No, to bolo... Niečo. Dlho očakávaný sequel/remake Kráľa rybára dorazil do slovenských kín a ja mám naňho veľa... Názorov. Myšlienok. Pocitov. Ale girlboner len jediný, zato pretrvávajúci počas celého filmu. To všetko a ešte viac v ďalšej epizóde Minettinho filmového magazínu!
Od Terryho Gilliama som doteraz videla len jeden jediný film. Zhodou okolností to bol jediný, ktorý som pre lepšie pochopenie tohto vidieť musela. Kurwa jeź.
MUŽ, KTORÝ ZABIL DONA QUIJOTA
Majsterštyk Cervantesa de Saavedru je mojim najobľúbenejším literárnym dielom, ktoré som v živote nečítala. Raz sa k tomu dostanem, čestné pionierske, ale poznám základy. Teda hlavne to, že všetko, čo viete o histórií európskej literatúry je omyl, postmodernizmus bol vynájdený v 17.storočí a už vtedy nebol cynizmus to, čo býval. To keby ste si mysleli, že ho zabil až sociálny darwinizmus, heh. Tejto základnej myšlienky diela sa film prekvapujúco drží a vzhľadom na všetko je to celkom verná adaptácia. V konečnom dôsledku je vlastne omnoho vernejšia než Kráľ rybár, ktorý sa nedrží ani hlavnej myšlienky diela, ale hlavná myšlienka tejto časti Arturiany je, že relikvie fungujú, takže žiadna škoda. Naproti tomu Don Quijote... Bola by fakt škoda, keby sa z tohto majstrovského diela niečo stratilo v preklade, že?
Heh. Heh. Heh.
Nebudem popierať, že to bol jeden z najzaujímavejších filmov tohto roka, a to hovorím ako ženská, ktorá bola pred pár mesiacmi svedkom historicky necitlivého zázraku menom The Death Of Stalin. Nikto na svete by nepovedal, že Kráľ rybár potrebuje remake. Dokonca ani ja nie, a to som po mnohých rokoch usúdila, že Kráľ rybár nebol dokonalý. Mimochodom, zvyknite si na to, že budem spomínať názov toho filmu. V tejto recenzií sa vyskytne často.
(nasleduje obligátny opis deja, ktorý vám aj tak bude naprd, lebo ak ste to nevideli celé, nič z toho, čo o tomto filme napíšem potom, nepochopíte)
Chlapík, ktorého celé meno si nebudete pamätať, lebo ho aj tak každý volá Toby, diváčky potom Adam Driver konečne s mafiánskymi fúzmi... Skrátka, náš Giliamov Nehanebný Self-insert (GNSI) prichádza do Španielska točiť dačo o Donovi Quiotovi, ale dochádza mu para a slečny, na ktorých môže diváctvu ukázať, že je to hnusný sukničkár (v autorových očiach je zjavne jedno, že nevyužívať božie dary výšky 190 cm, nehanebne krásnych vlasov a toho typu hlasu, vďaka ktorému ženy zisťujú, že sú multiorgazmické, by bol omnoho väčší hriech), a tak sa zamerá na paniu - ženu svojho producenta. Na tej v konečnom dôsledku nezáleží o nič viac ako na Chuchu v Smartass, čiže tiež ovplyvní dej ten jeden raz a tiež osobne vyzlečie chlapíka, ktorý má byť vyzlečený (režisérovi je tiež zjavne jedno, že v The Last Jedi, filme mládeži prístupnejšom, s vyzliekaním žiadnu asistenciu nepotreboval). Čoskoro zistí, že v blízkej dedine stále žijú ľudia, s ktorými točil svoj debut, zhodou okolností tiež o Donovi Quijotovi, dokonca i dievča, ktoré v tom čase preťahoval (aslebo aspoň dúfam, viac madona-whore nezmyslov v tomto filme nepotrebujem). GNSI si čoskoro uvedomí, že "zničil" život nielen jej, spraviac z nej ženskú natoľko túžiacu po sláve, že je ochotná sa nechať týrať i predávať svoje telo (nepýtajte sa ma, prečo sa za to cíti zodpovedný, bude to nejaký nezmysel so stratenou nevinnosťou, ktorý by mal byť v tomto storočí už mŕtvy, a vôbec, Füsün z Múzea nevinnosti to nezruinovalo, takže si za to tá kofa môže najskôr sama) ale aj svoju niekdajšiu hlavnú hviezdu, miestneho dedka Javiera, ktorý žije v presvedčení, že je Don Quijote. Všeobecná bizardnosť ensues.
Prvé, čo ma napadlo pri sledovaní traileru, bolo "to je úplne ako Kráľ rybár". Ak ste Kráľa rybára niekedy v živote videli, napadne vás to tiež. Dajte na svoje inštinkty a hodnoťte pozerateľnosť tohto filmu podľa vlastného názoru na Kráľa rybára. Pravda, má to dosť originálnych nápadov na to, aby ste to mohli vidieť aj tak, ale keď ide o kritiku, tie dva filmy sú prakticky zameniteľné.
Ženským postavám sa nedostáva dosť pozornosti. Mužké postavy sú banda magorov, takže nakoniec fandíte tomu bláznovi kvôli tomu, že to jediný myslí dobre, a nie preto, že umelecky vyjadruje filozofiu filmu. Hlavný hrdina je oddly hot, kým neotvorí ústa. Odkazy na pôvodné dielo everywhere. Nie je to super deep, ale skončí sa to tak, ako malo, a vo vás tie slzy utopia čoraz silnejšie intelektuálne vedomie, že to bola tak trochu fraška. Ak ste si mysleli, že vtipy v The Last Jedi kazili celkovú náladu v kľúčových scenách, ste banda rozmaznaných nerdov, ktorá v živote nevidela zle zostavenú tragikomédiu. Je to celé veľmi divné, ale nakoniec aj tak budete na konci plakať, a o nič iné vlastne vôbec nešlo.
Samozrejme, nájdu sa aj rozdiely. A ja si dovolím zostaviť ich (ne)kompletný zoznam podľa systému "prúd vedomia".
V Donovi Quijotovi nájdete:
- španielsku Ezgi Eyüboglu (túto referenciu nepochopia ani fanúšici Veľkolepého storočia)
- najviac oddly hot herca Hollywoodu
- generic russian billionaire(tm)
- sympatie pre hlavného hrdinu (prinajmenšom nemá Anne, a keby mal, vážil by si ju)
- nepomerne viac eyecandy
- Róma (len jedného, a aj tak je Hollywood Gypsy, ale berte, čo je)
- cameo veľkej Rossy De Palma
- koniec, ktorý je sám osebe metaforou - alebo aspoň dúfam
A čo tam zase nenájdete:
- ženskú postavu, ktorá siaha po podrážky masívnych opätkov Anne (vždy, keď spomeniem svoje najobľúbenejšie filmové postavy, na Anne zabudnem; ach jaj)
- scénu takú... no... pamätihodnú ako vyznanie lásky priamo do kancľu (áno, hovorím o TEJ scéne)
- bláznových bratov v pošahanosti
- happyend (holt Gilliam je už starý)
Musíte súcitiť s úbohým Gilliamom. Venovať toľko rokov svojho života filmu, ktorý už vlastne raz tak trochu urobil, je práca, ktorej nezmyselnosť sa dá porovnať s, ahem, bojom s veternými mlynmi. Muž, ktorý zabil Dona Quijota je z tohto i viacerých ďalších dôvodov vlastne filmom, ktorý je vlastne sám o sebe, a tak robí prvému postmodernému dielu na svete česť. Ďalšie meta momenty zahŕňajú filmovačku, zaobchádzanie so ženskými postavami (a implikovanie, že kedysi sme k nim mali väčší rešpekt, che) alebo všeobecne spôsob, s akým sa zaobchádza s literárnou predlohou. Na strieborné plátno už tradične dokáže preniesť prakticky všetky centrálne aspekty knihy, s jedinou výnimkou - a tou je kvalita. Tým chcem povedať, že ak by som literárnu predlohu čítala, najskôr by som jej nedala 8/10. Aj tak, neviem, na čo by ste v tomto období chceli ísť do kina - na remake Dannyho jedenástky so ženskými (gasp, to z toho robí úplne iný film alebo čo)?! Na Chrisa Pratta zachraňujúceho neoperené tyranosaury? No vidíte. Na druhej strane je leto a produkcie z tejto strany mláky sú síce v menšine, ale asi v takom zmysle, ako sú tu na východe menšinou Rómovia - čiže ich počet nakoniec vždy preceníte, lebo ich je ťažké prehliadnuť. Aj tak to s Gilliamom ešte raz skúste. Lebo či je dobrý alebo zlý, v každom prípade sa snaží o niečo zmysluplné. Plus stratil na tomto toľko času a peňazí, bola by škoda mu to nevynahradiť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára