Keď otvoril oči,
stála nad ním Tonička. „Vieš, ono sa to ťažko vysvetľuje...“
začala. „Ach, tá démonológia! Samozrejme, ako prvé nás poučia
o zriedkavej hrozbe, ktorú nebudeme ešte dlhý čas schopní
odvrátiť. Nehýb sa. Nič nehovor. Pokús sa na nič nemyslieť.
Tento jedinec nie je veľmi bystrý, podľa všetkého ešte
mláďa...“ Otočila hlavu na stranu a potom sa obrátila späť k
nemu. „Áno, samozrejme, ako som povedala, ešte len také decko.
No nič... Nie, preboha, neopováž sa ani pohnúť!!!“
Naraz počul
zvláštny hlas. Tenký, ťahavý, akoby mačka zrazu začala
rozprávať. Nerozumel jej slovám, no ten tón bol celkom
jednoznačný. Tá vec vyjednávala. Snažila sa im vyhrážať. To
bolo dobré – znamenalo to, že nemá situáciu tak celkom pod
kontrolou...
Keď mala
Antónia dvadsať rokov, sestra jej kúpila na Vianoce pištoľ.
Záujem o strelné zbrane prejavovala už dlhší čas, a otcovi
neustále pripomínala, že by to bolo lepšie aj z bezpečnostného
hľadiska. Napokon, pekná búchačka už nejednej dáme v temnej
uličke zachránila život aj iné veci. Zároveň ju tá dobrá žena
poučila o pravidlách bezpečného zaobchádzania s tou vecou a
začala ju vodiť na strelnicu, kde sa naučila celkom dobre mieriť.
Svoj kvér si skrývala v izbe na presne určenom mieste a v prípade
potreby vždy vedela, kde ho nájsť. Stačili dva dobre namierené
výstrely a prerušila niekoľko nervových vlákien, čo jej
umožnilo ujsť. Cestou von z izby uvidela, čo sa stalo s jej
sestrou a švagrom, no vďaka adrenalínu sa jej podarilo potlačiť
city a vyhľadať centrum tejto prazvláštnej nervovej sústavy.
„Človek by
čakal že bude mať exotickejšie meno... Ale volá sa Klára. To
preto, že oni si dávajú mená sami, a ona je mladá a vlastne dosť
tupá. To ju nerobí o nič menej nebezpečnou, skôr naopak...
Pretože ak by mala rozum, nedala by sa vyvolať uprostred
veľkomesta.
V skratke, je to
démon. Nie klasický, samozrejme – jej rod sa tak nejako vyvinul
storočia po páde anjelov. Démoni zvyknú byť nesmrteľní a nemať
potomkov... Je ale pár druhov, ktoré večný život odmietli v
prospech možnosti rozmnožiť sa. Tí väčšinou potrebujú telo –
a tento konkrétny druh, mimochodom jeden z najhorších, si ho
zabezpečuje takto. Tým myslím, že obrastú nejakú usadlosť a
istý čas sa z nej živia. Zožerú všetko, no zdroje sa im potom
zväčša minú, načo sa posunú ďalej. Skôr či neskôr sa tak
dostanú do veľkomiest, kde žije veľa čarodejníc, nuž a tie si
s nimi už vedia poradiť. Ich cieľom je si dovtedy nájsť partnera
a splodiť ďalšieho démona. Keďže sú zriedkaví, väčšinou sa
im to nepodarí – jej matka však zjavne asi desať rokov dozadu v
takomto snažení uspela. Jej druh má mnoho mien, ale len kvôli
akademickej korektnosti by som ich asi mala nazvať vedeckým názvom
– Baniky. Väčšinou sú ženského pohlavia, čo im rozmnožovanie
ešte sťažuje. Niektoré sa zo zúfalstva uchýlia k partenogenéze,
ale to stáva málokedy. Ona bola, myslím, počatá s pomocou otca.
A teraz mi nebudeš veriť, ale do sveta ju vypustila tvoja vlastná
sestra!“
„Prečo by to
dofrasa robila?!“ skríkol Kris, keď sa prebral z ohromenia.
„Pretože sa ťa
chcela zbaviť, preto! Pôvodne sa zrejme menila obrátiť na
nejakého iného démona, ale urobila v rituáli nejakú chybu, a keď
sa už Klára dostala na miesto, kde sa môže živiť, nechcelo sa
jej odtiaľ odchádzať, a tak sa podľa všetkého tvárila ako
démon, ktorého tvoja sestra chcela vyvolať. Zrejme to bol nejaký
príbuzný druh, preto sa jej darilo to predstierať.“
„Ako ju mieniš
dostať späť?“
„Jedinou
možnosťou je spätný rituál, čiže v obrátenom poradí
zopakovať úkony, ktoré sú potrebné na vyvolanie. Problém je v
tom, že tie ja nepoznám! Tak či onak som príliš slabá, musela
by som sa obrátiť na iné čarodejnice – a ja by som to aj bola
urobila, keby som ťa tu nemusela nechať!“
„Chceš obetovať
celé mesto kvôli mne?!“
„Vydrž, ja... Na
niečo prídem...“ Po krátkej odmlke pokojne predniesla: „Napadá
ma niekoľko možností, ale len s jednou uspejeme s dostatočne
vysokou pravdepodobnosťou. V meste je ešte jeden démon – ten,
ktorého som cítila na plese. A Zuza tiež. Teda, nie celkom
zreteľne, pretože vo vzduchu sa vznášal Klárin pach, ale predsa
len tam čosi bolo, a teraz mi nebudeš veriť...“
„Je to Sáva,
že?“
„Ako si to
vedel?!“ Čosi povedala Kláre v neznámom jazyku. Rozprávala jej
akýsi príbeh, súdiac podľa jej tónu...
„Pretože som sa
do nej zaľúbil na prvý pohľad. V tvojej prítomnosti, chápeš?!
Si najúžasnejšie dievča, aké som kedy stretol, krásne, bystré,
a neskutočne ma priťahuješ, ale zabuchol som sa do nejakej
bloncky, s ktorou som sotva prehodil pár slov. To nie je normálne,
Toni!“
„Tak priťahujem,
áno?“ zasmiala sa.
„No dobre, možno
ťa aj – teraz, keď som si vplyv toho démona konečne dokázal
odmyslieť – milujem.“
Tonička ohromene
mlčala.
No tak, prečo nerozprávaš ďalej?!
Práve som sa začínala baviť!
Lebo ma napadol ešte ďalší
príbeh, Vznešená. O láske.
Láske? Skutočne? Čo je to? Moja
mama mi rozprávala o túžbe, ale o láske som nikdy nepočula.
Zaujíma ma to.
„Teraz ma
neprerušuj, dobre? Práve ju zabávam. Je veľmi rozmarná a dosť
sa nudí, takže kecaním si môžem vykúpiť pár minút života.“
„Prečo sa
nemôžem hýbať?“
„Pretože by ťa
zbadala.“
„Veď nás môže
počuť!“
„Nie, ľudskú
reč nevníma... Aspoň nie v iných jazykoch ako v tom svojom.“
„Odkedy ty
vlastne vieš po démonsky?“
„Nebuď hlupák,
nijaký démonský jazyk neexistuje. Klára sa ale narodila v
Hauteforte, a je taká ignorantská a sebestredná, že nič, čo
nepozná, pre ňu neexistuje. Doslova. Baniky už také bývajú.“
„A prečo by som
ako mal ležať? To ma akože nevidí?“
„Vidí, ale myslí
si, že si mŕtvy. Okrem toho ju ani nezaujímaš. A ak chceš, aby
to tak aj ostalo, nechaj ma rozprávať a nehýb sa!“
Bola raz jedna mladá dievčina,
dcéra bohatého o obchodníka, ktorej ako malej zomrela mamička.
Jej otec sa následne oženil so zlou a hašterivou ženou, ktorá
mala dve pekné, no protivné a namyslené dcéry. Otec čoskoro
zomrel, macocha zdedila dom a zo svojej pastorkyne si urobila
otrokyňu. Musela prať, žehliť, umývať podlahy a pomáhať v
kuchyni, pritom však bývala v maličkej komôrke, nevhodnej aj pre
tú najposlednejšiu slúžku. Pretože k jej povinnostiam patrilo
okrem iného aj vymetanie pecí a pretože po tom zakaždým bola
špinavá od popola, zlé nevlastné sestry jej vymysleli posmešnú
prezývku Popoluška...
Po chvíli ho od
ležania na tvrdej podlahe začal bolieť chrbát. „Čo máš v
pláne?“
„Vydrž ešte...
Vieš používať pištoľ?“
„Ehm, áno, to je
štandardná súčasť výchovy princov.“
„Dobre, jednu
mám. A plaziť sa?“
„Ach tak. No,
pokúsim sa. Ako dlho ju vieš zdržať?“
„Asi hodinu, plus
mínus desať minút. Sáva býva na Potočnej 7, zistila som si to u
jednej známej. Ona sa mi vlastne hneď zdala podozrivá.“
Pustila čosi na
zem.
„Niečo spadlo...“
„To možno myš zavadila o jeden
vašich nervov, pani moja. Niet prečo sa znepokojovať.“
Kris pomaly otvoril
oči a opatrne sa zdvihol. Klára ho zjavne len omráčila, pretože
jeho telo sa zdalo byť až na pár odrenín v poriadku. Ležal na
zemi, medzi ním a Klárou stála Tonička, a na zemi pri jej nohách
– pištoľ, ktorú spomínala. Opatrne sa prevrátil na brucho,
preplazil sa až k zbrani, strčil si ju do vrecka a po zemi sa
pomaličky dostal z miestnosti, z domu, až do studeného predjarného
dažďa...
------------------------------------------------
Keď Sáva otvorila
dvere a uvidela za nimi Krisa, zdala sa veľmi prekvapená. „Nečakala
som ťa tu... Čo sa deje?“
„Len som ti chcel
povedať, že sa chcem odsťahovať k Toničke. Trvá na tom...“
„Láska moja, ty
si jej snáď nepovedal, ako veľmi ma miluješ?!“ zapišťala
rozrušene.
„Áno, ale...
Vieš, srdiečko, ona je hnusná bosorka, ktorá ma očarováva,
kúzlami odlákava od mojej jedinej pravej lásky... Ale ty mi s tým
samozrejme nemôžeš pomôcť, bohužiaľ...“
„Nemôžem?!“
zvýskla Sáva. „Tak sa teda pozeraj!“ A zburcovala Zuzu s
Drahuškou, aby sa vybrali do Toničkinho domu zničiť toho
„démona“.
Kris sa sám pre
seba usmial. A nakoniec tú pištoľ ani nepotreboval...
---------------------------------------
Boj trval len
krátko. Keď sa Sáva dozvedela, čo sa to vlastne deje, rozzúrila
sa a pustila sa do bitky s Klárou, ktorú s pomocou dvoch čarodejníc
rýchlo vyhrala. Veľmi pomohlo, že Sáva, ktorá bola na iných
démonov rovnako citlivá ako akákoľvek bosorka, si nosila vo
vrecku hrebeň z gutaperče, ktorý mal byť Kláriných poznávacím
znamením, vediac, že ho raz bude potrebovať. Ako jediná z
množstva návštevníkov na plese rozoznala pach démonického
predmetu, pretože sama ich pár vlastnila a vytvorila. Nazatiaľ sa
však čerta starali, kto im so zachraňovaním mesta pomáha... Kris
celý ten čas sedel u Sávy s Drahuškou a napäto čakal na ich
príchod, takže detaily z boja mi nemohol sprostredkovať. Po Kláre
ostali len kusy mäsa a nervov, o ktoré sa musela postarať mestská
sanitárna služba, a dve mŕtve telá, kvôli ktorým dievčatá
vyšetrovala polícia. Strávili teda ďalšiu hodinu vysvetľovaním,
čo sa vlastne stalo.
Vrátili sa až
nad ránom, špinavé od krvi a poriadne unavené. Rýchlo sa umyli,
zamotali do uterákov, ktoré im požičala Sáva, a posadali si do
jej maličkej obývacej izby. Tonička sa následne psychicky
zrútila, konečne dajúc voľný priechod svojim pocitom zo smrti
dvoch blízkych ľudí, a Kris ostal ešte zmätenejší než
predtým. Zabalil ju do deky, objal a privinul si k sebe. Previnilo
jej ovoňal vlasy – hoci Zuza by z nich pravdepodobne cítila
spálené mäso (to kvôli Kláre), on ten pach zaznamenať nemohol,
a tak miesto toho vnímal len zvyšky jej šampónu a najmä
charakteristickú živočíšnu, veľmi zmyselnú vôňu jej vlasov.
„Toni, srdiečko moje, upokoj sa... Ľúbim ťa...“
Keď sa Sáva
vrátila do miestnosti so šálkou čaju a uvidela ho hladkať
Toničku po čiernej hlave, rozzúrila sa. Prudko položila šálku
na stôl a začala usedavo plakať. Kris na ňu ale nemal čas. Jej
kúzlo na ňu už nepôsobilo. Vtedy počul Toničku čosi šepkať.
„Čo by sa stalo, ak by princ prišiel na ples, zatancoval si s
Popoluškou a odišiel, akoby sa nič nestalo?“
Sáva k nej
sklonila fňukajúcu tvár. „Čo si to povedala?“
Tonička to
zopakovala.
„Tak to by bolo
vážne porušenie pravidiel.“
„To by teda
bolo.“ zamrmlala Tonička. „Prosím, nenúťte ma riešiť ešte
aj toto, ja... Som úplne zničená... Zuza by si proste mala konečne
zapamätať, čo je to démon yandere. Viac už nepoviem ani
slovo.“
Zuza zdvihla
obočie. „Čo prosím?! Yandere?! Kde...?!“ Rýchlo otočila
hlavu a zdesene otvorila ústa. No to snáď nie...
O chvíľu
Tonička, zničená plačom, zaspala, a Zuza si zavolala Krisa aj so
Sávou do jednej miestnosti.
„Je to pravda?!“
vyštekla na Sávu. „Si yandere?! Zóluška?!“
„A to je zas
čo?!“ zasyčal Kris.
„Zóluška,
Popoluška, Princezná... Druh démona, príbuzní succúb a incubov.
Ak je to tak, nemôžeme ju nechať nažive!“
„Počkať,
počkať!“ zvolal Kris. „Prečo nie?! Čo je na tomto také
obzvlášť hrozné?!“
„To, že sa do
teba zamilovala! Yandere sú pekné beštie. Cítiš k nej niečo?“
„Nie, ale...“
Sáva rozzúrene
zaujúkala a udrela ho po tvári. „Ty... Ty a to hrozné dievčisko!
Prečo mi to robíš?! Prečo ju počúvaš?! Klame...!“
„Ako to myslíš?
Prečo by to robila?“
„Pretože chce
zničiť našu lásku! To ona je Princezná, nie ja!“
„Tak ja už fakt
neviem, čomu mám veriť!“
„Viem, že to
bude znieť ako príšerné klišé, ale svojmu srdcu.“ usmiala sa
Zuza smutne. „K obom zjavne cítiš nejakú náklonnosť, no ktorá
sa ti zdá menej úprimná?“ Muselo to pre ňu byť kruté takto sa
ho pýtať – veď sama ho milovala...
Naprázdno
preglgol. „Nerád by som odmietol dievča pred tebou.“
Zuza si prekrížila
ruky na prsiach. „Dievča? Veď je to yandere démon!“
„Nie, nie som!“
vykríkla Sáva. „Krisa milujem úprimnou, čistou láskou...“
„Isteže miluješ,
veď si Princezná!“ vypľula jej Zuza do tváre. „Ty si už raz
taká! Si stelesnená kliatba lásky na prvý pohľad, takže také
veci sú dôvodom tvojej existencie! Pred mnohými rokmi si padla,
pretože sa do teba jeden človek zamiloval, a odvtedy chodíš po
kráľovstvách a hľadáš svojho princa na bielom koni, nedbajúc,
že tí dnešní radšej chodia vlakom!“
„A prečo by som
nemala, há?! To nemám právo na šťastie len preto, že nie som
smrteľníčka?!“
„Svojich milencov
zabíjaš hneď po svadbe!“
Kris sa na Sávu
zdesene pozrel. „To naozaj?“
„Nie, to v
žiadnom prípade! Zuzana ťa klame!“
„No, tuším, že
si o tebe nájdem kapitolku v nejakej tej démonologickej
príručke...“
„To ani
neskúšaj!“ skríkla a rýchlo vyskočila, načo siahla do
kredenca... Po nôž!
Zuza ju udrela
päsťou do nosa, načo Zóluška zakričala od bolesti a nôž
pustila. Zuza ho rýchlo zdvihla a pokúsila sa protivníčku bodnúť,
no ona nahnevane mávla rukou. Markíze z Kotliny sa rýchlo
vznietila osuška (bola síce mokrá, ale môžeme to zvaliť na
mágiu), no Kris stihol zareagovať včas a udusiť ju svojim
kabátom.
„Vezmi si ma!!!“
ziapala Sáva. „Mne je jedno, či ma ľúbiš, alebo nie – koniec
koncov, môžem ťa k tomu prinútiť!“
„Prečo by si to
dofrasa robila?!“ zrúkol Kris. „Vieš, že to nedokážeš!
Počkaj pár mesiacov, potom to možno zaberie...!“
„Prečo by malo
až vtedy?! Potom snáď nebudeš ľúbiť tú poondiatu Makovcovú?!“
„Možno áno,
možno nie! Tým myslím... Veď si, dofrasa, nejdem brať ani ju!
Iste, som do nej zabuchnutý, ale toto nie je prvý krát, čo sa mi
niečo také stalo, a viem, že zaľúbenosť obvykle po pár
mesiacoch ustupuje, až nakoniec zmizne celkom!“
Sáva sa naňho
pozrela, vyvedená z miery. „To mi... Ešte žiaden muž...“
Zajačala. „Ako to je možné?! Prečo zo všetkých práve ty,
osemnásťročný chalan...?!“
„No a? Nie je to
pravda? Zuzi...“ Obrátil sa na prítomnú slečnu Konárikovú a
zdvihol obočie. „Však je zamilovanosť len prechodná?“
„Dúfam, že
áno!“ zvolala rozrušene. Zvrtla sa na pomyselnom opätku a s
nervami v kýbli vyšla z miestnosti.
Kris šiel za ňou.
„Ale no tak... Čo sa ti zase stalo?“
Pozrela sa naňho s
bolesťou v očiach. A vtedy to pochopil...
„Prepáč mi to.
Ja jednoducho nemôžem... Dočerta, prečo o mňa musíte mať
záujem všetky tri, keď ja môžem milovať len Toničku?! Sáva je
démon lásky na prvý pohľad, a ty... Jednoducho sa k sebe
nehodíme! Nevedel som ti to povedať, pretože som zbabelec, hoci
som aj vedel, že ku mne niečo cítiš. Pravda, vôbec som necítil,
že si vážne do mňa...“
Rozplakala sa.
Prevrátil očami.
„Och, pane na nebi... Čo ste vy za bojovníčky?! Porazíte
spoločne mocného démona a potom plačete všetky tri, a dve z vás
kvôli hlúposti! Tonička má aspoň dobrý dôvod. Pozrite sa, ja
tu nemusím byť, majte sa!“
Zastavil ho
studený stisk na jeho pleci. „Kam si myslíš, že ideš?!“
zasyčala Sáva.
„Domov. A beriem
so sebou aj Toničku.“
„Buď si veľmi
odvážny, alebo ešte nechápeš, čo dokážem...“ Rukou urobila
rýchle, elegantné gesto a stolík, na ktorom ležali ich čaje, sa
vznietil. „Vezmi si ma, inak ju zabijem!!!“
„Upokoj sa, bože
môj!“ Obrátil sa na Zuzu. „Ako sa dá zneškodniť Princezná?“
„Nedá sa. Ale
môžeš ju zabiť podobným spôsobom ako obyčajného človeka.“
Zháčil sa. „Ja
nechcem nikoho vraždiť...“
„Potom si ju teda
vezmi!“ odsekla Zuza. „Ale vážne, je to démon!“
Kris pokrčil
plecami. „Dobre teda, vezmem. Veď nehovorila nič o tom, že s ňou
musím ostať bohvieako dlho... Za pár týždňov sa s ňou
rozvediem. Dovtedy ma hádam nestihne škrknúť, či áno?“
„Ty...“ Zóluška
zaškrípala zubami. „Nie, nie, a ešte raz nie!“
Kris ale už dávno
prišiel na to, ako ju poraziť. Láska na prvý pohľad je všemocná,
pokiaľ ide o ľudí s nedostatočnou sebareflexiou, no bezmocná
voči tým, ktorí si plne uvedomujú, aký je rozdiel medzi
zamilovanosťou a túžbou a majú v sebe dosť cynizmu, aby to
dokázali vyjadriť slovami... „Ó, a ešte niečo – máš pekné
vlasy, ale to je tak asi všetko.“ S ľahostajným úsmevom pokrčil
plecami a obrátil sa Sáve chrbtom. Nato zobudil Toničku a vzal ju
aj so Zuzou preč z domu, len pár sekúnd pred tým, ako ranný
vzduch preťal ohlušujúci výkrik a Popoluška... Jednoducho
umrela!
------------------------------------
„Prečo to
vlastne robila? Myslím, vraždila svojich „princov“ hneď po
svadbe?“
„Neviem, no...
Nerobila to často. Väčšinou im len znepríjemnila život a potom
ich opustila. Ó, a takisto zabila ich ostatné nápadníčky. Bývala
príšerne žiarlivá a majetnícka, čo väčšina z jej bývalých
nevedela zniesť. Vieš, ona... Vždy verila v pravú lásku, alebo
aspoň to, čo sa za ňu považuje v rozprávkach a červenej
knižnici.“
„Takže démon
romantiky?“ rozosmial sa.
„Čo je na tom
vtipné?! Práve naopak, o to bola Zóluška nebezpečnejšia. Láska
môže zabíjať – doslova...“
„Ale aj
zachraňovať životy.“
„To nepopieram.“
„Tým myslím, že
keby ma Zóluška nemilovala, padol by som za obeť Kláre.“
„Ale to by sa
stalo, aj keby si nemiloval mňa. V takom prípade by ťa totiž ani
nenapadlo ísť za mnou, nepomohol by si mi a mne by sa stalo, čo
mojej sestre...“ Pri tej myšlienke sa jej na tvári objavila akási
zvláštna melanchólia...
Pohladil ju po
vlasoch. „Sú to už štyri mesiace, miláčik. Nehovorme už o
tom. Veď vieš, že to mohlo dopadnúť aj horšie...“
Čo by tak mohol
spraviť? Ležali spolu v posteli, mladí a zaľúbení, no plne
oblečení – možno by nemal... Och, kašľať na to. Aj tak s ňou
chodí až príliš dlho na to, aby sa u nej rozhodol prespať až
teraz. Nahol sa nad ňu a spravil to najlepšie, čo vedel –
pobozkal ju...
Ďalej to už bolo
na nej, ďakujem pekne.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára