Zase jedna Popoluška (2/3)

A tak začal randiť s Toničkou Makovcovou.

Napriek všetkej zaľúbenosti, ktorú v ten deň cítil, nemohol odolať ponuke stálej známosti od ženy, v ktorej správne tušil taký výnimočný intelekt – a tak sa s ňou jednoducho schádzal, hoci ho po večeroch mátali spomienky na celkom inú ženu. V domnienke, že ide len o povrchnú sexuálnu príťažlivosť, to nechal tak a miesto toho sa snažil dostať do postele Toničku. Ich vzťah sa rozvíjal celkom dobre – ja viem, nemám veľa času na to rozkecávať sa o podobných záležitostiach, tak mi dovoľte ich vzťah aspoň tak nejako približne opísať...

Tonička bola skvelá žena. Mala o šesť rokov viac než Kris, čo stačilo na to, aby bola omnoho múdrejšia a vyspelejšia, no pritom stále jeho veku primeraná vzhľadom i spôsobmi. Mali podobný, vyberaný zmysel pre humor, liberálne zmýšľanie (medzi mládežou dnešných čias také populárne), hoci aj odlišné milostné skúsenosti. Na tie sa jej odvážil opýtať už na treťom rande, po tom, čo ho po prvý raz pobozkala. Večerali vtedy v istej reštaurácií a ona sama netušila, čo to do nej vošlo, keď sa to odvážila urobiť. Inak to totiž bývala veľmi opatrná dievčina.

„Nikdy som nedala chlapcovi bozk... Myslím z vlastnej iniciatívy. Zvykla som si ich držať skôr od tela.“ šepla mu do ucha, keď sa od neho odlepila.

„A to už prečo? Zase tá tvoja neistota?“

„Najskôr áno. Teraz si musíš myslieť, že som upätá...“

„To možno si, ale mne to absolútne nevadí.“ povedal ticho a chytil ju za šiju, načo jej vtisol na pery bozk, ktorý prijala s obrovskými rozpakmi. Po tom, čo ho ukončil, ju nechal sadnúť si späť na miesto a poznamenal. „Ja som sa naposledy bozkával s istou dievčinou, do ktorej som bol zaľúbený. Mal som sedemnásť a bol som debil. Odišla odo mňa, lebo som na ňu príliš tlačil, s, vieš, intímnym kontaktom.“

„Tak to pre mňa rozhodne nebude problém... Teda rozhodne taký, kvôli ktorému by som ti dala kopačky.“

„Bola si niekedy s chlapcom, veď vieš... Takýmto spôsobom? Teda, ak ti nevadí sa o takýchto veciach rozprávať, možnože je ešte príliš skoro na tvoj vkus...“

„Nie.“ povedala jednoducho. „Za také veci sa nehanbím. Bola som párkrát s, hm, jedným zo svojich bývalých priateľov, a nielen úplne klasickým spôsobom...“

„Zase tak ďaleko zachádzať nemusíme.“ usmial sa Kris rozpačito. „V každom prípade, myslím, že je skôr výhodou, že máš nejaké skúsenosti, pretože ja ani nie. No, a keď už hovoríme o skúsenostiach, bola si niekedy v Graške?“

Zasmiala sa. „Oceňujem tvoju pohotovosť. Nie, bohužiaľ nie. S rodinou sme chodili na prázdniny k moru, a aj to len zriedka.“

„Páčilo sa ti tam?“

Povzdychla si. „A ako! Ale nie sme zas až takí bohatí, a otec nikdy necestoval rád, takže sme väčšinou ostali doma.“

„Nemala si ani žiadnu babičku, ku ktorej by si mohla chodiť?“

„Nuž, keď som bola veľmi malá, tak áno, no zomrela krátko po mojich ôsmych narodeninách.“

„To muselo byť ťažké pre také malé dieťa...“

„Och, to vieš, že áno... Ale za svoj život som zažila aj horšie straty.“

„Ozaj?“

„Hovorím o svojom bratovi, takže hádam pochopíš, že sa o tom nechcem veľmi rozkecať...“ Naraz vyzerala veľmi smutne. Kris sa ju preto rozhodol potešiť.

„Tiež sa mi stalo niečo podobné, takže viem, ako sa cítiš.“ povedal, chytiac ju za ruku. „A, prirodzene, nemali by sme sa v takýchto chvíľach rozprávať o takých smutných veciach. Nakoniec, aj tá matematika je prijateľnejšia...“

„No, hádam áno...“

„Čo mi pripomína istý vtip. Cestujú biológ, fyzik a matematik vlakom a z okna kupé uvidia čiernu kravu. Biológ si poznačí do denníka: zistil som, že kravy v Slanici bývajú čierne. Fyzik zaznamená: zistil som, že v Slanici žije aspoň jedna čierna krava. A medzitým matematik opíše ten istý jav nasledovne: zistil som, že v Slanici minimálne jedna krava čierna aspoň z jednej strany.“

Ticho zaprskala a nežne sa naňho usmiala. „Ty teda vieš ako dievčaťu zlepšiť náladu! Ale ono to nie je zase pravda, že by matematici...“

„Prečo? Veď ten výrok celkom presne popisuje odpor klasickej matematiky voči induktívnemu uvažovaniu! Mimochodom, mne zase pripadajú vtipné nóbl slová, ktorými som to opísal, keď v skutočnosti som tým myslel len toľko, že matematici odmietajú niečo uznať za absolútnu pravdu len preto, že to tak bolo v niekoľkých prípadoch.“

„Ale musíš uznať, že tie nóbl slová, teda vlastne odborné termíny, tvoju reč trochu skrátili.“

„To zase áno. A v neposlednom rade to znie omnoho lepšie pred ľuďmi, čo sa v tom nevyznajú. To je potom celkom jednoduché vyzerať pred dievčaťom bovieako múdro.“

„Ale vo svojej podstate je to podvod.“

„Možno trochu. Ale rozhodne nie ten typ, ktorý by sa človeku dal vyčítať.“

Pri ich stole sa pristavila akási slečna zahalená závojom.

„Prepáčte... Kristián Ancúg, korunný princ?“

„Áno... Zuza?!“ Zuzana Konáriková, dajsamisvete! Akí čerti ju tam priviedli?!

„Hej, som to ja, no aj keby to bol duch svätý, chcel by sa s tebou porozprávať o tom istom!“

„Takže to nemá nič spoločné s tým, že nás Drahuška, hm, chce dať dokopy...“

„Och, prestaň, zase nie som taká hlúpa, aby som nerešpektovala, že zjavne máš priateľku! Ide o to druhé dievča, s ktorým si vtedy tancoval.“

„Vtedy? Myslíš na plese u Blažkovej?“

„Áno, presne v ten večer. Chcela som sa ťa len spýtať, či si ju odvtedy náhodou nevidel?“

„Nie, prečo?“

„Och, tak to je dobré. Myslím pre teba, nie pre mňa. Tak sa maj!“

„Počkaj, počkaj! Čo to malo akože znamenať?! Čo s tým dievčaťom máš?!“

„Nič, nič. Drž sa Toničky. A tým myslím naozaj pevne. Vo svojom obore síce nie je najlepšia, keď si nič nevšimla, ale aspoň niečo...“ A odišla.

Kris sa na svoju novú frajerku zmätene pozrel. „Tvojom obore?! Čo má Zuza Konáriková s matematikou?!“

„To netuším, ale mám podozrenie, že hovorila o mojom koníčku. Také veci by som možno nemala prezrádzať tak skoro, ale, ehm...“ Naklonila sa k nemu. „Som čarodejnica, a minulý rok som si urobila základný kurz démonológie.“

„Och, skutočne? Tak to je zaujímavé...“ Zrazu sa zháčil. „Ty chceš povedať, že na mňa možno niekto poslal...“

„To neviem. Podľa mňa sa to dievča tvári príliš tajomne na to, aby šlo o to. Vieš, ak by to bolo niečo vážne, najskôr by nám to povedala priamo, nemyslíš?“

„Možno si sama nie je istá...“

„No aj tak, podozrenie z vyhľadania pomoci démonov... Nuž, o takých veciach by nikto len tak nemlčal a nezahmlieval!“

„Máš pravdu, pokiaľ je mi známe, Zuza nie je ten typ. Hoci, keď už sme pri tom, ani ten závoj pri nej nie je tak celkom obvyklý...“ Naklonil sa k nej. „Myslím, že sa tu deje niečo také strašné, že sa bojí aj ona sama.“

Zdesená Antónia sa prežehnala. „Bože, také veci radšej ani nespomínajme...“

O démonoch v tomto svete by som vám mal asi povedať niečo viac. V prvom rade, nie všetci sú podriadení Peklu – napokon, sú to padlí anjeli, a teda si pamätajú, aké je to byť dobrým, takže sa každú chvíľu môžu obrátiť a začať ľuďom pomáhať. Na náš svet sa ale nemôžu dostať, kým ich nepošle diabol (čo sa stáva tak zriedka, že niektorí našinci majú o existencií Satana ako samostatnej entity vážne pochybnosti) alebo ich neprivolá čarodejnica. Keďže tieto sú obyčajnými ľuďmi tak ako vy alebo ja, môžu si privolať pomoc démonov v tak dobrej, ako aj zlej veci – a démoni, majúc slobodnú vôľu, sa im dokonca môžu rozhodnúť nepomôcť. V takom prípade ich zväčša čarodejnica pošle kade ľahšie šmahom ruky. Mimochodom, samotný Boh je tak trochu záhadou. Všeobecne sa považuje za záštitu morálky a dobra, no problém zla stále existuje a démoni nám o ňom veľa neprezradia, pretože nesmú. Inými slovami, vieme, že On je niekde tam, ale čo tam robí a čo je vlastne zač, o tom nemáme ani poňatia. V každom prípade, Jeho nie je možné kontaktovať, hoci jeho poslov – anjelov – a poslov jeho protivníka – démonov – áno. Angelológia a démonológia sú považované za zvláštne, pochybné vedy, asi ako sociológia alebo subatomárna fyzika...

„Démonológia sa mi nezdá ako vhodný koníček pre takú vznešenú mladú dámu.“ nadhodil Kris. Čosi ho nútilo otočiť hlavu dozadu, čo aj urobil, len aby zbadal dievča z plesu.

„Ja viem... Načo sa pozeráš? Nie, nie tým smerom!“ zvolala ostro. „Otoč sa, rýchlo!“

Ale on od nej nemohol odtrhnúť zrak. Tie dlhé zlaté vlasy... Jasné modré oči... Krehká postava... Dievča ako ona ešte nikdy v živote nevidel – teda aspoň tak sa mu to zdalo. Bol ako zhypnotizovaný – jednoducho musel vstať a prezrieť si ju zblízka!

Sedela tam v skromných sivých šatách, aké nosievajú guvernantky a učiteľky, a čítala akúsi tenkú knižočku. Aj napriek neveľmi výraznému oblečeniu a vlasom zopnutým v jednoduchom uzle jej krásu nebolo možné prehliadnuť, a keď si to človek uvedomil, musel ňou byť ešte viac fascinovaný. Všetko na nej bolo úchvatné – jemné biele ruky, kontrastujúce s bordovým obrusom na stole a šedou väzbou knihy, drobný, sladký nosík, veľké, romantické, oduševnené oči, farba jej vlasov pripomínajúca nedopečené cesto... Nežná krivka brady smerovala až k malým ušiam a rámovala tú najnevinnejšiu tvár, akú môže mať žena nad osemnásť. Jej pery boli ako jahody – lákali mužov okolo ochutnať, no nie zmyselne, ale ostýchavo, detsky, svoju neodolateľnú príťažlivosť si ani neuvedomujúc. Toto nebola zvodkyňa, v nijakom prípade nie žena túžiaca po rozkoši, ona zjavne chcela len lásku, jemný dotyk namiesto intímneho dráždenia, a pri bozkávaní celkom iste nepoužívala jazyk. Tonička oproti nej zrazu vyzerala ako diablica, rozkošnica, bytosť poškvrnená hriechom. A vtedy si Kris uvedomil, že skutočným démonom je tu ona. Napokon, nebol len pohľad na ňu až príliš výrečný? Jej dlhé husté vlasy – boli čierne, oči pripomínali mačku a pleť Cigánku, súmerná tvár bola všetko, len nie nežná, a ešte aj jej oblečenie poukazovalo na obyčajnú pobehlicu. Napokon, kto si oblečie na rande červené šaty, a ešte k tomu s takým veľkým výstrihom? (Každá, to vám poviem rovno.) Nos mala neforemný, tvár akúsi pretiahnutú a na ústach príliš veľa rúžu. Ako mu mohlo vôbec napadnúť prejaviť záujem o tú vranu, keď ho pozývala do tanca tá krásna, nevinná labuť? Ignoroval Toničkine zúfalé výkriky a namieril si to priamo k nej.

Len čo si ho všimla, placho sa usmiala. „Výsosť, tak vy ste tu?“

„Odkiaľ viete, kto som?“

„Pýtala som sa na vás pani Blažkovej. Očaril ste ma jediným svojim pohľadom, pane...“

Na Krisa to hlboko zapôsobilo. „Naozaj? A viete, že aj vy na mňa?“

„A preto ste sa začal schádzať s komtesou z Osrblia?“

Náš princa sa zahanbil. Prirodzene, bol zvedený zo správnej cesty, pobláznený povrchnou zmyselnosťou. Toto bola jeho pravá láska, skutočná milá. „Bol som hlupák. Vôbec som si neuvedomil, ako veľmi vás milujem.“

Zhíkla a nežne, akoby mimovoľne zdvihla jemnú rúčku k ústam. „Bože, to hádam nie!“

„Ale áno... Odkedy som vás prvý krát uvidel, nedokážem myslieť na žiadnu inú ženu!“

Ani na Toničku Makovcovú, ktorá, počujúc ten rozhovor, vstala odišla – no prekvapivo nie zarmútene ani nahnevane, iba podráždene, ako človek, ktorého zastihlo zlé počasie. Kris si to všimol, no uvažovať o tom začal, až keď od tej druhej slečny odišiel.

„Nepoznám ani vaše meno, no cítim sa, akoby sme sa poznali už roky...“

Chvatne vstala a podala mu ruku. „Sáva Javorníková, Veličenstvo!“ zvolala vzrušene.

„Nevolaj ma tak, drahá moja – veď keď už sme si takí blízki, nášmu vzťahu by viac zodpovedalo, ak by si ma volala menom.“

„Kristián.“ vydýchla oduševnene. „Aké nádherné meno...“

„Aj to vaše je prekrásne, presne ako vy...“

Našťastie ich vtedy zbadala v reštaurácií sa ešte stále zdržiavajúca Zuza Konáriková a rýchlo pribehla situáciu zachrániť.

„Tvoja mama ma poslala, údajne sa s tebou chce o niečom porozprávať.“

„A o čom?“

„Neviem, vraj je to vážne... Drahuške sa stala nejaká nehoda...“

Samozrejme, bola to blbosť, a keď to Kris zistil, na Zuzu sa poriadne nahneval. Dovtedy však už bol od Sávy ďaleko, a to bolo presne to, čo chcela ona docieliť. V tej chvíli sa definitívne vzdala nádeje na to, že jej láska bude niekedy opätovaná, a aj napriek všetkej bolesti sa rozhodla pohnúť „o dom ďalej“...

Zuza milovala Krisa už od chvíle, kedy s ním prvý raz tancovala na plese u jeho najstaršej sestry. Ona a Drahuška boli z jedného cesta – veselé, bezstarostné, trochu prelietavé a závislé na nákupoch. K ich povahe, prirodzene, patrilo aj obzeranie sa po pekných chlapcoch, a Kris k nim rozhodne patril, so svojimi hustými hnedými vlasmi a veľkými očami, pripomínajúcimi portrét od Caravaggia. Nebol veľmi vysoký, no mal peknú postavu, ktorú si vyformoval akosi mimochodom prostredníctvom svojej veľkej vášne – tenisu. Zuze sa spočiatku len páčil a trochu s ním flirtovala na niekoľkých rodinných výletoch, na ktoré ju Drahuška pozvala, no po asi ročnej letmej známosti šli s partiou do Grašky, kde sa stratili v lese a dostali sa odtiaľ len vďaka Krisovmu zdravému úsudku a orientačnému zmyslu. Odvtedy ho nikdy neprestala obdivovať a snívať o ňom, no za celé mesiace nenabrala odvahu priznať sa mu, že sa doňho zaľúbila. Prirodzene, tušila, že vie o jej záujme, no tiež predpokladala (správne), že ho nepovažuje za prejav skutočného citu. Ale než sa tu začnete sťažovať na to, že sa venujem malicherným citovým problémom mládeže, ktorá už síce môže mať rozum, ale tiež nemusí – pozhovejte trochu! Práve sa dostávame k jadru príbehu...

----------------------------------------------------

„Nie, vážne, cítila som tam démona! Smrdel ako spálené mäso! Zrejme jeden z tých najhorších!“ šepkala Drahuške, kým stáli pod strechou pred nejakým butikom. Pršalo, silno a husto, čo spolu s pokročilou nočnou hodinou spôsobovalo, že jedna druhej nevideli do tváre a prirodzene sa strašne báli. V uliciach sa v takýchto chvíľach pohybujú všelijaké indivíduá... Bolo ale ťažké prejsť cez celé mesto pešo nejako rýchlo, a omnibusy už takto neskoro nejazdili. Najhoršie na tom bezpochyby bolo, že so sebou mali mnoho peňazí, kým svoj revolver, ktorý si zvyčajne na takéto akcie brávala, nechala Drahuška doma. To znamenalo, že zákony schválnosti mali ideálnu príležitosť zapracovať – alebo nejaká kliatba...

„A nikto iný si ho nevšimol?“

„Veď som ti to predsa vysvetľovala. Bežní ľudia nedokážu prítomnosť démona v ľudskej podobe zaznamenať, iba čarodejnice, a pokiaľ o tom neboli poučené, nedokážu si varovné signály správne vyložiť!“

„Ako by ale mohla byť Sáva démon? Ja viem, jej objavenie sa pred troma týždňami bolo trochu záhadné, no mne sa zdá úplne normálna...“

„Démon sa predsa nemôže prezradiť, Drahuška! Hlavne tí starší a silnejší sú veľmi dobrí herci.“

„Kto ho asi tak poslal? Tonička?“

„Nemyslím. Prečo by to robila?“

„No, keď si to tak vezmeš, my o jej úmysloch s Krisom nič nevieme, nemám pravdu? A nezdala sa ani taká znepokojená, že ju opustil kvôli inej žene...“

„To vážne?! Tak to by sme si ju mali vážne pre...“

Zuza len tak náhodou posunula nohu trochu do strany a narazila ňou do akéhosi predmetu. Tá vec, ktorá tam mimochodom nepochybne nebola ešte v čase, keď sa v tmavej, osamelej noci postavili pod strechu, mala zjavne ostrý hrot, na ktorý by sa Zuzina noha určite napichla, ak by nohou mykla o čosi energickejšie. Oba dievčatá sa zmätene pozreli, čo to je, a uvideli obnažené ľudské rebro, a vlastne aj zvyšok hrudného koša. Obe dievčatá sa pomaly, vydesene pozreli jedna na druhú, keď vtom uvideli, ako na hrudnom koši náhle vyrástol stavec... A potom ďalší...

Nečakali, čo príšerné sa stane v nasledujúcej minúte a z miesta činu rýchlo ušli.

------------------------------------------

Sáva pôvodne nechcela ísť za Drahuškou ani za Zuzou, no keď už tie dve sedeli premočené do nitky v jej kuchyni, prečo im o tom nepovedať? Napokon, zdalo sa, že vzhľadom na to, čo obe videli, by to mohlo situácií len pomôcť.

Sávin bytík bol malý a chudobný, no za daných okolností musel stačiť. Zuza síce panikárila, že jej ako cudzinke nemôžu veriť, ale Drahuška jej pripomenula, že do paláca je ďaleko a niekde prespať musia. Nájsť hotel o takomto čase a ešte k tomu v takom príšernom počasí bolo takmer nemožné. Ako sa ukázalo, Sáva pracovala ako chyžná u istej staršej markízy. Predstavila sa im ako „Krisova kamarátka“ (čo podľa nej zjavne malo stačiť na to, aby jej začali dôverovať, no im to ani nenapadlo). Zuza ju videla tancovať s ním, a okrem toho kamarátov svojho brata zvyčajne nepoznala, a tak to nespochybňovala. Podľa nej ju nikto na dvore nepoznal, no keďže bola zjavne nemajetná, ani to nebolo prekvapujúce. Priateľka zároveň upozornila princeznú na jemnú, nezreteľnú vôňu údeniny, ktorá je charakteristická pre jeden typ démonov, no ako Drahuška správne poznamenala, tá sa kľudne mohla šíriť aj zo špajze. Pritom ignorovala fakt, že podľa spomenutých kritérií by ju ona ako nečarodejnica cítiť mala...
Ich hostiteľka im priniesla čaj a niečo na zahryznutie. Zuza sa na obe veci zadívala s krajnou nedôverou a v duchu si zaumienila, že sa ničoho nedotkne. Trochu ju zmiatlo, čo im Sáva povedala. „Mala som zlý sen.“

Drahuška zdvihla obočie. „Ehm... Veľa ľudí má zlé sny. Dosť často.“
„Dobre, to bol trochu hlúpy úvod... Fakt je, že som mala nočnú moru o vašom bratovi dva dni predtým, než som ho stretla.“

„A?“
„A to je všetko. Snívalo sa mi o celkom neznámej osobe. Nie je to dostatočný dôvod veriť tomu, že by to mohla byť pravda? Viete, ono sa ten sen začína plniť... Videla som v ňom príšeru, ktorá sa skladala z tuku a svalov, bola dlhá a štíhla, a... A tá príšera bola sama nejakým miestom... V jej vnútri bola nejaká dedina, chápete. No nielenže to bolo niekde, ono to bolo aj niečo, ba dokonca niekto. Tá beštia totiž rozmýšľala, dokonca mala osobnosť!“

„Démon?“

„Nie! Niečo horšie! Démoni sa toho vlastne desili... Všetko sa to začalo plesom. Kristián tam tancoval s nejakou ženou v čiernom, s ktorou som ho uvidela u starej Blažkovej. Potom som ho videla ísť k nej domov – a tam ho to dostalo! Nepamätám si všetko presne, no niektoré obrazy naopak z pamäti vymazať nedokážem. To, ako pevne držal to dievča v náručí. Dve mŕtvoly, muža a ženu. Len mi nehovorte, že to je normálne!“
„Pri nočných morách áno...“ zaváhala Zuza. „Pozri, prorocké sny sa u bežných ľudí proste nevyskytujú. Jednoducho nie. Podobne veci bývajú u nečarodejníc dôsledkom zhody náhod, zlej pamäte alebo podobných príčin, ktoré by civilisti označili za „prirodzené“. Nie je dôvod sa obávať.“

„A hrudník?“

„Čože?!“

„Celú katastrofu ohlasoval náhodný výskyt ľudských kostí po celom meste, a jednou z nich bol aj hrudný kôš, ktorý sa, a to si pamätám celkom presne, ležal pod strieškou pred nejakým butikom. Nespomínam si na presné detaily, no viem, že časti kostry sa dali nájsť všade, a vyrastali z nich časti toho monštra... Pozrite sa, bolo toho veľa a ja si už nespomínam na všetko. Bezpečne však viem jedno: celé sa to krútilo okolo Toničky Makovcovej. Už je mi jasné, že je to démon. Musíte ju zastaviť...“

Zuza spozornela. „Ty... Si čarodejnica?“

„Áno, som, ale dosť slabá a necvičená.“ zaklamala Sáva.

„A... Cítila si, myslím tam na tom plese, nejaký zvláštny pach?“

„Áno, áno, celkom zreteľný smrad spáleniny!“

„Bože dobrý!“ zhíkla Zuza. „Tak predsa... Čo s tým ale urobíme? Zabijeme údajnú komtesu z Osrblia.“

„Najskôr asi budeme musieť.“ povzdychla si Sáva. Vytiahla si z vlasov hrebeň z gutaperče a rozpustila si dlhé zlaté vlasy, ktoré naraz vyzerali biele, a jemné ako podhubie...

-------------------------------

Tonička Makovcová sa prehrabovala vo svojej batožine. Mama jej kázala vrátiť sa domov, pretože jedna z jej tiet bola vážne chorá a chcela ju vidieť. Už sa tešila, ako si prečistí hlavu, oddýchne si od ruchu veľkomesta a bude mať dosť času popremýšľať o tej veci s Krisom. Prirodzene, nemohla ho viniť za to, čo sa stalo – veď ten pach spáleniny ako správna čarodejnica cítila – no na druhej strane, ako sa ukázalo, zjavne má ten chlapec mocných nepriateľov – a s niečím takým sa Tonička zapliesť v nijakom prípade nechcela.

Noc bola tichá a daždivá, no z jej vykúrenej izby v sestrinom dome, kde trávila zimu, nie obzvlášť nepríjemná. Miesto, kde sa Tonička nachádzala, v nej vyvolávalo pohodu a pocit domova. Sestra sedela dole na poschodí aj s manželom – počula jej hru na klavíri. Hudba bola jej veľkou vášňou, ktorú Tonička nikdy nevedela oceniť. Sama nebola vôbec muzikálna a podľa sestry, ktorá by o tom mala niečo vedieť, bol jej hudobný vkus mizerný. Tie dve sa už zmierili s tým, že sú úplne inak založené, hoci niekedy sa aj sama Antónia čudovala, prečo má práve túto vlastnosť, keď matematici sa v hudbe zvyčajne vyznajú. Nakoniec dospela k názoru, že poznať to a a mať k tomu citový vzťah sú dve rozdielne veci, a ona si muziku proste nedokáže obľúbiť. V každom prípade chcem len zdôrazniť, aký pohodový ten večer pre ňu bol, keď sa načiahla pod posteľ po jeden zo svojich korzetov (nebola práve známa svojou poriadkumilovnosťou) a...

...a naraz sa jednoducho z nutnosti musela sama seba spýtať, čo by to tam mohlo byť? Vec, po ktorej siahla, bola veľká asi ako jej dlaň, tvrdá, a v strede mala dieru. Ten nepravidelný tvar jej niečo pripomínal, no nevedela čo. Rýchlo tú vec vytiahla a začudovala sa, hoci priamo nezdesila, pretože šlo len o obyčajnú obnaženú kosť, ľudský stavec. Mohla sa tam dostať rôznymi nemysterióznymi spôsobmi, napokon, sestra mala ešte prednedávnom psa, teda predtým, než jej zdrhol. Tonička položila kosť na posteľ a začala sa znova venovať baleniu. O pár minút neskôr sa rýchlo pozrela k nej, a vredy uvidela, že zo stredu stavca začala vyrastať dlhá sivá šnúra živého tkaniva. Miecha...

A prvé, čo Kris počul, keď podišiel k jej dverám, bol hlasný krik. Klavír v tej chvíli už utíchol.

------------------------------------------

V dome sa svietilo, no keď zaklopal, nikto mu neprišiel otvoriť. A k tomu ešte ten strašný krik, bože! Neváhal ani chvíľu, otvoril dvere a vbehol dnu.

Prvé, čo uvidel, bola dlhá šnúra šliach na chodbe. Počkať, nie, to neboli šľachy, ale nervy...

Ružové hady prevesené cez vešiak na šaty, obtáčajúce stojan na dáždniky či len tak pohodené na zemi. Tá obludnosť neustále rástla, okrem iného aj pomedzi jeho nohy. Pomyslel si, že by asi nebol dobrý nápad zisťovať, čo to urobí pri kontakte so živým tkanivom... Jeden taký povrazec vyliezal spoza privretých dvier, zavesený na kľučke, a Kris si pomyslel, že si tá vec si ich azda sama otvorila. Najskôr chcel zdúchnuť, no ďalší výkrik ho presvedčil o tom, že by hádam bolo lepšie zostať a pomôcť Toničke. Nebojácne otvoril dvere do obývacej izby a v tej chvíli z jeho odvahy poriadne ubudlo.

Boli tam dve telá – jedno v značnom štádiu rozkladu, druhé ešte čerstvé, patriace mladej žene. Mala na sebe bežné domáce šaty a jej čierne vlasy mu trochu pripomenuli Toničku. Nepochybne jej sestra, u ktorej mu povedala, že býva... Žena mala zaklonenú hlavu a otvorené ústa, pričom nervy, pokrývajúce celú miestnosť, prechádzali cez jej vlastnú miechu. Telo v rozklade, aspoň podľa oblečenia, patrilo mužovi, a keď sa mu Kris bližšie prizrel, s hrôzou si uvedomil, že jeho nevábny vzhľad bol podľa všetkého spôsobený nie hnitím, ale natrávením...

Tomu by zodpovedal aj slabý zápach zvratkov šíriaci sa miestnosťou.

Prehltol žlč valiacu sa mu hore hrdlom, hoci aj so značným sebazaprením, a poobzeral sa po miestnosti. Vedľa mužského tela bol len tak pohodený mimoriadne dlhý nerv, o ktorý Kris zavadil nohou. Vzápätí začala zo stien presakovať akási ostro páchnuca kyselina, a vtedy náš hrdina pochopil, že sa ocitol vo vnútri obrovského, strašného organizmu, a práve mu podráždil vagus, blúdivý nerv. Bytosť prerastajúca celým domom pochopila, že sa v jej „žalúdku“ práve čosi ocitlo, a začala tráviť...

Len čo uvidel schody, rozbehol sa k nim a vyšiel až na plošinu týčiacu sa nad obývacou izbou. Zábradlie bolo nervami obtočené, a Kris, už poučený, sa ich neopovážil ani dotknúť. Zmysly i krvný obeh mu pracovali na príliš vysoké obrátky na to, aby mohli vyššie mozgové funkcie vykonávať svoju prácu na sto percent – no i tak sa snažil premýšľať, vedomý si toho, že zachovať si chladnú hlavu môže byť v takýchto okamihoch jeho jedinou záchranou. Okamžite otvoril prvé dvere, ktoré mu prišli do cesty, podráždiac tak jeden z nervov. Nato sa v zárubni objavil otvor, vydávajúc zvláštny zvuk – vŕtanie?! – a cez neho prešla veľká, tmavá žila. Kris nečakal, čo táto urobí, a vbehol do miestnosti, ktorej dvere vydali na svetlo sveta túto príšernosť. Neboli to tie, za ktorými musela jeho priateľka čeliť bohvieakým hrôzam – za týmito sa skrýval malý salónik. A brána do pekla.

Tá vec totiž mala miesto mozgu veľkú guču nervových vlákien, a z nich niečo vytŕčalo... Kris pochopil, že aby tú vec zabil, musí jej poškodiť toto čudesné ganglium. Čo je ale v strede stredu, čo skutočne rozmýšľa za túto beštiu...?

Nemal so sebou žiadnu zbraň a ísť von sa bál, a tak sa poobzeral po izbe. Zhodou okolností tam našiel ostrý železný kutáč. Vzal ho do ruky a vystrašený sa pobral ku gangliu. Z nervových vlákien naraz čosi vykuklo, svieže a ružové... Ľudská noha.

A potom ruka. Zjavne ženská.

Tvár... Mladá, krásna...

Urobil výpad kutáčom a bodol tú vec priamo medzi lebečné kosti. Teda by to aspoň lebečné kosti boli, keby to bol človek.

V takom prípade by ale samozrejme Kris nemal dôvod to zabíjať.