Kleopatra - 7.časť

Tak, a táto je posledná! Ostatné časti:

http://minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/09/kleopatra-1cast.html

http://minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/10/kleopatra-2cast.html

http://minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/10/kleopatra-3cast.html

http://minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/10/kleopatra-4cast.html

http://minetteskvareninova.blogspot.sk/2017/08/kleopatra-5cast.html

http://minetteskvareninova.blogspot.sk/2017/09/ostatne-casti-httpsminetteskvareninova.html

Neskoré obdobie

Oficiálny prejav triumvira Gaia Octaviana Caesara pred senátom

1.december 33 pred n.l.

Ctení senátori, najváženejší a najmúdrejší muži Ríma, zhromaždili sme sa tu, aby sme si vypočuli z mojich vlastných úst pravdepodobne najťažšie, no tiež iste najjednoznačnejšie rozhodnutie môjho života. Pritom aj napriek svojmu mladému veku nie som mužom, ktorý by si toho prežil málo. Sami viete, o čom hovorím – politická situácia má donútila rozviesť sa s mojou prvou ženou, hoci som ju mal rád, niekoľkokrát vytiahnuť do vojny a teraz sa musím, či chcem či nie, obrátiť proti mužovi, ktorého som si roky ctil natoľko, že som zaňho vydal svoju sestru a ktorému svojho času dôveroval aj veľký Caesar. Nemám ale na výber, ak je mojou najväčšiou túžbou aj naďalej konať na prospech a slávu Ríma. Marcus Antonius je zradca ríše a práve proti žene, ktorá ho k tejto zrade primäla, musia naše majestátne légie pozdvihnúť svoju zbraň. Aj napriek množstvu jeho nehanebných protirímskych aktivít totiž nevyhlasujem vojnu priamo jemu, hoci si nerobím ilúzie o tom, na ktorú stranu sa pridá. Napokon, ctení páni, musíte uznať, že dôkazov o tom, komu je vlastne verný, nám za posledné roky podal viac než dosť! Veď kedy bol tento popredný rímsky aristokrat a niekdajší pomocník a zastánca otca našej vlasti, božského Caesara, naposledy videný v Ríme? Vari sa po dlhých mesiacoch bojov vracia domov do nášho skvostného mesta, centra všetkej civilizácie? Nie. Kým je nažive, na pôdu Marsových potomkov sa nevráti – ba čo viac, podľa najnovších správ sa ho tu nedočkáme ani po smrti! Nie je predsa nijakým tajomstvom, že nedávno dal spísať svoj závet, a že podľa neho miestom jeho posledného odpočinku nemá byť rodisko jeho otca i matky, mesto, ktorému vďačí za všetko dobré, čo ho v živote postredlo, ale Alexandria! Tá Alexandria, ktorej jediným spojením s Marcom Antoniom je ich kráľovná! Okrem toho, práve tejto kráľovnej, zlovoľnej, intrigánskej pobehlici, ktorá stojí za smrťou všetkých svojich súrodencov a ktorá otvorene vyhlasuje svojho bastarda za dediča božského Caesara, sa rozhodol Marcus Antonius v poburujúcom dokumente odovzdať početné rímske provincie, ktoré mu nikdy ani len nepatrili! Mnohé naše mestá, už-už skryté pod krídlami civilizácie, a naši občania, tešiaci sa z výhod prináležiacim občanom našich provincií, by sa zrazu ocitli v rukách tejto barbarskej orientálnej kráľovnej, ak by pravdaže bolo po jeho. Tomu ale našťastie dokážeme zabrániť. Ešte môžeme ukázať tej skazenej ženštine, že sú veci, ktoré si ani ona vo svojej spupnosti nesmie dovoľovať. Ešte ju môžeme potrestať za zlákanie váženého Rimana k zrade ríše i za to, že si vôbec trúfala sa s našim spomínaným úchvatným impériom vôbec rovnať. Napokon, počas našej histórie sme vytiahli do boja pre menšie príčiny a trestali i menej vážne urážky. Toto sa už ťahalo dostatočne dlho; nemienime im to viac trpieť. Ctení páni, je čas zvolať naše légie pred Marsov chrám – Rím sa chystá pomstiť všetky poníženia, ktorých sa na ňom Kleopatra dopustila. Rím vyhlasuje vojnu Egyptu.

Z listu Octavie jej nevlastnej dcére Antonií

26.apríl 32 pred n.l.

Drahá Antonia, keď som sa dozvedela o tom, že ti už je lepšie, veľmi ma to potešilo. Mala som o teba nesmierny strach a tvoj otec tiež. Áno, zašla som tak ďaleko, že som skontaktovala tvojho otca, aby sa o tom všetkom dozvedel, pretože tvrdohlavosť teba a tvojho manžela nepozná medzí. Rozumiem tvojmu rozhorčeniu, ale ako človek, ktorého utrpenie ťa tak poburuje, ti hovorím, že taký prísny úsudok si od teba tvoj otec nezaslúži. A to mu teda mám čo vyčítať! Nechcela som s tým začínať takto skoro v liste, s ohľadom na tvoje krehké zdravie, ktorému stres iste neprospeje, ale mala by si vedieť nejaké novinky. Tvoj otec sa so mnou totiž rozviedol.

Zase nemôžem tvrdiť, že by ma to bolo prekvapilo. Nevideli sme sa už roky a odkedy po druhý raz navštívil egyptskú kráľovnú, naše manželstvo je v troskách. Dokonca mi ani neodpovedá na listy... Jeho postoj ku mne nezmenilo ani to, že som ho celý ten čas politicky podporovala, snažila som sa pôsobiť ako prostredník medzi ním a mojim bratom a dokonca mu poslala peniaze a vojenské jednotky pre jeho výpravu do Arménie. Nerada by som ho označila za nevďačného, ale treba nazývať veci pravými menami. A na rozdiel od Octavia nemienim ani hádzať všetku vinu na Kleopatru, pretože keď už, tak je nanavýš Antoniovou spolupáchateľkou. Za rozdúchavanie konfliktu medzi ním a mojim bratom ju ale viniť môžem, veď nie je nijakým tajomstvom, akých drzých urážok voči nemu i Rímu sa tvoj otec v jej mene dopúšťal.

V každom prípade, drahá Antonia, ja sa vzdávam. Moje manželstvo s tvojim otcom už trvalo dosť dlho a jeho väčšia časť ani nebola šťastná. Ba čo viac, od istého času som ho ani nevídala... Pokiaľ sa budem držať ďalej od politických kruhov, môj život rozvod nijako neovplyvní; manžela som už aj tak dávno stratila. Na druhej strane ma omnoho viac mrzia iné veci – najmä to, že som nedokázala zabrániť prepuknutiu občianskej vojny. Pravda, technicky o občiansku vojnu nejde, keďže môj brat namiesto rímskeho generála vyhlásil vojnu Egypťanke, ale my všetci vieme, proti komu sa vlastne vedie. Viem však, že na strane môjho bývalého budú bojovať mnohí rímski občania a stále je mu verných niekoľko rímskych generálov. Navyše nikto nepredstiera, že sa tu bojuje o čokoľvek menšie ako o nadvládu nad ríšou. Nezáleží mi ani tak na tom, kto vyhrá, ako na tom, aby Rimania trpeli čo najmenej. Je to len desať rokov, čo sa skončila občianska vojna, a všetci máme jej hrôzy v čerstvej pamäti. Iste by si väčšina z nás priala, aby sa niečo také už neopakovalo.

Zatiaľ čo vonku sa schyľuje takpovediac k súboju titánov, u mňa doma je všetko po starom. Ako vždy mám veľa starostí s deťmi. Marcellus už prichádza do puberty a chvíľu neobsedí. Raz odo mňa chce, aby som mu pripravila mužskú tógu (ten blázonko!), inokedy zase básni o peknom dievčati zo susedstva či sa pýta príbuzných na to, či by ho nevzali za otcom do armády. Učiť sa mu samozrejme nechce, ale na moju veľkú úľavu sa zase až tak nepýta na Antonia – skôr ho zaujíma, čo bol zač jeho otec. Čo mu ale mám povedať? Nemali sme sa veľmi v láske a sotva na ňom dokážem nájsť aj po toľkej dobe niečo dobré, no hoci viem, že si ho vôbec nepoznala, určite mi poradíš niečo pekné a nekonkrétne, čo by som o ňom mohla povedať. Obe Claudie zatiaľ ostávajú deťmi; Octavius už rozmýšľal o ich vydaji, no nechce sa ponáhľať, a ja s ním len súhlasím. Moje zlatíčka Antonie sa zatiaľ na otca nepýtali, zatiaľ čo Antyllus sa všetko dozvedel aj z iných zdrojov a je naňho právom nahnevaný. Nič na tom nemení ani fakt, že aj napriek všetkým veľkým gestám Kleopatre a jej deťom stále ostáva dedičom jeho majetku, prinajmenšom v Ríme. Keď som sa ho na to spýtala, vravel, že mňa si cení viac než peniaze. Iullus? Ten na bratovi stále visí, aj tú záležitosť s rozvodom si dal vysvetliť od neho. Ani jeden z chlapcov sa nepodobá na otca, avšak myslím si (hoci si z jej tváre až tak veľa nepamätám), že sú celá mama, daj jej osud večný pobyt na Elyzejských poliach (ak je to pri takej zradkyni čo i len trochu možné). Majú aj podobnú náturu, čo spolu s ich vekom spôsobuje, že je ťažké ich zvládať; našťastie sa s tým ja, slabá žena, štvať nemusím. Nemajú vari vychovávateľov?

No a to ma privádza k tebe. Počula som zvesti od Pythodora, že vraj sa mu zdáš tehotná; to by po toľkých „neúrodných“ rokoch bolo veľmi potešujúce, ale neviem, nakoľko sa naňho môžem spoľahnúť. Pythodoros je bystrý chlap, ale neviem, nakoľko sa vyzná do takých „ženských“ vecí – sama by si mi mala jeho tvrdenia potvrdiť či vyvrátiť. Možno by som to bola vedela, keby som sa s tebou mala možnosť stretnúť, ale keď vy bývate tak ďaleko! Dievča moje, príď prosím na návštevu, ak ti bude zdravie slúžiť, mne i svojim súrodencom chýbaš! Prajem ti veľa šťastia, a tiež aby ťa prudké vlny histórie nezmietli so sebou...

Z listu Caecilie Pomponie Attiky Kleopatre VII., kráľovnej Egypta

13.august 32 pred n.l.

Drahá Kleopatra, píše ti Cili, tentoraz úplne neformálne, pretože ak už ti mám vynadať, nech je to adresované radšej mojej starej priateľke Klei než egyptskej kráľovnej. Áno, už som sa dozvedela o tvojich „dobrodružstvách“ s pôvabným rímskym štátnikom, vlastne by som musela byť slepá i hluchá, aby som to množstvo klebiet prepočula. O tých celkom určite vieš; a ja si ich väčšinu času ani nevšímam, ale niektoré veci sú na moje sklamanie, zdá sa, pravdivé. Kráľovná kráľov?! To vážne?! Nebohý Caesar bol skromnejší – a to mal na konte viac zásluh! Pokiaľ sa mi budeš snažiť nahovoriť, že to všetko je Antoniovo dielo a ty s tým nemáš nič spoločné, ušetri si prosím námahu; nezhltla by som kráľovnej Egypta, že keď jej rímsky generál ponúkol nejaké pocty, nemala nijaké prostriedky, ako ich oficiálne odmietnuť. Pretože ak by to tak bolo, znamenalo by to pekný pád pre kráľovnú a ženu, ktorá sa vždy pýšila tým, že hrá podľa vlastných pravidiel. Prosím ťa, priznaj si to; moc nad Egyptom ti už jednoducho nestačí. Trón faraónov, ktorý síce nie je najprestížnejší, no stále má istú váhu, pre teba nie je dosť dobrý – ty chceš viac a viac, dobre, že vo svojej nenásytnosti nepohltíš celé impérium! Na čo ti to všetko ale bude?! Impériu nemôžeš vládnuť, pretože napriek všetkej svojej vzdelanosti o jeho obyvateľoch nič nevieš. Ovládnuť Rím by bolo začiatkom tvojho konca... No a prehra v tejto vojne, ako si iste uvedomuješ, znamenala ešte niečo oveľa horšie. Prečo si ju vôbec začínala?! Nemôžeš v nej vyhrať. Nech už sa s tebou stane čokoľvek, smeruješ len k záhube.

Viem ale, že o týchto veciach premýšľať nebudeš – na to si príliš tvrdohlavá a mňa určite nepovažuješ za dostatočne dôležitú na to, aby som ti dávala rady. Budem ale aspoň spávať pokojnejšie, keď budem vedieť, že si svoje rozhodnutia urobila poznajúc všetky fakty, a teda aj názor žien, ktoré si kedysi považovala za priateľky. Pretože nie som sama, koho tvoje výstrelky poburujú. Spýtaj sa hociktorej slušnej Rimanky – žiadna z nich si o tebe nemyslí nič dobré, a pod môj list sa môžu všetky pokojne podpísať. A to sme sa snažili súdiť ťa spravodlivo! Nedali sme na klebety a ohovárania, pristupovali sme s rezervou ku každému Octaviovmu prejavu, v ktorom ťa očierňoval... Ako sa ale zdá, žena kedysi taká rozvážna je priveľmi opitá mocou, aby dokázala rozmýšľať jasne. Jediné, čo ti v takom prípade môžeme všetky povedať, je zaželať ti, aby výsledok bol čo najmenej príšerný. Tebe a Antoniovi sa čoskoro stane čosi veľmi nepekné, a ja len dúfam, že ty a tvoje deti to prežijete v zdraví, pretože čo sa ich otca týka, v dobrý výsledok nedúfam...

Z denníka triumvira Marca Antonia

31.august 31 pred n.l.

Chystáme sa na poslednú bitku s Octaviovými prívržencami. Božské znamenia nie sú dobré. Zamestnal som veštcov a kňazov, aby predpovedali výsledok bitky, no väčšina z nich je veľmi skeptická a radí mi pokračovať vo vyjednávaní. To pravdaže neurobím, veď to isté nám radili niektorí z Kleopatriných radcov a všetko ich kuvikanie sme zmietli zo stola. Ani inak ale nie sú naše vyhliadky dobré. Medzi vojakmi sa šíri malária a predchádzajúce boje nás zanechali odrezaných od zásob. Kleopatra máva zlé sny, no odmieta im veriť. Ja tie svoje zaháňam alkoholom. Beztak bývajú skôr o minulosti než o budúcnosti.

V poslednom čase vlastne alkohol dokáže utíšiť každý neželaný cit. Keby som vedel, ako dobre to funguje, bol by som už dávno pil viacej. Potom by som nemusel podľahnúť svojej túžbe po Kleopatre a všetko by bolo v poriadku. Tá ženská ma obrala o všetko – o česť, dôstojnosť, vlasť, rodinu (ako dlho som už nevidel vlastných najstarších synov!), rešpekt mojich ľudí a naostatok i o srdce. Ešte nikdy som po ničom netúžil tak veľmi ako po jej oddanosti. Ešte nikdy som tak zúfalo nedúfal v niekoho rešpekt. A to je len ženská! Octavius by povedal, že keby ňou nebola, nedokázala by ma tak silno ovládnuť, pretože mám pre ženy slabosť, ale na druhej strane, Octavius je kretén, a navyše nemá srdce. Ale ani ona ho vlastne nemá. A to som jej toho toľko obetoval...

Octaviove vojská sú podľa posledných správ vo viac než dvojnásobnej presile. A kto by sa čudoval? Žiaden slušný rímsky občan so mnou a s ňou nechce nič mať. Octavius navyše môže regrutovať ľudí z celého impéria, kým ja mám k dispozícií len jeho menšiu východnú časť. Ak je táto bitka mojou jedinou nádejou, zrejme som stratený. Už som zvažoval všetko – samovraždu, zabitie Kleopatry a prosenie Octavia na kolenách, schovanie sa u Antonie... Jedno je ale jasné: ak jednu z týchto vecí urobím, bude to po bitke. Kým je ešte nádej, z poľa neujdem. Toľko cti mi v tele ešte ostalo.

Z denníka Kleopatry VII., kráľovnej Egypta

3.september 31 pred n.l.

Tak toto bola katastrofa. Vlastne sama som trochu fascinovaná veľkoleposťou svojej skazy. Nuž a zo všetkého obviňujem starú fóbiu, na ktorú som takmer zabudla... Hoci si uvedomujem, že v hre iste museli byť aj iné faktory.

S Octaviovou armádou sme sa stretli neďaleko mysu Aktion. Od začiatku bitky sme boli odsúdení na neúspech – naše vojsko sužovali choroby a oslabovali početné dezercie, navyše Octaviovi a Agrippovi sa podarilo získať nad nami prevahu pomerne rýchlo. Od začiatku bitky som pociťovala silnú paniku; ja totiž lode a moreplavbu nenávidím. Odkedy som sa ešte počas občianskej vojny takmer utopila pri búrke, nedokážem vystáť, keď som okolnosťami donútená postaviť sa na palubu lode. Moja iracionálna panika so zhoršujúcou sa situáciou ešte zväčšovala, a tak som sa nakoniec strachom úplne zaslepená rozhodla vziať „nohy na plecia“. Väčšinu bojaschopých lodí som nechala za sebou, v Octaviových pazúroch, a na dôvažok Antonius aj napriek svojim silným rečiam na začiatku z boja zdrhol, len čo videl, že aj ja odchádzam. Nuž a v tej chvíli bola naša porážka na bojovom poli konečná.

Samozrejme, to neznamená, že sme odpísaní; potrebujem si zachrániť kožu, a som pre to ochotná urobiť čokoľvek. Pokúšam sa s Octaviom vyjednávať o podmienkach mieru, ale moja pozícia nie je dobrá. Ani úplatky, ani podlizovanie sa a už vôbec nie obe kráľovské koruny v jeho rukách mu nemusia stačiť; napokon, ak by veľmi chcel, mohol by hravo vpochodovať do Alexandrie, vziať ma do reťazí a vystavovať ma na triumfe ako nebohú Arsinoé. No a vzhľadom na city, ktoré ku mne prejavoval na verejnosti v posledných rokoch, v jeho milosrdnosť beztak nemôžem dúfať. Zvažujem teda ďalšie možnosti; útek alebo samovraždu, samozrejme ak neprídem na nejaký spôsob, ako Octavia presvedčiť, aby ma prinajmenšom nechal žiť a nepokoroval ma viac, než bude nutné. Zatiaľ ale na nič podobné nedokážem prijsť; rastie vo mne beznádej a mátajú ma predstavy toho najhoršieho, čo by sa mohlo stať. S Antoniom sme sa teraz vrátili do môjho paláca, kde čakáme na „úder z milosti“ od Octavia. Na čakanie sa teším ešte menej, než na ten úder – ak už mám padnúť, nech je to čo najskôr! Stále sa mi ale nechce veriť, že neexistuje spôsob, ako sa zachrániť. Smrti som unikla už toľkokrát a čo sa môjho tela i duše týka, rozhodne som ešte pri sile. Nuž a čakanie, nech už je akokoľvek otravné a frustrujúce, mi aspoň poskytne čas na plánovanie...

Z listu Kleopatry VII., pani Octavií

10.november 31 pred n.l.

Milá pani, rada by som sa vás spýtala, bavíte sa dobre? Pretože som presvedčená, že už aj k vám sa dostali správy o nešťastí mňa a vášho neverného bývalého manžela. V takýchto chvíľach dúfam, že nie ste až taká dobromyseľná, ako sa hovorí; bolo by ma veľmi sklamalo, keby váš naničhodný brat bol jediný, kto má z našej mizérie nejaké potešenie. Prirodzene, mnoho senátorov bude hádam ešte radšej, no k nim neprechovávam o nič väčšie sympatie. Bohužiaľ sa moje nádeje najskôr nenaplnia – napokon, práve vašu dobrosrdečnosť som vždy veľmi obdivovala. Najradšej by som bola, keby ste cítila oboje: zlomyseľnú radosť i súcit, ak nie už ku mne, tak k mojim úbohým deťom. Pretože nebyť nich, nebola by som vám v týchto ťažkých obťažovala písať.
Ale teraz vo všetkej vážnosti... Ako iste viete, mám s vašim manželom tri deti – dvojčatá (Kleopatru Selené a Alexandra Helia) a mladšieho Ptolemaia. Mne je zase známe, ako dobre ste sa postarala o mladú Antoniu a deti pani Fulvie; hádam som teda so svojimi prosbami na správnej adrese. Áno, ctená pani, naozaj vás navzdory všetkej svojej predošlej pýche a vedomiu, že máte všetky dôvody ma odmietnuť a len jediný – obyčajný súcit – ma vypočuť, o čosi prosím. Moje úbohé malé deti ale nemajú kam inam ísť, a tak musím prehltnúť svoju pýchu a dúfať v milosrdenstvo ženy, ktorej som spôsobila také nesmierne poníženie. Napriek všetkým priťažujúcim okolnostiam som ale nikdy nemala v úmysle byť vašou osobnou nepriateľkou, a môj hriech teda spočíva skôr v ľahostajnosti voči vám než v priamej zášti. Navyše by som vás nikdy nežiadala, aby ste ochránila mňa alebo môjho najstaršieho syna, už takmer muža a navyše dieťa samotného Caesara; my sa o seba budeme musieť postarať sami. Mladšie deti sú ale de iure vašimi nevlastnými potomkami, tak ako deti pani Fulvie, ktoré ste prijali s takou láskou, navyše dvojčatá majú len deväť rokov a mladší Ptolemaios ani nie štyri – bez ochrany dospelej osoby sa rozhodne nezaobídu. A naša situácia je pritom taká zúfalá!
Možno ste už o tom čosi počula; prinajmenšom toľko, že sme prehrali rozhodujúcu bitku a naše vojská boli rozprášené. Bez nich sme teraz vydaní na milosť alebo skôr nemilosť vášmu bratovi, a ja naozaj nemôžem vedieť, ako sa víťaz rozhodne naložiť s právoplatnými dedičmi Egypta. My všetci by sme boli iste oveľa pokojnejší, keby sme vedeli, že tí najmenší a najnevinnejší z nás budú, keby došlo na najhoršie, v bezpečí. Veľmi by sa mi potom uľavilo a dokázala by som rozmýšľať jasnejšie. Takto sa teraz trápim rovnako ako všetci tí blázni okolo mňa, zaháňajúci obavy o svoje mizerné malé životy bujarými večierkami a bláznivými výstrelkami. Obávam sa, že z nás všetkých má najmenšie šance na prežitie váš manžel – pre svoje prežitie nič nerobí, a ja neviem, či v jeho prípade dokážem niečo zachrániť. Často sa opíja, vlastne už takmer nebýva triezvy, no jeho výbuchov hnevu sa už neobávam; pijatika ho oslabila natoľko, že v niektorých chvíľach sotva vládze vstať z postele. Pomaly už kvôli tomu prichádza o rozum, a to natoľko, že dokonca posiela vášmu bratovi výzvy, aby sa s ním stretol v súboji muža proti mužovi! Moje dvorné dámy poväčšinou buď odišli, alebo sa z nich už tiež stali alkoholičky. Ja takmer vôbec nepijem a vlastne sa ani nezabávam – nervózne chodím po paláci, hrávam sa s deťmi alebo ležím v posteli, nevediac zaspať, pretože všetky moje doterajšie pokusy zachrániť si aspoň kožu, dôstojnosť a potomstvo doteraz zlyhali.

Nebudem vám zazlievať, ak vás táto situácia bude skôr baviť než naplňovať súcitom; myslite ale aspoň na moje úbohé malé deti, vhodené do všetkého tohto zúfalstva! List napísaný vašou rukou pre mňa bude dostatočnou zárukou, že sa o dvojčatá a mladého Ptolemaia postaráte. Dovoľte mi dokončiť toto zúfalé gesto ešte jednou poslednou prosbou úbohej, poníženej ženy kedysi takej nesmiernej pýchy, ktorá sa pokorne skláňa pred niekdajšou obeťou svojich ambícií, pokorená a právom potrestaná. Dajte mi vedieť čo najskôr, pani; spolieham sa na vašu ľudskosť a dobré srdce, že ma nenecháte na odpoveď čakať, hoci toľko dobrej vôle, aby ste sa nechali súriť práve mnou, pravdepodobne nemáte.

Z denníka Kleopatry VII.

6.august 30 pred n.l.

Vôbec by som si nebola pomyslela, že mi za ním bude tak smutno a že urobiť to bude také ťažké. Nie predstierať vlastnú smrť, pravdaže – rozlúčiť sa s Antoniom. Vyzerá to tak, a ja si to fakt nerada priznávam, že som toho lenivého bastarda predsa len milovala! Stavím sa, že by to teraz rád počul; potom by ale opúšťal tento svet oveľa menej ochotne, a to by som predsa nemohla dopustiť. Stačí, že sa musím postarať o svojho najstaršieho (mladšie deti sú v bezpečí, ak pravda pani Octavia neklame) a o seba – muž, ktorý bol pre väčšinu Ríma mŕtvy bez ohľadu na stav jeho fyzického tela, by bol pre mňa teraz už len príťažou.

Urobila som to najjednoduchším spôsobom: nechala som ho zabiť rukou, ktorá má v ukončovaní životov prax. Jeho vlastnou. Vlastne to nebolo také ťažké – ukázalo sa, že jeho zúfalá, alkoholom podrytá duša je až príliš krehká. Jednoducho som mu nechala poslať správu, že som sa zabila; no a on ako hrdina z nejakej lacnej tragédie mi na to skočil a rozhodol sa odísť „za mnou“. Ako som sa dozvedela, nebolo to, žiaľ, rýchle ani bezbolestné. V tej chvíli bol totiž zase sťatý, a keď sa rúmádzgajúc nabodol na meč, nevedel trafiť tie správne miesta, ktoré by mu zabezpečili rýchlu smrť. Keď som sa to dozvedela, sluhovia sa ma pýtali, či s ním nechcem stráviť posledné chvíle, ale ja som im zakázala aj povedať mu pravdu, nieto ešte že by som sa za ním ponáhľala – no a šla som za ním, až keď bolo po všetkom. Keď som ho uvidela, s tým, že ho mám na svedomí, zrazu to na mňa doľahlo; vina, láska, smútok za starým známym, vlastne ani neviem čo. Jediné, čo z mojich pocitov v tom momente chápem, sú ochromenie, prázdnota a bolesť. Tie som aj prejavila navonok, keď som sa zosunula na blízku pohovku a ležala tam s otvorenými očami celý zvyšok dňa, kým za mnou neprišiel Caesarion. Vstala som až na jeho naliehanie a plač, lebo aj keď je to už takmer muž, Antonia mal rád a jeho smrť ho, ako sa zdalo, naozaj zasiahla. No a mňa, ako sa zdá, z nejakého dôvodu bohužiaľ tiež. Po všetky tie roky bol mojim spojencom, milencom (skôr v zmysle obrábač než láska, ale aj tak), otcom mojich detí a trochu aj dôverníkom (vzhľadom na to, že sme si tu žili na hromádke prakticky ako rodina, nemôžem predstierať, že medzi nami neboli vôbec nijaké city); až teraz ale vnímam plnou silou, čo som k nemu vlastne cítila. Ešte keby som sa vedela zo svojich citov vysomáriť...

Aj tak, mala by som byť radšej, že je po ňom, nie? Veď v poslednom čase ma len sťahoval ku dnu a robil zo seba idiota pred sluhami. A možno to, čo teraz cítim, nie je láska, ale ľútosť; iba si zase niečo nahováram, pretože už starnem a nostalgia na mňa dolieha silnejšie než kedykoľvek predtým. A čo je pre mňa nostalgickejšou spomienkou ako časy, keď som bývala mladá a zamilovaná? Teraz, keď už mám zatrepať krpcami a rozmýšľam, čo som v živote urobila zle, dostávam strach, že som niečo premeškala, a nahováram si, že vlastne to tak nebolo a ja som predsa nepremárnila desať rokov života s úplným nýmandom, s ktorým sme obaja jeden kvôli druhému zatratili naše politické kariéry... Napokon, úprimná bilancia môjho života ma len privádza do ešte väčšieho zúfalstva, a to je to posledné, čo teraz potrebujem. Tak veľmi by som chcela myslieť jasne a nenechať sa ochromiť strachom! Veď niečo také je pre mňa úplne nové – naozaj vystrašená som predtým bola len pri Actione na lodi, a to ani nebolo tak dávno. Čo sa to so mnou stalo? Ako som mohla klesnúť tak hlboko?
Hádam by som sa mala pripraviť na smrť. Čím ďalej, tým viac sa zdá, že mojou jedinou možnosťou je si to hodiť. Totiž, mám ešte jednu, ale to možno nezaberie. Jasné, sú dni, keď úprimne verím, že dokážem Octavia Caesara, teraz suverénneho pána celého civilizovaného sveta, ukecať, aby nekopal do mŕtvoly. To by rozhodne urobil chalan, ktorého som poznala a ktorým podľa všetkého už dávno nie je. Nakoniec vždy dostanem rozum – výmenou za nádej. Ale hej, som v kýbli, a vzdať sa bez boja by možno bola tá najrozumnejšia možnosť. No a potom si vždy spomeniem, že aj napriek všetkým ohováračkám neviem, čo si o mne naozaj myslí. Jasné, že má nenávidí, veď som konkurencia... Ale kedysi sme boli takmer priatelia a možno moju osobu nevidí tak čierno, ako ju maľuje pred Rímom. Veď o tom to je a vždy aj bolo – o politike. Je fuk čo si myslíš, je fuk čo cítiš, je fuk že si sa vždy snažila byť dobrým súrodencom. Každé zaváhanie uškodí len tebe.

Okrem toho, že chcem vedieť, čo si o mne myslí naozaj, som zvedavá ešte na jednu vec – čo je vlastne zač. Nevidela som ho od Caesarovej smrti a určite sa za tie roky veľmi zmenil. A ak aj stretnutie s ním, ktoré si plánujem dohodnúť, nebude dobré na nič iné, stretnem sa so starým známym a zaspomínam si na časy, keď som ešte mala šancu. A ktovie, možno keď mi pri pohľade do jeho očí prebehne pred tými mojimi celý život, zistím, čo presne sa tak strašne pojebalo.

Z denníka Kleopatry VII.

10.august 30 pred n.l.

No, jedna dobrá správa, stretla som sa s Octaviom (a je teraz už celkom pekný). A to je asi tak všetko. Inak to bola prehra na celej čiare. Už nemá cenu si niečo nahovárať – som proste v prdeli.

Na stretko som si obliekla svoje najlepšie šaty a sluhov, ktorí odtiaľto ešte nezdrhli, som vystrojila ako družinu veľkej kráľovnej (ktorou už nie som, ale dôležitý je dojem). Na Octavia to neurobilo dojem – on bol oblečený v purpurovej tóge so zlatým lemom a obklopený svojimi telesnými strážcami v slávnostných uniformách, navyše omnoho mladší a atraktívnejší (a to je pritom ryšavý!), takže v tomto smere nado mnou vyhral. No a to bol len začiatok. Len čo som sa posadila a pokúsila sa začať zdvorilú konverzáciu o starých časoch a o tom, ako sa mu darí v Ríme, povedal mi, a ja teraz presne citujem: „Viem, o čo ti ide – o čo ti vždy šlo. Nedostaneš to, ver mi, zvlášť spôsobom, akým to chceš docieliť, nie. Ja nie som veľký Caesar, nemôžem si dovoliť to čo on urobil len tak z nudy, ani Marcus Antonius, ktorý si vôbec neuvedomil, že napriek všetkej vzdelanosti nie si taká odlišná od akejkoľvek lacnej, peknej prostitútky na Quirinale. Ak ti ide len o to, prosím odíď.“ No a keď som mu pripomenula, že mne teraz ide len o moje dobro a dobro mojich detí, chladne sa usmial a vyhlásil. „Ja viem. A poznám aj jediný spôsob, akým sa oň vôbec môžeš usilovať. Akým si sa oňho vždy usilovala, popravde! Bohužiaľ, nielenže teraz nemáš svoje, ehm, prednosti komu ponúknuť, ono ani nemáš čo!“ Stratila som reč. Iste, bola som pripravená použiť akékoľvek prostriedky na to, aby som sa zachránila, ale že ma priamo nazve pobehlicou som fakt nečakala – najmä nie od Octavia, ktorý je ešte promiskuitnejší ako svojho času Marcus Antonius. Ešte som nestihla nič povedať a už som prakticky prehrala, aj keď som si to ešte neuvedomila a snažila sa to zakecať. Musela som ale kapitulovať – a po odchode z jeho stanu som, ešte stále v šoku, nahnevane premýšľala, prečo som sa vôbec musela pred tým pokryteckým kreténom takto ponižovať. Nakoniec ma aôe hnev prešiel a doľahla na mňa otázka, čo s tým teraz?!

Octavius mi dal „veľkorysú“ ponuku, že ma vraj nezabije, ale pošle do vyhanstva do nejakého chrámu ako ja Arsinoé, ak prestanem klásť odpor a nechám sa predvádzať medzi žirafami a cvičenými opicami na triumfe oslavujúcom jeho víťazstvo. Samozrejme, keď mi ponúkol osud Arsinoé, možno si ani sám neuvedomoval, čo tým naznačuje, ale v každom prípade jeho ponuka vďaka tomu nevyzerala oveľa lákavejšie. Namiesto toho, aby som mu povedala, nech si trhne, som súhlasila, ale len preto, že potrebujem získať čas. Čo s tým časom urobím mi ešte nie je jasné; Octavius tu určite nevydrží dlhšie než pár mesiacov, a aj to len keď budem mať šťastie. Nejaká nádej mi tu predsa len ostala. Medzi Egypťanmi som vždy bola veľmi obľúbená, teda rozhodne viac než cudzí okupanti, a aj môjho otca takmer zničilo ľuďové povstanie, vieme? Teda, nečakám, že dosadia na trón priamo mňa; taká naivná by som nikdy nebola. Alexandrijčania vo mňa už určite stratili vieru po tom, čo sa dozvedeli, aké fiasko bola bitka pri Actiu. Ale môj syn... Môj silný, bystrý chlapec s nárokom nielen na egyptský trón, ale aj na dedičstvo po Caesarovi... To by teda bola pekná podpora pre morálku tohto mesta! Pravda, nečakám, že tým zachránim priamo seba; pokiaľ ide o moje dobro, to už teraz môže ísť do čerta. Zvláštne, už som takmer stratila vôľu žiť, ale bojovať sa mi chce stále, tentoraz za moje deti a nezávislosť svojej krajiny. Nemôže predsa padnúť do rímskych rúk tak ľahko, o to sa postarajú sami Egypťania. A ak to nevyjde? Nuž, v takom prípade utečiem do Smyrny za najstaršou Antoniou a jej manželom, alebo do Indie, za tamojšími gréckymi kráľmi, ktorí tam údajne ešte stále vládnu. Väčšina niekdajšieho helenistického sveta je rímska, ale to neznamená, že sa hodláme vzdať. My Ptolemaiovci sme jedni z posledných; musíme vytrvať! Ó bohovia, len tá myšlienka ma nesmierne vzrušuje, a neobsedím na mieste zo založenými rukami. Musím všetko pripraviť, všetko naplánovať... Tentoraz si už predsa nemôžem dovoliť žiadne chyby...

Že ti nemôžem poskytnúť nič, čo nemôže bežná šľapka, čo Octavius?! Len aby si nebol prekvapený! Pochybujem, že bežná šľapka by ti dokázala takto zavariť!

Z listu Nitokretoje pani Octavií

13.august 30 pred n.l.

Ctená pani, tento list vám píšem aj napriek tomu, že informácie v ňom obsiahnuté by ma mohli stáť krk, ak by sa dostal do rúk komukoľvek inému. Vám hádam Octavius poznať pravdu dovolí; pred ostatnými o nej však mlčte, pretože sa od oficiálnej verzie značne líši. Prečo ju váš brat zatajuje, to neviem; hádam preto, že by moju pani a jej milenca rád vykreslil ako láskou poblúznených zbabelcov, čo ona v nijakom prípade nebola a jej smrť to dokazuje, tak ako smrť vášho bývalého manžela (vysvetlím).

Najskôr by som vám zrejme mala povedať, ako naozaj zomrel váš manžel. Stalo sa tak z vôle mojej panej. Nebolo to pre ňu ľahké rozhodnutie, napokon, bol to otec jej troch mladších detí, no podľa jej názoru to bolo nutné, ak chcela zachrániť seba a svoje deti. Poslala mu falošnú správu, že mŕtva, a potom už len počkala, kým jeho zúfalstvo vykoná svoje. Váš manžel nikdy nevynikal chladnokrvnosťou a za daných okolností bola moja pani jedinou vecou, ktorá ho držala na tomto svete. A tam ho moja pani rozhodne nepotrebovala. Nechcem tvrdiť, že ju to nemrzelo; oplakala ho, ako sa patrí, no vo svojom rozhodnutí urobiť, čo si myslela, že bude pre jej rodinu najlepšie, nikdy nezakolísala. Oficiálna verzia vrdí, že jeho smrť bola hlúpa náhoda, no tomu hádam neveríte. Iste sa na moju pani budete za jej nemilosrdný ortieľ nad Marcom Antoniom hnevať, a snáď na to máte plné právo. V každom prípade budete svoje výčitky adresovať mŕtvej žene – moja pani už nežije a vy odteraz budete jediná, okrem mňa a ostatných jej spoločníčok, kto bude vedieť, čo sa s ňou vlastne stalo.

Máme vážny dôvod domnievať sa, že našu pani zavraždili. Ešte ráno pred smrťou sa totiž zdala celkom veselá a pokojne sa informovala o plánoch pripravovaného povstania proti rímskej vláde. Po neúspešnom pokuse s vašim bratom vyjednávať sa utiahla do súkromia svojej hrobky, zdanlivo sa pripravujúc na smrť, no garantujem vám, že odísť k Hádovi rozhodne nemala v pláne. V tejto skrýši totiž – a my, jej najbližší ľudia, by sme niečo také mali vedieť – pripravovala svoj návrat k moci alebo, ak sa to nepodarí, útek. V to ráno všetko prebiehalo alo vždy za posledných pár dní – Jej Výsosť prijímala správy od špehov a posielala im nazad rozkazy, ba prijala i návštevu svojho najstaršieho syna, ktorý má teraz na starosti svojich mladších súrodencov. Keď sa v ten deň o nich rozprávali, kráľovná zažartovala. „Bohovia, vari táto ríša a jej mravy sú už naozaj stratené?! Veď kto to kedy videl, aby Ptolemaiovci mohli veriť vlastným súrodencom?!“ Iste si spomenula, že Caesarion je už vo veku, kedy sa ona sama stala kráľovnou, kým jej mladšie deti sú približne rovnako staré ako jej malí súrodenci, v mene ktorých ju o trón obrali. Keď jej syn odišiel, bol už čas obeda, ale ona tvrdila, že sa necíti hladná; dala si priniesť zopár sušených fíg v mede, na viac vraj chuť nemala. Nato ich zapila pohárom čistej vody, ktorú priniesla jedna z najnovších slúžok... Táto sa ale do večera vyparila a my ju stále nevieme nájsť. Kráľovnej bolo krátko po obede zle, a tak nás poslala preč, mysliac si, že ide len o ľahkú nevoľnosť, spôsobenú horúčavou. Keď sme sa však o pol hodinu vrátili, už nebola nažive – zomrela rýchlo a pravdepodobne bezbolestne, podľa lekára na zástavu dýchania.

Nuž a vy si iste budete vedieť dať, ako sa hovorí, dve a dve dohromady; hádam je to všetko naša vina pre nedostatočné bezpečnostné opatrenia, no priamo ju má na svedomí niekto úplne iný. Pravdou ostáva, že Kleopatrinu smrť si prialo mnoho ľudí, avšak sama Kleopatra medzi nimi rozhodne nebola! Pred zvyškom sveta i vašimi zverencami vám však o tom z pochopiteľných dôvodov odporúčam pomlčať. Povedzte im, že moja pani a ich matka bola statočná žena, no o špinavých praktikách svojho brata chýry radšej nešírte. Vzhľadom na to, že ste si Jej Výsosť bohvieako nevážila, si neviem predstaviť, že by vás toto tajomstvo nejako ťažilo na srdci. Predsa len, možno by ste chceli vedieť pravdu o jej smrti, ak už nie zo zlomyseľnosti, tak zo zvedavosti alebo kvôli dobrým mravom, medzi ktoré patrí túžba vedieť pravdu len kvôli nechuti žiť v klamstve. Vy ste jediná, komu by som to prezradila, a dôverujem vašej dobrej výchove, zapovedajúcej vyzrádzať tajomstvá proti vôli toho, kto vám ich prezradil, i láske k vášmu bratovi, že o týchto okolnostiach pomlčíte.
Tento list vám posielam s menším predstihom pred vojenskými jednotkami, ktoré eskortujú do Ríma vašich zverencov. Mám o nich obavy; váš brat prejavil vôľu predvádzať ich ako vojenskú korisť na triumfe, čo je podľa mňa pri takýchto malých deťoch nemysliteľné. Dúfam, že ak sa tak stane (a ja ani vy tomu nebudeme vedieť zabrániť), uvedomí si váš brat, že ich už nepotrebuje a nechá vás sa o nich postarať. Octavius sa však rozprával s ich opatrovateľkou a ako obetiam v celej veci im prisľúbil bezpečný pobyt u vás, hoci ich najstaršiemu bratovi to isté zaručiť nemôže. Čo budeme robiť s ním zatiaľ neviem; moja pani ho chcela poslať do bezpečia, no v uliciach sa už šepká všeličo o ňom a vôli ľudu, takže trón Ptolemaiovcov nemusí byť celkom stratený. Je ale ťažké takéto veci predvídať, a ja by som sa vám ani nemala zverovať s podrobnosťami. Nazatiaľ len toľko, že Alexandrijčania celkom pochopiteľne vášho brata nemajú v láske a pôda v meste je ešte stále horúca. Modlím sa ku všetkým bohom, ktorých poznám, nech tieto turbulentné časy všetci prežijú, ak to už ich matka nedokázala, napokon, sú to deti ešte príliš malé na to, aby mali trpieť za hriechy svojich rodičov. A vy ako opatrovateľka detí pani Fulvie by ste to mali chápať...