Pokušenie Plutóna (2/2)

Hádes

Och, už sme pri tejto časti. Pozri sa, ja... Nie som na to hrdý. Ale Persefona už o všetkom vie, takže...

Ja som si všimol, že tie semiačka ide jesť. A v tom krátkom momente, v prchavom záchvate sebeckosti, nepremýšľajúc nad dôsledkami, som jej to dovolil.

Tváril som sa zdesene, to je pravda; predstieral som, že som nič nevidel, a že až teraz som si všimol, že Persefone je natrvalo súčasťou podsvetia, pretože také veci dokážem vycítiť. „Už nemôžeš opustiť toto miesto.“

Oči sa jej zarosili. „Ale... Boli to len malé semiačka... To sa nepočíta... Alebo áno?“

Z môjho smutného úsmevu pochopila.

Keď začala plakať, odviedol som ju k môjmu vozu. „Drahá moja, nie tu... Ľudia v Elýziu si už od plaču a smútku odvykli. Bojím sa, že ich znepokojíš. Pôjdeme ku mne domov a nejako to vyriešime.“

Prikývla a nastúpila.

Eros

A to je celý príbeh s tými blbými semiačkami? Doteraz som si myslel, že to bude nejaká, ééé... Metafora.

Persefona

Metafora? A pre čo?

Eros

Pre tvoju defloráciu, samozrejme. Veď vieš, drobné semiačka červené ako krv, po ich konzumácií sa už nemôžeš vrátiť...

Hádes

Prečo?! Totiž, tým myslím, samozrejme, že počas najdlhšej zimy, po tom, čo sme sa riadne spoznali... Ale to s tým nijako nesúvisí. Persefona je bohyňa, chlapče, myslíš, že by ju považovali za „zneuctenú“?! Veď ani jej matka, ktorá mala početné potomstvo, sa nikdy nevydala! Hádam sa v tomto príbehu priveľmi vidíš, lebo ty si to svoje manželstvo konzumoval pozoruhodne rýchlo...

Eros

Boli sme mladí a vášniví, a ona súhlasila, tak ma zažaluj! Aspoň som neriskoval, že spôsobím večnú zimu!

Demeter

Tak to by stačilo! Hádes, bratku... Pokračuj prosím! Nepochybne si okamžite bežal za mnou a povedal mi, čo sa stalo...

Nie, samozrejme že nie! Skryl si sa v tej svojej diere, zbabelec jeden, a o všetkom si pomlčal, zatiaľ čo si prášil moju dcéru!

Hádes

Pozri, bol som príliš zahanbený...

Demeter

Vieš, ako dlho som sa kvôli tomu trápila?! Trvalo ti tri mesiace, kým si za mnou poslal Herma! Za ten čas som žialila a chradla; zničila som vegetáciu, pretože som sa vo svojom zúfalstve nemohla dívať na nádheru prírody... Putovala som celým Gréckom v snahe nájsť aspoň nejaký náznak o tom, kam si šla, a zažila veľa dobrodružstiev, ale to je príliš dlhý príbeh na to, aby som sa doňho púšťala. A keď som sa konečne dozvedela, čo sa stalo, zovrelo mi srdce vedomím, že moje dievčatko tam dole trpí v zime a tme a že mu mamička chýba...

Persefona

Čo sa na mňa tak dívaš?!

Hádes

Ty dobre vieš prečo. Ale aj to je vlastne moja vina.

Persefona

Och, tak prepáč, že som sa zmierila so svojim osudom! Spočiatku som aj tak bola hádam ešte nešťastnejšia, než ty. Myslíš si, že bolo ľahké stráviť tri mesiace s vedomím, že svoju milovanú matku už nikdy neuvidím?!

Hádes

Áno, bolo. Spočiatku si plakala, hrozila, no a napokon... Spýtala si sa ma, či sa môžeš porozprávať s Hekaté. Spriatelili ste sa pozoruhodne rýchlo; rovnako pozoruhodne krátky čas si strávila zvykaním si na to, čo si už vtedy považovala za svoj nový domov. Napokon, bola si mladá a, priznajme si to, trochu povrchná...

Demeter

A na svoju matku vôbec nemyslela, potvora! Kým ja som sa ponižovala pred samotným Diom...

Eros

Asi desať minút, potom si hneď prešla k hrozbám zničenia ľudskej rasy.

Demeter

Veď si tam bol, videl si, ako sa so mnou rozprával! „Demeter, zlatko, si príliš unáhlená“, „moja drahá, príliš to prežívaš“ alebo „skús sa na to pozrieť racionálne, aj keď to pre ženu nebude jednoduché“... Akoby som bola nejaká bláznivá dedinčanka sťažujúca sa pred starostom na zmiznuté kura! Akoby som nebola bohyňa tak ako on, z rodu Titanov tak ako on, účastníčka Titanomachií tak ako on, vládkyňa vlastnej ríše tak ako on...! Moja moc bola prinajmenšom rovnako veľká ako tá jeho, ale bola som príliš skromná a dovtedy som ho rešpektovala, pretože nás vytrhol z Kronových útrob a zachránil životy nám všetkým. Toto som mu ale tolerovať nehodlala. Prvá jeseň týmto aktom skončila. A začala som prvú zimu.

Žiadali ma, aby som to nerobila. Dokonca aj Hádes, ktorý mal v tom čase, samozrejme, veľa práce, a okrem toho ho osud smrteľníkov trápil. Aj Zeus pochopil, že zánik ľudstva bude znamenať koniec obiet a to, že všetci sa ocitnú v kráľovstve jeho brata, čo samozrejme nehodlal dopustiť. Ja som ale odmietala svoj rozkaz odvolať. Nad celou krajinou pršalo. Na severe i snežilo. Niekde padal dážď so snehom a nastalo najohavnejšie obdobie, aké mierne pásmo zažilo – čosi medzi novembrom a predjarím, so záplavami, bahnom, špinou a hnusnými pozostatkami snehu váľajúcimi sa všade naokolo. A vegetácia umierala. V snahe zachrániť aspoň niečo som ju pozmenila tak, aby dokázala prečkať dlhé nepriaznivé obdobia a môj hnev neznamenal úplnú deštrukciu všetkého stvorenia. Taktiež som uložila niektoré zvieratá do spánku (Hádes mi pomohol, keď za mnou poslal Morfea) a iné naučila, kde si hľadať potravu. Ale ľudia... Po ďalšie roky som nechala rastliny naposledy zarodiť a oni aj sami pochopili dôležitosť ukladania si zásob na zimu, ale tá prvá bola najhoršia aj preto, že na ňu neboli pripravení. Nastal obrovský hladomor a celú zem kosili epidémie. Bolo mi smrteľníkov ľúto, no nepovolila som; Zeus musel vedieť, že to myslím vážne. A ako vážne! Výčitkám svedomia navzdory, keď som sa so smutnými očami dívala na skazu, ktorú môj hnev spôsobil, dokázala som myslieť len na jedno – takto to má byť. Po prvý raz po mnohých rokoch som sa cítila ako skutočná bohyňa.

Hádes

Och, takže je v poriadku, keď takmer vyhubíš ľudskú rasu kvôli svojmu žiaľu, ale keď ja kvôli tomu svojmu unesiem jediné dievča, mal by som sa za seba hanbiť?! Vieš čo?! Nechcel som sa s tým priznávať, ale aj pre mňa to boli fantastické časy! Aj napriek prepracovaniu, aj napriek smutnému pohľadu na všetkých tých smrteľníkov, čo u mňa skončili – bol som šťastný, lebo som mal po boku tvoju dcéru! Miloval som ju, a ona milovala mňa!

Persefona

Toto si žiada vysvetlenie. S Hádom sme spolu strávili šesť mesiacov, a sama som bola prekvapená, ako sa mi tam s ním páčilo. Podsvetie nie je, ako sa mnohí domnievajú, temné miesto bez slnka, a nachádza sa tam prekvapujúce množstvo vegetácie; občas tam i prší či sneží, ak je potrebné dodať podsvetnému rastlinstvu trochu vlahy. Inými slovami, nič mi nebránilo cítiť sa tam príjemne. Iste, má aj svoje temné kúty, no tým je možné sa vyhnúť. A potom, mala som tam priateľov.

Samozrejme, bol tu môj milenec, ale vernú družku som našla aj v Hekaté. Bola to veľmi tajnostkárska dievčina, ktorá zbožňovala psy a sprevádzala ju skupinka nýmf, ktoré slúžili ako jej fakľonosičky – doslova sa nazývali Lampades. Okrem nich žili v podsvetí aj iné nymfy. Väčšinou to boli príbuzné riečnych bôžikov, ktorým patrili podsvetné rieky, napríklad Orfné, ktorej manželom bol Acheron. Bola to prekvapujúco príjemná pani s veľmi dobrými spôsobmi, ktorá ma rada privítala vo svojom dome na brehu rieky, a dcéry boha Cocyta, ďalšieho riečneho boha.

Hádes

Zlato, to by boli asi všetky... Teda okrem Melinoé.

Persefona

O tvojej nemanželskej dcére sa nerozprávame. Pôvodne som nemala chuť rozprávať ani o Leuké, ale... Ako takto. O tejto slečne som sa dozvedela až na konci zimy, keď sa mi to odhodlal sám povedať. Sedávali sme v jeho záhrade a pili víno z granátových jabĺk, a ja som sa ho konečne spýtala, čo som sa už dlhší čas spýtať chcela. „Bol si predo mnou niekedy zaľúbený?“

Po dlhom premýšľaní mi odpovedal. „Áno.“ A rýchlo dodal. „Ale to nechceš počuť.“

„Prečo by som nemala?“

„Lebo budeš žiarliť. Veľmi, veľmi žiarliť.“

„Prečo?“

Už dlhší čas som si uvedomovala, že som doňho zamilovaná a že sa mi tu začína páčiť. Obľúbila som si jeho zamyslenú povahu, pretože sama som nerada premýšľala a obdivovala som ho už len preto, že sa s tým obťažoval. A niekedy prišiel na celkom zaujímavé veci...

„Ale no tak, to mi predsa nemôžeš robiť! Vieš, že keď niečo také naznačíš, musíš to aj dokončiť!“

Smutne sa usmial. „Povedali ti už o Leuké? Lebo ona... Istý čas to tu bola veľmi dôležitá osoba. Keď som bol mladý, krátko po tom, ako som zdedil podsvetie, sme sa do seba zamilovali. Bola to jediná nymfa, ktorá ma bola ochotná nasledovať sem dole – všetky ostatné sa báli. Ale nymfy, ony... Sú smrteľné. A vieš, čo sa zo smrteľných bytostí napokon stane; ked zostarla a začínala cítiť, že umiera, povedala mi, že už videla, čo ju čaká. Že sa na Asfodelové polia neteší a... A skutočne si nič také nezaslúžila. Bola to fantastická žena, taká láskavá a veľkorysá... Práve vtedy som prišiel na myšlienku špeciálnej odmeny pre tých, ktorí si to zaslúžia – s čím bol neoddeliteľne spojený aj trest za hriechy. Väčšina smrteľníkov si beztak nezaslúži ani jedno.“

Prekvapujúco som vôbec nežiarlila; na to ma ten príbeh príliš dojal. „To vďaka žene, ktorú si miloval? Váááu...“ Po chvíli mlčania som zvolala. „Ale to je nádherné!“

Zdvihol obočie; toto nečakal. „Myslíš?“

„A nie je?! Veď každá žena by predsa chcela...“ Začervenala sa. „Ale pre mňa nikto nič také nikdy neurobí. Ani ty.“

Vážne sa na mňa pozrel. „Ak túžiš po nejakom výnimočnom geste ako dôkaze mojej lásky, stačí povedať. Nič na svete nevykonám s väčšou radosťou.“

„A prepustil by si ma odtiaľto? Aj keď som tu už jedla a je to proti pravidlám a tak?“

„Hádam ma po tom všetkom nechceš opustiť...“

„Nie, ale chcela by som aj vidieť svoju mamu... Hrozne mi chýba.“

„Podsvetie nie sú verejné toalety, nemôžeš si chodiť von a dnu ako sa ti zapáči. Si tu alebo tam, a na druhú stranu ísť nemôžeš.“ To bolo ešte pred Orfeom a ďalšími, ehm, výnimkami.

Eros

Prečo sa na mňa tak pozeráte?!

Hádes

Ty vieš prečo.

Persefona

V každom prípade, späť k príbehu! Bola som, prirodzene, sklamaná. „Ale... Moja matka je bohyňa a vôbec...“

Zdalo sa, že ho môj výraz obmäkčil. „Tých, čo v podsvetí niečo jedli či pili, tu drží mocná mágia – ale ja som vládca tohto miesta a môžem sa pokúsiť ju prelomiť, ak by to bolo potrebné. Len neviem, či by si sa mohla potom vrátiť...“

Zamyslela som sa. Je pravda, že som si ho veľmi obľúbila, ale svoju mamku som mala rada a nechcela by som jej spôsobiť žiaľ. „Ale keby som sa chcela vrátiť tam hore, akože nastálo, tebe by to nevadilo? Pomohol by si mi aj tak?“

Na jeho tvári sa objavil asi najbolestnejší výraz, aký som kedy videla. „Áno.“ povedal po dlhom mlčaní. „Rozhodne by som ti pomohol vrátiť sa.“

Objala som ho. Vedela som, aké bolo preňho ťažké tie slová vysloviť, a bola som dojatá; vo svojej mladistvej hlúposti som si neuvedomila, že by mi mohol klamať. Objal ma tiež, ponoriac si tvár do mojich vlasov, a moja túžba vrátiť sa k mame trochu zakolísala.

Demeter

Nuž, kým vy ste sa mojkali, tam hore som hrozila zničením ľudstva! Po troch mesiacoch hrozivého hladomoru sa, našťastie, Zeus naučil rešpektovať ma a verejne sa predo mnou poklonil, doprosujúc a môjho odpustenia a pýtajúc sa, čo môže urobiť, aby som na zem vrátila pekné počasie a úrodu. Samozrejme, že tak neurobil z vlastnej vôle – dotlačila ho do toho Héra. No to nebolo dôležité; o čo mi išlo bolo, aby Zeus zašiel do podsvetia a bratovi dohovoril, prikázal mu to alebo urobil čokoľvek, len aby som dostala svoju dcéru nazad.

Ukázalo sa, že ani Zeus samotný nemôže oslobodiť z Hádových pazúrov toho, kto sa už stal podsvetným stvorením. Keď sme sa spýtali Háda, či by to nedokázal on, povedal toto. „Prepustím ju, a rád, ale len pod jedinou podmienkou.“
„Ty si mi vzal dcéru a ešte sa opovažuješ si klásť podmienky?!“ Rozčúlene som mu dala facku.
Zdalo sa, že mu očervenelo nielen líce, ale celá tvár. „Pozri sa, uvedomujem si, že si nahnevaná, ale tá podmienka je vlastne celkom jednoduchá. Potrebuješ len jej súhlas, to je všetko...“
Vtom sa moje dievčatko objavilo za Hádovým plecom. „Mami?“
Takmer som sa pri tom pohľade rozplakala. Videla som ju po prvý raz po toľkých mesiacoch – a bála sa, že aj napriek všetkému vyhrážaniu sa ju už nikdy neuvidím znova. Vybehla som za ňou a objala ju, no ona sa správala, akoby sme sa rozlúčili len pred týždňom a za vôbec nie tragických okolností. „Ahoj, mami.“
Zmätene som sa na ňu pozrela. „Zlato, si v poriadku?“
Začervenala sa a zastokla si prameň vlasov za ucho. „Tie mesiace naozaj ubehli ako voda, že...?“
Zovrela som pery. „Nie, to vôbec neubehli!“ Obrátila som sa na Háda. „Aké kúzla si to na ňu uvrhol?!“
Pokrčil plecami. „Ja žiadne takéto kúzla nepoznám. Jednoducho som ju celý ten čas zamestnával, inak s tým najskôr nemám nič spoločné.“
Naštvane som sa obrátila na Persefonu. „Zlatíčko, ideme domov...“
Hádes zdvihol obočie. „Len a len ak chceš...“

A vtedy sa rozplakala.

Persefona

Pochopte, bola som v zložitej situácií... Ja som sa totiž vrátiť ani nechcela! Hádes bol ku mne celý ten čas taký milý, vážne, a našla som si toľko priateľov... Ale ak by som nešla s mamou, stalo by sa niečo hrozné, a ja som sa bála toho, za čo by som mohla byť zodpovedná. Preto som sa rozplakala a ušla.

Mama chcela ísť za mnou, ale Hádes ju zastavil, čo si ona len tak nenechala, a tak za mnou šli obaja. „Čo sa deje?“ spýtal sa ma môj milenec.
Vysvetlila som mu svoju dilemu.
Ustarostene sa pozrel na mamu, potom na mňa. „Nemala by si tu ostávať. Videla si, ako vyvádzala, kým si bola preč; ak s ňou teraz neodídeš, určite sa pomiatne na rozume.“

„Ak odídem navždy, preskočí zase tebe.“ povedala som, a podľa toho, ako sa zatváril, som udrela klinec po hlavičke.

„O mňa sa nestaraj. Kto som ja? Vládca obyčajnej kópie života pre tých, ktorí už žiť nemôžu... Tvoja matka, tá je skutočná vládkyňa sveta živých. A tí majú väčšiu hodnotu.“

Nastala chvíľa ticha, počas ktorej som pochopila, že túto dilemu za mňa nikto nevyrieši. Pohľady mamy i Háda mi hovorili, že čakajú len na moju odpoveď – no tú som sama nepoznala. Vtedy na mňa doľahlo poznanie, že som vlastne ešte dieťa. Prevziať zodpovednosť za niečo také veľké by bolo nad moje sily.

Za nami sa ozval hlas. „A kvôli tomuto bol všetok bordel?! Kvôli tejto... Slečne?!“

Otočili sme sa a uvideli Anterosa. Hádes skrivil tvár. „Čo tu zase robíš ty?!“

„Prišiel som zaistiť šťastný koniec tohto príbehu, vážení. Deus ex machina, ak chcete. S vašou dcérou Despinou sme dali hlavy dokopy a prišli sme na riešenie vhodné pre všetkých.“ Pousmial sa. „Ale ako vidím, skutočným riešením vhodným pre všetkých by bolo poslať tuto Persefonu čo najďalej od brán podsvetia, nech starý Hádes má od nej naveky pokoj.“

„To je nezmysel!“ protestoval Hádes. „Ona pre mňa predsa vôbec nie je príťažou! Milujem ju!“

Anteros zdvihol obočie. „Prečo?“

Demeter sa uškrnula. „Ach, ty nešťastník. Si jediný, kto sa takého veci obťažuje pýtať, keď ide o milencov!“

Hádes zovrel pery. „Pretože je všetko, čo starý muž ako ja nie je. Nepozná starosti ani rutinu, ničím sa dlho netrápi, na všetko si dokáže zvyknúť rýchlo, nemá predsudky ani pevné presvedčenia.“

„Miluješ ju teda, lebo sám seba nenávidíš.“ povedal Anteros nemilosrdne. Prekrížil si ruky na prsiach. „Počujte, poviem vám, na čo sme s Despinou prišli, ale len ak ma dokážete presvedčiť, že nechať vás dvoch spolu vládnuť podsvetiu je dobrý nápad.“

Demeter zasyčala. „Ja viem, na čo ste prišli. Som bohyňa vegetácie, myslíš, že som na také veci nemyslela?! Ak by to ale bolo možné, chcela by som sa tomu vyhnúť. Všetko by sa malo vrátiť do normálu.“

„To ešte uvidíme. My všetci by sme si priali, aby sa táto katastrofa nikdy nebola stala, ale žiaľ, celkom ignorovať sa zrejme nedá.“ pokrčil Anteros plecami.

„Ja sa Persefony vzdám, ak je to potrebné a ona s tým súhlasí.“ povedal Hádes.

Anteros sa uškrnul. „Ale ona s tým nesúhlasí.“

„To zatiaľ neviem.“ A pozrel na mňa s očakávaním.

Znova som sa rozplakala. „Čo odo mňa chcete?! Mám akože rozhodnúť osud celého sveta, vzdať sa kvôli tomu chlapa, ktorého milujem, áno?! Alebo snáď vládnuť s ním podsvetiu?!“

Anteros sa smutne usmial. „Hovoril som, že bude lepšie, keď si ju Demeter jednoducho odvedie domov.“

„Ale... Hovoril si, že vieš, ako by som ostala s Hádom tak, aby sa mama upokojila...“
„To je riešenie pre tých, ktorí si toho, ktorého milujú, zaslúžia – a to vy dvaja nie ste.“

„Prečo o nej zmýšľaš tak zle?!“ oboril sa naňho Hádes. Takého nahnevaného som ho ešte nevidela!

Anteros sa pousmial. „Priznaj si to – nie je ani bystrá, ani morálne silná, ani láskavá a nesebecká. Je len milá a nevinná, neškodné mačiatko, rovnako roztomilé ako nepoužiteľné. Možno má telo mladej ženy, ale vnútorne ešte nedospela. A ty chceš také dievča spraviť podsvetnou bohyňou?!“

„Ak zostane na povrchu, taká pasívna a neschopná aj ostane! Anteros, ja ju môžem toľko naučiť...“

„Ako jej manžel?!“ vybuchla mama. „Na to manželia a milenci predsa nie sú! A ona je bohyňa, jej muž by sa nad ňu nemal takto vyvyšovať! Nechápeš, aký to bude nerovný zväzok?!“

A ja som tam stála a počúvala, ako o mne hovoria, úprimne ako nikdy v živote, no bezo mňa, a vtedy som čosi pochopila – že už nechcem nechať druhých, aby rozhodovali o mojom živote. Lenže... Nie je to presne to, čo som ich nútila robiť, keď som sa nevedela rozhodnúť pre jednu z možností?

„Ale ak by som ho chcela... Nemám na to hádam právo? Myslím... Môžeme sa dohodnúť na nejakom kompromise, že?“

Mama zovrela pery. „Zlato, Anteros má pravdu, si na také veci príliš mladá.“

Hádes zdvihol obočie. „Si si tým istá?“

„Veď sa pozri, ako reagovala, keď si ju donútil vybrať si!“ vyštekla mama jedovato. „Na takéto veci ešte nie je pripravená.“

„Nemôže byť dieťaťom naveky.“

„Ale ja by som jej chcela dať čas!“

„A ja si myslím, že som na to pripravená. Teda, akože vydať sa.“ ozvala som sa trochu nesmelo. „Potrebovala som si to premyslieť, ale teraz už viem, čo chcem, fakt!“

Mama sa smutne usmiala. „Čo si si teda vybrala, ten kompromis?“

„Ak sa dá. Nie je ten predsa vždy najlepší?“

Anteros si povzdychol a pokrútil hlavou. „Chudák Hádes!“

Môj milý sa naňho zle pozrel. „Prosím ťa, nie pred ňou! Okrem toho, vidíš, že v nej nakoniec niečo je!“

Anteros sa uškrnul. „Hej. Niečo. Nič extra, ale niečo.“

„Si rovnaký idiot ako zvyšok pankhartov.“ vyhlásila mama, načo sa obrátila na mňa. „Nie je to dobrý nápad. Nie sme pripravení...“
„Ja Háda milujem.“ povedala som mierne. „Ak ma od neho odvedieš, zlomí mi to srdce.“

„Môže sa to skončiť katastrofou.“
„Na to som pripravená.“

„Nie, nie si.“ Vedela som, že má pravdu, ale už som sa rozhodla.

„Môžeme to aspoň skúsiť... Čo je vôbec ten kompromis?“

„Vieš, aby som pomohla rastlinám a zvieratám prežiť najchladnejšie a najneplodnejšie obdobie, urobila som veľký kus práce. Popravde, nikdy v živote som sa tak nenarobila, nikdy som nemala toľko nápadov ako vtedy. Ak by som to všetko mala zrušiť, bolo by mi za tým trochu ľúto, aj keď viem, že by pre faunu i flóru bolo lepšie nepotrebovať môj vynález, vegetačný kľud. Ľudia by na druhý rok mohli byť lepšie pripravení, robiť si na horšie časy zásoby, a vôbec, druhý raz by to najskôr nebola taká katastrofa. Keby som ťa nemohla vídať, nemohla by som zniesť pohľad na rozkvitnuté lúky a nevládala by som udržovať plodnosť krajiny, preto by si počas tohto chladnejšieho obdobia mohla ostať tu. Ostatne, sú to len tri mesiace...“

„Tri mesiace bez teba?! To si myslíš, že nezvládnem?!“

„Ale stráviš ich v podsvetí! Okrem toho, tvojmu manželovi by určite nestačilo...“

On sa ale len pousmial. „Stačilo.“ povedal lakonicky – a trochu smutne.

„Aj tak je to príšerné rozhodnutie.“ nemohol si odpustiť Anteros.

„Nechaj ma ho urobiť. Som jeden z najvyšších bohov, mám na vlastné chyby právo.“

Anteros nespokojne pokrútil hlavou. „Aj tak vám nemôžem dovoliť...“
„A ako nám v tom chceš zabrániť?!“ oborila sa naňho mama.

„Vy teda ich rozhodnutie podporujete?!“

„Nepodporujem nič, len ťa žiadam, aby si tu prestal kibicovať!“ Prevrátila očami. „Deus ex machina, moje nervy! Tvoja prítomnosť tu nič nerieši!“

Anteros urazene našpúlil pery. „Dobre, ale ako ste sa nakoniec rozhodli?“

Vystúpila som dopredu, v strachu, že by mi niekto túto voľbu mohol vziať. „Chcem si vziať Háda a pristúpiť na kompromis.“

Mama zdvihla obočie. „Si si tým celkom istá?“

A vtedy som tónom, ktorý nezniesol odpor – teda, prinajmenšom približným odhadom takého tónu – povedala. „Áno.“

Demeter

Do tej chvíle som bola absolútne presvedčená, že moja dcéra je príliš mladá a naivná na to sa vydať, no naraz som si nebola istá, ako to s jej vyspelosťou vlastne je. Vedela som, že stále nie je celkom dospelá, no predsa len, ľudské dievčatá sa často vydávajú aj mladšie, a možno prinajmenšom na založenie rodiny... Na druhej strane, vekový rozdiel, čo sa mentality týka, bol medzi ňou a jej nastávajúcim príliš veľký. Určite by nebolo vhodné dovoliť im byť spolu. Napokon som si povedala, Hádes bol omnoho starší, nie príliš atraktívny a navyše ju do podsvetia uniesol. Ak sa doňho zamilovala aj napriek tomu, najskôr medzi nimi predsa len niečo bude. A Despinin plán znel príliš dobre. Povedala som áno, lebo ak je to možné, má sa pristupovať na kompromisy, nemám pravdu...?

Nasledujúci rok sa môj život znovu ustálil, tentoraz v novom rytme. Každú jeseň som sa začala pripravovať na dcérin odchod, zbalila jej veci a odoslala ju preč na zimu, len aby som ju na jar privítala späť, pomaličky obnoviac vegetačné obdobie.

Persefona

Ja som bola šťastná v oboch svetoch – v snovom svete, ktorý Hádes vytvoril, i na zemi v tom, čo bola pre mňa realita. Svojho muža som ľúbila a postupom času mi tri mesiaci začali pripadať ako prikrátky čas, no inak som sa nemohla sťažovať.

Eros

Nemohla? Čo sa teda pokazilo?

HádesDospela, to sa stalo!
Väčšina vzťahov s dievčatami takýmito mladými je dopredu odsúdená na zánik, nech už je ich milenec akýkoľvek starý, a len niekoľko najodhodlanejších párov, ktoré sa dokážu meniť a rásť spolu, môže trvať od najútlejšej mladosti až do smrti. A ja... Ja som už príliš starý na zmenu. Miloval som to dievča, pretože bolo úplne iné ako ja, ponúkala mi nový pohľad na život a pripomenula mi, že moja smutná existencia medzi mŕtvymi tiež môže byť aspoň trochu veselá. Vtedy som to ešte nechápal, a neuvedomil som si ani, že taká nebude večne – po rokoch v mojej spoločnosti jednoducho nemôže zostať tým naivným dievčaťom plným snom. Realizmus je nákazlivá choroba, vieme...? Po pár desiatkach rokov – nesmrteľným sa to nezdá ako veľa – som si uvedomil, že nás spoločnosť toho druhého už neteší tak, ako predtým.

Rozprával som sa s ňou o tom. „Prečo si myslíš, že to bude?“

Pokrčila plecami. „Nie som si istá. Hádam je to rutina, veď stráviť večnosť s niekým nie je len tak.“

„Nemyslím. Ja mám rutinu v podstate rád...“

„Ja som ju rada nikdy nemala.“ pousmiala sa. „Okrem toho, už sa nemáme o čom rozprávať. Vyčerpali sme všetky možné témy...“

„V tom to nebude. Ja mám ešte o čom hovoriť.“

„To bude ono. Ja totiž už nemám záujem ťa počúvať. Už ma jednoducho nefascinuješ tak, ako kedysi. Moja láska sa zrodila z úžasu, ale byť neustále v úžase nad niečím, čo sa vo svojej podstate ani nemení, sa nedá.“

V hrdle som mal sucho. „Už rozprávaš ako ja.“

Pokrčila plecami. „Veľa som sa od teba naučila.“

„A už sa nemáš čo. Nie je zábava sa rozprávať s bývalou žiačkou. A medzi nami nič iné vlastne ani nebolo.“ Do očí mi vyhŕkli slzy.

„Veď to ani byť nemohlo. Bola som taká mladá, a ty taký starý...“

„Ale... To by sme si mali rozumieť viac, nie menej!“

„Zabudol si na rozdiely v povahách a záujmoch, miláčik.“

Samozrejme, toto! Vyrástla z nej žena taká odlišná odo mňa! Tak ako ja mala veľmi ponurú, pesimistickú povahu, možno trochu tvrdšiu než ja, no mala tiež omnoho viac energie a chuti tráviť čas v spoločnosti iných ľudí. Opúšťala ma s čoraz väčšou chuťou a zžila sa so svojou úlohou prostredníčky medzi zemou a organizmami, ktoré z nej žijú, ľudí nevynímajúc. Ona a Despina boli pravými rukami svojej matky, a hoci so mnou pri výkone svojich povinností spolupracovala, správala sa pri tom čoraz profesionálnejšie a rezervovanejšie. Našla si na svete svoje miesto, a to miesto bolo odo mňa príliš ďaleko. Nemohol som vedieť, čo z nej potom bude, no mohol som tušiť, že nebude naveky tou sladkou dievčinou, a že venovať svoju lásku osobnosti takej prchavej je chyba – a že s tou, ktorá ju nahradí, možno nebudem mať veľa spoločného. Svojim spôsobom si vlastne môžem sám za Adonisa, posledný klinec do rakvy nášho manželstva.

Dvaja najkrajší mládenci, akých kedy Grécko videlo, jeden s obrovskými bielymi krídlami na chrbte, sedeli na vŕšku a zamyslene sa rozprávali.

„Tvoja mama ma chce pretiahnuť. Mám...“

„Chlape, ty chceš odmietnuť samotnú Afroditu?!“

„Ale vieš, ktorá ma chce takisto?! Persefona! Vládkyňa podsvetia!“

„To je jej manžel, Adonis. Ako chápem, že má v podsvetí dosť veľké slovo, ale asi nie také, aby vám, teda hlavne tebe, prešlo, keby si mu nasadil parohy, nie?“ Ale aj tak, povedal si Eros, dvoria mu posteľ i hrob. Mladí muži sa medzi nimi obyčajne rozhodujú ťažko.

Ale to je už úplne iný príbeh...