Dvaja mladíci sedia v aute a jeden
otvorí okienko. V tej chvíli sa na ceste objaví malý biely pes,
westík, a mladík, ktorý je za volantom, zabrzdí. Na cestu vbehne
staršia dáma, vezme psisko na ruky a odnesie ho z cesty. „Vieš,
že sme sa dohodli, že nezastavujeme.“ upozorní vodiča
spolujazdec.
„Daj sa vypchať. Tak ako vždy.“
odpovie mu vodič.
Spolujazdec neodpovedá. Je to veľmi
pôvabný mládenec, zdanlivo pripekný na existenciálne otázky.
Pravda, ako by vám potvrdil Rosseau, nič také ako byť príliš
atraktívny na filozofiu neexistuje, hoci na druhej strane nie je v
dnešnej dobe veľmi rozumné spoliehať sa výlučne na Rosseauové
slová. V konečnom dôsledku ani na slová nikoho iného.
Vodič je vlastne, čo sa fyzického
zjavu týka, presne taký istý. Akoby ich jedna mater mala, chce sa
povedať, a náš rozprávač už začína niečo tušiť.
„Gi?“
„Hm?“
„Môžem sa ťa niečo spýtať?“
„Čo zase?!“
„Keď dorazíme až úplne na juh a
pochováme Nely tak, ako chcela, nemohli by sme sa potom ešte trochu
zdržať v Apúlií?“
„Zdržiavať sa v Apúlií je
idiotský nápad. A vôbec, kto by niečo také chcel?“
„Žije tam Cara, ale to ťa asi
nezaujíma.“
„Chceš navštíviť svoju bývalú
zákonitú?! Prečo?!“
„To sa ťažko vysvetľuje. Súvisí
to s Nely...“
„Prečo, chceš, aby si zatancovala
na jej hrobe?!“
„Veď hrob nemá!“
„Veď hrob nemá!“
„Myslím metaforicky. Aby sa
potešila, že Petronilla Infascelli je mŕtva.“
Nato obaja upadnú do rozpačitého
mlčania. Ocitli sa v antipoviedke a ani o tom nevedia. Existuje
nejaká šanca vyslobodiť sa z nášho obmedzeného pohľadu? Veď
sa zrejme ani nedozvieme ich mená...
Spolujazdcovi zazvoní mobil.
Zdvihne ho. „Tu Ignatio Infascelli. Kto volá? Ach tak. No nič, to
sa stane každému. Tak dopočutia...“ Na vodičov spýtavý pohľad
odpovedá pokrčením pliec. „Omyl. Chceli volať našej mame.“
„Oni? Kto oni?“
„Nikto dôležitý. Perézovci.“
„Prečo nie? Veď sú to naši
susedia.“
„Bývalí.“
„Ale pani Perézová bývala maminou
priateľkou, teda keď ešte bývali u nás.“
„No to bolo dávno. Ja si už ani
nepamätám, koľko mali detí, ba ani ako vyzerali...“
„A spomínaš si aspoň na Dulce?“
„Nie. A je to čudné, lebo ani
netušíš, čo všetko sa medzi nami vtedy udialo.“
„Zabuchol si sa do nej, ona do teba,
chvíľu ste sa vodili po Neapole za ručičky a nakoniec ste sa, ako
väčšina zaľúbencov v takýchto rokoch, rozišli. To mi ako
nejaká osudová láska nepripadá.“
„Vari si mal ty niekedy nejaký
pevnejší vzťah? Figu borovú. Nikdy si nebol ani len zaľúbený.“
„To preto, lebo som mal v tebe
odstrašujúci príklad oddaného milenca.“
„To je blbosť. Môj milostný život
bol náhodou vždy fajn. Nie vždy ideálny, ale ani tragický.“
„Podľa teba možno, ale čisto
objektívne... Schválne, kto z nás je už dva roky sám?“
„Pred rokom som sa ešte len
spamätával z rozvodu a toho roku mám veľa práce, tak prosím ťa
sklapni. A vôbec, ty sám...“
„...ja som známy bohatým ľúbostným
životom, takže...“
„Bohatým?!“ Ignatiov
výraz vyžaruje čistú fascináciu absurdnosťou jeho slov.
„Definuj „bohatý“. A aj „milostný“. Ty proste z času na
čas pretiahneš nejakú slečinku, nadránom od nej odídeš a už
nikdy sa neuvidíte. Na tom nie je nič obdivuhodné. Žiješ malý,
mizerný a prázdny život, tak je to.“
„Moja kariéra je
ale v poriadku.“
„Veď práve, že
v poriadku – a nič viac! Robíš v nudnej korporácií prácu,
ktorú si nikdy ani nechcel. Konzultant, božemôj! Keby ťa to v
kancli aspoň bavilo!“
„A ty?! Čo robíš
ty?! Tvoj šéf je hajzel, poriadne ťa neplatí, neustále šikanuje,
a ty aj napriek tomu zostávaš u neho, pretože... Ja neviem. Asi
kvôli nádeji. A okrem toho je tvoja pozícia dosť podradná. Veď
kto na tomto svete, dofrasa, by chcel byť kafevárošom?!“
„Drž už konečne
klapačku. Je to „osobný asistent“ a veľa ľudí v mojom veku
by chcelo byť na takom mieste. Je to veľká korporácia, aby si
vedel...“ Z jeho výrazu ale bolo badať, že so svojim životom aj
tak nie je spokojný.
„No hej, ideálny
džob – pre slečinku zo Sexu v meste! Vieš čo? Zhodnime sa na
tom, že obaja na tom nie sme v živote ktovieako. Ty máš
dvadsaťpäť a za sebou manželstvo, ktoré nikdy ani nemalo byť
uzavreté. Ja dvadsaťosem a ešte stále som si nenašiel lásku –
teda nie že by to bola nejaká smola, to zase nie... Ale zato
neznášam svoju prácu, chápeš? Obaja sme lúzri, a okrem svojich
malým mizerných bytov máme len jednu, jedinú idiotskú hodnotnú
vec: nádej. A tá človeka bohvieako neuspokojí.“
„Hovor za seba. A
zabudol si na urnu.“ Ignatio sa pozrie dozadu, kde leží
mahagónová skrinka, dosť veľká na to, aby sa v nej dal
uskladniť, napríklad, popol po kremácií...
„No, to hej.“
Gi zrazu vyzerá melancholicky, až depresívne. „Je hrozné
myslieť na to, že sú to len štyri dni, a my sa už nad tým, čo
má teoreticky najbližšie k jej hrobu, hádame.“
„Ja neviem. A
možno je to presne to, čo by Nely ocenila, že robíme.“
„Ako to myslíš?“
„No, veď vieš,
aká bola. Považovala by to za dôkaz, že sa nenechávame jej
skonom celkom zdeptať a žijeme ďalej.“
„Kecáš. Nič
také by necítila, nepovedala ani nechcela. Veď smrť hádam brala
s istou dôstojnosťou, nie?“
„Nemyslím.“
„No veď si ju
ani nikdy nemal rád.“
„To je hlúposť!
Nely som zbožňoval! Možno ma štvala, ale to neznamená... Veď
som jej to všetko odpustil! Dokonca aj to, ako sa správala ku
Kare!“
„Ale len čo tu
už Nely medzi nami nie je, chceš sa k nej vrátiť, že?!“
„To ani náhodou!
Giacomo, ty to nechápeš! Nechcel by som...“
„Vzdaj to, ty
proste nevieš klamať!“ preruší ho Giacomo rázne. „To preto
si si za celý ten čas nenašiel frajerku. Pretože si ešte robíš
nádeje u svojej ex. Veď ste sa rozviedli z takého idiotského
dôvodu, a ty si napokon stále do nej!“
„Nebol idiotský.
Potrebujem ženu, ktorá dokáže vychádzať s mojou rodinou – a
ja s tou jej tiež!“
„Takže by si sa
k nej nevrátil, ani keby si mohol, že?“
„Nie.“
„Dokáž to!
Nepôjdeme k nej... Alebo nie, poďme, porozprávajme sa o starých
dobrých časoch, a keď už budeme v tom, zájdime aj za Dulce
Perézovou, a ani s jednou, bratku, nenadviažeš dôvernejší
kontakt, jasné?! Nijaké ďalšie telefonáty, ba ani vymieňanie
čísel. Aby si dokázal, že je už za tebou.“
„Dulce ma už
nezaujíma, to vieš. A vôbec, prečo ju spomínaš?“
„Pretože sa so
mnou skontaktovala. Vraj chcela zaželať úprimnú sústrasť a tak.
Nely mala svojho času celkom rada.“
„A? Pôjdeme za
ňou? Pretože to by som nerád. Nerozišli sme sa v dobrom, to
vieš.“
„Ale no tak, veď
to predsa nebolo také zlé... A je to už osem rokov. Si mladý, pre
teba je to celá večnosť.“
„Nie, nie je. A
nemôžeš tvrdiť, že to „nebolo také zlé“, keď si to bol
svojho času predovšetkým ty, kto sa nad tým pohoršoval!“
„To nepopieram –
ale predsa len, ako som už povedal, to bolo dávno. Vtedy mi na
mojej umeleckej kariére ešte záležalo.“
„A ona ťa
zničila. Zrušila. Rozdrvila tvoje sny na prach...“
„Už dosť! Veď
aj tak to boli nereálne sny. Pokiaľ ide o mňa – lebo ja som bol
ten hlavný poškodený, na to pamätaj – môžeš jej odpustiť.
Ja som to koniec koncov už urobil.“
„Dobre, tak to
teda môžem urobiť, čo? A mal by som?“
„Záleží na
tom, či ju ešte stále chceš.“
„Moju prvú
lásku?! Šibe ti?! Kto sa dá opäť dokopy s niekým, do koho bol
ešte ako tínedžer?!“
Giacomo naraz
vyzerá nejako zničene. Ignatio to z nejakého dôvodu nekomentuje,
ba nejaví ani známky toho, že by to zaregistroval – ale ktovie,
ako je to naozaj? „Nechcem sa stretnúť s Dulce. K mojej mizérií
už dostatočne prispel fakt, že ideme do Puglie.“
„Čo sa ti na tom kraji nepáči? Veď je stále lepší ako ten, v ktorom sme vyrastali!“
„Čo sa ti na tom kraji nepáči? Veď je stále lepší ako ten, v ktorom sme vyrastali!“
„No tak pŕŕŕ,
Kampánia je náhodou nádherná!“
„To predsa Apúlia
tiež!“
„Ale je tam
hrozná bieda...“
„...rovnaká ako
v Kampánií!“
„...ešte horšia
ako v Kampánií – seriózne, Apúlia je len na skok od Sicílie,
kde celá tá vec s mafiou začala!“
„Hovoríš, ako
keby si sa niekedy s nejakým mafiánom stretol. Veď čo nás po
nich je? Nikto z nás nepozná ani žiadnu obeť mafiánskej
vraždy, iba čo sme ich videli v správach...“
„Zabudol si na
Dulcesinho strýka.“
„Toho sme ani
nepoznali.“
„No a? Veď ho
odkrágľovali, Gi! Normálne, na ulici!“
„Tak potom
úprimná sústrasť jeho sestre, pani Perézovej, a smola, ale také
veci sa stávajú!“
„Na Sicílií!“
„Aj u nás! Veď
vieš, že naša Camorra je najhoršia mafiánska sieť v
Taliansku...“
„No, takže zrazu
je to u nás a nie v Kampánií, čo?!“
„Prestaň s tým
svojim poj... lokálpatriotizmom! Náš kraj je príšerný, veď
jeho centrom je Neapol!“
„Ó bože, už
zase!“ prevráti Ignatio očami. „Čo je také hrozné na
Neapole?!“
„Veď je to
najhnusnejšie, najšpinavšie a najškaredšie mesto Európy,
dofrasa! Aký iný dôvod na nenávisť k nemu by si chcel?!“
Ignatio mávne
rukou. „Choď s tým do čerta. Proste to preháňaš. Je to
mizerné mesto, no a? Tak tam proste nechoď. Príliš sa ním
zaoberáš.“
Nastane chvíľa
ticha a rozhovor sa už neobnoví. Miesto toho zapne Giacomo rádio,
šliapne na plyn a do večerného chladu ich naraz sprevádza
Caparezzov sarkastický rap.
-----------------------------------------
Vieni
a ballare in Puglia Puglia Puglia
dove
la notte e buia buia buia.
Tanto
che chiudi le palpebre non le riapri piu.
Vieni
a ballare e grattati le palle pure tu
(Poď
tancovať {t.j. zomrieť} do Apúlie, Apúlie, Apúlie
Kde noci sú tmavé, tmavé, tmavé
Natoľko, že keď zavrieš oči, už ich neotvoríš
Poď, tancuj a natrhni si riť)
Kde noci sú tmavé, tmavé, tmavé
Natoľko, že keď zavrieš oči, už ich neotvoríš
Poď, tancuj a natrhni si riť)
Staré obchodné
centrum pripomína himalájsku panorámu: v tej prastarej,
sentimentálnej pustote je čosi veľkolepé a krásne. Zvonku jeho
steny pripomínajú horské štíty zbrázdené časom a poryvmi
vetra, a má dokonca aj miniatúrne skalné previsy v podobe
ostrovčekov opadanej omietky. Mravce, mrviace sa v jednom z nich, to
musia brať omnoho doslovnejšie. Aj tak však – čím sa ľudia
líšia od mravcov? Iba ak veľkosťou a menšou závislosťou jeden
na druhom. A tiež teoretickou možnosťou porušovať pravidlá
komunity, ktorú spoločenský hmyz nemá.
Vnútro pôvabne
spája nevkus starých čias s nevkusom tých nových – toto je
stará architektonická a dizajnérska škola par excellence, s
bielymi stenami, interiérmi zbavenými všetkého, najmä invencie,
a prepiatym individualizmom majiteľov jednotlivých obchodov, ktorí
sa po modernom spôsobe pokúsili narušiť starobylú „eleganciu“
vlastnou formou nevkusu. V tomto prípade to je na spôsob „starý
dobrý sekáč“ – nechýba nič, ani ošumelé, nepekné šatstvo
na strohých vešiakoch usporiadané do hustých radov, ani linoleum,
ba dokonca ani sivá plastová pokladňa. Naši hrdinovia tu
nepôsobia nijako zvláštne – jeden so sivým tričkom a šortkami,
druhý v bielej košeli výdatne prepotenej, prosto Taliani na
prázdninách. Dve tunajšie predavačky ich zbadajú, napokon,
obchod je malý a okrem nich sa tam v tomto teple chcelo len akémusi
obstarožnému pánovi v červenej baretke. Jedna z nich je staršia,
tmavá, ako sa na miestnu patrí, a dosť korpulentná. Jeden by ju
mohol nazvať „talianskou mamičkou“, ale na druhej strane o nej
nič nevieme, takže to môže byť pokojne aj bezdetná stará
dievka. Jej kolegyňa je naproti tomu mladá a pekná (hoci o nič
svetlejšia). Práve navliekala na vešiak akési červené
slávnostné šaty babičkovského strihu, keď sa otvorili dvere a
ona tých dvoch zbadala.
Vešiak aj so
šatami jej vypadnú z rúk. Snaží sa čo najmenej nápadne
vytratiť, ale to už ju Ignatio oslovuje. „Milá Kara, len som ti
chcel povedať, že toto nebol môj nápad.“
Kara ustrnie na
mieste a chvíľu sa nedôverčivo díva svojmu bývalému manželovi
do očí. Zjavne čosi zvažuje, a nemožno sa jej čudovať;
napokon, v takejto situácií si človek musí veci dobre premyslieť.
Jej kolegyňa sa pobavene uškrnie, načo Kara odbije jej nevyslovenú
zvedavú otázku. „Mami, prosím, pán Montessori potrebuje pomoc s
výberom oblečenia, veď vieš, že ani dobre nevidí.“
„No, hádam
dokážeš aj sama ukázať tomu drzáňovi, kde je jeho miesto.“
Prirodzene, Ignatia
to nahnevá. „Petronilla Infascelli je mŕtva.“ povie nahlas.
Jeho slová sa rozľahnú po celom obchode a upútajú pozornosť
dokonca aj starého báčiho menom Montessori, momentálne jediného
zákazníka obchodu. Ženy, ktoré, ako z predchádzajúcich
rozhovorov vyplýva, Petronillu poznali, sa na Ignatia dívajú v
nemom úžase, no len Kara sa zmôže na tiché, previnilé popriatie
úprimnej sústrasti. Jej matka sa len pohŕdavo uškrnie a prejde k
starému pánovi Montessorimu, zatiaľ čo mladí sa pred zrakmi
všetkých začnú rozprávať, neposkytnúc jeden druhému ani
náznak súkromia. Pekne to zhrnie Ignatio, keď povie: „Nemôžeme
sa nikam zašiť, Carolina. Toto musíme vybaviť verejne. Je to
jediný spôsob, ako to urobiť so všetkou dôstojnosťou.“
„A o čom sa
chceš baviť? Nely je mŕtva, fajn, že si mi prišiel povedať –
ale mohol si mi aj zavolať, pretože ja naozaj nechápem, čo s tým
mám spoločné!“
„Chcel som ti to
povedať osobne, len aby som videl, aká bude tvoja reakcia. Túžil
som vidieť tvoju tvár, až ti to oznámim, pretože som chcel, aby
si to prijala takto tak. Vďaka, že si mi dokázala, že máš aspoň
nejaké city!“
„Kecá.“ ozve
sa jeho starší brat zozadu. „Dotlačil som ho ja, pretože vy
dvaja si máte čo porozprávať, a Petronilla je len prvou z dlhého
radu neukončených káuz.“
„Choďte do
čerta, obaja.“ zvýši Kara hlas. „Nemienim tu preberať náš
rozvod pred mojou mamou! A vôbec, čo tu robíte?! Ak si nechcete
nič kúpiť, tak odtiaľto vypadnite!“
„Kara, myslím to
vážne!“ zdôrazní Giacomo. „Vy dvaja by ste sa mali
porozprávať!“
„Ak sa nechceš v
práci zdržiavať, dobre teda.“ dodá Ignatio mierne. „Beztak je
o chvíľu obed. Môžeme ťa pozvať?“
„A kam by ste ako
chceli ísť?!“ zamračí sa Kara
„Len do tej malej
patisérie tam cez ulicu...“
„Tam, kde si bol
na prvom rande s Dulce Perézovou?!“
„Madre di dio,
áno, do tej, v ktorej som sa čírou náhodou vyskytol pred
takmer dekádou so svojou prvou láskou! Nebuď zase taká. Mali by
sme na minulosť konečne zabudnúť a posunúť sa dopredu. Preto
som aj prišiel za tebou.“
„Takže...
Zaplatíš mi obed, áno?“ Karin nedôverčivý výraz trochu
zmäkne.
Ignatio sa
rozosmeje. „Pre teba všetko!“
Kare sa na tvári
objaví náznak nepríjemnej spomienky. „Také veci nehovor, veď
vieš, ako to bolo naposledy!“
„Prepáč. Tak
teda, vidíme sa...“
„Za dvadsať
minút.“ povie Kara rýchlo.
„Už sa teším!“
zvolá Ignatio a vybehne von na slnkom zaliate námestie, akoby to
bol najlepší deň jeho života, a to aj napriek nemilej udalosti,
ktorá ho k tomuto pochybnému šťastiu priviedla.
-----------------------------------------
Kara sa nervózne
prehrabáva vo svojej porcií cestovín, sledujúc nadšene sa
napchávajúceho Ignatia. Je veľmi rýchlo, no nie chvatne – je
vidieť, že mu ostáva čas aj na to si svoju porciu vychutnať,
akoby rukou, v ktorej drží vidličku, pohyboval tak rýchlo len z
čírej radosti zo života a nedočkavosti vychutnať si všetky jeho
lákadlá. Zabudol snáď na urnu? Uch, zjavne áno – nuž, niet
väčšieho blázna ako je blázon zamilovaný, hovorí sa, a Karin
výraz dáva tomuto mottu za pravdu.
„Hm... Takže
Petronilla...?“
Trochu spomalí,
dokonca prestane jesť, aby jej mohol odpovedať. „Vezieme jej urnu
k Jadranu. Podľa svojej poslednej vôle si priala mať svoj popol
vysypaný do mora. My dvaja s Giacomom sme jej poslednými žijúcimi
príbuznými, a tak je splnenie jej želania na nás.“
„Och, veď sme sa
nekontaktovali tak dlho... Ani som nevedela, že jej niečo je!“
Ako smutne zrazu
vyzerá! Nuž, zdá sa, že sú veci, ktoré neprekoná ani láska.
„Rakovina pankreasu... To vieš, za tie dva roky sa udeje všeličo.
Podľa lekárov mala príšernú prognózu, choroba postupovala veľmi
rýchlo, a pár mesiacov po diagnóze sme sa už zišli s bratom nad
jej telom v krematóriu.“
„Bože, pankreas
– tak ako váš otec pred piatimi rokmi!“
„Mno, to áno –
veď vieš, vrodené dispozície a tak. Tak či onak, pre takú mladú
ženu to bolo príšerné. Ale snažila sa byť veselá a
optimistická, vraj nemá inú možnosť, pretože ak jej zostáva už
len pár posledných mesiacov, chce ich prežiť s dobrou náladou.“
„Túto jej
stránku som nikdy nevedela oceniť.“ nedokáže si Kara odpustiť.
„Veď vy ste sa
nevedeli zhodnúť nikdy na ničom.“ povzdychne si Ignatio. „Je
zvláštne spomínať na ňu s tebou, a vlastne ani neviem...“
Nedokončí. Akoby mu bolo nejasných až príliš veľa vecí, akoby
mal príliš veľa otázok, na ktoré nedokáže nájsť odpoveď
sám...
„Nuž, veľa vecí
medzi nami ostalo nevyjasnených. To je ale v poriadku, človek
nemusí mať odpoveď na všetko.“
„Ale jednu otázku
by bolo fajn zodpovedať – nie teraz ani nikdy v priebehu tohto
roka, ale ja si proste nemôžem pomôcť, musím sa pýtať, čo...“
„Rozmýšľaš
nad tým, či ak by sa medzi nás Nely nepostavila, by náš vzťah
mal nejakú šancu pretrvať? Och, prosím ťa, nebuď naivný! Vieš
predsa, že jej nesúhlas nebol jediným problémom, ktorý sme mali.
Tak či onak, bude lepšie nad tým nepremýšľať. Ten tvoj nápad,
ktorý si naznačil...“
„Aký nápad?! Ja
som nič...“
„Ty chceš, aby
sme sa dali znova dokopy, však?“ Trpko sa zasmeje. „Si pekný
idiot.“
„S tým som sa
naučil nejako žiť. S vedomím, že ťa už nikdy nedostanem nazad,
nie.“
„V každom
prípade ale hovorím nie, a nepýtaj sa na dôvod, pretože budem
taká dobrá, že ti to poviem hneď a na rovinu. Nechcem ťa. Už o
teba nemám záujem. Posunula som sa v živote ďalej.“
„Kam?! Do obchodu
svojej matky?! Tam si predsa bola celý čas! Alebo si si našla
niekoho iného?“
„Nie, som
dobrovoľne single, ak to chceš vedieť. Rada by som zveľadila
obchod, než budem rozmýšľať, vieš, nad založením rodiny.
Ostatne, aj keby to všetko nebola pravda, sám si predsa uznal, že
otázka, či pokračovať tam, kde nás Petronilla prerušila, je
predčasná.“
Tak moment! Nechcel
od neho jeho brat tak náhodou dôkaz, že jeho príliš silná láska
ku Kare je už minulosťou? „Zabudni na to. Aj tak som s tým
nechcel ani začínať, to ty si ma takto hnusne predbehla. Mal som v
úmysle... Ach, vlastne ani neviem. V poslednom čase sa cítim čoraz
bezradnejšie. Zabúdam na to, len keď som s tebou, inak sa mi ten
dojem stále pripomína a privádza do šialenstva.“
„Existenciálna
kríza?“ zasmeje sa neveselo.
Prisvedčí. „Čím
dlhšie je Nely mŕtva, tým horšia. No, neviem – pôjdeme k
Jadranu a potom uvidíme. Momentálne cítim takú zvláštnu... Och,
ako to len pomenovať...“
„Melanchóliu.“
povie pevným hlasom. „To je slovo, ktoré hľadáš. Ver mi, nie
je to vážne – s takými vecami mám svoje skúsenosti.“
„Odkiaľ ale
vieš, že tvoje pocity sa dajú porovnať s mojimi?“
„Veď som predsa
kedysi zažila podobnú stratu!“
„Ale nemusela si
cítiť to isté, veď vieš, ako veľmi sa odlišujeme, čo sa týka
povahy...“
Na to neodpovedá.
Radšej zaplatí čašníkovi a odíde, vyhovoriac sa na koniec
obedňajšej prestávky. A ak si myslíte, že sme sa zatiaľ nikam
nedostali...
Zavolá na ňu, aby
počkala, a keď nereaguje, chytí ju za zápästie. Toto priveľmi
familiárne gesto ju prekvapí a donúti zastať, ba dokonca sa ani
nebráni, hoci je to z jeho strany vlastne dosť hrubé. „Skôr,
než odídeš, chcem ti len povedať... No, veľké množstvo vecí.
Tak napríklad: môj život bez teba nemá zmysel. Nikdy nemal. Ty si
bola jediná osoba, jediná vec, kvôli ktorej by som nechcel
zomrieť. Teraz? Nech si ma zubatá uchytí, mne je to fuk. Veľa som
premýšľal, Kara – ani netušíš, akým veľkým existenciálnym
momentom je držanie urny s popolom svojej mŕtvej milovanej sestry –
a myslím, že som sa nikdy naozaj netešil z toho, čo mám, alebo
čo môžem mať v budúcnosti. Moje zamestnanie? Len zdroj obživy!
Moja rodina? Smiešna nepríjemnosť!“
„A tvoj brat?“
„Nuž, to je
veľmi ťažká otázka. Nikdy sme si neboli takí blízki, ako by
sme mali, hoci k nemu určite niečo cítim, len to nie je veľmi
silné... Sme jednoducho príliš odlišní. My dvaja, myslím s
tebou, si aspoň v niečom rozumieme a dokážeme sa jeden druhému
zveriť. S Giacomom? To v žiadnom prípade. Ty si to jediné, na čom
mi v živote naozaj záleží!“ Skryje si tvár do dlaní.
„Bože, som hlupák...“
Pousmiala si.
„Isteže si. Ani si sa ma neobťažoval spýtať, čo k tebe
cítim...“
„A to je?“
„Ľútosť, a
možno trochu aj sympatie. Inak nič. Už ťa dávno neľúbim, a
medzičasom som bola dokonca zamilovaná do iného... Rozišli sme sa
len nedávno, a ešte to neprebolelo. Je fajn, že si ku mne bol
úprimný, ale znesieš to isté odo mňa?“
„Ak nebudeš
priveľmi krutá...“
„Ale budem –
musím... Vieš, Iggy, mne je to úplne jedno – myslím to, ako sa
trápiš. Mám jednoducho príliš veľa vlastných problémov na to,
aby som s tebou súcitila. Chápem, že sme sa kedysi mali nesmierne
radi, ale veď to bolo tak dávno...“
„Dva roky!“
„Prinajmenšom!
Podľa mňa sa náš vzťah začal rozpadať už oveľa skôr... Ale
ty si to samozrejme nevidel. Ty nikdy nič nevidíš, bože! Bol si
taký egoista... Natoľko sústredený na seba...“ Do očí jej
vyhŕknu slzy. „A najhoršie je, že stále si. To preto sa nevieš
vzdať lásky ku mne. Jednoducho si neuvedomuješ, nakoľko si
mi ľahostajný. Pretože sa nedokážeš vžiť do kože iného
človeka, chápeš? Alebo to aspoň nechceš robiť – v každom
prípade, to je hlavný dôvod, prečo s tebou nechcem byť. Nie
Petronilla, nie moja mama ani iní neprajníci, ale ty sám...“
„Veď to nie je
pravda! Ako si môžeš myslieť, že mi na tebe vôbec nezáleží,
alebo že sa o teba dostatočne zaujímať, keď ťa ľúbim?! To
predsa nie je možné! Láska nemôže byť sebecká!“
„Prečo si to
myslíš?!“
„Pretože to
odpovedá jej základnej podstate! Och, Kara, prečo mi toto robíš?!
Predtým si bývala taká vášnivá, vlastne možno až príliš...“
„A ty takisto –
vidíš, ďalší dôvod, prečo nemusíme zvaľovať náš rozchod
na nikoho iného! Ver mi, Iggy, my dvaja by sme spolu nevydržali.
Preto som sa nikdy neopovážila povedať ti „ostaňme aspoň
priateľmi“ – naše priateľstvo by totiž nebolo ani vrúcne,
ani verné. Takého pokrytectva by som sa nedopustila.“
„Alebo v to aspoň
dúfaš, nemám pravdu? Chceš veriť, že by to medzi nami
nefungovalo, nechápem prečo ani kedy si prišla k takému záveru,
v každom prípade sa mýliš. Alebo je to snáď preto, že tvoje
kedysi také silné city ochladli a ty si zrazu myslíš, že ich
nemáš, len preto, že sú slabšie, než si zvyknutá?“
„Povedala som ti
predsa, že som bola zamilovaná do iného muža! Bože, veď som
dospelá žena, Iggy, mala by som vedieť, kedy niekoho milujem a
kedy nie!“
„Áno, a ja som
dospelý muž len o rok mladší od teba, a čisto teoreticky by mi
mali dva roky odlúčenia stačiť na to, aby som na teba zabudol, no
ja to aj tak nedokážem, pretože, tak ako všetci ľudia, občas
cítim a robím celkom iracionálne veci!“
Ona zdvihne obočie.
„Tak aspoň dôveruj môjmu úsudku a už ma viac neotravuj! Maj
sa, Iggy, už musím ísť za mamou!“
Stál tam, akoby sa
práve skončil jeho život, a to, čo stálo pred ním, nebola jeho
bývalá manželka, ale svätý Peter s kľúčom a odmietavým
výrazom...
---------------------------------------------------
„Si blb. Vidíš,
načo ti to bolo?! Len si si potvrdil, že ju nemôžeš mať. Okrem
všetkých tých ostatných dôvodov aj preto, že ťa nechce. Okrem
toho, myslím, že vieš, prečo sme vlastne za ňou šli osobne a
nezavolali jej...“
Ignatio teraz sedí
v aute skrčený, akoby ho ktosi udrel do žalúdka. Ruky má
obtočené okolo urny a zjavne sústredene počúva rádio. „Dobre,
vyhral si. Som idiot, bože! A ešte k tomu nešťastne zaľúbený.
Prosím ťa, bratku, aspoň ma poľutuj, pretože môj život uviazol
na mŕtvom bode. Žiadny zmysel, žiadna budúcnosť. Mám len tú
jednu skurvenú vec, nádej, tak ako ty...“
Noc pripomína
Armageddon, postapokalyptickú scenériu, so všemocne pôsobiacimi
hviezdami nad ich hlavami, pripomínajúcimi oči bohov, možno tých
etruských, ktorých mená už boli dávno zabudnuté spolu s
ostatnými vlastnými menami ich národa... Koniec ich sveta je ale v
nedohľadne, hrozná katastrofa vymazala zo sveta všetko, čo malo
nejaký zmysel, ale výsledný chaos a žiaľ trvajú – slnko
zapadlo a začala sa noc, no kým je nebo temné, zem pod ním stále
existuje. Treba čakať na východ, alebo je možné putovať aj v
tej tme? Nuž, to záleží na tom, či máme opravené svetlomety...
„Život je
príšerná vec... Neprestane a neprestane, nech by si akokoľvek
prial...“ začne Giacomo, no Ignatio ho preruší ostrým,
chrapľavým smiechom.
„Bratku, už si
unavený. Poďme sa vyspať. Nevieš, kde by tu mohol byť nejaký
slušný motel?“
„Toto je Puglia,
tu nie je nič slušné.“ vychrstne naňho Giacomo sarkasticky.
„Nezačínaj
zase. Proste to nechaj. Aha, práve sme jeden prešli! Otoč sa, lebo
ktovie, kedy prídeme k druhému!“
„Och, keby si
aspoň bol ticho. Musíme dôjsť k pobrežiu. Ak budeme dostatočne
rýchli, dorazíme tam tak za hodinu.“
„A potom čo?
Vysypeme popol ešte za tmy? Och, nechceš snáď v takú pamätnú
chvíľu byť aspoň čerstvý a vyspatý?“
„Nie, nechcem. A
nevrátime sa, kým nesplním Nelyno posledné želanie. Už by som
to mal rád za sebou.“
„Kam sa
ponáhľaš?“
„Do nového
života.“
Ignatio sa
rozosmeje, ale vzápätí mu úsmev zamrzne na perách. „Nový
život – Yeni hayat... Tebe preskočilo! Keď sa chceš
zabiť, asi ti v tom nezabránim, ale čo ja?!“
„Prestaň
panikáriť, dobre?! Prečo si myslíš, že to je jediná cesta do
nového života?! Myslel som tým, že by som radšej na Petronillu
zabudol čo najskôr!“
„Prečo? Nemal si
ju snáď rád?“
„Skôr až
príliš. Pozri, kým ty si sa vykecával so svojou ex, ja som sedel
v aute s bagetou, počúval Caparezzu a premýšľal, čo to vlastne
robím so svojim životom. Vtedy mi došlo niekoľko vecí – tak
pre začiatok, rozhodne nie som šťastný, a prečo vlastne? Som na
tom lepšie než deväťdesiat percent ľudí na svete, mám čo
jesť, kde bývať... Jediné, čo mi chýba, sú blízki a zmysel,
teda najmä teraz, keď naša sestra teraz nežije... A veď,
dočerta, známych si môžem narobiť a zmysel života nájsť.
Okrem toho mám teba. Asi som bol voči tebe v minulých rokoch
príliš tvrdý.“
„Prečo? Mysli si
o mne, čo chceš, aj tak asi vieš posúdiť lepšie, čo som zač,
než ja sám. Proste spolu nevychádzame. Nemusia byť všetci bratia
Winnetou s Old Shatterhandom, chápeš?“
„To je fuk. Mal
si pravdu, keď si hovorieval, že naše životy stoja za starú
belu. Aspoň v tomto som ti mal dať za pravdu.“
„Nemali by sme sa
predsa nútiť do bratskej lásky, či áno? Koniec koncov, vždy sme
boli rozdielni. Keď nám to nebude klapať ako súrodencom, svet sa
nezrúti.“
„Ty zásadne
nikoho nepočúvaš, že?! Bože, ty si ale blbec. Presne kvôli tomu
ťa Kara odmietla prijať späť.“
„A vieš, že
zhodou okolností si toto uhádol? Asi ma poznáš lepšie, než sme
si obaja mysleli.“
„No jasné. Ty si
totiž strašne predvídateľný, bratku...“
Preruší ich
zvonenie Ignatiovho mobilu. Prirodzene, zdvihne ho a oprie si hlavu o
sedadlo. „Áno? - Och, to si ty! Ani nevieš, akú si mi urobila
radosť, tým, že si zavolala... - Čože?! Kecá, Gi je predsa
príliš rozumný na čokoľvek podobné!“ Pomaly otočí hlavu k
bratovi a ticho prednesie. „Ty si volal Dulce?! A mne nadávaš do
zamilovaných hlupákov! A nehraj sa na svätca...“ Z jeho mobilu
sa ozve hlas, načo si ho on znova priloží k uchu a zaspieva. „Áno,
zlatko, naša misia sa už blíži ku koncu. Zajtra večer už môžeme
byť u vás, problém je v tom, že by to asi nebolo vhodné. - Nie,
nemyslím si, že to bude nevinné. Proste tomu neverím. - Moja
drahá, s nadávkami to ďaleko nedotiahneš. Mňa už dnes nazvalo
toľko ľudí toľkými menami... - Ty si predsa chcela, aby sme sa
už nestretli... - Aha, a na opravu práčky som vám dobrý! - To už
znie lepšie! - Máš pravdu, to teda som.“ Uškrnie sa a uprie
hnedé oči (mimochodom nádherné) na brata. „Volala Karina mama.
Pokazila sa im práčka a žiadajú ma o láskavosť. Zadarmo ale ani
kura nehrabe, a tak som prinútil jej dcéru pozvať nás zajtra na
večeru. Nazvala ma oportunistickým hajzľom, samozrejme, ale mne je
to jedno. Len jeden posledný raz, potom sa jej už nikdy nebudem
vnucovať.“
„To si len
myslíš. Hej, nechceš aj ty začať so mnou nový život?“
„Hm, ja neviem.
Vieš, pre mňa to bude určite o milión percent ťažšie ako pre
teba. Mňa k tomu starému totiž pripútava láska – nešťastná,
ale predsa len silná, ktorej sa nedokážem len tak zbaviť.“
„Možno bude
prvým krokom k tomu novému životu práve jej zavrhnutie... Teda,
tým nemyslím, že ju prestaneš cítiť, no aspoň si
prestaneš robiť nádeje. Tak zajtra pôjdeš ku Kare, opravíš jej
a jej mame práčku, a povieš jej, že si s tou večerou len
žartoval. Nechceme predsa, aby sa stalo to, čo dnes, nemám
pravdu?“
„To sa ľahšie
povie, než urobí. Vieš, neexistuje nič krutejšie než zobrať
človeku všetku nádej.“
„Práve naopak,
ešte krutejšie je mu ju ponechávať, hoci už nemá žiadnu šancu.
A ty to robíš sám sebe. Sebaklam je len forma sebatrýznenia,
bratku. Vzdaj to, občas to tak musí byť.“
Nastane ticho,
ktoré preruší až Ignatio...
„A čo ty a
Dulce Perézová? Bože, počas všetkých tých rokov... Vôbec som
netušil...“
„Nechcel som to
nikomu hovoriť. Načo by to bolo komu dobré? Mne by sa neuľavilo,
ak by som sa s tým niekomu zveril. Jednoducho nie som taká povaha,
na rozdiel od teba.“
Ignatio sa uškrnie.
„Panenka skákavá, tak preto si sa nechcel vôbec viazať! Proste
si to nedokázal! Ba čo viac, ešte stále nedokážeš! Veď... Veď
si chcel ísť za ňou, ešte pred pár dňami! A mne nadávaš do
zamilovaných bláznov!“
„To nie je ten
dôvod.“ zavrčí Giacomo. „Skôr som si chcel dokázať, že som
na ňu už zabudol, alebo že sa viem aspoň ovládať – nie ako
niekto!“
„Dobre, v tomto
máš pravdu. Som väčší idiot ako ty, pretože netrpím ticho a
neviem sa vzdať. Na druhej strane, nemôžeš ma za to súdiť, keď
sám vieš, aké je to ťažké. Vieš predsa, že som z nás ten
citlivejší.“ Po chvíli ticha znova začne. „Mimochodom, v tom
tvojom novom živote si máme byť bližší, nie?“
„Áno.“
„Takže sa mi
budeš zverovať so svojimi pocitmi? Aspoň občas?“
Giacomo vyzerá,
akoby zvádzal silný vnútorný boj. Mračí sa, zviera volant (či
sa nám to len zdá?) a nervózne sa hrbí. „Občas... No, možno
by som to zvládol.“
„Nemusíš sa do
ničoho nútiť, okej? Ale mohol by si si niekedy vypočuť aj ty
mňa. To pre teba hádam nebude také ťažké.“
„Asi si mal
pravdu v tom, že si nemáme robiť nijaké násilie.“ precedí
Giacomo cez zuby trpko. „Možnože nakoniec nebudeme môcť byť v
tom novom živote priateľmi.“
„A toto je náš
spoločný najväčší problém.“ prenesie Ignatio pochmúrne.
„Môj, tvoj, Nelyn... Nedokážeme prekročiť svoj tieň, nájsť
pre druhých pochopenie. Myslíš, že sme odsúdení k večnej
samote kvôli tomu, alebo by sme mohli svoju sebeckosť vysypať do
Jadranu spolu s Nelyným popolom? Čo ty nato?“
„To nebude
jednoduché...“
„Och, zase ďalšia
vec, v ktorej som mal pravdu: zmeniť sám seba nie je jednoduché.
Nikdy. Ale často je to nevyhnutnosť. Myslíš, že ísť do
nového života s aktívnym presvedčením, že tento znovuzrodený
človek bude rovnako sebecký a hlúpy ako ten starý, je správne,
Gi? Nie, nie je. Pokúsme sa byť lepšími ľuďmi, alebo ostaňme
takými, akí sme. Dočerta, najskôr sa nám to vôbec nepodarí...
Ale za pokus to stojí. Už len z princípu.“
-----------------------------------------
More je modré a
čierne. Obloha sivá od oblakov a tmavomodrá sama osebe. Urna je
neurčito tmavá a zároveň svetlo gaštanová. Morálka je
intuitívna a skutočná...
A ani jedna nie je
v prísnom zmysle súčasťou reality.
Tak nakoniec
nepôjdeme nikam, povedali si mládenci. Ak skutočnosť je natoľko
ťažké rozpoznať, načo sa snažiť? Napokon, súčasťou nového
života byť ani nemusí.
Ani len z
princípu...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára