Minette vs. Motivácia

Tento článok venujem svojej matke. Za trest. Pretože nebyť nej, nikdy by som nebola uvidela v plnej nádhere otravnosť toho typu ľudí, ktorí tieto veci postujú. Ak medzi nich patríte, tento článok je pre vás len s trigger warningom, teda na vlastné nebezpečie. V tomto článku okomentujem a ohodnotím 10 motivačných citátov v rozmedzí od neužitočných blbostí po cenné rady do života (to sotva) a porozprávam vám o tom, aký je život, nuž, komplikovaný. Teda ak ste na to zatiaľ ešte neprišli.
(Všetky tieto poklady pochádzajú z pinterestu, sú vybrané viac-menej náhodne a ich poradie neodzrkadľuje, či za niečo stoja alebo nie.)



1. „Vydržal som, bol som zlomený, poznal som trápenie, stratil som sám seba. Ale som tu, stále idúc dopredu, stávajúc sa silnejším každým dňom. Nikdy nezabudnem tvrdé lekcie, ktoré mi život udelil. Spravili ma silnejším.“
Akcia jak z teleshoppingu – niekoľko klišé za cenu jedného! A potom sa čudujeme, že dostávame filozofický ekvivalent tých supervysávačov a príšerných krájačov na ovocie. V každej dobrej komédií by za takýmto prejavom nasledovala úderná punchline. Ak by to vyslovila úplne vážne fiktívna postava, považovali by sme to za pamätihodne zlú repliku, ten typ, ktorý by si Nostalgia Critic dal zarámovať a zavesiť na stenu. Vážení, we've been here. Všetci sme to, kurwei, zažili; časy, kedy sme si mysleli, že nemôže byť horšie (hoci sme vtedy obvykle mali napr. prístup k spoľahlivému WiFi, pitnú vodu a vôbec istotu, že zatiaľ nedošlo k nukleárnej apokalypse, takže to najskôr nebola pravda). A zabilo nás to? Nie. Prestali sme kvôli tomu preceňovať svoje problémy? Tak to už vôbec nie. Okrem toho, viera vo vlastný osobný rast býva častou témou týchto citátov. A je to kravina. Tým nechcem povedať, že osobný rast je nezmysel, to nie. Ale všimli ste si to slovo „silnejší“?! No, tak to nie je žiaden pokrok; sila je dobrá vec, ale len ak nie ste úplný debil, ktorý ju nevie používať. A ako spoznáte, že ste debil? No, že vyhľadávate motivačné citáty. Ale vážne, držíte sa? Hitler pred pádom Tretej ríše sa držal tiež (niet zákona neúprosnejšieho než je ten Godwinov, s výnimkou fyzikálnych, najmä ak sa máte učiť rovnice ich vyjadrujúce). Ak novozískanú silu využijete na robenie blbostí, nie je ničím, na čo by ste mali byť hrdí.
Hodnotenie: Captain Obvious



2. „Nemysli na to, čo sa môže stať o mesiac. Nemysli na to, čo sa môže stať o rok. Sústreď sa len na 24 hodín pred tebou a rob, čo môžeš, aby si sa dostal tam, kde chceš byť.“
Tento citát by sa dal zhnúť dvoma slovami – buď krátkozraký! Jedným z najotravnejších druhov motivačných vetičiek je tá, ktorá vyzýva k sústredeniu sa na prítomnosť a krátkodobé ciele. Tento druh myslenia vám totiž absolútne znemožňuje snívať (čo je dobrá vec) i plánovať (čo je už trošičku horšie). Je prakticky nemožné žiť tak, aby sme sa vyhli dlhodobým následkom, takže ak na budúcnosť nemyslíme, celý náš život budú dlhodobé následky. Pravda, niektorým ľuďom sa môže prístup k budúcim časom „zíde z očí, zíde z mysle“, respektíve „ešte nie je v očiach, ešte nie je v mysli“ zdať príťažlivý, ale ako by vám potvrdili frajeri, čo si vyberajú partnerky podľa vzhľadu, povrchné sympatie ešte nikomu nezabezpečili šťastie na dlhšie než do ďalšieho účtovného roka. Ľudové múdrosti sú jak hormóny – teda, tiež sú často o sexe, ale hlavne prichádzajú vo pároch, pričom jedna vyvažuje zhubné posolstvo tej druhej. (Ó, a tiež sú dobré len s nervovou reguláciou a v malých dávkach. Páni, človek by si ani nebol pomyslel, koľko podobností sa dá nájsť medzi návodmi na život a vecičkami, ktoré zabezpečujú, že neskapeme na hyperglykémiu.) Nie je dobré držať sa jednej, totiž „žijeme len raz“ a zabúdať na druhú, že „nič nie je dlhšie ako týždeň pred výplatou“ (Ja viem, tento som si vycucala z prsta, ale vari nie som dievča z ľudu? No vidíte, takže sa to počíta.).
Hodnotenie: potenciálne smrteľné



3. „Keď nepôjdeš za tým, čo chceš, nikdy to mať nebudeš. Ak sa nespýtaš, odpoveď je vždy nie. Ak nepôjdeš dopredu, ostaneš vždy na tom istom mieste.“
V prvom rade, ak sa pýtate otázky, ktoré stoja za to, totiž také, ktoré nezačínajú na „Mohol by som, prosím...“, odpoveď nemusí byť „nie“, aj keď sa nespýtate. Okrem toho, odpoveď „nie“ nemusí byť vždy len zlá. Ak je vaša otázka „ak pôjdem voliť Rašiho, prejde mi to?“, tak možnosť „áno“ až tak príťažlivo nevyzerá (napokon, vypovedá o tom, akí tragédi vo vašom okolí žijú, že sa ani nezmôžu na odcudzovanie toho, čo za odsudzovanie stojí, a namiesto toho odsudzujú futbalových rozhodcov, proeurópskych politikov, názor, že gay nie je skutočná nadávka, alebo iné kraviny). A ostať na mieste nie je najväčšia tragédia, aká vás môže pri osobnom rozvoji postretnúť – vždy ešte môžete ísť dozadu (v osobnom rozvoji sa také veci dejú, čo by ste vedeli, ak by ste niekedy počuli posledné správy o Johnnym Deppovi), napríklad tak, že plnou rýchlosťou vyrazíte dopredu a narazíte na prekážku. Následky sú potom potenciálne letálne, najmä pre vašu morálnu integritu, ale to vám tieto citátiky nikdy nepovedia. Nedostať, čo chcete, nie je vždy tá najhoršia vec, čo sa vám mohla stať – veď pozrite na Danka, ako chcel ísť na výlet do tej dumy... Tým netvrdím, že nemáte mať túžby, ale musím k tomuto glukagónu poskytnúť aj nejaký ten inzulín. Heh. Tým myslím, no sugarcoating. (Som študentka biológie a už po štyroch mesiacoch mi to začína liezť na mozog, tak ma zažalujte.) Sny sú ako alkohol, vážení, najskôr vás spravia zaujímavými, potom z vás urobia debila a ak budete takto pokračovať ďalej, úplne vás zruinujú. No a nakoniec, niekedy sa ísť „dopredu“ (nech už to znamená čokoľvek; definícia progresu v týchto citátoch často býva asi taká konkrétna ako Derridova filozofia, čo je len dobre, pretože tak ako Derrida, ani ony na zložité existenciálne otázky nemajú paru) jednoducho nedá. Nemáte na to čas. Neurobí vás to šťastnými. Nedá sa to dosiahnuť morálne prijateľným spôsobom. Také veci sa proste stávajú. Nezmieriť sa s tým znamená prakticky deliť nulou alebo čítať Zem a Vek pre ekologickú agitku.
Hodnotenie: potenciál užitočnosti tu je, ale ako univerzálna rada do života by to neprešlo



4. „Vždy si len jedno rozhodnutie od úplne iného života.“
Potenciálne. Teda, vždy sa môžete rozhodnúť skočiť z okna a zabiť sa, respektíve sa na zvyšok života zmrzačiť, ale to je o inom. Nie vždy je ten potenciálne „úplne iný život“ lepší, to tým chcem povedať. Totiž, ak sedíte v práci, ktorú milujete tak veľmi, že sa vám ani nechce vracať domov, hoci vás tam čaká niekto, koho máte úprimne radi, iný život možno nemusí byť to, čo hľadáte. Teda jedine že by šťastní ľudia nečítali motivačné citáty, ale to by predsa znamenalo, že jediný, kto ich vyhľadáva, sú zúfalci a magori, ktorí sa z nich vlastne ani nechcú poučiť, len si potvrdiť, že za svoj úspech v živote vďačia práve svojej drbnutej životnej filozofie. A to je predsa absurdné. To je ako tvrdiť, že God's Not Dead nie je vážnou teologickou diskusiou o najdôležitejšej otázke filozofie vôbec, ale povrchným potľapkávaním sa po pleci sebranky amerických bigotov. A to je predsa absurdné.
Hodnotenie: z prísne faktického hľadiska pravdivý výrok, ale to je asi tak všetko



5. „2017 bude sebecký rok. Svoj čas venujem sebe. Zlepšovaniu sa. Chcem sa stať lepšou osobou fyzicky i psychicky.“
Ľudí žijúcich podľa tohto kréda sme za mojich mladých čias volali „do seba zahľadení“. Dostatočne bystrí, aby chápali, že majú chyby, ale nie na to, aby rozumeli, že občas človek jednoducho nemá čas na ne ani len myslieť, nieto ešte ich naprávať, a ich okolie aj tak nezaujímajú. Ako sme si ale povedali na konci Obamovej vlády, vždy môže byť horšie. Pretože sú ľudia, ktorí vám budú tvrdiť, že viac sa venovať sebe neznamená sebazdokonaľovaniu, ale sebeláske. No a vo svete, kde sebeláska v inom význame ako eufemizmus pre masturbáciu nie je odsúdeniahodná slabosť by som žiť teda nechcela. Takže ako by povedala moja mamá, malé bezvýznamné plus za zdôraznenie dôležitosti sebakritiky. A malé, tiež bezvýznamné mínus za to, že tento konkrétny citátik obsahuje obrázok bežca. prežehnávanie sa
Hodnotenie: nie najhoršie krédo, ale všetkého veľa škodí



6. „Toľko rokov vzdelávania sa a nikto nás nenaučil mať sa radi a prečo je to dôležité.“
Houbeles. Veľa diel, ktoré ste preberali na literatúre, najskôr prinajmenšom spomenulo, prečo to nie je dobrý nápad. Ľudí riadiacich sa týmto heslom sme za mojich mladých čias nepovažovali za „do seba zahľadených“. Považovali sme ich za namyslený trash a čítali rozprávky, v ktorých takíto ľudia vystupovali ako zlé nevlastné sestry a rivali skutočných hrdinov, čo ani v zlatom brnení nedokázali poraziť draka, alebo vyskočiť na najvyššiu vežu, alebo whatever (a niet divu, veď zlato má takmer trikrát takú veľkú hustotu ako bežné železo, čiže vyrábať z neho niečo, čo máte nosiť, nie je najpraktickejšie; na druhej strane, pokiaľ si dobre pamätám, v rámci zrazovania hrebienkov skazeným aristokratov nosil podobné aj Popolvár, a tak chémia, tak ako vždy, nie je ospravedlnením). Než to začnete zvaľovať na moderné rozprávky typu Frozen, ktoré kazia našu mládež feministickou propagandou, tento problém sa a) týka mužov i žien, len muži sú vo všeobecnosti menej teoretikmi a viac (rovnako otravnými) praktikmi; b) teraz nehovorím o Else, hovorím o Gastonovi. Zase ako netvrdím, že by ste sa mali považovať za príšerných ľudí, aj keď na svete sú aj takí a ktovie, za koho sa vlastne považujú (ktovie, možno Hiddlestonov zákon neplatí len na psycho bohov so sibling issues). Ale sebavedomie je stopový prvok. Vo väčších množstvách než malých je v lepšom prípade dobré tak do šťaniek, v tom horšom zomriete na otravu ťažkými kovmi (bohužiaľ, táto vedľajšia veta neobsahuje žiadnu údernú metaforu, ospravedlňujeme sa a v pravý čas vám vrátime peniaze).

Adventný špeciál - intro

Vzhľadom na blížiace sa vianočné sviatky a vlastnú lenivosť, čo sa písania poviedok týka, sa Minettka rozhodla uspokojiť sa s občasnými menšími článočkami. Totiž, vianočným špeciálom. Nebojte sa, špeciálna poviedka bude tiež, ale až na Štedrý večer. A možno, ak sa mi bude chcieť, aj niečo na Silvestra. Ľudovými zvykmi sa tentoraz zaoberať nebudem, ale nie že by vás to zase trápilo. Poradie mojich blbiniek bude nasledovné:

30.11. (sviatok sv. Ondreja)

Minette vs. Motivačné citáty alebo November končí, depresie nie
6.12. (Mikuláš)
Mikulášska nádielka alebo Na nete a čo tam Minettka našla (REDUX)
13.12. (sviatok sv. Lucie)
Mágia pre pravých chlapov alebo Aj chémia má temnú minulosť
20.12. (sviatok sv. Tomáša)
Na Toma seď doma alebo Filmové, knižné a iné tipy (REDUX)
23.12. (štedrý predvečer)
Vianočná poviedka

Song Of The Princess

Túto som pôvodne plánovala obdariť textom, ale vzhľadom na môj hudobný antitalent tá mizerná melódia, na ktorú som si ju spievala, pravdepodobne ostane len v mojej hlave. Aj tak vlastne za nič nestála. Text je ale príliš dobrý, a to aj napriek tomu, že tentoraz bohužiaľ nemá žiaden hlbší zmysel.

This land always belonged to fruit of our fathers' loins

Sweet berries picked and seeds sown

The moment one older tree fades, one must grow

Which is why all this time we sow on

My daddy was a tree too, mighty and tall

There was no such in vicinity

But age has just taken him, as does with all

Now he searches for infinity

Sadly age is not the only one who likes to take

So does plague which likes children too

And I, my dear daddy, I like to take as well

So I've written this song just for you

You planted seven trees which should have grown tall as well

But having plated seven thousand would it ever matter?

I hope it wouldn't, so you can stop trying and return from wedlock to me

All of your big strong boys are lying in small coffins

While I am lying only in my bed with the living

And even though I say these words with sigh and sorrow

You may meet your boys by each day, even tomorrow

Weather has not been kind to ancient garden

Every year colder winter and drought

Mother nature has never been kind to men

And didn't grow here what was sowed

But while massive trees are not able to sprout

That faster grow little girl's hair

This garden still has some space to plant flowers

And this country a throne to spare

You planted seven seeds, now you ran out of them

No human woman can give birth to your child again

But even without trees some flowers in this garden grow

All your future heroes and kings didn't live long enough

To grow a proper beard or at least tiny scruff

While I have mine, please don't even ask where

So please don't lament, why should you care...

Kleopatra - 7.časť

Tak, a táto je posledná! Ostatné časti:

http://minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/09/kleopatra-1cast.html

http://minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/10/kleopatra-2cast.html

http://minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/10/kleopatra-3cast.html

http://minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/10/kleopatra-4cast.html

http://minetteskvareninova.blogspot.sk/2017/08/kleopatra-5cast.html

http://minetteskvareninova.blogspot.sk/2017/09/ostatne-casti-httpsminetteskvareninova.html

Neskoré obdobie

Oficiálny prejav triumvira Gaia Octaviana Caesara pred senátom

1.december 33 pred n.l.

Ctení senátori, najváženejší a najmúdrejší muži Ríma, zhromaždili sme sa tu, aby sme si vypočuli z mojich vlastných úst pravdepodobne najťažšie, no tiež iste najjednoznačnejšie rozhodnutie môjho života. Pritom aj napriek svojmu mladému veku nie som mužom, ktorý by si toho prežil málo. Sami viete, o čom hovorím – politická situácia má donútila rozviesť sa s mojou prvou ženou, hoci som ju mal rád, niekoľkokrát vytiahnuť do vojny a teraz sa musím, či chcem či nie, obrátiť proti mužovi, ktorého som si roky ctil natoľko, že som zaňho vydal svoju sestru a ktorému svojho času dôveroval aj veľký Caesar. Nemám ale na výber, ak je mojou najväčšiou túžbou aj naďalej konať na prospech a slávu Ríma. Marcus Antonius je zradca ríše a práve proti žene, ktorá ho k tejto zrade primäla, musia naše majestátne légie pozdvihnúť svoju zbraň. Aj napriek množstvu jeho nehanebných protirímskych aktivít totiž nevyhlasujem vojnu priamo jemu, hoci si nerobím ilúzie o tom, na ktorú stranu sa pridá. Napokon, ctení páni, musíte uznať, že dôkazov o tom, komu je vlastne verný, nám za posledné roky podal viac než dosť! Veď kedy bol tento popredný rímsky aristokrat a niekdajší pomocník a zastánca otca našej vlasti, božského Caesara, naposledy videný v Ríme? Vari sa po dlhých mesiacoch bojov vracia domov do nášho skvostného mesta, centra všetkej civilizácie? Nie. Kým je nažive, na pôdu Marsových potomkov sa nevráti – ba čo viac, podľa najnovších správ sa ho tu nedočkáme ani po smrti! Nie je predsa nijakým tajomstvom, že nedávno dal spísať svoj závet, a že podľa neho miestom jeho posledného odpočinku nemá byť rodisko jeho otca i matky, mesto, ktorému vďačí za všetko dobré, čo ho v živote postredlo, ale Alexandria! Tá Alexandria, ktorej jediným spojením s Marcom Antoniom je ich kráľovná! Okrem toho, práve tejto kráľovnej, zlovoľnej, intrigánskej pobehlici, ktorá stojí za smrťou všetkých svojich súrodencov a ktorá otvorene vyhlasuje svojho bastarda za dediča božského Caesara, sa rozhodol Marcus Antonius v poburujúcom dokumente odovzdať početné rímske provincie, ktoré mu nikdy ani len nepatrili! Mnohé naše mestá, už-už skryté pod krídlami civilizácie, a naši občania, tešiaci sa z výhod prináležiacim občanom našich provincií, by sa zrazu ocitli v rukách tejto barbarskej orientálnej kráľovnej, ak by pravdaže bolo po jeho. Tomu ale našťastie dokážeme zabrániť. Ešte môžeme ukázať tej skazenej ženštine, že sú veci, ktoré si ani ona vo svojej spupnosti nesmie dovoľovať. Ešte ju môžeme potrestať za zlákanie váženého Rimana k zrade ríše i za to, že si vôbec trúfala sa s našim spomínaným úchvatným impériom vôbec rovnať. Napokon, počas našej histórie sme vytiahli do boja pre menšie príčiny a trestali i menej vážne urážky. Toto sa už ťahalo dostatočne dlho; nemienime im to viac trpieť. Ctení páni, je čas zvolať naše légie pred Marsov chrám – Rím sa chystá pomstiť všetky poníženia, ktorých sa na ňom Kleopatra dopustila. Rím vyhlasuje vojnu Egyptu.

Z listu Octavie jej nevlastnej dcére Antonií

26.apríl 32 pred n.l.

Drahá Antonia, keď som sa dozvedela o tom, že ti už je lepšie, veľmi ma to potešilo. Mala som o teba nesmierny strach a tvoj otec tiež. Áno, zašla som tak ďaleko, že som skontaktovala tvojho otca, aby sa o tom všetkom dozvedel, pretože tvrdohlavosť teba a tvojho manžela nepozná medzí. Rozumiem tvojmu rozhorčeniu, ale ako človek, ktorého utrpenie ťa tak poburuje, ti hovorím, že taký prísny úsudok si od teba tvoj otec nezaslúži. A to mu teda mám čo vyčítať! Nechcela som s tým začínať takto skoro v liste, s ohľadom na tvoje krehké zdravie, ktorému stres iste neprospeje, ale mala by si vedieť nejaké novinky. Tvoj otec sa so mnou totiž rozviedol.

Zase nemôžem tvrdiť, že by ma to bolo prekvapilo. Nevideli sme sa už roky a odkedy po druhý raz navštívil egyptskú kráľovnú, naše manželstvo je v troskách. Dokonca mi ani neodpovedá na listy... Jeho postoj ku mne nezmenilo ani to, že som ho celý ten čas politicky podporovala, snažila som sa pôsobiť ako prostredník medzi ním a mojim bratom a dokonca mu poslala peniaze a vojenské jednotky pre jeho výpravu do Arménie. Nerada by som ho označila za nevďačného, ale treba nazývať veci pravými menami. A na rozdiel od Octavia nemienim ani hádzať všetku vinu na Kleopatru, pretože keď už, tak je nanavýš Antoniovou spolupáchateľkou. Za rozdúchavanie konfliktu medzi ním a mojim bratom ju ale viniť môžem, veď nie je nijakým tajomstvom, akých drzých urážok voči nemu i Rímu sa tvoj otec v jej mene dopúšťal.

V každom prípade, drahá Antonia, ja sa vzdávam. Moje manželstvo s tvojim otcom už trvalo dosť dlho a jeho väčšia časť ani nebola šťastná. Ba čo viac, od istého času som ho ani nevídala... Pokiaľ sa budem držať ďalej od politických kruhov, môj život rozvod nijako neovplyvní; manžela som už aj tak dávno stratila. Na druhej strane ma omnoho viac mrzia iné veci – najmä to, že som nedokázala zabrániť prepuknutiu občianskej vojny. Pravda, technicky o občiansku vojnu nejde, keďže môj brat namiesto rímskeho generála vyhlásil vojnu Egypťanke, ale my všetci vieme, proti komu sa vlastne vedie. Viem však, že na strane môjho bývalého budú bojovať mnohí rímski občania a stále je mu verných niekoľko rímskych generálov. Navyše nikto nepredstiera, že sa tu bojuje o čokoľvek menšie ako o nadvládu nad ríšou. Nezáleží mi ani tak na tom, kto vyhrá, ako na tom, aby Rimania trpeli čo najmenej. Je to len desať rokov, čo sa skončila občianska vojna, a všetci máme jej hrôzy v čerstvej pamäti. Iste by si väčšina z nás priala, aby sa niečo také už neopakovalo.

Zatiaľ čo vonku sa schyľuje takpovediac k súboju titánov, u mňa doma je všetko po starom. Ako vždy mám veľa starostí s deťmi. Marcellus už prichádza do puberty a chvíľu neobsedí. Raz odo mňa chce, aby som mu pripravila mužskú tógu (ten blázonko!), inokedy zase básni o peknom dievčati zo susedstva či sa pýta príbuzných na to, či by ho nevzali za otcom do armády. Učiť sa mu samozrejme nechce, ale na moju veľkú úľavu sa zase až tak nepýta na Antonia – skôr ho zaujíma, čo bol zač jeho otec. Čo mu ale mám povedať? Nemali sme sa veľmi v láske a sotva na ňom dokážem nájsť aj po toľkej dobe niečo dobré, no hoci viem, že si ho vôbec nepoznala, určite mi poradíš niečo pekné a nekonkrétne, čo by som o ňom mohla povedať. Obe Claudie zatiaľ ostávajú deťmi; Octavius už rozmýšľal o ich vydaji, no nechce sa ponáhľať, a ja s ním len súhlasím. Moje zlatíčka Antonie sa zatiaľ na otca nepýtali, zatiaľ čo Antyllus sa všetko dozvedel aj z iných zdrojov a je naňho právom nahnevaný. Nič na tom nemení ani fakt, že aj napriek všetkým veľkým gestám Kleopatre a jej deťom stále ostáva dedičom jeho majetku, prinajmenšom v Ríme. Keď som sa ho na to spýtala, vravel, že mňa si cení viac než peniaze. Iullus? Ten na bratovi stále visí, aj tú záležitosť s rozvodom si dal vysvetliť od neho. Ani jeden z chlapcov sa nepodobá na otca, avšak myslím si (hoci si z jej tváre až tak veľa nepamätám), že sú celá mama, daj jej osud večný pobyt na Elyzejských poliach (ak je to pri takej zradkyni čo i len trochu možné). Majú aj podobnú náturu, čo spolu s ich vekom spôsobuje, že je ťažké ich zvládať; našťastie sa s tým ja, slabá žena, štvať nemusím. Nemajú vari vychovávateľov?

No a to ma privádza k tebe. Počula som zvesti od Pythodora, že vraj sa mu zdáš tehotná; to by po toľkých „neúrodných“ rokoch bolo veľmi potešujúce, ale neviem, nakoľko sa naňho môžem spoľahnúť. Pythodoros je bystrý chlap, ale neviem, nakoľko sa vyzná do takých „ženských“ vecí – sama by si mi mala jeho tvrdenia potvrdiť či vyvrátiť. Možno by som to bola vedela, keby som sa s tebou mala možnosť stretnúť, ale keď vy bývate tak ďaleko! Dievča moje, príď prosím na návštevu, ak ti bude zdravie slúžiť, mne i svojim súrodencom chýbaš! Prajem ti veľa šťastia, a tiež aby ťa prudké vlny histórie nezmietli so sebou...

Z listu Caecilie Pomponie Attiky Kleopatre VII., kráľovnej Egypta

13.august 32 pred n.l.

Drahá Kleopatra, píše ti Cili, tentoraz úplne neformálne, pretože ak už ti mám vynadať, nech je to adresované radšej mojej starej priateľke Klei než egyptskej kráľovnej. Áno, už som sa dozvedela o tvojich „dobrodružstvách“ s pôvabným rímskym štátnikom, vlastne by som musela byť slepá i hluchá, aby som to množstvo klebiet prepočula. O tých celkom určite vieš; a ja si ich väčšinu času ani nevšímam, ale niektoré veci sú na moje sklamanie, zdá sa, pravdivé. Kráľovná kráľov?! To vážne?! Nebohý Caesar bol skromnejší – a to mal na konte viac zásluh! Pokiaľ sa mi budeš snažiť nahovoriť, že to všetko je Antoniovo dielo a ty s tým nemáš nič spoločné, ušetri si prosím námahu; nezhltla by som kráľovnej Egypta, že keď jej rímsky generál ponúkol nejaké pocty, nemala nijaké prostriedky, ako ich oficiálne odmietnuť. Pretože ak by to tak bolo, znamenalo by to pekný pád pre kráľovnú a ženu, ktorá sa vždy pýšila tým, že hrá podľa vlastných pravidiel. Prosím ťa, priznaj si to; moc nad Egyptom ti už jednoducho nestačí. Trón faraónov, ktorý síce nie je najprestížnejší, no stále má istú váhu, pre teba nie je dosť dobrý – ty chceš viac a viac, dobre, že vo svojej nenásytnosti nepohltíš celé impérium! Na čo ti to všetko ale bude?! Impériu nemôžeš vládnuť, pretože napriek všetkej svojej vzdelanosti o jeho obyvateľoch nič nevieš. Ovládnuť Rím by bolo začiatkom tvojho konca... No a prehra v tejto vojne, ako si iste uvedomuješ, znamenala ešte niečo oveľa horšie. Prečo si ju vôbec začínala?! Nemôžeš v nej vyhrať. Nech už sa s tebou stane čokoľvek, smeruješ len k záhube.

Viem ale, že o týchto veciach premýšľať nebudeš – na to si príliš tvrdohlavá a mňa určite nepovažuješ za dostatočne dôležitú na to, aby som ti dávala rady. Budem ale aspoň spávať pokojnejšie, keď budem vedieť, že si svoje rozhodnutia urobila poznajúc všetky fakty, a teda aj názor žien, ktoré si kedysi považovala za priateľky. Pretože nie som sama, koho tvoje výstrelky poburujú. Spýtaj sa hociktorej slušnej Rimanky – žiadna z nich si o tebe nemyslí nič dobré, a pod môj list sa môžu všetky pokojne podpísať. A to sme sa snažili súdiť ťa spravodlivo! Nedali sme na klebety a ohovárania, pristupovali sme s rezervou ku každému Octaviovmu prejavu, v ktorom ťa očierňoval... Ako sa ale zdá, žena kedysi taká rozvážna je priveľmi opitá mocou, aby dokázala rozmýšľať jasne. Jediné, čo ti v takom prípade môžeme všetky povedať, je zaželať ti, aby výsledok bol čo najmenej príšerný. Tebe a Antoniovi sa čoskoro stane čosi veľmi nepekné, a ja len dúfam, že ty a tvoje deti to prežijete v zdraví, pretože čo sa ich otca týka, v dobrý výsledok nedúfam...

Z denníka triumvira Marca Antonia

31.august 31 pred n.l.

Chystáme sa na poslednú bitku s Octaviovými prívržencami. Božské znamenia nie sú dobré. Zamestnal som veštcov a kňazov, aby predpovedali výsledok bitky, no väčšina z nich je veľmi skeptická a radí mi pokračovať vo vyjednávaní. To pravdaže neurobím, veď to isté nám radili niektorí z Kleopatriných radcov a všetko ich kuvikanie sme zmietli zo stola. Ani inak ale nie sú naše vyhliadky dobré. Medzi vojakmi sa šíri malária a predchádzajúce boje nás zanechali odrezaných od zásob. Kleopatra máva zlé sny, no odmieta im veriť. Ja tie svoje zaháňam alkoholom. Beztak bývajú skôr o minulosti než o budúcnosti.

V poslednom čase vlastne alkohol dokáže utíšiť každý neželaný cit. Keby som vedel, ako dobre to funguje, bol by som už dávno pil viacej. Potom by som nemusel podľahnúť svojej túžbe po Kleopatre a všetko by bolo v poriadku. Tá ženská ma obrala o všetko – o česť, dôstojnosť, vlasť, rodinu (ako dlho som už nevidel vlastných najstarších synov!), rešpekt mojich ľudí a naostatok i o srdce. Ešte nikdy som po ničom netúžil tak veľmi ako po jej oddanosti. Ešte nikdy som tak zúfalo nedúfal v niekoho rešpekt. A to je len ženská! Octavius by povedal, že keby ňou nebola, nedokázala by ma tak silno ovládnuť, pretože mám pre ženy slabosť, ale na druhej strane, Octavius je kretén, a navyše nemá srdce. Ale ani ona ho vlastne nemá. A to som jej toho toľko obetoval...

Octaviove vojská sú podľa posledných správ vo viac než dvojnásobnej presile. A kto by sa čudoval? Žiaden slušný rímsky občan so mnou a s ňou nechce nič mať. Octavius navyše môže regrutovať ľudí z celého impéria, kým ja mám k dispozícií len jeho menšiu východnú časť. Ak je táto bitka mojou jedinou nádejou, zrejme som stratený. Už som zvažoval všetko – samovraždu, zabitie Kleopatry a prosenie Octavia na kolenách, schovanie sa u Antonie... Jedno je ale jasné: ak jednu z týchto vecí urobím, bude to po bitke. Kým je ešte nádej, z poľa neujdem. Toľko cti mi v tele ešte ostalo.

Z denníka Kleopatry VII., kráľovnej Egypta

3.september 31 pred n.l.

Tak toto bola katastrofa. Vlastne sama som trochu fascinovaná veľkoleposťou svojej skazy. Nuž a zo všetkého obviňujem starú fóbiu, na ktorú som takmer zabudla... Hoci si uvedomujem, že v hre iste museli byť aj iné faktory.

S Octaviovou armádou sme sa stretli neďaleko mysu Aktion. Od začiatku bitky sme boli odsúdení na neúspech – naše vojsko sužovali choroby a oslabovali početné dezercie, navyše Octaviovi a Agrippovi sa podarilo získať nad nami prevahu pomerne rýchlo. Od začiatku bitky som pociťovala silnú paniku; ja totiž lode a moreplavbu nenávidím. Odkedy som sa ešte počas občianskej vojny takmer utopila pri búrke, nedokážem vystáť, keď som okolnosťami donútená postaviť sa na palubu lode. Moja iracionálna panika so zhoršujúcou sa situáciou ešte zväčšovala, a tak som sa nakoniec strachom úplne zaslepená rozhodla vziať „nohy na plecia“. Väčšinu bojaschopých lodí som nechala za sebou, v Octaviových pazúroch, a na dôvažok Antonius aj napriek svojim silným rečiam na začiatku z boja zdrhol, len čo videl, že aj ja odchádzam. Nuž a v tej chvíli bola naša porážka na bojovom poli konečná.

Samozrejme, to neznamená, že sme odpísaní; potrebujem si zachrániť kožu, a som pre to ochotná urobiť čokoľvek. Pokúšam sa s Octaviom vyjednávať o podmienkach mieru, ale moja pozícia nie je dobrá. Ani úplatky, ani podlizovanie sa a už vôbec nie obe kráľovské koruny v jeho rukách mu nemusia stačiť; napokon, ak by veľmi chcel, mohol by hravo vpochodovať do Alexandrie, vziať ma do reťazí a vystavovať ma na triumfe ako nebohú Arsinoé. No a vzhľadom na city, ktoré ku mne prejavoval na verejnosti v posledných rokoch, v jeho milosrdnosť beztak nemôžem dúfať. Zvažujem teda ďalšie možnosti; útek alebo samovraždu, samozrejme ak neprídem na nejaký spôsob, ako Octavia presvedčiť, aby ma prinajmenšom nechal žiť a nepokoroval ma viac, než bude nutné. Zatiaľ ale na nič podobné nedokážem prijsť; rastie vo mne beznádej a mátajú ma predstavy toho najhoršieho, čo by sa mohlo stať. S Antoniom sme sa teraz vrátili do môjho paláca, kde čakáme na „úder z milosti“ od Octavia. Na čakanie sa teším ešte menej, než na ten úder – ak už mám padnúť, nech je to čo najskôr! Stále sa mi ale nechce veriť, že neexistuje spôsob, ako sa zachrániť. Smrti som unikla už toľkokrát a čo sa môjho tela i duše týka, rozhodne som ešte pri sile. Nuž a čakanie, nech už je akokoľvek otravné a frustrujúce, mi aspoň poskytne čas na plánovanie...

Z listu Kleopatry VII., pani Octavií

10.november 31 pred n.l.

Milá pani, rada by som sa vás spýtala, bavíte sa dobre? Pretože som presvedčená, že už aj k vám sa dostali správy o nešťastí mňa a vášho neverného bývalého manžela. V takýchto chvíľach dúfam, že nie ste až taká dobromyseľná, ako sa hovorí; bolo by ma veľmi sklamalo, keby váš naničhodný brat bol jediný, kto má z našej mizérie nejaké potešenie. Prirodzene, mnoho senátorov bude hádam ešte radšej, no k nim neprechovávam o nič väčšie sympatie. Bohužiaľ sa moje nádeje najskôr nenaplnia – napokon, práve vašu dobrosrdečnosť som vždy veľmi obdivovala. Najradšej by som bola, keby ste cítila oboje: zlomyseľnú radosť i súcit, ak nie už ku mne, tak k mojim úbohým deťom. Pretože nebyť nich, nebola by som vám v týchto ťažkých obťažovala písať.
Ale teraz vo všetkej vážnosti... Ako iste viete, mám s vašim manželom tri deti – dvojčatá (Kleopatru Selené a Alexandra Helia) a mladšieho Ptolemaia. Mne je zase známe, ako dobre ste sa postarala o mladú Antoniu a deti pani Fulvie; hádam som teda so svojimi prosbami na správnej adrese. Áno, ctená pani, naozaj vás navzdory všetkej svojej predošlej pýche a vedomiu, že máte všetky dôvody ma odmietnuť a len jediný – obyčajný súcit – ma vypočuť, o čosi prosím. Moje úbohé malé deti ale nemajú kam inam ísť, a tak musím prehltnúť svoju pýchu a dúfať v milosrdenstvo ženy, ktorej som spôsobila také nesmierne poníženie. Napriek všetkým priťažujúcim okolnostiam som ale nikdy nemala v úmysle byť vašou osobnou nepriateľkou, a môj hriech teda spočíva skôr v ľahostajnosti voči vám než v priamej zášti. Navyše by som vás nikdy nežiadala, aby ste ochránila mňa alebo môjho najstaršieho syna, už takmer muža a navyše dieťa samotného Caesara; my sa o seba budeme musieť postarať sami. Mladšie deti sú ale de iure vašimi nevlastnými potomkami, tak ako deti pani Fulvie, ktoré ste prijali s takou láskou, navyše dvojčatá majú len deväť rokov a mladší Ptolemaios ani nie štyri – bez ochrany dospelej osoby sa rozhodne nezaobídu. A naša situácia je pritom taká zúfalá!
Možno ste už o tom čosi počula; prinajmenšom toľko, že sme prehrali rozhodujúcu bitku a naše vojská boli rozprášené. Bez nich sme teraz vydaní na milosť alebo skôr nemilosť vášmu bratovi, a ja naozaj nemôžem vedieť, ako sa víťaz rozhodne naložiť s právoplatnými dedičmi Egypta. My všetci by sme boli iste oveľa pokojnejší, keby sme vedeli, že tí najmenší a najnevinnejší z nás budú, keby došlo na najhoršie, v bezpečí. Veľmi by sa mi potom uľavilo a dokázala by som rozmýšľať jasnejšie. Takto sa teraz trápim rovnako ako všetci tí blázni okolo mňa, zaháňajúci obavy o svoje mizerné malé životy bujarými večierkami a bláznivými výstrelkami. Obávam sa, že z nás všetkých má najmenšie šance na prežitie váš manžel – pre svoje prežitie nič nerobí, a ja neviem, či v jeho prípade dokážem niečo zachrániť. Často sa opíja, vlastne už takmer nebýva triezvy, no jeho výbuchov hnevu sa už neobávam; pijatika ho oslabila natoľko, že v niektorých chvíľach sotva vládze vstať z postele. Pomaly už kvôli tomu prichádza o rozum, a to natoľko, že dokonca posiela vášmu bratovi výzvy, aby sa s ním stretol v súboji muža proti mužovi! Moje dvorné dámy poväčšinou buď odišli, alebo sa z nich už tiež stali alkoholičky. Ja takmer vôbec nepijem a vlastne sa ani nezabávam – nervózne chodím po paláci, hrávam sa s deťmi alebo ležím v posteli, nevediac zaspať, pretože všetky moje doterajšie pokusy zachrániť si aspoň kožu, dôstojnosť a potomstvo doteraz zlyhali.

Nebudem vám zazlievať, ak vás táto situácia bude skôr baviť než naplňovať súcitom; myslite ale aspoň na moje úbohé malé deti, vhodené do všetkého tohto zúfalstva! List napísaný vašou rukou pre mňa bude dostatočnou zárukou, že sa o dvojčatá a mladého Ptolemaia postaráte. Dovoľte mi dokončiť toto zúfalé gesto ešte jednou poslednou prosbou úbohej, poníženej ženy kedysi takej nesmiernej pýchy, ktorá sa pokorne skláňa pred niekdajšou obeťou svojich ambícií, pokorená a právom potrestaná. Dajte mi vedieť čo najskôr, pani; spolieham sa na vašu ľudskosť a dobré srdce, že ma nenecháte na odpoveď čakať, hoci toľko dobrej vôle, aby ste sa nechali súriť práve mnou, pravdepodobne nemáte.

Z denníka Kleopatry VII.

6.august 30 pred n.l.

Vôbec by som si nebola pomyslela, že mi za ním bude tak smutno a že urobiť to bude také ťažké. Nie predstierať vlastnú smrť, pravdaže – rozlúčiť sa s Antoniom. Vyzerá to tak, a ja si to fakt nerada priznávam, že som toho lenivého bastarda predsa len milovala! Stavím sa, že by to teraz rád počul; potom by ale opúšťal tento svet oveľa menej ochotne, a to by som predsa nemohla dopustiť. Stačí, že sa musím postarať o svojho najstaršieho (mladšie deti sú v bezpečí, ak pravda pani Octavia neklame) a o seba – muž, ktorý bol pre väčšinu Ríma mŕtvy bez ohľadu na stav jeho fyzického tela, by bol pre mňa teraz už len príťažou.

Urobila som to najjednoduchším spôsobom: nechala som ho zabiť rukou, ktorá má v ukončovaní životov prax. Jeho vlastnou. Vlastne to nebolo také ťažké – ukázalo sa, že jeho zúfalá, alkoholom podrytá duša je až príliš krehká. Jednoducho som mu nechala poslať správu, že som sa zabila; no a on ako hrdina z nejakej lacnej tragédie mi na to skočil a rozhodol sa odísť „za mnou“. Ako som sa dozvedela, nebolo to, žiaľ, rýchle ani bezbolestné. V tej chvíli bol totiž zase sťatý, a keď sa rúmádzgajúc nabodol na meč, nevedel trafiť tie správne miesta, ktoré by mu zabezpečili rýchlu smrť. Keď som sa to dozvedela, sluhovia sa ma pýtali, či s ním nechcem stráviť posledné chvíle, ale ja som im zakázala aj povedať mu pravdu, nieto ešte že by som sa za ním ponáhľala – no a šla som za ním, až keď bolo po všetkom. Keď som ho uvidela, s tým, že ho mám na svedomí, zrazu to na mňa doľahlo; vina, láska, smútok za starým známym, vlastne ani neviem čo. Jediné, čo z mojich pocitov v tom momente chápem, sú ochromenie, prázdnota a bolesť. Tie som aj prejavila navonok, keď som sa zosunula na blízku pohovku a ležala tam s otvorenými očami celý zvyšok dňa, kým za mnou neprišiel Caesarion. Vstala som až na jeho naliehanie a plač, lebo aj keď je to už takmer muž, Antonia mal rád a jeho smrť ho, ako sa zdalo, naozaj zasiahla. No a mňa, ako sa zdá, z nejakého dôvodu bohužiaľ tiež. Po všetky tie roky bol mojim spojencom, milencom (skôr v zmysle obrábač než láska, ale aj tak), otcom mojich detí a trochu aj dôverníkom (vzhľadom na to, že sme si tu žili na hromádke prakticky ako rodina, nemôžem predstierať, že medzi nami neboli vôbec nijaké city); až teraz ale vnímam plnou silou, čo som k nemu vlastne cítila. Ešte keby som sa vedela zo svojich citov vysomáriť...

Aj tak, mala by som byť radšej, že je po ňom, nie? Veď v poslednom čase ma len sťahoval ku dnu a robil zo seba idiota pred sluhami. A možno to, čo teraz cítim, nie je láska, ale ľútosť; iba si zase niečo nahováram, pretože už starnem a nostalgia na mňa dolieha silnejšie než kedykoľvek predtým. A čo je pre mňa nostalgickejšou spomienkou ako časy, keď som bývala mladá a zamilovaná? Teraz, keď už mám zatrepať krpcami a rozmýšľam, čo som v živote urobila zle, dostávam strach, že som niečo premeškala, a nahováram si, že vlastne to tak nebolo a ja som predsa nepremárnila desať rokov života s úplným nýmandom, s ktorým sme obaja jeden kvôli druhému zatratili naše politické kariéry... Napokon, úprimná bilancia môjho života ma len privádza do ešte väčšieho zúfalstva, a to je to posledné, čo teraz potrebujem. Tak veľmi by som chcela myslieť jasne a nenechať sa ochromiť strachom! Veď niečo také je pre mňa úplne nové – naozaj vystrašená som predtým bola len pri Actione na lodi, a to ani nebolo tak dávno. Čo sa to so mnou stalo? Ako som mohla klesnúť tak hlboko?
Hádam by som sa mala pripraviť na smrť. Čím ďalej, tým viac sa zdá, že mojou jedinou možnosťou je si to hodiť. Totiž, mám ešte jednu, ale to možno nezaberie. Jasné, sú dni, keď úprimne verím, že dokážem Octavia Caesara, teraz suverénneho pána celého civilizovaného sveta, ukecať, aby nekopal do mŕtvoly. To by rozhodne urobil chalan, ktorého som poznala a ktorým podľa všetkého už dávno nie je. Nakoniec vždy dostanem rozum – výmenou za nádej. Ale hej, som v kýbli, a vzdať sa bez boja by možno bola tá najrozumnejšia možnosť. No a potom si vždy spomeniem, že aj napriek všetkým ohováračkám neviem, čo si o mne naozaj myslí. Jasné, že má nenávidí, veď som konkurencia... Ale kedysi sme boli takmer priatelia a možno moju osobu nevidí tak čierno, ako ju maľuje pred Rímom. Veď o tom to je a vždy aj bolo – o politike. Je fuk čo si myslíš, je fuk čo cítiš, je fuk že si sa vždy snažila byť dobrým súrodencom. Každé zaváhanie uškodí len tebe.

Okrem toho, že chcem vedieť, čo si o mne myslí naozaj, som zvedavá ešte na jednu vec – čo je vlastne zač. Nevidela som ho od Caesarovej smrti a určite sa za tie roky veľmi zmenil. A ak aj stretnutie s ním, ktoré si plánujem dohodnúť, nebude dobré na nič iné, stretnem sa so starým známym a zaspomínam si na časy, keď som ešte mala šancu. A ktovie, možno keď mi pri pohľade do jeho očí prebehne pred tými mojimi celý život, zistím, čo presne sa tak strašne pojebalo.

Z denníka Kleopatry VII.

10.august 30 pred n.l.

No, jedna dobrá správa, stretla som sa s Octaviom (a je teraz už celkom pekný). A to je asi tak všetko. Inak to bola prehra na celej čiare. Už nemá cenu si niečo nahovárať – som proste v prdeli.

Na stretko som si obliekla svoje najlepšie šaty a sluhov, ktorí odtiaľto ešte nezdrhli, som vystrojila ako družinu veľkej kráľovnej (ktorou už nie som, ale dôležitý je dojem). Na Octavia to neurobilo dojem – on bol oblečený v purpurovej tóge so zlatým lemom a obklopený svojimi telesnými strážcami v slávnostných uniformách, navyše omnoho mladší a atraktívnejší (a to je pritom ryšavý!), takže v tomto smere nado mnou vyhral. No a to bol len začiatok. Len čo som sa posadila a pokúsila sa začať zdvorilú konverzáciu o starých časoch a o tom, ako sa mu darí v Ríme, povedal mi, a ja teraz presne citujem: „Viem, o čo ti ide – o čo ti vždy šlo. Nedostaneš to, ver mi, zvlášť spôsobom, akým to chceš docieliť, nie. Ja nie som veľký Caesar, nemôžem si dovoliť to čo on urobil len tak z nudy, ani Marcus Antonius, ktorý si vôbec neuvedomil, že napriek všetkej vzdelanosti nie si taká odlišná od akejkoľvek lacnej, peknej prostitútky na Quirinale. Ak ti ide len o to, prosím odíď.“ No a keď som mu pripomenula, že mne teraz ide len o moje dobro a dobro mojich detí, chladne sa usmial a vyhlásil. „Ja viem. A poznám aj jediný spôsob, akým sa oň vôbec môžeš usilovať. Akým si sa oňho vždy usilovala, popravde! Bohužiaľ, nielenže teraz nemáš svoje, ehm, prednosti komu ponúknuť, ono ani nemáš čo!“ Stratila som reč. Iste, bola som pripravená použiť akékoľvek prostriedky na to, aby som sa zachránila, ale že ma priamo nazve pobehlicou som fakt nečakala – najmä nie od Octavia, ktorý je ešte promiskuitnejší ako svojho času Marcus Antonius. Ešte som nestihla nič povedať a už som prakticky prehrala, aj keď som si to ešte neuvedomila a snažila sa to zakecať. Musela som ale kapitulovať – a po odchode z jeho stanu som, ešte stále v šoku, nahnevane premýšľala, prečo som sa vôbec musela pred tým pokryteckým kreténom takto ponižovať. Nakoniec ma aôe hnev prešiel a doľahla na mňa otázka, čo s tým teraz?!

Octavius mi dal „veľkorysú“ ponuku, že ma vraj nezabije, ale pošle do vyhanstva do nejakého chrámu ako ja Arsinoé, ak prestanem klásť odpor a nechám sa predvádzať medzi žirafami a cvičenými opicami na triumfe oslavujúcom jeho víťazstvo. Samozrejme, keď mi ponúkol osud Arsinoé, možno si ani sám neuvedomoval, čo tým naznačuje, ale v každom prípade jeho ponuka vďaka tomu nevyzerala oveľa lákavejšie. Namiesto toho, aby som mu povedala, nech si trhne, som súhlasila, ale len preto, že potrebujem získať čas. Čo s tým časom urobím mi ešte nie je jasné; Octavius tu určite nevydrží dlhšie než pár mesiacov, a aj to len keď budem mať šťastie. Nejaká nádej mi tu predsa len ostala. Medzi Egypťanmi som vždy bola veľmi obľúbená, teda rozhodne viac než cudzí okupanti, a aj môjho otca takmer zničilo ľuďové povstanie, vieme? Teda, nečakám, že dosadia na trón priamo mňa; taká naivná by som nikdy nebola. Alexandrijčania vo mňa už určite stratili vieru po tom, čo sa dozvedeli, aké fiasko bola bitka pri Actiu. Ale môj syn... Môj silný, bystrý chlapec s nárokom nielen na egyptský trón, ale aj na dedičstvo po Caesarovi... To by teda bola pekná podpora pre morálku tohto mesta! Pravda, nečakám, že tým zachránim priamo seba; pokiaľ ide o moje dobro, to už teraz môže ísť do čerta. Zvláštne, už som takmer stratila vôľu žiť, ale bojovať sa mi chce stále, tentoraz za moje deti a nezávislosť svojej krajiny. Nemôže predsa padnúť do rímskych rúk tak ľahko, o to sa postarajú sami Egypťania. A ak to nevyjde? Nuž, v takom prípade utečiem do Smyrny za najstaršou Antoniou a jej manželom, alebo do Indie, za tamojšími gréckymi kráľmi, ktorí tam údajne ešte stále vládnu. Väčšina niekdajšieho helenistického sveta je rímska, ale to neznamená, že sa hodláme vzdať. My Ptolemaiovci sme jedni z posledných; musíme vytrvať! Ó bohovia, len tá myšlienka ma nesmierne vzrušuje, a neobsedím na mieste zo založenými rukami. Musím všetko pripraviť, všetko naplánovať... Tentoraz si už predsa nemôžem dovoliť žiadne chyby...

Že ti nemôžem poskytnúť nič, čo nemôže bežná šľapka, čo Octavius?! Len aby si nebol prekvapený! Pochybujem, že bežná šľapka by ti dokázala takto zavariť!

Z listu Nitokretoje pani Octavií

13.august 30 pred n.l.

Ctená pani, tento list vám píšem aj napriek tomu, že informácie v ňom obsiahnuté by ma mohli stáť krk, ak by sa dostal do rúk komukoľvek inému. Vám hádam Octavius poznať pravdu dovolí; pred ostatnými o nej však mlčte, pretože sa od oficiálnej verzie značne líši. Prečo ju váš brat zatajuje, to neviem; hádam preto, že by moju pani a jej milenca rád vykreslil ako láskou poblúznených zbabelcov, čo ona v nijakom prípade nebola a jej smrť to dokazuje, tak ako smrť vášho bývalého manžela (vysvetlím).

Najskôr by som vám zrejme mala povedať, ako naozaj zomrel váš manžel. Stalo sa tak z vôle mojej panej. Nebolo to pre ňu ľahké rozhodnutie, napokon, bol to otec jej troch mladších detí, no podľa jej názoru to bolo nutné, ak chcela zachrániť seba a svoje deti. Poslala mu falošnú správu, že mŕtva, a potom už len počkala, kým jeho zúfalstvo vykoná svoje. Váš manžel nikdy nevynikal chladnokrvnosťou a za daných okolností bola moja pani jedinou vecou, ktorá ho držala na tomto svete. A tam ho moja pani rozhodne nepotrebovala. Nechcem tvrdiť, že ju to nemrzelo; oplakala ho, ako sa patrí, no vo svojom rozhodnutí urobiť, čo si myslela, že bude pre jej rodinu najlepšie, nikdy nezakolísala. Oficiálna verzia vrdí, že jeho smrť bola hlúpa náhoda, no tomu hádam neveríte. Iste sa na moju pani budete za jej nemilosrdný ortieľ nad Marcom Antoniom hnevať, a snáď na to máte plné právo. V každom prípade budete svoje výčitky adresovať mŕtvej žene – moja pani už nežije a vy odteraz budete jediná, okrem mňa a ostatných jej spoločníčok, kto bude vedieť, čo sa s ňou vlastne stalo.

Máme vážny dôvod domnievať sa, že našu pani zavraždili. Ešte ráno pred smrťou sa totiž zdala celkom veselá a pokojne sa informovala o plánoch pripravovaného povstania proti rímskej vláde. Po neúspešnom pokuse s vašim bratom vyjednávať sa utiahla do súkromia svojej hrobky, zdanlivo sa pripravujúc na smrť, no garantujem vám, že odísť k Hádovi rozhodne nemala v pláne. V tejto skrýši totiž – a my, jej najbližší ľudia, by sme niečo také mali vedieť – pripravovala svoj návrat k moci alebo, ak sa to nepodarí, útek. V to ráno všetko prebiehalo alo vždy za posledných pár dní – Jej Výsosť prijímala správy od špehov a posielala im nazad rozkazy, ba prijala i návštevu svojho najstaršieho syna, ktorý má teraz na starosti svojich mladších súrodencov. Keď sa v ten deň o nich rozprávali, kráľovná zažartovala. „Bohovia, vari táto ríša a jej mravy sú už naozaj stratené?! Veď kto to kedy videl, aby Ptolemaiovci mohli veriť vlastným súrodencom?!“ Iste si spomenula, že Caesarion je už vo veku, kedy sa ona sama stala kráľovnou, kým jej mladšie deti sú približne rovnako staré ako jej malí súrodenci, v mene ktorých ju o trón obrali. Keď jej syn odišiel, bol už čas obeda, ale ona tvrdila, že sa necíti hladná; dala si priniesť zopár sušených fíg v mede, na viac vraj chuť nemala. Nato ich zapila pohárom čistej vody, ktorú priniesla jedna z najnovších slúžok... Táto sa ale do večera vyparila a my ju stále nevieme nájsť. Kráľovnej bolo krátko po obede zle, a tak nás poslala preč, mysliac si, že ide len o ľahkú nevoľnosť, spôsobenú horúčavou. Keď sme sa však o pol hodinu vrátili, už nebola nažive – zomrela rýchlo a pravdepodobne bezbolestne, podľa lekára na zástavu dýchania.

Nuž a vy si iste budete vedieť dať, ako sa hovorí, dve a dve dohromady; hádam je to všetko naša vina pre nedostatočné bezpečnostné opatrenia, no priamo ju má na svedomí niekto úplne iný. Pravdou ostáva, že Kleopatrinu smrť si prialo mnoho ľudí, avšak sama Kleopatra medzi nimi rozhodne nebola! Pred zvyškom sveta i vašimi zverencami vám však o tom z pochopiteľných dôvodov odporúčam pomlčať. Povedzte im, že moja pani a ich matka bola statočná žena, no o špinavých praktikách svojho brata chýry radšej nešírte. Vzhľadom na to, že ste si Jej Výsosť bohvieako nevážila, si neviem predstaviť, že by vás toto tajomstvo nejako ťažilo na srdci. Predsa len, možno by ste chceli vedieť pravdu o jej smrti, ak už nie zo zlomyseľnosti, tak zo zvedavosti alebo kvôli dobrým mravom, medzi ktoré patrí túžba vedieť pravdu len kvôli nechuti žiť v klamstve. Vy ste jediná, komu by som to prezradila, a dôverujem vašej dobrej výchove, zapovedajúcej vyzrádzať tajomstvá proti vôli toho, kto vám ich prezradil, i láske k vášmu bratovi, že o týchto okolnostiach pomlčíte.
Tento list vám posielam s menším predstihom pred vojenskými jednotkami, ktoré eskortujú do Ríma vašich zverencov. Mám o nich obavy; váš brat prejavil vôľu predvádzať ich ako vojenskú korisť na triumfe, čo je podľa mňa pri takýchto malých deťoch nemysliteľné. Dúfam, že ak sa tak stane (a ja ani vy tomu nebudeme vedieť zabrániť), uvedomí si váš brat, že ich už nepotrebuje a nechá vás sa o nich postarať. Octavius sa však rozprával s ich opatrovateľkou a ako obetiam v celej veci im prisľúbil bezpečný pobyt u vás, hoci ich najstaršiemu bratovi to isté zaručiť nemôže. Čo budeme robiť s ním zatiaľ neviem; moja pani ho chcela poslať do bezpečia, no v uliciach sa už šepká všeličo o ňom a vôli ľudu, takže trón Ptolemaiovcov nemusí byť celkom stratený. Je ale ťažké takéto veci predvídať, a ja by som sa vám ani nemala zverovať s podrobnosťami. Nazatiaľ len toľko, že Alexandrijčania celkom pochopiteľne vášho brata nemajú v láske a pôda v meste je ešte stále horúca. Modlím sa ku všetkým bohom, ktorých poznám, nech tieto turbulentné časy všetci prežijú, ak to už ich matka nedokázala, napokon, sú to deti ešte príliš malé na to, aby mali trpieť za hriechy svojich rodičov. A vy ako opatrovateľka detí pani Fulvie by ste to mali chápať...

Minettin filmový magazín: Na čaji s kráľovnou

Viete, Minettka sa osobne vyhlasuje za špecialistku na period dramas, ale aj v tomto ohľade je vlastne lúzer, ktorý pozerá len to, čo ide v telke, ak to pravda stihne. V tomto prípade ale mám šťastie: videla som totiž period drama, ktoré má slušný fandom na tumblr, a teda dostatočný počet gifiek, obrázkov atd., aby som si mohla dopriať aspoň ilúziu, že referenciám na toto niekto porozumie. Teda, keď poviem, že nejaká postava je "úplný Albert" (na živého chlapa by som sa to použiť neodvážila, pokiaľ nie som explicitne v prítomnosti ďalšieho fanúšika), že tým myslím "bae" (mám si vypláchnuť po tomto slove ústa, alebo doramy a najhoršia hudba na svete nepostačujú na znesvätenie jazyka, v ktorom boli vytvorené?). Alebo keď poviem "tá hrá jak Colemanová", myslím tým, že herečka to zjavne nemá úplne v päte (a lá Mila Kunis v Jupiter Ascending), ale zjavne nechápe, čo to od nej vlastne chcú (a lá Dakota Johnson vo Fifty Shades), má blbý scenár alebo si ho zjavne vyložila úplne inak než zvyšok štábu a režisér zjavne nemá dostatok asertivity, aby ju vycepoval. Ale o tom po tom. Pretože konečne recenzujem niečo, o čom ste už mohli počuť, a túto príležitosť si nenechám ujsť...

VIKTÓRIA BBC, 1.SÉRIA

Tak, ČTčka uvádza britské period drama a čo ste si sakra mysleli, že Minettka urobí? Ja viem, Mediciovcov som zmeškala. S Wolf Hall som to vzdala po prvej epizóde. White Princess je taká hovadina, že som nevydržala ani desať súvislých minút, a to ani kvôli rage triggeringu. Ale Victoria sa mi legit páčila, navyše sa ukázalo, že piatok o deviatej večer je dobrý čas na to prezentovať mi nového britského favorita. A nemyslím ten seriál... Alebo vlastne hej, myslím. Ale nie len ten. Viď nižšie.

Viktória pojednáva o prvých rokoch vlády najväčšej britskej panovníčky, o ktorej sa v porovnaní napríklad s jej kolegyňou Alžbetou veľa filmov netočilo. Po pozretí seriálu si musím, hoci nerada, priznať, že (na rozdiel od zanedbávania Anče Stuartovej a oboch Márií) tak trochu právom. Teda, nie že by seriál bol nuda, ale Game of Thrones sa v tejto epoche a časti sveta nedá čakať. Jedna epizóda sa celá zaoberá tým, že oh noes, Viktória poruší tradíciu a odmietne sa vzdať z vôle parlamentu jednej zo svojich dvorných dám, pretože nechce, aby jej senpai opustil post premiéra (v kontexte epizódy to dáva väčší zmysel)! 'Nuff said. A som úprimne fascinovaná tým, že sa tvorcom podarilo vytiahnuť z takej nudnej historickej epochy aspoň také miniatúrne množstvo drámy, pretože bez väčšieho bullshitovania sa z prvých rokov vlády kráľovnej Viktórie nejaká telenovela vytvoriť proste nedá. Holt konštitučná monarchia a parlament možno sú dobré vynálezy, ale oberajú celý koncept trónu o všetku srandu. Navyše samotná Viktória síce bola zaujímavá osobnosť, ale zase nie až natoľko, aby potiahla celý seriál. Vďaka bohu za Nancy. A vďaka bohu za Alberta, lebo s ním nikto žiadnu drámu nepotrebuje. Ten chlap je ako postava taký nenormálne likeable, že by som bola schopná sledovať hodiny úplne nudných každodenných blbostí, ak by ich robil on. A technicky by to nebolo až také odlišné od deja seriálu.

Ale aj tak som si to užila. Okrem nejakého toho vzrušenia a stopercentných hereckých výkonov to má všetko, čo má mať dobrý seriál, aby Minettku uspokojil - úchvatné kostýmy, slušne rozvinuté postavy, historickú presnosť (Och, tá historická presnosť; nie stopercentná, ale šokujúca na televízny seriál. Som v extáze.), Alberta (proste Alberta), rozumné množstvo character developmentu a nádherné prostredia. Počkať, chýba tomu ešte niečo..
.
Viktória. Ako sorry Vicky, ale fuck if I care.

Ono je strašne ťažké sympatizovať s postavou žijúcou na vysokej nohe, keď okolo nej sa tmolia jej úbohí sluhovia a hladujúci plebs, ale dalo by sa to (a Albert je toho dôkazom). Problém nastáva v tom, keď komorná dotyčnej postavy dostane viac character developmentu ako postava samotná. Na druhej strane to môže byť aj tým, že hranie Jeny Coleman je úplný trash. A možno ide o celkový nesúlad medzi scenárom, ktorý prezentuje Vicky ako neskúsenú pipku, a Colemanovej, ktorá zjavne nechápe, že "suverénna panovníčka" v tomto prípade znamená "je sama hlavou štátu" a nie "vie čo robí". Budem hnusná a poviem, že ide o kombináciu Colemanovej antitalentu, scenáristu neschopného napísať ženskú panovníčku ako človeka a nezhody medzi nimi. Výsledná katastrofa robí z hlavnej postavy minisérie zároveň aj tú najnudnejšiu a najmenej sympatickú - a to napísali Johna Conroya špeciálne pre Rufusa Sewella.

Potom ale niekto dostal nápad hodný šialeného génia a povedal si, že keď je teraz zo Sewella oddly hot older man (https://nagatvexilu.blogspot.sk/2015/07/archetypy-postav-v-homoeroticke.html), tak by sme mu mohli dať rolu dreamboat no.2 a rolu Conroya dať nejakému inému nudnému Briťošovi. Bohužiaľ, Tim Curry je príliš drahý a nechcelo sa im ťahať z Júesej Billyho Zanea, a tak zohnali niekoho neznámeho, ktorý celý shtick nedokáže potiahnuť na 200%, ba ani na desatinu tejto hodnoty. Akoby to nestačilo, režisérka zjavne v dobrej nádeji, že pomôže povesti svojho diela ako serióznej drámy, keď sa nebude snažiť holt tam pretlačiť škandálnejšie historické teórie, nenechala Conroya a kráľovnú-matku si ani len vrznúť. Zato Bertieho nesympatický brat strávi značnú časť seriálu poflakovaním sa po anglickom dvore a flirtovaním s akousi nudnou mrochtou, čo je subplot, ktorý nikoho nezaujíma, nikoho nevzrušuje a nikoho nerobí vďačným, že venovali všetok ten čas tomuto, a nie hociktorému inému shipu. Vážne, radšej by som celý ten čas zízala na obrazovku so statickým záberom Albertovho ksichtu, než riešiť toto. A, opakujem, ten čas mohli využiť na sex scénu medzi Conroyom a kráľovnou-matkou. Nebolo by to pekné. Nebolo by to príjemné. Nebolo by to nutné. Nebolo by to to, čo všetci chceme. Ale bolo by to správne.

Dôležitou otázkou ale je, či by som pred takouto nudnou precíznosťou uprednostnila historicky nekorektnú prču a lá White Princess. A odpoveďou je jasné nie. Dobre, možno keby to malo napríklad Avana Jogiu, kvôli nemu by som prežila všeličo, ale aj tak. A Viktória, ako som už spomínala, má Alberta, jediného chlapa, ktorý s fúzami nevyzerá ani ako creep, ani ako balkánsky mafián a dokonca ani ako gay stereotyp. Ale pekní chlapci nie sú jedinou súčasťou hrádze, ktorá u mňa oddeľuje The White Princess a trebárs The Musketeers (u Tuta je to pravda iné, tam je väčšina postáv nudná alebo neznesiteľá a chudáčik Ay/Ben Kingsley tam medzi tými magormi viditeľne trpí). Je totiž fundamentálny rozdiel medzi dielom, ktoré je nudné pre všetkých okrem history nerds a GoT enthusiasts, a dielom, ktoré má všetko v prdeli, pretože jeho dej je taká neuveriteľná OTT hovadina a o históriu technicky ani nejde. Je rozdiel seriálom, ktorý si zapnete preto, že Henry VII. deserved better, a takým, ktorý si zapnete, lebo chcete s vodkou v ruke sledovať pekných chlapov v úzkych kožených gatiach bojovať so zločinom a z nejakého dôvodu sú to dietky rejpingu histórie strýčkom Alexandrom, pričom sa tam vyskytuje zopár historických postáv (tie si tiež deserved better, ale preto sme predsa neprišli). A ako takto. Ak nechcete vidieť kus histórie, ale Game Of Thrones so ženskou hrdinkou, tak fajn, ale show, ktorú hľadáte, už existovala päť rokov pred tým, než sa The White Princess vôbec začala natáčať. Volá sa Game Of Thrones a ako príjemný bonus k feminizmu dostanete lepšie dialógy a absenciu vedľajších účinkov v podobe historického rage triggeringu. Akcia jak z teleshoppingu, tak načo by ste sa trepali do TESCA (respektíve na STARZ)?!

Pravda je taká, že jedinou devízou podobných show často býva práve ich historická tematika. Nikoho totiž nezaujíma Henrich VIII., ak je to v podstate len viac sexy Robert Baratheon a Anna Boleynová, ktorá je v podstate len jednou z mnohých skúšok podstúpených Natalie Dormer na epickom queste za rolou Margaery Tyrell. (Pravda, The Tudors má aj iné lákadlá. Zvlášť keď ste nadržaný trinásťročný chalan, ktorého nedokáže cockblocknúť ani celá tá telenovela.) To najlepšie, čo o Victorii možno povedať je, že dokáže využiť neukojenosť history nerds, čo sa týka seriálov, ktoré by neboli Game Of Thrones alebo The Tudors ripoffy, čo majú s históriou spoločné asi toľko čo Deň potom s klimatológiou. Pritom sama vykráda techniky Downton Abbey, ale dostatočne lowkey, takže to tak nejak prirodzene zapadne do celkového étosu seriálu.

Victoria je ako čaj s britskou kráľovnou - nuda, ale nielenže neurazí, navyše má dostatok classu, aby vás prinútila zabudnúť, že technicky ste strávili hodinu s osemdesiatročnou babičkou. Že historická presnosť a sranda sa nevylučujú? Nie, a Rusi of all people to sakramentsky dobre vedia (http://minetteskvareninova.blogspot.sk/2016/02/minettin-filmovy-magazin-kvalitni-ruska.html). Ale znovu opakujem, toto je 19.storočie vo Veľkej Británií, dvor kráľovnej Viktórie, šťastne vydatej matky deviatich detí, kde sa všetok bordel odpratáva do kolónií (ak tam priamo nevzniká) a parlamentná demokracia tu dokončuje svoju ontogenézu bez väčších vrodených defektov. V nič vzrušujúcejšie som nedúfala. Ničoho vzrušujúcejšieho som sa neobávala, pretože napriek celkovému vyzneniu mojich diel, ja som prosímpekne optimista. Dávam tomuto malodielu sedem tých úzkych viktoriánskych gatí, čo mužom tak pekne tvarujú nohy, z desiatich, a trochu váhavé odporúčanie. Pretože v našej komunite sa to tak hovorí, lepší princ-manžel Albert v hrsti ako Henrich VII. na streche.