Eros
Tento príbeh sa zväčša začína
tým, ako starý Plutón uniesol to inak nezaujímavé dievča, alebo
tým, ako mu ju brat (A jej otec, a strýko... Sme bohovia, nad
niektorými vecami je lepšie nepremýšľať.) prisľúbil za ženu,
ale verte či nie, všetko sa to začalo mnou. Ako ostatne všetky
milostné príbehy. Moje meno je Eros a už ma uráža, ako ma z
tohto príbehu vždy vynechávajú. Porozprávam vám teda, prečo za
to všetko môžem ja, a vôbec ako to celé bolo. Lebo hádam ste si
nemysleli, že jeden z najmierumilovnejších a litery zákona sa
najviac držiacich našincov uniesol dcéru vlastnej sestry (opäť,
radšej o tom nepremýšľajte) celkom z vlastnej vôle?
Oproti všeobecnému názoru medzi
smrteľníkmi, ktorí sa domnievajú, že tam dole robí nejaké
zábavné veci, ako napríklad, ja neviem, snaží sa ovládnuť
svet, Plutón je nudný patrón. Nedá sa označiť za príjemnú
osobu, ale je to zákona dbalý občan, čo je viac, ako sa dá
povedať o jeho bratoch, ktorí sú toho názoru, že zákon je tam
dole a oni sú tu hore na Olympe, takže ich trápiť rozhodne
nemusí. Kým sa oni venovali hostinám, dubconom a trestaniu pyšných
smrteľníkov, on sedel u seba tam dole a robil si svoju prácu.
Hovorí sa, že aj on zviedol nymfu alebo dve, ale oproti jeho bratom
to aj tak nič nie je, a vôbec, ako ho poznám, bol dostatočne
slušný na to, aby si od dotyčnej vypýtal súhlas. My sme ho
nezaujímali a ani on nás, až do toho osudného dňa na Lesbose.
Hádes tam vtedy otvoril bránu do
podsvetia, pretože sa chcel stretnúť s Poseidonom na miestnej
pláži. Amfytríta vtedy porodila syna a on mu šiel pogratulovať.
Ja a Erotes, moji chlapci, sme tam šli tiež, lebo na Olympe už
bola istý čas nuda a okrem toho sa miestni kráľ ženil a my sme
tušili príležitosť vyrobiť neplechu. Hermafroditos objavil ten
vchod do podsvetia, a to bola príležitosť, ktorú sme si nemohli
nechať ujsť. Nemali sme ale prachy pre Chárona, a on okrem toho
zistil, kto sme, a zavolal svojho šéfa, nech nás osobne vykopne.
Vybral som sa zachraňovať situáciu,
som predsa nejaký vodca. „Dobré ráno, ujo.“ vyceril som naňho
zuby. „Ako sa vám dnes darí?“
Tváril sa ako suchár. Prirodzene.
„Kto vás poslal, pankharti?“ (Nebolo to také urážlivé, ako
sa zdá, takto nás totiž volajú všetci a pomaly to všetok
negatívny význam stratilo.)
„Nikto nás neposlal, chceli sme vás
navštíviť, ujo.“
„Láskavo ma prestaňte volať ujo. A
ak ste sa so mnou chceli stretnúť, mohli ste tak urobiť na zemi.
Beztak by ste museli poslať správu po Iris alebo Hermovi. Načo
chcete ísť do podsvetia?!“
„Len za vami, ujo, za vami!“
Plutón si povzdychol. „Choďte mi z
očí, než sa nahnevám! A hádam si nemyslíte, že som taký
sprostý a verím, že sa úprimne zaujímate o moje zdravie?!“
Hedylogos, ktorý mal ako bôžik na
starosti lichôtky, naňho vyvalil veľké hnedé oči. „Ale, ujo,
zle o nás zmýšľate! My sme len chceli vidieť váš veľkolepý
palác a všetky krásy, ktoré skrýva. Vraví sa že...“
Hádes mu to ale samozrejme nezožral.
„To by ale bolo, aby som vás, bandu nepomodlenú, pustil do svojho
domu! Bežte domov k mame, a keď už tam budete, povedzte jej, že
Thanatos od nej chce zaplatiť dlh. Vraj preto, koľko práce nám tu
pridáva...“
Videli sme, že naša snaha je
márna, a tak sme odišli pozrieť sa na tú svadbu. Cestou sme sa
rozprávali o Hádovi. „Čo si tam vlastne chcel?“ zaujímal sa
Anteros.
„Niečo sa vždy nájde.“ pokrčil
som plecami. „Veď viete, že pred mojimi šípmi sa nikto
neubráni. Ani Cháron, ani pekelné beštie, ktoré Hádes
zamestnáva, ba ani on sám. Koniec koncov, ani sám Zeus nie...“
Pothos, ktorý mal na starosti túžbu
a chýbanie si, zdvihol obočie. „Ani Hádes?“
Anteros si povzdychol. „Och, stále
to isté?! Zase dôjde k nejakému nešťastiu.“ Anteros má na
starosti opätovanú lásku a neznáša, keď spriadame rôzne
nemožné romániky.
Himeros, ktorý je bôžikom naopak
lásky neopätovanej, si odfrkol. „Citlivka.“
Hermafroditos ho kamarátsky buchol do
pleca. „Presne! Nechceš snáď povedať, že by to nebola
sranda?!“
Anteros sa zamračil. „Ja len, že
Hádes je bratom samotného Dia, a ak spravíme niečo zlé, môže
nám pekne vyprášiť kožuch. Nepatrí Lamia medzi jeho, no,
povedzme že ľudí?“ Lamia je čosi ako upír, ale špecializuje
sa na malé bábätká a mladých mužov, ktorým kradne životnú
silu.
„Myslím, že uňho len býva. Dobre,
ja viem, že nie je dobré skrížiť mu cestu, ale čo je na tom?
Veď to možno ani nezistí... A aj keby, mama nás ochráni.“
pokrčil som plecami.
„Ty sa mieniš schovávať za mamu?!“
vyrútil sa na mňa Anteros.
„Veď to bude len žart! Aj keby nás
potrestali, nebude to nič strašné!“ odsekol som mu.
„Máš pravdu, čo sa len môže
stať, keď sa zapletieme do vecí?! To predsa ešte nikdy neviedlo k
tragédií!“ zasipel Anteros sarkasticky.
„Prestaňte sa hádať!“ zakričal
Hedylogos. „Budeme hlasovať. Kto je za?“
Himeros, Hedylogos, Hermafroditos a
Pothos zdvihli ruky. Dole ich nechali len Hymenus, bôžik svadieb a
sobášov, a samozrejme Anteros. Ten mi proste musí v kuse
odporovať. „Dobre, je rozhodnuté. Ideme loviť starého krtka! A
vy dvaja choďte domov alebo čo, vy žúrokaziči.“
Hymenos objal Antera okolo pliec. „Tak
poďme na tú svadbu. Nepotrebujeme sa zúčastňovať na takýchto
hlúpostiach.“
Anteros skrivil ústa. „Kiež by to
bolo také jednoduché. Ale nie, niektoré veci proste nemôžeme
dovoliť. Je to iné, keď nám niečo rozkáže mama alebo Zeus, ale
toto? Nemôžem tu predsa len tak sedieť a užívať si, kým sa
schyľuje ku katastrofe...“
Zeus v tom čase dvoril Selene,
krásnej, nedostupnej bohyni mesiaca, ktorej učnicou a pomocníčkou
bola Artemis. Na Olympe vtedy usporiadal nočnú zábavu, počas
ktorej ju chcel zvádzať, a pozval aj nás, aby sme mu v prípade
potreby pomohli. Na naše prekvapenie aj starý Plutón vyliezol zo
svojej diery a šiel sa trochu zabávať. Hermafroditos ho tam uvidel
prvý a povedal mi to. „Teraz je naša šanca!“
„Ja viem, ja viem...“ Práve som sa
dal do reči s Hermom (skvelý chlap, aj keď trochu workoholik) a
nerád by som našu konverzáciu ukončil. Ale čo som mal robiť?
Plánovali sme to predsa už nejaký čas. Malo to byť asi takto
nejako: jeden šíp do Háda tak, aby sa zaľúbil do Selené, jeden
šíp do Selené tak, aby pocítila nekonečný odpor k Diovi (lebo
mám aj také, spýtajte sa Apolóna; aj keď pochybujem, že o tom
bude chcieť hovoriť) a niekoľko hodín našej nerušenej zábavy.
Na Herma to určite urobí dojem, pomyslel som si.
Skryl som sa do kúta a namieril som
šíp na Hádov zadok, keď sa rozprával so Selené, ale vtedy sa z
tieňov za mojim chrbtom vyrútil Anteros a schmatol moje zápästia.
Chcel som ho spacifikovať lakťom, ale on presunul ruku z môjho
zápästia na predlaktie a...
Skrátka a dobre, vystrelil som.
Práve keď sa Hádes obrátil na Demeter a jej dcéru. Ak by sa
zaľúbil do Demeter, nemal by z toho žiadne problémy. Ale to sa
podľa toho, ako sa na ňu díval, nestalo; namiesto toho zbožňujúco
zízal na malú Persefoné. Nie najhorší výsledok.
Zdalo by sa čudné, že oslavujem
lásku toho starého krtka k mladému nezadanému dievčaťu, a
úprimne povedané, už som videl aj očividnejšie recepty na
tragédiu. Ale vy tomu nerozumiete. Toto bola Persefoné. Malá,
rozkošná, naivná a určite hrozne nudná aj pre niekoho, kto
spravuje Asfodelové polia. Nemala štýl, nemala gráciu, nemala
rozum, nemala nič, len dve pekné oči a hrivu ryšavých vlasov.
Jej život pozostával z cupitania po lúkach a lesných cestičkách,
spievania si veselých pesničiek a klebetenia s nymfami. Persefoné
vtedy ešte nebola bohyňa ničoho, hádam len chichotania sa a nášho
ekvivalentu valley girls. Pravda, ešte som nepoznal Psyché a
nemyslel si, že je taká zlá. Vtedy som ešte nevedel, aké
existujúc dievčatá bystré, odvážne, skvelé... Ehm. Totiž, dať
dokopy ju a starého Plutóna sa mi ani vtedy nezdalo ako dobrý
nápad. O to mala byť celá vec zábavnejšia...
Rozrehotal som sa na celé kolo, ale
moja radosť bola rýchlo prerušená ľavým hákom od Antera.
Pustili sme sa do bitky, načo nás rozdelil Zeus a z oslavy nás
oboch vykopol. Keď sa nás mama neskôr pýtala, prečo sme sa
pobili, Anteros jej to povedal – načo si povzdychla. „Pozri,
viem, že si predstavuješ, aká to bude zábava, ale v skutočnosti
sa nič nestalo; jediné, čo si dosiahol, je, že sa Hádes bude
zbytočne trápiť.“
„Mali by sme ho teda z tohto trápenia
oslobodiť.“ premýšľal Anteros. „Eros za ním pôjde s tými
svojimi šípmi na odpor, on ich doňho napáli a...“
Mama sa unavene usmiala. „Načo? Je
to predsa len Hádes. A ten predsa nikoho nezaujíma.“
Persefona
Mama mi vždy
hovorila, aby som sa netúlala sama po kopcoch, že aj keď je
bohyňa, je len jedna a nemôže byť všade. Ja som ale bola veľmi
mladá a neverila, že sa mi môže niečo stať; som predsa dcéra
bohyne prírody, na svete niet miesta, kde by ma nenašla, a
ťažkostí, z ktorých by ma nezachránila! S niektorými možnosťami
som ale očividne nepočítala.
Boli sme na
prechádzke na pláži s Okeanidami, kde sme zbierali rôzne
zriedkavé druhy rastlín. (Niektorí ľudia tvrdia, že tam s nami
boli aj Artemis a Aténa; to je pochopiteľne nezmysel, pretože ak
by to tak bolo, nič z nasledujúceho by sa nestalo, keďže tie dve
sú mocné a veľmi bojovné a určite by ma zachránili.) Na obzore
sme uvideli čierny voz s čiernymi koňmi s bledým vozatajom, ako
sa blíži k nám. Spočiatku sme boli pokojné, len sme sa
dohadovali, čo od nás chce. Keď ale prišiel bližšie, rozutekali
sme sa, aby sme mu nestáli v ceste, vytvoriac tak akýsi špalier;
stihla som ešte uvidieť Hádovu tvár, keď ma vozataj schmatol za
pás. Bolo to také rýchle, že som spočiatku ani necítila strach,
ale potom som si uvedomila, ako sa dievčatá odo mňa vzďaľujú, a
môj šok opadol dostatočne na to, aby som v plnej miere pochopila
situáciu. A začala som kričať.
Dovolím si
tvrdiť, že som sa bila statočne...
Hádes
Nebila si sa.
Začala si plakať a neplodne mávať nohami, ani si ma nevedela
trafiť. A nakoniec som ťa aj tak postavil do voza, načo si sa
rozplakala ako malé dieťa. Zosunula si sa dole a schúlila sa do
klbka, ale ja som ťa vytiahol znova na nohy a povedal ti, že by si
mala stáť a pevne sa držať okrajov, inak vypadneš. A ty si ma
poslúchla, zatiaľ čo si ďalej plakala.
Persefona
Och, sklapni. V
každom prípade, po chvíli sa otvorili brány do podsvetia. Na
chvíľu som aj prestala plakať, lebo to bol pohľad, aký za tých
niekoľko minút hrôzy stál. Bránou do podsvetia bola jaskyňa so
stenami pokrytými bioluminescentnými hubami, larvami, chrobákmi a
svetluškami, ktoré slúžili ako prírodné lampáše. Jaskyňa
ústila do podzemných priestorov, ktoré akoby boli od vonkajšieho
sveta oddelené len sklenenou stenou, cez ktorú bolo možné vidieť
nebo, momentálne tmavé a zamračené. Na stenu padal dážď, ktorý
neprenikal dovnútra, ale rozlieval sa po stene; neskôr som sa
dozvedela, že ak to Hádes dovolí, môže pršať i v podsvetí.
Keď som sa ho spýtala, prečo, povedal. „Aj asfodel potrebuje
vodu.“ Pod stenou sa nachádzala veľká čierna žulová brána,
neustále otvorená, pred ktorú neustále prichádzali noví a noví
zosnulí. Vidieť ten dav bol vskutku nepríjemný zážitok – muži
i ženy všetkých vekov a stavov, dokonca i neuveriteľné množstvo
malých detí, tadiaľ prechádzali, pričom mnohí z nich sa s
údivom dívali kamsi nabok. Pozrela som sa tam tiež a vydesila sa
ešte viac; mnoho podsvetných bytostí, malých bôžikov ako
Morfeus alebo Thanatos, i monštier ako Lamia alebo hydra, žilo pred
bránami podsvetia v malých domčekoch alebo kotercoch, ktoré
spoločne vytvárali pomerne veľkú dedinku.
Keď mŕtvi
zbadali náš čierny voz, úctivo sa rozostúpili a nechali nás
prejsť bránou. Za ňou sa nachádzal kúsok pustej zeme, a potom už
len Styx so starým Cháronom a jeho bárkou. My sme sa s ním ale
neobťažovali (hoci Hádes ho nezabudol pozdraviť) a rovno sme
prešli na voze rieku, akoby to ani nebola voda. Prešli sme okolo
stola z ebenového dreva, za ktorým sedeli sudcovia (Hádes
pozdravil aj ich), potom sme chvíľu trielili po Asfodelových
poliach, plných bielo kvitnúcich bylín a zosnulých bezcieľne
putujúcich po ich neutešenom domove. Napokon sme zabočili k
čiernemu plotu oddeľujúcemu od zvyšku posvetia ovocný sad, za
ktorým sa nachádzala vila z čierneho kameňa. Hádov palác...
Trocu sme
spomalili, a ja som stále ťažko dýchala. Znova som sa rozplakala.
„Čo to stváraš?!“ vyrútila som sa naňho.
„Ja? Beriem si ťa
za ženu... Ako za starých čias.“ vyhlásil pochmúrne.
„Ale... Ale...“
Nadýchla som sa. „Kto ti dal právo?!“
„Za starých
čias, ešte počas vlády Titanov...“
„Mne je fuk, čo
za starých čias, spýtal si sa vôbec mojej mamy?!“
„To nemusím.
Odmietla by ma.“
„A tebe je to
jedno?!“
Jeho tvár ostávala
neprístupná. „Tak už to bude.“
Rozplakala som
sa ešte viac, načo on zastal a objal ma okolo pliec, akoby ma chcel
utešiť. Zadíval sa mi do očí a ticho povedal. „Urobil som
veľkú chybu.“
„A čo si si
myslel, že sa stane?! Že nechám len tak uniesť?!“ vybuchla som.
„Väčšina
zločincov dobre nerozmýšľa o dôsledkoch svojho konania, inak by
zločiny vôbec nepáchali. To je jedna z vecí, ktoré som sa za tie
roky naučil.“
Na jeho múdrosti
som nemala náladu. Vybehla som z voza a schúlila som sa pod jedným
zo stromov. Stále som plakala, keď som si všimla, že si ku mne
sadol a položil mi ruku na plece. „Chceš, aby som ťa nechal
osamote?“
„Áno! Vlastne
nie... Nechcem byť sama, ale ani s tebou! Niekoho potrebujem... Moju
mamu... Odvez ma späť, už aj!“
Pomaličky
prikývol.
Hádes
Bojoval som sám so
sebou. Viem, že sa to nesmie, ale... Chcel som ju mať tu, pri sebe.
Naraz som ľutoval, čo som spravil, i túžil hrešiť ďalej a
nechať ju tu u seba. Vytiahol som preto tú najpriehľadnejšiu
výhovorku, akú som si dokázal vymyslieť. „Keď už si tu, mohol
by som ti to tu ukázať. Nemávam tu veľa návštev, vieš... Ale
odveziem ťa, ešte než vonku zapadne slnko, to ti sľubujem. Len
nesmieš nič zjesť ani vypiť.“ A pritom som potajomky dúfal, že
to urobí.
„Mama sa na teba
bude hnevať.“
„Všetko jej
vysvetlím. Napokon, vychádzame spolu dobre, hádam to pochopí...“
„Vďaka. Čo to
do teba vôbec vošlo?! Vraví sa, že dodržiavaš pravidlá...“
„Nedávno sa mi
stala vec... Poznáš Erosa?“
„My-myslím, že
áno. Klymené hovorí, že je pekný... On sa ťa opovážil
trafiť?!“
„Áno. Až sa
všetko vyrieši, zlámem mu všetky kosti v tele... V každom
prípade, zaľúbil som sa do teba.“
Persefona
Mlčala som a
dívala som sa mu do očí. Bol to starnúci (teda, starnúco
vyzerajúci – bohovia pijúci ambróziu doslova vyzerajú tak, ako
sa cítia) muž s červenkastými vlasmi a strniskom, trochu
rozložitý a vôbec nie pekný. (Jeho bratia vyzerali podobne, aj
keď Poseidón sa mi vždy zdal mladší ako Hádes a Zeus). Bola som
šťastná, že sa zaňho nemusím vydať. Veď bol taký... Starý.
No pekne. Vždy som chcela, aby sa do mňa niekto zaľúbil, ale
prečo to musel byť taký dedo?! Vstala som z trávy. „Chcel si mi
ukázať svoj palác.“
Ublížene sa na
mňa pozrel. „To je všetko, čo mi na to povieš?“
Pokrčila som
plecami. „No, mňa pankharti nedostali. Je mi ľúto, čo sa
ti stalo, ale...“
Pozbieral sa a
vyhlásil. „Hlavne nič nejedz ani nepi, kým si tu, rozumieš?“
Prikývla som, načo
ma on pozval do svojej vily.
Bola to tmavá
budova zariadená v čiernej a striebornej farbe. Prekvapilo ma, že
je rovnako okázala ako všetky ostatné paláce bohov, možno
dokonca ešte viac, ale čo už, Hádes je koniec koncov bohom
všetkého podzemia a jeho pokladov, aj keď, pokiaľ viem, s
podsvetím má oveľa viac práce, a teda to považuje za svoje
hlavné zamestnanie. Nevedela som, čo si o tom myslieť – bolo to
priveľmi odlišné od všetkého, čo som kedy ja, dieťa samotnej
Matky Prírody, videla. Ukázal mi väčšinu miestností v dome a
potom sa na mňa obrátil. „Ako sa cítiš? Nie si unavená?
Nechceš si odpočinúť?“
Zavrtela som
hlavou. „Je pravda, že v podsvetí sú aj pekné miesta?“
„Čo tým myslíš,
pekné miesta? Podľa mňa to tu nie je zlé nikde, možno okrem
Tartaru, ale... Možno by som ti, ako bohyni a hosťovi, mohol ukázať
Elýzium... Aj keď je to proti pravidlám. Na druhej strane, ako som
povedal, si dcérou mocnej Demeter, takže ak by si chcela...“
Táto myšlienka
ma nadchla. Prikývla som a trvala na tom, aby sme okamžite
vyrazili. Elýzium, ak to neviete, je miesto, kde sú duše obvlášť
cnostných ľudí odmenení za svoje príkladné životy. Je to raj v
pravom zmysle slova, so všetkým, čo si pod tým väčšina ľudí
predstaví. Pozostával z niekoľkých ostrovov plávajúcich v šírom
mori na okraji podsvetia, kam sa vlievali podsvetné rieky. Stáli
tam celé mestá pozostávajúce výlučne z bohatých záhrad a
nádherných palácov, ktoré s podsvetím spájal obrovský, krásne
zdobený strieborný most, ktorým tam prichádzali duše tam
nasmerované sudcami. Náš voz preletel cez vodu a zamieril na jeden
z ostrovov. Zblízka vyzeralo Elýzium veľmi pozemsky, ako bežná
vilová štvrť, lúka, lesík alebo tak podobne, ibaže, viete,
dokonale. Na uliciach sa nenachádzali odpadky, voda v prameňoch
bola celkom číra, v tieňoch nečíhali žiadne nebezpečné
zvieratá, vtáčí spev sa tam ozýval neustále... Mňa ale toto
miesto znepokojovalo. „Je to tu príliš dokonalé a vôbec to
nevyzerá prirodzene.“ sťažovala som sa Hádovi.
„Smrteľníkom
toto miesto vyhovuje – nakoniec, na to som ho stvoril.“ čudoval
sa.
„Väčšina
smrteľníkov nepozná prírodu tak dobre ako ja.“
„Takže v mojej
ríši nie sú žiadne miesta, ktoré by sa ti páčili?“
Zamyslela som si.
„No, možno sú...“
„Naozaj? Nemyslel
by som si, že...“
„Asfodelové
polia.“
Zdvihol obočie.
„Miesto, kde sa bežní mŕtvi bezcieľne potulujú nekonečnými
lánmi kvetov, kde nepoznajú bolesť ani radosť a postupne zabúdajú
na všetko, i svoje mená, pretože tam už na ničom nezáleží?
Tie Asfodelové polia?“
„Hm, keď to
povieš takto... Ale je to veľmi pôvabná krajinka. Asfodel sa mi
páči, aj keď má trochu divné kvety.“ usmiala som sa.
On sa na mňa tiež
usmial, aj keď trochu unavene. „Drahá moja, podľa mňa je to
miesto zo všetkých najhoršie a nevyrovná sa mu ani Tartarus.
Ľudia tam si aspoň zachovávajú nejaký zmysel svojej existencie,
aj keď je to neustále utrpenie, a nejakú identitu, aj keď je
postavená na ich hriechoch. Rozprával som sa tam s nimi a väčšina
z nich je vo svojej apatií nešťastná. Jeden mi dokonca tvrdil, že
by bol radšej skončil v Tartare, hoci na druhej strane, ak to tam
človek nezažil, ľahko sa mu takéto veci hovoria.“
„Takže všetci
ľudia, nad ktorými vládneš, sú nešťastní? Teda... Okrem tých
v Elýziu, samozrejme.“
„Občas sa sám
seba pýtam, či sú ľudia v Elýziu naozaj šťastní – neustála
blaženosť je neprirodzený stav a myslím, že ľudská duša sa
jej skoro preje... Neviem to ale povedať s istotou, napokon, zatiaľ
som sa ich nespýtal.“
„Naozaj? A
prečo?“
Pousmial sa.
„Obával som sa odpovede. Keď som s týmto začínal, tak ako ty
som si myslel, že Asfodelové polia nie sú zlým miestom. Teraz mám
strach, že vládnem nad impériom nešťastníkov.“
Odmlčala som sa.
Túto jeho stránku som nikdy nepoznala, ani som netušila, že ju
má! „A čo tie monštrá, nad ktorými vládneš?“
„Tie som zdedil
od Nyx a skôr než moji podriadení sú to moji nájomníci. Ja
osobne netuším, čo s nimi robiť, možno s výnimkou Cerbera.“
„A... Nebojíš
sa ich?“
Táto otázka mu
vykúzlila na tvári úprimny úsmev nad mojou naivitou, čo ma
trochu urazilo. „To zase nie! Napokon, čoho by som sa mal? Moja
moc značne prevyšuje tú ich; navyše ma na Nyxin príkaz musia
poslúchať.“
„Prečo práve
Nyx? Čo má ona s podsvetím a beštiami a vôbec s tým všetkým?“
„Nikdy si
nepočula o prvotných božstvách?“
„Nie. Ona je
jedným z nich?“
„Áno. Vieš,
prvotní bohovia sú zvláštne bytosti. Ako vieš, my máme formu
spoločnú s ľuďmi, no prvotné božstvá neboli tak, povedzme,
jednoznačne vyformované, preto okrem bytostí ako sme my splodili
všemožné zvery a príšery. My všetci sme ich potomkami a dedičmi
ich moci, a po páde Titanov, o ktorom si dúfam počula, sa niektorí
vzdali svojich pozícií dobrovoľne, niektorí násilím. Pontus
odovzdal trón Poseidónovi, Gaia tvojej mame, Prvotný Eros, po
ktorom Afrodita pomenovala jedného zo svojich pankhartov, zase
odovzdal žezlo jej... Hoci je možné, že Afrodita sama je jedným
z týchto prvotných božstiev; popravde, nikto nevie, odkiaľ sa
vzala, a kým jedni tvrdia, že je Diovou dcérou, ďalší
prisahajú, že ju videli záhadne vystupovať z morskej peny len pár
hodín po tom, a pár stôp od miesta, kde do mora dopadol penis
nášho praotca Urána, keď ho vlastný syn vykastroval. Popravde,
jej pôvod nie je o nič záhadnejší ako celá jej povaha... Ale ty
ju hádam poznáš lepšie než ja, keďže si žila na povrchu tak
ako ona.“
„Ani nie.“
pokrčila som plecami. „Ale hej, Afrodita je fakt divná. Raz je to
najväčšia romantička, ktorá si adoptuje malé deti a praje
milencom a neviem čo, no a potom sa do niekoho naštve tak veľmi,
že ho donúti sa zabuchnúť do medveďa alebo dačoho takého.
Chlapi ju žerú, asi aj preto, že je „tajomná“ a podobné
blbosti.“
„Myslíš, že za
tým, čo sa mi stalo, je ona?“ nadhodil.
Pokrčila som
plecami. „Ja neviem.“
„Samozrejme. Eros
a ostatní pankharti to rovnako dobre mohli vymyslieť sami. Napokon,
ani jeden z nás ju v poslednom čase nepopudil, nemám pravdu? Alebo
aspoň myslím. Nedávno som nepekne vynadal jej synovi a jeho
kumpánom za to, že sa ku mne pokúsili vlámať, ale to by iste aj
ona uznala, že som bol v práve.“
„Erotes sú
magori.“
„To je pre nich
veľmi výstižné pomenovanie.“
Zasmiala som sa.
„Čo je?“
„Akože, myslíš
si, že je to to, no, výstižné pomenovanie... Ale nikdy by si to
nevyslovil nahlas.“
„Prečo? Magori.
Eros a jeho banda sú magori.“
Išla som sa
zadusiť od smiechu – nemohla som si pomôcť, ten starý, večne
vážny chlap vyslovil niečo také vulgárne! Vtedy mi to znelo
náramne vtipné, dnes spochybňujem vlastný zmysel pre humor v tom
čase.
Vyhrešil ma
pohľadom. „Už si skončila?! Čo ti pripadá také zábavné na
miernych vulgarizmoch?!“
„Nejde o slová,
ide o teba! Och, keby si sa počul...“
Prevrátil očami.
„To je toho! Ver či nie, aj ja občas nadávam.“
„Naozaj? A na
koho najviac?“
„Na Thanatosa a
vlastne väčšinu Nyxinho potomstva, ktoré mám, bohužiaľ, tiež
na krku. Ver mi, je to všetko lenivá zberba. Aj Harpyje mi vadia
menej, lebo aspoň robia, čo im poviem!“
Znova som sa
rozosmiala. „Boh smrti že je lenivec!“
„Prečo sa
čuduješ? Vieš, že si smrť niekedy dáva príliš načas, za to
je zodpovedný on. Stále sa vyhovára, že tento nie je ešte dosť
chorý, že táto má šancu sa uzdraviť – a vždy sú to samé
výhovorky, lebo dobre vie, že pre týchto ľudí už nádeje niet a
on by im mohol len pomôcť.“
„A ak smrť príde
rýchlo?“
„Vtedy sa mi ho
podarí dotlačiť do robenia si svojich povinností – alebo sa v
ten deň cíti zvlášť činorodo. Och, ako mi ten chlapec lezie na
nervy!“
„Máš na svojej
práci vôbec niečo rád?!“
„Je to tu pekné,
miestami, v niektorých častiach, rozumieš... A miestni obyvatelia.
Zosnulí sa ma väčšinou príliš boja na to, aby sa so mnou dali
do reči, ale niekedy natrafím na odvážnejších a tí mi často
povedia zaujímavé veci o svete smrteľníkov. Obzvlášť mám rád
filozofov. Vždy sa vedia dívať na veci s neobvyklej perspektívy.“
Povzdychol si. „A mnohí moji zamestnanci sú vlastne veľmi
príjemné stvorenia. Rozumiem si s Erýniami, Hekaté, i Harpyjami –
a hoci sú to stvorenia znepokojujúceho charakteru, medzi mnou a
podsvetnými netvormi, ako je Lamia, vládne istý rešpekt.“
„Ale... Oni
zabíjajú ľudí... A sajú krv...“ zapišťala som.
„Nerobia to
preto, že by si to želali, ale pretože je to ich prirodzenosť.
Nie sú o nič nemorálnejší ako divá zver z lesov, a pre mňa ako
pre boha ani o nič hrozivejší.“
„Ja neviem, ja sa
divej zveri celkom bojím.“
„Naozaj? Tvoja
matka je predsa bohyňa prírody...“
Pokrčila som
plecami. „Neviem, proste sa bojím.“
„Nuž, nakoniec
to zrejme bude dôsledok toho, že strach nemusí mať vždy
racionálne opodstatnenie.“
„Možno. Ako, keď
vidím vycerené tesáky, a pazúry, a všetko... Ty sa nebojíš?“
„Rozprávala ti
mama niekedy o veciach, ktoré sa diali počas vojny bohov a Titanov?
Aké monštrá vtedy niesla Gaia?“
„Nie. Že som na
také veci mladá.“
„Podľa mňa to
nie je pravda, aj keď si tiež nemyslím, že si ten typ človeka,
ktorý by to chcel počuť, nemám pravdu?“
„To asi nie. Ako,
prežila by som to. A keď o tom teraz hovoríš, znie to ako fakt
dobrý príbeh.“
Videla som úsmev
na jeho tvári, široký, úprimný, a uvedomila som si, že ten
starý chlap je, ako by som vtedy povedala, fakt niečo.
Zastavili sme sa
na jednej uličke a ja som zacítila to všetko chutné jedlo.
Uvedomovala som si, aká som hladná, ale nechcela som Hádovu ríšu
opustiť – napokon, kedy sa tam asi vrátim?! A dobre som vedela,
že tam nemôžem jesť ani piť... Nakoniec som uvidela stánok s
ovocím, a moje pokušenie bolo také veľké, až som nemohla odolať
a začala som vyberať semiačka z granátového jablka a jesť ich.
Spravila som tak v zlomku sekundy – ani som si to nestihla
uvedomiť, a akonáhle môj mozog dohnal moje ústa, zdesene som s
tým prestala. Okamžite som sa začala upokojovať; napokon, je to
len pár semiačok, to sa určite neráta... Hádovi som nepovedala
nič, ale on také veci poznal. Okamžite zbledol. „Čo si to
urobila?!“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára