Pašije po apokalypse (3/4)

Zelený štvrtok

Renáta vstala ráno skoro. Podľa starého zvyku mala poumývať riad ešte pred svitaním, lenže aký, keď to Vašek urobil za ňu? Rozhodla sa dodržať aspoň ďalšie tradície, menovite kúpanie sa v miestnom potoku, ktorý sa v tieto dni menil na akési primitívne verejné kúpalisko. Keď tam ale prišla, bolo tam veľa ľudí a príliš mnoho z nich sa dívalo na ňu, a tak sa zvrtla na opätku a pobrala sa späť domov. Kto z týchto ľudí vedel, že u nej práve prespali „židáci“? A kto z nich vôbec tušil, že sa im chystala prepustiť časť svojej pôdy? Nie že by ju to zaujímalo – títo tupí, poverčiví ľudia jej boli ukradnutí. Nikto z nich sa nepoučil z katastrofy, ktorá ich postihla, nikto! A najhoršie bolo, že po zvyšok jej života to budú jej jediní susedia! Vykonala snáď v živote niečo, čím by si zaslúžila taký trest?!

Zelený štvrtok bol už tradične dňom veľkého upratovania, ale teraz nebolo nič ako obvykle. Renátina snaha zapadnúť do predvojnovej rutiny bola od začiatku márna. Len čo sa pokúsila trochu pozametať, objavil sa Vašek a horlivo jej ponúkal pomoc. Keď sa dozvedel o „upratovacom dni“, začal svoju ochotu prejavovať ešte vehementnejšie, nuž a nakoniec nemala Renáta inú možnosť ako mu to dovoliť. Počas upratovania sa rozprávali a, bože, ten chlapec vyzeral taký šťastný...

„Už sa nemôžem dočkať, kedy sa vrátim domov!“

„Domov?“

„Vieš, tam kde sme žili pred vojnou... Chápeš, kvôli tomu som sa chcel vrátiť. Že toto miesto a tento spôsob života tak milujem.“

„Zvláštne, mne pripadáš ako mestský chlapec.“

„Prečo? Lebo vyzerám, ako vyzerám?“ zasmial sa Vašek veselo. Zasmial! Len tak od radosti! Čo sa to s ním porobilo?! „Nikdy by som sa nebol vrátil, ak by som si nebol istý, že tu budem šťastnejší ako v New Yorku.“

„Takže aj napriek tomu, že ťa tu nemajú radi...“

„To hádam nejako zvládnem. Nemôžu predsa zotrvávať v tej hlúpej nenávisti voči vlastným susedom večne, no nie?“

„Och, nevieš sa z tej nešťastnej doby poučiť o nič lepšie ako všetci ostatní.“ zamračila sa Renáta.

„Včera som sa v krčme znovu stretol s Mušiarkou a Cipárom. Boli hrozne milí a Mušiarka mi dokonca ponúkla, že ma nechá použiť vaňu v jej dome, keď som jej spomenul, že by som potreboval kúpeľ. Odmietol som to, ale ako prejav priateľstva ma to dojalo. Cipár sa so mnou zase rozprával o komunizme a triednom boji. Ukázalo sa, že nie je ani zďaleka taký otravný, za akého ho všetci považujú. Čo také sa včera...?“ Pozrel sa na ňu a ten pohľad celkom zastavil prúd jeho myšlienok. Prečo musí na sebe mať také priliehavé šaty a prečo jej musia končiť tesne nad kolenami?! Poznal ju len krátko, no jeho mladosť a hormóny spolu s najkrajšou jarou, akú v živote videl, robili svoje. Začervenal sa a rýchlo sklopil oči. Nesmie si pripustiť nejaké nesplniteľné túžby...

„Prečo si zrazu ticho?“

„Prepáč. Ja...“ Nedokázal si ale vymyslieť nejaký dobrý dôvod, prečo by prerušil práve túto vetu. Namiesto toho zablokovala hanba cestu prúdu jeho myšlienok a on už jednoducho nebol schopný vymyslieť si ani odpoveď, ktorá by dávala zmysel, nieto ešte takú, ktorá by bola v takejto situácií vhodná. Nakoniec, po dlhých a bolestivých minútach trápneho mlčania odpovedal. „Máš pekné šaty.“

Otočila sa a zadívala sa mu do tváre. Z červene, ktorá mu z nej ešte stále nezmizla, pochopila, o čo ide. „Prestaň na mňa zízať.“ povedala mu skôr autoritatívne než nahnevane. A skôr, než jej stihol niečo povedať, odišla do ďalšej miestnosti. Musí mu predsa ukázať nejaké hranice. Nezdal sa ako ten typ, ktorý by to nepochopil.

Predsa len šiel za ňou. „Fakt mi to prepáč. Tvoje šaty sú naozaj veľmi pekné. Majú, hm, dobrý vzor a všetko. Kde si ich kúpila?“

„Látku mám z mesta, kúpila som ju ešte pred vojnou, a čo sa strihu týka, ten som okopírovala od šiat, ktoré som tam vídala.“

„Ty si si ich ušila sama?“

„No a? Všetky ženy v dedine si väčšinu svojej garderóby ušili samé. Také si nevedel?“

„Nie, nie, vedel.“ povedal Vašek rýchlo. Spomenul si na svoju mamu, ktorá niečo šila a vyšívala prakticky neustále. Bože, prečo sa mu v hlave musel objaviť ten obraz?! Len mu priniesol smútok v čase, ktorý mal byť veselý. Veď dostal, čo chcel, a ešte sa zoznámil so zaujímavou dámou.

Obaja mlčali – ani jeden z nich nepatril k ľuďom, ktorí by radi (znovu) začínali konverzáciu. Nakoniec sa ozval on, hoci neochotne. „No, načo to skrývať? Máš nádherné vlasy. Ja viem, že ti je to jedno. Tebe je všetko jedno. Čím nemôžeš opovrhovať, to ťa nezaujíma.“
„Prestať trepať sprostosti, veď ma ani tak dobre nepoznáš. Ty ma zaujímaš.“

„Naozaj?“

„Veď budeš môj sused. Prestaň sa tváriť ako urazené malé dieťa len preto, že mi je fuk, čo si myslíš o mojom zadku.“

Druhý raz pokorený Vašek zmĺkol a pokračoval v práci. Trvalo dlho, kým sa znova ozval. „Ráno som videl po kuchyni pobiehať tvoju mačku. Nevedel som, či to má dovolené, tak som ju poslal preč.“

„Má. Ona si aj tak chodí, kam chce. Pomôžeš mi s kravami?“

Vašek ochotne prikývol a dobrá nálada v dome bola znovuobnovená. Načas.

------------------------------------------------------

Tá noc mala byť, aspoň podľa povier, jednou z mnohých démonických, ktoré naši predkovia vyhradili strigôňom a bosorkám. Na tie, pochopiteľne, už v dedine nikto neveril, no Renáta predsa len potrela dvere stajne cesnakom. Po tomto jednoduchom rituály sa vrátila do domu, no našla tam už len vyplašeného Bena. „On nevratil! Vraj preist!“

„Čože?!“

„On hovoril, preist... Že preist. Sa. Walk.“

„Ach tak.“ Prejsť sa! Bože, kde sa to chlapča túla?! „Postrážte mi dom, ja si len vybehnem...“ A uháňala von, úplne vystrašená. Mala byť prečo.

Na ceste do dediny Vaška, ktorý v dobrej nálade mieril do krčmy (podľa všetkého jediné miesto, kde sa v dedine dalo nájsť aspoň trocha zábavy), zastavil Hudec, jeden z chlapov, ktorí podpísali onú nešťastnú petíciu. „Pozrite, chcel som sa s vami len porozprávať.“

„Áno? A o čom?“

Hudec sa poobzeral, načo vyhlásil. „Vy sa sem naozaj chcete presťahovať?!“

„No a? Prekáža vám to?“

„Máte v úmysle okradnúť slečnu Kutáčovú o kus jej pôdy?!“

„Okradnúť?! Veď mne tie pozemky právom patria!“
„Takže necítite žiadnu hanbu, áno?!“

„Prečo by som mal? A čo je vás do toho?!“

„Ako vám nevadí, že vaši predkovia tú pôdu ukradli od slušných Slovákov...“
„Ukradli?! To je nezmysel! Kúpili ju! Môj pradedo riadne zaplatil jej hodnotu vo vtedajších uhorských korunách starému Kutáčovi! Z peňazí, ktoré si poctivo zarobil ako krajčír!“

„Tá židovská špina jednoducho zneužila zúfalstvo úbohého muža, ktorý by si pred ňou inak ani neodpľul! Vás vôbec netrápi, že budete v susedstve ľudí, ktorým váš národ spôsobil toľko zla a smútku?!“

„Nechápem, o čom to hovoríte, a nemusím vás vôbec počúvať!“ zvolal Vašek nahnevane, načo sa pokúsil muža obísť. Nato ho Hudec pohladil po líci a...

...a z tmy vyskočila banda miestnych chlapov.

---------------------------------------------

Veľký piatokPo noci strávenej v spomínanej pivnici ho Piatnik vyvliekol pred zhromaždený dav, ktorý zrazu vyzeral, že nevie, čo chce. Vaška bolelo celé telo a umieral od strachu, no napriek tomu sa zúfalo snažil zachovať si aspoň aké-také dekórum. Stál vzpriamene a nehovoril nič, no ani nemusel. Chlap, ktorého nikdy v živote nevidel, vyhlásil. „Tento naničhodný obrezanec sa zrazu objavil na statku Kutáčovcov a chcel sa ako najhorší parazit násilím zmocniť ich pôdy. Bohvie, aké špinavé triky použil na to, aby od Renáty Kutáčovej vymámil všetok jej majetok, no pravda je taká, že sa mu to podarilo, a my teraz musíme zasiahnuť. Tá úbohá žena musí dostať, čo je jej, späť, tak ako celý národ dostal, čo bolo jeho, späť počas slávnej vlády prezidenta Tisa.“
Väčšina ľudí zajasala, len v rohu zopár zbabelcov plakalo alebo sa aspoň tvárilo smutne. Otvorene ho nepodporil nikto – zjavne za hanbili ísť proti davu, alebo sa hádam báli, keďže ako Vašek videl, zašli až k lynčovaniu. Zvesil hlavu. „Čo som vám urobil?!“

Piatnik ho kopol do stehna. „Tfuj! A ešte sa na nevinného bude hrať! Drž hubu, ty chuligán! Ako sa opovažuješ sem prísť a len tak si pýtať, čo nie je tvoje?! Hanba! Hanba!“

„Za farárom! Za farárom!“ kričal rozzúrený dav pred ním v nádhernom jarnom ráne. Ha, jeden z najkrajších a najslnečnejších dní jeho života a luza lačná po jeho krvi. Ak toto nie je židovská Veľká noc, ako má byť, tak už nevie čo.

Odviedli ho pred faru, kam po chvíli skandovania vyšiel pán farár, starček, ktorý pre pokročilé poškodenia kĺbov chodil len z nohy na nohu. Len čo uvidel zmláteného Vaška, zbledol, no nepovedal nič. Aj on mal z rozzúreného davu strach. Vaškovi sa na doráňanej tvári objavil strašidelný úsmev. „Pane, ani sa nepýtajte...“

Za to, že sa opovážil prehovoriť, ho Piatnik tresol po hlave. Rečník z predošlého „výstupu“ pred jeho domom vyhlásil. „Pane, prosíme vás o povolenie dať tomuto drzému Chazarovi, čo je jeho!“

Farár sa prežehnal a zdesene sa rozhliadol po dave. Zbabelci akoby zmizli a miesto toho tam ostali len odhodlaní lynčujúci. Potom čosi povedal, no cez šum davu to nebolo počuť. Na Piatnikovu výzvu to zopakoval, tentoraz hlasnejšie. „Mali by sme sú nešťastnú dušu obesiť na kríž za dedinou.“

Och, a to vyzeral tak mierumilovne! Hádam sa bál. Vašek sa nato pokúsil posledný raz brániť, ale skupinka mužov ho stĺkla tak, že si to radšej rozmyslel. Napokon sa vzdal – asi bude predsa len lepšie, ak za svoju hlúpu túžbu po domove zaplatí vlastným životom.

-----------------------------------------------------

Nechal sa viesť Piatnikom, o ktorého sa nevdojak opieral, keďže samému sa mu ťažko aj stálo, nieto ešte chodilo. V duchu si počítal zranenia: roztrhané oblečenie, to je jedna vec. Jeho košeľa bola na franforce a aj nohaviciam sa ušiel ich diel tortúry. Medzi chlapmi, ktorí sa naňho vrhli, bol aj Ďurica – asi on použil žabikláč, no ak to aj nebol on, bol si istý, že niekto predsa len; na vlastné oči videl tú čepeľ, lesknúcu sa ani blesk, ktorý sa na vás rúti, chystá sa vám zoškvariť kožu a celkom paralyzovať čo najväčšiu časť nervovej sústavy. To mu potvrdzovali aj rezné rany najmä na končatinách. Celkom určite mal zlomené rebrá – videl tváre šarvancov, ktorí ho kopali do rebier, no spoznal len Kocába a možno Ujhélyho, no na druhej stane by prisahal, že Ujhélyho videl aj medzi zbabelcami, ktorí stáli obďaleč a bedákali, keď ho vyvliekli pred dom, v ktorom nedobrovoľne strávil noc. Zranenia na svojej tvári nevidel a modriny si už ani nepočítal, pretože ich bolo jednoducho príliš veľa a väčšinou ich stále zakrývala látka jeho šiat. Bolo možné, že má zlomenú jednu ruku, no nebol si tým istý, a vedel, že kosti jeho dolných končatín sú v poriadku, s výnimkou jedného vyvrtnutého členka; čo mu bránilo v chôdzi boli najmä narazeniny a mnohé tržné a rezné rany. Bože, nech už tú bolesť ukončia...

Zakopol o kameň a spadol, no Piatnik ho násilím zdvihol. Už mu nedovolil sa oňho opierať, a tak musel ťahať svoje boľavé telo k popravisku sám. V dave zbadal Renátu; chcela niečo povedať, urobiť, no pán farár ju zastavil a dohovoril jej. Po asi kilometri takmer spadol druhý raz, no pridržal ho Cipár. Opatrne sa k nemu priblížila Ujhélyho sestra a utrela mu z tváre krv. Onedlho na to znova spadol, čo donútilo Maru Dávidovú, Zuzu Lučeničku a Janu Grobovú zanariekať. On sa smutne usmial. „Buďte ticho, ženštiny, vari ste ich nepočuli?! Mňa škoda nebude...“ Za to si vyslúžil od Piatnika kopanec, ktorý ho znova zhodil na zem aj napriek Cipárovej podpore...

Pri kríži, v jednej z najnádhernejších častí tohto chotára, ho vyzliekli do spodkov a zavesili na kríž. Vzápätí ale prepukol zmätok – ukázal sa Ben Galecki a nariekal, že horí. Pridusený Vašek netušil, čo sa deje, no hneď po tom, čo ho zavesili, všetci okamžite utiekli. Po pár minútach zmätku ostali na poli len Renáta, pán farár, Cipár a tri umrnčané ženštiny. Renáta nelenila, okamžite ho odrezala a zvesila ho z kríža. Rýchlo chlapca obliekli, naložili do farárovho auta a poďho do Košíc do nemocnice. Keďže bol zjavne pri vedomí, hoci malátny kvôli nedostatku kyslíka, strate krvi a neprestávajúcej bolesti, rozhodli sa, že takúto cestu predsa len zvládne.

Podpálenie Ďuricovej stodoly možno nebol najčestnejší ťah, no Renáta ocenila jeho prešibanosť. Farár by nebol prežil celú vojnu ako disident, nebyť jeho bystrosti. K odporu sa pridal, keď Ackermannovcov odvliekli bohviekam a on pochopil, čo „opatrenia“ slovenského štátu vlastne znamenajú. Renáta vedela, že keď ten starý šibal povedal, že má plán, môže mu veriť. Iste tušil, že sa sám celej dedine nepostaví, dokonca ani keby sa na jeho stranu otvorene pridali tí dvanásti, ktorí s reštitúciami súhlasili, spolu s troma umrnčanými ženštinami (každý si ich v hlave neskôr nevdojak volal takto, hoci to voči nim nebolo celkom spravodlivé), čo títo jednoducho neurobili. Ešte v dedine teda presvedčil sluhu, nech podpáli stodolu, potom pošle Galeckého, ktorý sa do davu zamiešal spolu s Renátou, aby to dedine oznámil, len čo bude jeho synovec visieť. Odmenou onomu dobrému mužovi bol pohľad na Renátu, ktorú podozrieval z ateizmu, ako sa počas cesty autom vydesene križuje. Keď sa jej spýtal, čo s tým chapcom má, odpovedala celkom prirodzene. „Je to priateľ.“

------------------------------------------------------

Biela sobotaMušiarka zamyslene utierala stoly vo svojej krčme a len občas zagánila na Cipára s Ujhélym, ktorí smutne sedeli za stolom a hádzali do seba pohárik za pohárikom. „Mal by som isť za tým hajzľom Hudcom kúpiť paškál, veľkonočnú sviecu, ale keď mne sa tak nechce podporovať niekoho, kto spravil čosi také hrozné tomu úbohému chlapcovi.“ povzdychol si Cipár.

„Tebe sa nechce nič, preto piješ a pridal si sa ku komunistom.“ zafilozofovala si Mušiarka.

Cipár na ňu vrhol vyčítavý pohľad.

Mušiarka sa začala obraňovať. „No, veď si vezmi, nie je to jadro komunistického učenia, aby pracujúci dostali, čo im patrí, nech už sa flákajú, ako chcú?“

„To je hlúpe prekrucovanie, nám ide len o to, aby sa každému človeku dostalo podľa jeho potrieb!“

„A odkiaľ viete, čo ľudia potrebujú? A čo potom veci, ktoré nepotrebujú, ale chcú?“

„Nuž, to je jednoduché. Človek má zopár základných potrieb, ktoré mu dobre fungujúca komunistická spoločnosť bude vedieť zabezpečiť...“

„No dobre, takže zopár magorov vo vláde bude za toto zabezpečovanie zodpovedných. Ako vôbec mienite určiť, čo je komu treba?“

Cipár ohrnul dolnú peru. „Vulgárna buržujka ako ty také niečo nepochopí.“

„Mienime proste ignorovať, že mi zomrel kamoš zo školských čias?!“ zasyčal Ujhély.

„No, pokoj jeho neveriacej duši, ale čo už s tým teraz spravíme? Jeho telo sa nenašlo a Kutáčka s našim farárom a tým tučným Američanom proste zmizli. Hádam sa pán farár dozajtra vráti, pretože ak nie, bude to znamenať, že ho ten hrozný čin tak znechutil, až od nás odišiel.“ povzdychla si Mušiarka. „Budeme jedinou obcou na Slovensku, ktorá si odohnala vlastného farára!“

„Počul som, že takéto veci sa dejú pri reštitúciách všade.“ povedal Cipár. „Ľudia sa proste nechcú vzdať majetku v prospech človeka, ktorého vôbec nepoznajú...“

„No ale zabiť ho?!“ zhíkol Ujhély.

„Veď ja tu nikoho neobhajujem, áno? A netvrdím, že našincov chápem. Veď o Kutáčke ešte pár týždňami trúsili klebety, aká je to pohanka a bosorka ryšavá; nenašli pre ňu jediného dobrého slova a teraz sú zrazu pobúrení, že príde o majetok!“

„Hryzie ich svedomie.“ povedala Mušiarka temne. „Chlapcovým rodičom sa udiali príšerné veci a nikto tomu nezabránil, tak ho radšej zabijú, než by ho mali mať pri sebe ako živú pripomienku svojho mlčania.“

„A ty?“ obrátil sa na ňu Cipár. „Ty sa necítiš vinná?“

Pokrčila plecami. „Nuž, čo som mohla robiť? Ťažké časy, no.“

„Nestretávali sa náhodou v tvojej krčme Nemci?“ rypol si do nej Ujhély.

„Povedal ten, čo s nimi bojoval na jednej strane!“

„A čo som mal robiť?! Naša krajina bola, bohužiaľ, na ich strane. Človek musí občas pozdvihnúť zbraň za svojich krajanov.“

„Mohol si sa pridať k partizánom.“

„A ty si s nimi vari spolupracovala?!“

„Ja som bol v spojení s komunistickým odbojom.“ pochválil sa Cipár.

„To ma vôbec neprekvapuje, pretože si komunista a okrem toho dostatočne sprostý, aby si celkom zabudol na nejaký pud sebazáchovy.“ ohrnula nosom Mušiarka.

„Pud sebazáchovy, pud sebazáchovy, no pekne! Ten váš stál chudáka chlapca život!“

Ujhély previnilo sklonil hlavu a kopol do seba ešte pohárik, kým Mušiarka hrdo odpovedala. „Hlavne, že si ty si ho bránil vlastným telom, všakáno?!“

Ujhély nešťastne zvolal. „A čo sme mali urobiť my, veď tam bolo toľko ľudí a všetci bažili po krvi... A najhoršie je, že aj náš farár! Vieš, on nie je ani náhodou taký milý, ako si určite myslíš. To on navrhol spôsob Vaškovej vraždy.“

Mušiarka zhíkla. „No nie! To nemôže byť pravda! Veď on bol v odboji a vždy hovoril, že Židia sú ľudia ako my... To sa naňho rozhodne nepodobá.“

„Ja by som sa tomu vôbec nečudoval. V poslednom čase robia naši ľudia naozaj čudné veci.“ povedal Cipár.

„No hej, len ty si starý komouš, tak ako vždy.“ zamrmlala Mušiarka a šla do kuchyne. Uhlíky z veľkonočného ohňa sa neponosia okolo domu samé.