Pred Cidom (3/3)

Constanza nebývala príjemná, keď sa nahnevala. Samozrejme, ktorá ľudská bytosť je? Okrem toho, tak ako jej brat bola zvyknutá vyjadrovať svoje city priamo, bez rozpakov, a to ešte spôsobom natoľko neviazaným, že ju všetci, čo ju poznali, uvádzali ako typický príklad toho, čo sa neskôr stalo známym ako „južanský temperament“ a v dobe, o ktorej hovoríme, sa nazývalo „primalé množstvo hlienu“. Navyše by jej našinec niekedy iste rád vynadal do romantistov.

„Ty si teda poriadne zbabelá! Ako si mu to mohla urobiť?! Čakal od teba jedno slovo, jediné prikývnutie... Nedokázala si to urobiť preňho?!“

„Nemohla som! Veď stará mama...“

„Stará mama, stará mama, och bože, dbáš ty aj na city niekoho iného ako tej starej strigy?!“

„Nehovor tak o nej! Prečo ste na ňu, dofrasa, všetci takí zlí...“

Constanza zdvihla obočie. „Ale čo, tak naše dobré dievčatko zanadávalo...“

„Prestaň s tým, samozrejme, že nadávam, veď čo mám iné robiť, ako inak vyjadriť tú hroznú nespravodlivosť, ktorej sa na mne a mojej starej mame všetci dopúšťate?! Už som ti predsa stokrát povedala, že o tvojho brata nemám záujem, myslíš si snáď, že sa to na stoprvý raz zmení?!“

„Bože, ty si taká sebecká! A čo jeho city, há?!“

„Mám zradiť jednu osobu, na ktorej mi záleží, kvôli ďalšej, mne nie až tak drahej?!“

„Ale keď ty ani nevieš, čo si spôsobila! Dnes za mnou prišiel a... Pane na nebi, on sa skoro rozplakal! On, čo ešte minulý rok bez mihnutia oka znášal útrapy vojenského tábora! On je do teba naozaj hlboko zamilovaný, ale na tom tebe nezáleží, pretože dbáš len na vrtochy svojej babičky...“

„A čo naša povesť?! Náš rod?! Veď ten vo svojom rozhorčení úplne prehliadaš! Nie ste veľmi urodzení, ale to vám stará mama nechcela pripomínať, preto to doteraz neprišlo na pretras. Je to však skutočný problém a prekážka toho, aby som si tvojho brata vzala.“

„To je, avšak keď si to tak vezmeš, čo lepšie ťa čaká u babičky?“

„Ach, už zase... Vieš, koľkokrát sme sa o tomto rozprávali, a stále to bolo o tom istom! Pravda, trápi to aj mňa, ale...“ Nešťastne si položila hlavu do dlaní a chvíľu rozmýšľala, či sa rozplakať, alebo sa radšej ovládnuť. Napokon vstala a prešla sa po izbe. „A možno to nie je také beznádejné, ako si všetci myslíme. Veď keď všetko ostatné zlyhá, treba použiť rozum! Môjmu srdcu je to všetko, napokon, jedno. Bol tvoj brat predtým zamilovaný?“

„Hm, nie, to ešte nikdy.“

„Nuž, tak potom neviem. Vieš, bola by som rada, ak by sme prišli na nejaký spôsob, ako mu pomôcť sa vyrovnať so zlomeným srdcom. Aj napriek tomu, že k nemu nič necítim, boh mi odpusť, viem, že je to milý mladý muž a takto trpieť si nezaslúži. Iste to preňho nebude jednoduché, prvý raz prežiť nešťastnú lásku je vždy ťažké. No ale – má sa predsa čím zapodievať, všakže? Veď je to pravý rytier, iste nebude trvať dlho, kým ho kráľ vyšle do ďalšieho ťaženia. To mu iste pomôže. Bola by som rada, ak by na mňa zabudol...“

Constanza sa na ňu pobavene pozrela. Tak toto dievča ešte pred pár minútami nešťastne fňukalo nad tým, ako sa nevie rozhodnúť...

„No čo, potrebovala som čas.“ pokrčila Sancia plecami. „Sama musíš uznať, že to je zložitá voľba, a ver mi, celkom iste sa mýlim v tom, čo sa chystám urobiť... Veď ten rozum, čo ma dostal do týchto problémov, by ma mal teraz zachrániť. Nie je to zábavné?“

„Celkom iste zábavnejšie ako pár posledných týždňov. Povedz, čo máš na pláne?“

„Nejako uteším úbohého Rodriga, presvedčím babičku, aby ma už konečne vydala, v čom mi tu prítomný don Bartolomeo iste ochotne pomôže, a bude, ako sa hovorí, vymaľované. Čo ty na to?“

„A nebolo by jednoduchšie sa proste len priznať k svojim citom, nechať svoje srdce znovu milovať? Veď čo ti v tom bráni? Je snáď s mojim bratom niečo v neporiadku?“

„Nuž, vlastne to nie je zlý nápad, no stále si tým nie som istá. Veď je o toľko mladší!“

„No, určite je to veľmi neobvyklé, ale ak je to jediná prekážka, hádam nebude problém sa cez to preniesť...“

„A čo ak sa doňho aj napriek všetkým jeho vznikajúcim vlastnostiam zamilovať jednoducho nedokážem?“

„Potom ti hádam bude rovnako dobrý ako každý iný, nie?“

„No, nie tak celkom. Veď som spomínala ten problém z vašou urodzenosťou a majetkom.“

„Ach, veď nepozeraj na také prízemné veci! Dôležitejšie hádam je, akým ti bude skvelým manželom!“

„Tak to práve zaručiť nedokážem. Veď aj keby som o ňom vedela viac, než teraz viem – a že toho nie je zas tak veľa – nemohla by som tvrdiť, že sa neskôr nezmení. Má predsa len osemnásť, bože! A ja som počula veľa prípadov žien, ktorých muž spočiatku nesmierne miloval, no s postupujúcimi rokmi ich začal zanedbávať, ba dokonca im bol neverný, pretože si ich časom prestal či už ich, alebo vlastnou vinou vážiť. Práve to je ten najväčší problém s manželstvom – je to veľký skok do tmy, a čím menej človeka, ktorého si máš brať, poznáš, tým väčšie je riziko. A ja by som sa rada vyhla všetkým podobným manévrom. Možno preto som vlastne nikdy neprotestovala – pretože aj napriek svojim slovám som sa vydať ani nechcela. Veď som to už párkrát povedala, kto nič nemá, nič nestratí...“

„No, poznám ľudí, ktorí v takých prípadoch prestanú dávať pozor pri tej časti s tým, že jeden nič nemá. Skutočne, je to veľká dilema, ktorú si každý musí vyriešiť podľa svojho. Ak chceš vedieť môj názor, vo väčšine prípadov sa riskovať oplatí. Nemôžeme ostávať stále len na jednom mieste, musíme sa hýbať – z dieťaťa sa musí stať dospelý, z panny žena, a samozrejme, že je to spojené s veľkým rizikom, ale to je celá tá sranda!“

Sancia sa zasmiala. „Sranda? Och, veď pri najdôležitejších životných rozhodnutiach sa predsa človek väčšinou nejako nebaví!“

„A možno to je tá chyba! Napokon, čo nás, v našom veku, môže zničiť? Zo všetkým sa nakoniec vysporiadame, a keď ide o toto, oba prípady sa dajú prežiť! Netvrdím, že o nič nejde, no tiež by nám možno nezaškodila trochu nadhľadu. Pokiaľ viem, doteraz si si života a mladosti veľmi neužila...“

„No, s mladým manželom by mi bolo lepšie, to je pravda... Tak teda, myslím, že máš pravdu. Poďme teraz za Rodrigom a oznámme mu tú skvelú správu! Hádam sa preto na mňa stará mama príliš nenahnevá...“

---------------------------------------------------

Bola to veselá noc. Constanza vytiahla lutnu a začala hrať a spievať piesne Sanciinho starého otca. Rodrigo vzal Sanciu za ruku, pomohol jej vstať zo stoličky a dali sa do tanca. Rozprávali si veselé historky, neviazane sa smiali, no zvážneli, keď sa Rodrigo svoju milovanú odvážil pobozkať. Sancia prijala ten bozk s odovzdanosťou dievčaťa, ktoré už takéto veci zažilo, ba dokonca svojho nešikovného a dosť neskúseného partnera navigovalo. Constanza na nich prekvapene zízala, no jej brat na vysvetlenie len pokrčil plecami. „No tak čo, veď o pár dní odchádzame a ja som to chcel len vyskúšať, pre prípad, že by nám to, vieš, nevyšlo...“

Constanza len pokrčila plecami. Jej brat, koniec koncov, vyzeral šťastnejší než kedykoľvek predtým, a ona mu nechcela kaziť radosť. Pravda, v tom momente bola budúcnosť ešte neistá, no možno práve preto sa rozhodli tak bujaro zabávať. Keď sa zajtrajšok môže topiť v slzách, prečo si neužiť posledné lúče slnka pred potopou?

Neskôr otvorili fľašu vína, posadali si do kruhu okolo krbu a začali sa rozprávať. Sancia považovala svoj život za pomerne dlhý a plný zážitkov, ale len málo z nich zahŕňalo momenty takej neviazanej veselosti ako ten večer. Od radosti dokonca pobozkala Rodriga ešte raz, takže nakoniec bolo ich šťastím, že obaja boli v istých záležitostiach celkom neskúsení, a okrem toho tiež cudní a dobre vychovaní, lebo inak ktovie k čomu by sa odhodlali. Constanza nad toľkou opovážlivosťou až vyprskla, no to milencom nemohlo v nijakom prípade skaziť radosť. Väčšinu fľaše vypil Rodrigo, kvôli čomu sa naňho dámy trochu hnevali, no aspoň rýchlo zaspal a ony, po tom, čo prikázali sluhom odniesť ho do jeho komnaty, sa aspoň mohli súkromne porozprávať.

„Zdá sa, že sa ti nakoniec môj brat zapáčil...“ načala Constanza.

„Páčil sa mi vždy, ale či ho ľúbim, to je o inom.“

„Takže ešte stále...?“

„Zamilovať sa predsa nedá cez noc, a už vôbec nie na povel! Daj mi trochu času, veď ani neviem, či ho budem vôbec niekedy...“

„A prečo by si nemala? Veď je to pekný mladík, rozumný a s dobrou povahou...“

„Nuž, bohvie, ale stať sa môže všeličo. Stará mama mi raz rozprávala o pohanskom bohovi menom Eros. Bol synom ich bohyne lásky a akýmsi jej poslom. Mal podobu pekného polonahého mládenca s lukom a tulcom šípov na chrbte. Tie šípy boli dvoch druhov: jedny patrili erosu, láske, a zaľúbenosť vyvolávali, kým druhé patrili anterosu, opaku lásky, a zaľúbenosť hubili, niektorí dokonca vraveli, že vyvolávajú priamo odpor. A je podľa mňa celkom možné, rovnako zanovito ako milovať, sa dá aj nemilovať, ak vám Boh ani Satan nedoprajú – lebo, a v tom mi hádam nebudeš oponovať, nešťastná niekedy láska bolí tak, akoby pochádzala od samotného diabla!“

„A chcela by si to? Myslím ľúbiť Rodriga?“

Sancia pokrčila plecami. „Bol by to naraz liek i jed, prekliatie i požehnanie, takže naozaj netuším, by som si to mala želať. Všetko záleží od toho, ako sa situácia vyvinie – je dokonca možné, že stará mama nám nakoniec ustúpi a táto prekliata absencia lásky mi bude skôr na obtiaž. Nakoniec by som to chcela hlavne kvôli Rodrigovi. Záleží mi na ňom, ak už nie ako na milencovi, tak aspoň ako na priateľovi. Nechcem, aby takto trpel.“

Constanza sa súcitne usmiala. „Och, Sancia, netušíš, ako som ti za tvoju láskavosť vďačná.“

„Aká láskavosť? Veď hádam nie je žiadnou zvláštnou cnosťou, keď máš rada svojho priateľa.“

„A čo to čelenie tvojej starej mame? Nehneváš sa naňho za to?“

„Nie, aj keď s ním ani nesúhlasím. Zájdem len tak ďaleko, aby som povedala, že sa naňho nehnevám, pretože chápem, že to vo svojej podstate myslel dobre.“

„Nuž, ja by som na tvojom mieste skákala od radosti, už len z toho pocitu, že ťa nejaký mladý muž miluje. Ja sama som niečo také ešte nikdy nezažila, aj keď by som si to iste veľmi priala.“

„Tak to by som ti neradila. Už som ti to povedala, lásky je prečo sa báť, a možno nakoniec ani nestojí za to.“

„V tom s tebou, bohužiaľ, nesúhlasím. O láske snívam už roky, odkedy som bola mladé dievča a počúvala piesne trubadúrov.“

„To sú ale len príbehy, Constanza, nemala by si ich brať tak doslova. Na druhej strane, keď ide o rovnováhu medzi rizikom a potešením, chápem, že sa asi nezhodneme. Vec sa má tak, že zaľúbenosť, aj keď krásna, nemá nijaké praktické využitie okrem toho, že to môže byť dobrý základ pre harmonické manželstvo, ale aj to až príliš často nevyjde.“

„Nemôžeš sa ale predsa len tak rozhodnúť, koho budeš milovať či nemilovať, nemám pravdu? Nad týmito vecami nemáme vôbec žiadnu kontrolu, prichádzajú nečakane a bez varovania, ako búrka či blesk...“

„To by som nepovedala. Búrka sa predsa tiež vždy ohlasuje – kravy si začínajú na pastvine líhať a také tie veci. A blesk? Moja mama hovorievala, že keď sa ti zrazu začnú pod búrkovými mračnami ježiť vlasy, už je neskoro, blesk už je nad tebou. Predsa však mu predchádzajú isté javy. Zaľúbenosť sa ohlasuje nežnou, krehkou náklonnosťou – či ale sa dá spod jej pazúrov v tej chvíli uniknúť, to teda neviem. Možno je naozaj ako blesk v tom, že keď ju spozoruješ, je už neskoro. V každom prípade, nechcem byť o nič viac zamilovaná ako byť trafená – a úprimne povedané, keď už sme pri triafaní, šialenstvo a zaľúbenosť od seba nie sú až tak ďaleko. Ja si svoj rozum vážim, až priveľmi na to, aby som sa ho vzdala kvôli peknému chlapcovi.“

Constanza si povzdychla. „Ja neviem. Možno si nakoniec na lásku predsa len príliš stará...“

-----------------------------------------------------

Rodrigova sestra sa podujala priniesť tú dobrú správu doni Beatriz. Cítila sa trochu nervózne, no odhodlane, a keď otvorila železom obité dvere jej komnaty a zadívala sa do doniných levích očí, už vedela, že niet cesty späť. Uvítala to – nechcela si to rozmyslieť ani ustúpiť, veď tu nakoniec nebola tým, kto tu urobil najťažšie rozhodnutie.

Reakcia done Beatriz nebola zase až taká prekvapujúca. „Čo ste sa všetci traja zbláznili?! To v žiadnom prípade nemôžem dopustiť!“

„Prečo by ste nemohla?! Máte slovo svojej vnučky i dona Teodora, čo ešte viac chcete?!“

„Pravá dáma drží svoje sľuby...“

„Dokonca aj keď to bude mať takéto vážne následky?! Bože, vari má Sancia vstúpiť do kláštora, aby bola zaopatrená?!“

„Vina za jej nešťastnú situáciu neleží na mojich pleciach, áno? To don Teodor si ju odmieta vziať za ženu! A vôbec, mladá dáma, čo si to dovoľuješ voči dáme, ktorá by ti mohla byť babičkou?!“

„Bez ohľadu na váš vek, ja sa už jednoducho nemienim ďalej prizerať, ako ničíte život takej milej, veselej dievčine! Sancia si nezaslúži zhniť medzi týmito múrmi bez manžela a detí!“

„O jej osude ale nemáš žiadne právo rozhodovať! Kto si myslíš, že si, že ma takto hrešíš ako nespratné malé dievča?!“

„Nuž, v každom prípade som si celkom istá, kto ste vy – tvrdohlavá stará ženská! Ako môžete takto ublížiť dvom mladým ľuďom kvôli svojej hlúpej pýche?! Nekáže náš pán Ježiš predovšetkým o pokore?!“
„Tak ty si dovoľuješ poučovať mňa o pokore, ty, mladé dievča, čo sa rozkrikuje na ženu, ktorá celé roky takmer sama zodpovedala za česť a slávu tohto rodu?! Že sa nehanbíš!“

„Nie, nehanbím! A viete, čo vám poviem na tie vaše roky a skúsenosti...“

„Mlč! Drž tú svoju posr... papuľu zavretú, inak uvidíš!“

„Cha, že cnostná dáma, pozrime sa na ňu! A nadáva si ako kofa na trhu...“

A vtedy sa to stalo.

Viete, problém s nimi dvoma bol, že obe boli príliš horúce hlavy. Constanzino správanie by sa považovalo za vrchol drzosti ešte aj dnes, nieto ešte v tých časoch, keď sa úcta k starším brala tak vážne. Na druhej strane doňa Beatriz trpela poruchou, ktorá je známa kvôli tomu, že človek ťažšie ovláda primárne popudy a nutkania. Pravda, ľahšou formou, ktorá sa dá dobre ovládať, lenže na to už doňa Beatriz nebola zvyknutá. Na rozdiel od jej mladších rokov si ju nikto nedovolil len tak vytočiť, a preto jej predtým taká silná sebakontrola spohodlnela a oslabla. Na druhej strane, Constanza bola jednoducho obyčajná búrliváčka, citlivá a výbušná, takže pre ňu nebolo ťažké nechať sa vyprovokovať k takým neprístojným výrokom. Samozrejme, nie že by sa to pri konfrontácií tých dvoch muselo stať, no nemôžete ani tvrdiť, že to bolo nejakým spôsobom neočakávané...

Skrátka a dobre, o pár minút na to dorazila do izby Beatrizina komorná. Ako sa ukázalo, staršia dáma ubila mladé dievča v afekte (a kŕči spôsobenom chorobou) svietnikom, a keď si uvedomila, čo spravila, umrela na srdcovú príhodu spôsobenú šokom. Pár hodín po tom, čo sa to dozvedel, odišiel Rodrigo bez rozlúčky z hradu.

-------------------------------------------------------

O dva dni došiel Sancií list, v ktorom jej Rodrigo vysvetľoval, že pokiaľ ide o ich vzťah, mali by si načas vzhľadom na tragédiu, ktorá ich postihla, urobiť prestávku. Prijala ho s pokojom, hoci trochu smutne, a o jeho autorovi pomaly prestala hovoriť. O tri mesiace si ju zavolal na pohovor strýko a vysvetlil jej, že sa o ňu uchádza istý mladý muž menom Ramón, syn Juara de Marinha, ktorý pochádzal z dnešného Portugalska. Sancia si vyžiadala čas na rozmyslenie – predsa len, vedela, že zraní Rodrigove city. Na druhej strane, v tej chvíli bola už prakticky voľná. Po babičkinej smrti sa už nikto viac nestaral, čo s ňou bude a za koho sa vydá. Bola slobodná – ale aj bezradná. Naraz nemala žiadnu česť, žiadnu slávu veľkého rodu, ktorú by mala hájiť. Jej jedinou možnosťou bola svadba. A tú mohla mať aj s Rodrigom...

Napriek tomu si vzala Ramóna.

Možno to bolo tým, že nemohol jazdiť do vojen, pretože mal od narodenia ochrnutú jednu nohu, a tak by manžela, ktorého po toľkých rokoch konečne získala, tak rýchlo nestratila. Možno zohralo svoju rolu aj pomerne vysoké postavenie mladého muža, ktoré si vydobyl na dvore vďaka svojmu diplomatickému talentu. Možno ju zaujalo, že je zo všetkých šľachticov na polostrove jediným, kto podporuje umelcov, vrátane tých maurských. Kto sa na ňu ale pozrel sotva mesiac po zoznámení s mladíkom o štyri roky mladším, ten o tom vôbec nepochyboval – Sancia, dcéra Ramira Gizóna, bola naozaj úprimne zamilovaná.

Ramón mal do krásavca Rodriga ďaleko a nemal v sebe ani štipku jeho temperamentu a životaschopnosti. Bol to jednoducho milý, tichý knihomoľ, ktorý do svojej doby vôbec nezapadal. Sancia ale najskôr po všetkých tých citových peripetiách a konfliktoch zrejme potrebovala kľud, a toho jej nikto nemohol dať viac ako Ramón. Prirodzene, že ju to mrzelo, keďže Rodriga si obľúbila, no strata kamarátky a babičky v jeden jediný deň, navyše, ako si namýšľala, jej vinou (pretože o Constanziných úmysloch vedela a vôbec ju nezastavila) v nej udusila všetky náznaky nežnej náklonnosti. Naraz nedokázala myslieť na nič iné ako na vlastný smútok, prázdnotu vo svojom živote a koniec všetkého, čo kedy poznala. Musela sa vyrovnávať s novou situáciou a vytvoriť si vlastný život, nepoznajúc spôsob, ako to urobiť dobre. V jej situácií dnešní mladí ľudia bežne vstupujú do siekt, dajú sa na drogy či klofnú si mladíka z Magrebu. Vo svetle týchto skutočností svoj sobáš s Ramónom musela považovať za skvelé rozhodnutie.

Pokiaľ ide o Rodriga...

Buď sňatek odložen, tím výrok platí stále,
jímž tobě zaslíben, však poslyš vůli krále:
Rok stačiž – chceš-li tak – bys osušila slzy.
Ty zatím, Rodrigo, se uchop zbraně, drzý
ať Maur jest přemožen, jak teď na půdě naší
jsi zdrtil jeho lesť i snahy, tak ať plaší
až v říše jeho střed jej meč tvůj, v jménu mém,
ty armádě mé vel a zpustoš jejich zem!
Před pouhým jménem Cid ať zachvějí se strachem
Tě pánem nazvali, tě budou věnčit nachem!
Však v slavných činech svých jí věrnost zachovej,
jí, ještě hodnější k ní – lze-li – domu spěj
a svými výboji se zaskvěj takou cenou,
že bude slávou jí se nazývat tvou ženou!

(Pierre Corneille: Cid)

...dopadol najlepšie, ako mohol. Na svoju prvú lásku nakoniec zabudol a oženil sa s Jiménou Díazovou, najkrajšou dievčinou v okolí. Navyše si získal nesmrteľnú slávu ako bojovník proti Maurom, španielsky ľudový hrdina a protagonista mnohých románov a hier, z ktorých najznámejšou je tá, z ktorej sme práve citovali. To nie je ťažké si zistiť, avšak o osude Sancie, úplne priemernej slečny a panej z vysokej šľachty svojich čias, sa toho veľa nedochovalo. Povedzme jednoducho, že v omnoho menších meradlách mohla byť so svojim životom rovnako spokojná ako slávny El Cid.

„Nuž, zdá sa, že do dejín ako žena najväčšieho rytiera Španielska teda nevstúpim.“

„Ľutuješ to?“

„Bohvie. Najskôr by som ale mala byť vďačná, veď hádam je omnoho lepšie mať za manžela muža, ktorý zvláda zaonačiť mier, než toho, čo rovnako dobre zvláda vojnu.“

„No dobre, mamička, ale nemala si náhodou podľa svojich slov s mierom dosť zlé skúseností?“