Fatalita a viktoriánske paničky

Keďže seriózna milostná próza vám bola minule mimoriadne pochuti, a navyše už je máj... Máte tu ďalší kúsok. Obrázky sú z GoogleImages... Ach, už to začína byť nudné.





Kde bolo, tam bolo, v jednom kráľovstve žila krásna princezná, jediná, zbožňovaná dcéra svojho otca. Prirodzene, o jej ruku sa, ako v každej dobrej rozprávke, uchádzalo množstvo princov, no ona bola náročná: chcela vedieť, ktorý z nich si jej priazeň zaslúži, a tak dala nápadníkom podmienku...

„To by ma fakt zaujímalo, kto z vás nýmandov má o mňa fakt záujem.“

Tí štyria rozpačito prešľapovali pred mojou izbou a dívali sa na mňa, akoby som bola nahá – teda rozpačito, aby nedali najavo, že hlboko vo svojom vnútri netúžia po ničom inom ako na mňa donekonečna zízať. Keď mi nedali uspokojivú odpoveď, zvolala som. „Tak dobre, ako chcete. Ak ku mne teda nechcete byť natoľko úprimní...“

„Madamoseille, to bola otázka?“ spýtal sa Gyorgy Apponiy, môj pripečený spoločník pri detských hrách.

„Nie, len som sa vás pokúšala nachytať, aj keď neviem načo a prečo.“ zasyčala som. „A mimochodom, Šani, nechcem byť hnusná, ale máš niečo na košeli, veď vieš...“

Menovaný si rozpačito zapravil inkriminovaný kus odevu do nohavíc a začal sa rozpačito ospravedlňoval, pričom koktal až hrôza. Ale nechcem mu krivdiť, občas bol ozaj zlatý, samozrejme keď sa obťažoval predtým okúpať.

„Nemusíte sa k nám správať tak bezočivo.“ vyhlásil pripečený Gyorgy (alebo Juro, ak chcete) namyslene. „Viete, že k vám prechovávame hlbokú náklonnosť.“

„Tak povedzme, že tú vašu nesmiernu „náklonnosť“ trochu testujem.“ Oprela som sa o zárubňu dverí. „Ja viem, že som sa k vám v priebehu posledných pár mesiacov nesprávala čestne, keď som vám dávala neoprávnené nádeje, ale verte mi, nemyslela som to o nič menej úprimne ako vy svoje zaujatie mojou osobou. Veď – čo vás ku mne tak priťahuje? Fakt, že som dedičkou Zápoľských?“

„To nie, slečna!“ zvolal Juro zapálene. „Je to tiež vaša nesmierna krása a počestnosť...“
„Tak vám ušetrím námahu – počestná teda nie som, čo by si ty, Gyorgy, mal vedieť najlepšie, a krása, no... Povedzme, že viem, za akú príťažlivú ma považujete, ale to len zvyšuje moje nároky, ktorým neviem či vyhovujete.“

„A ako by sme vám to dokázali, ó, vznešená?“ zaspieval Andrász Veselényi.

„U teba by pre začiatok celkom stačilo, keby si mi prestal liezť do zadku.“ odsekla som mu. „A ak ma niekto ešte raz nazve množným číslom, postarám sa, aby sa dalo v množnom čísle hovoriť aj o ňom, konkrétne v intenciách onoho známeho „kúsočky z XY“. Ak by ste boli takí svätí, ako si o sebe myslíte, povedala by som, že z vás narobím relikvie.“

„Veď sa nemusíš hneď rozčuľovať.“ odul sa Šani. „Tomu sa hovorí dvorné správanie, a nie je od teba práve pekné, že naňho odpovedáš takto.“

Mykla som plecom. „Nuž, pekné to teda nie je, ale čo už. Melániu ste už prestali uháňať?“

„Zdrhla nám aj s Ringlotou.“ pokrčil nosom Šani, čiže Alexander Kovács. „A neviem teraz, či si oslovila všetkých prítomných, pretože po Melánií a Nasti Ringlote sme šli len my s Mohammedom.“ Kývol hlavou smerom k nášmu exotickému hosťovi v beduínskych šatách a s dýkou za pásom, hoci ja osobne som bezpečne vedela, že nie je tým, kým sa zdá.

Pokrčila som plecami. „To je fakt škoda, odporučila by som vám ju vyhľadať, pretože také dievča len tak ľahko nenájdete. Zvlášť Zeki nie.“

Šani sa čudne pozrel na Mohammeda. „Aký Zeki?“ spýtal sa ho po arabsky

„Ja viem... Ona tu pozná kopec cudzincov.“

Veď on dobre vedel, koho myslím.

„Choďte spať, okamžite!“ zvolala som. „Ak na tom tak veľmi trváte, prosím a žiadam vás o to. Vážne, nemali by ste tu takto postávať, podnapití a úplne zmätení... Zajtra pri raňajkách vám všetko vysvetlím, len trochu trpezlivosti!“

Nakoniec mladíci neochotne súhlasili a odčaptali sa späť do svojich postelí. Zaujato som sa za nimi dívala. Tak toto ma ozaj naštvalo – postávať pred mojimi dverami ako takí Jehovovi svedkovia, vari sa to patrí? Na druhej strane, tento incident mi priniesol aj zaujímavé zistenia. Od Jura s Andrászom by som to čakala, aj keď Andrászovo zaujatie mojou osobou asi nebolo také úprimné ako Jurove, ale Mohammed a Šaňo?! Čo im preskočilo?! Mohammedova matka by ho prerazila, keby zistila, že dvorí kresťanke, a Šaňo zase vždy behal za každou inou, len nie za mnou. Pokrútila som hlavou a zaliezla späť do svojej izby, dúfajúc, že to všetko nejako prehrmí skôr, než Šaňo zistí, kto vlastne ten Zeki je...

Poviem vám to rovno, Zeki bol Mohammed.

Mehmet Zeki Vissi bol členom jedného z najváženejších istanbulských rodov a členom celobalkánskej tajnej služby Ay-Luna, pričom ay je turecké slovo pre mesiac a luna zase bulharské pre to isté. Ako väčšina osmanských špiónov to bol krpatý maník tmavej pleti, snažiaci sa udržať si za každú cenu arabský výzor, hoci prechováva k arabskej kultúre mierny odpor. Tvár mal oholenú dohladka, aby vyzeral mladšie a atraktívnejšie ako doma so strniskom či fúzmi, a nosil dlhé rúcha a smiešne turbany, ktoré si priviezol z domu. Práve okolo nich sa točil náš vtedajší každodenný pokec pri rannom čaji. „V tom haznedarskom vyzerám ako debil.“ meditoval v plynulej angličtine. „Nebol to hlavný dôvod, pre ktorý som odmietol dať sa do finančnej správy, ako chcel otec, ale je to prvoradá príčina toho, že som toto rozhodnutie ešte neoľutoval. Ten divanový je o čosi lepší a obchodnícky tiež ujde, ale ja mám najradšej ten, čo ostal doma, ktorý vyzerá tak nejak najviac, hm... Civilizovane. Škoda, že moje inkognito mi neumožňuje priniesť si so sebou nejaký çiçak, to by mi machrovalo! Ale zase, to by asi každý spoznal, že som Turek...“

„Nemyslím, slečny tu sú dosť blbé. A čo je to vlastne çiçak?“

„Myslím, že vy to tu voláte... Šišak? Tak nejako?“

„Jáj, turecká prilba?“

„Hej, to. Vyzerá to úžasne, ani by si neverila... Keď som ešte býval v Istanbule a chodil na návštevy k tete Nergis, večne mi ukazovala çiçaky a iné časti brnenia po jej synovi, ktorý kedysi dávno padol v bitke. Pamätám sa, že to bola tá najkrajšia vec, akú som dovtedy videl.“

„Okrem Ayşe?“

„No, ona je tak trochu zvláštny prípad, lebo som ju vídal len ako decko, potom už nie, ale je fakt, že vtedy bola nádherná.“

„Čo sa s ňou vlastne stalo, pripomeň mi...“

„Vydala sa za nejakého Abdülmecida efendiho, čo pôsobil ako kriminalista a bol spolužiakom môjho vzdialeného príbuzného a kamoša z náboženského spolku, a potom zomrela pri pôrode malej Elmas...“

„Aha.“ Dosť smutné, povedala by som. „A... Bola s ním aspoň šťastná?“

„Vraj hej... A ostatne, s Abdülmecidom efendim nikdy nebolo ťažké vychádzať. Jej smrť ho dosť zasiahla, vraj ju ozaj ľúbil. Ale o tom zase veľa neviem, len toľko, koľko mi o tom porozprávali príbuzní.“

Po chvíli mlčania som sa ozvala. „Ako sa má tvoj hárem?“

„Ujde to. Teta tvrdí, že ju už prešli tie záchvaty kašľa, a Hanife sa vraj zasnúbila, no inak je všetko po starom.“

„Všetko po starom? Tss... Tak tvoja sestra sa zasnúbila a „všetko po starom“?!“

„Zase to zruší, uvidíš... Od rozvodu jej nevydržal žiadny vzťah. No čo už.“

„Vy asi nie ste nadšení z toho, že sa nedokáže znovu vydať...“

„Hej, a je to o to horšie, že nemá ani prácu, takže ju musíme živiť. Nejde o to, že by sme na to nemali – vlastne sme strašne prachatí, veď vieš – ale tu ide o princíp. Nemyslím, že sa pre ženu, ktorá sa tvári tak nezávislo, patrí nemať nič na práci.“

Na dvere môjho budoáru ktosi zaklopal, a vzápätí sa vo dverách objavila usmievavá, príťažlivá mužská tvár. „Klop klop...“

„Kto je tam?“

„Posol tvojho šťastia!“
„Dobre, polož tú čokoládu pred dvere.“

„Prosím?!“

„Keď mi posielaš šťastie, čo iné to môže byť?“

„Neviem, trebárs sexuálne uspokojenie?“

„To by mi zas až toľko šťastia neprinieslo... A vylez spoza tých dverí, je tu len Zeki.“

So zaprskaním poslúchol moju žiadosť, ukradomky hľadiac na svojho pseusoka. Pretože ak som niekedy vážne rozmýšľala nad tým, že si niečo začnem so Zekim Vissim, musela som byť ale poriadne ožratá. Takisto pri novopríchodzom mladíkovi nebola nijaká možnosť začať si s ním, ale to preto, že ak by sme sa spolu vyspali, vlastne by to nijaký začiatok nebol – skôr pokračovanie v štýle „ako vždy“...

Zrak mu padol na Zekiho šaty. „Ešte si sa neprezliekol do svojho tajného špiónskeho obleku?“

„Nem, a asi ešte dlho to neurobím, nakoľko sa u slečny ešte zdržím...“ Rozkošnícky sa pretiahol na kresle a anjelsky sa na mladíka usmial.

„Nesnaž sa v ňom vzbudiť žiarlivosť, a zdržať sa tu rozhodne nezdržíš, lebo som sa ťa práve chystala vykopnúť.“ spacifikovala som ho. „Mimochodom, tým včerajškom si ma poriadne sklamal. Ty a ešte aj Šani?! Ste párik obyčajných zradcov.“

„Keď sme sa stretli, ba ani keď som sa dozvedel o tebe a tomto tu, som si nijakým spôsobom nesľúbil, že sa budem krotiť, takže...“

„Zabijem ho.“ zavrčal on naštvane. „Bez ohľadu na to, ako energicky ho budeš chrániť, si ho raz nájdem a...“

Prebodla som ho pohľadom. „Brzdi, prosím ťa! Ak sa chceš s niekým porátať, odporúčala by som ti skoliť všetkých štyroch, ak budeš mať samozrejme gule na to vyzvať na súboj Veselényiho.“

„Aj on?!“

„Presne tak. A ešte Juro Apoň, prisámbohu... Krútia sa okolo mňa ako mačky okolo stola, ale verte mi, nedovolím, aby z neho spadla moja pečienka.“

„To som rád.“ povedal ticho a sadol si na operadlo môjho kresla, načo trochu majetnícky siahol na moje stehno. Bolo to smiešne, pretože som mu v nijakom prípade nemohla patriť v inom zmysle než sexuálnom.

„Takže Šani a Mehmet sa o teba uchádzajú, aj keď vedia, čo medzi nami je?“
„Zjavne áno... Tak či tak by ale mali vedieť, že sú veci, ktoré k nim proste nikdy nebudem cítiť.“ Položila som mu dlaň na tú jeho, ktorú mal položenú na mojom stehne.

Menovaný zdvihol obočie. „Ale čo, vari tu cítim erotické dusno?“

„Vypadni.“ zavrčala som. Mal pravdu, a to robilo jeho poznámku ešte nepríjemnejšou. Ja a Martin sme momentálne robili, čo sme mohli, aby sme zo seba vysúložili dušu ešte pred tým, než bude táto patriť pred zákonom niekomu inému.

Kráľovná spôsobne sedela za stolom so svojou mladšou sestrou a maloletou dcérou, čudujúc sa, prečo som sa posadila tak ďaleko od svojho zvyčajného miesta medzi dvornými dámami. Možno to pochopila, keď si ku mne sadli moji štyria nápadníci – a možno nie, vlastne ma to nezaujímalo. Mala som aj dôležitejšie starosti.

Pozrela som sa pozorne na nýmandov po mojom ľavom boku. Veselényi, vždy si istý svojou nesmiernou atraktivitou, sa na mňa žiarivo usmial, netušiac, čo som vlastne robila po tom, čo aj so svojimi kumpánmi neochotne odišiel spred mojich dverí. Šani si napravil sklíčka okuliarov a uhladil si mastné vlasy, Juro zúfalo stisol pohár, ktorý mal v ruke, neuvedomujúc si, že zo všetkých by mal najvyššiu šancu, keby som vôbec mala o niektorého z nich záujem, a napokon Zeki, teda pardon, Mohammed, sa snažil tváriť tak cudzokrajne a nechápavo, ako len dokázal. Ja, Františka Zápoľská, som sa chystala vyriecť verdikt v otázke môjho sobáša.

„Nevezmem si ani jedného z nás, kým mi nedokážete, že o mňa ozaj stojíte a že v sebe máte aspoň kúsoček romantiky tým, že mi prinesiete... Modrú ružu!“ zvolala som dramaticky.

Keďže toto nie je tak celkom rozprávka, ako už iste tušíte, mladíci sa začali pýtať, či som snáď prišla o rozum. Iste, plánovala som túto hlúpu podmienku zrušiť, pretože ako ich poznám, tak minimálne dvaja z nich už prišli na spôsob, ako rozťať tento gordický uzol (a stať sa kráľom celej Ázie), ale rátala som s tým, že takto získam aspoň nejaký čas... Čas s Martinom.

Ľutujem, mládenci, ale nereálne požiadavky by mali byť podmienené nereálnymi šancami.

Zaboril nos do mojich vlasov, kmásal mi pokožku a driapal ma kúsočky, zvíjajúc sa v nepríčetnosti a blaženom tichu, prerušovanom len mojimi tichým stonaním a fučaním. Ako dlho nám vydrží tento milostný ošiaľ, kým bublina praskne a všetci okolo nás si uvedomia, čoho sa dopúšťame – alebo aspoň kým si to uvedomíme my...? Na takéto otázky v tomto prítomnom okamihu nebol čas: obaja sme do seba nasávali jeden druhého ako éter, ktorý nás má umŕtviť pred bolestivou operáciou, či ako astmatik soľný roztok. Jeho pokožka na rôznych neuveriteľných častiach tela v pravidelnom rytme polky narážala do mojej, náš pot sa premiešaval, akoby sme boli Indiáni, uzatvárajúci nejakú čudnú verziu rituálu pokrvných bratov, a na pár sekúnd, viac nie, sa zdalo – keďže sme videli, počuli aj cítili to isté, a síce žiarivú bielu temnotu, ohlušujúci sonický tresk naplno rozbehnutej vášne a konečný úder pod pás, ktorý viac než nebolel – sa stávame jednou a tou istou bytosťou, osobou, vecou... „Milujem ťa.“ vydýchol v tom jedinom fatálnom okamihu a zrútil sa na mňa v spaľujúcom závrate, nasledujúcom ten sladký úpal.

Túžiac predĺžiť radosť, rozkoš a únik z reality, privinuli sme sa k sebe, a ja som nežne zašepkala. „Zdá sa mi to, alebo si v poslednom čase nejaký vznetlivý?“

„Nečuduj sa – moja svadba sa blíži, a tvoja zjavne tiež.“

„Nepreháňaj... Veď niečo vymyslím, len sa neboj.“

„A čo mám ako vymyslieť ja?!“

Neodpovedala som mu, pretože som vedela, že má pravdu. Prešla som mu končekmi prstov po hrudi a siahla som mu rukou pod pazuchu. „Tak či tak, ani jeden z nich ma nedostane, o to sa postarám.“

„Modrou ružou, ktorej tajomstvo poznajú traja zo štyroch tvojich nápadníkov?“ posmieval sa mi.

Uštipla som ho do bradavky. „Ach, prestaň! Veď počkaj, uvidíš...“

„Máš nejaký plán?“

„Vždy mám nejaký plán.“

„Klameš...“

„Prečo si to myslíš?“

„Pretože ti práve naskočili červené fľaky na bruchu... Šetri si prosím také podlé ťahy na čas, kedy ho nebudeš mať odhalené.“

Zaškerila som sa. „Nemusíš byť ku mne taký bezočivý kvôli tomu, že nemám páru, čo sa teraz bude diať.“

„Ty si ku mne taká stále... A nič ti nevyčítam, jednoducho ma trápi, že si im vôbec dala všetkým šancu.“

„Musím sa za niekoho vydať, inak dedičstvo pripadne mojim večne ožratým bratrancom... A za teba sa nemôžem. Croyovci by ťa zavraždili – či aspoň ti urobili zo života peklo.“

Zovrel pery. „Keď som to dievča stretol, ešte som ťa nepoznal... To bolo pred rokom, pamätáš?“ Odkotúľal sa preč odo mňa a stiahol si kondóm, ktorý sa potom vydal odniesť do odpadkov. Keď sa vrátil, sadol si nahý na posteľ a s povzdychom predniesol. „Čo to len bude za život, bez teba?“

„Vari som jediným dôvodom, pre ktorý žiješ?“ uškrnula som sa.

„Väčšina dievčat by sa tým cítila polichotená... A možnože nie si, ale povedzme to takto: dá sa prežiť aj bez stálej strechy nad hlavou, ale nie sú vari tuláci a bezdomovci najpoľutovanahodnejšími ľuďmi v tomto štáte?“

„Potrebuješ ma až tak veľmi?“

„Isteže, dokonca tak, že som ochotný prehltnúť aj fakt, že ty by si sa bezo mňa príliš netrápila.“

Táto poznámka ma ranila. Doplazila som sa k nemu na okraj postele a objala ho okolo krku. „A čo ťa viedlo k takému názoru? Fakt, že sa snažím udržať nad vecou, keď ide o nás dvoch?“

Pocítila som, ako mi chytil ruku na svojom pleci. „Berieš to príliš pragmaticky. Toto je vážne, Fran, príliš vážne na to, aby si bola taká vecná ako vždy. Táto záležitosť je vážnejšia než veľká stávka či dôležitý obchod, ba trúfam si tvrdiť, že fatálnejšia než smrť samotná. Tu sa hrá o naše duše...“

„Prečo? Veď obaja sme boli zamilovaní aj predtým, a po pár týždňoch či mesiacoch bolesti nás všetko nešťastie prešlo... Ak by sme sa teraz rozišli...“

Bolestivo mi stisol ruku. „Nepokúšaj sa oklamať samu seba tvrdením, že toto je rovnaké ako všetky ostatné zamilovanosti. Sama vieš, že rozdeliť sa by pre nás oboch znamenalo, že smrť dostala dôvod či aspoň zámienku... Že život už s nami nič nezmôže a že to odteraz bude len horšie a horšie.“

Možno znel ako hlúpy romantik, ktorými som vždy pohŕdala, no cítila som, že má pravdu. Poznali sme sa lepšie než ktokoľvek iný na svete a naše puto bolo nesmierne silné. Posledný rok nám dal dosť priestoru ujasniť si životné priority, a hoci sme obaja od prírody praktickí a logicky uvažujúci ľudia, miesto toho, aby sme sa celkom racionálne rozhodli ostať len priateľmi alebo sa spolu párkrát vyspať a dbať o to, aby sme sa k sebe citovo nepripútali (čo by som ale ja odmietla, nakoľko ako zásadová dievčina prikladám veľkú váhu formálnym i neformálnym záväzkom) sme sa do seba zaľúbili ako dvaja pubertiaci, ba čo viac, naša láska po povinných šiestich mesiacoch milkovania prerástla do čohosi, čo on správne nazval „fatálnym“. Dobre sme sa poznali, mali sme sa radi a vo všetkom sa (pravda, tajne) podporovali – a k tomu si pripočítajte našu vzájomnú fyzickú príťažlivosť, ktorá síce nebola taká prudká ako počas prvých týždňov nášho vzťahu, ale stále bola dostatočná na to, aby sama o sebe stačila na úplné zruinovanie našich životov... Nuž a skončíte v úplne beznádejnej situácií.

Stiahla som ho späť na posteľ, dokazujúc mu prevahu miernym násilím. Ústami som ho barbarsky ťahala za akúkoľvek vyčnievajúcu vec na jeho hrudi, nez ohľadu na to, či to bola bradavka alebo chlp, a postupne zvyšovala intenzitu mučenia pomocou prstov siahajúcich čoraz nižšie. „Ty ma raz zabiješ...“ zachrčal. „Alebo mi zachrániš život, to ešte neviem.“

Zasmiala som sa a schmatla ho za vlasy. Šklbla som nimi, takže musel zakloniť hlavu, a obaja sme si pri tom pripadali ako vodcovia dvoch starovekých armád po bitke, víťaz a porazený, pričom ten šťastnejší (čiže ja) mal právo podrezať podrobenému hrdlo a obetovať ho bohom. Perami som jemne vyznačila cestičku po jeho krku, ktorou by som za takýchto okolností viedla nôž. Pri tom som jednu ruku stále nespúšťala z jeho nižších partií, čo ho nakoniec viedlo k tomu, že doslova žobral o milosť. Vedel, že toto zbožňujem, a raz za čas mi dovolil popustiť si uzdu, kým sa opäť stal raz nežným milencom, raz ponáhľajúcim sa dobyvateľom odbavujúcim si svoje veci čo najrýchlejšie a čo najdrsnejšie, tak ako medzi týmito dvoma stavmi podľa chuti, nálady a okolností balansovali všetci muži. Prehodila som si nohu cez jeho stehná a nakoniec mu milosť, o ktorú tak roztomilo žiadal, aj udelila. Jeho hlasný krik tentoraz nezastavili ani steny mojej izby, ani steny ďalších izieb. Ktovie prečo bol pri tom vždy hlučnejší než ja – no tentoraz mal na to pádny dôvod, keďže jeho rozkošnícky výkrik bol zároveň výdychom úľavy.

„Si roztomilé dievča, vyzeráš takmer ako dieťa.“ zašepkal, keď som mu ležala na hrudi. „Ale niekedy vieš byť taká krutá...“

„Naozaj ublížiť by som ti však nikdy nedokázala – na to nezabúdaj.“ zašepkala som zachrípnutým hlasom. „Prinajmenšom kým sme ozajstní milenci.“

Zaboril mi ruku do dlhých ryšavých vlasov. „Už by som mal ísť... Je mi to ľúto, bolo to s tebou nádherné ako vždy, no mňa už budú čakať Croyovci. Potrebujú prejednať tú svadobnú zmluvu...“

„Prečo si sa vlastne zasnúbil so Sabínou?“

„To bola rečnícka otázka? Lebo som ti to hovoril už najmenej miliónkrát...“

Samozrejme, že mal pravdu, koniec koncov, ten príbeh som vedela naspamäť... Chcela som sa len uistiť, že jeho city voči tej žene sa nezmenili – že uňho pretrváva pocit, že si ide vziať skôr jej otca, jeho peniaze a vplyv, než to neduživé, čo ako pôvabné dieťa. V tejto kauze, bohužiaľ, všetky poľahčujúce okolnosti svedčili v jeho prospech: s mladou sa zasnúbil pred dvoma rokmi, keď mala ešte len štrnásť, samozrejme čisto z vôle jej otca, palatína, ktorý v ňom, takom nadanom mládencovi, videl svojho potenciálneho nástupcu. Rok nato sa spoznal so mnou, dvadsaťročnou predčasne vyspelou dievčinou na vydaj, ktorá ho upútala – aspoň tak vravel – mimoriadnou kombináciou inteligencie, krásy a pevného charakteru. Mne sa na ňom páčili jeho jasné modré oči, husté hnedé vlasy a mužný pôvab, z menej povrchných rysov som si na ňom zamilovala povahu, rovnako pokojnú a stabilnú ako tá moja, aj keď trochu citlivejšiu, a tak, ako on údajne na mne, bystrý intelekt. Bol to pre mňa perfektný muž, a o to viac ma rozčuľovalo, že pred zákonom by mal byť manželom nejakej inej.

Ticho som sledovala, ako vstáva a oblieka si župan, pretože oblečenie si zabudol v mojom budoári, ako už toľkokrát predtým. Vo víre vášne sme nikdy nemali čas na jeho oblek príliš myslieť. Dala som si na seba nočnú košeľu a ticho ho vyprevadila. Mali sme takú dohodu: pri rozlúčke sme nesmeli nič povedať, pretože sme vedeli, že by nás to len rozľútostilo, nuž a ľútosť by sa stala zámienkou k plaču, plač k objatiam a objatia k ďalšiemu a ďalšiemu milovaniu. To sme nemohli pripustiť, a tak sme jednoducho ustanovili niekoľko pravidiel, medzi ktoré patrilo napríklad „trikrát a dosť“ – milovať sa viac než trikrát za noc bolo neprípustné, hoci toto pravidlo sme s radosťou porušovali. Potom sa často stávalo, že sme zaspali v objatí, čím sme nesmierne riskovali – ak by sa nám čo i len raz nepodarilo dostať ho von z mojich apartmánov do raňajok, kedy ma navštevuje a odvádza k stolu (tak ako ostatné dvorné dámy) sama kráľovná, vypukol by obrovský škandál. Práve jeden takýto trapas, ktorý sa ale z čírej priateľskej solidarity nedostal von, informoval o našom vzťahu Zekiho-Mohammeda a Šaňa.

Sledovala som cez pootvorené dvere, ako vchádza do môjho budoáru, kde ho už ale čakal jeden zo sokov – Šani tú ružu priniesol až príliš rýchlo. „Ale čo! Dúfal som, že s tým prestane, keď sa o ňu uchádzajú štyria ďalší muži. A ja som už navyše splnil jej podmienku.“

„Nerob si nádeje, Sándor, vieš, že nikdy nevyhráš.“ zavrčal Martin.

„Myslíš tým, že nikdy neprebijem takého idiotského syna šľapky a parvenu ako si ty?“ zasyčal.

„Keď sme sa stretli naposledy, tvrdil si mi, že si môjho otca vážiš.“

„To bolo ešte pred tým, než som sa rozhodol oženiť s Fran...“

„Och, prestaň klamať sám seba... Obaja dobre vieme, čo mala tá modrá ruža znamenať. Atrament a rezané kvety – taký trápny trik, na ktorý ste prišli ešte ako deti. Nemysli si, že mi o tom nerozprávala – viem o nej všetko.“

„Skutočne? Viac než ja, jej dobrý priateľ? A upozorňujem ťa, že znalosť všetkých znamienok na jej tele neberiem.“ Teraz trochu preháňal. Šani bol môj vzdialený príbuzný, o dvanásť rokov starší (Martin bol starší o desať) a vyrastala som u našej spoločnej prababičky v kaštieli na Hajnačke, kam on často chodieval, ale inak nás spojili až v dospelom veku podobné záujmy. Bol to len kamarát, nič viac, a aj to nie ktovieako blízky.

Martin sa naňho vážne pozrel. „Ľúbim ju, Sándor, a ver mi, je toho oveľa, oveľa viac, čo nevieš... Františka má štyri tajomstvá, odstupňované podľa toho, koľko z vás o ňom nevie. Prvé tajomstvo, to s modrou ružou, nepozná len jeden z vás, a síce Andrász Veselényi. To preto, lebo tak ty, ako aj ona a Juro ste svojho času žili u na Hajnačke, kde vás stará slúžka do tohto tajomstva zasvätila. A nemysli si, Mohammed o ňom už určite vie tiež, pretože mu to povedala... Oni si vlastne hovoria všetko. Druhé tajomstvo, ktoré nepozná ani Veselényi, ani Juro, je to, že máte ďalšieho soka – mňa, jej milenca. Tretie tajomstvo pozná len ona, ja a Mohammed, a posledné je len medzi mnou a ňou. Vyzývam ťa teda na súboj – ak do troch dní odhalíš jej dve posledné tajomstvá, uznám, že ste si rovnako blízki ako ja s ňou, a odstúpim z tejto hry. Ak však nie, bez ohľadu na to, čo si pomyslia Croyovci alebo iní samoľúbi snobi ako ty, zruším svoje zasnúbenie a vezmem si Fran za ženu.“

„S tým nebude nikdy súhlasiť.“ pokrčil nosom Sándor. „Ty si môžeš hovoriť, čo chceš, ale aj tak v konečnom dôsledku je rozhodnutie na nej.“

„Ako môžeš vedieť, že ak budem voľný, stále bude mať záujem o ktoréhokoľvek z vás štyroch?“ zdvihol obočie. Teraz blafoval – vedel (lebo som mu to prednedávnom dala jasne najavo) že keby zahodil perspektívnu kariéru, ktorá ho ako palatínovho zaťa čakala, len kvôli láske, čo by som ja nikdy neurobila, začala by som ním pohŕdať za jeho slaboštvo a čo najskôr sa s ním rozišla. Šaňo si toho ale nebol vedomý – až tak dobre ma totiž nepoznal, a tak sa s ním mohol Martin zahrávať. Vedela som, o čo mu ide – chcel získať čas, aby niečo vymyslel, alebo aby som aspoň niečo vymyslela ja, no hoci som to považovala za dobrý cieľ, jeho taktika bola strašná. Tie tajomstvá boli skutočné, no zatiaľ vám môžem povedať iba toľko, že to tretie, o ktorom nevedeli Juro, Šaňo ani Veselényi, bola Mohammedova pravá identita. To štvrté sa včas dozviete, no zatiaľ vás v rámci gradácie príbehu nechcem takými vecami zaťažovať – veď ešte zistíte, že by ste to možno ani nechceli počuť...

Tak ako vy, aj ja som si pôvodne myslela, že byť dvornou dámou kráľovnej znamená v príjemnej atmosfére brnkať na veľkú harfu uprostred nádherných, žiarivých komnát a duchaplne konverzovať so svojimi spoločníčkami a paňou. V skutočnosti to, ako napokon väčšina zamestnaní, ktoré sa vám zdajú ľahké, kým ich neskúsite, bolo o niečom inom. Vyše dvanásť hodín denne sme museli tráviť s kráľovnou Štefániou, jesť, čo nám pripravili kuchári – nech už to bolo čokoľvek, pretože nevylízať tanier sa považovalo za neslušné – smiať sa na jej hlúpych vtipoch, rozprávať sa s ňou o čomkoľvek, čo ona považovala za vhodné, nehrešiť, nechľastať a dýchať všetok ten dym, pretože kráľovná, jej sestry a dve z našich kolegýň húlili ako komíny. Kráľovná a väčšina pipiek okolo nej boli nudné, predčasne zostarnuté ženské, z ktorých mnohé (kráľovná našťastie nie) boli navyše mimoriadne prostoduché, a tým chcem nejako vznešene vyjadriť, že boli tupé ako tágo. Našťastie sme sa aspoň teraz mohli so spriaznenou dušou, Anastáziou Miškovovou, v tichosti baviť na tom, čo sme tam, v kartárskom salóniku, v šere skorého podvečera videli a počuli. Kráľovná si zase raz pozvala Mohammeda-Zekiho na návštevu.

Anastáziu nazývali Nasťa alebo tiež Ringlota, pretože bola drobná, jej vlasy mali svetlú oranžovú farbu zrelých ringlôt, a takisto jej prsia boli drobné, ale guľaté a výrazné. Hoci nevedela o Mohammedovom tajomstve, poznala Arabov, a tak tušila, že s ním nie je niečo v poriadku, a tiež že v mnohých svojich „orientálnych“ povedačkách trepe dve na tri – najmä preto, že na rozdiel od Naste, ktorá pracovala ako učiteľka jazykov v Káhire, nikdy živého Araba nestretol.

„Samozrejme, že mám hárem.“ zasmial sa. „Každý muž v mojej krajine ho má! Veď viete, taký ten plný krásnych žien, s bazénom, no veď ste už o tom počuli...“

„A čo tí chudobní?“ zaklipkala očami Nasťa.

„Tí majú len jednu ženu, predpokladám. Neviem... S neurodzenými sa príliš nestýkam, nemám na to čas, ako obhospodarujem rodinné majetky.“

„A koľko tak mávate bežne žien?“ spýtala sa jedna z husí vzrušene.

„Veľmi veľa, veď som bohatý muž.“ povedal Zeki chvastúnsky.

„Kecá.“ šepla som Nasti. „Je síce z bohatej rodiny, ale patrí medzi tých, čo si hľadajú manželky na vlastnú päsť, veď vieš...“

„A koľko si ich tak našiel?“ spýtala sa Nasťa zvedavo.

„Jednu, ale s tou sa nakoniec ani neoženil. Vieš, pochádzala z dosť nábožnej rodiny a keď sa dozvedela, že jej nastávajúci počas ich vzťahu navštevoval prostitútky...“

„On nie je zo Zálivu, ako sa nám pokúša tvrdiť, že nie?“

„Z akého Zálivu?“

„Veď vieš, z Arabského polostrova, z kalifátu... V kalifáte nie je povolená prostitúcia. Odkiaľ vlastne pochádza?“

„On vlastne nikdy priamo nepovedal, že je z kalifátu, len že sa narodil „v šejkovom paláci v šírych púšťach Arábie“... Pekný nezmysel. V skutočnosti pochádza z Istanbulu.“

„Syn prisťahovalcov?“

„Možno. Jeho rodina sú bohatí obchodníci s látkami, s otrokmi a vlastne so všetkým možným. Nikdy o nich veľa nerozpráva.“

„Takže to predsa len bude Arab – síce nie priamo z arabskej krajiny, ale určite aspoň mentalitou...“ usmiala sa Nasťa spokojne.

„Prečo si to myslíš?“

„Arabi, najmä muži, o svojej rodine vo všeobecne neradi hovoria, hlavne teda s osobami opačného pohlavia. Ani nevieš, aké je ťažké s nimi ísť na rande – veľa sa pýtajú, ale že by ti na čosi aj odpovedali, to ani náhodou! Ak o niečom hovoria, tak o práci, priateľoch, jednoducho sa za každú cenu snažia vyhnúť téme svojho háremu – a tým nemyslím otrokyne-milenky, lebo tými sa vlastne často chvastajú a napokon o nich aj často klamú, ale svoje matky, sestry, deti, prípadne aj manželky, ak sú vôbec ženatí.“

„Tak to Turci nikdy.“ uškrnula som sa spokojne. „Mohammed mi o Turkoch rozprával, vraj sú to najvýrečnejší a najúprimnejší ľudia na svete. Ale zase to je dosť individuálne – ľudia z východu sú väčší tajnostkári a majú radi voľnú prírodu, tak ako Peržania, kým západniari pripomínajú viac Grékov, hlučných a stredomorsky srdečných.“

„Zase nehovorím, že Arabi sú chladní alebo niečo, to nikdy.“ pousmiala sa Nasťa. „Len že sú trochu hanbliví. Istým témam sa proste vždy chcú vyhnúť, no..."

„Mojou najobľúbenejšou ženou je Ajša. Je taká drobná, a hm, veľmi tmavá... Vzal som si ju, keď mala trinásť, ehm, totiž, dvadsaťtri – pardon, vo vašej reči sa stále občas zmýlim.“ Bezstarostne sa zasmial, a ja som si uvedomila, že je to rodený herec. V Istanbule už všetci počuli o trinásťročných arabských dievčatách, ktoré boli určené za detské nevesty, no všeobecne ich odsudzovali, hoci u nich sa dievčatá vydávali občas aj mladšie. To však bolo vzácnosťou aj v konzervatívnych rodinách, a na rozdiel od tých arabských, tu sa o nejakom manželstve s takými mladými dievčatami dalo sotva hovoriť. So svojimi „mužmi“ ani nežili v spoločnej domácnosti, sotva ich vídali, a že by s nimi spávali? Nebuďte smiešni, títo ľudia neboli takí barbari, aby komukoľvek dovolili sex s dievčatami mladšími než šestnásť rokov. Seriózne, existoval dokonca zákon, že kým dievča alebo chlapec neukončia stredoškolské vzdelanie (ak si ho robia) nesmú žiť v spoločnej domácnosti s nikým iným ako so svojimi rodičmi ani mať pohlavný styk.

„Veľmi často sa háda so Zajnap...“

(Hneď som si spomenula na jeho mamu, Zeynep Vissi, ktorá sa nesprávala veľmi srdečne k sladkej malej Ayşe, teda ešte predtým, než táto umrela pri pôrode.)

„Jednoducho, prachsprosto si vymýšľa.“ uzavrela som. „V živote nevidel ťavu – no dobre, možno raz... Vieš, jedna osmanská princezná sa vydávala za arabského princa, a ten priviezol väčšinu svadobných darov a batožiny na ťavách, ale to bolo asi prvý a posledný raz, čo priemerný Istanbulčan také zviera videl, možno s výnimkou tých pár, čo mali príbuzných na východe.“

Nasťa sa uškrnula. „A vážne mu uverili, že má päť žien?! Veď toľko islam ani nepovoľuje!“

„Sú dosť dôverčivé.“ pokrčila som plecami rezignovane. „Ale však vieš... Pamätáš sa na tú Japonku, čo sa jej pýtali na pečené psy? Chudinka, tá bola ale nešťastná! Myslela si, že u nej doma robia nejaké nechutnosti, o ktorých nevie...“

„Na ich obranu treba povedať, že vtedy sme mali šestnásť, a to dievča o nič viac, takže sme všetky boli poriadne dopletené.“ prikývla Nasťa vedúco. „A čo s tými tvojimi nápadníkmi?“

„Neviem, nakoľko vážne to myslí Mohammed, a Veselényi ide len po mojich prachoch, takže ho môžeme pokojne ignorovať... Ale nad Šaňom a Jurom vážne rozmýšľam. Obaja sú celkom slušní chlapci a dobre ich poznám, takže je to vlastne len o tom, ktorý z nich.“ To všetko som ale povedala viac-menej preto, lebo Nasťa nevedela o mojom vzťahu k Martinovi. Mala som pár dobrých priateliek, ktorým som to povedala, ale Nasťa medzi ne nepatrila. Chcela som, aby to tak aj ostalo: nepovažovala som ju za osobu mne dostatočne blízku na to, aby mi mohla poskytnúť akúkoľvek útechu.

„Radila by som ti zobrať si Jura, ten je krajší.“

Rozosmiala som sa. „On?! Prosím ťa, neblázni... Veď vieš, ako trápne sa skončila naša spoločná minulosť.“ Hovorila som, samozrejme, o tej historke, keď sme sa ešte ako štrnásťroční pubertiaci posilnení prvým kontaktom s chľastom rozhodli, že jeden druhého pripravíme o nevinnosť, no on sa, našťastie, v pravú chvíľu ukázal byť krátkodobo fyzicky indisponovaný – vplyvom priveľkého množstva borovičky sa jednoducho nedokázal „zobudiť“. To, čo nasledovalo, je príliš trápne, aby som o tom rozprávala, len dodám, že to zahŕňalo prichytenie osobami, ktoré sa do toho nemali čo starať a ktoré boli príliš opité na to, aby si uvedomili, ako nás svojimi poznámkami strápňujú. Po tomto incidente on jednoducho zdrhol z Miškolca, kde sme vtedy žili, a usadil sa v nejakej Hornej-Dolnej pri Balatone, a vrátil sa, až keď si bol stopercentne istý, že tam už nežijem. Trvalo dosť dlho, kým sme sa od svojich priateľov dozvedeli, že také veci sa stávajú, ale to už sme jeden o druhého nemali ani najmenší záujem.

S Ringlotou sme debatovali ešte asi pol hodinu, kým si Zeki neprestal vymýšľať a nevypadol, pričom si so mnou krátko predtým dohodol súkromný rozhovor.

Mehmet Vissi si nalial čaj z porcelánovej šálky a sucho sa ma spýtal. „Prečo si mi o tej výzve nepovedala?“

„Nie je žiadna výzva, Zeki, to len Martin chcel odbiť toho dotieravca Šaňa, a zvolil si dosť nevhodné prostriedky.“

„To znamená, že ani keby som to tvoje tajomstvo poznal...“

Naklonila som sa dopredu a objala rukami drobnú šálku z majoliky. „Ver mi, nechceš vedieť, o čo sa jedná. Je to jednoducho príliš osobné, vieš?“

Z drobných okienok prenikali do môjho budoáru kúsočky svetla ako vlasy blondíny pretekajúce cez okraj postele, na ktorej leží. Bola som oblečená v ľahkých letných šatách s úzkou sukňou a cítila všetku plodiacu silu neskorej jari. Inými slovami, mala som chuť na sex. Permanentne, pokiaľ moje telo nemalo nič iné, na čo by sa sťažovalo, a dvakrát tak naliehavo, keď som sa stretla so svojim milencom. Od „výzvy“ ubehlo niekoľko dní, a tú modrú ružu nakoniec priniesli všetci. Blahosklonne som im oznámila, že tentoraz je to remíza, ale že si ešte premyslím, koho ruža je najkrajšia. V skutočnosti, ako všetci dobre vedeli, je to len zámienka na ďalšiu prokrastináciu, ale čo mali robiť? Na to, aby na mňa pritlačili a zahodili tak svoju džentlmenskú (rozumej pätolízačskú) česť ešte neboli dostatočne najedovaní, a na to, aby odstúpili, detto. Nakoniec im teda neostalo nič iné ako čakať – teda, Jurovi a Veselényimu nič iné neostalo, Šaňo si myslel, že vie, ako ma prechytračiť.

„Dúfam, že tým tajomstvom medzi ním, tebou a mnou nemyslel Martin...“

„...tvoju pravú identitu? Myslel, pravdaže... Je to hlupák, a strašne sa naňho hnevám.“

„Povedala si mu to?“

Zháčila som sa. „No nie... Vieš, v takom prípade by som sa s ním určite pohádala, a on je jediný, koho na tomto svete skutočne mám... Okrem teba a Melánie – možno ešte otca, ale s tým si len píšem, a toto všetko som pred ním pochopiteľne zatajila.“

„Som prekvapený tvojou radikálnou zmenou. Predtým sa mi zdalo nepredstaviteľné, že by taká silná, energická osoba mohla vôbec niekedy prepadnúť zúfalstvu. A pozrime sa – priznávaš, že si de facto osamelá, hoci si obklopená veľkým množstvom povrchných známych. Zvláštne...“

„Čo sa ti na tom zdá zvláštne? Tu na dvore žije mnoho ľudí, ktorí to majú podobne...“

Vzápätí spravil niečo naozaj zvláštne – zasmial sa. „Vy ste ale dementný národ.“

Ohrnula som peru. „No dovoľ! Prečo by sme mali byť?! Pretože nemávame veľa skutočných priateľov?! Chceš povedať, že tam u vás majú ľudia množstvo dôverníkov?!“

„Nie, vlastne z domu poznám mnoho ľudí v tvojom rozpoložení, ale ani jeden sa so svojou situáciou nevyrovnáva tak ľahko a samozrejme ako ty! Myslím – veď ty to považuješ takmer za normálne, čo to má znamenať?! Vieš, je rozdiel medzi tým, mať pár dobrých priateľov a tiež zopár povrchnejších, ale stále srdečných známostí, a tvojou situáciou. Ty vlastne žiadnych „dobrých priateľov“ nemáš, len dvoch-troch ľudí, na ktorých si sa nenormálne upla, a kopec cudzincov, ktorých s tebou spája akurát tak niekoľko zdvorilostných rozhovorov. To by sa u nás doma rozhodne nepovažovalo za vyvážený citový život.“

Uškrnula som sa. „Väčšina z nás sa o nejaký „vyvážený citový život“ nestará. Máme dosť problémov s hľadaním zamestnania a pravej lásky.“

Mykol plecom. „Ty zamestnanie nepotrebuješ, pokiaľ viem, a nezdá sa, že by si sa starala o „pravú lásku“. To druhé je navyše viac-menej súčasťou toho, čo som ti spomínal. Musíš si urobiť poriadok v živote – zblížiť sa s nejakými ľuďmi, napríklad Nasťou, a ujasniť si, za koho sa chceš vydať... Poradil by som ti seba, no ale vieš, nemôžem ti vnucovať svoj názor v takej veci. Mimochodom, keď už sme pri tom – nepôjdeš so mnou na rande? Veď vieš, keď už sa o teba uchádzam...“

To ma ozaj pobavilo. „To nemyslíš vážne! Ty a ja ako manželia?! Vieš si to vôbec predstaviť?! Cítiš ku mne snáď dačo, čo by ťa oprávňovala nad niečim takým vôbec rozmýšľať?“

„Ak máš na mysli, či ťa milujem... Nie. Ale si zrejme tá najúžasnejšia žena, akú som kedy stretol, a veľmi rád by som s tebou chodil.“

„Porozmýšľam o tom... Ale veď vieš, že zatiaľ nie som celkom voľná. Friendzone, chápeš?“

„To, čo si práve spomenula, je ozaj hnusná vec... Ale lepšie ako výsmech, ktorý som tak trochu očakával.“ Rozvalil sa na pohovke a chytil šálku spôsobom, akým zvyčajne chytajú utrápení muži fľašu vína večer pri krbe.

„Vy Turci ste dosť otvorení ľudia, ak sa nemýlim.“

„Hej. Vlastne to považujem za jednu z našich najlepších a najpodceňovanejších čŕt. Dočerta, prečo nikto nehovorí o „orientálnej otvorenosti“ alebo „orientálnej spontánnosti“?! Určite by to bola väčšia pravda, ako tie kecy, čo sa o našich končinách šíria teraz. Samozrejme, ja z toho mám vždy veľkú prču, ako si videla včera, ale občas ma to aj unavuje.“

„Ale Arabi predsa...“

„Ja viem, čo Arabi.“ zavrčal Mehmet. „Väčšina Arabov sú mrzúti a hlupáci – česť výnimkám, samozrejme. Fakticky, nemám ich rád. A Arménov tiež, sú to hrozní oportunisti.“

„Gregorian nebol oportunista – podľa mňa sú k ním vaši hrozne nespravodliví.“ Gregorian bol arménsky básnik a románopisec, ktorý sa okrem toho s pramalými úspechmi angažoval v komponovaní. Písal o národnej cti a falošnosti nacionalistickej slávy – musím uznať, že na mňa jeho diela naozaj zapôsobili. Práve ním sa zvyčajne naše debaty vždy prehupli do menej vážnej roviny, kedy sme prestali riešiť naše vzájomné osobné problémy a životné ťažkosti, a začali sme nezáväzne trkotať či napodobňovať duchaplnú konverzáciu. Takto nás obyčajne zastihla kráľovná s družinou, keď ma chcela vziať so sebou na nejakú nudnú, hlúpu akciu, ktorá ma ani v najmenšom nezaujímala.

Na prechádzke po palácových záhradách, kam ma pozvala Nasťa a zopár jej známych, sme tak nejako mimovoľne prekročili hranice toho velebeného miesta a vybrali sa dolu ulicou, priamo do mesta, do Košíc. Len tak sme sa flákali po hlučnej takmer metropole a rozprávali sa o všetkom možnom, keď sa zrazu – neviem ani ako – stal mojim konverzačným partnerom Šaňo. „Tá výzva ešte platí?“

Zrazu som nevedela, či súhlasiť s Martinovým odkladacím plánom, alebo ho zavrhnúť a utnúť ho v zárodku. Napokon som sa rozhodla. „Ja som ti nijakú výzvu nedala, Sándor, a je mi ľúto, že sa o to pokúsil Matin. V každom prípade, ani jedno z tých tajomstiev ti nezaistí moju priazeň, skôr naopak.“

„Hovoril pravdu, keď povedal, že ak by opustil Croyovú a bol tak voľný, ani by si neuvažovala o tom, že si ktoréhokoľvek z nás vezmeš?“

„Nemám rada, keď sa pokúša rozhodovať za mňa – to je jeden z dôvodov, pre ktoré si ho zrejme nikdy nevezmem. Nemal právo vyhlásiť o mňa súťaž, akoby som bola nejaká trofej, zvlášť keď vedel, že sme tesne pred rozchodom. Už spolu nie sme, vieš?“ Samozrejme, klamala som, až sa prášilo – veď ako by som mohla spraviť niečo také radikálne, ničivé ako opustiť Martina? Tá „výzva“ ma ale stále štvala – naozaj som si myslela, že na niečo také nemal právo.

„Takže – v akom prípade by si súhlasila s tým, že si ma vezmeš?“

„To ešte neviem... Určite dávam šancu aj Jurovi, veď vieš.“

„A Mohammedovi teda nie?“

„Prosím ťa, veď sme každý inej viery, aj keď by sme mohli byť priatelia či milenci, pochybujem, že by sa nám podarilo nejako sa dohodnúť v spoločnom živote.“

„Môžem urobiť niečo preto, aby som zvýšil svoju šancu u teba?“

„Čakať a byť trpezlivý, to je jediné, čo ti môžem povedať. A ešte by sme si mohli neskôr spolu vyraziť, trebárs do múzea...“

„Fajn, kedy by sa ti to hodilo?“

Trávili sme čas nezáväzným klábosením o ničom, dúfajúc, že sa nikam ani nedopracujeme, a medzitým okolo nás ubiehalo mesto s omnibusmi, parou, dymom, chemickými aj inými pachmi, žiarivým slnkom nad nami a mačacími hlavami pod nami, pričom oboje reprezentovalo jedinú hlbokú pravdu o tomto svete – je síce starý, ale stále ešte funguje, tak ako slnko či dláždenie. Pozrela som sa hore, do miest, kde všetok smrad a špina stúpali, a uvidela som žiarivú modrú ako v zrkadle (alebo v Jurových očiach, keď už sme pri tom)... Pod touto oblohou sa pohybovali tisíce a tisíce ľudkov z chudobných štvrtí a rodín, ako aj z buržoáznych kruhov, úprimnejší a nemravnejší než my, no zároveň tak akosi skutočnejší a – užitočnejší! Na tú neuveriteľnú myšlienku som prišla, krátko na to, ako som si rozpustila vlasy, predtým slušne upravené v uzle, a pozrela sa na svet novými očami. Tento nápad mi vnukol Zeki, hoci už Martin mal od začiatku narážky, ktoré ma k nim mohli doviesť, no naozaj, každý, koho som v ten deň videla, sa hnal za prácou či akoukoľvek inou zmysluplnou činnosťou, pričom ja som v tej chvíli pochopila, že na dvore len márnim čas. Mala by som sa zobudiť a niečo robiť, hýbať sa, premýšľať, veď – energiu aj intelektuálnu kapacitu by som na to mala! Ale nie, miesto toho trčím medzi ľuďmi, ktorých technicky ani nemám rada, aby som si vybrala z mužov, o ktorých nemám záujem, a získala tak peniaze, ktoré vlastne ani nepotrebujem! „Môj život nemá zmysel.“ pípla som skleslo. „Mal by, keby som sa rozhodla byť k sebe aspoň trochu úprimná – veď on to už dokázal – ale nie, ja len pokračujem v robení jednej chyby za druhou.“

„Čo myslíš tým „úprimná sama k sebe“? Snáď nie to, že by si si mala vziať Martina?“

„Nie, to teda nie... Ale to by si nepochopil. Chcela by som si nájsť prácu.“

Šaňo sa zasmial. „Prácu? Načo? Veď si krásna, mladá šľachtičná, ktorá má zdediť veľký majetok, načo by si preboha pracovala?“

„Neviem, možno preto, že je správne... A pretože by to bol dobrý spôsob ako byť užitočná tomuto svetu. Len pre ten dobrý pocit, veď vieš...“

„Tak to môžeš skúsiť charitu.“

„Však som aj skúšala, ale, no... Nemám na to bunky. Jednoducho ma to nebavilo, veď vieš. Málo intelektuálnych výziev. Rozmýšľam, že keby som začala podnikať alebo niečo... Ale to by ste mi neodpustili, však, keby som sa pridala k buržoázií.“

Šaňo si povzdychol. „Naozaj nás považuješ za natoľko úzkoprsých? Podľa mňa by to s tvojim majetkom bol dobrý nápad, len musíš všetky tie peniaze získať.“

„Ak tým myslíš, aby som si rýchlo vybrala, tak na to zabudni. Musím si to dobre premyslieť, takú dôležitú voľbu nemôžem urobiť celkom impulzívne.“

„Počkať – vravela si, že si sa s ním rozišla. Prečo teda tak veľmi váhaš?“

„Neváham.“ povedala som dôrazne, a možno trochu podráždene. „Jednoducho si žiadam čas na rozmyslenie, dobre? To je všetko. Ďakujem za pochopenie.“

Zovrel pery. „Dobre teda. Dúfam len, že sa rozhodneš správne.“
„Myslíš tým rozhodnúť sa pre teba?“

„Nuž... Myslím, že by som bol celkom racionálnou voľbou, teda v porovnaní s Jurom. Je príliš mladý, neskúsený... Myslím, že by som ťa vedel urobiť šťastnou.“

Samozrejme, aj napriek tomu, že to myslel dobre, veľmi sa mýlil. Nedokázala by som s ním žiť o nič ľahšie než s tými ostatnými, aj keď z celkom iných dôvodov. Hoci sme sa poznali dlhé roky, nikdy som sa k Šaňovi nedostala bližšie ako k Zekimu, ktorého som poznala asi rok. Dôvodom bolo pravdepodobne to, že Zeki bol veselý a otvorený človek, kým Šaňo... No... A svoju úlohu podľa všetkého zohrali aj ďalšie faktory, napríklad zhoda pováh, životných postojov a tak. Alexandra som vždy považovala za niekoho, s kým som sa rada rozprávala o rôznych odborných záležitostiach, pretože sa zaujímal o umenie aj vedu, a takisto sme spolu mohli len tak nezáväzne trkotať, ale úprimné vyznanie citov práve jemu? Nie, to bolo prakticky nemožné.

Putovali sme mestom ako dvaja náhodní chodci, ktorí sa stretli a zistili, že majú rovnakú cestu. Všetko vyzeralo smutne a pri tom krásne zároveň – vôňu kvetov v parku prebíjal zápach zo všemožných tovární, nádherné jarné slnko, ktoré som tu už niekoľkokrát spomínala, sa prebíjalo cez mraky dymu s už tiež spomínaných komínov, po ulici sa pohybovali chudobní, strhaní starí robotníci i veselé mladučké dievčatá všetkých stavov a zamestnaní. Nuž, leto, to je čas smrti i života, a jar, to je vlastne len cesta k letu – vegetačnému obdobiu. Pre mňa to neskôr dostalo svojský význam, ale nemôžem začať ďalší príbeh bez toho, aby som dokončila ten, ktorý som začala prvý.

Asi by som mala ozrejmiť aj môj vtedajší vzťah k Jurovi, ale, no... Žiaden v tom okamihu neexistoval. Po rokoch som sa s ním znova stretla až pár dní pred oným incidentom, a teraz hovorím o tom okamihu, ktorým som svoje rozprávanie začala. Poznali sme sa len letmo, a aj keď mi pripadal milý, už dávno sme neboli tými starými dobrými priateľmi z detstva, ktorí sa hrali na kamenistom nádvorí na také malé deti pomerne nebezpečné hry. Po rokoch odlúčenia sa z nás stali cudzinci jeden pre druhého, hoci som mala podozrenie, že on ku mne prechováva viac než len sympatie... Ale zaujímalo ma to? Mnoho mladíkov sa o mňa usilovalo, nech už mali na mysli čokoľvek a z akéhokoľvek dôvodu, nemala som prečo medzi nimi nepreberať! Tak to bolo aj v tej chvíli, keď som sa hrala so svojou náušnicou a rozprávala sa s Melániou, mojou sesternicou, ktorú som zmieňovala ako jediného človeka, ktorému som sa zverovala s ozaj osobnými vecami – okrem Zekiho a Martina, pravdaže. Boli sme na jednom z pravidelných dvorských „kvetinových bálov“, kde sme sa obliekli do pestrých farieb, ovešali sa šperkami a na hlavy si nasadili vence zo živých kvetov, zabávajúc sa pri ľudovej hudbe – a priznám sa, užívala som si to! Všetok ten tanec a bujará zábava by mi po odchode z dvora určite chýbali, a ak by som tak neurobila kvôli niečomu naozaj vážnemu, rozhodne by ma to škrelo.

Zaťahala som sama seba za perlovú náušnicu, ako som už spomínala, a chystala sa spýtať Melánie na jednu našu spoločnú známu, keď ma prerušila skupina mládencov. „Dobrý večer, ako sa máte?“ spýtal sa jeden z nich, bradatý mladý muž, v ktorom som neomylne spoznala Andrásza.

„Dobre, kým ste sa tu nezjavili, ale máte ešte šancu náš deň spríjemniť, keď sa nebudete usilovať o to, aby sme s vami skončili niekde, kde byť rozhodne nechceme, a tým myslím v posteli alebo pred oltárom.“ Skrivila som pery, aby som im ukázala svoju nevôľu.

Mel, nízka, vychudnutá žena s veľkým nosom, očarujúcimi tyrkysovými očami a vlasmi rovnakej farby ako ja, sa na mňa pozrela trochu, ale fakt len trochu rozhorčene. „Fran, prosím ťa, prečo si taká neprívetivá k celkom neznámym mladým mužom?“

„A čo tá vec, o ktorej som ti rozprávala?“ Mala som, samozrejme, na mysli vyššie uvedený incident.

„Však sa vtedy nič nestalo, len to bolo pre všetkých zúčastnených trochu trápne.“ povedala moja neoficiálna staršia sestra poučujúco. Vzápätí sa svetácky obrátila na mladíkov. „Tak, chlapci, nemá niekto z vás záujem o tanec so mnou?“

„Nebude tvoj budúci manžel trochu žiarliť?“ uškrnul sa Andrász. Mel pred časom dohodli sobáš s mužom, ktorého takmer nepoznala, a ja som bola ozaj zvedavá, čo je to vlastne zač.

„Ak sa oňho nestarám ja, ty nemáš dôvod.“ zatiahla povýšene a usmiala sa na Jura. „Vraj máš záujem sa oženiť s Fran.“

Juro očividne upadol do rozpakov. „Bohužiaľ, nie som jediný. Tvoja sesternica je veľmi žiadaná.“

Mel mu položila ruku na plece. „Neviem, koho si vyberie, ale môžem ťa uistiť, že ak teba, určite si vyberie dobre. Fran, nechceš si ísť zatancovať s niektorým z pánov? Rada by som sa porozprávala s Jurajom...“

„Iste, a zase o mne budete klebetiť!“ vyhlásila som položartom – hoci to, že ich nechcem nechať mimo svojho dohľadu, som myslela vážne. „Ó, nie, nie, nemôžeš ma nechať v štichu teraz, keď sa snažím nájsť jedného konkrétneho mladíka?“

„Snáď nie Sándora alebo toho Araba?“ zažartovala. „Nuž, ak teda potrebuješ pri tom hľadaní pomoc...“

„Pôjdem s vami, oboch ich poznám. Napokon, ten cudzinec neurobí bez Sándora ani krok, a tak keď nájdeme jedného, ten druhý bude určite pri ňom.“ ponúkol sa Juro.

Ani jedného sme nenašli, a nakoniec sa naše trio rozpadlo. Mel si odviedol akýsi vzdialený príbuzný, kým ja s Jurom sme sa rozhodli celkom nezáväzne dať do tanca. Tempo našej prvej piesne, akéhosi ruského valčíka, bolo pomalé a melancholické, vhodné viac pre milencov než pre priateľov z detstva – hoci nejaká zvlášť romantická nálada nebola ani v texte, spievanom mladučkou speváčkou, ani v hudbe nijako prítomná. „Kedy sa konečne vyjadríš?“ zapišťal úzkostlivo.

„To neviem.“ Zvrtol ma okolo vlastnej osi. „Už som si jedného z vás vybrala, no musím priznať, bojím sa to všetko váhanie ukončiť. Nazvi ma zbabelcom, no nechcem nikoho raniť. Ak na tom tak trváš, zajtra ráno vám oznámim svoje rozhodnutie, no zatiaľ...“

„Aha.“ povedal Juro rezignovane. „Nie som to ja, však?“

Zasmiala som sa. „Prečo si to myslíš?“

„Pretože som taký mladý a chudobný, a okrem toho nie som ani taký krásny ako Veselényi.“

To ma ozaj pobavilo. „Takže ty si myslíš, že z vás všetkých má najväčšiu šancu muž, ktorého síce nepoznám dobre, ale už teraz viem, že mi nie je sympatický?“

„Nuž... Keď teda tvrdíš, že to nie je on...“

„Tak buď ty, Šaňo, alebo Mohammed. A bodka. Nehodlám ti o tom prezradiť viac, áno? Bude to také malé prekvapko – pre teba aj pre ostatných.“ Iste ste si domysleli, že práve Juro mal byť tým najmenším zlom, najjemnejšou a najmenej bolestnou smrťou pre moje emócie, pretože som vedela, že ak ho aj nikdy nebudem schopná milovať, môžem s ním aspoň s celkom slušnou pravdepodobnosťou byť šťastná. Bol to milý, nesmelý chlapec, a považovala som ho aj za celkom slušného, teda aspoň pokiaľ som to mohla vedieť.

Hľadala som očami známe tváre, snažiac sa zároveň aj tancovať a konverzovať s Jurom. Mohammeda som uvidela prakticky ihneď: rozprával sa s Nasťou a na mňa sa ani nepozrel. Stavila by som sa, že sa rozprávajú po arabsky, nakoľko touto rečou obaja hovorili prakticky plynule (aj keď Nastina slovná zásoba sa týkala skôr egyptského dialektu a od perfektnej reči reprezentovanej v Koráne mala ďaleko). Hudba sa zmenila, z ľahko melancholického valčíka sa zmenila na trochu rytmickejší a ešte oveľa melancholickejší... Takisto valčík. Mala som chuť zakričať, aby tam dali tango alebo aspoň polku, ale potom ma strhla atmosféra romantickej piesne o nešťastnej láske, podporená tým, že som v miestnosti zbadala Martina – a on zbadal mňa... Zrazu to na mňa všetko doľahlo – že nám nie je súdené byť spolu, v žiadnom prípade, že sa musím vydať za nejakého nýmanda, s ktorým práve tancujem a ktorý ma vlastne nijakým spôsobom nezaujíma, že slabšia nátura by si to už dávno bola hodila, zatiaľ čo ja sa tu zvŕtam s oným málo vzrušujúcim mladíkom a snažím sa ostať nad vecou... A tiež fakt, že musím svoje city držať pod pokrievkou s takou silou, že ma z toho bolia metaforické ruky, ktoré sú nielen unavené, ale aj zamestnané niečím, čo prakticky nemá zmysel (nakoľko pena na tomto kypiacom kotli nikdy neustúpi a raz nakoniec hocijako dôjde k výbuchu) tak veľmi, že sa nemôžu zaoberať ničím iným, čo by bolo pre svet či pre mňa naozaj prospešné! Martin teda zachytil môj pohľad, už trochu zahmlený slzami bojujúcimi o svoje práva a hájacimi svoje pozície, čo ho prinútilo sa usmiať. Opätovala som mu toto gesto, netrpezlivo očakávajúc koniec piesne, no ten prišiel dosť neskoro, a tak bol môj následný posun k nemu trochu indiskrétny, a rozlúčka s tanečným partnerom trochu impulzívna. V konečnom dôsledku to ale nevadilo – tak či tak sa nakoniec všetci dozvedeli, čo bolo potrebné, a z tých jemných náznakov, ktoré som im poskytla, to v tej chvíli ešte vydedukovať nedokázali.

A máme to tu zase, jemné násilie, energická túžba a podmanenie si milenca, to, čo tu už bolo najmenej tisíckrát a čo už viacej nemalo byť. Zaryla som mu nechty do krku z prekvapujúcou silou, čo natoľko schladilo jeho vzrušenie, že sme museli prerušiť styk. Sedela som mu na kolenách, obaja nahí, obaja v pohybe, ale ja som bola tak nejak mobilnejšia, takže v tomto tanci to bola dáma, kto viedol. Pohladil ma po líci a zasmial sa. „Kroť sa, prosím, lebo sa už nikdy v živote nepomilujeme!“

„Záleží snáď na tom? Zajtra aj tak všetko skončí. Rozhodla som sa: už nebudem tých chudákov vodiť za nos a tebe zase spôsobovať ďalšie utrpenie. Ráno im oznámim, že prijímam Jurovu ponuku na sobáš, zasnúbime sa a odídeme niekam ďaleko... A už sa nikdy neuvidíme.“ Akýsi duch, démon v mojom vnútri v tej chvíli zúfalo zreval, rozplakal sa ako malé dieťa, ktoré zažíva veľkú stratu, a nehľadiac na predsudky sa zosunul na zem a nariekal tak zúfalo a hystericky, že keby ho niekto bol videl, považoval by ho za duševne chorého. Ja som si však zachovala stále rovnaký, pragmatický výraz, akoby som práve nezabila jednou ranou dvoch ľudí.

Miesto odpovede si položil tvár na moju útlu hruď, kde som zacítila vlhkosť, čo znamenalo hádajte čo. Jeho plač bol taký ten tichý, chlapský, ako keď sa pravému mužovi stane nejaká hrozná tragédia – lebo verte či nie, väčšina mužov aj napriek onomu známemu otrepanému „chlapi neplačú“ v extrémnych prípadoch vydá z očí obsah slanej vody porovnateľný s obsahom všetkej krvnej plazmy v ich statnom (?) tele, a to bez toho, aby vyzerali nejako slabo či zženštilo. Skutočne, kto by už len neplakal, trebárs, na pohrebe blízkej osoby? Nuž a láska ku mne preňho bola rozhodne bytosť dostatočne blízka...

Položila som mu ruku na temeno. „To bude dobré.“ zašepkala som. „Ale no tak, veď si vedel, že to raz príde, prosím ťa, nerev ako malé decko...“

„Nechaj ma...“ zamrmlal zlomeným hlasom. „Potrebujem ostať chvíľu sám so svojimi citmi.“

„Ja tiež. Ale... Nechcem ťa opustiť, naozaj nie. Až spoločne alebo každý zvlášť odídeme z tejto miestnosti, náš život sa jednoducho skončí. Pokúšala som sa presvedčiť sama seba, že to tak nie je, ale mal si pravdu, naša existencia jeden bez druhého je síce možná, ale nie veľmi príjemná, pohodlná a v konečnom dôsledku ani dôstojná. Ľúbim ťa...“

„Veď ja viem, čo ku mne cítiš.“ vydýchol s čelom na mojich prsiach.

V tom okamihu sa mu nejako (a ja viem, že viete ako, pretože veď viete, osud na nás tlačí...) podarilo znova silne (hoci trochu oneskorene) a celkom zjavne fyzicky zareagovať na moje nahé stehná položené na tých jeho, obnaženú plochú hruď jeho lásky, pekný ženský zadok v jeho rukách a vôbec to všetko. Celkom zjavný dôkaz jeho vášne a menej zjavný dôkaz vášne mojej sa spojili do jedného všeobjímajúceho celku, ktorý, ak budeme dostatočne tlačiť na pílu, nám možno umožní, ktožehovie, pojať celý vesmír do mojej vlastnej malej pošvy. No čo už.

Pozrite sa, nie že by som vám chcela odoprieť toto voyeuristické potešenie, koniec koncov, otvorená erotika tomu celému aspoň získa viac pozornosti, ale už ma trochu bolí ruka a napokon, náš sexuálny život sa v ústrety takému výraznému dejovému zvratu nezdá príliš podstatný.

Po našej (ehm, ehm) vášnivej rozlúčke sme obaja vyšli zo spálne len v župane, keď sme v predsieni narazili na... Zvyšok svorky mojich nápadníkov. Juro, môj budúci kvázi manžel, Andrász, ten najviac zavádzaný, Mehmet Zeki, falošný Arab a pravý priateľ, a nakoniec Šani, ktorý mal celú skazu dokončiť. „Á, tu si! Aké šťastie, že mám príležitosť porozprávať všetkým týmto mladým mužom, ako veľmi si ich všetkých vodila za nos aj so svojim milencom!“

Zamračila som sa. „Nechápem, čo to tu splietaš!“

„Hovorím predsa o tvojich štyroch tajomstvách a tom, že si nás škaredo podviedla! Nie si taká nevinná a počestná ako si sa nám všetkým zdala.“

Vyprskla som. „Ja že som sa vám zdala počestná?! Vážne, kto z vás je taký pripečený?! Len Šani? Oukej, takže si odhalil aj moje posledné a najintímnejšie tajomstvo?“

„Po pár pohárikoch bola Melánia neobvykle zhovorčivá.“ uškrnul sa Sándor.

Ohromný krč paralyzoval moje telo – ona?! Moja veľká sestra, jediná ozajstná priateľka (ženského rodu, of course) ma tak veľmi zradila?! „Neverím!“

„Ani ja som nemohol uveriť – že si mohla urobiť takú ohavnú vec!“

„Neviem, čo ti tvrdila, ale za smrť svojho dieťaťa nemôžem! To sa proste stáva, že žena občas nešťastnou náhodou potratí...“

Všetci okrem Martina, ktorý sa díval dopredu s pokrčeným čelom, vyzerali šokovaní tým, čo sa dozvedeli. Šaňo triumfálne vykrútil ústa. „S radosťou ti oznamujem, že som vypátral všetky tvoje tajomstvá! Nemôžem uveriť, koľko temných...“

Zdvihla som obočie. „A čo tajomstvo Zekiho Vissiho?“

Šaňo zbledol. „Ono je ešte nejaké ďalšie?“

Povzdychla som si. „Dobre teda... Poďme sa niekam posadiť, ja a moje tajomstvá, to je dlhá, dlhá a ešte raz dlhá história.“

Keď sme teda boli usadení v jedinom salóniku, ktorý patril do mojich maličkých apartmánov, poslala som unavenú slúžku po čaj a začala rozprávať. „Moje prvé tajomstvo – modrá ruža a atrament – bola úplná banalita, ktorá tomu jedinému z vás, ktorý o nej nevedel, napadla aj sama. Potom druhá vec – cítim sa zle, že som ti nepovedala o Martinovi, Juro, naozaj mi to odpusť, ale nevedela som, že to raz budem – vlastne budem musieť – s tebou myslieť vážne. Pána Veselényiho takmer nepoznám, takže nech sa nehnevá, že nič nevie... Vážení, tohto muža, ktorého tu teraz vidíte v župane, milujem tak veľmi, že by som preňho umrela, ale nechcem, aby mi on obetoval čokoľvek, a tak ho nechávam ísť.“

Šaňo sa zamračil. „Vravela si, že si sa s ním rozišla...“

„Ja viem, ale vravela som aj, že keď mi donesiete tú modrú ružu, budem len vaša. Mimochodom, pán Veselényi, prepáčte, že vám to hovorím tak neskoro, ale moja priateľka Anastázia sa ma na vás počas plesu často pýtala, hádam, že by ste mohol zájsť za ňou...“

„Slečna, vy ma odtiaľto vyháňate?“

„Prečo by to robila? Len ti dohadzuje kamarátku, to je celé.“ zakuvikal Juro. Už som vám spomínala, že nebol práve bystrý.

Andrász si povzdychol. „To znamená, že nemám nijakú šancu vás získať?“

Prikývla som. „Presne tak. Môžeme sa stať priateľmi, a v takom prípade ostaňte, v opačnom prípade odíďte, pretože veci, ktoré sa tu povedia, musia ostať len medzi nami.“

Urazil sa ako malé decko. „Je od vás vrcholne neúctivé takto sa správať k hlave jedného z najmocnejších rodov v Uhorsku!“

„To teda je.“ prisvedčila som. „Ale nemám na výber, isté veci nesmú vedieť úplne neznámi ľudia...“

„Z tohto bude škandál! A vy ste ešte čakala dieťa – s kým?! Pretože určite viem, že ste nebola vydatá...“

Usmiala som sa. „Už choďte, prosím vás, a prestaňte s takým nedôstojným správaním...“ Našťastie si Veselényi dal povedať... Nateraz. Ale nepočítala som, že s ním budú väčšie problémy (vlastne ani neboli) nakoľko aj napriek svojmu vplyvu a vznešenému pôvodu nebol schopný spôsobiť ozajstný škandál – o to sa postará môj otec.

Keď bol preč, pokračovala som s odhaľovaním svojej duše. „Takže, keďže vám všetkým úplne dôverujem, že nebudete vyvolávať zbytočné senzácie a podobné hlúposti, rada by som vám povedala niečo o Eržike...“

S týmito slovami som spravila niečo nesmierne poburujúce – vyhrnula si župan až na zadok, takže všetci mohli vidieť, že som tam mala tetovanie, veľkého motýľa podpísaného „Erszébeth“. Opäť boli všetci šokovaní, okrem môjho milenca, ktorý motýľa majetnícky (ako už toľkokrát predtým!) pohladkal. Pľaskla som mu po prstoch, nakoľko takéto prehnane intímne gestá sa na takýto vypätý okamih príliš nehodili. Už tak som bola až príliš osobná.

„Kedysi dávno, ešte ako dieťa – vlastne som mala len šestnásť – som sa zamilovala do istého mladého muža, ktorý ma technicky neokúzlil ničím iným ako svojou dokonalou krásou a dvorným správaním. Jednoducho povedané, bol to jeden z tých blbých mladých casanovov, ktorí si myslia, že čím viac dievčat dostanú, tým budú viac mužmi, čo je samozrejme, ako všetci viete, hlúposť. Tento mladík zvádzal každú dievčinu v okolí – ja som s ním však nikdy nespala! Pohŕdal mnou, pretože som bola taká mladá a neskúsená, a keď raz odmietol banálne pozvanie na kávu, pričom to samozrejme dosť chrapúnsky okomentoval neslušnými žartami o mojom panenstve a veku, nahnevala som sa naňho a zatúžila som mu dokázať, že som dostatočne zrelá na sex a všetky tie veci. Vo svojej mladistvej hlúposti som si tak začala s istým mladíkom, ktorého pravdepodobne nepoznáte, pretože je to Čech a v našej krajine sa neobjavil už dosť dlho, a nechala som sa s ním pristihnúť objektom svojho záujmu. Za toto jeho poníženie som však draho zaplatila, pretože, samozrejme, my, mladí, blbí a zúfalí, sme nepoužili nijakú formu antikoncepcie, a viete, ako takéto prípady končievajú. Keď som sa dozvedela, čo sa mi stalo, bol to už asi mesiac, čo som toho českého chlapca nevidela. Prepadla som zúfalstvu, depresiám, a hodnú chvíľu som sa to bála povedať otcovi. On to nakoniec aj tak zistil – pretože Mel bývala tradične vždy zodpovednejšia ako ja, a vedela to prakticky od začiatku – a po počiatočných záchvatoch zúrivosti a vyhrážkach, že ma vydá alebo pošle do kláštora, nakoniec súhlasil s tým, že si môžem dieťa nechať, pretože ak niekedy nejaká mladistvá slobodná mamička mala dobré podmienky na výchovu svojho malého, tak som to bola ja. Chvíľu potom sme rozmýšľali, či by nebolo lepšie ísť na potrat, veď viete... Ale k tomu sme sa nedostali. Hoci som totiž dala svojmu decku meno – to je tá Eržika, ktorú som vám spomínala – a premýšľala, či to s ním vôbec zvládnem, ono nakoniec aj tak umrelo šesť mesiacov predtým, ako sa vôbec mohlo narodiť. Kvôli tomuto som niekoľko rokov mala veľké problémy so svojimi ženskými časťami, ktoré som ale v súčasnosti prekonala. Na Erszébeth som ale nezabudla, ako dokazuje toto tetovanie, a ak raz budem mať dieťa... Ale to je ďaleká budúcnosť, pokiaľ raz vôbec budem mať to šťastie.

Ak máte tú odvahu, súďte ma teda! Buďte pohoršení tým, že som bola mladá a blbá, veď vy ste určite nespravili nijakú hlúposť, keď ste mali šestnásť! Teraz už viete, ako málo mám v sebe nevinnosti, nech už vyzerám akokoľvek, a že na vlastnej koži nesiem znamenie svojej neblahej minulosti. Pýtam sa vás – kto z vás ma stále chce?!“

Šaňo zovrel pery. „Fran, ja... Som už dosť starý na to, aby som takéto správanie vedel pochopiť. Posledné roky často rozmýšľam o tom, že by som sa mal usadiť, a myslím, že s tebou by som si vedel predstaviť ďalší život... A fakt, že si mala pohnutú minulosť, ma vlastne ani neprekvapuje. Áno, aj napriek tomu, čo si nám teraz povedala, sa s tebou stále chcem oženiť!“

Juro sa rozpačito pozrel do zeme. „Fran, ja neviem... Ide o to, že si omnoho skúsenejšia ako ja, a, ehm, no... Neviem sa rozhodnúť. Rozhodne si ťa už tak veľmi nechcem vziať.“

Pousmiala som sa. „Chápem ťa, Gyorgyi, a ak budeš chcieť, dám ti čas na rozmyslenie. Dokonca prijmem aj prípadné odmietnutie.“

Martin prehovoril. „A to je vec, ktorú vy nikdy nepochopíte, pretože ste sa k nej nikdy nedostali – a ani nedostanete! – tak blízko ako ja. Nepoznáte každý kút jej tela a duše, nedokážete pochopiť jej myslenie a správanie, neviete nič, lebo nech už ste s ňou strávili akýkoľvek dlhý čas, stále to nebolo dosť na to, aby ste ju prijali vo všetkej komplikovanosti, ktorú so sebou ľudská povaha prináša. Možnože Mohammed... Teda, Zeki...“

Šani rýchlo prekladal Mehmetovi do arabčiny každé slovo, ktoré bolo povedané, no náhle ustrnul. „Aký Zeki?!“

Hoci Mehmet nerozumel po slovensky, svoje meno počul a reagoval naňho s veľkým záujmom. „C'est moi, yoldaş. Sorry, ale tak trochu sme ťa vodili za nos.“ obrátil sa na Šaňa.

„Joldaš?! To čo má znamenať?!“ zaprskal Šaňo po arabsky (teda aspoň podľa toho, čo mi neskôr povedal Zeki, lebo ja po arabsky neviem).

„To je oslovenie typu „priateľu“. Turecké oslovenie.“

„Potom ako to, že ho nepoznám?! Veď hovorím mnohými arabskými dialektmi.“

Zeki sa obrátil na mňa, tentoraz s angličtinou (Šaňo vedel, že ňou hovorí). „Mám mu vraziť, alebo bude stačiť, ak mu začnem nadávať do kreténov?! Pretože keby toto vypustil z úst v ľubovoľnom istanbulskom hammame, rozzúrení patrioti by ho ukameňovali kachličkami vytrhnutými zo stien a z podlahy.“ S týmito slovami si zložil turban so „šatkou“ a dal si ho pod pazuchu. Mimochodom, slovo hammam by sa dalo približne preložiť ako verejné kúpele... Čo je pre človeka so súkromnou vaňou a prípojkou na vodovod vec naozaj nepredstaviteľná.

Šaňo sa naňho nahnevane pozrel. „Prečo by som sa podľa teba v Osmanskej ríši nedohovoril?! Veď vieš, že po arabsky...“

„Ako hovorím, v Istanbule by si ty neprežil ani deň, a to ani keby si hovoril plynule po turecky – čo tvoj prípad rozhodne nie je. Tak aby si tomu rozumel... Turečtina a arabčina nie sú jazyky ani len príbuzné, rozumieš, a aj keď existuje zopár slov, ktoré sa v oboch jazykoch podobné, veľa ich teda nie je. Aj celkove kultúra arabských krajín a Ríše sa veľmi líši, o tom, že turečtina nie je v istých krajoch jediným jazykom, ktorý by si mal poznať, ani nehovoriac! Ja... Nemám slov! Nemôžem tomu uveriť – Alexander, považoval som ťa za takého inteligentného a vzdelaného chlapa, a teraz tresneš takú blbosť!“

Zamiešala som sa do ich rozhovoru. „Šani, môžem ti niečo odporučiť? Nikdy, nikdy a ešte raz nikdy nespomínaj Turkovi v súvislosti s jeho národom Arabov. Podľa toho, čo som počula, Zeki zareagoval ešte celkom mierne. Náš „exotický“ priateľ je v skutočnosti obyčajný balkánsky veľkomešťan, ale je veľmi dobrý herec, presne ako sa od, nuž, špióna očakáva.“

„Špióna?!“ zreval Šaňo. „Ty paktuješ so špiónom?!“

„S Ríšou sme neboli vo vojne už celé desaťročia, a okrem toho si nemyslím, že by toto bola jeho konečná stanica.“ vyhlásil Martin. „Povedz mu, kam máš vlastne namierené...“

„Do Chorvátska.“ oznámil Mehmet ochotne. „Mal som preskúmať ochotu uhorskej kráľovnej zapojiť sa do vojny proti revolučným silám v Neapole, a tak som si užíval dosť dlhé prázdniny tu, kým som si získaval jej dôveru ako mladý arabský šejk na cestách. Teraz už ale viem všetko, čo potrebujem, podľa všetkého by som mal čoskoro túto krajinu opustiť.“

Šaňo nahnevane skrivil tvár. „Takže všetko, čo si nám kedy o sebe povedal, bola lož?!“

Na Mehmetovom ksichtíku sa zjavil oslňujúci hajzlíkovský úsmev. „Ak tým „nám“ myslíš seba a blbky z okolia kráľovnej, tak ako, ťahal som vás za nohu celý čas, čo sa poznáme. Fran som o sebe povedal všetko, pretože priateľom sa také veci proste hovoria, a navyše našla na mojom stole list od mamy, ktorý som nestihol spáliť, kým ku mne prišla na návštevu.“

Šaňo vstal. „Ale toto je už vrchol!“ zakričal v plynulej maďarčine. „Ja... Oboch som vás považoval za skutočných priateľov...“

Oblizla som si pery. „Takže týmto by bola otázka môjho manželstva vyriešená – alebo nie?“

„Nie!“ zvolal Sándor pevne. „Ako si ma mohla takto zradiť?! Komunikácia s cudzími tajnými službami, a ešte k tomu také nehanebné klamstvo mužovi, ktorý ti veril...“

„Odpusť mi to, Alexander.“ povedala som hlasom, ktorý do sveta niekde v pozadí vykrikoval, že autor výroku je pokrytec.

Martin sa na mňa obrátil. „Nebolo by lepšie oznámiť svoje rozhodnutie v tejto kauze teraz, než čakať na ráno?“

„Hovorí sa, ráno múdrejšie večera.“ pípol Juro, sledujúci celú tú čudnú scénu bez jediného slova, zjavne unavený. „Nevyspíme sa na to?“

„Nie, Martin má pravdu.“ povedala som ticho, ale stále dosť nahlas, aby to všetci prítomní počuli. „Takže, kto z vás má stále záujem sa so mnou oženiť?“

„Ja... Asi nie.“ povedal Juro neisto.

„Po tom, ako si ma oklamala?!“ zvolal Šaňo. „Nikdy!“

Mehmet sa na mňa neisto usmial (Šaňo mu všetko prekladal). „Ja musím čoskoro odísť, a ak nechceš ísť so mnou...“

„Už som ti povedala, že kvôli tvojmu vyznaniu... A nie, odísť by som fakt nechcela.“

Miesto odpovede len rozpačito pokrčil plecami. Tak ma tu máte, pankharti, mala som štyroch nápadníkov a tajného milenca, teraz nemám ani jedného.

„Ale spať, všetci! Tak už vidíte, že ani jeden z vás ma nechce...“

„Ja áno.“ ozval sa Juro nesmelo.

„Skutočne? Výborne, tak to z teba robí jediného možného kandidáta na môjho ženícha. Ale naozaj, už choďte spať, Juro, mal si pravdu, ráno múdrejšie večera, takže...“

Len čo všetci odišli, nedokázala som sa ovládnuť a rozplakala som sa. Koniec koncov, šiel s nimi aj Martin.

My, prekliati milenci, sme sa ocitli na rázcestí. A nech už naše cesty povedú ktorýmkoľvek smerom, skončíme v pekle. Akoby to nebolo stačilo, toho mája som otehotnela, čo som si uvedomila krátko pred zásnubami a Martinovým chystaným sobášom. To bol problém, ktorý som nemohla len tak jednoducho zatušovať a ktorý som nechcela riešiť najsamozrejmejším spôsobom, a síce potratom – a tak som sa obrátila na starých dobrých dôverníkov. Mel navrhovala povedať všetko najskôr môjmu otcovi, Mehmet otcovi dieťaťa, no ani jeden z nich nemyslel na Jura, ktorý sa mal stať mojim snúbencom. Táto situácia bola nesmierne depresívna, pretože okrem toho, že som strašne trpela definitívnym rozchodom s mužom, na ktorom mi záležalo najviac na svete, som musela riešiť ešte takýto praktický problém. Nemienila som však láske dovoliť, aby mi zničila zvyšok života, a tak som usilovne hľadala po najrôznejších knihách recepty na zlomené srdce a šťastie aj v manželstve úplne bez lásky, čo samozrejme nebola príliš jednoduchá úloha vzhľadom na to, že väčšina romantických kníh pojednávala o ľuďoch, ktorí takúto situáciu netrpeli dlho. Buď spáchali samovraždu ako Werther, alebo po dlhých rokoch našli svoje šťastie s milovaným človekom, ako vo väčšine brakových sentimentálnych romancí našej doby. V duchu som len krútila hlavou – ako môže existovať toľko úplne nepraktických romancí, keď čitateľky hľadajú predovšetkým útechu? Tieto problémy, miesto toho, aby zatlačili moju túžbu po zmysluplnom živobytí do úzadia, vo mne dokonca podporovali myšlienku na osamostatnenie sa. Koniec koncov, rozchod by sa mi určite znášal ľahšie, keby som mala istý priestor na manévrovanie a nádej do budúcnosti, že môj citový život sa, ako povedal Mehmet, dostane do rovnováhy. Ibaže... Osamostatniť som sa mohla len s otcovými peniazmi. Alebo?

Nakoniec som musela uznať, že útechu vo svojom marazme môžem nájsť len sama v sebe. Aspoň niečo, povedala som si. Rozhodla som sa obrátiť na svojho budúceho manžela, vysvetliť mu situáciu a poprípade sa s ním v tichosti rozísť.

„Prečo si mi to nepovedala skôr?“ spýtal sa s pohľadom šteniatka, ktorému niekto šlohol hračku a ono sa už dostatočne vyzúrilo na nábytku.

„Váhala som, pretože je toľko ľudí, ktorí by si o tom takisto zaslúžili vedieť čo najskôr... Gyorgy, mám ťa rada a nechcem ti klamať a zavádzať ťa, preto ti hovorím pravdu, ktorú by si tak či tak musel vedieť.“

„To ale znamená, že by sme sa nemali vziať, nemám pravdu?“ V očiach mal čosi nedefinovateľné, akoby aj on mal niečo na srdci, nemenej strašné, ale nevedel sa odhodlať povedať to nahlas.

„Neviem, podľa toho, čo si myslíš...“

Rozpačito sa pozrel do zeme, a ja som zrazu vedela, že sa stalo niečo...
„Si v poriadku?“

„Ja neviem...“ zamrmlal. „Ja len – dnes som počul o jednom veľkom vlakovom nešťastí, veľa ľudí zomrelo, dokonca aj niekoľko dvoranov. Hovorí sa, že aj minister zahraničia a palatínov budúci zať – palatínova dcéra je v kritickom stave a mnoho ďalších ľudí tiež... Tým vlakom vraj cestovala aj Nasťa Ringlota, ale prežila to.“

Keď zmienil palatínovho budúceho zaťa, prestala som dýchať, počúvať, vidieť, celá hlava mi jednoducho vypovedala službu. Zvyšok tela sa ešte ako-tak držal, čo bol aj dôvod, prečo som neodpadla ako nejaká krehká slečinka z románu, ale podľa prázdnoty, ktorá sa mi usadila v mysli, usudzujem, že som musela nadobudnúť strnulý výraz človeka, ktorý práve podstúpil lobotómiu, zastať a úplne sa prestať hýbať – hoci to neviem s istotou, pretože všetky dojmy z toho okamihu sa mi zhrčili do jednej veľkej čiernej bolestivej agónie.

Juro mi položil ruku na plece. Dobre si uvedomoval, čo mi práve nepriamo oznámil: Martin je mŕtvy. Niekde ďaleko, alebo dobre, možno bližšie, než naznačujem, sa uprostred nádherného, slnečného dňa, zatiaľčo začínali rásť čerešne a jahody a ľudia plánovali svadby výlety s rodinou, sa jednému vlaku stala akási čudná nehoda, ktorá viedla k tomu, že mnoho matiek, otcov, synov, dcér, priateľov a priateliek iných ľudí v momente stratilo svoju účelnosť pre svoju rodinu i zvyšok sveta, zmeniac sa z živých bytostí s vlastnými citmi, bolesťami i radosťami na obyčajnú kopu organickej hmoty. Táto neutešená premena sa udiala aj s mužom, ktorého by som nedokázala viac ľúbiť, ani keby som chcela (a že som teda nechcela), čo bolo primárnym dôvodom, pre ktorý som ho zrazu zatúžila nasledovať. Pravdaže, hoci som bola taká nešťastná z jeho svadby, toto bolo ešte oveľa, oveľa horšie. Juro sa mohol tváriť nezúčastnene, pretože podľa všetkého v tom vlaku nezahynul nijaký jemu blízky človek, ale čo ja?! Ako som mala prijať fakt, že... Ach, toto sa nedá opísať vo faktoch, táto tragédia je taká otrasná, že si nezaslúži ani byť pomenovaná pravým, neutrálnym menom, ako trebárs „vlakové nešťastie“ alebo „smrť blízkeho“.

Leto, čas lásky, čas života, čas smrti... Ó, áno, pretože ako často je narodenie sprevádzané smrťou, a ako veľmi sa láska podobá tak narodeniu, tak definitívnej záhube? Ako často prináša tak šťastie, ako aj zármutok, ktorý okrem nej nedokáže spôsobiť nič iné, možno s výnimkou – áno, smrti? A nedáva práve láska k ľudským a občas aj iným živým, a teda pominuteľným bytostiam smrti jej definitívnu hĺbku a tragiku? Veď, kto by bol zarmútený z toho, že svet opustil niekto, ku komu nemá absolútne žiaden vzťah? Bol by človek, ktorému na nikom vôbec nezáleží, dôvod byť nešťastný z faktu, že ľudia sú smrteľní? Vlastná osoba možno podľa niektorých stojí za to trápenie, ale vzťah k niekomu inému robil z obyčajného hlúpeho sebectva fatalitu, definitívnu tragédiu človeka...

„Odchádzam z dvora.“ povedala som napokon tupým hlasom.

Dnes, keď toto píšem, uvedomujem si, že odvtedy som už nikdy nezažila takú nešťastnú udalosť. Otec, Mehmet, ako aj všetci ostatní moji nápadníci ešte žijú, ba dokonca aj moje decko prežilo ten príšerný šok a poriadku sa narodilo!

„Iildikó, však vieš, dcéra uja Gyorgyho, povedala, že vraj počula, že sme sestry. Podľa mňa strašne kecá.“ (Gyorgy sa nakoniec po tom, čo sme sa rozišli, dal dokopy s Nasťou, čo dopadlo nad očakávania dobre a teraz sú manželia s dvoma deťmi, z ktorých staršia je spomínaná Ildikó)

„Eržika, neruš mamičku, píše jednému starému priateľovi o tom, ako si sa narodila... A nie, ujo Juro nie je tvoj otecko. Vlastne som sa s ním nikdy ani nebozkávala.“ (To je tak trochu lož, ale dobre, ďalej ako za bozky to nezašlo. Veď viete, vtedy, keď sme mali štrnásť, boli sme príšerne hlúpi a ožratí...)

„A tiež hovorila, že sa ideš vydať.“ (To určite počula od svojho otca, mrška jedna – ani fakt, že sme sa jeden druhému zverovali úplne so všetkým, mu totiž nebránil rozširovať medzi pár dôverných priateľov moje menej závažné tajomstvá.)

„To nemôže Ildikó vedieť, pretože to nie je tak celkom jasné ani mne. Ujo Vilo by mal čoskoro povedať, či si ma chce vziať teraz alebo potom, ale zatiaľ nič neviem.“ (Viliam je môj priateľ. Toho nepoznáte, verte mi.)

„To snáď nie... A ja som si už myslela, že budem konečne mať otca...“ (Doteraz som jej o Martinovi nikdy nič nepovedala.)
„Tvoj otec nežije.“ (Sama som prekvapená, ako nešťastne môj hlas znie aj po tých rokoch, aj napriek Vilovi, práci a tomu všetkému.)

Malá sa na chvíľu odmlčí, no potom sa znovu ozve. „Aha. Kedy vlastne zomrel?“
„Ešte predtým, než si sa narodila... Umrel pri jednom vlakovom nešťastí.“

„To je smutné!“ zvolá dievčatko, ktoré sama pre seba láskyplne volám „moja krpaňa“.

„Veľmi som ho ľúbila, ale nemohli sme byť spolu – a ostatne, je to už veľmi dávno. Dlhšie, než si ty na svete, a, však vieš, ty si taká veľká...“

„Mami, a... Zajtra pôjdeme na prechádzku do parku?“
„Neviem, možno. Ak budem mať čas – však vieš, že teraz zastupujem dedka pri jeho obchodoch. Ale ktovie, môžbyť, že skončím skôr. Človek nikdy nevie.“

Porozumenie, láska, zmysel života, zamestnanie, zábava... Toľko ľudí všetky tieto veci tak úporne hľadá, a pritom, kto by si pomyslel, že je také jednoduché nájsť ich v obyčajnom šesťročnom decku? Samozrejme, netvrdím, že materstvo je vždy ľahké. Dôležité a hodnotné veci so sebou vždy prinášajú množstvo problémov. No čo už.