Deti noci (3/3)

Viezol som Maggie z letiska v Patsynom aute (zdieračka jedna, za jeho požičanie si účtovala dve libry, vraj za benzín) do svojho bytu. Rozprávali sme sa – a prisahám, že neviem, ako sa to stalo, ale Patsy sa vrátila z fitka (kam šla podľa svojho najlepšieho zvyku peši) skoršie a našla nás nahých na gauči už v zjavne postkoitálnom stave.

Vlastne by som mohol rekonštruovať celú cestu od spoločnej jazdy v aute až po konečnú stanicu na onej nešťastnej pohovke. V aute sme sa rozprávali – možno by sme dokázali nájsť príčinu nášho náhleho výbuchu tam...?

„Len sa, preboha, nebavme o našich pocitoch.“ povedal som hneď, ako nastal čas rozhovoru. „Vyšla nová séria Hetalie – World Twinkle, založil som básnický klub a ty si nepochybne tiež robila niečo zaujímavé, čo nesúviselo s chlapmi. A o piatej mi začína šichta, takže ťa budem musieť bohužiaľ opustiť. Dovtedy máme kopec času, ale zase nie toľko, aby som ho mohol tráviť takými nepríjemnými vecami.“

„Och, takže ty by si sa radšej rozprával o banalitách, než by si...!“ Spočiatku sa zrejme mienila nahnevať, no včas si to rozmyslela. „Dobre, ako chceš. Možno by to naozaj bolo lepšie. Napokon, obaja zjavne máme zaujímavé novinky. Písala ti Mayu?“

„Nie, prečo?“ Mayu? Aha, jej staršia nevlastná sestra. Stretli sme sa asi len raz alebo dvakrát a nerozprávali sa o ničom inom ako o anime, možno s výnimkou Maggie, najmä preto, že sme nemali nijaké iné spoločné témy. Nemôžem povedať, že by ma jej osud ktovieako zaujímal.

„No samozrejme, nikdy ťa nepovažovala za sebe veľmi blízkeho...“ zamrmlala zamyslene. „No, tak ona je znova tehotná. Ešte nevieme, či to bude dievčatko alebo chlapček, pretože je len v štvrtom mesiaci, ale ak všetko pôjde dobre, jej tretie dieťa sa narodí do šťastnej rodiny.“

„No, tak gratulujem.“ zamrmlal som. „Snáď budeme aj my mať raz také šťastie – či už spolu, alebo každý zvlášť.“

„A čo by si chcel, aby to bolo?“

„Keď mne je to teraz v podstate jedno... Prial by som si konečne sa tých nešťastných pocitov zbaviť. Nechcem ťa milovať, Maggie, chápeš? Viem, že som sa s tebou na začiatku odmietol rozprávať o nejakých emocionálnych záležitostiach medzi nami, ale toto som ti musel povedať.“

„Takže ma miluješ?“
„Nemám koho iného, srdiečko, a tým je povedané všetko.“

„Tým pádom je to číra emocionálna nevyhnutnosť, čo v tebe drží lásku, ktorá je ti taká nepríjemná... Ale nie, povedal si, že sa nebudeme baviť o citoch, a ja ti nedovolím skĺznuť do pokrytectva, ktoré tak nenávidíš.“ Úsmev na jej tvári mi pripomenul, že okrem spoločných záľub a chutného zadočku to bolo ešte niečo iné, čo ma k nej tak priťahovalo, a spomienok na to sa mi zbavovalo omnoho ťažšie než na čokoľvek iné. Bola to totiž asi tá najduchaplnejšia žena, akú som kedy stretol, a rozhovory s ňou o hocičom inom ako o citoch boli pravým potešením, teda aspoň pre mňa. Bol to intelektuálny ekvivalent pohlavného styku, a tým myslím skutočného, úprimného milovania medzi dvoma mladými zaľúbencami nadopovanými hormónmi. Zhováral som sa s ňou rovnako rád, ako s ňou spal, čo samozrejme neznamená, že spoločný sex sme si patrične neužívali...

„Teraz si nie som istý, či to mal byť len pohŕdavý výsmech, alebo sa mi zároveň snažíš naznačiť, aby sme prestali s neplodnými kecmi. Ak to druhé, tak mi ver, že som mal podobný návrh, ale chcel som ťa nechať vyjadriť sa k tejto téme, pokiaľ by si samozrejme mala čo povedať...“

„Iba že som na tom podobne. A že ani netušíš, ako zbytočne sme sa obaja trápili. Ale nemali sme hovoriť o takých veciach, nemám pravdu? Mimochodom, o tej novej Hetalií som ani netušila. Vieš, v poslednom čase máme v práci dosť frmol, tak sa nemám čas zaoberať anime.“

„No hej, vlastne ani ja, a novinky z fandomu som zachytil skôr náhodou. Nepôjdeme sa niekam najesť?“
„Máš prázdnu chladničku?“

„Prečo sa pýtaš?“

„Pretože ak sa máme spolu naobedovať – tak jedine u teba!“

K jedlu sme sa vlastne ani nedostali. Cestou domov sme sa rozprávali o banalitách v práci a v anime svete (oznámil som jej napríklad, že v rámci voľnejšieho víkendu som sa konečne odhodlal pozrieť si PsychoPass, ako mi odporúčala, no asi mám slabé nervy, pretože som to oľutoval už v polovici prvej epizódy), a u mňa doma sme, nuž... Prečo som si myslel, že pobozkať ju hneď potom, čo si vyzuje topánky, bude dobrý nápad, to neviem, ale nakoniec predsa len bol, minimálne na tú hodinu...

Mal to byť jemný, ale intenzívny bozk, nič obzvlášť cudné, ale zase nie prehnane vášnivé, zrejme ako niečo také, čo by si vymenili dvaja šestnásťroční pseudomilenci, ktorí už majú v spoločnom bozkávaní prax, no boja sa zájsť v akomkoľvek zmysle ďalej. Miesto toho sme skončili ako to, čo sme v podstate boli – dvaja zamilovaní, vyhladovaní dospelí, zúfalo túžiaci jeden po druhom. A tak, ako naše bozky naberali na obrátkach, množili sa aj prázdne frázy, ktoré som musel dostať zo seba von, o tom, ako mi chýbala a ako po nej túžim, až som nakoniec znel ani milenec z niektorého moderného pornografického románu. Ona, arogantne napĺňajúc všetky klišé, mi zašla rukou do vlasov, chytala ma za líce, rozopla mi košeľu a vôbec robila všetko to, čo sa podľa istých autoriek v takých situáciách robiť, ale ja som tvrdohlavo odmietol na takejto fraške spolupracovať a spýtal sa, či má pri sebe kondóm, lebo ja nie a cez všetku svoju toleranciu k myšlienke svojho budúceho potomstva som vôbec neplánoval, že by to mohla byť budúcnosť tak málo vzdialená. S vážnou tvárou mi odpovedala. „Áno, a prestaň panikáriť. Moje dlhoročné životné skúsenosti ma v tomto ohľade dostatočne poučili. A ak by ťa to zaujímalo, je ešte v záruke.“

Zá... Ach tak. Samozrejme, niekoľkoročné latexové predmety majú tendenciu byť citlivé k rozmarom počasia a mechanickým tlakom omnoho viac, než tie nové. Keď sme mali praktické záležitosti odbavené, mohli sme sa venovať viac tomu, čo sme chceli, než čo sme museli.

Vybozkával som jej útly krk, ohmatal každú časť tela, po ktorej som celé tie mesiace tak túžil, a než sme si stihli uvedomiť, že to, čo robíme, možno nie je práve rozumné, nemal som na sebe nič okrem „čiapočky“ (ako to volala moja hanblivá teta, tá istá, čo si vzala za muža môj prvý crush) a čoskoro aj kompletného ženského tela na nej navlečeného. Odpustite mi, ak moja úprimná spoveď pripadá niekomu príliš vulgárna, a možnože mi rozprávanie o takýchto veciach spôsobuje potešenie až nemiestne, ale otvorene priznávam, že si to všetko uvedomujem a preberám za všetky prípadné rozpaky, ktoré môžu teraz nasledovať, plnú zodpovednosť. A tiež:

NEVHODNÉ PRE DETI DO 15 ROKOV A OSOBY, KTORÝM PÄŤDESIAT ODTIEŇOV SIVEJ PRIPADALO ŠKANDALÓZNE!!!

Ak by vás zaujímalo, ako som to urobil, tak som ju oprel o stenu. Našťastie sme mali v byte zatiahnuté závesy ešte predtým, než som vyšiel z domu, pretože ak by nás videli susedia, od hanby by som s ňou v živote nemohol prehovoriť (a prišiel tak o najväčšie potešenie svojho života) a v tej chvíli by som si na to vôbec nebol spomenul. V každom prípade, toto bol ten najextatickejší, najmenej príčetný zážitok za posledné mesiace, s ktorým sa nedalo porovnávať ani moje kofeínové delírium, ani žiadna z tých dvoch či trochu opitostí, ktorá ma v rámci študentského života za spomínaný krátky čas (ba vlastne ani žiadna z tých predošlých) postihla. V hlave sa mi so zvláštnou veselou panikou zapínali a vypínali svetielka, no nie v rovnakom rytme, v akom sa pohybovala moja panva, čo ma miatlo ešte väčšmi, nuž a ak sa pýtate, čo za celý ten čas robil môj neokortex, tak ten sa len zmätene díval na celý ten neskutočný bordel vo zvyšku mozgu a odmietal čokoľvek urobiť či povedať, dokonca aj prijímať signály zo zmyslových orgánov, takže celý ten čas som nevnímal vôbec nič okrem, povedzme to rovno, rozkoše. A to bolo len dobre, pretože ak by som musel spracúvať ešte pocit na svojich dlaniach, držiacich jej pevné, hladké stehná, vôňu jej vlasov, potu a obľúbeného mydla (mne ešte stále známu) a pozerať sa jej do tváre, v ktorej sa miešalo prekvapenie so sexuálnou túžbou, a potom už len vypleštené oči a óbožeboženievlastneáno... Nuž, nedokážem nájsť slová, ktorými by som popísal výbuch, s ktorým by mi v takom prípade priamo pred mojimi očami skratovali všetky fungujúce obvody v mozgu, pričom by nemali možnosť sa viac obnoviť, takže v konečnom dôsledku by sa zo mňa kvôli jedinému vášnivému sexu stal blázon.

„Milujem ťa, moja sladká Hidejori, milujem ťa, ako som ešte nikdy nikoho...“

„To hovoríš len pod vplyvom postorgazmických stavov...“ Z jej pragmatického tónu ste vy i ja mohli usúdiť, že vyvrcholila niekoľko minút predo mnou. Zliezla zo mňa a s trochu pomäteným výrazom sa zakutala do deky položenej na gauči, zatiaľ čo som si naťahoval spodky.

„Som idiot.“

„Obaja sme. Dala som ti predsa svoj súhlas – teda, nie výslovný, no vieš ako to myslím.“

„Hej.“ uškrnul som sa. „Súhlas v podobe nôh omotaných okolo bokov, vyzliekanej košele a ani sa mi nechce menovať čoho ešte. Tomu rozumiem. Na čo si pri tom myslela, tomu už až tak nie.“

„Prečo by som vtedy na niečo myslela? Tebe snáď v tej chvíli príslušné synapsie fungovali? Bola to vec našich blbých inštinktov.“ Naštvane sa zadívala na palce na svojich nohách.

Podišiel som k nej a začal jej ich bozkávať. „Hneváš sa snáď na seba? Pretože ja nie. Bolo to úžasné, a aj keby sme si potom mali povedať zbohom a nikdy viac, je to predsa len stále lepšie, ako keby sme si to povedali predtým. Ale zase netvrdím, že tento jeden príjemný zážitok mi nejako uľahčil budúce rozhodnutia. Nechcem od teba odísť, to predsa vieš.“

„Tak teda? Čo s nami bude? Najskôr som nechcela ja teba, potom ty mňa, teraz obaja chceme jeden druhého – ó, bože, sme takí blbci, Jon!“

„Potom je možno čas prestať s tým pokrytectvom a už si viac navzájom nevyčítať hlúpe rozhodnutia!“ rozosmial som sa a položil si jej drobné chodidlo do lona. „Nech sa deje, čo sa deje, nakoniec sa aj tak z nejakého dôvodu zachováme ako idioti. Čím skôr si to uvedomíme, tým ľahšie sa nám bude spolu žiť.“

„A mali by sme?“

„Ktovie. Ale od seba sa nám žiť rozhodne nedarí.“

„Ale aj tak, možno by to bolo lepšie pre nás oboch...“

„To nemôžeš vedieť, drahá moja. A keď budeš volať Mayu, pogratuluj jej aj za mňa.“

„Och, to by som nemala... Nikdy nesúhlasila s tým, aby sme boli spolu.“

„No a čo, Patsy tiež nie. Aj tak som jej v tvojom mene zablahoželal k narodeninám.“

„Áno, ale ty svoju sestru neznášaš. Ja mám Mayu celkom rada.“

To bola legitímna námietka a ja som ju prijal pokojne, dokonca so smiechom. Namiesto odpovede, ktorú som nedokázal nájsť, som vliezol pod deku k nej a sám seba sa pýtal, prečo som si vlastne navliekol tie spodky...

„Och, už zase?! Že sa nehanbíš!“

A za čo by som sa mal? Som slobodný muž, ktorý sa s jej súhlasom vyspal so ženou, ktorú miluje a ktorá je takisto bez záväzkov. A nech už si moja sestra myslí, čo chce, mne na tom vôbec nemusí záležať.

„Čo sa deje? Pozri, ja viem, že je to trochu trápna situácia, najmä pre teba, keď si nás tu takto uvidela, tak mi to teda prepáč...“

Vlepila mi facku. „Si neskutočný idiot, Jon! Gratulujem k ďalším mesiacom vo vzťahu, ktorý vznikol z ničoho a nikam nevedie! A oblečte sa aspoň, vy...“ Miesto toho, aby strácala čas hľadaním vhodnej invektívy, odišla do kuchyne, odhodlaná sa vyhnúť nepríjemnému pohľadu na svojho brata evidentne po pohlavnom styku so ženou, ktorá, ako si iste myslela, preňho nie je ani trochu vhodná a spôsobí mu len žiaľ.

„Tak... Ja už teda pôjdem. Asi sme sem fakt nemali chodiť, a, hm, robiť to tu spolu.“ povedala Maggie ticho. Táto situácia bola, pochopiteľne, nepríjemná pre nás všetkých, ale nechcel som ju nechať odísť samotnú.

„Veď počkaj! Kam sa chystáš?“

„Ku kamoške, u ktorej som mala bývať. Pamätáš sa na Alice Wyndhamovú?“

„Aha, tá, čo nás zoznámila? No, tak by som ťa asi mal nechať zložiť sa tam, a... Kedy sa vlastne zase stretneme?“

„Dnes mám čas prakticky celý zvyšok dňa. Večer, možno?“

„O ôsmej. V tej kaviarni oproti, kam sme vtedy tak často chodili a čo som ti rozprával o svadbe svojej tety.“

„Och, myslíš na tej ulici, čo sme ju kvôli tvojim, Aliciným a vôbec všetkým ostatným erotickým zážitkom nazvali Ulica panenskej sexuality?“ Vyprskla. „Tak na tú sa pamätám. V skutočnosti sa volá nejako inak, po nejakom vedcovi, už neviem ktorom, ale v nikto z nás si to nevedel uložiť v hlave a navyše nám to znelo hlúpo, a tak sme ju proste prekrstili. Ach, to boli časy!“ Nadšene mi vzala hlavu do dlaní a pobozkala ma na čelo. „Teším sa na to, miláčik, ale naozaj by som už mala...“

„Dobre teda. Ja potom k Alice zavolám, aj tak sa s ňou musím porozprávať kvôli skúškam.“

Keď odchádzala z dverí, napočudovanie som cítil väčšiu radosť, ako keď som sledoval svojich najhorších nepriateľov opúšťať scénu, ale aby som bol celkom presný, nemalo to ani tak čo do činenia s tým, čo sa práve dialo, ako s tým, čo mi bolo ešte len prisľúbené.

„Ja vlastne ani neviem, či ti to mať za zlé, alebo to snáď prejsť mlčaním, alebo si povedať, že ma do toho nič nie je...“ Georgeov tón bol neurčitý, do stratena znejúci, a jeho myšlienky podľa všetkého práve tak.

„Ale v každom prípade sa všetci zhodneme, že si to nemal robiť.“ uzavrel Peter. „Potrebovala len hlupáka, ktorý by sa dal, odpustite mi moju francúzštinu, využiť ako erotická pomôcka.“

„Vy ste idioti všetci traja. Tieto vaše seanse nikam nevedú...“ zatiahla Becky nahnevane.

„Náš vzťah tiež nie.“ neodpustil si George. „A vzdávame to? Jasné, že nie. Neviem, či je to viac vďaka našej odhodlanosti, alebo našej tuposti.“

„A kde by si po takom krátkom čase chcel byť?! Snáď sa po dvoch mesiacoch nechceš ženiť?!“

„Bol by som rád, keby si ma aspoň predstavila tým svojim úžasným priateľom! Ja viem, že sa za mňa hanbíš, ale nebolo by známkou skutočnej lásky, keby si tento svoj pocit prekonala a čelila predsudkom so svojou typickou odvahou?!“

„To sú vážne veci! Nemôžeš predsa čakať, že po, opakujem, dvoch mesiacoch...“

Prerušil som ich hádku sarkastickým tónom. „Drahí priatelia, ďakujem vám za vašu vytrvalú snahu zlepšiť mi náladu tým, že sa nám pokúsite ukázať, ako by mohla byť moja situácia ešte horšia.“

„Horšia?!“ zvolal George ohromene.

„A odkedy sme priatelia?!“ zaburácala Becky pohoršene.

Peter si so svojou typickou solídnosťou nalial čaj a našu hádku nekomentoval. Na to, aby sa na tom škodoradostne bavil, ako by som to v jeho situácií bol urobil ja, nemal dosť ani zlomyseľnosti, ani zmyslu pre humor. Ako si teda viete predstavil, fakt, že sa nachádza uprostred sporu, avšak len ako nutne nestranný pozorovateľ, ho vôbec netešil.

Neprišla na rande. Nedvíhala mi telefón. Ba sa neozvala ani žiadnemu z našich spoločných priateľov... Prial by som si, aby to bola známka toho, že ma odkopla, no nemá odvahu mi to povedať, a nie toho, že sa jej snáď stala nejaká tragédia.

„Keby sa jej niečo, veď viete... Mayu by mi to asi oznámila, nie? Teda... Vie, že sme spolu, však?“

Peter sa zamračil. „Och, vráťme sa k práci. Ubezpečujem ťa, že je v poriadku, som o tom plne presvedčený.“

„To nemôžeš vedieť.“ namietol som. „Už týždeň o nej nemám nijaké správy...“

„No a? Svoje citové problémy si môžete riešiť potom... Nie sme tu tak náhodou kvôli poézií?“

Becky si s kyslým výrazom upila veľký dúšok zo svojej šálky. „Zostavila som báseň z tých hnusných odkazov, ktoré sme si s Georgeom nechávali na chladničke. Inak som písala len o hádajúcich sa pároch, čím som porušila stanovy skupiny... Prajem si tú vašu grupu opustiť.“

„Netušil som, že tak rýchlo skĺzneme k takej trpkosti.“ vyhlásil George smutne. „Ja už nepíšem. A tiež preto odchádzam.“

„Takže v kritickej chvíli obaja cúvnete, no to je výborné!“ precedil som cez zaťaté zuby. „To znamená, že náš sen bol vyhlásený za naveky nesplnený rýchlejšie, ako sme sa mohli vôbec o čokoľvek pokúsiť! A viete vy čo?! Mawaru, mawaru, mawaru chikyuu rondo...“

Becky zaplnila celú miestnosť veľkolepým tónom svojich slov. „Takže mu oficiálne preskočilo a my teraz môžeme ísť domov...“

Zavrel som oči a premýšľal... Nech si idú, veď ich nakoniec znova dám dohromady, nech si Becky protestuje, ako chce. Mám dôležitejšie starosti.

Náhle som vystrelil zo stoličky, vzal do ruky papiere s našimi básňami, aby som ich vzápätí znova položil na pevnú linku v predsieni (nachádzali sme sa v Beckynom byte), obul si sandále a vyšiel z dverí. „Och, dofrasa, ja som taký somár! Poďte so mnou, niečo vám musím ukázať...“ Áno, áno, presne tak to bude... „Koľkého je dnes?“

„Trinásteho júla.“ zamračil sa George. „Becky má pravdu – toto je také čudné, až ma to desí... Si si istý, že si v poriadku?“

„Nuž, je mi celkom jasné, že nie som, bratku, ale volať sanitku, aby ma niekam odviezla, rozhodne nemusíš. Ak už nič iné, nemal by si to robiť, kým sa vy všetci nedozviete, čo mám teraz na mysli.“

„Dnes nie je piatok.“ vyhlásil Peter reflexívne. „Teda, ja viem, že si nikdy nebol poverčivý, ale vidiac výraz na tvojej tvári, bohvie, čo sa za tým podivne šťastným úsmevom skrýva!“

„Riešenie všetkých našich problémov! Rýchlo, rýchlo, nestihneme to, ak sa nepoponáhľame...“

„Úplne všetkých? Tebe už úplne hrabe...“ Becky bola v tom okamihu pripravená nenávidieť každé moje slovo, alebo ho aspoň pripísať duševne chorému človeku – hranica medzi týmito dvoma pocitmi, ak vôbec nejaká bola, sa v jej neusporiadanej duši, ktorej chýbala výraznejšia schopnosť introspekcie, veľmi rýchlo zotrela.

„Keď si to teda myslíš, ostaň doma a nikdy sa nedozveď, kam sme šli, lebo hádam, že tvoj čoskoro bývalý milenec ti to nepovie.“ kývol som ľahostajne plecom.

„Čoskoro bývalý?! Hej... Kam to zdrháte?! Jon, pozri sa na mňa a neobracaj sa mi chrbtom! Gheorghe!“ Meno jej zatiaľ ešte stále milovaného muža znelo, pokrivené ozvenou v chodbe, takmer zúfalo – no bohvie, či bolo také aj keď ho vypustila z úst.

Obrátil sa k nej, naposledy sa jej pozrúc do očí, a napravil si šiltovku, preňho z nejakého dôvodu príliš veľkú (možno dedičstvo po niekom s väčšou hlavou). Nechcel som, aby sa s ňou zdržiaval, pretože vec bola naozaj súrna. Až jej hlas (a najmä tie slová!) nás všetkých troch prinútili otočiť k nej hlavu. „Počkajte ma, vy zmrdi!!!“ Vulgarizmus sa rozliehal chodbou a naša náhlivosť sa rozplývala spolu s vlnením vzduchu vyvolaným tým takmer až zúrivým výkrikom po chodbe.

Nechali sme ju ísť s nami. Celkom očividne sa rozhodla, a my sme nemali dosť času na to, aby sme túto jej voľbu prebrali bližšie. Technicky vzaté nikto z nás ten čas ani nepotreboval, teda s výnimkou Georgea... V každom prípade, ja som mal vlastné dievča, ktorého problémy som musel riešiť, kým Becky mala na vyrábanie i následné riešenie problémov seba a v tomto ohľade jej bol nejaký milenec celkom nanič.

------------------------------------------------------------

Tower Bridge sa nedal považovať za obľúbenú destináciu samovrahov, no občas sa tam nejaký patetický ctiteľ Styx predsa len objavil. Problém s geniom loci tohto miesta, a ako som mal občas pocit, celého Londýna, bol ten, že tu len málokto myslel niečo vážne, obzvlášť teda samovraždu a špeciálne na Tower Bridge. A myslím, že vám rozhodne mám čo vysvetľovať.

Moja amorálna sestra Patricia Merryweather, ktorá je vám známa ako Patsy, sa nikdy príliš nestarala o pocity ostatných, možno občas s výnimkou mojich. To na jednej strane zmierňovalo prejavy jej nevraživosti voči okoliu, keďže zvyčajne nedbala na účinky či vôbec vykonanie prípadnej pomsty, no na druhej strane, ako som tu už tisíckrát spomenul, z nej robilo úplne príšernú osobu (len nie až takú, aká mohla byť). Keď som jej svoju milovanú Maggie prvý raz predstavil, len ľahostajne mávla rukou a nahlas oznámila celej kaviarni, v ktorej sme sa nachádzali, že to nepovažuje za dobrý nápad. Bolo mi to, pochopiteľne, jedno, a keď som jej vysvetlil, ako sa veci s povahou mojej sestry majú, Maggie to tiež prestala považovať za čokoľvek hodné zmienky. Prešli sme to mlčaním aj napriek tomu, že Patsy ma dopredu upozornila na svoje pocity. Keďže bola vždy rovnako sebestredná a jediné, čo jej v tomto prípade obzvlášť ležalo na srdci, bolo blaho jej domácich spotrebičov, povedala si, že nech sa stretávame, ak chceme, ale v jej dome to teda nebude – a vymkla nás, roztržito zabudnúc povedať nám to. Aby som k nej bol celkom spravodlivý, ešte raz zdôrazňujem, že to neurobila zámerne – mala veľmi ťažký deň v práci, hádku s frajerom a podobné veci, navyše, keď sa dozvedela, čo sa stalo potom, prejavila dokonca súcit, aj keď len so mnou. Takže vo výsledku sme sa po jednom z našich prvých rande vracali k nám domov, vyčerpaní a takmer bez peňazí, no vzápätí sme prekvapene zistili, že sa, aspoň nateraz, nemáme kam uchýliť. Že či som nemal v tej chvíli pri sebe kľúč? Nie, to teda nie – počítal som s tým, že bude odomknuté, keďže Patsy vždy vedela, kedy sa vrátim domov, a pokiaľ to malo byť tak skoro po jej odchode ako v ten deň, zvyčajne sa s nejakou bezpečnosťou neobťažovala, takže nakoniec som si kľúče často ani nenosil so sebou. V ten večer sme teda ostali trčať s Hidejori pred dverami, zmätení a unavení, netušiac, kam sa podejeme...

„Nič sa nedá robiť, budem musieť vybrať peniaze z bankomatu a zaplatiť nám nejaký blbý motel... Jedine že by sme spolu vyrazili dvere?“

Pokus o druhé menované zúfalo zlyhal, a tak sme sa vybrali dole ulicou nájsť niektorý z tých prekliatych prístrojov. Našťastie bola práve teplá letná noc (áno, trinásty júl, hádate správne...), a tak naše boľavé nohy nemuseli trpieť ešte aj zimou, na čo som si vďačne spomenul, keď som si pripomenul podobný incident dvanásť rokov predtým. Vtedy ma naša matka ešte ako školáka vymkla, pretože sa ponáhľala do nemocnice dať život môjmu bratovi, ktorý nakoniec aj tak trval len dva dni. (To bol začiatok jej dlhoročných depresií, z ktorých sa ale po rokoch, našťastie, spamätala.) Ono nešťastie sa odohralo v januári a verte mi, horšiu slotu ako na začiatku roka v Londýne na svete nájdete len ťažko. Inými slovami, skúsenosti mi napovedali, že to mohlo byť jednoducho horšie (ak už nič iné, v tomto zážitku žiadne umierajúce deti zahrnuté neboli). Bol som suchý, pomerne v teple a napriek všetkej únave som predsa len mal kam ísť. Hidejori zjavne urazilo, že celú situáciu beriem tak nepatrične pokojne, ale v tom čase mi na nej ešte nezáležalo natoľko, aby som sa zapodieval každou jej malou mrzutosťou, najmä nie takouto neopodstatnenou. Na našej ulici nijaký bankomat nebol, a tak sme prešli vedľa, až k Tower Bridge, kde sme uvideli výjav, ktorý nás z tej nepríjemnej apatie poriadne prebral.

Stál tam Gheorghe Vasar a pod vplyvom výnimočne veľkého množstva lacného alkoholu a urážok od susedov a exfrajerky sa pokúšal zabiť.

Chceli sme zavolať políciu, no niekto to už urobil za nás, a mne sa nakoniec podarilo toho nešťastného mládenca presvedčiť, aby sa upokojil a šiel s nami. Ukázalo sa, že Hidejori ho pozná (z tej knižnice) a že absolútne netuší, čo robí v Londýne. Podľa vlastných slov sa chcel zabiť na symbolickom mieste v symbolický čas.

„Je výročie Maratovho zavraždenia, viete?“ (To som spomenul viac-menej ako dôkaz toho, aká pokročilá bola jeho opitosť.) „A moja mama sa stretla s mojim otcom prvý raz na prístavnom moste v Constanzi práve v tento deň, chápete? Keby sa to nestalo, nikdy by som sa nebol narodil! Tak chcem teda teraz napraviť túto ich chybu tým, že sa zabijem práve v ich výročie! A keď to nemôžem urobiť v Constazi, kam nemôžem letieť, lebo na to nemám prachy, urobím to na nejakom inom moste, božemôjdobrý!“ Potom začal nahlas nadávať po rumunsky (aspoň to vykrikoval tónom, akoby to boli nadávky, v skutočnosti som nemal ani poňatia o tom, čo hovorí, a keď vytriezvel, trval na tom, že mi to nepreloží) a napokon sa rozplakal. „O rok sa sem vrátim a prisahám vám, to už mi v tom nikto a nič nezabráni!“

A to bol prosím pekne prvý a posledný samovražedný pokus v Georgeovom živote a čudnou zhodou náhod aj začiatok nášho priateľstva. Ale ani jedno z toho, bohužiaľ, Hidejori nevedela. Aký mala dôvod na to, aby sa mi tak dlho neozvala, som vôbec netušil, ale ak je ešte nažive, bude tam.

------------------------------------------------------

„Haló, tu Gheorghe... Áno, presne ten. Že kde som? A prečo volám z Jonovho mobilu? No, to sa dosť ťažko vysvetľuje, a on ti to mal povedal už pár mesiacov dozadu, ale my dvaja sme kamoši... Hej, ten mobil mi podal on... Kde sa preboha celý týždeň flákaš?! Aha. My... Ideme už tam, dobre? Nie, nezmizneme, aspoň teda Jon nie, potrebuje sa s tebou porozprávať, tak pred ním neutekaj. Dám ti ho k telefónu, dobre?“

Prevzal som od neho hovor. Prvá vec, ktorú som od nej počul, mi takmer úplne zničila sluchový aparát. „Volala som ti už aspoň miliónkrát, ty nebotyčný imbecil!“ (Keby som to nepovažoval za nevkusné, bol by som to napísal kapitálkami.) „Len pod iným číslom – prečo si to nezdvihol aspoň raz?! Kúpila som si nový mobil, bože – a až do stredy som navyše nebola voľná, pretože vieš ty, čo sa stalo Mayu?!“

„Počkaj, počkaj, upokoj sa... Ja viem, že si rozrušená, ale nemôžeš mi povedať, prečo si mi nemohla v ten deň aspoň zavolať?!“

„Moja sestra bola na pokraji smrti – príšerná nehoda v kúpeľni, a navyše v tehotenstve! – tak odo mňa predsa nemôžeš chcieť, aby som myslela na nejaké blbé rande, ktoré som s tebou mala mať! Vieš ako som sa o ňu bála?!“

„A ja o teba?! Predstav si, možnosť, že by si odo mňa zbabelo zdrhla, som považoval za lepšiu v porovnaní s tými ostatnými... Čo si si naňho tak zrazu spomenula?!“

„Pretože ho mám ako pripomienku v mobile už celý rok... A keď som bola teraz v meste, nemohla som ho nechať len tak sa zabiť!“

„No, ja neviem, podľa mňa teraz vyzerá so svojim životom celkom spokojný... Rozhodne jeho priateľka by ti to tak povedala.“ Rozosmial som sa. My dvaja máme ešte čo vysvetľovať... Po chvíli som však zvážnel: napriek všetkej nevraživosti k Mayu som nikdy netúžil, aby sa jej stalo niečo skutočne zlé, skôr naopak, a to, prirodzene, len zo súcitu s Hidejori. Obaja sme mali v informáciách pekný zmätok – bude lepšie si ísť niekde sadnúť a porozprávať sa. A vy jasajte, pretože náš príbeh sa už čoskoro pekne skončí.

-------------------------------------------------

Neprišla som sem za tebou, aby som k tebe bola celkom úprimná – utekala som sama pred sebou, a možno preto mi bohovia či osud nedovolili tu ostať. Ráno prvého dňa môjho pobytu za mnou priletel otec a tvrdil, že moja sestra deň predtým potratila a že je vo vážnom stave. Rozprával o tom, akoby už Mayu bola mŕtva, a ver či nie, ono to tak napoly aj bolo. Nemohla som odísť s ním, pretože som tu mala prácu, ale strach o ňu mi vyhnal z hlavy všetko ostatné. Volala som domov niekoľkokrát denne, bez ohľadu na účty a podobné hlúposti, pretože svoju sestru mám rada, Jon, čo ty, bez ohľadu na to, ako sa snažíš, nemôžeš pochopiť.

Och, ty ani netušíš... Mal som ti to povedať, ale našiel som si súrodencov.

No a keď som si na teba konečne spomenula vďaka Alice, môj mobil už bol v ťahu, a tak som si musela kúpiť nový, a rovno som si naňho dala nové číslo. Keď si pomyslím, že nebyť toho zvláštneho dátumu a Georgeovej opitosti, boli by sme sa vyhýbali jeden druhému bohvieako dlho...

Nuž, až tak dlho asi nie. Nakoniec by som to zdvihol. Ale medzitým by som ťa tisíckrát preklial a zanevrel na teba kvôli hlúpemu nedorozumeniu. Na také veci nemám nervy, veď nie sme postavy v americkej romantickej komédií...

A mal by som ti asi povedať viac o tých súrodencoch. Všetci štyria sme deťmi matky Nyx, bohyne, v ktorú málokto veril, ešte aj keď jej náboženstvo bolo živé. Teraz si na ňu už nespomenie nikto. Napokon, kto by si bol pripomínal noc, matku šialenstva, chudoby, smrti a spánku? A to aj napriek tomu, že okrem nich porodila aj Aithéra, svetlo, a najmä Heméru, jasný deň, čiže – realitu...

----------------------------------------------------

Všetci boli nervózni. Vydavateľstvo, ktoré malo na svedomí ich prvú spoločnú zbierku, im zjavne chcelo niečo povedať, a netušili, čo.

Peter si striedavo zapínal a rozopínal gombík na košeli. Myslel na prácu a na to, ako sa už nemôže vrátiť ku kariére textára a skladateľa, pretože jeho myseľ na popsongy už viac nie je uspôsobená. Hnevalo ho to a desilo.

Peter Ashton (1974 – 2020) – Najstarší z členov skupiny, najmenej aktívny; bol spoluautorom všetkých zbierok, ktoré vydali ako jedna spoločnosť, no sám vydal len dve, Plač nad Pakistanom (indická kultúra, problémy rozvojových krajín) a Vysockého prísaha (na pamiatku V. Vysockého, pozri str. 321, a ostatných sovietskych disidentov, vydané pri príležitosti 80.výročia jeho narodenia); nikdy sa neoženil a nemal deti ani nijaký trvalý vzťah; podľa niektorých svedectiev homosexuál

Becky ťahala milenca za polodlhé čierne vlasy. Myslela na lásku a na to, že, napriek všetkému, to spolu nakoniec vydržia (nebolo fér, že si ona ako žena vytiahla práve túto kartu, no George mal vlastné problémy). Bola prinajmenšom nespokojná.

Rebecca Pankhurst-Vasar (1987 – 2042) – Do skupiny bola privedená svojim vtedajším milencom G. Vasarom, ktorého si neskôr vzala za muža a mala s ním syna. Mnohými považovaná na najtalentovanejšiu a najsvojráznejšiu členku nyktitov, vydávala zbierky výlučne v spolupráci so svojim manželom, nikdy sa však nevzdala svojho pôvodného povolania novinárky. Samostatne jej vyšla len jediná, Gaugamelé, inšpirovaná ich spoločnou cestou po Turecku.

George jej odtláčal ruku a pritom vrhal nervózne pohľady na gombík jej džínsov. Myslel na peniaze a na to, že keď sa vezmú, bude sa musieť naučiť s nimi žiť. Prepadali ho z toho depresie, keďže sa tak stalo práve v čase, keď sa už vyrovnal so svojim prinajmenšom skromným statusom quo.

Gheorge Vasar (1990 – 2042) – Syn rumunských emigrantov z Contanze, vyrastal v chudobných pomeroch a mal zo všetkých najmenšie formálne vzdelanie. Bol ženatý s Rebeccou Pankhurst, po svadbe sa staral o domácnosť a neskôr aj o ich jediného syna Michaela. Ich tvorba je veľmi tesne previazaná, často spracúvajú rovnaké témy z iného uhla pohľadu a dokonca vydali spoločne takmer všetky zbierky. Aj on vydal len jedinú samostatnú knihu, historický epos Nedeľná omša v Temešvári (venovaná obetiam komunistického teroru).

A ja? Necítil som nič – nemal som nič na srdci. Neboli by ste u mňa zbadali nijaké tiky ani polohysterické gestá, naopak, ako jediný z nás som bol šťastný, o to viac, že som celkom predvídal, čo si od vydavateľa vypočujeme.

Johnatan Merryweather (1992 – 2070) – Zakladateľ skupiny a autor jej manifestu. Medzi ostatnými vyčnieval svojou opovážlivosťou a použitím mystifikácie, satiry a často čierneho humoru. Zároveň bol zo všetkých najplodnejší, poézií sa venoval popri učení a neskôr profesúre v oblasti antropológie. Bol ženatý s japonskou stomatologičkou Nasako Hidejori (Nasako je priezvisko, uvádza sa prvé podľa vzoru bežného vo východnej Ázií – pozn. red.), no ich manželstvo bolo po dvoch rokoch rozvedené pre „odcudzenie“. Krátko nato ona porodila dvojčatá Alex a Karen, s ktorými žila v Manchesteri; Johnatan ich navštevoval len zriedka, no k ich otcovstvu sa priznával a platil i výživné. Bol to otvorený bisexuál a medzi rokmi 2027-2040 žil v dlhodobom zväzku s cornwallským spisovateľom Danielom Appnerom (viď str. 65)

(Prevzaté z Veľkého lexikónu autorov, vydané v roku 2088)

„Komerčný úspech vášho „úletu“, myslím, nestojí za zmienku, keďže na to, že ide o najrozsiahlejšiu knihu básní za posledné roky, sa to predáva buď veľmi dobre, alebo veľmi zle, podľa toho, čo ste očakávali. Zjavne tu stále je priestor pre ľudí ako vy, aj keď nie nejako výnimočný – ale predávať tú knihu sa nám nakoniec oplatí. Publikum je teda mierne zaujaté – ale kritici... Tí, ctení páni a dáma, sa skoro zbláznili. Jedni od zúrivosti a pohoršenia, ďalší od radosti...“

Deti noci (2/3)

Tak, a prichádza druhý diel mojej februárovej poviedky... Obrázok (tak ako v predchádzajúcich dvoch prípadoch) je z GoogleImages, ďakujem.

Pokračovanie, ktoré by bežného čitateľa zaujalo, na seba nechalo čakať celé mesiace. Náš malý hiatus ma prirodzene začínal znepokojovať, a horúce leto a skúškové obdobie tomu rozhodne nepomáhalo. Chcel som jej zavolať ešte raz, aby som si upokojil nervy, no našťastie som si včas uvedomil, že by to bola považovala za obťažujúce a ešte sa na mňa nahnevala, čo by mi na pokoji duše práve nepridalo. Tak som s tým tresol a vymazal si jej číslo z mobilu a jej nick z kontaktov na e-maily. Bola to dramatická noc – práve som v prestávkach medzi tvorbou a skriptami, ktoré mi poslala spolužiačka, kvôli silnému vnútornému nepokoju otváral a zatváral stránky s pornografiou, bez toho, aby som ich bol poriadne využil, a rozmýšľal, že som osamelý už príliš dlho, keď som sa zrazu rozhodol. Načo mi je všetko toto trápenie len kvôli jej hlúpemu pokrytectvu a hádkam medzi jej rozumom, svedomím a prepiatymi citmi (či sa zapájala aj sexualita alebo mala iné starosti, som si netrúfal odhadnúť)? Mal som toho už akurát tak dosť. Predsa však, myšlienky na to, že by sa niečo také stalo a ja by som sa už nemohol vrátiť späť, ma desili. Bolo by to definitívne ako smrť, a ja by som ostal bez veľkej časti svojej citov, najmä však bez šance, že sa k nej vrátim. Bola tá šanca ale dostatočne veľká, alebo šlo iba o planú nádej, podnecovanú jej vlastným zmätkom? Keď som si otváral schránku, ruky sa mi triasli a žalúdok si, dramaticky prebudený adrenalínom zo svojej pokojnej, ospanlivej činnosti, zrejme pomyslel, že skúšky sú už tu a ja stojím pred komisiou... Ale nie, teraz ma nikto neskúšal – napokon, na otázku, ktorú som si teraz kládol, nepoznal nikto správnu odpoveď.

Už si spomínam – volala sa Hidejori, teda aspoň krstným. Ale volali sme ju Maggie, pretože sa veľmi podobala na Cheungovú a vôbec vyzerala ako hongkongská filmová hviezda.

S mobilom to už bolo ľahšie. Rozhodnutie padlo, zákon už bol podpísaný a Nemci napadli Poľsko – ó áno, vedeli sme predsa, že tento sladkokyslý mier nebude trvať večne...

S nervami v koncoch som náhlivo zavrel všetky okná prehliadača a vypol počítač. Bolo mi jasné, že ku skriptám sa dnes už nevrátim a vysoko sarkastickú báseň, ktorú som začal, tak skoro (ak vôbec!) už nedokončím. Maggie definitívne zmizla z môjho života a ja ju už nikdy neuvidím, ba nebudem ani počuť jej hlas v telefóne. Pokúšali sa o mňa mdloby, no ovládol som sa, vstal som zo stoličky a vybral sa von medzi ľudí. Nikdy v živote som nebol v gaybare a Patsy ma tam už dlho (hoci aj mimoriadne zlomyseľne) posielala. Potreboval som si prečistiť hlavu a získať si nejakú známosť na jednu noc, a podľa mojich skúseností to bolo pri našincoch omnoho ľahšie než pri ženách. Mal som vtedy skončiť v posteli s niekým, kto vyzerá ako člen idol group, a to len preto, že mi pripomína Maggie, ale Boh mal zrejme s mojim mizerným hriešnym telom iné zámery. A tak sa stalo, že do žiadneho gaybaru som napokon nedorazil, ale zapadol som v jednej starej kaviarničke, popíjajúc horúcu čiernu kávu miesto cosmopolitanov, a miesto toho, aby som svoju znepokojenú súdnosť omámil, vybičoval som si zmysly na neskutočnú mieru, vlastné vedomie pri tom celkom zruinujúc. Bol to opak opitosti, príčetnosť, aká sa len tak nevidí a necíti, pocit, akoby v tú teplú noc končil svet. A verte či nie, bolo to také nádherné, že som ihneď musel minúť všetky svoje peniaze, pôvodne určené na alkohol, a kúpiť si v papiernictve vedľa pero a maličký zošitok, aby som svoje pocity dokázal patrične zaznamenať a previesť do poézie.

K tej kaviarni som mal už ako malý chlapček silný vzťah. Nikdy som nezabudol na oslavu zasnúbenia svojej mladučkej tety, ktorá sa tu kedysi konala, len preto, že to bola jediná podobná akcia, na akej som dovtedy bol, a keď máte nejakých desať, jedenásť rokov, ako dôvod pre pamätihodnosť udalosti vám stačí hocijaká malichernosť. V tomto prípade šlo o hory zákuskov, bratranca Edwarda, ktorý vždy rozprával tie najšťavnatejšie historky (nie, nechápali sme z nich nič, no pri ich počúvaní sme sa cítili veľmi dospelo, a to sa v takomto veku počíta) a tetinho snúbenca Alexa, ktorý sa mi v tom čase – hoci som to ani poriadne nechápal – platonicky veľmi páčil.

Celú svoju pubertu som kvôli nemu bol presvedčený, že som gay, pretože len čo som trochu dospel, začal som sa ním cítiť priťahovaný, no nakoniec ma z omylu vyviedla žena, ktorú som zhodou okolností tiež stretol v tejto kaviarni, v noci ako táto. V pätnástich mi náhla „zmena“ orientácie kradla spánok, pýtal som sa sám seba, či som alebo nie som teplý (pretože tá druhá možnosť mi po rokoch hanby a skrývania sa pripadala obzvlášť príťažlivá), no keď som začal trochu čítať a študovať, najmä sa však zoznámil s osobnosťou Davida Bowieho, ktorý sa podľa vlastných slov cítil priťahovaný rovnako mužmi ako ženami (a jeho prvá manželka tiež), usporiadal som si to v hlave a začal sa venovať dôležitejším veciam, ako štúdiu či snahe o normálny vzťah, jedno, či s mužom alebo so ženou. Dodnes si pamätám na tú slečnu – ten výjav by vlastne mohol slúžiť ako akýsi osobný test heterosexuality, pretože ak by mladého chlapca nevzrušila ona, tak nijaká ženská bytosť. Sedela blízko pri barovom pulte, po červených vlasoch jej splývalo jemné, intímne kabaretné svetlo z lámp na strope, zatiaľ čo tieň neďalekého radiátora jej vytváral na plnom výstrihu fascinujúce obrazy, ktoré rozprávali tisíce vzrušujúcich a tajomných príbehov, aby ich pre zvýšenie rafinovanosti zamaľovali množstvom abstraktných pollockovských výjavov. Črty súmerné, pery plné a silno namaľované, a pohyby elegantné, nenútené a čertovsky sexy. Ihneď som si musel objednať veľký pohár studenej minerálky, a keď mi pomalé upíjanie nielenže neposkytlo úľavu, ale ešte mi spôsobilo aj bolesť zubov, vylial som si to s tuposťou príznačnou pre nadržaných pätnásťročných faganov na hlavu. Vzápätí som odbehol na toaletu a balansoval medzi bezvedomím, žalúdočnou nevoľnosťou a čímsi ako orgazmom.

Volá sa Jane Erskin a mám pocit, že by som sa s ňou vedel spriateliť, ale nemám príliš veľa času na nadväzovanie nejakých nových známostí, zvlášť s dámami o dvanásť rokov staršími. Aspoň však viem, že existuje, že je skutočná a nie len nejaký čudný sen – a že už vôbec to nie je sen erotický. Moje myšlienky k nej preskočili z môjho niekdajšieho strýka (s tetou sa po dvoch rokoch manželstva rozviedli) tak náhle, pretože tam sedela, presne v súlade so svojimi zvykmi, a príjemne sa usmievala. Bože, dokonca si odsadla ku mne! „John, rada ťa tu znova vidím!“

„Aj ja teba. Ako sa má dcéra?“

„Dobre, ale má trochu problémy s učením. To tá jej dysgrafia, veď vieš... Snáď sa to upraví, kým nastúpi na strednú školu.“

Pamätám si na deň, keď som jej povedal, že ma vždy sexuálne priťahovala. Viete, chodievala sem od toho dňa pravidelne, no krátko potom, ako som si to s tou svojou sexuálnou orientáciou usporiadal v hlave, rozhodol som sa ju osloviť. Vtedy som zistil, že už je celé roky šťastne vydatá. Od toho dňa som svojim priateľom i sebe zvykol s obľubou pripomínať, že tá bytosť, po ktorej práve slintajú, má zrejme niekde rodinu, koníčky, zamestnanie a vôbec osobnosť, čo si človek, najmä keď je mužského pohlavia, vo chvíľach najsilnejšieho primárneho zaujatia nie vždy uvedomuje.

„Jane, pamätáš si na deň, keď som ti prezradil, na čo som myslel pri prvom pohľade na teba?“
„Ach, prečo by aj nie? A vieš ty, čo som ti odpovedala?“

Rozosmial som sa. „Že nie som a nikdy som nebol jediný... Ach, keby som vtedy o tvojom prístupe bol vedel! Mimochodom, vieš, ako by takúto ženu nazvali v devätnástom storočí? Modénna...“

„Myslím, že som kdesi také slovo počula...“

„V niektorej z tých tvojich historických monografií?“
„Snáď. Čo to píšeš?“
„Veľkú vec. Pamätáš sa ešte na toho chlapca, čo ma sem sprevádzal pred pár mesiacmi? Toho Rumuna?“

„Ani nie. Musíš mi to odpustiť, moje spomienky sú až príliš bohaté na mužské tváre – kolegovia, exmilenci, príbuzní... Rozprávala som ti už, že mám štyroch starších bratov? No, v každom prípade, čo s tým rumunským chlapcom...?“

„Zakladáme nový smer poézie, a myslím, že som si už vytvoril približnú predstavu, ako bude asi vyzerať. Chceš sa pozrieť?“

„Uhm.“ Tón jej hlasu prezrádzal súhlas, a tak som ju nechal prečítať si niektoré básne. Chvíľu si v nich listovala, a naraz sa usmiala. „Táto je o mne, však?“

„Ach, tá perverzná?“ očervenel som. „No, to si práve nemusela...“

Zachichotala sa. „No, keď som bola ešte mladé dievča, na ktoré sa sápali všetci hulváti školy, snívala som, že raz budem múzou nejakého jemného, citlivého básnika... A vo svojich tridsiatich piatich rokov sa mi tento dávno mŕtvy sen splnil, ibaže trochu čudným spôsobom. Ako sa zdá, aj jemní, citliví básnici si nemôžu pomôcť a musia sa mi dívať na prsia!“

„No, som rád, že to berieš takto...“

„Ono to ale znie omnoho horšie, keď to hovorím takto, pretože tvojim podaním situácie by bola dokonca aj tá hanblivá pubertiačka, ktorou som bývala, skôr polichotená než zahanbená.“

„A tínedžer, ktorým som býval zase ja, by sa do teba po takých slovách okamžite zamiloval!“ zvolal som trochu exhaltovane. „Bohužiaľ mladý muž, ktorým som teraz, má v hlave až príliš veľa iných dievčat a žien...“

„Maggie?“

„No, hlavne ju. Ako sa ti to páči, myslím z umeleckého hľadiska?“

„Ja ti neviem, v poézií sa vôbec nevyznám. Mám pocit, že to nie je zlé, možno len trochu zvláštne... Ale ako som už povedala, môj názor neber vážne, o také veci sa zvyčajne nezaujímam.“

„Čo povieš, mal by som ich vydať?“

„Ach, ale keď dnes poézia nikoho nevzrušuje...“

„Preto to píšem. Aby znova začala.“

Zasmiala sa na tom agilným, svojrázne veľkolepým smiechom. „Teda, ty máš ale odvahu! To je snáď tvoj sen? Priviesť poetiku späť do našich knižníc?“

„Tak sa mi teda pozri do očí a povedz, že mať takéto básne v zbierke, nekúpila by si si ju.“

Predstavte si to, urobila to, na čo som ju vyzval... „Nie, to by som teda neurobila. Neber to v zlom – rozhodne to nie je zlá poézia, problém je skôr v tom, že tie dve či tri múzy (ach, ani netuším, koľko ich je, sú to Polyhymnia a Erató, však?) – no, v každom prípade, celý tento nadžáner už nikoho nezaujíma, a o to práve ide. Ešte horšie: našinci v tejto dobe už ani nevedia rozoznať dobré od zlého, aspoň v tejto oblasti nie, koniec koncov, koľko zlých kníh, a to ešte prózy, má fanúšikov, ktorí svätosväte prisahajú, že ich milovaný brak je v skutočnosti veľmi dobre napísaný?“
„Uhm, ako myslíš, buď si teda skeptická, ak to viac zodpovedá tvojmu presvedčeniu. Môj názor tým nezmeníš, a mám pocit, že sa o to ani nesnažíš, nemám pravdu?“

„Isteže. Rob ako myslíš, len sa trochu bojím, že stráviš priveľa času snahou o veľký cieľ, ktorý sa ti napokon aj tak nemôže podariť dosiahnuť.“

„Veď si predsa nie sme ani takí blízki, aby ťa to malo trápiť!“
„To ma síce ani nebude, no predsa len, vieš, že to s tebou myslím dobre...“

„To je mi jasné.“ Drobná nezhoda medzi nami zanechala trpkú pachuť, ktorú sme sa snažili obaja prehlušiť svojim spôsobom – ja ďalšou kávou, horkejšou než pocit vyhnutia sa konfliktu za každú cenu, ona objednaním si veľkého krémeša.

„Oslavujete?“

„Hja, v dnešnej dobe si už každý myslí, že sladkosti by sa mali jesť len pri špeciálnych príležitostiach... To ten hlúpy kult tela.“

„Kto ti zase čo povedal o tvojich stehnách?“

„Ach, to je osobná vec, drahý Jon, a ešte k tomu výsostne ženská. A taký pekný chlapec ako ty ju proste nemôže pochopiť.“

Pekný chlapec... Dočerta s tým. Tak ako väčšina vrstovníkov, ktorí o sebe vedia, že sú atraktívni, som kultu tela podliehal, ibaže na rozdiel od týchto mojich súkmeňovcov som svoje telo bral skôr ako Thanatosa či Pana než Dia. A ak si pomyslíte, že týchto bohov príliš veľa mojich spolužiakov poznať nemôže, hádate správne, zase som sa v niečom zachoval ako nonkonformista pohŕdajúci celou societou.

Návrat do Británie, a ešte k tomu do Londýna, bol pre mňa veľmi bolestný. Iste si preto pomyslíte, že som bola hlúpa, a vlastne budete mať pravdu, ale rozhodla som sa svojmu exmilencovi znova zavolať a dať sa s ním prípadne znovu dokopy. Musíte mi to odpustiť, v dvadsiatich piatich rokoch som pri svojich chabých milostných skúsenostiach nemala ani poňatia, aká vzácnosť je chodiť s básnikom, a ešte k tomu s takým, ktorý nedroguje, nepije nad mieru a je verný jednej žene.

„Hatafutte, hatafutte, hatafutte paredo...“

„Čo si to spievaš?“

„Ah, that was formerly such a song... Hups, pardon! If the era changes, the song changes too...“

„Toto náhodou poznám, to je Evilious Chronicles. Ale to si ty nemohol vedieť, však? Bože, už zase blúzniš, dopíš túto jednu báseň a dopi tú kávu, čo teraz držíš v ruke, lebo inak ťa o pár minút budú musieť hospitalizovať so silnou nervovou horúčkou!“

---------------------------------------------------

„Haló, tu Maggie, veď vieš, o koho sa jedná. Neviem, si teraz v plne príčetnom stave? Myslím, nie si opitý, po opici alebo aspoň unavený...?“
„To v nijakom prípade. Pravda, keby si zavolala pred pár hodinami, bolo by všetko úplne inak... Čo tak zrazu?“

„Človek si neuvedomí, čo má, kým to nestratí, drahý Jon – ja viem, že je to hrozné klišé, ale je to pravda. U mňa to teraz nie je inak. Práve sa nachádzam na Heathrow a v peňaženke mám fotografiu svojho posledného príšerného „úlovku“, ktorú som potom, čo ma podviedol, nestihla vyhodiť. Chápeš, čo tým chcem povedať, nie?“

„Áno. A čo ty, pochopíš, čo všetko sa za tým skrýva, keď poviem nie?“

Poslednú noc som sa príliš nevyspal – tá predošlá bola príliš divoká. Zrejme by ste sa mi vysmiali, veď pozostávala v podstate len z nejakého toho učenia, menšej nudy, potom zbavenia sa všetkých pamiatok na ženu, ktorú som kedysi miloval a ktorá mi teraz volá, a nakoniec ponocovania nad kávou, spomienkami a poéziou, v spoločnosti môjho prvého mokrého sna a terajšej známej. To predsa nie je nič, čo by mladíka ako ja malo nejako odrovnať, poviete si... No mýlite sa – niekedy nás totiž môže celkom zničiť aj naša vlastná kofeínom podpo(e)rená myseľ. A vari sú tanec, alkohol, nedostatok spánku a epileptigénne svetlá jediným spôsobom, ako celkom stratiť rozum?

Dôvodom, prečo som vtedy prišiel domov v takom vytržení, bol fakt, že som drahú Jane vôbec nepočúvol a dal som si tri ďalšie kávy, pokračujúc pritom v písaní. Stalo sa presne to, čo predpovedala – domov som sa vrátil ako na drogovom tripe, kombinujúcom heroín s amfetamínmi (ak si odmyslíme tie trvalé následky, ktoré by čosi podobné iste malo), blúzniac a potácajúc sa. Patsy vôbec netušila, čo sa to so mnou stalo, a Jane jej to nevedela vysvetliť. Myslela si, že som snáď začal fetovať, a tak miesto toho, aby ma nechala vyspať sa, čo som zrejme potreboval zo všetkého najviac, so mnou behala po doktoroch, no nijaký psychiater nedokázal zistiť, čo sa to so mnou vlastne deje, až kým som v ordinácií zúfalo nevykríkol: „Preto spíjať sa je pre vojaka radosťou/nakoľko uvoľnenie po napätí spôsobuje rozkoš!“, aby som vzápätí mimoriadne neslávne omdlel. Až po krvných testoch a jednodňovej hospitalizácií praktická lekárka s úľakom zistila, že trpím hypersenzitivitou na kofeín, čo spolu s nervovým vypätím (doloženým básňami, ktoré som tam priniesol, a tiež faktom, že som sa pred pár mesiacmi rozišiel s priateľkou, ktorú som veľmi miloval, a v ten večer som sa vzdal všetkých spomienok na ňu) a následným spánkovým deficitom celkom zničilo momentálne zdravie mojej nervovej sústavy. Nechali si ma tam na pozorovanie celý ďalší deň, aby som sa napokon po dvoch dňoch vrátil do normálneho života, nesúc si so sebou medicínsky potvrdené varovanie pred nápojmi obsahujúcimi kofeín. Takže kafíčko si už asi v živote nevypijem, ale inak som v poriadku...

Ale aby sme sa vrátili k jej telefonátu – očividne nič nepochopila. „Netúžil si náhodou celý ten čas, čo sme od seba, práve po tomto?!“

„Myslíš po tom, aby si ma využila ako poslednú možnosť, alebo aby si sa snáď predo mnou takto ponížila prejavením svojej hlúposti? Nie, po tom som naozaj netúžil. Dúfal som, že sa čosi také stane, ale keď je to už tu, pochopil som, že takáto nerozhodnosť ťa vlastne veľmi pokoruje, a že celkom nechcem byť strojcom niečoho takého. Alebo inak – znieš hlúpo, drahá moja, a mne je trápne aj za teba. Pochop, o čo sa tu teraz vlastne pokúšaš, či skôr o čo si sa pokúšala celý ten čas... Rozišla si sa so mnou, pretože to nemám v živote celkom usporiadané – a teraz sa v plnej kráse ukázalo, že si na tom podobne! Chceš odo mňa, aby som ťa v takomto pokrytectve podporoval? Moja sladká Hidejori, ako som už povedal skôr, nie!“
„Tak to je tvoje posledné slovo?! Necháš ma len preto, že sa nedokážem rozhodnúť, či s tebou chcem byť, alebo nie, aj keď som to teraz konečne urobila?! Och, prepáč, že sa občas zdráham, ale tebe sa nič také nikdy nestalo, že si sa nevedel rozhodnúť medzi samotou a človekom, na ktorého sa hneváš?! Ty si sa snáď v láske nikdy nepomýlil?!“

„Nuž, rozhodne sa mi ešte nikdy nestalo, že by som opustil priateľku kvôli tej istej chybe, ktorú – a to viem celkom presne – mám sám! Nemáš v tele aspoň toľko hrdosti, aby si, keď už si zistila, nakoľko farizejsky si sa zachovala, radšej mlčala, než by si ju dala tomu druhému najavo?!“

„Správaš sa, akoby si odo mňa prednedávnom nechcel, aby som sa k tebe vrátila...“

„Čo bolo, bolo, milá Hidejori. Teraz ma ospravedlň – čaká ma veľa práce a učenia, nemôžem sa teraz zaoberať všetkou tou bolesťou a trpkosťou. Maj sa!“

„Len jedno stretnutie... Keď už som tu...“ pípla, nesmelo a s pokorou.

Počujúc v jej hlase, že ma možno ešte stále ľúbi, a premýšľajúc nad svojou sexuálnou a citovou frustráciou som napokon súhlasil. Nenávidel som sa za to, ale dúfal som, že to, ehm, k niečomu povedie...

Bez ohľadu na to, akí cynickí sú, básnici túžia po láske. A dvadsaťtriroční mladí muži poväčšinou takisto. Možnože ani to ma neospravedlňuje – dobre teda, ale snáď to čo-to vysvetľuje. Kým je táto podmienka splnená, môžete čítať ďalej bez toho, aby ste ma považovali za úplného idiota – nanajvýš tak za slabé a bezcharakterné indivíduum, ale to prežijem.

Práve som sedel v našej obývačke a listoval si vo svojom poetickom zápisníku, keď som bol zrazu postihnutý náhlym záchvatom inšpirácie. Pochopil som, o čom máme my, noví básnici, písať, čo si vybrať ako naše motto, a hlavne ako sa nazvať. Ihneď som nám napísal emblémovú báseň, k tomu dlhý manifest, a okamžite som sa šiel skontaktovať s Georgeom a Petrom. Je dosť hlúpe, že to musí napísať niekto ako ja, kto sa pýši každou maličkosťou, ktorá ho odlišuje od vrstovníkov, ale veľmi mi v tom pomohol facebook.

J. Merryweather práve prišiel na to, čím by sa skupina z Elven street mala zaoberať. Všetci jej členovia nech sa láskavo dostavia na internetovú poradu. IHNEĎ!!!

Trvalo to hodnú chvíľu (ktorú som ako všeobecne dobrý chlapec strávil učením sa – teda prevažne...), ale nakoniec sa mi ozval Peter.

Hlásim svoj nástup... Preboha, nemohol si si vybrať vhodnejší čas?! Práve som sa vrátil z práce, chcel som si od toho celého trochu odpočinúť...

Protestoval som. Štyri poobede je ideálny čas a ty by si to mal vedieť! Je na linke aj náš Rimbaud?

Krátko nato sa pod mojim príspevkom objavil trochu zvláštny komentár.

Pomenovať ho binomickou nomenklatúrou,


Mal by také smiešne meno


Ako tá opička pomenovaná po Roxelane
Ešte zábavnejšie než niektoré asteroidy
Akurát, že jeho krstným otcom
By iste bol niekto ďaleko počestnejší
Rodové meno by bolo „človek“
Druhové zase „svoj vlastný“
Alebo snáď – ak by to bolo možné –


„Beckyn“...


Mimochodom, ja, Gheorghe Vasar, čestne vyhlasujem, že nie som autorom predchádzajúcich riadkov, tak ako Manetova La Crevetta nenamaľovala Olympiu, ak viete, čo tým myslím. „Skupina z Elven street“?! To vážne?!

Pootvoril som ústa, no vzápätí, keď som sa spamätal, ďakujúc Bohu, že zvyšok ansáblu nemôže vidieť moju tvár, som napísal: Ako vidím, máš pre nás nového ašpiranta na člena nášho klubu... A „skupina z Elven street“ je skôr epiteton, než oficiálny názov, nechcel som používať ten, čo som práve vymyslel, kým mi ho neschválite. Po chvíli som dodal: Tak ty si sa stal inšpiráciou pre báseň? Ale čo nepovieš?

Keď som čítal jeho odpoveď, nemohol som sa ubrániť predstave červene presakujúcej cez tmavú farbu jeho líc. Ále, to len Becky...
KTO?! Áno, Peter, ten slušný, tichý chlap skutočne práve použil v písomnom prejave kapitálky.

George sa dal do vysvetľovania. Rebecca Pankhurstová, dvadsaťosem rokov. Novinárka, píše pre istý ženský magazín. Slobodná, bezdetná, v trvalom vzťahu s G. Vasarom. Nádejná poetka.

Takže ty si si našiel frajerku a zlanáril ju k nám? Napísal som s úškrnom. Dvojnásobné gratulujem!

Nebuďte hnusní, je tu teraz so mnou.

Veď ja som to myslel dobre... (Ja viem, že to bol chabý pokus o obranu pred obvinením ani som nevedel z čoho.)

Tu Becky Pankhurst. Tak vy si skutočne myslíte, že to on si uhnal mňa?! Blázni...

On vám dovolil použiť svoje konto? (To bol Peter, s najúprimnejším údivom.)

Píšem si s vami z jej počítača, tak sa láskavo nečudujte... Odteraz v tom s vami ideme obaja. Teda, ak netrváte na tom, že spolky prekliatych básnikov sú chlapská záležitosť.Peter sa k tomu vyjadril ako prvý. No, sú, ale čo sme my za prekliatych básnikov? Poéziu síce robíme, ale ten bohémsky život... My môžeme byť všetci radi, keď dostaneme príležitosť sa spiť. Tuto naša hlava Jon Merryweather minule omdlel po požití priveľkého množstva kávy.

Prečo to musí vyťahovať... Trochu otrávene som na chvíľku svojich spolupútnikov opustil a šiel sa pozrieť, ako tá Becky vlastne vyzerá. Rozhodne som nebol sklamaný – pravda, nebola to nejaká oslňujúca kráska, no na to tí dvaja mali Georgea, takže to bolo celkom v poriadku. Z fotiek v jej fotogalériách sa na mňa drzo usmievala žena v najlepších rokoch, dosť stará na to, aby mala s mnohými dôležitými vecami v živote skúsenosti, no zároveň dosť mladá na to, aby si zachovala prevažnú časť z krásy, ktorou tak ako väčšina žien najviac oplývala v dvadsiatke. Plus osobnosť, ktorú som z jej profilu vydedukoval – odvážna, trochu ľahkomyseľná, nie príliš usadlá a prísne individualistická, neberúca si servítky, zároveň však citovo založená... Moderná madam Sandová. Villon v sukni. Či skôr v dámskych capri teplákoch...

Presne ten typ, ktorý by si do bytu nasťahoval chudobného mládenca len preto, že s ním spáva, bez ohľadu na to, čo si on o tom myslí – alebo, keď už ide o to, čo si myslí ktokoľvek. Presne ten typ, ktorý by sa cítil byť očarený mužom takmer bez prostriedkov, ktorý sa zaoberá dávno mŕtvym žánrom a navyše v ňom ani nemá nejaké ambície. Presne ten typ, ktorého guráž by môjmu priateľovi iste imponovala. Páni, také ženy sa ešte rodia?! Respektíve, existuje spôsob, ako by z dievčaťa v dnešnej dobe mohla takáto žena vyrásť?!

Vrátil som sa k diskusií a naťukal som do počítača. Ako vodca skupiny, z vlastnej vôle a schválený všeobecným konsenzom, a tiež iniciátor tohto zhromaždenia potvrdzujem, že Rebecca Pankhurst môže, ak chce, byť do našej skupiny prijatá. Ale len pod podmienkou, že je skutočne autorkou nám odprezentovaného krátkeho kusu, ktorým zložila prijímacie skúšky na poetku a členku našej skupiny...

Z nejakého čudného dôvodu som z hlavy nevedel dostať predstavu tých dvoch, ako sa objímajú a bozkávajú. Spôsobovala to závisť, ktorú som cítil k dvom šťastným zaľúbencom, alebo mätúce, mierne erotické pocity, ktoré vo mne vyvolával môj kamarát? Do čerta s tým... Čím skôr si to vybavím s Maggie, tým lepšie.

-----------------------------------------------------

Jon: Mám pre vás stanovy klubu a jeho manifest, ktorý sa nám vykryštalizoval z tém našich básní v poslednom čase. Môžete si ich nájsť v pošte, a myslím, že s nimi budete súhlasiť, ak som sa vo vás teda nejako nepomýlil. Slečna Pankhurstová, budem potrebovať vaše potvrdenie, že sa stotožňujete s ideálmi klubu, ak k nám chcete patriť...

Becky: Prečítané a potvrdené. Nespomínal ste tu meno klubu?
Jon: Nie, práve som sa k tomu dostal, pochopiteľne to musíme ešte ďalej prediskutovať, tak ako tie stanovy. Nič z toho zatiaľ nemá definitívnu verziu. Vadilo by vám, keby sme vás nazývali krstným menom?

Becky: Samozrejme, že nie. Tak aký je teda ten názov?
Jon: Klub rytierov rádu Tristana, Tristaniti. Nešťastná láska, problémy so záväzkami vlastnými i cudzích ľudí, sebaklam, úniky a túžba niečo dokázať...
George: Mne sa to páči...
Becky: Schvaľujem skrátenú verziu, ale tá dlhšia sa mi zdá príliš patetická. A naozaj chceme mať za mýtického patróna rytiera z artušovských legiend, ktorý sa zamiloval pod vplyvom elixíru lásky? Keď už sa chceme volať po niekom, kto mal problémy s vlastnými citmi, prečo nie radšej Anna Karenina? Tá je reálnejšia, a teda pre naše účely vhodnejšia.

Jon: Ale je to ženská. A väčšina z nás sú chlapi.

Becky: No a? Neprijatie spoločnosťou predsa nepozná pohlavie.
Peter: Dávam protinávrh. Nyx, bohyňa noci – ktorú nikto nepozná, neobjavuje sa v nijakom z mýtov, a vlastne sa nedá povedať nič zaujímavé ani o nej, ani o rodine, ktorú si založila. Je to, pravda, sestra všemocnej Gaie, ale kto si už dnes spomenie na jej manžela Ereba, pokiaľ tým samozrejme nemyslíme ľudí, čo sa zaoberajú sopkami či horstvami na Antarktíde, alebo na jej deti Aithéra a Heméru? Zároveň bola matkou dnes už polozabudnutých bohov šialenstva či klamu, ako aj starého dobrého Thanatosa či Hypnosa. Existuje pre nás, nočné, prekliate tvory lepšia pramatka?

Jon: Som za! Skvelý nápad, Peter...

Becky: To znie dobre. Aký je teda vlastne ten názov? Nyktiti?

Jon: Podľa mňa je to teda ideálne...

George: Máte môj súhlas. Matka Nemesis a Thanatosa, lepšiu patrónku by sme si nemohli priať. Navyše sa zhoduje s článkom 3 o neobvyklých, zamlčiavaných veciach.

Jon: Á propos, náš manifest... Nejaké návrhy, pripomienky, čokoľvek?

Becky: Schválený bez najmenších námietok.

Peter: Ja teda nejaké mám, ale to bude nadlho...

Jon: Máme všetci čas?
Jon: Ak áno...

A po dvoch úmorných hodinách sa Londýnska spoločnosť veľkej Nyx konečne zhodla na svojich ideáloch a predstavách.

Manifest Nyktitskej spoločnosti

(spísané J. Merrywearom a schválené P. Ashtonom, G. Vasarom a R. Pankhurstovou)

Už celé veky je dobrou tradíciou vo svete poézie, že na prelome storočí sa vždy stretne skupinka mladých mužov a založí si básnický klub, ktorého podstatou je znechutenie z ideálov ich otcov a dedov, ako aj „oficiálnej“ literatúry, s jej obmedzujúcimi pravidlami, rigidnosťou a pokrytectvom. V 90.rokoch 20.storočia sa ale nič také nestalo – kontinuita bola narušená, hoci sa o nej vlastne mohlo vedieť, ak by nebol záujem o poéziu taký mizerný, obzvlášť u širokej verejnosti. A pritom pokrytectva a iných nerestí, ktoré by sme mohli nenávidieť, je v tej našej dobe (tak ako, nemyslime si, všetkých ostatných) viac než dostatok. Preto som sa ja, Jon Merryweather, stal rozvracačom a mladým rebelom len a len z konzervativizmu, či skôr, presnejšie, z túžby po zachovaní tradície. My, post-post-modernisti (alebo skôr zástupcovia poézie, ktorí sa v postmoderne konečne objavili), synovia a vnuci beat generation a detí kvetov, ktorí vyrastali s ABBOU a ktorých prvou láskou bol Allan Ginsberg (metaforicky, samozrejme), máme za to, že moderný svet je starý, na jednej strane utrápený a znechutený zo všetkých minulých ideí, na druhej strane majúci dostatočné skúsenosti, aby neskĺzol do bezbrehého cynizmu a morálneho relativizmu, a že svet by už dávno mal vedieť, pre ktoré myšlienky a hodnoty sa oplatí zomrieť (akékoľvek chcete) a pre ktoré zabíjať (žiadne, ono je sotva jasné, kedy sa stať vrahom pre praktický efekt, pre výber „menšieho zla“, o nejakých abstraktných víziách nemôže byť v tomto unavenom, mierumilovnom systéme ani reči!). Vieme, že so spoločnosťou sa na tomto možno nikdy nezhodneme – ona totiž v dnešnom svete premýšľa, len keď je k tomu prinútená... Nechce sa jej. To vlastne nikomu. Aj preto sme na svete takí osamelí...

Na jednej strane morálne pravidlá, ktoré si táto spoločnosť stanovila, sú pre nás prijateľne, ak už nie dokonalé, no nemôžeme popierať, že medzi zvyšok davu nezapadáme. To z nás, priznám sa, nerobí lepších ľudí. Tých sa zo seba snažíme robiť my sami, ak sa dá, no s našim nonkonformizmom (nerobíme to zámerne, prisahám, len sa nám prejedli severské detektívky a chvastajúci sa rapperi) to má len málo spoločného. Nepatríme sem – ale nemôžeme ísť nikam inam, všade je to rovnaké, alebo ešte horšie. Snívame o tom, že by sme šli trebárs do Iránu a dali sa zatknúť v mene slobody, aby sme sa cítili čo i len trochu hrdinsky, no takáto fatálna služba našej pýche snáď ani nebude potrebná. Možno bude stačiť ostať tu, premýšľať a písať o tom. O tom, čo nás poburuje, znechucuje, trápi a ťaží, či už je to záležitosť globálna, alebo len naša osobná. Písať o láske sa predsa smie. O osobných dilemách takisto. A kto s týmto súhlasí, nech sa k nám pridá – boh vie, že v našich radoch je miesta dosť...

Samozrejme, nebudeme to robiť tak ako všetci pred nami... Nebudeme čerpať z antiky, romantických stredovekých legiend, moderných románov ani vedeckých poznatkov, teda minimálne v nich nebudeme hľadať svoje ideály. Tie máme vlastné, ďakujeme... No naše metafory sa, v duchu postmoderny, nebudú v ničom obmedzovať (možno ak našimi morálnymi a estetickými zábranami). Každý zdroj inšpirácie je pre nás dobrý, každá kultúra či doba má niečo, o čom sa oplatí prinajmenšom hovoriť, a z tohto dôvodu si budeme vyberať hlavne motívy menej známe a používané – pretože viete, Afrodita a Trójska vojna sú už tak trochu klišé, kým Nyx, nepoužívaná, a preto neopotrebovaná, je nám pseudointelektuálom mimoriadne milá.

Ale, aby ste si z nášho večného ospravedlňovania sa a trápnych pokusov o zapáčenie sa vlastným matkám (alebo aspoň tak to musí znieť...) nevyvodili nesprávne závery: máme aj svoju temnejšiu stránku. Už som povedal, že nezapadáme, a ono to má svoju príčinu. Našou patrónkou je Nyx, noc, a jej potomkami sú Spánok, Smrť, Chudoba a iné nepekné tvory. Preto budeme písať o nich, o veciach, čo by ste radšej nevideli, o temných stránkach sveta i našich duší, o všetkom, o čom sa mlčí alebo z nejakého dôvodu uniká pozornosti verejnosti, hoci by si ju to právom zaslúžilo. Nikto tu nehovorí o hneve. Nikto tu nespomína odpúšťanie. Nikto sa nikdy nepýtal, či a kedy je prípustné klamať. Nikto nepranieruje zatrpknutosť, a nespomenie si, že dvaja sú rodina, aj keď je to matka s dieťaťom, a nie dvaja manželia... Svet si z toho nerobí ťažkú hlavu – ale to neznamená, že sa o tom nemá hovoriť. A my budeme.

Minettin filmový magazín: "Kvalitní ruská práce"

ČO SOM ROBILA CEZ PRÁZDNINY (SLOHOVÁ PRÁCA)


1. učila sa (fakt!)
2. flákala sa s písaním
3. s čítaním tiež
4. vlastne som sa len tak túlala po nete a pozerala si fotky svojho nového crushu (je ešte neskoro updatovať svoj zoznam 10 najkrajších hercov súčastnosti?)
5. zúfala si nad tým, že neviem po turecky (Mühteşem Yüzyil Kösem - kto vie, ten súcití, kto nevie, nech si vypátra)
6. a dopozerala tento seriál

Podľa vzoru známej reklamy na MasterCard...
pozretie si všetkých častí Kataríny Veľkej - 10 týždňov
písanie recenzie - 3 dni
melanchólia po dopozeraní obľúbeného seriálu - skončí sa niekedy?
účasť na fandome - pravdepodobne dosť dlhá
snívanie o turkických očiach Rinala Muchametova - zvyšok roka
(A nie, nie je to on, kvôli ktorému som takmer prestala myslieť na M. Günsüra. Je to celkom iný herec, keď chcete vedieť. Brit. http://media-cache-ec0.pinimg.com/736x/aa/d2/22/aad222be0cd258a844edc458df265453.jpg Nekecám!)




Dovolím si tvrdiť, že som, čo sa týka znalosti period dramas, celkom skúsená. Viem, čo sa oplatí a čo nie. No dobre, nikdy som nevidela žiaden z tých módnych seriálov typu Tudorovci alebo Borgias... Ale videla som toto. A väčšiu časť Veľkolepého storočia, samozrejme. No a napokon každý historický životopisný film, ktorý bol po ruke, od Márie Antoinetty cez Bátoryčku s Julie Delpy až po toho nemeckého Ľudovíta II., kde hrá ten bledý super-uke z Rumunska. Viete si predstaviť, čo sa mi odohrávalo v hlave, keď som sa dozvedela, že na STV 2 odvysielajú ten seriál, čo o ňom Rusky z tumblr toľko básnia? No dobre, toto bolo ľahké. OMG, OMG, to si, sakrafix, musím bezpodmienečne pozrieť!!!

Či som ľutovala? Boh vie, že nie! Či sa mi to páčilo? Uhm, áno, o tom nepochybujte. Či som nadšená? No... Nie príliš. Ale rozhodne bol zaujímavý zážitok sa opäť tešiť na ďalší diel, pretože v poslednom čase som sledovala len filmy a jediný seriál, ktorý som si pozrela, bol Lasko, päsť božia. Ak by som videla viac než pár častí, bola by som robila recenziu na to, pretože ten ironický pôžitok by celkom vyvážil fakt, že som sa zároveň zaradila do nového fandomu a užila si každý týždeň hodinku toho najlepšieho, čo slovenské televízie ponúkajú. Nanešťastie, toto potvorstvo, rovnako ako Indickú nevestu, z ktorej som pár častí tiež videla v podobnej zlomyseľnej nálade, nemám dostatočne podrobne preskúmané, takže radšej sa rozhovorím o tomto a nebudem plakať nad ušlým vlakom plným sarkazmu...


Takže. Katarína Veľká...

O čom to je vám rozprávať nebudem, pretože osobne som ten príbeh počula viackrát, než gróf Valmont pretiahol žien. Nájdete to tuto: https://cs.wikipedia.org/wiki/Kate%C5%99ina_II._Velik%C3%A1 Seriál je historicky celkom presný, teda až na pár detailov, o ktorých sa ešte rozhovorím, ale v zásade sa všetky dôležité dejové zvraty dozviete z jej životopisov a nemusím sa tu o nich rozkecávať. Nepozerala som to kvôli prekvapeniu, vážení - to vlastne pri filmových biografiách nerobím. Keď je to natočené podľa skutočného príbehu, ktorý ste toľkokrát počuli, prekvapenia (aspoň čo sa deja týka) môžu byť len nemilé. Tí, čo poznajú toto slovo, mi teraz zrejme budú nadávať do puristov, ale ja si nemôžem pomôcť, som proste history nazi, tak ma ukameňujte, no. Alebo pošlite na Sibír. A preventívne mi zaželajte cestu hladšiu ako sledovanie seriálu po čeknutí, ehm, teda skontrolovaní príslušných stránok na wiki (to, čo som tu teraz predviedla, je tiež purizmus, len nie historický, ale jazykový, ale dofrasa prečo sa s vami vlastne obťažujem), aj keď to by ste ma museli posielať tak do Holandska a nie za Ural.




Ak to chcete vedieť, ja sa takto totiž bavím pri sledovaní "nudných historických konverzačných drám" (čo je priečinok, kam blbci z CSFD odsúdili aj Ľudovíta II., veľkolepo ignorujúc psychózy oboch kráľovských bratov, ako aj mierne shounen ai porozhadzované ledabolo naokolo jak keby to boli štátne zákazky medzi Ficovými spolužiakmi). Že tam hľadám známe fakty a príbehy, ktoré si ešte pamätám z čítania uja Weisensteinera a tetky Thomovej v trinástich. Stále nedokážem pochopiť, ako to, že takéto veci jednoducho nezabudnem, ale keď ide o školské učivo, po dvoch dňoch bez opakovania akoby som to ani nikdy nevedela... Anyway, v mojej mysli vyzerala prvá časť nejako takto...




Dobre, je tu stará Johanna Alžbeta, vyzerá lepšie než na portréte. Marina Alexandrova je mierne atraktívna a hrá celkom slušne, akurát že je trochu stará. Nechápte ma zle, je to pekná mladá žena, ale keď sa Katuška vydávala, ona žena vlastne ani nebola. Bola to pätnásťročná pubiška. Saltykov? To bude neskôr jej prvý amant, a nie som si istá, či sa stretli tak skoro, nevermind, potrebujú tú romancu nejako začať. Rinal Muchametov je najatraktívnejší muž v okolí, to uznáva aj Katuška. Mimochodom, má dosť zvláštne meno, musím si pozrieť, odkiaľ vlastne je... (Z Tatarstanu. Tie turkické oči sa proste nezaprú.)

Samozrejme, nemohlo mi uniknúť, že raz za čas sa v seriáli objavila nejaká tá historická chybička - Kataríniným vekom počínajúc, zoznam nám pokračuje. Katarínin vzťah s Poniatowským bol omnoho viac fluffy, Ivan VI. bol zabitý až niekoľko rokov po Petrovej smrti, Peter dostal kiahne ešte pred svadbou a také tie veci. Ale ja som fanúšička Veľkolepého storočia, ktorá nielen v československom fandome zažila nekonečné diskusie o historickú autenticitu, uznala seriál za pomerne veľký bullshit na úrovni Troch mušketierov (a to akejkoľvek verzie) a aj tak to stále pozerala, lebo Nur Veziroglu je sexi a jej seriálový syn ešte viac. Tento seriál je, čo sa reality týka, tak na úrovni Coppolovej Márie Antoinetty, čiže chybička se vloudí, ale ako celok sa to dá pretrpieť. Čo nakoniec zaváži, je kvalita diela ako takého, a úprimne povedané...




Musíme si ujasniť dve veci. Prvá, milujem Rusko. Napriek tomu, nie, dofrasa, práve preto neznášam toho nýmanda, čo mu práve vládne. Tie veci sa nevylučujú: môžete nenávidieť Putina a pritom milovať národ, ktorý sa do neho zbláznil, lebo vám je onoho národa proste ľúto a myslíte si, že si zaslúži lepšie.


Nápad - Ehehe, čo myslíte? Sfilmovať život historickej postavy je vždy dobrý nápad, a keď vychádza od národa, ktorý je s ňou spojený, je to ešte lepšie. Keď Amíci robia filmy o francúzskych panovníkoch (a.k.a. Muž so železnou maskou sucks a Dumas za to tentoraz nemôže) tak to občas pekne nas... Ehm, naštve.
Scenár - Prekvapivo dobrý. Emocionálny vývoj postáv bol zobrazený veľmi pekne, neboli zbytočne ploché a ich správanie malo istú logiku. Tým myslím, žiaden Gladiátor alebo tak, chápete.
Výprava - Na rozdiel od iných komentátorov ma absolútne neprekvapilo, že veľmi dobrá. Veď keď našinci naškrabali s nejakou tou koprodukciou na Bathory, pekný historický seriál by mal byť pre takých Rusákov malina. Turci urobili taký ešte dlhší a najmä v posledných sériách je kvalita porovnateľná.
Soundtrack - Celkom slušný. Jediné, čo ma štve, že jeho názov na YouTube bude pravdepodobne v azbuke, čo jeho vyhľadanie dosť komplikuje. Inak to nie je nijaká turecká telenovela (nekecám, možno stoja za houby, ale tá hudba je perfektná), ale počúvať sa to dá.
Herecké výkony a obsadenie - Marina Aleksandrová vie hrať. Rinal Muchametov vie hrať. Aleksander Jacenko vyzerá ako Mikkel Boe Fosgard, čiže šialený kráľ z Kráľovskej aféry, a hrá presne tak isto (podrobnosti tuto: http://www.minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/03/minettin-filmovy-magazin-milujem-ta-mads.html). Z nejakého dôvodu, čo som videla, tak hnusný cestovinový ksicht + európsky pôvod + obsadenie do roly monarchu, ktorý ak už nie je nepríčetný, tak aspoň weirdo = herecký výkon hodný všetkých predstaviteľných filmových cien (okrem Malín, to sa rozumie samo sebou). Julija Aug je tá najlepšia Alžbeta Petrovna, akú by ste si dokázali predstaviť, bez ohľadu na vaše fabulačné schopnosti, a zvyšok ansáblu vie hrať. Pri mojich skúsenostiach s kontinentálnymi historickými eposmi to vlastne tiež nepovažujem za taký zázrak, no na CSFD sa zase nájde kopec idiotov, ktorí objavili nie Ameriku, ale rovno Göteborg, teda, ehm, že existuje niečo ako ruská kinematografia a že môže byť občas lepšia ako česká (prekvapko - KAŽDÁ kinematografia je lepšia než česká). Oh, boys, I'm so done with you...
Celkový dojem - Bez ohľadu na váš postoj k súčastnej ruskej vláde, nestrápňujte sa prosím slepým odsudzovaním všetkého ruského. Môj postoj k miestnej kultúre bol práve opatrený úradnou pečiatkou a zmluva s novým fandomom podpísaná oslintaným výstrihom. Rinal Muchametov, prečo len musíš mať tak málo fotiek na GoogleImages? A prečo na väčšine z nich musíš pripomínať zmoknuté kura?




Hodnotenie (lebo čosi také tento blog potreboval, Nemešoidné referencie): deväť cárskych orlíc z desiatich. A jedny vlhké nohavičky k tomu.

Deti noci (1/3)

Po dlhom čakaní  konečne nová poviedka od Minette... Kleopatru už pravdepodobne nedokončím (pokúsim sa, ale nič nesľubujem), no Cisárovná Indie bude, a v ďalšej časti vám porozprávam o tom, ako sa tam dostala India, keď ona je vlastne Peržanka... Ale zatiaľ budem písať radšej o básnikoch.









Sľúbil som ti život, smrť, bozky a svadbu, deti, svoj čas i telo, všetko hmotné i nehmotné čo si len budeš priať a čo ti bude môcť doniesť až k nohám či aspoň donáškou do domu táto úbohá mysliaca trstina. Čo ti ale skutočne môžem dať, je jedna báseň. A aj to nie dlhá.


Och, vy chlapci ste všetci rovnakí...

Áno, to myslím všetko vysvetľuje. My chlapci sme všetci rovnakí.

Nie, nie, zle som sa vyjadrila. Vy všetci, ako tí, čo nosia v sebe takú dušu ako ty, nie ako tí, ktorí nosia rovnaké pohlavné orgány na tele približne rovnakého veku. Pravda, neviem si predstaviť nikoho mladšieho, staršieho či dievča s takouto dušou – váš druh pozostáva z mládencov, ale, aby si vedel, nie zo všetkých...

Môj druh? Ozaj?

Ako tá, nuž... Bytosť, čo som spoznala v Londýne. Nejaký Simon, veď vieš. Vy dvaja ste rovnakí. A jeden ďalší, ten, čo som ho spoznala v Glasgowe. Prvý raz som ho videla v knižnici nad Myslel som si, že mám fúru času – veď vieš, tou Saroyanovou knihou – a potom vysvitlo, že pracuje ako smetiar. Vy chlapci by ste mali byť chudobní, aj keď nie ste. Je to lepšie pre vaše zdravie.

-------------------------------------------------

Snažil som sa rozpamätať na jej meno, ale dokázal som si spomenúť len na niektoré jej časti, ktoré sa zvyčajne nepomenúvajú. Zadok, napríklad. Je pravda, že na taký pohľad, ako dolná polovica jej tela v dostatočne odhaľujúcom oblečení, sa nezabúda, ale aj tak to odo mňa a mojej pamäti nebolo príliš slušné.

Smetiar, pánabeka! Toho chlapa som poznal... Sníval, že bude Voltairom našej doby, ale na to mal príliš citlivú dušu. Všetko, na čo sa zmohol, boli uštipačné komentáre, ktoré písal o piatej ráno, opitý a zúfalý zo života, ktorý považoval za mizerný len preto, že ostatní si to mysleli, veď to všetci hovoria, tak na tom niečo bude, nie? Všeobecný konsenzus bol taký, že je úbožiak, a že nie je šťastný. Nemôže byť. Celé mesiace si nevrzol, hoci je nesmierne sladký a príťažlivý, pretože sa prakticky živí vynášaním odpadkov, a okrem toho kvôli tomu nemá príliš veľa v peňaženke ani v dome a vôbec, aj ten internet mu už niekoľkokrát odpojili, aj s telefónom, za neplatenie, chápete. Akoby čokoľvek z toho potreboval. Teda, je pravda, že bez sexu by sa mu žilo ťažko, ale zase to nie je také strašné ako si mnohí myslia, no a prievan v peňaženke je preňho skôr požehnaním, lebo ktovie, čo by sa stalo z jeho čistej, poctivej duše, dostať sa k majetku? On nechce prachy, nie je ten typ. Teda, pokiaľ si len ona zase niečo nedomýšľa, a my dvaja skutočne vyznávame tie isté hodnoty.

Trávil som večer s Patsy a Agnes, čiže dvoma bytosťami, s ktorými by bolo nechutné si niečo začať – pochopte, nemal som náladu začínať znova, aspoň nie v tom čase. Moja sestra a domáce zvieratko – to bude pekný, celibátny večer pred televízorom, v spoločnosti niekoho, u koho dúfam aspoň v aké-také pochopenie.

„Ale ja som, samozrejme vedela, že ti veľa šťastia neprinesie. Najskôr sa usaď, začni si kariéru, zarob peniaze. Potom špekuluj s nejakými básničkami a inými blbosťami. A potom – nový vzťah tak skoro po rozchode s Masonom, a ešte so ženou, no proste, ja som to vedela od začiatku, ty si chcel vlastne len zabudnúť, vybíjať klin klinom... A potom to takto dopadá. Si zúfalec, ktorý žije pre lásku. Preber sa trochu, dospej!“

Nepovedal som nič, pretože som chcel mať tému vzťahov rýchlo za sebou. A Mason, preboha! Ako ho vôbec mohla spomenúť?! „Tak skoro“, ó bože! Dva mesiace! A že som chcel zabudnúť, to by mi nemala vyčítať – napokon, ako žena by to mala chápať najlepšie.

Všetci mi, samozrejme, hovorili, že som vedela, do čoho idem, predsa len, príležitostný básnik a bisexuál, to zaváňa promiskuitou na hony. Ale v tom nikdy nebol problém, obaja vieme, že nie. Vraveli sme si, že sa vezmeme príliš skoro, a tak, keď som sa otca spýtala, či zobrať sa po roku je zárukou dostatočnej stability vzťahu, a spýtal sa ma, či to myslím vážne, veď sa rozvedieme tak rýchlo, ako sme sa vzali, brala som to ako schválenie sobáša. Pravda, podľa mojich vlastných, nie jeho kritérií, takže to bolo skôr „Je to dobrý nápad, ale aj tak by si to nemala robiť.“ než plný súhlas, ale čo na tom, som predsa mladá slobodná žena žijúca na vlastný účet vo vlastnom byte, a tak mám právo robiť svoje vlastné rozhodnutia i chyby...

Tak, a teraz si so mnou zaspievaj Hatafutte Paredo. No tak, nehanbi sa, veď z nás dvoch si to ty, kto má japonský jazyk ako svoju materčinu... To ja by som sa mal ostýchať.

Kašľať na vysoký účet za telefón, zavolám jej a odprisahám, že...

Náhoda ma ale predbehla a vnútila mi do cesty ešte jeden nevyžiadaný hovor. Nakoniec som to zdvihol, počúvať dookola ten istý otravný tón napokon nie je žiadny med, ale v duchu som sa tešil, až tá drobná udalosť, ktorá práve začína, aj skončí a ten debil na druhej strane (ak sa nebude mať k činu, tak trebárs aj ja) zloží. „Haló, tu Gheorghe Vasar, dovolal som sa prosím pekne k Johnathanovi Merryweatherovi?“

„Áno, pane, uisťujem vás, že vaše číslo bolo správne.“ Po dlhšej dramatickej odmlke som pokračoval. „No do frasa, to tu ale máme pekný národnostný guláš! Ja, Angličan, budem konverzovať so svojim rumunským priateľom a myslieť pri tom na svoju japonskú bývalú!“

„Už zase?! Ty blázon! Ty jeden hrozný, neskutočný zamilovaný blázon! Potrebuješ začať myslieť na niečo iné. A vlastne, prečo by si mal? Sľúbil si jej svadbu, a potom nevedel zohnať ani prsteň. Možnože čím viac na to budeš myslieť, tým sa ti to lepšie vtlčie do hlavy. Teda, aký si hrozný kretén.“

„Že mi to hovoríš práve ty! Dievča nemáš, peniaze tiež nie, a nie aby si sa tešil, že sa ti ťažko zoznamuje, keď sa ti ťažko aj zarába, a teda sa asi v živote nedostaneš do podobnej situácie, miesto toho sa na túto svoju situáciu sťažuješ! Načo ty vlastne potrebuješ peniaze?! Načo potrebuje peniaze ktorýkoľvek z nás, teraz v tomto momente?!“

„Na zaplatenie účtov za elektrinu a...“

„Nie, nie, myslel som viac peňazí, ako máme. Teda, výrazne viac, nie o toľko viac, aby nám už nevypínali telefón, respektíve v mojom prípade, aby som sa mohol presahovať do vlastného.“

„Ľudia by sa nám nesmiali. A rodiny by nás nepovažovali za lúzrov.“

„Kto potrebuje ľudí, ktorí si myslia, že keď sa človek uspokojí s málom, je to idiot? Ja teda nie.“

„Ale no tak, nemôžeš sa obklopovať len bytosťami vlastného druhu a hrať sa vo vlastnom byte na prekliateho básnika, musíš občas komunikovať aj s bežnou ľudskou rasou.“

„A prečo vlastne? No, povedz mi jeden rozumný dôvod... Založíme si vlastné literárne hnutie, bratku. Budeme ako Sturm und Drang alebo trebárs aj tí prekliati básnici, čo si ich spomínal. Ja som spolovice na chlapov, takže to by sme mali Verlaina, ty by si mohol byť Rimbauld, pretože z nás všetkých najmenej píšeš...“
„Ale veď ja s tebou nemôžem... Veď vieš...“ Zjavne som ho dostal do pomykova.

„Ja viem, že nie, ale však to nemôžeš brať tak vážne a doslova... Chápeš. Tak čo, založíme si vlastné literárne hnutie?“

„Si opitý. Choď sa vyspať.“

„Nie, nepil som nič alkoholické, len pomarančový džús, a prisahám, teraz to myslím vážne! Budeme básnici modernej doby, vysmievajúci sa jej pokleskom a vyzdvihujúci jej klady...“

„Ale choď s tým dočerta, nakoniec to predsa len skĺzne k sexu alebo ženským. Alebo dokonca, v najhoršom prípade, k sexu so ženskými.“

„A? To je snáď zlá téma?“

„Nikto nevydrží čítať to večnosť. Okrem toho, dnešná doba je poetiky celkom prostá. Básničkami sa dnes nepresláviš.“

„To je toho, mne o slávu nejde. Aby si vstúpil do dejín, bude vlastne lepšie, ak ťa vo vlastnej dobe budú mať za blázna, to sa potom môžeš nazývať nepochopeným a nepasujúcim sa do bezcitného storočia, ktoré ťa splodilo.“

„Teba splodilo to dvadsiate, ty blbec, dvadsiate prvé ťa len vychovalo. A myslím, že túto svoju úlohu odfláklo.“

„Tak čo chceš teda robiť? Vrátiť sa k smetiakom?“

„To mi aspoň zaplatí účty, tak ako tebe tvoje skriptá a práca barmana.“

„Ale však to môžeme robiť aj tak, len pri tom budeme písať básne a s nimi i dejiny literatúry!“

„Pf, skupinu... A máš už tretieho do partie? Dvaja nijakú rebelskú mladú skupinu nezaložíme. Však to poznáš, tri čarodejnice pohromade sú rákoš, dve len ufrfľané staré ženské, čo sa náhodou stretli. Traja umelci sú začiatkom vlastného smeru, dvaja len párik nadutých individualistov.“

„Peter. Ten bude ideálny.“ Ani som nevedel, ako to zo mňa vypadlo, len som myslel na básnikov, ktorých poznám, a teda no, Peter vlastne nepíše nijakú svetobornú poéziu, len tupé popsongy, ktoré vlastne aj tak nikto nehrá, ale nikoho lepšieho zjavne nemáme. Na toho Simona, čo mi ho spomínala moja milá, nemám číslo, a vlastne ho ani poriadne nepoznám.

„No, to je jedno. Ak mi to len nezaberie veľa času... Však to nikomu neublíži. No, vlastne to ani nikam nedotiahneme, ale vždy lepšie ako chľast. Pri tom si aspoň človek môže namýšľať, že je to snáď nejakým spôsobom preňho prospešnejšie, pretože si tým neničí mozgové bunky, hoci v skutočnosti to z neho robí ešte väčšieho hlupáka, než akým je. Ale to je jedno, ja už aj tak mám viac rozumu, než potrebujem k práci. Mám kontaktovať Petra, alebo sa tejto historickej úlohy zhostíš sám?“

„No, myslím, že ty máš k nemu bližšie, aspoň geograficky. Neurobil by si mi tú láskavosť?“

„Ako chceš. Stretneme sa...“

„...na nete.“

„Dobre, ale to je pomerne všeobecná adresa...“

Dal som mu link na stránku, utešujúc sa predstavou nehynúcej slávy. Nebol som opitý, aspoň alkoholom nie, no pokiaľ ide o krátkodobé účinky, medzi chľastom a bdelosťou od rána do druhej v noci nie je veľký rozdiel.

Na hovor exfrajerke som sa vykašľal. Miesto toho som jej napísal báseň, dúfajúc, že takto sa zo mňa stane druhý lord Byron. Myslím, že keby ten starý sukničkár a rojko počul tieto moje slová, zrejme by mi povedal čosi ako: „Chlapče, to neskúšaj, fakt nie. Ver mi ako človeku, ktorý životný štýl, o ktorom snívaš, musel z vôle svojej búrlivej duše pretrpieť.“

--------------------------------------------------------------

Zavolal som jej tesne pred prvým oficiálnym stretnutím nášho nového klubu. Nerobil som si nijaké ilúzie o tom, kam by to mohlo viesť, pretože, no, obaja sme, akí sme. V podstate už ani neviem, prečo som to číslo vôbec vytočil – možno som mal pocit, že by sme sa mali skôr či neskôr porozprávať, aby nám bolo jasné, ako to s nami vlastne je. Z tohto hľadiska by ma vlastne bolo plne uspokojilo hoci aj to, ak by ma hrubo odmietla a označila za obťažujúceho, pretože čo sa týka momentálnej situácie nášho vzťahu, bolo by naraz hneď všetko crystal clear.

Mawaru, mawaru chikyuu rondo... Je to smiešne, ale už v živote nebudem môcť pozerať svoje obľúbené anime, a to všetko kvôli Jonovi, totiž Johnatanovi. Práve som šla autom do práce, nesúc si v taške svoje nákresy, keď v rádiu pustili pesničku, ktorú obzvlášť nenávidím. Tak ako som mala vo zvyku, rozhorčila som sa nad upadajúcou kvalitou dnešnej popmusic, a hlavne nad textami takými hlúpymi...


…že to by kľudne mohli miesto toho púšťať aj Hatafutte Paredo.
Rýchlo som vypla rádio a snažila sa prísť na nejakú inú pesničku, ktorá by prehlušila tie tóny v mojej hlave, ale nenapadala ma nijaká iná, len ďalšia z tejto sorty, a tak som si ju zo zúfalstva začala spievať, a to poriadne nahlas. Potešilo by ťa, keby som ti povedala, že máš oči ako Čína, a nie, to nie je výsmech, a nie je na tom ani nič poetické, veď vieš... Ja len, že nie sú veľmi mužné. To je dobrá vec, čo by si mal vedieť tiež.

„Ahoj, tu Jon, prepáč, že ťa otravujem, chcel som sa len pozhovárať, lebo pokiaľ ide o našu situáciu, teda, to čo medzi nami ostalo po tom všetkom, no, mne proste ešte stále nie je všetko jasné. Tebe dúfam...?“

Čo do čerta odo mňa chce?!

„Chceš sa o tom rozprávať? Lebo mám dojem, že všetko, čo malo byť povedané, odznelo už v onom rozhovore, ba možno ešte viac, než by sme si obaja želali!“

„Aha. Pozri, mám tomu rozumieť tak, že je koniec a bodka?“

„Ale no tak, veď vieš, čo sme si povedali...!“

„Len som sa ťa chcel spýtať, či máme vyrovnané účty, veď vieš – či ti už nemám nikdy v živote volať, vymazať tvoje číslo zo svojho telefónu a to všetko. Myslím, ak budem do smrti alebo aspoň do tvojej svadby s niekým iným rovnaký, potom sme si v ten decembrový večer povedali všetko a mali by sme to skončiť, problém je v tom, že pre človeka – a teda i pre nás oboch – je dosť zložité vydržať s rovnakou náturou taký dlhý čas, a nikto z nás nevie, čo bude zajtra, takže... Chcem sa zmeniť.“

„Prestaneš písať?“

„Nie, prečo by som mal? Myslíš si snáď, že by sa ti so mnou preto ťažko žilo?“

„Pravda, tá otázka bola úplne zle položená. Básne sú len symptóm niečoho hlbšieho, čo ti stravuje dušu a ničí tvoju bytosť. Vieš ty, čo to je?“

„Čože?! Nie... Ty si tu prišla s takou absurdnou teóriou, tak čakám na tvoje vysvetlenie!“

„Ty nevieš, či chceš byť medzi ľuďmi, alebo sa im vyhýbať. Pohŕdaš touto spoločnosťou, no pritom nemáš odvahu sa zaradiť do nejakej inej a celkom bez súpútnikov existovať nemôžeš. Práve preto si chcel mať svadbu a pritom si si nebol schopný ani ochotný si zarobiť dosť na to, aby si za ňu zaplatil. Práve preto si si našiel priateľku z nejakej celkom inej kultúry a začal ju bezmedzne obdivovať. A práve preto s tebou dotyčná nemôže vydržať – pretože práve tá kultúra klamstvom pohŕda a ty klameš všetkým, najmä však sám sebe. Máš dosť zmätené hara, chápeš?!“

Hara, ten termín som už počul... Srdce, svedomie, vnútro. Dobré hara znamená dobré srdce. „Okej, ja chápem, že to, čo sa týka svojej morálky, nemám celkom usporiadané, ale pochop, mám len dvadsaťtri, áno, a ja viem, že by som mal dospieť, ale ono to nie je také jednoduché...“

„No, a chceš si to teda usporiadať v hlave?!“

„Ale áno, samozrejme, a myslím, že viem ako na to...“

„Tak zavolaj, až sa ti to podarí.“

„No a budeš dovtedy na mňa čakať?“

„Nie, nebudem. Ale nevymazávaj si ma z kontaktov, dobre? Mne tiež nie je všetko úplne jasné. Viem, že ty sa nikdy nezmeníš, rozhodne nie k lepšiemu, ale nie si tu jediný, kto si potrebuje dať city do poriadku, a ja hlúpa v sebe stále prechovávam nádej na zlepšenie.“

Zložil som. Je to vôbec možné? Musím sa stať niekým iným, aby som naplnil túžbu, ktorú môže mať len moje pôvodné ja – a to túžbu byť s ňou. A to som ani nevedel, či má ohľadom môjho neudržateľného duševného stavu pravdu. Vždy som mal pocit, že som mohol dopadnúť oveľa horšie, najmä keď som sa díval na žijúcu a dýchajúcu kôpku psychických nerestí a pokrytectva, totiž moju sestru Patsy.

Vošiel som do obývačky, kde už sedela moja spoločnosť – smetiar a nie príliš úspešný songwriter. George, ako som ho zo silných vnútorných pohnútok jednoducho nemohol prestať volať (totiž čítať jeho meno po anglicky, kým on sám ho vyslovoval po rumunsky), vrhal nervózne pohľady k chladničke, až sa napokon ozval. „Hm, a nemôžem byť ja Verlaine? Veď vieš, s tým jeho pitím?“

„Oni vlastne chľastali všetci.“ pokrčil som plecami. „A ako som už povedal, nemusíme ich predsa vo všetkom kopírovať, no nie? Napokon, ty budeš najskôr piť tak či tak, chlape.“

„No, ono som to ani nemyslel tak celkom vážne... No nič, vtip sa nepodaril. Volal si exfrajerke?“

„Áno, ale nedopadlo to dobre. Ako sa zdá, ani jeden z nás nevie, čo chce. Počujte, chalani – nedali by ste si niečo teplé? Čaj alebo kávu? Mám aj kakao...“

Peter si vypýtal kávu, George pivo. Tí dvaja spolu, to bola dichtonómia, ako sa patrí. Téza, antitéza a ja sám syntéza. Téza – Peter, uhladený muž v stredných rokoch, ktorého šaty, tvár i účes kričali do sveta „ja som slušný chlap!“. Mali prečo dávať to najavo takto okato, keďže v jeho prípade cnostný život nebol nijakou samozrejmosťou. Nechcem prezrádzať príliš veľa, stačí, keď vám poviem, že už pri jeho narodení v istých pomeroch mu bola prisúdená kriminálna kariéra, a keby sa dnes verilo tak ako na začiatku dvadsiateho storočia, že sklony k antisociálnemu správaniu sú dedičné, už by nad ním svet hodil flintu do žita a prestal sa o jeho malý život zaujímať, jedine ak by si preňho pripravil celu smrti (v akej to žijeme úžasnej dobe!).

George – antitéza. Okrem toho, že jeho rodičia neboli Angličania, to mal rovnako ako Peter. Naoko smutný príklad toho, že nie každý chlapec z chudobnej rodiny sa dá zachrániť, ale v skutočnosti na ňom nebolo nič obzvlášť nemorálne či protispoločenské... Možno okrem jeho zmýšľania. George nepatril do tejto doby, a vlastne ani do žiadnej inej, myslím do takej, v ktorej bola či bude spoločnosť životaschopná. Mať pred sebou upadajúce hodnoty, zničenú ekonomiku a ľudí starajúcich sa len o vlastnú sebazáchovu, darilo by sa mu dobre, a najskôr by nakoniec zomrel hrdinskou smrťou. V neposlednom rade by nemal prístup k alkoholu. Bol to mladý chlapec, a tak by nebolo príliš rozumné to v jeho prípade vzdávať, no problém bol v tom, že on bol vo svojej situácií dokonale šťastný, a vôbec, prečo by byť nemal? Kvôli nedostatku peňazí? Kvôli osamelosti? No a? Pokiaľ ide o mňa, George mi pri všetkej svojej úbohosti pripadal ako skvelý človek. Nemal síce dosť peňazí na nejakú charitu, ale snažil sa. Staral sa o niekoľko opustených mačiek a dalo sa naňho spoľahnúť, keď išlo o opatrovanie detí bez nároku na honorár alebo pomoc susedom s nejakými maličkosťami – a takisto bol pravidelne darovať krv. Nechcem tým povedať, že to bol nejaký úbohý nepochopený svätec, len toľko, že sa snažil žiť tak dobre, ako to len dokázal. Akoby chcel povedať spoločnosti zmierlivým tónom, že ju nepotrebuje, a technicky ani ona jeho, a na istých dôležitých otázkach sa nikdy nezhodnú, ale nechce sa hádať ani bojovať, fakt nie, lebo to by musel urobiť pár ozaj hnusných vecí, a to by mu ani ona, ani jeho vlastné svedomie určite neschválili.

A ja – syntéza. Budúci vedec, samozrejme, chlapec z dobrej rodiny, ktorý môže mať každú ženu i každého gaya v okolí, ale nechce, pretože si jednoducho nemyslím, že by ktokoľvek z nich so mnou dokázal skutočne žiť. Občas sa mi podarilo dokopať svoju maličkosť k tomu, aby som urobil niečo pre okolie, ale väčšinu času som aj tak trávil učením (ale poctivým!) alebo ľutovaním sa. Musíte mi to odpustiť, som omnoho zamestnanejší než moji priatelia, a okrem toho, na rozdiel od nich mám dosť bohatý milostný život. Tak či onak, naoko som bol človekom, akého zo mňa spoločnosť chcela mať – ambicióznym, rozhodným a starajúcim sa o svoj zovňajšok – ale v skutočnosti som sa s jej smiešnym reklamným ideálom nestotožňoval a dúfal som, že z toho svojho nádherného tela budem môcť raz aj vypadnúť, a odísť sa do miest, kam ma tie moje skriptá sľubovali dostať. Bol som vzdelaným príslušníkom inteligencie – ale aj barmanom v mizernom malom klube, Rockom Wagramom, ktorý ostal trčať vo Fresne a je vďaka tomu šťastný, že sa nestal hviezdou v Hollywoode, nikdy sa neoženil a nezačal piť nad mieru.

Mimochodom, neviem, či Peter bol gay alebo sa mu len nepodarilo oženiť. Tak či tak by som oňho nemal záujem v tom zmysle, takže som nikdy nemal dôvod sa ho na to spýtať.

„Priniesol som nejaké svoje zápisky, a ak sa ma na to mieniš spýtať, tak áno, je ich ribaudovsky málo.“ vyhlásil George. „Tri menšie básne, viac nič. Za dva mesiace by si toho asi čakal viac, čo?“

„To je v poriadku, ja som ich napísal päť, aj keď je pravda, že jedna je dosť dlhá. Mám tu jednu v štýle sonetu, ďalšiu v podobe tak trochu paródie na albu, v prípade zvyšku som úplne vzdal nejaké hľadanie formy a sústredil som sa na rytmus a obsah, takže v konečnom dôsledku to vyzerá skôr ako pesničkový text, pokiaľ sa teda máme pohybovať v obore nejakých dospelých žánrov a nie básničiek v pubertiackych pamätníčkoch. Veď viete, štyri verše v strofe, rým, aký sa hodí, ale najlepšie nie obkročmý, pretože sa mi nezdal príliš esteticky vyhovujúci, a strôf, koľko sa na papier zmestí. Snáď to nevyzerá nejako smiešne, či som to len na seba príliš prísny?“

„Daj nám to prečítať, a potom sa rozhodne... Koniec koncov, keď si sa sústredil na obsah, malo by to byť vidieť na výsledku, nemám pravdu?“ zdvihol Peter obočie s odhodlaným, vodcovským výrazom (koniec koncov, bol z nás všetkých najstarší a najskúsenejší).

Podal som mu papier, do ktorého sa snažil nazrieť aj náš Rimbaud, ale Petrova rozhodná ruka ho tak akosi sama od seba odmietla. Sledujúc, ako nad mojim dielom rozpačito špúli pery, sadol som si na vedľajšie kreslo a spýtal sa ho. „Čo si priniesol ty?“

„Básnickú skladbu, trinásť oddielov dlhú.“

„No... Čakal som, že pre začiatok, vzhľadom k tvojej predošlej tvorbe, to bude niečo kratšie.“

„Prečo by som mal? Keď teraz píšeme serióznu poéziu, neponechám si predsa zvyky z čias, keď som sa živil tupými veršovačkami, aké počujete každý deň v rádiu!“

Šiel som nám dvom po kávu (dať ktorémukoľvek z nás do ruky alkohol hneď na začiatku stretnutia by som si netrúfol). Keď som sa vrátil, položiac na stôl glazované šálky so vzorom trochu trápnych sirôtok, spýtal som sa ho na názor.

„Je to dobré.“ povedal zadumane. „So silnými zahraničnopolitickými presa... Počkať, ty si venoval jednu z tých básní Francúzsku z Hetalie?“

„No... Raz som ho tam tuším spomenul. Prečo?“

Vážne sa na mňa pozrel. „To nerob, dobre? Ten štvorveršový rytmus nie je zlý, pokiaľ báseň pojednáva o niečom vážnom, ale v spojení s anime referenciami pôsobí detinsky.“

„Veď to bola len jedna hlúpa metafora!“

„Vidíš? A tá ti to všetko pokazila. Nie, keď chceš vytvárať nový literárny smer, nemal by si vo svojej tvorbe spomínať... Hetaliu. Ber to vážne!“

„Ja to beriem vážne, ale myslel som si, že by občas nezaskočilo sa s tým trochu pohrať...“

„Ale toto je už naozaj cez čiaru. Úprimne, znieš v tom verši ako idiot, teda ak človek vôbec pochopí, na čo to bola narážka.“

„Môžem sa na to pozrieť?“ zdvihol obočie George, ktorý prskal ako mačka v spoločnosti hneď niekoľkých neprívetivých, ale zato dosť malých psov, ibaže s celkom opačnými emóciami ako to úbohé zviera. „Spomenúť postavu z Hetalie v básni, ktorá je natoľko vážne... Ou jé. Počkať, počkať, ono je to celé vec kontextu... Peter, ono tu došlo k nedorozumeniu. Pokiaľ si toto tu myslel ako vtip...“

„Nie, nemyslel.“ zamietol som jeho domnienku urazene.

„...tak potom je to ešte úbohejšie, ako som si myslel. Hups, pardon.“ Zahanbene sklopil zrak, keď som mu očami dal najavo svoje pohoršenie nad jeho necitlivosťou. „Len som myslel, že... No, ako vtip by to nebolo zlé... Totiž, ono by to mohlo byť nezvyčajne zábavné, chápeš, taká príchuť irónie...“

Bolo dosť zvláštne cítiť erotickú náklonnosť k človeku, ktorého sexuálnu nekompatibilitu so sebou samým poznáte, ale, ako som už povedal, George bol niekedy naozaj roztomilý chlapec. Potlačil som nutkanie pohladiť ho po čiernych vlasoch a zovrel pery. „Dobre teda, táto je skutočne nepoužiteľná. Chce teda jeden z vás dať kolovať svoju báseň ako ďalší, alebo mám pokračovať so svojim sonetom?“

George sa odhodlane prihlásil. „Mám tu jednu, ktorá sa mne samému obzvlášť páči... Napísal som ju na pamiatku svojej starej mamy.“

„Spomína sa tam Ceaucesco?“ zdvihol som obočie.

„Ako si vedel?“

Pravdivá odpoveď by bola, že motívy v Georgeových básňach inšpirovaných jeho „pravlasťou“ boli občas až trápne predvídateľné, keďže tam nikdy nežil a jeho obraz o onej krajine bol, tak ako vo väčšine podobných prípadov, determinovaný niekoľkými konkrétnymi obrazmi. „Len som tipoval. Nedáš mi to teda prečítať?“

Viem, že nič neviem
Ani čo si zač


S ostrými zubami túlavých mačiek


A psov bez mena a plemena


Obrazy z genofondu pravidelne odchádzajú...

Poviem vám to takto: o Rumunsku a jeho literatúre som toho veľa nevedel, no bol som presvedčený, že toto by mohol byť klenot miestnej poézie, keby len nebol napísaný v angličtine. Autor tejto veci by ale za pár rokov, s trochou tréningu, iste obstál aj v tej britskej, medzi Tennysonmi a Byronmi, a v poetickej sieni slávy by si bol zaslúžil bustu hneď vedľa Camusovej drzo sa tváriacej fotky. Opatrne som položil papier na stôl, uvedomujúc si, že ide o jedinú známu kópiu tohto nanajvýš drahocenného diela, a pomaličky, možno trochu melodramaticky, som otočil hlavu ku svojmu kolegovi. „To si napísal sám?“

Keď moji spolupútnici videli, ako mysteriózne sa tvárim, naplnili miestnosť atmosférou tichej hrôzy, ako nejaké hlavonožce v panike sfarbujúce akvárium, v ktorom žijú, atramentom. Odpoveď na moju otázku znela. „Áno, celkom sám. Si v poriadku?“

Prudko som zdvihol hlavu a pozrel sa naňho prenikavým, v danom ovzduší až magicky desivým pohľadom. „Pozri... Je mi jedno, či ja alebo Peter vydáme nejakú básnickú zbierku. Nezáleží, čo sa stane s našimi dielami, aspoň nie teraz. Ale túto jednu báseň jednoducho musíme vydať, rozumieš?!“ Zvýšil som hlas do nepríčetných frekvencií. Vlastne som sa ani necítil, akoby som sedel na roztrhanej taburetke v našom byte – naraz som bol so Shelleyovou a Byronom pri jazere, kde uzavreli pakt, neskôr známy ako Stávka o Frankensteina (aspoň v našej triede), v Kabarete Voltaire s Tristanom Tzarom a jeho spoločníkmi, zakladajúcimi hnutie Dada, alebo kdekoľvek inde, kde partička väčšinou mladých mužov zaznačila do dejín literatúry novú podkapitolku, ktorá sa niekedy časom rozrástla a začala sa učiť v školách. Áno, drahá Mary, som presvedčený, že román, ktorý sa ti zjavil vo sne, nie je len hlúpa taľafatka, malichernosť typu Twiligh sága, ale niečo zásadné, veľké, čo by sa rozhodne malo dostať na svetlo božie, a nie zhniť v tvojom úbohom šuflíčku!

„A jé, toto vyzerá dobre! Čo je to alba?“ Georgeov hlas som počul odkiaľsi z diaľky.

„Typ stredovekej milostnej básne, je väčšinou o lúčení milencov s prichádzajúcim ránom.“ vysvetlil mu Peter ochotne. „Veď vieš – ranné zore, škovránky a tak podobne.“

Vzduch v miestnosti preťal Georgeov smiech, hlasný a dožadujúci sa pozornosti ani streľba z guľometu, a tiež rovnako upokojujúci. „Táto sa ti podarila... Mali by sme vydať aj ju.“

Prudko som otočil hlavu. „Bože nie, tebe sa to páči?!“

„Áno, prečo? Je to celkom zábavné a duchaplné... Myslím, že keby sa o tom svet dozvedel, rozhodne by ťa tento kuplet nezahanbil.“

„Daj to sem!“ zvolal Peter podráždene. Po chvíli rýchleho behania očami po rukou popísanej stránke vyhlásil. „Máš pravdu, je to úžasné... Toto rozhodne vydáme takisto!“

Zamyslel som sa. „Ste si tým celkom istí? Pokiaľ to bude v jednej zbierke s tou Georgeovou, teda, ehm, Gheorgheovou, bude to pôsobiť trochu nepatrične...“

„Tak proste napíšte nejaké ďalšie a každý vydá svoju vlastnú prvotinu. Veď to predsa nie je problém... Alebo by sme mohli začať pomaly, postupne, najskôr to poslať novinám...“ navrhol Peter s úsmevom.

„Tak to nie!“ zvolal som s asi najpevnejším presvedčením vo svojom doterajšom živote. „Georgeova poézia je najlepšia, akú som čítal za posledné roky. Nebudeme strácať čas s dennou tlačou – jeho básne pôjdu pekne do zbierky, a odtiaľ do učebníc literatúry!“

Autor spomínaného diela nad náhlym ocenením svojej práce žasol. „Nechápem to... Moje básničky? Nie... To nemôže...“

Vstal som a začal sa prechádzať po izbe. Po chvíli som zobral zo stola ďalšiu Georgeovu báseň a začal ju čítať postojačky. Bol som vo vytržení; nech už sme ja a Peter napísali čokoľvek akokoľvek dobre, bol som si istý, že výsledok nezatají neskúsenosť svojho autora. Prečo by vlastne on mal byť našim Rimbaudom a napísať tých básní minimum, venujúc sa zvyšok života niečomu (čomukoľvek!) inému? Nie, to v nijakom prípade nedovolím – George Vasar miesto toho zaujme miesto Charlesa Baudelaira, nášho vodcu a najväčšieho génia. Napíše nám emblémovú báseň, náš manifest...

...nie, na to je ešte skoro. A ak by aj nebolo, nápad na založenie skupiny pochádzal z mojej hlavy, a tak sa tejto úlohy musím zhostiť sám.

A to bol prosímpekne začiatok.