Deti noci (2/3)

Tak, a prichádza druhý diel mojej februárovej poviedky... Obrázok (tak ako v predchádzajúcich dvoch prípadoch) je z GoogleImages, ďakujem.

Pokračovanie, ktoré by bežného čitateľa zaujalo, na seba nechalo čakať celé mesiace. Náš malý hiatus ma prirodzene začínal znepokojovať, a horúce leto a skúškové obdobie tomu rozhodne nepomáhalo. Chcel som jej zavolať ešte raz, aby som si upokojil nervy, no našťastie som si včas uvedomil, že by to bola považovala za obťažujúce a ešte sa na mňa nahnevala, čo by mi na pokoji duše práve nepridalo. Tak som s tým tresol a vymazal si jej číslo z mobilu a jej nick z kontaktov na e-maily. Bola to dramatická noc – práve som v prestávkach medzi tvorbou a skriptami, ktoré mi poslala spolužiačka, kvôli silnému vnútornému nepokoju otváral a zatváral stránky s pornografiou, bez toho, aby som ich bol poriadne využil, a rozmýšľal, že som osamelý už príliš dlho, keď som sa zrazu rozhodol. Načo mi je všetko toto trápenie len kvôli jej hlúpemu pokrytectvu a hádkam medzi jej rozumom, svedomím a prepiatymi citmi (či sa zapájala aj sexualita alebo mala iné starosti, som si netrúfal odhadnúť)? Mal som toho už akurát tak dosť. Predsa však, myšlienky na to, že by sa niečo také stalo a ja by som sa už nemohol vrátiť späť, ma desili. Bolo by to definitívne ako smrť, a ja by som ostal bez veľkej časti svojej citov, najmä však bez šance, že sa k nej vrátim. Bola tá šanca ale dostatočne veľká, alebo šlo iba o planú nádej, podnecovanú jej vlastným zmätkom? Keď som si otváral schránku, ruky sa mi triasli a žalúdok si, dramaticky prebudený adrenalínom zo svojej pokojnej, ospanlivej činnosti, zrejme pomyslel, že skúšky sú už tu a ja stojím pred komisiou... Ale nie, teraz ma nikto neskúšal – napokon, na otázku, ktorú som si teraz kládol, nepoznal nikto správnu odpoveď.

Už si spomínam – volala sa Hidejori, teda aspoň krstným. Ale volali sme ju Maggie, pretože sa veľmi podobala na Cheungovú a vôbec vyzerala ako hongkongská filmová hviezda.

S mobilom to už bolo ľahšie. Rozhodnutie padlo, zákon už bol podpísaný a Nemci napadli Poľsko – ó áno, vedeli sme predsa, že tento sladkokyslý mier nebude trvať večne...

S nervami v koncoch som náhlivo zavrel všetky okná prehliadača a vypol počítač. Bolo mi jasné, že ku skriptám sa dnes už nevrátim a vysoko sarkastickú báseň, ktorú som začal, tak skoro (ak vôbec!) už nedokončím. Maggie definitívne zmizla z môjho života a ja ju už nikdy neuvidím, ba nebudem ani počuť jej hlas v telefóne. Pokúšali sa o mňa mdloby, no ovládol som sa, vstal som zo stoličky a vybral sa von medzi ľudí. Nikdy v živote som nebol v gaybare a Patsy ma tam už dlho (hoci aj mimoriadne zlomyseľne) posielala. Potreboval som si prečistiť hlavu a získať si nejakú známosť na jednu noc, a podľa mojich skúseností to bolo pri našincoch omnoho ľahšie než pri ženách. Mal som vtedy skončiť v posteli s niekým, kto vyzerá ako člen idol group, a to len preto, že mi pripomína Maggie, ale Boh mal zrejme s mojim mizerným hriešnym telom iné zámery. A tak sa stalo, že do žiadneho gaybaru som napokon nedorazil, ale zapadol som v jednej starej kaviarničke, popíjajúc horúcu čiernu kávu miesto cosmopolitanov, a miesto toho, aby som svoju znepokojenú súdnosť omámil, vybičoval som si zmysly na neskutočnú mieru, vlastné vedomie pri tom celkom zruinujúc. Bol to opak opitosti, príčetnosť, aká sa len tak nevidí a necíti, pocit, akoby v tú teplú noc končil svet. A verte či nie, bolo to také nádherné, že som ihneď musel minúť všetky svoje peniaze, pôvodne určené na alkohol, a kúpiť si v papiernictve vedľa pero a maličký zošitok, aby som svoje pocity dokázal patrične zaznamenať a previesť do poézie.

K tej kaviarni som mal už ako malý chlapček silný vzťah. Nikdy som nezabudol na oslavu zasnúbenia svojej mladučkej tety, ktorá sa tu kedysi konala, len preto, že to bola jediná podobná akcia, na akej som dovtedy bol, a keď máte nejakých desať, jedenásť rokov, ako dôvod pre pamätihodnosť udalosti vám stačí hocijaká malichernosť. V tomto prípade šlo o hory zákuskov, bratranca Edwarda, ktorý vždy rozprával tie najšťavnatejšie historky (nie, nechápali sme z nich nič, no pri ich počúvaní sme sa cítili veľmi dospelo, a to sa v takomto veku počíta) a tetinho snúbenca Alexa, ktorý sa mi v tom čase – hoci som to ani poriadne nechápal – platonicky veľmi páčil.

Celú svoju pubertu som kvôli nemu bol presvedčený, že som gay, pretože len čo som trochu dospel, začal som sa ním cítiť priťahovaný, no nakoniec ma z omylu vyviedla žena, ktorú som zhodou okolností tiež stretol v tejto kaviarni, v noci ako táto. V pätnástich mi náhla „zmena“ orientácie kradla spánok, pýtal som sa sám seba, či som alebo nie som teplý (pretože tá druhá možnosť mi po rokoch hanby a skrývania sa pripadala obzvlášť príťažlivá), no keď som začal trochu čítať a študovať, najmä sa však zoznámil s osobnosťou Davida Bowieho, ktorý sa podľa vlastných slov cítil priťahovaný rovnako mužmi ako ženami (a jeho prvá manželka tiež), usporiadal som si to v hlave a začal sa venovať dôležitejším veciam, ako štúdiu či snahe o normálny vzťah, jedno, či s mužom alebo so ženou. Dodnes si pamätám na tú slečnu – ten výjav by vlastne mohol slúžiť ako akýsi osobný test heterosexuality, pretože ak by mladého chlapca nevzrušila ona, tak nijaká ženská bytosť. Sedela blízko pri barovom pulte, po červených vlasoch jej splývalo jemné, intímne kabaretné svetlo z lámp na strope, zatiaľ čo tieň neďalekého radiátora jej vytváral na plnom výstrihu fascinujúce obrazy, ktoré rozprávali tisíce vzrušujúcich a tajomných príbehov, aby ich pre zvýšenie rafinovanosti zamaľovali množstvom abstraktných pollockovských výjavov. Črty súmerné, pery plné a silno namaľované, a pohyby elegantné, nenútené a čertovsky sexy. Ihneď som si musel objednať veľký pohár studenej minerálky, a keď mi pomalé upíjanie nielenže neposkytlo úľavu, ale ešte mi spôsobilo aj bolesť zubov, vylial som si to s tuposťou príznačnou pre nadržaných pätnásťročných faganov na hlavu. Vzápätí som odbehol na toaletu a balansoval medzi bezvedomím, žalúdočnou nevoľnosťou a čímsi ako orgazmom.

Volá sa Jane Erskin a mám pocit, že by som sa s ňou vedel spriateliť, ale nemám príliš veľa času na nadväzovanie nejakých nových známostí, zvlášť s dámami o dvanásť rokov staršími. Aspoň však viem, že existuje, že je skutočná a nie len nejaký čudný sen – a že už vôbec to nie je sen erotický. Moje myšlienky k nej preskočili z môjho niekdajšieho strýka (s tetou sa po dvoch rokoch manželstva rozviedli) tak náhle, pretože tam sedela, presne v súlade so svojimi zvykmi, a príjemne sa usmievala. Bože, dokonca si odsadla ku mne! „John, rada ťa tu znova vidím!“

„Aj ja teba. Ako sa má dcéra?“

„Dobre, ale má trochu problémy s učením. To tá jej dysgrafia, veď vieš... Snáď sa to upraví, kým nastúpi na strednú školu.“

Pamätám si na deň, keď som jej povedal, že ma vždy sexuálne priťahovala. Viete, chodievala sem od toho dňa pravidelne, no krátko potom, ako som si to s tou svojou sexuálnou orientáciou usporiadal v hlave, rozhodol som sa ju osloviť. Vtedy som zistil, že už je celé roky šťastne vydatá. Od toho dňa som svojim priateľom i sebe zvykol s obľubou pripomínať, že tá bytosť, po ktorej práve slintajú, má zrejme niekde rodinu, koníčky, zamestnanie a vôbec osobnosť, čo si človek, najmä keď je mužského pohlavia, vo chvíľach najsilnejšieho primárneho zaujatia nie vždy uvedomuje.

„Jane, pamätáš si na deň, keď som ti prezradil, na čo som myslel pri prvom pohľade na teba?“
„Ach, prečo by aj nie? A vieš ty, čo som ti odpovedala?“

Rozosmial som sa. „Že nie som a nikdy som nebol jediný... Ach, keby som vtedy o tvojom prístupe bol vedel! Mimochodom, vieš, ako by takúto ženu nazvali v devätnástom storočí? Modénna...“

„Myslím, že som kdesi také slovo počula...“

„V niektorej z tých tvojich historických monografií?“
„Snáď. Čo to píšeš?“
„Veľkú vec. Pamätáš sa ešte na toho chlapca, čo ma sem sprevádzal pred pár mesiacmi? Toho Rumuna?“

„Ani nie. Musíš mi to odpustiť, moje spomienky sú až príliš bohaté na mužské tváre – kolegovia, exmilenci, príbuzní... Rozprávala som ti už, že mám štyroch starších bratov? No, v každom prípade, čo s tým rumunským chlapcom...?“

„Zakladáme nový smer poézie, a myslím, že som si už vytvoril približnú predstavu, ako bude asi vyzerať. Chceš sa pozrieť?“

„Uhm.“ Tón jej hlasu prezrádzal súhlas, a tak som ju nechal prečítať si niektoré básne. Chvíľu si v nich listovala, a naraz sa usmiala. „Táto je o mne, však?“

„Ach, tá perverzná?“ očervenel som. „No, to si práve nemusela...“

Zachichotala sa. „No, keď som bola ešte mladé dievča, na ktoré sa sápali všetci hulváti školy, snívala som, že raz budem múzou nejakého jemného, citlivého básnika... A vo svojich tridsiatich piatich rokov sa mi tento dávno mŕtvy sen splnil, ibaže trochu čudným spôsobom. Ako sa zdá, aj jemní, citliví básnici si nemôžu pomôcť a musia sa mi dívať na prsia!“

„No, som rád, že to berieš takto...“

„Ono to ale znie omnoho horšie, keď to hovorím takto, pretože tvojim podaním situácie by bola dokonca aj tá hanblivá pubertiačka, ktorou som bývala, skôr polichotená než zahanbená.“

„A tínedžer, ktorým som býval zase ja, by sa do teba po takých slovách okamžite zamiloval!“ zvolal som trochu exhaltovane. „Bohužiaľ mladý muž, ktorým som teraz, má v hlave až príliš veľa iných dievčat a žien...“

„Maggie?“

„No, hlavne ju. Ako sa ti to páči, myslím z umeleckého hľadiska?“

„Ja ti neviem, v poézií sa vôbec nevyznám. Mám pocit, že to nie je zlé, možno len trochu zvláštne... Ale ako som už povedala, môj názor neber vážne, o také veci sa zvyčajne nezaujímam.“

„Čo povieš, mal by som ich vydať?“

„Ach, ale keď dnes poézia nikoho nevzrušuje...“

„Preto to píšem. Aby znova začala.“

Zasmiala sa na tom agilným, svojrázne veľkolepým smiechom. „Teda, ty máš ale odvahu! To je snáď tvoj sen? Priviesť poetiku späť do našich knižníc?“

„Tak sa mi teda pozri do očí a povedz, že mať takéto básne v zbierke, nekúpila by si si ju.“

Predstavte si to, urobila to, na čo som ju vyzval... „Nie, to by som teda neurobila. Neber to v zlom – rozhodne to nie je zlá poézia, problém je skôr v tom, že tie dve či tri múzy (ach, ani netuším, koľko ich je, sú to Polyhymnia a Erató, však?) – no, v každom prípade, celý tento nadžáner už nikoho nezaujíma, a o to práve ide. Ešte horšie: našinci v tejto dobe už ani nevedia rozoznať dobré od zlého, aspoň v tejto oblasti nie, koniec koncov, koľko zlých kníh, a to ešte prózy, má fanúšikov, ktorí svätosväte prisahajú, že ich milovaný brak je v skutočnosti veľmi dobre napísaný?“
„Uhm, ako myslíš, buď si teda skeptická, ak to viac zodpovedá tvojmu presvedčeniu. Môj názor tým nezmeníš, a mám pocit, že sa o to ani nesnažíš, nemám pravdu?“

„Isteže. Rob ako myslíš, len sa trochu bojím, že stráviš priveľa času snahou o veľký cieľ, ktorý sa ti napokon aj tak nemôže podariť dosiahnuť.“

„Veď si predsa nie sme ani takí blízki, aby ťa to malo trápiť!“
„To ma síce ani nebude, no predsa len, vieš, že to s tebou myslím dobre...“

„To je mi jasné.“ Drobná nezhoda medzi nami zanechala trpkú pachuť, ktorú sme sa snažili obaja prehlušiť svojim spôsobom – ja ďalšou kávou, horkejšou než pocit vyhnutia sa konfliktu za každú cenu, ona objednaním si veľkého krémeša.

„Oslavujete?“

„Hja, v dnešnej dobe si už každý myslí, že sladkosti by sa mali jesť len pri špeciálnych príležitostiach... To ten hlúpy kult tela.“

„Kto ti zase čo povedal o tvojich stehnách?“

„Ach, to je osobná vec, drahý Jon, a ešte k tomu výsostne ženská. A taký pekný chlapec ako ty ju proste nemôže pochopiť.“

Pekný chlapec... Dočerta s tým. Tak ako väčšina vrstovníkov, ktorí o sebe vedia, že sú atraktívni, som kultu tela podliehal, ibaže na rozdiel od týchto mojich súkmeňovcov som svoje telo bral skôr ako Thanatosa či Pana než Dia. A ak si pomyslíte, že týchto bohov príliš veľa mojich spolužiakov poznať nemôže, hádate správne, zase som sa v niečom zachoval ako nonkonformista pohŕdajúci celou societou.

Návrat do Británie, a ešte k tomu do Londýna, bol pre mňa veľmi bolestný. Iste si preto pomyslíte, že som bola hlúpa, a vlastne budete mať pravdu, ale rozhodla som sa svojmu exmilencovi znova zavolať a dať sa s ním prípadne znovu dokopy. Musíte mi to odpustiť, v dvadsiatich piatich rokoch som pri svojich chabých milostných skúsenostiach nemala ani poňatia, aká vzácnosť je chodiť s básnikom, a ešte k tomu s takým, ktorý nedroguje, nepije nad mieru a je verný jednej žene.

„Hatafutte, hatafutte, hatafutte paredo...“

„Čo si to spievaš?“

„Ah, that was formerly such a song... Hups, pardon! If the era changes, the song changes too...“

„Toto náhodou poznám, to je Evilious Chronicles. Ale to si ty nemohol vedieť, však? Bože, už zase blúzniš, dopíš túto jednu báseň a dopi tú kávu, čo teraz držíš v ruke, lebo inak ťa o pár minút budú musieť hospitalizovať so silnou nervovou horúčkou!“

---------------------------------------------------

„Haló, tu Maggie, veď vieš, o koho sa jedná. Neviem, si teraz v plne príčetnom stave? Myslím, nie si opitý, po opici alebo aspoň unavený...?“
„To v nijakom prípade. Pravda, keby si zavolala pred pár hodinami, bolo by všetko úplne inak... Čo tak zrazu?“

„Človek si neuvedomí, čo má, kým to nestratí, drahý Jon – ja viem, že je to hrozné klišé, ale je to pravda. U mňa to teraz nie je inak. Práve sa nachádzam na Heathrow a v peňaženke mám fotografiu svojho posledného príšerného „úlovku“, ktorú som potom, čo ma podviedol, nestihla vyhodiť. Chápeš, čo tým chcem povedať, nie?“

„Áno. A čo ty, pochopíš, čo všetko sa za tým skrýva, keď poviem nie?“

Poslednú noc som sa príliš nevyspal – tá predošlá bola príliš divoká. Zrejme by ste sa mi vysmiali, veď pozostávala v podstate len z nejakého toho učenia, menšej nudy, potom zbavenia sa všetkých pamiatok na ženu, ktorú som kedysi miloval a ktorá mi teraz volá, a nakoniec ponocovania nad kávou, spomienkami a poéziou, v spoločnosti môjho prvého mokrého sna a terajšej známej. To predsa nie je nič, čo by mladíka ako ja malo nejako odrovnať, poviete si... No mýlite sa – niekedy nás totiž môže celkom zničiť aj naša vlastná kofeínom podpo(e)rená myseľ. A vari sú tanec, alkohol, nedostatok spánku a epileptigénne svetlá jediným spôsobom, ako celkom stratiť rozum?

Dôvodom, prečo som vtedy prišiel domov v takom vytržení, bol fakt, že som drahú Jane vôbec nepočúvol a dal som si tri ďalšie kávy, pokračujúc pritom v písaní. Stalo sa presne to, čo predpovedala – domov som sa vrátil ako na drogovom tripe, kombinujúcom heroín s amfetamínmi (ak si odmyslíme tie trvalé následky, ktoré by čosi podobné iste malo), blúzniac a potácajúc sa. Patsy vôbec netušila, čo sa to so mnou stalo, a Jane jej to nevedela vysvetliť. Myslela si, že som snáď začal fetovať, a tak miesto toho, aby ma nechala vyspať sa, čo som zrejme potreboval zo všetkého najviac, so mnou behala po doktoroch, no nijaký psychiater nedokázal zistiť, čo sa to so mnou vlastne deje, až kým som v ordinácií zúfalo nevykríkol: „Preto spíjať sa je pre vojaka radosťou/nakoľko uvoľnenie po napätí spôsobuje rozkoš!“, aby som vzápätí mimoriadne neslávne omdlel. Až po krvných testoch a jednodňovej hospitalizácií praktická lekárka s úľakom zistila, že trpím hypersenzitivitou na kofeín, čo spolu s nervovým vypätím (doloženým básňami, ktoré som tam priniesol, a tiež faktom, že som sa pred pár mesiacmi rozišiel s priateľkou, ktorú som veľmi miloval, a v ten večer som sa vzdal všetkých spomienok na ňu) a následným spánkovým deficitom celkom zničilo momentálne zdravie mojej nervovej sústavy. Nechali si ma tam na pozorovanie celý ďalší deň, aby som sa napokon po dvoch dňoch vrátil do normálneho života, nesúc si so sebou medicínsky potvrdené varovanie pred nápojmi obsahujúcimi kofeín. Takže kafíčko si už asi v živote nevypijem, ale inak som v poriadku...

Ale aby sme sa vrátili k jej telefonátu – očividne nič nepochopila. „Netúžil si náhodou celý ten čas, čo sme od seba, práve po tomto?!“

„Myslíš po tom, aby si ma využila ako poslednú možnosť, alebo aby si sa snáď predo mnou takto ponížila prejavením svojej hlúposti? Nie, po tom som naozaj netúžil. Dúfal som, že sa čosi také stane, ale keď je to už tu, pochopil som, že takáto nerozhodnosť ťa vlastne veľmi pokoruje, a že celkom nechcem byť strojcom niečoho takého. Alebo inak – znieš hlúpo, drahá moja, a mne je trápne aj za teba. Pochop, o čo sa tu teraz vlastne pokúšaš, či skôr o čo si sa pokúšala celý ten čas... Rozišla si sa so mnou, pretože to nemám v živote celkom usporiadané – a teraz sa v plnej kráse ukázalo, že si na tom podobne! Chceš odo mňa, aby som ťa v takomto pokrytectve podporoval? Moja sladká Hidejori, ako som už povedal skôr, nie!“
„Tak to je tvoje posledné slovo?! Necháš ma len preto, že sa nedokážem rozhodnúť, či s tebou chcem byť, alebo nie, aj keď som to teraz konečne urobila?! Och, prepáč, že sa občas zdráham, ale tebe sa nič také nikdy nestalo, že si sa nevedel rozhodnúť medzi samotou a človekom, na ktorého sa hneváš?! Ty si sa snáď v láske nikdy nepomýlil?!“

„Nuž, rozhodne sa mi ešte nikdy nestalo, že by som opustil priateľku kvôli tej istej chybe, ktorú – a to viem celkom presne – mám sám! Nemáš v tele aspoň toľko hrdosti, aby si, keď už si zistila, nakoľko farizejsky si sa zachovala, radšej mlčala, než by si ju dala tomu druhému najavo?!“

„Správaš sa, akoby si odo mňa prednedávnom nechcel, aby som sa k tebe vrátila...“

„Čo bolo, bolo, milá Hidejori. Teraz ma ospravedlň – čaká ma veľa práce a učenia, nemôžem sa teraz zaoberať všetkou tou bolesťou a trpkosťou. Maj sa!“

„Len jedno stretnutie... Keď už som tu...“ pípla, nesmelo a s pokorou.

Počujúc v jej hlase, že ma možno ešte stále ľúbi, a premýšľajúc nad svojou sexuálnou a citovou frustráciou som napokon súhlasil. Nenávidel som sa za to, ale dúfal som, že to, ehm, k niečomu povedie...

Bez ohľadu na to, akí cynickí sú, básnici túžia po láske. A dvadsaťtriroční mladí muži poväčšinou takisto. Možnože ani to ma neospravedlňuje – dobre teda, ale snáď to čo-to vysvetľuje. Kým je táto podmienka splnená, môžete čítať ďalej bez toho, aby ste ma považovali za úplného idiota – nanajvýš tak za slabé a bezcharakterné indivíduum, ale to prežijem.

Práve som sedel v našej obývačke a listoval si vo svojom poetickom zápisníku, keď som bol zrazu postihnutý náhlym záchvatom inšpirácie. Pochopil som, o čom máme my, noví básnici, písať, čo si vybrať ako naše motto, a hlavne ako sa nazvať. Ihneď som nám napísal emblémovú báseň, k tomu dlhý manifest, a okamžite som sa šiel skontaktovať s Georgeom a Petrom. Je dosť hlúpe, že to musí napísať niekto ako ja, kto sa pýši každou maličkosťou, ktorá ho odlišuje od vrstovníkov, ale veľmi mi v tom pomohol facebook.

J. Merryweather práve prišiel na to, čím by sa skupina z Elven street mala zaoberať. Všetci jej členovia nech sa láskavo dostavia na internetovú poradu. IHNEĎ!!!

Trvalo to hodnú chvíľu (ktorú som ako všeobecne dobrý chlapec strávil učením sa – teda prevažne...), ale nakoniec sa mi ozval Peter.

Hlásim svoj nástup... Preboha, nemohol si si vybrať vhodnejší čas?! Práve som sa vrátil z práce, chcel som si od toho celého trochu odpočinúť...

Protestoval som. Štyri poobede je ideálny čas a ty by si to mal vedieť! Je na linke aj náš Rimbaud?

Krátko nato sa pod mojim príspevkom objavil trochu zvláštny komentár.

Pomenovať ho binomickou nomenklatúrou,


Mal by také smiešne meno


Ako tá opička pomenovaná po Roxelane
Ešte zábavnejšie než niektoré asteroidy
Akurát, že jeho krstným otcom
By iste bol niekto ďaleko počestnejší
Rodové meno by bolo „človek“
Druhové zase „svoj vlastný“
Alebo snáď – ak by to bolo možné –


„Beckyn“...


Mimochodom, ja, Gheorghe Vasar, čestne vyhlasujem, že nie som autorom predchádzajúcich riadkov, tak ako Manetova La Crevetta nenamaľovala Olympiu, ak viete, čo tým myslím. „Skupina z Elven street“?! To vážne?!

Pootvoril som ústa, no vzápätí, keď som sa spamätal, ďakujúc Bohu, že zvyšok ansáblu nemôže vidieť moju tvár, som napísal: Ako vidím, máš pre nás nového ašpiranta na člena nášho klubu... A „skupina z Elven street“ je skôr epiteton, než oficiálny názov, nechcel som používať ten, čo som práve vymyslel, kým mi ho neschválite. Po chvíli som dodal: Tak ty si sa stal inšpiráciou pre báseň? Ale čo nepovieš?

Keď som čítal jeho odpoveď, nemohol som sa ubrániť predstave červene presakujúcej cez tmavú farbu jeho líc. Ále, to len Becky...
KTO?! Áno, Peter, ten slušný, tichý chlap skutočne práve použil v písomnom prejave kapitálky.

George sa dal do vysvetľovania. Rebecca Pankhurstová, dvadsaťosem rokov. Novinárka, píše pre istý ženský magazín. Slobodná, bezdetná, v trvalom vzťahu s G. Vasarom. Nádejná poetka.

Takže ty si si našiel frajerku a zlanáril ju k nám? Napísal som s úškrnom. Dvojnásobné gratulujem!

Nebuďte hnusní, je tu teraz so mnou.

Veď ja som to myslel dobre... (Ja viem, že to bol chabý pokus o obranu pred obvinením ani som nevedel z čoho.)

Tu Becky Pankhurst. Tak vy si skutočne myslíte, že to on si uhnal mňa?! Blázni...

On vám dovolil použiť svoje konto? (To bol Peter, s najúprimnejším údivom.)

Píšem si s vami z jej počítača, tak sa láskavo nečudujte... Odteraz v tom s vami ideme obaja. Teda, ak netrváte na tom, že spolky prekliatych básnikov sú chlapská záležitosť.Peter sa k tomu vyjadril ako prvý. No, sú, ale čo sme my za prekliatych básnikov? Poéziu síce robíme, ale ten bohémsky život... My môžeme byť všetci radi, keď dostaneme príležitosť sa spiť. Tuto naša hlava Jon Merryweather minule omdlel po požití priveľkého množstva kávy.

Prečo to musí vyťahovať... Trochu otrávene som na chvíľku svojich spolupútnikov opustil a šiel sa pozrieť, ako tá Becky vlastne vyzerá. Rozhodne som nebol sklamaný – pravda, nebola to nejaká oslňujúca kráska, no na to tí dvaja mali Georgea, takže to bolo celkom v poriadku. Z fotiek v jej fotogalériách sa na mňa drzo usmievala žena v najlepších rokoch, dosť stará na to, aby mala s mnohými dôležitými vecami v živote skúsenosti, no zároveň dosť mladá na to, aby si zachovala prevažnú časť z krásy, ktorou tak ako väčšina žien najviac oplývala v dvadsiatke. Plus osobnosť, ktorú som z jej profilu vydedukoval – odvážna, trochu ľahkomyseľná, nie príliš usadlá a prísne individualistická, neberúca si servítky, zároveň však citovo založená... Moderná madam Sandová. Villon v sukni. Či skôr v dámskych capri teplákoch...

Presne ten typ, ktorý by si do bytu nasťahoval chudobného mládenca len preto, že s ním spáva, bez ohľadu na to, čo si on o tom myslí – alebo, keď už ide o to, čo si myslí ktokoľvek. Presne ten typ, ktorý by sa cítil byť očarený mužom takmer bez prostriedkov, ktorý sa zaoberá dávno mŕtvym žánrom a navyše v ňom ani nemá nejaké ambície. Presne ten typ, ktorého guráž by môjmu priateľovi iste imponovala. Páni, také ženy sa ešte rodia?! Respektíve, existuje spôsob, ako by z dievčaťa v dnešnej dobe mohla takáto žena vyrásť?!

Vrátil som sa k diskusií a naťukal som do počítača. Ako vodca skupiny, z vlastnej vôle a schválený všeobecným konsenzom, a tiež iniciátor tohto zhromaždenia potvrdzujem, že Rebecca Pankhurst môže, ak chce, byť do našej skupiny prijatá. Ale len pod podmienkou, že je skutočne autorkou nám odprezentovaného krátkeho kusu, ktorým zložila prijímacie skúšky na poetku a členku našej skupiny...

Z nejakého čudného dôvodu som z hlavy nevedel dostať predstavu tých dvoch, ako sa objímajú a bozkávajú. Spôsobovala to závisť, ktorú som cítil k dvom šťastným zaľúbencom, alebo mätúce, mierne erotické pocity, ktoré vo mne vyvolával môj kamarát? Do čerta s tým... Čím skôr si to vybavím s Maggie, tým lepšie.

-----------------------------------------------------

Jon: Mám pre vás stanovy klubu a jeho manifest, ktorý sa nám vykryštalizoval z tém našich básní v poslednom čase. Môžete si ich nájsť v pošte, a myslím, že s nimi budete súhlasiť, ak som sa vo vás teda nejako nepomýlil. Slečna Pankhurstová, budem potrebovať vaše potvrdenie, že sa stotožňujete s ideálmi klubu, ak k nám chcete patriť...

Becky: Prečítané a potvrdené. Nespomínal ste tu meno klubu?
Jon: Nie, práve som sa k tomu dostal, pochopiteľne to musíme ešte ďalej prediskutovať, tak ako tie stanovy. Nič z toho zatiaľ nemá definitívnu verziu. Vadilo by vám, keby sme vás nazývali krstným menom?

Becky: Samozrejme, že nie. Tak aký je teda ten názov?
Jon: Klub rytierov rádu Tristana, Tristaniti. Nešťastná láska, problémy so záväzkami vlastnými i cudzích ľudí, sebaklam, úniky a túžba niečo dokázať...
George: Mne sa to páči...
Becky: Schvaľujem skrátenú verziu, ale tá dlhšia sa mi zdá príliš patetická. A naozaj chceme mať za mýtického patróna rytiera z artušovských legiend, ktorý sa zamiloval pod vplyvom elixíru lásky? Keď už sa chceme volať po niekom, kto mal problémy s vlastnými citmi, prečo nie radšej Anna Karenina? Tá je reálnejšia, a teda pre naše účely vhodnejšia.

Jon: Ale je to ženská. A väčšina z nás sú chlapi.

Becky: No a? Neprijatie spoločnosťou predsa nepozná pohlavie.
Peter: Dávam protinávrh. Nyx, bohyňa noci – ktorú nikto nepozná, neobjavuje sa v nijakom z mýtov, a vlastne sa nedá povedať nič zaujímavé ani o nej, ani o rodine, ktorú si založila. Je to, pravda, sestra všemocnej Gaie, ale kto si už dnes spomenie na jej manžela Ereba, pokiaľ tým samozrejme nemyslíme ľudí, čo sa zaoberajú sopkami či horstvami na Antarktíde, alebo na jej deti Aithéra a Heméru? Zároveň bola matkou dnes už polozabudnutých bohov šialenstva či klamu, ako aj starého dobrého Thanatosa či Hypnosa. Existuje pre nás, nočné, prekliate tvory lepšia pramatka?

Jon: Som za! Skvelý nápad, Peter...

Becky: To znie dobre. Aký je teda vlastne ten názov? Nyktiti?

Jon: Podľa mňa je to teda ideálne...

George: Máte môj súhlas. Matka Nemesis a Thanatosa, lepšiu patrónku by sme si nemohli priať. Navyše sa zhoduje s článkom 3 o neobvyklých, zamlčiavaných veciach.

Jon: Á propos, náš manifest... Nejaké návrhy, pripomienky, čokoľvek?

Becky: Schválený bez najmenších námietok.

Peter: Ja teda nejaké mám, ale to bude nadlho...

Jon: Máme všetci čas?
Jon: Ak áno...

A po dvoch úmorných hodinách sa Londýnska spoločnosť veľkej Nyx konečne zhodla na svojich ideáloch a predstavách.

Manifest Nyktitskej spoločnosti

(spísané J. Merrywearom a schválené P. Ashtonom, G. Vasarom a R. Pankhurstovou)

Už celé veky je dobrou tradíciou vo svete poézie, že na prelome storočí sa vždy stretne skupinka mladých mužov a založí si básnický klub, ktorého podstatou je znechutenie z ideálov ich otcov a dedov, ako aj „oficiálnej“ literatúry, s jej obmedzujúcimi pravidlami, rigidnosťou a pokrytectvom. V 90.rokoch 20.storočia sa ale nič také nestalo – kontinuita bola narušená, hoci sa o nej vlastne mohlo vedieť, ak by nebol záujem o poéziu taký mizerný, obzvlášť u širokej verejnosti. A pritom pokrytectva a iných nerestí, ktoré by sme mohli nenávidieť, je v tej našej dobe (tak ako, nemyslime si, všetkých ostatných) viac než dostatok. Preto som sa ja, Jon Merryweather, stal rozvracačom a mladým rebelom len a len z konzervativizmu, či skôr, presnejšie, z túžby po zachovaní tradície. My, post-post-modernisti (alebo skôr zástupcovia poézie, ktorí sa v postmoderne konečne objavili), synovia a vnuci beat generation a detí kvetov, ktorí vyrastali s ABBOU a ktorých prvou láskou bol Allan Ginsberg (metaforicky, samozrejme), máme za to, že moderný svet je starý, na jednej strane utrápený a znechutený zo všetkých minulých ideí, na druhej strane majúci dostatočné skúsenosti, aby neskĺzol do bezbrehého cynizmu a morálneho relativizmu, a že svet by už dávno mal vedieť, pre ktoré myšlienky a hodnoty sa oplatí zomrieť (akékoľvek chcete) a pre ktoré zabíjať (žiadne, ono je sotva jasné, kedy sa stať vrahom pre praktický efekt, pre výber „menšieho zla“, o nejakých abstraktných víziách nemôže byť v tomto unavenom, mierumilovnom systéme ani reči!). Vieme, že so spoločnosťou sa na tomto možno nikdy nezhodneme – ona totiž v dnešnom svete premýšľa, len keď je k tomu prinútená... Nechce sa jej. To vlastne nikomu. Aj preto sme na svete takí osamelí...

Na jednej strane morálne pravidlá, ktoré si táto spoločnosť stanovila, sú pre nás prijateľne, ak už nie dokonalé, no nemôžeme popierať, že medzi zvyšok davu nezapadáme. To z nás, priznám sa, nerobí lepších ľudí. Tých sa zo seba snažíme robiť my sami, ak sa dá, no s našim nonkonformizmom (nerobíme to zámerne, prisahám, len sa nám prejedli severské detektívky a chvastajúci sa rapperi) to má len málo spoločného. Nepatríme sem – ale nemôžeme ísť nikam inam, všade je to rovnaké, alebo ešte horšie. Snívame o tom, že by sme šli trebárs do Iránu a dali sa zatknúť v mene slobody, aby sme sa cítili čo i len trochu hrdinsky, no takáto fatálna služba našej pýche snáď ani nebude potrebná. Možno bude stačiť ostať tu, premýšľať a písať o tom. O tom, čo nás poburuje, znechucuje, trápi a ťaží, či už je to záležitosť globálna, alebo len naša osobná. Písať o láske sa predsa smie. O osobných dilemách takisto. A kto s týmto súhlasí, nech sa k nám pridá – boh vie, že v našich radoch je miesta dosť...

Samozrejme, nebudeme to robiť tak ako všetci pred nami... Nebudeme čerpať z antiky, romantických stredovekých legiend, moderných románov ani vedeckých poznatkov, teda minimálne v nich nebudeme hľadať svoje ideály. Tie máme vlastné, ďakujeme... No naše metafory sa, v duchu postmoderny, nebudú v ničom obmedzovať (možno ak našimi morálnymi a estetickými zábranami). Každý zdroj inšpirácie je pre nás dobrý, každá kultúra či doba má niečo, o čom sa oplatí prinajmenšom hovoriť, a z tohto dôvodu si budeme vyberať hlavne motívy menej známe a používané – pretože viete, Afrodita a Trójska vojna sú už tak trochu klišé, kým Nyx, nepoužívaná, a preto neopotrebovaná, je nám pseudointelektuálom mimoriadne milá.

Ale, aby ste si z nášho večného ospravedlňovania sa a trápnych pokusov o zapáčenie sa vlastným matkám (alebo aspoň tak to musí znieť...) nevyvodili nesprávne závery: máme aj svoju temnejšiu stránku. Už som povedal, že nezapadáme, a ono to má svoju príčinu. Našou patrónkou je Nyx, noc, a jej potomkami sú Spánok, Smrť, Chudoba a iné nepekné tvory. Preto budeme písať o nich, o veciach, čo by ste radšej nevideli, o temných stránkach sveta i našich duší, o všetkom, o čom sa mlčí alebo z nejakého dôvodu uniká pozornosti verejnosti, hoci by si ju to právom zaslúžilo. Nikto tu nehovorí o hneve. Nikto tu nespomína odpúšťanie. Nikto sa nikdy nepýtal, či a kedy je prípustné klamať. Nikto nepranieruje zatrpknutosť, a nespomenie si, že dvaja sú rodina, aj keď je to matka s dieťaťom, a nie dvaja manželia... Svet si z toho nerobí ťažkú hlavu – ale to neznamená, že sa o tom nemá hovoriť. A my budeme.