Pokušenie Plutóna (2/2)

Hádes

Och, už sme pri tejto časti. Pozri sa, ja... Nie som na to hrdý. Ale Persefona už o všetkom vie, takže...

Ja som si všimol, že tie semiačka ide jesť. A v tom krátkom momente, v prchavom záchvate sebeckosti, nepremýšľajúc nad dôsledkami, som jej to dovolil.

Tváril som sa zdesene, to je pravda; predstieral som, že som nič nevidel, a že až teraz som si všimol, že Persefone je natrvalo súčasťou podsvetia, pretože také veci dokážem vycítiť. „Už nemôžeš opustiť toto miesto.“

Oči sa jej zarosili. „Ale... Boli to len malé semiačka... To sa nepočíta... Alebo áno?“

Z môjho smutného úsmevu pochopila.

Keď začala plakať, odviedol som ju k môjmu vozu. „Drahá moja, nie tu... Ľudia v Elýziu si už od plaču a smútku odvykli. Bojím sa, že ich znepokojíš. Pôjdeme ku mne domov a nejako to vyriešime.“

Prikývla a nastúpila.

Eros

A to je celý príbeh s tými blbými semiačkami? Doteraz som si myslel, že to bude nejaká, ééé... Metafora.

Persefona

Metafora? A pre čo?

Eros

Pre tvoju defloráciu, samozrejme. Veď vieš, drobné semiačka červené ako krv, po ich konzumácií sa už nemôžeš vrátiť...

Hádes

Prečo?! Totiž, tým myslím, samozrejme, že počas najdlhšej zimy, po tom, čo sme sa riadne spoznali... Ale to s tým nijako nesúvisí. Persefona je bohyňa, chlapče, myslíš, že by ju považovali za „zneuctenú“?! Veď ani jej matka, ktorá mala početné potomstvo, sa nikdy nevydala! Hádam sa v tomto príbehu priveľmi vidíš, lebo ty si to svoje manželstvo konzumoval pozoruhodne rýchlo...

Eros

Boli sme mladí a vášniví, a ona súhlasila, tak ma zažaluj! Aspoň som neriskoval, že spôsobím večnú zimu!

Demeter

Tak to by stačilo! Hádes, bratku... Pokračuj prosím! Nepochybne si okamžite bežal za mnou a povedal mi, čo sa stalo...

Nie, samozrejme že nie! Skryl si sa v tej svojej diere, zbabelec jeden, a o všetkom si pomlčal, zatiaľ čo si prášil moju dcéru!

Hádes

Pozri, bol som príliš zahanbený...

Demeter

Vieš, ako dlho som sa kvôli tomu trápila?! Trvalo ti tri mesiace, kým si za mnou poslal Herma! Za ten čas som žialila a chradla; zničila som vegetáciu, pretože som sa vo svojom zúfalstve nemohla dívať na nádheru prírody... Putovala som celým Gréckom v snahe nájsť aspoň nejaký náznak o tom, kam si šla, a zažila veľa dobrodružstiev, ale to je príliš dlhý príbeh na to, aby som sa doňho púšťala. A keď som sa konečne dozvedela, čo sa stalo, zovrelo mi srdce vedomím, že moje dievčatko tam dole trpí v zime a tme a že mu mamička chýba...

Persefona

Čo sa na mňa tak dívaš?!

Hádes

Ty dobre vieš prečo. Ale aj to je vlastne moja vina.

Persefona

Och, tak prepáč, že som sa zmierila so svojim osudom! Spočiatku som aj tak bola hádam ešte nešťastnejšia, než ty. Myslíš si, že bolo ľahké stráviť tri mesiace s vedomím, že svoju milovanú matku už nikdy neuvidím?!

Hádes

Áno, bolo. Spočiatku si plakala, hrozila, no a napokon... Spýtala si sa ma, či sa môžeš porozprávať s Hekaté. Spriatelili ste sa pozoruhodne rýchlo; rovnako pozoruhodne krátky čas si strávila zvykaním si na to, čo si už vtedy považovala za svoj nový domov. Napokon, bola si mladá a, priznajme si to, trochu povrchná...

Demeter

A na svoju matku vôbec nemyslela, potvora! Kým ja som sa ponižovala pred samotným Diom...

Eros

Asi desať minút, potom si hneď prešla k hrozbám zničenia ľudskej rasy.

Demeter

Veď si tam bol, videl si, ako sa so mnou rozprával! „Demeter, zlatko, si príliš unáhlená“, „moja drahá, príliš to prežívaš“ alebo „skús sa na to pozrieť racionálne, aj keď to pre ženu nebude jednoduché“... Akoby som bola nejaká bláznivá dedinčanka sťažujúca sa pred starostom na zmiznuté kura! Akoby som nebola bohyňa tak ako on, z rodu Titanov tak ako on, účastníčka Titanomachií tak ako on, vládkyňa vlastnej ríše tak ako on...! Moja moc bola prinajmenšom rovnako veľká ako tá jeho, ale bola som príliš skromná a dovtedy som ho rešpektovala, pretože nás vytrhol z Kronových útrob a zachránil životy nám všetkým. Toto som mu ale tolerovať nehodlala. Prvá jeseň týmto aktom skončila. A začala som prvú zimu.

Žiadali ma, aby som to nerobila. Dokonca aj Hádes, ktorý mal v tom čase, samozrejme, veľa práce, a okrem toho ho osud smrteľníkov trápil. Aj Zeus pochopil, že zánik ľudstva bude znamenať koniec obiet a to, že všetci sa ocitnú v kráľovstve jeho brata, čo samozrejme nehodlal dopustiť. Ja som ale odmietala svoj rozkaz odvolať. Nad celou krajinou pršalo. Na severe i snežilo. Niekde padal dážď so snehom a nastalo najohavnejšie obdobie, aké mierne pásmo zažilo – čosi medzi novembrom a predjarím, so záplavami, bahnom, špinou a hnusnými pozostatkami snehu váľajúcimi sa všade naokolo. A vegetácia umierala. V snahe zachrániť aspoň niečo som ju pozmenila tak, aby dokázala prečkať dlhé nepriaznivé obdobia a môj hnev neznamenal úplnú deštrukciu všetkého stvorenia. Taktiež som uložila niektoré zvieratá do spánku (Hádes mi pomohol, keď za mnou poslal Morfea) a iné naučila, kde si hľadať potravu. Ale ľudia... Po ďalšie roky som nechala rastliny naposledy zarodiť a oni aj sami pochopili dôležitosť ukladania si zásob na zimu, ale tá prvá bola najhoršia aj preto, že na ňu neboli pripravení. Nastal obrovský hladomor a celú zem kosili epidémie. Bolo mi smrteľníkov ľúto, no nepovolila som; Zeus musel vedieť, že to myslím vážne. A ako vážne! Výčitkám svedomia navzdory, keď som sa so smutnými očami dívala na skazu, ktorú môj hnev spôsobil, dokázala som myslieť len na jedno – takto to má byť. Po prvý raz po mnohých rokoch som sa cítila ako skutočná bohyňa.

Hádes

Och, takže je v poriadku, keď takmer vyhubíš ľudskú rasu kvôli svojmu žiaľu, ale keď ja kvôli tomu svojmu unesiem jediné dievča, mal by som sa za seba hanbiť?! Vieš čo?! Nechcel som sa s tým priznávať, ale aj pre mňa to boli fantastické časy! Aj napriek prepracovaniu, aj napriek smutnému pohľadu na všetkých tých smrteľníkov, čo u mňa skončili – bol som šťastný, lebo som mal po boku tvoju dcéru! Miloval som ju, a ona milovala mňa!

Persefona

Toto si žiada vysvetlenie. S Hádom sme spolu strávili šesť mesiacov, a sama som bola prekvapená, ako sa mi tam s ním páčilo. Podsvetie nie je, ako sa mnohí domnievajú, temné miesto bez slnka, a nachádza sa tam prekvapujúce množstvo vegetácie; občas tam i prší či sneží, ak je potrebné dodať podsvetnému rastlinstvu trochu vlahy. Inými slovami, nič mi nebránilo cítiť sa tam príjemne. Iste, má aj svoje temné kúty, no tým je možné sa vyhnúť. A potom, mala som tam priateľov.

Samozrejme, bol tu môj milenec, ale vernú družku som našla aj v Hekaté. Bola to veľmi tajnostkárska dievčina, ktorá zbožňovala psy a sprevádzala ju skupinka nýmf, ktoré slúžili ako jej fakľonosičky – doslova sa nazývali Lampades. Okrem nich žili v podsvetí aj iné nymfy. Väčšinou to boli príbuzné riečnych bôžikov, ktorým patrili podsvetné rieky, napríklad Orfné, ktorej manželom bol Acheron. Bola to prekvapujúco príjemná pani s veľmi dobrými spôsobmi, ktorá ma rada privítala vo svojom dome na brehu rieky, a dcéry boha Cocyta, ďalšieho riečneho boha.

Hádes

Zlato, to by boli asi všetky... Teda okrem Melinoé.

Persefona

O tvojej nemanželskej dcére sa nerozprávame. Pôvodne som nemala chuť rozprávať ani o Leuké, ale... Ako takto. O tejto slečne som sa dozvedela až na konci zimy, keď sa mi to odhodlal sám povedať. Sedávali sme v jeho záhrade a pili víno z granátových jabĺk, a ja som sa ho konečne spýtala, čo som sa už dlhší čas spýtať chcela. „Bol si predo mnou niekedy zaľúbený?“

Po dlhom premýšľaní mi odpovedal. „Áno.“ A rýchlo dodal. „Ale to nechceš počuť.“

„Prečo by som nemala?“

„Lebo budeš žiarliť. Veľmi, veľmi žiarliť.“

„Prečo?“

Už dlhší čas som si uvedomovala, že som doňho zamilovaná a že sa mi tu začína páčiť. Obľúbila som si jeho zamyslenú povahu, pretože sama som nerada premýšľala a obdivovala som ho už len preto, že sa s tým obťažoval. A niekedy prišiel na celkom zaujímavé veci...

„Ale no tak, to mi predsa nemôžeš robiť! Vieš, že keď niečo také naznačíš, musíš to aj dokončiť!“

Smutne sa usmial. „Povedali ti už o Leuké? Lebo ona... Istý čas to tu bola veľmi dôležitá osoba. Keď som bol mladý, krátko po tom, ako som zdedil podsvetie, sme sa do seba zamilovali. Bola to jediná nymfa, ktorá ma bola ochotná nasledovať sem dole – všetky ostatné sa báli. Ale nymfy, ony... Sú smrteľné. A vieš, čo sa zo smrteľných bytostí napokon stane; ked zostarla a začínala cítiť, že umiera, povedala mi, že už videla, čo ju čaká. Že sa na Asfodelové polia neteší a... A skutočne si nič také nezaslúžila. Bola to fantastická žena, taká láskavá a veľkorysá... Práve vtedy som prišiel na myšlienku špeciálnej odmeny pre tých, ktorí si to zaslúžia – s čím bol neoddeliteľne spojený aj trest za hriechy. Väčšina smrteľníkov si beztak nezaslúži ani jedno.“

Prekvapujúco som vôbec nežiarlila; na to ma ten príbeh príliš dojal. „To vďaka žene, ktorú si miloval? Váááu...“ Po chvíli mlčania som zvolala. „Ale to je nádherné!“

Zdvihol obočie; toto nečakal. „Myslíš?“

„A nie je?! Veď každá žena by predsa chcela...“ Začervenala sa. „Ale pre mňa nikto nič také nikdy neurobí. Ani ty.“

Vážne sa na mňa pozrel. „Ak túžiš po nejakom výnimočnom geste ako dôkaze mojej lásky, stačí povedať. Nič na svete nevykonám s väčšou radosťou.“

„A prepustil by si ma odtiaľto? Aj keď som tu už jedla a je to proti pravidlám a tak?“

„Hádam ma po tom všetkom nechceš opustiť...“

„Nie, ale chcela by som aj vidieť svoju mamu... Hrozne mi chýba.“

„Podsvetie nie sú verejné toalety, nemôžeš si chodiť von a dnu ako sa ti zapáči. Si tu alebo tam, a na druhú stranu ísť nemôžeš.“ To bolo ešte pred Orfeom a ďalšími, ehm, výnimkami.

Eros

Prečo sa na mňa tak pozeráte?!

Hádes

Ty vieš prečo.

Persefona

V každom prípade, späť k príbehu! Bola som, prirodzene, sklamaná. „Ale... Moja matka je bohyňa a vôbec...“

Zdalo sa, že ho môj výraz obmäkčil. „Tých, čo v podsvetí niečo jedli či pili, tu drží mocná mágia – ale ja som vládca tohto miesta a môžem sa pokúsiť ju prelomiť, ak by to bolo potrebné. Len neviem, či by si sa mohla potom vrátiť...“

Zamyslela som sa. Je pravda, že som si ho veľmi obľúbila, ale svoju mamku som mala rada a nechcela by som jej spôsobiť žiaľ. „Ale keby som sa chcela vrátiť tam hore, akože nastálo, tebe by to nevadilo? Pomohol by si mi aj tak?“

Na jeho tvári sa objavil asi najbolestnejší výraz, aký som kedy videla. „Áno.“ povedal po dlhom mlčaní. „Rozhodne by som ti pomohol vrátiť sa.“

Objala som ho. Vedela som, aké bolo preňho ťažké tie slová vysloviť, a bola som dojatá; vo svojej mladistvej hlúposti som si neuvedomila, že by mi mohol klamať. Objal ma tiež, ponoriac si tvár do mojich vlasov, a moja túžba vrátiť sa k mame trochu zakolísala.

Demeter

Nuž, kým vy ste sa mojkali, tam hore som hrozila zničením ľudstva! Po troch mesiacoch hrozivého hladomoru sa, našťastie, Zeus naučil rešpektovať ma a verejne sa predo mnou poklonil, doprosujúc a môjho odpustenia a pýtajúc sa, čo môže urobiť, aby som na zem vrátila pekné počasie a úrodu. Samozrejme, že tak neurobil z vlastnej vôle – dotlačila ho do toho Héra. No to nebolo dôležité; o čo mi išlo bolo, aby Zeus zašiel do podsvetia a bratovi dohovoril, prikázal mu to alebo urobil čokoľvek, len aby som dostala svoju dcéru nazad.

Ukázalo sa, že ani Zeus samotný nemôže oslobodiť z Hádových pazúrov toho, kto sa už stal podsvetným stvorením. Keď sme sa spýtali Háda, či by to nedokázal on, povedal toto. „Prepustím ju, a rád, ale len pod jedinou podmienkou.“
„Ty si mi vzal dcéru a ešte sa opovažuješ si klásť podmienky?!“ Rozčúlene som mu dala facku.
Zdalo sa, že mu očervenelo nielen líce, ale celá tvár. „Pozri sa, uvedomujem si, že si nahnevaná, ale tá podmienka je vlastne celkom jednoduchá. Potrebuješ len jej súhlas, to je všetko...“
Vtom sa moje dievčatko objavilo za Hádovým plecom. „Mami?“
Takmer som sa pri tom pohľade rozplakala. Videla som ju po prvý raz po toľkých mesiacoch – a bála sa, že aj napriek všetkému vyhrážaniu sa ju už nikdy neuvidím znova. Vybehla som za ňou a objala ju, no ona sa správala, akoby sme sa rozlúčili len pred týždňom a za vôbec nie tragických okolností. „Ahoj, mami.“
Zmätene som sa na ňu pozrela. „Zlato, si v poriadku?“
Začervenala sa a zastokla si prameň vlasov za ucho. „Tie mesiace naozaj ubehli ako voda, že...?“
Zovrela som pery. „Nie, to vôbec neubehli!“ Obrátila som sa na Háda. „Aké kúzla si to na ňu uvrhol?!“
Pokrčil plecami. „Ja žiadne takéto kúzla nepoznám. Jednoducho som ju celý ten čas zamestnával, inak s tým najskôr nemám nič spoločné.“
Naštvane som sa obrátila na Persefonu. „Zlatíčko, ideme domov...“
Hádes zdvihol obočie. „Len a len ak chceš...“

A vtedy sa rozplakala.

Persefona

Pochopte, bola som v zložitej situácií... Ja som sa totiž vrátiť ani nechcela! Hádes bol ku mne celý ten čas taký milý, vážne, a našla som si toľko priateľov... Ale ak by som nešla s mamou, stalo by sa niečo hrozné, a ja som sa bála toho, za čo by som mohla byť zodpovedná. Preto som sa rozplakala a ušla.

Mama chcela ísť za mnou, ale Hádes ju zastavil, čo si ona len tak nenechala, a tak za mnou šli obaja. „Čo sa deje?“ spýtal sa ma môj milenec.
Vysvetlila som mu svoju dilemu.
Ustarostene sa pozrel na mamu, potom na mňa. „Nemala by si tu ostávať. Videla si, ako vyvádzala, kým si bola preč; ak s ňou teraz neodídeš, určite sa pomiatne na rozume.“

„Ak odídem navždy, preskočí zase tebe.“ povedala som, a podľa toho, ako sa zatváril, som udrela klinec po hlavičke.

„O mňa sa nestaraj. Kto som ja? Vládca obyčajnej kópie života pre tých, ktorí už žiť nemôžu... Tvoja matka, tá je skutočná vládkyňa sveta živých. A tí majú väčšiu hodnotu.“

Nastala chvíľa ticha, počas ktorej som pochopila, že túto dilemu za mňa nikto nevyrieši. Pohľady mamy i Háda mi hovorili, že čakajú len na moju odpoveď – no tú som sama nepoznala. Vtedy na mňa doľahlo poznanie, že som vlastne ešte dieťa. Prevziať zodpovednosť za niečo také veľké by bolo nad moje sily.

Za nami sa ozval hlas. „A kvôli tomuto bol všetok bordel?! Kvôli tejto... Slečne?!“

Otočili sme sa a uvideli Anterosa. Hádes skrivil tvár. „Čo tu zase robíš ty?!“

„Prišiel som zaistiť šťastný koniec tohto príbehu, vážení. Deus ex machina, ak chcete. S vašou dcérou Despinou sme dali hlavy dokopy a prišli sme na riešenie vhodné pre všetkých.“ Pousmial sa. „Ale ako vidím, skutočným riešením vhodným pre všetkých by bolo poslať tuto Persefonu čo najďalej od brán podsvetia, nech starý Hádes má od nej naveky pokoj.“

„To je nezmysel!“ protestoval Hádes. „Ona pre mňa predsa vôbec nie je príťažou! Milujem ju!“

Anteros zdvihol obočie. „Prečo?“

Demeter sa uškrnula. „Ach, ty nešťastník. Si jediný, kto sa takého veci obťažuje pýtať, keď ide o milencov!“

Hádes zovrel pery. „Pretože je všetko, čo starý muž ako ja nie je. Nepozná starosti ani rutinu, ničím sa dlho netrápi, na všetko si dokáže zvyknúť rýchlo, nemá predsudky ani pevné presvedčenia.“

„Miluješ ju teda, lebo sám seba nenávidíš.“ povedal Anteros nemilosrdne. Prekrížil si ruky na prsiach. „Počujte, poviem vám, na čo sme s Despinou prišli, ale len ak ma dokážete presvedčiť, že nechať vás dvoch spolu vládnuť podsvetiu je dobrý nápad.“

Demeter zasyčala. „Ja viem, na čo ste prišli. Som bohyňa vegetácie, myslíš, že som na také veci nemyslela?! Ak by to ale bolo možné, chcela by som sa tomu vyhnúť. Všetko by sa malo vrátiť do normálu.“

„To ešte uvidíme. My všetci by sme si priali, aby sa táto katastrofa nikdy nebola stala, ale žiaľ, celkom ignorovať sa zrejme nedá.“ pokrčil Anteros plecami.

„Ja sa Persefony vzdám, ak je to potrebné a ona s tým súhlasí.“ povedal Hádes.

Anteros sa uškrnul. „Ale ona s tým nesúhlasí.“

„To zatiaľ neviem.“ A pozrel na mňa s očakávaním.

Znova som sa rozplakala. „Čo odo mňa chcete?! Mám akože rozhodnúť osud celého sveta, vzdať sa kvôli tomu chlapa, ktorého milujem, áno?! Alebo snáď vládnuť s ním podsvetiu?!“

Anteros sa smutne usmial. „Hovoril som, že bude lepšie, keď si ju Demeter jednoducho odvedie domov.“

„Ale... Hovoril si, že vieš, ako by som ostala s Hádom tak, aby sa mama upokojila...“
„To je riešenie pre tých, ktorí si toho, ktorého milujú, zaslúžia – a to vy dvaja nie ste.“

„Prečo o nej zmýšľaš tak zle?!“ oboril sa naňho Hádes. Takého nahnevaného som ho ešte nevidela!

Anteros sa pousmial. „Priznaj si to – nie je ani bystrá, ani morálne silná, ani láskavá a nesebecká. Je len milá a nevinná, neškodné mačiatko, rovnako roztomilé ako nepoužiteľné. Možno má telo mladej ženy, ale vnútorne ešte nedospela. A ty chceš také dievča spraviť podsvetnou bohyňou?!“

„Ak zostane na povrchu, taká pasívna a neschopná aj ostane! Anteros, ja ju môžem toľko naučiť...“

„Ako jej manžel?!“ vybuchla mama. „Na to manželia a milenci predsa nie sú! A ona je bohyňa, jej muž by sa nad ňu nemal takto vyvyšovať! Nechápeš, aký to bude nerovný zväzok?!“

A ja som tam stála a počúvala, ako o mne hovoria, úprimne ako nikdy v živote, no bezo mňa, a vtedy som čosi pochopila – že už nechcem nechať druhých, aby rozhodovali o mojom živote. Lenže... Nie je to presne to, čo som ich nútila robiť, keď som sa nevedela rozhodnúť pre jednu z možností?

„Ale ak by som ho chcela... Nemám na to hádam právo? Myslím... Môžeme sa dohodnúť na nejakom kompromise, že?“

Mama zovrela pery. „Zlato, Anteros má pravdu, si na také veci príliš mladá.“

Hádes zdvihol obočie. „Si si tým istá?“

„Veď sa pozri, ako reagovala, keď si ju donútil vybrať si!“ vyštekla mama jedovato. „Na takéto veci ešte nie je pripravená.“

„Nemôže byť dieťaťom naveky.“

„Ale ja by som jej chcela dať čas!“

„A ja si myslím, že som na to pripravená. Teda, akože vydať sa.“ ozvala som sa trochu nesmelo. „Potrebovala som si to premyslieť, ale teraz už viem, čo chcem, fakt!“

Mama sa smutne usmiala. „Čo si si teda vybrala, ten kompromis?“

„Ak sa dá. Nie je ten predsa vždy najlepší?“

Anteros si povzdychol a pokrútil hlavou. „Chudák Hádes!“

Môj milý sa naňho zle pozrel. „Prosím ťa, nie pred ňou! Okrem toho, vidíš, že v nej nakoniec niečo je!“

Anteros sa uškrnul. „Hej. Niečo. Nič extra, ale niečo.“

„Si rovnaký idiot ako zvyšok pankhartov.“ vyhlásila mama, načo sa obrátila na mňa. „Nie je to dobrý nápad. Nie sme pripravení...“
„Ja Háda milujem.“ povedala som mierne. „Ak ma od neho odvedieš, zlomí mi to srdce.“

„Môže sa to skončiť katastrofou.“
„Na to som pripravená.“

„Nie, nie si.“ Vedela som, že má pravdu, ale už som sa rozhodla.

„Môžeme to aspoň skúsiť... Čo je vôbec ten kompromis?“

„Vieš, aby som pomohla rastlinám a zvieratám prežiť najchladnejšie a najneplodnejšie obdobie, urobila som veľký kus práce. Popravde, nikdy v živote som sa tak nenarobila, nikdy som nemala toľko nápadov ako vtedy. Ak by som to všetko mala zrušiť, bolo by mi za tým trochu ľúto, aj keď viem, že by pre faunu i flóru bolo lepšie nepotrebovať môj vynález, vegetačný kľud. Ľudia by na druhý rok mohli byť lepšie pripravení, robiť si na horšie časy zásoby, a vôbec, druhý raz by to najskôr nebola taká katastrofa. Keby som ťa nemohla vídať, nemohla by som zniesť pohľad na rozkvitnuté lúky a nevládala by som udržovať plodnosť krajiny, preto by si počas tohto chladnejšieho obdobia mohla ostať tu. Ostatne, sú to len tri mesiace...“

„Tri mesiace bez teba?! To si myslíš, že nezvládnem?!“

„Ale stráviš ich v podsvetí! Okrem toho, tvojmu manželovi by určite nestačilo...“

On sa ale len pousmial. „Stačilo.“ povedal lakonicky – a trochu smutne.

„Aj tak je to príšerné rozhodnutie.“ nemohol si odpustiť Anteros.

„Nechaj ma ho urobiť. Som jeden z najvyšších bohov, mám na vlastné chyby právo.“

Anteros nespokojne pokrútil hlavou. „Aj tak vám nemôžem dovoliť...“
„A ako nám v tom chceš zabrániť?!“ oborila sa naňho mama.

„Vy teda ich rozhodnutie podporujete?!“

„Nepodporujem nič, len ťa žiadam, aby si tu prestal kibicovať!“ Prevrátila očami. „Deus ex machina, moje nervy! Tvoja prítomnosť tu nič nerieši!“

Anteros urazene našpúlil pery. „Dobre, ale ako ste sa nakoniec rozhodli?“

Vystúpila som dopredu, v strachu, že by mi niekto túto voľbu mohol vziať. „Chcem si vziať Háda a pristúpiť na kompromis.“

Mama zdvihla obočie. „Si si tým celkom istá?“

A vtedy som tónom, ktorý nezniesol odpor – teda, prinajmenšom približným odhadom takého tónu – povedala. „Áno.“

Demeter

Do tej chvíle som bola absolútne presvedčená, že moja dcéra je príliš mladá a naivná na to sa vydať, no naraz som si nebola istá, ako to s jej vyspelosťou vlastne je. Vedela som, že stále nie je celkom dospelá, no predsa len, ľudské dievčatá sa často vydávajú aj mladšie, a možno prinajmenšom na založenie rodiny... Na druhej strane, vekový rozdiel, čo sa mentality týka, bol medzi ňou a jej nastávajúcim príliš veľký. Určite by nebolo vhodné dovoliť im byť spolu. Napokon som si povedala, Hádes bol omnoho starší, nie príliš atraktívny a navyše ju do podsvetia uniesol. Ak sa doňho zamilovala aj napriek tomu, najskôr medzi nimi predsa len niečo bude. A Despinin plán znel príliš dobre. Povedala som áno, lebo ak je to možné, má sa pristupovať na kompromisy, nemám pravdu...?

Nasledujúci rok sa môj život znovu ustálil, tentoraz v novom rytme. Každú jeseň som sa začala pripravovať na dcérin odchod, zbalila jej veci a odoslala ju preč na zimu, len aby som ju na jar privítala späť, pomaličky obnoviac vegetačné obdobie.

Persefona

Ja som bola šťastná v oboch svetoch – v snovom svete, ktorý Hádes vytvoril, i na zemi v tom, čo bola pre mňa realita. Svojho muža som ľúbila a postupom času mi tri mesiaci začali pripadať ako prikrátky čas, no inak som sa nemohla sťažovať.

Eros

Nemohla? Čo sa teda pokazilo?

HádesDospela, to sa stalo!
Väčšina vzťahov s dievčatami takýmito mladými je dopredu odsúdená na zánik, nech už je ich milenec akýkoľvek starý, a len niekoľko najodhodlanejších párov, ktoré sa dokážu meniť a rásť spolu, môže trvať od najútlejšej mladosti až do smrti. A ja... Ja som už príliš starý na zmenu. Miloval som to dievča, pretože bolo úplne iné ako ja, ponúkala mi nový pohľad na život a pripomenula mi, že moja smutná existencia medzi mŕtvymi tiež môže byť aspoň trochu veselá. Vtedy som to ešte nechápal, a neuvedomil som si ani, že taká nebude večne – po rokoch v mojej spoločnosti jednoducho nemôže zostať tým naivným dievčaťom plným snom. Realizmus je nákazlivá choroba, vieme...? Po pár desiatkach rokov – nesmrteľným sa to nezdá ako veľa – som si uvedomil, že nás spoločnosť toho druhého už neteší tak, ako predtým.

Rozprával som sa s ňou o tom. „Prečo si myslíš, že to bude?“

Pokrčila plecami. „Nie som si istá. Hádam je to rutina, veď stráviť večnosť s niekým nie je len tak.“

„Nemyslím. Ja mám rutinu v podstate rád...“

„Ja som ju rada nikdy nemala.“ pousmiala sa. „Okrem toho, už sa nemáme o čom rozprávať. Vyčerpali sme všetky možné témy...“

„V tom to nebude. Ja mám ešte o čom hovoriť.“

„To bude ono. Ja totiž už nemám záujem ťa počúvať. Už ma jednoducho nefascinuješ tak, ako kedysi. Moja láska sa zrodila z úžasu, ale byť neustále v úžase nad niečím, čo sa vo svojej podstate ani nemení, sa nedá.“

V hrdle som mal sucho. „Už rozprávaš ako ja.“

Pokrčila plecami. „Veľa som sa od teba naučila.“

„A už sa nemáš čo. Nie je zábava sa rozprávať s bývalou žiačkou. A medzi nami nič iné vlastne ani nebolo.“ Do očí mi vyhŕkli slzy.

„Veď to ani byť nemohlo. Bola som taká mladá, a ty taký starý...“

„Ale... To by sme si mali rozumieť viac, nie menej!“

„Zabudol si na rozdiely v povahách a záujmoch, miláčik.“

Samozrejme, toto! Vyrástla z nej žena taká odlišná odo mňa! Tak ako ja mala veľmi ponurú, pesimistickú povahu, možno trochu tvrdšiu než ja, no mala tiež omnoho viac energie a chuti tráviť čas v spoločnosti iných ľudí. Opúšťala ma s čoraz väčšou chuťou a zžila sa so svojou úlohou prostredníčky medzi zemou a organizmami, ktoré z nej žijú, ľudí nevynímajúc. Ona a Despina boli pravými rukami svojej matky, a hoci so mnou pri výkone svojich povinností spolupracovala, správala sa pri tom čoraz profesionálnejšie a rezervovanejšie. Našla si na svete svoje miesto, a to miesto bolo odo mňa príliš ďaleko. Nemohol som vedieť, čo z nej potom bude, no mohol som tušiť, že nebude naveky tou sladkou dievčinou, a že venovať svoju lásku osobnosti takej prchavej je chyba – a že s tou, ktorá ju nahradí, možno nebudem mať veľa spoločného. Svojim spôsobom si vlastne môžem sám za Adonisa, posledný klinec do rakvy nášho manželstva.

Dvaja najkrajší mládenci, akých kedy Grécko videlo, jeden s obrovskými bielymi krídlami na chrbte, sedeli na vŕšku a zamyslene sa rozprávali.

„Tvoja mama ma chce pretiahnuť. Mám...“

„Chlape, ty chceš odmietnuť samotnú Afroditu?!“

„Ale vieš, ktorá ma chce takisto?! Persefona! Vládkyňa podsvetia!“

„To je jej manžel, Adonis. Ako chápem, že má v podsvetí dosť veľké slovo, ale asi nie také, aby vám, teda hlavne tebe, prešlo, keby si mu nasadil parohy, nie?“ Ale aj tak, povedal si Eros, dvoria mu posteľ i hrob. Mladí muži sa medzi nimi obyčajne rozhodujú ťažko.

Ale to je už úplne iný príbeh...

Pokušenie Plutóna (1/2)

Eros

Tento príbeh sa zväčša začína tým, ako starý Plutón uniesol to inak nezaujímavé dievča, alebo tým, ako mu ju brat (A jej otec, a strýko... Sme bohovia, nad niektorými vecami je lepšie nepremýšľať.) prisľúbil za ženu, ale verte či nie, všetko sa to začalo mnou. Ako ostatne všetky milostné príbehy. Moje meno je Eros a už ma uráža, ako ma z tohto príbehu vždy vynechávajú. Porozprávam vám teda, prečo za to všetko môžem ja, a vôbec ako to celé bolo. Lebo hádam ste si nemysleli, že jeden z najmierumilovnejších a litery zákona sa najviac držiacich našincov uniesol dcéru vlastnej sestry (opäť, radšej o tom nepremýšľajte) celkom z vlastnej vôle?

Oproti všeobecnému názoru medzi smrteľníkmi, ktorí sa domnievajú, že tam dole robí nejaké zábavné veci, ako napríklad, ja neviem, snaží sa ovládnuť svet, Plutón je nudný patrón. Nedá sa označiť za príjemnú osobu, ale je to zákona dbalý občan, čo je viac, ako sa dá povedať o jeho bratoch, ktorí sú toho názoru, že zákon je tam dole a oni sú tu hore na Olympe, takže ich trápiť rozhodne nemusí. Kým sa oni venovali hostinám, dubconom a trestaniu pyšných smrteľníkov, on sedel u seba tam dole a robil si svoju prácu. Hovorí sa, že aj on zviedol nymfu alebo dve, ale oproti jeho bratom to aj tak nič nie je, a vôbec, ako ho poznám, bol dostatočne slušný na to, aby si od dotyčnej vypýtal súhlas. My sme ho nezaujímali a ani on nás, až do toho osudného dňa na Lesbose.

Hádes tam vtedy otvoril bránu do podsvetia, pretože sa chcel stretnúť s Poseidonom na miestnej pláži. Amfytríta vtedy porodila syna a on mu šiel pogratulovať. Ja a Erotes, moji chlapci, sme tam šli tiež, lebo na Olympe už bola istý čas nuda a okrem toho sa miestni kráľ ženil a my sme tušili príležitosť vyrobiť neplechu. Hermafroditos objavil ten vchod do podsvetia, a to bola príležitosť, ktorú sme si nemohli nechať ujsť. Nemali sme ale prachy pre Chárona, a on okrem toho zistil, kto sme, a zavolal svojho šéfa, nech nás osobne vykopne.

Vybral som sa zachraňovať situáciu, som predsa nejaký vodca. „Dobré ráno, ujo.“ vyceril som naňho zuby. „Ako sa vám dnes darí?“

Tváril sa ako suchár. Prirodzene. „Kto vás poslal, pankharti?“ (Nebolo to také urážlivé, ako sa zdá, takto nás totiž volajú všetci a pomaly to všetok negatívny význam stratilo.)

„Nikto nás neposlal, chceli sme vás navštíviť, ujo.“

„Láskavo ma prestaňte volať ujo. A ak ste sa so mnou chceli stretnúť, mohli ste tak urobiť na zemi. Beztak by ste museli poslať správu po Iris alebo Hermovi. Načo chcete ísť do podsvetia?!“

„Len za vami, ujo, za vami!“

Plutón si povzdychol. „Choďte mi z očí, než sa nahnevám! A hádam si nemyslíte, že som taký sprostý a verím, že sa úprimne zaujímate o moje zdravie?!“

Hedylogos, ktorý mal ako bôžik na starosti lichôtky, naňho vyvalil veľké hnedé oči. „Ale, ujo, zle o nás zmýšľate! My sme len chceli vidieť váš veľkolepý palác a všetky krásy, ktoré skrýva. Vraví sa že...“

Hádes mu to ale samozrejme nezožral. „To by ale bolo, aby som vás, bandu nepomodlenú, pustil do svojho domu! Bežte domov k mame, a keď už tam budete, povedzte jej, že Thanatos od nej chce zaplatiť dlh. Vraj preto, koľko práce nám tu pridáva...“

Videli sme, že naša snaha je márna, a tak sme odišli pozrieť sa na tú svadbu. Cestou sme sa rozprávali o Hádovi. „Čo si tam vlastne chcel?“ zaujímal sa Anteros.

„Niečo sa vždy nájde.“ pokrčil som plecami. „Veď viete, že pred mojimi šípmi sa nikto neubráni. Ani Cháron, ani pekelné beštie, ktoré Hádes zamestnáva, ba ani on sám. Koniec koncov, ani sám Zeus nie...“

Pothos, ktorý mal na starosti túžbu a chýbanie si, zdvihol obočie. „Ani Hádes?“

Anteros si povzdychol. „Och, stále to isté?! Zase dôjde k nejakému nešťastiu.“ Anteros má na starosti opätovanú lásku a neznáša, keď spriadame rôzne nemožné romániky.

Himeros, ktorý je bôžikom naopak lásky neopätovanej, si odfrkol. „Citlivka.“

Hermafroditos ho kamarátsky buchol do pleca. „Presne! Nechceš snáď povedať, že by to nebola sranda?!“

Anteros sa zamračil. „Ja len, že Hádes je bratom samotného Dia, a ak spravíme niečo zlé, môže nám pekne vyprášiť kožuch. Nepatrí Lamia medzi jeho, no, povedzme že ľudí?“ Lamia je čosi ako upír, ale špecializuje sa na malé bábätká a mladých mužov, ktorým kradne životnú silu.

„Myslím, že uňho len býva. Dobre, ja viem, že nie je dobré skrížiť mu cestu, ale čo je na tom? Veď to možno ani nezistí... A aj keby, mama nás ochráni.“ pokrčil som plecami.

„Ty sa mieniš schovávať za mamu?!“ vyrútil sa na mňa Anteros.

„Veď to bude len žart! Aj keby nás potrestali, nebude to nič strašné!“ odsekol som mu.

„Máš pravdu, čo sa len môže stať, keď sa zapletieme do vecí?! To predsa ešte nikdy neviedlo k tragédií!“ zasipel Anteros sarkasticky.

„Prestaňte sa hádať!“ zakričal Hedylogos. „Budeme hlasovať. Kto je za?“

Himeros, Hedylogos, Hermafroditos a Pothos zdvihli ruky. Dole ich nechali len Hymenus, bôžik svadieb a sobášov, a samozrejme Anteros. Ten mi proste musí v kuse odporovať. „Dobre, je rozhodnuté. Ideme loviť starého krtka! A vy dvaja choďte domov alebo čo, vy žúrokaziči.“

Hymenos objal Antera okolo pliec. „Tak poďme na tú svadbu. Nepotrebujeme sa zúčastňovať na takýchto hlúpostiach.“

Anteros skrivil ústa. „Kiež by to bolo také jednoduché. Ale nie, niektoré veci proste nemôžeme dovoliť. Je to iné, keď nám niečo rozkáže mama alebo Zeus, ale toto? Nemôžem tu predsa len tak sedieť a užívať si, kým sa schyľuje ku katastrofe...“

Zeus v tom čase dvoril Selene, krásnej, nedostupnej bohyni mesiaca, ktorej učnicou a pomocníčkou bola Artemis. Na Olympe vtedy usporiadal nočnú zábavu, počas ktorej ju chcel zvádzať, a pozval aj nás, aby sme mu v prípade potreby pomohli. Na naše prekvapenie aj starý Plutón vyliezol zo svojej diery a šiel sa trochu zabávať. Hermafroditos ho tam uvidel prvý a povedal mi to. „Teraz je naša šanca!“

„Ja viem, ja viem...“ Práve som sa dal do reči s Hermom (skvelý chlap, aj keď trochu workoholik) a nerád by som našu konverzáciu ukončil. Ale čo som mal robiť? Plánovali sme to predsa už nejaký čas. Malo to byť asi takto nejako: jeden šíp do Háda tak, aby sa zaľúbil do Selené, jeden šíp do Selené tak, aby pocítila nekonečný odpor k Diovi (lebo mám aj také, spýtajte sa Apolóna; aj keď pochybujem, že o tom bude chcieť hovoriť) a niekoľko hodín našej nerušenej zábavy. Na Herma to určite urobí dojem, pomyslel som si.

Skryl som sa do kúta a namieril som šíp na Hádov zadok, keď sa rozprával so Selené, ale vtedy sa z tieňov za mojim chrbtom vyrútil Anteros a schmatol moje zápästia. Chcel som ho spacifikovať lakťom, ale on presunul ruku z môjho zápästia na predlaktie a...

Skrátka a dobre, vystrelil som. Práve keď sa Hádes obrátil na Demeter a jej dcéru. Ak by sa zaľúbil do Demeter, nemal by z toho žiadne problémy. Ale to sa podľa toho, ako sa na ňu díval, nestalo; namiesto toho zbožňujúco zízal na malú Persefoné. Nie najhorší výsledok.

Zdalo by sa čudné, že oslavujem lásku toho starého krtka k mladému nezadanému dievčaťu, a úprimne povedané, už som videl aj očividnejšie recepty na tragédiu. Ale vy tomu nerozumiete. Toto bola Persefoné. Malá, rozkošná, naivná a určite hrozne nudná aj pre niekoho, kto spravuje Asfodelové polia. Nemala štýl, nemala gráciu, nemala rozum, nemala nič, len dve pekné oči a hrivu ryšavých vlasov. Jej život pozostával z cupitania po lúkach a lesných cestičkách, spievania si veselých pesničiek a klebetenia s nymfami. Persefoné vtedy ešte nebola bohyňa ničoho, hádam len chichotania sa a nášho ekvivalentu valley girls. Pravda, ešte som nepoznal Psyché a nemyslel si, že je taká zlá. Vtedy som ešte nevedel, aké existujúc dievčatá bystré, odvážne, skvelé... Ehm. Totiž, dať dokopy ju a starého Plutóna sa mi ani vtedy nezdalo ako dobrý nápad. O to mala byť celá vec zábavnejšia...

Rozrehotal som sa na celé kolo, ale moja radosť bola rýchlo prerušená ľavým hákom od Antera. Pustili sme sa do bitky, načo nás rozdelil Zeus a z oslavy nás oboch vykopol. Keď sa nás mama neskôr pýtala, prečo sme sa pobili, Anteros jej to povedal – načo si povzdychla. „Pozri, viem, že si predstavuješ, aká to bude zábava, ale v skutočnosti sa nič nestalo; jediné, čo si dosiahol, je, že sa Hádes bude zbytočne trápiť.“

„Mali by sme ho teda z tohto trápenia oslobodiť.“ premýšľal Anteros. „Eros za ním pôjde s tými svojimi šípmi na odpor, on ich doňho napáli a...“

Mama sa unavene usmiala. „Načo? Je to predsa len Hádes. A ten predsa nikoho nezaujíma.“

Persefona

Mama mi vždy hovorila, aby som sa netúlala sama po kopcoch, že aj keď je bohyňa, je len jedna a nemôže byť všade. Ja som ale bola veľmi mladá a neverila, že sa mi môže niečo stať; som predsa dcéra bohyne prírody, na svete niet miesta, kde by ma nenašla, a ťažkostí, z ktorých by ma nezachránila! S niektorými možnosťami som ale očividne nepočítala.

Boli sme na prechádzke na pláži s Okeanidami, kde sme zbierali rôzne zriedkavé druhy rastlín. (Niektorí ľudia tvrdia, že tam s nami boli aj Artemis a Aténa; to je pochopiteľne nezmysel, pretože ak by to tak bolo, nič z nasledujúceho by sa nestalo, keďže tie dve sú mocné a veľmi bojovné a určite by ma zachránili.) Na obzore sme uvideli čierny voz s čiernymi koňmi s bledým vozatajom, ako sa blíži k nám. Spočiatku sme boli pokojné, len sme sa dohadovali, čo od nás chce. Keď ale prišiel bližšie, rozutekali sme sa, aby sme mu nestáli v ceste, vytvoriac tak akýsi špalier; stihla som ešte uvidieť Hádovu tvár, keď ma vozataj schmatol za pás. Bolo to také rýchle, že som spočiatku ani necítila strach, ale potom som si uvedomila, ako sa dievčatá odo mňa vzďaľujú, a môj šok opadol dostatočne na to, aby som v plnej miere pochopila situáciu. A začala som kričať.

Dovolím si tvrdiť, že som sa bila statočne...

Hádes

Nebila si sa. Začala si plakať a neplodne mávať nohami, ani si ma nevedela trafiť. A nakoniec som ťa aj tak postavil do voza, načo si sa rozplakala ako malé dieťa. Zosunula si sa dole a schúlila sa do klbka, ale ja som ťa vytiahol znova na nohy a povedal ti, že by si mala stáť a pevne sa držať okrajov, inak vypadneš. A ty si ma poslúchla, zatiaľ čo si ďalej plakala.

Persefona

Och, sklapni. V každom prípade, po chvíli sa otvorili brány do podsvetia. Na chvíľu som aj prestala plakať, lebo to bol pohľad, aký za tých niekoľko minút hrôzy stál. Bránou do podsvetia bola jaskyňa so stenami pokrytými bioluminescentnými hubami, larvami, chrobákmi a svetluškami, ktoré slúžili ako prírodné lampáše. Jaskyňa ústila do podzemných priestorov, ktoré akoby boli od vonkajšieho sveta oddelené len sklenenou stenou, cez ktorú bolo možné vidieť nebo, momentálne tmavé a zamračené. Na stenu padal dážď, ktorý neprenikal dovnútra, ale rozlieval sa po stene; neskôr som sa dozvedela, že ak to Hádes dovolí, môže pršať i v podsvetí. Keď som sa ho spýtala, prečo, povedal. „Aj asfodel potrebuje vodu.“ Pod stenou sa nachádzala veľká čierna žulová brána, neustále otvorená, pred ktorú neustále prichádzali noví a noví zosnulí. Vidieť ten dav bol vskutku nepríjemný zážitok – muži i ženy všetkých vekov a stavov, dokonca i neuveriteľné množstvo malých detí, tadiaľ prechádzali, pričom mnohí z nich sa s údivom dívali kamsi nabok. Pozrela som sa tam tiež a vydesila sa ešte viac; mnoho podsvetných bytostí, malých bôžikov ako Morfeus alebo Thanatos, i monštier ako Lamia alebo hydra, žilo pred bránami podsvetia v malých domčekoch alebo kotercoch, ktoré spoločne vytvárali pomerne veľkú dedinku.

Keď mŕtvi zbadali náš čierny voz, úctivo sa rozostúpili a nechali nás prejsť bránou. Za ňou sa nachádzal kúsok pustej zeme, a potom už len Styx so starým Cháronom a jeho bárkou. My sme sa s ním ale neobťažovali (hoci Hádes ho nezabudol pozdraviť) a rovno sme prešli na voze rieku, akoby to ani nebola voda. Prešli sme okolo stola z ebenového dreva, za ktorým sedeli sudcovia (Hádes pozdravil aj ich), potom sme chvíľu trielili po Asfodelových poliach, plných bielo kvitnúcich bylín a zosnulých bezcieľne putujúcich po ich neutešenom domove. Napokon sme zabočili k čiernemu plotu oddeľujúcemu od zvyšku posvetia ovocný sad, za ktorým sa nachádzala vila z čierneho kameňa. Hádov palác...

Trocu sme spomalili, a ja som stále ťažko dýchala. Znova som sa rozplakala. „Čo to stváraš?!“ vyrútila som sa naňho.

„Ja? Beriem si ťa za ženu... Ako za starých čias.“ vyhlásil pochmúrne.

„Ale... Ale...“ Nadýchla som sa. „Kto ti dal právo?!“

„Za starých čias, ešte počas vlády Titanov...“

„Mne je fuk, čo za starých čias, spýtal si sa vôbec mojej mamy?!“

„To nemusím. Odmietla by ma.“

„A tebe je to jedno?!“

Jeho tvár ostávala neprístupná. „Tak už to bude.“

Rozplakala som sa ešte viac, načo on zastal a objal ma okolo pliec, akoby ma chcel utešiť. Zadíval sa mi do očí a ticho povedal. „Urobil som veľkú chybu.“

„A čo si si myslel, že sa stane?! Že nechám len tak uniesť?!“ vybuchla som.

„Väčšina zločincov dobre nerozmýšľa o dôsledkoch svojho konania, inak by zločiny vôbec nepáchali. To je jedna z vecí, ktoré som sa za tie roky naučil.“

Na jeho múdrosti som nemala náladu. Vybehla som z voza a schúlila som sa pod jedným zo stromov. Stále som plakala, keď som si všimla, že si ku mne sadol a položil mi ruku na plece. „Chceš, aby som ťa nechal osamote?“

„Áno! Vlastne nie... Nechcem byť sama, ale ani s tebou! Niekoho potrebujem... Moju mamu... Odvez ma späť, už aj!“

Pomaličky prikývol.

Hádes

Bojoval som sám so sebou. Viem, že sa to nesmie, ale... Chcel som ju mať tu, pri sebe. Naraz som ľutoval, čo som spravil, i túžil hrešiť ďalej a nechať ju tu u seba. Vytiahol som preto tú najpriehľadnejšiu výhovorku, akú som si dokázal vymyslieť. „Keď už si tu, mohol by som ti to tu ukázať. Nemávam tu veľa návštev, vieš... Ale odveziem ťa, ešte než vonku zapadne slnko, to ti sľubujem. Len nesmieš nič zjesť ani vypiť.“ A pritom som potajomky dúfal, že to urobí.

„Mama sa na teba bude hnevať.“

„Všetko jej vysvetlím. Napokon, vychádzame spolu dobre, hádam to pochopí...“

„Vďaka. Čo to do teba vôbec vošlo?! Vraví sa, že dodržiavaš pravidlá...“

„Nedávno sa mi stala vec... Poznáš Erosa?“

„My-myslím, že áno. Klymené hovorí, že je pekný... On sa ťa opovážil trafiť?!“

„Áno. Až sa všetko vyrieši, zlámem mu všetky kosti v tele... V každom prípade, zaľúbil som sa do teba.“

Persefona

Mlčala som a dívala som sa mu do očí. Bol to starnúci (teda, starnúco vyzerajúci – bohovia pijúci ambróziu doslova vyzerajú tak, ako sa cítia) muž s červenkastými vlasmi a strniskom, trochu rozložitý a vôbec nie pekný. (Jeho bratia vyzerali podobne, aj keď Poseidón sa mi vždy zdal mladší ako Hádes a Zeus). Bola som šťastná, že sa zaňho nemusím vydať. Veď bol taký... Starý. No pekne. Vždy som chcela, aby sa do mňa niekto zaľúbil, ale prečo to musel byť taký dedo?! Vstala som z trávy. „Chcel si mi ukázať svoj palác.“

Ublížene sa na mňa pozrel. „To je všetko, čo mi na to povieš?“

Pokrčila som plecami. „No, mňa pankharti nedostali. Je mi ľúto, čo sa ti stalo, ale...“

Pozbieral sa a vyhlásil. „Hlavne nič nejedz ani nepi, kým si tu, rozumieš?“

Prikývla som, načo ma on pozval do svojej vily.

Bola to tmavá budova zariadená v čiernej a striebornej farbe. Prekvapilo ma, že je rovnako okázala ako všetky ostatné paláce bohov, možno dokonca ešte viac, ale čo už, Hádes je koniec koncov bohom všetkého podzemia a jeho pokladov, aj keď, pokiaľ viem, s podsvetím má oveľa viac práce, a teda to považuje za svoje hlavné zamestnanie. Nevedela som, čo si o tom myslieť – bolo to priveľmi odlišné od všetkého, čo som kedy ja, dieťa samotnej Matky Prírody, videla. Ukázal mi väčšinu miestností v dome a potom sa na mňa obrátil. „Ako sa cítiš? Nie si unavená? Nechceš si odpočinúť?“

Zavrtela som hlavou. „Je pravda, že v podsvetí sú aj pekné miesta?“

„Čo tým myslíš, pekné miesta? Podľa mňa to tu nie je zlé nikde, možno okrem Tartaru, ale... Možno by som ti, ako bohyni a hosťovi, mohol ukázať Elýzium... Aj keď je to proti pravidlám. Na druhej strane, ako som povedal, si dcérou mocnej Demeter, takže ak by si chcela...“

Táto myšlienka ma nadchla. Prikývla som a trvala na tom, aby sme okamžite vyrazili. Elýzium, ak to neviete, je miesto, kde sú duše obvlášť cnostných ľudí odmenení za svoje príkladné životy. Je to raj v pravom zmysle slova, so všetkým, čo si pod tým väčšina ľudí predstaví. Pozostával z niekoľkých ostrovov plávajúcich v šírom mori na okraji podsvetia, kam sa vlievali podsvetné rieky. Stáli tam celé mestá pozostávajúce výlučne z bohatých záhrad a nádherných palácov, ktoré s podsvetím spájal obrovský, krásne zdobený strieborný most, ktorým tam prichádzali duše tam nasmerované sudcami. Náš voz preletel cez vodu a zamieril na jeden z ostrovov. Zblízka vyzeralo Elýzium veľmi pozemsky, ako bežná vilová štvrť, lúka, lesík alebo tak podobne, ibaže, viete, dokonale. Na uliciach sa nenachádzali odpadky, voda v prameňoch bola celkom číra, v tieňoch nečíhali žiadne nebezpečné zvieratá, vtáčí spev sa tam ozýval neustále... Mňa ale toto miesto znepokojovalo. „Je to tu príliš dokonalé a vôbec to nevyzerá prirodzene.“ sťažovala som sa Hádovi.

„Smrteľníkom toto miesto vyhovuje – nakoniec, na to som ho stvoril.“ čudoval sa.

„Väčšina smrteľníkov nepozná prírodu tak dobre ako ja.“

„Takže v mojej ríši nie sú žiadne miesta, ktoré by sa ti páčili?“

Zamyslela som si. „No, možno sú...“

„Naozaj? Nemyslel by som si, že...“

„Asfodelové polia.“

Zdvihol obočie. „Miesto, kde sa bežní mŕtvi bezcieľne potulujú nekonečnými lánmi kvetov, kde nepoznajú bolesť ani radosť a postupne zabúdajú na všetko, i svoje mená, pretože tam už na ničom nezáleží? Tie Asfodelové polia?“

„Hm, keď to povieš takto... Ale je to veľmi pôvabná krajinka. Asfodel sa mi páči, aj keď má trochu divné kvety.“ usmiala som sa.

On sa na mňa tiež usmial, aj keď trochu unavene. „Drahá moja, podľa mňa je to miesto zo všetkých najhoršie a nevyrovná sa mu ani Tartarus. Ľudia tam si aspoň zachovávajú nejaký zmysel svojej existencie, aj keď je to neustále utrpenie, a nejakú identitu, aj keď je postavená na ich hriechoch. Rozprával som sa tam s nimi a väčšina z nich je vo svojej apatií nešťastná. Jeden mi dokonca tvrdil, že by bol radšej skončil v Tartare, hoci na druhej strane, ak to tam človek nezažil, ľahko sa mu takéto veci hovoria.“

„Takže všetci ľudia, nad ktorými vládneš, sú nešťastní? Teda... Okrem tých v Elýziu, samozrejme.“

„Občas sa sám seba pýtam, či sú ľudia v Elýziu naozaj šťastní – neustála blaženosť je neprirodzený stav a myslím, že ľudská duša sa jej skoro preje... Neviem to ale povedať s istotou, napokon, zatiaľ som sa ich nespýtal.“

„Naozaj? A prečo?“

Pousmial sa. „Obával som sa odpovede. Keď som s týmto začínal, tak ako ty som si myslel, že Asfodelové polia nie sú zlým miestom. Teraz mám strach, že vládnem nad impériom nešťastníkov.“

Odmlčala som sa. Túto jeho stránku som nikdy nepoznala, ani som netušila, že ju má! „A čo tie monštrá, nad ktorými vládneš?“

„Tie som zdedil od Nyx a skôr než moji podriadení sú to moji nájomníci. Ja osobne netuším, čo s nimi robiť, možno s výnimkou Cerbera.“

„A... Nebojíš sa ich?“

Táto otázka mu vykúzlila na tvári úprimny úsmev nad mojou naivitou, čo ma trochu urazilo. „To zase nie! Napokon, čoho by som sa mal? Moja moc značne prevyšuje tú ich; navyše ma na Nyxin príkaz musia poslúchať.“

„Prečo práve Nyx? Čo má ona s podsvetím a beštiami a vôbec s tým všetkým?“

„Nikdy si nepočula o prvotných božstvách?“

„Nie. Ona je jedným z nich?“

„Áno. Vieš, prvotní bohovia sú zvláštne bytosti. Ako vieš, my máme formu spoločnú s ľuďmi, no prvotné božstvá neboli tak, povedzme, jednoznačne vyformované, preto okrem bytostí ako sme my splodili všemožné zvery a príšery. My všetci sme ich potomkami a dedičmi ich moci, a po páde Titanov, o ktorom si dúfam počula, sa niektorí vzdali svojich pozícií dobrovoľne, niektorí násilím. Pontus odovzdal trón Poseidónovi, Gaia tvojej mame, Prvotný Eros, po ktorom Afrodita pomenovala jedného zo svojich pankhartov, zase odovzdal žezlo jej... Hoci je možné, že Afrodita sama je jedným z týchto prvotných božstiev; popravde, nikto nevie, odkiaľ sa vzala, a kým jedni tvrdia, že je Diovou dcérou, ďalší prisahajú, že ju videli záhadne vystupovať z morskej peny len pár hodín po tom, a pár stôp od miesta, kde do mora dopadol penis nášho praotca Urána, keď ho vlastný syn vykastroval. Popravde, jej pôvod nie je o nič záhadnejší ako celá jej povaha... Ale ty ju hádam poznáš lepšie než ja, keďže si žila na povrchu tak ako ona.“

„Ani nie.“ pokrčila som plecami. „Ale hej, Afrodita je fakt divná. Raz je to najväčšia romantička, ktorá si adoptuje malé deti a praje milencom a neviem čo, no a potom sa do niekoho naštve tak veľmi, že ho donúti sa zabuchnúť do medveďa alebo dačoho takého. Chlapi ju žerú, asi aj preto, že je „tajomná“ a podobné blbosti.“

„Myslíš, že za tým, čo sa mi stalo, je ona?“ nadhodil.

Pokrčila som plecami. „Ja neviem.“

„Samozrejme. Eros a ostatní pankharti to rovnako dobre mohli vymyslieť sami. Napokon, ani jeden z nás ju v poslednom čase nepopudil, nemám pravdu? Alebo aspoň myslím. Nedávno som nepekne vynadal jej synovi a jeho kumpánom za to, že sa ku mne pokúsili vlámať, ale to by iste aj ona uznala, že som bol v práve.“

„Erotes sú magori.“

„To je pre nich veľmi výstižné pomenovanie.“

Zasmiala som sa.

„Čo je?“

„Akože, myslíš si, že je to to, no, výstižné pomenovanie... Ale nikdy by si to nevyslovil nahlas.“

„Prečo? Magori. Eros a jeho banda sú magori.“

Išla som sa zadusiť od smiechu – nemohla som si pomôcť, ten starý, večne vážny chlap vyslovil niečo také vulgárne! Vtedy mi to znelo náramne vtipné, dnes spochybňujem vlastný zmysel pre humor v tom čase.

Vyhrešil ma pohľadom. „Už si skončila?! Čo ti pripadá také zábavné na miernych vulgarizmoch?!“

„Nejde o slová, ide o teba! Och, keby si sa počul...“

Prevrátil očami. „To je toho! Ver či nie, aj ja občas nadávam.“

„Naozaj? A na koho najviac?“

„Na Thanatosa a vlastne väčšinu Nyxinho potomstva, ktoré mám, bohužiaľ, tiež na krku. Ver mi, je to všetko lenivá zberba. Aj Harpyje mi vadia menej, lebo aspoň robia, čo im poviem!“

Znova som sa rozosmiala. „Boh smrti že je lenivec!“

„Prečo sa čuduješ? Vieš, že si smrť niekedy dáva príliš načas, za to je zodpovedný on. Stále sa vyhovára, že tento nie je ešte dosť chorý, že táto má šancu sa uzdraviť – a vždy sú to samé výhovorky, lebo dobre vie, že pre týchto ľudí už nádeje niet a on by im mohol len pomôcť.“

„A ak smrť príde rýchlo?“

„Vtedy sa mi ho podarí dotlačiť do robenia si svojich povinností – alebo sa v ten deň cíti zvlášť činorodo. Och, ako mi ten chlapec lezie na nervy!“

„Máš na svojej práci vôbec niečo rád?!“

„Je to tu pekné, miestami, v niektorých častiach, rozumieš... A miestni obyvatelia. Zosnulí sa ma väčšinou príliš boja na to, aby sa so mnou dali do reči, ale niekedy natrafím na odvážnejších a tí mi často povedia zaujímavé veci o svete smrteľníkov. Obzvlášť mám rád filozofov. Vždy sa vedia dívať na veci s neobvyklej perspektívy.“ Povzdychol si. „A mnohí moji zamestnanci sú vlastne veľmi príjemné stvorenia. Rozumiem si s Erýniami, Hekaté, i Harpyjami – a hoci sú to stvorenia znepokojujúceho charakteru, medzi mnou a podsvetnými netvormi, ako je Lamia, vládne istý rešpekt.“

„Ale... Oni zabíjajú ľudí... A sajú krv...“ zapišťala som.

„Nerobia to preto, že by si to želali, ale pretože je to ich prirodzenosť. Nie sú o nič nemorálnejší ako divá zver z lesov, a pre mňa ako pre boha ani o nič hrozivejší.“

„Ja neviem, ja sa divej zveri celkom bojím.“

„Naozaj? Tvoja matka je predsa bohyňa prírody...“

Pokrčila som plecami. „Neviem, proste sa bojím.“

„Nuž, nakoniec to zrejme bude dôsledok toho, že strach nemusí mať vždy racionálne opodstatnenie.“

„Možno. Ako, keď vidím vycerené tesáky, a pazúry, a všetko... Ty sa nebojíš?“

„Rozprávala ti mama niekedy o veciach, ktoré sa diali počas vojny bohov a Titanov? Aké monštrá vtedy niesla Gaia?“

„Nie. Že som na také veci mladá.“

„Podľa mňa to nie je pravda, aj keď si tiež nemyslím, že si ten typ človeka, ktorý by to chcel počuť, nemám pravdu?“

„To asi nie. Ako, prežila by som to. A keď o tom teraz hovoríš, znie to ako fakt dobrý príbeh.“

Videla som úsmev na jeho tvári, široký, úprimný, a uvedomila som si, že ten starý chlap je, ako by som vtedy povedala, fakt niečo.

Zastavili sme sa na jednej uličke a ja som zacítila to všetko chutné jedlo. Uvedomovala som si, aká som hladná, ale nechcela som Hádovu ríšu opustiť – napokon, kedy sa tam asi vrátim?! A dobre som vedela, že tam nemôžem jesť ani piť... Nakoniec som uvidela stánok s ovocím, a moje pokušenie bolo také veľké, až som nemohla odolať a začala som vyberať semiačka z granátového jablka a jesť ich. Spravila som tak v zlomku sekundy – ani som si to nestihla uvedomiť, a akonáhle môj mozog dohnal moje ústa, zdesene som s tým prestala. Okamžite som sa začala upokojovať; napokon, je to len pár semiačok, to sa určite neráta... Hádovi som nepovedala nič, ale on také veci poznal. Okamžite zbledol. „Čo si to urobila?!“

Minettin filmový magazín: Film, ktorý (takmer) zabil Terryho Gilliama

No, to bolo... Niečo. Dlho očakávaný sequel/remake Kráľa rybára dorazil do slovenských kín a ja mám naňho veľa... Názorov. Myšlienok. Pocitov. Ale girlboner len jediný, zato pretrvávajúci počas celého filmu. To všetko a ešte viac v ďalšej epizóde Minettinho filmového magazínu!

Od Terryho Gilliama som doteraz videla len jeden jediný film. Zhodou okolností to bol jediný, ktorý som pre lepšie pochopenie tohto vidieť musela. Kurwa jeź.

MUŽ, KTORÝ ZABIL DONA QUIJOTA

Majsterštyk Cervantesa de Saavedru je mojim najobľúbenejším literárnym dielom, ktoré som v živote nečítala. Raz sa k tomu dostanem, čestné pionierske, ale poznám základy. Teda hlavne to, že všetko, čo viete o histórií európskej literatúry je omyl, postmodernizmus bol vynájdený v 17.storočí a už vtedy nebol cynizmus to, čo býval. To keby ste si mysleli, že ho zabil až sociálny darwinizmus, heh. Tejto základnej myšlienky diela sa film prekvapujúco drží a vzhľadom na všetko je to celkom verná adaptácia. V konečnom dôsledku je vlastne omnoho vernejšia než Kráľ rybár, ktorý sa nedrží ani hlavnej myšlienky diela, ale hlavná myšlienka tejto časti Arturiany je, že relikvie fungujú, takže žiadna škoda. Naproti tomu Don Quijote... Bola by fakt škoda, keby sa z tohto majstrovského diela niečo stratilo v preklade, že?

Heh. Heh. Heh.

Nebudem popierať, že to bol jeden z najzaujímavejších filmov tohto roka, a to hovorím ako ženská, ktorá bola pred pár mesiacmi svedkom historicky necitlivého zázraku menom The Death Of Stalin. Nikto na svete by nepovedal, že Kráľ rybár potrebuje remake. Dokonca ani ja nie, a to som po mnohých rokoch usúdila, že Kráľ rybár nebol dokonalý. Mimochodom, zvyknite si na to, že budem spomínať názov toho filmu. V tejto recenzií sa vyskytne často.

(nasleduje obligátny opis deja, ktorý vám aj tak bude naprd, lebo ak ste to nevideli celé, nič z toho, čo o tomto filme napíšem potom, nepochopíte)
Chlapík, ktorého celé meno si nebudete pamätať, lebo ho aj tak každý volá Toby, diváčky potom Adam Driver konečne s mafiánskymi fúzmi... Skrátka, náš Giliamov Nehanebný Self-insert (GNSI) prichádza do Španielska točiť dačo o Donovi Quiotovi, ale dochádza mu para a slečny, na ktorých môže diváctvu ukázať, že je to hnusný sukničkár (v autorových očiach je zjavne jedno, že nevyužívať božie dary výšky 190 cm, nehanebne krásnych vlasov a toho typu hlasu, vďaka ktorému ženy zisťujú, že sú multiorgazmické, by bol omnoho väčší hriech), a tak sa zamerá na paniu - ženu svojho producenta. Na tej v konečnom dôsledku nezáleží o nič viac ako na Chuchu v Smartass, čiže tiež ovplyvní dej ten jeden raz a tiež osobne vyzlečie chlapíka, ktorý má byť vyzlečený (režisérovi je tiež zjavne jedno, že v The Last Jedi, filme mládeži prístupnejšom, s vyzliekaním žiadnu asistenciu nepotreboval). Čoskoro zistí, že v blízkej dedine stále žijú ľudia, s ktorými točil svoj debut, zhodou okolností tiež o Donovi Quijotovi, dokonca i dievča, ktoré v tom čase preťahoval (aslebo aspoň dúfam, viac madona-whore nezmyslov v tomto filme nepotrebujem). GNSI si čoskoro uvedomí, že "zničil" život nielen jej, spraviac z nej ženskú natoľko túžiacu po sláve, že je ochotná sa nechať týrať i predávať svoje telo (nepýtajte sa ma, prečo sa za to cíti zodpovedný, bude to nejaký nezmysel so stratenou nevinnosťou, ktorý by mal byť v tomto storočí už mŕtvy, a vôbec, Füsün z Múzea nevinnosti to nezruinovalo, takže si za to tá kofa môže najskôr sama) ale aj svoju niekdajšiu hlavnú hviezdu, miestneho dedka Javiera, ktorý žije v presvedčení, že je Don Quijote. Všeobecná bizardnosť ensues.

Prvé, čo ma napadlo pri sledovaní traileru, bolo "to je úplne ako Kráľ rybár". Ak ste Kráľa rybára niekedy v živote videli, napadne vás to tiež. Dajte na svoje inštinkty a hodnoťte pozerateľnosť tohto filmu podľa vlastného názoru na Kráľa rybára. Pravda, má to dosť originálnych nápadov na to, aby ste to mohli vidieť aj tak, ale keď ide o kritiku, tie dva filmy sú prakticky zameniteľné.
Ženským postavám sa nedostáva dosť pozornosti. Mužké postavy sú banda magorov, takže nakoniec fandíte tomu bláznovi kvôli tomu, že to jediný myslí dobre, a nie preto, že umelecky vyjadruje filozofiu filmu. Hlavný hrdina je oddly hot, kým neotvorí ústa. Odkazy na pôvodné dielo everywhere. Nie je to super deep, ale skončí sa to tak, ako malo, a vo vás tie slzy utopia čoraz silnejšie intelektuálne vedomie, že to bola tak trochu fraška. Ak ste si mysleli, že vtipy v The Last Jedi kazili celkovú náladu v kľúčových scenách, ste banda rozmaznaných nerdov, ktorá v živote nevidela zle zostavenú tragikomédiu. Je to celé veľmi divné, ale nakoniec aj tak budete na konci plakať, a o nič iné vlastne vôbec nešlo.

Samozrejme, nájdu sa aj rozdiely. A ja si dovolím zostaviť ich (ne)kompletný zoznam podľa systému "prúd vedomia".
V Donovi Quijotovi nájdete:
- španielsku Ezgi Eyüboglu (túto referenciu nepochopia ani fanúšici Veľkolepého storočia)
- najviac oddly hot herca Hollywoodu
- generic russian billionaire(tm)
- sympatie pre hlavného hrdinu (prinajmenšom nemá Anne, a keby mal, vážil by si ju)
- nepomerne viac eyecandy
- Róma (len jedného, a aj tak je Hollywood Gypsy, ale berte, čo je)
- cameo veľkej Rossy De Palma
- koniec, ktorý je sám osebe metaforou - alebo aspoň dúfam
A čo tam zase nenájdete:
- ženskú postavu, ktorá siaha po podrážky masívnych opätkov Anne (vždy, keď spomeniem svoje najobľúbenejšie filmové postavy, na Anne zabudnem; ach jaj)
- scénu takú... no... pamätihodnú ako vyznanie lásky priamo do kancľu (áno, hovorím o TEJ scéne)
- bláznových bratov v pošahanosti
- happyend (holt Gilliam je už starý)

Musíte súcitiť s úbohým Gilliamom. Venovať toľko rokov svojho života filmu, ktorý už vlastne raz tak trochu urobil, je práca, ktorej nezmyselnosť sa dá porovnať s, ahem, bojom s veternými mlynmi. Muž, ktorý zabil Dona Quijota je z tohto i viacerých ďalších dôvodov vlastne filmom, ktorý je vlastne sám o sebe, a tak robí prvému postmodernému dielu na svete česť. Ďalšie meta momenty zahŕňajú filmovačku, zaobchádzanie so ženskými postavami (a implikovanie, že kedysi sme k nim mali väčší rešpekt, che) alebo všeobecne spôsob, s akým sa zaobchádza s literárnou predlohou. Na strieborné plátno už tradične dokáže preniesť prakticky všetky centrálne aspekty knihy, s jedinou výnimkou - a tou je kvalita. Tým chcem povedať, že ak by som literárnu predlohu čítala, najskôr by som jej nedala 8/10. Aj tak, neviem, na čo by ste v tomto období chceli ísť do kina - na remake Dannyho jedenástky so ženskými (gasp, to z toho robí úplne iný film alebo čo)?! Na Chrisa Pratta zachraňujúceho neoperené tyranosaury? No vidíte. Na druhej strane je leto a produkcie z tejto strany mláky sú síce v menšine, ale asi v takom zmysle, ako sú tu na východe menšinou Rómovia - čiže ich počet nakoniec vždy preceníte, lebo ich je ťažké prehliadnuť. Aj tak to s Gilliamom ešte raz skúste. Lebo či je dobrý alebo zlý, v každom prípade sa snaží o niečo zmysluplné. Plus stratil na tomto toľko času a peňazí, bola by škoda mu to nevynahradiť.