„S najväčšou pravdepodobnosťou som potomkom Hürrem sultan.“ chválila sa stará Ateşová jeden večer. „A Jeho Výsosti sultána Süleymana. Môj vzdialený predok bol veľký Zákonodarca, chápete?!“
Jediné, čo chápem ja, je že ste nebotyčne blbá, pomyslela si Burcu zúrivo. Pravdaže, bolo takmer isté, že to, čo tvrdila, je pravda, keďže, ako sa zistilo, pani Ateşová, alias Yasemin hanim, je pravnučkou princeznej Hatice Şükriye, vnučky najmizernejšieho z mizerných tanzimatných sultánov Abdülaziza I., ale to nič nemenilo na tom, že to nie je nič, na čo by človek mal byť hrdý. Ateşka bola ostatne dosť otravná a nafúkaná sama o sebe, ale keď sa dozvedela tú „skvelú“ správu, nedalo sa s ňou vydržať. Prečo sa babička už dávno neodsťahovala z tejto nóbl štvrte? Iste, prestíž je prestíž, ale je vám na nič, keď ste obklopení idiotmi. V redakcií Miliyet bola oveľa príjemnejšia atmosféra.
Burcu sa za svojich predkov
nehanbila, hoci preukázateľne medzi nimi nebola nijaká princezná
ani paša. V čase, keď prababička pani Ateşovej sedela vo svojom
paláci a počúvala svoje služobníčky hrajúce clivé piesne,
popíjajúc pri tom drahé vína, jej prastará matka utekala pred
prenasledovaním, intenzívne sa križujúc, pretože arménska
genocída bola v plnom prúde a ona netušila, či nebude patriť
medzi obete, ktoré buď postrieľali, alebo vyhnali do púšte
umrieť. V prípade Burcinho rodu, čo rozdelila krv, krv neskôr
spojila – jej babička sa na prababkinu veľkú zlosť vydala za
Turka-moslima a dokonca nechala svoje deti vychovávať vo viere
svojho manžela! Prababička toto nemohla strpieť a prerušila s ňou
všetky kontakty, znova ju vyhľadala až krátko pred svojou smrťou.
Babička Elif medzitým porodila štyri deti – Fatmu, Onura, Orhana
a Hümeyru – a pracovala v banke, žijúc si takým pokojným
životom, až jej to jeden závidel. Hoci občas tento pokoj narušili
búrlivé udalosti vo vonkajšom svete, ako tie strašné roky, keď
človek ani nemohol vyjsť na ulicu bez strachu z bombového atentátu
zo strany ľavicových či pravicových teroristov, stále to bolo
lepšie ako život Burcu, ktorá sa obávala ISIS (aj keď tento bol
teoreticky ďaleko) a ešte k tomu sa zaujímala o politiku.
Keď Orhan svojej matke oznámil, že
sa ide oznámiť s tureckou moslimkou, prijala to s miernym,
bezvýrazným úsmevom, ba dokonca uvítala, že jej nevesta sa na
rozdiel od nej bude môcť zúčastňovať na klasických moslimských
pohreboch. Keď sa ale zoznámila s jej rodinou, začala protestovať
– Damla a jej matka Yildiz totiž nepochádzali z Istanbulu, a
navyše boli veľmi chudobné. Yildiz sa živila ako chyžná v
hoteli na tureckej riviére, pričom ako vdova vychovávala svoju
dcéru sama. Elif sa snažila svojmu synovi silou-mocou zabrániť v
svadbe s takou „sockou“, ale márna sláva, Orhan mal svoju
hlavu, a do Damly sa silno zamiloval. Nakoniec sa tí dvaja teda
vzali a mali spolu tri dcéry – Burcu, Bennu a Birce. Burcin otec
mal mizerný zmysel pre humor a zrejme fakt, že mená jeho dievčat
sa podobajú, považoval za ohromne zábavný.
Elif a Yildiz sa nikdy nemali
ktovieako v láske, ale vek obrúsil ich hrany, a tak sa kedysi
vášnivá nenávisť najnovšie obmedzila na nahnevané zízanie
jedna na druhú a vzájomné vyhýbanie sa jedna druhej. A teraz mali
navyše spoločného nepriateľa – nafúkanú susedu Yasemin
Ateşovú. „A ak sa smiem spýtať, ako dopadol genealogický
výskum vo vašom prípade, Yildiz hanim?“
Burcu si pomyslela, že lepšie, než
upratovačka z Antalye mohla očakávať: jej prababičky boli všetky
poctivé, riadne vydaté a slušné dámy, aj keď niektoré z nich
mali hlboko do vrecka. Yildiz ale odpovedala inak. „Bohužiaľ sa
nemôžem pochváliť takými honosnými predkami ako vy, madam, no
som si istá, že si zaslúžite každého sultána, ktorého v
rodokmeni máte.“ To bola trefa do čierneho – úplne každého!
Opilca, Šialeného, Krutého a aj toho nýmanda, ktorý bol
zodpovedný za arménsku genocídu – hoci ten (Abdülhamit I., ak
sa nemýli) bol skôr vzdialenejší príbuzný.
Keďže madam Ateşová bola dosť
natvrdlá, odpovedala. „Ach, ďakujem, vy ste taká milá osoba...
Človek by ani nečakal, že niekto takého nízkeho pôvodu a
majetku bude poznať dobré spôsoby...“
Burcu to už nemohla vydržať. „Pokiaľ
ide o mňa, ďakujem strýčkovi Marxovi, že v dnešnej dobe sa skôr
neočakávajú dobré spôsoby od osoby pôvodu a majetku, aké máte
vy.“
Yasemin hanim rýchlo otočila hlavu
smerom k tej malej drzej potvore. „Drahá Burcu, nemyslím si, že
Marxovi by bolo možné za niečo ďakovať. Boli ste tu v
sedemdesiatych rokoch, pri všetkom tom zmätku a neporiadku?! A to
všetko spôsobili marxisti...“
„Predpokladám, že vy ste hádzala
bomby za pravičiarov.“ usmiala sa Burcu anjelsky.
Yasemin hanim sa na ňu šokovane
pozrela. „Hádzala bomby?! Slečna Burcu, ste si vedomá, z
čoho ma tu obviňujete?! Ja som sa do politiky nikdy neplietla, a
vôbec...“
Prúd slov pani Ateşovej prerušil
jemný úsmev a dotyk ruky Yildiz hanim. „Elif hanim už je trochu
unavená a pravdepodobne čoskoro pôjde domov. Nepôjdete sa s ňou
rozlúčiť? A pokiaľ ide o moju vnučku, musíte jej odpustiť,
občas nedokáže ovládať svoj ostrý jazyk.“ Keď sa ale na
Burcu pozrela, jej pohľad nebol prísny ani bodavý – tmavé
obočie zdvihla len mierne a jej mimika nebola príliš výrazná.
Akoby nechcela vnučku vyhrešiť, len ju upozorniť, že tá Burcu,
o ktorej hovoria, je ona.
Burcu si povzdychla. Babička a jej
diplomacia...
----------------------------------------------------------------------------
O pár minút neskôr už pani Ateşová
sedela doma v kresle a nerobila nič, čo by súviselo s
Ipekoğluovcami, totiž
rodinou Elif hanim a jej dvoch synov. Burcu, ktorá to vedela, sedela
pokojne v kresle a čítala si, keď k nej prišla babička Yildiz a
podala jej zvoniaci mobil. „Zabudla si si ho na záchode. Nebudem
sa pýtať, čo si tam robila, len toľko, že ti volá nejaký
Timurlenk.“
Burcu síce mlčala, keď otočila
hlavou, ale ten pohyb – tá prudkosť a živelnosť hovorili sami
za seba. Pretože, ako Yildiz vedela, jej vnučka bola omnoho
spontánnejšia, ako sa v niektorých chvíľach zdalo, a túto svoju
stránku odhaľovala len pred jediným človekom. Samozrejme, nepatrí
sa odpočúvať cudzie rozhovory, ale ako Yildiz vedela, babičkám a
ctihodným matrónam sa toho dá odpustiť naozaj veľa.
