Pašije po apokalypse (4/4)

Veľkonočná nedeľa

Nasledujúce ráno jej bolo smutno, a tak sa rozhodla odísť na púť ku krížu, hoci ju sestra prosila, aby zostala, pretože v ten deň mali jej neteri prvý raz založiť na hlavu partu, samozrejme len symbolicky, pretože inak nosili mladé dievčatá z dediny nanajvýš klobúky. Mušiarka vtisla neteri do rúk slovenskú desaťkorunáčku s pokynom, aby ju hodila za seba, len čo prekročí kostolný prah cestou na omšu. „Akáže omša? Veď nemáme ani farára...“ vyhlásila Mušiarkina neter, Veronča Ujhélyová, sklamane. „Pôjdem tam s tebou, veď aj mne je toho chlapca ľúto!“

Mušiarka nakoniec privolila a vybrala sa s ňou smerom von z dediny. V polovici cesty ale narazili na dvoch ľudí, ktorých ani neverili, že niekedy uvidia – farára a Kutáčku. Kráčala smerom k nim vo svojej pestrofarebnej blúze a s obvyklým chladom a netýkavosťou, kým farár mal na sebe civilný oblek a vyzeral veľmi unavene. Keď okolo nich prechádzali, Kutáčka sa na chvíľu čudne usmiala, no potom sa vrátila ku svojej typickej nepreniknuteľnej bezcitnej grimase. Mušiarka s neterou sa pozreli za nimi, načo Ujhélyová poznamenala. „Nemali by sme ísť za nimi? Ved keď už tu je farár, bude iste aj omša, nie?“

Obrátili sa teda, cestou sa zastavili doma a vyzdvihli tam košík s jedlom, ktoré mali ísť do kostola posvätiť. Na omši sa spustil krik po tom, čo pán farár vystúpil s kázňou na tému „lásky k blížnemu, na ktorú väčšina z nás v týchto dňoch zabúda“. Takisto vyzdvihol význam obrody a nového života, ktorý so sebou prinášajú veľkonočné sviatky, ako aj zázračnosť Kristovho zmŕtvychvstania, čím určite na niečo narážal, no nikto z miestnych netušil, na čo konkrétne. To sa vysvetlilo pri oznamoch, keď len tak mimochodom vyhlásil. „Zbierka na nemocničnú liečbu Václava Ackermanna bude pred kostolom, máte možnosť prispieť, ak máte ohľadom tejto kauzy zlé svedomie.“ Na Mušiarkino prekvapenie boli Umrčané ženštiny ticho a len sa tajomne usmievali, kým Ujhélyová nadšene zvýskla. Teta ju vyhrešila pohľadom. Pred kostolom poslali Mara, Zuza a Jana po Kutáčke mladému Ackermannovi koláče, ktoré na Veľkú noc napiekli, a Kutáčka ich na revanš požiadala, aby jej podali petíciu. „Rozhodli sme sa ju s Vaškom spolu podpísať.“

-----------------------------------------------------

V piatok a v sobotu prespali s pánom farárom a Benom Galeckým v lacnom hoteli, lebo sa nechceli od Vaška odlúčiť. Našťastie sa zotavoval rýchlo, hoci väčšinu soboty stále prespal. V nedeľu ráno doslova zhltal raňajky, keďže posledné dva dni takmer nič nejedol, a venoval Kutáčke žiarivý úsmev. „Vravia, že čoskoro budem v poriadku a pustia ma domov. Reni, ja... Chcel by som ti niečo povedať.“
„A čo také?“
„Ďakujem. Lekár mi povedal, že si zaplatila za moje ošetrenie a hospitalizáciu. Rád by som ti to niečím oplatil. A vieš čo? Môžeš si tie pozemky nechať, všetky. Nemám o ne záujem. Beztak nie som v tom kraji vítaný.“

„Nemôžeš ich nechať, aby ťa vyhnali.“ zamračila sa Kutáčka.

„A prečo nie? Nikdy som nebol dosť statočný, aby som zvládol žiť medzi ľuďmi, ktorí voči mne prechovávajú toľkú nenávisť. Vrátim sa do Štátov a vyštudujem tam, ako si mi radila – právničinu, ako strýko. Alebo budem pomáhať dedkovi a babičke s obchodmi.“

„Ale ja nechcem, aby si odišiel! Mám ťa rada... Ak máš ale pocit, že musíš, hádam ťa tu nemôžem držať.“

Chytil ju za ruku. „Vďaka. Cením si, čo si pre mňa urobila, a aj ty mne budeš chýbať.“

Ten chlapec ale vôbec nerozumel tomu, čo pre ňu znamená. Za tých pár dní sa k nej dostal bližšie než ktokoľvek iný za celý rok, odkedy sa vrátila domov. Ako ho môže teraz nechať odísť?! „Ak by si sa rozhodol ostať, mohla by som ťa ochrániť...“
„Nie, nemohla. Ale vďaka za snahu. Len čo vyzdraviem, vrátim sa domov a... Máš telefón?“

„Nie, prečo?“

„Budeme si teda písať, dobre? To, že tu nemôžem ostať, neznamená, že s tebou nechcem ostať v kontakte.“

„Ako chceš. Hádam si tú hodinku na napísanie listu i jeho poslanie každý týždeň budem vedieť vyhradiť.“

----------------------------------------------------

Nanebovzatie Pána

O štyridsať dní Vaška prepustili z nemocnice a on sa pobral domov. Strýko Ben mu už dávno pred tým doručil všetky veci na izbu a teraz ho čakal pred ňou aj so svojou batožinou. Prekvapivo sa s ním rozhodla rozlúčiť aj Renáta – pritom už asi pred mesiacom vyriešili problém, ktorý ich na Slovensko priviedol, a podpísali darovaciu zmluvu, ktorou sa v Renátin prospech vzdávali pozemkov. Napriek tomu priateľstvo medzi nimi, ktoré sa počas celého jeho pobytu v nemocnici len prehĺbilo, ju donútilo ho tento posledný raz navštíviť. Navyše sa ponúkla, že ich odprevadí na vlakovú stanicu, odkiaľ mali ísť na najbližšie letisko, to jest to černovické pri Brne (bratislavské sa malo začal stavať ešte len nasledujúci rok). „Bude to dlhá cesta.“ poznamenal, keď šli peši k stanici.

„To bude. Kedy asi dorazíte domov?“

„Cesta vlakom síce bude chvíľu trvať, ale lietadlo je rýchly dopravný prostriedok. O pár dní už budem v New Yorku objímať sestru.“

„Tešíš sa?“

„Áno, ale nie ako domov – ide skôr o úľavu od všetkých nepríjemnosti posledných týždňov. Môj domov je stále tu. Ale nakoniec, keďže sa tu necítim v bezpečí...“ Sklamane si povzdychol. „Ale budeš mi písať, áno? Cipár mi to sľúbil. Pani krčmárka vraj na mňa asi nebude mať čas, čo je škoda, ale chápem ju.“

„Mara, Jana a Zuza ťa pozdravujú a ešte raz ti ďakujú za podpísanie tej petície. A pán farár tiež – dnes sa rozhodol urobiť to isté.“

„Niet začo. A ty čo, podpísala si?“

„Nakoniec áno, ale až po dlhom váhaní. A aj to len z hanby za svojich súkmeňovcov. Stále nikto nechce hovoriť o tom, čo sa tu dialo za vojny, a teraz je zakázané hovoriť aj o tebe.“

„Nech si robia, čo chcú – pred minulosťou neujdú.“

„Kam by utekali? Ona nakoniec odíde sama, tak ako ty – a ak nie, všetky jej prípadné pripomienky vyženú odtiaľ násilím. Ľudia sa nikdy nepoučia.“

„Prečo? Ty si sa poučila. Teda myslím. Nepodceňuj ľudí tak veľmi...“

„Vidíš, ty sa teda poučiť nedokážeš. Veď vidíš, čo ti urobili, len aby mohli zabudnúť.“

„Och, prestaň s tými generalizáciami, nakoniec, mne a mojej rodine ublížili viac než čokoľvek iné.“

„V tomto máš trochu pravdu. A vieš čo? Porozprávaj mi ešte o džeze, čiernych a mrakodrapoch...“

„Snívaš o nich snáď?“ zasmial sa. „Vari sa ti Amerika zapáčila?“

„Nuž, vari nemá človek právo z času na čas fantazírovať o exotických krajinách?“

„Budeš sa čudovať, ale exotické krajiny nie sú od tej našej také odlišné. Vezmi si napríklad tie generalizácie – aj tam sú, tak ako u nás, také populárne, že ich niekde na veľké sklamanie múdrych ľudí uzákonili.“

-------------------------------------------------------

Turíce – 1948

Šiel si mládenec dievčinu hľadať

Štyri hádanky dával jej hádať

Ak na otázky odpovie správne

Hneď z veľkej lásky môžu sa brať

Tumbala, tumbala, tumbalalajka

Tumbala, tumbala, tumbalalajka

Je to len bájka, hraj balalajka

Tumbalalajka, muzika hraj

Že na jeho rozlúčku so slobodou príde toľko málo jeho kamošov z univerzity, rozhodne nečakal, ale viac ho sklamalo, že z nich po polnoci ostane len pripitý Stanley. Stanley bol černoch, ale nie že by to preňho či pre ostatných čokoľvek znamenalo. Chalanov ako on boli mraky vo všetkých krajinách i rasách, a nedalo by sa povedať, že by Vašek prechovával ku ktorémukoľvek z nich nejaké sympatie. Stanley bol výnimkou, pretože pri všetkej svojej otvorenosti a hlučnosti – ktoré k tomuto typu tak akosi patrili – býval pomerne chápavý aj k ľuďom tichým a zadumaným. Najlepšie by sa dal opísať takto: dnes by sa, verte či nie, zrejme zaradil ku kaste dude bro.

„Takže, ty si berieš tú babu len kvôli zelenej karte. Teda, jej zelenej karte.“

„Nie, Stanley, my sme tak akosi vo vzťahu už dlho.“

„Nehovor! A ako to, že si nám ju nikdy neukázal?!“

„Lebo žila v Európe. Bol to vzťah na diaľku.“

„A prečo ide zrazu sem?!“

„Lebo ju odtiaľ vyštvali komunisti. Je bohatá, a proti takým sú komunisti vysadení. Popredala všetko a teraz ide sem. Aby som jej uľahčil vybavovanie pobytu, navrhol som jej, nech si ma vezme.“

„A ona prijala?“

Vašek vrhol na Stanleyho vyčítavý pohľad. „Čo myslíš?!“

„Sorry, jasné, že mi to o polnoci po pár pivách nepáli. Len mi to moc nejde do hlavy. Hovoril si predsa, že je pekná...“

„Do čerta s tebou, Stanley, to by si nikdy nepochopil. Na matematiku máš hlavu, ale ženským nerozumieš.“

„A ty?! Veď s nimi skoro nehovoríš, brácho!“

„Ale píšem si s nimi. S tou Sýrčankou, ktorá u nás odpromovala len nedávno. S Arlene, tiež bývalou spolužiačkou. S tou Kanaďankou na výmennom pobyte.“

„Tak prečo práve ona?“

„Pretože jej veľa dlhujem.“ Hádam by ale proti tomu protestovala, keby ho teraz počula.

Vziať si Renátu za ženu preňho bola tá najprirodzenejšia vec na svete. Korešpondenčný styk ich vzťah neoslabil, skôr naopak – asi po roku si na sebe začal všímať, že sa na jej lisy teší až príliš, a dokonca ju napriek svojej zvyčajnej nesmelosti začal prosiť o jej fotografie. Keď mu ich na jeho vlastné prekvapenie poslala, dokázal na ne civieť dlhé hodiny ako idiot a predstavovať si, ako tam leží na bruchu pri ňom a rozpráva sa s ním. V takýchto chvíľach by bol prisahal, že počuje jej hlas, a hovoril si, že sa hádam zbláznil, no jedného dňa si priznal, že je len zaľúbený. Len čo sa dozvedel o tom, ako sa v Československu veľmi pochybným spôsobom dostali k moci komunisti a teraz idú po bohatých stakároch, nečakal a ponúkol sa, že Renátu prijme v USA a pomôže jej zapustiť tu korene. Ona nakoniec ponuku prijala – predala celý svoj majetok a odišla, neobzerajúc sa späť. Tvrdila, že hoci sa Rozhanovčanov pokúšala vziať na milosť, srdce jej nedovolilo odpustiť ľuďom, o ktorých už dávno vedela, akí sú a čoho sú schopní, čo jej Vaškovo lynčovanie len potvrdilo.

Na život vo veľkom meste sa stále ešte neadaptovala, ale už si zariadila nejaké živobytie. Neďaleko ich kampusu si zariadila z peňazí, čo jej ešte ostali, obchod s potravinami a zatiaľ sa jej darilo celkom dobre. Kým sa nevezmú a ona sa tam neusadí natrvalo, bývali spolu u Galeckých, no ona si už robila plány, ako si kúpi v meste byt. Tak či onak sa jej ale v New Yorku nepáčilo, hoci odísť nemohla. Túžba po domove a odpor k veľkomestu, rovnako ako pravidelné hodiny angličtiny, ich vzájomnú náklonnosť ešte posilnili, až raz...

Nemohol sa udržať. Povedal jej to, nahlas a zúfalo – zveril sa jej so svojimi citmi, v nádeji, že ich opätuje. Dostala sa do rozpakov a jej „aj ja teba“ znelo neúprimne, no keďže to bola praktická osoba, začala pred ním nahlas rozmýšľať, či sa tým niečo mení, okrem jeho malého zlomeného srdiečka. On pochopil, že nič, ale namiesto predstierania, že sa nič nestalo, ju začal sústredene pozorovať, keďže mal dojem, že sa v nej rodia nejaké city a on už-už dostane, čo chce.

Myslel si, že jej zavolá. Prirodzene, dosť sa tam pilo, takže sa mu zdalo ako dobrý nápad zavolať svojej ťažko pracujúcej milenke o jednej v noci, aby vedela, že prichádza domov a že ju miluje. Našťastie si to nakoniec rozmyslel a rozhodol sa vrátiť potichu. „Vieš, Stanley, niektorí ľudia sa jednoducho nikdy nepoučia. Snažím sa nebyť jedným z nich.“

„V čom?“

„Napríklad tým, že teraz pôjdem domov s tebou. Sám som sa presvedčil, že okolia barov nie sú bezpečné po zotmení.“