Kleopatra - 3.časť

Tento seriál má teda určený čas vychádzania - každý utorok... A je tu aj to, na čo ste toľko čakali. Začiatok Kleopatrinej zvodcovskej kariéry tým najelegantnejším spôsobom, a síce otehotnením.

Stredná ríša

Z listu Gaia Iulia Caesara, diktátora rímskej republiky, potomka bohyne Venuše a tak ďalej svojej neteri Atii Prime

Drahé moje dieťa (opusť, že ťa tak volám aj napriek tomu, že si už zrelá žena) v tej Alexandrii sa mi ale dejú veci... A pritom, po Farsale šlo všetko ako po masle! Ten namyslený pajác Pompeius, ten hnusný zradca – porazil som ho na bojovom poli a mal som ho chytiť, dopraviť do Ríma a podrobiť riadnemu súdu... Ale vtedy mi do cesty vbehol ďalší pajác, tentoraz sa tváriaci, že je na mojej strane.

Je to egyptský faraón, volá sa Ptolemaios (ako všetci v poslednom čase) a má len trinásť. Je teda dosť starý na to, aby robil z vlastnej vôle hlúposti a chyby. Jednou z nich bolo – nuž, že popravil Pompeia. Presne tak, sľúbil mu azyl a potom mu jednoducho ufikol hlavu! Ako vieš, aj napriek všetkým úskokom, ktoré som kedy použil na bojovom poli, mimo neho by som takúto podlosť nikdy nebol vykonal, a tak som to, ver či nie, zobral ako urážku. Viem, že by som mu mal byť vďačný, keďže prakticky ukončil občiansku vojnu, ale toto?! Nech už bol Pompeius hocijaký sviniar, kedysi to býval môj priateľ, o tom, čo vykonal pre ríšu, ani nehovoriac (myslím pred občianskou vojnou). Ako iste vieš, nie som vznetlivý muž, teda až na isté výnimky, a bol som ochotný Pompeiovi odpustiť, poslať ho do vyhnanstva, veď vieš, ale v každom prípade mu aspoň poskytnúť spravodlivý súd (spravodlivý, čiže nijakí debilní Cicerónovia), a toto ma patrične pobúrilo. Ty si môj nepochopiteľný hnev určite vysvetlíš tak, že som pre toho starého somára mal stále slabosť, a pripúšťam, že to môže byť pravda, hlavne som sa s ním ale chcel porátať osobne a podľa rímskeho práva. A potom je tu ešte tá ďalšia vec s tou dievčinou.

   Ptolemaios je oficiálne jej manželom, a zároveň je to jeho nevlastná sestra (ako je to medzi faraónmi zvykom). Volá sa Kleopatra a je to odo mňa o niečo mladšia (dobre, tak o dosť mladšia, ale muž môjho majestátu je prirodzeným magnetom na ženy každého veku...) miestna princezná. Musím priznať, má v sebe istý pôvab. Kľaje ako tvoj strýko a v sebe rovnakú rozhodnosť, a dokonca má aj rovnaký nos ako ja. S použitím dostatočného množstva čiernej linky, správnym účesom a dostatočne priesvitnými šatami si to ale jeden ani nevšimne, takže v konečnom dôsledku môžem povedať, že je pekná. Je veľmi zábavná a bystrá, a vôbec, prisahá Rímu absolútnu vernosť, takže ako sa zdá, bude to... Lepšia kráľovná než Ptolemaios a jeho poručníci.

   Skôr, než ma odsúdiš za to, že proti všetkým svojim zvykom myslím svojim rozkrokom, vypočuj si celý príbeh! Prišla do môjho tábora prezlečená za chlapca, nesúc s jedným otrokom veľký koberec, v ktorom bola zabalená zvodne oblečená, nádherná dievčina. Ukázalo sa, že je to otrokyňa, skúsená kurtizána, ktorú mi ponúka ako dar. Tunika údajného sluhu ale nedokázala skryť princeznino pomerne výrazné poprsie a boky, nuž a toto preoblečenie spolu s jej statusom ma zaujalo. Tak ona že je potencionálna kráľovná Egypta? Nepochybne ženská bytosť? Načo mi potom ponúka túto pobehlicu? Ako sa ukázalo, bolo to preto, že je panna a s mužmi prakticky nemá skúsenosti. Kedysi flirtovala s generálom Achillom, no ten je teraz na opačnej strane barikády a ona sa s ním roky nevidela. Keď som jej začal dávať návrhy, namiesto toho, aby ju to pobúrilo alebo potešilo, odpovedala. „To je pekné, pane, ale radšej by som také veci preberala neskôr, a keď hovorím neskôr, tak tým myslí, že teraz na také debiliny nemáme čas!“ Keď odo mňa odchádzala, bola trochu nervózna, ale prísnosť, s akou sa dívala pred seba, odhodlaná venovať sa výlučne vlastným myšlienkam, bola naozaj očarujúca. Obvykle dokážem celkom dobre odhadnúť ľudí, a nemôžem povedať, že by toto dievča bolo zase také výnimočné...

   Ale hej, je iná než ostatné ženy, to nepopieram. Je veľmi vzdelaná, a pritom taká, no, neotesaná, hovorí siedmymi jazykmi, a v každom z nich pozná nejakú mimoriadne hrubú nadávku...Vieš, ako tvoja mamička zvykla hovorievať, že na svete sú tri typy ľudí podľa toho, čo chcú vedieť z cudzieho jazyka ako prvé? Vraj sú takí, čo by sa radi pozdravili, iní, čo sa túžia poďakovať a iní zase len poznať nejaký vulgarizmus. Občas mám pocit, že tá bruneta je tretí typ, pretože vie hrešiť ako legionár aj v rečiach, o ktorých som ani nevedel, že existujú. Na druhej strane, a to musím priznať, vo väčšine z nich má takú širokú slovnú zásobu hovorovú, odbornú i kultivovanú, až by som bol prekvapený, ak by neovládala aspoň zopár vulgarizmov. Odvtedy sme sa stretli trikrát, a ani raz som už nespomenul sex, zato ona ma otravovala s tou kurtizánou... Úprimne, poslal som ju Marcovi Antoniovi, to on je na také veci, ja nie. Tým nechcem povedať, že tvoj strýko je už nemohúci, práve naopak, vo svojich päťdesiatich rokoch má pozoruhodnú výdrž (ale to si asi nepotrebovala vedieť) nezáujem sa týka čisto mojej duše – a očarením tou Kleopatrou. Veď ktorý zo svetových kráľov, satrapov a iných podobných existencií sa mohol pochváliť tým, že spal so suverénnou panovníčkou? No nijaký, aj keď sa čosi šepká o vládcovi malého kráľovstva kdesi pri Sýrií a nejakej africkej kráľovej, ale to je len taká perlička a viac-menej legenda.

   Čo je ale pre túto chvíľu podstatné – Egypt by sa mohol stať verným spojencom Ríma, ak by som len dokázal tomu dievčaťu vyhrať vojnu... A to si píš, že veľký Caesar toto dokáže! Nuž a skôr, než začneš mrmlať čosi o mojom prehnanom egu, len si spomeň na Vercingetorixa, na Iberov a vôbec na všetky tie vojny, ktoré som vybojoval! Na tie víťazstvá, ktorých som dosiahol! Možno som mal trochu problémy s Britmi, ale to preto, že som sa príliš nesnažil. Toto bude hračka, a ak aj nie, zvládnem to! Senátu poviem, že idem pomstiť smrť nášho generála a podporiť Rímu priateľského panovníka, proti čomu nemôžu nič namietať (od Farsaly si aj tak nemôžu príliš vyskakovať). A ja si onedlho pripíšem ďalšie úspešné ťaženie. Pompeia mi tu nikto dekapitovať nebude, to si píš!

S pozdravom tvoj strýko

P.S. Nie, tvoje náušnice mladý Brutus nemá, a čo, že jeho matka je mrcha?! Myslíš, že on sa stará o také babské záležitosti?! Ja viem, že sa zbližuje s mojimi nepriateľmi, ale to predsa ešte neznamená, že sa bude zbližovať aj so svojou materou!

