Miss Jackson (2/4)

Sobota bola výnimočne teplá. Nikdy som nenosil rád šortky, jednoducho som si v nich pripadal nejako zvláštne detinsky, no v takéto dni som jednoducho nemal na výber. Človek by závidel ženám sukne, čo? Pomohol som otcovi s obedom a oznámil som mu, že budem celý deň z domu., Samozrejme, nebol ktovieako nadšený.

„Musíš od nás stále utekať?! Ja s tvojim bratom ťa už skoro ani nevídame!“

„Phila mám na háku, to vieš, a tebe to zajtra vynahradím.“ odpovedal som mu, šúpajúc zadumane cibuľu (ak sa pýtate, ako sa mi to podarilo, dumať počas slzenia, tak to vám teda povedať neviem, ale myslím, že je to ľahšie, než si myslíte).

„Vynahradíš?! To ťažko, zajtra k nám príde jedna dáma, a ako ťa poznám, tak si zase ujdeš!“

„Dámu? Aj ty? Váu, tak to gratulujem...“ Tak táto poznámka ma príde draho.

„Aj ja?!“ Otec zúrivo zdvihol obočie. „Ty si si dohodol rande so ženskou?!“

Obyčajne by som sa vykrúcal a vtipkoval, ale že v tej chvíli do kuchyne prišiel Philip... „A keby len rande! Vieš, ešte som sa tým nepochváli, ale včera som prišiel o nevinnosť.“ Kecal som, no nemohol som inak, veď tam bol Phil! A to aj napriek tomu, že mi hrozili nepomenovateľné príšernosti, hoci by som si po nich aj tisíckrát opakoval „stálo to za to!“.

Otec ma rozzúrene schmatol za ucho. „A ty sa tým ešte chvastáš, ty mizerný pankhart?! Kto je tá suka?!“

„Žiadna nie je. Klame ako vždy.“ zahučal môj veľký brácho. „Veď ktorá by ho už chcela?!“

Otec ma potiahol do stredu kuchyne (au!) a zreval. „Vieš, čo som vám dvom stále opakoval! Tak tebe nie sú rady tvojho otca dosť dobré?! Tak ty si proste nevieš udržať gate zapnuté?!“

Jasné, to jeho kým si nenájdeš prácu, za dievčatami nebehaj! Ale ja za to, že ma vyhodili z brigády v sámoške, fakt nemôžem – napokon, krachovala a ja som nechcel makať dvanásť hodín každú sobotu a nedeľu takmer zadarmo. Bola by príšerná neprávosť ma za to nejakým spôsobom trestať, a odopieranie sexu sa mi zdá tak či tak neprimerane prísne.

Pretrpel som jeho prednášku, trochu zdesený faktom, že sa uchýlil k fyzickej hrubosti. Ale veď čo, za chvíľu ho to tak či tak prešlo a ja som mohol rýchlo odstaviť polievku a upaľovať von. Bol už najvyšší čas, Scvrknutý Germán ma čakal na plavárni.

Kedysi dávno, keď som ešte ako takmer decko považoval Phila za borca a chcel byť ako on, trápilo ma, že na rozdiel od neho som zdedil postavu po mame, čo znamenalo, že som bol (a stále vlastne som...) od prírody šťúply. Fakt, že ma šport nikdy zvlášť nebavil, tomu práve nepomáhal. Ako liek na mindráky som si naordinoval pravidelné hodiny plávania a pokúšal sa dokonca aj behať. To druhé ma prestalo baviť, len čo som si uvedomil, že moja drobná postava sa nemení, nech robím, čo robím, lebo hoci som sa aj cítil silnejšie, zdravšie a to všetko, nie práve majestátny vzhľad mi ostal. Odvtedy hovorievam „imidž je nanič, počúvaj svoj smäd“ a vždy, keď sa ma v nejakom debilnom otázniku pýtajú na záľuby, napíšem plávanie hneď po knihách, lebo predsa nechcem ako prvé uvádzať sledovanie tenisu so Scvrknutým Germánom.

Ale hej, ja viem, že to nie je jeho pravé meno. A váženého mladého právnika by teraz asi fakt naštvalo, keby počul, že cudzím ľuďom vykecávam jeho prezývky z výšky. Ale fakt, je to blondiak, je to Nemčúr a meria meter šesťdesiattri. A kedysi patril k náckom, ale raz sme sa stretli v bare a ja som mu povedal, že tá vyholená hlava vyzerá fakt smutne a že by nemal zostávať v bande, ktorá ho núti si strihať tie krásne zlaté vlasy. Stretli sme sa ešte pár krát, a keď konečne vyriešil svoj dlhoročný konflikt sám so sebou (bol totiž zabuchnutý do Indky a to sa s neonacizmom dobre nekombinuje) opustením spomínanej zlej spoločnosti, bol som asi jeho jediný kamoš. Odvtedy sme chodili spolu na plaváreň, do kina a do kaviarní. On ma ťahal so sebou na tenis, ja jeho do knižnice. Je to najlepší priateľ, akého som kedy mal – ako ja vravím, niet lepšieho chlapa než ten, ktorý sa práve zbavil mindrákov, a to netvrdím preto, že som to urobil, lebo ja som vlastne ešte nebol dospelý chlap, tak sa to neráta

Potom sme šli na obed k jeho indickej frajerke. Fakt som netušil, ako to, že sú spolu tak dlho (odkedy skončil u náckov kvôli nej), ale zdalo sa, že im to klape. Mohol by som ho požiadať o radu, keby som sa samozrejme nechystal randiť so ženskou úplne inej nátury. Na otvorenie kníhkupectva sme sa potom vybrali len my dvaja. Vedel, že sa tam budem ponevierať so ženskou, ale aj tak tam chcel ísť so mnou. „Môžeme sa potom rozdeliť a ty sa budeš venovať len jej!“ tvrdil, a ja som s tým plánom nakoniec súhlasil, lebo je to môj najlepší kamoš a tak vôbec.

Keď náš autobus zastavil pár zastávok pred konečnou, na ktorej sme mienili vystúpiť aj my, zrazu sa ozval. „Ale medzi nami, ak vás dvoch náhodou stretnem...“

„No hej, náhodou. Ty si miláčik zvláštnych náhod, čo?“ Už mi to urobil aj predtým, a oveľa hnusnejším spôsobom – a aj tak sa tváril, že je to náhoda! Jéj, ja som vôbec netušil, že chodíš piť do tohto starého pubu, myslel som, že budeš so svojou milou na bowlingu... Hej, iste, ty starý šmírák, hlavne že si sa so mnou celú cestu nenápadko viezol v tom istom buse. No čo, také veci mu občas musím odpustiť.

„Mal by si si ten svoj sarkazmus nechať niekedy aj doma.“

„Hej, aby mi ho šlohol brat, čo? Ani nápad, ešte by sa mu náhodou mohlo stať, že by pôsobil duchaplne.“

„Duchaplne?! S tvojim sarkazmom?! Ale bratku, nežartuj už toľko...“

Vyplazil som naňho jazyk. „Len závidíš, lebo ten tvoj za nič nestojí. A ak nás teda náhodou stretneš, tak čo?“

„Tak vieš, ako je to pred cudzími. Žiaden Horst, ani Scvrknutý Germán. Som Harry, jasnačka?“

„No hej, hej. A teba nech všetky mýtické i skutočné harpyje ochraňujú pred mojou pomstou, ak ma pred ňou nazveš Constantin!“

„Jasnačka. Samo sebou. A aby bolo jasné, ešte stále si myslím, že je to divné. Je na teba stará.“

„Veď som ti povedal, že mi je to fuk.“

„Ja len, aby si sa nečudoval, keď to nedopadne dobre.“

„Rozumiem.“ Harryho sklon ľudí odsudzovať skôr, než ich stretne, ho bohužiaľ po opustení spomínaných neblahých súkmeňovcov nezmizol, len na seba už nebral podobu silného rasizmu. Toto ale nemusel byť prejav spomínaného, hoci som si to vtedy neuvedomoval – fakt je, že som rozumnosť svojho najlepšieho kamoša podľa všetkého podcenil.

Vystúpili sme z autobusu nezvyčajne tichí. Napokon som sa pár blokov od kníhkupectva odhodlal zveriť sa mu so svojimi citmi. „Si debil.“

„Čo je zase?!“

„Kvôli Miss Jackson. Ničomu nerozumieš.“

„Chce ťa len dostať do postele.“

„No a? Mám devätnásť, dofrasa. Viem, že je to o dva roky menej, než máš ty, ale aj tak, som už právne plne za seba zodpovedný.“

„Právne? To jedine! Myslím, že debilom by som mal nazvať skôr ja teba. Pozri, myslel som si, že sme si to ujasnili. Ja som z nás ten, čo už spal s dievčaťom (a keby len s jedným!), v tejto oblasti som skúsenejší, jasnačka? Viem o tom viac než ty.“ Ženské, to bola jediná vec, v ktorej mal nado mnou jednoznačnú prevahu, teda okrem tej samozrejmej a dôležitej veci, že už chodil na výšku.

„Ale stavím sa, že ženu ako je ona si ešte v živote nestretol.“

„To fakt? A čo je na nej také zvláštne?“

„Že je to žena a o skoro dve dekády staršia, no máme kopec vecí spoločných.“

„Ako napríklad?!“

„Záľubu v dejepise.“

„A to je všetko?“

„Veď sme spolu hovorili len dvakrát, tak nekibicuj. Nakoniec z toho možno ani nič nebude.“

„Ale môžu vás spolu vidieť.“

„To je toho.“

Rezignovane mávol rukou. „Kašlem na vás. Robte si čo chcete, veď nakoniec z toho aj tak nič nebude.“

„Toto mi nerob! Vieš predsa, ako to býva s chalanmi ako som ja, alebo, keď už sme pri tom, ako ty, keď im povieš, že niečo, o čo sa snažia, sa proste nedá a je to blbosť...“

Rozosmial sa. „Hej, sme tvrdohlaví bastardi. Kebyže som to nevedel, asi by som sa ti to snažil vyhovoriť trochu energickejšie, nemyslíš?“

V kníhkupectve bol kopec ľudí, čo ma vôbec neprekvapilo. Pri pohľade na známe vysoké, temné, takmer čierne (ale technicky len tmavohnedé) skrine s plastovými štítkami s názvami oddielov vo fonte, o ktorom som náhodou vedel, že sa volá Copperplate Gothic (pretože som ho sám používal v powerpointových prezentáciách, keď som sa chcel pred učiteľmi vyzerať viac profesionálne – a áno, ja viem, že je to hlúpe, ale môjmu adolescentnému ja by ste to ťažko vyhovorili) ma prepadla mierna nostalgia. Dofrasa, veď tie skrine museli zakúpiť v starožitníctve naproti, a je možné (lebo to bol jediný človek, ktorý v okolí vlastnil toľko kusov nábytku), že ich tam predala Germánova stará mama, naša dobrá suseda. Vyvolávalo to vo mne toľko spomienok... Tie pestrofarebné chrbty kníh sa v ich temnej, kancelárskej strohosti veľmi pekne vynímali, a táto im prepožičiavala istú organizovanosť, takže v konečnom dôsledku bola vykompenzovaná tak pochmúrnosť obalu, ako aj nervózna chaotickosť obsahu.

Keď som ju konečne uvidel, bol som jej krásou, dá sa povedať, prekvapený. Očividne si na svojom vzhľade dala záležať, čo bolo o to zvláštnejšie, že šlo len o mňa. Iste, dalo sa čakať, že na rande sa trochu vyparádi, ale vysoké opätky? Krátke, rozviate šaty na ramienka? Viditeľný mejkap? Nebol som si tým celkom istý, keďže som ju v živote videl dokopy dvakrát, no nezdalo sa mi, že by sa takto obliekala bežne – považoval som ju skôr za niekoho, kto má radšej džínsy a tričká. Ale čo ja viem, mávol som v duchu nad tým rukou. S veľkými plastovými náušnicami visiacimi pozdĺž brady vyzerala zvlášť koketne, akoby to nebola matka čerstvého tínedžera, ale, prinajmenšom v duchu, pubetiačka sama. Podišiel som k nej a dal jej na vedomie svoju prítomnosť, ktorá ju očividne ešte viac roztatárila.

„Páni moji, ty si už tu? Myslela som si, že si dáš načas...“

„Obviň alebo vďač za to cestovnému poriadku našich autobusov.“ usmial som sa rozpačito. „Čau. Ako sa ti to tu páči?“

„Fajn obchod – síce mizerne zariadený, ale výber tovaru majú kvalitný. Vôbec som netušila, že aj v takomto stredne veľkom kníhkupectve budú mať Weissensteinera.“

„No, tak ja som Weissensteinera videl všelikde...“

„Aj Nebo lásky, peklo manželstva?“

„Aha. Tak to je iné, tú knihu som zháňal dosť dlho, ale ona je už trochu staršieho dáta a väčšina kníhkupectiev ju mala vypredanú ešte skôr, než som sa naučil čítať.“ pousmial som sa.

„Och, vážne? Tak to je blbé. Nepôjdeme sa pozrieť na romány? Je tam niečo, čo by som ti veľmi chcela ukázať, budeš sa smiať...“ Prijal som jej ponuku. „Mimochodom, ako sa má otec?“

„Tak ako vždy. Vraj na zajtra pozval k nám domov nejakú ženskú. Nič zvláštne.“

„Takže sa už zmieril s tým, že vás tvoja mama... Nuž...“

„Nah, myslím, že on bol pripravený na randenie už v okamihu, keď mu oznámila, že sa rozvádza. Strašne ho to naštvalo a zrejme si myslel, že by to bola nejaká pomsta.“

„Tak prečo bol potom tak dlho sám?“

„Prečo si myslíš, že bol? Mimo domu prespával v jednom kuse. Asi sa len nechcel viazať.“

„Ale pokiaľ viem, všetky kolegyne, ktoré ho pozývali von, odmietol...“

„To preto, že nemá veľkú dôveru v romániky na pracovisku, a o svojich názoroch vo všeobecnosti veľmi nehovorí. To on vlastne o ničom osobnom. Mimo domu aby ste z neho ťahali všetko ako z chlpatej deky.“

„Chudák chlap.“ povzdychla si Deidre. „Asi nechce vyzerať ako slaboch. To je dosť hlúpe, nemyslíš?“

„Ja neviem, podľa mňa vyzerá sám so sebou celkom spokojný, a vôbec sa mi nezdá, že by v sebe niečo potláčal. Skôr si myslím, že to len nepotrebuje nijakým spôsobom dostávať von. To je hlavný rozdiel medzi nami – toto a tá jeho prísna pracovná morálka. Nie je to zlý chlap, fakt nie, aj keď mi vôbec nerozumie.“

„Myslíš? Podľa mňa ani jedno nie je tak celkom pravda. Chápe ťa lepšie, než si uvedomuješ, a o tom, že to nie je zlý chlap...“

„Prečo? Čo spravil?“

„Pozri, nechce sa mi o tom hovoriť takto na verejnosti. Čo som to chcela? Myslím, že ukázať ti niečo v sekcií romantických príbehov... Och, dočerta, už som celkom zabudla!“

„Ublížil ti nejako?“ zdvihol som obočie. Ja viem, nemala by také veci spomínať na prvom rande, ak nejde o niečo vážne, ale ak áno... Pokiaľ mám chodiť s osobou, ktorú zranil niekto, koho poznám a mám rád, chcem to vedieť čo najskôr. Nie je príjemné zistiť, že váš vlastný rodič je hrozná osoba, no ak je to tak, bolo by lepšie, aspoň pre človeka ako som ja, vedieť to čo najskôr.

„Nie, len menší... Interpersonálny konflikt. Rozhodne nič protizákonné.“

„Nepáči sa mi tvoj výraz.“ Skutočne, vyzerala, akoby to, o čom sa hovorí, bolo naozaj otrasné a ona na to nechcela spomínať.

„Je to osobné, a nemyslím si, že sa poznáme dosť dobre na to, aby som ti také veci rozprávala.“ zakončila drsne.

„Tak to mi je ľúto.“ Ježišikriste, to, čo ostalo medzi riadkami, nevypovedané a prekryté obrusom, malo obrysy nejakej príšernosti. Za oponou sa objavovali desivé tiene...

„Vyzeráš vystrašene.“

„To je v poriadku...“

„Zjavne nie je. Nechceš ísť radšej niekam inam? Nadýchať sa čerstvého vzduchu?“

„Tu je vzduch čerstvý dosť.“ odbil som ju drsne. Aby som túto malú hrubosť zmiernil, usmial som sa na ňu a spýtal som sa. „Ako sa má Charlie?“

„Fajn, vďaka za opýtanie. Stala sa nám taká nepríjemná vec, nemyslím, že ťa to bude zaujímať...“

„Len mi povedz, o čo ide. Zrejme to nie je nič super vážne, nemám pravdu?“
„Nuž, ako sa to vezme. Charlie dostal v škole pokarhanie od riaditeľa.“

„Uch, to je dosť zlé. A prečo vlastne?“

„No, pozri... On je dobrý chlapec. Aspoň nie horší než iní. Myslím – jasné, občas niečo vyvedie, ale dobre sa učí a väčšinou sa správa slušne. Toto sa naňho vôbec nepodobá.“

„Čo také?“

„Pobiť sa so spolužiakom uprostred chodby.“

„No páni. Hádam nikto neprišiel k úrazu...“

„A o to ide – Charlie tomu chlapcovi rozbil nos. Priamo pred očami dozorkonajúceho učiteľa, chápeš to?! Pravda, ani „obeť“ mu neostala nič dlžná – ten môj chudáčik mal modriny po celom tele, ale to nič nemení na fakte, že to bol môj syn, kto zasadil prvý úder. Mám oňho vážne starosti.

Ak sa niečo také bude opakovať...“

Vycítil som príležitosť na ňu zapôsobiť tou najmenej pravdepodobnou vecou – že ani nie tak dávno som bol podobný malý fagan ako Charlie. „Nebude. Teda, ak nemá nejaké ďalšie problémy... Ale to nepredpokladám. Má dvanásť, prirodzene, že mu občas rupnú nervy. Ak ten druhý chalan nejako provokoval alebo sa dotkol citlivého miesta – spomínala si, že si rozvedená, nemám pravdu? Alebo to mohla byť farba jeho vlasov, neviem, hocijaká blbosť, chlapci v tomto veku sú celkom prirodzene idioti. Vlastne aj dievčatá, ale to je o inom. Ide o to, že ti môžem s istotou povedať dve frustrujúce veci. Prvá z nich je tá, že ak sa nechal vyprovokovať pred učiteľom, buď mu ten druhý povedal niečo naozaj strašne ponižujúce a zraňujúce, čo ho evidentne veľmi trápi či uráža, alebo je ešte väčší magor než jeho súkmeňovci a potrebuje pár po hube, alebo proste prevychovať. Tá druhá vec je, že dôvod, prečo zareagoval tak skratovo, z neho dostaneš, až keď bude naozaj zle, alebo v lepšom prípade – ak záležitosť nie je fatálna – za pár rokov, keď ten problém už dávno nebude aktuálny. Lebo v každom prípade to určite nie je niečo, s čím by sa chalan chcel zveriť mamičke.“

„Ja neviem, my dvaja máme celkom pevný vzťah... Nemá žiadnych iných príbuzných, a mňa zbožňuje!“

„Ver mi, keď ti nič nepovedal na prvý raz, bude otrávene mlčať aj po pár dňoch. A iných príbuzných možno nemá, ale ak je naozaj taký normálny, ako vravíš, tak určite má kopec kamarátov, ktorí ho podľa jeho názoru pochopia lepšie než ty. A možno ma za to odsúdiš, ale zrejme bude mať pravdu. Samozrejme, netvrdím, že iba pochopenie je to, čo potrebuje – preto nechať ho tak v ich rukách nemusí byť najlepší nápad.“ Bol som trochu fascinovaný jej pokojným prístupom k mojim slovám, keď som si pravda uvedomil, čo to trepem. „Počkať, dofrasa, prepáč – práve som ti začal radiť, ako vychovávať svoje dieťa...“

„Nie, pokračuj.“ Zdvihla obočie. „Veď si sám mládenec, prešiel si si tým istým, čím on, mal by si také veci vedieť.“

Pootvoril som ústa. „Ty ma naozaj počúvaš...“

„No a? Zdá sa ti to nejako nerozumné?“

„Len natoľko, nakoľko som nerozumný ja sám.“

„A podľa teba je toľká sebareflexia známkou nerozumnosti? Nemôžem to povedať so stopercentnou istotou, ale myslím, že si omnoho múdrejší, než väčšina ostatných mládencov v tvojom veku.“

Tieto slová ma zaskočili natoľko, že keby sa ma niekto v tej chvíli spýtal, či ju milujem, zakričal by som, že áno. Zízal som na ňu ako teľa na nové vráta. „To... To nemyslíš vážne...“

Uškrnula sa. „Nemôžem tomu uveriť, ale celú našu konverzáciu, odkedy sme sem prišli, som myslela smrteľne vážne. Naozaj som nečakala, že sa to stane, ale je to tak!“

„No tak počkať, počkať, práve si mi povedala ten najkrajší kompliment, aký môže taký žabiak ako ja dostať...“

„No a? Myslela som to úprimne.“

Čumel som na ňu s pootvorenými ústami. Pravda, nebola to príliš dôstojná pozícia, ale čo som mal chudák robiť, poprieť to?! Pravda, po chvíli som si pomyslel, že by to nebol taký zlý nápad. „To je blbosť. Nie, až ma spoznáš bližšie...“

„Tak to dúfam nie.“ Zdvihla obočie i kútik úst v bystrom, skúsenom a zároveň koketnom geste. „Vidíš, keď už sme pri tom, zistila som, čo som ti chcela ukázať.“

Rýchlo vzala z poličky jednu knihu, ktorá mala na chrbte napísané Kadin: Sultánova žena. Vyzerala ako tradičná romantická kravina v kváziorientálnom prostredí, ktoré ma ani tak nerozosmievali ako rozčuľovali. Nalistovala jednu stránku hneď na začiatku a začala mi predčítať. Musím priznať, bolo to zábavnejšie, než som čakal. Po chvíli som sa začal nahlas chichotať. Nedokážem vám celkom presne opísať, aká šialene smiešna tá kniha bola – a to aj napriek tomu, že sa o to vôbec nesnažila. Jej hlavným problémom bolo, že no... Mal to byť historický román. Hlavnou hrdinkou bola akási Janet Leslie (ja neviem, Janet neznie ktovieako dobovo, ale žila len o pár dekád skôr než Letice Knollys a Agnes Tilney, takže som ochotný nevŕtať sa v tom), ktorá sa mala v štrnástich vydať za syna vojvodu zo San Lorenza, malého talianskeho štátiku, ktorý, ako som si bol celkom istý, neexistoval, a moju istotu potvrdzovalo meno jeho hlavného mesta – Arcobaleno. Autorka je sprostá klamárka, také mesto nepozná ani Wikipedia, a to ani keď zarátame tie, ktoré existujú teraz, o tých, ktoré boli nejako významné v 16.storočí, kedy sa príbeh odohráva ani nehovoriac. Táto slečna Leslieová bola tesne pred svadbou zajatá pirátmi, predaná do otroctva a poslaná ako konkubína princovi Selimovi, budúcemu Selimovi Krutému. Prestal som čítať, keď som sa dostal k veci, ktorá ma takmer prinútila zvíjať sa na zemi od smiechu, a mohol som poďakovať len svojmu superegu, že sa táto prehnaná reakcia v realite zredukovala na vyprsknutie.

„Ayşe Hafsa valide sultan ako Škótka?! Ježišikriste, to fakt?!“

„Naozaj je to také smiešne?“

„Za toto sa ospravedlňujem, ja viem, že to celkom obskúrna vedomosť, ale... Bože, keď už tam spomína bitku pri Çaldirane či správne menuje synov Bayezita I., tak by už mohla tú historickú presnosť dotiahnuť do konca! Vieš, toto by som ti mal vysvetliť. Môže sa ti zdať zvláštne, že mi história orientálnych panovníkov pripadá ako samozrejmosť, ale ono je to vlastne jednoduché. Mnoho dobrých diskusných fór a portálov o histórií má prispievateľov zo zahraničia, a kopec skvelých článkov je napísaných Turkami. Zhodou okolností som na ne narazil veľmi skoro po tom, čo som sa o tieto veci začal zaujímať, takže ide o čosi ako základ tejto mojej zvláštnej vášne.“

„Ach tak. Za to môže najskôr Veľkolepé storočie.“ pousmiala sa, kým sme sa poberali ďalej.

„Čože?“

„Miestny historický seriál o živote Süleymana Nádherného. Jedna z mojich kamarátok bola minulý rok v Rusku, vraj je to teraz veľký hit tam aj a na Balkáne.“

„Tak to som teda zvedavý, čo je to zač.“

„Ja neviem. Chcela som si to pozrieť s anglickými titulkami, ale má to vyše sto častí, a ten začiatok nevyzerá veľmi kvalitne. Kamarátka prisahala, že sa to neskôr zlepší, ale nemám čas ani nervy prehrýzť sa tými mizernými prvými dielmi.“

A tak nejako to pokračovalo ďalšiu hodinu. Kecy, história, občas nejaké osobné veci, nič, čo by vonkajšieho pozorovateľa zaujímalo. Viem, čo chcete, ale nedám vám to, kým si nebudem celkom istý, že rozumiete situácií. A keďže vy o nej nemáte ani šajnu, dovolím si vám pripomenúť, v čom bol vlastne problém. Ja viem, je to moja chyba, pretože som to spomenul len krátko, a vy ste si to nemohli všimnúť, ale ak budem pokračovať v situácií vy to celkom určite zaregistrujete...

Domov som sa vrátil pred večierkou a otcovi klamal, že som bol so Scvrknutým Germánom. Prijal to, síce nie ktovieako nadšene, ale predsa. Germánovi príliš nedôveroval, a ja mu to nevyčítam – tiež by som sa cítil všelijako, ak by som vedel, že najlepší kamoš môjho syna je bývalý skín. Veril ale aspoň mne, a tak nás dvoch nechal tak. S Miss Jackson sme na to nechceli ísť príliš rýchlo, a tak som ju na rozlúčku ani nepobozkal. Pozvala ma ale na budúcu stredu do divadla, na Ionescuovu Plešatú speváčku. Prijal som to s nadšením – ešte nikdy som nevidel absurdnú drámu. Vlastne sme s rodinou do divadla skoro nechodili, a ani ma veľmi nezaujímalo. V škole sme sa síce učili, aké rôzne druhy divadelných hier existujú a také veci, ale že by som si ich šiel pozrieť na vlastné oči ma ani netrklo. Bol som však otvorený novým veciam – a z toho, čo som o antidráme vedel, sa mi zdalo, že to rozhodne nebude nuda. Scvrknutý Germán by sa nad tým uškŕňal, lebo on v žiadnom prípade nebol intelektuál a divadlo považoval za snobskú zábavu, ale hodlal som mu o tom povedať aj tak. Ja hlupák som si ale nevšimol, že miesto rozhodne nie je na tej udalosti najčudnejšia vec...