Il vita nouvo v Kampánií

Túto poviedku rozdeľovať na časti proste nebudem. V Open Office má len necelých deväť strán, tak načo? Obrázok je z nemenovaného seriálu, náhodne nájdený na GoogleImages. I do not own anything (besides the story).

Dvaja mladíci sedia v aute a jeden otvorí okienko. V tej chvíli sa na ceste objaví malý biely pes, westík, a mladík, ktorý je za volantom, zabrzdí. Na cestu vbehne staršia dáma, vezme psisko na ruky a odnesie ho z cesty. „Vieš, že sme sa dohodli, že nezastavujeme.“ upozorní vodiča spolujazdec.

„Daj sa vypchať. Tak ako vždy.“ odpovie mu vodič.

Spolujazdec neodpovedá. Je to veľmi pôvabný mládenec, zdanlivo pripekný na existenciálne otázky. Pravda, ako by vám potvrdil Rosseau, nič také ako byť príliš atraktívny na filozofiu neexistuje, hoci na druhej strane nie je v dnešnej dobe veľmi rozumné spoliehať sa výlučne na Rosseauové slová. V konečnom dôsledku ani na slová nikoho iného.

Vodič je vlastne, čo sa fyzického zjavu týka, presne taký istý. Akoby ich jedna mater mala, chce sa povedať, a náš rozprávač už začína niečo tušiť.

„Gi?“

„Hm?“

„Môžem sa ťa niečo spýtať?“

„Čo zase?!“

„Keď dorazíme až úplne na juh a pochováme Nely tak, ako chcela, nemohli by sme sa potom ešte trochu zdržať v Apúlií?“

„Zdržiavať sa v Apúlií je idiotský nápad. A vôbec, kto by niečo také chcel?“

„Žije tam Cara, ale to ťa asi nezaujíma.“

„Chceš navštíviť svoju bývalú zákonitú?! Prečo?!“

„To sa ťažko vysvetľuje. Súvisí to s Nely...“

„Prečo, chceš, aby si zatancovala na jej hrobe?!“
„Veď hrob nemá!“

„Myslím metaforicky. Aby sa potešila, že Petronilla Infascelli je mŕtva.“

Nato obaja upadnú do rozpačitého mlčania. Ocitli sa v antipoviedke a ani o tom nevedia. Existuje nejaká šanca vyslobodiť sa z nášho obmedzeného pohľadu? Veď sa zrejme ani nedozvieme ich mená...

Spolujazdcovi zazvoní mobil. Zdvihne ho. „Tu Ignatio Infascelli. Kto volá? Ach tak. No nič, to sa stane každému. Tak dopočutia...“ Na vodičov spýtavý pohľad odpovedá pokrčením pliec. „Omyl. Chceli volať našej mame.“

„Oni? Kto oni?“

„Nikto dôležitý. Perézovci.“

„Prečo nie? Veď sú to naši susedia.“

„Bývalí.“

„Ale pani Perézová bývala maminou priateľkou, teda keď ešte bývali u nás.“

„No to bolo dávno. Ja si už ani nepamätám, koľko mali detí, ba ani ako vyzerali...“

„A spomínaš si aspoň na Dulce?“

„Nie. A je to čudné, lebo ani netušíš, čo všetko sa medzi nami vtedy udialo.“

„Zabuchol si sa do nej, ona do teba, chvíľu ste sa vodili po Neapole za ručičky a nakoniec ste sa, ako väčšina zaľúbencov v takýchto rokoch, rozišli. To mi ako nejaká osudová láska nepripadá.“

„Vari si mal ty niekedy nejaký pevnejší vzťah? Figu borovú. Nikdy si nebol ani len zaľúbený.“

„To preto, lebo som mal v tebe odstrašujúci príklad oddaného milenca.“

„To je blbosť. Môj milostný život bol náhodou vždy fajn. Nie vždy ideálny, ale ani tragický.“

„Podľa teba možno, ale čisto objektívne... Schválne, kto z nás je už dva roky sám?“

„Pred rokom som sa ešte len spamätával z rozvodu a toho roku mám veľa práce, tak prosím ťa sklapni. A vôbec, ty sám...“

„...ja som známy bohatým ľúbostným životom, takže...“

„Bohatým?!“ Ignatiov výraz vyžaruje čistú fascináciu absurdnosťou jeho slov. „Definuj „bohatý“. A aj „milostný“. Ty proste z času na čas pretiahneš nejakú slečinku, nadránom od nej odídeš a už nikdy sa neuvidíte. Na tom nie je nič obdivuhodné. Žiješ malý, mizerný a prázdny život, tak je to.“

„Moja kariéra je ale v poriadku.“

„Veď práve, že v poriadku – a nič viac! Robíš v nudnej korporácií prácu, ktorú si nikdy ani nechcel. Konzultant, božemôj! Keby ťa to v kancli aspoň bavilo!“

„A ty?! Čo robíš ty?! Tvoj šéf je hajzel, poriadne ťa neplatí, neustále šikanuje, a ty aj napriek tomu zostávaš u neho, pretože... Ja neviem. Asi kvôli nádeji. A okrem toho je tvoja pozícia dosť podradná. Veď kto na tomto svete, dofrasa, by chcel byť kafevárošom?!“

„Drž už konečne klapačku. Je to „osobný asistent“ a veľa ľudí v mojom veku by chcelo byť na takom mieste. Je to veľká korporácia, aby si vedel...“ Z jeho výrazu ale bolo badať, že so svojim životom aj tak nie je spokojný.

„No hej, ideálny džob – pre slečinku zo Sexu v meste! Vieš čo? Zhodnime sa na tom, že obaja na tom nie sme v živote ktovieako. Ty máš dvadsaťpäť a za sebou manželstvo, ktoré nikdy ani nemalo byť uzavreté. Ja dvadsaťosem a ešte stále som si nenašiel lásku – teda nie že by to bola nejaká smola, to zase nie... Ale zato neznášam svoju prácu, chápeš? Obaja sme lúzri, a okrem svojich malým mizerných bytov máme len jednu, jedinú idiotskú hodnotnú vec: nádej. A tá človeka bohvieako neuspokojí.“

„Hovor za seba. A zabudol si na urnu.“ Ignatio sa pozrie dozadu, kde leží mahagónová skrinka, dosť veľká na to, aby sa v nej dal uskladniť, napríklad, popol po kremácií...

„No, to hej.“ Gi zrazu vyzerá melancholicky, až depresívne. „Je hrozné myslieť na to, že sú to len štyri dni, a my sa už nad tým, čo má teoreticky najbližšie k jej hrobu, hádame.“

„Ja neviem. A možno je to presne to, čo by Nely ocenila, že robíme.“

„Ako to myslíš?“

„No, veď vieš, aká bola. Považovala by to za dôkaz, že sa nenechávame jej skonom celkom zdeptať a žijeme ďalej.“

„Kecáš. Nič také by necítila, nepovedala ani nechcela. Veď smrť hádam brala s istou dôstojnosťou, nie?“

„Nemyslím.“

„No veď si ju ani nikdy nemal rád.“

„To je hlúposť! Nely som zbožňoval! Možno ma štvala, ale to neznamená... Veď som jej to všetko odpustil! Dokonca aj to, ako sa správala ku Kare!“

„Ale len čo tu už Nely medzi nami nie je, chceš sa k nej vrátiť, že?!“

„To ani náhodou! Giacomo, ty to nechápeš! Nechcel by som...“

„Vzdaj to, ty proste nevieš klamať!“ preruší ho Giacomo rázne. „To preto si si za celý ten čas nenašiel frajerku. Pretože si ešte robíš nádeje u svojej ex. Veď ste sa rozviedli z takého idiotského dôvodu, a ty si napokon stále do nej!“

„Nebol idiotský. Potrebujem ženu, ktorá dokáže vychádzať s mojou rodinou – a ja s tou jej tiež!“

„Takže by si sa k nej nevrátil, ani keby si mohol, že?“

„Nie.“

„Dokáž to! Nepôjdeme k nej... Alebo nie, poďme, porozprávajme sa o starých dobrých časoch, a keď už budeme v tom, zájdime aj za Dulce Perézovou, a ani s jednou, bratku, nenadviažeš dôvernejší kontakt, jasné?! Nijaké ďalšie telefonáty, ba ani vymieňanie čísel. Aby si dokázal, že je už za tebou.“

„Dulce ma už nezaujíma, to vieš. A vôbec, prečo ju spomínaš?“

„Pretože sa so mnou skontaktovala. Vraj chcela zaželať úprimnú sústrasť a tak. Nely mala svojho času celkom rada.“

„A? Pôjdeme za ňou? Pretože to by som nerád. Nerozišli sme sa v dobrom, to vieš.“

„Ale no tak, veď to predsa nebolo také zlé... A je to už osem rokov. Si mladý, pre teba je to celá večnosť.“

„Nie, nie je. A nemôžeš tvrdiť, že to „nebolo také zlé“, keď si to bol svojho času predovšetkým ty, kto sa nad tým pohoršoval!“

„To nepopieram – ale predsa len, ako som už povedal, to bolo dávno. Vtedy mi na mojej umeleckej kariére ešte záležalo.“

„A ona ťa zničila. Zrušila. Rozdrvila tvoje sny na prach...“

„Už dosť! Veď aj tak to boli nereálne sny. Pokiaľ ide o mňa – lebo ja som bol ten hlavný poškodený, na to pamätaj – môžeš jej odpustiť. Ja som to koniec koncov už urobil.“

„Dobre, tak to teda môžem urobiť, čo? A mal by som?“

„Záleží na tom, či ju ešte stále chceš.“

„Moju prvú lásku?! Šibe ti?! Kto sa dá opäť dokopy s niekým, do koho bol ešte ako tínedžer?!“

Giacomo naraz vyzerá nejako zničene. Ignatio to z nejakého dôvodu nekomentuje, ba nejaví ani známky toho, že by to zaregistroval – ale ktovie, ako je to naozaj? „Nechcem sa stretnúť s Dulce. K mojej mizérií už dostatočne prispel fakt, že ideme do Puglie.“
„Čo sa ti na tom kraji nepáči? Veď je stále lepší ako ten, v ktorom sme vyrastali!“

„No tak pŕŕŕ, Kampánia je náhodou nádherná!“

„To predsa Apúlia tiež!“

„Ale je tam hrozná bieda...“

„...rovnaká ako v Kampánií!“

„...ešte horšia ako v Kampánií – seriózne, Apúlia je len na skok od Sicílie, kde celá tá vec s mafiou začala!“

„Hovoríš, ako keby si sa niekedy s nejakým mafiánom stretol. Veď čo nás po nich je? Nikto z nás nepozná ani žiadnu obeť mafiánskej vraždy, iba čo sme ich videli v správach...“

„Zabudol si na Dulcesinho strýka.“

„Toho sme ani nepoznali.“

„No a? Veď ho odkrágľovali, Gi! Normálne, na ulici!“

„Tak potom úprimná sústrasť jeho sestre, pani Perézovej, a smola, ale také veci sa stávajú!“

„Na Sicílií!“

„Aj u nás! Veď vieš, že naša Camorra je najhoršia mafiánska sieť v Taliansku...“

„No, takže zrazu je to u nás a nie v Kampánií, čo?!“

„Prestaň s tým svojim poj... lokálpatriotizmom! Náš kraj je príšerný, veď jeho centrom je Neapol!“

„Ó bože, už zase!“ prevráti Ignatio očami. „Čo je také hrozné na Neapole?!“

„Veď je to najhnusnejšie, najšpinavšie a najškaredšie mesto Európy, dofrasa! Aký iný dôvod na nenávisť k nemu by si chcel?!“

Ignatio mávne rukou. „Choď s tým do čerta. Proste to preháňaš. Je to mizerné mesto, no a? Tak tam proste nechoď. Príliš sa ním zaoberáš.“

Nastane chvíľa ticha a rozhovor sa už neobnoví. Miesto toho zapne Giacomo rádio, šliapne na plyn a do večerného chladu ich naraz sprevádza Caparezzov sarkastický rap.

-----------------------------------------

Vieni a ballare in Puglia Puglia Puglia

dove la notte e buia buia buia.

Tanto che chiudi le palpebre non le riapri piu.

Vieni a ballare e grattati le palle pure tu

(Poď tancovať {t.j. zomrieť} do Apúlie, Apúlie, Apúlie
Kde noci sú tmavé, tmavé, tmavé
Natoľko, že keď zavrieš oči, už ich neotvoríš
Poď, tancuj a natrhni si riť)

Staré obchodné centrum pripomína himalájsku panorámu: v tej prastarej, sentimentálnej pustote je čosi veľkolepé a krásne. Zvonku jeho steny pripomínajú horské štíty zbrázdené časom a poryvmi vetra, a má dokonca aj miniatúrne skalné previsy v podobe ostrovčekov opadanej omietky. Mravce, mrviace sa v jednom z nich, to musia brať omnoho doslovnejšie. Aj tak však – čím sa ľudia líšia od mravcov? Iba ak veľkosťou a menšou závislosťou jeden na druhom. A tiež teoretickou možnosťou porušovať pravidlá komunity, ktorú spoločenský hmyz nemá.

Vnútro pôvabne spája nevkus starých čias s nevkusom tých nových – toto je stará architektonická a dizajnérska škola par excellence, s bielymi stenami, interiérmi zbavenými všetkého, najmä invencie, a prepiatym individualizmom majiteľov jednotlivých obchodov, ktorí sa po modernom spôsobe pokúsili narušiť starobylú „eleganciu“ vlastnou formou nevkusu. V tomto prípade to je na spôsob „starý dobrý sekáč“ – nechýba nič, ani ošumelé, nepekné šatstvo na strohých vešiakoch usporiadané do hustých radov, ani linoleum, ba dokonca ani sivá plastová pokladňa. Naši hrdinovia tu nepôsobia nijako zvláštne – jeden so sivým tričkom a šortkami, druhý v bielej košeli výdatne prepotenej, prosto Taliani na prázdninách. Dve tunajšie predavačky ich zbadajú, napokon, obchod je malý a okrem nich sa tam v tomto teple chcelo len akémusi obstarožnému pánovi v červenej baretke. Jedna z nich je staršia, tmavá, ako sa na miestnu patrí, a dosť korpulentná. Jeden by ju mohol nazvať „talianskou mamičkou“, ale na druhej strane o nej nič nevieme, takže to môže byť pokojne aj bezdetná stará dievka. Jej kolegyňa je naproti tomu mladá a pekná (hoci o nič svetlejšia). Práve navliekala na vešiak akési červené slávnostné šaty babičkovského strihu, keď sa otvorili dvere a ona tých dvoch zbadala.

Vešiak aj so šatami jej vypadnú z rúk. Snaží sa čo najmenej nápadne vytratiť, ale to už ju Ignatio oslovuje. „Milá Kara, len som ti chcel povedať, že toto nebol môj nápad.“

Kara ustrnie na mieste a chvíľu sa nedôverčivo díva svojmu bývalému manželovi do očí. Zjavne čosi zvažuje, a nemožno sa jej čudovať; napokon, v takejto situácií si človek musí veci dobre premyslieť. Jej kolegyňa sa pobavene uškrnie, načo Kara odbije jej nevyslovenú zvedavú otázku. „Mami, prosím, pán Montessori potrebuje pomoc s výberom oblečenia, veď vieš, že ani dobre nevidí.“

„No, hádam dokážeš aj sama ukázať tomu drzáňovi, kde je jeho miesto.“

Prirodzene, Ignatia to nahnevá. „Petronilla Infascelli je mŕtva.“ povie nahlas. Jeho slová sa rozľahnú po celom obchode a upútajú pozornosť dokonca aj starého báčiho menom Montessori, momentálne jediného zákazníka obchodu. Ženy, ktoré, ako z predchádzajúcich rozhovorov vyplýva, Petronillu poznali, sa na Ignatia dívajú v nemom úžase, no len Kara sa zmôže na tiché, previnilé popriatie úprimnej sústrasti. Jej matka sa len pohŕdavo uškrnie a prejde k starému pánovi Montessorimu, zatiaľ čo mladí sa pred zrakmi všetkých začnú rozprávať, neposkytnúc jeden druhému ani náznak súkromia. Pekne to zhrnie Ignatio, keď povie: „Nemôžeme sa nikam zašiť, Carolina. Toto musíme vybaviť verejne. Je to jediný spôsob, ako to urobiť so všetkou dôstojnosťou.“

„A o čom sa chceš baviť? Nely je mŕtva, fajn, že si mi prišiel povedať – ale mohol si mi aj zavolať, pretože ja naozaj nechápem, čo s tým mám spoločné!“

„Chcel som ti to povedať osobne, len aby som videl, aká bude tvoja reakcia. Túžil som vidieť tvoju tvár, až ti to oznámim, pretože som chcel, aby si to prijala takto tak. Vďaka, že si mi dokázala, že máš aspoň nejaké city!“

„Kecá.“ ozve sa jeho starší brat zozadu. „Dotlačil som ho ja, pretože vy dvaja si máte čo porozprávať, a Petronilla je len prvou z dlhého radu neukončených káuz.“

„Choďte do čerta, obaja.“ zvýši Kara hlas. „Nemienim tu preberať náš rozvod pred mojou mamou! A vôbec, čo tu robíte?! Ak si nechcete nič kúpiť, tak odtiaľto vypadnite!“

„Kara, myslím to vážne!“ zdôrazní Giacomo. „Vy dvaja by ste sa mali porozprávať!“

„Ak sa nechceš v práci zdržiavať, dobre teda.“ dodá Ignatio mierne. „Beztak je o chvíľu obed. Môžeme ťa pozvať?“

„A kam by ste ako chceli ísť?!“ zamračí sa Kara

„Len do tej malej patisérie tam cez ulicu...“

„Tam, kde si bol na prvom rande s Dulce Perézovou?!“

„Madre di dio, áno, do tej, v ktorej som sa čírou náhodou vyskytol pred takmer dekádou so svojou prvou láskou! Nebuď zase taká. Mali by sme na minulosť konečne zabudnúť a posunúť sa dopredu. Preto som aj prišiel za tebou.“

„Takže... Zaplatíš mi obed, áno?“ Karin nedôverčivý výraz trochu zmäkne.

Ignatio sa rozosmeje. „Pre teba všetko!“

Kare sa na tvári objaví náznak nepríjemnej spomienky. „Také veci nehovor, veď vieš, ako to bolo naposledy!“

„Prepáč. Tak teda, vidíme sa...“

„Za dvadsať minút.“ povie Kara rýchlo.

„Už sa teším!“ zvolá Ignatio a vybehne von na slnkom zaliate námestie, akoby to bol najlepší deň jeho života, a to aj napriek nemilej udalosti, ktorá ho k tomuto pochybnému šťastiu priviedla.

-----------------------------------------

Kara sa nervózne prehrabáva vo svojej porcií cestovín, sledujúc nadšene sa napchávajúceho Ignatia. Je veľmi rýchlo, no nie chvatne – je vidieť, že mu ostáva čas aj na to si svoju porciu vychutnať, akoby rukou, v ktorej drží vidličku, pohyboval tak rýchlo len z čírej radosti zo života a nedočkavosti vychutnať si všetky jeho lákadlá. Zabudol snáď na urnu? Uch, zjavne áno – nuž, niet väčšieho blázna ako je blázon zamilovaný, hovorí sa, a Karin výraz dáva tomuto mottu za pravdu.

„Hm... Takže Petronilla...?“

Trochu spomalí, dokonca prestane jesť, aby jej mohol odpovedať. „Vezieme jej urnu k Jadranu. Podľa svojej poslednej vôle si priala mať svoj popol vysypaný do mora. My dvaja s Giacomom sme jej poslednými žijúcimi príbuznými, a tak je splnenie jej želania na nás.“

„Och, veď sme sa nekontaktovali tak dlho... Ani som nevedela, že jej niečo je!“

Ako smutne zrazu vyzerá! Nuž, zdá sa, že sú veci, ktoré neprekoná ani láska. „Rakovina pankreasu... To vieš, za tie dva roky sa udeje všeličo. Podľa lekárov mala príšernú prognózu, choroba postupovala veľmi rýchlo, a pár mesiacov po diagnóze sme sa už zišli s bratom nad jej telom v krematóriu.“

„Bože, pankreas – tak ako váš otec pred piatimi rokmi!“

„Mno, to áno – veď vieš, vrodené dispozície a tak. Tak či onak, pre takú mladú ženu to bolo príšerné. Ale snažila sa byť veselá a optimistická, vraj nemá inú možnosť, pretože ak jej zostáva už len pár posledných mesiacov, chce ich prežiť s dobrou náladou.“

„Túto jej stránku som nikdy nevedela oceniť.“ nedokáže si Kara odpustiť.

„Veď vy ste sa nevedeli zhodnúť nikdy na ničom.“ povzdychne si Ignatio. „Je zvláštne spomínať na ňu s tebou, a vlastne ani neviem...“ Nedokončí. Akoby mu bolo nejasných až príliš veľa vecí, akoby mal príliš veľa otázok, na ktoré nedokáže nájsť odpoveď sám...

„Nuž, veľa vecí medzi nami ostalo nevyjasnených. To je ale v poriadku, človek nemusí mať odpoveď na všetko.“

„Ale jednu otázku by bolo fajn zodpovedať – nie teraz ani nikdy v priebehu tohto roka, ale ja si proste nemôžem pomôcť, musím sa pýtať, čo...“

„Rozmýšľaš nad tým, či ak by sa medzi nás Nely nepostavila, by náš vzťah mal nejakú šancu pretrvať? Och, prosím ťa, nebuď naivný! Vieš predsa, že jej nesúhlas nebol jediným problémom, ktorý sme mali. Tak či onak, bude lepšie nad tým nepremýšľať. Ten tvoj nápad, ktorý si naznačil...“

„Aký nápad?! Ja som nič...“

„Ty chceš, aby sme sa dali znova dokopy, však?“ Trpko sa zasmeje. „Si pekný idiot.“

„S tým som sa naučil nejako žiť. S vedomím, že ťa už nikdy nedostanem nazad, nie.“

„V každom prípade ale hovorím nie, a nepýtaj sa na dôvod, pretože budem taká dobrá, že ti to poviem hneď a na rovinu. Nechcem ťa. Už o teba nemám záujem. Posunula som sa v živote ďalej.“

„Kam?! Do obchodu svojej matky?! Tam si predsa bola celý čas! Alebo si si našla niekoho iného?“

„Nie, som dobrovoľne single, ak to chceš vedieť. Rada by som zveľadila obchod, než budem rozmýšľať, vieš, nad založením rodiny. Ostatne, aj keby to všetko nebola pravda, sám si predsa uznal, že otázka, či pokračovať tam, kde nás Petronilla prerušila, je predčasná.“

Tak moment! Nechcel od neho jeho brat tak náhodou dôkaz, že jeho príliš silná láska ku Kare je už minulosťou? „Zabudni na to. Aj tak som s tým nechcel ani začínať, to ty si ma takto hnusne predbehla. Mal som v úmysle... Ach, vlastne ani neviem. V poslednom čase sa cítim čoraz bezradnejšie. Zabúdam na to, len keď som s tebou, inak sa mi ten dojem stále pripomína a privádza do šialenstva.“

„Existenciálna kríza?“ zasmeje sa neveselo.

Prisvedčí. „Čím dlhšie je Nely mŕtva, tým horšia. No, neviem – pôjdeme k Jadranu a potom uvidíme. Momentálne cítim takú zvláštnu... Och, ako to len pomenovať...“

„Melanchóliu.“ povie pevným hlasom. „To je slovo, ktoré hľadáš. Ver mi, nie je to vážne – s takými vecami mám svoje skúsenosti.“

„Odkiaľ ale vieš, že tvoje pocity sa dajú porovnať s mojimi?“

„Veď som predsa kedysi zažila podobnú stratu!“

„Ale nemusela si cítiť to isté, veď vieš, ako veľmi sa odlišujeme, čo sa týka povahy...“

Na to neodpovedá. Radšej zaplatí čašníkovi a odíde, vyhovoriac sa na koniec obedňajšej prestávky. A ak si myslíte, že sme sa zatiaľ nikam nedostali...

Zavolá na ňu, aby počkala, a keď nereaguje, chytí ju za zápästie. Toto priveľmi familiárne gesto ju prekvapí a donúti zastať, ba dokonca sa ani nebráni, hoci je to z jeho strany vlastne dosť hrubé. „Skôr, než odídeš, chcem ti len povedať... No, veľké množstvo vecí. Tak napríklad: môj život bez teba nemá zmysel. Nikdy nemal. Ty si bola jediná osoba, jediná vec, kvôli ktorej by som nechcel zomrieť. Teraz? Nech si ma zubatá uchytí, mne je to fuk. Veľa som premýšľal, Kara – ani netušíš, akým veľkým existenciálnym momentom je držanie urny s popolom svojej mŕtvej milovanej sestry – a myslím, že som sa nikdy naozaj netešil z toho, čo mám, alebo čo môžem mať v budúcnosti. Moje zamestnanie? Len zdroj obživy! Moja rodina? Smiešna nepríjemnosť!“

„A tvoj brat?“

„Nuž, to je veľmi ťažká otázka. Nikdy sme si neboli takí blízki, ako by sme mali, hoci k nemu určite niečo cítim, len to nie je veľmi silné... Sme jednoducho príliš odlišní. My dvaja, myslím s tebou, si aspoň v niečom rozumieme a dokážeme sa jeden druhému zveriť. S Giacomom? To v žiadnom prípade. Ty si to jediné, na čom mi v živote naozaj záleží!“ Skryje si tvár do dlaní. „Bože, som hlupák...“

Pousmiala si. „Isteže si. Ani si sa ma neobťažoval spýtať, čo k tebe cítim...“

„A to je?“

„Ľútosť, a možno trochu aj sympatie. Inak nič. Už ťa dávno neľúbim, a medzičasom som bola dokonca zamilovaná do iného... Rozišli sme sa len nedávno, a ešte to neprebolelo. Je fajn, že si ku mne bol úprimný, ale znesieš to isté odo mňa?“

„Ak nebudeš priveľmi krutá...“

„Ale budem – musím... Vieš, Iggy, mne je to úplne jedno – myslím to, ako sa trápiš. Mám jednoducho príliš veľa vlastných problémov na to, aby som s tebou súcitila. Chápem, že sme sa kedysi mali nesmierne radi, ale veď to bolo tak dávno...“

„Dva roky!“

„Prinajmenšom! Podľa mňa sa náš vzťah začal rozpadať už oveľa skôr... Ale ty si to samozrejme nevidel. Ty nikdy nič nevidíš, bože! Bol si taký egoista... Natoľko sústredený na seba...“ Do očí jej vyhŕknu slzy. „A najhoršie je, že stále si. To preto sa nevieš vzdať lásky ku mne. Jednoducho si neuvedomuješ, nakoľko si mi ľahostajný. Pretože sa nedokážeš vžiť do kože iného človeka, chápeš? Alebo to aspoň nechceš robiť – v každom prípade, to je hlavný dôvod, prečo s tebou nechcem byť. Nie Petronilla, nie moja mama ani iní neprajníci, ale ty sám...“

„Veď to nie je pravda! Ako si môžeš myslieť, že mi na tebe vôbec nezáleží, alebo že sa o teba dostatočne zaujímať, keď ťa ľúbim?! To predsa nie je možné! Láska nemôže byť sebecká!“

„Prečo si to myslíš?!“

„Pretože to odpovedá jej základnej podstate! Och, Kara, prečo mi toto robíš?! Predtým si bývala taká vášnivá, vlastne možno až príliš...“

„A ty takisto – vidíš, ďalší dôvod, prečo nemusíme zvaľovať náš rozchod na nikoho iného! Ver mi, Iggy, my dvaja by sme spolu nevydržali. Preto som sa nikdy neopovážila povedať ti „ostaňme aspoň priateľmi“ – naše priateľstvo by totiž nebolo ani vrúcne, ani verné. Takého pokrytectva by som sa nedopustila.“

„Alebo v to aspoň dúfaš, nemám pravdu? Chceš veriť, že by to medzi nami nefungovalo, nechápem prečo ani kedy si prišla k takému záveru, v každom prípade sa mýliš. Alebo je to snáď preto, že tvoje kedysi také silné city ochladli a ty si zrazu myslíš, že ich nemáš, len preto, že sú slabšie, než si zvyknutá?“

„Povedala som ti predsa, že som bola zamilovaná do iného muža! Bože, veď som dospelá žena, Iggy, mala by som vedieť, kedy niekoho milujem a kedy nie!“

„Áno, a ja som dospelý muž len o rok mladší od teba, a čisto teoreticky by mi mali dva roky odlúčenia stačiť na to, aby som na teba zabudol, no ja to aj tak nedokážem, pretože, tak ako všetci ľudia, občas cítim a robím celkom iracionálne veci!“

Ona zdvihne obočie. „Tak aspoň dôveruj môjmu úsudku a už ma viac neotravuj! Maj sa, Iggy, už musím ísť za mamou!“

Stál tam, akoby sa práve skončil jeho život, a to, čo stálo pred ním, nebola jeho bývalá manželka, ale svätý Peter s kľúčom a odmietavým výrazom...

---------------------------------------------------

„Si blb. Vidíš, načo ti to bolo?! Len si si potvrdil, že ju nemôžeš mať. Okrem všetkých tých ostatných dôvodov aj preto, že ťa nechce. Okrem toho, myslím, že vieš, prečo sme vlastne za ňou šli osobne a nezavolali jej...“

Ignatio teraz sedí v aute skrčený, akoby ho ktosi udrel do žalúdka. Ruky má obtočené okolo urny a zjavne sústredene počúva rádio. „Dobre, vyhral si. Som idiot, bože! A ešte k tomu nešťastne zaľúbený. Prosím ťa, bratku, aspoň ma poľutuj, pretože môj život uviazol na mŕtvom bode. Žiadny zmysel, žiadna budúcnosť. Mám len tú jednu skurvenú vec, nádej, tak ako ty...“

Noc pripomína Armageddon, postapokalyptickú scenériu, so všemocne pôsobiacimi hviezdami nad ich hlavami, pripomínajúcimi oči bohov, možno tých etruských, ktorých mená už boli dávno zabudnuté spolu s ostatnými vlastnými menami ich národa... Koniec ich sveta je ale v nedohľadne, hrozná katastrofa vymazala zo sveta všetko, čo malo nejaký zmysel, ale výsledný chaos a žiaľ trvajú – slnko zapadlo a začala sa noc, no kým je nebo temné, zem pod ním stále existuje. Treba čakať na východ, alebo je možné putovať aj v tej tme? Nuž, to záleží na tom, či máme opravené svetlomety...

„Život je príšerná vec... Neprestane a neprestane, nech by si akokoľvek prial...“ začne Giacomo, no Ignatio ho preruší ostrým, chrapľavým smiechom.

„Bratku, už si unavený. Poďme sa vyspať. Nevieš, kde by tu mohol byť nejaký slušný motel?“

„Toto je Puglia, tu nie je nič slušné.“ vychrstne naňho Giacomo sarkasticky.

„Nezačínaj zase. Proste to nechaj. Aha, práve sme jeden prešli! Otoč sa, lebo ktovie, kedy prídeme k druhému!“

„Och, keby si aspoň bol ticho. Musíme dôjsť k pobrežiu. Ak budeme dostatočne rýchli, dorazíme tam tak za hodinu.“

„A potom čo? Vysypeme popol ešte za tmy? Och, nechceš snáď v takú pamätnú chvíľu byť aspoň čerstvý a vyspatý?“

„Nie, nechcem. A nevrátime sa, kým nesplním Nelyno posledné želanie. Už by som to mal rád za sebou.“

„Kam sa ponáhľaš?“

„Do nového života.“

Ignatio sa rozosmeje, ale vzápätí mu úsmev zamrzne na perách. „Nový život – Yeni hayat... Tebe preskočilo! Keď sa chceš zabiť, asi ti v tom nezabránim, ale čo ja?!“

„Prestaň panikáriť, dobre?! Prečo si myslíš, že to je jediná cesta do nového života?! Myslel som tým, že by som radšej na Petronillu zabudol čo najskôr!“

„Prečo? Nemal si ju snáď rád?“

„Skôr až príliš. Pozri, kým ty si sa vykecával so svojou ex, ja som sedel v aute s bagetou, počúval Caparezzu a premýšľal, čo to vlastne robím so svojim životom. Vtedy mi došlo niekoľko vecí – tak pre začiatok, rozhodne nie som šťastný, a prečo vlastne? Som na tom lepšie než deväťdesiat percent ľudí na svete, mám čo jesť, kde bývať... Jediné, čo mi chýba, sú blízki a zmysel, teda najmä teraz, keď naša sestra teraz nežije... A veď, dočerta, známych si môžem narobiť a zmysel života nájsť. Okrem toho mám teba. Asi som bol voči tebe v minulých rokoch príliš tvrdý.“

„Prečo? Mysli si o mne, čo chceš, aj tak asi vieš posúdiť lepšie, čo som zač, než ja sám. Proste spolu nevychádzame. Nemusia byť všetci bratia Winnetou s Old Shatterhandom, chápeš?“

„To je fuk. Mal si pravdu, keď si hovorieval, že naše životy stoja za starú belu. Aspoň v tomto som ti mal dať za pravdu.“

„Nemali by sme sa predsa nútiť do bratskej lásky, či áno? Koniec koncov, vždy sme boli rozdielni. Keď nám to nebude klapať ako súrodencom, svet sa nezrúti.“

„Ty zásadne nikoho nepočúvaš, že?! Bože, ty si ale blbec. Presne kvôli tomu ťa Kara odmietla prijať späť.“

„A vieš, že zhodou okolností si toto uhádol? Asi ma poznáš lepšie, než sme si obaja mysleli.“

„No jasné. Ty si totiž strašne predvídateľný, bratku...“

Preruší ich zvonenie Ignatiovho mobilu. Prirodzene, zdvihne ho a oprie si hlavu o sedadlo. „Áno? - Och, to si ty! Ani nevieš, akú si mi urobila radosť, tým, že si zavolala... - Čože?! Kecá, Gi je predsa príliš rozumný na čokoľvek podobné!“ Pomaly otočí hlavu k bratovi a ticho prednesie. „Ty si volal Dulce?! A mne nadávaš do zamilovaných hlupákov! A nehraj sa na svätca...“ Z jeho mobilu sa ozve hlas, načo si ho on znova priloží k uchu a zaspieva. „Áno, zlatko, naša misia sa už blíži ku koncu. Zajtra večer už môžeme byť u vás, problém je v tom, že by to asi nebolo vhodné. - Nie, nemyslím si, že to bude nevinné. Proste tomu neverím. - Moja drahá, s nadávkami to ďaleko nedotiahneš. Mňa už dnes nazvalo toľko ľudí toľkými menami... - Ty si predsa chcela, aby sme sa už nestretli... - Aha, a na opravu práčky som vám dobrý! - To už znie lepšie! - Máš pravdu, to teda som.“ Uškrnie sa a uprie hnedé oči (mimochodom nádherné) na brata. „Volala Karina mama. Pokazila sa im práčka a žiadajú ma o láskavosť. Zadarmo ale ani kura nehrabe, a tak som prinútil jej dcéru pozvať nás zajtra na večeru. Nazvala ma oportunistickým hajzľom, samozrejme, ale mne je to jedno. Len jeden posledný raz, potom sa jej už nikdy nebudem vnucovať.“

„To si len myslíš. Hej, nechceš aj ty začať so mnou nový život?“

„Hm, ja neviem. Vieš, pre mňa to bude určite o milión percent ťažšie ako pre teba. Mňa k tomu starému totiž pripútava láska – nešťastná, ale predsa len silná, ktorej sa nedokážem len tak zbaviť.“

„Možno bude prvým krokom k tomu novému životu práve jej zavrhnutie... Teda, tým nemyslím, že ju prestaneš cítiť, no aspoň si prestaneš robiť nádeje. Tak zajtra pôjdeš ku Kare, opravíš jej a jej mame práčku, a povieš jej, že si s tou večerou len žartoval. Nechceme predsa, aby sa stalo to, čo dnes, nemám pravdu?“

„To sa ľahšie povie, než urobí. Vieš, neexistuje nič krutejšie než zobrať človeku všetku nádej.“

„Práve naopak, ešte krutejšie je mu ju ponechávať, hoci už nemá žiadnu šancu. A ty to robíš sám sebe. Sebaklam je len forma sebatrýznenia, bratku. Vzdaj to, občas to tak musí byť.“

Nastane ticho, ktoré preruší až Ignatio...

„A čo ty a Dulce Perézová? Bože, počas všetkých tých rokov... Vôbec som netušil...“

„Nechcel som to nikomu hovoriť. Načo by to bolo komu dobré? Mne by sa neuľavilo, ak by som sa s tým niekomu zveril. Jednoducho nie som taká povaha, na rozdiel od teba.“

Ignatio sa uškrnie. „Panenka skákavá, tak preto si sa nechcel vôbec viazať! Proste si to nedokázal! Ba čo viac, ešte stále nedokážeš! Veď... Veď si chcel ísť za ňou, ešte pred pár dňami! A mne nadávaš do zamilovaných bláznov!“

„To nie je ten dôvod.“ zavrčí Giacomo. „Skôr som si chcel dokázať, že som na ňu už zabudol, alebo že sa viem aspoň ovládať – nie ako niekto!“

„Dobre, v tomto máš pravdu. Som väčší idiot ako ty, pretože netrpím ticho a neviem sa vzdať. Na druhej strane, nemôžeš ma za to súdiť, keď sám vieš, aké je to ťažké. Vieš predsa, že som z nás ten citlivejší.“ Po chvíli ticha znova začne. „Mimochodom, v tom tvojom novom živote si máme byť bližší, nie?“

„Áno.“

„Takže sa mi budeš zverovať so svojimi pocitmi? Aspoň občas?“

Giacomo vyzerá, akoby zvádzal silný vnútorný boj. Mračí sa, zviera volant (či sa nám to len zdá?) a nervózne sa hrbí. „Občas... No, možno by som to zvládol.“

„Nemusíš sa do ničoho nútiť, okej? Ale mohol by si si niekedy vypočuť aj ty mňa. To pre teba hádam nebude také ťažké.“

„Asi si mal pravdu v tom, že si nemáme robiť nijaké násilie.“ precedí Giacomo cez zuby trpko. „Možnože nakoniec nebudeme môcť byť v tom novom živote priateľmi.“

„A toto je náš spoločný najväčší problém.“ prenesie Ignatio pochmúrne. „Môj, tvoj, Nelyn... Nedokážeme prekročiť svoj tieň, nájsť pre druhých pochopenie. Myslíš, že sme odsúdení k večnej samote kvôli tomu, alebo by sme mohli svoju sebeckosť vysypať do Jadranu spolu s Nelyným popolom? Čo ty nato?“

„To nebude jednoduché...“

„Och, zase ďalšia vec, v ktorej som mal pravdu: zmeniť sám seba nie je jednoduché. Nikdy. Ale často je to nevyhnutnosť. Myslíš, že ísť do nového života s aktívnym presvedčením, že tento znovuzrodený človek bude rovnako sebecký a hlúpy ako ten starý, je správne, Gi? Nie, nie je. Pokúsme sa byť lepšími ľuďmi, alebo ostaňme takými, akí sme. Dočerta, najskôr sa nám to vôbec nepodarí... Ale za pokus to stojí. Už len z princípu.“

-----------------------------------------

More je modré a čierne. Obloha sivá od oblakov a tmavomodrá sama osebe. Urna je neurčito tmavá a zároveň svetlo gaštanová. Morálka je intuitívna a skutočná...

A ani jedna nie je v prísnom zmysle súčasťou reality.

Tak nakoniec nepôjdeme nikam, povedali si mládenci. Ak skutočnosť je natoľko ťažké rozpoznať, načo sa snažiť? Napokon, súčasťou nového života byť ani nemusí.

Ani len z princípu...  

Minettin filmový magazín: Ani táto recenzia, ani film nemajú dôvod existovať

Z nejakého dôvodu som vo štvrtok cítila zvláštnu, neodbytnú potrebu napísať ďalší filmový magazín. Len tak, z plezíru, pretože ich mám proste rada. Čo dávajú v telke? (Sťahovanie by istý čas trvalo, aj keď je pravda, že ešte dlhšie by som čakala na to, až sa mi budem chcieť si sťahovanú vec pozrieť, a nakoniec by som ju aj tak nezvládla naraz celú.) Nemecká komédia o bežcovi - to je fajn, viem, ako to s týmito chlapíkmi býva, moja mama sa tomu na amatérskej úrovni tiež venuje, aj keď to amatérstvo by ste na dôkladnosti jej prípravy nepoznali. Ale samozrejme, že to oceňujem, teda až na to, že nie, a než by som mala počúvať jej reči, to si radšej znova pozriem Elektru...
Pretože tá komédia podľa všetkého bola dobrá a ja už v poslednom čase neviem ani komentovať dobré filmy. Som dosť príšerný komik a nedokážem vymyslieť vtip na nič, čo ma neudrie do nosa. Elektra navyše mala byť pokračovanie Daredevilla, ergo preskočiť jeho vysoko zdvihnutú laťku trápnosti, a z toho by sa predsa malo dať niečo vyťažiť...
Joke's on me, pozrela som si Elektru a nemám ani tucha, čo napísať.



Povedzme si niečo o mne a komiksových filmoch...

Ku komiksovým filmom pristupujem ako k historickým udalostiam - čítam si o nich nesmierne rada, ale Boh chráň aby som ich videla na vlastné oči. Nanešťastie, história je ako Smrť - nájde si vás, či chcete alebo nie, a ak ste vyznávačom britského humoru, pri stretnutí s ňou po nej najskôr hodíte nejaký pratchettovský vtip.

Mňa ale v poslednom čase dve veci oberajú o schopnosť o nich vtipkovať či vôbec hovoriť. Tak najskôr Elektra - a potom Brexit. Juj, ešte šťastie, že už máme po skúškach a môžem sa trápiť takýmito vecami miesto drvenia sa... No, vlastne čohokoľvek. Najmä biológie, pretože som trash a zanedbávam svoj bývalý najobľúbenejší predmet na neúnosnú mieru. Ale zato rozoznám dobrý komiksový film od zlého. Dobrí sú Avengers. Zlý je Daredevill alebo Blade Trinity (teda myslím). Nie, neviem prečo. Ako by som mohla? Z Avengers som videla tak prvých desať minút, potom som pochopila, že akčné filmy NAOZAJ nie sú môj žáner, a zrejme som urobila dobre, pretože neskoršie správy z internetu tvrdili, že RDJ sa ani raz neobnaží do pol tela. Aj tak, načo má ženská Google Images? Daredevilla som videla celého, nuž a ako si viete predstaviť, nebol o nič zaujímavejší - a to som o ňom vôbec nepremýšľala, pretože som bola ešte pätnásťročné škvŕňa, ktoré také veci proste nerobí pri filmoch a príliš často ani inde (to len keby ste sa náhodou pýtali, čo má znamenať toto: http://minetteskvareninova.blogspot.sk/2013/07/rasputinove-bylinky.html A ešte k tomu som ani nevedela písať.). Až neskôr som pochopila, aká je to nekonečná studnica facepalmov... Čo je zač Blade Trinity netuším. Ale podľa všetkých osôb znalých vecí to nie je nič moc, a ja nie som v pozícií ich vedomosti spochybňovať.

Pravda je taká, že som feministka - inými slovami, nepovažujem svoje ženské pohlavie za prekážku čohokoľvek. A nerd. Teda chcela by som sa považovať za nerda, dokonca ovládam už aj newspeak, teda, ehm, odborný žargón, ale ku klasickým nerdy veciam prekvapivo nijaký osobný vzťah nemám. Fyzika? Najnudnejšia z vied (teraz sa smejete, lebo viete, že ekonómiu celkom znášam, a považujete ma za riadne švihnutú). GoT? Veľa krvi a obnažených prirodzení (na poprsia som si už zvykla, hehe). Počítačové hry? Ah, kdeže tie lanské snehy sú, keď ma Sims ešte bavili! Dištancujem tak aktívne, že v Pevnosti sa na hernú rubriku z trucu ani nepozriem. Keď svetom skutočných nerdov nedávno rezonovala premiéra Warcraftu, zmohla som sa len na tiché WTF a vrátila som sa k Životopisom rímskych cisárov. Komiksy? Zbožňujem ich! Moje najobľúbenejšie sú Dilbert, Garfield, aj Calvin & Hobbes sú celkom slušní, skúsila som aj Red Meat, ale ten je pre mňa príliš hardcore a polovicu vtipov ani nepovažuje za zábavnú - a, prirodzene, moje Opráski... Chápete, kam tým mierim? V základných témach mám prehľad len vďaka tomu, že rozumiem niektorým referenciám, ktoré sú na Pintereste témou obrovského množstva vtipov, a humor, to je moje. Okrem toho je to jediný dôvod, prečo som sa dala na anime. Teda tak trochu. Inými slovami, nie som na túto recenziu práve najkvalifikovanejšia. Na druhej strane, Trump vážne kandiduje za prezidenta, Miloš Zeman je českým prezidentom a do politiky vstúpil už aj Boris Kollár, takže fuck competence, veď už aj tak nie je v móde.

Skôr, než niečo napíšem o Elektre, mala by som začať o Daredevillovi. Čím viac o ňom samostatne rozmýšľam, tým lepší sa mi zdá, hoci je to Nóblb komiksových filmov (Thor je podľa všetkého Karotka, Elánius sú potom Nolanovi Batmanovia a Angua asi Daredevil seriál. Myslím.). Najväčší dojem na mňa urobil hitman hlavného záporáka, pretože Colin Farrel sa s maniakálnym výrazom v tvári zrejme narodil a musí ho stáť veľa úsilia sa každý deň tváriť normálne. Inak tam máme hlavného hrdinu, ktorý je feši, slepý a z nejakého dôvodu aj kickass, čo nie je nikde vo filme vysvetlené, a to vadí, pretože, preboha, civilným povolaním je právnik. Puberta bez zraku mu priniesla zostrenie ostatných zmyslov a dar echolokácie (?!), a z nejakého dôvodu aj veľmi dobre vyvinutý zmysel pre spravodlivosť, ktorý sa prejavuje tým, že zločincov, ktorých sa mu nepodarilo usvedčiť pred legálnym súdom, protiprávne odsudzuje na trest smrti. Podarí sa mu splniť aj ďalšie dve kritériá na vstup do klubu superhrdinov, keď nájde na jednej strane love interest v podobe nádhernej Elektry (jej krásu potvrdia aj niektoré vidiace postavy, ktoré tým dokážu, že miestni muži majú príšerný vkus, hrá ju totiž Jennifer Garner) na druhej strane zloducha Kingpina, ktorý z nejakého dôvodu vyzerá presne tak isto ako v komikse, s výnimkou toho, že ho hrá černoch (nie, ja to fakt nechápem). Kingpin je vodca miestnej mafie alebo čo. Film v tomto ohľade nie je veľmi konkrétny. Elektrin otecko, právnik či vedúci nejakej korporácie alebo čo, sa s ním nejako pohnevá alebo what not, a tak ho zabijú a hodia to na Daredevila. Elektra, ktorá sa do neho medzitým zamilovala, sa naštve a ide ho zabiť. Potom sa dozvie, že Darevil za to nemôže, ale ja si to už fakt nepamätám, no a spomínaný hitman Bullseye ju nejako zahluší. Podrobnosti odo mňa nechcite, mne sa ten film nikdy nepáčil, aj napriek početným highlightom, od Bena Afflecka (nie, tričko si nevyzlečie, ba jeho postava si ani nevrzne) až po hitmana a Kingpina, ktorý je dobre, ale fakt dobre zahraný. V skratke, na konci filmu je Elektra mŕtva, a keďže Daredevil v sebe neobsahuje žiadne fantasy prvky (okrem echolokácie a milióna ďalších nelogických kravín, ktoré by sa tým vysvetlili, ale oficiálne proste NIE) čakali by ste, že to nebude jej príbeh, ktorý má pokračovať...

Kecy. Ako by vám potvrdila každá dobrá juhoamerická telenovela, fantasy prvky sa tam dajú prsknúť vždy.

Pokúsim sa byť stručná. Aj tak vlastne nemám o čom, faktor WTF bol tentoraz znížený na minimum, čo je zázrak, vzhľadom na to, akú kvalitu to nakoniec dosahuje. Thor zrejme stál pri tvorcoch, pretože okrem toho, že je to samozrejme hovadina, sú v poriadku všetky oblasti, ktoré mohol posvätiť starobylý vikinský boh búrky rajtujúci na bojovom vozíku s dvoma capmi v záprahu. Inými slovami, akcia je fpoho, a keby sa vylúčili spomínané fantasy prvky, tak je to o 90% dôstojnejšie a o 99% menej cool. A sú tam proroctvá. Nemôžete mať predsa polofantasy biják bez proroctiev, to sa proste nerobí. Na druhej strane, scenáristické lemry si aspoň dali tú námahu prečítať si komiksy a opajcnúť z nich tie lepšie momenty. Teda aspoň myslím, že ten chlap z tetovačkami bol prevzatý z komiksov, pretože nie je možné, aby sa na niečo také zmohli tvorcovia Daredevilla.

Príbeh je nasledovný: Elektru z Daredevilla (v súlade s komiksami, podotýkam; to pre prípad, že by ste tak ako ja začali mať nejakú prehnanú úctu k tomuto žánru) vzkriesil prostredníctvom nejakej mágie či čo to vlastne doprdele je starobylý sensei. Ktorý nie je Aziat a nemá so skutočnými učiteľmi bojových umení nič spoločné, ale na to sme už zvyknutí. Utrápenú apatiu prejavujeme aj nad faktom, že najnovšie oživenú Elektru sensei uprostred tréningu vyrazí, pretože nie je dostatočne trpezlivá, má v sebe veľa zloby a vôbec jej midichloriány sú vo veľmi zlej konštelácií, takže najskôr prejde k Sithom. A ona čosi obdobné, čuduj sa svete, urobí, čím chcem povedať, že sa stane asasínkou. V tesnom, nepraktickom oblečku z červenej kože. Ja viem, mala by som nadávať na sexualizáciu žien v médiách a najmä v geekovskej kultúre, ale aj keď som feministka, nemôžem sa hnevať na nejaký ten fanservis po tom, čo som sa až príliš často dívala na toto: https://sk.pinterest.com/pin/465630048956250226/ Takého pokrytectva sa proste nedopustím. #activeparticipationinobjectifyigmen #particullarythosenamedlukepasqualino

Aby sme sa ale vrátili od príťažlivých mužov k nepríťežlivej Garnerke, zisťujeme, že naša hlavná hrdinka je super duper asasínka preto, že je Vyvolená. Doslova to tam nazývajú Poklad, aby sme boli presní. Vážení, je to pokračovanie Daredevilla. S generic senseiom. Mohlo byť horšie. Je síce pravda, že sa proste nevyhneme zapojeniu ívl orgenizejšon (menom Ruka, čo je názov na úrovni neslávne známeho Elfa hraničiara Xaxyho, a bohužiaľ tiež prevzaté z origoš komiksu), ale prekvapujúco pred nimi nezachraňuje seba, ale nejakú inú Vyvolenú, tínedžerku, ktorá býva na tom istom malom ostrovčeku, na ktorom trávi Elektra dovolenku (to ste netušili, že aj asasíni s nadprirodzenými schopnosťami niekedy nejakú potrebujú, čo?). Mimochodom, s jej otcom asi niečo chce mať, ale vo výsledku nemá a sústredí sa na dievčinkinu výchovu. Majú spolu celkom pekný vzťah ináč takto. Dievčinka chce byť rovnako cool ako ona, Elektra zase zisťuje, že spolu majú kopec vecí spoločných, napríklad to, že im zomrela mama. (V tomto momente ju už otrávene shipujem s tatkom a som ešte otrávenejšia, keď môj ship nie je realizovaný v cannone.)

Ívl orgenizejšon pošle pekného ázijského synátora jej führera, aby spolu so svojou grupou nadprirodzených asasínov šli po Elektre a dievčati. Chcú ju pretiahnuť na svoju stranu, pretože by sa im proste zišiel ďalší nadprirodzený asasín. Führer je veľmi skeptický a ukáže sa, že má pravdu (lebo ak by nemal, bol by synátor to dievča dostal a bohvie aká katastrofa by sa stala potom).

Sensei sa rozhodne zapojiť do deja a opäť vytrhne film zo spárov desivých monštier Kvality a Logiky. Elektra v pár übercool scénkach pobije ostatných nadprirodzených asasínov a nakoniec si podá aj final bossa. Dievčinka umrie, ale nakoniec v sebe Elektra objaví nadprirodzené sily, ktoré v nej pred rokmi prebudil sensei, a oživí ju, tak ako bola pred rokmi sama oživená. A to je všetko. Teda aspoň všetko, čo si pamätám, pretože na konci som už bola celá žeravá vrátiť sa k rímskym cisárom a obrázkom polonahého L. Pasqualina (nebojte, nie som vo fandome The Musketeers, to by som musela fakt padnúť na hlavu, že by som tomu seriálu odpustila, že urobili z Aramisa Mazarina a k tomu ešte otca Anninho dieťaťa - ale spomínaný ma super kukuč a chlapcom v MYK, čo je môj súčasný fandom, proste chýba akýkoľvek drive), a tak som proste nedávala pozor. Ale to je fuk. Nemyslím si, že som tie cca dve hodiny premárnila, pretože by som ich tak či tak nestrávila ničím produktívnym. Napokon, v ten deň sa nám skončili koncoročné testy a moja intelektuálna aktivita ležala na márach a čakala, kým aj ju oživí nejaký sensei (čo sa doposiaľ nestalo). A vlastne to ani nebola taká nenormálna prdel ako som čakala. Takže nečakajte ani vy...

Nápad - Pokračovanie Daredevilla. NO.
Scenár - Osciloval od príjemne nudného cez zúfalé klišé až po nežný fingerbang logiky. Ale dá sa prežiť, no... Akčné scény sú fajn, a to je vlastne to jediné, čo na tom môže niekoho zaujímať. Filmový Daredevill aj tak nemá vlastný fandom - za to môže najskôr jeho mizerná reputácia. Inými slovami, nikto to nebude pozerať preto, aby vedel, čo sa stalo s Mattovou "láskou" či čo vlastne bola.
Výprava - Slušná. Fajn. Ani spolovice nie taká mizerná, ako ste tajne dúfali...
Soundtrack - Matne si spomínam na nejaký rock a metal, ale inak som to všetko odignorovala.
Herecké výkony a obsadenie - Garnerka tentoraz vyzerá menej nepatrične ako v Daredevillovi a aj jej postava už nie je úbohá. Tatka vyvolenej dievčiny hrá nejaký Chorvát a počína si celkom slušne. Final boss je až trestuhodne feši a sensei je najväčším WTF filmu. Inak je to obyčajný akčňákový priemer, no...
Celkový dojem - Dá sa zhrnúť jedným slovom, a ešte aj to je citoslovcie. Nah.

Hanopis proti záhradkárom

Dobre, táto drobná básnička nie je o pestovaní kvetov ani ničoho iného. Nie naozaj. Ale schválne, kto z vás, kto rozumiete po anglicky, si predstaví pri slove "pussy" mačičku?



Moja drahá predo mnou vyzliekla si nohavičky
A povedala neuprímne: "Moja, tu ma máš!"
Urobila tak s úsmevom starej trhovníčky
Čo s riaditeľom sámošky zapíjajú oldomáš

Jeden nemá ani vindru, druhý ani floka
Jednému chýba všetka nádej a druhému viera
Obaja vyjdú na mizinu do konca tohto roka
Ak podľa práva nenájdu si biznis partnera

A ja náhle, v opojení, preniesla som slová
"Podprsenku nechaj si a gaťky si nasaď
Bude ti ich treba pri tom čo má nasledovať
Bo taxíkom ťa pošlem domov pekne nazad

Nemám náladu na obchody ani na pálenku"
Múdry človek teraz ľahko identifikuje chybu
Miesto chľastu chcela som sladkú Marlenku
A nie tie kecy, čo teraz svetom hýbu

Na čo je sex správnej silnej a modernej žene?
Pre zábavu? Vyžitie? Rozkoš či mystiku?
Keď už cieľom párenia nebýva rozmnoženie
Ako pomenovať tú prastarú šlamastiku?

Objav svoju ženskosť - s inou dámou, to iste!
Osloboď svoje najnevinnejšie pudy!
Osloboď telo, ducha, a ďalšie veci hmlisté
Čo vôbec nesúvisia so zaháňaním nudy...

Nikde sa nespomínajú naše nekalé praktiky
A tým nemyslím pohládzanie ruží
Ich malé hlávky už stali sa prvkami gymnastiky
No predsa s kvetinkami neradno sa družiť

Kecať sa s nimi nedá, zalievať ich musím
A keď tvrdí, že je záhrada nebeských rozkoší
Najkrajší kvet medzi nami - o to viac sa mi hnusí
Ba áno, viac než samozvaní služobníci boží

Moderná žena nemala by toľko dbať na lásku
Boh vie, že chápem dôležitosť tejto axiómy!
No i keď je moja príčetnosť zavesená na vlásku
Je mi fuk, čo hovoria feministické dogmy

Záleží viac na tom, čo hovorí tu ona
A na mojej neochote udržiavať nám hriadky
Zdá sa milé uprostred kopy kvetov skonať
No smrť je smutná aj na vrchu skládky

Lepšie je mať psa, čo na hrobe ti vyje
Či mačku, čo zranene opustí váš byt
Kvetina nás s mojou milou možno neprežije
No len aby s prírodou boli si si kvit

Pes má pudy, neposlušné, čo príčinou sú vzdoru
A mačkina náklonnosť nezíska sa jednoducho
Chce to výcvik, trpezlivosť a dvere na závoru
Inak by vám, samozrejme, váš miláčik zdúchol

Ja sa však radšej, ctení páni, venujem drobnochovu
Nemajú nič s pohlavím ani s láskou moje priania
Hoci tá vec nevzrušuje túto dobu novú
Predsa sa jej všetci zanovito nebránia

Odpoviem teda, ktokoľvek sa pýta
Tá čudná vec má meno morálna integrita
Lebo lepšie, než tráviť horúce dni s rýľom
Je v lete s mačičkou naháňať motýľov!

Zase jedna Popoluška (3/3)

Keď otvoril oči, stála nad ním Tonička. „Vieš, ono sa to ťažko vysvetľuje...“ začala. „Ach, tá démonológia! Samozrejme, ako prvé nás poučia o zriedkavej hrozbe, ktorú nebudeme ešte dlhý čas schopní odvrátiť. Nehýb sa. Nič nehovor. Pokús sa na nič nemyslieť. Tento jedinec nie je veľmi bystrý, podľa všetkého ešte mláďa...“ Otočila hlavu na stranu a potom sa obrátila späť k nemu. „Áno, samozrejme, ako som povedala, ešte len také decko. No nič... Nie, preboha, neopováž sa ani pohnúť!!!“

Naraz počul zvláštny hlas. Tenký, ťahavý, akoby mačka zrazu začala rozprávať. Nerozumel jej slovám, no ten tón bol celkom jednoznačný. Tá vec vyjednávala. Snažila sa im vyhrážať. To bolo dobré – znamenalo to, že nemá situáciu tak celkom pod kontrolou...

Keď mala Antónia dvadsať rokov, sestra jej kúpila na Vianoce pištoľ. Záujem o strelné zbrane prejavovala už dlhší čas, a otcovi neustále pripomínala, že by to bolo lepšie aj z bezpečnostného hľadiska. Napokon, pekná búchačka už nejednej dáme v temnej uličke zachránila život aj iné veci. Zároveň ju tá dobrá žena poučila o pravidlách bezpečného zaobchádzania s tou vecou a začala ju vodiť na strelnicu, kde sa naučila celkom dobre mieriť. Svoj kvér si skrývala v izbe na presne určenom mieste a v prípade potreby vždy vedela, kde ho nájsť. Stačili dva dobre namierené výstrely a prerušila niekoľko nervových vlákien, čo jej umožnilo ujsť. Cestou von z izby uvidela, čo sa stalo s jej sestrou a švagrom, no vďaka adrenalínu sa jej podarilo potlačiť city a vyhľadať centrum tejto prazvláštnej nervovej sústavy.

„Človek by čakal že bude mať exotickejšie meno... Ale volá sa Klára. To preto, že oni si dávajú mená sami, a ona je mladá a vlastne dosť tupá. To ju nerobí o nič menej nebezpečnou, skôr naopak... Pretože ak by mala rozum, nedala by sa vyvolať uprostred veľkomesta.

V skratke, je to démon. Nie klasický, samozrejme – jej rod sa tak nejako vyvinul storočia po páde anjelov. Démoni zvyknú byť nesmrteľní a nemať potomkov... Je ale pár druhov, ktoré večný život odmietli v prospech možnosti rozmnožiť sa. Tí väčšinou potrebujú telo – a tento konkrétny druh, mimochodom jeden z najhorších, si ho zabezpečuje takto. Tým myslím, že obrastú nejakú usadlosť a istý čas sa z nej živia. Zožerú všetko, no zdroje sa im potom zväčša minú, načo sa posunú ďalej. Skôr či neskôr sa tak dostanú do veľkomiest, kde žije veľa čarodejníc, nuž a tie si s nimi už vedia poradiť. Ich cieľom je si dovtedy nájsť partnera a splodiť ďalšieho démona. Keďže sú zriedkaví, väčšinou sa im to nepodarí – jej matka však zjavne asi desať rokov dozadu v takomto snažení uspela. Jej druh má mnoho mien, ale len kvôli akademickej korektnosti by som ich asi mala nazvať vedeckým názvom – Baniky. Väčšinou sú ženského pohlavia, čo im rozmnožovanie ešte sťažuje. Niektoré sa zo zúfalstva uchýlia k partenogenéze, ale to stáva málokedy. Ona bola, myslím, počatá s pomocou otca. A teraz mi nebudeš veriť, ale do sveta ju vypustila tvoja vlastná sestra!“

„Prečo by to dofrasa robila?!“ skríkol Kris, keď sa prebral z ohromenia.

„Pretože sa ťa chcela zbaviť, preto! Pôvodne sa zrejme menila obrátiť na nejakého iného démona, ale urobila v rituáli nejakú chybu, a keď sa už Klára dostala na miesto, kde sa môže živiť, nechcelo sa jej odtiaľ odchádzať, a tak sa podľa všetkého tvárila ako démon, ktorého tvoja sestra chcela vyvolať. Zrejme to bol nejaký príbuzný druh, preto sa jej darilo to predstierať.“

„Ako ju mieniš dostať späť?“

„Jedinou možnosťou je spätný rituál, čiže v obrátenom poradí zopakovať úkony, ktoré sú potrebné na vyvolanie. Problém je v tom, že tie ja nepoznám! Tak či onak som príliš slabá, musela by som sa obrátiť na iné čarodejnice – a ja by som to aj bola urobila, keby som ťa tu nemusela nechať!“

„Chceš obetovať celé mesto kvôli mne?!“

„Vydrž, ja... Na niečo prídem...“ Po krátkej odmlke pokojne predniesla: „Napadá ma niekoľko možností, ale len s jednou uspejeme s dostatočne vysokou pravdepodobnosťou. V meste je ešte jeden démon – ten, ktorého som cítila na plese. A Zuza tiež. Teda, nie celkom zreteľne, pretože vo vzduchu sa vznášal Klárin pach, ale predsa len tam čosi bolo, a teraz mi nebudeš veriť...“

„Je to Sáva, že?“

„Ako si to vedel?!“ Čosi povedala Kláre v neznámom jazyku. Rozprávala jej akýsi príbeh, súdiac podľa jej tónu...

„Pretože som sa do nej zaľúbil na prvý pohľad. V tvojej prítomnosti, chápeš?! Si najúžasnejšie dievča, aké som kedy stretol, krásne, bystré, a neskutočne ma priťahuješ, ale zabuchol som sa do nejakej bloncky, s ktorou som sotva prehodil pár slov. To nie je normálne, Toni!“

„Tak priťahujem, áno?“ zasmiala sa.

„No dobre, možno ťa aj – teraz, keď som si vplyv toho démona konečne dokázal odmyslieť – milujem.“

Tonička ohromene mlčala.

No tak, prečo nerozprávaš ďalej?! Práve som sa začínala baviť!

Lebo ma napadol ešte ďalší príbeh, Vznešená. O láske.

Láske? Skutočne? Čo je to? Moja mama mi rozprávala o túžbe, ale o láske som nikdy nepočula. Zaujíma ma to.

„Teraz ma neprerušuj, dobre? Práve ju zabávam. Je veľmi rozmarná a dosť sa nudí, takže kecaním si môžem vykúpiť pár minút života.“

„Prečo sa nemôžem hýbať?“

„Pretože by ťa zbadala.“

„Veď nás môže počuť!“

„Nie, ľudskú reč nevníma... Aspoň nie v iných jazykoch ako v tom svojom.“

„Odkedy ty vlastne vieš po démonsky?“

„Nebuď hlupák, nijaký démonský jazyk neexistuje. Klára sa ale narodila v Hauteforte, a je taká ignorantská a sebestredná, že nič, čo nepozná, pre ňu neexistuje. Doslova. Baniky už také bývajú.“

„A prečo by som ako mal ležať? To ma akože nevidí?“

„Vidí, ale myslí si, že si mŕtvy. Okrem toho ju ani nezaujímaš. A ak chceš, aby to tak aj ostalo, nechaj ma rozprávať a nehýb sa!“

Bola raz jedna mladá dievčina, dcéra bohatého o obchodníka, ktorej ako malej zomrela mamička. Jej otec sa následne oženil so zlou a hašterivou ženou, ktorá mala dve pekné, no protivné a namyslené dcéry. Otec čoskoro zomrel, macocha zdedila dom a zo svojej pastorkyne si urobila otrokyňu. Musela prať, žehliť, umývať podlahy a pomáhať v kuchyni, pritom však bývala v maličkej komôrke, nevhodnej aj pre tú najposlednejšiu slúžku. Pretože k jej povinnostiam patrilo okrem iného aj vymetanie pecí a pretože po tom zakaždým bola špinavá od popola, zlé nevlastné sestry jej vymysleli posmešnú prezývku Popoluška...

Po chvíli ho od ležania na tvrdej podlahe začal bolieť chrbát. „Čo máš v pláne?“

„Vydrž ešte... Vieš používať pištoľ?“

„Ehm, áno, to je štandardná súčasť výchovy princov.“

„Dobre, jednu mám. A plaziť sa?“

„Ach tak. No, pokúsim sa. Ako dlho ju vieš zdržať?“

„Asi hodinu, plus mínus desať minút. Sáva býva na Potočnej 7, zistila som si to u jednej známej. Ona sa mi vlastne hneď zdala podozrivá.“

Pustila čosi na zem.

„Niečo spadlo...“

„To možno myš zavadila o jeden vašich nervov, pani moja. Niet prečo sa znepokojovať.“

Kris pomaly otvoril oči a opatrne sa zdvihol. Klára ho zjavne len omráčila, pretože jeho telo sa zdalo byť až na pár odrenín v poriadku. Ležal na zemi, medzi ním a Klárou stála Tonička, a na zemi pri jej nohách – pištoľ, ktorú spomínala. Opatrne sa prevrátil na brucho, preplazil sa až k zbrani, strčil si ju do vrecka a po zemi sa pomaličky dostal z miestnosti, z domu, až do studeného predjarného dažďa...

------------------------------------------------

Keď Sáva otvorila dvere a uvidela za nimi Krisa, zdala sa veľmi prekvapená. „Nečakala som ťa tu... Čo sa deje?“

„Len som ti chcel povedať, že sa chcem odsťahovať k Toničke. Trvá na tom...“

„Láska moja, ty si jej snáď nepovedal, ako veľmi ma miluješ?!“ zapišťala rozrušene.

„Áno, ale... Vieš, srdiečko, ona je hnusná bosorka, ktorá ma očarováva, kúzlami odlákava od mojej jedinej pravej lásky... Ale ty mi s tým samozrejme nemôžeš pomôcť, bohužiaľ...“

„Nemôžem?!“ zvýskla Sáva. „Tak sa teda pozeraj!“ A zburcovala Zuzu s Drahuškou, aby sa vybrali do Toničkinho domu zničiť toho „démona“.

Kris sa sám pre seba usmial. A nakoniec tú pištoľ ani nepotreboval...

---------------------------------------

Boj trval len krátko. Keď sa Sáva dozvedela, čo sa to vlastne deje, rozzúrila sa a pustila sa do bitky s Klárou, ktorú s pomocou dvoch čarodejníc rýchlo vyhrala. Veľmi pomohlo, že Sáva, ktorá bola na iných démonov rovnako citlivá ako akákoľvek bosorka, si nosila vo vrecku hrebeň z gutaperče, ktorý mal byť Kláriných poznávacím znamením, vediac, že ho raz bude potrebovať. Ako jediná z množstva návštevníkov na plese rozoznala pach démonického predmetu, pretože sama ich pár vlastnila a vytvorila. Nazatiaľ sa však čerta starali, kto im so zachraňovaním mesta pomáha... Kris celý ten čas sedel u Sávy s Drahuškou a napäto čakal na ich príchod, takže detaily z boja mi nemohol sprostredkovať. Po Kláre ostali len kusy mäsa a nervov, o ktoré sa musela postarať mestská sanitárna služba, a dve mŕtve telá, kvôli ktorým dievčatá vyšetrovala polícia. Strávili teda ďalšiu hodinu vysvetľovaním, čo sa vlastne stalo.

Vrátili sa až nad ránom, špinavé od krvi a poriadne unavené. Rýchlo sa umyli, zamotali do uterákov, ktoré im požičala Sáva, a posadali si do jej maličkej obývacej izby. Tonička sa následne psychicky zrútila, konečne dajúc voľný priechod svojim pocitom zo smrti dvoch blízkych ľudí, a Kris ostal ešte zmätenejší než predtým. Zabalil ju do deky, objal a privinul si k sebe. Previnilo jej ovoňal vlasy – hoci Zuza by z nich pravdepodobne cítila spálené mäso (to kvôli Kláre), on ten pach zaznamenať nemohol, a tak miesto toho vnímal len zvyšky jej šampónu a najmä charakteristickú živočíšnu, veľmi zmyselnú vôňu jej vlasov. „Toni, srdiečko moje, upokoj sa... Ľúbim ťa...“

Keď sa Sáva vrátila do miestnosti so šálkou čaju a uvidela ho hladkať Toničku po čiernej hlave, rozzúrila sa. Prudko položila šálku na stôl a začala usedavo plakať. Kris na ňu ale nemal čas. Jej kúzlo na ňu už nepôsobilo. Vtedy počul Toničku čosi šepkať. „Čo by sa stalo, ak by princ prišiel na ples, zatancoval si s Popoluškou a odišiel, akoby sa nič nestalo?“

Sáva k nej sklonila fňukajúcu tvár. „Čo si to povedala?“

Tonička to zopakovala.

„Tak to by bolo vážne porušenie pravidiel.“

„To by teda bolo.“ zamrmlala Tonička. „Prosím, nenúťte ma riešiť ešte aj toto, ja... Som úplne zničená... Zuza by si proste mala konečne zapamätať, čo je to démon yandere. Viac už nepoviem ani slovo.“

Zuza zdvihla obočie. „Čo prosím?! Yandere?! Kde...?!“ Rýchlo otočila hlavu a zdesene otvorila ústa. No to snáď nie...

O chvíľu Tonička, zničená plačom, zaspala, a Zuza si zavolala Krisa aj so Sávou do jednej miestnosti.

„Je to pravda?!“ vyštekla na Sávu. „Si yandere?! Zóluška?!“

„A to je zas čo?!“ zasyčal Kris.

„Zóluška, Popoluška, Princezná... Druh démona, príbuzní succúb a incubov. Ak je to tak, nemôžeme ju nechať nažive!“

„Počkať, počkať!“ zvolal Kris. „Prečo nie?! Čo je na tomto také obzvlášť hrozné?!“

„To, že sa do teba zamilovala! Yandere sú pekné beštie. Cítiš k nej niečo?“

„Nie, ale...“

Sáva rozzúrene zaujúkala a udrela ho po tvári. „Ty... Ty a to hrozné dievčisko! Prečo mi to robíš?! Prečo ju počúvaš?! Klame...!“

„Ako to myslíš? Prečo by to robila?“

„Pretože chce zničiť našu lásku! To ona je Princezná, nie ja!“

„Tak ja už fakt neviem, čomu mám veriť!“

„Viem, že to bude znieť ako príšerné klišé, ale svojmu srdcu.“ usmiala sa Zuza smutne. „K obom zjavne cítiš nejakú náklonnosť, no ktorá sa ti zdá menej úprimná?“ Muselo to pre ňu byť kruté takto sa ho pýtať – veď sama ho milovala...

Naprázdno preglgol. „Nerád by som odmietol dievča pred tebou.“

Zuza si prekrížila ruky na prsiach. „Dievča? Veď je to yandere démon!“

„Nie, nie som!“ vykríkla Sáva. „Krisa milujem úprimnou, čistou láskou...“

„Isteže miluješ, veď si Princezná!“ vypľula jej Zuza do tváre. „Ty si už raz taká! Si stelesnená kliatba lásky na prvý pohľad, takže také veci sú dôvodom tvojej existencie! Pred mnohými rokmi si padla, pretože sa do teba jeden človek zamiloval, a odvtedy chodíš po kráľovstvách a hľadáš svojho princa na bielom koni, nedbajúc, že tí dnešní radšej chodia vlakom!“

„A prečo by som nemala, há?! To nemám právo na šťastie len preto, že nie som smrteľníčka?!“

„Svojich milencov zabíjaš hneď po svadbe!“

Kris sa na Sávu zdesene pozrel. „To naozaj?“

„Nie, to v žiadnom prípade! Zuzana ťa klame!“

„No, tuším, že si o tebe nájdem kapitolku v nejakej tej démonologickej príručke...“

„To ani neskúšaj!“ skríkla a rýchlo vyskočila, načo siahla do kredenca... Po nôž!

Zuza ju udrela päsťou do nosa, načo Zóluška zakričala od bolesti a nôž pustila. Zuza ho rýchlo zdvihla a pokúsila sa protivníčku bodnúť, no ona nahnevane mávla rukou. Markíze z Kotliny sa rýchlo vznietila osuška (bola síce mokrá, ale môžeme to zvaliť na mágiu), no Kris stihol zareagovať včas a udusiť ju svojim kabátom.

„Vezmi si ma!!!“ ziapala Sáva. „Mne je jedno, či ma ľúbiš, alebo nie – koniec koncov, môžem ťa k tomu prinútiť!“

„Prečo by si to dofrasa robila?!“ zrúkol Kris. „Vieš, že to nedokážeš! Počkaj pár mesiacov, potom to možno zaberie...!“

„Prečo by malo až vtedy?! Potom snáď nebudeš ľúbiť tú poondiatu Makovcovú?!“

„Možno áno, možno nie! Tým myslím... Veď si, dofrasa, nejdem brať ani ju! Iste, som do nej zabuchnutý, ale toto nie je prvý krát, čo sa mi niečo také stalo, a viem, že zaľúbenosť obvykle po pár mesiacoch ustupuje, až nakoniec zmizne celkom!“

Sáva sa naňho pozrela, vyvedená z miery. „To mi... Ešte žiaden muž...“ Zajačala. „Ako to je možné?! Prečo zo všetkých práve ty, osemnásťročný chalan...?!“

„No a? Nie je to pravda? Zuzi...“ Obrátil sa na prítomnú slečnu Konárikovú a zdvihol obočie. „Však je zamilovanosť len prechodná?“

„Dúfam, že áno!“ zvolala rozrušene. Zvrtla sa na pomyselnom opätku a s nervami v kýbli vyšla z miestnosti.

Kris šiel za ňou. „Ale no tak... Čo sa ti zase stalo?“

Pozrela sa naňho s bolesťou v očiach. A vtedy to pochopil...

„Prepáč mi to. Ja jednoducho nemôžem... Dočerta, prečo o mňa musíte mať záujem všetky tri, keď ja môžem milovať len Toničku?! Sáva je démon lásky na prvý pohľad, a ty... Jednoducho sa k sebe nehodíme! Nevedel som ti to povedať, pretože som zbabelec, hoci som aj vedel, že ku mne niečo cítiš. Pravda, vôbec som necítil, že si vážne do mňa...“

Rozplakala sa.

Prevrátil očami. „Och, pane na nebi... Čo ste vy za bojovníčky?! Porazíte spoločne mocného démona a potom plačete všetky tri, a dve z vás kvôli hlúposti! Tonička má aspoň dobrý dôvod. Pozrite sa, ja tu nemusím byť, majte sa!“

Zastavil ho studený stisk na jeho pleci. „Kam si myslíš, že ideš?!“ zasyčala Sáva.

„Domov. A beriem so sebou aj Toničku.“

„Buď si veľmi odvážny, alebo ešte nechápeš, čo dokážem...“ Rukou urobila rýchle, elegantné gesto a stolík, na ktorom ležali ich čaje, sa vznietil. „Vezmi si ma, inak ju zabijem!!!“

„Upokoj sa, bože môj!“ Obrátil sa na Zuzu. „Ako sa dá zneškodniť Princezná?“

„Nedá sa. Ale môžeš ju zabiť podobným spôsobom ako obyčajného človeka.“

Zháčil sa. „Ja nechcem nikoho vraždiť...“

„Potom si ju teda vezmi!“ odsekla Zuza. „Ale vážne, je to démon!“

Kris pokrčil plecami. „Dobre teda, vezmem. Veď nehovorila nič o tom, že s ňou musím ostať bohvieako dlho... Za pár týždňov sa s ňou rozvediem. Dovtedy ma hádam nestihne škrknúť, či áno?“

„Ty...“ Zóluška zaškrípala zubami. „Nie, nie, a ešte raz nie!“

Kris ale už dávno prišiel na to, ako ju poraziť. Láska na prvý pohľad je všemocná, pokiaľ ide o ľudí s nedostatočnou sebareflexiou, no bezmocná voči tým, ktorí si plne uvedomujú, aký je rozdiel medzi zamilovanosťou a túžbou a majú v sebe dosť cynizmu, aby to dokázali vyjadriť slovami... „Ó, a ešte niečo – máš pekné vlasy, ale to je tak asi všetko.“ S ľahostajným úsmevom pokrčil plecami a obrátil sa Sáve chrbtom. Nato zobudil Toničku a vzal ju aj so Zuzou preč z domu, len pár sekúnd pred tým, ako ranný vzduch preťal ohlušujúci výkrik a Popoluška... Jednoducho umrela!

------------------------------------

„Prečo to vlastne robila? Myslím, vraždila svojich „princov“ hneď po svadbe?“

„Neviem, no... Nerobila to často. Väčšinou im len znepríjemnila život a potom ich opustila. Ó, a takisto zabila ich ostatné nápadníčky. Bývala príšerne žiarlivá a majetnícka, čo väčšina z jej bývalých nevedela zniesť. Vieš, ona... Vždy verila v pravú lásku, alebo aspoň to, čo sa za ňu považuje v rozprávkach a červenej knižnici.“

„Takže démon romantiky?“ rozosmial sa.

„Čo je na tom vtipné?! Práve naopak, o to bola Zóluška nebezpečnejšia. Láska môže zabíjať – doslova...“

„Ale aj zachraňovať životy.“

„To nepopieram.“

„Tým myslím, že keby ma Zóluška nemilovala, padol by som za obeť Kláre.“

„Ale to by sa stalo, aj keby si nemiloval mňa. V takom prípade by ťa totiž ani nenapadlo ísť za mnou, nepomohol by si mi a mne by sa stalo, čo mojej sestre...“ Pri tej myšlienke sa jej na tvári objavila akási zvláštna melanchólia...

Pohladil ju po vlasoch. „Sú to už štyri mesiace, miláčik. Nehovorme už o tom. Veď vieš, že to mohlo dopadnúť aj horšie...“

Čo by tak mohol spraviť? Ležali spolu v posteli, mladí a zaľúbení, no plne oblečení – možno by nemal... Och, kašľať na to. Aj tak s ňou chodí až príliš dlho na to, aby sa u nej rozhodol prespať až teraz. Nahol sa nad ňu a spravil to najlepšie, čo vedel – pobozkal ju...

Ďalej to už bolo na nej, ďakujem pekne.

Minettin jarný špeciál: Proustov dotazník pre existencialistov

V prvom rade by som sa chcela ospravedlniť za zdržanie, čo samôjho Jarného špeciálu týka, a tiež za príšerné lamerstvo, pokiaľ ide o výber témy. Ak už nič iné, tak mám - ako nespočetne veľa blogeriek v mojom veku, samozrejme - na to veľmi dobrý dôvod. A to presne tento: (https://www.youtube.com/watch?v=YDxwnoqwrcE). Presne tak, milí čitatelia, vaša prispievateľka musela v poslednom čase počúvať Leninovo rozpisujúce sa pero a na nejaké článočky veľmi čas nemala. A ani na výber témy, keď už ide o to - napokon, deadline je už 21.júna, aj keď by som to rada mala skôr... Ja viem, ja viem, vtedy sa začína len astronomické leto, my, čo žijeme pod oblohou a nie nad ňou sa o také veci čerta staráme, a vôbec, je teplo jak sviňa, lokálne predajne zmrzliny už otvárajú a máj je v ťahu, takže čo iné by mohlo byť ako leto?! A ja aj napriek tomu budem trochu podvádzať. Teda vlastne dosť. Because I can, that's why...

Takže, aká je téma? Nuž, celkom jednoduchá. Malý test mojich spisovateľských zručností... Pretože dobrý spisovateľ by mal čo...? Poznať svoje postavy! A keďže väčšina tých mojich sú protagonisti vyše desaťstranových poviedok, výsledný charakter by čisto teoreticky vyšiel aj na nejaký ten... Dotazníček.


Disclaimer: Proustov dotazník je forma rýchleho, formalizovaného interview s predpísanými otázkami. A to presne týmito (všimnite si, aké sú všeobecné - odpovede zas až tak nie). Marcel Proust (ak viete, kto to je) ho nevymyslel, ale bol jedným z najznamejších respondentov. V tomto článku budú odpovedať vymyslené postavy viac-menej vymyslené veci. Ako sa hovorí na začiatku niektorých filmov, postavy a udalosti v tomto diele sú fiktívne a ich podobnosť s tými skutočnými je čisto náhodná (Nie, Statočné srdce a Gladiátor takýto disclaimer nemali. Teda nie že by ho neboli potrebovali.)

Otázky
1. Čo si myslíš, že sa ti v živote naozaj podarilo?
2. Čoho sa najviac bojíš?
3. Kedy a kde si najšťastnejší/ia?
4. Ktorú svoju vlastnosť neznášaš?
5. Ktorú vlastnosť najviac neznášaš na druhých?
6. Ktorá vlastnosť sa podľa teba preceňuje?
7. Keby si na sebe mohol/mohla zmeniť jednu vec, aká by to bola?
8. Keby si mohla zmeniť jednu vec na svojej rodine, aká by to bola?
9. Ktorú z vecí vo svojom vlastníctve si najviac ceníš?
10. Ktorú žijúcu osobnosť obdivuješ?
11. Aké je tvoje najobľúbenejšie jedlo?
12. Pri akých príležitostiach najčastejšie klameš?
13. Aká je tvoja najobľúbenejšia cesta?

Respodent č.1: Timur Orçin (28), Istanbul

V skratke: inteligentný a citlivý polyhistor

http://minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/04/bicykel.html

http://minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/08/timurov-tiger-12.html

http://minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/08/timurov-tiger-22.html

1. Uživiť sa ako umelec. Teda, na vlastné auto ešte stále nemám, ale... A obálka, ktorú som namaľoval pre jedno vydanie Učiteľa lásky Robin Shoneovej, tiež nebola na zahodenie.

2. Toho, čo všetci. Že stratím robotu, že ma opustí frajerka, že sa niečo stane mojej mame alebo sestre a tak podobne. A samozrejme že sa nášho prezidenta nezbavíme do mojej smrti. Chcem vidieť R.T.Erdogana v slzách opúšťať ten svoj predražený prezidentský palác a odnášať si kufre pred kamerami do lochu, teda než umriem.

3. Doma v Manavgat, takže v poslednom čase vôbec nikdy. To už je údel nás umelcov - vždy si musíme nájsť niečo, čo nám na tomto svete vadí, hoci len trošičku, inak by sme stratili svoju podstatu a prirodzene aj inšpiráciu, lebo všetko dobré sa rodí zo zlého alebo je ním aspoň sprevádzané. A keď už sme pri tom, existuje viac druhov šťastia - pokojné, ale nevýrazné, ako aj kratkodobá intenzívna eufória, a obe sú vyvolávané v odlišných situáciách rozdielnymi podnetmi...

4. Sklon sa vo všetkom pitvať. Na druhej strane, nemať túto vlastnosť, opäť by som to nebol ja, a v konečnom dôsledku by som nemal ani vzťah s Burcu (a Allah vie, že je to tá najlepšia vec, aká sa mi kedy stala). Ale zase, keď sa nad tým zamyslíme...

(desať minút filozofických kecov, ktoré by neustálym prepínaním okien prehliadača zhýčkanú pozornosť našich čitateľov úplne zdevastovali)

5. Povrchnosť. (Táto bola znepokojivo krátka.)

6. Cynizmus - teda, ehm, realizmus. Samozrejme, že svet ide do čerta. To sa deje už odkedy bol stvorený. Človek začína umierať, keď sa narodí, a trepať, odkedy vie rozprávať. Prirodzene, že staré dobré časy neexistujú - veď naše sú tie najlepšie, nemám pravdu? Tomu sa hovorí progresívne myslenie, vážení. Ja viem, že bojovníkov proti pozitívnemu mysleniu v dnešnom svete nie je veľa, ale aj to je príliš.

7. Svoju pýchu. Pretože na rozdiel od už spomenutého sklonu o všetkom príliš tuho rozmýšľať by som bez nej aj vedel žiť. Na druhej strane, možno sa mýlim - čo ak je táto namyslenosť integrálnou súčasťou mojej osobnosti, alebo dokonca - pre lásku Allahovu! - má aj nejaké opodstatnenie? Nie je to veľmi príjemná myšlienka, napokon, mohla by spôsobiť rozklad môjho charakteru a zabrániť ďalšiemu sebadokonaľovaniu, a kto by chcel zaspať na vavrínoch, že...? No dobre, dobre, už s tým prestanem!

8. Niečo, čo by im prospelo a čo by aj sami chceli. Ja neviem, čo to je, to musia vedieť sami...

9. Čokoľvek, čo sa mi spája s Burcu. A áno, čítal som v nedávnej dobe Múzeum nevinnosti... Ale hádam mi z neho nehrabne!

10. Yildiz Ipekoglu

11. Čokoľvek s višňami, od zákuskov cez džemy až po ovocný šalát

12. Keď sa potrebujem vyvliecť z nejakého problému... Nie som na to hrdý, ale niekedy to proste robím.

13. Diaľnicou z Manavgat do Istanbulu alebo Ankary. Lebo ma na jej konci zväčša čaká buď rodina, alebo sex.

Respondent č.2: Constantin Thorton (19), Bristol

V skratke: trickster s dobrým srdcom

http://minetteskvareninova.blogspot.sk/2016/04/miss-jackson.html

http://minetteskvareninova.blogspot.sk/2016/05/miss-jackson-24.html

http://minetteskvareninova.blogspot.sk/2016/05/miss-jackson-34.html

http://minetteskvareninova.blogspot.sk/2016/05/miss-jackson-44.html

1. Nezblázniť sa. To je úspech, v dnešnej dobe...

2. Dňa, kedy ma otec zderie z kože. Lebo raz sa to stane a ja neviem kedy ani prečo.

3. Tak ako všetci chlapci v mojom veku - pri coituse. Ale toho sa asi tak skoro nedočkám. To je cena za vyrovnaný citový život, vážení.

4. Bé. Pre tých, čo o otázke nemáte ani páru, odpoveď je vždy bé. Tak nás to učili naši milí, múdri starší spolužiaci.

5. Pokrytectvo, skostnatenosť, povrchnosť, pozérstvo... Mám pokračovať?

6. Krása. Ale to sa hovorí niekomu, kto ju má, že?

7. Chcel by som vedieť držať klapačku v správny čas. Napríklad keď som súhlasil s týmto.

8. Všetko.

9. Jedným slovom nič. Viacerými slovami baraní trt, pretože väčšina môjho majetku za toľko stojí. Okrem mojej zbierky Friedricha Weissensteinera, tú si nedám!

10. Moju mamu. Lebo to dokázala prežiť tak dlho s mojim otcom. A len tak medzi nami aj Priyanku, frajerku môjho naj kamoša, lebo mala dosť guráže na to začať si s náckom. A ostať s Harrym, lebo na to tiež treba istý stupeň odhodlania.

11. Obzerance s makom. Často ich mávam na večeru. Díkes, oci! (Hetalia má pravdu, keď tvrdí, že Angličania sú príšerní kuchári. Mňa bohužiaľ nevynímajúc.)

12. V prípadoch, kedy mávajú šimpanzi bonobovia sex. Vždy a všade.

13. To je jedno, všetky aj tak vedú do Ríma. Teda nie že by sa tam jeden chcel furt dostať - viete, už to tam proste nie je, čo to bývalo...

Elisabeth Moon (25), New York

V skratke: drsná pragmatička

http://minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/03/patdesiat-odtienov-modrej.html

1. Získať titul z ekonómie. To nie je vôbec také jednoduché, ako si myslia tí arogantní matfyzáci, aby ste vedeli...

2. Strach? Také niečo nepoznám! Pardon za dramatickú hyperbolu, ale v živote som sa o nič nebála, s výnimkou niekoľkých smutných prípadov, ale tie sú už dávno neaktuálne.

3. Tak ako všetci - s rodinou. A nie, David sa do rodiny nepočíta.

4. Impulzívnosť. (predchádzajúci respodent práve dostal neutíšiteľný záchvat smiechu)

5. Detto. A Thorton nech sa láskavo prestane rehotať.

6. Dominancia a takzvané ostré lakte. Ja viem, zdá sa to dôležité, keď do biznisu ešte len vstupujete, ale verte mi, keď sa raz do toho poriadne pustíte, začnete toho mať plné zuby. Zvlášť keď existuje toľko iných, dôležitejších vlastností, ktoré potrebujete, aby ste boli úspešní, no nikto vám o tom nepovie, ako sebakázeň alebo talent na vyjednávanie...

7. Svoj šatník. Ja proste nemám dosť peňazí na to, aby som sa mohla aj mimo práce obliekať štýlovo. Pravda, mám aj povahové chyby, ale tých sa môžem zbaviť aj sama, práve teraz, nepotrebujem na to žiadne špeciálne prianie...

8. Istého veľmi konkrétneho člena, vy viete o čom hovorím, a jeho city ku mne, pretože úprimne, David, všetko si zničil!

9. Starožitnú dvojplatničku, ktorú mi darovala madre pri príležitosti ukončenia môjho štúdia. Múdrosť a praktickosť tej ženy jednoducho nedokážem prestať obdivovať.

10. Žiadna z osobností, ktoré obdivujem, už nežije. Starý Milton Friedman už je nanešťastie tiež na pravde Božej.

11. Balkánsky syr. Out of random.

12. Hlavne keď sa neopovažujem klientom oznámiť nejakú zlú správu, pretože inak som známa svojou niekedy až príliš veľkou úprimnosťou... Ale keď ide o prachy, tak to je iný príbeh!

13. Nerada cestujem; najradšej by som ostala celý čas na jednom mieste, no moja profesia mi to bohužiaľ neumožňuje!

Lucia "Štoplík" Némethová (11), Rozhanovce

V skratke: zmätená predpubetiačka

http://minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/05/vobec-nie-prilis-mlada.html

1. Eh... Eh... Neviem. Zatiaľ som vo svojom živote zaznamenala len samé neúspechy, napríklad v predpovedaní budúcnosti

2. Že prepadnem v škole. Smejte sa, ale ono je to tá najhoršia vec, aká by sa mi mohla stať, samozrejme s výnimkou úmrtia príbuzných a tak.

3. Ach, tak takých miest je kopec, je ťažké vybrať len jedno... Ale hej, ten tretí stupeň prídavného mena som zaznamenala, ale to mi výber moc neuľahčuje!

4. Predvídavosť. V úvodzovkách, samozrejme!

5. Sklony podceňovať druhých, najmä deti pod pätnásť rokov.

6. Nemáte nejakú ľahšiu otázku? Nad týmto som sa ešte nestihla poriadne zamyslieť...

7. Farba pleti. Mám taký čudný dojem, že by mi to pomohlo v budúcej kariére. A Thorton vzadu nech je prosím konečne ticho, byť tmavým vo veľkom meste v Anglicku je predsa len iné ako na slovenskej dedine! Stavím sa, že ani nevie, kde Slovensko je, Anglán jeden akýsi...

8. No, moja família je fajn, až na rodokmeň z otcovej strany, ale ten sa dá ignorovať.

9. Ťažko povedať, ale mám dojem, že nič obzvlášť nevlastním... Počkať, nie, ten pekný denníček, čo som dostala minulé Vianoce. Ten mám veľmi rada. A nášho kocúra, ale to nie je tak celkom vec.

10. Moju babču. Lebo je najlepšia. A mamu, ale nehovorte jej to, lebo si ešte bude myslieť, že ju chcem napodobňovať vo všetkom a tak. Ale na nej obdivujem len jednu vec, a síce že nenechala prostredie, v ktorom vyrastala, aby z nej spravilo darmožráča, a nepočúvala ľudí, čo jej vraveli, že by niečo nemala robiť len preto, že sa narodila do nejakého etnika.

11. Hranolky s tatárkou. Ale môže byť aj majonéza.

12. Skoro furt. V škole, mame, občas aj babči... Proste vždy, keď sa nechcem dostať do problémov. Ale nehovorte im to, dobre?

13. Cestu von z Várovca, ktorú moja matka podnikla pred rokmi s takou veľkou slávou!

Zase jedna Popoluška (2/3)

A tak začal randiť s Toničkou Makovcovou.

Napriek všetkej zaľúbenosti, ktorú v ten deň cítil, nemohol odolať ponuke stálej známosti od ženy, v ktorej správne tušil taký výnimočný intelekt – a tak sa s ňou jednoducho schádzal, hoci ho po večeroch mátali spomienky na celkom inú ženu. V domnienke, že ide len o povrchnú sexuálnu príťažlivosť, to nechal tak a miesto toho sa snažil dostať do postele Toničku. Ich vzťah sa rozvíjal celkom dobre – ja viem, nemám veľa času na to rozkecávať sa o podobných záležitostiach, tak mi dovoľte ich vzťah aspoň tak nejako približne opísať...

Tonička bola skvelá žena. Mala o šesť rokov viac než Kris, čo stačilo na to, aby bola omnoho múdrejšia a vyspelejšia, no pritom stále jeho veku primeraná vzhľadom i spôsobmi. Mali podobný, vyberaný zmysel pre humor, liberálne zmýšľanie (medzi mládežou dnešných čias také populárne), hoci aj odlišné milostné skúsenosti. Na tie sa jej odvážil opýtať už na treťom rande, po tom, čo ho po prvý raz pobozkala. Večerali vtedy v istej reštaurácií a ona sama netušila, čo to do nej vošlo, keď sa to odvážila urobiť. Inak to totiž bývala veľmi opatrná dievčina.

„Nikdy som nedala chlapcovi bozk... Myslím z vlastnej iniciatívy. Zvykla som si ich držať skôr od tela.“ šepla mu do ucha, keď sa od neho odlepila.

„A to už prečo? Zase tá tvoja neistota?“

„Najskôr áno. Teraz si musíš myslieť, že som upätá...“

„To možno si, ale mne to absolútne nevadí.“ povedal ticho a chytil ju za šiju, načo jej vtisol na pery bozk, ktorý prijala s obrovskými rozpakmi. Po tom, čo ho ukončil, ju nechal sadnúť si späť na miesto a poznamenal. „Ja som sa naposledy bozkával s istou dievčinou, do ktorej som bol zaľúbený. Mal som sedemnásť a bol som debil. Odišla odo mňa, lebo som na ňu príliš tlačil, s, vieš, intímnym kontaktom.“

„Tak to pre mňa rozhodne nebude problém... Teda rozhodne taký, kvôli ktorému by som ti dala kopačky.“

„Bola si niekedy s chlapcom, veď vieš... Takýmto spôsobom? Teda, ak ti nevadí sa o takýchto veciach rozprávať, možnože je ešte príliš skoro na tvoj vkus...“

„Nie.“ povedala jednoducho. „Za také veci sa nehanbím. Bola som párkrát s, hm, jedným zo svojich bývalých priateľov, a nielen úplne klasickým spôsobom...“

„Zase tak ďaleko zachádzať nemusíme.“ usmial sa Kris rozpačito. „V každom prípade, myslím, že je skôr výhodou, že máš nejaké skúsenosti, pretože ja ani nie. No, a keď už hovoríme o skúsenostiach, bola si niekedy v Graške?“

Zasmiala sa. „Oceňujem tvoju pohotovosť. Nie, bohužiaľ nie. S rodinou sme chodili na prázdniny k moru, a aj to len zriedka.“

„Páčilo sa ti tam?“

Povzdychla si. „A ako! Ale nie sme zas až takí bohatí, a otec nikdy necestoval rád, takže sme väčšinou ostali doma.“

„Nemala si ani žiadnu babičku, ku ktorej by si mohla chodiť?“

„Nuž, keď som bola veľmi malá, tak áno, no zomrela krátko po mojich ôsmych narodeninách.“

„To muselo byť ťažké pre také malé dieťa...“

„Och, to vieš, že áno... Ale za svoj život som zažila aj horšie straty.“

„Ozaj?“

„Hovorím o svojom bratovi, takže hádam pochopíš, že sa o tom nechcem veľmi rozkecať...“ Naraz vyzerala veľmi smutne. Kris sa ju preto rozhodol potešiť.

„Tiež sa mi stalo niečo podobné, takže viem, ako sa cítiš.“ povedal, chytiac ju za ruku. „A, prirodzene, nemali by sme sa v takýchto chvíľach rozprávať o takých smutných veciach. Nakoniec, aj tá matematika je prijateľnejšia...“

„No, hádam áno...“

„Čo mi pripomína istý vtip. Cestujú biológ, fyzik a matematik vlakom a z okna kupé uvidia čiernu kravu. Biológ si poznačí do denníka: zistil som, že kravy v Slanici bývajú čierne. Fyzik zaznamená: zistil som, že v Slanici žije aspoň jedna čierna krava. A medzitým matematik opíše ten istý jav nasledovne: zistil som, že v Slanici minimálne jedna krava čierna aspoň z jednej strany.“

Ticho zaprskala a nežne sa naňho usmiala. „Ty teda vieš ako dievčaťu zlepšiť náladu! Ale ono to nie je zase pravda, že by matematici...“

„Prečo? Veď ten výrok celkom presne popisuje odpor klasickej matematiky voči induktívnemu uvažovaniu! Mimochodom, mne zase pripadajú vtipné nóbl slová, ktorými som to opísal, keď v skutočnosti som tým myslel len toľko, že matematici odmietajú niečo uznať za absolútnu pravdu len preto, že to tak bolo v niekoľkých prípadoch.“

„Ale musíš uznať, že tie nóbl slová, teda vlastne odborné termíny, tvoju reč trochu skrátili.“

„To zase áno. A v neposlednom rade to znie omnoho lepšie pred ľuďmi, čo sa v tom nevyznajú. To je potom celkom jednoduché vyzerať pred dievčaťom bovieako múdro.“

„Ale vo svojej podstate je to podvod.“

„Možno trochu. Ale rozhodne nie ten typ, ktorý by sa človeku dal vyčítať.“

Pri ich stole sa pristavila akási slečna zahalená závojom.

„Prepáčte... Kristián Ancúg, korunný princ?“

„Áno... Zuza?!“ Zuzana Konáriková, dajsamisvete! Akí čerti ju tam priviedli?!

„Hej, som to ja, no aj keby to bol duch svätý, chcel by sa s tebou porozprávať o tom istom!“

„Takže to nemá nič spoločné s tým, že nás Drahuška, hm, chce dať dokopy...“

„Och, prestaň, zase nie som taká hlúpa, aby som nerešpektovala, že zjavne máš priateľku! Ide o to druhé dievča, s ktorým si vtedy tancoval.“

„Vtedy? Myslíš na plese u Blažkovej?“

„Áno, presne v ten večer. Chcela som sa ťa len spýtať, či si ju odvtedy náhodou nevidel?“

„Nie, prečo?“

„Och, tak to je dobré. Myslím pre teba, nie pre mňa. Tak sa maj!“

„Počkaj, počkaj! Čo to malo akože znamenať?! Čo s tým dievčaťom máš?!“

„Nič, nič. Drž sa Toničky. A tým myslím naozaj pevne. Vo svojom obore síce nie je najlepšia, keď si nič nevšimla, ale aspoň niečo...“ A odišla.

Kris sa na svoju novú frajerku zmätene pozrel. „Tvojom obore?! Čo má Zuza Konáriková s matematikou?!“

„To netuším, ale mám podozrenie, že hovorila o mojom koníčku. Také veci by som možno nemala prezrádzať tak skoro, ale, ehm...“ Naklonila sa k nemu. „Som čarodejnica, a minulý rok som si urobila základný kurz démonológie.“

„Och, skutočne? Tak to je zaujímavé...“ Zrazu sa zháčil. „Ty chceš povedať, že na mňa možno niekto poslal...“

„To neviem. Podľa mňa sa to dievča tvári príliš tajomne na to, aby šlo o to. Vieš, ak by to bolo niečo vážne, najskôr by nám to povedala priamo, nemyslíš?“

„Možno si sama nie je istá...“

„No aj tak, podozrenie z vyhľadania pomoci démonov... Nuž, o takých veciach by nikto len tak nemlčal a nezahmlieval!“

„Máš pravdu, pokiaľ je mi známe, Zuza nie je ten typ. Hoci, keď už sme pri tom, ani ten závoj pri nej nie je tak celkom obvyklý...“ Naklonil sa k nej. „Myslím, že sa tu deje niečo také strašné, že sa bojí aj ona sama.“

Zdesená Antónia sa prežehnala. „Bože, také veci radšej ani nespomínajme...“

O démonoch v tomto svete by som vám mal asi povedať niečo viac. V prvom rade, nie všetci sú podriadení Peklu – napokon, sú to padlí anjeli, a teda si pamätajú, aké je to byť dobrým, takže sa každú chvíľu môžu obrátiť a začať ľuďom pomáhať. Na náš svet sa ale nemôžu dostať, kým ich nepošle diabol (čo sa stáva tak zriedka, že niektorí našinci majú o existencií Satana ako samostatnej entity vážne pochybnosti) alebo ich neprivolá čarodejnica. Keďže tieto sú obyčajnými ľuďmi tak ako vy alebo ja, môžu si privolať pomoc démonov v tak dobrej, ako aj zlej veci – a démoni, majúc slobodnú vôľu, sa im dokonca môžu rozhodnúť nepomôcť. V takom prípade ich zväčša čarodejnica pošle kade ľahšie šmahom ruky. Mimochodom, samotný Boh je tak trochu záhadou. Všeobecne sa považuje za záštitu morálky a dobra, no problém zla stále existuje a démoni nám o ňom veľa neprezradia, pretože nesmú. Inými slovami, vieme, že On je niekde tam, ale čo tam robí a čo je vlastne zač, o tom nemáme ani poňatia. V každom prípade, Jeho nie je možné kontaktovať, hoci jeho poslov – anjelov – a poslov jeho protivníka – démonov – áno. Angelológia a démonológia sú považované za zvláštne, pochybné vedy, asi ako sociológia alebo subatomárna fyzika...

„Démonológia sa mi nezdá ako vhodný koníček pre takú vznešenú mladú dámu.“ nadhodil Kris. Čosi ho nútilo otočiť hlavu dozadu, čo aj urobil, len aby zbadal dievča z plesu.

„Ja viem... Načo sa pozeráš? Nie, nie tým smerom!“ zvolala ostro. „Otoč sa, rýchlo!“

Ale on od nej nemohol odtrhnúť zrak. Tie dlhé zlaté vlasy... Jasné modré oči... Krehká postava... Dievča ako ona ešte nikdy v živote nevidel – teda aspoň tak sa mu to zdalo. Bol ako zhypnotizovaný – jednoducho musel vstať a prezrieť si ju zblízka!

Sedela tam v skromných sivých šatách, aké nosievajú guvernantky a učiteľky, a čítala akúsi tenkú knižočku. Aj napriek neveľmi výraznému oblečeniu a vlasom zopnutým v jednoduchom uzle jej krásu nebolo možné prehliadnuť, a keď si to človek uvedomil, musel ňou byť ešte viac fascinovaný. Všetko na nej bolo úchvatné – jemné biele ruky, kontrastujúce s bordovým obrusom na stole a šedou väzbou knihy, drobný, sladký nosík, veľké, romantické, oduševnené oči, farba jej vlasov pripomínajúca nedopečené cesto... Nežná krivka brady smerovala až k malým ušiam a rámovala tú najnevinnejšiu tvár, akú môže mať žena nad osemnásť. Jej pery boli ako jahody – lákali mužov okolo ochutnať, no nie zmyselne, ale ostýchavo, detsky, svoju neodolateľnú príťažlivosť si ani neuvedomujúc. Toto nebola zvodkyňa, v nijakom prípade nie žena túžiaca po rozkoši, ona zjavne chcela len lásku, jemný dotyk namiesto intímneho dráždenia, a pri bozkávaní celkom iste nepoužívala jazyk. Tonička oproti nej zrazu vyzerala ako diablica, rozkošnica, bytosť poškvrnená hriechom. A vtedy si Kris uvedomil, že skutočným démonom je tu ona. Napokon, nebol len pohľad na ňu až príliš výrečný? Jej dlhé husté vlasy – boli čierne, oči pripomínali mačku a pleť Cigánku, súmerná tvár bola všetko, len nie nežná, a ešte aj jej oblečenie poukazovalo na obyčajnú pobehlicu. Napokon, kto si oblečie na rande červené šaty, a ešte k tomu s takým veľkým výstrihom? (Každá, to vám poviem rovno.) Nos mala neforemný, tvár akúsi pretiahnutú a na ústach príliš veľa rúžu. Ako mu mohlo vôbec napadnúť prejaviť záujem o tú vranu, keď ho pozývala do tanca tá krásna, nevinná labuť? Ignoroval Toničkine zúfalé výkriky a namieril si to priamo k nej.

Len čo si ho všimla, placho sa usmiala. „Výsosť, tak vy ste tu?“

„Odkiaľ viete, kto som?“

„Pýtala som sa na vás pani Blažkovej. Očaril ste ma jediným svojim pohľadom, pane...“

Na Krisa to hlboko zapôsobilo. „Naozaj? A viete, že aj vy na mňa?“

„A preto ste sa začal schádzať s komtesou z Osrblia?“

Náš princa sa zahanbil. Prirodzene, bol zvedený zo správnej cesty, pobláznený povrchnou zmyselnosťou. Toto bola jeho pravá láska, skutočná milá. „Bol som hlupák. Vôbec som si neuvedomil, ako veľmi vás milujem.“

Zhíkla a nežne, akoby mimovoľne zdvihla jemnú rúčku k ústam. „Bože, to hádam nie!“

„Ale áno... Odkedy som vás prvý krát uvidel, nedokážem myslieť na žiadnu inú ženu!“

Ani na Toničku Makovcovú, ktorá, počujúc ten rozhovor, vstala odišla – no prekvapivo nie zarmútene ani nahnevane, iba podráždene, ako človek, ktorého zastihlo zlé počasie. Kris si to všimol, no uvažovať o tom začal, až keď od tej druhej slečny odišiel.

„Nepoznám ani vaše meno, no cítim sa, akoby sme sa poznali už roky...“

Chvatne vstala a podala mu ruku. „Sáva Javorníková, Veličenstvo!“ zvolala vzrušene.

„Nevolaj ma tak, drahá moja – veď keď už sme si takí blízki, nášmu vzťahu by viac zodpovedalo, ak by si ma volala menom.“

„Kristián.“ vydýchla oduševnene. „Aké nádherné meno...“

„Aj to vaše je prekrásne, presne ako vy...“

Našťastie ich vtedy zbadala v reštaurácií sa ešte stále zdržiavajúca Zuza Konáriková a rýchlo pribehla situáciu zachrániť.

„Tvoja mama ma poslala, údajne sa s tebou chce o niečom porozprávať.“

„A o čom?“

„Neviem, vraj je to vážne... Drahuške sa stala nejaká nehoda...“

Samozrejme, bola to blbosť, a keď to Kris zistil, na Zuzu sa poriadne nahneval. Dovtedy však už bol od Sávy ďaleko, a to bolo presne to, čo chcela ona docieliť. V tej chvíli sa definitívne vzdala nádeje na to, že jej láska bude niekedy opätovaná, a aj napriek všetkej bolesti sa rozhodla pohnúť „o dom ďalej“...

Zuza milovala Krisa už od chvíle, kedy s ním prvý raz tancovala na plese u jeho najstaršej sestry. Ona a Drahuška boli z jedného cesta – veselé, bezstarostné, trochu prelietavé a závislé na nákupoch. K ich povahe, prirodzene, patrilo aj obzeranie sa po pekných chlapcoch, a Kris k nim rozhodne patril, so svojimi hustými hnedými vlasmi a veľkými očami, pripomínajúcimi portrét od Caravaggia. Nebol veľmi vysoký, no mal peknú postavu, ktorú si vyformoval akosi mimochodom prostredníctvom svojej veľkej vášne – tenisu. Zuze sa spočiatku len páčil a trochu s ním flirtovala na niekoľkých rodinných výletoch, na ktoré ju Drahuška pozvala, no po asi ročnej letmej známosti šli s partiou do Grašky, kde sa stratili v lese a dostali sa odtiaľ len vďaka Krisovmu zdravému úsudku a orientačnému zmyslu. Odvtedy ho nikdy neprestala obdivovať a snívať o ňom, no za celé mesiace nenabrala odvahu priznať sa mu, že sa doňho zaľúbila. Prirodzene, tušila, že vie o jej záujme, no tiež predpokladala (správne), že ho nepovažuje za prejav skutočného citu. Ale než sa tu začnete sťažovať na to, že sa venujem malicherným citovým problémom mládeže, ktorá už síce môže mať rozum, ale tiež nemusí – pozhovejte trochu! Práve sa dostávame k jadru príbehu...

----------------------------------------------------

„Nie, vážne, cítila som tam démona! Smrdel ako spálené mäso! Zrejme jeden z tých najhorších!“ šepkala Drahuške, kým stáli pod strechou pred nejakým butikom. Pršalo, silno a husto, čo spolu s pokročilou nočnou hodinou spôsobovalo, že jedna druhej nevideli do tváre a prirodzene sa strašne báli. V uliciach sa v takýchto chvíľach pohybujú všelijaké indivíduá... Bolo ale ťažké prejsť cez celé mesto pešo nejako rýchlo, a omnibusy už takto neskoro nejazdili. Najhoršie na tom bezpochyby bolo, že so sebou mali mnoho peňazí, kým svoj revolver, ktorý si zvyčajne na takéto akcie brávala, nechala Drahuška doma. To znamenalo, že zákony schválnosti mali ideálnu príležitosť zapracovať – alebo nejaká kliatba...

„A nikto iný si ho nevšimol?“

„Veď som ti to predsa vysvetľovala. Bežní ľudia nedokážu prítomnosť démona v ľudskej podobe zaznamenať, iba čarodejnice, a pokiaľ o tom neboli poučené, nedokážu si varovné signály správne vyložiť!“

„Ako by ale mohla byť Sáva démon? Ja viem, jej objavenie sa pred troma týždňami bolo trochu záhadné, no mne sa zdá úplne normálna...“

„Démon sa predsa nemôže prezradiť, Drahuška! Hlavne tí starší a silnejší sú veľmi dobrí herci.“

„Kto ho asi tak poslal? Tonička?“

„Nemyslím. Prečo by to robila?“

„No, keď si to tak vezmeš, my o jej úmysloch s Krisom nič nevieme, nemám pravdu? A nezdala sa ani taká znepokojená, že ju opustil kvôli inej žene...“

„To vážne?! Tak to by sme si ju mali vážne pre...“

Zuza len tak náhodou posunula nohu trochu do strany a narazila ňou do akéhosi predmetu. Tá vec, ktorá tam mimochodom nepochybne nebola ešte v čase, keď sa v tmavej, osamelej noci postavili pod strechu, mala zjavne ostrý hrot, na ktorý by sa Zuzina noha určite napichla, ak by nohou mykla o čosi energickejšie. Oba dievčatá sa zmätene pozreli, čo to je, a uvideli obnažené ľudské rebro, a vlastne aj zvyšok hrudného koša. Obe dievčatá sa pomaly, vydesene pozreli jedna na druhú, keď vtom uvideli, ako na hrudnom koši náhle vyrástol stavec... A potom ďalší...

Nečakali, čo príšerné sa stane v nasledujúcej minúte a z miesta činu rýchlo ušli.

------------------------------------------

Sáva pôvodne nechcela ísť za Drahuškou ani za Zuzou, no keď už tie dve sedeli premočené do nitky v jej kuchyni, prečo im o tom nepovedať? Napokon, zdalo sa, že vzhľadom na to, čo obe videli, by to mohlo situácií len pomôcť.

Sávin bytík bol malý a chudobný, no za daných okolností musel stačiť. Zuza síce panikárila, že jej ako cudzinke nemôžu veriť, ale Drahuška jej pripomenula, že do paláca je ďaleko a niekde prespať musia. Nájsť hotel o takomto čase a ešte k tomu v takom príšernom počasí bolo takmer nemožné. Ako sa ukázalo, Sáva pracovala ako chyžná u istej staršej markízy. Predstavila sa im ako „Krisova kamarátka“ (čo podľa nej zjavne malo stačiť na to, aby jej začali dôverovať, no im to ani nenapadlo). Zuza ju videla tancovať s ním, a okrem toho kamarátov svojho brata zvyčajne nepoznala, a tak to nespochybňovala. Podľa nej ju nikto na dvore nepoznal, no keďže bola zjavne nemajetná, ani to nebolo prekvapujúce. Priateľka zároveň upozornila princeznú na jemnú, nezreteľnú vôňu údeniny, ktorá je charakteristická pre jeden typ démonov, no ako Drahuška správne poznamenala, tá sa kľudne mohla šíriť aj zo špajze. Pritom ignorovala fakt, že podľa spomenutých kritérií by ju ona ako nečarodejnica cítiť mala...
Ich hostiteľka im priniesla čaj a niečo na zahryznutie. Zuza sa na obe veci zadívala s krajnou nedôverou a v duchu si zaumienila, že sa ničoho nedotkne. Trochu ju zmiatlo, čo im Sáva povedala. „Mala som zlý sen.“

Drahuška zdvihla obočie. „Ehm... Veľa ľudí má zlé sny. Dosť často.“
„Dobre, to bol trochu hlúpy úvod... Fakt je, že som mala nočnú moru o vašom bratovi dva dni predtým, než som ho stretla.“

„A?“
„A to je všetko. Snívalo sa mi o celkom neznámej osobe. Nie je to dostatočný dôvod veriť tomu, že by to mohla byť pravda? Viete, ono sa ten sen začína plniť... Videla som v ňom príšeru, ktorá sa skladala z tuku a svalov, bola dlhá a štíhla, a... A tá príšera bola sama nejakým miestom... V jej vnútri bola nejaká dedina, chápete. No nielenže to bolo niekde, ono to bolo aj niečo, ba dokonca niekto. Tá beštia totiž rozmýšľala, dokonca mala osobnosť!“

„Démon?“

„Nie! Niečo horšie! Démoni sa toho vlastne desili... Všetko sa to začalo plesom. Kristián tam tancoval s nejakou ženou v čiernom, s ktorou som ho uvidela u starej Blažkovej. Potom som ho videla ísť k nej domov – a tam ho to dostalo! Nepamätám si všetko presne, no niektoré obrazy naopak z pamäti vymazať nedokážem. To, ako pevne držal to dievča v náručí. Dve mŕtvoly, muža a ženu. Len mi nehovorte, že to je normálne!“
„Pri nočných morách áno...“ zaváhala Zuza. „Pozri, prorocké sny sa u bežných ľudí proste nevyskytujú. Jednoducho nie. Podobne veci bývajú u nečarodejníc dôsledkom zhody náhod, zlej pamäte alebo podobných príčin, ktoré by civilisti označili za „prirodzené“. Nie je dôvod sa obávať.“

„A hrudník?“

„Čože?!“

„Celú katastrofu ohlasoval náhodný výskyt ľudských kostí po celom meste, a jednou z nich bol aj hrudný kôš, ktorý sa, a to si pamätám celkom presne, ležal pod strieškou pred nejakým butikom. Nespomínam si na presné detaily, no viem, že časti kostry sa dali nájsť všade, a vyrastali z nich časti toho monštra... Pozrite sa, bolo toho veľa a ja si už nespomínam na všetko. Bezpečne však viem jedno: celé sa to krútilo okolo Toničky Makovcovej. Už je mi jasné, že je to démon. Musíte ju zastaviť...“

Zuza spozornela. „Ty... Si čarodejnica?“

„Áno, som, ale dosť slabá a necvičená.“ zaklamala Sáva.

„A... Cítila si, myslím tam na tom plese, nejaký zvláštny pach?“

„Áno, áno, celkom zreteľný smrad spáleniny!“

„Bože dobrý!“ zhíkla Zuza. „Tak predsa... Čo s tým ale urobíme? Zabijeme údajnú komtesu z Osrblia.“

„Najskôr asi budeme musieť.“ povzdychla si Sáva. Vytiahla si z vlasov hrebeň z gutaperče a rozpustila si dlhé zlaté vlasy, ktoré naraz vyzerali biele, a jemné ako podhubie...

-------------------------------

Tonička Makovcová sa prehrabovala vo svojej batožine. Mama jej kázala vrátiť sa domov, pretože jedna z jej tiet bola vážne chorá a chcela ju vidieť. Už sa tešila, ako si prečistí hlavu, oddýchne si od ruchu veľkomesta a bude mať dosť času popremýšľať o tej veci s Krisom. Prirodzene, nemohla ho viniť za to, čo sa stalo – veď ten pach spáleniny ako správna čarodejnica cítila – no na druhej strane, ako sa ukázalo, zjavne má ten chlapec mocných nepriateľov – a s niečím takým sa Tonička zapliesť v nijakom prípade nechcela.

Noc bola tichá a daždivá, no z jej vykúrenej izby v sestrinom dome, kde trávila zimu, nie obzvlášť nepríjemná. Miesto, kde sa Tonička nachádzala, v nej vyvolávalo pohodu a pocit domova. Sestra sedela dole na poschodí aj s manželom – počula jej hru na klavíri. Hudba bola jej veľkou vášňou, ktorú Tonička nikdy nevedela oceniť. Sama nebola vôbec muzikálna a podľa sestry, ktorá by o tom mala niečo vedieť, bol jej hudobný vkus mizerný. Tie dve sa už zmierili s tým, že sú úplne inak založené, hoci niekedy sa aj sama Antónia čudovala, prečo má práve túto vlastnosť, keď matematici sa v hudbe zvyčajne vyznajú. Nakoniec dospela k názoru, že poznať to a a mať k tomu citový vzťah sú dve rozdielne veci, a ona si muziku proste nedokáže obľúbiť. V každom prípade chcem len zdôrazniť, aký pohodový ten večer pre ňu bol, keď sa načiahla pod posteľ po jeden zo svojich korzetov (nebola práve známa svojou poriadkumilovnosťou) a...

...a naraz sa jednoducho z nutnosti musela sama seba spýtať, čo by to tam mohlo byť? Vec, po ktorej siahla, bola veľká asi ako jej dlaň, tvrdá, a v strede mala dieru. Ten nepravidelný tvar jej niečo pripomínal, no nevedela čo. Rýchlo tú vec vytiahla a začudovala sa, hoci priamo nezdesila, pretože šlo len o obyčajnú obnaženú kosť, ľudský stavec. Mohla sa tam dostať rôznymi nemysterióznymi spôsobmi, napokon, sestra mala ešte prednedávnom psa, teda predtým, než jej zdrhol. Tonička položila kosť na posteľ a začala sa znova venovať baleniu. O pár minút neskôr sa rýchlo pozrela k nej, a vredy uvidela, že zo stredu stavca začala vyrastať dlhá sivá šnúra živého tkaniva. Miecha...

A prvé, čo Kris počul, keď podišiel k jej dverám, bol hlasný krik. Klavír v tej chvíli už utíchol.

------------------------------------------

V dome sa svietilo, no keď zaklopal, nikto mu neprišiel otvoriť. A k tomu ešte ten strašný krik, bože! Neváhal ani chvíľu, otvoril dvere a vbehol dnu.

Prvé, čo uvidel, bola dlhá šnúra šliach na chodbe. Počkať, nie, to neboli šľachy, ale nervy...

Ružové hady prevesené cez vešiak na šaty, obtáčajúce stojan na dáždniky či len tak pohodené na zemi. Tá obludnosť neustále rástla, okrem iného aj pomedzi jeho nohy. Pomyslel si, že by asi nebol dobrý nápad zisťovať, čo to urobí pri kontakte so živým tkanivom... Jeden taký povrazec vyliezal spoza privretých dvier, zavesený na kľučke, a Kris si pomyslel, že si tá vec si ich azda sama otvorila. Najskôr chcel zdúchnuť, no ďalší výkrik ho presvedčil o tom, že by hádam bolo lepšie zostať a pomôcť Toničke. Nebojácne otvoril dvere do obývacej izby a v tej chvíli z jeho odvahy poriadne ubudlo.

Boli tam dve telá – jedno v značnom štádiu rozkladu, druhé ešte čerstvé, patriace mladej žene. Mala na sebe bežné domáce šaty a jej čierne vlasy mu trochu pripomenuli Toničku. Nepochybne jej sestra, u ktorej mu povedala, že býva... Žena mala zaklonenú hlavu a otvorené ústa, pričom nervy, pokrývajúce celú miestnosť, prechádzali cez jej vlastnú miechu. Telo v rozklade, aspoň podľa oblečenia, patrilo mužovi, a keď sa mu Kris bližšie prizrel, s hrôzou si uvedomil, že jeho nevábny vzhľad bol podľa všetkého spôsobený nie hnitím, ale natrávením...

Tomu by zodpovedal aj slabý zápach zvratkov šíriaci sa miestnosťou.

Prehltol žlč valiacu sa mu hore hrdlom, hoci aj so značným sebazaprením, a poobzeral sa po miestnosti. Vedľa mužského tela bol len tak pohodený mimoriadne dlhý nerv, o ktorý Kris zavadil nohou. Vzápätí začala zo stien presakovať akási ostro páchnuca kyselina, a vtedy náš hrdina pochopil, že sa ocitol vo vnútri obrovského, strašného organizmu, a práve mu podráždil vagus, blúdivý nerv. Bytosť prerastajúca celým domom pochopila, že sa v jej „žalúdku“ práve čosi ocitlo, a začala tráviť...

Len čo uvidel schody, rozbehol sa k nim a vyšiel až na plošinu týčiacu sa nad obývacou izbou. Zábradlie bolo nervami obtočené, a Kris, už poučený, sa ich neopovážil ani dotknúť. Zmysly i krvný obeh mu pracovali na príliš vysoké obrátky na to, aby mohli vyššie mozgové funkcie vykonávať svoju prácu na sto percent – no i tak sa snažil premýšľať, vedomý si toho, že zachovať si chladnú hlavu môže byť v takýchto okamihoch jeho jedinou záchranou. Okamžite otvoril prvé dvere, ktoré mu prišli do cesty, podráždiac tak jeden z nervov. Nato sa v zárubni objavil otvor, vydávajúc zvláštny zvuk – vŕtanie?! – a cez neho prešla veľká, tmavá žila. Kris nečakal, čo táto urobí, a vbehol do miestnosti, ktorej dvere vydali na svetlo sveta túto príšernosť. Neboli to tie, za ktorými musela jeho priateľka čeliť bohvieakým hrôzam – za týmito sa skrýval malý salónik. A brána do pekla.

Tá vec totiž mala miesto mozgu veľkú guču nervových vlákien, a z nich niečo vytŕčalo... Kris pochopil, že aby tú vec zabil, musí jej poškodiť toto čudesné ganglium. Čo je ale v strede stredu, čo skutočne rozmýšľa za túto beštiu...?

Nemal so sebou žiadnu zbraň a ísť von sa bál, a tak sa poobzeral po izbe. Zhodou okolností tam našiel ostrý železný kutáč. Vzal ho do ruky a vystrašený sa pobral ku gangliu. Z nervových vlákien naraz čosi vykuklo, svieže a ružové... Ľudská noha.

A potom ruka. Zjavne ženská.

Tvár... Mladá, krásna...

Urobil výpad kutáčom a bodol tú vec priamo medzi lebečné kosti. Teda by to aspoň lebečné kosti boli, keby to bol človek.

V takom prípade by ale samozrejme Kris nemal dôvod to zabíjať.