Z denníka Kleopatry VII., kráľovnej Egypta

(dátum zodpovedajúci nášmu 6. októbru 48 pred n.l.)

Tak, a urobila som to. Po dvoch mesiacoch som zvážila všetky pre a proti a zistila som, že nemám nijaký dôvod odmietať. Iste, bolo to rýchle a špinavé, ale to je aj osud, ktorý plánujem pre mladšieho Ptolemaia. Keď som sa stala kráľovnou, vedela som, že také veci prídu, teda rýchle a špinavé... To je fuk.

   Tak som sa vyspala s Caesarom. Dobre, je asi o tridsať rokov starší a za život mal viac mileniek než ja kusov spodnej bielizne za celý život. Veď aj je na svete dlhšie než ja, a navyše je mocný a bohatý, čo samo o sebe mu dokáže zabezpečiť nepretržitý prísun ctižiadostivých čubiek. Prečo sa s ním ale zahadzujem ja? Lebo som tiež ctižiadostivá čubka, aj keď nie v takom zmysle ako zvyšok jeho bývalých. Hovorí sa, že v mladosti bol síce chudobný (prvú slušnú prácu dostal až ako tridsaťročný, dovtedy si naškrabával peniaze zo svojho mizerného právnického platu), ale zato veľmi pekný. Videla som každý záhyb na jeho tvári a osobne tomu príliš neverím.

   No a aký bol? To viete, že vo vojnovej zóne nemá človek príliš veľa času a nálady na nežnosti. Proste ma vyzliekol, poprosil ma, aby som roztiahla nohy (ešte predtým mi dal najmizernejší bozk, aký si viete predstaviť, ale to sem nepatrí) a urobil to. Dosť sa ponáhľal, a z nejakého dôvodu bol sklamaný, že som to brala tak pragmaticky. A čo by chcel, aby som jačala od rozkoše aj napriek tomu, že to všetko tak odflákol?! Podľa jednej z prostitútok, z ktorými sa priatelím, to mohlo byť horšie, ale aj lepšie. A o dosť... Na druhej strane, asi jeho myseľ zamestnávalo niečo iné ako ohľady na svoju milenku.

   Naša vojenská situácia je dosť komplikovaná, šťastie sa síce nedávno naklonilo na našu stranu, ale Achilles sa nechce vzdať (to je celý on, bastard jeden) a robí jednu hlúposť za druhou. Pritom by sa tomu všetkému mohli vyhnúť, ak by súhlasili s Caesarovým počiatočným návrhom vrátiť všetko do pôvodného stavu – totiž uznať ma za Ptolemaiovu spoluvládkyňu, pretože presne tak si to môj otec prial! Ale Egypťania sa zrazu obrátili proti mne (evidentne ich poštval Achilles, ktorý po tom napokon vždy vedel chodiť), pretože sa začali šíriť zvesti, že plánujem zavraždiť Ptolemaia (čo by inač nebol zlý nápad) a pripojiť Egypt k Rímskej ríši (čo by som zase nikdy neurobila, lebo medzi spojenectvom a vazalstvom je tak trochu rozdiel...). Vtedy sa do veci vložila Arsinoé, zjavne niekým zblbnutá, a vyhlásila sa za spolukráľovnú. Dokonca sa vraj plánovala vydať za Ptolemaia, len čo by ma popravili! Tak do toho spadla aj moja malá sestrička. Po tej eskapáde s nožom sa ani nečudujem – musí ma za to nenávidieť, a to ani nehovorím o tom, že som ju so sebou ťahala ako rukojemníčku do Pelusia. To ale neznamená, že si nevyhnutne musela takto podpísať rozsudok smrti. Bude mi jej ľúto... Alebo vlastne nebude. Už to dávno nie je to milé, sladké dievčatko, ktoré som chránila počas tej veci s Berenikou – to mi dokázala dostatočne presvedčivo. A ja nebudem mať nijaké výčitky, že sa jej zbavujem, ako by som to urobila s akýmkoľvek nepriateľom...

Zápisky o egyptskej vojne, nedokončený rukopis, in: Zápisky o občianskej vojne (G. I. Caesar)

Veci sa v tom čase zbehli až prirýchlo. 31. januára sa kráľ-dieťa Ptolemaios Theos Filopator, trinásty toho mena, utopil v rieke, keď sa snažil ujsť pred našou armádou. Bola to skutočne smutná smrť pre takého mladého chlapca. Mal len pätnásť rokov […] Kleopatrina mladšia sestra Arsinoé sa takisto pokúsila o útek, no ten jej bol úspešný. Aj ona bola veľmi mladá, len šestnásťročná. Jej sestra ju plánovala nájsť, privliecť do Alexandrie a popraviť, no tento plán som jej nedovolil uskutočniť. […] Musel som novej kráľovnej dohovárať [po skončení vojny], aby neprovokovala obyvateľstvo Egypta tým, že by zabila mladú princeznú, a miesto toho som ju prinútil zariadiť Arsinoé pohodlné živobytie v jednom z chrámov v Malej Ázií. Princezná tak bola v exile, mimo dosahu všetkých potenciálnych spojencov, a pritom živá a zdravá. V prípade tohto dievčaťa, príliš mladého na to, aby mohlo byť brané na zodpovednosť za svoje činy, som teda prejavil svoju veľkorysosť. Zato kráľovná ma vydesila tým, ako silno trvala na tom, že jej mladučká sestra musí zomrieť. Rozprávala mi o svojich dvoch sestrách, Kleopatre a Berenike […] Zdalo sa, že ju táto udalosť veľmi poznamenala, no ja som jej nemohol dovoliť, aby jej súkromné fóbie zatienili myseľ štátnika a donútili ju urobiť niečo také nedomyslené a navyše kruté. Samozrejme, k ostatným nepriateľským veliteľom sme nemohli byť takí milosrdní, ani ja, ani ona. Achillas bol popravený hneď po tom, čo sa všetko skončilo. […] Presvedčil som Kleopatru, aby sa vydala za svojho ďalšieho brata, tiež Ptolemaia, ktorý bol štrnástym toho mena a ktorý bol od svojho predchodcu o dva roky mladší. Chlapec spočiatku protestoval, no nakoniec nemal inú možnosť ako sa podriadiť – v opačnom prípade, a to si uvedomoval, by ho čakala smrť. Ak by bolo po vôli jeho sestry, dlho by nežil tak či tak, no ja som jej v tom osobne zabránil. Nechcel som žiadne ďalšie zbytočné vraždy ani podobné špinavosti, a alexandrijčanov by náhla smrť posledného mužského Ptolemaiovca určite pobúrila. Kráľovnine obavy som ale chápal – v tom čase totiž čakala dieťa a obávala sa nielen o svoj život, ale oňho. Ubezpečil som ju však, že ju ochránim. Dal som jej slovo ako rímsky diktátor a reprezentant ríše, ale aj ako muž, ktorý k nej cítil mimoriadnu úctu a priateľské city. Napriek všetkým klebetám som nič z toho všetkého nerobil pre ňu: koniec koncov, z jej vlády profitoval nielen egyptský, ale aj rímsky ľud, pretože týmto aktom bol zaistený obchod z obilím. Mali sme záruku pre prípad hladomorov, a to ani nespomínam iné obchodné a strategické výhody...

Z denníka Kleopatry VII., 15. apríl 47 pred n.l.

Už to nemôžem ďalej skrývať. Vojna sa síce skončila, to je pravda, a o mne a Caesarovi si doslova čvirikajú vrabce na streche, ale toto náš pomer definitívne potvrdí. On síce bude zapierať, ale aj tak mu nikto neuverí. Ako sa to mohlo stať hneď na prvý raz?!

Popravde, myslím, že podľa neho to ani nie je jeho. Na jeho mieste by som tiež bola nedôverčivá, ale čo fakt, že som bola v čase stretnutia s ním panna? To je myslím silný argument pre jeho otcovstvo. Aj keď to samozrejme nie je všeobecne známe a veľký Caesar to do sveta roztrubovať určite nebude, hoci keď sa vráti do Ríma, nejaký ten žartík o tom, ako nedobyl krajinu, ale zato kráľovnú, si určite neodpustí, bastard... Som v silnom pokušení vydať naňho zatykač len kvôli tomu popieraniu, ale musím si zachovať chladnú hlavu a nekomplikovať veci ešte viac. Napokon, som teraz jediná vládkyňa, či nie? Nikto by si nemal dovoliť mať nejaké blbé poznámky. Alexia mi dnes ráno pripomenula, že narodenie dieťaťa je radostná udalosť a že by som sa na to mala tešiť. Poslala som ju do čerta. Aj moja matka umrela pri pôrode, tak nech mi tu nerozpráva o radosti! Na malé napokon beztak nebudem mať príliš veľa času kvôli štátnickým záležitostiam. Jeho otec sa na nás určite vykašle (teda nie že by sme ho potrebovali, to iste nie...), ale teraz, keď som kráľovnou, mám isté, hm, možnosti... V konečnom dôsledku je to lepšie, ako keby som otehotnela mimo manželstva trebárs ako dcéra chudobného roľníka. Moju povesť to ale určite poškodí, o tom žiadna.

Gaius (ehm, ehm) je znepokojený, odkedy sa to dozvedel. Jeho počiatočná vášeň trochu ochladla a do sexu ho musím vždy nejako dotlačiť, čo pravda neznamená, že by sa mi celkom vyhýbal Pravdu povediac, myslím, že ma začína zbožňovať. Kecá o tom, že mám najkrajšie boky na svete a že zbožňuje moje vlasy, ale v skutočnosti sa len bojí priznať, že prvý raz stretol ženu rovnako bystrú ako on sám – a je z toho nadšený. Vyhľadáva každú príležitosť na to byť so mnou, ale nie vždy mu ide len o sex.

   No a ja? Zbožňujem to. Občas je síce trochu otravný, ale je to rozumný chlap a dá si povedať. Inak je to celkom príjemný spoločník, ak mám pravda čas. Zatiaľ čo ja sa s ním bavím o filozofií, on mi dáva kurzy diplomacie. Myslím, že ho začínam obdivovať – je to síce chvastúň, ale na rozdiel od ostatných sa aj má čím chváliť. Je to egocentrik, pravda, ale veľmi rozvážny, predvídavý a, bohovia, to jeho sebaovládanie! Občas rozmýšľam nad tým, že by bolo zaujímavé mať takého nepriateľa. Na druhej strane, ak by mal aj rovnaké skúsenosti, celkom určite by som to neprežila. Rozprával mi o svojich predchádzajúcich skúsenostiach z bojov a ja začínam mať pocit, že je to génius. A pokiaľ ide o sex, ako som už písala predtým, veci sa naozaj, ehm, zlepšili... Ak mám byť úprimná, vzťah so sukničkárom má svoje prednosti čo sa tejto veci týka, hlavne pokiaľ ide o skúsenosti. Skutočne, bojisko nie je jediné pole, kde zažil viac, než by sa patrilo! Ale aby som zbytočne nekecala o nie až takých podstatných veciach, s hrdosťou oznamujem svetu, že začínam vládnuť.

   Po tom, čo som sa zbavila starej garde, našla som si nových podporovateľov. Trochu ma prekvapilo, že taký významný učenec ako Malpigius, ktorý je stúpencom Aristotela (vrátane tých nezmyslov o ženách ako nepodarených mužoch – aj keď vzhľad mojej maličkosti túto teóriu podporuje) sa po jedinej diskusií, ktorej som sa zúčastnila ako diváčka, stal mojim fanúšikom. Áno, kráľovná Egypta je sčítaná. No a? Bol by hriech takou nebyť, zvlášť teraz, keď sa ríša pomaly rúti do záhuby. Ďalším mojim podporovateľom je učenec možno ešte významnejší – Sosigenes, aj keď tu podporujem skôr ja jeho. Mnohí hovoria – Sosigenes je astronómia, aj keď ja osobne by som sa s ním dokázala do krvi pohádať o astrologických záležitostiach. Nie som fanúšikom veštenia, ale astrológia mi pripadá seriózna. Ďalej je tu tá vec so súhvezdiami... On ma ale vždy uzemní poznámkou. „Kto je tu kráľovná? A kto zase astronóm?!“ Má pravdu, ja nie som odborník. V každom prípade, ako sa zdá, členovia alexandrijskej Akadémie ma zbožňujú a ja nie som ten pravý človek, ktorý by im to mal vyhovárať.

   Nedávno, napríklad, som sa inkognito zúčastnila medicínskej prednáške. Bolo celkom zábavné uvedomiť si, že posledná žena, ktorá sa podobnej akcie zúčastnila, sa prezradila tak, že odpadla, a ja nič... Asi som sa od tej veci s Berenikou zocelila. Je to trochu desivé, ale zvaľujem to na účasť na bojoch o Alexandriu. Na prednáške som bola kvôli svojmu stavu, chcela som totiž vedieť, čo ma čaká. Bolo to trochu sklamanie, keďže ako sa ukázalo, aj staré baby vedia o tehotenstve viac než lekári. Ony už totiž majú čosi odrodené, zatiaľ čo lekári sa stále len pitvú v mŕtvolách. Pokazilo mi to celý deň, a náladu som si nedokázala spraviť ani návštevou v milencovej izbe. Nech mi Gaius (he, he) odpustí, že ho takto volám, ale je to celkom legitímne označenie, aj keď neveľmi dôstojné pre dobyvateľa Galie.

   Jedna z mojich dvorných dám mi po večeri dávala s vážnou tvárou lekcie z miešania parfumov. Výrobou domácej kozmetiky som sa začala zaoberať už v exile a teraz je to jedna z mojich tajných záľub. Tou ďalšou je štúdium všemožnej serióznej vedy a... No, dráždenie Caesara. Začínam uvažovať, že by som si obzrela krajinu a jeho pozvala so sebou. Plavba po Níle, možno? Len dúfam, že nestrávim celý ten čas s ním... Napokon, inšpekčná cesta je pre nového vládcu celkom logickým krokom. Že je to len výhovorka na výlet loďkou aj s Jeho Najsvetovejšou Výsosťou? Možno. Beztak už potrebujem vypnúť, prečistiť si hlavu, možno si trochu užiť, človek nemôže stále pracovať. A napokon, ktovie, moje brucho už nadobúda hrozivé rozmery, a rodiť za závesmi honosnej veslice, ďaleko od všetkých klebetníkov, by nebol zlý nápad. Samozrejme, potrebujem lekársky sprievod a tak podobne, ale všetko sa dá zaobstarať, veď vieš. Zvlášť ak ste panovníčkou Egypta a za chrbtom máte najvyššieho rímskeho diktátora.

Z listu pani Sobeknofret, dojky Ptolemaia XV., svojej mladšej sestre Tachuit

Tak a teraz sme tu so sesternicou Satamon, celkom zmätené a najnovšie prelomiace mlčanie. Jej Výsosť totiž porodila chlapca, hoci jej manžel je ešte sotva mužom, a tak si vieš predstaviť, aký to spôsobí rozruch – zvlášť ak zvážime, koľko času trávi s tým rímskym vládcom! Iste si zvedavá, čo je to za človeka, a máš šťastie, pretože si sestrou ženy, ktorá o tom vie z prvej ruky.

   Keď som ho prvý raz videla, nezdal sa mi ktovieako vznešený, aj keď mal dobré spôsoby a pokojné vystupovanie. Nevysoký, ale ani vyslovene zakrpatený, s veľkým nosom (ale taký tu má každý druhý chlap, takže ja som na ne zvyknutá), oči dosť veľké a modré, vlasy sivé a medzi nimi – plešina! Jednoducho obyčajný päťdesiatnik. Na svoj vzhľad je dosť háklivý: ustavične nosí rímsku vojenskú uniformu, aby bolo jeho rastúce brucho menej viditeľné, a vlasy si dáva začesávať tak, aby tú plešinu zakryl. Nerozumiem mu ani slovo, pretože nevie po egyptsky, ale s našou paňou sa občas rozprávajú po grécky, a tento jazyk celkom ovládam. Zdá sa, že je to veľmi bystrý muž, aj keď namyslený – no pokiaľ je to naozaj taký veľký vojvodca, ako sa o ňom hovorí, zrejme má byť prečo. Naša pani na ňom v poslednom čase visí. S výnimkou niekoľkých hodín do dňa, kedy musí riešiť tajné štátne záležitosti, sa od neho ani nepohne, a priznám sa, bol to spočiatku veľmi zvláštny pohľad – mocná a nezávislá kráľovná, ktorá nepripustí k moci nikoho iného, chodí ako pes za mužom o tridsať rokov starším a nie práve príťažlivým! Láska je ale slepá, a obzvlášť tá prvá... Za všetko hovorí jeden incident, keď sa jej jedna z jej dvorných dám, slečna z Magnesie menom Alexia, spýtala, čo na Caesarovi vidí, že ho teraz, keď už je jej pozícia na tróne zaistená, nepošle pekne domov. Väčšina takých mladých žien by na takúto otázku odpovedala (samozrejme, keby nešlo o päťdesiatročného Caesara) „ale on je taký krásny!“, no ona podobne obdivným tónom naopak zatiahla „ale ja sa od neho môžem toľko naučiť!“. Netvrdím zase, že to nie je pravda, pretože podľa všetkého má v politike aj v armáde za sebou dlhú prax, a podľa kráľovnej šlo kedysi o muža z neveľmi významného rodu, ktorý sa postupne dopracoval vďaka svojej inteligencií a odolnosti na absolútneho vládcu Ríma. To je aj dôvod, prečo jeho krajania zatiaľ nenaliehajú, aby sa vrátil domov. Inak by totiž, samozrejme, vyjadrili svoje pohoršenie nad tým, že ich panovník (alebo čo vlastne, jeho status mi nie je celkom zrejmý) trávi toľko času mimo Ríma s milenkou. Nech je ako chce, vždy sa môže vyhovoriť, že si chce ešte užiť svojho jediného potomka (kedysi mal vraj dcéru, ale tá zomrela mladá). To by mali pochopiť aj Rimania.

   Naša pani porodila krátko po tom, čo sa vrátila z cesty po Níle. Možno aj k tebe sa dostali klebety o rozprávkovom luxuse počas plavby, hoci možno prehnané, a je pravda, že na tento podnik sa vyhodilo veľa peňazí a že tu bolo naozaj rušno. Je tu ale jedna vec, ktorú ti zrejme všetky zvesti zamlčia a ktorú by si možno chcela vedieť tiež: naša pani si to príliš neužila. Všetci tí herci, hudobníci, tanečnice a kúzelníci ju nedokázali vytrhnúť z permanentnej nervozity, a dalo sa povedať, že šlo len o zábavu rímskeho vladára, nie kráľovnej Egypta. Ona počas celej plavby sedela kdesi v kúte, a ak sa nemiešala do organizačných vecí (ktorými predtým sama poverila niekoľkých dvoranov) stránila sa spoločnosti a držala sa za brucho. Napokon, pokiaľ chceš vedieť môj názor, prázdniny v poslednom trimestri tehotenstva nie sú dobrý nápad. V takýchto prípadoch Satamon, ktorá ako pôrodná babica by o takých veciach mala niečo vedieť, neodporúča ani vychádzať z domu, alebo aspoň mimo domu neprespávať. Našu pani trápili žalúdočné ťažkosti, opuchnuté členky a kaziace sa zuby, jednoducho to všetko, čo by si aj ty od ženy tesne pred pôrodom očakávala. Myslím, že s Caesarom tam šla len preto, lebo sa bála nechávať ho sama s množstvom pekných slúžok a tak podobne, a možno to ani nepovažovala za vhodné, nechať svojho hosťa samotného na taký dlhý čas. Nakoniec, ktovie, či by on bez nej vôbec išiel.

   Z plavby sa naša pani vrátila krátko pred pôrodom, takže Satamon ani ja sme celý ten čas vlastne nič nerobili, aj keď sesternica často musela utešovať ťažkosťami pokročilého tehotenstva zdeptanú kráľovnú. Keď to nakoniec prišlo, Jej Výsosť dostala náhly záchvat paniky. Mala si to vidieť, drahá sestrička – veľká panovníčka plakala, kričala a prosila o milosť... Väčší strach by nemohla mať, ani keby jej niekto držal meč na krku! Na jej obranu musím podotknúť, že podobné prípady poznám. Ženy, ktoré zažili smrť príbuznej pri pôrode (obzvlášť matky, ako v tomto prípade), mávajú sklony byť z prvého dieťaťa vystrašené, čo sa dá celkom pochopiť. Nakoniec je ale naša pani živá a zdravá, dokonca aj pôrod prebehol celkom normálne. A tak sme sa nakoniec dostali k tomu, že máme princa.

Neviem, kto je otcom – možno Caesar, a vlastne to potvrdzujú aj klebety, ktoré dieťa pripisujú práve jemu. Dieťa má jemné čierne vlásky a modré oči, nuž a vzhľadom na to, že má len dva mesiace, sa toho o ňom veľa povedať nedá. Zároveň nevykazuje nijaké známky toho, že by bolo nejakým spôsobom nenormálne – kŕmi sa, plače a myká ručičkami a nožičkami, a inak vlastne sotva robí niečo iné. Naša pani Ptolemaia chodí pozrieť večer, kde ho občas pochová a uloží ho spať, ale všetku špinavú prácu s kojením a prebaľovaním prenecháva mne. Napokon, ani zosnulá kráľovná Tryféna údajne nebola iná, a všetky jej predchodkyne takisto. Caesar sa o malého zaujíma viac, možno preto, lebo má v pláne čoskoro odísť do Ríma. Údajne nejaké problémy s jeho zástupcom... Akýmsi Marcom Antoniom. V poslednom čase sa naňho neustále sťažuje. „Je to hrozný babrák. Dobrý vojak, vynikajúci vojvodca a stratég, ale neskutočný babrák.“ mrmle si popod noc a domnieva sa, že ho nikto nepočuje...

   Kráľovná samozrejme nechce, aby odišiel, ale vie, čo je jej štátnickou povinnosťou, a tak ho zrejme nechá ísť. Myslím, že jej jeho odchod zlomí srdce, a nič na tom nemení ani fakt, že už je ženatý s akousi Calpurniou. Ale vieš, akí sú títo vládcovia, a Caesara sprevádza povesť chlípnika. Veď aj Ptolemaios Auletes – nech je jeho duša ľahšia než pierko Maat! – mal rád ženskú spoločnosť, bohužiaľ len na celkom nevhodných miestach, ako je posteľ či kúpeľ. Caesar ju, ak už nič iné, dokáže oceniť aj pri stole. Nezdá sa, že by bol do kráľovnej naozaj zamilovaný, ale celkom očividne s ňou trávi čas celkom rád. Spolu tvoria zaujímavý tandem: mladá, nádejná panovníčka, a starší cudzinec, politický veterán. No, uvidíme, ako sa to nakoniec vyvinie, možno že nijako.

   Pokiaľ ide o mňa, môj život je snáď ešte menej zaujímavý ako ten malého Ptolemaia. Jednoducho si plním svoje povinnosti dojky, to je všetko. Satamonina práca sa tu už skončila, takže sa teraz vracia domov, a hoci viem, že vám iste napíše, dávam vám to na vedomie, keby náhodou zase nechávala veci na poslednú chvíľu. Inak vás samozrejme pozdravujem, a odkážte môjmu bratovi...