byť slová vzácne, keď hovoriť vie každý idiot?!“

„To nie je dôvod, aby sa nimi plytvalo, práve naopak. Práve to, že nič nestoja, nám umožňuje využiť ich, ako chceme – a v takom prípade by bola hanba využiť ich inak ako múdro.“

„Napríklad na klábosenie s umierajúcim vojakom?“

Zažmurkala. „Ty nezomrieš.“

„Prečo?“

„Lebo to nedovolím. Nenechám zomrieť muža ako si ty.“

„V tomto stane musia byť mraky mužov, ako som ja.“

„Možno máš pravdu... Ale mám pocit, že to tak nie je.“

„Prečo? Čo je na mne také zvláštne?“

„Neviem – zistím to. Ty sa ale snaž, aby si zatiaľ nevypustil dušu.“

Slabo sa usmial. „Tak na kom záleží môj život? Na mne či na tebe?“

„Na oboch. A na Bohu, okrem toho. Však vieš, v konečnom dôsledku je aj tak všetko na ňom.“

Chytil ju za ruku. „Páčiš sa mi.“

„To je milé... Odkiaľ ty vlastne si?“

„Od Cardiffu.“

„Tam, kde sa na ulici váľajú zdochnuté mačky?“

„To o nás len klebetia Angličania... V skutočnosti sme my Velšania veľmi poriadkumilovní. Prečo mi nechceš nič povedať na to, že sa mi páčiš?“

„Lebo to nič neznamená, preto. Nemiluješ ma, ani sa so mnou nechceš priateliť, takže tomu nemusím prikladať ktovieakú dôležitosť.“

„Veď si povedala, že ma nenecháš zomrieť.“

Zovrela pery. „Áno, ale nie preto, čo medzi nami je, ale čo by mohlo byť. To je veľký rozdiel, dúfam, že ho dokážeš rozpoznať.“

„Prečo sa vôbec zaoberáš tým, čo by mohlo byť? Je to dôležité?“

„Ani si nevieš predstaviť. Momentálne z potenciálneho pozostáva celý môj život.“

„Poten... Čo?“

„To slovo som našla v jednej lekárskej knihe. Možno ma budeš považovať za čudnú, ale mám celý zápisníček, kde si zaznamenávam definície zaujímavých latinských slov... Myslím takých, ktoré často potrebujem, ale nedokážem nájsť jediný presný anglický ekvivalent.“

„Tiež nerozumiem slovu ekvivalent.“ poznamenal.

Rozosmiala sa – divoko a nespútane. Bola to zvláštna dievčina. „Ekvivalent znamená čosi ako náhrada, až na to, že náhrada za toto a toto slovo je také čudné slovné spojenie, že ho skoro ani nepoužívam. Potenciálne znamená to, čo som ti spomínala, totiž čo by mohlo byť v budúcnosti, ale iste si vieš predstaviť, že to je trochu kostrbaté.“

„Tak podľa tebe nie je angličtina dosť dobrá na vyjadrovanie tvojich myšlienok?“

„Je, ale trochu si rozšíriť slovník aj tak nikdy nezaškodí.“

Láskavo sa na ňu usmial. „Si čudná.“

V očiach jej zaiskrilo čosi zvláštne, veselé a sympatické. „Keby som nebola, nepridala by som sa k starej Nell, ktorá je v konečnom dôsledku tiež veľmi čudná – ale nie v zlom, naozaj nie.“

„A to sa dá, byť čudný v dobrom?“

„Ani ja som tomu neverila, kým som ju nestretla, ale vieš, v dnešnej dobe sú neobvyklé aj také veci ako veľa rozmýšľať, a to nie je explicitne zlá vec, dokonca by som povedala, že principiálne dobrá.“

Pootvoril ústa. „Už zase používaš veľmi zložité latinské slová!“

„Veď som ti hovorila, že k niektorým neexistuje anglický... Och, dočerta, k týmto áno!“ Vyprskla. „Niekedy sa tak veľmi snažím byť múdra, až pôsobím hlúpo.“

„To by som zase nepovedal... Podľa mňa to neznelo nejako zvlášť tupo. Okrem toho, naozaj zvykneš veľa rozmýšľať?“

„No hej, veď aj preto si s mojou učiteľkou tak rozumieme. Ona je taká istá, vieš? A navyše si na tom postavila živnosť. Nie je ostatne sama – množstvo teológov, stratégov a umelcov si na prehnanom rozmýšľaní postavilo živnosť. Počula som o chlapíkovi menom Sokrates, ktorý sa kvôli svojim myšlienkam stal slávnym, a nakoniec ho preto zabili. Čašou jedu, myslím.“

„Prečo? Bol to kacír? Lebo mne babička rozprávala o chlapíkovi menom Wycliff, ten tiež ľudí poburoval tým, čo si myslel, a bol to kacír.“

„Je zvláštne, že si o ňom počul, lebo Wycliff zomrel veľmi dávno – ale zase, Sokrates ešte dávnejšie. Tak dávno, že keď sa to stalo, ešte ani nebola cirkev. Bol to pohan zabitý inými pohanmi. Ale veľmi múdry pohan, to určite.“ dodala rýchlo.

„Aj ty si veľmi múdra.“ Povedal to z úprimného presvedčenia, pretože takéto vedomosti od obyčajnej ošetrovateľky vo vojenskej nemocnici neočakával. „Odkiaľ máš také veci? Si snáď nejaká vzdelaná šľachtičná?“

Rozosmiala sa – opäť. Mala úžasný spôsob rehotu: zaklonila hlavu a otvorila ústa naširoko, pričom bola raz hlučnejšia, raz tichá, ale každopádne sa tvárila, akoby jej smiech bol veľmi hlasný, aj keď nebol. „Môj pôvod by nemohol byť skromnejší. Ale tomu by si asi neuveril, keby som ti to porozprávala... Keď mama videla, že premýšľam viac ako ostatní, chcela ma dať učiť do kláštora, ale vtedy sa ma ujala Nell, za čo som jej vďačná, lebo do kláštora som nikdy ísť nechcela.“

„Prečo? Neveríš snáď v Boha? Nechceš sa stať nevestou Kristovou?“

„Nemyslím si, že moja viera je taká silná, aby som sa kvôli nej vedela vzdať rodiny a detí. Nie som až taká nábožná, aby som sa stala mníškou, a okrem toho by som sa raz rada vydala.“

„Zvláštne... Nepoznám veľa žien, ktoré by rozmýšľali dosť na to, aby to o sebe vedeli povedať – teda, myslím, koľko viery v sebe majú.“

„Nebola som zrodená pre kláštor. A ty zjavne tiež nie.“

Prevrátil očami. „No hej, mám presnú mušku, silné telo a žalúdok, tak som sa vyučil za lukostrelca – alebo by som mal skôr povedať mal som?“

Zadívala sa mu do očí. „Už som ti povedala, že nezomrieš.“

„Snáď... Si nádherná.“

„Naozaj? Múdra a ešte aj krásna?“ uškrnula sa.

„Pochybuješ o mojich slovách?“

„Áno, a o tvojich úmysloch tiež.“

Vyplazil na ňu jazyk. „Už som vlastne mŕtvy, tak aké by som mal mať úmysly?! Myslím okrem toho spríjemniť si posledné dni života?“

„Možnože nie si taký presvedčený o tom, že to neprežiješ...“

„Prečo by som nebol?“

„Tak sa mi zdá. Na druhej strane, v tomto sa možno mýlim, pretože naozaj nemôžem vedieť, čo sa odohráva v tvojej hlave. Na druhej strane, ty možno tiež nie.“

Zdvihol obočie. „Môže človek jednoducho nevedieť, na čo sám myslí?“

„Hlavne čo cíti. Sám musíš uznať, že človek sa občas nevyzná vo svojich pocitoch, nemám pravdu?“

„To si teda nemyslím. Minimálne ja som nič také doteraz nezažil – poznám ľudí, ktorí tvrdia, že oni áno, ale zase, keď ide o myšlienky iných ľudí, človek nikdy nevie.“

Zadívala sa mu do očí. „Už je čas ísť... Zatiaľ sa maj. Prídem za tebou aj zajtra, ak už nič iné, tak aby som skontrolovala, či cezo mňa náhodou neprekĺzla smrť a neodniesla tvoju hriešnu dušu.“

„Hriešna teda je, len čo je pravda.“ uchechtol sa. „Tak sa maj.“

Na smrť si zvykla už ako mladé dievča, keď sledovala odchádzať svojich súrodencov, a keďže vojaci často umierali v krutých bolestiach, vo väčšine prípadov považovala grimm reapera za vo svojej podstate dobráka. Tentoraz mu ale bola ochotná všetkými prostriedkami zabrániť v tom, aby si zobral toho chlapca. Mohol mať celú armádu, jeho sa snáď vzdať dokáže!

Postavila sa pred stan a odvážne sa zadívala do diaľky. Ak si poňho Smrť bude chcieť prísť, nech si najskôr pokúsi vziať ju! Nekonečné plochy polí pri Bosworte jej pripomínali večnosť, more, nesmiernu prázdnotu niečoho, čo nedokázala pomenovať. Smrť predsa nie je koniec, či áno? V nebi je nekonečné šťastie, v pekle nekonečná bolesť – kde sa teda nachádza nekonečná prázdnota? Pod hviezdami zafúkal vietor a zvíril prach – teda aspoň to predpokladala, keďže ho cítila na koži, no mesiac svietil slabo a nemohla to vidieť. Potom si na chvíľu dosť rúhačsky pomyslela, že nekonečná prázdnota je v srdci Boha, ktorý nemá súcit s nijakou ľudskou bytosťou, najmä s týmito chudákmi umierajúcimi v krutých bolestiach nie. Iste, boli to hriešnici, ktorí rabovali, znásilňovali a vraždili, ale nie je náhodou prácou démonov v pekle a nie Boha na zemi trestať hriešnikov? Možnože tam hore skutočne nie je nič, nebo je prázdne a nijaká všemohúca bytosť, a milosrdný Boh už tobôž nie, neexistuje...

Nebo je prázdne...

Keď sa ale pozrela hore, uvidela obrovské množstvo hviezd. Bol to ten najúžasnejší jav, aký kedy videla, a zároveň, hoci si to neuvedomovala, božie znamenie... Ktoré ale nepochopila. Nuž čo, aspoň som to skúsil, povedal si iste Boh. Veď hviezdy nesvietia len pre ňu.

--------------------------------------------------------------------------------

Bol takmer zázrak, že si Lily a Ada dokázali rozumieť, keďže každá z nich mala úplne iný pôvod a postoj k životu. Ada bola nemanželskou dcérou šľachtica, ktorá síce vyrastala na zámku, no keď jej otec zomrel, pre starších manželských súrodencov sa stala nepohodlnou, a tak ju poslali do kláštora. Nestihli ju donútiť k zloženiu rehoľného sľubu, pretože včas zdrhla a pridala sa k Nell, ktorá ju do svojej „družiny“ prijala len kvôli tomu, že mala síce hrubé, ale pozoruhodne šikovné prsty, a hoci pôsobila trochu ťažkopádne, pokiaľ šlo o jej intelekt, v skutočnosti bola nesmierne bystrá. Vždy tvrdila, že pred ľuďmi by ste nemali byť sami sebou, pretože vám aj tak neuveria, s čím Lily nemohla ani náhodou súhlasiť. Ada považovala zvyšok sveta za viac-menej obývaný idiotmi, a o ľudstve ako o takom nemala príliš vysokú mienku, s čím humanistka Lily nemohla súhlasiť. Okrem toho, na rozdiel od premýšľavej Lily to bola energická svetáčka, ktorá síce veľmi rada nad vecami uvažovala, ale len ak neboli príliš abstraktné – inými slovami, svojim intelektom neplytvala na nepraktické záležitosti, čo sa na nej dalo čiastočne obdivovať, ale len ak ste náhodou neboli ako Lily a necenili ste si klasickú filozofiu. Veľmi sa od seba líšili aj výzorom: hoci črty a farbu očí mali podobné, inak boli každá iná. Kým Lilyno obočie bolo tmavé a dosť hrubé, Adino malo ryšavú farbu o čosi svetlejšiu než jej vlastné vlasy a nebolo nejako obzvlášť zapamätovaniahodné. Tvár mala štvorcovú, s guľatými lícami a hrubým krkom, nuž a ani jej postava nebola z najštíhlejších. Kým Lily v mladosti závidela matke jej veľké prsia (len z toho neurčitého pocitu, že je to pekné), Ada mala v mladosti presne opačný problém – našťastie stačilo trochu pritvrdiť a všetci perverzáci, ktorí od nej po pár pivách chceli veci, ktoré im vôbec nemienila dať, trochu skrotli. Lily ju tajne podozrievala, že v ošetrovni sa príliš nečiní, ale nie preto, že by sa jej nechcelo, ale preto, že by pravdepodobne najradšej nechala celé ľudstvo (a mužské pokolenie zvlášť) vykapať. Teraz sedela na trojnožke s miskou hovädzej polievky, čo bola vzácnosť sama o sebe, ale tentoraz sa ešte k tomu Ada aj usmievala. „Počula som, že si si našla frajera.“

„No a?“

„A že je to ten oný, lukostrelec, čo ho už Nell pochovávala a teraz, po týždni, už pobehuje po vonku.“

Nechcela jej povedať, že si zásluhy za jeho zázračné si v duchu privlastňuje, keďže každú noc dlhé hodiny hliadkovala pred stanom, aby nejakým spôsobom zastrašila grimm reapera, a možno svoju úlohu zohralo aj to, že to vďaka jej návštevám to bol jeden z najšťastnejších pacientov v špitáli. V duchu ľutovala svoje slová o všemohúcom Bohu a hovorila si, že mu musí poďakovať aspoň malým príspevkom cirkvi za to, že jej dal takého mladíka a tomu mladíkovi také pevné zdravie. Poznali sa len krátko, ale bol nesmierne milý a celkom očividne ju zbožňoval...

„Frajer? Ach, prestaň s tými malichernosťami! Radšej, keby si vedela, kto je novým kráľom...“

„Aha, tak ty si ešte stále vykoľajená z toho, čo som ti včera povedala? No, tak ráno mi to Nell potvrdila.“

„Kráľ Richard je mŕtvy?!“

„Presne tak! A podľa nej sa asi teraz trónu zmocní Henry Tudor, ale to je vo svojej podstate jedno. Kráľ ako kráľ, keď je dobrý, budeme ho oplakávať, keď nie, tak nič, no. Čo myslíš, čo teraz s Richardom?“

„Bude ho škoda. Teda vraj... Podľa väčšiny ľudí to bol dobrý chlap, tam odkiaľ pochádzam, ho mali radi.“

Vylovila z polievky posledný kúsok svojej milovanej repy a vyhlásila. „Ale vieš čo je najhlúpejšie? Že vojna sa ešte neskončila. Prívrženci tých, oných, ako sa volali?“

„Yorkovci?“

„Hej, títo, že ešte stále utekajú pred Henrym a že sú odhodlaní brániť sa za každú cenu. Napokon, ešte stále existujú nejakí iní kandidáti na kráľa, ale Henry má už vojnu vyhranú...“

„Vraj.“ povedala Lily s mimoriadne silným dôrazom. „Odkiaľ to ty vlastne máš?“

„Od Nell... A jedného vysokého dôstojníka, ktorého tiež ošetrujem.“

„Tak kráľ je mŕtvy...“ rozmýšľala Lily nahlas. Ako je možné, že jej je to jedno? Asi najskôr preto, že to pre ňu bol len... Nuž, kráľ. Tento odišiel, ďalší príde, jeden ako druhý a tretí, nič viac než len abstraktný titul. Bol ešte zvláštnejší a v globále aj bezvýznamnejší než Boh, pretože zatiaľ čo ten bol len jeden, kráľ bol... No, ktokoľvek, kto ten titul dostal, či už z titulu svojho pôvodu, alebo len preto, že vyhral nejakú hlúpu bitku... Teda viacero takých bitiek, ako Henry.

Samozrejme, počula tie zvesti. O tom, že nechal zavrieť svojich dvoch malých synovcov v Toweri a zavraždiť ich... Nuž, nikto koho poznala, nevedel, či žijú, alebo sú mŕtvi. Ak aj umreli, nemuselo sa tak stať tam, pretože podľa Lilyných skúseností boli deti veľmi krehké bytosti, a pokiaľ skonali z prirodzených príčin, možno sa to kráľ snažil utajiť, aby klebety ešte nepodporoval. Ona sama by to určite urobila, pretože nepekné obvinenia, to je to posledné, čo panovník v čase občianskej vojny potrebuje. Ale úbohému Richiemu to aj tak nepomohlo...

Dotackal sa k nim do stanu John, podopierajúci sa palicou a s viditeľnou ranou na bruchu. Slabo sa na dievčatá usmiala. „Dobré ráno želám...“ Bolo to také anglické ráno hodinu pred poludním, ale v týchto končinách stále ráno.

Ada mu odzdravila. „Bré aj tebe. Polievku budeme rozdávať hneď, len... A ty by si už vlastne mohol ísť aj domov! Vojna onedlho skončí, a ty sa dovtedy určite nestihneš uzdraviť natoľko, aby si... No vieš... Mohol bojovať.“

Podišiel k Lily sediacej na stoličke. „To nemôžem, patrím ku kráľovým mužom, a tak musím čakať, kým nový kráľ vôbec bude...“

„Sa vyskytne.“ opravila ho Lily. „Len mi tak napadlo, že by to bol vhodnejší výraz.“ usmiala sa nevinne.

John prevrátil očami. „Ty a tvoje výrazy... Ja viem, že by som si na to mal zvyknúť. Prídeš dnes večer za mnou? Ešte som ti nestihol porozprávať o svojich sestrách – čo je škoda, lebo je to naozaj zaujímavá téma, mala by si ich niekedy spoznať, fakt, páčili by sa ti...“

„To je všetko, čo spolu robíte?“ zdvihla Ada obočie. „Rozprávate sa? No teda...“

„Len závidíš, pretože s tebou by sa nikdy nijaký muž nedal do reči.“ odpovedal John britko.

Lily si nemohla pomôcť, musela sa zachichotať, aj keď len ticho a zahanbene. On sklopil oči, ona ich zase zdvihla, čo spôsobilo, že ich pohľady sa aj napriek všetkej nepravdepodobnosti stretli... A že to boli nádherné oči, do ktorých sa pozerala. Takú čistú a pôvabnú modrú nevidela, odkedy sa narodila, teda vlastne odkedy sa narodil jej posledný súrodenec. Bože, ten bol ale krásny! Urastený, zlatovlasý a so šibalským úsmevom na krásnej tvári vyzeral ako nejaký princ z rozprávky. Ale, samozrejme, nie ako ten skutočný, sa vie, že nie. Skutočný princovia vyzerajú ako ten tridsaťročný nešťastník, ktorého videla až na márach (samozrejme, Nell jej ho ukázala, ale nechcela jej veriť, že je to kráľ, a okrem toho to mala udržať v tajnosti). Keď ho vyzliekli z drôtovanej košele, uvideli drobné, územičisté telo s pokrútenou chrbticou, zvláštne nesúmerné a korunované milou, mladistvou tvárou. Tak toto má byť kráľ, ha? Ale hej, má! Takto vyzerá padlý od Bosworthu, posledný Plantagenet, dívaj sa, Lilian Despenser, a zapamätaj si, že aj šľachtici, ba králi, sú v podstate celkom obyčajní muži, presne ako tento šťastný ranený lukostrelec.

Zatiaľ čo rozjímala nad kráľovou mŕtvolou, Ada s Johnom sa pustili do prekáračky, ale rýchlo ich to prestalo baviť. Vojna sa nateraz skončila a ostali po nej len trosky a nová dynastia. Nemusí trvať dlho, ba nemusí ani urobiť v dejinách ktovieaký vietor, takže nakoniec je to aj tak jedno. Ako sa hovorí, chleba z toho lacnejší nebude... Ale predsa, aj keď možno neľutovala kráľa, tak ako v prípade každého muža vo vojsku ju mrzela smrť mladého Richarda Plantageneta. Napokon, aj on bol len človekom nie dosť starým na umieranie, nech už bol akokoľvek vznešeného pôvodu. Žil ako monarcha, no umrel ako každý vojak. Podľa niektorých mužov, ktorí ho videli, sa bil statočne...

Mala pocit, že na svete sa deje niečo zásadné, a podľa Nell to tak skutočne bolo, len musela ísť do mesta, aby sa dozvedela viac. Vraj si otvára lekáreň v Londýne a všetky jej žiačky jej môžu ísť pomáhať... Ale len Boh vie, čo ich v takej metropole čaká. Čo ak ich obvinia z čarodejníctva? Čo ak im nepôjdu obchody, lebo ich ľudia ohovoria? Čo ak tam niečo chytia a zomrú? Vrátiť sa domov so sebou síce tiež prinášalo isté riziko, keďže aj tam mohli niečo chytiť či byť obvinené z čarodejníctva, ale v tomto prípade si človek vedel aspoň predstaviť všetky možnosti, pretože ich nebolo veľa. Vo veľkom meste sa mohlo stať prakticky čokoľvek.

Vzápätí sa stalo niečo neočakávané – pricválal k nim posol na koni. Bol to mladý muž s okrúhlou tvárou a čiernymi vlasmi, sedel na obyčajnom hnedákovi a všeobecne nevyzeral nijako zvláštne, ale v ruke niesol list s pečaťou parlamentu, takže všetkým hneď bolo jasné, o koho sa jedná. Len čo zosadol z koňa, spýtal sa. „Kto je vodcom alebo starostom tejto osady?“

„Toto nie je osada, pane, ale poľná nemocnica.“ odpovedala Lily. „A vedie to tu pani Eleanor Wentworthová, ctihodná vdova a liečiteľka.“

„Aha, tak toto je ten slávny špitál starej Nell... Fúha, tu je ale horúco, nedáte mi niečo na pitie, prosím? Prišiel som sem prečítať vyhlášku parlamentu.“

„Akú vyhlášku?“ Ada sa na ňu dívala s mimoriadnym podozrením.

„Vy to neviete? Henry Tudor sa nemôže stať kráľom, parlament naňho vydal zatykač...“

„Ale veď ten sa už blíži k Londýnu!“ zvolala Ada prekvapene. „Parlament si myslí, že ho zastaví?“

„Ak nechcú za kráľa vyhlásiť Henryho, koho potom?“ spýtala sa Lily.

„To neviem, slečna, ale kandidátov je pomerne veľa. Viete, že nie je známe, či synovia kráľa Edwarda, Richardovho brata, ešte žijú, čo znamená, že to nie je vylúčené, a Lancasterovci aj Yorkovci majú množstvo manželských i nemanželských potomkov, tak prečo práve Henry?“

„Pretože práve vyhral vojnu.“ povedala Lily suverénne. „Všetci to tvrdia.“

„Ešte nie, mladá dáma, ešte ani zďaleka nie... Najskôr musí dôjsť v poriadku do Londýna.“

„To je predsa ale len kúsok odtiaľto a po kráľovej smrti nie je nikto, kto by viedol do boja armádu Yorkovcov!“ protestovala Ada. „Nie je pochýb o tom, že Henry sa zmocní trónu, skôr než parlament niečo urobí...“

„To si myslíte len vy – v skutočnosti môže byť parlament občas rýchly ako smrť.“

Ada pokrčila nosom. „Pane, toto na nás neskúšajte, my sme ošetrovateľky v armádnom špitáli, my vieme, ako veľmi si smrť dokáže dať načas.“

-----------------------------------------------------------------------------------

Onedlho sa vojna skončila. Vtedy to ešte nevedeli, ešte to nebolo oficiálne, ale v každom prípade 30.októbra sa v Londýne odohrala veľkolepá korunovácia nového kráľa Henricha VII., prvého panovníka z rodu Tudorovcov.

V tej dobe už doma čistila repu a nadávala si do hlupaní. Zatiaľ čo Nell by ju v meste prijala s otvorenou náručou, tu doma ju nikto nechcel: Starý Geoff sa snažil dcéru, ktorá mu bola len na príťaž, silou-mocou vydať, no nanešťastie dievča bez majetku, pôvabov a pôvodu nechcel nikto, akurát tak seberovní, ktorí preňho neboli dosť dobrí – a vzhľadom na to, že nebola ktovieako pekná, ani ona pre nich nie. V jej živote o ňu prejavil záujem len jediný muž pod slnkom – John, ten lukostrelec. Ktorého tak surovo odmietla...

Ten deň bol nádherný, až sa tomu nechcelo veriť. Nedôvera v Božie milosrdenstvo, aspoň čo sa počasia týkalo, sa ukázala byť neopodstatnená. Vietor sa roztopašne preháňal cez rodiace biele púpavy, mäkkú trávu s dlhými listami, ktorú kvôli bojom nikto nekosil ani nespásal, a purpurovo-biele strapaté hlavičky ďateliny, pripomínajúce nakrátko ostrihaných odsúdencov a mníšky pod ich tmavými závojmi. Na scenériu pod sebou sa žiarivo uškŕňalo slnko, ktoré sa presúvalo po svojom jazierku nekonečnosti sprevádzané niekoľkými malými obláčikmi, pomaly, akoby sa každú chvíľu zastavovalo a zlomyseľne pozorovalo svet. Pred nimi sa rozprestierala číra, neprerušovaná rovina, ktorá im ale dala na jednom malom miestečku najavo svoju konečnosť: a to tam, kde sa do výšky dvíhal kopec pokrytý stromami, zjavne pokračujúci v ďalších, veľmi podobných, tvoriacich slušnú pahorkatinu. Ako tak kráčali touto krajinou, začal on ich rozhovor. „Musím ti niečo povedať.“

„Čo také?“

„No... Hneď ako som ťa uvidel, páčila si sa mi, ale nepovedal by som, že si nejako zaujímavá. Vieš, vzhľad môže klamať...“

„Viem, nemám príliš zapamätateľnú tvár a nie som ani príliš pekná. A čo teraz?“

„Milujem ťa a chcem si ťa vziať.“

Nevyzerala príliš šokovane, nezastala na mieste ani nenasadila prekvapený výraz, hoci sa odmlčala – zdalo sa, že tento fakt prijíma taký, aký je, no rozmýšľa nad jeho dôsledkami. Vzápätí povedala neuveriteľnú vec. „Ale ja nie.“

„Prosím?!“

„Nemilujem ťa a nevezmem si ťa. Je mi s tebou dobre, iste, ale toto urobiť jednoducho nemôžem.“

„Ale... Lily, ja... Som dobre zabezpečený, vážne, a aj keď mám rizikové povolanie...“

„Ani na jednom z toho nezáleží, John – my dvaja by sme spolu neboli šťastní, to mi ver. Poznám ťa sotva mesiac a nezdá sa mi, že by nás spájalo niečo dôležité...“

„A čo tak to, že si sa o mňa starala, keď mi bolo najhoršie?!“

„To znamená len to, že ty si zaviazaný mne, a preto máš povinnosť nechať ma ísť, keď chcem, rozumieš?! To ja som pomohla tebe, nie ty mne!“

„Ale ja som si myslel... Lily, ty ani nevieš, ako ťa milujem!“

„Si len pobláznený, to sa takým mladým a vznetlivým mládencom stáva...“

„No ty si ešte mladšia, prečo sa to nestalo tebe?!“

„Lebo o teba nemám záujem, preto!“ povedala ostro. „Mám dosť vlastných problémov, nemala by som sa zaoberať snívaním o pekných mládencoch, ani keď ich tak ako teba tak trochu poznám.“

„Vieš ako si ma práve zranila?!“ zreval v ústrety lúke, ktorou kráčali (ešte stále nezastali...).

„To ťa prejde! A ver mi, ak by sa za teba vydala žena, ku ktorej prechovávaš neopätovanú lásku, zranilo by ťa to ešte viac!“

„Prečo si to myslíš?! Pretože ti to povedala tá stará bosorka Nell?!“

Až teraz zastala, a keď zastal aj on, vlepila mu facku, načo si nadvihla špinavú sukňu a rozbehla sa dolu briežkom. Stále si pamätala, ako za ňou kričal: „Možno si najmúdrejšia dievčina, akú poznám, ale keď ide o lásku, si prekvapujúco hlúpa!“

Ak by ju nebol ľúbil, možno by prijala jeho ponuku s tým, že na lásku dôjde inokedy, teraz baží po tom stať sa manželkou a matkou – napokon, majú jeden druhého radi ako priatelia a trochu sa možno aj priťahujú (Lily ešte nikdy nikto naozaj „nepriťahoval“, ako hovorila stará Nell, preto to nevedela s istotou), takže možno príde aj na lásku, ak nie, aj tak spolu s najväčšou pravdepodobnosťou budú vychádzať a budú šťastní... Ale vydať sa z neopätovanej lásky? To je pomätenosť, veď by ich to oboch zranilo! Zíde s očí, zíde z mysle, a jemu sa aspoň nebude pripomínať, že on ju ľúbi a ona jeho nie.

Vtom na dvere ich malého domčeka neďaleko zámku zaklopala akási ruka. Lily sa spočiatku viac zaujímala o to, aby z bielej repy odstránila so šupou čo najmenší kus dužiny, ale keď jej mama zakričala, že ju hľadá „nejaká Eleanor, asi tá felčiarka... Hej, je to ona.“, takmer si ufikla prst. Rýchlo položila repu vedľa trojnožky, na ktorej sedela, a pribehla ku dverám. A to jej pripomenulo ďalšie odmietnutie osudu žiarivo sa na ňu usmievajúceho tentoraz trochu menej falošne.

„Naozaj si neželáš ísť so mnou? Veď nemáš nijakých súrodencov, o ktorých by si sa musela starať, ani chorých rodičov – myslím, tvoj otec aj matka sa tešia dobrému zdraviu, a tvoj brat už je dosť starý, aby sa v prípade núdze dokázal postarať sám o seba – teda, viac-menej... Veď má štrnásť, to už je takmer dospelý.“


„Áno, ale len takmer. Odpusť mi to, ale ten osud je príliš neistý... Nemôžem vedieť, čo ma vo veľkom meste čaká.“


„To ani ja, hoci mám približnú predstavu. Neodmietni ma ale bez toho, aby si si uvedomila jedno – svet sa mení. Vieš, ako bolo kedysi presne dané, kto sa modlí, kto pracuje a kto bojuje? Nuž, tak toto sa začína meniť. Možno si si to všimla, možno nie, ale v každom prípade v meste krásne vidieť meniacu sa epochu, čo sa tu nedá... Chápeš?! Svet prechádza veľkou metamorfózou, a ty to možno prepasieš! Tvoja rodina určite takisto, no ty máš šancu...“


„Odpusť mi to, ale takéto dobrodružstvo mi nestojí za to riziko.“


„A byť ošetrovateľkou v časoch vojny ti stálo?!“


„To som ale bola mladá a dobrodružná...“

„Uvedomuješ si, čo hovoríš?! Ty stále si mladá, a ak by si v sebe mala aspoň kúsok z tej odvahy, s ktorou si šla do boja...“

„Nemôžeš na mňa tlačiť! Sama som sa rozhodla, a viem aj prečo. Nemyslíš, že som už dosť stará, aby som vedela, čo je pre mňa najlepšie?!“


„Ak by to tak bolo, vedela by si, že najlepšie by pre teba bolo správať sa primerane svojmu veku a nehrať sa na niekoho, kým nie si! Iste, viem, že si vážne dievča, múdrejšie ako ostatné, ale to ti snáď bráni vystavovať sa akémukoľvek riziku, akoby si bola tridsaťročná vdova s niekoľkými deťmi?! Máš sedemnásť, preboha, myslíš si, že nemáš právo občas sa do toho vrhnúť po hlave?! Ale vidím, že sa nedohodneme, spánombohom, a maj sa dobre!“

Keď sa zjavila vo dverách vo svojich slávnostných šatách, Lily sa nadýchla. „Nezmenila som svoj názor, ak si prišla preto. Ak pre niečo iné, hovor – alebo to bude dlhé rozprávanie a mala by som ťa pozvať dnu?“

„Ak sa veci majú tak, potom tu nemám čo robiť. Dúfala som, že tvoja odpoveď je obyčajným rozmarom mladého dievčaťa, ktoré sa snaží za každú cenu tváriť dospelo a zodpovedne... No keďže som sa mýlila, aspoň ti odovzdám list od Johna. Keď som sa s ním stretla, nemohla som uveriť vlastným očiam – jeho stav sa zhoršil natoľko, že keď ma poprosil o notára, aby mohol napísať svoj testament, nemala som inú možnosť ako mu vyhovieť. Lily, uvedomuješ si, koľkým ľuďom si pokazila život len tým, že si sa rozhodla sedieť doma?! Nikdy by som si nebola pomyslela, že keď sa žena rozhodne pre túto možnosť, bude to v jej prípade taká hlúposť...“

„Neznepokojuj sa, ja viem, čo robím...“

„Ja viem, vždy si to vedela, no doteraz si zároveň dokázala predvídať dôsledky svojho konania. Kedy si túto úžasnú schopnosť stratila?!“

„Nemôžem inak, veď vieš... Rodičia potrebujú pomoc s prácou okolo domu, a pokiaľ ide o Johna, nebudem sa trepať na druhý koniec Anglicka kvôli chlapcovi, ktorého sotva poznám!“

„Ak ti o ňom môžem niečo povedať, tak to, že ti dá všetku lásku a nežnosť, ktorú si zaslúžiš, Lilian, zatiaľ čo on nie je človek, ktorému by som z duše priala takú nelásku! Že ho nemiluješ?! Nuž, som presvedčená, že keď s ním chvíľu pobudneš, tak budeš! Myslíš si snáď, že láska je nejaký pevne daný, nemenný stav, že neprichádza a neodchádza tak ako všetko ostatné?!“

„To ma nezaujíma, nechcem ho, to je celé, a nechcem ani ísť do mesta, a to je moje posledné slovo!“

„Dobre teda, vezmi si toto a ja pôjdem. Som zvedavá, čo povie tvoja matka, keď sa dozvie, že si odmietla sobáš s vojakom.“

„Bude nadšená.“ zasyčala Lily a rozlúčila sa so starou paňou. Potom vošla dnu a otvorila list. Musela uznať, že John nie je nijaký bard, a jeho pravopis tomu na kvalite nepridával. V liste bol ale spomenutý jeden dôležitý moment: John Wycliff.

...pretože ten muž, ako som ti už spomínal, bol kacír, ale bol to svätý kacír, a poviem ti prečo, lebo on inšpiroval kdesi v Česku či ako sa tá krajina volá muža menom John z Husinca, a ten prevrátil celú krajinu naruby – len to som chcel, nič viac o tejto téme, lebo by si mala vedieť, že sú veci, ktoré nevieš ani ty, a tak. Ten muž tvrdil, že odpustky sú zlé, že aj obyčajní ľudia by mali prijímať aj krv Kristovu, a také veci. Kto by si pomyslel, že muž od nás zasiahol až tak ďaleko? A je to všetko ešte čudnejšie, že podľa Nell by sa také veci predtým nemohli stať, len v posledných storočiach cestujú ľudia, hlavne učenci, tak ďaleko, a rozmýšľajú tak úporne, teda premýšľali aj predtým, ale teraz ešte viac a aj o obyčajných svetských veciach, o takých tých prakických či akých...

Praktických, opravila ho v duchu. John z Husinca? O tom nikdy nepočula! Samozrejme, že sa snažila byť rozumná, ale jej zvedavosť sa teraz nedala skrotiť. Ihneď vybehla z ich domu, pričom sa zastavila, len aby sa spýtala istého starčeka na cestu, ktorou Nell šla. Aká len bola hlúpa! Najskôr rozpráva svojmu chlapcovi o tom, ako Sokrates vedel, že nič nevie, a pritom zabudla, že to platí aj pre ňu! Prečo nespomenula tento dôvod, bola by omnoho ochotnejšia ísť s ňou? A teraz aj pôjde... Potom si však spomenula na svoju mamu, na nedostrúhanú repu a všetko ostatné, a jej nadšenie náhle pohaslo. Obzrela sa späť – ich dom bol ešte vidieť, aj keď vyzeral celkom maličký. Tak? Kam sa teraz obráti? Späť, či dopredu?

La Renessaince...

------------------------------------------------------------------------------------------------

„Ale tá repa ma stále mrzí. Mama si musela myslieť – a iste nebola ďaleko od pravdy – že som malé váhavé decko. Nevrťte sa, prosím vás, ja viem, že je to nepríjemné, ale takto sa nedá pracovať!“ obrátila sa Lily na pacienta.

„Škoda že si ho odmietla.“ nadhodila Ada, pracujúca na vedľajšom lôžku.

„To nebolo poriadne odmietnutie.“ pokrčila jej priateľka nosom. „Nakoniec sa ukázalo, že je to obyčajný ufňukanec a simulant. Že testament, pcha! Ale to s Jánom Husom bol dobrý ťah, prinútilo ma to, hm, trochu porozmýšľať.“

„A... Predtým si nad vecami nerozmýšľala? Mne sa vždy zdalo, že až príliš.“

„Túto som ale vynechala, a ukázalo sa, že to bola hlúposť. V podstate som sa vydesila, pretože prichádza niečo nové a neznáme...“ Prerušila svoju reč, aby odrezala kúsok z obväzu. „Mala som dve možnosti ako zmeniť svoj život navždy, a bolo toho na mňa jednoducho veľa.“
„Túto tvoju stránku som ešte nevidela. Ty a báť sa? Znie to tak zvláštne...“

„Ani nevieš, ako mi teraz lichotíš. Ja viem, že vojnu som znášala lepšie než väčšina z nás, ale to len preto, že som sa sústredila na prácu. Teraz, keď sa pozerám do budúcnosti a nevidím nič určité, mám strach ako ešte nikdy. Ale nateraz som ho prekonala, a keďže potenciálne začína nadobúdať svoje obrysy, nie je dôvod panikáriť.“

„A John? Čo si mu povedala?“

Nestanem sa tvojou ženou!


Ak nie manželstvo, čo takto si spolu pozrieť vystúpenie divadelnej spoločnosti?


Nemám rada mystérie.


To nie sú mystérie, Lily, ale antické hry. Kráľ sa žení, a tak budú v meste veľké oslavy. Toto bude súčasť programu...


Počkať... O antických hrách som už počula, ale ani jednu som doteraz nevidela na vlastné oči... Ale veď to je kultivovaná zábava, ako to, že bude prístupná obyčajným ľuďom?


Je to súčasť osláv, a okrem toho vystúpenie bude v tak trochu nóbl štvrti... Ale poznám spôsob, ako sa tam prepašovať.

„Niekam spolu pôjdeme, keď sa teraz kráľ žení... Nevieš, kto je jeho nevestou?“

„Že kto?! No predsa sestra stratených princov Elisabeth! Je to priama dedička trónu, takže si ju berie viac-menej z praktických dôvodov.“

„Nie je on oveľa starší než ona?“

„Deväť rokov nie je tak veľa, mohlo to byť horšie. Keby si vedela, za akých starcov za princezné vydávajú... Okrem toho, už má dvadsať, takže je najvyšší čas.“

„Takže nový kráľ nemá ani tridsať, pokiaľ počítam správne.“

„No hej, je pomerne mladý.“ Ada potiahla nosom. „No teda, to je ale zima... Aj na december, veď vieš. Mimochodom, šťastný nový rok.“

„Ale veď ten bude až za dva dni... Prosím vás, držte tu nohu rovno, nech ju môžeš zafix... Totiž zaistiť. Ďakujem.“

„Nehovorila som ti? Mama ku mne príde na návštevu, takže nebudem mať čas zavinšovať vám všetkým.“

„Myslela som si, že ostaneš starať sa o pacientov!“

„To bohužiaľ nebude možné...“

Bola to nádherná zima, skutočne, a Lily sa ešte nikdy necítila tak povznesene. Vojna sa skončila, všetok strach a hrôza sú preč... Bosworthské polia budú nasledujúce leto znova spásané, no ona sa tam už nevráti. John Simnel možno, je to napokon jeho práca putovať z poľa do poľa. V meste bolo všetko veľmi zvláštne, špinavšie, nablýskanejšie, väčšie, malichernejšie, komplikovanejšie, pôvabne jednoduché... Veľmi násilné a vzápätí jemné a nežné, kultivované a drsné – to bola la renessaince, o ktorej sa dalo povedať prakticky čokoľvek okrem toho, že nemá zmysel pre praktickosť. Neskôr o nej zistila aj iné fantastické veci – napríklad o jej posadnutosti antikou. V budúcnosti sa síce tvrdilo, že jej epocha antiku zbožňovala, no už sa zabudlo, že ju v skutočnosti zároveň aj nenávidela, polemizovala s ňou a oponovala jej. Neprijímala ju takú, aká je, ale zobrala si z nej, čo sa jej páčilo, a zvyšok dotvorila s vlastnou energickou kreativitou. Európa si našla nové zdroje financií a nápadov, získavala od Arabov čoraz viac antických textov (až samotným Maurom skoro žiadne neostali) a vynašla bankovníctvo, predaj dlhopisov a nové možnosti pre zahraničný obchod. Kradla, plienila a tvorila nezabudnuteľné veci, od obrazov a sôch až po Vessaliovu anatómiu, akoby po predošlej nevrlej, prispatej epoche usúdila, že už sa vyspala dosť a je čas vstať a niečo naozaj urobiť... A pre istotu si logla celú vínovú fľašu plnú kávy!

-------------------------------------------------------------------------------------------

Stará dáma v čiernych šatách a španielskom čepci sa zahniezdila na stoličke. „A budete portrétovať aj moje dcéry?“ uisťovala sa roztraseným hlasom.

„Iste, madam.“ odpovedal on.

„Hans Holbein... Aké krásne meno.“

„Lily Despenserová je tiež veľmi pekné.“

„To je pravda, ale moje dcéry majú omnoho lepšie priezvisko – Simnel...“

„Ale to predsa pripomína toho rebela, viete, z čias Vojny ruží... Ako je to už dávno?“

„Celé roky, pane, mne sa zdá, že storočia... Vtedy som bola ešte dievča – a, samozrejme, vtedy som spoznala svojho manžela, nech je mu zem ľahká...“

„Život vojaka je tvrdý, madam. Ale aj tak... Úprimnú sústrasť.“

„Ďakujem, ďakujem. Viete, s tým sa obvykle nechválim, ale som veľmi skromného pôvodu. Otec bol obyčajný paholok, matka zase z roľníckej rodiny, tak ako ostatne jej manžel. Vlastne nebyť pani Eleanor, po ktorej som zdedila špitál a väčšinu svojich múdrostí, aj ja by som ňou ostala. Takto je zo mňa všetko to, v čo môžu ostatné sedliacke dievčatá len dúfať – bohatá meštianka... A samozrejme, iste ste už počul o mne a kráľovnej Kataríne.“

„Nie, madam – zatiaľ ešte nie...“

„Nuž, tak Jej Výsosť Katarína Aragónska, keď bola ešte len princezná, sa vydala za následníka trónu Artura – o čom ste iste počul, pravda? Keď máte tie kontakty na dvore...“

„Pravdaže.“

„No, tak ona aj jej manžel krátko po svadbe ochoreli na záhadnú chorobu. Nebudem zachádzať do podrobností, ide o to, že pani Katarínu som na želanie jednej z jej dvorných dám liečila ja, kým jej manžela obyčajný lekár. A výsledok už snáď poznáte – princezná prežila, ale už ako vdova, nakoniec sa musela vydať za Arturovho mladšieho brata Henryho, pretože jeho rovnomenný otec bol príšerný škrob a nechcel vrátiť veno. Veď viete...“

„Hovorí sa, že kráľ sa s ňou teraz chce rozviesť, lebo mu nedala dediča...“

„Že nie?! A princezná Mary už zomrela?!“

„Nie, žije... Ale... No, je to žena...“

„Prosím vás, veď matka samotnej kráľovnej vládla Kastílií ako kráľovná, a vraj si počínala dobre... Teda aspoň pokiaľ viem.“

„Pravdaže, madam, Jej Výsosť kráľovná Izabela bola skvelá kráľovná. Ale pozícia kráľovského rodu je neistá...“

„Ts, taká hlúposť! Neistá bola pred štyridsiatimi rokmi, teraz je omnoho pevnejšia. Podľa mňa je starý Henry už unavený zo starej kráľovnej a hľadá si nejakú novú. Mužom v jeho veku bežne preskakuje, keď ide o dievčatá.“

„Nehovorte takto o Jeho Výsosti!“
„Dobre teda, už nepoviem ani slovo. Ja len chcem, aby ste vedeli, čo si o tom myslím, totiž o tom rozvode. Nemyslíte si snáď, že je to možné?“

„To neviem, madam – napokon, s Jeho Výsosťou som sa ešte nestretol, ani so žiadnymi jeho osobnými priateľmi.“

(Po kratšej odmlke)

„Ale inak táto doba sa mi páči. Ten... Ten Luther, viete? Je ako Wycliff alebo Hus. Ja som vedela, že to takto dopadne. Ich výhrady voči cirkvi boli príliš závažné na to, aby sa dali len tak zmiesť zo stola – nie že by som s nimi súhlasila, Boh nech ma od toho ochraňuje, aj keď občas majú pravdu. Vieroučné spory ma ale nezaujímajú až tak ako iné veci... Počuli ste už o tom, že niektorí lekári začínajú spochybňovať vedomosti antických lekárov a začínajú všetko skúmať sami? Je to neuveriteľné, ale stáročné doktríny sa začínajú rúcať, čo môže byť dobré, ale aj zlé. Veci zatiaľ ešte nie sú v štádiu, kedy by som to vedela posúdiť.“

„Podľa vás sú pochybnosti dobré?“

„Iste! Nútia vás rozmýšľať a v tom lepšom prípade aj prísť s múdrym riešením otázok, ktoré si kladiete. V podporovaní tejto domnienky nebola predchádzajúca doba, ktorú som ani nevidela odchádzať, dobrá, a tak si myslím, že do tejto patrím skôr... Som renesančný človek, sire, a nehanbím sa za to.“

Táto poviedka bola inšpirovaná piesňou Scarborough Fair, najmä jej verziou od pesničkárskeho dua Simon & Garfunkel.