Heslom doby, v ktorej sa narodila,
bolo: Boj sa Boha! Heslom doby, v ktorej zomrela, bolo: Neboj sa
ničoho, ani len svojho svedomia! Taká veľká bola moc la
rennessaince, toho úžasného a krutého obdobia, keď sa všetko
prevracalo naruby, padla katolícka cirkev, začali sa námorné
objavy a nádherné umenie, o akom sa jej dovtedy ani nesnívalo,
prevzalo miesto starých nudných miniatúr a iluminácií –
prinajmenšom v krajine, v ktorej prežila celý život. A ona bola
pri tom, keď sa odohrala udalosť, ktorá definitívne skončila
staré časy – či aspoň tak to tvrdia tí ostatní, v skutočnosti
si tým stále nemôže byť istá, nakoľko jej sa to zdalo ako
ďalšia obyčajná krutá bitka, po ktorej náhodou prevzal moc nový
kráľ. Veru, Lily Despenser žila omnoho dlhšie než priemerná
žena svojej doby.
Jej život do toho dňa bol veľmi
krátky a drsný. Narodila sa 6. októbra 1468 ako dcéra toho
najmenšieho z najmenších, ktorí ešte patria do spoločnosti:
nevoľníka. Jej otec Geoffrey ním dlho po jej narodení neostal a
ona už vyrastala blízko jedného zámku, kde Starý Geoff, ako ho
nazývali, robil štolbu istému grófovi. Ako toľko príslušníkov
nižších vrstiev, aj Starý Geoff mal množstvo detí, presne
dvanásť, ale na rozdiel od väčšiny podobne požehnaných mužov
sa mu pošťastilo mať ich s jednou ženou. Lily poznala množstvo
žien, ktoré umreli pri pôrode a ich manželia sa museli oženiť
znovu, aj keď za nimi úprimne trúchlili, pretože to bola jediná
možnosť, ako zaistiť deťom starostlivosť, ak samozrejme nemali
žijúcu babičku, čo nebolo v tejto smutnej ére príliš časté.
Lily bola zo všetkých najstaršia, a tak musela vidieť, ako desať
z jej súrodencov umiera na rôzne choroby, než dovŕšia dospelosť.
Jej matka Dorothy všetky tieto nešťastia prežila bez ujmy na
zdraví, no smútok celkom zničil jej dovtedy roztopašný zmysel
pre humor a energický temperament. Lily sama musela prežiť smrť
svojej obľúbenej mladšej sestry Helen, ktorá umrela na úplavicu
vo svojich ôsmich a Liliných dvanástich rokoch. Ale ak sa niečo
za tých sedemnásť rokov naučila, tak to bol fakt, že život je
krutý.
Inak to bola sama práca, modlenie,
občas nejaká tá hra alebo, keď už naozaj nebolo v domácnosti čo
robiť, učenie. Deti sluhov sa učili u jedného starého mnícha,
ktorý kedysi dávno ušiel pred plienením svojho kláštora a v tom
čase bol mlčky trpený ako spovedník istej neveľmi významnej
chovanice hradného pána. Lily aj jej posledný preživší brat
Henry boli len pologramotní, čo vzhľadom na ich pôvod bolo tiež
celkom dosť, a Lily sa navyše mohla chváliť, že dostala celkom
dobré medicínske vzdelanie.
Teda, na miesto a čas, v ktorom
vyrastala.
„Rana sa musí dobre vypáliť –
aha takto!“ Lily už počula dosť hrozných zvieracích zvukov,
ale tento bol bezpochyby jeden z najhorších, hoci ho vlastne
vydával človek. Samozrejme, nebola nijaká citlivka, ale toto bolo
veľa aj na ňu.
„Nell... Ako môžeš byť taká
necitlivá? Nevidíš, ako ten muž trpí?“
„Trpí?“ Stará bylinkárka sa
zarehotala. „Trpel by ešte viac, keby sme to neurobili! V takom
prípade rana nahnisá a chlapec sa môže rozlúčiť s celou
končatinou! Dúfam, že by si nepripustila niečo také len kvôli
vlastnej útlocitnosti, hm?“
„Nie som útlocitná.“ povedala
Lily urazene. „A ďakujem, že si mi to vysvetlila. Nevedela som to
– nesmieš sa na mňa za to hnevať, veď sama stále tvrdíš, že
som neskúsená a to všetko!“
Nell prevrátila očami a pomrvila
vráskavými perami, za ktorými už ostávalo len zopár zubov. „Veď
dobre, dobre. V každom prípade, mohla by som ti ten postup opísať
presnejšie, ak by som našla niekoho, kto by ho potreboval – čo
nepochybujem, že by sa mi podarilo, vo vojenskom lazarete – ale
najskôr musím dokončiť tohto nešťastníka.“
Lily sklopila oči. Muž, na ktorom
ju jej majsterka zaúčala, bol na pešiaka príliš útly, čo
znamenalo, že šlo o lukostrelca. Prosebne na ňu upieral malé sivé
oči, no Lily nemohla ukázať žiadnu ľútosť – bola predsa
ošetrovateľkou, či nie? Musela si zachovať nejaký profesionálny
odstup. Okrem toho, verila Nell, že to, čo robí, je pre mužovo
dobro, aj keď ho tým tak týra. Jej učiteľka jej to vysvetľovala:
ak je liečba účinná, nikdy nie je horšia než choroba, a teda
musí byť použitá, nech už vyzerá hocijako hrozivo. Prizerala
sa, ako Nell pokračuje vo vypaľovaní, umývaní a obväzovaní
rany, a pokúšala sa zapamätať si z toho čo najviac.
Bolo to ako kúzlo, nejaký zvláštny
druh zaklínania: ak ranu vypáliš a vyčistíš, ostane mäso okolo
nej zdravé a rýchlejšie sa zahojí. A stará Nell poznala takýchto
trikov množstvo. Hovorila, že keď ranu prepláchneš pálenkou
alebo bylinkovou tinktúrou (ktorá je bezbolestná, ale zase menej
účinná) dosiahneš podobný efekt ako s vypálením, akoby oheň
použitý pri výrobe alkoholu či obsiahnutý vo všetkých živých
bytostiach vrátane rastlín v nejakej rozriedenej podobe dokázal
pôsobiť rovnako ako ten skutočný. Takisto dokázala pomôcť pri
otrave, či už úmyselnej alebo neúmyselnej, pomocou byliniek,
ktoré vás prinútili zvracať, čo síce vyzeralo strašne, ale
chorému to z nejakého dôvodu pomohlo... Väčšinou. A v
neposlednom rade, jej spôsob liečenia rôznych chorôb alebo
„dlhodobých otráv“, ako ich pomenovala, vrátane moru, bol
účinnejší než púšťanie žilou alebo rozdrvené smaragdy,
dokonca aj než používanie kadidla na rozohnanie zlého vzduchu.
Vravela, že jej aj jej učiteľke sa najviac osvedčilo nechať ľudí
ležať na čerstvom vzduchu a slnku, pravidelne ich kŕmiť a
udržiavať okolo nich čisto, pričom im podávala rôzne rokmi
overené liečivá pozostávajúce väčšinou z byliniek.
Nepopierala, že choroby ako mor alebo úplavica sú len istým
druhom otravy, ale podľa nej sa chorému dostal do tela taký
zvláštny jed, ktorý sa bežnými prostriedkami nedal vyhnať, a
tak nepomohli ani dávidlá, ani liečivá navrhované ostatnými
lekármi, ktorými ostatne Nell pohŕdala. Väčšina lekárov
tvrdila, že choroby sú spôsobené zlým ovzduším – Nell to
potvrdzovala, a dodávala, že navzdory presvedčeniu väčšiny
lekárov sa zlé ovzdušie spozná podľa toho, že smrdí, a tak
klasické používanie kadidla alebo zápachu výkalov na vyháňanie
choroby vôbec nepomáha.
Nečudo, že ju považovali za
bosorku, keď dokázala ľudí liečiť lepšie než felčiari, a
ešte k tomu používala, ako sama tvrdila, sily prírody. Podľa jej
slov: „Nepopieram, že to môže byť mágia, ale verte mi, ak ju
používam, nerobím to ani naschvál, ani so zlým úmyslom.“
Navyše vyzerala presne tak, ako by bosorka podľa mnohých vyzerať
mala: otrhaná postaršia žena s čiernou mačkou na pleci (volala
ju Leroy podľa svojho syna), žijúca sama a poznajúca moc
byliniek. Dokonca mala aj ryšavé vlasy – hoci na druhej strane,
podľa vlastných slov pochádzala z Írska, kde má ryšavé vlasy
každá druhá. Na svojich vyše päťdesiat rokov vyzerala
neobyčajne dobre, čo neprajníci pripisovali zmluve s diablom, kým
jej priaznivci poukazovali na to, že nie je jedinou ženou na svete,
ktorá aj v takom vysokom veku celkom „ujde“ a že grófke z
Leicesteru kedysi dávno pripravovala skrášľovacie prípravky,
ktoré minimálne v prípade dotyčnej panej pomohli, a tak, keď
pozná spôsob, ako sa udržať peknou aj vo vyššom veku, prečo by
ho nepoužila aj sama?
To ale bolo dávno. Odkedy sa začala
táto vojna, prevádzkovala Nell vojenský špitál, kde spolu so
svojimi učnicami, medzi ktoré patrila aj Lily, ošetrovala
zranených vojakov. Celé to financovala už spomínaná grófka z
Leicesteru, ktorá si takto chcela zabezpečiť miesto na nebesiach,
a napokon prečo nie? Určite sa to dá považovať za istú formu
charitatívnej činnosti, a tej sa predsa také vznešené dámy
venujú často...
„Kedy sa dostaneme k Edmundovi?“
„Ktorému? Bakerovi? Ten počká!
Jeho zranenia nie sú také vážne ako napríklad tohto.“
Lily musela priznať, že Nell má
pravdu, ale na druhej strane, môžu spomínanému mužovi ešte
vôbec pomôcť? Tá rana na bruchu vyzerala otrasne, a nezdalo sa,
že by obväzy a bylinky vôbec pomáhali.
„Nepustíme mu žilou?“
„Nezmysel! Tomu už pustilo žilou to
delo, čo ho takmer trafilo... Ak mu niečo pomôže, tak to bude
dlhodobá starostlivosť. Chlapče, ako sa voláš?“
Mladík na Nell uprel modré oči.
„J-john, John... Simnel, madam. T-to je moje meno.“ Chudáčik,
bol taký mladý a už mal zomrieť! Čo to len bolo za hroznú
bitku...
„Bosworth sa iste zapíše do dejín
ako Krvavé pole.“ vyhlásila Nell. „Toľko umierajúcich, a
navyše takou strašnou smrťou... To sme tu teda ešte nemali! John,
ako ťa volajú doma? Johnny, Jack alebo ako?“
„Malý Joe, ale ja mám radšej toho
Jacka.“ Pokúsil sa o úškrn, ale to s takou hroznou ranou na
bruchu nebolo jednoduché. „A kto je vaša pôvabná pomocníčka,
ak sa smiem spýtať?“
„Nepovedala by som, že sa v
čomkoľvek líši od iných dievčat, ktoré mi pomáhajú... Ale ak
sa s ňou chceš porozprávať, vybral si si zlú dobu. Nie si v
stave čokoľvek hovoriť.“
Samozrejme, taká skúsená dáma
nemohla prehliadnuť, ako na Lily jeho poznámka o jej „pôvabe“
zapôsobila. Už sa dostávala do veku, keď nebola imúnna voči
prejavom priazne od mladíkov, zvlášť keď šlo o takých
krásavcov ako ten Jack. Tvár mal síce špinavú a telo doráňané
a slabé, ale pri plnej kondícií musel byť naozaj veľmi handsome.
Na druhej strane, musela si byť vedomá svojej povinnosti –
keď Nell povedala „nerozprávať“, mala na to dôvod a bolo
dobré ju poslúchnuť. Sledovala ju pri práci a občas jej čosi
podala z podnosa, ktorý so sebou ako poslušná asistentka nosila.
Jack sa síce triasol ako osika, ale celú tortúru, vrátane tej
časti s alkoholom, znášal statočne. Upieral veľké modré oči
do tých jej a Lily spontánne zatúžila chytiť ho za ruku – celý
čas sa díval na ňu... Samozrejme, hneď potom šli ďalej a ona
naňho zabudla, a keď si naňho potom večer spomenula, bolo to bez
nejakých výnimočne silných sympatií, bol to jednoducho ďalší
pacient, ktoré mohla, ale nemusela večer navštíviť.
----------------------------------------------------------------------------------------
Jack si už myslel, že sa má odobrať
k Všemohúcemu, a tá osoba, ktorá mohla byť rovnako čertom aj
anjelom (z tej tmavej tváre a dlhých ryšavých vlasov to nebolo
ľahké spoznať), keď uvidel jej pomocníčku, ktorá bola rozhodne
pozemského pôvodu. Ani posol Boha, ani diabla by si na seba nevzal
podobu drobnej strapatej brunetky s pomerne roztomilou tvárou a
sivými očami, to bolo jednoducho smiešne. Flirtovať sa s ňou
pokúsil viac-menej len preto, aby si dodal odvahu, ale vôbec by mu
nebolo proti mysli, ak by to pokračovalo ďalej. Prakticky jediná
vec, ktorú o nej vedel, bolo to, že je celkom pekná, a to nebola
informácia nijakým spôsobom nepriaznivá. Preto keď sa v
ukrutných bolestiach spamätával z drsného zaobchádzania tej
babizne a ona k nemu prišla, mal všetky dôvody byť k nej milý.
„Priniesla som ti jedlo.“ Bola to
sivá ovsená kaša takmer bez chuti, ale na druhej strane žiadna
chuť bola lepšia než chuť... No, bežnej poľnej stravy.
„Ďakujem.“ povedal, než do nej
namočil drevenú lyžicu, ktorú mu podala. „Vidím, že sa o mňa
naozaj staráš.“
„To o všetkých. Nell ma pridelila
tejto časti špitálu, takže som za vás zodpovedná. Ale teba som
si nechala na koniec...“ Začala si nervózne nakrúcať hnedé
vlasy na ukazováčik. „Vieš čítať a písať?“
„No hej, ale len trochu. Slová nesmú
byť príliš dlhé a písmo príliš komplikované.“
„Ja to mám tak isto. Ale... Viem sa
celkom pekne podpísať, škoda že tu nemáme papier, pero a
kalamár, vieš... Ale to je jedno. Cítiš sa dobre?“
„Tak dobre, ako sa len chlap s dierou
v bruchu môže cítiť.“ zažartoval.
„Ty nie si chlap.“ povedala s
úškrnom. Ale, možno nebude ani taká mdlá a nudná, ako sa
spočiatku zdala.
„Prečo nie?“
„Koľko máš rokov?“
„Dvadsaťtri.“
„Málo. Chlapec sa stáva mužom už
skôr, ale muž sa stáva skutočným chlapom už v tridsiatich
rokoch.“
„To ti kto povedal? Mamička?! Alebo
snáď tvoja „majsterka“?“
„Trochu úcty k pani Nell! A
nepovedal mi to nikto, ja som to zistila sama.“
„Čože?!“
„Pozorovala som svet, to je všetko.
Som na ňom síce len sedemnásť rokov, ale zato chodím s očami
dokorán otvorenými, nie ako toľko ľudí!“
Uškrnul sa. „Páni! A to som si
myslel, že aká si tichá!“
„Nie som jazyčnica ako iné ženy.
Hovorím, čo si myslím, ale len keď je to treba. Slová sú istým
spôsobom vzácne, treba nimi šetriť.“
„Prečo by mali byť slová vzácne,
keď hovoriť vie každý idiot?!“
„To nie je dôvod, aby sa nimi
plytvalo, práve naopak. Práve to, že nič nestoja, nám umožňuje
využiť ich, ako chceme – a v takom prípade by bola hanba využiť
ich inak ako múdro.“
„Napríklad na klábosenie s
umierajúcim vojakom?“
Zažmurkala. „Ty nezomrieš.“
„Prečo?“
„Lebo to nedovolím. Nenechám
zomrieť muža ako si ty.“
„V tomto stane musia byť mraky
mužov, ako som ja.“
„Možno máš pravdu... Ale mám
pocit, že to tak nie je.“
„Prečo? Čo je na mne také
zvláštne?“
„Neviem – zistím to. Ty sa ale
snaž, aby si zatiaľ nevypustil dušu.“
Slabo sa usmial. „Tak na kom záleží
môj život? Na mne či na tebe?“
„Na oboch. A na Bohu, okrem toho.
Však vieš, v konečnom dôsledku je aj tak všetko na ňom.“
Chytil ju za ruku. „Páčiš sa mi.“
„To je milé... Odkiaľ ty vlastne
si?“
„Od Cardiffu.“
„Tam, kde sa na ulici váľajú
zdochnuté mačky?“
„To o nás len klebetia Angličania...
V skutočnosti sme my Velšania veľmi poriadkumilovní. Prečo mi
nechceš nič povedať na to, že sa mi páčiš?“
„Lebo to nič neznamená, preto.
Nemiluješ ma, ani sa so mnou nechceš priateliť, takže tomu
nemusím prikladať ktovieakú dôležitosť.“
„Veď si povedala, že ma nenecháš
zomrieť.“
Zovrela pery. „Áno, ale nie preto,
čo medzi nami je, ale čo by mohlo byť. To je veľký rozdiel,
dúfam, že ho dokážeš rozpoznať.“
„Prečo sa vôbec zaoberáš tým, čo
by mohlo byť? Je to dôležité?“
„Ani si nevieš predstaviť.
Momentálne z potenciálneho pozostáva celý môj život.“
„Poten... Čo?“
„To slovo som našla v jednej
lekárskej knihe. Možno ma budeš považovať za čudnú, ale mám
celý zápisníček, kde si zaznamenávam definície zaujímavých
latinských slov... Myslím takých, ktoré často potrebujem, ale
nedokážem nájsť jediný presný anglický ekvivalent.“
„Tiež nerozumiem slovu ekvivalent.“
poznamenal.
Rozosmiala sa – divoko a nespútane.
Bola to zvláštna dievčina. „Ekvivalent znamená čosi ako
náhrada, až na to, že náhrada za toto a toto slovo je také
čudné slovné spojenie, že ho skoro ani nepoužívam. Potenciálne
znamená to, čo som ti spomínala, totiž čo by mohlo byť v
budúcnosti, ale iste si vieš predstaviť, že to je trochu
kostrbaté.“
„Tak podľa tebe nie je angličtina
dosť dobrá na vyjadrovanie tvojich myšlienok?“
„Je, ale trochu si rozšíriť
slovník aj tak nikdy nezaškodí.“
Láskavo sa na ňu usmial. „Si
čudná.“
V očiach jej zaiskrilo čosi zvláštne,
veselé a sympatické. „Keby som nebola, nepridala by som sa k
starej Nell, ktorá je v konečnom dôsledku tiež veľmi čudná –
ale nie v zlom, naozaj nie.“
„A to sa dá, byť čudný v dobrom?“
„Ani ja som tomu neverila, kým som
ju nestretla, ale vieš, v dnešnej dobe sú neobvyklé aj také veci
ako veľa rozmýšľať, a to nie je explicitne zlá vec, dokonca by
som povedala, že principiálne dobrá.“
Pootvoril ústa. „Už zase používaš
veľmi zložité latinské slová!“
„Veď som ti hovorila, že k
niektorým neexistuje anglický... Och, dočerta, k týmto áno!“
Vyprskla. „Niekedy sa tak veľmi snažím byť múdra, až pôsobím
hlúpo.“
„To by som zase nepovedal... Podľa
mňa to neznelo nejako zvlášť tupo. Okrem toho, naozaj zvykneš
veľa rozmýšľať?“
„No hej, veď aj preto si s mojou
učiteľkou tak rozumieme. Ona je taká istá, vieš? A navyše si na
tom postavila živnosť. Nie je ostatne sama – množstvo teológov,
stratégov a umelcov si na prehnanom rozmýšľaní postavilo
živnosť. Počula som o chlapíkovi menom Sokrates, ktorý sa kvôli
svojim myšlienkam stal slávnym, a nakoniec ho preto zabili. Čašou
jedu, myslím.“
„Prečo? Bol to kacír? Lebo mne
babička rozprávala o chlapíkovi menom Wycliff, ten tiež ľudí
poburoval tým, čo si myslel, a bol to kacír.“
„Je zvláštne, že si o ňom počul,
lebo Wycliff zomrel veľmi dávno – ale zase, Sokrates ešte
dávnejšie. Tak dávno, že keď sa to stalo, ešte ani nebola
cirkev. Bol to pohan zabitý inými pohanmi. Ale veľmi múdry pohan,
to určite.“ dodala rýchlo.
„Aj ty si veľmi múdra.“ Povedal
to z úprimného presvedčenia, pretože takéto vedomosti od
obyčajnej ošetrovateľky vo vojenskej nemocnici neočakával.
„Odkiaľ máš také veci? Si snáď nejaká vzdelaná šľachtičná?“
Rozosmiala sa – opäť. Mala úžasný
spôsob rehotu: zaklonila hlavu a otvorila ústa naširoko, pričom
bola raz hlučnejšia, raz tichá, ale každopádne sa tvárila,
akoby jej smiech bol veľmi hlasný, aj keď nebol. „Môj pôvod by
nemohol byť skromnejší. Ale tomu by si asi neuveril, keby som ti
to porozprávala... Keď mama videla, že premýšľam viac ako
ostatní, chcela ma dať učiť do kláštora, ale vtedy sa ma ujala
Nell, za čo som jej vďačná, lebo do kláštora som nikdy ísť
nechcela.“
„Prečo? Neveríš snáď v Boha?
Nechceš sa stať nevestou Kristovou?“
„Nemyslím si, že moja viera je taká
silná, aby som sa kvôli nej vedela vzdať rodiny a detí. Nie som
až taká nábožná, aby som sa stala mníškou, a okrem toho by som
sa raz rada vydala.“
„Zvláštne... Nepoznám veľa žien,
ktoré by rozmýšľali dosť na to, aby to o sebe vedeli povedať –
teda, myslím, koľko viery v sebe majú.“
„Nebola som zrodená pre kláštor. A
ty zjavne tiež nie.“
Prevrátil očami. „No hej, mám
presnú mušku, silné telo a žalúdok, tak som sa vyučil za
lukostrelca – alebo by som mal skôr povedať mal som?“
Zadívala sa mu do očí. „Už som ti
povedala, že nezomrieš.“
„Snáď... Si nádherná.“
„Naozaj? Múdra a ešte aj krásna?“
uškrnula sa.
„Pochybuješ o mojich slovách?“
„Áno, a o tvojich úmysloch tiež.“
Vyplazil na ňu jazyk. „Už som
vlastne mŕtvy, tak aké by som mal mať úmysly?! Myslím okrem toho
spríjemniť si posledné dni života?“
„Možnože nie si taký presvedčený
o tom, že to neprežiješ...“
„Prečo by som nebol?“
„Tak sa mi zdá. Na druhej strane, v
tomto sa možno mýlim, pretože naozaj nemôžem vedieť, čo sa
odohráva v tvojej hlave. Na druhej strane, ty možno tiež nie.“
Zdvihol obočie. „Môže človek
jednoducho nevedieť, na čo sám myslí?“
„Hlavne čo cíti. Sám musíš
uznať, že človek sa občas nevyzná vo svojich pocitoch, nemám
pravdu?“
„To si teda nemyslím. Minimálne ja
som nič také doteraz nezažil – poznám ľudí, ktorí tvrdia, že
oni áno, ale zase, keď ide o myšlienky iných ľudí, človek
nikdy nevie.“
Zadívala sa mu do očí. „Už je čas
ísť... Zatiaľ sa maj. Prídem za tebou aj zajtra, ak už nič iné,
tak aby som skontrolovala, či cezo mňa náhodou neprekĺzla smrť a
neodniesla tvoju hriešnu dušu.“
„Hriešna teda je, len čo je
pravda.“ uchechtol sa. „Tak sa maj.“
Na smrť si zvykla už ako mladé
dievča, keď sledovala odchádzať svojich súrodencov, a keďže
vojaci často umierali v krutých bolestiach, vo väčšine prípadov
považovala grimm reapera za vo svojej podstate dobráka.
Tentoraz mu ale bola ochotná všetkými prostriedkami zabrániť v
tom, aby si zobral toho chlapca. Mohol mať celú armádu, jeho sa
snáď vzdať dokáže!
Postavila sa pred stan a odvážne
sa zadívala do diaľky. Ak si poňho Smrť bude chcieť prísť,
nech si najskôr pokúsi vziať ju! Nekonečné plochy polí pri
Bosworte jej pripomínali večnosť, more, nesmiernu prázdnotu
niečoho, čo nedokázala pomenovať. Smrť predsa nie je koniec, či
áno? V nebi je nekonečné šťastie, v pekle nekonečná bolesť –
kde sa teda nachádza nekonečná prázdnota? Pod hviezdami zafúkal
vietor a zvíril prach – teda aspoň to predpokladala, keďže ho
cítila na koži, no mesiac svietil slabo a nemohla to vidieť. Potom
si na chvíľu dosť rúhačsky pomyslela, že nekonečná prázdnota
je v srdci Boha, ktorý nemá súcit s nijakou ľudskou bytosťou,
najmä s týmito chudákmi umierajúcimi v krutých bolestiach nie.
Iste, boli to hriešnici, ktorí rabovali, znásilňovali a vraždili,
ale nie je náhodou prácou démonov v pekle a nie Boha na zemi
trestať hriešnikov? Možnože tam hore skutočne nie je nič, nebo
je prázdne a nijaká všemohúca bytosť, a milosrdný Boh už tobôž
nie, neexistuje...
Nebo je prázdne...
Keď sa ale pozrela hore, uvidela
obrovské množstvo hviezd. Bol to ten najúžasnejší jav, aký
kedy videla, a zároveň, hoci si to neuvedomovala, božie
znamenie... Ktoré ale nepochopila. Nuž čo, aspoň som to skúsil,
povedal si iste Boh. Veď hviezdy nesvietia len pre ňu.
--------------------------------------------------------------------------------
Bol takmer zázrak, že si Lily a Ada
dokázali rozumieť, keďže každá z nich mala úplne iný pôvod a
postoj k životu. Ada bola nemanželskou dcérou šľachtica, ktorá
síce vyrastala na zámku, no keď jej otec zomrel, pre starších
manželských súrodencov sa stala nepohodlnou, a tak ju poslali do
kláštora. Nestihli ju donútiť k zloženiu rehoľného sľubu,
pretože včas zdrhla a pridala sa k Nell, ktorá ju do svojej
„družiny“ prijala len kvôli tomu, že mala síce hrubé, ale
pozoruhodne šikovné prsty, a hoci pôsobila trochu ťažkopádne,
pokiaľ šlo o jej intelekt, v skutočnosti bola nesmierne bystrá.
Vždy tvrdila, že pred ľuďmi by ste nemali byť sami sebou,
pretože vám aj tak neuveria, s čím Lily nemohla ani náhodou
súhlasiť. Ada považovala zvyšok sveta za viac-menej obývaný
idiotmi, a o ľudstve ako o takom nemala príliš vysokú mienku, s
čím humanistka Lily nemohla súhlasiť. Okrem toho, na rozdiel od
premýšľavej Lily to bola energická svetáčka, ktorá síce veľmi
rada nad vecami uvažovala, ale len ak neboli príliš abstraktné –
inými slovami, svojim intelektom neplytvala na nepraktické
záležitosti, čo sa na nej dalo čiastočne obdivovať, ale len ak
ste náhodou neboli ako Lily a necenili ste si klasickú filozofiu.
Veľmi sa od seba líšili aj výzorom: hoci črty a farbu očí mali
podobné, inak boli každá iná. Kým Lilyno obočie bolo tmavé a
dosť hrubé, Adino malo ryšavú farbu o čosi svetlejšiu než jej
vlastné vlasy a nebolo nejako obzvlášť zapamätovaniahodné. Tvár
mala štvorcovú, s guľatými lícami a hrubým krkom, nuž a ani
jej postava nebola z najštíhlejších. Kým Lily v mladosti
závidela matke jej veľké prsia (len z toho neurčitého pocitu, že
je to pekné), Ada mala v mladosti presne opačný problém –
našťastie stačilo trochu pritvrdiť a všetci perverzáci, ktorí
od nej po pár pivách chceli veci, ktoré im vôbec nemienila dať,
trochu skrotli. Lily ju tajne podozrievala, že v ošetrovni sa
príliš nečiní, ale nie preto, že by sa jej nechcelo, ale preto,
že by pravdepodobne najradšej nechala celé ľudstvo (a mužské
pokolenie zvlášť) vykapať. Teraz sedela na trojnožke s miskou
hovädzej polievky, čo bola vzácnosť sama o sebe, ale tentoraz sa
ešte k tomu Ada aj usmievala. „Počula som, že si si našla
frajera.“
„No a?“
„A že je to ten oný, lukostrelec,
čo ho už Nell pochovávala a teraz, po týždni, už pobehuje po
vonku.“
Nechcela jej povedať, že si
zásluhy za jeho zázračné si v duchu privlastňuje, keďže každú
noc dlhé hodiny hliadkovala pred stanom, aby nejakým spôsobom
zastrašila grimm reapera, a možno svoju úlohu zohralo aj
to, že to vďaka jej návštevám to bol jeden z najšťastnejších
pacientov v špitáli. V duchu ľutovala svoje slová o všemohúcom
Bohu a hovorila si, že mu musí poďakovať aspoň malým príspevkom
cirkvi za to, že jej dal takého mladíka a tomu mladíkovi také
pevné zdravie. Poznali sa len krátko, ale bol nesmierne milý a
celkom očividne ju zbožňoval...
„Frajer? Ach, prestaň s tými
malichernosťami! Radšej, keby si vedela, kto je novým kráľom...“
„Aha, tak ty si ešte stále
vykoľajená z toho, čo som ti včera povedala? No, tak ráno mi to
Nell potvrdila.“
„Kráľ Richard je mŕtvy?!“
„Presne tak! A podľa nej sa asi
teraz trónu zmocní Henry Tudor, ale to je vo svojej podstate jedno.
Kráľ ako kráľ, keď je dobrý, budeme ho oplakávať, keď nie,
tak nič, no. Čo myslíš, čo teraz s Richardom?“
„Bude ho škoda. Teda vraj... Podľa
väčšiny ľudí to bol dobrý chlap, tam odkiaľ pochádzam, ho
mali radi.“
Vylovila z polievky posledný kúsok
svojej milovanej repy a vyhlásila. „Ale vieš čo je najhlúpejšie?
Že vojna sa ešte neskončila. Prívrženci tých, oných, ako sa
volali?“
„Yorkovci?“
„Hej, títo, že ešte stále utekajú
pred Henrym a že sú odhodlaní brániť sa za každú cenu.
Napokon, ešte stále existujú nejakí iní kandidáti na kráľa,
ale Henry má už vojnu vyhranú...“
„Vraj.“ povedala Lily s
mimoriadne silným dôrazom. „Odkiaľ to ty vlastne máš?“
„Od Nell... A jedného vysokého
dôstojníka, ktorého tiež ošetrujem.“
„Tak kráľ je mŕtvy...“
rozmýšľala Lily nahlas. Ako je možné, že jej je to jedno? Asi
najskôr preto, že to pre ňu bol len... Nuž, kráľ. Tento
odišiel, ďalší príde, jeden ako druhý a tretí, nič viac než
len abstraktný titul. Bol ešte zvláštnejší a v globále aj
bezvýznamnejší než Boh, pretože zatiaľ čo ten bol len jeden,
kráľ bol... No, ktokoľvek, kto ten titul dostal, či už z titulu
svojho pôvodu, alebo len preto, že vyhral nejakú hlúpu bitku...
Teda viacero takých bitiek, ako Henry.
Samozrejme, počula tie zvesti. O
tom, že nechal zavrieť svojich dvoch malých synovcov v Toweri a
zavraždiť ich... Nuž, nikto koho poznala, nevedel, či žijú,
alebo sú mŕtvi. Ak aj umreli, nemuselo sa tak stať tam, pretože
podľa Lilyných skúseností boli deti veľmi krehké bytosti, a
pokiaľ skonali z prirodzených príčin, možno sa to kráľ snažil
utajiť, aby klebety ešte nepodporoval. Ona sama by to určite
urobila, pretože nepekné obvinenia, to je to posledné, čo
panovník v čase občianskej vojny potrebuje. Ale úbohému Richiemu
to aj tak nepomohlo...
Dotackal sa k nim do stanu John,
podopierajúci sa palicou a s viditeľnou ranou na bruchu. Slabo sa
na dievčatá usmiala. „Dobré ráno želám...“ Bolo to také
anglické ráno hodinu pred poludním, ale v týchto končinách
stále ráno.
Ada mu odzdravila. „Bré aj tebe.
Polievku budeme rozdávať hneď, len... A ty by si už vlastne mohol
ísť aj domov! Vojna onedlho skončí, a ty sa dovtedy určite
nestihneš uzdraviť natoľko, aby si... No vieš... Mohol bojovať.“
Podišiel k Lily sediacej na stoličke.
„To nemôžem, patrím ku kráľovým mužom, a tak musím čakať,
kým nový kráľ vôbec bude...“
„Sa vyskytne.“ opravila ho Lily.
„Len mi tak napadlo, že by to bol vhodnejší výraz.“ usmiala
sa nevinne.
John prevrátil očami. „Ty a tvoje
výrazy... Ja viem, že by som si na to mal zvyknúť. Prídeš dnes
večer za mnou? Ešte som ti nestihol porozprávať o svojich
sestrách – čo je škoda, lebo je to naozaj zaujímavá téma,
mala by si ich niekedy spoznať, fakt, páčili by sa ti...“
„To je všetko, čo spolu robíte?“
zdvihla Ada obočie. „Rozprávate sa? No teda...“
„Len závidíš, pretože s tebou by
sa nikdy nijaký muž nedal do reči.“ odpovedal John britko.
Lily si nemohla pomôcť, musela sa
zachichotať, aj keď len ticho a zahanbene. On sklopil oči, ona ich
zase zdvihla, čo spôsobilo, že ich pohľady sa aj napriek všetkej
nepravdepodobnosti stretli... A že to boli nádherné oči, do
ktorých sa pozerala. Takú čistú a pôvabnú modrú nevidela,
odkedy sa narodila, teda vlastne odkedy sa narodil jej posledný
súrodenec. Bože, ten bol ale krásny! Urastený, zlatovlasý a so
šibalským úsmevom na krásnej tvári vyzeral ako nejaký princ z
rozprávky. Ale, samozrejme, nie ako ten skutočný, sa vie, že nie.
Skutočný princovia vyzerajú ako ten tridsaťročný nešťastník,
ktorého videla až na márach (samozrejme, Nell jej ho ukázala, ale
nechcela jej veriť, že je to kráľ, a okrem toho to mala udržať
v tajnosti). Keď ho vyzliekli z drôtovanej košele, uvideli drobné,
územičisté telo s pokrútenou chrbticou, zvláštne nesúmerné a
korunované milou, mladistvou tvárou. Tak toto má byť kráľ, ha?
Ale hej, má! Takto vyzerá padlý od Bosworthu, posledný
Plantagenet, dívaj sa, Lilian Despenser, a zapamätaj si, že aj
šľachtici, ba králi, sú v podstate celkom obyčajní muži,
presne ako tento šťastný ranený lukostrelec.
Zatiaľ čo rozjímala nad kráľovou
mŕtvolou, Ada s Johnom sa pustili do prekáračky, ale rýchlo ich
to prestalo baviť. Vojna sa nateraz skončila a ostali po nej len
trosky a nová dynastia. Nemusí trvať dlho, ba nemusí ani urobiť
v dejinách ktovieaký vietor, takže nakoniec je to aj tak jedno.
Ako sa hovorí, chleba z toho lacnejší nebude... Ale predsa, aj keď
možno neľutovala kráľa, tak ako v prípade každého muža vo
vojsku ju mrzela smrť mladého Richarda Plantageneta. Napokon, aj on
bol len človekom nie dosť starým na umieranie, nech už bol
akokoľvek vznešeného pôvodu. Žil ako monarcha, no umrel ako
každý vojak. Podľa niektorých mužov, ktorí ho videli, sa bil
statočne...
Mala pocit, že na svete sa deje
niečo zásadné, a podľa Nell to tak skutočne bolo, len musela ísť
do mesta, aby sa dozvedela viac. Vraj si otvára lekáreň v Londýne
a všetky jej žiačky jej môžu ísť pomáhať... Ale len Boh vie,
čo ich v takej metropole čaká. Čo ak ich obvinia z čarodejníctva?
Čo ak im nepôjdu obchody, lebo ich ľudia ohovoria? Čo ak tam
niečo chytia a zomrú? Vrátiť sa domov so sebou síce tiež
prinášalo isté riziko, keďže aj tam mohli niečo chytiť či byť
obvinené z čarodejníctva, ale v tomto prípade si človek vedel
aspoň predstaviť všetky možnosti, pretože ich nebolo veľa. Vo
veľkom meste sa mohlo stať prakticky čokoľvek.
Vzápätí sa stalo niečo
neočakávané – pricválal k nim posol na koni. Bol to mladý muž
s okrúhlou tvárou a čiernymi vlasmi, sedel na obyčajnom hnedákovi
a všeobecne nevyzeral nijako zvláštne, ale v ruke niesol list s
pečaťou parlamentu, takže všetkým hneď bolo jasné, o koho sa
jedná. Len čo zosadol z koňa, spýtal sa. „Kto je vodcom alebo
starostom tejto osady?“
„Toto nie je osada, pane, ale poľná
nemocnica.“ odpovedala Lily. „A vedie to tu pani Eleanor
Wentworthová, ctihodná vdova a liečiteľka.“
„Aha, tak toto je ten slávny špitál
starej Nell... Fúha, tu je ale horúco, nedáte mi niečo na pitie,
prosím? Prišiel som sem prečítať vyhlášku parlamentu.“
„Akú vyhlášku?“ Ada sa na ňu
dívala s mimoriadnym podozrením.
„Vy to neviete? Henry Tudor sa nemôže
stať kráľom, parlament naňho vydal zatykač...“
„Ale veď ten sa už blíži k
Londýnu!“ zvolala Ada prekvapene. „Parlament si myslí, že ho
zastaví?“
„Ak nechcú za kráľa vyhlásiť
Henryho, koho potom?“ spýtala sa Lily.
„To neviem, slečna, ale kandidátov
je pomerne veľa. Viete, že nie je známe, či synovia kráľa
Edwarda, Richardovho brata, ešte žijú, čo znamená, že to nie je
vylúčené, a Lancasterovci aj Yorkovci majú množstvo manželských
i nemanželských potomkov, tak prečo práve Henry?“
„Pretože práve vyhral vojnu.“
povedala Lily suverénne. „Všetci to tvrdia.“
„Ešte nie, mladá dáma, ešte ani
zďaleka nie... Najskôr musí dôjsť v poriadku do Londýna.“
„To je predsa ale len kúsok odtiaľto
a po kráľovej smrti nie je nikto, kto by viedol do boja armádu
Yorkovcov!“ protestovala Ada. „Nie je pochýb o tom, že Henry sa
zmocní trónu, skôr než parlament niečo urobí...“
„To si myslíte len vy – v
skutočnosti môže byť parlament občas rýchly ako smrť.“
Ada pokrčila nosom. „Pane, toto na
nás neskúšajte, my sme ošetrovateľky v armádnom špitáli, my
vieme, ako veľmi si smrť dokáže dať načas.“
-----------------------------------------------------------------------------------
Onedlho sa vojna skončila. Vtedy to
ešte nevedeli, ešte to nebolo oficiálne, ale v každom prípade
30.októbra sa v Londýne odohrala veľkolepá korunovácia nového
kráľa Henricha VII., prvého panovníka z rodu Tudorovcov.
V tej dobe už doma čistila repu a
nadávala si do hlupaní. Zatiaľ čo Nell by ju v meste prijala s
otvorenou náručou, tu doma ju nikto nechcel: Starý Geoff sa snažil
dcéru, ktorá mu bola len na príťaž, silou-mocou vydať, no
nanešťastie dievča bez majetku, pôvabov a pôvodu nechcel nikto,
akurát tak seberovní, ktorí preňho neboli dosť dobrí – a
vzhľadom na to, že nebola ktovieako pekná, ani ona pre nich nie. V
jej živote o ňu prejavil záujem len jediný muž pod slnkom –
John, ten lukostrelec. Ktorého tak surovo odmietla...
Ten deň bol nádherný, až sa tomu
nechcelo veriť. Nedôvera v Božie milosrdenstvo, aspoň čo sa
počasia týkalo, sa ukázala byť neopodstatnená. Vietor sa
roztopašne preháňal cez rodiace biele púpavy, mäkkú trávu s
dlhými listami, ktorú kvôli bojom nikto nekosil ani nespásal, a
purpurovo-biele strapaté hlavičky ďateliny, pripomínajúce
nakrátko ostrihaných odsúdencov a mníšky pod ich tmavými
závojmi. Na scenériu pod sebou sa žiarivo uškŕňalo slnko, ktoré
sa presúvalo po svojom jazierku nekonečnosti sprevádzané
niekoľkými malými obláčikmi, pomaly, akoby sa každú chvíľu
zastavovalo a zlomyseľne pozorovalo svet. Pred nimi sa
rozprestierala číra, neprerušovaná rovina, ktorá im ale dala na
jednom malom miestečku najavo svoju konečnosť: a to tam, kde sa do
výšky dvíhal kopec pokrytý stromami, zjavne pokračujúci v
ďalších, veľmi podobných, tvoriacich slušnú pahorkatinu. Ako
tak kráčali touto krajinou, začal on ich rozhovor. „Musím ti
niečo povedať.“
„Čo také?“
„No... Hneď ako som ťa uvidel,
páčila si sa mi, ale nepovedal by som, že si nejako zaujímavá.
Vieš, vzhľad môže klamať...“
„Viem, nemám príliš zapamätateľnú
tvár a nie som ani príliš pekná. A čo teraz?“
„Milujem ťa a chcem si ťa vziať.“
Nevyzerala príliš šokovane,
nezastala na mieste ani nenasadila prekvapený výraz, hoci sa
odmlčala – zdalo sa, že tento fakt prijíma taký, aký je, no
rozmýšľa nad jeho dôsledkami. Vzápätí povedala neuveriteľnú
vec. „Ale ja nie.“
„Prosím?!“
„Nemilujem ťa a nevezmem si ťa. Je
mi s tebou dobre, iste, ale toto urobiť jednoducho nemôžem.“
„Ale... Lily, ja... Som dobre
zabezpečený, vážne, a aj keď mám rizikové povolanie...“
„Ani na jednom z toho nezáleží,
John – my dvaja by sme spolu neboli šťastní, to mi ver. Poznám
ťa sotva mesiac a nezdá sa mi, že by nás spájalo niečo
dôležité...“
„A čo tak to, že si sa o mňa
starala, keď mi bolo najhoršie?!“
„To znamená len to, že ty si
zaviazaný mne, a preto máš povinnosť nechať ma ísť, keď
chcem, rozumieš?! To ja som pomohla tebe, nie ty mne!“
„Ale ja som si myslel... Lily, ty ani
nevieš, ako ťa milujem!“
„Si len pobláznený, to sa takým
mladým a vznetlivým mládencom stáva...“
„No ty si ešte mladšia, prečo sa
to nestalo tebe?!“
„Lebo o teba nemám záujem, preto!“
povedala ostro. „Mám dosť vlastných problémov, nemala by som sa
zaoberať snívaním o pekných mládencoch, ani keď ich tak ako
teba tak trochu poznám.“
„Vieš ako si ma práve zranila?!“
zreval v ústrety lúke, ktorou kráčali (ešte stále
nezastali...).
„To ťa prejde! A ver mi, ak by sa za
teba vydala žena, ku ktorej prechovávaš neopätovanú lásku,
zranilo by ťa to ešte viac!“
„Prečo si to myslíš?! Pretože ti
to povedala tá stará bosorka Nell?!“
Až teraz zastala, a keď zastal aj on,
vlepila mu facku, načo si nadvihla špinavú sukňu a rozbehla sa
dolu briežkom. Stále si pamätala, ako za ňou kričal: „Možno
si najmúdrejšia dievčina, akú poznám, ale keď ide o lásku, si
prekvapujúco hlúpa!“
Ak by ju nebol ľúbil, možno by
prijala jeho ponuku s tým, že na lásku dôjde inokedy, teraz baží
po tom stať sa manželkou a matkou – napokon, majú jeden druhého
radi ako priatelia a trochu sa možno aj priťahujú (Lily ešte
nikdy nikto naozaj „nepriťahoval“, ako hovorila stará Nell,
preto to nevedela s istotou), takže možno príde aj na lásku, ak
nie, aj tak spolu s najväčšou pravdepodobnosťou budú vychádzať
a budú šťastní... Ale vydať sa z neopätovanej lásky? To je
pomätenosť, veď by ich to oboch zranilo! Zíde s očí, zíde z
mysle, a jemu sa aspoň nebude pripomínať, že on ju ľúbi a ona
jeho nie.
Vtom na dvere ich malého domčeka
neďaleko zámku zaklopala akási ruka. Lily sa spočiatku viac
zaujímala o to, aby z bielej repy odstránila so šupou čo najmenší
kus dužiny, ale keď jej mama zakričala, že ju hľadá „nejaká
Eleanor, asi tá felčiarka... Hej, je to ona.“, takmer si ufikla
prst. Rýchlo položila repu vedľa trojnožky, na ktorej sedela, a
pribehla ku dverám. A to jej pripomenulo ďalšie odmietnutie osudu
žiarivo sa na ňu usmievajúceho tentoraz trochu menej falošne.
„Naozaj si neželáš ísť so mnou? Veď nemáš nijakých súrodencov, o ktorých by si sa musela starať, ani chorých rodičov – myslím, tvoj otec aj matka sa tešia dobrému zdraviu, a tvoj brat už je dosť starý, aby sa v prípade núdze dokázal postarať sám o seba – teda, viac-menej... Veď má štrnásť, to už je takmer dospelý.“
„Áno, ale len takmer. Odpusť mi to, ale ten osud je príliš neistý... Nemôžem vedieť, čo ma vo veľkom meste čaká.“
„To ani ja, hoci mám približnú predstavu. Neodmietni ma ale bez toho, aby si si uvedomila jedno – svet sa mení. Vieš, ako bolo kedysi presne dané, kto sa modlí, kto pracuje a kto bojuje? Nuž, tak toto sa začína meniť. Možno si si to všimla, možno nie, ale v každom prípade v meste krásne vidieť meniacu sa epochu, čo sa tu nedá... Chápeš?! Svet prechádza veľkou metamorfózou, a ty to možno prepasieš! Tvoja rodina určite takisto, no ty máš šancu...“
„Odpusť mi to, ale takéto dobrodružstvo mi nestojí za to riziko.“
„A byť ošetrovateľkou v časoch vojny ti stálo?!“
„To som ale bola mladá a dobrodružná...“
„Uvedomuješ si, čo hovoríš?!
Ty stále si mladá, a ak by si v sebe mala aspoň kúsok z
tej odvahy, s ktorou si šla do boja...“
„Nemôžeš na mňa tlačiť! Sama som sa rozhodla, a viem aj prečo. Nemyslíš, že som už dosť stará, aby som vedela, čo je pre mňa najlepšie?!“
„Ak by to tak bolo, vedela by si, že najlepšie by pre teba bolo správať sa primerane svojmu veku a nehrať sa na niekoho, kým nie si! Iste, viem, že si vážne dievča, múdrejšie ako ostatné, ale to ti snáď bráni vystavovať sa akémukoľvek riziku, akoby si bola tridsaťročná vdova s niekoľkými deťmi?! Máš sedemnásť, preboha, myslíš si, že nemáš právo občas sa do toho vrhnúť po hlave?! Ale vidím, že sa nedohodneme, spánombohom, a maj sa dobre!“
Keď sa zjavila vo dverách vo
svojich slávnostných šatách, Lily sa nadýchla. „Nezmenila som
svoj názor, ak si prišla preto. Ak pre niečo iné, hovor – alebo
to bude dlhé rozprávanie a mala by som ťa pozvať dnu?“
„Ak sa veci majú tak, potom tu nemám
čo robiť. Dúfala som, že tvoja odpoveď je obyčajným rozmarom
mladého dievčaťa, ktoré sa snaží za každú cenu tváriť
dospelo a zodpovedne... No keďže som sa mýlila, aspoň ti odovzdám
list od Johna. Keď som sa s ním stretla, nemohla som uveriť
vlastným očiam – jeho stav sa zhoršil natoľko, že keď ma
poprosil o notára, aby mohol napísať svoj testament, nemala som
inú možnosť ako mu vyhovieť. Lily, uvedomuješ si, koľkým ľuďom
si pokazila život len tým, že si sa rozhodla sedieť doma?! Nikdy
by som si nebola pomyslela, že keď sa žena rozhodne pre túto
možnosť, bude to v jej prípade taká hlúposť...“
„Neznepokojuj sa, ja viem, čo
robím...“
„Ja viem, vždy si to vedela, no
doteraz si zároveň dokázala predvídať dôsledky svojho konania.
Kedy si túto úžasnú schopnosť stratila?!“
„Nemôžem inak, veď vieš...
Rodičia potrebujú pomoc s prácou okolo domu, a pokiaľ ide o
Johna, nebudem sa trepať na druhý koniec Anglicka kvôli chlapcovi,
ktorého sotva poznám!“
„Ak ti o ňom môžem niečo povedať,
tak to, že ti dá všetku lásku a nežnosť, ktorú si zaslúžiš,
Lilian, zatiaľ čo on nie je človek, ktorému by som z duše priala
takú nelásku! Že ho nemiluješ?! Nuž, som presvedčená, že keď
s ním chvíľu pobudneš, tak budeš! Myslíš si snáď, že láska
je nejaký pevne daný, nemenný stav, že neprichádza a neodchádza
tak ako všetko ostatné?!“
„To ma nezaujíma, nechcem ho, to je
celé, a nechcem ani ísť do mesta, a to je moje posledné slovo!“
„Dobre teda, vezmi si toto a ja
pôjdem. Som zvedavá, čo povie tvoja matka, keď sa dozvie, že si
odmietla sobáš s vojakom.“
„Bude nadšená.“ zasyčala Lily a
rozlúčila sa so starou paňou. Potom vošla dnu a otvorila list.
Musela uznať, že John nie je nijaký bard, a jeho pravopis tomu na
kvalite nepridával. V liste bol ale spomenutý jeden dôležitý
moment: John Wycliff.
...pretože ten muž, ako som ti už spomínal, bol kacír, ale bol to svätý kacír, a poviem ti prečo, lebo on inšpiroval kdesi v Česku či ako sa tá krajina volá muža menom John z Husinca, a ten prevrátil celú krajinu naruby – len to som chcel, nič viac o tejto téme, lebo by si mala vedieť, že sú veci, ktoré nevieš ani ty, a tak. Ten muž tvrdil, že odpustky sú zlé, že aj obyčajní ľudia by mali prijímať aj krv Kristovu, a také veci. Kto by si pomyslel, že muž od nás zasiahol až tak ďaleko? A je to všetko ešte čudnejšie, že podľa Nell by sa také veci predtým nemohli stať, len v posledných storočiach cestujú ľudia, hlavne učenci, tak ďaleko, a rozmýšľajú tak úporne, teda premýšľali aj predtým, ale teraz ešte viac a aj o obyčajných svetských veciach, o takých tých prakických či akých...
Praktických, opravila ho v duchu. John
z Husinca? O tom nikdy nepočula! Samozrejme, že sa snažila byť
rozumná, ale jej zvedavosť sa teraz nedala skrotiť. Ihneď vybehla
z ich domu, pričom sa zastavila, len aby sa spýtala istého
starčeka na cestu, ktorou Nell šla. Aká len bola hlúpa! Najskôr
rozpráva svojmu chlapcovi o tom, ako Sokrates vedel, že nič nevie,
a pritom zabudla, že to platí aj pre ňu! Prečo nespomenula tento
dôvod, bola by omnoho ochotnejšia ísť s ňou? A teraz aj
pôjde... Potom si však spomenula na svoju mamu, na nedostrúhanú
repu a všetko ostatné, a jej nadšenie náhle pohaslo. Obzrela sa
späť – ich dom bol ešte vidieť, aj keď vyzeral celkom maličký.
Tak? Kam sa teraz obráti? Späť, či dopredu?
La Renessaince...
------------------------------------------------------------------------------------------------
„Ale tá repa ma stále mrzí. Mama
si musela myslieť – a iste nebola ďaleko od pravdy – že som
malé váhavé decko. Nevrťte sa, prosím vás, ja viem, že je to
nepríjemné, ale takto sa nedá pracovať!“ obrátila sa Lily na
pacienta.
„Škoda že si ho odmietla.“
nadhodila Ada, pracujúca na vedľajšom lôžku.
„To nebolo poriadne odmietnutie.“
pokrčila jej priateľka nosom. „Nakoniec sa ukázalo, že je to
obyčajný ufňukanec a simulant. Že testament, pcha! Ale to s Jánom
Husom bol dobrý ťah, prinútilo ma to, hm, trochu porozmýšľať.“
„A... Predtým si nad vecami
nerozmýšľala? Mne sa vždy zdalo, že až príliš.“
„Túto som ale vynechala, a ukázalo
sa, že to bola hlúposť. V podstate som sa vydesila, pretože
prichádza niečo nové a neznáme...“ Prerušila svoju reč, aby
odrezala kúsok z obväzu. „Mala som dve možnosti ako zmeniť svoj
život navždy, a bolo toho na mňa jednoducho veľa.“
„Túto tvoju stránku som ešte nevidela. Ty a báť sa? Znie to tak zvláštne...“
„Túto tvoju stránku som ešte nevidela. Ty a báť sa? Znie to tak zvláštne...“
„Ani nevieš, ako mi teraz lichotíš.
Ja viem, že vojnu som znášala lepšie než väčšina z nás, ale
to len preto, že som sa sústredila na prácu. Teraz, keď sa
pozerám do budúcnosti a nevidím nič určité, mám strach ako
ešte nikdy. Ale nateraz som ho prekonala, a keďže potenciálne
začína nadobúdať svoje obrysy, nie je dôvod panikáriť.“
„A John? Čo si mu povedala?“
Nestanem sa tvojou ženou!
Ak nie manželstvo, čo takto si spolu pozrieť vystúpenie divadelnej spoločnosti?
Nemám rada mystérie.
To nie sú mystérie, Lily, ale antické hry. Kráľ sa žení, a tak budú v meste veľké oslavy. Toto bude súčasť programu...
Počkať... O antických hrách som už počula, ale ani jednu som doteraz nevidela na vlastné oči... Ale veď to je kultivovaná zábava, ako to, že bude prístupná obyčajným ľuďom?
Je to súčasť osláv, a okrem toho vystúpenie bude v tak trochu nóbl štvrti... Ale poznám spôsob, ako sa tam prepašovať.
„Niekam spolu pôjdeme, keď sa teraz
kráľ žení... Nevieš, kto je jeho nevestou?“
„Že kto?! No predsa sestra
stratených princov Elisabeth! Je to priama dedička trónu, takže
si ju berie viac-menej z praktických dôvodov.“
„Nie je on oveľa starší než ona?“
„Deväť rokov nie je tak veľa,
mohlo to byť horšie. Keby si vedela, za akých starcov za princezné
vydávajú... Okrem toho, už má dvadsať, takže je najvyšší
čas.“
„Takže nový kráľ nemá ani
tridsať, pokiaľ počítam správne.“
„No hej, je pomerne mladý.“ Ada
potiahla nosom. „No teda, to je ale zima... Aj na december, veď
vieš. Mimochodom, šťastný nový rok.“
„Ale veď ten bude až za dva dni...
Prosím vás, držte tu nohu rovno, nech ju môžeš zafix... Totiž
zaistiť. Ďakujem.“
„Nehovorila som ti? Mama ku mne príde
na návštevu, takže nebudem mať čas zavinšovať vám všetkým.“
„Myslela som si, že ostaneš starať
sa o pacientov!“
„To bohužiaľ nebude možné...“
Bola to nádherná zima, skutočne, a Lily sa ešte nikdy necítila tak povznesene. Vojna sa skončila, všetok strach a hrôza sú preč... Bosworthské polia budú nasledujúce leto znova spásané, no ona sa tam už nevráti. John Simnel možno, je to napokon jeho práca putovať z poľa do poľa. V meste bolo všetko veľmi zvláštne, špinavšie, nablýskanejšie, väčšie, malichernejšie, komplikovanejšie, pôvabne jednoduché... Veľmi násilné a vzápätí jemné a nežné, kultivované a drsné – to bola la renessaince, o ktorej sa dalo povedať prakticky čokoľvek okrem toho, že nemá zmysel pre praktickosť. Neskôr o nej zistila aj iné fantastické veci – napríklad o jej posadnutosti antikou. V budúcnosti sa síce tvrdilo, že jej epocha antiku zbožňovala, no už sa zabudlo, že ju v skutočnosti zároveň aj nenávidela, polemizovala s ňou a oponovala jej. Neprijímala ju takú, aká je, ale zobrala si z nej, čo sa jej páčilo, a zvyšok dotvorila s vlastnou energickou kreativitou. Európa si našla nové zdroje financií a nápadov, získavala od Arabov čoraz viac antických textov (až samotným Maurom skoro žiadne neostali) a vynašla bankovníctvo, predaj dlhopisov a nové možnosti pre zahraničný obchod. Kradla, plienila a tvorila nezabudnuteľné veci, od obrazov a sôch až po Vessaliovu anatómiu, akoby po predošlej nevrlej, prispatej epoche usúdila, že už sa vyspala dosť a je čas vstať a niečo naozaj urobiť... A pre istotu si logla celú vínovú fľašu plnú kávy!
-------------------------------------------------------------------------------------------
Stará dáma v čiernych šatách a
španielskom čepci sa zahniezdila na stoličke. „A budete
portrétovať aj moje dcéry?“ uisťovala sa roztraseným hlasom.
„Iste, madam.“ odpovedal on.
„Hans Holbein... Aké krásne meno.“
„Lily Despenserová je tiež veľmi pekné.“
„To je pravda, ale moje dcéry majú
omnoho lepšie priezvisko – Simnel...“
„Ale to predsa pripomína toho
rebela, viete, z čias Vojny ruží... Ako je to už dávno?“
„Celé roky, pane, mne sa zdá, že
storočia... Vtedy som bola ešte dievča – a, samozrejme, vtedy
som spoznala svojho manžela, nech je mu zem ľahká...“
„Život vojaka je tvrdý, madam. Ale
aj tak... Úprimnú sústrasť.“
„Ďakujem, ďakujem. Viete, s tým sa
obvykle nechválim, ale som veľmi skromného pôvodu. Otec bol
obyčajný paholok, matka zase z roľníckej rodiny, tak ako ostatne
jej manžel. Vlastne nebyť pani Eleanor, po ktorej som zdedila
špitál a väčšinu svojich múdrostí, aj ja by som ňou ostala.
Takto je zo mňa všetko to, v čo môžu ostatné sedliacke dievčatá
len dúfať – bohatá meštianka... A samozrejme, iste ste už
počul o mne a kráľovnej Kataríne.“
„Nie, madam – zatiaľ ešte nie...“
„Nuž, tak Jej Výsosť Katarína
Aragónska, keď bola ešte len princezná, sa vydala za následníka
trónu Artura – o čom ste iste počul, pravda? Keď máte tie
kontakty na dvore...“
„Pravdaže.“
„No, tak ona aj jej manžel krátko
po svadbe ochoreli na záhadnú chorobu. Nebudem zachádzať do
podrobností, ide o to, že pani Katarínu som na želanie jednej z
jej dvorných dám liečila ja, kým jej manžela obyčajný lekár.
A výsledok už snáď poznáte – princezná prežila, ale už ako
vdova, nakoniec sa musela vydať za Arturovho mladšieho brata
Henryho, pretože jeho rovnomenný otec bol príšerný škrob a
nechcel vrátiť veno. Veď viete...“
„Hovorí sa, že kráľ sa s ňou
teraz chce rozviesť, lebo mu nedala dediča...“
„Že nie?! A princezná Mary už
zomrela?!“
„Nie, žije... Ale... No, je to
žena...“
„Prosím vás, veď matka samotnej
kráľovnej vládla Kastílií ako kráľovná, a vraj si počínala
dobre... Teda aspoň pokiaľ viem.“
„Pravdaže, madam, Jej Výsosť
kráľovná Izabela bola skvelá kráľovná. Ale pozícia
kráľovského rodu je neistá...“
„Ts, taká hlúposť! Neistá bola
pred štyridsiatimi rokmi, teraz je omnoho pevnejšia. Podľa mňa je
starý Henry už unavený zo starej kráľovnej a hľadá si nejakú
novú. Mužom v jeho veku bežne preskakuje, keď ide o dievčatá.“
„Nehovorte takto o Jeho
Výsosti!“
„Dobre teda, už nepoviem ani slovo. Ja len chcem, aby ste vedeli, čo si o tom myslím, totiž o tom rozvode. Nemyslíte si snáď, že je to možné?“
„Dobre teda, už nepoviem ani slovo. Ja len chcem, aby ste vedeli, čo si o tom myslím, totiž o tom rozvode. Nemyslíte si snáď, že je to možné?“
„To neviem, madam – napokon, s Jeho
Výsosťou som sa ešte nestretol, ani so žiadnymi jeho osobnými
priateľmi.“
(Po kratšej odmlke)
„Ale inak táto doba sa mi páči.
Ten... Ten Luther, viete? Je ako Wycliff alebo Hus. Ja som vedela, že
to takto dopadne. Ich výhrady voči cirkvi boli príliš závažné
na to, aby sa dali len tak zmiesť zo stola – nie že by som s nimi
súhlasila, Boh nech ma od toho ochraňuje, aj keď občas majú
pravdu. Vieroučné spory ma ale nezaujímajú až tak ako iné
veci... Počuli ste už o tom, že niektorí lekári začínajú
spochybňovať vedomosti antických lekárov a začínajú všetko
skúmať sami? Je to neuveriteľné, ale stáročné doktríny sa
začínajú rúcať, čo môže byť dobré, ale aj zlé. Veci zatiaľ
ešte nie sú v štádiu, kedy by som to vedela posúdiť.“
„Podľa vás sú pochybnosti dobré?“
„Iste! Nútia vás rozmýšľať a v
tom lepšom prípade aj prísť s múdrym riešením otázok, ktoré
si kladiete. V podporovaní tejto domnienky nebola predchádzajúca
doba, ktorú som ani nevidela odchádzať, dobrá, a tak si myslím,
že do tejto patrím skôr... Som renesančný človek, sire, a
nehanbím sa za to.“
Táto poviedka bola inšpirovaná
piesňou Scarborough Fair, najmä jej verziou od pesničkárskeho dua
Simon & Garfunkel.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára