Pred Cidom (2/3)

Môžete napísať tisíce a tisíce vynikajúcich poviedok, ale ak ich poriadne nespropagujete odkazom na mieste, kde sa zhromažďuje kopec naštvaných a nie veľmi bystrých ľudí, tak vám to proste čítať nikto nebude, a to ani keď ide o odpoveď na také veľké dielo svetovej literatúry, ako je Corneillov Cid. Je to ale krutý svet...

Netrvalo dlho a obaja súrodenci si Sanciu obľúbili. Bola milá, veselá, bola s ňou zábava a mohli ste sa na ňu spoľahnúť ako na bútľavú vŕbu. Netrvalo dlho a Rodrigo jej rozprával aj o svojich najtajnejších pocitoch. Constanza síce tiež, ale na ňu ešte príde rad.

Keď jeho sestra zaspala, zostali v studenej, takto večer temnej miestnosti sami.

„Moja mama už dávno nie je príčetná. Zbláznila sa od smútku, keď som ochorel ako pätnásťročný. Ležal som na smrteľnej posteli, kňaz dokonca zvažoval posledné pomazanie, ale než k tomu došlo, stali sa dve veci. Najskôr mama, ktorá už brala za daný fakt, že príde aj o svojho posledného syna, celkom zošalela. No a potom, ver či nie, som sa ako zázrakom uzdravil. Vieš, mama mi vždy pripomínala vílu, takú krásnu, takú krehkú... Všetkých nás veľmi milovala. Prirodzene, že ťažko niesla stratu svojich detí, veď bola vždy taká citlivá!“

„No, tak mi je ťa ľúto. Moja mama... No, ona už tiež nežije. Mala som šestnásť, keď si ju Boh povolal sebe a použil na to veľmi nepekné prostriedky.“

„Nepekné...?“

„Suchoty.“ usmiala sa Sancia smutne. „Príšerná choroba! Mama umierala vyše dvoch rokov. Bolo to svojim spôsobom horšie, než keby bolo príčinou jej smrti hocičo iné. Taká úplavica ťa dostane za pár dní, ani nevieš ako, a ocitneš sa na druhom svete. Je to síce nepríjemnejšie a škaredšie, ale aspoň to má jeden rýchlo za sebou. A tubera? Mesiace, ba roky chudneš, strácaš sa, až nakoniec z teba nič nezostane. Celý čas pri tom vykašliavaš krv, a ako som už povedala, je to čas poriadne dlhý. Hrôza nad hrôzy. O to viac, že vidieť strácať sa ženu ako bola mama...“ Striasla sa.

„Prečo?“

„Vieš si predstaviť pomaly unikať život zo ženy ako je moja babička? Tak to by bolo podobné. Nehovorím, že mama bola rovnaká – vyzerala inak, mala iné zvyky a náturu, ale mali spoločné jadro, tú tvrdohlavosť a živosť. Obdivovala som ju. Nikdy si nič nenechala a vždy sa vedela zastať aj slabších. Volali ju pyšnou a zaťatou, ale nemohli ani pri najhoršej vôli tvrdiť, že je nečestná alebo zlomyseľná... Otec bol do mamy zbláznený, ešte mnoho rokov po svadbe, ale jej city rokmi trochu ochladli. Vraj ho má stále rada, ale hovorila mi, že v jej veku je manželstvo menej o mojkaní sa a viac o dohadovaní sa, čo sa pravidiel domácnosti týka.“

„Takže bola rovnako praktická ako ty.“

„Nie, to nemyslím. Zároveň totiž bola veľmi idealistická, veď vieš. Snažila sa konať dobro za každých okolností. Ja som sa podala skôr na babičku, starám sa viac o seba. Nemala by som, ale aj tak to robím...“

„Ja... Ja vlastne ani neviem, akú povahu mama mala, myslím predtým, než sa, hm, stratila.“

„Stratila?“

„Áno, tak to so sestrou voláme, keď sa rozprávame len sami dvaja. Stratila sa v hmle, jej osobnosť nevie nájsť cestu späť na svetlo...“

„Neexistuje nejaký spôsob, ako jej pomôcť?“

„Mohli by sme ju poslať do kláštora, ale otec sa bojí, že by s ňou zle zaobchádzali, a tak ju necháva samotnú len s niekoľkými rodinnými slúžkami v odľahlej veži nášho hradu. Vôbec o nej nehovorí, akoby preňho celkom zmizla. Niekedy si tak pripadáme aj my, veď čo z človeka ostane, keď príde o rozum i srdce, o vieru, záujmy, lásku, pamäť...? Je to ešte ľudská bytosť, alebo už len prázdna schránka? Naša mama, ktorú sme tak veľmi ľúbili, už nie je, a my sa s tým pomaly zmierujeme.“

„To sa nám s našou mamou teda nestalo. Jej telo sa strácalo, ale jej duša sa ho držala ako kliešť psa. Bola príčetná a dokonca veselá až do konca, dlhý čas dokonca popierala, že umiera. Bola to naozaj neuveriteľná žena.“

Povzdychol si. „Tak sa zdá, že sme tu pomaly prišli na rozdiel medzi nebom a zemou, smrťou myšlienky a tela...“

„Rozprávaš ako trubadúr.“

„A to je dobre?“ Z jej hlasu totiž nedokázal vyčítať, či ním za to pohŕda, alebo to v nej vzbudilo úctu.

„Neviem. Asi áno. Pravda, babička by povedala, že nie, ale ona nemá zmysel pre poéziu. Píšeš nejaké básne? Lebo by si iste mal. Zdáš sa mi ako fajn chlapec, milý a citlivý.“

„Ježíšmária, veď ja sa mám rytierom! Nemal by som byť citlivý!“

„Neber božie meno nadarmo! A nepanikár, veď to ešte nie je žiadna tragédia. Chlap môže byť básnikom a filozofom, a zároveň aj tvrdým vojakom. Vari si nikdy nepočul o Marcovi Aureliovi?“

„Nie. To bol kto?“

„Rímsky cisár. Väčšinu svojej vlády strávil vo vojenskom tábore, ale bol známy aj svojimi filozofickými traktátmi. Môžeš byť tiež taký.“

„Ja neviem, písať básne som ešte neskúšal. Ty áno? Zdáš sa mi veľmi bystrá. Od dievčaťa by som niečo také nečakal.“ Nuž, u mladíkov v jedenástom storočí nášho letopočtu boli takéto postoje bežné, tak mu ich nevyčítajte.

„Ozaj? No, tak ďakujem.“ Zadívala sa do ohniska. „Občas je fajn sa občas nad vecami hlbšie zamyslieť.“

„To asi áno.“ povedal Rodrigo, lebo si nebol istý, čo iné by na to mal odpovedať. Sancia bola zjavne veľmi inteligentná a sčítaná, ale mala tiež veľké srdce. Začínal k nej cítiť obdiv a rôzne iné pocity, ktoré by ale svojej spoločníčke vysvetliť nedokázal, pretože napriek jej rečiam mu k básnikovi predsa len hodný kus zmyslu pre poéziu chýbal.

------------------------------------------------------

Daždivé dni, ktorých síce nebolo tak veľa ako po iné roky, no i tak znepríjemňovali jeseň i zimu celému Pyrenejskému polostrovu, sa stali pre znudenú mládež doslova peklom, ktoré mohla prežiť len spolu. Osamote bolo všetko len horšie. Na Constanzu v tom čase prišla silná melanchólia a pocit, že život nemá vôbec žiadny zmysel, ktorý sa snažila prekonávať neustálym kľačaním v hradnej kaplnke. Tým nechávala svojho svetáckeho brata a Sanciu osamote, úplne nestrážených...

„Robím si o ňu starosti. Keď takéto nálady prišli na našu mamu...“

Sancií sa mladý pán de Vivar páčil. Ako sama povedala, aby to ženská nevidela, musela by byť slepá: tie dlhé, husté vlasy, pôvabne tmavú pokožku, vysokú, štíhlu postavu, súmerné črty... Na Rodriga de Vivar sa bola radosť pozerať. Ba čo viac, radosť sa s ním rozprávať – za čo bola Sancia vďačná Pánu Bohu či kto to vlastne zariadil. Bože, existuje nejaký svätý patrón dobrej spoločnosti?

„Och, ale stav vašej matky musel byť omnoho horší, nemám pravdu? Veď stratila toľko detí, kým tvoja sestra sa jednoducho nudí.“

„Najskôr si ale tiež spomína na svojich súrodencov. Zasiahlo ju to viac, než by priznala, a viete, tá trauma sa jej občas vracia. Nečudoval by som sa, keby sa tak stalo aj teraz, veď keď človek nemá dlhší čas čo robiť, napadajú ho všelijaké veci.“

„Tak to by som asi mala ísť za ňou a skúsiť ju utešiť. Je síce pekné, že hľadá pomoc u všemohúceho Boha, ale trocha ľudského tepla by jej iste tiež prospela.“

„Och, to ste milá. Vďaka za ochotu. Avšak... Nuž, rád by som sa porozprával aj niekedy inokedy, keď sa vám to hodí.“

Všetky dni ubiehali nejako takto. A Rodrigo bol mladý muž plný života, prirodzene, že onedlho nenávidel každý kameň v tom prekliatom hrade. Aspoňže tu bola Sancia. Skutočne, s ňou sa to tu dalo prežiť...

Po jej skorom odchode sa nudil tak strašne, že keď okolo neho prešla vykŕmená mačka, ktorú choval miestny kuchár, napadlo ho, že by tiež mohol skúsiť nejaké to čudáctvo. Čo tak sa pobrať za tým naničhodným zvieraťom? Nemôže ho predsa doviesť do ničoho horšieho, než sú tieto chladné múry a záhrady, do ktorých si človek ani nemôže vyjsť pre dážď! Mačka po prejdení pár chodieb prešla okolo komnát done Beatriz, a kým ona bežala ďalej, Rodrigo ostal a načúval za dverami. Pretože odtiaľ počul veľmi zaujímavé veci...

„Nemôže odo mňa žiadať, aby som zrušila svoju prísahu! Veď mu stále hovorím, že môže toho bastarda de las Casasovcov zapudiť, kedykoľvek si zmyslí! Tá ženská mu doteraz neporodila syna!“

„Ale don del Fuego vám predsa dal túto ponuku práve preto, aby sa svár medzi vami a vašimi rodmi skončil! A musíte uznať, že vzhľadom na to, že slečna Sancia je vo veku, kedy sú iné už dávno manželkami a matkami...“

Bolo počuť trhanie papiera a hysterické pišťanie, napočudovanie však doňa Nuňézová hovorila síce zvýšeným hlasom, avšak len mierne nahnevane. „I tak to ale nemôžem prijať! Tá urážka bola neodpustiteľná!“

„Neodpustiteľná? Och, to naozaj? Doňa Nuňézová, ste predsa dobrá kresťanka, apelujem na vašu cnosť a láskavosť...“

„Nie! To rozhodne odmietam! Nehodlám prejavovať láskavosť mužovi, ktorý v sebe nemá aspoň toľko slušnosti, aby dodržal dané slovo! A po odpustenie nech si ten lotor ide k Bohu, pretože ja nie som dostatočne mocná, aby som mu mohla dať vykúpenie z takého hriechu!“

„Ale doňa Urraca je najskôr tehotná...“

„Cha! Tresky-plesky! Po toľkých rokoch sa mi to zdá dosť nepravdepodobné! Stavím sa, že sa ma buď snaží oklamať don Teodor, alebo jeho samotného vodí za nos jeho žena! Dajte na mňa, tá žena je neplodná, dediča mu nikdy nedá...“

„Ale aj keby ju zapudil, don del Fuego si vašu vnučku nikdy nevezme! Prosím vás, doňa Nuňézová, pochopte to, don Teodor je minimálne rovnako tvrdohlavý ako vy, ak nie viac, a takto bude vaša vnučka nakoniec súca akurát tak do kláštora! Viete, že už nemáte veľa času, kým sa z nej, pôvabnej dievčiny, stane obyčajná stará dievka s bohatým venom...“

„Nie! Hovorím vám, sľuby sa majú plniť, to nech si don Teodor láskavo uvedomí!“ húdla si doňa Beatriz ďalej svoje.

„Ale privediete vlastnú krv do nešťastia!“

„Tak z toho viňte len dona del Fuego, nie mňa!“

A v tej chvíli sa Rodrigo rozhodol. Nebolo to najhoršie rozhodnutie v jeho živote, pretože tento bol na hlúpe nápady pomerne bohatý (veď si len spomeňte na okolnosti jeho sobáša s Jiménou Díazovou!), no i tak to bola pekná blbosť.

Vpadol do miestnosti a zvolal. „Nárokujem si ruku slečny Sancie pre seba!“ V duchu sa spýtal, či ju skutočne ľúbi, no potom dospel k názoru, že na tom vlastne ani nezáleží. Chcel ju len zachrániť. Pred doňou Beatriz, pred jej tvrdohlavosťou, pred životom vo večnej osamelosti... Pretože ju mal rád a cítil sa s ňou dobre. Láska? Bohvie. Ale to teraz nebolo dôležité. Žena ako ona si totiž osud, aký jej pripravovala jej obdivovaná stará mama, ani náhodou nezaslúžila.

Muža, ktorý sa dohadoval s doňou Beatriz, vôbec nepoznal. Predpokladal, že to najskôr bude priateľ alebo sluha dona del Fuego, a vlastne sa ani nemýlil – bol to totiž jeho mladší brat Bartolomeo, opát kláštora Svätej Márie Bohorodičky v Béarne (čo bola súčasť Navarry). Doňa Beatriz vytreštila mačacie oči a zvolala. „Chlapče, vari si sa zbláznil?! Je to hádam nejaký bláznivý žart, čo ste mi s dievčatami pripravili?!“

„Nie, madam, som triezvy, pri zmysloch a myslím to smrteľne vážne! Ja a slečna Sancia sa budúci piatok vezmeme, a ktokoľvek, kto sa nám v tom pokúsi zabrániť, sa bude musieť postaviť mne a môjmu meču!“

„Kto si myslíš, že si, že vedieš takéto silácke reči?!“ zasyčala doňa Beatriz. „Maj rozum, vieš, čo tým riskuješ?!“

„Len toľko, čo vy svojim postojom – život a šťastie jedného mladého človeka! Máte pravdu, sľuby sa musia plniť, to je fakt, a ja vám sľubujem, že ak don del Fuego nebude chcieť spraviť Sanciu svojou manželkou, čo práve prostredníctvom tohto pána vyhlásil, nahradím ho!“

„Vy ste nás počúval?!“ zdesil sa don Bartolomeo. „A mimochodom, volám sa...“

Doňa Nuňezová skrivila tvár. „Mladý pán de Vivar, povedzte, že žartujete, pretože ak sa naozaj hodláte s mojou vnučkou dopustiť takej pochabosti, vedzte, že to nenechám tak! Sancia je rozumné dievča, nechápem, odkiaľ berie také nápady...“

Beda, ona prišla na najväčšiu trhlinu v jeho odvážnej prísahe. „No, vaša vnučka o tom vlastne ešte nevie, ale som si istý, že by so mnou súhlasila, veď sa mi už aj zverila so svojou túžbou vydať sa...“

„Vydať sa?! Nie vydať sa za vás?!“

„Nemusíte si s tým robiť starosti, ja viem...“

„Ty nevieš nič, galgan jeden akýsi! Nech si ťa aj s tou tvojou veľkohubosťou vezmú čerti, prevrátil by si dva vznešené rody naruby iba kvôli žene bez toho, aby si sa jej čo i len pokúsil spýtať, čo si o tom myslí! To ste vy rytieri, ani si neoveríte fakty pred tým, než sa pustíte do bitky, a potom sú z toho tragédie! Keď si taký odvážny, tak sa jej teda choď spýtať, a my vám pôjdeme za svedkov, aby sme teda videli, či je moja drahá Sancia rovnako bláznivá ako ty!“

Rodrigo sa zadíval doni Beatriz do očí, priamo do vnútra jej jantár pripomínajúcej zreničky, ktorá v sebe ako zajatú starobylú muchu obsahovala hlboko čiernu zorničku, a v nej sa hystericky krútiace pocity, ktoré ani sama doňa nebola schopná ovládať – vytrvalé emocionálne kŕče, znak toho, čo dnes poznáme ako slabšiu formu Tourettovho syndrómu...

Nevedel síce prečo, ale bolo mu jasné, že doňa Beatriz je aj napriek svojej značnej múdrosti nepredvídateľná. Ak by takto pokračoval, mal fyzickú ujmu zaručenú, ale to by zniesol, veď je predsa nejaký chlap. Na druhej strane, bohvie, do akých nepríjemností by sa bola dostala jeho rodina, ak by upadla u všemocného matriarchu Nuňézovcov do nemilosti. Ak už nič iné, tak by sa od de Vivarovcov odvrátilo mnoho mocných spojencov, no ak by sa doňa Beatriz rozhodla proti nim intrigovať na dvore, bolo by to ešte horšie. Doňu si nikto v Kastílií nechcel znepriateliť, to by sa mohli rovno vrhnúť pod laby divého slona...

Počkať, čože?!

„Madam, ale ja predsa trvám na to, že mám na vašu vnučku právo, či už bude súhlasiť, alebo nie – a to na základe vašich vlastných slov.“

„Ako prosím?!“

„Najskôr sa vás chcem spýtať: som pre vás rovnaký blázon ako všetci mladíci, čo sa o ruku Sancie Nuňézovej uchádzali?“

„Isteže! Ona ti o nich hádam povedala?“

„Áno, ctená pani, a bola celkom zhovorčivá – viac-menej preto, že to všetko nemá prečo držať v tajnosti a my sme sa tak trochu nudili, ale to sem nepatrí. A súhlasíte s tým, že nie som o nič lepší ani horší ako ostatní mladíci môjho stavu a pôvodu?“

„Prirodzene, súhlasím. Ostatných mladíkov by som odmietla práve tak ako teba.“

„Potom, vážená doňa Nuňézová, nemáte inú možnosť ako ma s ňou oženiť... Ak len netrváte na nejakých nezmyselných logických zvratoch a sofizmoch.“

„A to má čo znamenať?!“

„No, tak sa na to pozrime. Nesľúbili ste náhodou Enriquemu de Blanca ruku vašej Sancie, pokiaľ len preukáže patričnú odvahu?“

„Áno, to som urobila, ale on mi nedokázal, že má ten druh odvahy, ktorý od neho potrebujem na to, aby som sa vzdala svojich plánov na manželstvo medzi Sanciou a jej snúbencom.“

„A nesľúbili ste o pár rokov neskôr Pedrovi de Ortiz, že zaňho vydáte svoju vnučku len v prípade, že sa dokáže postaviť najhroznejšej beštií na svete?“

„Áno, to som urobila, ale na svete sú príšernejšie veci než slon.“

„Potom, doňa Beatriz, som náš súboj nepochybne vyhral, a tento vážený duchovný nám to iste potvrdí!“

Vážený duchovný už bol pomerne netrpezlivý a dosť podráždený. „Volám sa don Bartolomeo del Fuego, a vôbec nechápem, čo sa to tu...“

„Vysvetlíš mi konečne, čo to...“ A potom to doni Nuňézovej došlo. „Ty jeden všivák!“

„Ak som význam vašich slov nesprávne pochopil, tak mi to odpustite, ale vari existuje nejaká hroznejšia beštia, než je človek? Veď jeden príslušník nášho druhu dokázal zajať aj slona!“ usmial sa Rodrigo veselo. „A vari nie ste vy najobávanejšia ľudská bytosť široko-ďaleko? Na druhej strane, možno tým človekom, ktorého ste mali na mysli, je cordóbsky chalífa... Ak je to tak a ja sa mýlim, potom vedzte, že by ma kráľ mal čoskoro povolať do zbrane, čím chcem povedať, že budem mať príležitosť pokúsiť sa aj o to!“

Stará pani sa naňho užasnuto pozrela. „Myslela som si, že najbystrejší ľudia našej krajiny sa automaticky pridávajú k cirkvi, ale ako vidím, poriadne som sa mýlila!“ Potom sa jej výraz zmenil na žlčovitý. „No predsa, sľúbila som to tým mladým mužom, nie vám!“

„A vari som ja od nich horší?“ zaklipkal mladý rytier mihalnicami.

Namiesto odpovede mu doňa Nuňézová strelila ostrú facku, no nemohla popierať, že mladík ju prechytračil. Dostal ju pred donom Bartolomeom, jej dávnym priateľom, do nepríjemnej situácie a to mu nemienila odpustiť. Predsa však, mal pravdu... „Nie! To nedovolím! Odmietam za vás Sanciu vydať, veď ani neviem, či vás chce! A verte mi, po tom, čo ste ju takmer dostali do problémov bez jej vedomia, za to teda neručím! Dnes večer jej vysvetlím situáciu, a uvidíme, kto sa tu bude smiať naposledy!“

-------------------------------------------------

A Sanciu ešte v ten večer postavili pred najťažšiu voľbu jej doterajšieho života.

Nie že by Rodriga nemala rada. Bol to milý chlapec, dobre si rozumeli a, prirodzene, bol aj veľmi pekný... Ale láska? Zatiaľ ešte nie, s ohľadom na svoje predchádzajúce skúsenosti si dávala na city pozor. Na druhej strane, dievčatá jej stavu si boli vždy vedomé, že z lásky sa najskôr nevydajú, a ona mala na výber medzi krásnym mladíkom, ktorého mala celkom rada, a starým chlapom, ktorého nepoznala a ktorý si ju najskôr ani nevezme. Vyzeralo to na hotovú vec.

Ale to by nemohla byť jej stará mama na toho mladého muža taká naštvaná.

Doteraz sa proti tej veľkej dáme, ktorú si tak ctila a mala ju rada, nikdy nepostavila, a vediac, že jej majestát nikdy nedosiahne, vždy pri nej len skromne mlčala. Oboch mládencov, Enriqueho i Pedra, vrúcne ľúbila, no nie až tak ako svoju starú mamu – a najmä sa až tak nebála zlomeného srdca ako jej! A obaja boli omnoho urodzenejší ako Rodrigo. Nakoniec ho preto odmietla. „Ty si sa možno vedel postaviť najstrašnejšej beštií na svete, ale ja nie! O to viac, že k nej necítim len strach a zášť, ale aj lásku a rešpekt!“

„Čo teda chceš urobiť? Ustúpiť? Prežiť zvyšok života čakaním na muža, ktorého ani nepoznáš a ktorý si ťa iste veľmi nevezme?!“

„A čo by som tak mala?! Uraziť ženu, ktorú si tak vážim, kvôli chlapcovi, ktorého v najlepšom prípade považujem za milého?! A ak aj áno, nuž, možno znesiem, že k tebe nič necítim, ale čo ty?“

„Nuž, čakám, že nejakým spôsobom... Neskôr...“ A vtedy budúci dobyvateľ Barcelony upadol do rozpakov, pretože si bol vedomý toho, že ten čas, kedy ho jeho potenciálna budúca žena bude ľúbiť, nemusí nikdy nastať, a pretože ona všetko berie tak pokojne a odovzdane, bude to najmä on, kto bude trpieť. Nemienil sa ale len tak vzdať. „Voľba predsa nie je na mne, ale na vás!“ Ach, už zase sa s ním rozprávala tak chladne a formálne...
„Zrazu! A keď ste sa rozhodli papuľovať mojej babičke kvôli svojej láske ku mne, o ktorej som nemala ani poňatia, tak na mojich pocitoch nezáležalo!“

„To preto, lebo som o nej netušil ani ja sám, až kým som sa nerozhodol oslobodiť vás z pút večného panenstva a spraviť vás svojou ženou!“

Úder prišiel z pravej strany, a bol poriadne silný. „Že sa nehanbíte! Sebec a ešte aj chlípnik!“

Unavene sa usmial – ani sa nehneval, hoci inak by ho dve facky v jeden deň, hoci aj od dám, boli rozzúrili. Láska robí s chlapmi neuveriteľné veci. „Nuž, bojím sa vrátiť ku svojej sestre, pretože ako sa zdá, každá žena, ktorú dnes stretnem, je na mňa okamžite nahnevaná! Pravda, je to aj moja vina. Vybral som si nesprávne slová na opísanie svojich úmyslov – nemal som povedať „panenstva“, ale „starodievoctva“... Nuž, tak či onak, k tejto veci ste sa už vyjadrili, takže vás nemienim zdržiavať. Nespomínajte na mňa v zlom.“

„Veď nechoďte tak rýchlo preč... Prosím ťa, Rodrigo...“ Zdalo sa, že jej hnev ustúpil. „Vieš, mala som ťa rada. Bol si najlepším bratom, akého som kedy mala, a možno by si bol aj skvelým milencom a manželom, ale je to vôbec za takejto situácie možné?“

„Pokiaľ to nepripustíš, tak nebude...“ So smutným úsmevom vzápätí odišiel, načo sa jediná ďalšia prítomná osoba, doposiaľ stojaca v kúte, vynorila z tieňa ako levica vyskočiaca z trávy, aby zrazila na zem ľubovoľného veľkého bylinožravca.

„Rozhodla si sa správne, dieťa moje.“ usmiala sa doňa Nuňézová. „Hlavne byť rozumná a za každých okolností si plniť povinnosti, to je to, k čomu sme ťa ja a tvoj otec vychovávali.“

„Ale nie moja matka.“ zamračila sa Sancia nespokojne. „Neviem-neviem, či by mi to schválila ona. A vôbec, mala by som sa tým trápiť, teraz, keď už jej niet? Veď všetci, na ktorých názore záleží...“ Naraz pochopila podstatu problému. „Ozaj, a to je kto?“

„Čo tým myslíš? Nemáš ma snáď v dostatočnej úcte, aby si ma uprednostnila pred tým mladíkom? Veď ešte pred chvíľou si to prijala bez rozmýšľania!“

„Keď ja vôbec neviem, čo mám robiť, stará mama! Vy najlepšie viete, aké je zložité ovládnuť svoje city, ale tušíte vôbec, aké to je žiadne city nemať?! Odkedy som bola nútená vzdať sa Pedra, bola som rozumná, vyhýbala som sa láske a osobným túžbam, domnievajúc sa, že kto nič nemá, nič nestratí, a teraz naozaj nielenže nič nemám, ale ani mať nebudem! Boh mi odpusť, naozaj to stálo za to?! Tebe, mne, hockomu zo zúčastnených?“

„Zachovali sme si svoju česť, to nestačí?“

„Možno staršej dáme ako ty, ktorá okrem hrdosti už necíti a v nič iné ako v to, že si ju ľudia budú pamätať v dobrom, ani nedúfa, ale my mladí riskujeme až príliš veľa.“

„Veď práve, že riskujete! Nebolo by lepšie sa upokojiť a ísť cestou najmenšieho odporu? Podriadiť sa tradíciám a nepapuľovať?“

„Nuž, taká cesta zvyčajne nikam nevedie, na druhej strane môže človeka odviesť od záhuby. A ja skutočne netuším, čo urobiť alebo povedať, aby som dostala odpoveď. Možno jediná bytosť, ktorá mi na to môže odpovedať, je sám pán Boh... Alebo kňaz. Duchovní by predsa mali vedieť, čo by na to povedal Ježiš, keby tu bol, nie?“

„Mali – ale často to tak nie je. Aj kňazi sú len ľudia, nie vždy sú svätí, a občas bývajú hlúpi. Tak či onak, ja viem najlepšie, ako to je. Som tu na svete vyše šesťdesiat rokov, tak by mi niektoré veci hádam mali byť jasné, alebo nie?“

Dá sa pozerať roky na tú istú vec a nevidieť nič iné, ako rozmazanú šmuhu? Ak je človek krátkozraký, ide to celkom ľahko. Okrem toho, ak máte dobré fakty, ale spackáte interpretáciu, ak si z príbehu vezmete zlé ponaučenie... Tak je vám aj tá najmúdrejšia bájka nanič!