Pred Cidom (1/3)

Po masívnom úspechu predošlej poviedky (díky, drahí križiaci, dúfam, že sa vám bude v živote dariť tak ako križiackym štátom) som sa rozhodla uverejniť ďalšiu a bohužiaľ zrejme na dlhý čas poslednú. Chystám sa totiž počas školského roka zanevrieť na tento blog (áno, už zase) a urobiť si prestávku. To viete, škola, domáce úlohy, k tomu ešte maturita a... A ďalší projekt, presahujúci hranice tohto úbohého nečítaného blogu, ale to už trochu predbieham udalosti a možno to neklapne...

Nie je krásne, keď rytier skloní zástavu pred svojou dámou, pobozká jej ruku a zvesí hlavu? Keď muž kapituluje pred ženou, vyzlečie si šaty a...

Počkať, kam to vlastne smerujeme?!

K tomu, ako El Cid prišiel o citové panictvo.

--------------------------------------------

Hovorí sa, že roku pána 1099, krátko po tom, čo veľký národný hrdina Rodrigo Diaz de Vivar, legendárny El Cid, padol v bitke pri Valencií, stará pani Sancia Juaréz, rodená Gizón y Nuňéz, si pred svojimi dvoma stále žijúcimi deťmi a ôsmimi vnúčatami povzdychla. „Och, ja som ho poznala, a ako dobre som ho poznala...“ Pravda, niektorí tvrdili, že sa vekom stala slabomyseľnou, no potom jej dcéra všetkým vysvetlila, že jej bezmála šesťdesiatročná matka s mizernou pamäťou si predsa len na niečo spomenula, a veľmi dobre.

Všetko sa to začalo 41 rokov dozadu, keď sa v sídle dona Teodora del Fuego náhle objavil jeho starý nepriateľ, kardinál García de las Casas s mladučkou nemanželskou dcérou Urracou, ktorú mu, napočudovanie, ponúkol za manželku. Samozrejme, keďže bola len ľavoboček, bol tento akt myslený ako urážka a všetci svedkovia udalosti len čakali, kým Teodor vytasí meč a bude brániť svoju česť. Nič také ale neurobil: miesto toho Garcíovu ponuku prijal a ešte k tomu do nebies vychválil krásu jeho dcéry! Pravda bola taká, že don Teodor sa asi týždeň dozadu zranil pri poľovačke a prestrelená ruka ho stále bolela, takže by sa nemohol pustiť do súboja s cteným donom Garcíom, ani keby chcel, a tak sa rozhodol ísť cestou najmenšieho odporu a s jeho dcérou sa oženiť. Okrem toho, už mal vyše päťdesiat rokov a potreboval splodiť dediča, a tak si nechcel medzi nevestami preberať. Napokon, Urraca de las Casas síce nebola pekná, no zato bola mladá a zdravá, a Teodor zase zúfalý. Problém bol v tom, že don del Fuego už sľúbil svojej dobrej priateľke, staručkej done Nuňezovej, že si vezme za ženu jej jedenásťročnú vnučku Sanciu, keď táto pravda vyrastie. To viedlo k hádke medzi nimi, rozkmotreniu dlhoročných priateľov a ešte k tomu k osobnému nešťastiu jeden dievčiny... Doňa Nuňezová totiž prisahala, že sa svojich nárokov na to, aby si jej priateľ vzal jej vnučku za ženu, nevzdá, ako že je Boh nad ňou, kým Urraca neporodí dediča, alebo aspoň dedičku, keď sa teda chlapec nepodarí. Inak totiž bude možné, aby sa don del Fuego s neplodnou ženou rozviedol, a doňa Nuňezová patrila k tým tvrdohlavým starým ženám, ktoré by radšej umreli, ako by sa mali stiahnuť, kým je ešte aspoň maličká šanca na víťazstvo. Urraca ale za sedemnásť rokov nedokázala otehotnieť, don Teodor nepovolil a Sancia pomaly ostala na ocot. Čo, ako sa zhodovali všetci mladí muži, ktorí s ňou prišli do styku, bola mierne povedané škoda.

Všetci totiž boli zajedno v tom, že nájsť v dáme takú výnimočnú kombináciu dobrých spôsobov, veselej nátury, dobrého vzdelania a praktického prístupu k životu je vzácnosť a poklad pre každého mladého šľachtica, ktorý chce mať o domácnosť dobre postarané. Okrem toho aj vyzerala celkom k svetu – drobná, okrúhla, s peknou, usmievavou tvárou a slušným dekoltom... Dokonca aj starší muži, ktorí inak brali každú mladú slečnu v okolí s rovnakým chlipným úžasom, hovorievali, že na Sancií je niečo výnimočné. Pravda, nebola to Jiména Díazová, ale to bolo v najlepšom poriadku – žiadna žena nemohla byť Jiména Díazová, dosiahnuť taký stupeň dokonalosti pre dve dámy narodené na tento svet bolo nemožné. Na Sanciino nešťastie sa Jiména vyskytovala na dvore jej starej mamy dosť často, a tak sa porovnávaniu nevyhla. Aj tak však, všeobecný názor o tom, že jej babička je hnusná semetrika, keď tak tvrdohlavo trvá na svojom rozhodnutí, prevládal. Niektorí tvrdili, že len dodržiava sľub a chráni si tak svoju česť, no väčšina sa zhodla na zbytočnosti jej prísahy a nezmyselnosti takej tvrdohlavosti. Mnoho mladých mužov už žiadalo doňu Nuňezovú o to, aby sa svojej tvrdohlavej snahy o získanie dona Teodora za zaťa svojho syna vzdala a miesto toho radšej vydala dievča za niekoho, kto ju naozaj bude chcieť... Koniec koncov, na kráľovskom dvore sa už dávno šuškalo, že don Teodor je v skutočnosti neplodný a že dediča by nedokázal splodiť nielen s Urracou, ale ani so žiadnou inou dámou! Avšak doňa Nuňézová bola neoblomná... A práve, keď sa zdalo, že slečna Sancia zomrie ako stará dievka, Boh to už nemohol vydržať a rozhodol sa zamiešať v tomto príbehu kartami.

-----------------------------------------------

Prišla jar ako každý rok a s ňou aj kŕdeľ mladých synov bezvýznamných šľachticov. Keďže kráľ tento rok trval na tom, že do vojny nepôjdu, mali kopec voľného času, a každý predsa vie, akým prekliatím sú mladí, zdraví a nudiaci sa mladíci. Ich rodiny teda mali o „zábavu“ postarané. Don Diego de Vivar to vyriešil jednoducho tak, že poslal svojho syna Rodriga aj so sestrou Constanzou vzdelávať sa za doňou Nuňézovou, ktorej dobrým priateľom bol. Constanza z toho nebola práve nadšená, no utešovala sa predstavou, že tam stretne nejakých pekných mladých mužov, a ak aj nie, tak aspoň spolutrpiteľky. Na svoje nesmierne sklamanie tam veľa nebolo ani tých, a tak jej neostávalo nič iné ako tráviť všetok čas so Sanciou Ramirézovou.

V jeden z prvých večerov spoločne vyšívali pri západe slnka s mizernou náladou.

„Mám troch bratov, Enriqueho, Ramóna a Fernanda – ten posledný je nemanželský, otec ho splodil s nejakou slúžkou.“ snažila sa Sancia (neúspešne) zachovať sebe i svojej spoločníčke dobrú náladu. „Ja som zo všetkých najstaršia, a keďže nemáme žiadnu sestru, bolo niekedy ťažké s nimi vyrastať. Môj otec, nech je mu zem ľahká, padol v bojoch s Maurami pred piatimi rokmi, odvtedy žijem u svojej starej matky. Beztak to bola vždy skutočná hlava rodiny...“ usmiala sa trpko. „A čo ty a tvoji súrodenci?“

„Och, o tom radšej nehovorme! Všetci mi zomreli, až na Rodriga.“ povzdychla si Constanza. „Moja matka z toho bola zničená, radšej nechci počuť o tom, ako veľmi. Na druhej strane, myslím si, že z toho všetkého, čo sa na ňu vtedy valilo, by preskočilo každému.“

Sancia na ňu vrhla súcitný pohľad a opatrne presunula tému inam. „Ale na Rodriga môže byť pyšná. Zdá sa mi ako milý mladý muž dobrých spôsobov...“ Naraz sklopila oči a ticho doplnila. „...v plnej sile.“

Constanza zhíkla. „Ale čo! Nie si vari zasnúbená s donom Teodorom?“ podpichla ju.

„Pch! Aspoň snúbenca mám!“ uškrnula sa. „Som zabezpečená, teda čiastočne!“

„Hej, zabezpečená, naozaj poriadne... A počuj, ty nechceš ísť radšej do kláštora?“

„Ale kdeže, veď stará mama sa raz musí zmilovať a dovoliť mi sa vydať.“

„Skôr by som sa spoľahla na to, že si všemohúci Boh – a nech mi také rúhanie odpustí, ale čo je veľa, to je veľa, a oberať dievča o radosti manželstva a materstva, no, škoda rečí – vezme ctenú doňu Nuňézovú do neba! Veď už má koľko, šesťdesiat?“

„Tak asi, neviem, kedy sa stará mama narodila. Ale také veci nesmieš hovoriť, Constanza...“ Nervózne sa zahniezdila. „Veď si sama povedala, že želať si také veci je rúhanie!“

„No, tak mi to odpustite, ty i panna Mária! Aké máš plány na zajtrajšok? Môžeme sa ísť prejsť na koni po okolí, počula som, že lesy sú tu obzvlášť pekné...“

„Nuž, to áno, ale keď ja nerada jazdím na koni... Vieš čítať a písať?“

„Isteže! Ty nie?“

„Och, ja tiež, napokon, moja stará mama trvala na tom, aby som sa to naučila. A babička vlastní aj zopár kníh, napríklad beštiár starého otca, alebo zápisník svojho otca. Vieš, on písal piesne. Problém je v tom, že som nikdy nebola veľmi talentovaná hudobníčka – zabrnkám pár tónov na lutne, a to je asi tak všetko.“

„Piesne, hovoríš? Tak to máš šťastie, ja hudbu zbožňujem!“

„No veď to aj ja, ale hrať ju neviem.“

Constanza sa rozosmiala. „No páni! To musí byť naozaj hrozné. Mimochodom, počula si tú historku o doni Mariane de Balboa...“

Ako ste už iste stihli pochopiť, jedenáste storočie nebolo najzábavnejšou epochou v dejinách. Dokonca aj tie najvyššie kruhy nemali veľa príležitostí sa zabaviť. Pravda, oproti rannému stredoveku to stále bola selanka, veď zmätky v tejto dobe tak nejako nedávali na nudu príležitosť, avšak na druhej strane je medzi historikmi všeobecne známe, že pred ranným stredovekom by každý uprednostnil aj tú nudu.

Samozrejme, krajiny kalifátu boli na tom podstatne lepšie ako tie európske, no práve s nimi súvisí polovážna teória kolujúca medzi historikmi. Vraví sa, že keďže Arabi boli na tom pred príchodom islamu rovnako mizerne ako Európania, úplne im z tej nudy preskočilo, a práve to nakoniec viedlo k vzniku islamu. Niektorí historici zachádzajú ešte ďalej a tvrdia, že všetok náboženský fanatizmus má na svedomí fakt, že ľudia v tej-ktorej epoche nemajú do čoho (a vraj možno i do koho) pichnúť. Sancia by s nimi pravdepodobne s úsmevom súhlasila, napokon, v jej dobe sa rytieri nudili tak veľmi, že radšej chodili za hranice zabíjať čas a Arabov, než aby mali zostať v tom temnom kúte, ktorým súdobé Španielsko bolo. A ich mladé, rovnako znudené žienky? Tie museli ostať doma a uspokojiť sa so správou domácnosti, majetkov a výchovou deciek, ktoré im manželia medzičasom urobili. Celkove vzaté sa ale v porovnaní s večne bojujúcimi rytiermi, intrigujúcimi úradníkmi či dokonca ubiedenými roľníkmi mali vznešené paničky ešte dobre. Pravda, najlepší život mali bezpochyby klerici, ale to je o inom. V každom prípade, Sancia, rovnako ako akákoľvek mladá slečna v jej veku, by bola vďačná za každé rozptýlenie...
A keď sa jej ho dostalo, tak to už aj oľutovala.

-------------------------------------------------------

Španielske víno kedysi nebolo také známe ako dnes, teda aspoň nie svojou kvalitou. V zahraničí (teda medzi vrstvou šľachticov a vysokého kléru, ktorá si ich mohla dovoliť) sa stali slávnymi ako najkyslejšie vína vôbec, a všetci ľudia mimo Pyrenejského polostrova nad nimi ohŕňali nosom. Ani na domácej pôde neboli veľmi obľúbené a väčšinou bývali veľmi lacné. Jediným človekom, o ktorom kedy Sancia počula, že by ich preferoval pred inými druhmi, bola jej všemocná stará matka.

Doňa Beatriz Nuňezová bola zvláštna aj v mnohých iných ohľadoch. Niekto by ju nazval čudáčkou, iný by zase len mykol plecom, že je jednoducho svojrázna. Napokon, bola to veľmi silná osobnosť, ktorá aj napriek všetkému zmyslu pre česť priveľmi nedbala na mienku ľudí, ktorých nepovažovala za seberovných, čo bola väčšina tých, čo boli mladší ako ona. Sancia, prirodzene, nebola nijakou výnimkou. O svojej babičke počúvala takmer legendy už od detstva, a bola si vedomá, že, ako to raz vyjadril jej otec, je to najsilnejší a najmužnejší chlap v rodine. Už na prvý pohľad vzbudzovala rešpekt vďaka svojej koži Maurky, pohľadu levice a postave horského masívu, a dlhší kontakt s ňou ľudí v tomto prvom dojme len utvrdzoval. Cez pravé líce sa jej ťahala dlhá jazva, o ktorej pôvode kolovalo medzi služobníctvom veľa historiek, no ani jednu z nich sa sama doňa neobťažovala potvrdiť ani vyvrátiť. O svojej mladosti nerada rozprávala, vraj preto, že je plná spomienok buď takých zlých, že si na ne nechce spomínať pre ne samotné, alebo takých krásnych, že si na ne nechce spomínať kvôli prítomnosti a tomu, že tie veci sú už dávno preč. Pokiaľ boli informácie od jej otca spoľahlivé, Beatriz Nuňezová bola veľká žena, ktorá si úctu jej preukazovanú a ňou neustále vyžadovanú plne zaslúžila. Za svoj život stihla zveľadiť majetky svojej rodiny, získať veľký politický vplyv cez svoje bohatstvo a dvoch manželov, získať si úctu cirkvi podporou kláštorov a horlivým záujmom o relikvie, a raz dokonca viesť armádu do bitky (po tom, čo jej prvý manžel zomrel na úplavicu krátko pred ňou a nebol tam nikto, kto by sa odvážil prevziať po ňom velenie). Porodiť a podieľať sa na výchove ôsmich detí už bola malina – pravda, dve z toho zomreli príliš malé, aby ich ktokoľvek stihol vychovávať, no to v tej dobe, bohužiaľ, nebolo vôbec neobvyklé.

Práve sa s vnučkou vracali z omše v hradnej kaplnke, keď na studenej kamennej chodbe začuli dupot mužských čižiem. Len o pár sekúnd sa z dverí vynorila pôvabná hlava mladého dona Rodriga de Vivar. Dámy sa mu na pozdrav uklonili, načo im on odpovedal rovnako – a vzápätí okolo nich prešiel akoby nič. Pritom však doňa vypleštila oči, akoby uzrela samotného Satana, a prudko sa trikrát prežehnala. Don Rodrigo si to všimol. A Sacia si pomyslela, že bude mať ešte čo vysvetľovať. Rýchlo sa ospravedlnila s tým, že si ešte niečo zabudla v kaplnke, a hneď utekala za mládencom, ktorý tam vtedy bol ešte len štvrtý či piaty deň, nuž a Sancia predtým ešte nenabrala odvahu na to sa s ním poriadne porozprávať. Chcela to mladému de Vivarovi vysvetliť, totiž že jej stará mama si o ňom vonkoncom nemyslí nič zlé a že celé to je len... Len...

Pochopí to ten mládenec vôbec?

Dostihla ho krátko po prechode chodbou. „Sire, musím vám niečo vysvetliť.“ začala.

„Och, slečna Ramirézová...“

„To s tým, čo urobila moja stará mama.“

„Uhm... Áno?“

To bol, akoby sa povedalo dnes, pekný trapas. Vlastne aj v súdobej španielčine (či jej regionálnej variante) iste existoval vhodný ekvivalent takého slova. „Len som vás chcela upozorniť, že podobne zvláštne sa správa veľmi často a že sa preto nemusíte znepokojovať. Stará mama je príčetná a vlastne aj slušná, ale zároveň je, no... Veľmi zvláštna. Nezriedka sa stáva, že cíti potrebu robiť isté veci, hoci vie, že sa to nepatrí, ale ona si nemôže pomôcť, jednoducho musí. Nevravím, že sa nevie ovládať, vlastne to dokáže veľmi dobre, hlavne keď ide o veľa, ale pri stretnutiach s ľuďmi, ktorých nepozná a necíti k nim žiadnu úctu, tak v takých prípadoch sa s tým ani neobťažuje.“

Rodrigo vypleštil oči. „To znie ako popis posadnutia diablom.“

„Nie, nie, to nemôže byť ten prípad.“ uistila ho Sancia rýchlo. „Okrem týchto zvláštností je doňa Beatriz celkom pri zmysloch, a navyše veľmi pobožná. V mladosti z nej vraj párkrát skúšali vyhnať diabla, no nič nepomáhalo. Keď sa jeden kňaz chcel uchýliť k brutálnejších metódam, jej matka to, na zdesenie všetkých, zatrhla, a tvrdila – ja viem, ako zvláštne to znie, no mne sa to zdá ako celkom logické vysvetlenie – že nejde o démonov, ale o chorobu tela. Lekári jej púšťali žilou, podávali preháňadlá, dávidlá, ale nič sa neosvedčilo tak ako babičkina pevná vôľa. Vraj len vďaka nej dokáže až na občasné čudáctva fungovať celkom normálne. Teraz, keď si svojou cnosťou a inými vynikajúcimi vlastnosťami vyslúžila úctu nás všetkých, naučili sme sa toto správanie akceptovať. Áno, viem, že vám to ako pobožnému človeku, čo dbá o dobré mravy...“

„Tak to je nezmysel.“ skočil jej do reči Rodrigo. „Nemusíte byť v mojej prítomnosti taká upätá. Ja... Ja som už počul, že aj napriek svojej zvláštnosti je doňa Beatriz veľmi odvážna a čestná dáma.“ Nervózne zavrel oči. „A úprimne povedané, pobožný človek, čo dbá o dobré mravy, teda nie som.“

Zo Sancie opadlo všetko napätie. „Vďaka všemohúcemu Bohu!“ Nato sa zasmiala. „Ale že sa vy k tomu ešte priznávate...“

Frajersky sa uškrnul. „Mám len osemnásť, tak ma obeste.“

„Och, ako málo vážne všetko beriete!“

„No, hádam na tom nie je niečo zlé?“

„Tak snáď len moja hlúposť. Prečo som vás neoslovila skôr? Mládenca, alebo skôr všeobecne človeka ako vy sme tu potrebovali ako soľ!“

„Nudíte sa tu vari?“

„A ako!“

„Moja sestra pre vás nie je dostatočnou spoločnosťou?“

„Sama osebe nie. Veď viete ako to je, traja ľudia tvoria dav, dvaja len pár – traja mladí pestrú spoločnosť, dvaja len párik, čo môže akurát tak zdieľať svoju nudu.“

„No dobre, ale... Veď ja som muž! Myslíte trochu na svoju povesť!“ Z jeho výrazu ale nebolo badať, že by to myslel bohvieako úprimne a seriózne.
„Myslela som, že vám na takých veciach až tak nezáleží...“ nadhodila Sancia hravo.

„Možno áno, možno nie...“ Hravo obrátil oči do stropu a po chvíli začal znova hovoriť. „Constanza s vami teraz trávi veľa času. Čo si o nej myslíte? Rozumiete si dobre?“

„Ó, áno, výnimočne dobre!“ prikývla Sancia s úsmevom. „Teraz ale nemám čas sa s vami o tom príliš rozprávať – stará mama ma totiž čaká... Mimochodom, ak už nič iné, tak by ste mal brať to prežehnanie sa ako kompliment.“

„Skutočne? Tak to by ste mi asi mala bližšie vysvetliť.“

„Babička mi rozprávala, ako k tomuto zvyku či nutkaniu vlastne prišla. Viete, keď bola mladá a s matkou prechádzali okolo pekného mládenca, jej mama sa niekedy zvykla zasmiať, prežehnať a zamrmlať si žartom sama pre seba „a neuveď nás do pokušenia“. Jej strata bola pre babičku veľmi bolestná, a tak si po nej z nejakého zvláštneho popudu osvojila mnoho podobných čudáckych zvykov, medzi nimi aj opakovať matkinu reakciu na pekných mládencov.“

Rodrigo rozpačito sklopil oči. „Och, takže vašej starej mame sa páčim?“

„No, hádam čisto esteticky... Viete, vo svojom veku najskôr už o chlapcoch tak nerozmýšľa, ale vidí stále pomerne dobre, ak viete, čo tým myslím... A vás, ehm, jednoducho nemožno prehliadnuť...“
„Takže sa páčim aj vám?“

Na lícach sa jej objavil nežný rumenec. „Asi by som mala byť trochu zdržanlivejšia.“

„Ale neúprimná zase byť nemusíte.“

„No, tak áno, ste pekný. Hádam nie som prvá, čo vám to kedy povedala.“

Vzápätí sa obaja v rozpakoch zahľadeli do zeme. Prvý sa spamätal Rodrigo. „Och, tak to vám ďakujem za, ehm, kompliment. Vaša stará mama vás ale najskôr čaká...“

„Prirodzene, ďakujem za pripomenutie.“ povedala Sancia rýchlo a chvatne odišla.

Rodrigo sa za ňou túžobne díval, hádam až príliš dlho na budúci vzor všetkých rytierskych cností. Tak dvadsaťosem rokov? No, veď to nie je tak veľa. Technicky je stále ešte mladá, aj keď vydať sa, prirodzene, mala už dávno. Vlastne by nebolo od veci, keby si našiel ženu a rozšíril rod. Na druhej strane, jeho otec by sa iste hneval. Veď je o desať rokov staršia, to by sa mu nepáčilo. A vlastne ju ani veľmi nepozná, takže nemôže povedať, či je dostatočne cnostná a rozumná, aby s ňou chcel stráviť zvyšok života a nechať ju podieľať sa na sláve svojho rodu, ako sa to od manželky rytiera vždy vyžadovalo.

------------------------------------------------

Pršalo. To sa v poslednom čase stávalo až príliš často, a oni traja – Sancia, Constanza a Rodrigo – sa týmpádom dosť nudili, a to až tak veľmi, až sa rozhodli zabaviť pomerne nemožným spôsobom – ležaním horeznačky pred krbom na zvieracích kožušinách a rozprávaním si rôznych historiek. Vlastne to navrhla Sancia, a Konštancia, ktorá s ňou už mala svoje skúsenosti, presvedčila Rodriga, aby dôveroval jej réžií. Ten bol dosť skeptický, no i tak nemal veľmi na výber. Trkotanie s dievčatami sa nezdá ako vhodná zábava pre mladého rytiera, pomyslel si trpko...

Tak si to aspoň užije.

„Jeden môj kamarát bol minulé leto s jednou prostitútkou v Barcelone...“

„Keď je to neslušné, tak radšej nepokračuj.“ pokrčila nosom Sancia.

„Nie, nie je. Ja viem, že si to automaticky myslíte, keďže je tam prostitútka, ale ten príbeh je vo svojej podstate cudný.“

„Keď to nie je o tom onom, tak čo tam robí prostitútka?“ zatiahla Sancia pochybovačne.

„To oné?“ zaprskal Rodrigo. „Bože, Sancia, veď si slušné dievča, ty by si nemala ani vedieť, o čo sa jedná.“

„Ale viem. Starou pannou som až príliš dlho, aby som aspoň letmo nezachytila, čo všetko mi uniká. Veľa mojich kamarátok je vydatých, viete?“

„Ľutuješ to?“

„Ani nie. Ono je to celé veľmi zvláštne – jedna sa na manželské povinnosti sťažuje, ďalšia sa len tajomne usmieva a my všetky tušíme, že to v skutočnosti, ehm, má rada. Takže celkove nemám ani poňatia, aké by to vlastne bolo.“

„Tak mňa sa také veci nepýtaj, to môj kamarát chodí za prostitútkami, nie ja.“

„Takže si ešte, ehm...“

„...panic? Hej. Nemám pokračovať v príbehu?“

„Ťažko povedať, tak či onak to vyzerá zaujímavo.“ uškrnula sa Constanza.

„Ale že sa nehanbíš!“ zachichotala sa Sancia. „Chceš ešte počúvať reči o veciach, o ktorých by sa hovoriť nemalo?!“

„Som len trochu zvedavá... Nemienim skončiť v kláštore.“

„No, tak to tu asi nikto. Nech mi všemohúci Boh odpustí, ale na službu Jemu by mali byť povolaní tí, čo sa mu oddajú celým srdcom, a nie my, takí svetáci! Naše osudy smerujú inam, nemám pravdu? Rodrigo, z teba bude bojovník – oddaný Bohu, no nie vysvätený, svetský rytier, čo okrem Božej slávy háji aj česť svojho rodu a vôbec. My dve s Constanzou sa zase vydáme a budeme takým rytierom rodiť deti a spravovať domácnosti, budeme svojich manželov i deti vrúcne milovať a umrieme ako vážené staré dámy, presne ako moja stará mama!“

„To by si chcela?“ zamyslel sa Rodrigo.

„Hej. A tiež robiť niečo užitočné. Podporovať cirkev, umelcov, pomáhať potrebným... No veď vieš. Bol by to celkom pekný a svetu prospešný život.“

„Ale to by si sa musela vydať...“

„A vydám sa, to sa neboj! Teraz sa však o babičke a jej tvrdohlavosti nechcem rozprávať, a keďže viem, že ty mi s tým nedáš pokoj, povedz nám radšej, čo bolo s tou prostitútkou!“

Rodrigo sa zasmial. Milé žieňa. „Ona k nemu raz prišla a tvrdila, že raz obslúžila samotného kráľa francúzskeho a pýtala si kvôli tomu nenormálnu sumu na hodinu. Kamarát tam mal vtedy brata, ten jej neveril, ale ten môj známy, čo o ňom teraz rozprávam, áno. Kamarátov brat si vyžiadal dôkaz, a ona im priniesla veľký zlatý krucifix s ľaliou. A kamarátov brat na to, že je určite pajcnutý...“

„Že je čo?“ zagánila naňho Sancia.

„Falošný.“

„A to sa dá, vyrobiť falošné zlato?“ spýtala sa Constanza.

„Nebuď hlúpa, jasné že dá. To len tak pokryješ normálny kov vrstvičkou zlatého prachu, alebo to dokonca ani nemusí byť prach zo zlata, stačí pyrit, to je taký druh železnej rudy... Vyzerá to úplne normálne, ale zlato to ani náhodou nie je. Ale teda by ma zaujímalo, ako vedel, že je to falošné – čo si tam doniesol do nevestinca skúšobný kameň či čo?!“

„Skúšobný...“ Toto zjavne zmiatlo aj Rodriga.

„To je taký kameň, čo sa pomocou neho zisťuje, či je zlato pravé, alebo falošné. To oňho otrieš ten kameň, a ak na ňom zostane zlatý prášok, tak vieš, že to je podfuk.“

Rodrigo len pokrčil plecami. „No, tak to tam teda nemal, ale šiel na to logicky. Vraj keby skutočne mala doma taký poklad, a bol by pravý, tak by ho určite predala a nepokračovala vo svojom zamestnaní. Veď uznajte, byť pobehlicou nie je žiadna sláva. Samozrejme, do istej miery je to sranda, ale len kým vám niekto neublíži alebo vás nechytia miestni klerici a nepošlú do kláštora. A pokiaľ viem, tak plat tiež nie je bohvieaký. Keby predala takú drahú vec, mohla by odtiaľ odísť, kedy by sa jej zachcelo – a viete čo mu ona na to? Že ten kríž je len zásobou na horšie časy a že ona z bordelu odísť nechce. Tak si to predstavte, dievča, čo nemusí byť prostitútkou, ale má rada svoje zamestnanie, a tak sa ďalej ponižuje! Verili by ste tomu?“

„Na svete sú všelijakí ľudia.“ pokrčila Sancia plecami. „A ak toto je pointa, tak spánombohom. Tvoja historka bola slabá.“

„Tak teda povedz lepšiu!“ zvolal Rodrigo urazene.

„Rada. Bol jeden chlapec, volajte ho Enrique, a ten dvoril beznádejne zadanej dievčine, čím myslím seba. Stretli sme sa na jednej svadbe a hneď sme si padli do oka. Kamarátili sme sa, občas sa stretli, a ani nie o dva mesiace mi vášnivo vyznal lásku. Ja som bola veľmi mladá, ešte viac než teraz, a tak som sa doňho zamilovala tiež. Stará mama mu ale tvrdila, že mu nedovolí si ma vziať, ak jej nedokáže svoju odvahu. Musí to byť ale dôkaz nado všetky pochybnosti. Tak on teda vyšplhal po lane na múry nášho hradu, tisíckrát vyššie než on sám, a potom bez pomoci zliezol dole. Stará mama sa na to dívala a povedala, že to je síce odvážne, ale nie dosť. Poslala chlapca preč a on za mnou smútil celý rok. Potom sa o mňa uchádzal ďalší chlapec, volajme ho Pedro, s ktorým to bolo veľmi podobné. Ten bol dosť bystrý na to, aby sa spýtal, čo si vlastne babička predstavuje pod najväčšou odvahou, a ona na to, že čeliť najhroznejšej beštií na svete. Pedro teda vytiahol do boja proti Maurom a doviezol nám z vojny korisť – slona, ktorého vraj sám chytil. Babička na to, že to nestačí, a poslala ho preč. Pedra to poriadne zdrvilo a nakoniec odišiel do kláštora.“

„A to je všetko?“ prevrátila očami Constanza. „Veď ten príbeh nemá poriadnu pointu!“

„Je skutočný, takže ju mať nemusí. Ono som vám tu práve vyrozprávala svoju milostnú históriu. Všetkých mužov, čo som kedy milovala...“ povzdychla. „No dobre, dobre. Už sa teda naozaj môžeme rozprávať o mojej babičke!“