„Kde toľko trčíš?! Do Istanbulu predsa chodím raz za uhorský rok, a ty by si mal využiť každú príležitosť stretnúť sa so mnou! Čo že si o mne počul? (Opakujem: vraj si ten tajomný twitterový fantóm Fuat Avni. Keď to dnes Kiraz tvrdil, znel nesmierne presvedčivo, a vyzeral, že to má z veľmi dobrého zdroja... Veď vieš, že Kiraz nezvykne klebetiť.)“ Zasmiala sa. „Hlavne aby sa k tejto teórií nedostali médiá, pretože inak... (Nesmej sa, za to by si mohla ísť do basy!) Ale ja viem. Prosím ťa, neboj sa o mňa – ak už nič iné, bude zo mňa mučeník slobody. (Kalbim, srdiečko, ty si predsa v mučeníctvo nikdy neverila, a to mučeníctvo ani náboženské, ani nacionalistické...) Človek musí mať v živote nejaké ideály, pre ktoré je ochotný zomrieť. (Ja som ochotný zomrieť pre teba, to mi stačí.) No výborne, umierať, na to by ťa bolo, ale žiť?! Veď sa neobťažuješ ani ku mne prísť na návštevu! (Ale obťažoval by som sa, keby som nemal tak veľa práce. Vydávame novú edíciu Tracyho tigra a ja makám celé dni len preto, aby som to stihol včas!) Budem hádať: zase si prokrastinoval?! (Hej, to sú vážne obvinenia! Ak ma mieniš označiť za lenivca...) Za prokrastinátora, nie lenivca. To znamená, že všetko... ('Sim ťa, veď ja viem, čo to znamená. Ale v mojich očiach je to v podstate to isté, veď vieš, že si zakladám na svojich zásadách...) Ale hej, hej, veď preto ťa aj milujem. Dnes večer spím u babky, ak to chceš vedieť. (Ozaj? U ktorej?) U Yildiz. (Potom dúfam, že matka tvojej mamy je dostatočne tolerantná osoba. Práve som rozmýšľal, že prídem za tebou a pomilujeme sa.) A zahŕňali tvoje úvahy aj prespanie u nás? (Ak by mi čosi také dovolili kompetentné osoby...).
Yildiz počula, ako sa jej vnučka zasmiala sladkým, u nej neprirodzene znejúcim chichotom, a vtedy už vedela, že sa ten rozhovor stal príliš osobným, než aby mala právo ďalej načúvať. Vedela, hoci to priamo nepočula, že Burcu a Timur spolu začínajú preberať intímne milenecké témy, a tiež to, ako dlho to spolu ťahajú. Osobne bola trochu konzervatívna a tvrdila, že Timur Orçin to s ňou nemôže myslieť vážne, pretože je jednak chudobný ako kostolná myš, a tiež pretože to spolu ťahali už tri roky a svadba bola stále v nedohľadne. Na druhej strane bola Yildiz tiež osobou, ktorá nemá problém uznať, že nevie všetko (so sebe vlastným náboženským zápalom tvrdila, že to dokáže iba všemohúci Allah) a pozrieť sa tak na problém iným pohľadom. Napokon, nebolo jej celkom jasné, kto z nich dvoch svadbu odkladá, a keď niekto nemá peniaze na svadbu, ešte to neznamená, že nie je dostatočne čestný na to, aby mu takáto situácia vadila, no nie? Tak či tak, Elif hanim a jej syn Orhan bey dosť peňazí mali, a tak bola svadba teoreticky možná... Kto z nich si ju teda (aspoň zatiaľ) neželá? Vzhľadom na to, že poznala povahu svojej vnučky, považovala Yildiz hanim za celkom pravdepodobné, že Burcu.
Babička Yildiz si sadla k stolu do kuchyne a vytiahla poznámkový blok. Tenké modré linajky sa čoskoro začali zapĺňať nitkami modrého atramentu, pochádzajúceho z priemerného, nudného guľôčkového pera. Písmo nebolo vyslovene „doktorské“, ale nezdalo sa, že by pochádzalo od nejakého skúseného kaligrafa alebo niekoho podobne zručného. Inými slovami, už tu bolo vidieť, že Yildiz hanim je žena dávajúca prednosť obsahu pred formou.
Spočítať hviezdy na nebi nie je ťažká úloha
Nájsť zmysel svojho i iných životov, to ti ide
A poznáš aj pravú podstatu Všemohúceho
Prečo teda nedokážeš takú jednoduchú vec
Ako žiť so mnou?
Čo je nemožné – moja osoba či tvoja múdrosť?
Keď Burcu vošla do kuchyne, našla
Yildiz v presne takom stave, ako očakávala, že bude: lietajúcu vo
svete metafor. Prešla to mlčaním, napokon, babičkine texty pre ňu
a jej matku Damlu hanim boli omnoho menším tajomstvom ako pre
zvyšok rodiny. Obe, Damla i jej dcéra, vedeli, že v textárskom
svete je Yildiz hanim tajnou hviezdou, Fuatom Avnim (alebo, ak
chcete, Fantomasom) mainstreamového popu. Jej kariéra začínala
anonymnými básňami uverejňovanými na facebooku pod pseudonymom
Kaptan-i Derya, čiže čosi ako Admirál osmanského námorníctva,
no veľmi skoro ju objavili veľké produkčné spoločnosti Turecka
a pomysleli, že nech už je to ktokoľvek, Admirál je perfektný
básnik a textár, a tak jej ponúkli kontrakt, s ktorým súhlasila
pod podmienkou, že bude môcť ostať v anonymite. Znelo to ako sen
osemročného decka – vaša nudne vyzerajúca babička je v
skutočnosti autorkou najväčších hitov, ktoré znejú v
rádiách... Ale v skutočnosti to okrem finančného zabezpečenia
Yildiz hanim veľa neprinášalo, najmä preto, že s už spomenutými
výnimkami o tom nikto z jej okolia nevedel. Vyhla sa tak zbytočnej
pozornosti zo strany médií a šokom zo strany svojich príbuzných
– a vôbec, bolo to tak lepšie aj pre postup jej kariéry, pretože
keď nikto okrem pár ľudí nevedel, že slávny Kaptan-i Derya je v
skutočnosti obyčajná dôchodkyňa, nikto sa na jej texty
nepozeral čudne a pre konkurenciu bolo omnoho ťažšie ju ohovoriť,
keďže v prvom rade boli pochybnosti o tom, či je slávny textár
vôbec jedna osoba a či to nie je skôr konšpirácia niekoľkých
produkčných tímov.
-------------------------------------------------------------------------
Čo sa teda konkurencií vôbec
nepáčilo.
Sezen sa považovala za skúsenú dámu: bola vydatá štyrikrát, pričom sa stala aj matkou (síce len raz, ale zase presne toľko krát ako Yildiz hanim), mnohokrát zamilovaná, písala texty tak pre seba, ako aj pre obrovské množstvo iných interpretov vrátane Tarkana Tevetoğlu, najväčšej tureckej superstar, a naspievala viac než 20 albumov. V hudobnej branži sa pohybovala to tohto roku presne dve dekády, a hoci už vedela, že najlepšie časy má už dávno za sebou, rozhodne sa nechystala odísť do dôchodku, aj keď už vlastne nemusela pre tureckú popovú hudbu už nič urobiť – jej doterajšie aktivity už boli až-až. Napokon, nevolali ju Kráľovnou tureckej popmusic? Nuž a ak práve kráľovné (ako Sezen) niečo nenávidia, tak je to pokus ich z trónu zhodiť.
Počas
rokov sa to zatiaľ nepodarilo nikomu, ba dokonca ju nikto nedokázal
ani len ohroziť... A predsa, teraz, po takom dlhom čase predsa...
Nuž, redakcia Miliyet si teda poriadne dovoľuje! V prvom
návale ješitnosti ich chcela zažalovať, ale našťastie si
dostatočne skoro uvedomila, že nie je prezident a nemôže si len
tak mírniks-dírniks žalovať ľudí (a nie, nie je ani Američanka)
len preto, že sa jej nepáči ich názor na ňu. A tak túto podľa
nej urážku prehltla a radšej sa pustila do práce, ešte dvakrát
tak odhodlane než predtým. Potom ale Kaptan-i Derya napísal naozaj
neodpustiteľný status...
Som kráľovná tureckej popmusic! Sezen Aksu, skloň sa pred Jej Výsosťou vymenovanou osobne redakciou veľkého denníka Miliyet! (šibalský smajlík)
A
tak jeden malý žart Yildiz hanim zapríčinil, že vám teraz môže
byť vyrozprávaný úžasný príbeh.
-------------------------------------------------------------------------------
Nasledujúci
večer mala Yildiz mierumilovnú náladu. Ten chlapec, Timur (inak
ohromný fešák), sedel s Burcu v ich obývačke, pričom po
niekoľkých hodinách konverzácie sa s nimi stará pani slušne a
nenápadne rozlúčila, nechajúc ich osamote. Iste, niesla trochu
ťažko, že jej vnučka prišla o panenstvo ešte pred svadbou a
teraz žije sexuálnym životom, považovaný v tomto storočí za
„normálny“, avšak čo s tým mohla robiť? Napokon, to s tým
panenstvom sa udialo už pred ôsmimi rokmi a bolo to prejdené
rozpačitým mlčaním. A práve s týmto chlapcom, no teda... Nebola
by to až taká veľká vec, keby sa medzitým nerozišli a nedali
znova dokopy. Ako ich tak počúvala pri rozhovore, urobili dobre, že
svoju študentskú lásku obnovili – zjavne boli pre seba
stvorení... Hoci Yildiz hanim kvôli práci na textoch a internetu
prestala s pozeraním romantických seriálov už dávno, v srdci si
stále uchovala slabosť pre príbehy lásky, akú mávajú len staré
dámy, ktoré si svoj diel romantiky v živote už odžili a teraz si
tieto časy nostalgicky pripomínajú sledovaním iných párov,
rovnako mladých a zamilovaných ako kedysi ony sami.
Burcu
si prehodila nohu cez nohu. „Pozrieme si spolu Elysium?“
„Takže
už nefrčíš na Hunger games?“ uškrnul sa Timur dobromyseľne.
Roztopašne
– čo bolo u nej naozaj neobvyklé – sa zasmiala. „Ale no tak,
vieš, že mám svoje drahé dystópie rada všetky rovnako... A
okrem toho, všetky časti som už videla, okrem tej, ktorá práve
prichádza do kín a ktorá zatiaľ nie je dostupná na žiadnom z
pirátskych webov. Zato som tam našla Elysium, plnú verziu v HD
kvalite...“
„Hej?
A o čom to je?“
„V
podstate o tom, že Zem je zničená nejakou ekologickou katastrofou,
a zatiaľ čo na nej živorí chudobná masa, tam hore, na kozmickej
stanici zvanej Elysium, žije svoj rozprávkový postapokalyptický
život privilegovaná menšina. V podstate sa tak celý svet stal
postapo verziou Turecka.“ zasmiala sa trpko.
„Nebuď
na našu krajinu taká prísna.“ zdvihol jej milenec jedno obočie.
„Veď je tu ešte stále toľko ľudí ako my, ktorí, nechcejúc
vyletieť hore do vesmíru či klesnúť dole na zem, lietajú niekde
v atmosfére na steampunkových vzducholodiach...“
Vyplazila
jazyk. „Ach, ty a tá tvoja postmoderná poézia...“
„Prečo,
vyčítaš mi, že sa venujem viacerým umeniam?“
„Myslíš
ako básňam, ktoré nik nečíta, a ilustráciám k detským
knižkám?“
„Tracyho
tiger nie je detská knižka.“
„Ale
zvyšok vášho repertoáru áno.“
„Hovoríš
o tom, akoby to bolo niečo zlé alebo nedôstojné, kresliť obrázky
k takým príbehom, ale nie sú snáď deti najnevinnejšími a
najcnostnejšími stvoreniami na svete?“
„Nie
tak celkom. Človek, najmä keď je ešte v puberte, si musí
uvedomiť, že s nevinnosťou obvykle prichádza aj neskúsenosť, s
neskúsenosťou tuposť a s tou zase mnoho zla. Deti nevnímajú svet
tak ako dospelí, ale to neznamená, že toto vnímanie je správne –
vlastne skôr naopak! Dospievanie – a toto sa na ňom často
podceňuje – je osvietenie, precitnutie, vývoj smerom k
lepšiemu... Nevinnosť sa podľa mňa preceňuje. Okrem toho,
označiť deti za explicitne dobré môže len človek, ktorý už
veľmi dlho nijaké dieťa nestretol.“
Sklopil nežné hnedé oči k šálke čaju, ktorú držal v rukách. „Potom mi odpusť moju nevedomosť – ja som naozaj v živote veľa malých detí nestretol... Teda keď som dospel.“ Vyzeral pri tom tak rozkošne, že si ani ona nemohla pomôcť a pritisla sa k nemu bližšie, dotknúc sa jeho ruky. Rýchlo si uhol z čaju a vrhol na ňu žiadostivý pohľad. „Burcu, kalbim...“
„Čo
by si chcel?“ povedala až príliš ticho a s príliš žiariacimi
očami.
Stisol
jej dlaň. „Vieš, že sme sa dlho nevideli, a prvý raz v tomto
roku sme sa milovali len včera... Nie, že by som nevedel počkať,
pravda... Pár minút, alebo aj hodín...“
Burcu
vrhla pohľad na starú mamu, počúvajúcu za pootvorenými dverami.
„Bohužiaľ, nie sme natoľko sami, ako by si táto situácia
vyžadovala...“
Mladík
zdvihol nežné hnedé oči k dverám, odkiaľ sa stará mama
zahanbene pratala. Rozhodla sa, že tentoraz sa bude držať od
vnučkinej izby ďalej, a keď si uvedomila, že dievča, ktoré ju
volá „babka“, je už dávno sexuálne aktívne, začala sa cítiť
hrozne staro.
Rozhodla
sa tento pocit zahnať surfovaním na internete, a aká stránka vám
umožní cítiť sa mladšie ako facebook? Stardoll, poviete si, a
potom si pomyslíte, že to by človek zabudol viac rokov svojho
života, než by si možno prial.
A
tu ju čakalo veľké prekvapenie: odpoveď na status od samotnej
Sezen Aksu.
Kaptan-i Derya, ja ti dám kráľovná! Za prvé, aspoň viem, že si ženská, a za druhé, ak si aj uchvátila trón, dlho sa z neho tešiť nebudeš! Hadise onedlho vydáva nový album, ktorého piesne mám napísať, a teraz si frajer!
Yildiz
obratom ruky napísala odpoveď. Možno tu zapôsobila neskorá nočná
hodina, možno vzrušenie z blízkosti atraktívneho mladého páriku
(ktorý si to pravdepodobne teraz rozdáva, ale na to nechcela
myslieť), ale miesto ospravedlnenia napísala čosi takéto.
Challenge accepted, ako sa hovorí – výzva prijatá! Kocky sú hodené... Zhodou okolností totiž takisto spolupracujem s Hadise a jej manažér ma požiadal o nie jednu, ale tri piesne do jej nového albumu, a počkaj, až jedna z nich bude titulným singlom!
A Sezen na to: Skutočne? O čo si ochotná staviť sa?
O odhalenie mojej tajnej identity! A ty?
O nejaké prkotiny do Farmvillu!
To nemyslíš vážne! Čo takto peniaze?
Osem lýr!
Platí!
Spokojne
sa roztiahla na stoličke. Vážne sa práve stavila so Sezen Aksu?
To je jedno... V každom prípade, ak teraz vyhrá, dostane osem lýr
– ak nie, možno jej kariéra úplne skončí. Nevadí – bol to
dobrý rok a pekné prilepšenie k dôchodku, hoci na druhej strane
je tu tá publicita... Asi mala byť menej trúfalá. Čím viac o
tom premýšľala, tým sa jej ten nápad zdal hlúpejší. Čo sa to
s ňou stalo?! Aj jej vlastná vnučka je na takýto hlúpy risk
príliš stará! Keby si aspoň vypýtala viac peňazí, predsa len,
stavia tak veľa a získať môže tak málo... Na druhej strane, čo
keby...?
Žiadnych osem lýr! Nechaj si svoje peniaze, miesto toho, ak prehráš, verejne uznáš Kaptan-i Derya za lepšieho textára, než si ty sama!
Ako chceš, Admirál! Už sa teším, až uvidím tvoju tvár na titulných stranách všetkých časopisov a bulvárnych denníkov!
Toho sa nedožiješ!
Mám cez šesťdesiat, nedožijem sa množstva vecí, tak mi dopraj aspoň toto potešenie!
Zrazu
sa z obývačky ozvali nezameniteľné zvuky. „Buďte tam ticho,
nemusí vedieť celá ulica, že to spolu práve teraz robíte! Tí
dnešní mladí nemajú ani zábrany, ani súdnosť...“ zmrmlala
sama pre seba. Jej vnučka s priateľom ale boli v stave, keď jej
slová sotva vnímali.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára