Pustou stepou, prechádzajúcou až do polopúšte, kráčal starý muž v turbane. Nevyzeral ako nejaký chudobný starček, ktorý sa čírou náhodou ocitol na Hodvábnej ceste, hoci bol starý, zosušený a všetok majetok, ktorý si niesol do Herátu, jedného z tých väčších perzských miest, viezol na jednej mulici. Bol oblečený v praktickom cestovnom oblečení, aké nosievajú obchodníci na cestách, ktorí nechcú prilákať pozornosť zlodejov a zároveň túžia cítiť sa počas cesty aspoň trochu pohodlne. Starcova mulica bola očividne na rozdiel od neho mladá a silná, o čom svedčí aj fakt, že na sebe mala poriadnu ťarchu: dva sedlové vaky a asi šesťdesiat kíl živej váhy.
Šesťdesiat kíl... Hmm. To je hmotnosť niekoľkých chrtov salukiov, veľkého množstva mačiat, stredne veľkého holubníka, nedorasteného levíčaťa (dospelý lev môže vážiť až okolo sto kíl) či priemerne vysokej a mohutnej ženy.
Bezmenná sa obrátila na svojho údajného majiteľa. „Ako dlho ešte potrvá cesta?“
Primo Belzec sa zamyslel. „Deň, možno dva... Dlho nie.“
Bezmenná sa obzrela okolo seba. Samý piesok a skaly... Už je čas zosadnúť.
Ešte nie, aj deň je veľa, nohy by sme si mali šetriť.
„Prečo ste ma vlastne kúpil?“
„Nie je to samozrejmé? Jeho
Veličenstvo sa na nás Poliakov pozerá s podozrením, a ak ho
poriadne nepodplatím, nepovolí nám založiť si veľvyslanectvo. A
prisámbohu, už sa ma toľko nepýtaj, lebo sa naozaj nahnevám.“
Mlčala teda, nechajúc Prima svojim
myšlienkam a vlastnej lopote. Mal pravdu, toto nebola jej starosť.
Vlastne onedlho nebude ani jeho.
Do Herátu prišli, keď sa
nasledujúci deň chýlil ku koncu. Nestihli si ani pozrieť mesto,
no Bezmennú to príliš netrápilo. Aj tak sa veľmi nezdrží.
Primo ju očividne z ničoho nepodozrieval, veď ako by už len mohla
Bezmenná premôcť nielen jeho, ale aj všetkých strážcov, ktorí
po nej pôjdu, ak sa dozvedia, že ušla? A aj keby sa jej podarilo
nejako sa im skryť, čo v takom veľkom meste bolo dosť ťažké,
kam by šla? Veď Bezmenná je tu taká bezradná, dokonca nepozná
ani tunajší jazyk – veď preto je aj Bezmenná, pretože si
zatiaľ nestihla sama dať meno, a k nikomu, kto by jej bol ochotný
nejaké venovať, sa zatiaľ nedostala. Primo sa už tešil, ako
veľmi miestodržiteľa takáto otrokyňa poteší: veď to bola
hotová krásavica, aj keď to teraz pochopiteľne nebolo vidieť,
nakoľko bola špinavá a strapatá. Ale veď ju onedlho dá rúk
dievčat z miestodržiteľovho háremu, tie ju už dajú do poriadku.
Prenajal jednu izbu pre nich oboch, no hoci spali v jednej posteli, ani sa jej nedotkol. Jednak mal Primo už osemdesiat rokov, a jednak ho doma čakala manželka. Ako správny Poliak si na manželskej vernosti veľmi zakladal, a v neposlednom rade Bezmennou pohŕdal. Bola preňho len tovarom, darom pre Jeho Veličenstvo, ničím, čo by stálo za pozornosť. Skurvený Židák. Trpezlivosť, moja. Žiadne zbytočné emócie, spomínaš?
Len čo zaspal, zakrútila mu krkom ako
kohútovi. Možno si myslel, že bez neho si v cudzom meste neporadí,
no mýlil sa. Chladnokrvne sa naňho pozrela. Aká ohavnosť, predať
Ducha púšte ako obyčajnú otrokyňu.
My sme Žienky, ľudia ako všetci, ženy ako žiadne iné. Sme víly, duchovia prírody v živých telách žien, no nepredstavujte si žiadne romantické veselé rusalky. Sme také ako sama príroda. A príroda je tak k ľuďom, ako aj ostatným živým tvorom niekedy strašne zlá. Hovorí sa: matka príroda je suka, tak aj my sme suky. A preto sa združujeme do svoriek. Nuž a keď odtrhnete vlčicu či levicu od svorky, čo sa stane? Zahynie. Aj keď ju budete kŕmiť, len ťažko ju udržíte pri živote, pretože bez „svojich“ sa aj tak veľmi skoro utrápi na smrť. Nikdy nezajímajte jednu levicu, vždy sa snažte chytiť aspoň dve. Avšak pozor: na vlkoch je to krásne, že si dokážu urobiť svorku takmer z každého podobne spoločenského druhu ako sú oni sami, čo bol aj dôvod, pre ktorý sa z niektorých stali psy.
Len čo vyšla z hostinca, zanechajúc Primovo mŕtve telo vlastnému osudu, pohltila ju šíra púštna noc – studená, suchá, ale inak celkom taká ako iné noci kdekoľvek na svete. Mesto Herát, hoci šlo o jedno z najkrajších a najkultúrnejších v tomto kraji, strašne zapáchalo, tak ako všetky mestá, kde ešte nezaviedli kanalizáciu. Primo si, konfrontovaný so svojimi čuchovými vnemami, iste pomyslel, že tieto kraje sú nesmierne barbarské (zvlášť keď pochádzal z Krakova, kde je kanalizácia úplnou samozrejmosťou), ale Bezmenná bola zvyknutá na horšie. Kráčala neomylne v ústrety svojmu osudu, ktorý ju momentálne viedol k takej jednoduchej veci, ako mestské kúpele. Hoci už bol večer, mali by byť zatiaľ otvorené. Ten hlupák Primo jej totiž ani nedal príležitosť sa okúpať, mysliac si, že to bude môcť v háreme toho poondiateho miestodržiteľa.
Volali ju Zamansiz, Bezčasová, hoci v
skutočnosti starla ako my všetci. Pani Mahrnúš, jediný človek,
ktorý poznal jej povesť, a predsa sa jej nebál, hovorievala, že
je to kvôli jej schopnosti zastaviť čas, ale sama Zamansiz vedela
lepšie než ktokoľvek iný, že v skutočnosti túto svoju zručnosť
nevie veľmi používať. Mahrnúš, prvá dáma háremu bega
Chorasánu, ju menovala za hlavnú čarodejnicu len pred pár
mesiacmi a už jej stihla pomôcť s niekoľkými utečenými
otrokyňami a ukázniť niekoľko chronických bitkárok. Zamansiz
šla do verejných kúpeľov s vedomím, že tentoraz bude prvý raz
čarovať na vlastnú päsť, bez toho, aby ju o to ktokoľvek
požiadal.
My žienky sme v mnohých veciach vynikajúce, ale v ľuďoch sa absolútne nevyznáme, a tak nedokážeme čítať ich mysle. Zvieratá, to áno, tie sú zväčša jednoduché, no ľudia sú príliš komplikovaní. So zvieratami ako sú oni sa bežne nestretávame – čo je o to kurióznejšie, že sme to vlastne my samé. A predsa sa od nás tí ostatní z nášho druhu niekedy odlišujú viac, než sa my líšime od príslušníkov iných druhov.
Toto má byť tá utečenka? Nuž,
škaredá teda nie je, minimálne sa dá považovať za
príťažlivejšiu ako sama Zamansiz. Dočerta, áno, je krásna, s
tými svojimi roztomilými čiernymi očami a plnými perami,
drobným, ale správne zakriveným telom a strapatými, ale podľa
všetkého zdravými vlasmi, hoci je dosť tmavá, čo sa v Perzií
veľmi necení. Zaváhala. Mahrnúš vie, že táto síce mohla
pomôcť Poliakom získať nejaké výhody od ich bega, avšak teraz,
keď je Primo mŕtvy, už im na nič nebude. Technicky síce patrí
im, ale na tom nezáleží. Môže im ešte priniesť množstvo
problémov... Ale zase, keď si u nich zvykne, akých len bude mať
synov! Mahrnúš ani beg na také veci nehľadeli, ale Zamansiz
vedela, že genofondu Rafatíovcov, miestodržiteľovho klanu, žienka
len prospeje.
Ležala s hlavou opretou o okraj bazéna a zjavne sa už chladila po kúpeli a saunovaní. Zamansiz sa ponorila k nej a oslovila ju. „Prepáčte... Hovoríte fársí?“
Otvorila oči, ale zjavne jej
nerozumela. „Nie.“ povedala úsečnou balúčštinou. Väčšina
tunajších ľudí hovorila dobre oboma jazykmi, dokonca aj tí, čo
neboli gramotní. Pri jednaní s úradmi, ktoré fársí alebo
perštinu používali, to bolo nevyhnutné – Chorasán totiž bol
súčasťou Perzského impéria.
Zamansiz sa prispôsobila. „To máme
ale počasie... Obdobie dažďov sa už malo dávno začať, a ono
nič! Ani kvapka! Len sa ochladzuje a ochladzuje – teda nie že by
som sa sťažovala, Allah nech ma od toho chráni – ale pršať
nebude!“
„Nie je to veľmi príjemné.“
súhlasila nič netušiaca Bezmenná.
„A najhoršie na tom bezpochyby je,
že jeden s tým nemôže nič robiť! To ma na takýchto vrtochoch
prírody asi najviac rozčuľuje. Dáte si pomaranč? Mala by som
jeden mať vo svojej taške.“
Bezmenná, tak ako už pri svojom
zajatí, zabudla na opatrnosť a súhlasila. Bola poriadne hladná, a
tak neodmietla ani ďalší kus ovocia. A potom všetko zmizlo.
Hárem v Topkapi saray, sídle osmanského sultána, bol pestré, veselé, ale prísne organizované miesto, kde sa tamojšie dámy živo zaujímali o všetko, čo sa týkalo vonkajšieho sveta. Hárem v Tabríze, sídle perzského šacha, bol menej organizovaný a familiárnejší, no bolo dosť komplikované sa v ňom vyznať. Arabské háremy mali chladnú a neprívetivú atmosféru, a viac než vo všetkých ostatných bolo zložité v nich prežiť, za čo mohli nielen ťažké životné podmienky a mocenské boje, ale aj drakonický poriadok, ktorý v nich vládol. Tabrízsky bol k novopríchodzím najprívetivejší, kým dievčatá z Topkapi si najmä na začiatku veľa radosti neužili. Ako to Zamansiz vedela? Pretože než ju vyhodili do provincie, slúžila v Tabríze ako hlavná háremová bosorka, učila sa u najlepších čarodejníc v Sýrií, a narodila sa v Istanbule. Zamansiz nie je perzské, ale turecké slovo. Zamansiz ako Turkyňa (s nevysloviteľným rodným menom Çağla) neznášala Peržanov a ako bosorka nenávidela žienky – nuž a fakt, že Bezmenná vlastne nijaká Peržanka nebola, ju vlastne vôbec netrápil.
Mahrnúš sa pozrela na Bezmennú so
značnou nedôverou. „Čo je to za ženskú?“
„Už som vám povedala, že som ju
našla..“
„Viem, ako si k nej prišla, veď si
mi to vysvetľovala najmenej desaťkrát.“ prerušila ju Mahrnúš
netrpezlivo. „Ale kto to vlastne je?!“
„Viem, že je to žienka a že sama
seba nazýva buď Bezmenná, alebo Núr – to je asi jej rodné
meno, Bezmenná bude prezývka – ale inak sa jej na minulosť
budeme musieť spýtať.“
Mahrnúš sa zamračila. „Žienka?!
Zbláznila si sa, priviesť sem také divé zviera?! A vôbec, čo ak
je nakazená?!“
„Keby bola, neprežila by
niekoľkodňový prechod polopúšťou, teda aspoň by potom
nevyzerala tak dobre. Čoho sa bojíš?! To najhoršie, čo sa nám
môže stať je, že zdrhne.“
„Áno, a pri tom môže so sebou
vziať niekoľko našich! O tom, že by mohla niekomu ublížiť, ani
nehovoriac! A čo keď má nejakú hnusnú venerickú...“
„Je to panna.“ povedala Zamansiz
lakonicky.
Mahrnúš zdvihla obočie. „Ty si sem priniesla, myslím nášmu begovi, pannu?!“
Zamansiz ohrnula dolnú peru. „No a?
Čo je na pannách také zlé?! Obe sme nimi kedysi boli! Okrem toho,
keď teda nechceš, nemusíme ju podsúvať begovi, jednoducho si ju
tu necháme ako slúžku. Silná pomocníčka by sa ti predsa zišla,
nie?“
Mahrnúš sa na Bezmennú s opovrhnutím
pozrela. „Dobre, nechajme si ju, ak na tom tak trváš, ale ak budú
nejaké problémy, vieš, kto si to odskáče!“
Jasné, že to bude sama Mahrnúš, ale
ešte predtým, než ju potrestajú, môže stihnúť urobiť
Zamansiz niečo veľmi škaredé.
Nech už to bol akýkoľvek bezvýznamný vládca provincie Kocúrkovo, každý sa jednoducho musel opičiť po Indoch a zaobísť sa bez eunuchov. V háreme Rafatíovcov, najbohatšej šľachtickej rodiny Perzie, to platilo dvojnásobne. Všetky posty boli obsadené ženami a v tejto svojráznej domácnosti sa tak nenašiel jediný vykastrovaný sluha. Najvyššie pozície zastávali jednak Veľká Begum, najstaršia sestra či dcéra hlavy rodiny, jednak Sprostredkovateľka, ktorá zabezpečovala komunikáciu medzi begom a jeho otrokmi a najmä otrokyňami. Sprostredkovateľka a Veľká Begum väčšinou vládli v relatívnej zhode, no ak sa rozkmotrili, mohol sa považovať za nešťastného každý človek, ktorý sa ocitol v ich blízkosti. Za takýchto podmienok niet divu, že konkubíny ani ako matky členov či členiek dynastie zväčša nemali veľké slovo. Akékoľvek prejavy ambícií u nich v zárodku svorne potláčali Sprostredkovateľka aj Veľká Begum, a tak nečudo, že otrokyne sa do postele svojho majiteľa priveľmi nehrnuli. Navyše, medzi otrokyňami tak či tak panoval slušný binec, pretože všetci chlapi z rafatíovskeho rodu trávili počas krátkych období mieru väčšinu času v miestodržiteľskom paláci, a v rámci toho si robili nárok na miestodržiteľove otrokyne. V niektorých prípadoch si tak decká nemohli byť vôbec isté, či muž, ktorý tvrdí, že je ich otec, nie je biologicky ich strýko, bratranec či dokonca brat alebo starý otec! Dokonca ani Veľkej Begum (a Sprostredkovateľke, de jure stále otrokyni, už vôbec nie) sa nedarilo pudy svojich mužských príbuzných krotiť, a tak, kým to „ostalo v rodine“, len mlčky trpeli ich výstrelky. Napokon, celý rod zvyčajne jednal ako jedna skupina, takže kým bolo isté, že dieťa v sebe nesie rafatíovské gény, všetci príbuzní ho privítali s otvorenou náručou bez ohľadu na to, kto ich naňho preniesol.
Sprostredkovateľka zvyčajne bola
tá najskúsenejšia a najlepšie živená otrokyňa v službách
rodu, ktorá mala okrem iného na starosti aj vznešené postele.
Nosila luxusné šaty a vo vlasoch mávala zapletené perly,
drahokamy, zlaté a strieborné ozdoby a hodvábne stuhy, čo bol
pomerne jasný znak toho, že je omnoho váženejšia ako hociktorá
obľúbená begova súložnica. Mahrnúš bola okrem toho celkove
dosť nepekná, teda, nie vyslovene škaredá, ale predsa len s takou
slušnou nadváhou a zlomeným nosom je dosť zložité vyzerať
príťažlivo. Nie že by jej to vadilo – jej úlohou nebolo
vyzerať pekne, a jej mohutná postava vzbudzovala medzi neposlušnými
konkubínami rešpekt. Bezmenná zažmurkala. „Kde to som?“
pípla. Takáto krotká reakcia znamenala, že sa ešte celkom
neprebudila.
Zamansiz sa uškrnula a povedala po
balúčsky. „Doma. Opustila si selamlik. Zajali ťa. Došlo, moja
milá, došlo?!“
To, čo sa stalo potom, bolo až
nepredstaviteľne rýchle. Bezmenná vystrelila ako šíp z kuše a
pokúsila sa vyjsť z dverí miestnosti, v ktorej ju držali, no
Mahrnúš ju chytila okolo pása a držala ju, kým ju neprevzala
Zamansiz, ktorej zovretie jej sotva dovolilo dýchať. Pravda,
Zamansiz bola stredne vysoká a kostnatá, nijako prirodzene silná,
no ako bosorka dokázala niekedy neuveriteľné veci. „Neodídeš
odtiaľto, rozumieš?! Kým som tu ja, nepodarí sa ti to.“
„Držíte ma tu ako nejaké zviera!“
zvolala zúfalo. „Lenže ja som ľudská bytosť...“
„To aj my, preto sa bijeme, vraždíme
a zotročujeme.“ povedala Zamansiz. „A ty tak isto. Viem, že ťa
nič neprinúti zostať, aspoň teraz nie. Preto ťa tu musíme držať
násilím.“
„Ty jedna štetka! Konkubína
spoločnosti!“ zasyčala Bezmenná a začala zúrivo kopať nohami.
„Chcem sa vrátiť! Musím ísť domov! Mám tam rodinu...“
„Nie, nemáš.“ povedala Zamansiz
drsne. „Pozri, podľa práva by som tu nemala držať, pretože si
žienka a ako taká nemáš v háreme, dokonca ani kdekoľvek inde
medzi štyrmi stenami, čo robiť. Ale keďže som, ako si ma
správne nazvala, jedna z „konkubín spoločnosti“, nemám nijaký
dôvod byť taká milosrdná k svojim najhorším nepriateľom. Tu
vnútri, mimo svojho prirodzeného prostredia si celkom bezmocná.
Nádhera, čo?“
Bezmenná začala zúfalo nariekať.
Bosorkine ramená sa jej zabárali do brucha ako ľadové železné
tyče, a ona pochopila, že sa od nej žiadneho milosrdenstva
nedočká. Bosorky a žienky boli snáď od počiatku vekov (bosorky,
ktoré nikdy neverili vo večnosť, tvrdili, že tak od založenia
Jericha) nepriateľky na život a na smrť, tak ako sa nenávideli tá
zvieracia a ľudská stránka človeka, id a superego.
Tento rozpor sa vyostril, keď sa zistilo, že bosorácka mágia
nie je na rozdiel od tej žienkovskej viazaná na ženské pohlavie a
narodili sa prví bosoráci. Odvtedy tieto dve pokolenia nemohol
nikto zmieriť, a jedna plačúca a prosiaca žienka už vôbec nie,
obzvlášť keď jej väzniteľka vedela, že na jej mieste by k nej
bola ešte krutejšia. Napokon, Zamansiz ju len zajala, ponížila
ju, no fyzicky jej zatiaľ neublížila, čo by Bezmenná v takom
prípade určite urobila.
Pridelili jej malú izbičku, tak
ako každej otrokyni, a sľúbili jej, že keď sa naučí po
perzsky, predstavia ju Veľkej Begum, a nakoniec sa z nej potom možno
stane jej osobná strážkyňa.
Ešte predtým, než sa tak stalo, sa
však zoznámila s niekým úplne iným.
Väčšina ratafíovských mužov
ženami nepohŕdala, no aj tak ich ignorovala. Veci, aké často
uvádzajú vo svojich sentimentálnych románoch zasnívané ženy,
totiž láska na prvý pohľad k neobyčajne krásnej otrokyni, boli
v tejto rodine vylúčené. Pravda, títo muži najmä v mladšom
veku často zahoreli vášňou k niektorej z rodinných slúžok, ale
to je na skutočnú zamilovanosť málo. A beg bol vo svojich takmer
tridsiatich rokoch príliš ostrieľaný na to, aby len tak podľahol
akejkoľvek peknej služobníčke svojich početných sestier (alebo
sesterníc, v prípade dvoch to nebolo isté).
Problém bol v tom, že beg mal
dvadsaťročného brata (tentoraz to bolo úplne isté, nakoľko o
láske jeho matky k jeho otcovi si nikto nedovolil pochybovať) a ten
bol, tak ako všetci mladíci tesne po puberte, tak trochu búrlivák,
aspoň pokiaľ šlo o ženy. Alí bol miláčikom háremových
slečien, bledý, tajomný chlapec s príťažlivou tvárou a hustými
čiernymi kučerami, nuž a v láske (ale aj v sexe) bol dosť
nestály, čo ale nebránilo mladším otrokyniam o ňom tajne
snívať. Alí a jeho brat jedného dňa prechádzali chodbou ku
komnatám, v ktorých bývala Veľká Begum, keď cestou počuli zo
spoločenskej miestností otrokýň poriadny hluk. Beg Rustam poslal
brata na prieskum, a keď Alí otvoril dvere, nestačil sa čudovať.
Bolo to asi rok po jej zajatí a v
rámci všeobecného veselia, ktoré nastalo okolo jedného zo
šiítskych sviatkov, dostala Bezmenná, teraz už opäť Núr, chuť
tancovať. Partička mladých dievčat s darbukou, lutnou a ďalšími
zvláštnymi nástrojmi sa zahrala na hudobníčky, pridalo sa
niekoľko malých deciek z rafatíovskej rodiny a to vlastne celkom
stačilo na to, aby slúžky zahájili šialenú oslavu. Núr stála
na vyvýšenom pódiu na kraji miestnosti a tancovala, tancovala tak,
ako keby jej šlo o život. Je pravda, že v stávke bolo veľa –
jej duševné zdravie a psychická pohoda. Ak by netancovala, musela
by sa zrútiť. Keby sa netešila, musela by plakať. Alí to však
vôbec nevidel, len sledoval zmyselný, energický tanec dotyčnej,
než ho prerušil, aké šťastie, Rustam. Šťastie, pretože práve
Rustamovým očiam bolo nad neónku jasnejšie, čo sa za tým tancom
vlastne skrýva. Mahrnúš mu o tej žienke občas rozprávala, a on
si na ňu dával dobrý pozor, vediac, že jediný náznak
neopatrnosti by mohol priviesť do nešťastia celý palác. Núr
občas vídal u jednej zo svojich sestier, a okrem toho, že bola
krásna a neobyčajne tichá, si na nej nič nevšimol. Rustamovi sa
páčili tmavé dievčatá, najmä keď vedeli tancovať tak krásne,
ale neznášal, keď boli celkom ticho.
Núr zdvihla pohľad, pretože
všetky ostatné otrokyne jej z neznámeho dôvodu prestali venovať
pozornosť, čo ju samo o sebe ani tak nenahnevalo ako prekvapilo.
Práve sa na nich totiž zarazene dívali dvaja dobre oblečení
mladíci. Obaja boli pomerne príťažliví, a aj keď sa na seba
podobali len málo, na tomto mieste bolo takmer isté, že sú
nejakým spôsobom príbuzní. Zachytila pohľad toho staršieho a
vyššieho, nuž a prvý raz po toľkých rokoch sa spontánne
usmiala. Rustama toto jej gesto zarazilo. Mahrnúš mu totiž o Núr
rozprávala ako o mlčanlivej, samotárskej dievčine, ktorá sa
nikdy na nikoho neusmievala. A že bola pri tom nádherná.
Alího ten pohľad celkom očaril,
kým Rustama len prekvapil. Duchaprítomne schmatol brata za plece a
odtiahol ho z miestnosti. Ten pohľad bol krátky, ale pravdepodobne
zmenil dejiny, hoci na život ani jedného z nich, paradoxne, taký
silný dopad nemal.
Rustam si v tej chvíli zaumienil,
že si nedá pokoj, kým nezistí, prečo Núr tak zásadne zmenila
svoje zvyky. Možno to bol počiatok niečoho veľkého... Ale s
najväčšou pravdepodobnosťou sa „niečo veľké“ začalo až
mnoho rokov po tom.
Rustam bol vysoký, štíhly a pomerne
príťažlivý mladík, ani to ale neprinútilo Núr začleniť ho do
svojho programu na zachovanie príčetnosti. Práve naopak, v záujme
zachovania súdnosti sa mu radšej vyhýbala. Chcela odtiaľto odísť,
a to čo najskôr. Milenec by jej len prekážal – a napokon, čo
bol Rustam? Nejaký hlúpy papaláš odkiaľsi z Nemaníc, ktorý
čírou náhodou celkom dobre vyzerá. Nič o ňom nevie, a keď sa
to tak vezme, ani vedieť nechce.
Ale keď on jej nedal pokoj! Jedného
mimoriadne daždivého popoludnia (bol vtedy práve december) ju
uvidel prechádzať sa na záhrade, a tak šiel za ňou, nedbajúc na
to, že premokne do nitky. Rafatíovci boli tvrdí vojaci, ktorí sa
takej malichernosti ako obyčajné prechladnutie nebáli, nakoľko už
boli dostatočne otužilí z vojenských ťažení. Oslovil ju, čo
ju patrične nasrdilo. „Áno?!“
„Vieš, čo sa stalo včera, nie?“
„No a? To je toho!“ odvrkla.
„Usmiala si sa. Ty sa... Ty sa vraj
nikdy neusmievaš.“
Núr prižmúrila oči. „To ti kto
povedal?!“
„Mahrnúš. Bismilláh, snáď
nechceš povedať, že by o tebe nemala nič vedieť!“ Tým
tykaním, ako aj drzým prístupom ho dosť vytáčala.
„Ale nemala ti to vešať na nos.“
zatiahla pohŕdavo.
Rustam zovrel pery. „Uvedomuješ si,
s kým sa rozprávaš?!“
„Áno, s nejakým hlupákom, ktorý
si myslí, že keď je hlavou nejakého poondiateho rodu, môže si
otravovať koho chce a kedy chce!“
Schytil ju za výstrih kaftanu. Na toto
naozaj nemal náladu. „Nebuď drzá!“ zasyčal.
Vypleštila oči. „Ale čo, ty by si
zbil dámu?“ zapišťala hláskom, ktorým predstierala malú
dušičku.
„Dámu?! Si len otrokyňa, Bezmenná,
len otrokyňa! Okrem toho, nepochybujem, že ty by si sa určite
poriadne bránila!“
„Presne tak, takže ma láskavo
pusti!“
„Tak sa mi vytrhni, keď si taká
silná!“
Vrazila mu facku. Mohol to nažalovať
Mahrnúš, ktorá by ju za fyzické napadnutie svojho pána mohla
škaredo potrestať, ale načo? Prečo sa s ňou obťažovať?
Sledoval, ako odchádza pomedzi kvapky dažďa, a premýšľal, že
by mu jej malo byť napriek všetkému hnevu ľúto. V čase, keď
ostatné príslušníčky jej rodu oslavujú začiatok vegetačného
obdobia, je tak ďaleko od všetkého, čo od malička poznala a
milovala. Vybral sa preto za ňou.
„Prepáč mi to.“ ozval sa za jej
chrbtom.
„Neponižuj sa. To ja som ten, kto sa
k tebe zachoval horšie.“
„Takže si priznávaš chybu?“
Zastala a otočila sa k nemu. „Povedala
som, že som k vám bola zlá, nie že to bola chyba. Teraz buďte
taký láskavý a nechajte ma svojmu osudu.“
„Nemôžeš vedieť, kto alebo čo je
tvoj osud. Možno ja.“
Zaprskala. „Veď o mne nič neviete.
Prečo sa vôbec pokúšate prejaviť o mňa záujem?!“
„Nepokúšam sa prejaviť záujem,
len tvrdím, že nemôžeš poznať svoj osud, takže nemôžeš
vedieť, čo by znamenalo ponechať mu ťa.“
Dážď padal na ich hlavy, vlasy im z
nich viseli v povrazcoch a ich oblečenie bolo premoknuté do nitky.
Čisto teoreticky, teraz by bolo pekné, keby sa na seba vrhli a
pobozkali sa. No čo už, život nie je pekný, a zvlášť nie ten
jej. „Daj mi pokoj. Ihneď.“
„Nedám, kým sa to nedozviem!“
„Čo?!“
„Prečo si sa na mňa usmiala?!“
„To ťa jeden úsmev tak trápi?!“
„Nie, máš pravdu, je to úplná
blbosť, takže sa nič nestane, ak mi to povieš!“
Jačali na seba ako hlupáci. Istým
spôsobom sa tak aj správali. Čím to len bolo? Dažďom?
Nervozitou? Volaním osudu? Ktovie. V každom prípade, ono to
pokračovalo, a paradoxne, zbližovalo ich to.
„Nenávidím ťa. Poznám ťa desať
minút a už by som ťa najradšej zabila.“
„Ty nemusíš nikoho nenávidieť na
to, aby si vraždila!“
„Koho mi vyčítaš, toho bastarda
Prima?! Tak mu treba, mal sa poriadne prizrieť, čo kupuje! Dobre mi
poslúžil, keď ma odviezol do Herátu – myslel si, že sa
nedorozumiem, blbec jeden – ale potom mi už len prekážal!
Povedz, že by si neurobil to isté, povedz to, ty mocný generál!“
„Áno, urobil, a to je na tom
najhoršie, že sme obaja úplne rovnakí, a predsa sa tu hádame a
okrikujeme ako babky na trhu, hoci sa vlastne vôbec nepoznáme!“
Už vás vidím, vy pankharti, vykrikovať. „Pusu, pusu!“ Pokoj, ešte nie...
„Ty sa ma snažíš pochopiť?!
Hrabe ti?!“
„Prečo by malo?!“
„Lebo sa celý čas navzájom
neskutočne hneváme, som k tebe drzá a ešte k tomu ťa nazvem
hlupákom, a ty, hrdý bojovník, čo urobíš?! Keby som bola chlap,
už dávno mi odsekneš hlavu, ale takto?! Si zbabelec, Rustam
Rafatí, obyčajný zbabelec...“
Nechcel to urobiť, vlastne na to ani
nemal chuť, ale jednoducho musel. Znova ju schmatol za kaftan, no
tentoraz bez akéhokoľvek komentára. Keď sa ich pery stretli
ovládla ju bezmocná zúrivosť, ktorá mala vyústiť do
berserkrovského amoku. „Buď ticho.“ zašepkal zúrivo. „Zavri
už hubu. Celý rok, čo si tu, sotva prehovoríš s ostatnými o
tom, koľko je hodín, ale len čo ma stretneš, ziapeš ako najatá,
hoci som ti nič neurobil, kým k Bezčasej sa ani neozveš, hoci ak
máš niekomu čo vyčítať, tak je to ona. Viem, že všetky tie
veci, čo hovoríš, nemyslíš vážne, pretože ja tiež nie, a
keby to tak bolo, nestáli by sme tu v daždi, ale sa aspoň skryli
pod strechu.“
Násilím sa od neho odtrhla a odišla.
Rustam sa do nej na pár minút zamiloval, no len čo ako-tak
obschol, uvedomil si, že celá táto scéna je preňho znova len
obyčajnou opileckou spomienkou.
Znova sa stretli o pár dní, keď
Mahrnúš ochorela. V ten deň k nej do izby vletela nepríčetná
Zamansiz a nevraživo sa na ňu zadívala. „Bola si to ty?!“
„Čo som urobila?!“ pozrela sa na
ňu zmätene. V poslednom čase sa podľa vlastného názoru správala
neobyčajne dobre a nechápala, čo sa jej vyčíta.
„Otrávila si Sprostredkovateľku
Mahrnúš!“
„Nebola som to ja, prisahám! Ako ťa
to vôbec mohlo napadnúť?!“
„Si hnusná klamárka! Viem, že pani
Mahrnúš nenávidíš, prečo by som ťa nemala podozrievať?!“
„Jednoducho som to nebola – neviem,
kto iný to mohol byť...“
Zúrivá Zamansiz ju schmatla za ruku a
odviedla do bytu Veľkej Begum, od ktorej si sľubovala, že
neposlušnú otrokyňu usvedčí a potrestá.
Avšak skôr, než sa k nej vôbec
dostali, stretli v jej apartmánoch samotného bega. Zamansiz a
dokonca aj sama Núr sa pred ním poklonili. „Mám podozrenie, že
táto malá potvora ublížila vznešenej Sprostredkovateľke, ale
nechce sa priznať.“
Rustam prikývol. „Mhm. A vieš, že
ja by som z nej dokázal dostať priznanie?“
Zamansiz zdvihla obočie. „Ak ste o
tom presvedčený... Ako to chcete urobiť?“
„Viem o nej, čosi, čo... Ale
nepýtaj sa, odkiaľ. To je rozkaz!“
Zamansiz prekvapene súhlasila. Do
milostných pletiek jej pána ju nič nebolo. Začudovane sa
prizerala, ako odvádza zmätenú Núr na záhradu, kde už zase
pršalo.
Kvapky padali z oblohy ako také
sklenené perličky, ktoré sa rozbíjali pri dopade na zem, pokryjúc
črepinami celú zem. Záhrada nebola veľká, len taká, aká sa
zmestila medzi steny menšieho nádvoria, a bola rozdelená na štyri
kvadranty cestičkami usporiadanými do kríža. V každom kvadrante
rástla iná okrasná a zároveň liečivá bylina, ktoré s obľubou
využívali najmä Zamansiz a jej podobné. Keď sa Núr zadívala na
ten veselo pučiaci život, začala smer, akým sa pohyboval ten jej,
nenávidieť. Pozrela sa na Rustama. „Čo odo mňa zase chceš?!“
„Otrávila si ju?!“
„Prečo si ma musel dovliecť sem, na
dážď?! Nemohol si sa ma tú hlúposť spýtať dnu?!“
„Odpovedz mi najskôr ty na moju
otázku, potom ti odpoviem ja na tvoju!“
„Neublížila som jej, prečo si
myslíš, že by som to urobila?! S tamtou“ mávla hystericky
smerom k opodiaľ stojacej Zamansiz. „by mi na to skoro prišli a
zabili by ma! To by som sa skôr pokúšala zabiť Bezčasú! Ju
nenávidím viac, a okrem toho, keby bola mŕtva, nikto by mi nemohol
tú vraždu stopercentne prišiť!“
Amobarbital, pomyslela si Zamansiz. Dážď na ňu pôsobí ako amobarbital – odstraňuje jej zábrany a dokonca ju môže donútiť povedať pravdu. Tak takto na to prišiel – jednoducho sa s ňou osamote rozprával (a bohvie čo ešte robil) a zistil, že je k nemu neobyčajne drzá. Zamansiz vedela, že Núr taká nebýva – napokon, aj k Veľkej Begum sa správala úctivo, či aspoň tak, aby ju neurazila.
„Dobre, verím ti.“ vyhlásil. „Rád
by som sa s tebou ešte porozprával, pretože si pre mňa tak trochu
záhadou, ale sledujú nás, a okrem toho mám prácu.“
Zamansiz k tomu jednoznačne vyjadrila
svoj názor, keď sa otočila a odišla, len čo to dopovedal.
„Nenaznačila nám práve, že by
sme spolu mali ostať?! Tá špina!“ zúrila Núr.
Rustam sa zasmial. „Zjavne máš v
sebe veľa hnevu.“
„A ty by si nemal?! Veď vieš, čo
sa mi stalo! Akoby nestačilo, že trinásť rokov svojho života som
musela stráviť so svojim hulvátskym otcom a nemohla som ísť tam,
kam ma ťahalo srdce – totiž do polopúšte za mamou – Allah ma
zjavne dosť nevytrestal a teraz musím byť ponížená a obklopená
samými hlupákmi ako si ty!“
„Považuješ ma za hlupáka?!“
„Áno, a že si prišiel na ten trik
s dažďom, o ničom nesvedčí!“
„Sama neveríš tomu, čo vravíš!“
„Nie, to nie, ale čo je ťa do
toho?! Nechcem ťa a ani nikdy nebudem!“
„Ale chceš!“
„Nechcem, a vieš prečo?! Lebo si
odhalil moju najväčšiu slabosť, a keby som ešte mala svoju silu,
bola by som ťa zavraždila!“
„Nie, to by si nespravila. O tom som
presvedčený.“
Bolo to prvý raz, čo ho počula
hovoriť pokojne. Jej údiv a rozpaky boli také veľké, že keď ju
pobozkal ešte raz, ani sa nebránila.
V ďalších dňoch sa nestalo nič
veľké, len samé maličkosti. Begov brat sa na ňu čudne pozeral,
Mahrnúšina choroba postupovala a bolo jasné, že to nemôže byť
otrava, pretože všetky príznaky svedčili o more, a napokon sa
začala, ani nevedela ako, pravidelne stretávať s Rustamom. Občas
mu, tak ako všetky otrokyne, mala za úlohu upratať apartmány
alebo priniesť večeru, a tak sa nevyhla stretnutiam s ním, nuž a
on zakaždým využil príležitosť a pustil sa s ňou do reči.
Rozprávali sa celkom otvorene, aj keď boli pod strechou a dážď
na ňu nemal žiaden dopad.
„Počuj, Núr... Snívaš niekedy o
niečom?“
Tá otázka ju prekvapila. Pozrela sa
na pohovku, na ktorej sedel. „Môžem si k vám prisadnúť, než
vám odpoviem?“
Blahosklonne kývol hlavou. „Iste.“
Urobila to teda, a aj keď sa snažila
držať v úctivej vzdialenosti, ani jeden z nich nemohol popierať,
že medzi nimi je zvláštna dôvernosť. „Samozrejme, že o niečom
snívam – o tom, že sa odtiaľto dostanem a vrátim sa domov, za
hranice Perzie. Ale to sa mi asi nikdy nesplní. Polopúšť je
príliš ďaleko – niekoľko spoločenských tried, aby som to tak
nejako naznačila.“
Zasmial sa. „Si celkom milá. A
nemusíš mi vykať, ja...“
„Túžiš po mne, nie je tak?“
Prekvapene sa na ňu pozrel. „Prečo
si to myslíš?“
„Pretože sa o mňa dosť zaujímaš,
hoci sa takmer nepoznáme. Príliš to nechápem – veď som len
obyčajná otrokyňa.“
„Ja viem, že si, ale nejako sa tomu
zdráham uveriť. Najmä po tej facke!“
Nesmelo sklopila oči. „Vieš, že
som to tak nemyslela... Myslím, keby v tej chvíli nepršalo...“
„V tom prípade ďakujem Allahovi aj
všetkým svätcom a prorokom, že bolo obdobie dažďov. Mimochodom,
pekne tancuješ.“
Zatvárila sa škrobene, čo bol oproti
jej dovtedajšej milej nesmelosti veľký kontrast. Akoby ju urazil.
„Ja viem. Je to snáď niečo výnimočné?“
„Vlastne ani nie, len som sa od teba
pokúšal vymámiť, kde si sa to naučila.“
„Tu. My žienky totiž v zásade
netancujeme, ale tu už, zdá sa, žienka nie som. Aspoň ma tak
nikto neberie.“
„Ja tiež nie?“
„Nie, ani ty. Slušný muž by žienku
nikdy nepobozkal proti jej vôli. Nemá na to právo.“
„Je zvláštne, že čosi také
hovorí práve otrokyňa.“
„Povedal si, že ma za otrokyňu
nepovažuješ.“
„Ja nie, ale zvyšok tohto paláca
áno.“
Zadívala sa mu do očí, a on zrazu
pocítil, že kvet, cítiac nastávajúce ráno, sa začína otvárať.
„Si dobrý. Mimochodom, chcela by som
vedieť aj ja niečo o tebe, môžem?“
„Len sa pýtaj, možno ti budem
schopný a ochotný odpovedať.“
„Aké je to byť skoropanovníkom?
Myslím – keď ti obyčajní ľudia závidia tvoj šľachtický
stav, kým ty závidíš ozajstným panovníkom ich oficiálnosť.“
Zasmial sa. „Myslím, že si to
charakterizovala celkom dobre. Skoropanovník – to je celkom
pekné. Možno by sa viac hodilo pseudošách – ako
padišách, len nie taký významný...“
Zaprskala, ako to už robia ženy i
muži, keď sa nemôžu rozhodnúť, či to, čo povedal ten druhý,
je viac vtipné alebo nepatričné. „Allah na nebesiach. Ozaj,
chcela by som vedieť ešte niečo. Bol si ty vôbec niekedy
zamilovaný?“
„Neviem, možno áno. Muži z našej
rodiny také veci nikdy neriešia. Áno, občas máme svoje
favoritky, ktoré berieme aj ako niečo viac než len sexuálne
objekty, ale nerobíme z toho vedu. K žene máme bližší vzťah
alebo aj nie, podľa toho, ako to cítime. Vo svojich citoch sa nikdy
príliš nepitveme, nepovažujeme ich za dôležité. Žijeme pre
mnoho iných vecí.“
„A to sú?“
„Vojna. Politika. Veď to poznáš –
aj vy žienky sa zaoberáte predovšetkým svojou prácou, a síce
bojom o prežitie.“
„No áno, to je pravda... Vlastne
máme k svojim citom rovnaký postoj ako vy. Občas si myslím, že
nám to komplikuje život, pretože človek sa bez dôkladnej analýzy
občas len ťažko vyzná aj sám v sebe, ale väčšinu času ho
skôr zjednodušuje, pretože takéto veci pre nás naozaj nie sú
veľmi podstatné.“
Rozprávali sa ešte poriadne dlhý
čas, kým jeho večera nebola celkom studená a otrokyniam sa
nezačínala večierka. To už ale mohli povedať, že nech už toho
druhého poznajú akokoľvek zle, v každom prípade ho majú radi.
Takto to pokračovalo ešte asi
týždeň, kým sa Duch púšte a Črevná baktéria púšte
(samostatná žijúca jednotka pomáhajúca jej prosperovaniu
prostredníctvom tráviaceho traktu) nestali konečne milencami. Ako
to vlastne bolo? Nuž, ako vždy za to mohli tekuté zrážky.
Už zase boli v záhrade, no ona
tentoraz nevedela, že ju sleduje. Ťažko povedať, či by jej to v
tomto konkrétnom prípade vadilo. Koniec koncov, keď na nejakom
hroznom mieste, kde ste v žiadnom prípade nechceli byť, objavíte
chápavého človeka s rovnakým spôsobom myslenia ako vy, predsa k
nemu nebudete nevľúdny len kvôli tomu, že vás sleduje pri
prechádzke v záhrade. Dážď (v poslednom čase pršalo takmer
neustále, veď bolo obdobie dažďov, čo v tomto regióne znamenalo
„zima“) sa spúšťal v hustých povrazcoch a jednotlivé kvapky
jej zmáčali celé telo. Sledoval jednu z nich, ako dopadá na jej
havranie vlasy, spúšťa sa po ich pramienkoch dole spolu s
niekoľkými ďalšími, až nakoniec skončí na jej bucľatých
pleciach. Ďalšia jej zase stiekla po líci až k brade, kde si
podľa všetkých zákonov hydrodynamiky skrátila cestu a spadla
rovno na jej hruď, kde skončila pod kaftanom. Predstavil si, že je
tou kvapkou, ktorá prechádza po jej tvári až k prsiam... A možno
ešte nižšie... Červený kaftan sa jej lepil na telo, odhaľujúc
kontúry jej mladých pŕs, drieku a zadku. Pochopiteľne, Rustam,
ktorý bol len o pár rokov starší ako ona, sa toho pohľadu
nemohol nabažiť. Priblížil sa k nej zozadu ako nejaký dravec a
objal ju okolo pása. V prvom momente sa trochu vzopäla, pripravujúc
sa na obranu, ale on bol rýchlejší. Zašepkal jej do ucha. „No
tak, srdiečko, to som len ja... Núr, prosím ťa, nemykaj sa, nemáš
sa čoho báť!“
Jej dych sa zrazu zrýchlil a telo
sa uvoľnilo. Skusmo ju pobozkal na vlasy, načo ona neprotestovala,
len mu položila ruky na tie jeho, ktoré ju držali okolo najužšieho
miesta na bruchu, čo sa dalo vykladať všelijako – ako znak
dôvernosti, ale aj jemné znamenie túžby po väčšom odstupe. Aby
zistil, čo z toho to je, odhrnul jej vlasy z krku, aby ju naň
pobozkal. Proti tomu zjavne nič nemala. Ako sa rozpršiavalo, bol
čoraz drzejší, dúfajúc, že vďaka ním objavenému efektu si
trochu popustí uzdu. Siahol jej na prsia, čo by kohokoľvek iného
stálo život – jeho nie, pretože takáto blízkosť, keď šlo
špeciálne o neho, ju skôr vzrušovala než popudzovala. „Ak teda
chceš, spravme to hneď. V mojej izbe.“ povedala ticho.
„Mahrnúš mi o tebe povedala mnohé
veci. Vrátane takých, ktoré som nemusel vedieť, kým som sa k
tebe nedostal takto blízko.“
„Myslíš tým, že by si bol môj
prvý milenec, ak by sme...“
Prudko sa k nemu otočila, vrhla sa mu
okolo krku a pobozkala ho. Obaja to cítili – potláčané napätie
z prvých dvoch stretnutí a vzájomné sympatie z tých ďalších
sa zmiešali do Molotovovho kokteilu vášní, ktorý hrozil výbuchom
– a treba povedať, že v tomto prípade by prípadná explózia
nikoho neohrozila na živote ani na majetku. Oprela sa oňho, voňala
po piesku a dažďovej vode. Na chvíľu sa od nej odlepil, ale len
aby sa jej spýtal. „Si si tým istá? Veď vieš, dážď...“
„Vravel si, že vy Rafatíovci sa vo
svojich citoch nepitvete, tak sa v tom, pre lásku božiu, nevŕtaj
ani ty!“
Mala pravdu, ako inak? Riaď sa svojou
intuíciou, alebo rozumom, ak to potrebuješ, len o svojich citoch
príliš nerozmýšľaj. „Ja len... Nechcem ti ublížiť.“
„Nebuď citlivka a poď so mnou!“
V jej izbe, v šere a na malej
posteli, to nakoniec urobili. Výstrihom jej kaftanu trhol tak
prudko, že sa gombíčky rozprskli po celej miestnosti a jedna ho
zasiahla do líca, čo si ale vo víre vášne príliš neuvedomoval.
Samozrejme, mohol jej jednoducho vykasať sukňu a urobiť jej to bez
toho, aby ju vôbec vyzliekol, ale to nechcel. Túžil ju vidieť
takú, aká je, bez šiat a všetkých ostatných hávov, ktoré si
musela navliecť kvôli spoločnosti a ostatným ľuďom – a tiež
dotýkať sa jej, telo na telo, koža na kožu. Nemal na to nijaký
špecifický dôvod, jednoducho to tak cítil a Rafatíovci predsa o
svojich citoch nepremýšľali, buď sa nimi riadili, alebo nie. Keď
ju konečne uvidel v jej najkrajšej podobe, aj s nahým bruškom a
veľkými prsiami, stiahol si vrchný diel šiat, takže mohla vidieť
jeho chudú, šľachovitú postavu s pevným, ale neveľmi výrazným
svalstvom. Zrazu nemohol odolať nutkaniu vybozkávať jej celé telo
od plných pier až po tmavé slabiny. Keď jej priložil pery na
prsia, pocítila v sebe nečakanú silu. Mohla ju použiť na to, aby
ho odstrčila, čo nechcela, ale aj si ju uložiť na neskôr. Mala
totiž pocit, že hoci je od polopúšte tak ďaleko, fakt, že môže
aspoň nejako popustiť uzdu svojej divokej stránke, jej môže
pomôcť obnoviť jej mágiu – a v konečnom dôsledku aj pomstiť
sa Zamansiz. Vnútro jej zvieralo, ako sa v jej útrobách práve
chystal vybuchnúť granát sexuálnej túžby, a keď jej perami
zovrel najcitlivejšiu časť pŕs, nezvládla to. Strhla mu nohavice
a omotala mu nohy okolo bokov, načo do nej konečne vnikol. Necítila
nijakú bolesť, len uspokojenie – tak sexuálne, ako aj duševné,
pretože vedela, že konečne môže na tomto prekliatom mieste byť
naozaj šťastná, a to bez toho, aby musela komukoľvek odpúšťať,
čo by sa jej samozrejme nepáčilo.
Dlho ležali jeden pri druhom, pričom
on si prisahal, že od nej odíde, no nedokázal to. Jediný dotyk
jej dlane na hrudníku, ktorým bola zjavne fascinovaná (z nejakého
dôvodu mali všetci Rafatíovci, či už muži alebo ženy, takmer
alebo úplne plochú hruď), alebo pohľad na jej nahé telo, skryté
pod perinou, ho zakaždým presvedčil o tom, aby zostal a dal si s
ňou ďalšie „číslo“. Zdalo sa, že sa jeden druhého nevedia
nabažiť: ona rovnako ako on nedokázala prestať sa ho dotýkať,
bozkávať ho, milovať sa s ním... Nakoniec takto strávili celé
popoludnie. Dávno po zotmení ich objavila jedna z Rustamových
sestier, ktorá na Núr len znechutene fľochla a zavolala svojho
brata na večeru. Rozlúčili sa bez zbytočných rečí, vediac, že
veľmi skoro sa opäť stretnú a budú robiť to, čo im káže ich
intuícia bez toho, aby o svojich citoch akýmkoľvek spôsobom
hovorili.
V ten večer prišla do spoločenskej
miestnosti, kde sa stretávali otrokyne, s omnoho spoločenskejšou
náladou než obvykle. Prisadla si k jednej z Rustamových
niekdajších konkubín, mladej dievčine menom Darja, a začala sa s
ňou rozprávať o slávnosti spred troch týždňov, rozhovor sa ale
tak nejako zvrhol. „Vraj s tebou strávil beg celé popoludnie.“
uškrnula sa.
„Vadí to?“ zdvihla obočie.
„Myslela som, že sa s ním už dávno nestýkaš.“
„To je pravda.“ odpovedala trpko.
Núr sa k nej posunula bližšie.
„Nevieš, čo je s Mahrnúš?“
„Mysleli sme, že ty to budeš
vedieť. Koniec koncov, Bezčasá o tebe stále vyhlasuje, že si ju
otrávila.“
„Bezčasá vie, že ju neznášam, a
ona ma neznáša tiež, takže klebetí, kade chodí. Byť tebou,
veľmi jej neverím.“
„Teraz neviem, ktorej z vás veriť.
Bezčasej sa, samozrejme, bojím ako my všetky, problém je ten, že
ty sa jej nebojíš, práve naopak, občas si myslím, že ona by sa
mala báť teba! Večne sa nám vyhýbaš, snažíš sa, aby si sa s
nami rozprávala čo najmenej, a teraz zrazu normálne prídeš a
bavíš sa s nami ako normálna ženská?!“
Núr zdvihla obočie. „Pričítaj to
begovi.“
Darja pokrčila nosom. „Choď s tým
niekam. Čo si sa nenaučila, že o takýchto veciach sa konkubíny
zásadne nerozprávajú?! Ak by sme začali, skončili by sme ako
dievčatá z Topkapi, ktoré sa kvôli nim vraždia. A pritom nám to
ani za to nestojí.“
„Dobre teda... Nevieš, čo je
vlastne Mahrnúš? Teda, aké príznaky tá jej choroba má? Lebo
vraj chytila mor, a ak je to skutočne tak...“
„Nie je to mor, ani náhodou.“
pokrčila Darja nosom. Robievala to často. „To by bolo viac
nakazených, nielen stará Mahrnúš, ale aj niektoré z deciek...
Veď vieš, vždy keď sa stane nejaká tragédia, decká sú prvé
na rane.“
„Keď myslíš...“ Rozprávali sa
ako dve ženy, ktoré sa práve stretli na ulici alebo v rade na
úrade. Ich rozhovor trval ešte pár minút, kým ich neuvidela
Zamansiz.
Hnedé vlasy mala zviazané do uzla
a modré oči orámované linkou, ale inak mala tú istú konskú
tvár a veľký nos ako vždy. „Bezmenná, tak ty sa rozprávaš s
ostatnými?! Odkedy?!“
„Nie som Bezmenná.“ povedala
sebavedome. „Volám sa Núr.“
„Odkedy?! Predtým ti predsa vôbec
neprekážalo, keď som ťa tak volala. Bola to taká tvoja
prezývka...“
„Ale teraz je to iné.“
„V čom?“
„Vyspala sa s begom.“ hlásila
Darja, samozrejme s nadšene pokrčeným nosom.
Zamansiz si dala ruky vbok. „Ale čo!
Celý rok túžiš po tom, aby si odtiaľto odišla, a teraz toto?!
Musela si predsa vedieť, že ak sa staneš konkubínou, bude pre
teba ťažšie odtiaľto odísť!“
„Ja viem... Ale vplyvom
nepredvídateľných okolností som zmenila názor.“
„Nepredvídateľných okolností?!
Pcha, predala si svoju slobodu za rozkoš, to sa na teba nepodobá.“
„Ale áno, podobá. Ako vôbec môžeš
čosi také tvrdiť, keď sama vieš, že ma takmer nepoznáš?!“
Zamansiz ohrnula peru. „Radšej sa
nepýtam na podrobnosti... Dobre teda, rob ako myslíš. Ak vďaka
tomu bude menšia šanca, že nám narobíš nepríjemnosti, tak
budiž. Mimochodom, Darja, princ Ismaíl ťa pozýva k sebe na
večeru...“
Darja pokrčila (už zase) nosom. „A
vie o tom jeho mama?! Veď ten chlapec má pätnásť, a je jasné,
že sa ma snaží zviesť!“
„To neviem, ale myslím, že ak
nepôjdeš, bude sa na teba hnevať...“
„No a ak zase pôjdem, hnevať sa
bude Veľká Begum! Vieš, že nechce, aby princovia začínali
sexuálny život tak skoro!“
„Ak je to tak, možno by o tom mala
vedieť... Pôjdem jej to teda oznámiť.“
Núr vstala a vybrala sa za ňou.
Teraz, alebo nikdy.
„Zamansiz, bola by si prosím ťa
taká dobrá a odniesla mojej starej matke odkaz o tom, čo sa mi
stalo? Použi aj poštové holuby, ak to bude potrebné...“
„No, snáď ma to nezabije... Ale
pozor, ten tvoj odkaz si prečítam skôr, než ho odošlem, takže
na mňa neskúšaj žiadne triky!“
„Nie, Zamansiz...“
Odkaz teda napísala a odoslala. Holub
letel púšťou, až nakoniec dorazil k hraniciam. A čo sa dialo
tam?
Keď mladá hraničiarka, ktorá
strážila hranice polopúšte a suchej stepi, zbadala čierneho
holuba Rafatíovcov, zhrozila sa, že ich žiadajú o povolenie
ďalšej výstavby či ich dokonca chcú vyhodiť z ich habitatu...
Našťastie však šlo len o list pre Jej Výsosť vojvodkyňu Širín,
správkyňu tohto územia, ktorá bola vazalom kráľovnej Iskander
I., arabskej vládkyne všetkých púští, ktorých bolo zaručene
viac než sedem. Bola to už stará žena krehkých kostí, ktorá
posledných pár rokov prežívala len vďaka tomu, že väčšinu
fyzicky náročnejších úloh, ktoré so sebou jej postavenie
prinášalo, dokázala delegovať na bystré a silné mladé
dievčatá, akým bola aj hraničiarka.
Keď si list prečítala, zamračila
sa. „Zajali jednu z našich. Už pred rokom.“
„Ktorú?“
„Jednu z tvojich kolegýň, Núr z
rodu Daniší. Veď vieš, posledné dieťa, ktoré sa kedy v tej
rodine narodilo... Nemala v živote veľa šťastia, len čo je
pravda.“
„Ale aj tak je to jedna z našich...“
pípla hraničiarka nesmelo.
„To je.“
„Tak? Čo s tým urobíme?“
„Ako vždy vypíšeme krvnú pomstu
na toho, kto je za to zodpovedný.“
„A v tomto prípade to je...?“
„To neviem, vraj ju chytil akýsi
bosorák menom Khan...“
„Aha, ten? Pcha, obyčajný
bandita... A beztak sme ho minulú stredu zabili pri tom záťahu.“
„Údajne ju pridal akémusi Poliakovi
menom Primo... Primo Belzec.“
„Žid?“
„Zrejme. Vraj sa jej podarilo
uniknúť, ale vďaka nešťastnej náhode sa nakoniec predsa len
stala háremovou konkubínou...“ Obrátila prenikavý pohľad na
hraničiarku. „Vieš, čo to znamená?“
„Nie.“
„Ani ja, ale tuším to. Žienku
nechytíš len tak, vďaka smole, a na to, aby sa ti vydala sama, je
väčšinou príliš hrdá. Pravda, Núr nebola veľmi dobrá
čarodejnica, zato bola fyzicky mimoriadne zdatná a nemala veľa
priateľov, lások ani vášní. Bola to bezcitná, samotárska
dievčina – a celkom prefíkaná, aj keď často použila radšej
svaly než lesť. Niekoho takého je ťažké chytiť... Musel to byť
premyslený podvod alebo mágia. Možnože mágia bosoriek. Vieš, čo
to znamená?“
Hraničiarka prikývla. „Vojnu.“
Pani Širín najala jedného z
najskúsenejších špiónov v Heráte, aby našiel ženu, ktorá
môže za to, že sa zo žienky stala otrokyňa. Takéto zločiny sa
v ich komunite totiž neodpúšťajú.
O pár mesiacov už bolo obdobie dažďov
minulosťou a miesto neho sa čoraz viac otepľovalo. V tom čase Núr
a Rustam spolu ešte stále trávili takmer každý deň a najmä
noc, čo nikoho, ani Veľkú Begum, ani Zamansiz, trúchliacu za
svojou šéfkou Mahrnúš, ktorá nakoniec umrela na úplavicu (spolu
s princom Ismaílom a dvoma jeho súrodencami) netrápilo. Napokon,
keď už aj lekári potvrdili, že ide o obyčajnú, aj keď vážnu
chorobu, prečo ďalej podozrievať Núr? Zamansiz, ukolísaná
falošným pocitom bezpečia, zabudla, že fakt, že Núr zatiaľ v
háreme nikoho nezabila, neznamená, že to vôbec neurobí.
Na tom ale nezáležalo – vlastne
na to nemyslela ani samotná Núr, keď prechádzala po Rustamovom
tele pripomínajúcom skyprené pole. Rukou skúmala to, čo vlastne
už poznala naspamäť – jeho telo, krásne, úhľadne rovné a
napäté túžbou. „Vieš, čo sa deje?“ zašepkala provokatívne.
Vrhol na ňu sivé oči. „Je to dobrá
vec?“
„Záleží na tom, ako to skončí...
Ak to nevyjde, bude to tragédia.“
„A ak áno? Bude to veľmi dobré?“
„Úžasné. Čakám dieťa.“
Cítila, ako pod jej dlaňou ešte viac
stuhol. Očividne to preňho bolo obrovské prekvapenie, ktoré v
jeho duši i reakciách dostalo prednosť pred nefalšovanou
radosťou. „Tak dieťa.“ zašepkal.
Priložila pery na časť jeho tela,
ktorá by sa dala nazvať prsníkom, ak by bol ženou, tesne nad
bradavku, a šepla. „Netešíš sa snáď?“
„Samozrejme, že sa teším.“
povedal ticho a dosť ohromene. „Pre našu rodinu je každé dieťa
dobrou správou, ak je naše... Nuž a ja som vždy chcel byť
otcom.“
„Mal si predtým nejaké
deti?“
„Dvoch chlapcov, ale tí boli takí neduživí, že sa ani jeden nedožil jedného roka...“
„Dvoch chlapcov, ale tí boli takí neduživí, že sa ani jeden nedožil jedného roka...“
„To je smutné.“
„To je život. My Rafatíovci sme s
tým vyrovnaní – a aspoň si viac vážime deti, ktoré sú ešte
živé a zdravé. Vďaka Allahovi, ty si žienka, silná dievčina.
Aj tvoje dieťa bude iste také.“
„Prial by si si syna?“
„Isteže. Náš rod potrebuje
mužských potomkov... Hoci ani dievča by nebola žiadna tragédia,
ak by neumrelo mladé. Dievčatá nám pomáhajú uzatvárať
spojenectvá, pomáhajú s riadením háremu a prinášajú do neho
život – a tešia svojich rodičov.“
Namiesto odpovede pokračovalo v
bozkávaní celého jeho tela. Keď sa dostala k jeho mužnosti
(eufemisticky povedané, v skutočnosti mal, ako všetci chlapi na
svete, mužnosť hlavne v mozgu a nadobličkách), zaryl dlhé prsty
do jej vlasov a šepol. „Vedela si, že Zamansiz ide navštíviť
príbuzných do Láhauru?“
„Skutočne? Takže na pár mesiacov
sa jej zbavíme?“
Uškrnul sa, ale tento výraz mu
zamrzol, keď prešla perami po oficiálne najcitlivejšej časti
jeho tela, ktorá na to sama, bez účasti vyšších nervových
funkcií (ale nie proti ich vôli), zareagovala. Napol sa ako kuša,
a tak isto aj presne namieril. Posadila sa na neho obkročmo, a kým
sa prelínali ako farby v spektre, myslel na to, že tam vnútri, kam
stále s obľubou liezol, jeho najzbytočnejšie a zároveň
najdôležitejšie bunky spolu s tými jej stvorili niečo možno
dobré, možno zlé, ale v každom prípade už svojou štruktúrou a
potenciálom zaujímavé.
Indické čarodejnice sú najlepšie na
svete – to je známy fakt, ktorý sa Zamansiz dozvedela už počas
svojho pobytu v Sýrií. A každá háremová čarodejnica musí dbať
na to, aby sa stále učila a zlepšovala, pretože čarodejnícke
umenie patrí k najprogresívnejším na svete, podobne ako sa musia
nové postupy musia učiť napríklad programátori. Tak, ako sa oni
učia od chlapíkov zo Silicon Valley, učia sa bosorky v Nai Dilí,
čo síce nie je najväčšie ani najvýznamnejšie mesto Indie,
rozpadnutej na množstvo malých, nesmierne chudobných štátikov,
ale zato tam žijú najlepšie čarodejnice. Pravda, dobré sú aj
dievčatá z Balkánu, ale Indky sú proste Indky. Skrátka a dobre,
čím žije čarodejnica bližšie k Nai Dilí, tým má väčšiu
šancu zlepšiť svoje schopnosti na najvyššiu možnú mieru – a
hoci Láhaur bol celkom ďaleko, niekoľko dievčat vyučených v Nai
Dilí sa v ňom predsa len našlo. Napríklad majsterka Şeyba, už
podľa mena Zamansizina krajanka, stará dáma venujúca sa výučbe
mágie západného typu s niekoľkými východnými „vychytávkami“,
ktoré v Dilí pochytila.
Prirodzene, Zamansiz tam nijakých
príbuzných nemala, ale zato tam mala bývalého milenca a jeho
manželku, niekdajšiu kamarátku, ktorí jej sľúbili, že ju u
seba ubytujú. Plná sebadôvery vyrazila z Herátu na postaršej
achaltekinskej kobyle, ktorá bola aj napriek veku celkom rýchla,
avšak mierna a rozumná. Zakrútila sa do plášťa zo sivého
plátna, pripravila si niekoľko svojich najlepších kúziel, ale
napriek všetkej príprave sa nedokázala vyhnúť nešťastiu.
Pár dní po tom, čo vyrazila z mesta, uvidela, že ju aj s koňom prenasleduje lev – starý lev, akých býva v polopúšti mnoho. Tieto nešťastné zvieratá po tom, ako prišli o svoju svorku, nemajú zväčša inú možnosť, ako sa uchýliť k ľudožrútstvu, pretože ľudia – ak pri sebe nemajú meč, pušku alebo niečo podobné – sú aj voči takým slabým jedincom relatívne bezbranní. Na druhej strane, na človeka na koni sú takíto skrachovanci krátki, pretože to by museli najskôr zabiť veľké, takmer dvakrát také ťažké zviera, väčšinou aj dvakrát čulejšie než oni sami, s ostrými kopytami a ochotné brániť sa do vysilenia. Kone a iné veľké kopytníky väčšinou musí skoliť celá svorka, osamelý starý lev si na ne trúfať nemôže. Tu niečo nesedelo... A potom – to, ako lev toho koňa dobehol, len čo sa trochu rozbehol! Zamansiz túto situáciu ale nepovažovala za viac než drobnú nepríjemnosť. Jednoducho zastavila čas, takže lev aj jej kôň zastali uprostred behu, vytiahla spod plášťa nôž a leva podrezala. Z jeho krku sa vyvalila krv, len čo čas opäť rozbehala – ale zároveň sa aj potvrdili jej obavy, že to nie je len taký obyčajný lev. Kým totiž lev umieral, zmenil sa na starého muža. Bosorák! Zamansiz stuhla krv v žilách. Chcel ju zabiť jeden z jej vlastných...
Jej kôň šiel pár krokov bez nej,
no veľmi rýchlo si uvedomil, že z nejakého dôvodu je už po
všetkom. Priveľmi sa netrápil tým, že táto situácia vyzerá
naoko nepochopiteľne – na zvláštne veci si už pri svojej
majiteľke zvykol, či presnejšie zvykla. Zamansiz ale nestihla ani
zastrčiť nôž späť za šaty, keď uvidela prvú levicu. Blížila
sa k nej mačacím krokom s hrozivým vrčaním, a Zamansiz bola
spočiatku pripravená bojovať s ňou pomocou mágie... Ale
prerátala sa. Levíc totiž onedlho pribudlo, prichádzali zo
všetkých strán, spoza dún, všadeprítomných kríčkov i obzoru,
a vyzerali pomerne hladne. Nešli ale po jej kobyle, ako by
predpokladala, ale po nej samotnej. Navyše ich bolo viac, než bolo
obvyklé... Postupne sformovali akýsi kruh, a Zamansiz bola
pripravená zavraždiť prvú, ktorá sa na ňu vrhne, a bojovať do
posledného dychu, no na to nedostala šancu. Všetky levice sa zrazu
zmenili na ženy, mladé alebo stredného veku, ktorým temne
svietili oči a ktoré v rukách držali nože. Jedna z nich, tá,
ktorá stála priamo oproti nej, bola Bezmenná.
„Zdravím.“ povedala chladne.
„Vieš, ako sa hovorí, že pomsta chutí najlepšie studená?“
„Prosím?!“
„Tak tomu never. Keby som ťa mohla
zabiť hneď, ako som zistila, čo si mi urobila, určite by som si
to užila omnoho viac.“
Zamansiz prižmúrila oči. „A to
práve v čase, keď som si myslela, že ty a Rustam...“
„V tomto si sa nemýlila.“ prikývla
Bezmenná. „Milujem Rustama a len kvôli nemu a nášmu dieťaťu
som ochotná prijať život, ktorý si mi určila. Napriek tomu voči
tebe neprejavím žiadnu milosť – ani ja, ani hraničiarky, moje
sestry. Nechcem, aby sa na takú odpornú podvodníčku, ako si ty,
ešte niekedy spomínalo. Krvná pomsta je krvná pomsta – a v
tomto prípade bola vypísaná na teba. Ber to ako takú – ako to
voláte vy Turci? Vraždu zo cti, tak.“
„Ako si vôbec dokázala dostať sa
von z háremu?! Priepustka by ti nedovolila odchádzať z mesta...“
Miesto odpovede sa zmenila na vír
prachu a piesku, ktorý prešiel pár metrov smerom ku nej, aby
zastal tesne pred jej tvárou. „Už rozumieš?!“
Bezčasá sa uškrnula. „Ako sa ti
mohli vrátiť schopnosti tak ďaleko od polopúšte?!“
Bezmenná zdvihla obočie. „Ty zjavne
nechápeš, z čoho pochádza moc žienok, však nie?“
„Z ich prirodzeného prostredia,
všakáno?“
„Nie. Z ich idu, z toho, nakoľko sú samé sebou vo svojej zvieracej podstate. A to bývajú väčšinou len vo svojom habitate... Ale pozor, nie vždy! Vďaka tomu, že som si našla milenca, stala som sa znova sama sebou, alebo tak nejako... Neviem to dobre vyjadriť slovami, jednoducho som teraz späť, a možno sa v budúcnosti aj vrátim domov – čo sa tebe v žiadnom prípade nepodarí.“
Keď teraz vedela všetko, čo
potrebovala, mohla Zamansiz zastaviť čas – no jej pokus tentoraz
nebola úspešná. Spojené sily približne dvadsiatich žienok jej v
tom zabránili. Bezmenná vytiahla spod šiat nôž, chytila ho za
špičku a hodila. Odohralo sa to tak rýchlo, že Zamansiz nestihla
ani mávnuť rukou. Nôž ju zasiahol priamo do srdca, nepochybne s
istou magickou pomocou, a zaboril sa neprirodzene hlboko. Napriek
tomu sa dokázala vlastnou mágiou udržať ešte chvíľu pri
živote, a to tak dlho, aby stihla zachrčať. „Gratulujem k decku.
Skap. Skap, počuješ?“
Toto bola na bosorkách tá hnusná
vec, že keď vám želali smrť, mohli ste sa spoľahnúť, že do
roka a do dňa otrčíte kopytá.
Chladne sa pozrela na jej mŕtve telo. Vzápätí ho vyzliekla a privolala spolu so svojimi sestrami z polopúšte leviu svorku, ktorá to, čo bolo kedysi Bezčasou, zožrala za sotva hodinu. V rámci krvnej pomsty žienky spálili Zamansizine šaty, čím zmazali posledné dôkazy jej existencie. Jej kobyla medzitým ušla aj s jej sedlovými taškami, v ktorých si viezla batožinu, no hraničiarky sa dohodli, že ak na ňu narazia, všetky jej veci rozbijú, spália a zahrabú do piesku. Kobylu samotnú si potom sľúbili zabiť, upiecť a zjesť, nuž a na túto „hostinu“ mali pozvať aj „sestry“. To sa nakoniec skutočne stalo, no Núr už pri tom nebola. Vrátila sa domov.
Uprostred najhorúcejšieho leta na ňu
prišli pôrodné bolesti. Nie je dobrý nápad dráždiť
čarodejnicu, ak ste tehotná – smrteľná kliatba totiž na
naplnenie dostane ideálny prostriedok, a síce pôrod, ktorý nikdy
nemusí skončiť dobre, ale ak je matka k tomu všetkému ešte aj
prekliata, tragédia je zaručená.
Držal ju za ruku celý ten čas, čo
sa zvíjala v hrozných bolestiach. Dieťatko malo okolo krku omotanú
pupočnú šnúru, a ešte k tomu šlo von v zlej polohe. Niekedy je
otec dieťaťa postavený pred krutú voľbu, či obetovať dieťa,
alebo jeho matku – v tomto prípade ale „našťastie“ nedostal
možnosť výberu vôbec. „Nemôžeme zachrániť ju, nanajvýš to
malé.“ pokrčila bezmocne plecami pôrodná babica. Keď napokon
dieťa konečne prišlo na svet – zdravé a silné, ako to Rustam
predvídal – z jeho matky už vytekali posledné pramienky krvi,
ktoré ju mali „doraziť“. Rustam ako vojak bol zvyknutý na to
vidieť smrť, dokonca aj smrť svojich najbližších, no tentoraz
mal čo robiť, aby sa ovládol. Večne šepkal jej meno, zatiaľ čo
ona už nebola natoľko pri vedomí, aby ho počula, a on jej napokon
naposledy stisol ruku, kým odišiel do svojej spálne, kde dva dni k
sebe nikoho nepustil, aby sa nik nedozvedel, že beg Rustam plače
ako malé dieťa. O novorodenca sa nezaujímal, čo sa ale rýchlo
malo zmeniť, a starostlivosť oňho tak padla na plecia jeho mladšej
sestry, Veľkej Begum, a takisto jeho matky, staručkej pani Nazanin.
Novorodené dievčatko dostalo mená
Rumejsa, po Veľkej Begum, a Šakti, podľa indického mena bohyne
známej ako Bohyňa Matka; toto meno sa zároveň používalo ako iný
názov pre každú hinduistickú bohyňu. Nemalo to nejaký zvláštny
dôvod, jednoducho pani Nazanin rada čítala hinduistické legendy
(aj keď ich brala skôr ako rozprávky, veď to bola dobrá
moslimka) a toto meno sa jej osobne mimoriadne páčilo.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára