Deti noci (3/3)

Viezol som Maggie z letiska v Patsynom aute (zdieračka jedna, za jeho požičanie si účtovala dve libry, vraj za benzín) do svojho bytu. Rozprávali sme sa – a prisahám, že neviem, ako sa to stalo, ale Patsy sa vrátila z fitka (kam šla podľa svojho najlepšieho zvyku peši) skoršie a našla nás nahých na gauči už v zjavne postkoitálnom stave.

Vlastne by som mohol rekonštruovať celú cestu od spoločnej jazdy v aute až po konečnú stanicu na onej nešťastnej pohovke. V aute sme sa rozprávali – možno by sme dokázali nájsť príčinu nášho náhleho výbuchu tam...?

„Len sa, preboha, nebavme o našich pocitoch.“ povedal som hneď, ako nastal čas rozhovoru. „Vyšla nová séria Hetalie – World Twinkle, založil som básnický klub a ty si nepochybne tiež robila niečo zaujímavé, čo nesúviselo s chlapmi. A o piatej mi začína šichta, takže ťa budem musieť bohužiaľ opustiť. Dovtedy máme kopec času, ale zase nie toľko, aby som ho mohol tráviť takými nepríjemnými vecami.“

„Och, takže ty by si sa radšej rozprával o banalitách, než by si...!“ Spočiatku sa zrejme mienila nahnevať, no včas si to rozmyslela. „Dobre, ako chceš. Možno by to naozaj bolo lepšie. Napokon, obaja zjavne máme zaujímavé novinky. Písala ti Mayu?“

„Nie, prečo?“ Mayu? Aha, jej staršia nevlastná sestra. Stretli sme sa asi len raz alebo dvakrát a nerozprávali sa o ničom inom ako o anime, možno s výnimkou Maggie, najmä preto, že sme nemali nijaké iné spoločné témy. Nemôžem povedať, že by ma jej osud ktovieako zaujímal.

„No samozrejme, nikdy ťa nepovažovala za sebe veľmi blízkeho...“ zamrmlala zamyslene. „No, tak ona je znova tehotná. Ešte nevieme, či to bude dievčatko alebo chlapček, pretože je len v štvrtom mesiaci, ale ak všetko pôjde dobre, jej tretie dieťa sa narodí do šťastnej rodiny.“

„No, tak gratulujem.“ zamrmlal som. „Snáď budeme aj my mať raz také šťastie – či už spolu, alebo každý zvlášť.“

„A čo by si chcel, aby to bolo?“

„Keď mne je to teraz v podstate jedno... Prial by som si konečne sa tých nešťastných pocitov zbaviť. Nechcem ťa milovať, Maggie, chápeš? Viem, že som sa s tebou na začiatku odmietol rozprávať o nejakých emocionálnych záležitostiach medzi nami, ale toto som ti musel povedať.“

„Takže ma miluješ?“
„Nemám koho iného, srdiečko, a tým je povedané všetko.“

„Tým pádom je to číra emocionálna nevyhnutnosť, čo v tebe drží lásku, ktorá je ti taká nepríjemná... Ale nie, povedal si, že sa nebudeme baviť o citoch, a ja ti nedovolím skĺznuť do pokrytectva, ktoré tak nenávidíš.“ Úsmev na jej tvári mi pripomenul, že okrem spoločných záľub a chutného zadočku to bolo ešte niečo iné, čo ma k nej tak priťahovalo, a spomienok na to sa mi zbavovalo omnoho ťažšie než na čokoľvek iné. Bola to totiž asi tá najduchaplnejšia žena, akú som kedy stretol, a rozhovory s ňou o hocičom inom ako o citoch boli pravým potešením, teda aspoň pre mňa. Bol to intelektuálny ekvivalent pohlavného styku, a tým myslím skutočného, úprimného milovania medzi dvoma mladými zaľúbencami nadopovanými hormónmi. Zhováral som sa s ňou rovnako rád, ako s ňou spal, čo samozrejme neznamená, že spoločný sex sme si patrične neužívali...

„Teraz si nie som istý, či to mal byť len pohŕdavý výsmech, alebo sa mi zároveň snažíš naznačiť, aby sme prestali s neplodnými kecmi. Ak to druhé, tak mi ver, že som mal podobný návrh, ale chcel som ťa nechať vyjadriť sa k tejto téme, pokiaľ by si samozrejme mala čo povedať...“

„Iba že som na tom podobne. A že ani netušíš, ako zbytočne sme sa obaja trápili. Ale nemali sme hovoriť o takých veciach, nemám pravdu? Mimochodom, o tej novej Hetalií som ani netušila. Vieš, v poslednom čase máme v práci dosť frmol, tak sa nemám čas zaoberať anime.“

„No hej, vlastne ani ja, a novinky z fandomu som zachytil skôr náhodou. Nepôjdeme sa niekam najesť?“
„Máš prázdnu chladničku?“

„Prečo sa pýtaš?“

„Pretože ak sa máme spolu naobedovať – tak jedine u teba!“

K jedlu sme sa vlastne ani nedostali. Cestou domov sme sa rozprávali o banalitách v práci a v anime svete (oznámil som jej napríklad, že v rámci voľnejšieho víkendu som sa konečne odhodlal pozrieť si PsychoPass, ako mi odporúčala, no asi mám slabé nervy, pretože som to oľutoval už v polovici prvej epizódy), a u mňa doma sme, nuž... Prečo som si myslel, že pobozkať ju hneď potom, čo si vyzuje topánky, bude dobrý nápad, to neviem, ale nakoniec predsa len bol, minimálne na tú hodinu...

Mal to byť jemný, ale intenzívny bozk, nič obzvlášť cudné, ale zase nie prehnane vášnivé, zrejme ako niečo také, čo by si vymenili dvaja šestnásťroční pseudomilenci, ktorí už majú v spoločnom bozkávaní prax, no boja sa zájsť v akomkoľvek zmysle ďalej. Miesto toho sme skončili ako to, čo sme v podstate boli – dvaja zamilovaní, vyhladovaní dospelí, zúfalo túžiaci jeden po druhom. A tak, ako naše bozky naberali na obrátkach, množili sa aj prázdne frázy, ktoré som musel dostať zo seba von, o tom, ako mi chýbala a ako po nej túžim, až som nakoniec znel ani milenec z niektorého moderného pornografického románu. Ona, arogantne napĺňajúc všetky klišé, mi zašla rukou do vlasov, chytala ma za líce, rozopla mi košeľu a vôbec robila všetko to, čo sa podľa istých autoriek v takých situáciách robiť, ale ja som tvrdohlavo odmietol na takejto fraške spolupracovať a spýtal sa, či má pri sebe kondóm, lebo ja nie a cez všetku svoju toleranciu k myšlienke svojho budúceho potomstva som vôbec neplánoval, že by to mohla byť budúcnosť tak málo vzdialená. S vážnou tvárou mi odpovedala. „Áno, a prestaň panikáriť. Moje dlhoročné životné skúsenosti ma v tomto ohľade dostatočne poučili. A ak by ťa to zaujímalo, je ešte v záruke.“

Zá... Ach tak. Samozrejme, niekoľkoročné latexové predmety majú tendenciu byť citlivé k rozmarom počasia a mechanickým tlakom omnoho viac, než tie nové. Keď sme mali praktické záležitosti odbavené, mohli sme sa venovať viac tomu, čo sme chceli, než čo sme museli.

Vybozkával som jej útly krk, ohmatal každú časť tela, po ktorej som celé tie mesiace tak túžil, a než sme si stihli uvedomiť, že to, čo robíme, možno nie je práve rozumné, nemal som na sebe nič okrem „čiapočky“ (ako to volala moja hanblivá teta, tá istá, čo si vzala za muža môj prvý crush) a čoskoro aj kompletného ženského tela na nej navlečeného. Odpustite mi, ak moja úprimná spoveď pripadá niekomu príliš vulgárna, a možnože mi rozprávanie o takýchto veciach spôsobuje potešenie až nemiestne, ale otvorene priznávam, že si to všetko uvedomujem a preberám za všetky prípadné rozpaky, ktoré môžu teraz nasledovať, plnú zodpovednosť. A tiež:

NEVHODNÉ PRE DETI DO 15 ROKOV A OSOBY, KTORÝM PÄŤDESIAT ODTIEŇOV SIVEJ PRIPADALO ŠKANDALÓZNE!!!

Ak by vás zaujímalo, ako som to urobil, tak som ju oprel o stenu. Našťastie sme mali v byte zatiahnuté závesy ešte predtým, než som vyšiel z domu, pretože ak by nás videli susedia, od hanby by som s ňou v živote nemohol prehovoriť (a prišiel tak o najväčšie potešenie svojho života) a v tej chvíli by som si na to vôbec nebol spomenul. V každom prípade, toto bol ten najextatickejší, najmenej príčetný zážitok za posledné mesiace, s ktorým sa nedalo porovnávať ani moje kofeínové delírium, ani žiadna z tých dvoch či trochu opitostí, ktorá ma v rámci študentského života za spomínaný krátky čas (ba vlastne ani žiadna z tých predošlých) postihla. V hlave sa mi so zvláštnou veselou panikou zapínali a vypínali svetielka, no nie v rovnakom rytme, v akom sa pohybovala moja panva, čo ma miatlo ešte väčšmi, nuž a ak sa pýtate, čo za celý ten čas robil môj neokortex, tak ten sa len zmätene díval na celý ten neskutočný bordel vo zvyšku mozgu a odmietal čokoľvek urobiť či povedať, dokonca aj prijímať signály zo zmyslových orgánov, takže celý ten čas som nevnímal vôbec nič okrem, povedzme to rovno, rozkoše. A to bolo len dobre, pretože ak by som musel spracúvať ešte pocit na svojich dlaniach, držiacich jej pevné, hladké stehná, vôňu jej vlasov, potu a obľúbeného mydla (mne ešte stále známu) a pozerať sa jej do tváre, v ktorej sa miešalo prekvapenie so sexuálnou túžbou, a potom už len vypleštené oči a óbožeboženievlastneáno... Nuž, nedokážem nájsť slová, ktorými by som popísal výbuch, s ktorým by mi v takom prípade priamo pred mojimi očami skratovali všetky fungujúce obvody v mozgu, pričom by nemali možnosť sa viac obnoviť, takže v konečnom dôsledku by sa zo mňa kvôli jedinému vášnivému sexu stal blázon.

„Milujem ťa, moja sladká Hidejori, milujem ťa, ako som ešte nikdy nikoho...“

„To hovoríš len pod vplyvom postorgazmických stavov...“ Z jej pragmatického tónu ste vy i ja mohli usúdiť, že vyvrcholila niekoľko minút predo mnou. Zliezla zo mňa a s trochu pomäteným výrazom sa zakutala do deky položenej na gauči, zatiaľ čo som si naťahoval spodky.

„Som idiot.“

„Obaja sme. Dala som ti predsa svoj súhlas – teda, nie výslovný, no vieš ako to myslím.“

„Hej.“ uškrnul som sa. „Súhlas v podobe nôh omotaných okolo bokov, vyzliekanej košele a ani sa mi nechce menovať čoho ešte. Tomu rozumiem. Na čo si pri tom myslela, tomu už až tak nie.“

„Prečo by som vtedy na niečo myslela? Tebe snáď v tej chvíli príslušné synapsie fungovali? Bola to vec našich blbých inštinktov.“ Naštvane sa zadívala na palce na svojich nohách.

Podišiel som k nej a začal jej ich bozkávať. „Hneváš sa snáď na seba? Pretože ja nie. Bolo to úžasné, a aj keby sme si potom mali povedať zbohom a nikdy viac, je to predsa len stále lepšie, ako keby sme si to povedali predtým. Ale zase netvrdím, že tento jeden príjemný zážitok mi nejako uľahčil budúce rozhodnutia. Nechcem od teba odísť, to predsa vieš.“

„Tak teda? Čo s nami bude? Najskôr som nechcela ja teba, potom ty mňa, teraz obaja chceme jeden druhého – ó, bože, sme takí blbci, Jon!“

„Potom je možno čas prestať s tým pokrytectvom a už si viac navzájom nevyčítať hlúpe rozhodnutia!“ rozosmial som sa a položil si jej drobné chodidlo do lona. „Nech sa deje, čo sa deje, nakoniec sa aj tak z nejakého dôvodu zachováme ako idioti. Čím skôr si to uvedomíme, tým ľahšie sa nám bude spolu žiť.“

„A mali by sme?“

„Ktovie. Ale od seba sa nám žiť rozhodne nedarí.“

„Ale aj tak, možno by to bolo lepšie pre nás oboch...“

„To nemôžeš vedieť, drahá moja. A keď budeš volať Mayu, pogratuluj jej aj za mňa.“

„Och, to by som nemala... Nikdy nesúhlasila s tým, aby sme boli spolu.“

„No a čo, Patsy tiež nie. Aj tak som jej v tvojom mene zablahoželal k narodeninám.“

„Áno, ale ty svoju sestru neznášaš. Ja mám Mayu celkom rada.“

To bola legitímna námietka a ja som ju prijal pokojne, dokonca so smiechom. Namiesto odpovede, ktorú som nedokázal nájsť, som vliezol pod deku k nej a sám seba sa pýtal, prečo som si vlastne navliekol tie spodky...

„Och, už zase?! Že sa nehanbíš!“

A za čo by som sa mal? Som slobodný muž, ktorý sa s jej súhlasom vyspal so ženou, ktorú miluje a ktorá je takisto bez záväzkov. A nech už si moja sestra myslí, čo chce, mne na tom vôbec nemusí záležať.

„Čo sa deje? Pozri, ja viem, že je to trochu trápna situácia, najmä pre teba, keď si nás tu takto uvidela, tak mi to teda prepáč...“

Vlepila mi facku. „Si neskutočný idiot, Jon! Gratulujem k ďalším mesiacom vo vzťahu, ktorý vznikol z ničoho a nikam nevedie! A oblečte sa aspoň, vy...“ Miesto toho, aby strácala čas hľadaním vhodnej invektívy, odišla do kuchyne, odhodlaná sa vyhnúť nepríjemnému pohľadu na svojho brata evidentne po pohlavnom styku so ženou, ktorá, ako si iste myslela, preňho nie je ani trochu vhodná a spôsobí mu len žiaľ.

„Tak... Ja už teda pôjdem. Asi sme sem fakt nemali chodiť, a, hm, robiť to tu spolu.“ povedala Maggie ticho. Táto situácia bola, pochopiteľne, nepríjemná pre nás všetkých, ale nechcel som ju nechať odísť samotnú.

„Veď počkaj! Kam sa chystáš?“

„Ku kamoške, u ktorej som mala bývať. Pamätáš sa na Alice Wyndhamovú?“

„Aha, tá, čo nás zoznámila? No, tak by som ťa asi mal nechať zložiť sa tam, a... Kedy sa vlastne zase stretneme?“

„Dnes mám čas prakticky celý zvyšok dňa. Večer, možno?“

„O ôsmej. V tej kaviarni oproti, kam sme vtedy tak často chodili a čo som ti rozprával o svadbe svojej tety.“

„Och, myslíš na tej ulici, čo sme ju kvôli tvojim, Aliciným a vôbec všetkým ostatným erotickým zážitkom nazvali Ulica panenskej sexuality?“ Vyprskla. „Tak na tú sa pamätám. V skutočnosti sa volá nejako inak, po nejakom vedcovi, už neviem ktorom, ale v nikto z nás si to nevedel uložiť v hlave a navyše nám to znelo hlúpo, a tak sme ju proste prekrstili. Ach, to boli časy!“ Nadšene mi vzala hlavu do dlaní a pobozkala ma na čelo. „Teším sa na to, miláčik, ale naozaj by som už mala...“

„Dobre teda. Ja potom k Alice zavolám, aj tak sa s ňou musím porozprávať kvôli skúškam.“

Keď odchádzala z dverí, napočudovanie som cítil väčšiu radosť, ako keď som sledoval svojich najhorších nepriateľov opúšťať scénu, ale aby som bol celkom presný, nemalo to ani tak čo do činenia s tým, čo sa práve dialo, ako s tým, čo mi bolo ešte len prisľúbené.

„Ja vlastne ani neviem, či ti to mať za zlé, alebo to snáď prejsť mlčaním, alebo si povedať, že ma do toho nič nie je...“ Georgeov tón bol neurčitý, do stratena znejúci, a jeho myšlienky podľa všetkého práve tak.

„Ale v každom prípade sa všetci zhodneme, že si to nemal robiť.“ uzavrel Peter. „Potrebovala len hlupáka, ktorý by sa dal, odpustite mi moju francúzštinu, využiť ako erotická pomôcka.“

„Vy ste idioti všetci traja. Tieto vaše seanse nikam nevedú...“ zatiahla Becky nahnevane.

„Náš vzťah tiež nie.“ neodpustil si George. „A vzdávame to? Jasné, že nie. Neviem, či je to viac vďaka našej odhodlanosti, alebo našej tuposti.“

„A kde by si po takom krátkom čase chcel byť?! Snáď sa po dvoch mesiacoch nechceš ženiť?!“

„Bol by som rád, keby si ma aspoň predstavila tým svojim úžasným priateľom! Ja viem, že sa za mňa hanbíš, ale nebolo by známkou skutočnej lásky, keby si tento svoj pocit prekonala a čelila predsudkom so svojou typickou odvahou?!“

„To sú vážne veci! Nemôžeš predsa čakať, že po, opakujem, dvoch mesiacoch...“

Prerušil som ich hádku sarkastickým tónom. „Drahí priatelia, ďakujem vám za vašu vytrvalú snahu zlepšiť mi náladu tým, že sa nám pokúsite ukázať, ako by mohla byť moja situácia ešte horšia.“

„Horšia?!“ zvolal George ohromene.

„A odkedy sme priatelia?!“ zaburácala Becky pohoršene.

Peter si so svojou typickou solídnosťou nalial čaj a našu hádku nekomentoval. Na to, aby sa na tom škodoradostne bavil, ako by som to v jeho situácií bol urobil ja, nemal dosť ani zlomyseľnosti, ani zmyslu pre humor. Ako si teda viete predstavil, fakt, že sa nachádza uprostred sporu, avšak len ako nutne nestranný pozorovateľ, ho vôbec netešil.

Neprišla na rande. Nedvíhala mi telefón. Ba sa neozvala ani žiadnemu z našich spoločných priateľov... Prial by som si, aby to bola známka toho, že ma odkopla, no nemá odvahu mi to povedať, a nie toho, že sa jej snáď stala nejaká tragédia.

„Keby sa jej niečo, veď viete... Mayu by mi to asi oznámila, nie? Teda... Vie, že sme spolu, však?“

Peter sa zamračil. „Och, vráťme sa k práci. Ubezpečujem ťa, že je v poriadku, som o tom plne presvedčený.“

„To nemôžeš vedieť.“ namietol som. „Už týždeň o nej nemám nijaké správy...“

„No a? Svoje citové problémy si môžete riešiť potom... Nie sme tu tak náhodou kvôli poézií?“

Becky si s kyslým výrazom upila veľký dúšok zo svojej šálky. „Zostavila som báseň z tých hnusných odkazov, ktoré sme si s Georgeom nechávali na chladničke. Inak som písala len o hádajúcich sa pároch, čím som porušila stanovy skupiny... Prajem si tú vašu grupu opustiť.“

„Netušil som, že tak rýchlo skĺzneme k takej trpkosti.“ vyhlásil George smutne. „Ja už nepíšem. A tiež preto odchádzam.“

„Takže v kritickej chvíli obaja cúvnete, no to je výborné!“ precedil som cez zaťaté zuby. „To znamená, že náš sen bol vyhlásený za naveky nesplnený rýchlejšie, ako sme sa mohli vôbec o čokoľvek pokúsiť! A viete vy čo?! Mawaru, mawaru, mawaru chikyuu rondo...“

Becky zaplnila celú miestnosť veľkolepým tónom svojich slov. „Takže mu oficiálne preskočilo a my teraz môžeme ísť domov...“

Zavrel som oči a premýšľal... Nech si idú, veď ich nakoniec znova dám dohromady, nech si Becky protestuje, ako chce. Mám dôležitejšie starosti.

Náhle som vystrelil zo stoličky, vzal do ruky papiere s našimi básňami, aby som ich vzápätí znova položil na pevnú linku v predsieni (nachádzali sme sa v Beckynom byte), obul si sandále a vyšiel z dverí. „Och, dofrasa, ja som taký somár! Poďte so mnou, niečo vám musím ukázať...“ Áno, áno, presne tak to bude... „Koľkého je dnes?“

„Trinásteho júla.“ zamračil sa George. „Becky má pravdu – toto je také čudné, až ma to desí... Si si istý, že si v poriadku?“

„Nuž, je mi celkom jasné, že nie som, bratku, ale volať sanitku, aby ma niekam odviezla, rozhodne nemusíš. Ak už nič iné, nemal by si to robiť, kým sa vy všetci nedozviete, čo mám teraz na mysli.“

„Dnes nie je piatok.“ vyhlásil Peter reflexívne. „Teda, ja viem, že si nikdy nebol poverčivý, ale vidiac výraz na tvojej tvári, bohvie, čo sa za tým podivne šťastným úsmevom skrýva!“

„Riešenie všetkých našich problémov! Rýchlo, rýchlo, nestihneme to, ak sa nepoponáhľame...“

„Úplne všetkých? Tebe už úplne hrabe...“ Becky bola v tom okamihu pripravená nenávidieť každé moje slovo, alebo ho aspoň pripísať duševne chorému človeku – hranica medzi týmito dvoma pocitmi, ak vôbec nejaká bola, sa v jej neusporiadanej duši, ktorej chýbala výraznejšia schopnosť introspekcie, veľmi rýchlo zotrela.

„Keď si to teda myslíš, ostaň doma a nikdy sa nedozveď, kam sme šli, lebo hádam, že tvoj čoskoro bývalý milenec ti to nepovie.“ kývol som ľahostajne plecom.

„Čoskoro bývalý?! Hej... Kam to zdrháte?! Jon, pozri sa na mňa a neobracaj sa mi chrbtom! Gheorghe!“ Meno jej zatiaľ ešte stále milovaného muža znelo, pokrivené ozvenou v chodbe, takmer zúfalo – no bohvie, či bolo také aj keď ho vypustila z úst.

Obrátil sa k nej, naposledy sa jej pozrúc do očí, a napravil si šiltovku, preňho z nejakého dôvodu príliš veľkú (možno dedičstvo po niekom s väčšou hlavou). Nechcel som, aby sa s ňou zdržiaval, pretože vec bola naozaj súrna. Až jej hlas (a najmä tie slová!) nás všetkých troch prinútili otočiť k nej hlavu. „Počkajte ma, vy zmrdi!!!“ Vulgarizmus sa rozliehal chodbou a naša náhlivosť sa rozplývala spolu s vlnením vzduchu vyvolaným tým takmer až zúrivým výkrikom po chodbe.

Nechali sme ju ísť s nami. Celkom očividne sa rozhodla, a my sme nemali dosť času na to, aby sme túto jej voľbu prebrali bližšie. Technicky vzaté nikto z nás ten čas ani nepotreboval, teda s výnimkou Georgea... V každom prípade, ja som mal vlastné dievča, ktorého problémy som musel riešiť, kým Becky mala na vyrábanie i následné riešenie problémov seba a v tomto ohľade jej bol nejaký milenec celkom nanič.

------------------------------------------------------------

Tower Bridge sa nedal považovať za obľúbenú destináciu samovrahov, no občas sa tam nejaký patetický ctiteľ Styx predsa len objavil. Problém s geniom loci tohto miesta, a ako som mal občas pocit, celého Londýna, bol ten, že tu len málokto myslel niečo vážne, obzvlášť teda samovraždu a špeciálne na Tower Bridge. A myslím, že vám rozhodne mám čo vysvetľovať.

Moja amorálna sestra Patricia Merryweather, ktorá je vám známa ako Patsy, sa nikdy príliš nestarala o pocity ostatných, možno občas s výnimkou mojich. To na jednej strane zmierňovalo prejavy jej nevraživosti voči okoliu, keďže zvyčajne nedbala na účinky či vôbec vykonanie prípadnej pomsty, no na druhej strane, ako som tu už tisíckrát spomenul, z nej robilo úplne príšernú osobu (len nie až takú, aká mohla byť). Keď som jej svoju milovanú Maggie prvý raz predstavil, len ľahostajne mávla rukou a nahlas oznámila celej kaviarni, v ktorej sme sa nachádzali, že to nepovažuje za dobrý nápad. Bolo mi to, pochopiteľne, jedno, a keď som jej vysvetlil, ako sa veci s povahou mojej sestry majú, Maggie to tiež prestala považovať za čokoľvek hodné zmienky. Prešli sme to mlčaním aj napriek tomu, že Patsy ma dopredu upozornila na svoje pocity. Keďže bola vždy rovnako sebestredná a jediné, čo jej v tomto prípade obzvlášť ležalo na srdci, bolo blaho jej domácich spotrebičov, povedala si, že nech sa stretávame, ak chceme, ale v jej dome to teda nebude – a vymkla nás, roztržito zabudnúc povedať nám to. Aby som k nej bol celkom spravodlivý, ešte raz zdôrazňujem, že to neurobila zámerne – mala veľmi ťažký deň v práci, hádku s frajerom a podobné veci, navyše, keď sa dozvedela, čo sa stalo potom, prejavila dokonca súcit, aj keď len so mnou. Takže vo výsledku sme sa po jednom z našich prvých rande vracali k nám domov, vyčerpaní a takmer bez peňazí, no vzápätí sme prekvapene zistili, že sa, aspoň nateraz, nemáme kam uchýliť. Že či som nemal v tej chvíli pri sebe kľúč? Nie, to teda nie – počítal som s tým, že bude odomknuté, keďže Patsy vždy vedela, kedy sa vrátim domov, a pokiaľ to malo byť tak skoro po jej odchode ako v ten deň, zvyčajne sa s nejakou bezpečnosťou neobťažovala, takže nakoniec som si kľúče často ani nenosil so sebou. V ten večer sme teda ostali trčať s Hidejori pred dverami, zmätení a unavení, netušiac, kam sa podejeme...

„Nič sa nedá robiť, budem musieť vybrať peniaze z bankomatu a zaplatiť nám nejaký blbý motel... Jedine že by sme spolu vyrazili dvere?“

Pokus o druhé menované zúfalo zlyhal, a tak sme sa vybrali dole ulicou nájsť niektorý z tých prekliatych prístrojov. Našťastie bola práve teplá letná noc (áno, trinásty júl, hádate správne...), a tak naše boľavé nohy nemuseli trpieť ešte aj zimou, na čo som si vďačne spomenul, keď som si pripomenul podobný incident dvanásť rokov predtým. Vtedy ma naša matka ešte ako školáka vymkla, pretože sa ponáhľala do nemocnice dať život môjmu bratovi, ktorý nakoniec aj tak trval len dva dni. (To bol začiatok jej dlhoročných depresií, z ktorých sa ale po rokoch, našťastie, spamätala.) Ono nešťastie sa odohralo v januári a verte mi, horšiu slotu ako na začiatku roka v Londýne na svete nájdete len ťažko. Inými slovami, skúsenosti mi napovedali, že to mohlo byť jednoducho horšie (ak už nič iné, v tomto zážitku žiadne umierajúce deti zahrnuté neboli). Bol som suchý, pomerne v teple a napriek všetkej únave som predsa len mal kam ísť. Hidejori zjavne urazilo, že celú situáciu beriem tak nepatrične pokojne, ale v tom čase mi na nej ešte nezáležalo natoľko, aby som sa zapodieval každou jej malou mrzutosťou, najmä nie takouto neopodstatnenou. Na našej ulici nijaký bankomat nebol, a tak sme prešli vedľa, až k Tower Bridge, kde sme uvideli výjav, ktorý nás z tej nepríjemnej apatie poriadne prebral.

Stál tam Gheorghe Vasar a pod vplyvom výnimočne veľkého množstva lacného alkoholu a urážok od susedov a exfrajerky sa pokúšal zabiť.

Chceli sme zavolať políciu, no niekto to už urobil za nás, a mne sa nakoniec podarilo toho nešťastného mládenca presvedčiť, aby sa upokojil a šiel s nami. Ukázalo sa, že Hidejori ho pozná (z tej knižnice) a že absolútne netuší, čo robí v Londýne. Podľa vlastných slov sa chcel zabiť na symbolickom mieste v symbolický čas.

„Je výročie Maratovho zavraždenia, viete?“ (To som spomenul viac-menej ako dôkaz toho, aká pokročilá bola jeho opitosť.) „A moja mama sa stretla s mojim otcom prvý raz na prístavnom moste v Constanzi práve v tento deň, chápete? Keby sa to nestalo, nikdy by som sa nebol narodil! Tak chcem teda teraz napraviť túto ich chybu tým, že sa zabijem práve v ich výročie! A keď to nemôžem urobiť v Constazi, kam nemôžem letieť, lebo na to nemám prachy, urobím to na nejakom inom moste, božemôjdobrý!“ Potom začal nahlas nadávať po rumunsky (aspoň to vykrikoval tónom, akoby to boli nadávky, v skutočnosti som nemal ani poňatia o tom, čo hovorí, a keď vytriezvel, trval na tom, že mi to nepreloží) a napokon sa rozplakal. „O rok sa sem vrátim a prisahám vám, to už mi v tom nikto a nič nezabráni!“

A to bol prosím pekne prvý a posledný samovražedný pokus v Georgeovom živote a čudnou zhodou náhod aj začiatok nášho priateľstva. Ale ani jedno z toho, bohužiaľ, Hidejori nevedela. Aký mala dôvod na to, aby sa mi tak dlho neozvala, som vôbec netušil, ale ak je ešte nažive, bude tam.

------------------------------------------------------

„Haló, tu Gheorghe... Áno, presne ten. Že kde som? A prečo volám z Jonovho mobilu? No, to sa dosť ťažko vysvetľuje, a on ti to mal povedal už pár mesiacov dozadu, ale my dvaja sme kamoši... Hej, ten mobil mi podal on... Kde sa preboha celý týždeň flákaš?! Aha. My... Ideme už tam, dobre? Nie, nezmizneme, aspoň teda Jon nie, potrebuje sa s tebou porozprávať, tak pred ním neutekaj. Dám ti ho k telefónu, dobre?“

Prevzal som od neho hovor. Prvá vec, ktorú som od nej počul, mi takmer úplne zničila sluchový aparát. „Volala som ti už aspoň miliónkrát, ty nebotyčný imbecil!“ (Keby som to nepovažoval za nevkusné, bol by som to napísal kapitálkami.) „Len pod iným číslom – prečo si to nezdvihol aspoň raz?! Kúpila som si nový mobil, bože – a až do stredy som navyše nebola voľná, pretože vieš ty, čo sa stalo Mayu?!“

„Počkaj, počkaj, upokoj sa... Ja viem, že si rozrušená, ale nemôžeš mi povedať, prečo si mi nemohla v ten deň aspoň zavolať?!“

„Moja sestra bola na pokraji smrti – príšerná nehoda v kúpeľni, a navyše v tehotenstve! – tak odo mňa predsa nemôžeš chcieť, aby som myslela na nejaké blbé rande, ktoré som s tebou mala mať! Vieš ako som sa o ňu bála?!“

„A ja o teba?! Predstav si, možnosť, že by si odo mňa zbabelo zdrhla, som považoval za lepšiu v porovnaní s tými ostatnými... Čo si si naňho tak zrazu spomenula?!“

„Pretože ho mám ako pripomienku v mobile už celý rok... A keď som bola teraz v meste, nemohla som ho nechať len tak sa zabiť!“

„No, ja neviem, podľa mňa teraz vyzerá so svojim životom celkom spokojný... Rozhodne jeho priateľka by ti to tak povedala.“ Rozosmial som sa. My dvaja máme ešte čo vysvetľovať... Po chvíli som však zvážnel: napriek všetkej nevraživosti k Mayu som nikdy netúžil, aby sa jej stalo niečo skutočne zlé, skôr naopak, a to, prirodzene, len zo súcitu s Hidejori. Obaja sme mali v informáciách pekný zmätok – bude lepšie si ísť niekde sadnúť a porozprávať sa. A vy jasajte, pretože náš príbeh sa už čoskoro pekne skončí.

-------------------------------------------------

Neprišla som sem za tebou, aby som k tebe bola celkom úprimná – utekala som sama pred sebou, a možno preto mi bohovia či osud nedovolili tu ostať. Ráno prvého dňa môjho pobytu za mnou priletel otec a tvrdil, že moja sestra deň predtým potratila a že je vo vážnom stave. Rozprával o tom, akoby už Mayu bola mŕtva, a ver či nie, ono to tak napoly aj bolo. Nemohla som odísť s ním, pretože som tu mala prácu, ale strach o ňu mi vyhnal z hlavy všetko ostatné. Volala som domov niekoľkokrát denne, bez ohľadu na účty a podobné hlúposti, pretože svoju sestru mám rada, Jon, čo ty, bez ohľadu na to, ako sa snažíš, nemôžeš pochopiť.

Och, ty ani netušíš... Mal som ti to povedať, ale našiel som si súrodencov.

No a keď som si na teba konečne spomenula vďaka Alice, môj mobil už bol v ťahu, a tak som si musela kúpiť nový, a rovno som si naňho dala nové číslo. Keď si pomyslím, že nebyť toho zvláštneho dátumu a Georgeovej opitosti, boli by sme sa vyhýbali jeden druhému bohvieako dlho...

Nuž, až tak dlho asi nie. Nakoniec by som to zdvihol. Ale medzitým by som ťa tisíckrát preklial a zanevrel na teba kvôli hlúpemu nedorozumeniu. Na také veci nemám nervy, veď nie sme postavy v americkej romantickej komédií...

A mal by som ti asi povedať viac o tých súrodencoch. Všetci štyria sme deťmi matky Nyx, bohyne, v ktorú málokto veril, ešte aj keď jej náboženstvo bolo živé. Teraz si na ňu už nespomenie nikto. Napokon, kto by si bol pripomínal noc, matku šialenstva, chudoby, smrti a spánku? A to aj napriek tomu, že okrem nich porodila aj Aithéra, svetlo, a najmä Heméru, jasný deň, čiže – realitu...

----------------------------------------------------

Všetci boli nervózni. Vydavateľstvo, ktoré malo na svedomí ich prvú spoločnú zbierku, im zjavne chcelo niečo povedať, a netušili, čo.

Peter si striedavo zapínal a rozopínal gombík na košeli. Myslel na prácu a na to, ako sa už nemôže vrátiť ku kariére textára a skladateľa, pretože jeho myseľ na popsongy už viac nie je uspôsobená. Hnevalo ho to a desilo.

Peter Ashton (1974 – 2020) – Najstarší z členov skupiny, najmenej aktívny; bol spoluautorom všetkých zbierok, ktoré vydali ako jedna spoločnosť, no sám vydal len dve, Plač nad Pakistanom (indická kultúra, problémy rozvojových krajín) a Vysockého prísaha (na pamiatku V. Vysockého, pozri str. 321, a ostatných sovietskych disidentov, vydané pri príležitosti 80.výročia jeho narodenia); nikdy sa neoženil a nemal deti ani nijaký trvalý vzťah; podľa niektorých svedectiev homosexuál

Becky ťahala milenca za polodlhé čierne vlasy. Myslela na lásku a na to, že, napriek všetkému, to spolu nakoniec vydržia (nebolo fér, že si ona ako žena vytiahla práve túto kartu, no George mal vlastné problémy). Bola prinajmenšom nespokojná.

Rebecca Pankhurst-Vasar (1987 – 2042) – Do skupiny bola privedená svojim vtedajším milencom G. Vasarom, ktorého si neskôr vzala za muža a mala s ním syna. Mnohými považovaná na najtalentovanejšiu a najsvojráznejšiu členku nyktitov, vydávala zbierky výlučne v spolupráci so svojim manželom, nikdy sa však nevzdala svojho pôvodného povolania novinárky. Samostatne jej vyšla len jediná, Gaugamelé, inšpirovaná ich spoločnou cestou po Turecku.

George jej odtláčal ruku a pritom vrhal nervózne pohľady na gombík jej džínsov. Myslel na peniaze a na to, že keď sa vezmú, bude sa musieť naučiť s nimi žiť. Prepadali ho z toho depresie, keďže sa tak stalo práve v čase, keď sa už vyrovnal so svojim prinajmenšom skromným statusom quo.

Gheorge Vasar (1990 – 2042) – Syn rumunských emigrantov z Contanze, vyrastal v chudobných pomeroch a mal zo všetkých najmenšie formálne vzdelanie. Bol ženatý s Rebeccou Pankhurst, po svadbe sa staral o domácnosť a neskôr aj o ich jediného syna Michaela. Ich tvorba je veľmi tesne previazaná, často spracúvajú rovnaké témy z iného uhla pohľadu a dokonca vydali spoločne takmer všetky zbierky. Aj on vydal len jedinú samostatnú knihu, historický epos Nedeľná omša v Temešvári (venovaná obetiam komunistického teroru).

A ja? Necítil som nič – nemal som nič na srdci. Neboli by ste u mňa zbadali nijaké tiky ani polohysterické gestá, naopak, ako jediný z nás som bol šťastný, o to viac, že som celkom predvídal, čo si od vydavateľa vypočujeme.

Johnatan Merryweather (1992 – 2070) – Zakladateľ skupiny a autor jej manifestu. Medzi ostatnými vyčnieval svojou opovážlivosťou a použitím mystifikácie, satiry a často čierneho humoru. Zároveň bol zo všetkých najplodnejší, poézií sa venoval popri učení a neskôr profesúre v oblasti antropológie. Bol ženatý s japonskou stomatologičkou Nasako Hidejori (Nasako je priezvisko, uvádza sa prvé podľa vzoru bežného vo východnej Ázií – pozn. red.), no ich manželstvo bolo po dvoch rokoch rozvedené pre „odcudzenie“. Krátko nato ona porodila dvojčatá Alex a Karen, s ktorými žila v Manchesteri; Johnatan ich navštevoval len zriedka, no k ich otcovstvu sa priznával a platil i výživné. Bol to otvorený bisexuál a medzi rokmi 2027-2040 žil v dlhodobom zväzku s cornwallským spisovateľom Danielom Appnerom (viď str. 65)

(Prevzaté z Veľkého lexikónu autorov, vydané v roku 2088)

„Komerčný úspech vášho „úletu“, myslím, nestojí za zmienku, keďže na to, že ide o najrozsiahlejšiu knihu básní za posledné roky, sa to predáva buď veľmi dobre, alebo veľmi zle, podľa toho, čo ste očakávali. Zjavne tu stále je priestor pre ľudí ako vy, aj keď nie nejako výnimočný – ale predávať tú knihu sa nám nakoniec oplatí. Publikum je teda mierne zaujaté – ale kritici... Tí, ctení páni a dáma, sa skoro zbláznili. Jedni od zúrivosti a pohoršenia, ďalší od radosti...“