Kleopatra - 4.časť

Druhé prechodné obdobie

Z denníka Kleopatry VII., kráľovnej Egypta

február, rok 44 pred n.l.

Tento môj výlet nevyzerá dobre. Že tá socha Venuše naštve toľko ľudí bolo zrejmé, ale Caesar si nedal povedať, tak čo mám robiť. Horšie je to s miestnou spoločnosťou, ktorá je nepríjemná aj bez toho, aby ich človek provokoval nejakými sochami. Úprimne, v živote som stretla kopec idiotov, ale aby ich bolo tak veľa na jednom mieste ako tu...

Môj počiatočný úžas z Ríma sa už pominul. Mesto je síce veľké, ale zároveň preplnené, možno je bohaté, no rovnako ako tam u nás sú tu bedári, a ani ľudia nie sú o nič rozumnejší! Ich systém vlády mi spočiatku nepripadal zlý, napokon, aj v Aténach to mali podobne, myslela som si. Nie, nemali. Aténčania, hrdí to ľudia, by nikdy nepripustili vládu „ľudu“, ktorým sa myslí len partia nafúkaných idiotov, menovite Cicera a jeho príbuzných a kamarátov. Keď Aténčania zakladali svoje rovnostárske zriadenie, robili tak v nádeji, že si niekoľko vznešených rodov neukradne všetku moc pre seba, že ľudia si skutočne budú vládnuť sami (otroci sa tak akosi nepočítajú a na podceňovanie svojho pohlavia som si už dávno zvykla). Nemám nič proti oligarchií, ba ani proti despocií, veď aj ja vládnem svojej krajine sama, ó, Izis, ale to len preto, že viem, ako dobre to všetko dokáže fungovať. Králi Perzie boli despotami, a darilo sa im – mnoho mestských štátov v Grécku bolo oligarchiami a darilo sa im tiež. To ale boli k svojim občanom úprimní, normálne im na rovinu a bez obalu povedali (alebo aspoň sochami a náboženskými ceremóniami ukázali) „Ja som tu pán a boh, vládca tejto krajiny, a nikto iný nemá právo sa mi fušovať do remesla!“ A toto Caesar neurobil. Vládne si ríši, čo vedia ešte aj tam u nás, a aký že to má titul?! „Doživotný diktátor“, u Rimanov čosi ako „doživotný správca“... Nemá postavenú jedinú sochu (dokonca podobné návrhy z úst bystrejších občanov odmieta) a republika oficiálne stále existuje. A pred ním bola štátna moc dokonca rozdrobená medzi niekoľko rodov „patricijov“ bez toho, aby sa to niekto opovážil nazvať oligarchiou. Rimania sú buď tupci, alebo je im to všetko jedno (čo mohol byť za občianskej vojny celkom rozumný postoj!). A tento štát že má vládnuť svetu! Matka Hathor, veď Rimania nemajú jasno ani vo svojom vlastnom politickom systéme...!

Na druhej strane, stretla som aj rozumných ľudí – pani Calpurniu, napríklad. Keď sme sa stretli v mojej vile na jednej hostine pre ženy tých „patricijov“, cítila som sa trochu trápne, ale ona že sa nemám ošívať osloviť ju a že ona si už dávno zvykla. „Čudujem sa, že takých ako vy nie je viac!“ mrmlala. „Totiž takých, o ktorých sa verejne vie a ktoré mu porodili dieťa. Hovorí sa, že môj manžel spal aj s Cicerónovou manželkou“ (významne sa pozrela na pani Terentiu, už asi štyridsaťročnú, ale stále šarmantnú). „Veď viete, že sa s ňou rozviedol...“

Calpurnia je bystrejšia, než sa zdá na prvý pohľad. V podstate sa ma snažila varovať pred zarytými nepriateľmi svojho manžela. Ja blbá som to nepochopila, a tak som sa musela stretnúť s tým poodiatym Cicerom osobne. Úprimne povedané, nenávidím ho zo všetkých miestnych snobov asi najviac. Len málokto mi tu prejavuje úprimnú priazeň, stretávam len nepriateľov a pätolízačov, ale na to som si už zvykla z Egypta, veď som, dočerta, nejaká kráľovná! Cicero? Patrí síce medzi tých úprimných nepriateľov, ale svojou debilnosťou prekoná aj tých najhorších riťolezcov. On si myslí, že je záchranca Ríma či čo, a to ešte pred Caesarom...A tak, keď som medzi miestnymi rozšírila správu o otcovstve môjho Ptolemaia, stal sa, prirodzene, mojim nepriateľom. Ale to nie je ešte to najhoršie na jeho charaktere – veď dobré úmysly má kdekto, dokonca aj úplní idioti... Nie, on je ešte k tomu hrozne patetický. Iste, je to rétor, rečník, na čom by nebolo nič zlé, keby nehovoril v jednom kuse, ako keby stál na pódiu a odžalovával najvyberanejším štýlom svojich nepriateľov z hrozných zločinov. Občas je až smiešny, ale väčšinou iba neskutočne trápny. Po pár stretnutiach som sa dostala do stavu, kedy ho chcem hlboko vnútri nakopať do zadku ešte predtým, než otvorí ústa. Ach, radšej za mu budem vyhýbať. Bude to lepšie pre moje nervy...

Caesar, môj úbohý milenec, s ktorým som sa stretla po troch rokoch, je ešte zvädnutejší, než si ho pamätám. Je mi ho tak trochu ľúto – keď som to s ním chcela znova robiť, na nič sa nezmohol, a to je ešte jeho najmenší problém. Bolia ho kĺby, trápi ho reuma, najmä takto v zime... Nuž, darmo je, už má päťdesiatšesť a dlhé roky tvrdej práce ho zničili. Napriek tomu sa so mnou rád rozpráva a tvrdí, že ma ešte stále miluje. Trochu ma to sklamalo, pretože mnohých svojim exfrajerkám hovorí to isté. Neviem, či mám byť urazená, alebo sa naňho vykašľať – prvé mesiace po jeho odchode som preplakala, ale to už bolo dávno. Teraz mi už na ňom príliš nezáleží, aspoň pokiaľ nejde o môjho syna. Stále sa s ním cítim dobre a stále je to asi jediný človek, ktorý je ku mne vždy až príliš úprimný, ale... No, čaro je preč. Moja prvá láska sa stratila. Momentálne žijem už tri roky v celibáte a o mužov nejavím nijaký záujem, aj napriek návrhom rady na to, aby sme s malým Ptolemaiom naplnili manželstvo... Cha, to určite! Musím sa ešte rozhodnúť, čo s tým chlapcom urobím – skúsim ho pretiahnuť na svoju stranu skôr, než sa to podarí Arsinoé, ale nedávam tomu veľké nádeje. A trochu sa bojím aj o malého. Teraz, napokon, už nebojujem len za seba...

Z listu Marca Tullia Cicera svojej sestre Fabií, jar roku 44 pred n.l.Tak nám tu zase raz panuje pekný zmätok, drahá sestrička. Čo sme ale čakali, keď bol zabitý najmocnejší muž Ríma? Nie práve najbystrejší ani najschopnejší, ale v každom prípade najmocnejší. Ach, aké to nešťastie, takmer nám vládol tento človek... No našťastie nám bohovia dožičili spravodlivosti a zbavili nás tohto tyrana. Nie, nebol som do tohto komplotu zapletený, no ako všetci dobrí a verní občania Ríma, i ja som si želal koniec Caesarovej krutovlády a návrat starých dobrých čias republiky, nuž a toto úprimné želanie sa mi teraz splnilo. Ako všetci milovníci slobody, i ja som dúfal v návrat časov Brutových a Scipiónových, kedy ešte slová vážených mužov ako Servilius Casca či Tullius Cimber ešte niečo znamenali. Teraz nám snáď svitne nová éra...
[…] Potom je tu ešte tá vec s kráľovnou Egypta. Ide o veľmi inteligentnú a premýšľavú ženu, no narodila sa v Oriente, zemi tyranov, a ako taká je zvyknutá na despociu a podrobenie sa všetkých občanov jedinému vládcovi. Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá, tak aj tyran tyrana – a ju si našiel ten prekliaty Caesar. Vševediaci bohovia, Jupiter, kráľ Olympu, i Janus, čo štyrmi očami vidí do všetkých svetových strán, tí všetci sú si vedomí, ako tú ženskú nenávidím. O to viac, že mu porodila nezákonného syna. Pravda, podľa nášho práva Caesar (keďže ho zbabelo zaprel) nie je jeho otcom, či ho už splodil alebo nie, no tá nafúkaná cudzinka sa nezdráha vyhlasovať ho za právoplatného dediča Ríma – akoby naše slávne mesto a ríša niekedy patrili tomu uzurpátorovi, ktorým sa nechala zneuctiť! Keď si nechala vysvetliť Caesarovu skutočnú pozíciu v štáte, len spokojne prikývla a povedala „Tak tomu rozumiem, ctení páni. Ak vás môžem o niečo poprosiť, nechajte ma vo vile ešte deň či dva – a potom sa zbalím a odídem.“ Toľko jej sľuby – ale dá sa im dôverovať?

Opäť denník Kleopatry

Tak, a balím kufre! Nechcú ma tu a nijaké povinnosti ma tu neviažu. Navyše mám pocit, že moji mladší súrodenci môžu v mojej neprítomnosti dostávať nejaké nebezpečné nápady. Istota je istota.

Prvé dni po Ceasarovej smrti som bola zúfalá, pretože som očakávala nepokoje a útoky na svoju osobu, ale situácia sa vyvíja prekvapujúco pokojne, aspoň na uliciach. V senáte je to, pravda iné, ako som zistila od viacerých informátorov, ale to dokážem nejako zvládnuť. Uvedomujem si, že ako Caesarovu milenku má tu nikto nemá rád (Calpurnia a iné rímske paničky sa nerátajú, keďže nemajú prakticky nijakú moc), ale budú si na mňa musieť zvyknúť, pretože ešte stále som egyptská kráľovná, a plánujem to aj dokázať, dočerta! Môj manžel Ptolemaios ochorel na úplavicu, čo mi rozhodne hrá do kariet, a ak by ho tá vec náhodou nezabila, zopár mojich verných sa o to postará. Uštipnutie hadom, možno? Udusenie vankúšom? To je v podstate jedno, ten mladík musí zomrieť do leta, to vám prisahám. S Arsinoé si to ešte vybavím, ale zatiaľ mám dôležitejšie starosti ako polozabudnutú pretendentku. Napokon, situácia doma je stabilizovaná, a tak by moje kroky mali smerovať práve tam.

Sľúbila som niekoľkým miestnym dámam, že im budem písať, aby vedeli, že sme ešte stále priateľky, aj keď neviem, či budem mať čas. Malý sa už teší domov a sťažuje sa, že je tu hrozný hluk. Snažím sa byť naňho prísna, ale občas je to naozaj ťažké. Je to očarujúce dieťa, veľmi bystré, s veľkými modrými očami, a podľa mňa je to jedno z najinteligentnejších, aké som kedy stretla. Dokonca sa v troch rokoch už naučil klamať... Občas mi pripomína staršieho Ptolemaia, pretože sa z neho časom stáva malý nedôveryhodný vyčuranec, a zo všetkých problémov sa vie vykecať. Chlapče, z teba raz bude diplomatický talent, to ti prisahám... Pokiaľ to môžem čo len trochu posúdiť, má to po otcovi, napokon, Caesar, nech sú mu dopriate Elyzejské polia, nebol len vojakom, ale predovšetkým politikom...

Keď už sme pri tom, zopár Rimanov, ktorí sa považujú za jeho dedičov, za mnou chodí a vypytuje sa, či sa náhodou nepridám na ich stranu v blížiacom sa konflikte medzi republikánmi a Caesarovými fanúšikmi. Som za tých fanúšikov, aspoň morálne, ale verejne by som to nepriznala, kým by som naozaj nemusela. Snažím sa ostať nestranná, Egypt nakoniec stále má nejaké problémy najmä ekonomického rázu, a ja ich budem musieť po návrate riešiť – a tiež sa so svojim dvorom, samozrejme, uskromniť. No čo už. Caesarovu stranu vedú takí traja mladí, sympatickí muži, nejaký Antonius, nejaký Lepidus a mne z posledných mesiacov dobre známy Gaius Octavius, syn jednej z Caesarových neterí (už neviem ktorej, lebo ich mal tri a každá z nich sa volala Atia, dokonca sám Caesar ich tituloval Atia Prima, Secunda a Tertia, čiže Atia Prvá, Druhá a Tretia). Ten má síce len devätnásť, je mladý a plný nadšenia, ale zato v sebe nezaprie rímskeho hrdloreza. Zo strýkovej smrti je viac naštvaný ako smutný, a sľubuje, že dá verejne popraviť každého zo sprisahancov. Milé. Povedala som mu, že to by musel vyvraždiť polovicu patricijov Ríma, a keby to nebola politická samovražda, aj by som mu to schválila. Svojho veľkého strýka nekriticky zbožňuje aj po jeho smrti, takže rozhovory s ním mi dodávajú blahosklonný pocit veľkého politika, ktorý sa rozpráva so zelenáčom. Na druhej strane má celkom zjavne istý potenciál, aj keď aj môj chlapec je zdatnejší klamár. Povedala som mu, že presvedčivo zavádzať protivníka je jedna z kľúčových zručností politika a on na to, že som príliš cynická. Aké zlaté... Odpovedala som mu, že si k politike zjavne ani nepričuchol a že ďalšie mesiace preňho budú tvrdé. Nakoniec som mu poradila, aby poslúchal Antonia a Lepida, pretože je ešte príliš mladý. Keď celkom správne poznamenal, že som od neho len o šesť rokov staršia, poukázala som na celkom zjavný fakt, že v politike sa pohybujem od svojich sedemnástich. Ani vtedy nezavrel zobák a neodpustil si túto vetu: „Strýko vždy považoval Marca Antonia za debila.“

K tomu som nemala čo dodať, a tak som mu zaklamala, že jeho strýko Antonia zle odhadol. Sama však ten dojem nemám, pretože mimo bojového poľa je to (aspoň pokiaľ môžem súdiť zo svojich obmedzených skúseností) dosť veľký truľo. Samozrejme, veľmi pekný truľo, a okrem toho celkom dobre manipulovateľný (najmä osobami ženského pohlavia), ale mladý má pravdu, jemu ten pako na nič nebude. Počula som síce o Rimanoch a pekných chlapcoch (celkom ma zaujalo, že podobným aktivitám sa venoval aj Caesar, nech je jeho pamiatka večná), ale ako sa zdá, Antonius na takéto veci nie je. Vlastne patrí medzi najväčších obháňačov sukní v Ríme, dokonca nadbiehal aj mne... Odmietla som ho, len kvôli primárnemu zhnuseniu z predstavy, že to robím s niekým takým nechápavým a neotesaným. Vraj nechcem, aby Caesar žiarlil. V skutočnosti mi bolo jedno, čo si diktátor myslí, ale v tej chvíli mi bola každá výhovorka dobrá.

V každom prípade, vraciam sa do Egypta, a opovážte sa mi to vyhovoriť...

Z tajnej depeše agentky Alexie zo Samu, dvornej dámy na dvore Kleopatry VII.

Ctený pán Gaius Octavius Caesar
píšem vám, pretože by som bola rada, ak by ste sa pripravil na to, že ja a Jej Výsosť nebudeme mať toľko času zaoberať sa záležitosťami Ríma, ako by ste si iste prial. Keď už kráľovná musí zapliesť Egypt do takéto závažného konfliktu, navyše výlučne kvôli svojim rímskym spojencom, iste by privítala trochu zhovievavosti. Rozumiem, že to nie je niečo, o čo by de facto špiónka mala žiadať svojho nadriadeného, no ide len o trochu trpezlivosti, to je všetko; a vôbec, neprosím vás o to ako vaša služobníčka, ale ako priateľka Jej Výsosti. Jednoducho je toho všetkého na ňu naozaj veľa.

Ak si zhrnieme vývoj počas posledného roku, ľahko pochopíte prečo. My, čiže kráľovná so sprievodom, sme opustili Rím pred pár rokmi krátko po smrti vášho strýka, božského Iulia, nuž a moja pani sa ihneď začala zaoberať štátnymi záležitosťami. Počas našej neprítomnosti naši ľudia, bohužiaľ, začali strádať kvôli epidémiám a hladomoru, a kráľovná robila všetko pre to, aby svojich ľudí nakŕmila. Zároveň sa veľmi zaujímala o armádu, keďže vedela, že Rímska ríša si môže kedykoľvek vyžiada našu pomoc. V tom roku si od leta až do samého jeho konca si vôbec neoddýchla, pretože sa vždy zaujímala o dobro svojich poddaných a ich strádanie sa jej veľmi dotklo. S ďalším rokom vyvstali nové problémy, keď bol Egypt situáciou nútený uzavrieť spojenectvo s istým vznešeným pánom menom Dolabella, ktorý sa onedlho ocitol na bojisku v bezvýchodiskovej situácií a bol nútený spáchať samovraždu. To bola ale len časť zlých správ: vodca Caesarových ničomných vrahov, Cassius Longinus, totiž napadol našu krajinu, vediac o našich ťažkostiach s epidémiami a inými katastrofami. Jej Výsosť, vediac, že niečo také sama nezvládne, chcela odísť do Lýbie, no zabránila jej v tom strašná búrka, pri ktorej sa väčšina z jej lodí potopila. Ona sama navyše ťažko ochorela, a nebyť vášho odvážneho veliteľa Lucia Muca, už by teraz nebola medzi živými.

Teraz trávi týždne nútenej rekonvalescencie v Alexandrií, ktorú sa nám predsa len podarilo ubrániť, a verte mi, že keď hovorím „nútená“, myslím tým, že ju naozaj musíme nútiť, aby zostala v posteli. Nešťastie našich ľudí sa totiž vôbec nezmenšilo, skôr naopak, a ešte je tu, samozrejme, malý Ptolemaios (ktorého krajania poctili nepeknou prezývkou Kaisarión, čiže Cézarik), ktorému sa matka veľmi túži venovať. Prosíme vás teda, aj s ohľadom na jej zdravie, aby ste ju nezaťažoval ďalšími požiadavkami na spojenectvo a armádne zložky – verte mi, že pokiaľ nám to situácia dovolí, uzavrieme formálne zmluvy a pošleme nejakých vojakov, no zatiaľ máme vlastných starostí až nad hlavu, veď, ako iste uznáte, potreby nášho ľudu je (aspoň v takýchto krízových situáciách) potrebné nadriadiť potrebám spojencov.

Takisto by som zrejme mala poznamenať, že to všetko nepíšem ako zástupkyňa Egypta, ani ako zástupkyňa Jej Veličenstva, ale ako zástupkyňa a služobníčka pani Kleopatry, ktorá sa už teraz namáha viac, než je pre ňu zdravé. Ak by ste videl, jej lesklé oči, spotené čelo a bledú tvár, ktorej horúčka prepožičala takmer šialený výraz, zrejme by ste (ak by ste už nepoľavil zo svojich nárokov) pochopil obavy úbohej spoločníčky veľkej kráľovnej, ktorá si veľmi dobre uvedomuje, že jej pani, nech je hocijako vznešená a tisíckrát zbožštená, má stále len krehké, smrteľné ľudské telo. Týmto vás pozdravuje Alexia, Tá, čo bojuje na dvoch stranách a na dvoch frontoch, ako vaša agentka, a ako verná priateľka Jej Výsosti...