Minettin filmový magazín - Milujem ťa, Mads!

Začneme trochu skraja - poznáte knižočku menom Milujem ťa, Justin? Väčšina ľudí, ktorá bola v roku 2013 v kritickom veku alebo aspoň sa v tom čase pravidelne stýkala s ľubovoľnou belieberkou, o nej počuť musela. Teda, prinajmenšom na Slovensku, keďže je to kniha napísaná Slovenkou... Rozhodne nie čosi, na čo by sme mohli byť hrdí. Ale o to nejde. Tá slávna publikácia je v podstate (tak ako Fifty shades) fanfikciou roztiahnutou na dĺžku románu, a podľa toho aj vyzerá. Obálka ako s dievčenského románu (priznajme si to, ktorý rozumný chlapec zbožňuje Biebera, nech už je homo alebo hetero?), mizerný štýl, natvrdlý dej a vôbec všetko, čo sme nenávideli na Zuzke Šulajovej, sa vracia s nepríjemnou pachuťou belieberovstva. Ale jednu vec sme si predsa len iba z existencie tej knihy odniesli... Šokujúce fakty! Že existujú fanfikcie, ktoré nepojednávajú o láske Harryho a Stylesa či znásilnení Asha kamenným pokémonom, že aj my ne-fujoshi si môžeme dovoliť snívať, a vôbec že je možné byť aspoň vo svojich predstavách pretiahnutý/á svojou obľúbenou celebritou. Ak ste to doteraz nepochopili, opakujem: je možné, aby ste napísali fanfikciu (aj keď to samozrejme nemusíte mať chuť urobiť), v ktorej si začnete románik s Benedictom Cumberbatchom, Andrewom Garfieldom alebo hoci aj s Gürbeyom Ilerim (ten sexi princ Mehmet zo Sultána...). Ja osobne mám na funkciu erotického/romantického/estetického (t.j. "nechcem s ním vyslovene spať, ale je hrozne krásny...") sna vyhliadnutých niekoľko chlapov: menovite sú to James Franco (oveľa starší) Mehmet Günsür (takisto oveľa starší, plus ženatý), Ozan Güven (oveľa starší, a ako by to nestačilo, má syna z prvého manželstva) a Mads Mikkelsen (ženatý, a ešte k tomu najstarší z menovaných - má decká asi tak v mojom veku...). Nuž a práve Madsovi by som chcela venovať túto časť môjho magazínu.


Občas sa stane, že sa vaše sny stanú skutočnosťou. Začne snežiť tesne pred Vianocami, keď ste už ani nedúfali v biely december, v Tescu majú v zľave hneď niekoľko vašich obľúbených vŕtačiek, džínsov, čokolád (vyberte si, čo je vám milšie), Delikateso vyhlási likvidáciu a absolútny výpredaj, váš príšerný šéf/učiteľ, ktorý na vás sedí, nemá inú možnosť ako vás za vaše vynikajúce výkony so škrípajúcimi zubami pochváliť, alebo to sexi dievča odvedľa sa vám prizná, že sa mu páčite, ale nemala odvahu vám to povedať, pretože sa obávala, že ju, takú nemožnú osobu, odmietnete (sci-fi level 9000). Skrátka sa dobre, nemusíte byť postava z rozprávky, fantasy alebo dievčenského románu, aby sa stal zázrak. V mojom prípade tým zázrakom bol fakt, že o jednej z mojich obľúbených historických postáv, Johannovi Friedrichovi Struenseem, svojho času dánskom diktátorovi, natočili film. A keby len takú nejakú volovinku typu The Countess, ale skutočne kvalitný a pôsobivý film. Kráľovská aféra je príbehom o láske, osvietenstve a ešte raz láske. Koniec koncov, veď prečo nie? Ide o pravdepodobne naratívne najvďačnejší príbeh celej dánskej histórie, niečo, za čo by Riddley Scott bol ochotný vraždiť, len aby sa o tom čosi dozvedel, a Sofia Coppola, útla žienka, by sa zase s chuťou pobila do krvi so zvyškom Hollywoodu, len aby sa jej dostal do rúk námet (čo by ale nemusela, pretože námet má hen na stránke: http://cs.wikipedia.org/wiki/Karolina_Matylda_Hannoversk%C3%A1
http://cs.wikipedia.org/wiki/Johann_Friedrich_Struensee). Táto recenzia je jednak oslavou tohto zaujímavého diela, a jednak Madsa Mikkelsena (ktorý ale nie je nikoho vysloveným dielom). Ak Madsa nemáte radi, nečítajte, prosím, ďalej (ale povedzme si úprimne, prečo by ste nemali mať?!). Ušetríte si množstvo extatických fanynkovských výkrikov, oproti ktorým bude priemerná belieberka vyzerať celkom krotko a apaticky.




Takže, najskôr náčrt deja... O čom to vlastne je? No, ak ste si neprečítali odkaz vyššie, budem taká dobrá a vysvetlím vám to. Kde bolo, tam bolo, niekedy v druhej polovici 18.storočia istá princezná menom Karolína Matilda, sestra princa z Walesu, bola už ako malé decko zasnúbená so svojim bratrancom Kristiánom (VII. Dánskym, nie Greyom ani tým Roxaniným). Rozprávka? Ale houby, antická tragédia! Totiž, v tej dobe dohodnuté manželstvá neboli ničím neobvyklým a nie vždy to po tom, čo sa snúbenci aspoň trochu zoznámili, dopadlo dobre. Vlastne to občas bol dosť veľký brutus, a keď ste po svadbe zistili, že vás vydali za škaredého, nudného trtka, mohli ste od šťastia vyskakovať po plafón - nebol šialený, impotentný, násilnícky a pravdepodobne nemal ani ultra vplyvnú matku či metresu (to je nóbl výraz pre milenku, respektíve amantku). Samozrejme, občas sa aj v takýchto vzťahoch objavilo čosi ako láska, občas dokonca boli rodičia či momentálna politická situácia natoľko benevolentní, že vám bolo umožnené vybrať si svojho životného partnera... Ale trúfam si tvrdiť, že v 80% prípadov sa nič také nestalo a vy ste si to museli odtrpieť až do konca.



Nuž a Kristián, to bol jeden z tých najhorších prípadov. Mladík si totiž zaumienil, že svoju mladučkú sesternicu nemá rád, správal sa k nej hrubo, urážal ju a tak podobne. Človeku, ako je Kristián, ťažko niečo také vyhovoríte, mal na to predsa celkom pochopiteľný dôvod... Schizofréniu. Nie, nemyslím rozdvojenie osobnosti, to je dačo iné, Kristián bol proste... No, blázon. Nebol trochu vyšinutý ani excentrický, proste mu normálne medicínsky relevantne hrabalo. Spočiatku sa jeho šialenstvo moc neprejavovalo, ale svoju šestnásťročnú novomanželku aj tak nemal rád. Ba čo viac - Karolínu Matildu nemal na dvore rád nikto. Ani Kristiánova macocha (áno, už to začína byť trochu telenovela...) Juliana (mimochodom, tetka Márie Terézie - nepredpokladám, že keby žili v dnešnej dobe, bola by naša kráľovná pozývala príbuznú na rodinné oslavy...), ani dvorné dámy, ktoré o Karolíne nevedeli nič, iba ak istá slečna von Plessen, ktorú ale potom, ako sa Karolíne narodil syn, vyhodili. Naša mladučká kráľovná upadla do depresií, venovala sa len svojmu dieťatku, a už radšej prehliadala manželove eskapády a výlety do mestských bordelov. Štátnu radu zase ovládala skupinka skostnatených konzervatívcov, ktorí celkom ignorovali, že už je 18.storočie, nová doba a vôbec všetko, nie, oni si chceli len zachovať svoje privilégiá a renty a možnosť mučiť svojich nevoľníkov, koľko sa im zachce...



A potom prišiel on.



Ním nazývam, samozrejme, Struenseeho. Mladý fešný lekár, ktorý okrem toho, že bol vo svojom obore veľmi schopný, mal tiež dosť pokrokové politické názory. To by u bežného doktora v tej dobe veľa neznamenalo, teda rozhodne by to nemalo bohvieaký dopad na dejiny, keby ho na svojich cestách po Európe nestretol úbohý zmätený Kristián, na ktorého Struenseeho charizma zapôsobila. Mladého muža zamestnal ako svojho osobného lekára, a bolo to vlastne najrozumnejšie rozhodnutie jeho života. Čoskoro sa ukázalo, že ak niekto v Dánsku dokáže zaobchádzať s kráľom tak, aby spôsobil čo najmemnej škody jemu i okoliu, je to mladý lekár. Šľachta na dvore k nemu spočiatku neprechovávala zvlášť veľkú dôveru, a ani Karolína vlastne nie. Struensee si však dokázal získať aj ju: pomohol jej "vyliezť z ulity", dosiahol, aby sa k nej manžel správal lepšie, a dokonca aj úspešne zaočkoval jej malého syna proti kiahňam. Kristián považoval, viac-menej právom, svojho lekára za jediného človeka, ktorému môže veriť, a tak nečudo, že vďaka vplyvu svojho de facto psychiatra sa z Kristiána stal omnoho lepší vládca. S kráľovým požehnaním sa zo Struenseeho stal jediný vládca krajiny - čiže diktátor. Svoju moc ale nepoužíval na to, aby potláčal svojich odporcov, práve naopak, v súlade so vznešenými ideálmi, ktoré boli vtedy medzi intelektuálmi módne, zaviedol viacero reforiem, okrem iného aj slobodu slova a tlače (ktorú ale ku koncu svojej vlády bol nútený zrušiť). Stroenseeho hviezda bola ako červený obor - úžasná, žiarivá, ale mrte krátkodobá. Už spomínané konzervatívne živly v kráľovskej rade si čoskoro zaumienili odstrániť ho, len čo to bude len trochu možné... Medzitým Struensee urobil ďalší krok ku svojej záhube, a zároveň tým so sebou stiahol do pekla aj samotnú kráľovnú. Začal si s ňou pomer...



Nebudem prezrádzať, ako to skončilo, ale nedopadlo to dobre ani pre Karolínu, ani pre Struenseeho a jeho najvernejšieho priateľa Enevolda von Brandta, a na počudovanie odstránenie milenca jeho ženy vôbec neprospelo ani Kristiánovi. Ideálny námet na nádherný výpravný film, že? No, veď Amíci vedeli, prečo ho nominovali na Oscara. Ale nejde len o námet a scenár: všetko, od exteriérov a kulís cez soundtrack až po herecké výkony je fantastické a mám dojem, že ani ten Scott by to nezvládol tak dobre.



Takže si môj obdiv rozmeňme na drobné, nech aj tá moja recenzia vyzerá dôstojne (a to aj napriek tomu, že používam slová ako "mrte"):
Nápad - Už len ten by si zaslúžil aplauz. Možno by prvá vlna nadšenia opadla, keby ho naozaj skurvili, ale nestalo sa, takže za mňa päť výtlačkov Helgy Thomovej (pretože podobné referencie sú vraj v móde) z piatich.
Scenár - Inteligentné dialógy, zaujímavé vykreslenie postáv a samozrejme nevyhnutné napätie a dojatie, kde treba. Iste, je to trochu tendenčné a jednostranné, no tu sa opäť odvolávam na Gladiátora, Statočné srdce a vôbec všetky tie historické veľkofilmy, ktoré aj napriek przneniu histórie splodili nádherné potomstvo - aby som tak parafrázovala veľkého Dumasa. A tu navyše na žiadne prznenie nedošlo, história sa (odo)vzdala bez boja a s ochotou. Dobre, Struensee možno vyznel lepšie ako v skutočnosti (napríklad hanebnú zradu kráľovnej, keď boli obaja v base, do toho nezahrnuli) a vlastne neukázali ani, ako Karolína v Celle stlstla, ale to sú len také prkotiny.
Výprava - Zbožňujem české zámky, zbožňujem veselé slnečné scenérie aj škandinávsku prírodu (aj keď neviem, či to vo filme bola skutočne Škandinávia, ale to je fuk) a keď to všetko robí pozadie pre Madsa Mikkelsena, tým lepšie!
Soundtrack - Ako sa patrí na historický film, mimoriadne pôvabná. Scénu, keď spolu Karolína a Struensee tancujú a zrazu si uvedomia, čo medzi nimi vzniká, by som si mohla púšťať dookola... A dookola... A dookola...
Herecké výkony a obsadenie - MADS! MADS! MADS! Možno na vás moje písomné jačanie neurobilo ktovieaký dojem, ale ak ste heterosexuálna žena, nemôže vás jeho šarm nechať chladnou (Iné to, pravda, je, ak ste heterosexuálne dievča... V takom prípade možno uprednostňujete Efronov a Bieberov bez charizmy, a tak vám treba.). Nie nadarmo ho mnohí vyhlasujú za najkrajšieho Dána. Ale jeho prednosti sa nekončia len charizmou a príťažlivým vzhľadom - Mads je fantastický herec schopný "úsporne" vyjadriť silné emócie, a tak vás dokáže dojať bez toho, aby ste sa cítili trápne, že sledujete jednodielnu argentínsku telenovelu. Okrem toho, zvyšok ansáblu vás od obrazoviek rozhodne neodtiahne, práve naopak. Alicia Vikander je správne nežná, nevinná a nešťastná, ale hlavne SEXI. Nezáleží na tom, či sa práve zvíja pod Madsom/Stroenseem, alebo na zemi pod ťarchou duševnej bolesti, je vždy dostatočne roztomilá na to, aby vás dojala, ale nie zase natoľko, aby pôsobila dementne (a tak to má byť, nakoľko filmová Karolína Matilda je v podstate inteligentná a vzdelaná žena), nuž a Mikkel Boe Fosgard, čiže šialený kráľ? Nuž, zahrať blázna nie je nikdy ľahké, zvlášť ak ste ešte nedokončili hereckú školu a neočakávajú sa od vás tie správne skúsenosti, a o to väčší si tento mladík zaslúži aplauz, pretože za jeho výkon by sa nemuseli hanbiť ani omnoho ostrieľanejší kolegovia, ktorí majú Shakespeara v malíčku a ktorí nostalgicky spomínajú na časy, keď slúžili pod Jarmushom alebo Passolinim. V tomto ohľade nemám čo vyčítať - snáď len to, že hlavná trojica elegantne odsunula ostatných do úlohy štatistov a drobných pomocníkov vo vývoji deja (hoci medzi nich vlastne patrili aj "záporáci" filmu).
Celkový dojem - Milujem, milujem, milujem ten film! Madsove fanynky ho budú milovať tiež (veď ich miláčik tam prežije osudovú romancu, z ktorej im budú tiecť slzy smútku a dojatia, a vo filme sú navyše scénky, kde sa vyzlečie!!!), takisto fanúšikovia histórie (a osvietenstva duplom), remeselne dobre zvládnutých filmov a dojímavých, hoci nie gýčovitých príbehov. Ak totiž filmu niečo chýba po všetkých stránkach, je to práve lacnosť...

Príbeh Matky

Počas jarných prázdnin som stihla napísať prvý diel nového poviedkového seriálu Cisárovná Indie v žánri fantasy. Dúfam, že sa vám bude páčiť.


Pustou stepou, prechádzajúcou až do polopúšte, kráčal starý muž v turbane. Nevyzeral ako nejaký chudobný starček, ktorý sa čírou náhodou ocitol na Hodvábnej ceste, hoci bol starý, zosušený a všetok majetok, ktorý si niesol do Herátu, jedného z tých väčších perzských miest, viezol na jednej mulici. Bol oblečený v praktickom cestovnom oblečení, aké nosievajú obchodníci na cestách, ktorí nechcú prilákať pozornosť zlodejov a zároveň túžia cítiť sa počas cesty aspoň trochu pohodlne. Starcova mulica bola očividne na rozdiel od neho mladá a silná, o čom svedčí aj fakt, že na sebe mala poriadnu ťarchu: dva sedlové vaky a asi šesťdesiat kíl živej váhy.


Šesťdesiat kíl... Hmm. To je hmotnosť niekoľkých chrtov salukiov, veľkého množstva mačiat, stredne veľkého holubníka, nedorasteného levíčaťa (dospelý lev môže vážiť až okolo sto kíl) či priemerne vysokej a mohutnej ženy.


Bezmenná sa obrátila na svojho údajného majiteľa. „Ako dlho ešte potrvá cesta?“


Primo Belzec sa zamyslel. „Deň, možno dva... Dlho nie.“


Bezmenná sa obzrela okolo seba. Samý piesok a skaly... Už je čas zosadnúť.


Ešte nie, aj deň je veľa, nohy by sme si mali šetriť.

„Prečo ste ma vlastne kúpil?“

„Nie je to samozrejmé? Jeho Veličenstvo sa na nás Poliakov pozerá s podozrením, a ak ho poriadne nepodplatím, nepovolí nám založiť si veľvyslanectvo. A prisámbohu, už sa ma toľko nepýtaj, lebo sa naozaj nahnevám.“

Mlčala teda, nechajúc Prima svojim myšlienkam a vlastnej lopote. Mal pravdu, toto nebola jej starosť. Vlastne onedlho nebude ani jeho.

Do Herátu prišli, keď sa nasledujúci deň chýlil ku koncu. Nestihli si ani pozrieť mesto, no Bezmennú to príliš netrápilo. Aj tak sa veľmi nezdrží. Primo ju očividne z ničoho nepodozrieval, veď ako by už len mohla Bezmenná premôcť nielen jeho, ale aj všetkých strážcov, ktorí po nej pôjdu, ak sa dozvedia, že ušla? A aj keby sa jej podarilo nejako sa im skryť, čo v takom veľkom meste bolo dosť ťažké, kam by šla? Veď Bezmenná je tu taká bezradná, dokonca nepozná ani tunajší jazyk – veď preto je aj Bezmenná, pretože si zatiaľ nestihla sama dať meno, a k nikomu, kto by jej bol ochotný nejaké venovať, sa zatiaľ nedostala. Primo sa už tešil, ako veľmi miestodržiteľa takáto otrokyňa poteší: veď to bola hotová krásavica, aj keď to teraz pochopiteľne nebolo vidieť, nakoľko bola špinavá a strapatá. Ale veď ju onedlho dá rúk dievčat z miestodržiteľovho háremu, tie ju už dajú do poriadku.

Prenajal jednu izbu pre nich oboch, no hoci spali v jednej posteli, ani sa jej nedotkol. Jednak mal Primo už osemdesiat rokov, a jednak ho doma čakala manželka. Ako správny Poliak si na manželskej vernosti veľmi zakladal, a v neposlednom rade Bezmennou pohŕdal. Bola preňho len tovarom, darom pre Jeho Veličenstvo, ničím, čo by stálo za pozornosť. Skurvený Židák. Trpezlivosť, moja. Žiadne zbytočné emócie, spomínaš?

Len čo zaspal, zakrútila mu krkom ako kohútovi. Možno si myslel, že bez neho si v cudzom meste neporadí, no mýlil sa. Chladnokrvne sa naňho pozrela. Aká ohavnosť, predať Ducha púšte ako obyčajnú otrokyňu.

My sme Žienky, ľudia ako všetci, ženy ako žiadne iné. Sme víly, duchovia prírody v živých telách žien, no nepredstavujte si žiadne romantické veselé rusalky. Sme také ako sama príroda. A príroda je tak k ľuďom, ako aj ostatným živým tvorom niekedy strašne zlá. Hovorí sa: matka príroda je suka, tak aj my sme suky. A preto sa združujeme do svoriek. Nuž a keď odtrhnete vlčicu či levicu od svorky, čo sa stane? Zahynie. Aj keď ju budete kŕmiť, len ťažko ju udržíte pri živote, pretože bez „svojich“ sa aj tak veľmi skoro utrápi na smrť. Nikdy nezajímajte jednu levicu, vždy sa snažte chytiť aspoň dve. Avšak pozor: na vlkoch je to krásne, že si dokážu urobiť svorku takmer z každého podobne spoločenského druhu ako sú oni sami, čo bol aj dôvod, pre ktorý sa z niektorých stali psy.


Len čo vyšla z hostinca, zanechajúc Primovo mŕtve telo vlastnému osudu, pohltila ju šíra púštna noc – studená, suchá, ale inak celkom taká ako iné noci kdekoľvek na svete. Mesto Herát, hoci šlo o jedno z najkrajších a najkultúrnejších v tomto kraji, strašne zapáchalo, tak ako všetky mestá, kde ešte nezaviedli kanalizáciu. Primo si, konfrontovaný so svojimi čuchovými vnemami, iste pomyslel, že tieto kraje sú nesmierne barbarské (zvlášť keď pochádzal z Krakova, kde je kanalizácia úplnou samozrejmosťou), ale Bezmenná bola zvyknutá na horšie. Kráčala neomylne v ústrety svojmu osudu, ktorý ju momentálne viedol k takej jednoduchej veci, ako mestské kúpele. Hoci už bol večer, mali by byť zatiaľ otvorené. Ten hlupák Primo jej totiž ani nedal príležitosť sa okúpať, mysliac si, že to bude môcť v háreme toho poondiateho miestodržiteľa.

Volali ju Zamansiz, Bezčasová, hoci v skutočnosti starla ako my všetci. Pani Mahrnúš, jediný človek, ktorý poznal jej povesť, a predsa sa jej nebál, hovorievala, že je to kvôli jej schopnosti zastaviť čas, ale sama Zamansiz vedela lepšie než ktokoľvek iný, že v skutočnosti túto svoju zručnosť nevie veľmi používať. Mahrnúš, prvá dáma háremu bega Chorasánu, ju menovala za hlavnú čarodejnicu len pred pár mesiacmi a už jej stihla pomôcť s niekoľkými utečenými otrokyňami a ukázniť niekoľko chronických bitkárok. Zamansiz šla do verejných kúpeľov s vedomím, že tentoraz bude prvý raz čarovať na vlastnú päsť, bez toho, aby ju o to ktokoľvek požiadal.

My žienky sme v mnohých veciach vynikajúce, ale v ľuďoch sa absolútne nevyznáme, a tak nedokážeme čítať ich mysle. Zvieratá, to áno, tie sú zväčša jednoduché, no ľudia sú príliš komplikovaní. So zvieratami ako sú oni sa bežne nestretávame – čo je o to kurióznejšie, že sme to vlastne my samé. A predsa sa od nás tí ostatní z nášho druhu niekedy odlišujú viac, než sa my líšime od príslušníkov iných druhov.

Toto má byť tá utečenka? Nuž, škaredá teda nie je, minimálne sa dá považovať za príťažlivejšiu ako sama Zamansiz. Dočerta, áno, je krásna, s tými svojimi roztomilými čiernymi očami a plnými perami, drobným, ale správne zakriveným telom a strapatými, ale podľa všetkého zdravými vlasmi, hoci je dosť tmavá, čo sa v Perzií veľmi necení. Zaváhala. Mahrnúš vie, že táto síce mohla pomôcť Poliakom získať nejaké výhody od ich bega, avšak teraz, keď je Primo mŕtvy, už im na nič nebude. Technicky síce patrí im, ale na tom nezáleží. Môže im ešte priniesť množstvo problémov... Ale zase, keď si u nich zvykne, akých len bude mať synov! Mahrnúš ani beg na také veci nehľadeli, ale Zamansiz vedela, že genofondu Rafatíovcov, miestodržiteľovho klanu, žienka len prospeje.

Ležala s hlavou opretou o okraj bazéna a zjavne sa už chladila po kúpeli a saunovaní. Zamansiz sa ponorila k nej a oslovila ju. „Prepáčte... Hovoríte fársí?“

Otvorila oči, ale zjavne jej nerozumela. „Nie.“ povedala úsečnou balúčštinou. Väčšina tunajších ľudí hovorila dobre oboma jazykmi, dokonca aj tí, čo neboli gramotní. Pri jednaní s úradmi, ktoré fársí alebo perštinu používali, to bolo nevyhnutné – Chorasán totiž bol súčasťou Perzského impéria.

Zamansiz sa prispôsobila. „To máme ale počasie... Obdobie dažďov sa už malo dávno začať, a ono nič! Ani kvapka! Len sa ochladzuje a ochladzuje – teda nie že by som sa sťažovala, Allah nech ma od toho chráni – ale pršať nebude!“

„Nie je to veľmi príjemné.“ súhlasila nič netušiaca Bezmenná.

„A najhoršie na tom bezpochyby je, že jeden s tým nemôže nič robiť! To ma na takýchto vrtochoch prírody asi najviac rozčuľuje. Dáte si pomaranč? Mala by som jeden mať vo svojej taške.“

Bezmenná, tak ako už pri svojom zajatí, zabudla na opatrnosť a súhlasila. Bola poriadne hladná, a tak neodmietla ani ďalší kus ovocia. A potom všetko zmizlo.

Hárem v Topkapi saray, sídle osmanského sultána, bol pestré, veselé, ale prísne organizované miesto, kde sa tamojšie dámy živo zaujímali o všetko, čo sa týkalo vonkajšieho sveta. Hárem v Tabríze, sídle perzského šacha, bol menej organizovaný a familiárnejší, no bolo dosť komplikované sa v ňom vyznať. Arabské háremy mali chladnú a neprívetivú atmosféru, a viac než vo všetkých ostatných bolo zložité v nich prežiť, za čo mohli nielen ťažké životné podmienky a mocenské boje, ale aj drakonický poriadok, ktorý v nich vládol. Tabrízsky bol k novopríchodzím najprívetivejší, kým dievčatá z Topkapi si najmä na začiatku veľa radosti neužili. Ako to Zamansiz vedela? Pretože než ju vyhodili do provincie, slúžila v Tabríze ako hlavná háremová bosorka, učila sa u najlepších čarodejníc v Sýrií, a narodila sa v Istanbule. Zamansiz nie je perzské, ale turecké slovo. Zamansiz ako Turkyňa (s nevysloviteľným rodným menom Çağla) neznášala Peržanov a ako bosorka nenávidela žienky – nuž a fakt, že Bezmenná vlastne nijaká Peržanka nebola, ju vlastne vôbec netrápil.

Mahrnúš sa pozrela na Bezmennú so značnou nedôverou. „Čo je to za ženskú?“

„Už som vám povedala, že som ju našla..“

„Viem, ako si k nej prišla, veď si mi to vysvetľovala najmenej desaťkrát.“ prerušila ju Mahrnúš netrpezlivo. „Ale kto to vlastne je?!“

„Viem, že je to žienka a že sama seba nazýva buď Bezmenná, alebo Núr – to je asi jej rodné meno, Bezmenná bude prezývka – ale inak sa jej na minulosť budeme musieť spýtať.“

Mahrnúš sa zamračila. „Žienka?! Zbláznila si sa, priviesť sem také divé zviera?! A vôbec, čo ak je nakazená?!“

„Keby bola, neprežila by niekoľkodňový prechod polopúšťou, teda aspoň by potom nevyzerala tak dobre. Čoho sa bojíš?! To najhoršie, čo sa nám môže stať je, že zdrhne.“

„Áno, a pri tom môže so sebou vziať niekoľko našich! O tom, že by mohla niekomu ublížiť, ani nehovoriac! A čo keď má nejakú hnusnú venerickú...“

„Je to panna.“ povedala Zamansiz lakonicky.

Mahrnúš zdvihla obočie. „Ty si sem priniesla, myslím nášmu begovi, pannu?!“

Zamansiz ohrnula dolnú peru. „No a? Čo je na pannách také zlé?! Obe sme nimi kedysi boli! Okrem toho, keď teda nechceš, nemusíme ju podsúvať begovi, jednoducho si ju tu necháme ako slúžku. Silná pomocníčka by sa ti predsa zišla, nie?“

Mahrnúš sa na Bezmennú s opovrhnutím pozrela. „Dobre, nechajme si ju, ak na tom tak trváš, ale ak budú nejaké problémy, vieš, kto si to odskáče!“

Jasné, že to bude sama Mahrnúš, ale ešte predtým, než ju potrestajú, môže stihnúť urobiť Zamansiz niečo veľmi škaredé.

Nech už to bol akýkoľvek bezvýznamný vládca provincie Kocúrkovo, každý sa jednoducho musel opičiť po Indoch a zaobísť sa bez eunuchov. V háreme Rafatíovcov, najbohatšej šľachtickej rodiny Perzie, to platilo dvojnásobne. Všetky posty boli obsadené ženami a v tejto svojráznej domácnosti sa tak nenašiel jediný vykastrovaný sluha. Najvyššie pozície zastávali jednak Veľká Begum, najstaršia sestra či dcéra hlavy rodiny, jednak Sprostredkovateľka, ktorá zabezpečovala komunikáciu medzi begom a jeho otrokmi a najmä otrokyňami. Sprostredkovateľka a Veľká Begum väčšinou vládli v relatívnej zhode, no ak sa rozkmotrili, mohol sa považovať za nešťastného každý človek, ktorý sa ocitol v ich blízkosti. Za takýchto podmienok niet divu, že konkubíny ani ako matky členov či členiek dynastie zväčša nemali veľké slovo. Akékoľvek prejavy ambícií u nich v zárodku svorne potláčali Sprostredkovateľka aj Veľká Begum, a tak nečudo, že otrokyne sa do postele svojho majiteľa priveľmi nehrnuli. Navyše, medzi otrokyňami tak či tak panoval slušný binec, pretože všetci chlapi z rafatíovskeho rodu trávili počas krátkych období mieru väčšinu času v miestodržiteľskom paláci, a v rámci toho si robili nárok na miestodržiteľove otrokyne. V niektorých prípadoch si tak decká nemohli byť vôbec isté, či muž, ktorý tvrdí, že je ich otec, nie je biologicky ich strýko, bratranec či dokonca brat alebo starý otec! Dokonca ani Veľkej Begum (a Sprostredkovateľke, de jure stále otrokyni, už vôbec nie) sa nedarilo pudy svojich mužských príbuzných krotiť, a tak, kým to „ostalo v rodine“, len mlčky trpeli ich výstrelky. Napokon, celý rod zvyčajne jednal ako jedna skupina, takže kým bolo isté, že dieťa v sebe nesie rafatíovské gény, všetci príbuzní ho privítali s otvorenou náručou bez ohľadu na to, kto ich naňho preniesol.

Sprostredkovateľka zvyčajne bola tá najskúsenejšia a najlepšie živená otrokyňa v službách rodu, ktorá mala okrem iného na starosti aj vznešené postele. Nosila luxusné šaty a vo vlasoch mávala zapletené perly, drahokamy, zlaté a strieborné ozdoby a hodvábne stuhy, čo bol pomerne jasný znak toho, že je omnoho váženejšia ako hociktorá obľúbená begova súložnica. Mahrnúš bola okrem toho celkove dosť nepekná, teda, nie vyslovene škaredá, ale predsa len s takou slušnou nadváhou a zlomeným nosom je dosť zložité vyzerať príťažlivo. Nie že by jej to vadilo – jej úlohou nebolo vyzerať pekne, a jej mohutná postava vzbudzovala medzi neposlušnými konkubínami rešpekt. Bezmenná zažmurkala. „Kde to som?“ pípla. Takáto krotká reakcia znamenala, že sa ešte celkom neprebudila.

Zamansiz sa uškrnula a povedala po balúčsky. „Doma. Opustila si selamlik. Zajali ťa. Došlo, moja milá, došlo?!“

To, čo sa stalo potom, bolo až nepredstaviteľne rýchle. Bezmenná vystrelila ako šíp z kuše a pokúsila sa vyjsť z dverí miestnosti, v ktorej ju držali, no Mahrnúš ju chytila okolo pása a držala ju, kým ju neprevzala Zamansiz, ktorej zovretie jej sotva dovolilo dýchať. Pravda, Zamansiz bola stredne vysoká a kostnatá, nijako prirodzene silná, no ako bosorka dokázala niekedy neuveriteľné veci. „Neodídeš odtiaľto, rozumieš?! Kým som tu ja, nepodarí sa ti to.“

„Držíte ma tu ako nejaké zviera!“ zvolala zúfalo. „Lenže ja som ľudská bytosť...“

„To aj my, preto sa bijeme, vraždíme a zotročujeme.“ povedala Zamansiz. „A ty tak isto. Viem, že ťa nič neprinúti zostať, aspoň teraz nie. Preto ťa tu musíme držať násilím.“

„Ty jedna štetka! Konkubína spoločnosti!“ zasyčala Bezmenná a začala zúrivo kopať nohami. „Chcem sa vrátiť! Musím ísť domov! Mám tam rodinu...“

„Nie, nemáš.“ povedala Zamansiz drsne. „Pozri, podľa práva by som tu nemala držať, pretože si žienka a ako taká nemáš v háreme, dokonca ani kdekoľvek inde medzi štyrmi stenami, čo robiť. Ale keďže som, ako si ma správne nazvala, jedna z „konkubín spoločnosti“, nemám nijaký dôvod byť taká milosrdná k svojim najhorším nepriateľom. Tu vnútri, mimo svojho prirodzeného prostredia si celkom bezmocná. Nádhera, čo?“

Bezmenná začala zúfalo nariekať. Bosorkine ramená sa jej zabárali do brucha ako ľadové železné tyče, a ona pochopila, že sa od nej žiadneho milosrdenstva nedočká. Bosorky a žienky boli snáď od počiatku vekov (bosorky, ktoré nikdy neverili vo večnosť, tvrdili, že tak od založenia Jericha) nepriateľky na život a na smrť, tak ako sa nenávideli tá zvieracia a ľudská stránka človeka, id a superego. Tento rozpor sa vyostril, keď sa zistilo, že bosorácka mágia nie je na rozdiel od tej žienkovskej viazaná na ženské pohlavie a narodili sa prví bosoráci. Odvtedy tieto dve pokolenia nemohol nikto zmieriť, a jedna plačúca a prosiaca žienka už vôbec nie, obzvlášť keď jej väzniteľka vedela, že na jej mieste by k nej bola ešte krutejšia. Napokon, Zamansiz ju len zajala, ponížila ju, no fyzicky jej zatiaľ neublížila, čo by Bezmenná v takom prípade určite urobila.

Pridelili jej malú izbičku, tak ako každej otrokyni, a sľúbili jej, že keď sa naučí po perzsky, predstavia ju Veľkej Begum, a nakoniec sa z nej potom možno stane jej osobná strážkyňa.

Ešte predtým, než sa tak stalo, sa však zoznámila s niekým úplne iným.

Väčšina ratafíovských mužov ženami nepohŕdala, no aj tak ich ignorovala. Veci, aké často uvádzajú vo svojich sentimentálnych románoch zasnívané ženy, totiž láska na prvý pohľad k neobyčajne krásnej otrokyni, boli v tejto rodine vylúčené. Pravda, títo muži najmä v mladšom veku často zahoreli vášňou k niektorej z rodinných slúžok, ale to je na skutočnú zamilovanosť málo. A beg bol vo svojich takmer tridsiatich rokoch príliš ostrieľaný na to, aby len tak podľahol akejkoľvek peknej služobníčke svojich početných sestier (alebo sesterníc, v prípade dvoch to nebolo isté).

Problém bol v tom, že beg mal dvadsaťročného brata (tentoraz to bolo úplne isté, nakoľko o láske jeho matky k jeho otcovi si nikto nedovolil pochybovať) a ten bol, tak ako všetci mladíci tesne po puberte, tak trochu búrlivák, aspoň pokiaľ šlo o ženy. Alí bol miláčikom háremových slečien, bledý, tajomný chlapec s príťažlivou tvárou a hustými čiernymi kučerami, nuž a v láske (ale aj v sexe) bol dosť nestály, čo ale nebránilo mladším otrokyniam o ňom tajne snívať. Alí a jeho brat jedného dňa prechádzali chodbou ku komnatám, v ktorých bývala Veľká Begum, keď cestou počuli zo spoločenskej miestností otrokýň poriadny hluk. Beg Rustam poslal brata na prieskum, a keď Alí otvoril dvere, nestačil sa čudovať.

Bolo to asi rok po jej zajatí a v rámci všeobecného veselia, ktoré nastalo okolo jedného zo šiítskych sviatkov, dostala Bezmenná, teraz už opäť Núr, chuť tancovať. Partička mladých dievčat s darbukou, lutnou a ďalšími zvláštnymi nástrojmi sa zahrala na hudobníčky, pridalo sa niekoľko malých deciek z rafatíovskej rodiny a to vlastne celkom stačilo na to, aby slúžky zahájili šialenú oslavu. Núr stála na vyvýšenom pódiu na kraji miestnosti a tancovala, tancovala tak, ako keby jej šlo o život. Je pravda, že v stávke bolo veľa – jej duševné zdravie a psychická pohoda. Ak by netancovala, musela by sa zrútiť. Keby sa netešila, musela by plakať. Alí to však vôbec nevidel, len sledoval zmyselný, energický tanec dotyčnej, než ho prerušil, aké šťastie, Rustam. Šťastie, pretože práve Rustamovým očiam bolo nad neónku jasnejšie, čo sa za tým tancom vlastne skrýva. Mahrnúš mu o tej žienke občas rozprávala, a on si na ňu dával dobrý pozor, vediac, že jediný náznak neopatrnosti by mohol priviesť do nešťastia celý palác. Núr občas vídal u jednej zo svojich sestier, a okrem toho, že bola krásna a neobyčajne tichá, si na nej nič nevšimol. Rustamovi sa páčili tmavé dievčatá, najmä keď vedeli tancovať tak krásne, ale neznášal, keď boli celkom ticho.

Núr zdvihla pohľad, pretože všetky ostatné otrokyne jej z neznámeho dôvodu prestali venovať pozornosť, čo ju samo o sebe ani tak nenahnevalo ako prekvapilo. Práve sa na nich totiž zarazene dívali dvaja dobre oblečení mladíci. Obaja boli pomerne príťažliví, a aj keď sa na seba podobali len málo, na tomto mieste bolo takmer isté, že sú nejakým spôsobom príbuzní. Zachytila pohľad toho staršieho a vyššieho, nuž a prvý raz po toľkých rokoch sa spontánne usmiala. Rustama toto jej gesto zarazilo. Mahrnúš mu totiž o Núr rozprávala ako o mlčanlivej, samotárskej dievčine, ktorá sa nikdy na nikoho neusmievala. A že bola pri tom nádherná.

Alího ten pohľad celkom očaril, kým Rustama len prekvapil. Duchaprítomne schmatol brata za plece a odtiahol ho z miestnosti. Ten pohľad bol krátky, ale pravdepodobne zmenil dejiny, hoci na život ani jedného z nich, paradoxne, taký silný dopad nemal.

Rustam si v tej chvíli zaumienil, že si nedá pokoj, kým nezistí, prečo Núr tak zásadne zmenila svoje zvyky. Možno to bol počiatok niečoho veľkého... Ale s najväčšou pravdepodobnosťou sa „niečo veľké“ začalo až mnoho rokov po tom.

Rustam bol vysoký, štíhly a pomerne príťažlivý mladík, ani to ale neprinútilo Núr začleniť ho do svojho programu na zachovanie príčetnosti. Práve naopak, v záujme zachovania súdnosti sa mu radšej vyhýbala. Chcela odtiaľto odísť, a to čo najskôr. Milenec by jej len prekážal – a napokon, čo bol Rustam? Nejaký hlúpy papaláš odkiaľsi z Nemaníc, ktorý čírou náhodou celkom dobre vyzerá. Nič o ňom nevie, a keď sa to tak vezme, ani vedieť nechce.

Ale keď on jej nedal pokoj! Jedného mimoriadne daždivého popoludnia (bol vtedy práve december) ju uvidel prechádzať sa na záhrade, a tak šiel za ňou, nedbajúc na to, že premokne do nitky. Rafatíovci boli tvrdí vojaci, ktorí sa takej malichernosti ako obyčajné prechladnutie nebáli, nakoľko už boli dostatočne otužilí z vojenských ťažení. Oslovil ju, čo ju patrične nasrdilo. „Áno?!“

„Vieš, čo sa stalo včera, nie?“

„No a? To je toho!“ odvrkla.

„Usmiala si sa. Ty sa... Ty sa vraj nikdy neusmievaš.“

Núr prižmúrila oči. „To ti kto povedal?!“

„Mahrnúš. Bismilláh, snáď nechceš povedať, že by o tebe nemala nič vedieť!“ Tým tykaním, ako aj drzým prístupom ho dosť vytáčala.

„Ale nemala ti to vešať na nos.“ zatiahla pohŕdavo.

Rustam zovrel pery. „Uvedomuješ si, s kým sa rozprávaš?!“

„Áno, s nejakým hlupákom, ktorý si myslí, že keď je hlavou nejakého poondiateho rodu, môže si otravovať koho chce a kedy chce!“

Schytil ju za výstrih kaftanu. Na toto naozaj nemal náladu. „Nebuď drzá!“ zasyčal.

Vypleštila oči. „Ale čo, ty by si zbil dámu?“ zapišťala hláskom, ktorým predstierala malú dušičku.

„Dámu?! Si len otrokyňa, Bezmenná, len otrokyňa! Okrem toho, nepochybujem, že ty by si sa určite poriadne bránila!“

„Presne tak, takže ma láskavo pusti!“

„Tak sa mi vytrhni, keď si taká silná!“

Vrazila mu facku. Mohol to nažalovať Mahrnúš, ktorá by ju za fyzické napadnutie svojho pána mohla škaredo potrestať, ale načo? Prečo sa s ňou obťažovať? Sledoval, ako odchádza pomedzi kvapky dažďa, a premýšľal, že by mu jej malo byť napriek všetkému hnevu ľúto. V čase, keď ostatné príslušníčky jej rodu oslavujú začiatok vegetačného obdobia, je tak ďaleko od všetkého, čo od malička poznala a milovala. Vybral sa preto za ňou.

„Prepáč mi to.“ ozval sa za jej chrbtom.

„Neponižuj sa. To ja som ten, kto sa k tebe zachoval horšie.“

„Takže si priznávaš chybu?“

Zastala a otočila sa k nemu. „Povedala som, že som k vám bola zlá, nie že to bola chyba. Teraz buďte taký láskavý a nechajte ma svojmu osudu.“

„Nemôžeš vedieť, kto alebo čo je tvoj osud. Možno ja.“

Zaprskala. „Veď o mne nič neviete. Prečo sa vôbec pokúšate prejaviť o mňa záujem?!“

„Nepokúšam sa prejaviť záujem, len tvrdím, že nemôžeš poznať svoj osud, takže nemôžeš vedieť, čo by znamenalo ponechať mu ťa.“

Dážď padal na ich hlavy, vlasy im z nich viseli v povrazcoch a ich oblečenie bolo premoknuté do nitky. Čisto teoreticky, teraz by bolo pekné, keby sa na seba vrhli a pobozkali sa. No čo už, život nie je pekný, a zvlášť nie ten jej. „Daj mi pokoj. Ihneď.“

„Nedám, kým sa to nedozviem!“

„Čo?!“

„Prečo si sa na mňa usmiala?!“

„To ťa jeden úsmev tak trápi?!“

„Nie, máš pravdu, je to úplná blbosť, takže sa nič nestane, ak mi to povieš!“

Jačali na seba ako hlupáci. Istým spôsobom sa tak aj správali. Čím to len bolo? Dažďom? Nervozitou? Volaním osudu? Ktovie. V každom prípade, ono to pokračovalo, a paradoxne, zbližovalo ich to.

„Nenávidím ťa. Poznám ťa desať minút a už by som ťa najradšej zabila.“

„Ty nemusíš nikoho nenávidieť na to, aby si vraždila!“

„Koho mi vyčítaš, toho bastarda Prima?! Tak mu treba, mal sa poriadne prizrieť, čo kupuje! Dobre mi poslúžil, keď ma odviezol do Herátu – myslel si, že sa nedorozumiem, blbec jeden – ale potom mi už len prekážal! Povedz, že by si neurobil to isté, povedz to, ty mocný generál!“

„Áno, urobil, a to je na tom najhoršie, že sme obaja úplne rovnakí, a predsa sa tu hádame a okrikujeme ako babky na trhu, hoci sa vlastne vôbec nepoznáme!“

Už vás vidím, vy pankharti, vykrikovať. „Pusu, pusu!“ Pokoj, ešte nie...

„Ty sa ma snažíš pochopiť?! Hrabe ti?!“

„Prečo by malo?!“

„Lebo sa celý čas navzájom neskutočne hneváme, som k tebe drzá a ešte k tomu ťa nazvem hlupákom, a ty, hrdý bojovník, čo urobíš?! Keby som bola chlap, už dávno mi odsekneš hlavu, ale takto?! Si zbabelec, Rustam Rafatí, obyčajný zbabelec...“

Nechcel to urobiť, vlastne na to ani nemal chuť, ale jednoducho musel. Znova ju schmatol za kaftan, no tentoraz bez akéhokoľvek komentára. Keď sa ich pery stretli ovládla ju bezmocná zúrivosť, ktorá mala vyústiť do berserkrovského amoku. „Buď ticho.“ zašepkal zúrivo. „Zavri už hubu. Celý rok, čo si tu, sotva prehovoríš s ostatnými o tom, koľko je hodín, ale len čo ma stretneš, ziapeš ako najatá, hoci som ti nič neurobil, kým k Bezčasej sa ani neozveš, hoci ak máš niekomu čo vyčítať, tak je to ona. Viem, že všetky tie veci, čo hovoríš, nemyslíš vážne, pretože ja tiež nie, a keby to tak bolo, nestáli by sme tu v daždi, ale sa aspoň skryli pod strechu.“

Násilím sa od neho odtrhla a odišla. Rustam sa do nej na pár minút zamiloval, no len čo ako-tak obschol, uvedomil si, že celá táto scéna je preňho znova len obyčajnou opileckou spomienkou.

Znova sa stretli o pár dní, keď Mahrnúš ochorela. V ten deň k nej do izby vletela nepríčetná Zamansiz a nevraživo sa na ňu zadívala. „Bola si to ty?!“

„Čo som urobila?!“ pozrela sa na ňu zmätene. V poslednom čase sa podľa vlastného názoru správala neobyčajne dobre a nechápala, čo sa jej vyčíta.

„Otrávila si Sprostredkovateľku Mahrnúš!“

„Nebola som to ja, prisahám! Ako ťa to vôbec mohlo napadnúť?!“

„Si hnusná klamárka! Viem, že pani Mahrnúš nenávidíš, prečo by som ťa nemala podozrievať?!“

„Jednoducho som to nebola – neviem, kto iný to mohol byť...“

Zúrivá Zamansiz ju schmatla za ruku a odviedla do bytu Veľkej Begum, od ktorej si sľubovala, že neposlušnú otrokyňu usvedčí a potrestá.

Avšak skôr, než sa k nej vôbec dostali, stretli v jej apartmánoch samotného bega. Zamansiz a dokonca aj sama Núr sa pred ním poklonili. „Mám podozrenie, že táto malá potvora ublížila vznešenej Sprostredkovateľke, ale nechce sa priznať.“

Rustam prikývol. „Mhm. A vieš, že ja by som z nej dokázal dostať priznanie?“

Zamansiz zdvihla obočie. „Ak ste o tom presvedčený... Ako to chcete urobiť?“

„Viem o nej, čosi, čo... Ale nepýtaj sa, odkiaľ. To je rozkaz!“

Zamansiz prekvapene súhlasila. Do milostných pletiek jej pána ju nič nebolo. Začudovane sa prizerala, ako odvádza zmätenú Núr na záhradu, kde už zase pršalo.

Kvapky padali z oblohy ako také sklenené perličky, ktoré sa rozbíjali pri dopade na zem, pokryjúc črepinami celú zem. Záhrada nebola veľká, len taká, aká sa zmestila medzi steny menšieho nádvoria, a bola rozdelená na štyri kvadranty cestičkami usporiadanými do kríža. V každom kvadrante rástla iná okrasná a zároveň liečivá bylina, ktoré s obľubou využívali najmä Zamansiz a jej podobné. Keď sa Núr zadívala na ten veselo pučiaci život, začala smer, akým sa pohyboval ten jej, nenávidieť. Pozrela sa na Rustama. „Čo odo mňa zase chceš?!“

„Otrávila si ju?!“

„Prečo si ma musel dovliecť sem, na dážď?! Nemohol si sa ma tú hlúposť spýtať dnu?!“

„Odpovedz mi najskôr ty na moju otázku, potom ti odpoviem ja na tvoju!“

„Neublížila som jej, prečo si myslíš, že by som to urobila?! S tamtou“ mávla hystericky smerom k opodiaľ stojacej Zamansiz. „by mi na to skoro prišli a zabili by ma! To by som sa skôr pokúšala zabiť Bezčasú! Ju nenávidím viac, a okrem toho, keby bola mŕtva, nikto by mi nemohol tú vraždu stopercentne prišiť!“

Amobarbital, pomyslela si Zamansiz. Dážď na ňu pôsobí ako amobarbital – odstraňuje jej zábrany a dokonca ju môže donútiť povedať pravdu. Tak takto na to prišiel – jednoducho sa s ňou osamote rozprával (a bohvie čo ešte robil) a zistil, že je k nemu neobyčajne drzá. Zamansiz vedela, že Núr taká nebýva – napokon, aj k Veľkej Begum sa správala úctivo, či aspoň tak, aby ju neurazila.

„Dobre, verím ti.“ vyhlásil. „Rád by som sa s tebou ešte porozprával, pretože si pre mňa tak trochu záhadou, ale sledujú nás, a okrem toho mám prácu.“

Zamansiz k tomu jednoznačne vyjadrila svoj názor, keď sa otočila a odišla, len čo to dopovedal.

„Nenaznačila nám práve, že by sme spolu mali ostať?! Tá špina!“ zúrila Núr.

Rustam sa zasmial. „Zjavne máš v sebe veľa hnevu.“

„A ty by si nemal?! Veď vieš, čo sa mi stalo! Akoby nestačilo, že trinásť rokov svojho života som musela stráviť so svojim hulvátskym otcom a nemohla som ísť tam, kam ma ťahalo srdce – totiž do polopúšte za mamou – Allah ma zjavne dosť nevytrestal a teraz musím byť ponížená a obklopená samými hlupákmi ako si ty!“

„Považuješ ma za hlupáka?!“

„Áno, a že si prišiel na ten trik s dažďom, o ničom nesvedčí!“

„Sama neveríš tomu, čo vravíš!“

„Nie, to nie, ale čo je ťa do toho?! Nechcem ťa a ani nikdy nebudem!“

„Ale chceš!“

„Nechcem, a vieš prečo?! Lebo si odhalil moju najväčšiu slabosť, a keby som ešte mala svoju silu, bola by som ťa zavraždila!“

„Nie, to by si nespravila. O tom som presvedčený.“

Bolo to prvý raz, čo ho počula hovoriť pokojne. Jej údiv a rozpaky boli také veľké, že keď ju pobozkal ešte raz, ani sa nebránila.

V ďalších dňoch sa nestalo nič veľké, len samé maličkosti. Begov brat sa na ňu čudne pozeral, Mahrnúšina choroba postupovala a bolo jasné, že to nemôže byť otrava, pretože všetky príznaky svedčili o more, a napokon sa začala, ani nevedela ako, pravidelne stretávať s Rustamom. Občas mu, tak ako všetky otrokyne, mala za úlohu upratať apartmány alebo priniesť večeru, a tak sa nevyhla stretnutiam s ním, nuž a on zakaždým využil príležitosť a pustil sa s ňou do reči. Rozprávali sa celkom otvorene, aj keď boli pod strechou a dážď na ňu nemal žiaden dopad.

„Počuj, Núr... Snívaš niekedy o niečom?“

Tá otázka ju prekvapila. Pozrela sa na pohovku, na ktorej sedel. „Môžem si k vám prisadnúť, než vám odpoviem?“

Blahosklonne kývol hlavou. „Iste.“

Urobila to teda, a aj keď sa snažila držať v úctivej vzdialenosti, ani jeden z nich nemohol popierať, že medzi nimi je zvláštna dôvernosť. „Samozrejme, že o niečom snívam – o tom, že sa odtiaľto dostanem a vrátim sa domov, za hranice Perzie. Ale to sa mi asi nikdy nesplní. Polopúšť je príliš ďaleko – niekoľko spoločenských tried, aby som to tak nejako naznačila.“

Zasmial sa. „Si celkom milá. A nemusíš mi vykať, ja...“

„Túžiš po mne, nie je tak?“

Prekvapene sa na ňu pozrel. „Prečo si to myslíš?“

„Pretože sa o mňa dosť zaujímaš, hoci sa takmer nepoznáme. Príliš to nechápem – veď som len obyčajná otrokyňa.“

„Ja viem, že si, ale nejako sa tomu zdráham uveriť. Najmä po tej facke!“

Nesmelo sklopila oči. „Vieš, že som to tak nemyslela... Myslím, keby v tej chvíli nepršalo...“

„V tom prípade ďakujem Allahovi aj všetkým svätcom a prorokom, že bolo obdobie dažďov. Mimochodom, pekne tancuješ.“

Zatvárila sa škrobene, čo bol oproti jej dovtedajšej milej nesmelosti veľký kontrast. Akoby ju urazil. „Ja viem. Je to snáď niečo výnimočné?“

„Vlastne ani nie, len som sa od teba pokúšal vymámiť, kde si sa to naučila.“

„Tu. My žienky totiž v zásade netancujeme, ale tu už, zdá sa, žienka nie som. Aspoň ma tak nikto neberie.“

„Ja tiež nie?“

„Nie, ani ty. Slušný muž by žienku nikdy nepobozkal proti jej vôli. Nemá na to právo.“

„Je zvláštne, že čosi také hovorí práve otrokyňa.“

„Povedal si, že ma za otrokyňu nepovažuješ.“

„Ja nie, ale zvyšok tohto paláca áno.“

Zadívala sa mu do očí, a on zrazu pocítil, že kvet, cítiac nastávajúce ráno, sa začína otvárať.

„Si dobrý. Mimochodom, chcela by som vedieť aj ja niečo o tebe, môžem?“

„Len sa pýtaj, možno ti budem schopný a ochotný odpovedať.“

„Aké je to byť skoropanovníkom? Myslím – keď ti obyčajní ľudia závidia tvoj šľachtický stav, kým ty závidíš ozajstným panovníkom ich oficiálnosť.“

Zasmial sa. „Myslím, že si to charakterizovala celkom dobre. Skoropanovník – to je celkom pekné. Možno by sa viac hodilo pseudošách – ako padišách, len nie taký významný...“

Zaprskala, ako to už robia ženy i muži, keď sa nemôžu rozhodnúť, či to, čo povedal ten druhý, je viac vtipné alebo nepatričné. „Allah na nebesiach. Ozaj, chcela by som vedieť ešte niečo. Bol si ty vôbec niekedy zamilovaný?“

„Neviem, možno áno. Muži z našej rodiny také veci nikdy neriešia. Áno, občas máme svoje favoritky, ktoré berieme aj ako niečo viac než len sexuálne objekty, ale nerobíme z toho vedu. K žene máme bližší vzťah alebo aj nie, podľa toho, ako to cítime. Vo svojich citoch sa nikdy príliš nepitveme, nepovažujeme ich za dôležité. Žijeme pre mnoho iných vecí.“

„A to sú?“

„Vojna. Politika. Veď to poznáš – aj vy žienky sa zaoberáte predovšetkým svojou prácou, a síce bojom o prežitie.“

„No áno, to je pravda... Vlastne máme k svojim citom rovnaký postoj ako vy. Občas si myslím, že nám to komplikuje život, pretože človek sa bez dôkladnej analýzy občas len ťažko vyzná aj sám v sebe, ale väčšinu času ho skôr zjednodušuje, pretože takéto veci pre nás naozaj nie sú veľmi podstatné.“

Rozprávali sa ešte poriadne dlhý čas, kým jeho večera nebola celkom studená a otrokyniam sa nezačínala večierka. To už ale mohli povedať, že nech už toho druhého poznajú akokoľvek zle, v každom prípade ho majú radi.

Takto to pokračovalo ešte asi týždeň, kým sa Duch púšte a Črevná baktéria púšte (samostatná žijúca jednotka pomáhajúca jej prosperovaniu prostredníctvom tráviaceho traktu) nestali konečne milencami. Ako to vlastne bolo? Nuž, ako vždy za to mohli tekuté zrážky.

Už zase boli v záhrade, no ona tentoraz nevedela, že ju sleduje. Ťažko povedať, či by jej to v tomto konkrétnom prípade vadilo. Koniec koncov, keď na nejakom hroznom mieste, kde ste v žiadnom prípade nechceli byť, objavíte chápavého človeka s rovnakým spôsobom myslenia ako vy, predsa k nemu nebudete nevľúdny len kvôli tomu, že vás sleduje pri prechádzke v záhrade. Dážď (v poslednom čase pršalo takmer neustále, veď bolo obdobie dažďov, čo v tomto regióne znamenalo „zima“) sa spúšťal v hustých povrazcoch a jednotlivé kvapky jej zmáčali celé telo. Sledoval jednu z nich, ako dopadá na jej havranie vlasy, spúšťa sa po ich pramienkoch dole spolu s niekoľkými ďalšími, až nakoniec skončí na jej bucľatých pleciach. Ďalšia jej zase stiekla po líci až k brade, kde si podľa všetkých zákonov hydrodynamiky skrátila cestu a spadla rovno na jej hruď, kde skončila pod kaftanom. Predstavil si, že je tou kvapkou, ktorá prechádza po jej tvári až k prsiam... A možno ešte nižšie... Červený kaftan sa jej lepil na telo, odhaľujúc kontúry jej mladých pŕs, drieku a zadku. Pochopiteľne, Rustam, ktorý bol len o pár rokov starší ako ona, sa toho pohľadu nemohol nabažiť. Priblížil sa k nej zozadu ako nejaký dravec a objal ju okolo pása. V prvom momente sa trochu vzopäla, pripravujúc sa na obranu, ale on bol rýchlejší. Zašepkal jej do ucha. „No tak, srdiečko, to som len ja... Núr, prosím ťa, nemykaj sa, nemáš sa čoho báť!“

Jej dych sa zrazu zrýchlil a telo sa uvoľnilo. Skusmo ju pobozkal na vlasy, načo ona neprotestovala, len mu položila ruky na tie jeho, ktoré ju držali okolo najužšieho miesta na bruchu, čo sa dalo vykladať všelijako – ako znak dôvernosti, ale aj jemné znamenie túžby po väčšom odstupe. Aby zistil, čo z toho to je, odhrnul jej vlasy z krku, aby ju naň pobozkal. Proti tomu zjavne nič nemala. Ako sa rozpršiavalo, bol čoraz drzejší, dúfajúc, že vďaka ním objavenému efektu si trochu popustí uzdu. Siahol jej na prsia, čo by kohokoľvek iného stálo život – jeho nie, pretože takáto blízkosť, keď šlo špeciálne o neho, ju skôr vzrušovala než popudzovala. „Ak teda chceš, spravme to hneď. V mojej izbe.“ povedala ticho.

„Mahrnúš mi o tebe povedala mnohé veci. Vrátane takých, ktoré som nemusel vedieť, kým som sa k tebe nedostal takto blízko.“

„Myslíš tým, že by si bol môj prvý milenec, ak by sme...“

Prudko sa k nemu otočila, vrhla sa mu okolo krku a pobozkala ho. Obaja to cítili – potláčané napätie z prvých dvoch stretnutí a vzájomné sympatie z tých ďalších sa zmiešali do Molotovovho kokteilu vášní, ktorý hrozil výbuchom – a treba povedať, že v tomto prípade by prípadná explózia nikoho neohrozila na živote ani na majetku. Oprela sa oňho, voňala po piesku a dažďovej vode. Na chvíľu sa od nej odlepil, ale len aby sa jej spýtal. „Si si tým istá? Veď vieš, dážď...“

„Vravel si, že vy Rafatíovci sa vo svojich citoch nepitvete, tak sa v tom, pre lásku božiu, nevŕtaj ani ty!“

Mala pravdu, ako inak? Riaď sa svojou intuíciou, alebo rozumom, ak to potrebuješ, len o svojich citoch príliš nerozmýšľaj. „Ja len... Nechcem ti ublížiť.“

„Nebuď citlivka a poď so mnou!“

V jej izbe, v šere a na malej posteli, to nakoniec urobili. Výstrihom jej kaftanu trhol tak prudko, že sa gombíčky rozprskli po celej miestnosti a jedna ho zasiahla do líca, čo si ale vo víre vášne príliš neuvedomoval. Samozrejme, mohol jej jednoducho vykasať sukňu a urobiť jej to bez toho, aby ju vôbec vyzliekol, ale to nechcel. Túžil ju vidieť takú, aká je, bez šiat a všetkých ostatných hávov, ktoré si musela navliecť kvôli spoločnosti a ostatným ľuďom – a tiež dotýkať sa jej, telo na telo, koža na kožu. Nemal na to nijaký špecifický dôvod, jednoducho to tak cítil a Rafatíovci predsa o svojich citoch nepremýšľali, buď sa nimi riadili, alebo nie. Keď ju konečne uvidel v jej najkrajšej podobe, aj s nahým bruškom a veľkými prsiami, stiahol si vrchný diel šiat, takže mohla vidieť jeho chudú, šľachovitú postavu s pevným, ale neveľmi výrazným svalstvom. Zrazu nemohol odolať nutkaniu vybozkávať jej celé telo od plných pier až po tmavé slabiny. Keď jej priložil pery na prsia, pocítila v sebe nečakanú silu. Mohla ju použiť na to, aby ho odstrčila, čo nechcela, ale aj si ju uložiť na neskôr. Mala totiž pocit, že hoci je od polopúšte tak ďaleko, fakt, že môže aspoň nejako popustiť uzdu svojej divokej stránke, jej môže pomôcť obnoviť jej mágiu – a v konečnom dôsledku aj pomstiť sa Zamansiz. Vnútro jej zvieralo, ako sa v jej útrobách práve chystal vybuchnúť granát sexuálnej túžby, a keď jej perami zovrel najcitlivejšiu časť pŕs, nezvládla to. Strhla mu nohavice a omotala mu nohy okolo bokov, načo do nej konečne vnikol. Necítila nijakú bolesť, len uspokojenie – tak sexuálne, ako aj duševné, pretože vedela, že konečne môže na tomto prekliatom mieste byť naozaj šťastná, a to bez toho, aby musela komukoľvek odpúšťať, čo by sa jej samozrejme nepáčilo.

Dlho ležali jeden pri druhom, pričom on si prisahal, že od nej odíde, no nedokázal to. Jediný dotyk jej dlane na hrudníku, ktorým bola zjavne fascinovaná (z nejakého dôvodu mali všetci Rafatíovci, či už muži alebo ženy, takmer alebo úplne plochú hruď), alebo pohľad na jej nahé telo, skryté pod perinou, ho zakaždým presvedčil o tom, aby zostal a dal si s ňou ďalšie „číslo“. Zdalo sa, že sa jeden druhého nevedia nabažiť: ona rovnako ako on nedokázala prestať sa ho dotýkať, bozkávať ho, milovať sa s ním... Nakoniec takto strávili celé popoludnie. Dávno po zotmení ich objavila jedna z Rustamových sestier, ktorá na Núr len znechutene fľochla a zavolala svojho brata na večeru. Rozlúčili sa bez zbytočných rečí, vediac, že veľmi skoro sa opäť stretnú a budú robiť to, čo im káže ich intuícia bez toho, aby o svojich citoch akýmkoľvek spôsobom hovorili.

V ten večer prišla do spoločenskej miestnosti, kde sa stretávali otrokyne, s omnoho spoločenskejšou náladou než obvykle. Prisadla si k jednej z Rustamových niekdajších konkubín, mladej dievčine menom Darja, a začala sa s ňou rozprávať o slávnosti spred troch týždňov, rozhovor sa ale tak nejako zvrhol. „Vraj s tebou strávil beg celé popoludnie.“ uškrnula sa.

„Vadí to?“ zdvihla obočie. „Myslela som, že sa s ním už dávno nestýkaš.“

„To je pravda.“ odpovedala trpko.

Núr sa k nej posunula bližšie. „Nevieš, čo je s Mahrnúš?“

„Mysleli sme, že ty to budeš vedieť. Koniec koncov, Bezčasá o tebe stále vyhlasuje, že si ju otrávila.“

„Bezčasá vie, že ju neznášam, a ona ma neznáša tiež, takže klebetí, kade chodí. Byť tebou, veľmi jej neverím.“

„Teraz neviem, ktorej z vás veriť. Bezčasej sa, samozrejme, bojím ako my všetky, problém je ten, že ty sa jej nebojíš, práve naopak, občas si myslím, že ona by sa mala báť teba! Večne sa nám vyhýbaš, snažíš sa, aby si sa s nami rozprávala čo najmenej, a teraz zrazu normálne prídeš a bavíš sa s nami ako normálna ženská?!“

Núr zdvihla obočie. „Pričítaj to begovi.“

Darja pokrčila nosom. „Choď s tým niekam. Čo si sa nenaučila, že o takýchto veciach sa konkubíny zásadne nerozprávajú?! Ak by sme začali, skončili by sme ako dievčatá z Topkapi, ktoré sa kvôli nim vraždia. A pritom nám to ani za to nestojí.“

„Dobre teda... Nevieš, čo je vlastne Mahrnúš? Teda, aké príznaky tá jej choroba má? Lebo vraj chytila mor, a ak je to skutočne tak...“

„Nie je to mor, ani náhodou.“ pokrčila Darja nosom. Robievala to často. „To by bolo viac nakazených, nielen stará Mahrnúš, ale aj niektoré z deciek... Veď vieš, vždy keď sa stane nejaká tragédia, decká sú prvé na rane.“

„Keď myslíš...“ Rozprávali sa ako dve ženy, ktoré sa práve stretli na ulici alebo v rade na úrade. Ich rozhovor trval ešte pár minút, kým ich neuvidela Zamansiz.

Hnedé vlasy mala zviazané do uzla a modré oči orámované linkou, ale inak mala tú istú konskú tvár a veľký nos ako vždy. „Bezmenná, tak ty sa rozprávaš s ostatnými?! Odkedy?!“

„Nie som Bezmenná.“ povedala sebavedome. „Volám sa Núr.“

„Odkedy?! Predtým ti predsa vôbec neprekážalo, keď som ťa tak volala. Bola to taká tvoja prezývka...“

„Ale teraz je to iné.“

„V čom?“

„Vyspala sa s begom.“ hlásila Darja, samozrejme s nadšene pokrčeným nosom.

Zamansiz si dala ruky vbok. „Ale čo! Celý rok túžiš po tom, aby si odtiaľto odišla, a teraz toto?! Musela si predsa vedieť, že ak sa staneš konkubínou, bude pre teba ťažšie odtiaľto odísť!“

„Ja viem... Ale vplyvom nepredvídateľných okolností som zmenila názor.“

„Nepredvídateľných okolností?! Pcha, predala si svoju slobodu za rozkoš, to sa na teba nepodobá.“

„Ale áno, podobá. Ako vôbec môžeš čosi také tvrdiť, keď sama vieš, že ma takmer nepoznáš?!“

Zamansiz ohrnula peru. „Radšej sa nepýtam na podrobnosti... Dobre teda, rob ako myslíš. Ak vďaka tomu bude menšia šanca, že nám narobíš nepríjemnosti, tak budiž. Mimochodom, Darja, princ Ismaíl ťa pozýva k sebe na večeru...“

Darja pokrčila (už zase) nosom. „A vie o tom jeho mama?! Veď ten chlapec má pätnásť, a je jasné, že sa ma snaží zviesť!“

„To neviem, ale myslím, že ak nepôjdeš, bude sa na teba hnevať...“

„No a ak zase pôjdem, hnevať sa bude Veľká Begum! Vieš, že nechce, aby princovia začínali sexuálny život tak skoro!“

„Ak je to tak, možno by o tom mala vedieť... Pôjdem jej to teda oznámiť.“

Núr vstala a vybrala sa za ňou. Teraz, alebo nikdy.

„Zamansiz, bola by si prosím ťa taká dobrá a odniesla mojej starej matke odkaz o tom, čo sa mi stalo? Použi aj poštové holuby, ak to bude potrebné...“

„No, snáď ma to nezabije... Ale pozor, ten tvoj odkaz si prečítam skôr, než ho odošlem, takže na mňa neskúšaj žiadne triky!“

„Nie, Zamansiz...“

Odkaz teda napísala a odoslala. Holub letel púšťou, až nakoniec dorazil k hraniciam. A čo sa dialo tam?

Keď mladá hraničiarka, ktorá strážila hranice polopúšte a suchej stepi, zbadala čierneho holuba Rafatíovcov, zhrozila sa, že ich žiadajú o povolenie ďalšej výstavby či ich dokonca chcú vyhodiť z ich habitatu... Našťastie však šlo len o list pre Jej Výsosť vojvodkyňu Širín, správkyňu tohto územia, ktorá bola vazalom kráľovnej Iskander I., arabskej vládkyne všetkých púští, ktorých bolo zaručene viac než sedem. Bola to už stará žena krehkých kostí, ktorá posledných pár rokov prežívala len vďaka tomu, že väčšinu fyzicky náročnejších úloh, ktoré so sebou jej postavenie prinášalo, dokázala delegovať na bystré a silné mladé dievčatá, akým bola aj hraničiarka.

Keď si list prečítala, zamračila sa. „Zajali jednu z našich. Už pred rokom.“

„Ktorú?“

„Jednu z tvojich kolegýň, Núr z rodu Daniší. Veď vieš, posledné dieťa, ktoré sa kedy v tej rodine narodilo... Nemala v živote veľa šťastia, len čo je pravda.“

„Ale aj tak je to jedna z našich...“ pípla hraničiarka nesmelo.

„To je.“

„Tak? Čo s tým urobíme?“

„Ako vždy vypíšeme krvnú pomstu na toho, kto je za to zodpovedný.“

„A v tomto prípade to je...?“

„To neviem, vraj ju chytil akýsi bosorák menom Khan...“

„Aha, ten? Pcha, obyčajný bandita... A beztak sme ho minulú stredu zabili pri tom záťahu.“

„Údajne ju pridal akémusi Poliakovi menom Primo... Primo Belzec.“

„Žid?“

„Zrejme. Vraj sa jej podarilo uniknúť, ale vďaka nešťastnej náhode sa nakoniec predsa len stala háremovou konkubínou...“ Obrátila prenikavý pohľad na hraničiarku. „Vieš, čo to znamená?“

„Nie.“

„Ani ja, ale tuším to. Žienku nechytíš len tak, vďaka smole, a na to, aby sa ti vydala sama, je väčšinou príliš hrdá. Pravda, Núr nebola veľmi dobrá čarodejnica, zato bola fyzicky mimoriadne zdatná a nemala veľa priateľov, lások ani vášní. Bola to bezcitná, samotárska dievčina – a celkom prefíkaná, aj keď často použila radšej svaly než lesť. Niekoho takého je ťažké chytiť... Musel to byť premyslený podvod alebo mágia. Možnože mágia bosoriek. Vieš, čo to znamená?“

Hraničiarka prikývla. „Vojnu.“

Pani Širín najala jedného z najskúsenejších špiónov v Heráte, aby našiel ženu, ktorá môže za to, že sa zo žienky stala otrokyňa. Takéto zločiny sa v ich komunite totiž neodpúšťajú.

O pár mesiacov už bolo obdobie dažďov minulosťou a miesto neho sa čoraz viac otepľovalo. V tom čase Núr a Rustam spolu ešte stále trávili takmer každý deň a najmä noc, čo nikoho, ani Veľkú Begum, ani Zamansiz, trúchliacu za svojou šéfkou Mahrnúš, ktorá nakoniec umrela na úplavicu (spolu s princom Ismaílom a dvoma jeho súrodencami) netrápilo. Napokon, keď už aj lekári potvrdili, že ide o obyčajnú, aj keď vážnu chorobu, prečo ďalej podozrievať Núr? Zamansiz, ukolísaná falošným pocitom bezpečia, zabudla, že fakt, že Núr zatiaľ v háreme nikoho nezabila, neznamená, že to vôbec neurobí.

Na tom ale nezáležalo – vlastne na to nemyslela ani samotná Núr, keď prechádzala po Rustamovom tele pripomínajúcom skyprené pole. Rukou skúmala to, čo vlastne už poznala naspamäť – jeho telo, krásne, úhľadne rovné a napäté túžbou. „Vieš, čo sa deje?“ zašepkala provokatívne.

Vrhol na ňu sivé oči. „Je to dobrá vec?“

„Záleží na tom, ako to skončí... Ak to nevyjde, bude to tragédia.“

„A ak áno? Bude to veľmi dobré?“

„Úžasné. Čakám dieťa.“

Cítila, ako pod jej dlaňou ešte viac stuhol. Očividne to preňho bolo obrovské prekvapenie, ktoré v jeho duši i reakciách dostalo prednosť pred nefalšovanou radosťou. „Tak dieťa.“ zašepkal.

Priložila pery na časť jeho tela, ktorá by sa dala nazvať prsníkom, ak by bol ženou, tesne nad bradavku, a šepla. „Netešíš sa snáď?“

„Samozrejme, že sa teším.“ povedal ticho a dosť ohromene. „Pre našu rodinu je každé dieťa dobrou správou, ak je naše... Nuž a ja som vždy chcel byť otcom.“

„Mal si predtým nejaké deti?“
„Dvoch chlapcov, ale tí boli takí neduživí, že sa ani jeden nedožil jedného roka...“

„To je smutné.“

„To je život. My Rafatíovci sme s tým vyrovnaní – a aspoň si viac vážime deti, ktoré sú ešte živé a zdravé. Vďaka Allahovi, ty si žienka, silná dievčina. Aj tvoje dieťa bude iste také.“

„Prial by si si syna?“

„Isteže. Náš rod potrebuje mužských potomkov... Hoci ani dievča by nebola žiadna tragédia, ak by neumrelo mladé. Dievčatá nám pomáhajú uzatvárať spojenectvá, pomáhajú s riadením háremu a prinášajú do neho život – a tešia svojich rodičov.“

Namiesto odpovede pokračovalo v bozkávaní celého jeho tela. Keď sa dostala k jeho mužnosti (eufemisticky povedané, v skutočnosti mal, ako všetci chlapi na svete, mužnosť hlavne v mozgu a nadobličkách), zaryl dlhé prsty do jej vlasov a šepol. „Vedela si, že Zamansiz ide navštíviť príbuzných do Láhauru?“

„Skutočne? Takže na pár mesiacov sa jej zbavíme?“

Uškrnul sa, ale tento výraz mu zamrzol, keď prešla perami po oficiálne najcitlivejšej časti jeho tela, ktorá na to sama, bez účasti vyšších nervových funkcií (ale nie proti ich vôli), zareagovala. Napol sa ako kuša, a tak isto aj presne namieril. Posadila sa na neho obkročmo, a kým sa prelínali ako farby v spektre, myslel na to, že tam vnútri, kam stále s obľubou liezol, jeho najzbytočnejšie a zároveň najdôležitejšie bunky spolu s tými jej stvorili niečo možno dobré, možno zlé, ale v každom prípade už svojou štruktúrou a potenciálom zaujímavé.

Indické čarodejnice sú najlepšie na svete – to je známy fakt, ktorý sa Zamansiz dozvedela už počas svojho pobytu v Sýrií. A každá háremová čarodejnica musí dbať na to, aby sa stále učila a zlepšovala, pretože čarodejnícke umenie patrí k najprogresívnejším na svete, podobne ako sa musia nové postupy musia učiť napríklad programátori. Tak, ako sa oni učia od chlapíkov zo Silicon Valley, učia sa bosorky v Nai Dilí, čo síce nie je najväčšie ani najvýznamnejšie mesto Indie, rozpadnutej na množstvo malých, nesmierne chudobných štátikov, ale zato tam žijú najlepšie čarodejnice. Pravda, dobré sú aj dievčatá z Balkánu, ale Indky sú proste Indky. Skrátka a dobre, čím žije čarodejnica bližšie k Nai Dilí, tým má väčšiu šancu zlepšiť svoje schopnosti na najvyššiu možnú mieru – a hoci Láhaur bol celkom ďaleko, niekoľko dievčat vyučených v Nai Dilí sa v ňom predsa len našlo. Napríklad majsterka Şeyba, už podľa mena Zamansizina krajanka, stará dáma venujúca sa výučbe mágie západného typu s niekoľkými východnými „vychytávkami“, ktoré v Dilí pochytila.

Prirodzene, Zamansiz tam nijakých príbuzných nemala, ale zato tam mala bývalého milenca a jeho manželku, niekdajšiu kamarátku, ktorí jej sľúbili, že ju u seba ubytujú. Plná sebadôvery vyrazila z Herátu na postaršej achaltekinskej kobyle, ktorá bola aj napriek veku celkom rýchla, avšak mierna a rozumná. Zakrútila sa do plášťa zo sivého plátna, pripravila si niekoľko svojich najlepších kúziel, ale napriek všetkej príprave sa nedokázala vyhnúť nešťastiu.

Pár dní po tom, čo vyrazila z mesta, uvidela, že ju aj s koňom prenasleduje lev – starý lev, akých býva v polopúšti mnoho. Tieto nešťastné zvieratá po tom, ako prišli o svoju svorku, nemajú zväčša inú možnosť, ako sa uchýliť k ľudožrútstvu, pretože ľudia – ak pri sebe nemajú meč, pušku alebo niečo podobné – sú aj voči takým slabým jedincom relatívne bezbranní. Na druhej strane, na človeka na koni sú takíto skrachovanci krátki, pretože to by museli najskôr zabiť veľké, takmer dvakrát také ťažké zviera, väčšinou aj dvakrát čulejšie než oni sami, s ostrými kopytami a ochotné brániť sa do vysilenia. Kone a iné veľké kopytníky väčšinou musí skoliť celá svorka, osamelý starý lev si na ne trúfať nemôže. Tu niečo nesedelo... A potom – to, ako lev toho koňa dobehol, len čo sa trochu rozbehol! Zamansiz túto situáciu ale nepovažovala za viac než drobnú nepríjemnosť. Jednoducho zastavila čas, takže lev aj jej kôň zastali uprostred behu, vytiahla spod plášťa nôž a leva podrezala. Z jeho krku sa vyvalila krv, len čo čas opäť rozbehala – ale zároveň sa aj potvrdili jej obavy, že to nie je len taký obyčajný lev. Kým totiž lev umieral, zmenil sa na starého muža. Bosorák! Zamansiz stuhla krv v žilách. Chcel ju zabiť jeden z jej vlastných...

Jej kôň šiel pár krokov bez nej, no veľmi rýchlo si uvedomil, že z nejakého dôvodu je už po všetkom. Priveľmi sa netrápil tým, že táto situácia vyzerá naoko nepochopiteľne – na zvláštne veci si už pri svojej majiteľke zvykol, či presnejšie zvykla. Zamansiz ale nestihla ani zastrčiť nôž späť za šaty, keď uvidela prvú levicu. Blížila sa k nej mačacím krokom s hrozivým vrčaním, a Zamansiz bola spočiatku pripravená bojovať s ňou pomocou mágie... Ale prerátala sa. Levíc totiž onedlho pribudlo, prichádzali zo všetkých strán, spoza dún, všadeprítomných kríčkov i obzoru, a vyzerali pomerne hladne. Nešli ale po jej kobyle, ako by predpokladala, ale po nej samotnej. Navyše ich bolo viac, než bolo obvyklé... Postupne sformovali akýsi kruh, a Zamansiz bola pripravená zavraždiť prvú, ktorá sa na ňu vrhne, a bojovať do posledného dychu, no na to nedostala šancu. Všetky levice sa zrazu zmenili na ženy, mladé alebo stredného veku, ktorým temne svietili oči a ktoré v rukách držali nože. Jedna z nich, tá, ktorá stála priamo oproti nej, bola Bezmenná.

„Zdravím.“ povedala chladne. „Vieš, ako sa hovorí, že pomsta chutí najlepšie studená?“

„Prosím?!“

„Tak tomu never. Keby som ťa mohla zabiť hneď, ako som zistila, čo si mi urobila, určite by som si to užila omnoho viac.“

Zamansiz prižmúrila oči. „A to práve v čase, keď som si myslela, že ty a Rustam...“

„V tomto si sa nemýlila.“ prikývla Bezmenná. „Milujem Rustama a len kvôli nemu a nášmu dieťaťu som ochotná prijať život, ktorý si mi určila. Napriek tomu voči tebe neprejavím žiadnu milosť – ani ja, ani hraničiarky, moje sestry. Nechcem, aby sa na takú odpornú podvodníčku, ako si ty, ešte niekedy spomínalo. Krvná pomsta je krvná pomsta – a v tomto prípade bola vypísaná na teba. Ber to ako takú – ako to voláte vy Turci? Vraždu zo cti, tak.“

„Ako si vôbec dokázala dostať sa von z háremu?! Priepustka by ti nedovolila odchádzať z mesta...“

Miesto odpovede sa zmenila na vír prachu a piesku, ktorý prešiel pár metrov smerom ku nej, aby zastal tesne pred jej tvárou. „Už rozumieš?!“

Bezčasá sa uškrnula. „Ako sa ti mohli vrátiť schopnosti tak ďaleko od polopúšte?!“

Bezmenná zdvihla obočie. „Ty zjavne nechápeš, z čoho pochádza moc žienok, však nie?“

„Z ich prirodzeného prostredia, všakáno?“

„Nie. Z ich idu, z toho, nakoľko sú samé sebou vo svojej zvieracej podstate. A to bývajú väčšinou len vo svojom habitate... Ale pozor, nie vždy! Vďaka tomu, že som si našla milenca, stala som sa znova sama sebou, alebo tak nejako... Neviem to dobre vyjadriť slovami, jednoducho som teraz späť, a možno sa v budúcnosti aj vrátim domov – čo sa tebe v žiadnom prípade nepodarí.“

Keď teraz vedela všetko, čo potrebovala, mohla Zamansiz zastaviť čas – no jej pokus tentoraz nebola úspešná. Spojené sily približne dvadsiatich žienok jej v tom zabránili. Bezmenná vytiahla spod šiat nôž, chytila ho za špičku a hodila. Odohralo sa to tak rýchlo, že Zamansiz nestihla ani mávnuť rukou. Nôž ju zasiahol priamo do srdca, nepochybne s istou magickou pomocou, a zaboril sa neprirodzene hlboko. Napriek tomu sa dokázala vlastnou mágiou udržať ešte chvíľu pri živote, a to tak dlho, aby stihla zachrčať. „Gratulujem k decku. Skap. Skap, počuješ?“

Toto bola na bosorkách tá hnusná vec, že keď vám želali smrť, mohli ste sa spoľahnúť, že do roka a do dňa otrčíte kopytá.

Chladne sa pozrela na jej mŕtve telo. Vzápätí ho vyzliekla a privolala spolu so svojimi sestrami z polopúšte leviu svorku, ktorá to, čo bolo kedysi Bezčasou, zožrala za sotva hodinu. V rámci krvnej pomsty žienky spálili Zamansizine šaty, čím zmazali posledné dôkazy jej existencie. Jej kobyla medzitým ušla aj s jej sedlovými taškami, v ktorých si viezla batožinu, no hraničiarky sa dohodli, že ak na ňu narazia, všetky jej veci rozbijú, spália a zahrabú do piesku. Kobylu samotnú si potom sľúbili zabiť, upiecť a zjesť, nuž a na túto „hostinu“ mali pozvať aj „sestry“. To sa nakoniec skutočne stalo, no Núr už pri tom nebola. Vrátila sa domov.

Uprostred najhorúcejšieho leta na ňu prišli pôrodné bolesti. Nie je dobrý nápad dráždiť čarodejnicu, ak ste tehotná – smrteľná kliatba totiž na naplnenie dostane ideálny prostriedok, a síce pôrod, ktorý nikdy nemusí skončiť dobre, ale ak je matka k tomu všetkému ešte aj prekliata, tragédia je zaručená.

Držal ju za ruku celý ten čas, čo sa zvíjala v hrozných bolestiach. Dieťatko malo okolo krku omotanú pupočnú šnúru, a ešte k tomu šlo von v zlej polohe. Niekedy je otec dieťaťa postavený pred krutú voľbu, či obetovať dieťa, alebo jeho matku – v tomto prípade ale „našťastie“ nedostal možnosť výberu vôbec. „Nemôžeme zachrániť ju, nanajvýš to malé.“ pokrčila bezmocne plecami pôrodná babica. Keď napokon dieťa konečne prišlo na svet – zdravé a silné, ako to Rustam predvídal – z jeho matky už vytekali posledné pramienky krvi, ktoré ju mali „doraziť“. Rustam ako vojak bol zvyknutý na to vidieť smrť, dokonca aj smrť svojich najbližších, no tentoraz mal čo robiť, aby sa ovládol. Večne šepkal jej meno, zatiaľ čo ona už nebola natoľko pri vedomí, aby ho počula, a on jej napokon naposledy stisol ruku, kým odišiel do svojej spálne, kde dva dni k sebe nikoho nepustil, aby sa nik nedozvedel, že beg Rustam plače ako malé dieťa. O novorodenca sa nezaujímal, čo sa ale rýchlo malo zmeniť, a starostlivosť oňho tak padla na plecia jeho mladšej sestry, Veľkej Begum, a takisto jeho matky, staručkej pani Nazanin.

Novorodené dievčatko dostalo mená Rumejsa, po Veľkej Begum, a Šakti, podľa indického mena bohyne známej ako Bohyňa Matka; toto meno sa zároveň používalo ako iný názov pre každú hinduistickú bohyňu. Nemalo to nejaký zvláštny dôvod, jednoducho pani Nazanin rada čítala hinduistické legendy (aj keď ich brala skôr ako rozprávky, veď to bola dobrá moslimka) a toto meno sa jej osobne mimoriadne páčilo.

Minettin filmový magazín - Kráľ, ja, Anna a všetci ostatní

Vitajte pri prvej časti Minettinho filmového magazínu, zdraví vás vaša prispievateľka. V tomto nepravidelnom seriály budem písať o filmoch, ktoré som videla v kine alebo televízií, udalostiach vo filmovom svete, ktoré ma vzrušili či naopak znechutili, alebo o ďalších veciach, ktoré sa týkajú práve filmov a seriálov. Budem na ne vyjadrovať svoj názor, ale tak, aby som nemusela vystúpiť z anonymity, takže možno občas budem trochu nejednoznačná...



Dnešná téma: Anna vs. Ja
Kde bolo tam bolo, žila raz jedna britská dáma menom Anna Leowens. Za svoj dlhý život toho stihla veľa, aj sa vydať, aj ovdovieť, aj porodiť a vychovať syna, aj založiť v Kanade prvú feministickú organizáciu, ale väčšina ľudí ju aj tak asi bude poznať najskôr ako učiteľku. Učiteľku Ramu V., ktorého si väčšina z nich aj tak bude pamätať ako malého Čulalongkorna, toho drobca, čo sa pokúšal tváriť ako následník trónu medzi svojimi vyše šesťdesiatimi súrodencami, a to hneď dvakrát: v celkom zábavnom gýčovitom muzikáli po boku Yula Brynera a vo vážnom historickom filme s Jodie Foster a Yun Fat-Chowom. Oba tieto filmy boli napísané na motívy jej pamätí, rozprávajúcich najmä o jej pobyte v Siame, dnešnom Thajsku, ktoré vtedy nebolo známe vďaka "lejdybojom" a nádherným plážam, ale vďaka tomu, že si naň brúsili zuby Francúzi, Angličania a ktoviekto ešte. Tamojšia kráľovská dynastia sa snažila silou-mocou zachrániť svoj národ pred peklom kolonizácie, a Rama IV. zvaný Mongkut veľmi skoro prišiel na nie tak celkom originálny nápad poraziť Európanov ich vlastnými zbraňami, a popritom od nich prevziať všetko to, čo sa v tom čase dalo na Západe obdivovať. Nič nové pod slnkom, poviete si, japonský cisár Meidži (ktorý napomohol krajine k rozmachu) a osmanský Mahmud II. (ktorý ju nedokázal zachrániť pred úpadkom) mali rovnaký nápad. Ibaže ani jeden si nezavolal ako učiteľku k svojim deckám krásnu mladú Angličanku. A ak aj áno, táto o tom nenapísala pamäte, v ktorých predstierala romantickú náklonnosť medzi nimi... Nevermind, stopercentne skutočný príbeh to nie je, ale o čo bližšie k pravde sú Statočné srdce alebo Gladiátor? A aha aké sú to legendy! A vôbec pri tom nevadí, že Mongkut bol v skutočnosti starý a škaredý... To fakt radšej Yun Fat-Chowa.



Ale čo som chcela... O tejto "romanci" som videla dva filmy, Kráľ a ja z roku 1956 a Anna a kráľ z roku 1999. A ktorý je lepší? CSFD hovorí jasnou rečou: staršia verzia má v priemere o desať percent lepšie ohodnotenie, čím jasne poráža tú neskoršiu. ALE... Ale môj milovaný Sultán má priemerné hodnotenie "odpad", zatiaľ čo mne nesmierne prekážajúci Gladiátor je označený za skvelý, takže si viete predstaviť, ako sa s tamojšími hodnoteniami stotožňujem. Mne viac "rezala" tá novšia verzia, čo samozrejme neznamená, že tá prvá nemá svoje čaro, len že môjmu osobnému vkusu viac vyhovuje verzia s Fosterovou. A tu sa dostávame k predmetu tohto článku: porovnaniu týchto dvoch úplne odlišných variácií na jednu tému.



Staršia verzia bude nepochybne vyhovovať ľuďom, ktorí si nepotrpia na realizmus vo filmoch. Nič, od kulís cez kostýmy a neustále vyspevovanie nepôsobí prirodzene, herci prehrávajú a afektujú, postavy sú ploché a jednorozmerné, chýba im akási skutočnosť, nič im neveríte... Ibaže to nie je ich cieľ. Tým je pobaviť, rozosmiať či dojať - a to sa filmu v plnej miere darí! Pokiaľ ho neberiete ako nejaký extra umelecký počin s hlbokou myšlienkou a tak podobne, ale ako veselý muzikál zo starých dobrých päťdesiatych rokoch, kedy predsa len bol vkus divákov úplne iný než dnes, o zábavu máte postarané. Značný podiel na tom má fakt, že film nie je priamo adaptáciou Leowensovej pamätí, ale broadwayského muzikálu, ktorý sa nimi voľne inšpiroval. To je aj dôvod, prečo tam v jednom kuse hlavný pár plus niekoľko nesympatických kreténov vyspevuje piesne, ktoré občas pobavia, no väčšinou pôsobia trápne, tak ako všetky muzikálové hity päťdesiatych rokov. Aj charaktery hlavného páru prešli v prúde času mnohými premenami: Fosterovej Anna je agilná, sebavedomá žena, ktorá sa nebojí postaviť kráľovi a stojí nohami pevne na zemi, kým Deborah Kerr je nielen odvážna, ale aj nežná a milujúca, niekedy dokonca krehká a sentimentálna. V päťdesiatych rokoch sa emancipované hrdinky príliš nenosili. Na druhej strane Brynerrov Mongkut je skôr komická figúrka, kráľ z cudziny, ktorý nechápe svet, ktorému sa snaží pripodobniť ten svoj, v dôsledku čoho pôsobí veľmi často groteskne. Keď si uvedomíme, že film je takpovediac muzikálová komédia, hodí sa do nej tento Mongkut lepšie ako vážny, hrdý až ješitný Chowov kráľ, ktorý nie je na smiech ani chvíľu. Paradoxne, fakt, že novšia verzia je vážnejšia, ale aj menej sentimentálna, spôsobuje, že v konečnom dôsledku pôsobí romantickejšie. Či už ide o vzťah Anny a kráľa, alebo pani Tuptim a jej milého, záverečné scény týchto dvoch dejových línií viac vždy dojmú viac ako gýčovité pokusy o romancu v prípade staršej verzie. Všetky tieto dôvody ma vedú k tomu, že tento súboj jednoznačne vyhráva Anna a kráľ, čiže novšia verzia s Fosterovou a Fat-Chowom. Ale pozor - len pre mňa! Viete, ako si občas pri argentínskych telenovelách alebo nejakých iných vysoko špecifických blbostiach hovoríte "Komu sa to môže páčiť?!"? Nuž, tak to sa mi pri spomínanom staršom filme stať nemôže. Ja totiž fanúšikov filmu Kráľ a ja celkom chápem. Je to zábavné, občas vtipné, väčšinou zámerne, no niekedy aj nechtiac (len si spomeňte na Chalúpku strýčka Toma a lá decká kráľa Mongkuta!) a vlastne ani tá výprava nie je taká strašná, keď si uvedomíte, že to boli päťdesiate roky. Ako pobavenie na nedeľný večer sú oba filmy takmer rovnocennými alternatívami, pri výbere podľa mňa viac než kvalita zavážia vaše sklony a citové rozpoloženie, ako aj to, s kým sa to rozhodnete pozerať...

Päťdesiat odtieňov modrej

(Túto poviedku som chcela napísať ako fanfikciu na svetoznáme Fifty shades, ale vyvinula sa z toho fanfikcia na čosi celkom iné, veď ešte zistíte čo. Z toho, čo robí Fifty shades svetovým fenoménom, to má len lovestory a manželov Greyovcov, a aj to v celkom inom postavení ako ste zvyknutí...)


David so stoickým pokojom obedoval bagetu v miestnom fastfoode s presklenými stenami, takže ja a jeho babička sme mali dovnútra celkom dobrý výhľad. Doširoka otváral ústa, aby si odhryzol obrovský kus, ktorý potom veľkolepým spôsobom prežúval. Jeho babička síce tvrdila, že pri tom vyzerá ako vôl, ale mne týmito veľkopanskými spôsobmi (dokonca používal obrúsok, a to mimoriadne teatrálne) pripomínal Akbara Veľkého z Rushdieho Čarodejnice z Florencie. Úprimne, do tohto spisovateľa som celkom zažraná, má úžasný štýl. Sesternica Steelová, teda vlastne najnovšie Greyová, nad mojim pseudointelektualizmom len prevracia očami (už to nevadí ani jej mužovi), ale to je asi jediná, madre je tým doslova nadšená a zvyšku rodiny veľmi nevadí, že má medzi príbuznými pozérku. Tak teda: ten môj Veľký Mogul sa napchával vo fastfoode, zatiaľ čo ja a jeho babička sme s vervou vyklopkávali na už spomínané presklené steny podniku a snažili sa upútať jeho pozornosť, čo sa nám náhodou grandiózne nedarilo. Práve keď som začala robiť grimasy v domnení, že ma nevidí a nemôže ma upozorniť, aby som sa prestala správať ako decko, veď už mám devätnásť, vodičák a vôbec, nie som ani panna, zdvihol pohľad od nejakým zvláštnym spôsobom zaujímavého vzoru na obruse a prenikavo sa na mňa zadíval. Lisa, čo blbneš?! Zháčila som sa, no tento pocit dlho netrval. Namiesto toho som hneď nato dostala chuť ukázať mu, že som nad vecou, a trochu detinsky som sa zaškerila. Pobavene sa usmial a vrátil sa k bagete. Oukej, takže nás už zaregistroval, to by stačilo.

Aby bolo jasné: David je sexy. Nie síce sexy tým neskutočne hollywoodskym a dokonalým spôsobom ako Anastasiin nový manžel, po ktorom idú všetky dievčatá z našej rodiny okrem Davidových dvoch sesterníc, dvojice nerdiek v rúchu modeliek, ale predsa len dosť atraktívny. Neviem prečo, ale keď som minule čítala po asi tretí raz v živote Kto chytá v žite, tak som si Holdena predstavovala ako jeho, aj keď Holden mal v knihe šestnásť a bol to o kúsoček väčší skrachovanec, ale len o kúsoček. David má dvadsaťjeden, ale z nejakého dôvodu mi na Holdena strašne sedí. Je taký útlejší, ešte nezarastá (alebo sa už holí, to som dodnes nezistila) a má také roztopašne strapaté hnedé vlasy. Je celkom pekný, ale z davu nevyčnieva, teda by aspoň nevyčnieval, kebyže nemal také veľkopanské spôsoby. Je, umýva sa, pracuje a dokonca aj jazdí autom akoby mu patril celý svet. Teda, jazdil, arogancia za volantom (arogancia taká veľká, že zvýšila rýchlosť jeho auta dvojnásobne) ho stála vodičák. To bol aj dôvod, prečo sme teraz museli s jeho babkou stáť pred fastfoodom a čakať, kým doje, aby sme ho mohli odviezť do školy, čo bolo jediné miesto, kde mu jeho sebadôvera, poživačnosť a iné akbarovské vlastnosti len pomáhali. Po chvíli konečne zdvihol ten svoj pôvabný (inak sa to ani nedalo nazvať) zadok zo stoličky a vyliezol z fastfoodu, len aby k nám svojim mačacím krokom prišiel a zvodne sa na mňa usmial.

„Vraj máš dnes robiť rozhovor s nejakým milionárom alebo čo.“ uškrnul sa.

Vrhla som naňho pohľad, o ktorom som dúfala, že je nevinný. „No a? Má to byť len projekt do školských novín. A vôbec, ešte nie som plnoletá, takže ako Anastasia tak skoro neskončím.“

Položil mi ruku na plece. „Ja viem, ale aj tak sa pokús ho zbaliť, boháč v rodine by sa bodol.“

Nuž, keď už s tebou nemôžem spať ja, tak nech ten, kto bude mať to šťastie, si to zaslúži.

Usmiala som sa. „Načo? Veď nie sme takí chudobní, že by sme chudobnejší ani byť nemohli.“

„Ani takí bohatí, že by sme nemohli byť bohatší.“

„Ale byť bohatým nie je taká radosť, ako je tragédia byť úplne švorc, veď vieš... A k šťastiu to nepotrebuješ. Prináša to len problémy.“

„Vraj je mladý.“

„Ja viem.“

„A atraktívnejší ako ten Anastasiin.“

„Ja viem.“

Uprene sme sa dívali jeden druhému do očí a viedli takú menšiu vojnu pohľadov. Ani jeden z nás nechcel uhnúť ani ustúpiť zo svojho presvedčenia.

Vraví sa, že ak dvaja ľudia nedokážu spustiť oči zo zreničiek toho druhého viac než desať sekúnd, sú do seba zaľúbení. Jeden, dva...

„Je príťažlivý. Je bohatý. Čo ešte chceš?! No tak, vyštartuj po ňom!“

Osem, deväť...


„Nie, David, to nechcem. A vôbec, prečo ťa zaujíma, s kým budem chodiť?! Ty ani tvoja prekliata matka z toho aj tak nebudete nič mať. A dohodli sme sa, že nebudeme živiť ani tú jej príživnícku rodinu. Vieš, že keby sme ju začali podporovať, poslala by im väčšinu peňazí. Ako keby si daroval peniaze bezdomovcovi-pijanovi, tiež mu to nijako nepomôže.“


Desať, jedenásť... Áno! Dočerta, ak toho poondiateho pracháča naozaj nebude chcieť, urobím to – ešte dnes to urobím a je mi jedno, čo si o tom pomyslia mama, babča alebo ktokoľvek iný. Veď predsa nie sme ozajstní súrodenci, či áno?

„To znie celkom rozumne... Dobre teda, ak sa ti nebude páčiť, tak ťa nikto nenúti randiť s ním ani nič podobné. Ja len, že nejaké tie peniažky by sa rodine bodli...“

„Ak je to tak, tak si ich zarobím pekne sama a nebudem loviť zazobancov ako nejaká blbá playmate. Nie som zlatokopka.“

„Takže by ti nevadil chudobný chlapec?“

„Ak by to nebol úplný looser...“

Hmm... Som ja úplný looser? Chodím na výšku a zatiaľ mi nehrozia vyhodením, skôr červeným diplomom, takže asi nie...

„No už poďme.“ zaškriekala Davidova babča. „Tvoj milionár a tvoja učiteľka čakajú.“

Obaja sme sa pobrali s babčou do auta, pričom ja som si sadla na sedadlo vodiča, stará mama ako správna kibicerka na sedadlo spolujazdca a David dozadu. Soráč, bratku, ale v buzerácií nie si taký profík, a čo by to bolo za jazdu autom, keby sa ten, čo kibicuje, ozýval zo zadného sedadla?

Mahagony enteprises bola tá najvkusnejšia a najpôvabnejšia klasicistická budova v Štátoch, a tak sa dalo predpokladať, že highest boss tejto spoločnosti bude mať všeobecne rád krásne veci. Budovu však vyberal jeho spoločník, akýsi Japonec menom Daisuke Orihime (ako tá baba z Bleach – môj a Davidov spoločný malý brat to pozerá), na základe preňho exotického a elegantného zjavu, a sám highest boss (ktorý sa nevolal Mahagony, ako by ste si mysleli, ale Stavros) randil so samými priemernými neúspešnými modelkami z reklám (jeho najväčším úlovkom bola tá baba, čo hrala v kréme proti vráskam a viac-menej úspešne predstierala, že má nad tridsať) a škaredými charakterovými herečkami z hipsterských seriálov a sitcomov. Hovorilo sa o ňom v súvislosti s Mayim Bialik, ale myslím, že tá je vydatá, tak neviem, čo je na tom pravdy. Prešla som ťažkými drevenými dverami, aby som sa ocitla na centrále, ktorá mi najviac zo všetkého pripomínala hotelovú recepciu – taká tá príjemná, rodinná atmosféra s hlbokými čalúnenými kreslami, hrubým kobercom, obrázkami neúspešných maliarov na stenách (Ó môj bože, neuvidela som práve Winterhaltera?! Hej, je to Winterhalter – a rovno jeho slávna mexická cisárovná! Och, ježiši, chcela by som mať také vlasy...) a škaredou matrónou alebo zvädnutým štyridsiatnikom na recepcií. Tentoraz to bola tá matróna, a napočudovanie vyzerala celkom k svetu. Keď ma uvidela, vytočila číslo na pevnej linke na pulte a vyhlásila do telefónu. „Je tu nejaká mladá slečna, asi tá ženská s tých školských novín... Aha. No dobre, keď myslíte... A ja že bude musieť čakať. No, tak to ťažko, ako poznám Stavrosa... Ale keď má ísť hneď, asi by som jej to mala hneď povedať, čo?! Hej, jasné. Pozdravuj manžela. Greya? No dobre, aj toho. Musím končiť, čau.“ Zložila a zdvihla ku mne pohľad. „Slečna Moonová?“

Prikývla som. „Som to ja...“ Nedokázala som skryť svoju neistotu. Čakala som, že to tu bude trochu viac nóbl, tak ako v Grey enterprises, ale to by som asi chcela veľa. Okrem toho som si bola istá, že v porovnaní so sterilným prostredím firmy môjho vzdialeného príbuzného mi trochu priateľskejšie a prirodzenejšie Mahagony pomôže uvoľniť sa. Dáma, ryšavá pani v strednom veku oblečená do voľnej červenej blúzy a voľných čiernych nohavíc s menovkou, na ktorej bolo uvedené jej meno ako „B. Stasiczky“, sa so mnou počas toho, ako sme šli výťahom, pokúšala zdvorilo konverzovať. „Takže... Vy ste prišla urobiť interview s pánom Stavrosom?“

„Hej... Prečo vás to prekvapuje?“

„Vlastne by ma to ani prekvapovať nemalo. Teraz, keď je Mallika Shahová doma v Indií na svadbe a Orihime zase na rokovaní kdesi vo Washingtone, je Stavros jediná zodpovedná osoba v tejto budove. Na druhej strane, Stavros nie je veľmi zaujímavá osobnosť, ak mám byť úprimná, ale veď uvidíte...“

„Kto je Mallika Shahová?“ spýtala som sa prekvapene. Dofrasa, o nej sa v bulvári ani na nete nič nepísalo...

„Tretí mušketier, Duch svätý v tejto svätej trojici.“ zachichotala sa pani Stasiczká. „Stavros je ako Boh otec a Orihime ako syn. Alebo tiež: Stavros je ten, čo to tu založil a riadi, ale k nejakým inováciám sa nemá – čo ma vzhľadom na jeho náturu nie je nič prekvapujúce – Orihime je naopak ten, čo novinky uvádza do praxe... A Shahová, nová posila zo subkontinentu, je tým, kto všetky inovácie vymýšľa. Nie je nejako výnimočne dobrá v biznise, ale nápady má úžasné – či už ide o výrobu, alebo o marketing. Fušuje sa do remesla dokonca aj reklamným agentúram, ktoré pre nás pracujú, a im to večne lezie na nervy...“ pousmiala sa. „Orihime je zase hrozne praktický, teda aspoň v biznise – inak je to milý a sympatický človek so zmyslom pre humor. Stavros je z nich najnudnejší a najprísnejší, je to dobrý vyjednávač, ale len v biznise, v civile s ľuďmi veľmi zaobchádzať nevie. Je škoda, že sa idete rozprávať práve s ním...“

Spomenula som si na to, čo mi sesternica Steelová rozprávala o prvom rozhovore so svojim súčasným manželom. Ako sa zdá, s nudnými patrónmi už má svoje skúsenosti, a tento snáď nebude panovačný ani nafúkaný.

Čakala som, že Stavros bude sedieť za stolom a očakávať ma ako ozajstný veľký šéf nad- či skôr medzinárodnej korporácie (Japonsko, India, východná Európa...), ale on náš rozhovor, zdá sa, za žiadnu výnimočnú udalosť nepovažoval. Sedel pri stole a čosi písal – keď som podišla bližšie, zistila som, že hrá piškvorky sám so sebou. Keď ma uvidel, rozpačito vstal a začervenal sa ako pubertiak, ktorého prichytili pri prezeraní si hanbatého časopisu. „Ospravedlňujem sa, ja... Čakal som vás.“ Pokúšal sa uchovať si kamennú tvár, ale ja som videla, ako sa pod onou maskou hanbí aj za to, že existuje. Zábavný človek, naozaj...

Tak ako Grey, aj on bol mladý a pomerne vysoký. Mohol mať čosi medzi dvadsiatimi piatimi a štyridsiatimi rokmi, najskôr sa ale nachádzal v prvej polovici tridsiatky, a vzhľadom príliš neoslňoval, a to aj napriek krásnemu, značkovému čiernemu obleku. Pripomínal mi jedného z už spomínaných chlapov z hotelových recepcií – veď viete, zvädnutý tridsiatnik, a trochu, ale fakt len trochu, sa podobal na Sheldona Coopera (áno, pozerám TVT, odkiaľ by som asi poznala Mayim Bialik?!). Mal tie isté nakrátko ostrihané hnedé vlasy, vyziabnutú postavu a o ničom výraz. Pravda, črty mal o čosi atraktívnejšie, ale zas nie o toľko, aby ho vyslovene krášlili. „Dobrý deň, slečna... Poďte si sadnúť.“ povedal škrobene v zúfalej snahe znieť formálne a zachrániť si tým svoju česť poškodenú tými piškvorkami.

Poslúchla som ho a zúfalo sa usmiala. Vôbec nič som o ňom nevedela, ale môj prvý dojem nebol ktovieaký. „Vy ste sesternica Anastasie Steelovej?“ spýtal sa ma, skôr než som stihla otvoriť ústa.

„No áno, druhostupňová... Príliš často sa nestretávame. Prečo vás to zaujíma?“

„Pretože Mahagony a Grey enterprises spolu často obchodujú...“

Inými slovami, Grey a Stavros&co. sa navzájom s vysokou frekvenciou ošklbávali, a pretekali sa v tom, kto koho oblafne viackrát. Ako som sa dopočula od Christiana v tých zriedkavých prípadoch, keď sme sa stretli, tí „pankharti“ s Mahagony zakaždým posielali Stavrosa a niekoľko jeho verných (a „stará ryšavá Poľka“, čiže zjavne Stasiczká, do tohto ansáblu patrila ako soľ do polievky), aby dostali z Greya a jeho spolupracovníkov čo najviac, zatiaľ čo Grey sám sa na príslušné stretnutia neobťažoval ani chodiť, a tak posielal vlastných, bohužiaľ často úplne neschopných vyjednávačov. „Keď už sme pri Grey enterprises, hovorí sa, že Mahagony ich čoskoro prerastú... Je pravda, že miera synergie vo vašom biznise dosahuje neúnosnú mieru?“

„Snažíme sa tomuto stavu zabrániť. Na radu svojho spolupracovníka Orihimeho som sa rozhodol prijať do nášho portfólia niekoľko ďalších odvetví, ale tak ďaleko ako Grey enterprises zrejme nezájdeme.“ Zdá sa mi to, alebo celý jeho prejav znel ako prednáška toho najnudnejšieho dejepisára na svete?

„Aha. Považujete teda synergiu za v podstate pozitívny jav, teda aspoň v prípade vašej spoločnosti?“

„Nie. Ide o to, že synergia je koncept, ktorý má korene hlboko v minulosti, v začiatkoch organizovaného biznisu v osemnástom a devätnástom storočí...“

Snažila som sa vyhnúť nude, ako som len vedela. „Vy ste pôvodným povolaním učiteľ dejepisu?“

Otvoril ústa od prekvapenia. Mám ťa! „No... Áno, píše sa o tom v každom mojom životopise...“

„Tipujem, že väčšina ostatných ľudí, ktorí sa zaujímajú o váš život, tento fakt prehliada?“

„To áno...“ Zdá sa, že zneistel. Prečo, preboha?! Veď nie je nijaká hanba začínať od nuly, a štúdium na pedagogickej fakulte v odbore história zase nie je nula – tipovala by som to tak na dvojku alebo trojku. Vzápätí som pochopila – on vie, čo som si pomyslela. Že aj napriek úspechu v biznise ostal v srdci obyčajným učiteľom dejepisu.

Zatúžila som sa zahrať na nechápavú a so sladkým úsmevom sa ho spýtať, za čo sa vlastne hanbí, keď táto skúsenosť bola taká dôležitá pri utváraní jeho charakteru, ale až taká sviňa som zase byť nemohla, a tak som ho nechala vydýchnuť. Zapísala som si, čo som sa dozvedela, a s úsmevom som prešla k ďalšej otázke. „Váš rodinný život je verejne menej pretriasaný ako život vašich konkurentov. Čomu to pripisujete?“

Zamyslel sa. „Úprimne povedané, ani neviem, ale nepovažujem to za nepriaznivé, skôr naopak – som rád, že mňa aj mojich spoločníkov necháva bulvár na pokoji.“

Našpúlila som pery. „Aha. Považujete váš osobný život za pestrý?“

„Áno, iste.“ odpovedal vážne a pritom naivne ako nejaký úplný asociál (zdá sa, že so Sheldonom majú spoločný nielen zostrih!). „S mojou terajšou priateľkou chodíme veľmi často do spoločnosti. Večne ma niekam ťahá...“

„Ste so svojim súkromným životom spokojný? Ste aj v tejto oblasti rovnako úspešný ako v biznise?“

„Ehm... Ehm...“ Zdá sa, že som ho touto otázkou úplne dorazila. „Áno... Totiž, môj život sa dá prirovnať k biznisu, firmy kupujem a predávam, tak ako si získavam a strácam pozornosť žien...“ Chvíľu nesúvisle bľabotal na tému „ja a ženy“, kým som ho neoslobodila otázkou. „Myslíte si, že ste z vás troch – myslím tým vás, Shahovú a Orihimeho – najvyššie postavený, alebo vnímate váš vzťah radšej ako spoluprácu?“

Viditeľne si vydýchol. Zjavne preňho nebolo príjemné hovoriť o svojom súkromnom živote. „Tak pol na pol. Vnímam sa ako „prvý medzi rovnými“...“

„Trochu ako cisár Augustus?“

Jeho výraz nadobudol nadšený nádych. „Áno, áno, presne... My traja ale viac než autokratického Augusta pripomíname prvý triumvirát – každý z nás bojuje bitky za všetkých na inom poli, ale rovnako tvrdo a energicky. Veď viete – jeden za všetkých, všetci za jedného, ako sa hovorí.“

Pousmiala som sa. V histórií sa zrejme nielen vyznal, ale ju aj zbožňoval. „A teraz z trošku iného súdka. Máte nejaký osvedčený recept na úspech?“

Zamyslel sa. „Musíte byť pripravený obetovať biznisu všetko, a včas to aj urobiť. Takisto je dôležitá sebakontrola... Ale že by existoval nejaký súbor rád, ktorých keď sa budete držať, tak zaručene uspejete... Viete, život je sviňa, a nech sa snažíte akokoľvek, občas jednoducho nemáte šťastie. Pravda, ak sa snažíte, uspejete zrejme skôr ako keď budete sedieť so založenými rukami...“

O pár minút som odchádzala s budovy sklamaná a s hlúpym pocitom, že pani Stasiczká mi to predsa hovorila: Stavros je ten najnezaujímavejší člen tria od Mahagony. Vlastne je to najnudnejší človek na svete – a okrem toho, navzdory tomu, čo mi hovorili ostatní, sa čo do vzhľadu nedá s Greyom ani porovnávať. To všetko, a ešte je zadaný...

Áno, vážení, nehrozilo, že by sa situácia s Anastasiou v mojom prípade opakovala.

To však nevylučovalo iné vášnivé romániky.

Po tom všetkom som si potrebovala odpočinúť, než začnem pracovať na domácich úlohách a hľadať si na internete skriptá. Čakalo má ťažké popoludnie, a tak som si potrebovala zdriemnuť. Pani Stasiczká, miestna „dáma pre všetko“, študovala ekonómiu ako ja, a imponovalo jej, ako som s prehľadom zvládla jej šéfa, a tak mi so žmurknutím oka posunula svoje telefónne číslo – vraj keby som potrebovala pomoc so štúdiom. Pomoc som síce nepotrebovala, ale Broňa Stasiczká sa mi zdala celkom milá, a tak som sa rozhodla, že si určite nájdem čas na to jej zavolať.

Na internáte nebol nikto z mojich obvyklých spolubývajúcich. Môj rozkošný bývalý Andrew bol práve na akomsi futbalovom zápase, pretože bol profesionálnym hráčom za ligu Keynesu, akéhosi pidimesta, z ktorého pochádzal, a môj druhý spolubývajúci, pravdepodobne teplý hipster menom Lewis, práve mal svoju poludňajšiu siestu, čo znamenalo, že chrápal horeznačky s tvárou zakrytou časopisom Forbes. Bol to chlapec mnohých tvárí. Vyčerpane som sa zrútila na posteľ, keď mi prišla esemeska. Bola od Davida.

POTEBUJEM SA S TEBOU STRETNUT ESTE DNES. BRNKNI MI.

Tak som mu teda zavolala.

„Lisa! Ani som nedúfal, že mi odpovieš...“

„Ako by som mohla odbiť svojho veľkého brata? Povedz, čo si mi chcel?“

Jeho hlas znel neisto. David a neistý? To sa naňho teda nepodobalo... „Len som chcel vedieť, ako dopadlo to interview... Aký bol?“

Zasmiala som sa. „Prečo to potrebuješ vedieť?“

Prosím, Bože, viem, že som k tebe nebol milý, hrešil som na teba, nechodil do kostola a necudne obháňal sukne, ale ver mi, ak urobíš tento malý zázrak, stane sa zo mňa dobrý kresťan – len zariaď, aby povedala áno!

„Len som zvedavý, či sa bude opakovať prípad Grey-Steelová.“

„Tak to určite nie! Je zadaný, to po prvé. Je príšerne nudný, to po druhé – neuveríš, ale cítila som sa, ako keby som pozerala adaptáciu Rosamundy Pilcherovej, alebo inštruktážne video na opravu motora jadrovej lode, proste ma mimo všetkých REM aj NON-REM fáz udržiaval len neskutočný WTF pocit, ako keby si práve narazil na mimoriadne zvrhlú pornostránku, kde sú v hlavnej role pokémoni... On je bývalý učiteľ dejepisu, ak vieš, čo tým myslím.“

„Teba to prekvapuje?“

„Prečo?“

„Lebo každá vedľajšia veta v tvojom prejave je prirovnanie. To robíš, len keď si niečím extra znechutená alebo nadšená.“

Prosím, nech je to znechutená.

Zasmiala som sa. „Asi to druhé... Vlastne som si to nikdy neuvedomila. Vážne to robím? A... Vlastne som ani nevedela, že moje pocity sú také silné. Iste, nebola som z toho rozhovoru nijako nadšená, ale neprežívala som to nejako intenzívne... Zrejme ma poznáš lepšie než ja sama!“

„Strávili sme spolu pubertu, Liz. Mal by som o tebe čosi vedieť, či nie?“ Jeho slová zneli zvláštne láskyplne, ako ešte nikdy.

„Áno, ale žeby až tak... Chcel si sa so mnou dnes stretnúť – prečo?“

„Musím ti niečo... Povedať. Je to veľmi dôležité, vlastne chcem, aby si to vedela, než to vyzvoním komukoľvek inému, pretože sa ťa to tak trochu týka.“

Bola som v šoku. „Týka?! A... čo je to?“

„To ti poviem, až keď prídeš ku mne do bytu. A pozdravuj odo mňa Andrewa.“

„Pozdravím.“ Pozdravím? Veď David sa predtým o Andrewa nikdy nezaujímal! Mal ho v paži, až kým mi nezlomil srdce po tom, čo sme spolu dva mesiace spávali, odvtedy naňho zanevrel, ale aj tak nepatril medzi dôležitých ľudí v jeho živote. Dôležitá som bola ja, nie Andrew. Pravda, odvtedy uplynul už pol roka a s Andym sme sa postupom času uzmierili. Z bývalých milencov sa stali priatelia a ja vôbec nechápem, ako je to možné, že náš vzťah sa znormalizoval tak rýchlo.

Keď Lewis prestal chrápať, a teda sa zobudil (a to aj napriek tomu, že ešte niekoľko minúť ležal pod časopisom, akoby stále spal, a ani neotvoril oči) stiahla som mu z očí Forbes a spýtala som sa ho. „Kde je Andy?“
Nikdy som nepochopila, ako sa z takého krásavca ako Lewis stal taký čudák, ale to bude asi údel študentov žurnalistiky. Vyziabnutý, s polodlhými vlasmi v chvoste a vyťahaným tričkom, trávil väčšinu dňa v driemotách, a to dokonca aj počas prednášok. Štúdium ho zaujímalo len málo, sex, alkohol a iné neresti ešte menej. Napriek tomu mal podľa svojich spolužiakov najlepšie známky z ročníka. Nemal nijaké záľuby, len si dookola čítať Smrť panien (čosi ho na tej knihe muselo fascinovať, a ja som šípila úchyláctvo) a občas, keď vyšiel, aj nový Forbes. Nič iné som ho čítať nikdy nevidela, a to aj napriek tomu, že mal podľa svojho jediného kamoša Andyho úžasný prehľad v mnohých témach. Napokon som sa zmierila s tým, že do mysle niektorých ľudí nepreniknem tak ľahko ako do Davidovej alebo Stavrosovej, a nechala som ho žiť si svoj mizerný život.

„Teraz by mal byť na tom zápase.“

„A kedy sa vráti?“

„O siedmej... Kedy ty vlastne chceš ísť k tomu Davidovi?“

„Odkiaľ vieš, že...“

„Snívalo sa mi o vás. Rozprávali ste sa cez telefón?“

To bola ďalšia taká vec. Nech už spal akokoľvek hlboko, Lewisove zvukovody a pridružené orgány fungovali dokonale. To potom vnímal aj veci, ktoré nemusel, a tie sa premietli do jeho snov.

„Hej. Ale nejdem k nemu – večer máme prednášku.“ Bola jedna vec, o ktorej som si bola istá, že v nej Lewis určite nemá prehľad – rozvrh ostatných fakúlt.

Ako sa zdalo, klamstvo zabralo. „Aha, tak veľa šťastia.“ Lenivo vstal a odpotácal sa do kúpeľne, zjavne nie celkom čerstvý.

Andy prišiel večer, nesúc na pleciach jedného z členov keyneského mančaftu, údajne hrdinu zápasu, a deliac sa o svoje bremeno s jedným mohutným mladíkom z mojej fakulty, čiže od ekonómov. Ja som ich oboch mala vietekde – futbal ma nikdy nezaujímal, nech ho hral ktokoľvek akokoľvek. Po tom, čo sa so mnou pozdravil, zaliezol do kúpeľne a viac som ho v ten deň nevidela. Rozlúčila som sa s Lewisom, opäť napoly spiacim nad Forbesom, a poprosila ho, aby odkázal Andrewovi, že idem na prednášku. Andrew ma totiž síce dobre poznal, ale môj rozvrh ho nezaujímal o nič viac ako mňa jeho futbal.

Davidov byt bol malý, ale celkom pohodlný, a v každom prípade príjemnejší ako naše intráky. Pomaly som vošla do dverí (bolo odomknuté) a obzerala sa po miniatúrnej, tmavej predsieni, ktorá vo mne vždy vyvolávala údiv nad tým, že taká veľkolepá povaha ako David, ktorý nepozná v ničom mieru, sa uspokojí s malým jednoizbovým bytom. Zrejme za to mohol nedostatok financií, no. David bol študent medicíny, ktorému rodina síce platila školné, ale zvyšok životných nákladov si musel hradiť sám, a to vrátane takých potrebných vecí ako jedlo, bývanie alebo skriptá. David však, okrem toho, že bol náročný a nenásytný, bol aj veľmi priebojný a húževnatý, a tak, hoci sa mu jeho situácia vôbec nepáčila, ju zvládal s pozoruhodnou statočnosťou. Keď bolo treba, vedel aj zaťať zuby a držať, a to bola jedna z vecí, ktoré sa mi na ňom zdali obzvlášť sympatické.

Už ma čakal vo svojej obývačke/spálni. Na rozdiel od iných ľudí v nej nemal skriňu, televízor ani nič podobné – len novučičký radiátor a rozkladací gauč, na ktorý si vodil svoje prechodné známosti. O jeho dievčatá som sa nikdy nezaujímala, nevedela som, či ich je veľa alebo málo, ale nakoľko to bol celkom príťažlivý a rozumný mladý muž a ja som poznala jeho poživačnú povahu, usudzovala som, že asi skôr veľa. Odložil časopis, ktorý mal v rukách a rýchlym krokom sa ku mne priblížil – až príliš blízko na môj vkus! Nemala som čas čokoľvek namietať, pretože sa mi vrhol na pery a začal ma vášnivo bozkávať.

Aby ste mi rozumeli, aj keď som ho nazývala svojim veľkým bratom, nebol to môj pokrvný príbuzný – vlastne nebol ani adoptovaný. Madre, jeho talianska matka, vlastnila patiseriu na ulici, kam sme sa s ockom presťahovali po tom, ako mama zomrela a ocka povýšili. Mal som vtedy päť rokov a cítila som sa strašne opustená, pretože po ocko mal vždy veľa práce a o mňa sa starali len nevrlé cudzie aupairky. U madre sme večerali každý utorok, aby sme aspoň občas boli spolu ako rodina a jedli aj niečo iné ako blbé polotovary z obchodu. Madre robila najlepšie cestoviny aj pizzu na svete, a okrem toho bola veľmi krásna, s tými jej gaštanovými vlasmi a anjelským úsmevom (keď sa na to pozerám spätne, uvedomujem si, že mala takisto dobré prsia), takže vlastne nebolo nijaké prekvapenie, keď mi otec povedal, že sa s ňou chce oženiť. No, on ani tak nechcel ako musel – priviedol ju totiž do druhého stavu. Za menej než pol roka som mala dvoch „bratov“ – jedného polovičného (už spomínaný milovník Bleachu, má dvanásť) a jedného stepbrother, čiže Davida. Madre sa totiž ako veľmi mladá vydala za muža, ktorého ľúbila, ale čoskoro zistila nepríjemnú vec: že jej manžel je bitkár a násilník. Po tom, čo jej manžel začal týrať aj ich sotva ročného syna, madre si povedala dosť, odišla od neho aj s Davidom a do roka boli rozvedení. Manželstvo môjho otca a Gianny, čiže madre, bolo a stále je veľmi šťastné, dokonca tak, že ja a David máme štyroch spoločných malých súrodencov, a ako sa zdá, naši sa dodnes veľmi ľúbia. Davida som ale ako brata nikdy nebrala – bol pre mňa skôr kamarát, veľmi sexi kamarát, povedala by som. Nad tým, že by som si s ním začala, som ale nikdy nerozmýšľala, a to ani teraz, keď sme boli s Andrewom rozídení.


Zaryl mi prsty do vlasov a prenikol mi do úst jazykom. Napočudovanie, nebola som znechutená, ani nahnevaná – len prekvapená a trochu vzrušená, aj keď som si to nechcela priznať.


Preboha – jej sa to páči! Ona reaguje! Mne sa asi sníva!

Odlepila som sa od neho, nevediac sa spamätať. Vrhla som vypúlené oči do zeme a potom naňho. „Čo to robíš?!“

Ehm... Žeby som sa mýlil?

„Odpusť mi to, drahá Lissie, nevedel som odolať!“ vydýchol.

„Nevedel odolať?!“ Ak by som mala vnútornú bohyňu, zrejme by sa rozskočila ako taký orech v luskáčiku, pretože takú schizofréniu by určite neustála – na jednej strane som bola prekvapená a trochu nesvoja, no na druhej strane sa mi to páčilo. Ja ale žiadnu vnútornú bohyňu nemám, pretože môj id je, samozrejme, oveľa civilizovanejší, a tak som tam len tak stála a oťapene sa naňho pozerala.

„No áno.“ povedal s rovnakou sebadôverou ako vždy, ibaže mu pri tom oči zvláštne svietili (no, vzhľadom na situáciu to také zvláštne nebolo). „Milujem ťa, Lissie, chápeš?! Poznám ťa už celú večnosť, ale dlho som si neuvedomil... Vôbec som nevedel, aká si úžasná.“

Pokrčila som nosom. „Ty ma považuješ za úžasnú, aj keď ma poznáš tak dlho?! To nedáva zmysel! Veď človek väčšinou prestane byť do druhého zamilovaný až po tom, čo ho dobre pozná a vie, aké má chyby a teda si ho nemôže idealizovať...“

„Pozri, netvrdím, že si dokonalá, ale si krásna, inteligentná a dobre si rozumieme... Nie je to dlho, čo som si uvedomil, ako veľmi ťa chcem, ale pravda je taká, že teraz som si tým celkom istý.“

Tak, a je to vonku. Buď ma bude ľúbiť, alebo nenávidieť. Ešte neviem, čo z toho.
Ja sa mu páčim?! Ale... Ale... „Ja predsa vôbec nie som...“ Čo to trepem za sprostosti?! Som pekná, samozrejme že som, aj keď množstvo iných dievčat je krajších, a vlastne sa fakt dobre poznáme a máme sa radi... Ale žeby až tak?! Väčšinu dievčat v mojom veku prekvapuje, že sú žiadané, a o to viac, že sú milované, myslím v romantickom zmysle slova. Vravím to preto, aby ste si nemysleli, že som nejaká šedá myš ako sesternica Anastasia. Som úplne normálna baba, keď ma niekto chce, tak fajn, ak nie, ja sa mu neprosím. Ale prečo práve David?!

„Áno, si nádherná, Lissie... Prekvapuje ťa to?“

„Ani nie tak ako fakt, že tieto slová vychádzajú práve z tvojich úst... Veď sme príbuzní, David! Súrodenci!“

„Ty ma berieš len ako staršieho brata?“

Zháčila som sa. „No... Samozrejme, to vlastne nie...“ Chcem to? Vážne túžim po tom spávať s Davidom? A čo by sa vlastne stalo také hrozné, ak aj áno?

„To je skvelé, pretože ja som ťa ako sestru nikdy nebral. Skôr ako...“

„..peknú kamošku?“

„Odkiaľ vieš?“

„Pretože ja som to cítila tak isto, teda minimálne od začiatku puberty. Nikdy som ale nepremýšľala nad tým, že by sme mohli... Myslím ty a ja...“

„Buď ku mne úprimná: páčim sa ti?“

„Áno, ale...“
„Tak o tom nepremýšľaj ani teraz. Jednoducho poď do toho a nediskutujme.“

Ach, David! Ako vždy až príliš zbrklý a akčný! „To ale nebude také jednoduché. Myslím – čo by na to povedali tvoja mama a môj otec? Pre nich sme v podstate súrodenci! A máme štyroch spoločných súrodencov – čo mi povieš na to?“

„Tak na to mám len jeden druh odpovede.“ A v súlade so svojim velikášskym temperamentom ma znovu pobozkal.

Ach áno, chce ma, len sa bojí, čo na to povedia ľudia, keďže sme v podstate príbuzní... Ako je vôbec možné, že aj napriek tomu, že sme spolu vyrastali, ma priťahuje? Možno je to tým, že kým ona nemala sedem a ja deväť, ani sme sa nestretli. Prvý raz som ju uvidel ako malé vlasaté dievčatko na svadbe našich rodičov... Ach, Bože, ale vyrástla!


Proti svojej vôli a napriek všetkým rozpakom som mu bozky opätovala, a nemenej vášnivo. Dotlačil ma ku svojej posteli a prevrátil horeznačky, a mne bolo jasné, o čo mu ide, hoci som nemala silu ani sa brániť. Strčil mi ruku pod tričko a začal mi hladiť prsia v hrubej, zle padnúcej podprsenke – nerátala som totiž s tým, že ju dnes ktokoľvek bude mať záujem vidieť! Prešiel dlaňou od tej erotickej katastrofy k môjmu nahému bruchu, a kým istá moja časť (superego, ktoré má tú krásnu vlastnosť, že je od mojich ostatných ja oddelené hlbokou priepasťou) kopala, jačala a bránila sa, ostatné fascinovane a trochu aj vzrušene vnímali, ako mi rozopína nohavice a hladí mi časť tela zakrytú nohavičkami. Naklonil sa ešte hlbšie a s nosom zaboreným v mojich vlasoch zašepkal jediné slovo. „Şeküre.“

To ma trochu prebralo. „Čože?!“

„Keď si mala pätnásť, požičal som ti knihu, ktorá sa ti veľmi páčila. Benim adim kirmizi, pamätáš? Moje meno je červená... Písalo sa tam o všeličom: o miniaturistoch, o Osmanskej ríši, o dualite božského a ľudského, o peniazoch, o kacírstve a o láske – láske muža zvaného Čierny k svojej sesternici Şeküre. Tá žena bola ako ty: krásna, inteligentná a sebavedomá, ibaže v tvojom veku už mala dvoch synov a mŕtveho manžela.“

„A Kara bol nedospelý, rozorvaný a hlúpy.“ Odtisla som ho. „Nechaj ma tak! Netúžim po tebe, ani som nikdy netúžila, David! My ako tí dvaja nikdy neskončíme! Nemilujem ťa – myslel si na to?!“

Zarazene sa na mňa pozrel.

Som debil, som debil, som debil. Aj keď v nej môžem vzbudiť vášeň, na city sa asi nezmôžem. Ako ma vôbec mohlo napadnúť pomilovať sa s ňou, keď mi to v konečnom dôsledku aj tak neprinesie, po čom naozaj túžim?!

Jeho prekvapenie bolo také veľké, že som ho zo seba ľahko zhodila, ale keď som chcela vstať a odísť, moje motorické nervy sa akosi nemali k činu. Zafňukala som a premýšľala. Naozaj to chcem? Nemilujem ho – alebo áno? A je to vôbec prekážka?

Znamená, že po niekom túžite, že vám na ňom záleží a že ho máte radi aj to, že ste doňho zamilovaní?

Nakoniec som sa zodvihla do sedu a prekvapene sa naňho pozrela. Şeküre. Cukrová... Vážne ma tak vidí? On sám tam len tak sedel v tureckom (he, he) sede a sklamane sa na mňa díval. Tak dosť – potrebovala som si to prejsť hlavou. Vstala som z postele a pobrala sa z jeho bytu preč. Ani sa ma nepokúsil zadržať.

„Vážne ťa prirovnal k Sechire?“ nadvihol obočie Andrew. Lewis ako vždy chrápal pod Forbesom a nakoniec aj tak všetko počul. Sechire, akože Şeküre. On tú postavu tak volal, ani neviem prečo. Tiež tú knihu nedávno čítal, na moje odporúčanie.

Andrew bol Aziat, syn Číňana a Japonky, a nakoľko jeho otec pochádzal z Hongkongu, kde svojho času točil filmy o drakoch, kung-fu a shaolínskom futbale, mal viac-menej britskú mentalitu. Nemal zmysel pre humor a všetko bral vážne, čoho dôsledkom bolo aj to, že bol dosť vzťahovačný. S Davidom sa stretli len na jednej oslave narodenín môjho „brata“ a teraz aj potenciálneho milenca, ale po desiatich minútach obaja pokojne a dôstojne usúdili, že s tým druhým si pripadajú trochu „stratení v preklade“ a Andrew ako správny britský gentleman distingvovane navrhol jeden druhému sa vyhýbať. Tí dvaja boli ako oheň a voda – vlastne nie, o ohni a vode je známe, že majú čosi spoločné, a tiež že jedno na druhé reaguje. To pri našich mládencoch nehrozilo. Všetko jedno, že David bol ako uhlík, schopný vytvárať si nesmierne zložité a niekoľkonásobné väzby, nedokázal si vytvoriť praktický nijaký vzťah s Andrewom, ktorý pripomínal síru v tom, že keď vstúpil do vzťahu, väčšinou z toho vzišlo čosi hnusné a veľmi pravdepodobne zdraviu škodlivé. Pri mne to ale tak nebolo, pretože aj napriek nášmu búrlivému rozchodu sme ostali priateľmi. Náš vzťah bol vždy dosť komplikovaný, a ja sa teraz ani nečudujem, že mi dal kopačky, pretože na zložité vzťahy on nikdy nemal paru.

„Áno, a ja jeho ku Karovi. To preto, lebo aj keď sme príbuzní, tak sa ľúbime... Teda, vlastne on ma ľúbi, ja jeho asi nie...“

Pokrčil plecom. „Tak ako Sechire Karu – teda aspoň spočiatku, potom sa vezmú a ona sa doňho zaľúbi... Teda aspoň myslím.“

„Myslíš, že by sme do toho mali ísť? Aj keď ho neľúbim?“

„To neviem, ale neradil by som ti to. Predsa len, máte takpovediac spoločných rodičov a súrodencov, nebolo by vhodné im oznámiť, že máte vzťah... Musíte myslieť na budúcnosť. Čo keď z toho predsa len niečo bude? Ako to vysvetlíte rodine?“

„Nepočúvaj toho magora.“ ozval sa spod Forbesu Lewis. „Nevie, o čom hovorí.“

Zdvihla som z jeho tváre časopis a zadívala sa do tých milučkých hnedých očí. „A ty snáď áno?! Nikdy si nemal frajerku! Nikdy!“

Vzal mi ten finančnícky bulvár z ruky, zroloval ho do tubičky, s akou sa malé decká hrajú na pirátov, predstierajúc, že je to ďalekohľad, a pozrel sa do stropu, akoby tam bola ostrá a britká odpoveď na moju otázku, udierajúc si časopisom do dlane, akoby ním chcel niekoho zbiť. „Myslím, že vy dvaja by ste sa mali dať dokopy.“

„Prečo?! Sú to v podstate súrodenci, Lewis, to by bol incest...“ zasyčal Andy

„Nebol, a drž už konečne hubu. Zakaždým, keď niečo povieš, čosi zvrzáš, len si spomeň ako ti to šlo s tu prítomnou.“

„Tak ja sa ju snažím ochrániť pred najväčšou chybou jej života a vy ma za to... To snáď nie je pravda!“

Takmer som počula Lewisove myšlienky. Jej najväčšou chybou bolo to, že sa s tebou vôbec dala do reči, ty sukin syn. Lewis ale bol od prírody nekonfliktný a flegmatický typ, takže miesto toho mi radšej povedal. „Ľúbi ťa, Lisa, strašne ťa miluje. Choď za ním a spravte to, veď to ani nie je tvoj skutočný brácho.“

„Si magor. Straší ti vo veži.“ krútil hlavou Andy. „Veď o nich nič nevieš!“

„Viem dosť o zaľúbených chalanoch.“ povedal trucovito, no ďalej to nekomentoval.

„Skutočne? Ak si teda taký expert na vzťahy, povedz, ako je možno, že ty a Rachel...“

„Tak dosť!“ zrevala som. „Je to môj život, chalani, takže sa o ňom nehádajte a nerozprávajte, akoby som tu nebola. Okrem toho, Andrew Mao Cheng, ak ešte raz spomenieš Rachel, vyhodím ťa z tejto izby a je mi jedno že si starší ako ja!“ O Rachel len toľko, že to bola jediná živá bytosť okrem jeho mŕtvej mačky Fusakle, ktorá ho kedy dokázala dohnať k slzám, a to len tým, že za ním stále doliezala, obťažovala ho a napokon mu vyznala lásku, ktorú zúfalo nedokázal opätovať.

Po tomto vyhlásení nastalo hrobové ticho. Lewis zaliezol do svojho Forbesovského brlohu, Andy sa na mňa nepekne pozrel a začal počítať príklady z matematiky, a ja som šla do spŕch, aby som zo seba zmyla hnus, ktorý ma prepadol pod Davidovými rukami, a tiež perverzný pocit, že vo svojich úsudkoch o ľudskej povahe som sa fatálne zmýlila. Perverzný bol preto, lebo moja znalosť Andyho povahy sa skladala výhradne z toho, čo sme robili, keď sme boli sami, do čoho som zahŕňala aj sex, nuž a dozvedieť sa až po strate panenstva alebo panictva, že o týchto veciach vlastne nič neviete, to teda perverzné je.

Niekoľko ďalších dní som žila, akoby sa nič nestalo: bez rodiny, bez peňazí, zato s kopou voľnomyšlienkárov a exotov, medzi ktorými zaujímali výhradné miesto Andy a Lewis. David, ktorý do tohto zoznamu neoddeliteľne patril, z neho bol vyhostený po tom, čo sa ukázalo, že v niektorých veciach zase taký veľký exot nie je a má, tak ako mnoho románových hrdinov, sklony zamilovať sa do svojich dlhoročných priateliek, takmer sestier. Poondiaty Kara. Prečo si z neho ten idiot vôbec bral príklad?!

Občas som myslela na sesternicu Steelovú. To je vám taká nesmierne pripečená pani, ktorá sa vydala za chlapa horšieho ako Stavros a Lewis dohromady – ale to už asi viete, nakoľko ich „veľký príbeh lásky“ plní stránky bulváru ešte dnes. Ja naozaj neviem, čo na ňom vidí, veď ak chcela niekoho pekného a bohatého, mohla som ju zoznámiť s Davidom, potom by už len stačilo počkať, kým zarobí prvé milióny. Nepochybovala som, že sa tak stane – David by určite nedopustil, aby sa z neho niekedy v budúcnosti nestala bohatá a významná osoba. Teda, buď to, alebo by zomrel v biede a zabudnutí ako napríklad Goodyear. Ale nevzdal by sa, to viete že nie, nevzdal by sa ani na smrteľnej posteli, až kým by tá jeho mizerná akbarovská duša neodišla tam, kde si to zaslúži – buď do neba, do pekla, do očistca alebo vôbec nikam. Preboha, nepýtajte sa ma, do ktorého miesta z týchto, pretože som absolútne presvedčená, že to by nevedel rozhodnúť ani najlepší teológ.

Ale bez ohľadu na to, kto bola Anastasia a kto bol David, ona už bola vydatá a on na ňu nemal ani pomyslenia, takže keď som sa vracala domov, nečakala som ho – ani by som sa ani nedočkala. Miesto toho vo dverách nášho vežiaka stála madre so zapraseným ručníčkom a v nemenej špinavej zástere. „Vitaj, Liz – David dnes nepríde?“

Vtedy som si uvedomila, že o Davidovi nikdy nehovorila ako o mojom bratovi a o mne ako o jeho sestre. Vždy sme boli len „Liz“ či „Lissie“ alebo „Davy“. Možno nás tak ani nikdy nebrali. Nevravím, že je to výhradne ich vina – to by som si nedovolila – ale možno aj oni mali svoj podiel viny na zakázanej (a neopätovanej) láske, ktorá sa proti Davidovej vôli vytvorila v jeho limbickom systéme.

So spustenými ušami som vošla dnu. „Ahoj, Gia.“ Nikdy som ju pred ňou nevolala madre, pretože aj keď som po taliansky vedela celkom dobre, mala som dosť blbý prízvuk a pred ňou, rodenou Taliankou, som sa za to strašne hanbila.

„Deje sa niečo, alebo by som o tej udalosti radšej nemala vedieť?“ zdvihla obočie.

„Ver mi, nechcela by si o tom vedieť, ale mala by si, takže... David ma pobozkal.“ Vedela som, že znížim šancu jeho ďalších „útokov“ na minimum, keď o tom všetkom bude vedieť aj jeho matka. Porozprávala som jej celý príbeh (ktorý vlastne nie je taký dlhý), nuž a jej reakcia?
„Ty sa bojíš, že by sme ti to s tvojim otcom neschválili?“ začudovala sa. „Liz, preber sa! Odkedy si ako-tak dospela, ďakovali sme Bohu, že si taká rozumná, čo sa chlapcov týka, teda aspoň rozumnejšia ako ja – veď Andy nebol taký zlý, a David by bol ešte lepší! Toho chlapca poznám – preboha, veď je to môj vlastný syn! – a nemyslím si, že by ste sa k sebe nehodili alebo niečo... Práve naopak, myslím, že lepšie si si vybrať nemohla!“

„To vravíš len preto, že je to tvoj syn.“ povedala som vzdorovito.

Madre si povzdychla. „Nie, vravím to preto, lebo vás oboch poznám a myslím, že by bolo skvelé, keby ste sa dali dokopy. Technicky, keby sme boli v niektorej z tých častí sveta, kde rodičia ešte stále vyberajú svojim deťom životných partnerov, určite by sme zosobášili teba a Davida! Mám ťa rada ako vlastnú dcéru, a ty vieš, že by som nebola zlá svokra.“

„Svokra?“ pousmiala som sa trpko. „Ale veď si moja matka!“

„Ja viem, ale David tvoj brat rozhodne nie je, či áno?“

Prekvapene som sa jej pozrela do očí. „Ty ale... Vy ste náš predsa vždy považovali za súrodencov, či nie?“

S úsmevom pokrútila hlavou. „Nie je to tvoj pokrvný príbuzný, či áno?“

„Nie. Ale ani chlapec, ktorého milujem. Gia, ja ho nechcem, nech si vraví kto chce čo chce...“

„Tak o čom sa tu bavíme?! Keď ho nechceš, tak mu to povedz a nerozoberajte to ďalej! Je to rozumný chlapec, časom ho to prebolí... Len by sme mu mali dopriať viac času na spamätanie. Vieš, ako sa on dokáže na nejakého človeka naviazať.“

Prikývla som. Neprekvapilo by ma, keby spáchal samovraždu ako nejaký nešťastný pubertiak. Fakticky, ak by bola aspoň polovica chalanov, ktorí sa zabijú kvôli láske, taká ako on a nie ako ten blbec Werther, svet by mal prečo ich oplakávať, ale zrejme to tak nie je: napokon, géniov s veľkým srdcom je oveľa menej ako zaľúbených pubišov s priemernou inteligenciou. To je údel, ktorý musia mladé dievčatá ako ja niesť a ktorému je vždy lepšie sa vyhnúť. Najlepšie tak, že sa budete stýkať s čo najmenším množstvom citlivých chlapcov. Možno preto my ženy máme tak rady zlých a bezohľadných chlapov – totiž, takí väčšinou nesú kopačky omnoho ľahšie.

David sa domov na víkendy väčšinou nevracal, ale tentoraz chcel urobiť výnimku. Zmení svoje plány, alebo sa vráti a bude čeliť dievčaťu, ktoré pohrdlo jeho láskou a zlomilo mu srdce? Po pár hodinách, ktoré som strávila väčšinou vykecávaním sa s Nigelom, už spomínaným milovníkom Bleachu a anime a mangy všeobecne (on sám sa nazýval otaku) a rozprávaním madre o Stavrosovi, som sa vybrala von, aby som prišla na iné myšlienky. Veľmi som si nepomohla: na jednej z lavičiek v parku, medzi žiarivými závojmi slnečného svetla, sviežou zeleňou a množstvom okvetných lístkov, ktoré väčšina stromov práve začínala zhadzovať, som uvidela Davida. Veľmi sa mi s ním nechcelo rozprávať: napokon, to odmietnutie bolo príliš čerstvé. No na druhej strane mi ho prišlo veľmi ľúto, v neposlednom rade aj preto, že sa tváril, akoby mal každú chvíľu spáchať samovraždu. Podišla som k nemu a po istom váhaní si sadla na lavičku. Zdalo sa, že ma nevníma.

Orhan Pamuk... Tak sa volal ten chlapík, čo napísal Moje meno je červená, a vymyslel nemožný príbeh lásky medzi Karom a Şeküre. Nemožný nie je len preto, že sa v ňom vyše dvadsaťročný Kara zaľúbil do svojej dvanásťročnej sesternice, ani preto, že Şeküre, údajne inteligentná žena, si nevedela urobiť poriadok vo svojich citoch, ale aj preto, že sa napriek všetkému neskôr, keď Şeküre dospela a udiali sa všetky tie šialené udalosti s vraždami miniaturistov, skončil šťastne. Neverím takým príbehom, a omnoho radšej mám iný príbeh, ktorý takisto napísal Pamuk – Yeni hayat, Nový život. Ten o Osmanovi a jeho fantazmagorickej ceste. Celé to znie ako šialený sen, mystická vízia derviša na LSD, a aj napriek tomu to môj život pripomína omnoho viac... Pretože Osman a jeho Canan neskončili, ako by sme si všetci priali, ale tak, že on zabil mládenca, ktorému ešte stále patrilo jej srdce, a, ako sa zdalo, po tomto zločine ju naveky stratil. Až neskôr sa dozvedel, že jeho najväčšia láska sa vydala za ľahostajného, prakticky založeného muža – lebo Canan je len iné meno Boha, a Boh nestojí pri mystikoch, akým Osman bezpochyby bol, ani pri rozorvancoch ako Nahit, jej prvý milenec, nech už nakoniec nájdu pokoj pri akejkoľvek nezmyselnej činnosti, ale pri praktických, vecných ľuďoch. Boh stvoril realitu, aby si ju ľudia užívali, a nie preto, aby obracali tváre k nemu, bezmocne krčiac plecami a pýtajúc sa, čo majú robiť. Nie, ľudia majú také veci vedieť sami, a ak nie, Boh na nich zanevrie a nemajú šťastie. Veď to poznáte – „odvážnemu šťastie praje“, „šťastie praje pripraveným“ a tak podobne. Všetky tieto idiotské úslovia sa snažia uchopiť pravdu, ktorú som pochopil až teraz a ktorá je pre väčšinu veriacich taká nedostupná, pretože znamená, že modlitby a vzývanie Boha nám nepomôžu pri ničom, dokonca ani pri hľadaní „nového života“, duchovnej vyspelosti, a nakoniec skončíme ako Osman, ktorý pri svojej poslednej dervišskej ceste autobusom prišiel o svoj v podstate osamelý život práve vo chvíli, keď práve túto vyspelosť dosiahol. Nenávidel som ten príbeh, ale nie pre to, prečo tie ostatné – totiž že je to hlúposť – ale preto, že som vždy akosi intuitívne cítil, že má pravdu.

Nereagoval – keď som si k nemu prisadla, nič nepovedal, len hľadel pred seba, akoby ma vôbec nevidel. Oslovila som ho, zamávala som mu rukou pred tvárou, ba dokonca som mu aj povedala, že ho v skutočnosti ľúbim, hoci to ani nebola pravda. Napokon som ho v záchvate zúfalstva pobozkala, no všetka jeho vášeň akoby vyprchala. Tváril sa, akoby moje ústa na svojich ani necítil.

Rob si, čo chceš, ja viem, že to robíš len preto, aby som ti odpovedal. Ale márna snaha, už si pre mňa mŕtva – celý svet je pre mňa mŕtvy, či skôr ja som mŕtvy pre svet. Alebo si to aspoň želám.

„Žialim, keď ťa vidím takto, Kara. Chceš ma snáď rozplakať? Chceš rozplakať svoju úbohú Şeküre?“

„Ako Şeküre hlboko klesla, keď už plače aj na niekým, na kom jej ani toľko nezáleží!“ ozval sa.

Ach, tak on hovorí! Cítila som sa ako Rómeo na balkóne, ba ešte lepšie, pretože Júlia v tej chvíli nebola v strašnej depresií. „Záleží, David, záleží mi na tebe, a preto ma trápi, že ti nedokážem opätovať city. Vieš sám, že si nemôžeš prikázať, koho budeš a koho nebudeš ľúbiť, a ja jednoducho nemôžem... Nevyčítaj mi to, prosím!“

„Nikomu nič nevyčítam, ale chuť spáchať samovraždu mi to v nijakom prípade neberie.“

Zhíkla som. „Ty sa chceš zabiť?! Kvôli mne?! Ty nechápeš, že aj keď ťa nemilujem, potrebujem ťa...“

„Ako brata?! Tým ti ale dávno nie som! A ani nechcem byť – veď vieš, že sa nikdy neuspokojím s polovičatosťou a pretvárkou!“

Zadívali sme sa jeden druhému do očí. „Prosím ťa, nerob to! Bojím sa o teba, a aj napriek tomu, že tvoje city nie sú opätované...“

Šetri si dych, Şeküre. Šetri si dych.

„Ako mám podľa teba žiť bez tvojej lásky?! Na to si myslela?!“

„Veď existuje množstvo iných vecí, pre ktoré by si mohol žiť! Čo sa to s tebou stalo?! Veď doteraz si bol vždy taký rozumný a plný života...“

A to som ťa doteraz považoval za inteligentné dievča... Prečo ma jednoducho nenecháš skapať, ako skapal Osman, a zanechať za sebou smútiacu rodinu a nepotrebný život?

Akbar, ty idiot, akoby si dopredu nevedel, že Kara Köz nie je pre teba, že je len sen, prelud, nie skutočná žena, ktorá kedysi bývala tvojou príbuznou, ale démonom z pekla tvojej rozbúrenej mysle!

Vstala som a chcela odísť, keď on povedal. „Dobre, nechcem sa zabiť. Iba som blafoval. V skutočnosti ale zajtra odchádzam do New Yorku. Tam pôjdem obchodovať na burzu, a ak náhodou prídem o všetko, vrátim sa domov a budem čeliť svojej situácií ako chlap. Zatiaľ by mi však mal Boh dať aspoň jednu šancu skryť sa pred osudom tvojho ohrdnutého milenca tak, že vôbec popriem, že s tebou mám čokoľvek spoločné.“

„Ale... Čo tvoja mama?!“

„Zavolám jej, a možno ju niekedy pozvem k sebe domov. Teba už ale v živote nechcem vedieť – teda aspoň najbližších pár rokov. Je pre mňa nepredstaviteľné, že ďalšie roky strávim ako tvoj veľký brat, ja, čo v živote netúžim po ničom inom ako ťa milovať úplne iným než bratským spôsobom.“

Rozplakala som sa od šťastia. Takže môj drahý David sa rozhodol zachovať ako muž a vyhnúť sa svojim pocitom bez toho, aby okrem mňa zranil aj celý zvyšok svojej rodiny. Madre možno bude chvíľu smutná a deckám bude chýbať, ale toto je zrejme jediný spôsob, ako to môže urobiť rýchlo a dôstojne. Objala som ho, ale on ma len odstrčil, vstal z lavičky a odišiel. Plakala som stále, no tentoraz to nebolo od šťastia: vedela som, že ho už nikdy neuvidím ani nepočujem.

„Áno? Že ako si hovorí? Kara?! No dám sa podať, nie je to náhodou...“

Ja aj Gia, čiže madre, sme s úžasom a fascinovane hľadeli na toho úžasného, vysokého muža so sexepílom, ktorému sa môže rovnať len málokto – a to aj napriek tomu, že nedávno opustil úbohú Anastasiu. Doslova od nej zdrhol, teda, ehm, pardon, utiekol. Vraj je to neskutočne hlúpa a otravná ženská (no shit, Sherlock), s ktorou nevydrží už ani minútu, aj keď s ňou už má dve deti... Áno, láska storočia sa skončila tým najtrápnejším predstaviteľným spôsobom. Ale aj keď u nás teraz prespával len kvôli Anastasií, v tom momente sa cez telefón bavil s niekým iným a o niečom úplne inom.

Môj Akbar sa vracia.

„Že najnešťastnejší milionár na svete? Che, che... Ako nevravím, že ťa peniaze urobia dokonale šťastným, koniec koncov, aj ja som mal svoje ťažké chvíle, ale že by mal byť nešťastný permanentne?... Aha, a kto bola tá ženská?...“

Keď sa to dozvedel, začudovane sa na mňa pozrel. Vravela som, že ak sa nestane milionárom, tak pravdepodobne skončí úplne na dne, pretože sa bude štverať na vrchol tak urputne, že odtiaľ nezíde, kým ho niekto nezhodí. Pod Christianovým vyčítavým pohľadom jednoducho musím sklopiť oči. Ale môžem vari ja za to všetko? Keď ho raz nemilujem...

„Aspoňže si ho teraz už nemôžem vziať.“ usmiala som sa na madre.

„Prečo?“ začudovala sa ona.

„Pretože by to bolo proti mojej cti. Ako milionárova manželka by som bola živená svojim mužom, a to vážená profesorka ekonómie ako ja nemôže pripustiť.“ vyhlásila som vážne.

Madre sklopila oči. „Pozri... Viem, že by som s tebou o Davidovi nemala hovoriť, ale toto už naozaj nemôžem počúvať. Lissie, prosím ťa, zavolaj mu, porozprávaj mu, čo sa ti za posledný týždeň stalo alebo tak, pobavte sa aspoň raz ako priatelia alebo aspoň známi! Vieš, ako bez teba trpí?! Celých tých sedem rokov na teba neprestal myslieť, a trápi ho fakt, že žena, ktorú tak ľúbi, už možno ani neexistuje! Veď je to už tak dlho, a ty si sa iste zmenila... Aspoň to si myslí, v skutočnosti si sa vôbec nezmenila ani teraz, keď radíš nadnárodným korporáciám a prednášaš na univerzite – iba čo si o to krajšia, o čo si staršia a zrelšia!“

Zamyslela som sa. Má pravdu, samozrejme že má pravdu, ale... Nie, to nemôžem pripustiť. Odvtedy som už mala toľko milencov, toľko lások (dve, dosť smutné príbehy), stretla som toľkých ľudí, že David sa pre mňa stal už len nepríjemnou spomienkou. Pre ľudí tam vonku možno som rovnaká ako vtedy, keď som s ním chodila, nakoľko už vtedy som bola celkom rozumná a dospelá, ale to neznamená, že sa rovnaká aj naozaj cítim. Och, Kara, keby si vedel, za koho sa Şeküre vydala (zatiaľ za nikoho, ale chodila s toľkými, že to, že je teraz single, je teraz viac-menej náhoda)! Tebe nepomôže ani zavraždiť miniaturistu, teda, ehm, Grey enterprises, čo by si v spolupráci s Mahagony v pohode dokázal, ale ty to neurobíš, pretože by si sa musel stretnúť so svojou najhoršou nočnou morou a stáť tvárou v tvár jednej z finančných konzultantiek tejto firmy, Elisabeth Moonovej, ktorá kedysi dávno bola tvojou Lissie a odmietla tvoju lásku, tvoje telo, celého teba, pretože ti nemohla dať to isté.

Stojím tu, vo svojej kancelárií, v sídle svojej investičnej spoločnosti Black enteprises (áno, vážení, zase Kara) a dívam sa z okna. Svet tam vonku ma nezaujíma, len to, že nech si domov telefonujem koľkokrát chcem, aj tak nepríde k telefónu človek, ktorého naozaj túžim počuť.


Ale načo prepadať melanchólií a romantickej rozorvanosti, keď sa na vás spolieha toľko ľudí? Nie, nemôžem na ňu myslieť príliš často, inak sa s tou bolesťou nikdy nevyrovnám. Nemôžem plakať, lebo nikdy neprestanem a oslepnem z toho ako svätý Ignác z Loyoly – a popravde, nemyslím, že v mojom prípade sa mi to priráta k dobru na druhom svete. Je to zvláštne, ale ja, človek, ktorý nepoznal v ničom mieru, som sa naučil striedmosti a sebaovládaniu (respektíve, tú druhú cnosť som si len rozvíjal, nakoľko čiastočne som ju ovládal aj predtým), dokonca sa zo mňa stal askéta






Ak sa pýtate, čo je tajomstvom môjho úspechu, poviem vám, že to je tiché šialenstvo, čiže mix sebaovládania a bláznivého riskovania. Obom ma naučila moja láska. Sebaovládanie myslím chápete, a pokiaľ ide o to šialené riskovanie... Viete, nemám čo stratiť. Vždy som sa správal, akoby to tak bolo, ale tentoraz to tak ozaj je – napokon, čo znamenajú peniaze, moc, úspechy nielen u žien a tak ďalej? Keď ju nemám pri sebe, nič nemá zmysel – ani biznis, ani prachy, snáď len morálka a zodpovednosť za množstvo pracovných miest, čo ma núti občas pribrzdiť. Ale to sú cudzie peniaze a práca, na mojej práci a peniazoch nezáleží. To ma zbavuje všetkého sebectva – a tiež veľkej časti zábran pri komunikácií s mojimi obchodnými partnermi. Vďaka tomu možno vytlačíme Grey enterprises z trhu do konca budúceho desaťročia, a viete čo? Je mi to celkom jedno.






Ak sa pýtate, či som so svojim súkromným životom spokojný, tak nie, život celibátnika (sranda, posledný chlap, ktorý bol v mojom malom vesmíre označený za celibátnika, bol Malik Solanka z Besu, jedinej knihy od Rushdieho, ktorú Lissie neznáša) ma neuspokojuje a túžim po normálnom, fyzicko-romantickom vzťahu so ženou, ale... Viete, aký som. Všetko, alebo nič. Vzťah s inou ženou ako tou, po ktorej túžim, by bol neúprimný a polovičatý, a vy viete, ako tieto veci neznášam. Dokonca už som dosť starý na to, aby som si založil rodinu, lenže... S kým iným ako s ňou?






Či považujem svoj osobný život za pestrý? Posúďte sami: všetka moja rodina zahŕňa moju matku, otčima a nevlastných súrodencov. Všetkých ich mám rád a platím im letenky do New Yorku každý mesiac, aby sa ku mne mohli ísť pozrieť. Jej, samozrejme, žiadne letenky nepreplácam, pretože jednak je na to príliš hrdá a jednak ju už v živote nechcem vidieť. Inak mám len jediného pravého priateľa: môjho drahého spoločníka v biznise, a hoci vzťah medzi nami trochu ochladol, je to jediný ozajstný známy v mojom veku, ktorého mám, a aj keď sa mu s mnohými vecami nemôžem zveriť, tieto som sa už natoľko naučil držať v sebe, že to napokon nejako znášam.






Prečo je môj rodinný život tak málo verejne pretriasaný? Lebo nijaký poriadny nemám, preto, a jeho zvyšky (mama, otčim, súrodenci) bulváru nestoja za to.


Mohol by som tu ešte kecať o synergií a svojej mentalite, ale tá sa, s výnimkou toho, že som omnoho nešťastnejší než kedykoľvek predtým, veľmi nezmenila.






Benim çok güzel kadini, moja nádherná ženuška, toto je odkaz pre teba. Tak mi to napísal, než sa pokúsil o tú šialenosť. Predávkovať sa ibalginom, čo je to za sprostosť?! Ten idiot mal krvácanie do žalúdka a množstvo ďalších z toho vyplývajúcich zdravotných ťažkostí, ale prežil to, a zdá sa, že do budúcnosti to jeho zdravie nijako neovplyvní. Utekala som nemocničnou chodbou, aby som sa stretla s dávnym priateľom, ktorý práve urobil niečo, čo by som naňho nikdy nepovedala: pokúsil sa zbaviť života, ktorý kedysi v podstate miloval a snažil sa z neho vyťažiť čo najviac.

Ben karayım o kara, aman ah karam,
Sözler hep uçup gider,
Bir delik açtım şu kalbime kanar yaram,
Gözlerim açık gider...

Som čierny a ona tiež, ó, moja čierna

Slová vždy odlietajú

Urobil som si v srdci dieru, ktorá krváca

Zomriem s očami dokorán otvorenými

Neviem, prečo je v tomto príbehu toľko referencií na Turecko: považujte to za náhodu alebo zvláštny druh fetišu autorky. To viete, niekto má fetiše na ľahký závan perverzity ako Rushdie, iný zase na veľké vrtuľníky, kopy peňazí a mužské oné, vietečo, nuž a ďalší na krajiny.

Keď som vošla do nemocničnej izby, prekvapene som sa dívala do tváre mladého muža, ktorý, aj keď zarába neskutočné peniaze, pokojne by menil s chudobným študentom, ktorým bol predtým, s tým, že by ho netrápila nešťastná láska, ktorá, ako som sa dozvedela od madre, bola naozaj veľká. Hoci sa so mnou netúžil rozprávať, vždy, keď jej volal, spýtal sa najskôr na mňa a až potom na zvyšok rodiny, bez ohľadu na to, aká neistá budúcnosť (myslím tým ťažké choroby, skúšky, voľbu povolania a iné životné rázcestia) ho čakala. Občas sa síce ospravedlniť za svoje sebectvo, ale inak bolo moje šťastie po biznise druhá najdôležitejšia vec v jeho rebríčku priorít, a madre mala občas pocit, že je na úplne prvom mieste, ale tým si nemohla byť istá. Keď som tam vošla, sedel na posteli a hádal sa s lekárom, ktorý trval na tom, že nemôže pracovať teraz, tak krátko potom, čo takmer umrel – lenže vysvetľujte to človeku, ktorý túžobne po smrti vlastne túži!

„Poslúchni lekára... Nepokúšaj sa ublížiť si. Prosím, Kara, nerob to.“

Keď ma uvidel, vypleštil oči a zašepkal. „Şeküre... Lissie...“

Dosť sa zmenil. Prestal sa holiť, teda aspoň úplne dohladka, takže teraz mal okolo tváre príťažlivé hnedé strnisko, ktoré sa pobytom v nemocnici podľa všetkého rozrástlo. Jeho oči zrazu neboli veselé, žiarivé a plné ohňa ako vtedy pred rokmi, ale zato vyzerali presne ako tie oči, ktoré som videla vtedy na lavičke. Okrem toho dosť stučnel, a hoci nebol priamo obézny, jeho telo predsa len nabralo na objeme a stratilo na pevnosti. Vyzeral na štyridsať, hoci mal len dvadsaťosem. Bolo mi ho ľúto, a zároveň ma odpudzoval. To bola reakcia mojej predĺženej miechy, môj limbický systém a pamäť mi ochotne ako ešte nikdy pripomenuli, čo všetko sme spolu prežili a že som ho kedysi mala celkom rada. Teda, to som cítila k mládencovi, ktorým bol: v skutočnosti som vôbec netušila, čo je zač teraz. Podľa madre sa jeho akbarovská nátura už dávno stratila a nahradila ju šialená, zúfalá aktivita človeka, ktorý si myslí, že si môže dovoliť všetko (alebo takmer všetko) pretože jeho život už nemá cenu. Nevedela som, čo mám urobiť, myslieť si, cítiť... Len som podišla k jeho posteli a smutne sa naňho zadívala.

„Miluješ ma, Şeküre? Ja viem, že nie. Nikdy si nebola ten typ, ktorý by sa dokázal zaľúbiť do naozaj bohatého muža.“

„Vnímaš, Kara? Si pri zmysloch? Pretože sa mi to veľmi nezdá.“
Moje obavy sa potvrdili, keď si vzal do ruky moju dlaň a priložil si ju k perám. Moja tvár získala výraz prekvapeného vzrušenia. Alebo aspoň... Nuž, prekvapenie je slabé slovo. Ako to len pomenovať – šok, stŕpnutie? V každom prípade som zároveň bola trochu vzrušená, pretože som si v plnej šírke pripomenula, čo je to vlastne za človeka.

„Samozrejme, že nie som pri zmysloch, Şeküre. Myslíš, že budem logicky rozmýšľať, keď to, na čoho popieraní je momentálne založený zmysel môjho života, je tak blízko?“

„Nájdi si iný, lepší. Tento ti očividne veľmi neprospieva.“

„Kto si, že mi radíš o tom, ako mám žiť svoj život?!“ vyrútil sa na mňa. Takmer som na to zabudla, ale toto tak nejako prirodzene vyplývalo z jeho veľkolepej povahy: často sa zvykol hnevať, a to poriadne. Ako chlapec bol náchylný k záchvatom amoku, a tie spôsobili, že hoci to bol vynikajúci žiak, vyhodili ho z dvoch základných škôl, kým sa ako-tak znormalizoval. Ako decká sme sa často bili, pretože hoci on bol väčší a starší, ja som bola tvrdohlavejšia...

„Upokoj sa, David.“ povedala som mierne.

„Nehovor mi, že sa mám upokojiť!“ zreval, aj keď iste nie tak silno, ako mohol. „Ja na tomto svete už nikdy nenájdem pokoj!“

„Ak sa k tomuto budeš stavať takto negativisticky, tak určite nie.“ uzemnila som ho. „Vieš čo je tvoj problém?! Myslíš si, že keď človek nie je šťastný, jeho život nemá zmysel, ale tak to nie je, David, naozaj nie! Znepokojuje ma, kým si sa stal. Príliš sa obraciaš na seba a do seba, a to by si nemal robiť! Keď už nedokážeš žiť pre svoje šťastie, môžeš pokojne žiť pre šťastie iných! Uvedomuješ si, aké je to, o čo si sa pokúsil, sebecké?! So svojim vplyvom a všetkým, vieš, koľkým ľuďom by si mohol pomôcť?! A miesto toho sa pokúšaš zbaviť sa života, ktorý by mohol spasiť a zlepšiť toľko iných!“

Zarazene sa na mňa pozrel. Kedy som mu naposledy spravila takú scénu? Keď si v pätnástich doviedol domov trinásťročnú babu, s ktorou plánovali robiť veci, aké sú pre deti tohto veku krajne nevhodné? Nie, vlastne ani vtedy som nebola taká tvrdá a kritická.

Po pár minútach trápneho ticha povedal. „Dobre teda, máš pravdu, zariadim sa podľa tvojej rady. Len mi povedz jednu vec... Ešte stále ma nechceš? Aj keď by moja mama a tvoj otec proti tomu nič nemali?“

Zohla som sa k nemu a nežne ho pobozkala na ústa. „Nie.“ povedala som ticho, otočila sa a odkráčala preč.

Netvrdím, že mi jej výbuch dal silu a chuť žiť. Ale pokúsim sa ich nájsť. Možno to časom prebolí. Veď aj Christiana po čase jeho manželka omrzela, nie? Lenže... Viete v čom je zásadný problém? Že Anastasií nájdete na každom kroku desať, kým ženy ako moja matka – ako by vám mohol potvrdiť Lisin otec – sa nenachádzajú ľahko. Na to, aby sa narodila Anastasia je potrebná len správna kombinácia génov a maternica. Na zrod mojej matky a podobných typov žien sú potrebné veci ako osamelosť, utrpenie alebo tak podobne, nuž a ženy ako Lissie to majú rovnako.

Dokážete si predstaviť, že také dievčatá sa rodia len raz za storočie. Ale veď čo, svet sa neskladá iba z dievčat – hoci je to jedna z najkrajších vecí, ktoré našincovi, ako nás nazval Holden, môže život ponúknuť.

Nie som si istá, ale zdalo sa mi, že sa mi cestou z oddelenia zahmlil zrak. Ak ma poslúchne – a vlastne aj keď nie – nebudem ho musieť nikdy viac vidieť. Nie že by mi to spôsobovalo nejakú zvláštnu radosť.