Maman, mater, mitéra, anne, umm

Píšem báseň svojej matke, Juno i Niobe
Hlásiacej sa k bojovníkom v živote i na hrobe
Každej miestnej armády príbuzná i členka
Medzi generáciámi hranica tá tenká

Aký však žáner, možno ódu? Ale čert to ber!
Veď vy ste už vďačnosť prestali čakať už od svojich dcér
Veď millenials sú predsa háveď sebecká
Nuž a veru najhoršia je tá časť jej ženská

Iba spupne, namyslene túžia si po slobode
Čo si tie suky myslia že sú, ryby v tichej vode?
Veď Slovač je mužského rodu, nuž a pre ženy
Pre to divné plemeno je status matky určený

Nemôžete sa preto diviť, staršia sestra ni brat
Že reči o matke nedokážem vážnejšie už brať
Navyše už asi tuším, čo to vlastne znamená
Keď vám vo vystielke maternice vznikne bytosť bez mena

A vy sa zrazu rozhodne, že ak po ňom raz zatúži
Že dostať ho práve od vás isto si malé zaslúži
Za cenu doslova vášho mäsa, krvi, driny
Veď na vašom utrpení nemá skutočnej viny

A že je len začiatok celoživotnej tortúry
Porodiť a pretrpieť lekárske procedúry
Veď ľahšie je pretlačiť ho cez pôrodné cesty
Než ráno do školy, keď sa do kože nevmestí

Než ich nohy do nohavíc a prdele do práce
Kedysi vám prišlo ťažko budiť decko spiace
Teraz pohľad do peňaženky uistí vás pevne
Že k malého budúcnosti je to len milosrdné

A preto viac než chválospevy či ľútosti čašu
Zaslúžia si naše mamy na svoj deň veľkú fľašu
A aj svätuškár z ĽSNS nech chápavý má pohľad
"Ze všetko, čo si si pretrpela, máš právo sa ožrať."

Ony všetky, staré dúry i profesorky
Majú dnes večer právo na profiterolky
Či sladkosti podľa chuti, veď každá z nich vie to
Koľko sladkého ony museli odmietnuť svojim deťom

Pre niektoré to bude snáď trest - nuž, vedzte teda
Že inak sa spravodlivosť materiam prisúdiť nedá
Hádam je to falošný meter, avšak uznajte mi
Že pred zlúčením odmeny i pomsty ostávate nemí

Sami by ste neprišli na taký úchvatný ťah
Ocenenia práce žien, s ktorých ste mali strach
V ktorých ste vyvolávali hnev, aj napriek ich uznaniu
Že ste im priniesli radosť - byť považované za paniu

Hoci žiadna z vás nie je Héra, stále žiadate obete
A vzhľadom na svoju prospešnosť toho veľa ani nechcete
Len zuby a kopytá, z obetného ohňa škváru
A za to sľubujete dary, aké nemajú páru

Veď ak chcete na človeka premeniť to teľa
Nemôžete si z mladého mäsíčka vziať veľa
Mešťania predsa majú málo a aj tým málom šetria
Preč sú dávno tie časy keď báli sa aj bezvetria

Obetovať vlastné deti nehodlajú viacej
Už za malé ohníčky požadujú rôzne práce
Nad nami už môžete len povzdychnúť si veru
Že pri takých deťoch žiadna škoda robiť aj kariéru

Nevyhlasujte nás ale predčasne za neúspechy
Nie všetko vaše dedičstvo sú len neresti a hriechy
A nech už je akokoľvek ľahké brať materstvo len v zlom
To ste ešte nepočuli strasti toho byť potomkom!

Pašije po apokalypse (4/4)

Veľkonočná nedeľa

Nasledujúce ráno jej bolo smutno, a tak sa rozhodla odísť na púť ku krížu, hoci ju sestra prosila, aby zostala, pretože v ten deň mali jej neteri prvý raz založiť na hlavu partu, samozrejme len symbolicky, pretože inak nosili mladé dievčatá z dediny nanajvýš klobúky. Mušiarka vtisla neteri do rúk slovenskú desaťkorunáčku s pokynom, aby ju hodila za seba, len čo prekročí kostolný prah cestou na omšu. „Akáže omša? Veď nemáme ani farára...“ vyhlásila Mušiarkina neter, Veronča Ujhélyová, sklamane. „Pôjdem tam s tebou, veď aj mne je toho chlapca ľúto!“

Mušiarka nakoniec privolila a vybrala sa s ňou smerom von z dediny. V polovici cesty ale narazili na dvoch ľudí, ktorých ani neverili, že niekedy uvidia – farára a Kutáčku. Kráčala smerom k nim vo svojej pestrofarebnej blúze a s obvyklým chladom a netýkavosťou, kým farár mal na sebe civilný oblek a vyzeral veľmi unavene. Keď okolo nich prechádzali, Kutáčka sa na chvíľu čudne usmiala, no potom sa vrátila ku svojej typickej nepreniknuteľnej bezcitnej grimase. Mušiarka s neterou sa pozreli za nimi, načo Ujhélyová poznamenala. „Nemali by sme ísť za nimi? Ved keď už tu je farár, bude iste aj omša, nie?“

Obrátili sa teda, cestou sa zastavili doma a vyzdvihli tam košík s jedlom, ktoré mali ísť do kostola posvätiť. Na omši sa spustil krik po tom, čo pán farár vystúpil s kázňou na tému „lásky k blížnemu, na ktorú väčšina z nás v týchto dňoch zabúda“. Takisto vyzdvihol význam obrody a nového života, ktorý so sebou prinášajú veľkonočné sviatky, ako aj zázračnosť Kristovho zmŕtvychvstania, čím určite na niečo narážal, no nikto z miestnych netušil, na čo konkrétne. To sa vysvetlilo pri oznamoch, keď len tak mimochodom vyhlásil. „Zbierka na nemocničnú liečbu Václava Ackermanna bude pred kostolom, máte možnosť prispieť, ak máte ohľadom tejto kauzy zlé svedomie.“ Na Mušiarkino prekvapenie boli Umrčané ženštiny ticho a len sa tajomne usmievali, kým Ujhélyová nadšene zvýskla. Teta ju vyhrešila pohľadom. Pred kostolom poslali Mara, Zuza a Jana po Kutáčke mladému Ackermannovi koláče, ktoré na Veľkú noc napiekli, a Kutáčka ich na revanš požiadala, aby jej podali petíciu. „Rozhodli sme sa ju s Vaškom spolu podpísať.“

-----------------------------------------------------

V piatok a v sobotu prespali s pánom farárom a Benom Galeckým v lacnom hoteli, lebo sa nechceli od Vaška odlúčiť. Našťastie sa zotavoval rýchlo, hoci väčšinu soboty stále prespal. V nedeľu ráno doslova zhltal raňajky, keďže posledné dva dni takmer nič nejedol, a venoval Kutáčke žiarivý úsmev. „Vravia, že čoskoro budem v poriadku a pustia ma domov. Reni, ja... Chcel by som ti niečo povedať.“
„A čo také?“
„Ďakujem. Lekár mi povedal, že si zaplatila za moje ošetrenie a hospitalizáciu. Rád by som ti to niečím oplatil. A vieš čo? Môžeš si tie pozemky nechať, všetky. Nemám o ne záujem. Beztak nie som v tom kraji vítaný.“

„Nemôžeš ich nechať, aby ťa vyhnali.“ zamračila sa Kutáčka.

„A prečo nie? Nikdy som nebol dosť statočný, aby som zvládol žiť medzi ľuďmi, ktorí voči mne prechovávajú toľkú nenávisť. Vrátim sa do Štátov a vyštudujem tam, ako si mi radila – právničinu, ako strýko. Alebo budem pomáhať dedkovi a babičke s obchodmi.“

„Ale ja nechcem, aby si odišiel! Mám ťa rada... Ak máš ale pocit, že musíš, hádam ťa tu nemôžem držať.“

Chytil ju za ruku. „Vďaka. Cením si, čo si pre mňa urobila, a aj ty mne budeš chýbať.“

Ten chlapec ale vôbec nerozumel tomu, čo pre ňu znamená. Za tých pár dní sa k nej dostal bližšie než ktokoľvek iný za celý rok, odkedy sa vrátila domov. Ako ho môže teraz nechať odísť?! „Ak by si sa rozhodol ostať, mohla by som ťa ochrániť...“
„Nie, nemohla. Ale vďaka za snahu. Len čo vyzdraviem, vrátim sa domov a... Máš telefón?“

„Nie, prečo?“

„Budeme si teda písať, dobre? To, že tu nemôžem ostať, neznamená, že s tebou nechcem ostať v kontakte.“

„Ako chceš. Hádam si tú hodinku na napísanie listu i jeho poslanie každý týždeň budem vedieť vyhradiť.“

----------------------------------------------------

Nanebovzatie Pána

O štyridsať dní Vaška prepustili z nemocnice a on sa pobral domov. Strýko Ben mu už dávno pred tým doručil všetky veci na izbu a teraz ho čakal pred ňou aj so svojou batožinou. Prekvapivo sa s ním rozhodla rozlúčiť aj Renáta – pritom už asi pred mesiacom vyriešili problém, ktorý ich na Slovensko priviedol, a podpísali darovaciu zmluvu, ktorou sa v Renátin prospech vzdávali pozemkov. Napriek tomu priateľstvo medzi nimi, ktoré sa počas celého jeho pobytu v nemocnici len prehĺbilo, ju donútilo ho tento posledný raz navštíviť. Navyše sa ponúkla, že ich odprevadí na vlakovú stanicu, odkiaľ mali ísť na najbližšie letisko, to jest to černovické pri Brne (bratislavské sa malo začal stavať ešte len nasledujúci rok). „Bude to dlhá cesta.“ poznamenal, keď šli peši k stanici.

„To bude. Kedy asi dorazíte domov?“

„Cesta vlakom síce bude chvíľu trvať, ale lietadlo je rýchly dopravný prostriedok. O pár dní už budem v New Yorku objímať sestru.“

„Tešíš sa?“

„Áno, ale nie ako domov – ide skôr o úľavu od všetkých nepríjemnosti posledných týždňov. Môj domov je stále tu. Ale nakoniec, keďže sa tu necítim v bezpečí...“ Sklamane si povzdychol. „Ale budeš mi písať, áno? Cipár mi to sľúbil. Pani krčmárka vraj na mňa asi nebude mať čas, čo je škoda, ale chápem ju.“

„Mara, Jana a Zuza ťa pozdravujú a ešte raz ti ďakujú za podpísanie tej petície. A pán farár tiež – dnes sa rozhodol urobiť to isté.“

„Niet začo. A ty čo, podpísala si?“

„Nakoniec áno, ale až po dlhom váhaní. A aj to len z hanby za svojich súkmeňovcov. Stále nikto nechce hovoriť o tom, čo sa tu dialo za vojny, a teraz je zakázané hovoriť aj o tebe.“

„Nech si robia, čo chcú – pred minulosťou neujdú.“

„Kam by utekali? Ona nakoniec odíde sama, tak ako ty – a ak nie, všetky jej prípadné pripomienky vyženú odtiaľ násilím. Ľudia sa nikdy nepoučia.“

„Prečo? Ty si sa poučila. Teda myslím. Nepodceňuj ľudí tak veľmi...“

„Vidíš, ty sa teda poučiť nedokážeš. Veď vidíš, čo ti urobili, len aby mohli zabudnúť.“

„Och, prestaň s tými generalizáciami, nakoniec, mne a mojej rodine ublížili viac než čokoľvek iné.“

„V tomto máš trochu pravdu. A vieš čo? Porozprávaj mi ešte o džeze, čiernych a mrakodrapoch...“

„Snívaš o nich snáď?“ zasmial sa. „Vari sa ti Amerika zapáčila?“

„Nuž, vari nemá človek právo z času na čas fantazírovať o exotických krajinách?“

„Budeš sa čudovať, ale exotické krajiny nie sú od tej našej také odlišné. Vezmi si napríklad tie generalizácie – aj tam sú, tak ako u nás, také populárne, že ich niekde na veľké sklamanie múdrych ľudí uzákonili.“

-------------------------------------------------------

Turíce – 1948

Šiel si mládenec dievčinu hľadať

Štyri hádanky dával jej hádať

Ak na otázky odpovie správne

Hneď z veľkej lásky môžu sa brať

Tumbala, tumbala, tumbalalajka

Tumbala, tumbala, tumbalalajka

Je to len bájka, hraj balalajka

Tumbalalajka, muzika hraj

Že na jeho rozlúčku so slobodou príde toľko málo jeho kamošov z univerzity, rozhodne nečakal, ale viac ho sklamalo, že z nich po polnoci ostane len pripitý Stanley. Stanley bol černoch, ale nie že by to preňho či pre ostatných čokoľvek znamenalo. Chalanov ako on boli mraky vo všetkých krajinách i rasách, a nedalo by sa povedať, že by Vašek prechovával ku ktorémukoľvek z nich nejaké sympatie. Stanley bol výnimkou, pretože pri všetkej svojej otvorenosti a hlučnosti – ktoré k tomuto typu tak akosi patrili – býval pomerne chápavý aj k ľuďom tichým a zadumaným. Najlepšie by sa dal opísať takto: dnes by sa, verte či nie, zrejme zaradil ku kaste dude bro.

„Takže, ty si berieš tú babu len kvôli zelenej karte. Teda, jej zelenej karte.“

„Nie, Stanley, my sme tak akosi vo vzťahu už dlho.“

„Nehovor! A ako to, že si nám ju nikdy neukázal?!“

„Lebo žila v Európe. Bol to vzťah na diaľku.“

„A prečo ide zrazu sem?!“

„Lebo ju odtiaľ vyštvali komunisti. Je bohatá, a proti takým sú komunisti vysadení. Popredala všetko a teraz ide sem. Aby som jej uľahčil vybavovanie pobytu, navrhol som jej, nech si ma vezme.“

„A ona prijala?“

Vašek vrhol na Stanleyho vyčítavý pohľad. „Čo myslíš?!“

„Sorry, jasné, že mi to o polnoci po pár pivách nepáli. Len mi to moc nejde do hlavy. Hovoril si predsa, že je pekná...“

„Do čerta s tebou, Stanley, to by si nikdy nepochopil. Na matematiku máš hlavu, ale ženským nerozumieš.“

„A ty?! Veď s nimi skoro nehovoríš, brácho!“

„Ale píšem si s nimi. S tou Sýrčankou, ktorá u nás odpromovala len nedávno. S Arlene, tiež bývalou spolužiačkou. S tou Kanaďankou na výmennom pobyte.“

„Tak prečo práve ona?“

„Pretože jej veľa dlhujem.“ Hádam by ale proti tomu protestovala, keby ho teraz počula.

Vziať si Renátu za ženu preňho bola tá najprirodzenejšia vec na svete. Korešpondenčný styk ich vzťah neoslabil, skôr naopak – asi po roku si na sebe začal všímať, že sa na jej lisy teší až príliš, a dokonca ju napriek svojej zvyčajnej nesmelosti začal prosiť o jej fotografie. Keď mu ich na jeho vlastné prekvapenie poslala, dokázal na ne civieť dlhé hodiny ako idiot a predstavovať si, ako tam leží na bruchu pri ňom a rozpráva sa s ním. V takýchto chvíľach by bol prisahal, že počuje jej hlas, a hovoril si, že sa hádam zbláznil, no jedného dňa si priznal, že je len zaľúbený. Len čo sa dozvedel o tom, ako sa v Československu veľmi pochybným spôsobom dostali k moci komunisti a teraz idú po bohatých stakároch, nečakal a ponúkol sa, že Renátu prijme v USA a pomôže jej zapustiť tu korene. Ona nakoniec ponuku prijala – predala celý svoj majetok a odišla, neobzerajúc sa späť. Tvrdila, že hoci sa Rozhanovčanov pokúšala vziať na milosť, srdce jej nedovolilo odpustiť ľuďom, o ktorých už dávno vedela, akí sú a čoho sú schopní, čo jej Vaškovo lynčovanie len potvrdilo.

Na život vo veľkom meste sa stále ešte neadaptovala, ale už si zariadila nejaké živobytie. Neďaleko ich kampusu si zariadila z peňazí, čo jej ešte ostali, obchod s potravinami a zatiaľ sa jej darilo celkom dobre. Kým sa nevezmú a ona sa tam neusadí natrvalo, bývali spolu u Galeckých, no ona si už robila plány, ako si kúpi v meste byt. Tak či onak sa jej ale v New Yorku nepáčilo, hoci odísť nemohla. Túžba po domove a odpor k veľkomestu, rovnako ako pravidelné hodiny angličtiny, ich vzájomnú náklonnosť ešte posilnili, až raz...

Nemohol sa udržať. Povedal jej to, nahlas a zúfalo – zveril sa jej so svojimi citmi, v nádeji, že ich opätuje. Dostala sa do rozpakov a jej „aj ja teba“ znelo neúprimne, no keďže to bola praktická osoba, začala pred ním nahlas rozmýšľať, či sa tým niečo mení, okrem jeho malého zlomeného srdiečka. On pochopil, že nič, ale namiesto predstierania, že sa nič nestalo, ju začal sústredene pozorovať, keďže mal dojem, že sa v nej rodia nejaké city a on už-už dostane, čo chce.

Myslel si, že jej zavolá. Prirodzene, dosť sa tam pilo, takže sa mu zdalo ako dobrý nápad zavolať svojej ťažko pracujúcej milenke o jednej v noci, aby vedela, že prichádza domov a že ju miluje. Našťastie si to nakoniec rozmyslel a rozhodol sa vrátiť potichu. „Vieš, Stanley, niektorí ľudia sa jednoducho nikdy nepoučia. Snažím sa nebyť jedným z nich.“

„V čom?“

„Napríklad tým, že teraz pôjdem domov s tebou. Sám som sa presvedčil, že okolia barov nie sú bezpečné po zotmení.“

Pašije po apokalypse (3/4)

Zelený štvrtok

Renáta vstala ráno skoro. Podľa starého zvyku mala poumývať riad ešte pred svitaním, lenže aký, keď to Vašek urobil za ňu? Rozhodla sa dodržať aspoň ďalšie tradície, menovite kúpanie sa v miestnom potoku, ktorý sa v tieto dni menil na akési primitívne verejné kúpalisko. Keď tam ale prišla, bolo tam veľa ľudí a príliš mnoho z nich sa dívalo na ňu, a tak sa zvrtla na opätku a pobrala sa späť domov. Kto z týchto ľudí vedel, že u nej práve prespali „židáci“? A kto z nich vôbec tušil, že sa im chystala prepustiť časť svojej pôdy? Nie že by ju to zaujímalo – títo tupí, poverčiví ľudia jej boli ukradnutí. Nikto z nich sa nepoučil z katastrofy, ktorá ich postihla, nikto! A najhoršie bolo, že po zvyšok jej života to budú jej jediní susedia! Vykonala snáď v živote niečo, čím by si zaslúžila taký trest?!

Zelený štvrtok bol už tradične dňom veľkého upratovania, ale teraz nebolo nič ako obvykle. Renátina snaha zapadnúť do predvojnovej rutiny bola od začiatku márna. Len čo sa pokúsila trochu pozametať, objavil sa Vašek a horlivo jej ponúkal pomoc. Keď sa dozvedel o „upratovacom dni“, začal svoju ochotu prejavovať ešte vehementnejšie, nuž a nakoniec nemala Renáta inú možnosť ako mu to dovoliť. Počas upratovania sa rozprávali a, bože, ten chlapec vyzeral taký šťastný...

„Už sa nemôžem dočkať, kedy sa vrátim domov!“

„Domov?“

„Vieš, tam kde sme žili pred vojnou... Chápeš, kvôli tomu som sa chcel vrátiť. Že toto miesto a tento spôsob života tak milujem.“

„Zvláštne, mne pripadáš ako mestský chlapec.“

„Prečo? Lebo vyzerám, ako vyzerám?“ zasmial sa Vašek veselo. Zasmial! Len tak od radosti! Čo sa to s ním porobilo?! „Nikdy by som sa nebol vrátil, ak by som si nebol istý, že tu budem šťastnejší ako v New Yorku.“

„Takže aj napriek tomu, že ťa tu nemajú radi...“

„To hádam nejako zvládnem. Nemôžu predsa zotrvávať v tej hlúpej nenávisti voči vlastným susedom večne, no nie?“

„Och, nevieš sa z tej nešťastnej doby poučiť o nič lepšie ako všetci ostatní.“ zamračila sa Renáta.

„Včera som sa v krčme znovu stretol s Mušiarkou a Cipárom. Boli hrozne milí a Mušiarka mi dokonca ponúkla, že ma nechá použiť vaňu v jej dome, keď som jej spomenul, že by som potreboval kúpeľ. Odmietol som to, ale ako prejav priateľstva ma to dojalo. Cipár sa so mnou zase rozprával o komunizme a triednom boji. Ukázalo sa, že nie je ani zďaleka taký otravný, za akého ho všetci považujú. Čo také sa včera...?“ Pozrel sa na ňu a ten pohľad celkom zastavil prúd jeho myšlienok. Prečo musí na sebe mať také priliehavé šaty a prečo jej musia končiť tesne nad kolenami?! Poznal ju len krátko, no jeho mladosť a hormóny spolu s najkrajšou jarou, akú v živote videl, robili svoje. Začervenal sa a rýchlo sklopil oči. Nesmie si pripustiť nejaké nesplniteľné túžby...

„Prečo si zrazu ticho?“

„Prepáč. Ja...“ Nedokázal si ale vymyslieť nejaký dobrý dôvod, prečo by prerušil práve túto vetu. Namiesto toho zablokovala hanba cestu prúdu jeho myšlienok a on už jednoducho nebol schopný vymyslieť si ani odpoveď, ktorá by dávala zmysel, nieto ešte takú, ktorá by bola v takejto situácií vhodná. Nakoniec, po dlhých a bolestivých minútach trápneho mlčania odpovedal. „Máš pekné šaty.“

Otočila sa a zadívala sa mu do tváre. Z červene, ktorá mu z nej ešte stále nezmizla, pochopila, o čo ide. „Prestaň na mňa zízať.“ povedala mu skôr autoritatívne než nahnevane. A skôr, než jej stihol niečo povedať, odišla do ďalšej miestnosti. Musí mu predsa ukázať nejaké hranice. Nezdal sa ako ten typ, ktorý by to nepochopil.

Predsa len šiel za ňou. „Fakt mi to prepáč. Tvoje šaty sú naozaj veľmi pekné. Majú, hm, dobrý vzor a všetko. Kde si ich kúpila?“

„Látku mám z mesta, kúpila som ju ešte pred vojnou, a čo sa strihu týka, ten som okopírovala od šiat, ktoré som tam vídala.“

„Ty si si ich ušila sama?“

„No a? Všetky ženy v dedine si väčšinu svojej garderóby ušili samé. Také si nevedel?“

„Nie, nie, vedel.“ povedal Vašek rýchlo. Spomenul si na svoju mamu, ktorá niečo šila a vyšívala prakticky neustále. Bože, prečo sa mu v hlave musel objaviť ten obraz?! Len mu priniesol smútok v čase, ktorý mal byť veselý. Veď dostal, čo chcel, a ešte sa zoznámil so zaujímavou dámou.

Obaja mlčali – ani jeden z nich nepatril k ľuďom, ktorí by radi (znovu) začínali konverzáciu. Nakoniec sa ozval on, hoci neochotne. „No, načo to skrývať? Máš nádherné vlasy. Ja viem, že ti je to jedno. Tebe je všetko jedno. Čím nemôžeš opovrhovať, to ťa nezaujíma.“
„Prestať trepať sprostosti, veď ma ani tak dobre nepoznáš. Ty ma zaujímaš.“

„Naozaj?“

„Veď budeš môj sused. Prestaň sa tváriť ako urazené malé dieťa len preto, že mi je fuk, čo si myslíš o mojom zadku.“

Druhý raz pokorený Vašek zmĺkol a pokračoval v práci. Trvalo dlho, kým sa znova ozval. „Ráno som videl po kuchyni pobiehať tvoju mačku. Nevedel som, či to má dovolené, tak som ju poslal preč.“

„Má. Ona si aj tak chodí, kam chce. Pomôžeš mi s kravami?“

Vašek ochotne prikývol a dobrá nálada v dome bola znovuobnovená. Načas.

------------------------------------------------------

Tá noc mala byť, aspoň podľa povier, jednou z mnohých démonických, ktoré naši predkovia vyhradili strigôňom a bosorkám. Na tie, pochopiteľne, už v dedine nikto neveril, no Renáta predsa len potrela dvere stajne cesnakom. Po tomto jednoduchom rituály sa vrátila do domu, no našla tam už len vyplašeného Bena. „On nevratil! Vraj preist!“

„Čože?!“

„On hovoril, preist... Že preist. Sa. Walk.“

„Ach tak.“ Prejsť sa! Bože, kde sa to chlapča túla?! „Postrážte mi dom, ja si len vybehnem...“ A uháňala von, úplne vystrašená. Mala byť prečo.

