Päťdesiat odtieňov modrej

(Túto poviedku som chcela napísať ako fanfikciu na svetoznáme Fifty shades, ale vyvinula sa z toho fanfikcia na čosi celkom iné, veď ešte zistíte čo. Z toho, čo robí Fifty shades svetovým fenoménom, to má len lovestory a manželov Greyovcov, a aj to v celkom inom postavení ako ste zvyknutí...)


David so stoickým pokojom obedoval bagetu v miestnom fastfoode s presklenými stenami, takže ja a jeho babička sme mali dovnútra celkom dobrý výhľad. Doširoka otváral ústa, aby si odhryzol obrovský kus, ktorý potom veľkolepým spôsobom prežúval. Jeho babička síce tvrdila, že pri tom vyzerá ako vôl, ale mne týmito veľkopanskými spôsobmi (dokonca používal obrúsok, a to mimoriadne teatrálne) pripomínal Akbara Veľkého z Rushdieho Čarodejnice z Florencie. Úprimne, do tohto spisovateľa som celkom zažraná, má úžasný štýl. Sesternica Steelová, teda vlastne najnovšie Greyová, nad mojim pseudointelektualizmom len prevracia očami (už to nevadí ani jej mužovi), ale to je asi jediná, madre je tým doslova nadšená a zvyšku rodiny veľmi nevadí, že má medzi príbuznými pozérku. Tak teda: ten môj Veľký Mogul sa napchával vo fastfoode, zatiaľ čo ja a jeho babička sme s vervou vyklopkávali na už spomínané presklené steny podniku a snažili sa upútať jeho pozornosť, čo sa nám náhodou grandiózne nedarilo. Práve keď som začala robiť grimasy v domnení, že ma nevidí a nemôže ma upozorniť, aby som sa prestala správať ako decko, veď už mám devätnásť, vodičák a vôbec, nie som ani panna, zdvihol pohľad od nejakým zvláštnym spôsobom zaujímavého vzoru na obruse a prenikavo sa na mňa zadíval. Lisa, čo blbneš?! Zháčila som sa, no tento pocit dlho netrval. Namiesto toho som hneď nato dostala chuť ukázať mu, že som nad vecou, a trochu detinsky som sa zaškerila. Pobavene sa usmial a vrátil sa k bagete. Oukej, takže nás už zaregistroval, to by stačilo.

Aby bolo jasné: David je sexy. Nie síce sexy tým neskutočne hollywoodskym a dokonalým spôsobom ako Anastasiin nový manžel, po ktorom idú všetky dievčatá z našej rodiny okrem Davidových dvoch sesterníc, dvojice nerdiek v rúchu modeliek, ale predsa len dosť atraktívny. Neviem prečo, ale keď som minule čítala po asi tretí raz v živote Kto chytá v žite, tak som si Holdena predstavovala ako jeho, aj keď Holden mal v knihe šestnásť a bol to o kúsoček väčší skrachovanec, ale len o kúsoček. David má dvadsaťjeden, ale z nejakého dôvodu mi na Holdena strašne sedí. Je taký útlejší, ešte nezarastá (alebo sa už holí, to som dodnes nezistila) a má také roztopašne strapaté hnedé vlasy. Je celkom pekný, ale z davu nevyčnieva, teda by aspoň nevyčnieval, kebyže nemal také veľkopanské spôsoby. Je, umýva sa, pracuje a dokonca aj jazdí autom akoby mu patril celý svet. Teda, jazdil, arogancia za volantom (arogancia taká veľká, že zvýšila rýchlosť jeho auta dvojnásobne) ho stála vodičák. To bol aj dôvod, prečo sme teraz museli s jeho babkou stáť pred fastfoodom a čakať, kým doje, aby sme ho mohli odviezť do školy, čo bolo jediné miesto, kde mu jeho sebadôvera, poživačnosť a iné akbarovské vlastnosti len pomáhali. Po chvíli konečne zdvihol ten svoj pôvabný (inak sa to ani nedalo nazvať) zadok zo stoličky a vyliezol z fastfoodu, len aby k nám svojim mačacím krokom prišiel a zvodne sa na mňa usmial.

„Vraj máš dnes robiť rozhovor s nejakým milionárom alebo čo.“ uškrnul sa.

Vrhla som naňho pohľad, o ktorom som dúfala, že je nevinný. „No a? Má to byť len projekt do školských novín. A vôbec, ešte nie som plnoletá, takže ako Anastasia tak skoro neskončím.“

Položil mi ruku na plece. „Ja viem, ale aj tak sa pokús ho zbaliť, boháč v rodine by sa bodol.“

Nuž, keď už s tebou nemôžem spať ja, tak nech ten, kto bude mať to šťastie, si to zaslúži.

Usmiala som sa. „Načo? Veď nie sme takí chudobní, že by sme chudobnejší ani byť nemohli.“

„Ani takí bohatí, že by sme nemohli byť bohatší.“

„Ale byť bohatým nie je taká radosť, ako je tragédia byť úplne švorc, veď vieš... A k šťastiu to nepotrebuješ. Prináša to len problémy.“

„Vraj je mladý.“

„Ja viem.“

„A atraktívnejší ako ten Anastasiin.“

„Ja viem.“

Uprene sme sa dívali jeden druhému do očí a viedli takú menšiu vojnu pohľadov. Ani jeden z nás nechcel uhnúť ani ustúpiť zo svojho presvedčenia.

Vraví sa, že ak dvaja ľudia nedokážu spustiť oči zo zreničiek toho druhého viac než desať sekúnd, sú do seba zaľúbení. Jeden, dva...

„Je príťažlivý. Je bohatý. Čo ešte chceš?! No tak, vyštartuj po ňom!“

Osem, deväť...


„Nie, David, to nechcem. A vôbec, prečo ťa zaujíma, s kým budem chodiť?! Ty ani tvoja prekliata matka z toho aj tak nebudete nič mať. A dohodli sme sa, že nebudeme živiť ani tú jej príživnícku rodinu. Vieš, že keby sme ju začali podporovať, poslala by im väčšinu peňazí. Ako keby si daroval peniaze bezdomovcovi-pijanovi, tiež mu to nijako nepomôže.“


Desať, jedenásť... Áno! Dočerta, ak toho poondiateho pracháča naozaj nebude chcieť, urobím to – ešte dnes to urobím a je mi jedno, čo si o tom pomyslia mama, babča alebo ktokoľvek iný. Veď predsa nie sme ozajstní súrodenci, či áno?

„To znie celkom rozumne... Dobre teda, ak sa ti nebude páčiť, tak ťa nikto nenúti randiť s ním ani nič podobné. Ja len, že nejaké tie peniažky by sa rodine bodli...“

„Ak je to tak, tak si ich zarobím pekne sama a nebudem loviť zazobancov ako nejaká blbá playmate. Nie som zlatokopka.“

„Takže by ti nevadil chudobný chlapec?“

„Ak by to nebol úplný looser...“

Hmm... Som ja úplný looser? Chodím na výšku a zatiaľ mi nehrozia vyhodením, skôr červeným diplomom, takže asi nie...

„No už poďme.“ zaškriekala Davidova babča. „Tvoj milionár a tvoja učiteľka čakajú.“

Obaja sme sa pobrali s babčou do auta, pričom ja som si sadla na sedadlo vodiča, stará mama ako správna kibicerka na sedadlo spolujazdca a David dozadu. Soráč, bratku, ale v buzerácií nie si taký profík, a čo by to bolo za jazdu autom, keby sa ten, čo kibicuje, ozýval zo zadného sedadla?

Mahagony enteprises bola tá najvkusnejšia a najpôvabnejšia klasicistická budova v Štátoch, a tak sa dalo predpokladať, že highest boss tejto spoločnosti bude mať všeobecne rád krásne veci. Budovu však vyberal jeho spoločník, akýsi Japonec menom Daisuke Orihime (ako tá baba z Bleach – môj a Davidov spoločný malý brat to pozerá), na základe preňho exotického a elegantného zjavu, a sám highest boss (ktorý sa nevolal Mahagony, ako by ste si mysleli, ale Stavros) randil so samými priemernými neúspešnými modelkami z reklám (jeho najväčším úlovkom bola tá baba, čo hrala v kréme proti vráskam a viac-menej úspešne predstierala, že má nad tridsať) a škaredými charakterovými herečkami z hipsterských seriálov a sitcomov. Hovorilo sa o ňom v súvislosti s Mayim Bialik, ale myslím, že tá je vydatá, tak neviem, čo je na tom pravdy. Prešla som ťažkými drevenými dverami, aby som sa ocitla na centrále, ktorá mi najviac zo všetkého pripomínala hotelovú recepciu – taká tá príjemná, rodinná atmosféra s hlbokými čalúnenými kreslami, hrubým kobercom, obrázkami neúspešných maliarov na stenách (Ó môj bože, neuvidela som práve Winterhaltera?! Hej, je to Winterhalter – a rovno jeho slávna mexická cisárovná! Och, ježiši, chcela by som mať také vlasy...) a škaredou matrónou alebo zvädnutým štyridsiatnikom na recepcií. Tentoraz to bola tá matróna, a napočudovanie vyzerala celkom k svetu. Keď ma uvidela, vytočila číslo na pevnej linke na pulte a vyhlásila do telefónu. „Je tu nejaká mladá slečna, asi tá ženská s tých školských novín... Aha. No dobre, keď myslíte... A ja že bude musieť čakať. No, tak to ťažko, ako poznám Stavrosa... Ale keď má ísť hneď, asi by som jej to mala hneď povedať, čo?! Hej, jasné. Pozdravuj manžela. Greya? No dobre, aj toho. Musím končiť, čau.“ Zložila a zdvihla ku mne pohľad. „Slečna Moonová?“

Prikývla som. „Som to ja...“ Nedokázala som skryť svoju neistotu. Čakala som, že to tu bude trochu viac nóbl, tak ako v Grey enterprises, ale to by som asi chcela veľa. Okrem toho som si bola istá, že v porovnaní so sterilným prostredím firmy môjho vzdialeného príbuzného mi trochu priateľskejšie a prirodzenejšie Mahagony pomôže uvoľniť sa. Dáma, ryšavá pani v strednom veku oblečená do voľnej červenej blúzy a voľných čiernych nohavíc s menovkou, na ktorej bolo uvedené jej meno ako „B. Stasiczky“, sa so mnou počas toho, ako sme šli výťahom, pokúšala zdvorilo konverzovať. „Takže... Vy ste prišla urobiť interview s pánom Stavrosom?“

„Hej... Prečo vás to prekvapuje?“

„Vlastne by ma to ani prekvapovať nemalo. Teraz, keď je Mallika Shahová doma v Indií na svadbe a Orihime zase na rokovaní kdesi vo Washingtone, je Stavros jediná zodpovedná osoba v tejto budove. Na druhej strane, Stavros nie je veľmi zaujímavá osobnosť, ak mám byť úprimná, ale veď uvidíte...“

„Kto je Mallika Shahová?“ spýtala som sa prekvapene. Dofrasa, o nej sa v bulvári ani na nete nič nepísalo...

„Tretí mušketier, Duch svätý v tejto svätej trojici.“ zachichotala sa pani Stasiczká. „Stavros je ako Boh otec a Orihime ako syn. Alebo tiež: Stavros je ten, čo to tu založil a riadi, ale k nejakým inováciám sa nemá – čo ma vzhľadom na jeho náturu nie je nič prekvapujúce – Orihime je naopak ten, čo novinky uvádza do praxe... A Shahová, nová posila zo subkontinentu, je tým, kto všetky inovácie vymýšľa. Nie je nejako výnimočne dobrá v biznise, ale nápady má úžasné – či už ide o výrobu, alebo o marketing. Fušuje sa do remesla dokonca aj reklamným agentúram, ktoré pre nás pracujú, a im to večne lezie na nervy...“ pousmiala sa. „Orihime je zase hrozne praktický, teda aspoň v biznise – inak je to milý a sympatický človek so zmyslom pre humor. Stavros je z nich najnudnejší a najprísnejší, je to dobrý vyjednávač, ale len v biznise, v civile s ľuďmi veľmi zaobchádzať nevie. Je škoda, že sa idete rozprávať práve s ním...“

Spomenula som si na to, čo mi sesternica Steelová rozprávala o prvom rozhovore so svojim súčasným manželom. Ako sa zdá, s nudnými patrónmi už má svoje skúsenosti, a tento snáď nebude panovačný ani nafúkaný.

Čakala som, že Stavros bude sedieť za stolom a očakávať ma ako ozajstný veľký šéf nad- či skôr medzinárodnej korporácie (Japonsko, India, východná Európa...), ale on náš rozhovor, zdá sa, za žiadnu výnimočnú udalosť nepovažoval. Sedel pri stole a čosi písal – keď som podišla bližšie, zistila som, že hrá piškvorky sám so sebou. Keď ma uvidel, rozpačito vstal a začervenal sa ako pubertiak, ktorého prichytili pri prezeraní si hanbatého časopisu. „Ospravedlňujem sa, ja... Čakal som vás.“ Pokúšal sa uchovať si kamennú tvár, ale ja som videla, ako sa pod onou maskou hanbí aj za to, že existuje. Zábavný človek, naozaj...

Tak ako Grey, aj on bol mladý a pomerne vysoký. Mohol mať čosi medzi dvadsiatimi piatimi a štyridsiatimi rokmi, najskôr sa ale nachádzal v prvej polovici tridsiatky, a vzhľadom príliš neoslňoval, a to aj napriek krásnemu, značkovému čiernemu obleku. Pripomínal mi jedného z už spomínaných chlapov z hotelových recepcií – veď viete, zvädnutý tridsiatnik, a trochu, ale fakt len trochu, sa podobal na Sheldona Coopera (áno, pozerám TVT, odkiaľ by som asi poznala Mayim Bialik?!). Mal tie isté nakrátko ostrihané hnedé vlasy, vyziabnutú postavu a o ničom výraz. Pravda, črty mal o čosi atraktívnejšie, ale zas nie o toľko, aby ho vyslovene krášlili. „Dobrý deň, slečna... Poďte si sadnúť.“ povedal škrobene v zúfalej snahe znieť formálne a zachrániť si tým svoju česť poškodenú tými piškvorkami.

Poslúchla som ho a zúfalo sa usmiala. Vôbec nič som o ňom nevedela, ale môj prvý dojem nebol ktovieaký. „Vy ste sesternica Anastasie Steelovej?“ spýtal sa ma, skôr než som stihla otvoriť ústa.

„No áno, druhostupňová... Príliš často sa nestretávame. Prečo vás to zaujíma?“

„Pretože Mahagony a Grey enterprises spolu často obchodujú...“

Inými slovami, Grey a Stavros&co. sa navzájom s vysokou frekvenciou ošklbávali, a pretekali sa v tom, kto koho oblafne viackrát. Ako som sa dopočula od Christiana v tých zriedkavých prípadoch, keď sme sa stretli, tí „pankharti“ s Mahagony zakaždým posielali Stavrosa a niekoľko jeho verných (a „stará ryšavá Poľka“, čiže zjavne Stasiczká, do tohto ansáblu patrila ako soľ do polievky), aby dostali z Greya a jeho spolupracovníkov čo najviac, zatiaľ čo Grey sám sa na príslušné stretnutia neobťažoval ani chodiť, a tak posielal vlastných, bohužiaľ často úplne neschopných vyjednávačov. „Keď už sme pri Grey enterprises, hovorí sa, že Mahagony ich čoskoro prerastú... Je pravda, že miera synergie vo vašom biznise dosahuje neúnosnú mieru?“

„Snažíme sa tomuto stavu zabrániť. Na radu svojho spolupracovníka Orihimeho som sa rozhodol prijať do nášho portfólia niekoľko ďalších odvetví, ale tak ďaleko ako Grey enterprises zrejme nezájdeme.“ Zdá sa mi to, alebo celý jeho prejav znel ako prednáška toho najnudnejšieho dejepisára na svete?

„Aha. Považujete teda synergiu za v podstate pozitívny jav, teda aspoň v prípade vašej spoločnosti?“

„Nie. Ide o to, že synergia je koncept, ktorý má korene hlboko v minulosti, v začiatkoch organizovaného biznisu v osemnástom a devätnástom storočí...“

Snažila som sa vyhnúť nude, ako som len vedela. „Vy ste pôvodným povolaním učiteľ dejepisu?“

Otvoril ústa od prekvapenia. Mám ťa! „No... Áno, píše sa o tom v každom mojom životopise...“

„Tipujem, že väčšina ostatných ľudí, ktorí sa zaujímajú o váš život, tento fakt prehliada?“

„To áno...“ Zdá sa, že zneistel. Prečo, preboha?! Veď nie je nijaká hanba začínať od nuly, a štúdium na pedagogickej fakulte v odbore história zase nie je nula – tipovala by som to tak na dvojku alebo trojku. Vzápätí som pochopila – on vie, čo som si pomyslela. Že aj napriek úspechu v biznise ostal v srdci obyčajným učiteľom dejepisu.

Zatúžila som sa zahrať na nechápavú a so sladkým úsmevom sa ho spýtať, za čo sa vlastne hanbí, keď táto skúsenosť bola taká dôležitá pri utváraní jeho charakteru, ale až taká sviňa som zase byť nemohla, a tak som ho nechala vydýchnuť. Zapísala som si, čo som sa dozvedela, a s úsmevom som prešla k ďalšej otázke. „Váš rodinný život je verejne menej pretriasaný ako život vašich konkurentov. Čomu to pripisujete?“

Zamyslel sa. „Úprimne povedané, ani neviem, ale nepovažujem to za nepriaznivé, skôr naopak – som rád, že mňa aj mojich spoločníkov necháva bulvár na pokoji.“

Našpúlila som pery. „Aha. Považujete váš osobný život za pestrý?“

„Áno, iste.“ odpovedal vážne a pritom naivne ako nejaký úplný asociál (zdá sa, že so Sheldonom majú spoločný nielen zostrih!). „S mojou terajšou priateľkou chodíme veľmi často do spoločnosti. Večne ma niekam ťahá...“

„Ste so svojim súkromným životom spokojný? Ste aj v tejto oblasti rovnako úspešný ako v biznise?“

„Ehm... Ehm...“ Zdá sa, že som ho touto otázkou úplne dorazila. „Áno... Totiž, môj život sa dá prirovnať k biznisu, firmy kupujem a predávam, tak ako si získavam a strácam pozornosť žien...“ Chvíľu nesúvisle bľabotal na tému „ja a ženy“, kým som ho neoslobodila otázkou. „Myslíte si, že ste z vás troch – myslím tým vás, Shahovú a Orihimeho – najvyššie postavený, alebo vnímate váš vzťah radšej ako spoluprácu?“

Viditeľne si vydýchol. Zjavne preňho nebolo príjemné hovoriť o svojom súkromnom živote. „Tak pol na pol. Vnímam sa ako „prvý medzi rovnými“...“

„Trochu ako cisár Augustus?“

Jeho výraz nadobudol nadšený nádych. „Áno, áno, presne... My traja ale viac než autokratického Augusta pripomíname prvý triumvirát – každý z nás bojuje bitky za všetkých na inom poli, ale rovnako tvrdo a energicky. Veď viete – jeden za všetkých, všetci za jedného, ako sa hovorí.“

Pousmiala som sa. V histórií sa zrejme nielen vyznal, ale ju aj zbožňoval. „A teraz z trošku iného súdka. Máte nejaký osvedčený recept na úspech?“

Zamyslel sa. „Musíte byť pripravený obetovať biznisu všetko, a včas to aj urobiť. Takisto je dôležitá sebakontrola... Ale že by existoval nejaký súbor rád, ktorých keď sa budete držať, tak zaručene uspejete... Viete, život je sviňa, a nech sa snažíte akokoľvek, občas jednoducho nemáte šťastie. Pravda, ak sa snažíte, uspejete zrejme skôr ako keď budete sedieť so založenými rukami...“

O pár minút som odchádzala s budovy sklamaná a s hlúpym pocitom, že pani Stasiczká mi to predsa hovorila: Stavros je ten najnezaujímavejší člen tria od Mahagony. Vlastne je to najnudnejší človek na svete – a okrem toho, navzdory tomu, čo mi hovorili ostatní, sa čo do vzhľadu nedá s Greyom ani porovnávať. To všetko, a ešte je zadaný...

Áno, vážení, nehrozilo, že by sa situácia s Anastasiou v mojom prípade opakovala.

To však nevylučovalo iné vášnivé romániky.

Po tom všetkom som si potrebovala odpočinúť, než začnem pracovať na domácich úlohách a hľadať si na internete skriptá. Čakalo má ťažké popoludnie, a tak som si potrebovala zdriemnuť. Pani Stasiczká, miestna „dáma pre všetko“, študovala ekonómiu ako ja, a imponovalo jej, ako som s prehľadom zvládla jej šéfa, a tak mi so žmurknutím oka posunula svoje telefónne číslo – vraj keby som potrebovala pomoc so štúdiom. Pomoc som síce nepotrebovala, ale Broňa Stasiczká sa mi zdala celkom milá, a tak som sa rozhodla, že si určite nájdem čas na to jej zavolať.

Na internáte nebol nikto z mojich obvyklých spolubývajúcich. Môj rozkošný bývalý Andrew bol práve na akomsi futbalovom zápase, pretože bol profesionálnym hráčom za ligu Keynesu, akéhosi pidimesta, z ktorého pochádzal, a môj druhý spolubývajúci, pravdepodobne teplý hipster menom Lewis, práve mal svoju poludňajšiu siestu, čo znamenalo, že chrápal horeznačky s tvárou zakrytou časopisom Forbes. Bol to chlapec mnohých tvárí. Vyčerpane som sa zrútila na posteľ, keď mi prišla esemeska. Bola od Davida.

POTEBUJEM SA S TEBOU STRETNUT ESTE DNES. BRNKNI MI.

Tak som mu teda zavolala.

„Lisa! Ani som nedúfal, že mi odpovieš...“

„Ako by som mohla odbiť svojho veľkého brata? Povedz, čo si mi chcel?“

Jeho hlas znel neisto. David a neistý? To sa naňho teda nepodobalo... „Len som chcel vedieť, ako dopadlo to interview... Aký bol?“

Zasmiala som sa. „Prečo to potrebuješ vedieť?“

Prosím, Bože, viem, že som k tebe nebol milý, hrešil som na teba, nechodil do kostola a necudne obháňal sukne, ale ver mi, ak urobíš tento malý zázrak, stane sa zo mňa dobrý kresťan – len zariaď, aby povedala áno!

„Len som zvedavý, či sa bude opakovať prípad Grey-Steelová.“

„Tak to určite nie! Je zadaný, to po prvé. Je príšerne nudný, to po druhé – neuveríš, ale cítila som sa, ako keby som pozerala adaptáciu Rosamundy Pilcherovej, alebo inštruktážne video na opravu motora jadrovej lode, proste ma mimo všetkých REM aj NON-REM fáz udržiaval len neskutočný WTF pocit, ako keby si práve narazil na mimoriadne zvrhlú pornostránku, kde sú v hlavnej role pokémoni... On je bývalý učiteľ dejepisu, ak vieš, čo tým myslím.“

„Teba to prekvapuje?“

„Prečo?“

„Lebo každá vedľajšia veta v tvojom prejave je prirovnanie. To robíš, len keď si niečím extra znechutená alebo nadšená.“

Prosím, nech je to znechutená.

Zasmiala som sa. „Asi to druhé... Vlastne som si to nikdy neuvedomila. Vážne to robím? A... Vlastne som ani nevedela, že moje pocity sú také silné. Iste, nebola som z toho rozhovoru nijako nadšená, ale neprežívala som to nejako intenzívne... Zrejme ma poznáš lepšie než ja sama!“

„Strávili sme spolu pubertu, Liz. Mal by som o tebe čosi vedieť, či nie?“ Jeho slová zneli zvláštne láskyplne, ako ešte nikdy.

„Áno, ale žeby až tak... Chcel si sa so mnou dnes stretnúť – prečo?“

„Musím ti niečo... Povedať. Je to veľmi dôležité, vlastne chcem, aby si to vedela, než to vyzvoním komukoľvek inému, pretože sa ťa to tak trochu týka.“

Bola som v šoku. „Týka?! A... čo je to?“

„To ti poviem, až keď prídeš ku mne do bytu. A pozdravuj odo mňa Andrewa.“

„Pozdravím.“ Pozdravím? Veď David sa predtým o Andrewa nikdy nezaujímal! Mal ho v paži, až kým mi nezlomil srdce po tom, čo sme spolu dva mesiace spávali, odvtedy naňho zanevrel, ale aj tak nepatril medzi dôležitých ľudí v jeho živote. Dôležitá som bola ja, nie Andrew. Pravda, odvtedy uplynul už pol roka a s Andym sme sa postupom času uzmierili. Z bývalých milencov sa stali priatelia a ja vôbec nechápem, ako je to možné, že náš vzťah sa znormalizoval tak rýchlo.

Keď Lewis prestal chrápať, a teda sa zobudil (a to aj napriek tomu, že ešte niekoľko minúť ležal pod časopisom, akoby stále spal, a ani neotvoril oči) stiahla som mu z očí Forbes a spýtala som sa ho. „Kde je Andy?“
Nikdy som nepochopila, ako sa z takého krásavca ako Lewis stal taký čudák, ale to bude asi údel študentov žurnalistiky. Vyziabnutý, s polodlhými vlasmi v chvoste a vyťahaným tričkom, trávil väčšinu dňa v driemotách, a to dokonca aj počas prednášok. Štúdium ho zaujímalo len málo, sex, alkohol a iné neresti ešte menej. Napriek tomu mal podľa svojich spolužiakov najlepšie známky z ročníka. Nemal nijaké záľuby, len si dookola čítať Smrť panien (čosi ho na tej knihe muselo fascinovať, a ja som šípila úchyláctvo) a občas, keď vyšiel, aj nový Forbes. Nič iné som ho čítať nikdy nevidela, a to aj napriek tomu, že mal podľa svojho jediného kamoša Andyho úžasný prehľad v mnohých témach. Napokon som sa zmierila s tým, že do mysle niektorých ľudí nepreniknem tak ľahko ako do Davidovej alebo Stavrosovej, a nechala som ho žiť si svoj mizerný život.

„Teraz by mal byť na tom zápase.“

„A kedy sa vráti?“

„O siedmej... Kedy ty vlastne chceš ísť k tomu Davidovi?“

„Odkiaľ vieš, že...“

„Snívalo sa mi o vás. Rozprávali ste sa cez telefón?“

To bola ďalšia taká vec. Nech už spal akokoľvek hlboko, Lewisove zvukovody a pridružené orgány fungovali dokonale. To potom vnímal aj veci, ktoré nemusel, a tie sa premietli do jeho snov.

„Hej. Ale nejdem k nemu – večer máme prednášku.“ Bola jedna vec, o ktorej som si bola istá, že v nej Lewis určite nemá prehľad – rozvrh ostatných fakúlt.

Ako sa zdalo, klamstvo zabralo. „Aha, tak veľa šťastia.“ Lenivo vstal a odpotácal sa do kúpeľne, zjavne nie celkom čerstvý.

Andy prišiel večer, nesúc na pleciach jedného z členov keyneského mančaftu, údajne hrdinu zápasu, a deliac sa o svoje bremeno s jedným mohutným mladíkom z mojej fakulty, čiže od ekonómov. Ja som ich oboch mala vietekde – futbal ma nikdy nezaujímal, nech ho hral ktokoľvek akokoľvek. Po tom, čo sa so mnou pozdravil, zaliezol do kúpeľne a viac som ho v ten deň nevidela. Rozlúčila som sa s Lewisom, opäť napoly spiacim nad Forbesom, a poprosila ho, aby odkázal Andrewovi, že idem na prednášku. Andrew ma totiž síce dobre poznal, ale môj rozvrh ho nezaujímal o nič viac ako mňa jeho futbal.

Davidov byt bol malý, ale celkom pohodlný, a v každom prípade príjemnejší ako naše intráky. Pomaly som vošla do dverí (bolo odomknuté) a obzerala sa po miniatúrnej, tmavej predsieni, ktorá vo mne vždy vyvolávala údiv nad tým, že taká veľkolepá povaha ako David, ktorý nepozná v ničom mieru, sa uspokojí s malým jednoizbovým bytom. Zrejme za to mohol nedostatok financií, no. David bol študent medicíny, ktorému rodina síce platila školné, ale zvyšok životných nákladov si musel hradiť sám, a to vrátane takých potrebných vecí ako jedlo, bývanie alebo skriptá. David však, okrem toho, že bol náročný a nenásytný, bol aj veľmi priebojný a húževnatý, a tak, hoci sa mu jeho situácia vôbec nepáčila, ju zvládal s pozoruhodnou statočnosťou. Keď bolo treba, vedel aj zaťať zuby a držať, a to bola jedna z vecí, ktoré sa mi na ňom zdali obzvlášť sympatické.

Už ma čakal vo svojej obývačke/spálni. Na rozdiel od iných ľudí v nej nemal skriňu, televízor ani nič podobné – len novučičký radiátor a rozkladací gauč, na ktorý si vodil svoje prechodné známosti. O jeho dievčatá som sa nikdy nezaujímala, nevedela som, či ich je veľa alebo málo, ale nakoľko to bol celkom príťažlivý a rozumný mladý muž a ja som poznala jeho poživačnú povahu, usudzovala som, že asi skôr veľa. Odložil časopis, ktorý mal v rukách a rýchlym krokom sa ku mne priblížil – až príliš blízko na môj vkus! Nemala som čas čokoľvek namietať, pretože sa mi vrhol na pery a začal ma vášnivo bozkávať.

Aby ste mi rozumeli, aj keď som ho nazývala svojim veľkým bratom, nebol to môj pokrvný príbuzný – vlastne nebol ani adoptovaný. Madre, jeho talianska matka, vlastnila patiseriu na ulici, kam sme sa s ockom presťahovali po tom, ako mama zomrela a ocka povýšili. Mal som vtedy päť rokov a cítila som sa strašne opustená, pretože po ocko mal vždy veľa práce a o mňa sa starali len nevrlé cudzie aupairky. U madre sme večerali každý utorok, aby sme aspoň občas boli spolu ako rodina a jedli aj niečo iné ako blbé polotovary z obchodu. Madre robila najlepšie cestoviny aj pizzu na svete, a okrem toho bola veľmi krásna, s tými jej gaštanovými vlasmi a anjelským úsmevom (keď sa na to pozerám spätne, uvedomujem si, že mala takisto dobré prsia), takže vlastne nebolo nijaké prekvapenie, keď mi otec povedal, že sa s ňou chce oženiť. No, on ani tak nechcel ako musel – priviedol ju totiž do druhého stavu. Za menej než pol roka som mala dvoch „bratov“ – jedného polovičného (už spomínaný milovník Bleachu, má dvanásť) a jedného stepbrother, čiže Davida. Madre sa totiž ako veľmi mladá vydala za muža, ktorého ľúbila, ale čoskoro zistila nepríjemnú vec: že jej manžel je bitkár a násilník. Po tom, čo jej manžel začal týrať aj ich sotva ročného syna, madre si povedala dosť, odišla od neho aj s Davidom a do roka boli rozvedení. Manželstvo môjho otca a Gianny, čiže madre, bolo a stále je veľmi šťastné, dokonca tak, že ja a David máme štyroch spoločných malých súrodencov, a ako sa zdá, naši sa dodnes veľmi ľúbia. Davida som ale ako brata nikdy nebrala – bol pre mňa skôr kamarát, veľmi sexi kamarát, povedala by som. Nad tým, že by som si s ním začala, som ale nikdy nerozmýšľala, a to ani teraz, keď sme boli s Andrewom rozídení.


Zaryl mi prsty do vlasov a prenikol mi do úst jazykom. Napočudovanie, nebola som znechutená, ani nahnevaná – len prekvapená a trochu vzrušená, aj keď som si to nechcela priznať.


Preboha – jej sa to páči! Ona reaguje! Mne sa asi sníva!

Odlepila som sa od neho, nevediac sa spamätať. Vrhla som vypúlené oči do zeme a potom naňho. „Čo to robíš?!“

Ehm... Žeby som sa mýlil?

„Odpusť mi to, drahá Lissie, nevedel som odolať!“ vydýchol.

„Nevedel odolať?!“ Ak by som mala vnútornú bohyňu, zrejme by sa rozskočila ako taký orech v luskáčiku, pretože takú schizofréniu by určite neustála – na jednej strane som bola prekvapená a trochu nesvoja, no na druhej strane sa mi to páčilo. Ja ale žiadnu vnútornú bohyňu nemám, pretože môj id je, samozrejme, oveľa civilizovanejší, a tak som tam len tak stála a oťapene sa naňho pozerala.

„No áno.“ povedal s rovnakou sebadôverou ako vždy, ibaže mu pri tom oči zvláštne svietili (no, vzhľadom na situáciu to také zvláštne nebolo). „Milujem ťa, Lissie, chápeš?! Poznám ťa už celú večnosť, ale dlho som si neuvedomil... Vôbec som nevedel, aká si úžasná.“

Pokrčila som nosom. „Ty ma považuješ za úžasnú, aj keď ma poznáš tak dlho?! To nedáva zmysel! Veď človek väčšinou prestane byť do druhého zamilovaný až po tom, čo ho dobre pozná a vie, aké má chyby a teda si ho nemôže idealizovať...“

„Pozri, netvrdím, že si dokonalá, ale si krásna, inteligentná a dobre si rozumieme... Nie je to dlho, čo som si uvedomil, ako veľmi ťa chcem, ale pravda je taká, že teraz som si tým celkom istý.“

Tak, a je to vonku. Buď ma bude ľúbiť, alebo nenávidieť. Ešte neviem, čo z toho.
Ja sa mu páčim?! Ale... Ale... „Ja predsa vôbec nie som...“ Čo to trepem za sprostosti?! Som pekná, samozrejme že som, aj keď množstvo iných dievčat je krajších, a vlastne sa fakt dobre poznáme a máme sa radi... Ale žeby až tak?! Väčšinu dievčat v mojom veku prekvapuje, že sú žiadané, a o to viac, že sú milované, myslím v romantickom zmysle slova. Vravím to preto, aby ste si nemysleli, že som nejaká šedá myš ako sesternica Anastasia. Som úplne normálna baba, keď ma niekto chce, tak fajn, ak nie, ja sa mu neprosím. Ale prečo práve David?!

„Áno, si nádherná, Lissie... Prekvapuje ťa to?“

„Ani nie tak ako fakt, že tieto slová vychádzajú práve z tvojich úst... Veď sme príbuzní, David! Súrodenci!“

„Ty ma berieš len ako staršieho brata?“

Zháčila som sa. „No... Samozrejme, to vlastne nie...“ Chcem to? Vážne túžim po tom spávať s Davidom? A čo by sa vlastne stalo také hrozné, ak aj áno?

„To je skvelé, pretože ja som ťa ako sestru nikdy nebral. Skôr ako...“

„..peknú kamošku?“

„Odkiaľ vieš?“

„Pretože ja som to cítila tak isto, teda minimálne od začiatku puberty. Nikdy som ale nepremýšľala nad tým, že by sme mohli... Myslím ty a ja...“

„Buď ku mne úprimná: páčim sa ti?“

„Áno, ale...“
„Tak o tom nepremýšľaj ani teraz. Jednoducho poď do toho a nediskutujme.“

Ach, David! Ako vždy až príliš zbrklý a akčný! „To ale nebude také jednoduché. Myslím – čo by na to povedali tvoja mama a môj otec? Pre nich sme v podstate súrodenci! A máme štyroch spoločných súrodencov – čo mi povieš na to?“

„Tak na to mám len jeden druh odpovede.“ A v súlade so svojim velikášskym temperamentom ma znovu pobozkal.

Ach áno, chce ma, len sa bojí, čo na to povedia ľudia, keďže sme v podstate príbuzní... Ako je vôbec možné, že aj napriek tomu, že sme spolu vyrastali, ma priťahuje? Možno je to tým, že kým ona nemala sedem a ja deväť, ani sme sa nestretli. Prvý raz som ju uvidel ako malé vlasaté dievčatko na svadbe našich rodičov... Ach, Bože, ale vyrástla!


Proti svojej vôli a napriek všetkým rozpakom som mu bozky opätovala, a nemenej vášnivo. Dotlačil ma ku svojej posteli a prevrátil horeznačky, a mne bolo jasné, o čo mu ide, hoci som nemala silu ani sa brániť. Strčil mi ruku pod tričko a začal mi hladiť prsia v hrubej, zle padnúcej podprsenke – nerátala som totiž s tým, že ju dnes ktokoľvek bude mať záujem vidieť! Prešiel dlaňou od tej erotickej katastrofy k môjmu nahému bruchu, a kým istá moja časť (superego, ktoré má tú krásnu vlastnosť, že je od mojich ostatných ja oddelené hlbokou priepasťou) kopala, jačala a bránila sa, ostatné fascinovane a trochu aj vzrušene vnímali, ako mi rozopína nohavice a hladí mi časť tela zakrytú nohavičkami. Naklonil sa ešte hlbšie a s nosom zaboreným v mojich vlasoch zašepkal jediné slovo. „Şeküre.“

To ma trochu prebralo. „Čože?!“

„Keď si mala pätnásť, požičal som ti knihu, ktorá sa ti veľmi páčila. Benim adim kirmizi, pamätáš? Moje meno je červená... Písalo sa tam o všeličom: o miniaturistoch, o Osmanskej ríši, o dualite božského a ľudského, o peniazoch, o kacírstve a o láske – láske muža zvaného Čierny k svojej sesternici Şeküre. Tá žena bola ako ty: krásna, inteligentná a sebavedomá, ibaže v tvojom veku už mala dvoch synov a mŕtveho manžela.“

„A Kara bol nedospelý, rozorvaný a hlúpy.“ Odtisla som ho. „Nechaj ma tak! Netúžim po tebe, ani som nikdy netúžila, David! My ako tí dvaja nikdy neskončíme! Nemilujem ťa – myslel si na to?!“

Zarazene sa na mňa pozrel.

Som debil, som debil, som debil. Aj keď v nej môžem vzbudiť vášeň, na city sa asi nezmôžem. Ako ma vôbec mohlo napadnúť pomilovať sa s ňou, keď mi to v konečnom dôsledku aj tak neprinesie, po čom naozaj túžim?!

Jeho prekvapenie bolo také veľké, že som ho zo seba ľahko zhodila, ale keď som chcela vstať a odísť, moje motorické nervy sa akosi nemali k činu. Zafňukala som a premýšľala. Naozaj to chcem? Nemilujem ho – alebo áno? A je to vôbec prekážka?

Znamená, že po niekom túžite, že vám na ňom záleží a že ho máte radi aj to, že ste doňho zamilovaní?

Nakoniec som sa zodvihla do sedu a prekvapene sa naňho pozrela. Şeküre. Cukrová... Vážne ma tak vidí? On sám tam len tak sedel v tureckom (he, he) sede a sklamane sa na mňa díval. Tak dosť – potrebovala som si to prejsť hlavou. Vstala som z postele a pobrala sa z jeho bytu preč. Ani sa ma nepokúsil zadržať.

„Vážne ťa prirovnal k Sechire?“ nadvihol obočie Andrew. Lewis ako vždy chrápal pod Forbesom a nakoniec aj tak všetko počul. Sechire, akože Şeküre. On tú postavu tak volal, ani neviem prečo. Tiež tú knihu nedávno čítal, na moje odporúčanie.

Andrew bol Aziat, syn Číňana a Japonky, a nakoľko jeho otec pochádzal z Hongkongu, kde svojho času točil filmy o drakoch, kung-fu a shaolínskom futbale, mal viac-menej britskú mentalitu. Nemal zmysel pre humor a všetko bral vážne, čoho dôsledkom bolo aj to, že bol dosť vzťahovačný. S Davidom sa stretli len na jednej oslave narodenín môjho „brata“ a teraz aj potenciálneho milenca, ale po desiatich minútach obaja pokojne a dôstojne usúdili, že s tým druhým si pripadajú trochu „stratení v preklade“ a Andrew ako správny britský gentleman distingvovane navrhol jeden druhému sa vyhýbať. Tí dvaja boli ako oheň a voda – vlastne nie, o ohni a vode je známe, že majú čosi spoločné, a tiež že jedno na druhé reaguje. To pri našich mládencoch nehrozilo. Všetko jedno, že David bol ako uhlík, schopný vytvárať si nesmierne zložité a niekoľkonásobné väzby, nedokázal si vytvoriť praktický nijaký vzťah s Andrewom, ktorý pripomínal síru v tom, že keď vstúpil do vzťahu, väčšinou z toho vzišlo čosi hnusné a veľmi pravdepodobne zdraviu škodlivé. Pri mne to ale tak nebolo, pretože aj napriek nášmu búrlivému rozchodu sme ostali priateľmi. Náš vzťah bol vždy dosť komplikovaný, a ja sa teraz ani nečudujem, že mi dal kopačky, pretože na zložité vzťahy on nikdy nemal paru.

„Áno, a ja jeho ku Karovi. To preto, lebo aj keď sme príbuzní, tak sa ľúbime... Teda, vlastne on ma ľúbi, ja jeho asi nie...“

Pokrčil plecom. „Tak ako Sechire Karu – teda aspoň spočiatku, potom sa vezmú a ona sa doňho zaľúbi... Teda aspoň myslím.“

„Myslíš, že by sme do toho mali ísť? Aj keď ho neľúbim?“

„To neviem, ale neradil by som ti to. Predsa len, máte takpovediac spoločných rodičov a súrodencov, nebolo by vhodné im oznámiť, že máte vzťah... Musíte myslieť na budúcnosť. Čo keď z toho predsa len niečo bude? Ako to vysvetlíte rodine?“

„Nepočúvaj toho magora.“ ozval sa spod Forbesu Lewis. „Nevie, o čom hovorí.“

Zdvihla som z jeho tváre časopis a zadívala sa do tých milučkých hnedých očí. „A ty snáď áno?! Nikdy si nemal frajerku! Nikdy!“

Vzal mi ten finančnícky bulvár z ruky, zroloval ho do tubičky, s akou sa malé decká hrajú na pirátov, predstierajúc, že je to ďalekohľad, a pozrel sa do stropu, akoby tam bola ostrá a britká odpoveď na moju otázku, udierajúc si časopisom do dlane, akoby ním chcel niekoho zbiť. „Myslím, že vy dvaja by ste sa mali dať dokopy.“

„Prečo?! Sú to v podstate súrodenci, Lewis, to by bol incest...“ zasyčal Andy

„Nebol, a drž už konečne hubu. Zakaždým, keď niečo povieš, čosi zvrzáš, len si spomeň ako ti to šlo s tu prítomnou.“

„Tak ja sa ju snažím ochrániť pred najväčšou chybou jej života a vy ma za to... To snáď nie je pravda!“

Takmer som počula Lewisove myšlienky. Jej najväčšou chybou bolo to, že sa s tebou vôbec dala do reči, ty sukin syn. Lewis ale bol od prírody nekonfliktný a flegmatický typ, takže miesto toho mi radšej povedal. „Ľúbi ťa, Lisa, strašne ťa miluje. Choď za ním a spravte to, veď to ani nie je tvoj skutočný brácho.“

„Si magor. Straší ti vo veži.“ krútil hlavou Andy. „Veď o nich nič nevieš!“

„Viem dosť o zaľúbených chalanoch.“ povedal trucovito, no ďalej to nekomentoval.

„Skutočne? Ak si teda taký expert na vzťahy, povedz, ako je možno, že ty a Rachel...“

„Tak dosť!“ zrevala som. „Je to môj život, chalani, takže sa o ňom nehádajte a nerozprávajte, akoby som tu nebola. Okrem toho, Andrew Mao Cheng, ak ešte raz spomenieš Rachel, vyhodím ťa z tejto izby a je mi jedno že si starší ako ja!“ O Rachel len toľko, že to bola jediná živá bytosť okrem jeho mŕtvej mačky Fusakle, ktorá ho kedy dokázala dohnať k slzám, a to len tým, že za ním stále doliezala, obťažovala ho a napokon mu vyznala lásku, ktorú zúfalo nedokázal opätovať.

Po tomto vyhlásení nastalo hrobové ticho. Lewis zaliezol do svojho Forbesovského brlohu, Andy sa na mňa nepekne pozrel a začal počítať príklady z matematiky, a ja som šla do spŕch, aby som zo seba zmyla hnus, ktorý ma prepadol pod Davidovými rukami, a tiež perverzný pocit, že vo svojich úsudkoch o ľudskej povahe som sa fatálne zmýlila. Perverzný bol preto, lebo moja znalosť Andyho povahy sa skladala výhradne z toho, čo sme robili, keď sme boli sami, do čoho som zahŕňala aj sex, nuž a dozvedieť sa až po strate panenstva alebo panictva, že o týchto veciach vlastne nič neviete, to teda perverzné je.

Niekoľko ďalších dní som žila, akoby sa nič nestalo: bez rodiny, bez peňazí, zato s kopou voľnomyšlienkárov a exotov, medzi ktorými zaujímali výhradné miesto Andy a Lewis. David, ktorý do tohto zoznamu neoddeliteľne patril, z neho bol vyhostený po tom, čo sa ukázalo, že v niektorých veciach zase taký veľký exot nie je a má, tak ako mnoho románových hrdinov, sklony zamilovať sa do svojich dlhoročných priateliek, takmer sestier. Poondiaty Kara. Prečo si z neho ten idiot vôbec bral príklad?!

Občas som myslela na sesternicu Steelovú. To je vám taká nesmierne pripečená pani, ktorá sa vydala za chlapa horšieho ako Stavros a Lewis dohromady – ale to už asi viete, nakoľko ich „veľký príbeh lásky“ plní stránky bulváru ešte dnes. Ja naozaj neviem, čo na ňom vidí, veď ak chcela niekoho pekného a bohatého, mohla som ju zoznámiť s Davidom, potom by už len stačilo počkať, kým zarobí prvé milióny. Nepochybovala som, že sa tak stane – David by určite nedopustil, aby sa z neho niekedy v budúcnosti nestala bohatá a významná osoba. Teda, buď to, alebo by zomrel v biede a zabudnutí ako napríklad Goodyear. Ale nevzdal by sa, to viete že nie, nevzdal by sa ani na smrteľnej posteli, až kým by tá jeho mizerná akbarovská duša neodišla tam, kde si to zaslúži – buď do neba, do pekla, do očistca alebo vôbec nikam. Preboha, nepýtajte sa ma, do ktorého miesta z týchto, pretože som absolútne presvedčená, že to by nevedel rozhodnúť ani najlepší teológ.

Ale bez ohľadu na to, kto bola Anastasia a kto bol David, ona už bola vydatá a on na ňu nemal ani pomyslenia, takže keď som sa vracala domov, nečakala som ho – ani by som sa ani nedočkala. Miesto toho vo dverách nášho vežiaka stála madre so zapraseným ručníčkom a v nemenej špinavej zástere. „Vitaj, Liz – David dnes nepríde?“

Vtedy som si uvedomila, že o Davidovi nikdy nehovorila ako o mojom bratovi a o mne ako o jeho sestre. Vždy sme boli len „Liz“ či „Lissie“ alebo „Davy“. Možno nás tak ani nikdy nebrali. Nevravím, že je to výhradne ich vina – to by som si nedovolila – ale možno aj oni mali svoj podiel viny na zakázanej (a neopätovanej) láske, ktorá sa proti Davidovej vôli vytvorila v jeho limbickom systéme.

So spustenými ušami som vošla dnu. „Ahoj, Gia.“ Nikdy som ju pred ňou nevolala madre, pretože aj keď som po taliansky vedela celkom dobre, mala som dosť blbý prízvuk a pred ňou, rodenou Taliankou, som sa za to strašne hanbila.

„Deje sa niečo, alebo by som o tej udalosti radšej nemala vedieť?“ zdvihla obočie.

„Ver mi, nechcela by si o tom vedieť, ale mala by si, takže... David ma pobozkal.“ Vedela som, že znížim šancu jeho ďalších „útokov“ na minimum, keď o tom všetkom bude vedieť aj jeho matka. Porozprávala som jej celý príbeh (ktorý vlastne nie je taký dlhý), nuž a jej reakcia?
„Ty sa bojíš, že by sme ti to s tvojim otcom neschválili?“ začudovala sa. „Liz, preber sa! Odkedy si ako-tak dospela, ďakovali sme Bohu, že si taká rozumná, čo sa chlapcov týka, teda aspoň rozumnejšia ako ja – veď Andy nebol taký zlý, a David by bol ešte lepší! Toho chlapca poznám – preboha, veď je to môj vlastný syn! – a nemyslím si, že by ste sa k sebe nehodili alebo niečo... Práve naopak, myslím, že lepšie si si vybrať nemohla!“

„To vravíš len preto, že je to tvoj syn.“ povedala som vzdorovito.

Madre si povzdychla. „Nie, vravím to preto, lebo vás oboch poznám a myslím, že by bolo skvelé, keby ste sa dali dokopy. Technicky, keby sme boli v niektorej z tých častí sveta, kde rodičia ešte stále vyberajú svojim deťom životných partnerov, určite by sme zosobášili teba a Davida! Mám ťa rada ako vlastnú dcéru, a ty vieš, že by som nebola zlá svokra.“

„Svokra?“ pousmiala som sa trpko. „Ale veď si moja matka!“

„Ja viem, ale David tvoj brat rozhodne nie je, či áno?“

Prekvapene som sa jej pozrela do očí. „Ty ale... Vy ste náš predsa vždy považovali za súrodencov, či nie?“

S úsmevom pokrútila hlavou. „Nie je to tvoj pokrvný príbuzný, či áno?“

„Nie. Ale ani chlapec, ktorého milujem. Gia, ja ho nechcem, nech si vraví kto chce čo chce...“

„Tak o čom sa tu bavíme?! Keď ho nechceš, tak mu to povedz a nerozoberajte to ďalej! Je to rozumný chlapec, časom ho to prebolí... Len by sme mu mali dopriať viac času na spamätanie. Vieš, ako sa on dokáže na nejakého človeka naviazať.“

Prikývla som. Neprekvapilo by ma, keby spáchal samovraždu ako nejaký nešťastný pubertiak. Fakticky, ak by bola aspoň polovica chalanov, ktorí sa zabijú kvôli láske, taká ako on a nie ako ten blbec Werther, svet by mal prečo ich oplakávať, ale zrejme to tak nie je: napokon, géniov s veľkým srdcom je oveľa menej ako zaľúbených pubišov s priemernou inteligenciou. To je údel, ktorý musia mladé dievčatá ako ja niesť a ktorému je vždy lepšie sa vyhnúť. Najlepšie tak, že sa budete stýkať s čo najmenším množstvom citlivých chlapcov. Možno preto my ženy máme tak rady zlých a bezohľadných chlapov – totiž, takí väčšinou nesú kopačky omnoho ľahšie.

David sa domov na víkendy väčšinou nevracal, ale tentoraz chcel urobiť výnimku. Zmení svoje plány, alebo sa vráti a bude čeliť dievčaťu, ktoré pohrdlo jeho láskou a zlomilo mu srdce? Po pár hodinách, ktoré som strávila väčšinou vykecávaním sa s Nigelom, už spomínaným milovníkom Bleachu a anime a mangy všeobecne (on sám sa nazýval otaku) a rozprávaním madre o Stavrosovi, som sa vybrala von, aby som prišla na iné myšlienky. Veľmi som si nepomohla: na jednej z lavičiek v parku, medzi žiarivými závojmi slnečného svetla, sviežou zeleňou a množstvom okvetných lístkov, ktoré väčšina stromov práve začínala zhadzovať, som uvidela Davida. Veľmi sa mi s ním nechcelo rozprávať: napokon, to odmietnutie bolo príliš čerstvé. No na druhej strane mi ho prišlo veľmi ľúto, v neposlednom rade aj preto, že sa tváril, akoby mal každú chvíľu spáchať samovraždu. Podišla som k nemu a po istom váhaní si sadla na lavičku. Zdalo sa, že ma nevníma.

Orhan Pamuk... Tak sa volal ten chlapík, čo napísal Moje meno je červená, a vymyslel nemožný príbeh lásky medzi Karom a Şeküre. Nemožný nie je len preto, že sa v ňom vyše dvadsaťročný Kara zaľúbil do svojej dvanásťročnej sesternice, ani preto, že Şeküre, údajne inteligentná žena, si nevedela urobiť poriadok vo svojich citoch, ale aj preto, že sa napriek všetkému neskôr, keď Şeküre dospela a udiali sa všetky tie šialené udalosti s vraždami miniaturistov, skončil šťastne. Neverím takým príbehom, a omnoho radšej mám iný príbeh, ktorý takisto napísal Pamuk – Yeni hayat, Nový život. Ten o Osmanovi a jeho fantazmagorickej ceste. Celé to znie ako šialený sen, mystická vízia derviša na LSD, a aj napriek tomu to môj život pripomína omnoho viac... Pretože Osman a jeho Canan neskončili, ako by sme si všetci priali, ale tak, že on zabil mládenca, ktorému ešte stále patrilo jej srdce, a, ako sa zdalo, po tomto zločine ju naveky stratil. Až neskôr sa dozvedel, že jeho najväčšia láska sa vydala za ľahostajného, prakticky založeného muža – lebo Canan je len iné meno Boha, a Boh nestojí pri mystikoch, akým Osman bezpochyby bol, ani pri rozorvancoch ako Nahit, jej prvý milenec, nech už nakoniec nájdu pokoj pri akejkoľvek nezmyselnej činnosti, ale pri praktických, vecných ľuďoch. Boh stvoril realitu, aby si ju ľudia užívali, a nie preto, aby obracali tváre k nemu, bezmocne krčiac plecami a pýtajúc sa, čo majú robiť. Nie, ľudia majú také veci vedieť sami, a ak nie, Boh na nich zanevrie a nemajú šťastie. Veď to poznáte – „odvážnemu šťastie praje“, „šťastie praje pripraveným“ a tak podobne. Všetky tieto idiotské úslovia sa snažia uchopiť pravdu, ktorú som pochopil až teraz a ktorá je pre väčšinu veriacich taká nedostupná, pretože znamená, že modlitby a vzývanie Boha nám nepomôžu pri ničom, dokonca ani pri hľadaní „nového života“, duchovnej vyspelosti, a nakoniec skončíme ako Osman, ktorý pri svojej poslednej dervišskej ceste autobusom prišiel o svoj v podstate osamelý život práve vo chvíli, keď práve túto vyspelosť dosiahol. Nenávidel som ten príbeh, ale nie pre to, prečo tie ostatné – totiž že je to hlúposť – ale preto, že som vždy akosi intuitívne cítil, že má pravdu.

Nereagoval – keď som si k nemu prisadla, nič nepovedal, len hľadel pred seba, akoby ma vôbec nevidel. Oslovila som ho, zamávala som mu rukou pred tvárou, ba dokonca som mu aj povedala, že ho v skutočnosti ľúbim, hoci to ani nebola pravda. Napokon som ho v záchvate zúfalstva pobozkala, no všetka jeho vášeň akoby vyprchala. Tváril sa, akoby moje ústa na svojich ani necítil.

Rob si, čo chceš, ja viem, že to robíš len preto, aby som ti odpovedal. Ale márna snaha, už si pre mňa mŕtva – celý svet je pre mňa mŕtvy, či skôr ja som mŕtvy pre svet. Alebo si to aspoň želám.

„Žialim, keď ťa vidím takto, Kara. Chceš ma snáď rozplakať? Chceš rozplakať svoju úbohú Şeküre?“

„Ako Şeküre hlboko klesla, keď už plače aj na niekým, na kom jej ani toľko nezáleží!“ ozval sa.

Ach, tak on hovorí! Cítila som sa ako Rómeo na balkóne, ba ešte lepšie, pretože Júlia v tej chvíli nebola v strašnej depresií. „Záleží, David, záleží mi na tebe, a preto ma trápi, že ti nedokážem opätovať city. Vieš sám, že si nemôžeš prikázať, koho budeš a koho nebudeš ľúbiť, a ja jednoducho nemôžem... Nevyčítaj mi to, prosím!“

„Nikomu nič nevyčítam, ale chuť spáchať samovraždu mi to v nijakom prípade neberie.“

Zhíkla som. „Ty sa chceš zabiť?! Kvôli mne?! Ty nechápeš, že aj keď ťa nemilujem, potrebujem ťa...“

„Ako brata?! Tým ti ale dávno nie som! A ani nechcem byť – veď vieš, že sa nikdy neuspokojím s polovičatosťou a pretvárkou!“

Zadívali sme sa jeden druhému do očí. „Prosím ťa, nerob to! Bojím sa o teba, a aj napriek tomu, že tvoje city nie sú opätované...“

Šetri si dych, Şeküre. Šetri si dych.

„Ako mám podľa teba žiť bez tvojej lásky?! Na to si myslela?!“

„Veď existuje množstvo iných vecí, pre ktoré by si mohol žiť! Čo sa to s tebou stalo?! Veď doteraz si bol vždy taký rozumný a plný života...“

A to som ťa doteraz považoval za inteligentné dievča... Prečo ma jednoducho nenecháš skapať, ako skapal Osman, a zanechať za sebou smútiacu rodinu a nepotrebný život?

Akbar, ty idiot, akoby si dopredu nevedel, že Kara Köz nie je pre teba, že je len sen, prelud, nie skutočná žena, ktorá kedysi bývala tvojou príbuznou, ale démonom z pekla tvojej rozbúrenej mysle!

Vstala som a chcela odísť, keď on povedal. „Dobre, nechcem sa zabiť. Iba som blafoval. V skutočnosti ale zajtra odchádzam do New Yorku. Tam pôjdem obchodovať na burzu, a ak náhodou prídem o všetko, vrátim sa domov a budem čeliť svojej situácií ako chlap. Zatiaľ by mi však mal Boh dať aspoň jednu šancu skryť sa pred osudom tvojho ohrdnutého milenca tak, že vôbec popriem, že s tebou mám čokoľvek spoločné.“

„Ale... Čo tvoja mama?!“

„Zavolám jej, a možno ju niekedy pozvem k sebe domov. Teba už ale v živote nechcem vedieť – teda aspoň najbližších pár rokov. Je pre mňa nepredstaviteľné, že ďalšie roky strávim ako tvoj veľký brat, ja, čo v živote netúžim po ničom inom ako ťa milovať úplne iným než bratským spôsobom.“

Rozplakala som sa od šťastia. Takže môj drahý David sa rozhodol zachovať ako muž a vyhnúť sa svojim pocitom bez toho, aby okrem mňa zranil aj celý zvyšok svojej rodiny. Madre možno bude chvíľu smutná a deckám bude chýbať, ale toto je zrejme jediný spôsob, ako to môže urobiť rýchlo a dôstojne. Objala som ho, ale on ma len odstrčil, vstal z lavičky a odišiel. Plakala som stále, no tentoraz to nebolo od šťastia: vedela som, že ho už nikdy neuvidím ani nepočujem.

„Áno? Že ako si hovorí? Kara?! No dám sa podať, nie je to náhodou...“

Ja aj Gia, čiže madre, sme s úžasom a fascinovane hľadeli na toho úžasného, vysokého muža so sexepílom, ktorému sa môže rovnať len málokto – a to aj napriek tomu, že nedávno opustil úbohú Anastasiu. Doslova od nej zdrhol, teda, ehm, pardon, utiekol. Vraj je to neskutočne hlúpa a otravná ženská (no shit, Sherlock), s ktorou nevydrží už ani minútu, aj keď s ňou už má dve deti... Áno, láska storočia sa skončila tým najtrápnejším predstaviteľným spôsobom. Ale aj keď u nás teraz prespával len kvôli Anastasií, v tom momente sa cez telefón bavil s niekým iným a o niečom úplne inom.

Môj Akbar sa vracia.

„Že najnešťastnejší milionár na svete? Che, che... Ako nevravím, že ťa peniaze urobia dokonale šťastným, koniec koncov, aj ja som mal svoje ťažké chvíle, ale že by mal byť nešťastný permanentne?... Aha, a kto bola tá ženská?...“

Keď sa to dozvedel, začudovane sa na mňa pozrel. Vravela som, že ak sa nestane milionárom, tak pravdepodobne skončí úplne na dne, pretože sa bude štverať na vrchol tak urputne, že odtiaľ nezíde, kým ho niekto nezhodí. Pod Christianovým vyčítavým pohľadom jednoducho musím sklopiť oči. Ale môžem vari ja za to všetko? Keď ho raz nemilujem...

„Aspoňže si ho teraz už nemôžem vziať.“ usmiala som sa na madre.

„Prečo?“ začudovala sa ona.

„Pretože by to bolo proti mojej cti. Ako milionárova manželka by som bola živená svojim mužom, a to vážená profesorka ekonómie ako ja nemôže pripustiť.“ vyhlásila som vážne.

Madre sklopila oči. „Pozri... Viem, že by som s tebou o Davidovi nemala hovoriť, ale toto už naozaj nemôžem počúvať. Lissie, prosím ťa, zavolaj mu, porozprávaj mu, čo sa ti za posledný týždeň stalo alebo tak, pobavte sa aspoň raz ako priatelia alebo aspoň známi! Vieš, ako bez teba trpí?! Celých tých sedem rokov na teba neprestal myslieť, a trápi ho fakt, že žena, ktorú tak ľúbi, už možno ani neexistuje! Veď je to už tak dlho, a ty si sa iste zmenila... Aspoň to si myslí, v skutočnosti si sa vôbec nezmenila ani teraz, keď radíš nadnárodným korporáciám a prednášaš na univerzite – iba čo si o to krajšia, o čo si staršia a zrelšia!“

Zamyslela som sa. Má pravdu, samozrejme že má pravdu, ale... Nie, to nemôžem pripustiť. Odvtedy som už mala toľko milencov, toľko lások (dve, dosť smutné príbehy), stretla som toľkých ľudí, že David sa pre mňa stal už len nepríjemnou spomienkou. Pre ľudí tam vonku možno som rovnaká ako vtedy, keď som s ním chodila, nakoľko už vtedy som bola celkom rozumná a dospelá, ale to neznamená, že sa rovnaká aj naozaj cítim. Och, Kara, keby si vedel, za koho sa Şeküre vydala (zatiaľ za nikoho, ale chodila s toľkými, že to, že je teraz single, je teraz viac-menej náhoda)! Tebe nepomôže ani zavraždiť miniaturistu, teda, ehm, Grey enterprises, čo by si v spolupráci s Mahagony v pohode dokázal, ale ty to neurobíš, pretože by si sa musel stretnúť so svojou najhoršou nočnou morou a stáť tvárou v tvár jednej z finančných konzultantiek tejto firmy, Elisabeth Moonovej, ktorá kedysi dávno bola tvojou Lissie a odmietla tvoju lásku, tvoje telo, celého teba, pretože ti nemohla dať to isté.

Stojím tu, vo svojej kancelárií, v sídle svojej investičnej spoločnosti Black enteprises (áno, vážení, zase Kara) a dívam sa z okna. Svet tam vonku ma nezaujíma, len to, že nech si domov telefonujem koľkokrát chcem, aj tak nepríde k telefónu človek, ktorého naozaj túžim počuť.


Ale načo prepadať melanchólií a romantickej rozorvanosti, keď sa na vás spolieha toľko ľudí? Nie, nemôžem na ňu myslieť príliš často, inak sa s tou bolesťou nikdy nevyrovnám. Nemôžem plakať, lebo nikdy neprestanem a oslepnem z toho ako svätý Ignác z Loyoly – a popravde, nemyslím, že v mojom prípade sa mi to priráta k dobru na druhom svete. Je to zvláštne, ale ja, človek, ktorý nepoznal v ničom mieru, som sa naučil striedmosti a sebaovládaniu (respektíve, tú druhú cnosť som si len rozvíjal, nakoľko čiastočne som ju ovládal aj predtým), dokonca sa zo mňa stal askéta






Ak sa pýtate, čo je tajomstvom môjho úspechu, poviem vám, že to je tiché šialenstvo, čiže mix sebaovládania a bláznivého riskovania. Obom ma naučila moja láska. Sebaovládanie myslím chápete, a pokiaľ ide o to šialené riskovanie... Viete, nemám čo stratiť. Vždy som sa správal, akoby to tak bolo, ale tentoraz to tak ozaj je – napokon, čo znamenajú peniaze, moc, úspechy nielen u žien a tak ďalej? Keď ju nemám pri sebe, nič nemá zmysel – ani biznis, ani prachy, snáď len morálka a zodpovednosť za množstvo pracovných miest, čo ma núti občas pribrzdiť. Ale to sú cudzie peniaze a práca, na mojej práci a peniazoch nezáleží. To ma zbavuje všetkého sebectva – a tiež veľkej časti zábran pri komunikácií s mojimi obchodnými partnermi. Vďaka tomu možno vytlačíme Grey enterprises z trhu do konca budúceho desaťročia, a viete čo? Je mi to celkom jedno.






Ak sa pýtate, či som so svojim súkromným životom spokojný, tak nie, život celibátnika (sranda, posledný chlap, ktorý bol v mojom malom vesmíre označený za celibátnika, bol Malik Solanka z Besu, jedinej knihy od Rushdieho, ktorú Lissie neznáša) ma neuspokojuje a túžim po normálnom, fyzicko-romantickom vzťahu so ženou, ale... Viete, aký som. Všetko, alebo nič. Vzťah s inou ženou ako tou, po ktorej túžim, by bol neúprimný a polovičatý, a vy viete, ako tieto veci neznášam. Dokonca už som dosť starý na to, aby som si založil rodinu, lenže... S kým iným ako s ňou?






Či považujem svoj osobný život za pestrý? Posúďte sami: všetka moja rodina zahŕňa moju matku, otčima a nevlastných súrodencov. Všetkých ich mám rád a platím im letenky do New Yorku každý mesiac, aby sa ku mne mohli ísť pozrieť. Jej, samozrejme, žiadne letenky nepreplácam, pretože jednak je na to príliš hrdá a jednak ju už v živote nechcem vidieť. Inak mám len jediného pravého priateľa: môjho drahého spoločníka v biznise, a hoci vzťah medzi nami trochu ochladol, je to jediný ozajstný známy v mojom veku, ktorého mám, a aj keď sa mu s mnohými vecami nemôžem zveriť, tieto som sa už natoľko naučil držať v sebe, že to napokon nejako znášam.






Prečo je môj rodinný život tak málo verejne pretriasaný? Lebo nijaký poriadny nemám, preto, a jeho zvyšky (mama, otčim, súrodenci) bulváru nestoja za to.


Mohol by som tu ešte kecať o synergií a svojej mentalite, ale tá sa, s výnimkou toho, že som omnoho nešťastnejší než kedykoľvek predtým, veľmi nezmenila.






Benim çok güzel kadini, moja nádherná ženuška, toto je odkaz pre teba. Tak mi to napísal, než sa pokúsil o tú šialenosť. Predávkovať sa ibalginom, čo je to za sprostosť?! Ten idiot mal krvácanie do žalúdka a množstvo ďalších z toho vyplývajúcich zdravotných ťažkostí, ale prežil to, a zdá sa, že do budúcnosti to jeho zdravie nijako neovplyvní. Utekala som nemocničnou chodbou, aby som sa stretla s dávnym priateľom, ktorý práve urobil niečo, čo by som naňho nikdy nepovedala: pokúsil sa zbaviť života, ktorý kedysi v podstate miloval a snažil sa z neho vyťažiť čo najviac.

Ben karayım o kara, aman ah karam,
Sözler hep uçup gider,
Bir delik açtım şu kalbime kanar yaram,
Gözlerim açık gider...

Som čierny a ona tiež, ó, moja čierna

Slová vždy odlietajú

Urobil som si v srdci dieru, ktorá krváca

Zomriem s očami dokorán otvorenými

Neviem, prečo je v tomto príbehu toľko referencií na Turecko: považujte to za náhodu alebo zvláštny druh fetišu autorky. To viete, niekto má fetiše na ľahký závan perverzity ako Rushdie, iný zase na veľké vrtuľníky, kopy peňazí a mužské oné, vietečo, nuž a ďalší na krajiny.

Keď som vošla do nemocničnej izby, prekvapene som sa dívala do tváre mladého muža, ktorý, aj keď zarába neskutočné peniaze, pokojne by menil s chudobným študentom, ktorým bol predtým, s tým, že by ho netrápila nešťastná láska, ktorá, ako som sa dozvedela od madre, bola naozaj veľká. Hoci sa so mnou netúžil rozprávať, vždy, keď jej volal, spýtal sa najskôr na mňa a až potom na zvyšok rodiny, bez ohľadu na to, aká neistá budúcnosť (myslím tým ťažké choroby, skúšky, voľbu povolania a iné životné rázcestia) ho čakala. Občas sa síce ospravedlniť za svoje sebectvo, ale inak bolo moje šťastie po biznise druhá najdôležitejšia vec v jeho rebríčku priorít, a madre mala občas pocit, že je na úplne prvom mieste, ale tým si nemohla byť istá. Keď som tam vošla, sedel na posteli a hádal sa s lekárom, ktorý trval na tom, že nemôže pracovať teraz, tak krátko potom, čo takmer umrel – lenže vysvetľujte to človeku, ktorý túžobne po smrti vlastne túži!

„Poslúchni lekára... Nepokúšaj sa ublížiť si. Prosím, Kara, nerob to.“

Keď ma uvidel, vypleštil oči a zašepkal. „Şeküre... Lissie...“

Dosť sa zmenil. Prestal sa holiť, teda aspoň úplne dohladka, takže teraz mal okolo tváre príťažlivé hnedé strnisko, ktoré sa pobytom v nemocnici podľa všetkého rozrástlo. Jeho oči zrazu neboli veselé, žiarivé a plné ohňa ako vtedy pred rokmi, ale zato vyzerali presne ako tie oči, ktoré som videla vtedy na lavičke. Okrem toho dosť stučnel, a hoci nebol priamo obézny, jeho telo predsa len nabralo na objeme a stratilo na pevnosti. Vyzeral na štyridsať, hoci mal len dvadsaťosem. Bolo mi ho ľúto, a zároveň ma odpudzoval. To bola reakcia mojej predĺženej miechy, môj limbický systém a pamäť mi ochotne ako ešte nikdy pripomenuli, čo všetko sme spolu prežili a že som ho kedysi mala celkom rada. Teda, to som cítila k mládencovi, ktorým bol: v skutočnosti som vôbec netušila, čo je zač teraz. Podľa madre sa jeho akbarovská nátura už dávno stratila a nahradila ju šialená, zúfalá aktivita človeka, ktorý si myslí, že si môže dovoliť všetko (alebo takmer všetko) pretože jeho život už nemá cenu. Nevedela som, čo mám urobiť, myslieť si, cítiť... Len som podišla k jeho posteli a smutne sa naňho zadívala.

„Miluješ ma, Şeküre? Ja viem, že nie. Nikdy si nebola ten typ, ktorý by sa dokázal zaľúbiť do naozaj bohatého muža.“

„Vnímaš, Kara? Si pri zmysloch? Pretože sa mi to veľmi nezdá.“
Moje obavy sa potvrdili, keď si vzal do ruky moju dlaň a priložil si ju k perám. Moja tvár získala výraz prekvapeného vzrušenia. Alebo aspoň... Nuž, prekvapenie je slabé slovo. Ako to len pomenovať – šok, stŕpnutie? V každom prípade som zároveň bola trochu vzrušená, pretože som si v plnej šírke pripomenula, čo je to vlastne za človeka.

„Samozrejme, že nie som pri zmysloch, Şeküre. Myslíš, že budem logicky rozmýšľať, keď to, na čoho popieraní je momentálne založený zmysel môjho života, je tak blízko?“

„Nájdi si iný, lepší. Tento ti očividne veľmi neprospieva.“

„Kto si, že mi radíš o tom, ako mám žiť svoj život?!“ vyrútil sa na mňa. Takmer som na to zabudla, ale toto tak nejako prirodzene vyplývalo z jeho veľkolepej povahy: často sa zvykol hnevať, a to poriadne. Ako chlapec bol náchylný k záchvatom amoku, a tie spôsobili, že hoci to bol vynikajúci žiak, vyhodili ho z dvoch základných škôl, kým sa ako-tak znormalizoval. Ako decká sme sa často bili, pretože hoci on bol väčší a starší, ja som bola tvrdohlavejšia...

„Upokoj sa, David.“ povedala som mierne.

„Nehovor mi, že sa mám upokojiť!“ zreval, aj keď iste nie tak silno, ako mohol. „Ja na tomto svete už nikdy nenájdem pokoj!“

„Ak sa k tomuto budeš stavať takto negativisticky, tak určite nie.“ uzemnila som ho. „Vieš čo je tvoj problém?! Myslíš si, že keď človek nie je šťastný, jeho život nemá zmysel, ale tak to nie je, David, naozaj nie! Znepokojuje ma, kým si sa stal. Príliš sa obraciaš na seba a do seba, a to by si nemal robiť! Keď už nedokážeš žiť pre svoje šťastie, môžeš pokojne žiť pre šťastie iných! Uvedomuješ si, aké je to, o čo si sa pokúsil, sebecké?! So svojim vplyvom a všetkým, vieš, koľkým ľuďom by si mohol pomôcť?! A miesto toho sa pokúšaš zbaviť sa života, ktorý by mohol spasiť a zlepšiť toľko iných!“

Zarazene sa na mňa pozrel. Kedy som mu naposledy spravila takú scénu? Keď si v pätnástich doviedol domov trinásťročnú babu, s ktorou plánovali robiť veci, aké sú pre deti tohto veku krajne nevhodné? Nie, vlastne ani vtedy som nebola taká tvrdá a kritická.

Po pár minútach trápneho ticha povedal. „Dobre teda, máš pravdu, zariadim sa podľa tvojej rady. Len mi povedz jednu vec... Ešte stále ma nechceš? Aj keď by moja mama a tvoj otec proti tomu nič nemali?“

Zohla som sa k nemu a nežne ho pobozkala na ústa. „Nie.“ povedala som ticho, otočila sa a odkráčala preč.

Netvrdím, že mi jej výbuch dal silu a chuť žiť. Ale pokúsim sa ich nájsť. Možno to časom prebolí. Veď aj Christiana po čase jeho manželka omrzela, nie? Lenže... Viete v čom je zásadný problém? Že Anastasií nájdete na každom kroku desať, kým ženy ako moja matka – ako by vám mohol potvrdiť Lisin otec – sa nenachádzajú ľahko. Na to, aby sa narodila Anastasia je potrebná len správna kombinácia génov a maternica. Na zrod mojej matky a podobných typov žien sú potrebné veci ako osamelosť, utrpenie alebo tak podobne, nuž a ženy ako Lissie to majú rovnako.

Dokážete si predstaviť, že také dievčatá sa rodia len raz za storočie. Ale veď čo, svet sa neskladá iba z dievčat – hoci je to jedna z najkrajších vecí, ktoré našincovi, ako nás nazval Holden, môže život ponúknuť.

Nie som si istá, ale zdalo sa mi, že sa mi cestou z oddelenia zahmlil zrak. Ak ma poslúchne – a vlastne aj keď nie – nebudem ho musieť nikdy viac vidieť. Nie že by mi to spôsobovalo nejakú zvláštnu radosť.