Deti noci (1/3)

Po dlhom čakaní  konečne nová poviedka od Minette... Kleopatru už pravdepodobne nedokončím (pokúsim sa, ale nič nesľubujem), no Cisárovná Indie bude, a v ďalšej časti vám porozprávam o tom, ako sa tam dostala India, keď ona je vlastne Peržanka... Ale zatiaľ budem písať radšej o básnikoch.









Sľúbil som ti život, smrť, bozky a svadbu, deti, svoj čas i telo, všetko hmotné i nehmotné čo si len budeš priať a čo ti bude môcť doniesť až k nohám či aspoň donáškou do domu táto úbohá mysliaca trstina. Čo ti ale skutočne môžem dať, je jedna báseň. A aj to nie dlhá.


Och, vy chlapci ste všetci rovnakí...

Áno, to myslím všetko vysvetľuje. My chlapci sme všetci rovnakí.

Nie, nie, zle som sa vyjadrila. Vy všetci, ako tí, čo nosia v sebe takú dušu ako ty, nie ako tí, ktorí nosia rovnaké pohlavné orgány na tele približne rovnakého veku. Pravda, neviem si predstaviť nikoho mladšieho, staršieho či dievča s takouto dušou – váš druh pozostáva z mládencov, ale, aby si vedel, nie zo všetkých...

Môj druh? Ozaj?

Ako tá, nuž... Bytosť, čo som spoznala v Londýne. Nejaký Simon, veď vieš. Vy dvaja ste rovnakí. A jeden ďalší, ten, čo som ho spoznala v Glasgowe. Prvý raz som ho videla v knižnici nad Myslel som si, že mám fúru času – veď vieš, tou Saroyanovou knihou – a potom vysvitlo, že pracuje ako smetiar. Vy chlapci by ste mali byť chudobní, aj keď nie ste. Je to lepšie pre vaše zdravie.

-------------------------------------------------

Snažil som sa rozpamätať na jej meno, ale dokázal som si spomenúť len na niektoré jej časti, ktoré sa zvyčajne nepomenúvajú. Zadok, napríklad. Je pravda, že na taký pohľad, ako dolná polovica jej tela v dostatočne odhaľujúcom oblečení, sa nezabúda, ale aj tak to odo mňa a mojej pamäti nebolo príliš slušné.

Smetiar, pánabeka! Toho chlapa som poznal... Sníval, že bude Voltairom našej doby, ale na to mal príliš citlivú dušu. Všetko, na čo sa zmohol, boli uštipačné komentáre, ktoré písal o piatej ráno, opitý a zúfalý zo života, ktorý považoval za mizerný len preto, že ostatní si to mysleli, veď to všetci hovoria, tak na tom niečo bude, nie? Všeobecný konsenzus bol taký, že je úbožiak, a že nie je šťastný. Nemôže byť. Celé mesiace si nevrzol, hoci je nesmierne sladký a príťažlivý, pretože sa prakticky živí vynášaním odpadkov, a okrem toho kvôli tomu nemá príliš veľa v peňaženke ani v dome a vôbec, aj ten internet mu už niekoľkokrát odpojili, aj s telefónom, za neplatenie, chápete. Akoby čokoľvek z toho potreboval. Teda, je pravda, že bez sexu by sa mu žilo ťažko, ale zase to nie je také strašné ako si mnohí myslia, no a prievan v peňaženke je preňho skôr požehnaním, lebo ktovie, čo by sa stalo z jeho čistej, poctivej duše, dostať sa k majetku? On nechce prachy, nie je ten typ. Teda, pokiaľ si len ona zase niečo nedomýšľa, a my dvaja skutočne vyznávame tie isté hodnoty.

Trávil som večer s Patsy a Agnes, čiže dvoma bytosťami, s ktorými by bolo nechutné si niečo začať – pochopte, nemal som náladu začínať znova, aspoň nie v tom čase. Moja sestra a domáce zvieratko – to bude pekný, celibátny večer pred televízorom, v spoločnosti niekoho, u koho dúfam aspoň v aké-také pochopenie.

„Ale ja som, samozrejme vedela, že ti veľa šťastia neprinesie. Najskôr sa usaď, začni si kariéru, zarob peniaze. Potom špekuluj s nejakými básničkami a inými blbosťami. A potom – nový vzťah tak skoro po rozchode s Masonom, a ešte so ženou, no proste, ja som to vedela od začiatku, ty si chcel vlastne len zabudnúť, vybíjať klin klinom... A potom to takto dopadá. Si zúfalec, ktorý žije pre lásku. Preber sa trochu, dospej!“

Nepovedal som nič, pretože som chcel mať tému vzťahov rýchlo za sebou. A Mason, preboha! Ako ho vôbec mohla spomenúť?! „Tak skoro“, ó bože! Dva mesiace! A že som chcel zabudnúť, to by mi nemala vyčítať – napokon, ako žena by to mala chápať najlepšie.

Všetci mi, samozrejme, hovorili, že som vedela, do čoho idem, predsa len, príležitostný básnik a bisexuál, to zaváňa promiskuitou na hony. Ale v tom nikdy nebol problém, obaja vieme, že nie. Vraveli sme si, že sa vezmeme príliš skoro, a tak, keď som sa otca spýtala, či zobrať sa po roku je zárukou dostatočnej stability vzťahu, a spýtal sa ma, či to myslím vážne, veď sa rozvedieme tak rýchlo, ako sme sa vzali, brala som to ako schválenie sobáša. Pravda, podľa mojich vlastných, nie jeho kritérií, takže to bolo skôr „Je to dobrý nápad, ale aj tak by si to nemala robiť.“ než plný súhlas, ale čo na tom, som predsa mladá slobodná žena žijúca na vlastný účet vo vlastnom byte, a tak mám právo robiť svoje vlastné rozhodnutia i chyby...

Tak, a teraz si so mnou zaspievaj Hatafutte Paredo. No tak, nehanbi sa, veď z nás dvoch si to ty, kto má japonský jazyk ako svoju materčinu... To ja by som sa mal ostýchať.

Kašľať na vysoký účet za telefón, zavolám jej a odprisahám, že...

Náhoda ma ale predbehla a vnútila mi do cesty ešte jeden nevyžiadaný hovor. Nakoniec som to zdvihol, počúvať dookola ten istý otravný tón napokon nie je žiadny med, ale v duchu som sa tešil, až tá drobná udalosť, ktorá práve začína, aj skončí a ten debil na druhej strane (ak sa nebude mať k činu, tak trebárs aj ja) zloží. „Haló, tu Gheorghe Vasar, dovolal som sa prosím pekne k Johnathanovi Merryweatherovi?“

„Áno, pane, uisťujem vás, že vaše číslo bolo správne.“ Po dlhšej dramatickej odmlke som pokračoval. „No do frasa, to tu ale máme pekný národnostný guláš! Ja, Angličan, budem konverzovať so svojim rumunským priateľom a myslieť pri tom na svoju japonskú bývalú!“

„Už zase?! Ty blázon! Ty jeden hrozný, neskutočný zamilovaný blázon! Potrebuješ začať myslieť na niečo iné. A vlastne, prečo by si mal? Sľúbil si jej svadbu, a potom nevedel zohnať ani prsteň. Možnože čím viac na to budeš myslieť, tým sa ti to lepšie vtlčie do hlavy. Teda, aký si hrozný kretén.“

„Že mi to hovoríš práve ty! Dievča nemáš, peniaze tiež nie, a nie aby si sa tešil, že sa ti ťažko zoznamuje, keď sa ti ťažko aj zarába, a teda sa asi v živote nedostaneš do podobnej situácie, miesto toho sa na túto svoju situáciu sťažuješ! Načo ty vlastne potrebuješ peniaze?! Načo potrebuje peniaze ktorýkoľvek z nás, teraz v tomto momente?!“

„Na zaplatenie účtov za elektrinu a...“

„Nie, nie, myslel som viac peňazí, ako máme. Teda, výrazne viac, nie o toľko viac, aby nám už nevypínali telefón, respektíve v mojom prípade, aby som sa mohol presahovať do vlastného.“

„Ľudia by sa nám nesmiali. A rodiny by nás nepovažovali za lúzrov.“

„Kto potrebuje ľudí, ktorí si myslia, že keď sa človek uspokojí s málom, je to idiot? Ja teda nie.“

„Ale no tak, nemôžeš sa obklopovať len bytosťami vlastného druhu a hrať sa vo vlastnom byte na prekliateho básnika, musíš občas komunikovať aj s bežnou ľudskou rasou.“

„A prečo vlastne? No, povedz mi jeden rozumný dôvod... Založíme si vlastné literárne hnutie, bratku. Budeme ako Sturm und Drang alebo trebárs aj tí prekliati básnici, čo si ich spomínal. Ja som spolovice na chlapov, takže to by sme mali Verlaina, ty by si mohol byť Rimbauld, pretože z nás všetkých najmenej píšeš...“
„Ale veď ja s tebou nemôžem... Veď vieš...“ Zjavne som ho dostal do pomykova.

„Ja viem, že nie, ale však to nemôžeš brať tak vážne a doslova... Chápeš. Tak čo, založíme si vlastné literárne hnutie?“

„Si opitý. Choď sa vyspať.“

„Nie, nepil som nič alkoholické, len pomarančový džús, a prisahám, teraz to myslím vážne! Budeme básnici modernej doby, vysmievajúci sa jej pokleskom a vyzdvihujúci jej klady...“

„Ale choď s tým dočerta, nakoniec to predsa len skĺzne k sexu alebo ženským. Alebo dokonca, v najhoršom prípade, k sexu so ženskými.“

„A? To je snáď zlá téma?“

„Nikto nevydrží čítať to večnosť. Okrem toho, dnešná doba je poetiky celkom prostá. Básničkami sa dnes nepresláviš.“

„To je toho, mne o slávu nejde. Aby si vstúpil do dejín, bude vlastne lepšie, ak ťa vo vlastnej dobe budú mať za blázna, to sa potom môžeš nazývať nepochopeným a nepasujúcim sa do bezcitného storočia, ktoré ťa splodilo.“

„Teba splodilo to dvadsiate, ty blbec, dvadsiate prvé ťa len vychovalo. A myslím, že túto svoju úlohu odfláklo.“

„Tak čo chceš teda robiť? Vrátiť sa k smetiakom?“

„To mi aspoň zaplatí účty, tak ako tebe tvoje skriptá a práca barmana.“

„Ale však to môžeme robiť aj tak, len pri tom budeme písať básne a s nimi i dejiny literatúry!“

„Pf, skupinu... A máš už tretieho do partie? Dvaja nijakú rebelskú mladú skupinu nezaložíme. Však to poznáš, tri čarodejnice pohromade sú rákoš, dve len ufrfľané staré ženské, čo sa náhodou stretli. Traja umelci sú začiatkom vlastného smeru, dvaja len párik nadutých individualistov.“

„Peter. Ten bude ideálny.“ Ani som nevedel, ako to zo mňa vypadlo, len som myslel na básnikov, ktorých poznám, a teda no, Peter vlastne nepíše nijakú svetobornú poéziu, len tupé popsongy, ktoré vlastne aj tak nikto nehrá, ale nikoho lepšieho zjavne nemáme. Na toho Simona, čo mi ho spomínala moja milá, nemám číslo, a vlastne ho ani poriadne nepoznám.

„No, to je jedno. Ak mi to len nezaberie veľa času... Však to nikomu neublíži. No, vlastne to ani nikam nedotiahneme, ale vždy lepšie ako chľast. Pri tom si aspoň človek môže namýšľať, že je to snáď nejakým spôsobom preňho prospešnejšie, pretože si tým neničí mozgové bunky, hoci v skutočnosti to z neho robí ešte väčšieho hlupáka, než akým je. Ale to je jedno, ja už aj tak mám viac rozumu, než potrebujem k práci. Mám kontaktovať Petra, alebo sa tejto historickej úlohy zhostíš sám?“

„No, myslím, že ty máš k nemu bližšie, aspoň geograficky. Neurobil by si mi tú láskavosť?“

„Ako chceš. Stretneme sa...“

„...na nete.“

„Dobre, ale to je pomerne všeobecná adresa...“

Dal som mu link na stránku, utešujúc sa predstavou nehynúcej slávy. Nebol som opitý, aspoň alkoholom nie, no pokiaľ ide o krátkodobé účinky, medzi chľastom a bdelosťou od rána do druhej v noci nie je veľký rozdiel.

Na hovor exfrajerke som sa vykašľal. Miesto toho som jej napísal báseň, dúfajúc, že takto sa zo mňa stane druhý lord Byron. Myslím, že keby ten starý sukničkár a rojko počul tieto moje slová, zrejme by mi povedal čosi ako: „Chlapče, to neskúšaj, fakt nie. Ver mi ako človeku, ktorý životný štýl, o ktorom snívaš, musel z vôle svojej búrlivej duše pretrpieť.“

--------------------------------------------------------------

Zavolal som jej tesne pred prvým oficiálnym stretnutím nášho nového klubu. Nerobil som si nijaké ilúzie o tom, kam by to mohlo viesť, pretože, no, obaja sme, akí sme. V podstate už ani neviem, prečo som to číslo vôbec vytočil – možno som mal pocit, že by sme sa mali skôr či neskôr porozprávať, aby nám bolo jasné, ako to s nami vlastne je. Z tohto hľadiska by ma vlastne bolo plne uspokojilo hoci aj to, ak by ma hrubo odmietla a označila za obťažujúceho, pretože čo sa týka momentálnej situácie nášho vzťahu, bolo by naraz hneď všetko crystal clear.

Mawaru, mawaru chikyuu rondo... Je to smiešne, ale už v živote nebudem môcť pozerať svoje obľúbené anime, a to všetko kvôli Jonovi, totiž Johnatanovi. Práve som šla autom do práce, nesúc si v taške svoje nákresy, keď v rádiu pustili pesničku, ktorú obzvlášť nenávidím. Tak ako som mala vo zvyku, rozhorčila som sa nad upadajúcou kvalitou dnešnej popmusic, a hlavne nad textami takými hlúpymi...


…že to by kľudne mohli miesto toho púšťať aj Hatafutte Paredo.
Rýchlo som vypla rádio a snažila sa prísť na nejakú inú pesničku, ktorá by prehlušila tie tóny v mojej hlave, ale nenapadala ma nijaká iná, len ďalšia z tejto sorty, a tak som si ju zo zúfalstva začala spievať, a to poriadne nahlas. Potešilo by ťa, keby som ti povedala, že máš oči ako Čína, a nie, to nie je výsmech, a nie je na tom ani nič poetické, veď vieš... Ja len, že nie sú veľmi mužné. To je dobrá vec, čo by si mal vedieť tiež.

„Ahoj, tu Jon, prepáč, že ťa otravujem, chcel som sa len pozhovárať, lebo pokiaľ ide o našu situáciu, teda, to čo medzi nami ostalo po tom všetkom, no, mne proste ešte stále nie je všetko jasné. Tebe dúfam...?“

Čo do čerta odo mňa chce?!

„Chceš sa o tom rozprávať? Lebo mám dojem, že všetko, čo malo byť povedané, odznelo už v onom rozhovore, ba možno ešte viac, než by sme si obaja želali!“

„Aha. Pozri, mám tomu rozumieť tak, že je koniec a bodka?“

„Ale no tak, veď vieš, čo sme si povedali...!“

„Len som sa ťa chcel spýtať, či máme vyrovnané účty, veď vieš – či ti už nemám nikdy v živote volať, vymazať tvoje číslo zo svojho telefónu a to všetko. Myslím, ak budem do smrti alebo aspoň do tvojej svadby s niekým iným rovnaký, potom sme si v ten decembrový večer povedali všetko a mali by sme to skončiť, problém je v tom, že pre človeka – a teda i pre nás oboch – je dosť zložité vydržať s rovnakou náturou taký dlhý čas, a nikto z nás nevie, čo bude zajtra, takže... Chcem sa zmeniť.“

„Prestaneš písať?“

„Nie, prečo by som mal? Myslíš si snáď, že by sa ti so mnou preto ťažko žilo?“

„Pravda, tá otázka bola úplne zle položená. Básne sú len symptóm niečoho hlbšieho, čo ti stravuje dušu a ničí tvoju bytosť. Vieš ty, čo to je?“

„Čože?! Nie... Ty si tu prišla s takou absurdnou teóriou, tak čakám na tvoje vysvetlenie!“

„Ty nevieš, či chceš byť medzi ľuďmi, alebo sa im vyhýbať. Pohŕdaš touto spoločnosťou, no pritom nemáš odvahu sa zaradiť do nejakej inej a celkom bez súpútnikov existovať nemôžeš. Práve preto si chcel mať svadbu a pritom si si nebol schopný ani ochotný si zarobiť dosť na to, aby si za ňu zaplatil. Práve preto si si našiel priateľku z nejakej celkom inej kultúry a začal ju bezmedzne obdivovať. A práve preto s tebou dotyčná nemôže vydržať – pretože práve tá kultúra klamstvom pohŕda a ty klameš všetkým, najmä však sám sebe. Máš dosť zmätené hara, chápeš?!“

Hara, ten termín som už počul... Srdce, svedomie, vnútro. Dobré hara znamená dobré srdce. „Okej, ja chápem, že to, čo sa týka svojej morálky, nemám celkom usporiadané, ale pochop, mám len dvadsaťtri, áno, a ja viem, že by som mal dospieť, ale ono to nie je také jednoduché...“

„No, a chceš si to teda usporiadať v hlave?!“

„Ale áno, samozrejme, a myslím, že viem ako na to...“

„Tak zavolaj, až sa ti to podarí.“

„No a budeš dovtedy na mňa čakať?“

„Nie, nebudem. Ale nevymazávaj si ma z kontaktov, dobre? Mne tiež nie je všetko úplne jasné. Viem, že ty sa nikdy nezmeníš, rozhodne nie k lepšiemu, ale nie si tu jediný, kto si potrebuje dať city do poriadku, a ja hlúpa v sebe stále prechovávam nádej na zlepšenie.“

Zložil som. Je to vôbec možné? Musím sa stať niekým iným, aby som naplnil túžbu, ktorú môže mať len moje pôvodné ja – a to túžbu byť s ňou. A to som ani nevedel, či má ohľadom môjho neudržateľného duševného stavu pravdu. Vždy som mal pocit, že som mohol dopadnúť oveľa horšie, najmä keď som sa díval na žijúcu a dýchajúcu kôpku psychických nerestí a pokrytectva, totiž moju sestru Patsy.

Vošiel som do obývačky, kde už sedela moja spoločnosť – smetiar a nie príliš úspešný songwriter. George, ako som ho zo silných vnútorných pohnútok jednoducho nemohol prestať volať (totiž čítať jeho meno po anglicky, kým on sám ho vyslovoval po rumunsky), vrhal nervózne pohľady k chladničke, až sa napokon ozval. „Hm, a nemôžem byť ja Verlaine? Veď vieš, s tým jeho pitím?“

„Oni vlastne chľastali všetci.“ pokrčil som plecami. „A ako som už povedal, nemusíme ich predsa vo všetkom kopírovať, no nie? Napokon, ty budeš najskôr piť tak či tak, chlape.“

„No, ono som to ani nemyslel tak celkom vážne... No nič, vtip sa nepodaril. Volal si exfrajerke?“

„Áno, ale nedopadlo to dobre. Ako sa zdá, ani jeden z nás nevie, čo chce. Počujte, chalani – nedali by ste si niečo teplé? Čaj alebo kávu? Mám aj kakao...“

Peter si vypýtal kávu, George pivo. Tí dvaja spolu, to bola dichtonómia, ako sa patrí. Téza, antitéza a ja sám syntéza. Téza – Peter, uhladený muž v stredných rokoch, ktorého šaty, tvár i účes kričali do sveta „ja som slušný chlap!“. Mali prečo dávať to najavo takto okato, keďže v jeho prípade cnostný život nebol nijakou samozrejmosťou. Nechcem prezrádzať príliš veľa, stačí, keď vám poviem, že už pri jeho narodení v istých pomeroch mu bola prisúdená kriminálna kariéra, a keby sa dnes verilo tak ako na začiatku dvadsiateho storočia, že sklony k antisociálnemu správaniu sú dedičné, už by nad ním svet hodil flintu do žita a prestal sa o jeho malý život zaujímať, jedine ak by si preňho pripravil celu smrti (v akej to žijeme úžasnej dobe!).

George – antitéza. Okrem toho, že jeho rodičia neboli Angličania, to mal rovnako ako Peter. Naoko smutný príklad toho, že nie každý chlapec z chudobnej rodiny sa dá zachrániť, ale v skutočnosti na ňom nebolo nič obzvlášť nemorálne či protispoločenské... Možno okrem jeho zmýšľania. George nepatril do tejto doby, a vlastne ani do žiadnej inej, myslím do takej, v ktorej bola či bude spoločnosť životaschopná. Mať pred sebou upadajúce hodnoty, zničenú ekonomiku a ľudí starajúcich sa len o vlastnú sebazáchovu, darilo by sa mu dobre, a najskôr by nakoniec zomrel hrdinskou smrťou. V neposlednom rade by nemal prístup k alkoholu. Bol to mladý chlapec, a tak by nebolo príliš rozumné to v jeho prípade vzdávať, no problém bol v tom, že on bol vo svojej situácií dokonale šťastný, a vôbec, prečo by byť nemal? Kvôli nedostatku peňazí? Kvôli osamelosti? No a? Pokiaľ ide o mňa, George mi pri všetkej svojej úbohosti pripadal ako skvelý človek. Nemal síce dosť peňazí na nejakú charitu, ale snažil sa. Staral sa o niekoľko opustených mačiek a dalo sa naňho spoľahnúť, keď išlo o opatrovanie detí bez nároku na honorár alebo pomoc susedom s nejakými maličkosťami – a takisto bol pravidelne darovať krv. Nechcem tým povedať, že to bol nejaký úbohý nepochopený svätec, len toľko, že sa snažil žiť tak dobre, ako to len dokázal. Akoby chcel povedať spoločnosti zmierlivým tónom, že ju nepotrebuje, a technicky ani ona jeho, a na istých dôležitých otázkach sa nikdy nezhodnú, ale nechce sa hádať ani bojovať, fakt nie, lebo to by musel urobiť pár ozaj hnusných vecí, a to by mu ani ona, ani jeho vlastné svedomie určite neschválili.

A ja – syntéza. Budúci vedec, samozrejme, chlapec z dobrej rodiny, ktorý môže mať každú ženu i každého gaya v okolí, ale nechce, pretože si jednoducho nemyslím, že by ktokoľvek z nich so mnou dokázal skutočne žiť. Občas sa mi podarilo dokopať svoju maličkosť k tomu, aby som urobil niečo pre okolie, ale väčšinu času som aj tak trávil učením (ale poctivým!) alebo ľutovaním sa. Musíte mi to odpustiť, som omnoho zamestnanejší než moji priatelia, a okrem toho, na rozdiel od nich mám dosť bohatý milostný život. Tak či onak, naoko som bol človekom, akého zo mňa spoločnosť chcela mať – ambicióznym, rozhodným a starajúcim sa o svoj zovňajšok – ale v skutočnosti som sa s jej smiešnym reklamným ideálom nestotožňoval a dúfal som, že z toho svojho nádherného tela budem môcť raz aj vypadnúť, a odísť sa do miest, kam ma tie moje skriptá sľubovali dostať. Bol som vzdelaným príslušníkom inteligencie – ale aj barmanom v mizernom malom klube, Rockom Wagramom, ktorý ostal trčať vo Fresne a je vďaka tomu šťastný, že sa nestal hviezdou v Hollywoode, nikdy sa neoženil a nezačal piť nad mieru.

Mimochodom, neviem, či Peter bol gay alebo sa mu len nepodarilo oženiť. Tak či tak by som oňho nemal záujem v tom zmysle, takže som nikdy nemal dôvod sa ho na to spýtať.

„Priniesol som nejaké svoje zápisky, a ak sa ma na to mieniš spýtať, tak áno, je ich ribaudovsky málo.“ vyhlásil George. „Tri menšie básne, viac nič. Za dva mesiace by si toho asi čakal viac, čo?“

„To je v poriadku, ja som ich napísal päť, aj keď je pravda, že jedna je dosť dlhá. Mám tu jednu v štýle sonetu, ďalšiu v podobe tak trochu paródie na albu, v prípade zvyšku som úplne vzdal nejaké hľadanie formy a sústredil som sa na rytmus a obsah, takže v konečnom dôsledku to vyzerá skôr ako pesničkový text, pokiaľ sa teda máme pohybovať v obore nejakých dospelých žánrov a nie básničiek v pubertiackych pamätníčkoch. Veď viete, štyri verše v strofe, rým, aký sa hodí, ale najlepšie nie obkročmý, pretože sa mi nezdal príliš esteticky vyhovujúci, a strôf, koľko sa na papier zmestí. Snáď to nevyzerá nejako smiešne, či som to len na seba príliš prísny?“

„Daj nám to prečítať, a potom sa rozhodne... Koniec koncov, keď si sa sústredil na obsah, malo by to byť vidieť na výsledku, nemám pravdu?“ zdvihol Peter obočie s odhodlaným, vodcovským výrazom (koniec koncov, bol z nás všetkých najstarší a najskúsenejší).

Podal som mu papier, do ktorého sa snažil nazrieť aj náš Rimbaud, ale Petrova rozhodná ruka ho tak akosi sama od seba odmietla. Sledujúc, ako nad mojim dielom rozpačito špúli pery, sadol som si na vedľajšie kreslo a spýtal sa ho. „Čo si priniesol ty?“

„Básnickú skladbu, trinásť oddielov dlhú.“

„No... Čakal som, že pre začiatok, vzhľadom k tvojej predošlej tvorbe, to bude niečo kratšie.“

„Prečo by som mal? Keď teraz píšeme serióznu poéziu, neponechám si predsa zvyky z čias, keď som sa živil tupými veršovačkami, aké počujete každý deň v rádiu!“

Šiel som nám dvom po kávu (dať ktorémukoľvek z nás do ruky alkohol hneď na začiatku stretnutia by som si netrúfol). Keď som sa vrátil, položiac na stôl glazované šálky so vzorom trochu trápnych sirôtok, spýtal som sa ho na názor.

„Je to dobré.“ povedal zadumane. „So silnými zahraničnopolitickými presa... Počkať, ty si venoval jednu z tých básní Francúzsku z Hetalie?“

„No... Raz som ho tam tuším spomenul. Prečo?“

Vážne sa na mňa pozrel. „To nerob, dobre? Ten štvorveršový rytmus nie je zlý, pokiaľ báseň pojednáva o niečom vážnom, ale v spojení s anime referenciami pôsobí detinsky.“

„Veď to bola len jedna hlúpa metafora!“

„Vidíš? A tá ti to všetko pokazila. Nie, keď chceš vytvárať nový literárny smer, nemal by si vo svojej tvorbe spomínať... Hetaliu. Ber to vážne!“

„Ja to beriem vážne, ale myslel som si, že by občas nezaskočilo sa s tým trochu pohrať...“

„Ale toto je už naozaj cez čiaru. Úprimne, znieš v tom verši ako idiot, teda ak človek vôbec pochopí, na čo to bola narážka.“

„Môžem sa na to pozrieť?“ zdvihol obočie George, ktorý prskal ako mačka v spoločnosti hneď niekoľkých neprívetivých, ale zato dosť malých psov, ibaže s celkom opačnými emóciami ako to úbohé zviera. „Spomenúť postavu z Hetalie v básni, ktorá je natoľko vážne... Ou jé. Počkať, počkať, ono je to celé vec kontextu... Peter, ono tu došlo k nedorozumeniu. Pokiaľ si toto tu myslel ako vtip...“

„Nie, nemyslel.“ zamietol som jeho domnienku urazene.

„...tak potom je to ešte úbohejšie, ako som si myslel. Hups, pardon.“ Zahanbene sklopil zrak, keď som mu očami dal najavo svoje pohoršenie nad jeho necitlivosťou. „Len som myslel, že... No, ako vtip by to nebolo zlé... Totiž, ono by to mohlo byť nezvyčajne zábavné, chápeš, taká príchuť irónie...“

Bolo dosť zvláštne cítiť erotickú náklonnosť k človeku, ktorého sexuálnu nekompatibilitu so sebou samým poznáte, ale, ako som už povedal, George bol niekedy naozaj roztomilý chlapec. Potlačil som nutkanie pohladiť ho po čiernych vlasoch a zovrel pery. „Dobre teda, táto je skutočne nepoužiteľná. Chce teda jeden z vás dať kolovať svoju báseň ako ďalší, alebo mám pokračovať so svojim sonetom?“

George sa odhodlane prihlásil. „Mám tu jednu, ktorá sa mne samému obzvlášť páči... Napísal som ju na pamiatku svojej starej mamy.“

„Spomína sa tam Ceaucesco?“ zdvihol som obočie.

„Ako si vedel?“

Pravdivá odpoveď by bola, že motívy v Georgeových básňach inšpirovaných jeho „pravlasťou“ boli občas až trápne predvídateľné, keďže tam nikdy nežil a jeho obraz o onej krajine bol, tak ako vo väčšine podobných prípadov, determinovaný niekoľkými konkrétnymi obrazmi. „Len som tipoval. Nedáš mi to teda prečítať?“

Viem, že nič neviem
Ani čo si zač


S ostrými zubami túlavých mačiek


A psov bez mena a plemena


Obrazy z genofondu pravidelne odchádzajú...

Poviem vám to takto: o Rumunsku a jeho literatúre som toho veľa nevedel, no bol som presvedčený, že toto by mohol byť klenot miestnej poézie, keby len nebol napísaný v angličtine. Autor tejto veci by ale za pár rokov, s trochou tréningu, iste obstál aj v tej britskej, medzi Tennysonmi a Byronmi, a v poetickej sieni slávy by si bol zaslúžil bustu hneď vedľa Camusovej drzo sa tváriacej fotky. Opatrne som položil papier na stôl, uvedomujúc si, že ide o jedinú známu kópiu tohto nanajvýš drahocenného diela, a pomaličky, možno trochu melodramaticky, som otočil hlavu ku svojmu kolegovi. „To si napísal sám?“

Keď moji spolupútnici videli, ako mysteriózne sa tvárim, naplnili miestnosť atmosférou tichej hrôzy, ako nejaké hlavonožce v panike sfarbujúce akvárium, v ktorom žijú, atramentom. Odpoveď na moju otázku znela. „Áno, celkom sám. Si v poriadku?“

Prudko som zdvihol hlavu a pozrel sa naňho prenikavým, v danom ovzduší až magicky desivým pohľadom. „Pozri... Je mi jedno, či ja alebo Peter vydáme nejakú básnickú zbierku. Nezáleží, čo sa stane s našimi dielami, aspoň nie teraz. Ale túto jednu báseň jednoducho musíme vydať, rozumieš?!“ Zvýšil som hlas do nepríčetných frekvencií. Vlastne som sa ani necítil, akoby som sedel na roztrhanej taburetke v našom byte – naraz som bol so Shelleyovou a Byronom pri jazere, kde uzavreli pakt, neskôr známy ako Stávka o Frankensteina (aspoň v našej triede), v Kabarete Voltaire s Tristanom Tzarom a jeho spoločníkmi, zakladajúcimi hnutie Dada, alebo kdekoľvek inde, kde partička väčšinou mladých mužov zaznačila do dejín literatúry novú podkapitolku, ktorá sa niekedy časom rozrástla a začala sa učiť v školách. Áno, drahá Mary, som presvedčený, že román, ktorý sa ti zjavil vo sne, nie je len hlúpa taľafatka, malichernosť typu Twiligh sága, ale niečo zásadné, veľké, čo by sa rozhodne malo dostať na svetlo božie, a nie zhniť v tvojom úbohom šuflíčku!

„A jé, toto vyzerá dobre! Čo je to alba?“ Georgeov hlas som počul odkiaľsi z diaľky.

„Typ stredovekej milostnej básne, je väčšinou o lúčení milencov s prichádzajúcim ránom.“ vysvetlil mu Peter ochotne. „Veď vieš – ranné zore, škovránky a tak podobne.“

Vzduch v miestnosti preťal Georgeov smiech, hlasný a dožadujúci sa pozornosti ani streľba z guľometu, a tiež rovnako upokojujúci. „Táto sa ti podarila... Mali by sme vydať aj ju.“

Prudko som otočil hlavu. „Bože nie, tebe sa to páči?!“

„Áno, prečo? Je to celkom zábavné a duchaplné... Myslím, že keby sa o tom svet dozvedel, rozhodne by ťa tento kuplet nezahanbil.“

„Daj to sem!“ zvolal Peter podráždene. Po chvíli rýchleho behania očami po rukou popísanej stránke vyhlásil. „Máš pravdu, je to úžasné... Toto rozhodne vydáme takisto!“

Zamyslel som sa. „Ste si tým celkom istí? Pokiaľ to bude v jednej zbierke s tou Georgeovou, teda, ehm, Gheorgheovou, bude to pôsobiť trochu nepatrične...“

„Tak proste napíšte nejaké ďalšie a každý vydá svoju vlastnú prvotinu. Veď to predsa nie je problém... Alebo by sme mohli začať pomaly, postupne, najskôr to poslať novinám...“ navrhol Peter s úsmevom.

„Tak to nie!“ zvolal som s asi najpevnejším presvedčením vo svojom doterajšom živote. „Georgeova poézia je najlepšia, akú som čítal za posledné roky. Nebudeme strácať čas s dennou tlačou – jeho básne pôjdu pekne do zbierky, a odtiaľ do učebníc literatúry!“

Autor spomínaného diela nad náhlym ocenením svojej práce žasol. „Nechápem to... Moje básničky? Nie... To nemôže...“

Vstal som a začal sa prechádzať po izbe. Po chvíli som zobral zo stola ďalšiu Georgeovu báseň a začal ju čítať postojačky. Bol som vo vytržení; nech už sme ja a Peter napísali čokoľvek akokoľvek dobre, bol som si istý, že výsledok nezatají neskúsenosť svojho autora. Prečo by vlastne on mal byť našim Rimbaudom a napísať tých básní minimum, venujúc sa zvyšok života niečomu (čomukoľvek!) inému? Nie, to v nijakom prípade nedovolím – George Vasar miesto toho zaujme miesto Charlesa Baudelaira, nášho vodcu a najväčšieho génia. Napíše nám emblémovú báseň, náš manifest...

...nie, na to je ešte skoro. A ak by aj nebolo, nápad na založenie skupiny pochádzal z mojej hlavy, a tak sa tejto úlohy musím zhostiť sám.

A to bol prosímpekne začiatok.