Na ceste do dediny Vaška, ktorý v dobrej nálade mieril do krčmy (podľa všetkého jediné miesto, kde sa v dedine dalo nájsť aspoň trocha zábavy), zastavil Hudec, jeden z chlapov, ktorí podpísali onú nešťastnú petíciu. „Pozrite, chcel som sa s vami len porozprávať.“

„Áno? A o čom?“

Hudec sa poobzeral, načo vyhlásil. „Vy sa sem naozaj chcete presťahovať?!“

„No a? Prekáža vám to?“

„Máte v úmysle okradnúť slečnu Kutáčovú o kus jej pôdy?!“

„Okradnúť?! Veď mne tie pozemky právom patria!“
„Takže necítite žiadnu hanbu, áno?!“

„Prečo by som mal? A čo je vás do toho?!“

„Ako vám nevadí, že vaši predkovia tú pôdu ukradli od slušných Slovákov...“
„Ukradli?! To je nezmysel! Kúpili ju! Môj pradedo riadne zaplatil jej hodnotu vo vtedajších uhorských korunách starému Kutáčovi! Z peňazí, ktoré si poctivo zarobil ako krajčír!“

„Tá židovská špina jednoducho zneužila zúfalstvo úbohého muža, ktorý by si pred ňou inak ani neodpľul! Vás vôbec netrápi, že budete v susedstve ľudí, ktorým váš národ spôsobil toľko zla a smútku?!“

„Nechápem, o čom to hovoríte, a nemusím vás vôbec počúvať!“ zvolal Vašek nahnevane, načo sa pokúsil muža obísť. Nato ho Hudec pohladil po líci a...

...a z tmy vyskočila banda miestnych chlapov.

---------------------------------------------

Veľký piatokPo noci strávenej v spomínanej pivnici ho Piatnik vyvliekol pred zhromaždený dav, ktorý zrazu vyzeral, že nevie, čo chce. Vaška bolelo celé telo a umieral od strachu, no napriek tomu sa zúfalo snažil zachovať si aspoň aké-také dekórum. Stál vzpriamene a nehovoril nič, no ani nemusel. Chlap, ktorého nikdy v živote nevidel, vyhlásil. „Tento naničhodný obrezanec sa zrazu objavil na statku Kutáčovcov a chcel sa ako najhorší parazit násilím zmocniť ich pôdy. Bohvie, aké špinavé triky použil na to, aby od Renáty Kutáčovej vymámil všetok jej majetok, no pravda je taká, že sa mu to podarilo, a my teraz musíme zasiahnuť. Tá úbohá žena musí dostať, čo je jej, späť, tak ako celý národ dostal, čo bolo jeho, späť počas slávnej vlády prezidenta Tisa.“
Väčšina ľudí zajasala, len v rohu zopár zbabelcov plakalo alebo sa aspoň tvárilo smutne. Otvorene ho nepodporil nikto – zjavne za hanbili ísť proti davu, alebo sa hádam báli, keďže ako Vašek videl, zašli až k lynčovaniu. Zvesil hlavu. „Čo som vám urobil?!“

Piatnik ho kopol do stehna. „Tfuj! A ešte sa na nevinného bude hrať! Drž hubu, ty chuligán! Ako sa opovažuješ sem prísť a len tak si pýtať, čo nie je tvoje?! Hanba! Hanba!“

„Za farárom! Za farárom!“ kričal rozzúrený dav pred ním v nádhernom jarnom ráne. Ha, jeden z najkrajších a najslnečnejších dní jeho života a luza lačná po jeho krvi. Ak toto nie je židovská Veľká noc, ako má byť, tak už nevie čo.

Odviedli ho pred faru, kam po chvíli skandovania vyšiel pán farár, starček, ktorý pre pokročilé poškodenia kĺbov chodil len z nohy na nohu. Len čo uvidel zmláteného Vaška, zbledol, no nepovedal nič. Aj on mal z rozzúreného davu strach. Vaškovi sa na doráňanej tvári objavil strašidelný úsmev. „Pane, ani sa nepýtajte...“

Za to, že sa opovážil prehovoriť, ho Piatnik tresol po hlave. Rečník z predošlého „výstupu“ pred jeho domom vyhlásil. „Pane, prosíme vás o povolenie dať tomuto drzému Chazarovi, čo je jeho!“

Farár sa prežehnal a zdesene sa rozhliadol po dave. Zbabelci akoby zmizli a miesto toho tam ostali len odhodlaní lynčujúci. Potom čosi povedal, no cez šum davu to nebolo počuť. Na Piatnikovu výzvu to zopakoval, tentoraz hlasnejšie. „Mali by sme sú nešťastnú dušu obesiť na kríž za dedinou.“

Och, a to vyzeral tak mierumilovne! Hádam sa bál. Vašek sa nato pokúsil posledný raz brániť, ale skupinka mužov ho stĺkla tak, že si to radšej rozmyslel. Napokon sa vzdal – asi bude predsa len lepšie, ak za svoju hlúpu túžbu po domove zaplatí vlastným životom.

-----------------------------------------------------

Nechal sa viesť Piatnikom, o ktorého sa nevdojak opieral, keďže samému sa mu ťažko aj stálo, nieto ešte chodilo. V duchu si počítal zranenia: roztrhané oblečenie, to je jedna vec. Jeho košeľa bola na franforce a aj nohaviciam sa ušiel ich diel tortúry. Medzi chlapmi, ktorí sa naňho vrhli, bol aj Ďurica – asi on použil žabikláč, no ak to aj nebol on, bol si istý, že niekto predsa len; na vlastné oči videl tú čepeľ, lesknúcu sa ani blesk, ktorý sa na vás rúti, chystá sa vám zoškvariť kožu a celkom paralyzovať čo najväčšiu časť nervovej sústavy. To mu potvrdzovali aj rezné rany najmä na končatinách. Celkom určite mal zlomené rebrá – videl tváre šarvancov, ktorí ho kopali do rebier, no spoznal len Kocába a možno Ujhélyho, no na druhej stane by prisahal, že Ujhélyho videl aj medzi zbabelcami, ktorí stáli obďaleč a bedákali, keď ho vyvliekli pred dom, v ktorom nedobrovoľne strávil noc. Zranenia na svojej tvári nevidel a modriny si už ani nepočítal, pretože ich bolo jednoducho príliš veľa a väčšinou ich stále zakrývala látka jeho šiat. Bolo možné, že má zlomenú jednu ruku, no nebol si tým istý, a vedel, že kosti jeho dolných končatín sú v poriadku, s výnimkou jedného vyvrtnutého členka; čo mu bránilo v chôdzi boli najmä narazeniny a mnohé tržné a rezné rany. Bože, nech už tú bolesť ukončia...

Zakopol o kameň a spadol, no Piatnik ho násilím zdvihol. Už mu nedovolil sa oňho opierať, a tak musel ťahať svoje boľavé telo k popravisku sám. V dave zbadal Renátu; chcela niečo povedať, urobiť, no pán farár ju zastavil a dohovoril jej. Po asi kilometri takmer spadol druhý raz, no pridržal ho Cipár. Opatrne sa k nemu priblížila Ujhélyho sestra a utrela mu z tváre krv. Onedlho na to znova spadol, čo donútilo Maru Dávidovú, Zuzu Lučeničku a Janu Grobovú zanariekať. On sa smutne usmial. „Buďte ticho, ženštiny, vari ste ich nepočuli?! Mňa škoda nebude...“ Za to si vyslúžil od Piatnika kopanec, ktorý ho znova zhodil na zem aj napriek Cipárovej podpore...

Pri kríži, v jednej z najnádhernejších častí tohto chotára, ho vyzliekli do spodkov a zavesili na kríž. Vzápätí ale prepukol zmätok – ukázal sa Ben Galecki a nariekal, že horí. Pridusený Vašek netušil, čo sa deje, no hneď po tom, čo ho zavesili, všetci okamžite utiekli. Po pár minútach zmätku ostali na poli len Renáta, pán farár, Cipár a tri umrnčané ženštiny. Renáta nelenila, okamžite ho odrezala a zvesila ho z kríža. Rýchlo chlapca obliekli, naložili do farárovho auta a poďho do Košíc do nemocnice. Keďže bol zjavne pri vedomí, hoci malátny kvôli nedostatku kyslíka, strate krvi a neprestávajúcej bolesti, rozhodli sa, že takúto cestu predsa len zvládne.

Podpálenie Ďuricovej stodoly možno nebol najčestnejší ťah, no Renáta ocenila jeho prešibanosť. Farár by nebol prežil celú vojnu ako disident, nebyť jeho bystrosti. K odporu sa pridal, keď Ackermannovcov odvliekli bohviekam a on pochopil, čo „opatrenia“ slovenského štátu vlastne znamenajú. Renáta vedela, že keď ten starý šibal povedal, že má plán, môže mu veriť. Iste tušil, že sa sám celej dedine nepostaví, dokonca ani keby sa na jeho stranu otvorene pridali tí dvanásti, ktorí s reštitúciami súhlasili, spolu s troma umrnčanými ženštinami (každý si ich v hlave neskôr nevdojak volal takto, hoci to voči nim nebolo celkom spravodlivé), čo títo jednoducho neurobili. Ešte v dedine teda presvedčil sluhu, nech podpáli stodolu, potom pošle Galeckého, ktorý sa do davu zamiešal spolu s Renátou, aby to dedine oznámil, len čo bude jeho synovec visieť. Odmenou onomu dobrému mužovi bol pohľad na Renátu, ktorú podozrieval z ateizmu, ako sa počas cesty autom vydesene križuje. Keď sa jej spýtal, čo s tým chapcom má, odpovedala celkom prirodzene. „Je to priateľ.“

------------------------------------------------------

Biela sobotaMušiarka zamyslene utierala stoly vo svojej krčme a len občas zagánila na Cipára s Ujhélym, ktorí smutne sedeli za stolom a hádzali do seba pohárik za pohárikom. „Mal by som isť za tým hajzľom Hudcom kúpiť paškál, veľkonočnú sviecu, ale keď mne sa tak nechce podporovať niekoho, kto spravil čosi také hrozné tomu úbohému chlapcovi.“ povzdychol si Cipár.

„Tebe sa nechce nič, preto piješ a pridal si sa ku komunistom.“ zafilozofovala si Mušiarka.

Cipár na ňu vrhol vyčítavý pohľad.

Mušiarka sa začala obraňovať. „No, veď si vezmi, nie je to jadro komunistického učenia, aby pracujúci dostali, čo im patrí, nech už sa flákajú, ako chcú?“

„To je hlúpe prekrucovanie, nám ide len o to, aby sa každému človeku dostalo podľa jeho potrieb!“

„A odkiaľ viete, čo ľudia potrebujú? A čo potom veci, ktoré nepotrebujú, ale chcú?“

„Nuž, to je jednoduché. Človek má zopár základných potrieb, ktoré mu dobre fungujúca komunistická spoločnosť bude vedieť zabezpečiť...“

„No dobre, takže zopár magorov vo vláde bude za toto zabezpečovanie zodpovedných. Ako vôbec mienite určiť, čo je komu treba?“

Cipár ohrnul dolnú peru. „Vulgárna buržujka ako ty také niečo nepochopí.“

„Mienime proste ignorovať, že mi zomrel kamoš zo školských čias?!“ zasyčal Ujhély.

„No, pokoj jeho neveriacej duši, ale čo už s tým teraz spravíme? Jeho telo sa nenašlo a Kutáčka s našim farárom a tým tučným Američanom proste zmizli. Hádam sa pán farár dozajtra vráti, pretože ak nie, bude to znamenať, že ho ten hrozný čin tak znechutil, až od nás odišiel.“ povzdychla si Mušiarka. „Budeme jedinou obcou na Slovensku, ktorá si odohnala vlastného farára!“

„Počul som, že takéto veci sa dejú pri reštitúciách všade.“ povedal Cipár. „Ľudia sa proste nechcú vzdať majetku v prospech človeka, ktorého vôbec nepoznajú...“

„No ale zabiť ho?!“ zhíkol Ujhély.

„Veď ja tu nikoho neobhajujem, áno? A netvrdím, že našincov chápem. Veď o Kutáčke ešte pár týždňami trúsili klebety, aká je to pohanka a bosorka ryšavá; nenašli pre ňu jediného dobrého slova a teraz sú zrazu pobúrení, že príde o majetok!“

„Hryzie ich svedomie.“ povedala Mušiarka temne. „Chlapcovým rodičom sa udiali príšerné veci a nikto tomu nezabránil, tak ho radšej zabijú, než by ho mali mať pri sebe ako živú pripomienku svojho mlčania.“

„A ty?“ obrátil sa na ňu Cipár. „Ty sa necítiš vinná?“

Pokrčila plecami. „Nuž, čo som mohla robiť? Ťažké časy, no.“

„Nestretávali sa náhodou v tvojej krčme Nemci?“ rypol si do nej Ujhély.

„Povedal ten, čo s nimi bojoval na jednej strane!“

„A čo som mal robiť?! Naša krajina bola, bohužiaľ, na ich strane. Človek musí občas pozdvihnúť zbraň za svojich krajanov.“

„Mohol si sa pridať k partizánom.“

„A ty si s nimi vari spolupracovala?!“

„Ja som bol v spojení s komunistickým odbojom.“ pochválil sa Cipár.

„To ma vôbec neprekvapuje, pretože si komunista a okrem toho dostatočne sprostý, aby si celkom zabudol na nejaký pud sebazáchovy.“ ohrnula nosom Mušiarka.

„Pud sebazáchovy, pud sebazáchovy, no pekne! Ten váš stál chudáka chlapca život!“

Ujhély previnilo sklonil hlavu a kopol do seba ešte pohárik, kým Mušiarka hrdo odpovedala. „Hlavne, že si ty si ho bránil vlastným telom, všakáno?!“

Ujhély nešťastne zvolal. „A čo sme mali urobiť my, veď tam bolo toľko ľudí a všetci bažili po krvi... A najhoršie je, že aj náš farár! Vieš, on nie je ani náhodou taký milý, ako si určite myslíš. To on navrhol spôsob Vaškovej vraždy.“

Mušiarka zhíkla. „No nie! To nemôže byť pravda! Veď on bol v odboji a vždy hovoril, že Židia sú ľudia ako my... To sa naňho rozhodne nepodobá.“

„Ja by som sa tomu vôbec nečudoval. V poslednom čase robia naši ľudia naozaj čudné veci.“ povedal Cipár.

„No hej, len ty si starý komouš, tak ako vždy.“ zamrmlala Mušiarka a šla do kuchyne. Uhlíky z veľkonočného ohňa sa neponosia okolo domu samé.