Vitajte pri prvej časti Minettinho filmového magazínu, zdraví vás vaša prispievateľka. V tomto nepravidelnom seriály budem písať o filmoch, ktoré som videla v kine alebo televízií, udalostiach vo filmovom svete, ktoré ma vzrušili či naopak znechutili, alebo o ďalších veciach, ktoré sa týkajú práve filmov a seriálov. Budem na ne vyjadrovať svoj názor, ale tak, aby som nemusela vystúpiť z anonymity, takže možno občas budem trochu nejednoznačná...
Dnešná téma: Anna vs. Ja
Kde bolo tam bolo, žila raz jedna britská dáma menom Anna Leowens. Za svoj dlhý život toho stihla veľa, aj sa vydať, aj ovdovieť, aj porodiť a vychovať syna, aj založiť v Kanade prvú feministickú organizáciu, ale väčšina ľudí ju aj tak asi bude poznať najskôr ako učiteľku. Učiteľku Ramu V., ktorého si väčšina z nich aj tak bude pamätať ako malého Čulalongkorna, toho drobca, čo sa pokúšal tváriť ako následník trónu medzi svojimi vyše šesťdesiatimi súrodencami, a to hneď dvakrát: v celkom zábavnom gýčovitom muzikáli po boku Yula Brynera a vo vážnom historickom filme s Jodie Foster a Yun Fat-Chowom. Oba tieto filmy boli napísané na motívy jej pamätí, rozprávajúcich najmä o jej pobyte v Siame, dnešnom Thajsku, ktoré vtedy nebolo známe vďaka "lejdybojom" a nádherným plážam, ale vďaka tomu, že si naň brúsili zuby Francúzi, Angličania a ktoviekto ešte. Tamojšia kráľovská dynastia sa snažila silou-mocou zachrániť svoj národ pred peklom kolonizácie, a Rama IV. zvaný Mongkut veľmi skoro prišiel na nie tak celkom originálny nápad poraziť Európanov ich vlastnými zbraňami, a popritom od nich prevziať všetko to, čo sa v tom čase dalo na Západe obdivovať. Nič nové pod slnkom, poviete si, japonský cisár Meidži (ktorý napomohol krajine k rozmachu) a osmanský Mahmud II. (ktorý ju nedokázal zachrániť pred úpadkom) mali rovnaký nápad. Ibaže ani jeden si nezavolal ako učiteľku k svojim deckám krásnu mladú Angličanku. A ak aj áno, táto o tom nenapísala pamäte, v ktorých predstierala romantickú náklonnosť medzi nimi... Nevermind, stopercentne skutočný príbeh to nie je, ale o čo bližšie k pravde sú Statočné srdce alebo Gladiátor? A aha aké sú to legendy! A vôbec pri tom nevadí, že Mongkut bol v skutočnosti starý a škaredý... To fakt radšej Yun Fat-Chowa.
Ale čo som chcela... O tejto "romanci" som videla dva filmy, Kráľ a ja z roku 1956 a Anna a kráľ z roku 1999. A ktorý je lepší? CSFD hovorí jasnou rečou: staršia verzia má v priemere o desať percent lepšie ohodnotenie, čím jasne poráža tú neskoršiu. ALE... Ale môj milovaný Sultán má priemerné hodnotenie "odpad", zatiaľ čo mne nesmierne prekážajúci Gladiátor je označený za skvelý, takže si viete predstaviť, ako sa s tamojšími hodnoteniami stotožňujem. Mne viac "rezala" tá novšia verzia, čo samozrejme neznamená, že tá prvá nemá svoje čaro, len že môjmu osobnému vkusu viac vyhovuje verzia s Fosterovou. A tu sa dostávame k predmetu tohto článku: porovnaniu týchto dvoch úplne odlišných variácií na jednu tému.
Staršia verzia bude nepochybne vyhovovať ľuďom, ktorí si nepotrpia na realizmus vo filmoch. Nič, od kulís cez kostýmy a neustále vyspevovanie nepôsobí prirodzene, herci prehrávajú a afektujú, postavy sú ploché a jednorozmerné, chýba im akási skutočnosť, nič im neveríte... Ibaže to nie je ich cieľ. Tým je pobaviť, rozosmiať či dojať - a to sa filmu v plnej miere darí! Pokiaľ ho neberiete ako nejaký extra umelecký počin s hlbokou myšlienkou a tak podobne, ale ako veselý muzikál zo starých dobrých päťdesiatych rokoch, kedy predsa len bol vkus divákov úplne iný než dnes, o zábavu máte postarané. Značný podiel na tom má fakt, že film nie je priamo adaptáciou Leowensovej pamätí, ale broadwayského muzikálu, ktorý sa nimi voľne inšpiroval. To je aj dôvod, prečo tam v jednom kuse hlavný pár plus niekoľko nesympatických kreténov vyspevuje piesne, ktoré občas pobavia, no väčšinou pôsobia trápne, tak ako všetky muzikálové hity päťdesiatych rokov. Aj charaktery hlavného páru prešli v prúde času mnohými premenami: Fosterovej Anna je agilná, sebavedomá žena, ktorá sa nebojí postaviť kráľovi a stojí nohami pevne na zemi, kým Deborah Kerr je nielen odvážna, ale aj nežná a milujúca, niekedy dokonca krehká a sentimentálna. V päťdesiatych rokoch sa emancipované hrdinky príliš nenosili. Na druhej strane Brynerrov Mongkut je skôr komická figúrka, kráľ z cudziny, ktorý nechápe svet, ktorému sa snaží pripodobniť ten svoj, v dôsledku čoho pôsobí veľmi často groteskne. Keď si uvedomíme, že film je takpovediac muzikálová komédia, hodí sa do nej tento Mongkut lepšie ako vážny, hrdý až ješitný Chowov kráľ, ktorý nie je na smiech ani chvíľu. Paradoxne, fakt, že novšia verzia je vážnejšia, ale aj menej sentimentálna, spôsobuje, že v konečnom dôsledku pôsobí romantickejšie. Či už ide o vzťah Anny a kráľa, alebo pani Tuptim a jej milého, záverečné scény týchto dvoch dejových línií viac vždy dojmú viac ako gýčovité pokusy o romancu v prípade staršej verzie. Všetky tieto dôvody ma vedú k tomu, že tento súboj jednoznačne vyhráva Anna a kráľ, čiže novšia verzia s Fosterovou a Fat-Chowom. Ale pozor - len pre mňa! Viete, ako si občas pri argentínskych telenovelách alebo nejakých iných vysoko špecifických blbostiach hovoríte "Komu sa to môže páčiť?!"? Nuž, tak to sa mi pri spomínanom staršom filme stať nemôže. Ja totiž fanúšikov filmu Kráľ a ja celkom chápem. Je to zábavné, občas vtipné, väčšinou zámerne, no niekedy aj nechtiac (len si spomeňte na Chalúpku strýčka Toma a lá decká kráľa Mongkuta!) a vlastne ani tá výprava nie je taká strašná, keď si uvedomíte, že to boli päťdesiate roky. Ako pobavenie na nedeľný večer sú oba filmy takmer rovnocennými alternatívami, pri výbere podľa mňa viac než kvalita zavážia vaše sklony a citové rozpoloženie, ako aj to, s kým sa to rozhodnete pozerať...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára