Minettin letný špeciál: 10 historických párov, ktoré by si zaslúžili vlastný film/seriál

Vaša Minettka si najskôr myslela, že si bude na odľahčenie robiť srandu z hrdiniek vášho obľúbeného seriálu, ale potom pochopila, že už dlho (presnejšie dva dni v čase začiatku písania tohto špeciálu) neučinila zadosť svojej povesti fanúšičky histórie, a okrem toho nie je ani vtipná... A tak sa vás teraz drzo dovolí vzdelávať a predstaví vám niekoľko párikov, o ktorých sa veľmi nehovorí, ale malo by, lebo sú ozaj fasa, a to tak, že by si zaslúžili vlastný seriál viac než Hürrem a Süleyman... V poradí pekne podľa toho, ako veľmi. Zahŕňam len tie, ktoré doteraz vlastný seriál ani film nedostali a medzi širšou verejnosťou sa o nich veľa nevie – čo bohužiaľ diskvalifikuje nielen Wallis Simpson a Edwarda VIII., ale aj Jozefínu a Napoleona. Je síce pravda, že ešte nikdy nebolo natočené žiadne kinematografické dielo len o nich dvoch, ale v každom podobnom kuse o Napoleonovi bola aj Jozefína (a týmto by som chcela odovzdať cenu za historicky najpresnejšie stvárnenú postavu Isabelle Rosselini...), takže sa to tak nejako počíta. No smola proste, no... Aj tak nám však ostal kopec prípadov, o ktorých sa nehovorí a z ktorých by fanynky jačali nadšením minimálne rovnako, ak nie viac ako z ktoréhokoľvek shipu z Veľkolepého storočia...
(Mimochodom, obrázky pri 9., 7., 6. a 3. nie sú presnými portrétmi páru, keďže tie dnes z nejakého dôvodu neexistujú - sú to len obrázky ľudí z tej doby vykradnuté zo seriálov či filmov, aby ste si ich asi vedeli tak nejako predstaviť aj z niečoho iného než len zo sôch a iluminácií...)

1. Arcivojvoda Ján (1782-1859) + Ana Plochlová (1804-1885)

   

Najskôr jedna popoluškovská... Všetci milujeme popolušky, nemám pravdu? No, tak starý cisár František II./I. (druhý rímsky, prvý rakúsky) bol v istých veciach naozaj prísny, okrem iného aj vo veciach tradície, pôvodu et cetera, a tak vždy, keď sa v jeho rodine vyskytol prípad nerovného sobáša (presne dvakrát), mohli ste sa staviť, že tí dvaja museli prekonať PORIADNE prekážky, kým mohli naplniť svoju lásku. Prvým príkladom je svadba jeho vlastnej dcéry s obyčajným grófom, s ktorým už pekných pár rokov spávala, druhým sobáš jeho brata s obyčajnou poštmajsterskou dcérou z Tirolska. Anča Plochlová bola statočná dievčina – po smrti rodičov sa poriadne oháňala, aby uživila mladších súrodencov, a keďže Ján sa s takzvanými obyčajnými ľuďmi stretával častejšie než jeho bratia, raz sa stretol aj ňou, a bol ňou očarený... Schádzali sa ešte pár rokov, keď sa Ján rozhodol si svoju milovanú vziať aj napriek protestom nielen rodiny, ale aj samotnej Anče, ktorá o tento druh publicity nestála a radšej by sa ho vzdala, než prechádzať všetkými tými obštrukciami. Tento príbeh ale skončil viac-menej happyendom – trvalo to síce celé roky, ale nakoniec dal Janov veľký brat súhlas k tomu, aby sa tí dvaja vzali. Pár žil spoločne v Štajersku, kde sa Ján venoval všetkým možným mecenášskym aktivitám, od vedy, umenia a ľudovej kultúry až po charitu, a dokonca sa dočkali aj spoločného potomka... Anna prežila Jana o celé desaťročia a zomrela v zrelom veku 81 rokov, kedy sa už dožila aj vnúčat... Toto ste chceli počuť?! Tak fajn, odložte si vreckovky, vážení, pretože ďalšia romanca bude všetko, len nie dojímavá...

Názov filmu/seriálu: Srdce v tieni koruny (alebo nejaké podobné idiotské meno, aké sa dáva pilcherovkám)

9. Augustus (63 pred n.l. - 14 n.l.) + Livia Drusilla (58 pred n.l. - 29 n.l.)

   

O tomto páriku sa rozprávalo v priebehu vekov mnoho nechutných vecí, súvisiacich najmä s tým, že Livie Augustus neskôr zahýbal. Za všetky klebety spomeniem len dve, ktoré považuje za obzvlášť bezočivé: 1. Livia neumožnila svojmu mužovi ani naplniť manželstvo, a tak musel hľadať útechu inde; 2. Livia mu na staré kolená zháňala mladé nymfičky, pretože vedela, že už je stará a škaredá. Oboje považujem za dôsledok hlúpeho predsudku starovekých autorov, že za neveru je vždy zodpovedná žena, nech už zahýba ktorýkoľvek z partnerov. V každom prípade, tieto hlúposti môžeme ignorovať – aj keď sa nedá zase povedať, že by to bol nejaký pár snov... Keď Augustus stretol Liviu prvý raz, bola ona vydatá a on ženatý, pričom ona čakala dieťa svojho manžela Tiberia Claudia Nera (nie, nie je to ani jeden z tých cisárov) a ako by to nestačilo, aj Augustus bol ženatý s dámou menom Scribonia. Keďže Augustus bol v tom čase už cisár, nemal s touto situáciou žiaden legislatívny problém: jednoducho donútil Tiberia Claudia Nera sa so ženou rozviesť, a aj on zapudil tú svoju, a s Liviou sa oženil... Kým bola v šiestom mesiaci tehotenstva. A to aj napriek tomu, že rímske zákony kázali počkať desať mesiacov, než sa rozvedená žena znovu vydá. Navyše Augustus pozval na svadbu aj ohrdnutého manžela Tiberia... Po takomto škandálnom začiatku mali tí dvaja čo robiť, aby sa vyhli klebetám, a tak sa Livia hrala po zvyšok života na cnostnú rímsku ženu, dokonca privierala oči aj nad Augustovými záletmi. Pár, bohužiaľ, nemal deti, aj keď Augustus svoju ženu naozaj miloval, ale zato si z pragmatických dôvodov adoptoval Liviiných synov z prvého manželstva (Tiberius mladší sa neskôr skutočne stal cisárom). Iste tomu pomohla aj samotná cisárovná, koniec koncov, je isté, že svojho času mala v rímskej politike značný vplyv, čo dobre vidieť na titule augusta, ktorý neskôr dostala. Po ovdovení žila cnostným životom a vychovávala osirelé deti z príbuzenstva.
Názov filmu/seriálu: Pár, ktorý vybudoval ríšu

8. Peter I. Veľký (1672 - 1725) + Katarína I. (1684 - 1727)

   

Túto romancu som sem zaradila aj napriek tomu (a možno práve preto), pretože sa na Hürrem + Süleyman I. veľmi podobá, je o nej ale známych viac podrobností. Peter mal v živote pravdepodobne viac sexuálnych partneriek ako tu neskôr spomenutý Henrich IV., a to už je čo povedať, problém je v tom, že na rozdiel od neho, ktorý behal raz za jednou, raz za druhou, ale často po istú dobu a s istým entuziazmom, Peter mal sklony vykašľať sa veľmi skoro takmer na všetky ženy, s ktorými kedy spal, vrátane svojej prvej ženy Jevdokije Lopuchinovej. Jednoduchá, sladká dievčina jednoducho nebola jeho typ, a tak ju po niekoľkých rokoch manželstva začal ignorovať a vo finále ju poslal do kláštora. Jediné dve známe ženy, ktoré kedy naozaj ľúbil, boli pochybného pôvodu a navyše zo zahraničia: nemecká kráska Anna Monsová a nie až taká nádherná Marta Skavronská. Anna mu ale začala zahýbať s pruským vyslancom, nasledoval búrlivý rozchod a Anna a vyslanec dokonca skončili v base, ale neskôr boli prepustení a vzali (načo Anna umrela mladá na tuberu). Medzitým sa Petrovo prelietavé srdce usadilo u jednoduchej Litovčanky, ktorú sme tu menovali... Čo bolo dosť nepochopiteľné, pretože dotyčná bola len pologramotná, jednoduchého pôvodu (aj keď zase jednotlivé zdroje sa nevedia zhodnúť na tom, nakoľko jednoduchý bol) a navyše podľa zachovaných portrétov nič moc. Istý čas slúžila ako slúžka u luteránskeho kňaza, kým ju nevydali za švédskeho dôstojníka, ale onedlho ich mesto dobyli Rusi a Marta padla do zajatia. Istý čas slúžila u ruského dôstojníka Šeremetjeva a potom u Petrovho kamoša Menšikova, a vlastne ani nie je isté, či s nimi nespala, a ak len s jedným, tak s ktorým vlastne... V každom prípade sa Marta prostredníctvom Menšikova dostala k cárovi, no a to bol začiatok celej veci.
   Peter a Marta tvorili pár celé desaťročia až do Petrovej smrti, aj keď na konci jeho života ich vzťahy trochu ochladli, keďže ju on podozrieval, že mu zahýba so svojim komorníkom (zhodou okolností bratom jeho ex Monsovej). Aj napriek jej nie práve pôvabnému vzhľadu a nízkemu vzdelaniu Peter vedel, prečo s ňou ostával toľké roky. Marta, neskôr prekrstená na Katarínu, bola veselá, energická a istým spôsobom aj naozaj inteligentná, no pritom mala pokojnú, statočnú povahu (inými slovami pravý opak násilníckeho Petra). Neskôr, keď sa už vzali, sprevádzala ho dokonca do vojen a hovorí sa, že raz použila svoje šperky na podplatenie tureckých diplomatov po katastrofálnej porážke Ruska, čím zachránila dôstojnosť svojej krajiny. Petra upokojovala pri jeho záchvatoch hnevu a dokonca mu trpela aj to, že jej zahýba s jej vlastnými dvornými dámami... No a kde sú tie podobnosti? No... a) Marta bola jednoduchého pôvodu a vojnový zajatec; b) Peter Veľký je považovaný za jedného z najväčších panovníkov, akých kedy Rusko malo; c) Süleyman dal popraviť svojho najlepšieho priateľa, kým Peter dal jedného (Šafirova) tiež popraviť a druhého (Menšikova) poslať na Sibír; d) Peter dal tiež popraviť jedného svojho syna s prvou manželkou pre blaho ríše (lebo to bola obyčajná lemra a následník trónu, čo bola podľa neho nebezpečná kombinácia), a ak vám to niekoho pripomína, nie ste sami; e) hoci sa často tvrdí, ani Katarína, ani Roxelana neboli ktovieako krásne; f) na trón neskôr v oboch prípadoch dosadol potomok „najväčšej lásky“, ale veľa vody nenamútil (Selim II. umrel po niekoľkých rokoch vlády, v prípade Jelizavety Petrovny sa po pár rokoch len našli ľudia, ktorí by si to želali). Takže už len dve veci 1. Ako to, že ešte nebolo sfilmované TOTO a 2. Prečo má Jekaterina omnoho lepšiu reputáciu?!
Názov filmu/seriálu: Veľký muž a malá žena

7. Albrecht III Bavorský (1401 - 1460) + Agnes Bernauer (1410 - 1435)

    

Tak toto by bol ideálny slaďák s tragickým koncom... Agnes, po našim Anežka, bola veľmi krásna dievčina. Jej otec pracoval ako kúpeľník, čo v tých časoch zahŕňalo okrem obvyklých masáží and stuff tiež holičstvo a istý stupeň liečiteľstva. Práve vo verejných kúpeľoch stretol vtedy ešte len princ Albrecht Agnes – inak sa ale o ich vzťahu nevie nič bližšie. A tu sa k slovu dostáva tá dojímavá časť. Albrecht totiž miloval Anežku tak veľmi, až to naštvalo jeho otca. Nie je celkom jasné prečo, keďže podobné romániky so ženami z nižších vrstiev neboli v tých časoch a spoločenských triedach také nezvyčajné, ale špekuluje sa (aj keď to samozrejme nie je potvrdené) že tí dvaja sa tajne vzali. Každopádne sa veľký tatko ozaj hneval, a to až tak, že dal Agnes obviniť z čarodejníctva a upáliť. Albrecht svoju milovanú už nemohol zachrániť... A to je asi všetko, čo sa týka príbehu tých dvoch.  Možno ešte to, že Albrecht na ženy podľa všetkého zanevrel a oženil sa až ako starý muž, keď už fakt potreboval dediča. Ale to nám samozrejme stačí, pretože ani v Cameronovom Titanicu toho nebolo viac a aha aký je to hit...
Názov filmu/seriálu: Bosorka

6. Nero (37 - 68) + Popea Sabina (30 - 65)



Aj napriek jeho zlej povesti zhýralca sa Nero zamilovával prekvapivo často: pred Popeou bol zaľúbený do krásnej prepustenky menom Acté. Táto láska by mohla mať prívlastok „zakázaná“, keby človek, ktorý im ju zakazoval, totiž Nerova matka Agrippina, nebol v priebehu trvania tohto vzťahu Nerom úkladne zavraždený. Agrippina sa bála o svoju moc v ríši (oprávnene), pretože Nero očividne mladú prepustenku veľmi miloval a dokonca z nej svojimi darmi urobil boháčku. Acté ale čoskoro zmizla zo scény, keď sa objavila Popea Sabina, manželka Othona, Nerovho kamoša. Tak ako v predchádzajúcom prípade, aj on bol samozrejme ženatý, ale jeho manželstvo s nevlastnou sestrou Octaviou, dcérou jeho otčima Claudia, doposiaľ neprinieslo potomstvo a po smrti Agrippiny, iniciátorky tohto sobáša, už Nero nemal dôvod v ňom zotrvávať. Samozrejme, Otho bol donútený k rozvodu (však prečo by nie) a krátko po tom sa Popea a Nero vzali. Rimania začali reptať: Octavia bola obľúbená pre svoju počestnosť a status „pravej princeznej“, kým Popea bola, samozrejme, za zlatokopku (čo nemuselo byť tak celkom od veci). Aký mala na ďalších udalostiach podiel nie je jasné, ale v každom prípade Nero najskôr poslal Octaviu do vyhnanstva, a keď ani to nezískalo jeho žene sympatie, Octavia bola obvinená z cudzoložstva s otrokom (svojho času v Ríme obrovský prečin) a zavraždená... Popea nebola obľúbená ani medzi dejepiscami, ktorí ju napríklad osočovali, že sa za Othona vydala, len aby mohla byť bližšie k cisárskemu trónu, alebo klebetili o jej podieli na Octaviinom nešťastnom konci (tomu sa vlastne ani nečudujem). V každom prípade, toto škandálne manželstvo aj tak netrvalo dlho. Ich prvé dieťa, malá Claudia, umrela ako trojmesačná (čo sa bohužiaľ deťom v tom čase stávalo), a Popea neskôr umrela počas tehotenstva. To viedlo historikov, samozrejme klebetného Tacita a súdobú verziu bulvárneho novinára Suetonia, k jednoznačnému vyhláseniu, že ju zabil sám Nero, keď ju v očakávaní skopal do brucha – je ale pravdepodobnejšie, že umrela v dôsledku potratu alebo predčasného pôrodu. Všeobecne je verzií tohto príbehu dosť veľa a myslím, že nech už si človek vyberie ktorúkoľvek, tá dráma bude stáť za to...
Názov filmu/seriálu: Láska, kvôli ktorej sa vraždí: Nero a jeho ženy

5. Adolf Hitler (1889 - 1945) + Magda Goebels (1901 - 1945)

   

Akobysomto... Toto nie je lovestory, fakt nie. Toto je príbeh prakticky každej ženskej v Tretej ríši, ktorá si v kine pozrela vtedajšiu nemeckú variantu správ a povedala si, že Hitler je sexy (nie, ani ja neviem, prečo), a ktorá neskôr stála pod tribúnou s manickým výrazom a jačala pri führerovom prejave ako directionerka na koncerte alebo yaoistka pri Skrotenej hore. Toto je príbeh o skutočnej Belatrix Lestrange a jej Voldemortovi. Ako sa ukázalo, obe dokázali pre lásku k svojmu politickému idolu vraždiť vlastných rodinných príslušníkov...
   Príbeh nacistov sa na príbeh smrťožrútov nesmierne podobá, dokonca natoľko, že smrťožrúti by sa dali považovať za fašistickú organizáciu. Akurát (a to je na tom to desivé), že nacisti neboli hŕstka extrémistov, ktorá si zobrala svoju krajinu násilím, ono to bola hŕstka extrémistov, ktorej zverili krajinu jej vlastní obyvatelia. V oboch prípadoch došlo k masívnej kolaborácií (Spomenie si ešte niekto na Umbridgeovú v poslednej knihe? No, tak nacistická verzia má meno Vidkund Quisling, ale samozrejme on nebol jediný.) a v oboch prípadoch sa našli ženské, ktorí si mysleli, že Vodca je sexy. Voldemota považovala za atraktívneho len Belatrix, Hitlera z nejakého dôvodu takmer každá žena v Nemecku (okrem židoviek samozrejme), asi preto, ako cool vyzeral, keď tam na tribúne v uniforme zvratkovej farby vyrevúval ako zmyslov zbavený tým hnusným fašistickým jazykom (ako ho prezývajú niektorí slovenskí žiaci, ktorí sa ho musia dnes nie celkom dobrovoľne učiť). V každom prípade, Marta pred NSDAP sympatizovala so sionistami. Fakt. Potom ale zjavne zmenila názor (ak za tým len nebola schíza, čo pri jej duševnom stave je celkom pravdepodobné), pretože stretla Scvrknutého Germána, totiž, ehm, ministra propagandy Josepha Goebelsa. Začala s ním spávať , vydala sa zaňho a mala s ním šesť zlatovlasých detí ako vzorná árijská manželka. Ešte predtým, než sa toto stalo, bola vydatá istého pracháča a mala s ním syna, ale neskôr sa rozviedli a Magda bola voľná pre akúkoľvek blbosť, ktorú by chcela urobiť. Viac ako miniatúrny Goebels zjavne Marte imponoval Hitler, ktorý síce až taký vysoký zase nebol, ale ako som povedala, nemecké ženy z nejakého divného dôvodu priťahoval. On o ňu ale nejavil priveľký záujem (hovorilo sa, že spolu kedysi mali krátky pomer, ale to boli skôr klebety z čias, keď bola Magda nezadaná), a tak nakoniec skončila s Goebelsom. Stala sa prvou dámou Tretej ríše, vzorom pre všetky nemecké ženy, dokonca sa jej darilo udržiavať zdanie perfektného domova aj vtedy, keď jej Goebels (prekvapenie...) zahýbal s českou herečkou Lídou Baarovou (čo bol vtedajší ekvivalent Marylin + JFK, keďže Lída bola na Barrandove za hviezdu). Magda však stále v duchu obdivovala Hitlera – zbožňovala ho minimálne rovnako ako dievčatá spod tribúny, akurát, že k nemu bola omnoho bližšie. Roky teda prebiehali a nadišiel čas konca Tretej ríše. Hitler, Goebelsovci a niekoľko ďalších posledných verných. Magdu teda zabili pri nálete, tak ako Belatrix umrela v boji s mamkou Weasleyovou? Och, kiež by ste mali pravdu... Keď Hitler spáchal samovraždu, Magda už bez neho nedokázala ďalej žiť, a tak sa aj zabila. Aj s Josephom (ktorý vlastne ani nemal na výber, pretože keby sa dostal do rúk Spojencov, stalo by sa mu v podstate to isté). A s ich šiestimi deťmi... (Na toto bola Rowlingová pravdepodobne príliš útlocitná, preto radšej spravila Belatrix bezdetnou).
Názov filmu/seriálu: Harry Potter – príbeh Belatrix Lestrange. Alebo niečo také, veď viete, na čo myslím.

4. Michail Sergejevič Gorbačov (* 1931) + Raisa Maximovna Gorbačeva (1932 - 1999)

   

V Sovietskom zväze dlho nemali prvú dámu. Teda, reprezentatívnu prvú dámu, ktorú by proletariát štátu sovietskeho aspoň spoznal, keby ju videl v novinách na obrázku (alebo na ulici). Panie Džugašviliová, Chruščovová, Brežnevová, Andropová a Černenková, inými slovami všetky Krupskej následníčky, sa na revolúcií (nech už to bolo čokoľvek) nejako výrazne nepodieľali. A práve, keď sa už všetky súdružky v tomto velebenom štáte prestávať dovolávať nejakého vzoru, ktorý by bol minimálne rovnako inšpiratívny ako Nadežda, a povedali si, my na ten váš komunizmus drbeme, ste rodovo citliví asi ako Rambo, prišla dáma, ktorá bola nielen pôvabná, reprezentatívna a to všetko, ale aj inteligentná a nápomocná svojmu manželovi dobrou radou. Veru tak, dámy a páni, žena, ktorú právom nazývajú Cárovná perestrojky... Raisa Gorbačeva
   Svojho času sa Rusi Michailovi pre jeho lásku a oddanosť k svojej žene posmievali, ale ako vieme, na láske nie je nič smiešne, však? To mi pripomína ten starý vtip, že ide Gorbačov  do sauny a len čo vojde, chlapi vnútri si hneď zakrývajú telá uterákmi. Na otázku generálneho tajomníka, čo to má znamenať, odpovedajú: „My sme si mysleli, že Raisa Maximovna prišla s vami...“ Dobré čo? Nie? Tak nič, no. V každom prípade, lovestory medzi Raisou a Michailom zvonku pripomínala typické sovietske manželstvo: svadba ešte pred dvadsaťpäťkou, kariérny postup, jedno dieťa – dcéra Irina. Michailov kariérny postup ale zašiel trochu ďaleko – k politbyru a nakoniec k najvyššej pozícií v štáte... A vtedy sa Raisa, pôvodným povolaním profesorka filozofie, stala takmer legendou. Ako prvá dáma predstavovala pre svojho manžela výraznú oporu, bola vzdelaná, emancipovaná a veľmi bystrá, takže na štátnych návštevách imidžu krajiny rozhodne neuškodila. Bola známa ako neoficiálna poradkyňa svojho manžela a zohrala veľkú rolu pri neúspešnom pokuse o prevrat v posledných mesiacoch sovietského štátu. Po páde jej manžela žili obaja v ústraní, kde úbohý Gorby aj ovdovel. Raisa okrem toho podporovala charitu, okrem iného aj Medzinárodnú asociáciu hematológov, ktorá sa zaoberá liečením chorôb krvi (kto by to povedal...). Hovorí sa, že ešte za jej života sa Michail od svojej milovanej ženy ani nepohol, a že aj chodili, akoby jeden druhému poskytovali oporu. Ale to budú s najväčšou pravdepodobnosťou romantizujúce kecy a tie vaša Minettka radšej odignoruje...
Názov filmu/seriálu: Posledná prvá dáma

3. Peter I. Kastílsky (Krutý) (1334 - 1369) + María de Padilla (1334 - 1361)

   

 Táto láska je opäť jednou z tých, ktoré majú prívlastok „démonická“ – teda hlavne pokiaľ ide o osobu jedného milenca. Pedro si nezískal prezývku Krutý len tak pre nič za nič: podľa kronikárov (ktorí boli predsa len menej klebetní ako antickí autori) to bol ozajstný tyran, ktorý neváhal zavraždiť kohokoľvek, kto sa mu odvážil oponovať. Samozrejme, kronikári z radov kléru naňho mali nepochybne ťažké srdce aj preto, že sa pokúšal zreformovať daňovú správu a rozhodne nie v ich prospech, ale na druhej strane, veľa nezávislých zdrojov potvrdzuje, že Pedro kvôli manželstvu s Maríou nechal uväzniť a s veľkou pravdepodobnosťou aj zavraždiť... Svoju predchádzajúcu ženu Blanche Bourbonskú. Ono je to s Pedrovými ženami dosť komplikované – veď už ani nebola antika, aby sa muži mohli len tak mírnix-dírnix rozvádzať. Prvý raz sa tajne oženil s Maríou, aj keď podľa vtedajšieho práva nebolo toto manželstvo platné, lebo už bol zasnúbený so spomínanou Blanche, ktorá bola čírou náhodou vzdialenou príbuznou francúzskeho kráľa, takže toto manželstvo bolo teda čisto politická kalkulácia Pedrových ministrov. Blanche bola popisovaná ako mladá a pekná, no celkom zjavne Pedrovi nevyhovovala tak ako María, a tak ju už po dvoch dňoch nechal uväzniť v Arévale.  Ako sme už spomínali, Blanche mala dosť vplyvných príbuzných, ktorí zburcovali pápeža, a ten Pedra exkomunikoval. Aby dokázal, že sa o nejakého pajáca s tiárou tam v Ríme nestará, oženil sa Pedro aj tretí krát s ďalšou svojou milenkou menom Juana de Castro (ktorej sestra urobila podobnú kariéru v Portugalsku), ale na tú sa po pár mesiacoch vykašľal a vrátil sa k Maríi. Zvláštne je, že sama „pokušiteľka“, teda María, nie je kronikách ukázaná v zlom svetle, vlastne je popisovaná ako celkom zlaté a zbožné dievča, čo príbehu samozrejme dodáva na pikantnosti. A nechýba jej ani tragický koniec: María umrela na mor a o pár rokov neskôr šľachtici, ktorí mali Pedra plné zuby, povstali proti svojmu pánovi, aby na trón dosadili jeho nemanželského brata Henricha, ktorý sa stal praotocom veľkej Izabely I. Katolíckej... Ale to je už iný príbeh.
Názov filmu/seriálu: Mníška a démon

2. Ľudovít XIV. (1638 - 1715) + Françoise d'Aubigné (Scarron) (1635 - 1719)

   

Áno, ja viem, Kráľ Slnko (čiže žiarivý, priemerne veľký a vám sa zdá, že je stredom vesmíru, ale vesmír stred nemá, takže v reále ani nie...) mal už vlastných filmov, seriálov a dokumentov plnú onú, ale pochopte, ono to všetko boli príbehy o začiatku a najžiarivejších rokoch jeho vlády a ja by som tak strašne rada videla jeho pád... Ktorého priamym svedkom nebol nikto iný ako jeho druhá, morganatická manželka (čiže nižšieho pôvodu než on) Františka de Maintenon. Ono sa tá romanca začala ešte v časoch, keď bolo všetko awesome a fabulous, dokonalá fasáda kráľovského dvora bola ešte nepoškodená a kráľ randil s istou Françoise Athénais de Montespan. A keby len randil, ale aj spával... No ako sa hovorí, tak dlho sa chodí s džbánom po vodu, kým sa mu ucho neodtrhne (pretože v tom čase neexistovala spoľahlivá antikoncepcia, samozrejme) a madame de Montespan otehotnela. Samozrejme, kráľ by mal byť schopný sa o svoje deti postarať, čo Louis aj urobil, ale radšej decentne, nech z toho nebude škandál... Pretože madame de Montespan bola „madame“ čiže pani preto, že bola vydatá. Louis zveril svoje deti istej slečne jednoduchého dôvodu, vdove po  postihnutom básnikovi Paulovi Scarronovi. Františka mala za sebou všeobecne dosť ťažký život, ale ten ju nezlomil, naopak – bola to milá, pokojná dáma, pekná až do vysokého veku. Sama nemala deti, ale tie kráľove, ktorým bola guvernantkou, milovala ako vlastné. Louis si túto dámu príliš nevšímal, kým žiarivá fasáda ešte ako-tak držala a krásna Françoise Athénais do nej ako kráľova partnerka dokonale zapadala, ale ono sa to postupne začalo kaziť dosť blbým spôsobom. V prvom rade, s pribúdajúcim vekom bola madame de Montespan čoraz tlstejšia a neznesiteľnejšia, neustále robila panovníkovi žiarlivostné scény kvôli bezvýznamným aférkam, ktoré netrvali ani len jednu noc, a k tomu všetkému sa prevalila veľká aféra s pani Voisinovou. S kým? No najznámejšou parížskou bosorkou, ktorá bola usvedčená z organizovania pokútneho spolku, venujúceho sa príprave magických „elixírov lásky“ i jedov, čiernym omšiam a robeniu potratov, inými slovami výsostne pololegálnym až nelegálnym veciam. A s touto polookultnou mafiou paktovalo množstvo významných šľachticov, okrem iného aj madame de Montespan. To už na obéznu, hašterivú ženskú jej milenec celkom zanevrel a našiel si novú lásku... Pani vychovávateľku.
   Nie je jasné, aký dlhý čas od rozchodu s Montespankou uplynul, kým spolu Ľudovít a tá druhá Františka spolu začali takpovediac chodiť (a aj ležať), ale keď sa tak stalo, bola to láska ako hrom. Okrem nesporného pôvabu totiž mala novopečená markíza de Maintenon veľmi príjemnú povahu, bola veľmi pobožná a dôstojná, čo Ľudovítovi nepochybne imponovalo. Obaja už mali cez štyridsať, keď sa tento románik začala, ale viete, láska kvitne v každom veku... A nakoniec to skončilo tajným sobášom po smrti Louisovej legitímnej manželky (nudnej, škaredej a navyše sesternice) a doživotnou psychickou podporou starnúceho kráľa... A že ju potreboval! Viete, dožiť sa sedemdesiatich rokov pri vtedajšom stave medicíny nebol med lízať, a navyše sa krajina topila v dlhoch a nekonečných vojnách. Na konci Ľudovítovho života dvorania dychtivo očakávali nástup novej generácie, a zahraniční šľachtici údajne uzatvárali stávky, kedy ich starý Louis konečne opustí! Za takýchto okolností niet divu, že ho potešil každý človek, ktorý bol rád, že je starý kráľ nažive – a medzi túto hŕstku patrila nepochybne aj Františka... Keď už konečne prišiel čas neslávneho konca tejto žiarivej éry, stiahla sa kráľovská vdova do ústrania a tých pár posledných rokov sa venovala dobročinnosti. Niet nad šťastné konce?
Názov filmu/seriálu: Zbohom a ďakujeme za absolutizmus

1. Henrich IV. (1553 - 1610) + Gabrielle d'Estrées (1573 - 1599)

   

Zasvätení budú namietať, že akú lovestory už len môže mať metresa a s prepáčením kurevník, ale ako hovorí stará vodičská múdrosť, v späťáku vyzerá všetko bližšie, inými slovami, nerobte unáhlené závery, inak nadobudnete dojem, že viete viac, než viete. No, tak Henrich mal na ženy vždy šťastie – teda, ženy ako baby, nie ženy ako manželky, lebo v takom prípade to bolo presne opačne. Jeho druhá manželka Mária Medicejská bola, no... Povedzme, že nič moc vo všetkých kategóriách okrem prachov (ktoré on furt potreboval), a hoci tá prvá na tom bola podstatne lepšie, aj tak si príliš nepadli do oka. V čase náboženských vojen mal Henrichov sobáš s Margot (teda vlastne Margarétou, ale to je fuk, aj tak ju tak každý volá) spojiť dve súperiace strany, ale nakoniec nespojil ani mladomanželov, nieto ešte ich rodiny a prívržencov. Margot bola pred svadbou zaľúbená do iného mládenca, krajšieho a hlavne voňavejšieho ako jej nastávajúci, no a Henrich sa do svadby tiež veľmi nehrnul, aj keď nevesta bola celkom kočka (ale ako jemu podobní dodnes hovoria, nekúpiš si kravu...). K tomu všetkému sa jej mama pokúsila upokojiť situáciu atentátom na najväčšieho štváča, admirála de Coligny, ale v konečnom dôsledku to viedlo k pravému opaku a vypukol najväčší masaker celých náboženských vojen. Po takomto nevydarenom začiatku chcela Margotina mamička z celej veci vycúvať s tým, že manželstvo jej dcéry a Henricha nebolo naplnené (čiže manželia spolu nikdy nemali sex), ale keďže Margot bola strašne tvrdohlavá a navyše sa v istých veciach s Henrichom na seba až prekvapujúco podobali, nič z toho nebolo a tí dvaja si na anuláciu manželstva museli počkať celé desaťročia. A medzitým Henrich získal a stratil svoju najväčšiu lásku...
   Gabriela bola dcérou nie veľmi významného šľachtica, veľmi krásna a veľmi bystrá. Henrich bol od nej o dvadsať rokov starší, napohľad nie veľmi príťažlivý a ani jej rodina nebola ich pomeru veľmi naklonená, a tak ju vydali za ešte staršieho a hnusnejšieho chlapa... Čo skončilo tak, že Gabrielle si nechala radšej to manželstvo anulovať a stala sa Henrichovou milenkou. Neboli to veľmi priaznivé časy ani na začatie romániku, nieto ešte trvalého ľúbostného vzťahu, pretože Henrich vtedy kvôli náboženským vojnám behal z bojiska na bojisko a Gabrielle ho nemohla... Počkať, ona ho nasledovala, naozaj ho nasledovala! Šla s ním do vojenského tábora, dokonca mu prala veci a starala sa mu o jedlo, inými slovami robila veci, ktoré by žiadna zlatokopka nebola ochotná vydržať... A to aj napriek tomu, že medzitým bola trikrát tehotná! Keď spolu nemohli byť, tí dvaja si samozrejme vymieňali ľúbostné listy, a navyše ho ona spolu s jeho milovanou ségrou Katarínou presvedčili, aby konvertoval na katolicizmus a ukončil náboženské vojny, ako aj k ustanoveniu náboženskej tolerancie Ediktom z Nantes. Inými slovami, romanca ťažkého kalibru. A ako skončila? No, samozrejme smutne. Gabrielle tesne pred tým, ako sa Henrich rozviedol s Margot a oženil s ňou, umrela na preeklampsiu...
Názov filmu/seriálu: Metresa

Príbeh šáchbanu Soraje

Nová Cisárovná Indie je, akobysomto... Trochu menej akčná, než by ste očakávali. Možno bude stačiť, ak vám napoviem, že šáchbanu je perzský titul pre manželka šacha, čiže čosi ako naša kráľovná. Mimochodom, s výnimkou háremových pravidiel (a Paláca svätých imámov) som si nič, ale naozaj nič z reálií nevycucala z prsta, zerdana je skutočne horská bylina a nowrúz sa skutočne v dnešnom Iráne oslavuje presne popísaným spôsobom... Obrázok je z GoogleImages, ach jaj, aj mne to lezie na nervy.





Rumejsa? Ach, mojimi rukami prešlo veľa žien, ale túto som si zapamätala z dvoch dôvodov:
1. Bola to šachova legitímna manželka, a teda jedna z mála.


2. Na takú ženu sa jednoducho nedá zabudnúť, ani keby ste chceli.


Odpustite mi tie čísla, ale viete, som tak trochu perfekcionistka, stará pani Húmašách, nechjejejzemľahká...


Oj, do šľaka, zabudla som dokonca aj na to, že mŕtva som teraz aj ja, takže teoreticky... No ale to je jedno. Chcete počuť nejaký úžasný, vzrušujúci príbeh z háremu o krásnej a zmyselnej šachovej žene?


Tak preskočte kapitolu, prosím vás.


Nechápte ma zle, Rumejsa Šaktí bola istým zvláštnym spôsobom krásna aj zmyselná, a tento príbeh samozrejme je úžasný aj vzrušujúci, problém je v tom, že tie najlepšie časti vám nemôžem ukázať, pretože proste neviem podrobnosti, len to, čo som sa dozvedela z rozprávania. Keď som bola malá, vždy som sa hnevala na Allaha i na celý svet, pretože ako najmladšej a ešte k tomu večne zasnúbenej dievčine mi vždy odopierali tie podľa môjho názoru najlepšie veci v živote, menovite 1. najchutnejšie jedlo (ktoré si rozchytali vždy moji starší súrodenci), 2. najlepších ženíchov (mladší chlapci mali vždy záujem o dievčatá vo svojom veku, teda moje plnoleté sestry), 3. najkrajšie šaty a šperky, ba dokonca ba nebrali ani na výlety do mesta, kvôli tým snúbencom, veď viete. O mojom detstve len toľko, že ma teší, o koľko ho mali moje deti lepšie. Ako som už povedala, vždy som bola tak trochu odstrkovaná, a vlastne to nepovažujem za obzvlášť prekvapujúce či poburujúce – koniec koncov, mala som devätnásť starších vlastných i nevlastných súrodencov. Pravda, otec nemal veľký hárem, ženatý bol len s mamou a tetou Beren, ktorá ale umrela, než som sa narodila, a konkubín mal len zopár (nikdy som nevedela presný počet, pretože 1.stále sa menil a 2. nikdy som nezistila, či tá-ktorá otrokyňa je aj jeho milenkou alebo tu len upratuje a obskakuje moje príbuzné, kým dotyčná neporodila dieťa), ale tým zopár svojim „drahúšikom“ sa venoval naozaj snažlivo.


Aj keď ma všetci poznajú ako šáchbanu Soraju, keď som sa narodila, moji rodičia mi dali meno Burçin. To je, prosímpekne turecké meno... Teda nie že by som bola Turkyňa, ale som Azerbajdžanka, nuž a my sme s Turkami dosť príbuzní, tak etnicky, ako aj kultúrne a jazykovo. To je aj dôvod, prečo som v porovnaní s miestnymi princeznami dosť bledá, hoci stále vyzerám ako-tak „východne“. V mladosti ma poznali ako tretiu najkrajšiu ženu Perzie, po mojej matke a nevlastnej sestre Firuze, teda s výnimkou niekoľkých cudzokrajných otrokýň, ktoré sa v tejto krajine predávali... A z ktorých niektoré som osobne stretla. Nie vždy to, pravda, bolo príjemné zoznámenie, ako si iste viete predstaviť.


Vydávala som sa ako osemnásťročná za o dva roky mladšieho šachovho syna Tahmáspa. On bol takmer ešte dieťa, ja nie príliš nadšená mladá dievčina, a náš sobáš mal jediný účel – zaistiť, že šach svoju provinciu, ktorej môj otec vládol, nenechá, ako sa hovorí, „v štichu“, keďže nás ohrozovali Turci. Samozrejme, ako všetky dievčatá v mojom veku som snívala o osudovej láske a sobáš s dieťaťom ma príliš nepotešil, no na druhej strane som vedela, že ako princezná jednoducho nemám na výber, a okrem toho, naša provincia bola veľmi malá, takže bolo pre nás veľkou poctou, keď šach ponuku mojej ruky na naše prekvapenie prijal. Ešte dnes si veľmi dobre spomínam na svoje svadobné šaty – fialové bindalli (v podstate druh kaftanu) husto pošité zlatom, košeľa so zlatou obrubou a veľa, veľa šperkov s ametystom... Môj ženích už taký žiarivý nebol. Bledé chlapča s cestovinovou tvárou mi bozkávalo ruky s až príliš veľkou horlivosťou a prisahal, že takú krásnu ženu ešte v živote nevidel (keďže celý jeho život bol taký krátky, príliš som o tom nepochybovala). Jeho poklony som prijala vlažne, ale uvedomovala som si, aké mám šťastie, že sa svojmu novomanželovi evidentne páčim. Krátko po svadbe vysvitlo, že Tahmásp nemá so sexom absolútne žiadne skúsenosti, a všetky pokusy jeho hrubého, vulgárneho otca mu tento preňho zvláštny svet priblížiť skončili len jeho vydesením. Jeho matka si najskôr myslela, že aby sa škody, ktoré starý šach na svojom najstaršom synovi vykonal, napravili, bude musieť zavolať nejakú skúsenú pobehlicu alebo aspoň bývalú konkubínu, ktorá má s týmito záležitosťami skúsenosťami, ale nakoniec som to vďaka jej citlivému poučeniu zvládla sama. Tahmásp sa do mňa najskôr bláznivo zamiloval (napokon, mal len šestnásť rokov a o mojej kráse som vám už rozprávala), ale prvotné čaro čoskoro vyprchalo, a on sa začal obzerať po milenkách inde, prevažne medzi otrokyňami. Nepovažovala som to za obzvlášť poburujúce ani ponižujúce, pretože jednak som mu jeho prudkú náklonnosť neopätovala, a tiež pretože som vyrastala v podobnej rodine. V našom vzťahu nikdy nebola nejaká zvláštna romantika, ale po tom, čo ma prvé tri mesiace zbožňoval a ďalšie tri ignoroval, sa náš vzťah nejako konsolidoval. Minimálne raz za mesiac, častejšie však s omnoho vyššou frekvenciou, sme spolu strávili noc, občas sa stretli a podebatovali si o novinkách v háreme a o deťoch, ktoré veľmi skoro prišli, v konečnom dôsledku sme však boli skôr priatelia než manželia. Nie je to taký zlý výsledok, keď zvážime, že on mal okrem mňa množstvo iných a naše manželstvo bolo okrem toho dohodnuté.


Môj muž sa postupom času stal hocikým iným než idolom ženských sŕdc. Bol to príjemný muž, samozrejme, ale nijako atraktívny. Bol vysoký, zavalitý, v neskoršom veku aj ozaj tučný, mal gaštanové vlasy a po svojej starej matke, Ruske, aj bledšiu pleť. Pod nosom si udržiaval fúziky, nie veľmi tenké ani hrubé, oči mal drobné a trochu krátkozraké, čo bol aj dôvod, prečo som ho nakoniec prehovorila, aby si dal vyrobiť v Číne niekoľko okuliarov – tie ale väčšinou nepoužíval, pretože v nich vyzeral ešte menej kráľovsky než zvyčajne. Nechcem ho nazvať vyslovene „škaredým“, možno bude presnejšie „málo príťažlivý“, pretože presne to bol. Nebol nijako úžasne duchaplný, no označiť ho za hlupáka by bolo klamstvo – jednoducho ten typ, ktorý na večierkoch sedí a nechá sa zabávať, pretože je natoľko múdry, že vie, o koľko vtipnejší je z najväčšou pravdepodobnosťou ten extrovert vedľa. Každé slovo zvážil dvakrát, takže v konečnom dôsledku hovoril veľmi pomaly, no väčšinou rozumne. Nevyjadroval sa k tomu, čo nevedel, vo svojej reči takmer nepoužíval humor a metafory, inými slovami, mal v sebe akýsi zvláštny druh neotesaného rozumu, a jeho myseľ bola prostá, no pritom veľmi inteligentná. V zložitých zákutiach politiky sa vďaka svojej výchove celkom vyznal, ale väčšinou sa s bližším chápaním a veľkými rozhodnutiami neobťažoval – vedel, že v ríšskom byrokratickom aparáte je obrovské množstvo osôb, ktoré to urobia zaňho. Napriek svojej prirodzenej fyzickej sile a odolnosti sa príliš nezúčastňoval vojen, teda prinajmenšom odkedy našiel ľudí, ktorí viedli armádu omnoho zručnejšie než on. Najskôr to bol hlavný veliteľ vojsk Hákim Labaf, a potom vaša dobrá známa Rumejsa Šaktí Rafatí.


Než vám porozprávam o tom, ako k nám prišla, vypočujte si čosi o našom háreme. V prvom rade vás musím varovať – nie je to tak, ako si myslíte. Primárnym účelom háremu nie je poskytovať panovníkovi rozkoš, ale jeho ženským príbuzných a otrokyniam ubytovanie. Tunajšie dievčatá nie sú až také neskutočné krásky, ako by ste rady verili, a všadeprítomný luxus... No, povedzme, že väčšina zo žien z háremu sú otrokyne, ktoré nikdy nemali na ružiach ani na hodvábe ustlané. Pokiaľ ide o intrigy, samozrejme, užila som si svoje, a hoci moje postavenie spočiatku nemohla ohroziť nijaká neslobodná pobehlica, neskôr sme súperili najmä o pozície našich detí – následníctvo synov a ženíchov dcér. Opäť to je ale omnoho zložitejšie, než si myslíte. V prvom rade, my, matky šachových detí, tvoríme aliancie tak medzi sebou, ako aj s perzskými politikmi. To súvisí s druhou vecou: miešaním sa do záležitostí ríše. Toto zvyknú robiť hlavne otrokyne-favoritky s malým dieťaťom, ktoré im zaisťuje akú-takú pozíciu tam u nás, my legitímne manželky sa venujeme skôr mecenášstvu umelcov, podpore verejnoprospešných inštitúcií a charite. Pokiaľ ide o bežný deň, mne ho vždy spoľahlivo vyplnila starostlivosť o deti a hárem. A tu sa dostávame k ďalšiemu bodu: kto tu vlastne vládne.


Šacha samotného si vyhoďte z hlavy. Iste, má tu nejaké slovo, ale väčšinou je príliš zamestnaný oficiálnymi štátnymi záležitosťami, a vo voľnom čase chce hlavne vidieť decká a trochu si užiť, na nejaké riešenie problémov a konfliktov, ktoré sa tu prirodzene vyskytujú, nemá čas. Pokiaľ ide o nejakého hlavného eunucha, tak tu zvážte, že nie sme nijakí Arabi ani Turci a že nič také tu nemáme. Vykastrovaní muži sú tu podľa indického vzoru skôr do počtu a my, dievčatá, si všetko zariaďujeme samé. Stačí si na čapicu nasadiť šatku (prípadne čádor, keď inak nedáte), vziať si so sebou jednu-dve slúžky ako garde a môžete ísť takmer hocikam a rozprávať sa prakticky s hocikým bez toho, aby sa na vás niekto pozeral krivým okom... Ak ste slobodná, pravdaže. Otrokyne musí „von“ brať jedna zo slobodných dám, čiže šachova buď manželka alebo príbuzná. Kým sa otrokyni (tak ako všade inde) nenarodí pánovo dieťa, nemá prakticky nijaké práva okrem existenčného minima, potom sa na ňu pozerá ako na súčasť rodiny, aj keď skôr ako na chudobnú príbuznú. A, samozrejme, o všetkom rozhoduje najvyššie postavená členka šachovej rodiny. V tomto prípade, keďže Tahmáspove sestry sa veľmi skoro vydali, to bola moja maličkosť.


Ospravedlňte mi tieto dlhé reči, ako aj ten prítomný čas, ale som od svojej smrti existenčne dosť dezorientovaná, a okrem toho, musela som sa nejako dostať k faktu, že som svojho času bola najvyššou šéfkou v Paláci svätých imámov a nikto nedokázal ohroziť moju pozíciu, ani krásne favoritky, ani vznešené princezné. Na to, aby ma človek dokázal dostať do problémov, by potreboval vlastnú armádu... Čo na moju smolu Rumejsa Šaktí mala, ako viete.


Už som spomínala, že som nikdy nežiarlila na šachove milenky, pretože som k nemu nikdy nemala príliš sentimentálny vzťah. Dúfam, že vás preto neprekvapí môj návrh, aby sa druhý raz oženil. V tom čase som mala už dve deti, Tahmínu a Alkasa, ktoré ma síce dosť zamestnávali, no aj tak som sa stihla od jedného zo svojich mužských priateľov, bratranca Nurhana, dozvedieť o dedičke Chorasánu. Keďže som o geografií Perzie vedela pomerne dosť (viete si predstaviť, ako som sa v prvých mesiacoch manželstva nudila, a čítanie si v encyklopédiách je dobrý spôsob trávenia času), zatmelo sa mi pred očami. Ak by sa táto provincia dostala pod správu safíjovskej dynastie, získali by sme tým množstvo cenných umeleckých diel, nádherných palácov, výnosných podnikov, obchodných ciest a archeologických lokalít, a najmä – možnosť upevniť si svoje velenie nad veľkou časťou armády. Stačilo by ozaj málo – ak by Rumejsa porodila zdravého syna, z ktorého by sa síce stal beg ako jej predkovia, ale nenosil by priezvisko Rafatí, ale Safí... Z politického hľadiska by sme na tom nesmierne zarobili, čo mi potvrdili aj môj bratranec a manžel. Samotný sobáš bol nápadom príbuzných jeho matky Húmašách, ale väčšina z nás nadšene súhlasila, kvôli čisto praktickým záležitostiam, ako som už spomínala. Jediným človekom, ktorý mal námietky, bola moja matka Gulnar, ktorá tvrdila, že Rafatíovci boli vždy známi pre svoju sexuálnu neviazanosť, a budúca nevesta tiež nemá práve najlepšiu povesť. Tieto jej námietky sme ale považovali za obyčajné klebety, ktorým aj vznešená pani Güneyová občas uverila, a nebrali sme ich na vedomie. Ako sa ukázalo, naša ľahostajnosť síce bola postavená na mylnom úsudku a nedostatku informácií, ale v konečnom dôsledku priniesla viac úžitku ako škody. Teda aspoň šachovi a jeho krajine.






Náš hárem obsahuje zložitý systém budov a poschodí, ktoré presne určujú postavenie v hierarchií. To závisí od pôvodu danej slečny, jej zákonného stavu (slobodná/otrokyňa), potomstva a vzťahu so šachom a dynastiou. Rumejsino malo byť od začiatku veľmi vysoké, keďže bola omnoho urodzenejšia ako ja a bola to suverénna vládkyňa provincie, no ja som na ňu už bola pripravená – teda, aspoň som sa o to pokúsila.


Mali sme taký krásny a vznešený uvítací výbor! Otrokyne v slávnostných červených kaftanoch bohato vyšívaných zlatom, ja v tmavej modrej pod zlatým baldachýnom, ovešaná šperkami, a samozrejme moje tri deti, Tahmína, Saliha a Mohammed. Môj starší syn Alkas vtedy už bohužiaľ tri roky nežil a moja najmladšia dcéra Mahrnúš ešte nebola na svete. Moje dve snedé, roztomilé dcérky a nepekný malý syn našu spoločnosť perfektne dopĺňali, nakoľko ukazovali, na čom stojí moja pozícia v dynastií. Stará pani Húmašách, nezaujímavá, už dosť moletná postaršia dáma, stála bokom spolu s niekoľkými nižšie postavenými princeznami a dvoma otrokyňami, ktoré šachovi porodili deti, a všetky sa snažili tváriť tak dôstojne, ako len vedeli. Po oboch mojich bokoch stáli slúžky v bielych, striebrom a rubínmi vyšívaných kaftanoch – moje „štatistky“. A vtedy veľkú oceľovú bránu do háremu prekročila pani beg a naša hrdosť a distingvovanosť utrpeli príšerný šok.


Nová šáchbanu, šachova manželka, si so sebou neviedla mraky slúžok a eunuchov a neprichádzala v honosnom kočiari. Miesto toho sa arogantne niesla na koni, čo by nebolo až také šokujúce, keby tam nešla sama, len s jednou jedinou služobníčkou a mladým pážaťom (bol to váš starý známy Zartušt). Za bránou háremu nechala dvadsať po zuby ozbrojených chlapov v slávnostných uniformách... Nehovoriac o tom, že sedela na pohodlnom, ale podľa nášho názoru nevkusnom čerkeskom sedle mužským spôsobom! Inak vyzerala presne tak, ako sme si ju predstavovali: ako peknú mladú ženu v slávnostných šatách. Mali farbu polnočnej modrej, boli husto vyšívané zlatými kvetmi a doplnené zafírovými náušnicami a náhrdelníkom. Cez belasú čiapočku mala prehodený závoj pasujúci k jej šatám. Pravda, šatami myslím veľmi dlhý kaftan... Ale na tom vlastne nezáleží.


Moja spolumanželka, s ktorou sa šach zosobášil v zastúpení už v Heráte, zosadla z koňa a vyzerala trochu vyvedená z miery. „Páni... Človek sa až pýta, keď je šach taký prachatý, načo sa vlastne potrebuje so mnou oženiť.“

Nastalo hrobové ticho. Nikto nevedel, ako na jej drzú poznámku zareagovať, a ja už vôbec nie. Našťastie pani Húmašách na to čoskoro prišla. „Vítame vás u nás v háreme, ctená Rumejsa begum.“

„Beg.“ opravila ju Rumejsa. „A aj mňa veľmi teší. Vidím, že sa tu zišla celá šachova família, môžete sa mi prosím predstaviť?“

Vyvedená z miery som pred ňu predstúpila. „Volám sa Soraja a som prvá zo šáchbanu, kráľovien. Z vôle Jeho Výsosti toto miesto obhospodarujem. Vitajte u nás.“

„To ste už povedali, a vášmu nadšeniu verím asi ako usmievajúcej sa líške alebo skromnému bankárovi. Budú sa tu konať nejaké rituály, uvítacie večere alebo podobné hovadiny? Pretože na to nemám ani náladu, ani čas. Mám totiž večer veľmi dôležité stretnutie... A osobne neviem, na čo tak zízate, pretože opasok som si už napravila a z kaftanu mi nič netrčí.“

Ale áno, dívali sme sa na ňu ako na zjavenie anjela, pretože viete, keď vám povedia, že novopríchodzia je útle devätnásťročné dievča, zrejme si predstavíte niečo celkom iné ako Rumejsu. Nedalo sa povedať, že by nemala spôsoby, ale riadila sa nimi, kedy sa jej chcelo. Pobúrene som zvýšila hlas. „Šáchbanu, ak budete taká láskavá, správajte sa ku svojej sestre“ (tak sme volali svoje spolumanželky pri formálnom styku) „trochu slušnejšie, a rešpektujte, že ste tu nová...“

Rumejsa zdvihla obočie. „A preto sa mám pred vami akože pokloniť?! A vôbec, neviem, čo som povedala, že vás to tak štve.“

„Celkom očividne nielen mnou, ale celým týmto miestom pohŕdate!“ zvolala som. „Čo si o sebe myslíte?!“

„Pohŕdam?“ zdvihla obočie. „Ach, tak to som netušila, že je tu zakázané aj vyjadrovať svoje emócie. Zrejme to bude patriť k nejakému geniu loci alebo čo, že sa tu všetci aj na svadbe tvária ako na pohrebe.“

Skôr, než som stihla tej drzej suke niečo urobiť, priskočila nám na pomoc obyčajná otrokyňa, matka šachovho druhorodeného syna Máhinúr, ktorou sme dovtedy všetci pohŕdali. „Veličenstvo, šáchbanu Soraja si veľmi potrpí na etiketu a formálnosť, vaše spôsoby jej zjavne pripadajú neslušné... Hlavne sa na ňu preto nehnevajte. Verte mi, rozhnevať si ju na tomto mieste nie je práve najšťastnejší nápad.“

Rumejsa zdvihla jedno obočie a pobavene sa uškrnula. „Ľudia ako ja sa nezvyknú spoliehať na šťastie. Verím, že každá smola sa dá prekonať, pani... Smiem vedieť vaše meno? A aká je vlastne vaša funkcia tuto?“

Máhinúr sa zmätene poklonila. „Som matkou šachovho syna Selahádina, výsosť. A volám sa Máhinúr.“

Po tvári sa jej rozlial nadšený úsmev. „Páčite sa mi, madam.“ Vrhla zákerný pohľad na mňa. „Šáchbanú Soraja, mám pocit, že ste mi zďaleka nepredstavila každého, koho ste mala, a to zďaleka nehovorím o ctenej matke princa. Napríklad staršia dáma po vašej pravici – predpokladám, že budete buď matkou, alebo svokrou môjho ženícha, nemám pravdu?“ Otočila sa k pani Húmašách.

Tá prekvapene prikývla. „Som šáchova matka, Vaše Veličenstvo, Húmašách chatún.“

Rumejsa sa pred ňou poklonila, kým mňa si ani nevšimla. Takéto poníženie som nečakala. Predo mnou pozdravila dokonca aj mladú Jásemin, bezvýznamnú matku maličkého dievčatka, ktorá pochádzala z rodu roľníkov, a nebola by ničím, ak by ju svojho času nezajali banditi. Cítila som sa o to urazenejšia, o čo viac boli poctené tie bezvýznamné potvory, ktoré si zjavne získali Rumejsinu prchkú priazeň. Keď som si pomyslela, že toto dievča možno porodí šachovi syna, bolo mi z tej predstavy zle. Rozvod bol ale nemožný – prišli by sme o také množstvo peňazí, a musím sa zahanbene priznať, že mi na financiách vždy veľmi záležalo. Miesto toho som ju tu musela trpieť... Na druhej strane, mala by som to drzé decko čo najskôr skrotiť. Musí predsa vedieť, kto je tu paňou a koho musí rešpektovať.

To ale bolo ešte pred tým, než som sa dozvedela, s kým mám tú česť.

Mojim prvým krokom bolo obrátenie sa na Tahmáspa. Ak nebude mať jeho priazeň, neporodí dieťa a všetko bude v poriadku...

Rozprávala som mu to všetko, a na záver som nezabudla dodať všeobecne známy fakt. „A navyše to už ani nie je panna!“

„Ale to znamená, že sme za ňu mohli utratiť menej prachov.“ povedal flegmaticky. „To sa ti na tom predsa páčilo, nie?“

„Áno, ale... Pochop, Tahmin, to dievča je také drzé! Musíš jej niečo povedať.“

„Najskôr spečatíme naše manželstvo a potom sa uvidí.“ uzavrel lakonicky, potvrdzujúc svoje slová napitím sa z pohára čaju.

Sklopila som oči. „Možno máš pravdu, nebude najlepší nápad sa jej úplne vzdať...“

„Keď má armádu, tak to ťažko.“

Zdvihla som obočie. „Ty si neprevzal jej velenie? Napokon, jej veliteľka je predsa len dievča...“

„Nedovolila mi to.“

„V akom zmysle, nedovolila? Nie si snáď ty vládcom tejto krajiny?“

„Vyjednávači boli neúprosní. A napokon, nevidel som dôvod, prečo jej túto maličkosť nedožičiť.“

„Maličkosť?!“

„Podľa Labafa jazdí do bitiek od svojich pätnástich rokov a je to veľmi schopná veliteľka.“

Tahmásp mal na tvári stále ten znudený, nezúčastnený výraz, a len sám Allah vie, na čo vtedy myslel. Mám ale silné podozrenie, že sa dobre bavil.

Môj šok sa nedal opísať. „Myslíš... Ako Šódža?!“

„Skôr ako Jana z Arku. Alebo nie, ako bojové panny z rytierskych románov. Teda bez toho panenstva.“

Čím viac som sa o svojej novej „kolegyni“ dozvedala, tým viac prekvapení sa mi dostávalo pod ruky. Keď som už teda vedela o tom dievčati toľko, čo vy, nevedela som, čo povedať alebo urobiť. Predpokladala som, že ako beg Chorasánu a navyše kvalifikovaný vojvodca bude predstavovať významnú politickú silu. Mala som dve možnosti – zavraždiť ju, čím by Chorasán znova pripadol trónu, alebo ju držať čo najďalej od háremu. Najskôr som sa medzi nimi dvoma nevedela rozhodnúť, ako si iste viete predstaviť, ale vlastne som to ani nemusela. Rumejsa sa mi prvé tri dni svadobných osláv vyhýbala, vlastne ako všetkým ostatným ľuďom, ktorí sa zúčastňovali osláv. Čoskoro sa rozhádala s Máhinúr, nazvúc ju zakríknutou kvočkou, a ja som začala tušiť, že ešte len bude robiť ozajstné problémy...

A potom tu boli raňajky po svadobnej noci.

Pri stole vtedy sedela pozoruhodne rôznorodá zmeska. Ja, krásna dáma v takmer ešte najlepších rokoch, malá, korpulentná pani Húmašách, ktorá aj napriek neurčitému titulu požívala veľkú vážnosť, Tahmáspova jediná vlastná sestra Mihrišách, ktorá bola u nás na návšteve, kyprá, mimoriadne krásna slečna, a potom už len malá, krehká blondína Jásemin a samozrejme tmavá, štíhla potvora Máhinúr, ktoré so sebou mali aj svoje decká. „Čo tam toľko robia?“ hnevala sa Mihrišách. „Tahmásp predsa nezvykne, no... Veľmi vyvádzať – a zmeškať raňajky by sa tiež neodvážil.“

„Veď bude jesť v mužských apartmánoch, nie?“ pípla Jásemin.

„Bojím sa pomyslenia na to, čo tam spolu asi robili.“ frfľala naša velebená slečna Mesačné svetlo. „Vy snáď nie? Čo ak ho náhodou očarí alebo niečo, a nebude chcieť už žiadnu inú?“

„To je možné?“ zapišťala úzkostlivo Jásemin. Občas som z nej mala pocit, že je to len kura v ľudskej koži, a aj to upravenej pre jeho vlastné potreby, aby sa pravej podobe zvieraťa čo najviac podobala. Bola neškodná, len občas trochu otravná. Obe tieto vlastnosti mala aj Máhinúr, no radšej ich dobre skrývala, nech sa náhodou včas nedozviem, ako rýchlo ju je možné v prípade potreby odbaviť. Ani jednu z nich nemal nikto rád, no na rozdiel od Máhinúr sa Jásemin dala celkom dobre ignorovať, a v konečnom dôsledku vám za to bola vďačná.

„Nie, to teda nie je.“ povedala som suverénne. „Nikdy v histórií Perzie sa to nestalo a ani nestane.“

„A čo história iných krajín?“ rypla si Máhinúr. „Predsa len, každý z nás počul o Roxolane...“

„A vieš, aké v tej dobe panovali podmienky?“ odsekla som jedovato. „A vôbec – nemyslím, že Tahmásp by bol takejto vášne schopný. S kým sa ty vlastne stretávaš, dievča? Pretože šach to určite nebude.“

Máhinúr vysunula čeľusť. „No len aby... Veď uvidíte, s tou ženskou ešte budú problémy!“

„Ó, tak o tom teda nepochybujem.“ povedala som pokojne. „Aj keby so šachom bohvieako nevychádzali, predsa len, tá ženská velí vlastnej armáde! Je to politická sila, s ktorou rozhodne bude treba počítať.“

„Dúfam, že táto novoprišelkyňa neovplyvní stavbu našej manufaktúrky v Isfaháne – alebo?“ zamračila sa Mihrišách.

„O manufaktúrku by som sa v aktuálnej dobe neobávala.“ predniesla som vážne. „Stavba zatiaľ pokračuje dobre, aj napriek tomu, že kvôli obmedzeniam financií postupujeme trochu pomaly. Ale radšej budem šetriť na kvantite než na kvalite stavebných robotníkov, ak viete, čo tým myslím.“ Kútikom oka som sa pozrela na Máhinúr. Tá naše projekty nikdy nepodporovala, pretože si myslela, že je pre háremové slečny zbytočné zaujímať sa o vonkajší svet. Ja osobne som to považovala za hlúposť. Len preto, že sme tak popisované v románoch, neznamená, že je to pravda – napokon, keď je váš stály príjem taký vysoký ako môj, predsa všetko neprehajdákate na šaty a šperky, či áno?

Vtedy dnu konečne vstúpila Rumejsa. Zamračila som sa na ňu. „Aká bola noc?“

Ohrnula nosom. „Dalo sa to prežiť.“

„To je všetko?“

„A čo si čakala? Sama predsa musíš vedieť, že tvoj manžel nie je nijaký Casanova.“
„Nie si nejaká náročná?!“ odula sa Máhinúr.

„Prečo by som mala byť?“ povedala Rumejsa bezvýrazne, ani sa na mňa nepozrúc a obstarávajúc si raňajky. „Jednoducho viem, čo je dobré.“

„A čo je podľa teba dobré?!“

„Mohol si trochu švihnúť. Kým sa na niečo odhodlá, ženská stratí posledné zvyšky chuti.“

„Väčšina mladých dievčat považuje pomalý postup za dobrý.“ nadhodila Jásemin opatrne.

„Samozrejme, ak to znamená dlhé maznanie a nie dlhé vyzliekanie pančúch.“

„Ako sa opovažuješ kritizovať šacha?!“ zasyčala Máhinúr.

„Presne tak, ako to, že pred ňou kritizuješ jediného muža, ktorý jej dokázal vyvolať orgazmus?!“ odpovedala Mihrišách štipľavo.

„Ale hneď prestaňte s tými prasačinami!“ zvolala pani Húmašách. „Ste nesmierne vulgárne!“

Narovnala som chrbát a vyhlásila. „Pani Húmašách má pravdu, toto nie je téma ku stolu! Ak by ste niekedy mali chuť porovnávať svoje súkromné sexuálne zážitky, zíďte sa niekde, kde vás nebude nikto rušiť a kde nikto iný nebude prítomný!“

„Hlavne nie také prudérne, frigidné dámičky.“ zamrmlala Rumejsa „Stavím sa, že len závidíš, pretože ten starý tučniak ešte nikdy neuspokojil.“

To som sa už ale ozaj nahnevala. Z nejaké zvláštneho dôvodu som sa k nej nahla. „Mala by frigidná dámička orgazmus na prvý šup?! A ak máš ešte nejakú chuť o tejto téme rozprávať viac, než by pre teba bolo zdravé, príď za mnou večer! Mimochodom, ty si si myslela, že ťa nepočujem?“

Rumejsa prižmúrila oči. „Dievčatá mi vraveli, že si v tejto väznici najvyšší kápo... A zdá sa, že si okrem toho aj hlava miestnych sliedičov, nakoľko máš celkom dobrý sluch.“

„Nie som hlava nijakých sliedičov, jednoducho potrebujem byť v obraze. To snáď ako veliteľka armády chápeš.“

„V obraze?“ odfrkla si Rumejsa. „To v našich jednotkách ani nie je možné, armádne výzvedné služby sú v katastrofálnom stave, pretože všetci dobrí špióni sú medzi klérom.“

Rozhodla som sa ignorovať útok na našich svätých imámov a mullov, a tak som radšej ticho poznamenala. „Myslím, že by som ti vedela pomôcť z reorganizáciou.“
„Vieš snáď niečo o vedení vojny a špionážnych služieb?“ uchechtla sa Rumejsa.

„Nie, ale mohla by som poskytnúť peniaze... Alebo nejakých ľudí. Ale to by si najprv musela mať trochu menej podrezaný jazyk.“

Prekvapene sa na mňa pozrela. „To by si naozaj urobila?“

Zrazu som vycítila svoju šancu. „Ale musíš mi sľúbiť, že sa ku mne budeš správať prívetivo a istou mierou úcty, ako k dobrej známej. Kroť svoj podrezaný jazyk a dostaneš svoje prachy.“

„To je všetko, čo za to chceš?“

„Áno. A ešte, aby si sa mi neplietla do práce. Som matkou šachových detí a správkyňou tohto miesta, to uznávajú aj princezné, ktoré sa do našej vznešenej dynastie už narodili, takže sa drž ďalej od mojich detí aj od správy háremu, a dám ti, čo budeš potrebovať. Ak mám byť úprimná, nemám ťa veľmi v láske, ale je v záujme štátu a dynastie, aby som ti pomohla.“

„O toto miesto ani o tvoje decká nemám záujem, nechaj si ich. Ak chceš len toto, milerada si pred tebou občas zahryznem do jazyka...“

„Zase tu riešite politiku?“ odfrkla si Máhinúr. „Kedy už s tým prestanete... Kazateľ sa minule na modlitbe sťažoval, že nehodné ženské bytosti sa pletú, do čoho ich nič, a potom naša krajina aj tak vyzerá...“

„Na kazateľovom mieste by som o svojich mecenáškach radšej mlčala, nech už si myslím čokoľvek, pretože ja nemám povinnosť ho tu živiť, a ak si ešte raz pustí ústa na špacír, ani to robiť nebudem.“ odpovedala som ostro.

Rumejsa sa uchechtla. „Nevďačný darebák.“

„Na nevďačnosť som už zvyknutá.“ zamrmlala som flegmaticky. „Ale už viem, ako sa s ňou vysporiadať.“

Po chvíli mlčania sa Rumejsa ozvala. „Máte tu skvelú kuchyňu.“

„Ozaj?“

„Aspoň v porovnaní s tým, čo sme mali u nás doma. Viete, ja som zvyknutá na poľnú kuchyňu, a to je vám samý aš a podobné chudobné jedlá. Ani v čase mieru, keď som žila v Heráte, sa kuchári príliš nečinili, takže si viete predstaviť, čo si myslím o týchto, no, luxusných jedlách.“

„Luxusných?“ zasmiala som sa. „Zase nepreháňajte, niektoré jedlá, napríklad şirin polo, sladkú ryžu, tu mávame len na svadbách. Vy snáď nie?“

„Ale primiešať do dezertov čokoládu? Sorry, ale takí bohatí nie sme ani my.“

„To je jedna z výhod života na Hodvábnej ceste...“

„Blízko nej predsa leží aj Herát, a predsa si nedopriavame také zahraničné lahôdky! A určite nemáme taký dobrý chleba.“

„To je nan-e tabrizi, tabrízsky chlieb. Patrí medzi chlebové placky, ako vidíš, a nazýva sa aj „barbarský“, pretože Chazarov, ktorí ho svojho času piekli, našinci považovali za barbarov. Skús ho jesť zo syrom, je výborný.“

„Začína sa mi tu páčiť.“ zasmiala sa Rumejsa. „Môžem sa potom ísť pozrieť do záhrad?“

„Iste. Prevediem ťa nimi – je tam niekoľko zaujímavých zákutí, na ktoré nemusíš natrafiť sama a ktoré sa ti bezpochyby budú páčiť.“

Skôr, než vám budem rozprávať, čo sa stalo v záhrade, chcem, aby ste niečo pochopili. Máhinúr bola konkubína starého typu, pasívna a nečinná, ktorá nepovažovala intelektuálne aktivity za vhodné pre mladú ženu a nemala o krajinu, do ktorej sa dostala, žiadny záujem. O týchto dámach sa veľa popísalo v rôznych takzvaných románoch z prostredia Orientu, ale len málokto z autorov týchto kníh čo i len tušil, aké zriedkavé sa tieto ženy postupom času stali. Industrializácia a otvorenie trhu všetko zmenilo: Hodvábna cesta sa stala veľkou matkou nášho vzostupu, a ja som bola presvedčená, že raz možno bude i pri našom páde. Negatíva týchto javov sa však zatiaľ, našťastie, ešte neprejavovali, a tak sme si užívali prosperitu a slobodu, ktorá nás ženy pochopiteľne nemohla minúť. Novonadobudnutý majetok nám umožnil užívať si množstvo úžasných vecí, od vreckových hodiniek až po už spomínanú čokoládu. Ako ale vysvetlíte žene ako Máhinúr, že by sa do tejto novej doby mala aktívne zapojiť, keď doteraz mala pred očami len obraz konkubíny ako mladej, krásnej a bacuľatej ženy, lenivo ležiacej na pohovke a čakajúcej len na príkaz svojho pána?

Problém bol viac-menej v tom, že pohnúť Máhinúr k činnosti si vyžadovalo nemalé úsilie a pevnú vôľu tak odo mňa, ako aj od Tahmáspa, ktorý ak niečo naozaj neznášal, tak chvíle, keď on, sám dosť pohodlný, musel niekoho do niečoho tlačiť. Možno preto si s ňou celkom dobre rozumel. Ja a Tahmásp sme boli skvelý tandem a ako milenci sme boli úžasne zohratí, ale ako priateľom nám to neklapalo vždy najlepšie. S Máhinúr, pokiaľ šlo hoci aj o také elementárne veci ako výchova detí, sa naopak nedalo spolupracovať, a hľadať u nej radu bolo vždy bezvýsledné, ale priateľka do dažďa to bola celkom príjemná a milenka zase poddajná. Aj napriek štíhlej postave, ktorú mala sčasti kvôli rýchlemu metabolizmu (myslím, že tak sa to volá, nie?), jej telo vykazovalo známky malej aktivity: na tenkých, krehkých kostiach nemala navlečené nič okrem kože, nijaké svaly a takmer ani tuk. Bola slabá, krehká a mľandravá, viac duch než žena – a viete si predstaviť, čo táto úbohá kostra zmôže proti malej, ale zato naozaj rozhodnej kôpke mačacích svalov a šliach, ktoré si v minulosti zvykli na osmanské facky a údery mečom, ktoré dokážu oddeliť hlavu od tela?

Po chvíli prezerania si nádherných fontán, okrasných stromov a hriadok s exotickými kvetmi (Teda, exotickými ako exotickými... Napríklad Jásemin si tam založila hriadku starofrancúzskych ruží.) Rumejsa poznamenala. „Nemáte tu nijaké sochy.“

„To kvôli duchovným. Od šacha je vyžadovaný rešpekt k tradíciám a pravidlám šáríje: ak sa takéhoto menšieho prehrešku dopustí bežný človek, je mu odpustené, pretože to neodporuje zákonom, no na šacha sa kladú väčšie požiadavky, pretože má byť ochrancom pravej viery.“

Rumejsa sa zarehotala – nie zasmiala, zarehotala ako starý opitý vojak. „To je smiešne! To by ale znamenalo, že ako jediný v celej ríši má prachy na to, aby sa dal portrétovať, a nesmie!“

„Smie, ibaže nie... Európskym spôsobom. Jedinou formou zobrazovania živých bytostí, ktoré klérus akceptuje, sú miniatúry starého typu.“

„Ale tie sú v Ríši predsa mŕtve – a v Arábií tiež, pokiaľ som dobre počula...!“

„To je pravda.“ hlesla som. „Úplná pravda.“

Keby len vedela, ako mi pripomenula staré rany! Ako som už povedala, dlhé roky pred tým, než som prišla sem, som bola mladou dievčinou, najmladším z mnohých detí, ktoré bolo ochotné urobiť čokoľvek, len aby si presadilo svoju vôľu. Tieto malé bitky sa neskôr stali akýmsi základom pre moju neskoršiu nekompromisnosť a snáď aj panovačnosť, ktorú mi pripisovali (iste nie celkom neprávom), no do pamäti sa mi vryli práve preto, že nie všetky boli víťazné. Jednou z nich bola udalosť, ktorú som si v mojej osobnej histórií pomenovala „vojna o portrétistku“. K otrokyniam, ktoré som si brala do Perzie so sebou po tom, čo som sa vydala, patrila aj mladá konkubína môjho brata, ktorú mama chcela odstrániť z nášho háremu, pretože večne vyvolávala konflikty. Nemala som dôvod odmietnuť – ako jediná som to dievča chápala a mala s ňou súcit pre ťažký život, ktorý viedla pred zotročením aj po ňom. Nebudem zachádzať do podrobností, stačí, že to dievča môjho brata veľmi milovalo a odlúčenie od neho pre ňu bolo peklom. Svoje nešťastie zaháňala svojou obľúbenou činnosťou – maľovaním ženských portrétov vo všetkých možných situáciách a polohách. Bola veľmi talentovaná, pre čo som k nej pociťovala ešte väčšie sympatie. Táto jej záľuba ale bola tŕňom v oku pani Húmašách, ktorá v súlade s predstavami duchovenstva protestovala proti „západnému“ spôsobu maľovania, ktorý dievča využívalo. Rozhodla sa preto Adile, ako sa otrokyňa volala, poslať domov. Keďže sme obe vedeli, že tentoraz by ju moja mama odlúčila od milovaného Erhana takisto ako prvý raz, a tentoraz by v háreme nemala ani mňa, robili sme všetko pre to, aby sa tak nestalo. Napokon sme ale nedosiahli nič: pani Húmašách poslala Adile domov a mama si ju hneď nato vzala do vdovského sídla. Tesne pred tým, než k nej Erhan prišiel prvý raz na návštevu, moja priateľka umrela, a mám podozrenie, že s tým moja matka mala niečo spoločné... Ale odprisahať by som teda nemohla. Možné tiež je, že ju zabila nešťastná láska a vedomie, že jej pani nikdy nedovolí stretnúť sa so svojim milovaným. Človek nikdy nevie.
Tento príbeh som jej vyrozprávala, keď sme prechádzali popred mramorovú Fontánu vydatých žien. Považovala ho za naozaj dojímavý, teda aspoň natoľko, nakoľko ju niečo dokázalo dojať, a ako áno, ako nie, začali sme cítiť jedna k druhej sympatie. Vyzeralo to tak, že po nepodarenom začiatku našich kontaktov spolu predsa len budeme vychádzať... A vtedy sa pred nami objavila Máhinúr vo svojom vychádzkovom kaftane a s deckom na rukách.

Keď nás uvidela, vložila malého do rúk slúžke a rýchlo na nás vybehla. „Á, tak tu si! A ja som sa obávala, že ťa nezastihnem.“

Rumejsa sa zamračila. „Ak sa chceš baviť o tej veci, tak ver mi, onedlho si budeš priať, aby si ma ani nikdy nezastihla.“

„O akej veci to hovoríte?!“ spýtala som sa zmätene.

„Šach mi sľúbil darovať nádhernú sadu šperkov, ale stále to odkladal, a nakoniec ho dostala tá potvora Rumejsa!“ sťažovala sa Máhinúr

„Nie, to nie je tá vec.“ ohrnula Rumejsa hornú peru, takže odhalila malé, opotrebované zuby „Ak by šlo len o to, tie prkotiny by som ti dala, veď o nič nejde. Mám na mysli to, čo si mi povedala, keď sme sa pohádali...“

„Že si obyčajná namyslená feudálka, ktorá si šachovo srdce nikdy nezíska, a okrem toho... Ale to nemôžem dopovedať, nie pred takou slušnou dámou ako pani Soraja!“

„Ani vtedy to nedopovedala.“ zavrčala Rumejsa. „A vieš prečo? Lebo je zbabelá, preto. Vie, ako by som ju mohla spacifikovať, a tak sa mi neopováži do očí povedať, že ma považuje za šľapku, a tak o mne radšej za mojim chrbtom rozpráva ako o „pochybnej ženštine“ – ona, ktorá získala všetko, čo teraz má, len vďaka sexu s tým nudným trtkom.“

„Rumejsa!“ zvolala som. „Neurážaj môjho... Teda nášho manžela! Veď ho ani nepoznáš!“

Rumejsa zdvihla jedno obočie. „Fajn, tak mi to prepáč, ale čokoľvek, čo som povedala na adresu tejto „svätice“, nikdy neodvolám!“

„Aha, takže porovnávaš mňa, ktorá som sem prišla ako čistá panna, so sebou, ktorá predtým spala s ktoviekoľkými?! Prečo ťa vlastne šach prijal? To sa nebojí, že od teba niečo chytí?!“

Rumejsina päsť vyletela rýchlejšie, než som dokázala tú detinskú prekáračku sledovať. Stačil jeden úder a Máhinúrin nos bol naveky poškodený. Zavyla od bolesti a chytila sa za nos, čo ma pohlo k činnosti. Ihneď som sa k nej zohla, aby som zistila, čo jej je, a Rumejsa sa nahla so mnou... A vtedy jej Máhinúrina ruka siahla pod závoj a stiahla ju k sebe za vrkoč. A začala sa bitka.

Prvý Rumejsin úder smeroval pod oko, a jej druhým ťahom bolo bleskové pretočenie Máhinúr na znak. Ani ona sa ale nedala zahanbiť, či sa o to aspoň pokúšala: kopala, hrýzla a bila rukami okolo seba. Tentoraz bohužiaľ zvíťazila sila a taktika pred odhodlaním. Vlastne si ani nepamätám, že by sa Máhinúr predtým s niekým bola bila – určite aj v detstve bola skôr plachá... Kým Rumejsa, samozrejme, zvykla mlátiť aj omnoho väčších a silnejších protivníkov. Jediným ťahom stočila súperkinu pravačku za chrbát a prevrátila ju tým na bok, čím zablokovala aj tú druhú. V tom, aby ju vytiahla, jej bránila jej vlastným telom. Čo sa stalo potom, neviem, keďže som bežala za Máhinúrinou slúžkou, aby mi pomohla, no to ona nemohla, keďže držala na rukách decko, a tak som ju aspoň poslala po pomoc. Keď som ich od seba s pomocou dvoch statných arménskych mladíkov, ktorí mali v ten deň službu pri bráne, oddelila, bola Máhinúr polomŕtva, zatiaľ čo Rumejsa síce doškriabaná a dohryzená, ale vážnejšie nezranená. Pravdaže, bitka bola vždy vážny disciplinárny prehrešok, ale ako tie dve len potrestať?

Neskôr sme ich s Tahmáspom navštívili na ošetrovni. Ja som mu predtým všetko vysvetlila, tak nestranne a objektívne, ako som len vedela, a nechala rozsudok na ňom. Rozhodla som sa udeliť tým dvom lekciu, na akú nezabudnú. Tak ony si myslia, že ma poznajú?! A že poznajú Tahmáspa?! Tak to by som sa pozrela...

Bez obvyklého trápneho turbanu vyzeral Tahmásp ako obyčajný, aj keď vysoký a statný chlap. Dlhé rúcha mu pristali, pretože opticky zmenšovali jeho objem, a jeho obvyklá vážna tvár teraz pôsobila ešte mrzutejšie než obvykle. „Prečo by som mal vydať konečné rozhodnutie ja?!“

„Lebo s nimi oboma spíš, preto.“

„No a? To predsa nič neznamená! Mali sme dohodu, Aya – dal som ti neobmedzenú moc nad týmto miestom, ale len pod podmienkou, že ma nebudeš otravovať s takými nepodstatnými hlúposťami...“

„Toto je špeciálny prípad. A ak mi s tým pomôžeš, možno ti vyhoviem... No, v niečom inom.“

„Dnes som chcel byť so svojou novou druhou manželkou.“ povedal trochu ublížene.

„Ja viem, no čo už. Občas to proste nevyjde... Ale môžem ti poslať Amurdad, tá je tiež malá, tmavá a divoká, takže nepoznáš rozdiel...“

„Zase až taký hlupák nie som, a okrem toho teraz nebudeme riešiť takéto veci, možno nakoniec aj tak budem dnes u teba... Ale trápi ma stav tých dvoch.“

„Mňa len jednej z nich.“

„Ktorej?“

„Veď uvidíš.“

„Môžem skúsiť hádať? Že by Máhinúr?“

„Podľa čoho si to uhádol?“

„No, myslím, že je to logické... Ak by sa tie dve pobili, mám pocit, že viem, ktorá by vyhrala.“

„Tak to asi nebolo ťažké, že?“

„Nie, to teda nie.“

Keď sme prišli do ošetrovne, miestnosti so snehobielymi stenami a pohovkou, starý lekár nás už očakával. Pobozkal svojmu pánovi ruku a trasúcim sa hlasom nám oznámil. „Obávam sa, že Máhinúr Chatún bude musieť ležať ešte dlho. Momentálne spí, ale... Nebolo mi povedané, že jej Rumejsa Rafatí trieskala hlavou o dlažbu.“

Zamračila som sa. „To že robila?!“

„Áno, šáchbanu, a nielen to. Máhinúr Chanúm je v hroznom stave, nos a niekoľko ďalších tvárových kostí má zlomených, po celom tele má modriny a to ani nehovorím o ľahkom otrase mozgu a otvorených zlomeninách oboch holenných kostí! Toto že jej spôsobila jediná žena?! A ešte taká drobná ako pani Rumejsa?“

„Ja viem, znie to zvláštne, ale keď som odtiaľ odchádzala po pomoc, lebo som ich od seba nevedela oddeliť sama, nikoho iného som tam nevidela.“

„To bola chyba. Pani Rumejsa mi síce potvrdila, že nikto iný tam vtedy nebol, ale viete, ono sa tomu ťažko verí, keď človek vidí také masívne zranenia...“

Tahmásp sa zamračil a pozrel sa na mňa. „Zdá sa, že nám beg spôsobí ešte veľa problémov...“

„Ja viem. Čo s ňou urobíme?“

Tahmásp smutne pokrčil plecami. „To netuším. Koniec koncov, nemôžeme ju poslať preč ani potrestať...“

„Ale môžeme.“ povedala som nekompromisne. „Poď, nech sa to dozvie aj ona.“

Rumejsa sedela na gauči úplne vzadu v miestnosti, s doriadenou tvárou a trasúcimi sa údmi. Keď sme k nej prišli, nevrlo sa na nás pozrela. „Máš sa presťahovať. Šach práve rozhodol o tvojom transfere do apartmánov na Bodľačí.“

„Nehovorila si náhodou niečo o tom, že Bodľačie je diera vhodná akurát tak pre otrokyne, ktoré z nejakého dôvodu nemôžu bývať s ostatnými?“

„Presne tak.“

„Takže exil?“

„Nie je to predsa len trochu prísny trest?“ otočil sa ku mne Tahmásp.

„Počul si, čo spravila Máhinúr?! Nie, je to trest adekvátny jej prečinu, a vlastne by možno nezaškodilo byť ešte prísnejší.“

„Mám dostať ešte nejaký trest? Tak to ďakujem pekne...“ zaškerila sa. „Rovno mi za to zabavte moju provinciu, nech si zapamätám.“

Sladko som sa usmiala. „Ak by som ti niekedy chcela zabaviť niečo, čo si si doniesla z domu, určite by to bol tvoj sarkazmus.“

„Bez toho by som neprežila.“ uškrnula sa Rumejsa frajersky. „Takže ešte raz – čo je mojím ďalším trestom?“

„Bude ti odobrané služobníctvo, teda načas... V Bodľačí budeš bývať, kým sa Máhinúr nepostaví na nohy, a dovtedy ti nebude umožnené ani sa stretnúť so svojimi sluhami.“

„To dievča si zoberte.“ zavrčala na mňa. „Ale nechajte mi môjho Zartušta.“

„Zartušt? Ten tu ani nesmie byť, Rumejsa! Má už pätnásť, je to prakticky chlap – a vieš, že na tomto mieste sa nesmú vyskytovať nijakí cudzí muži...“

„A čo lekár?! Videla som ho prezerať si Máhinúr nahú!“

„To je bežná lekárska prehliadka, a okrem toho, to dievča si vraj potrebovalo akútne ošetrenie.“ vyhlásil Tahmásp trochu dotknuto. „Ošetrovňa navyše ani nie je v háreme... Prirodzene, situácia si občas takéto výnimky vyžaduje.“

„Zartušt tu ale nesmie byť.“ povedala som prísne. „Budeme ho musieť poslať späť do Herátu...“

„Nikdy! Radšej umriem, ako by som sa mala toho chlapca vzdať!“

V súvislosti s jej minulosťou som nadobudla podozrenie. Celá vec začínala naberať trochu nezvyčajné kontúry. „Tahmin, mohol by si sa ísť pozrieť na Máhinúr? Určite už bude aspoň čiastočne pri vedomí, a vieš, že ťa má rada – myslím, že sa poteší, keď ťa tam uvidí.“

„Prečo? Myslíš, že sa ma táto debata netýka?“ oponoval mi manžel.

„Myslím, že sa dozviem viac medzi štyrmi očami, takže ťa prosím ako tvoja zákonitá...“

Zdvihol ruky, akoby na obranu, a odišiel, presne ako som to od neho chcela.

„Takže čo je medzi tebou a tým chlapcom?“

Rumejsa zaprskala. „Prosím vás, veď má len pätnásť! Čo si o mne myslíte?!“

„Prišla si o panenstvo pred svadbou.“

„Áno, ale nie s ním!“

„A s kým teda?“

„Bol to chlapec dostatočne hlúpy, aby si po tom, čo som sa zasnúbila, vystrelil mozog z hlavy.“

„Ako sa volal? Kto to bol?“

„Súvisí to nejako s tým, že som zmlátila Máhinúr?“ zdvihla obočie. „Pretože podľa mňa veľmi nie.“

„Len som zvedavá.“

„Kamoš z detstva. A teraz ma, prosím, nechajte na pokoji – nechcem sa o ňom rozprávať, nie teraz! A pokiaľ ide o Zartušta, tak z toho chlapca som kedysi dávno spravila svojho panoša a teraz je mojou pravou rukou. S tým, čo má v nohaviciach, nemá náš vzťah absolútne nič spoločné!“

„Takže hovoríš, že je to pre teba v podstate ešte dieťa?“

„To by som ho urazila, madam, a ja nechcem Zartušta uraziť. Zvlášť nie tým, že ho označím za nedospelého – podľa mňa je totiž omnoho rozumnejší než mnoho starších ľudí, ktorých poznám.“

„Zjavne na ňom lipneš.“ Na tvári sa mi objavil náznak čohosi nepriateľského a zlomyseľného.

„Opovážte sa ublížiť Zartuštovi alebo ho odo mňa odlúčiť.“ povedala s hrozbou v hlase. „Možno ma za to, čo urobím potom, potrestajú, ale garantujem vám, že vy sa toho môjho trestu nabetón nedožijete!“

Bola som dostatočne bystrá na to, aby som si uvedomila, čo to znamená... Pravda, nezažila som to na vlastnej koži, ale človek s toľkými súrodencami s času na čas niečo spozoruje... Zartušt bol mladším bratom, ktorého nikdy nemala. Bol to viac než len sluha, bol to priateľ, a hlavne malý súrodenec, niekto, komu dávate rady do života, ľutujete ho, ochraňujete a hádate sa s ním, hoci ho máte radi, niekto, kto pri vás bude stáť, keď vás všetci ostatní opustia a koho zase nikdy neopustíte vy... Musím uznať, že ma to dojalo, ale nemohla som inak.

„Stráviš v exile v Bodľačí stanovený čas, potom ťa presťahujeme ku Kosatcom.“

„A čo bude so Zartuštom?“

„Bude ubytovaný v selamliku, tam ho môžeš navštevovať prakticky kedykoľvek. Neboj sa, postaráme sa oňho.“

Po chvíli mlčania sa opäť ozvala. „Akosi som nepochopila tunajší ubytovací systém.“

„To je pochopiteľné, veď je dosť komplikovaný... Jednotlivé budovy sú pomenované podľa rastlín, Ružový ker je najvyššie, ale najnižšie nie je Bodľačie – tento titul patrí Píniám. Kosatce sú približne na rovnakej úrovni ako Zerdany, kde momentálne býva len pani Húmašách... No keď tak o tom rozmýšľam, mohla by som ťa presťahovať k nej, ona vlastne toľko apartmánov ani nevyužije.“

„Myslíte si, že s tým bude súhlasiť?“

„Ale iste, má ťa rada... Teda, aspoň sa nedá povedať, že by ťa neznášala. Vieš, ty si ten typ, ktorý si ľahko získava aj stráca priateľov. Len si spomeň, čo si mi povedala, keď si ma stretla prvý raz!“

„Na moju obranu, myslela som si, že so mnou chcete súperiť. Aj vy by ste predpokladala, že vám nebudú dôverovať, keby ste mali získať vysokú pozíciu niekde, kde vás ani nepoznajú, nemám pravdu? Mne sa to stalo s mojim plukom.“

„Ale tu je to iné! Pozri, ja som tu najvyššou paňou, a všetci to rešpektujú, pretože vedia, že zvrhnúť ma z mojej pozície by znamenalo naložiť si na plecia celú administratívu, poriadok v háreme, ľudí a inštitúcie, ktoré potrebujem... Je omnoho ľahšie sa pokúšať na „nižších poschodiach“ ukradnúť si čo najviac a súperiť so mnou, čo sa týka prestíže, alebo ešte lepšie súperiť s niekým iným než so mnou... A teba som sa náhodou vôbec nebála. Samozrejme, bola tu tá tvoja armáda, a fakt, že si drzá a problémová, ale to nie je dôvod, aby som ťa nenávidela.“

„Takže v podstate na mňa pozeráte zhora – ako na nepodarené decko, ktoré prišlo do rodiny a robí vám len starosti, ale aj tak ho máte rada. Vďaka za toľkú blahosklonnosť.“ zasyčala zúrivo.

„Ale to nie je pravda... To, že chcem, aby si ma občas počúvla, predsa neznamená, že tebou pohŕdam! Pozri sa, prečo ti robí taký problém prijať niekoho nad sebou?“

„Pretože ja by som nad sebou okrem svojho panovníka nikoho mať nemala! Odkedy som bola dievča, bolo mojím poslaním dávať rozkazy, rozhodovať, dohliadať a prevziať za to všetko najvyššiu zodpovednosť – to ma učil môj otec, madam, pretože vedel, že raz budem jeho následníčkou. Nechápte ma zle, dievčatá o vás hovoria len samé dobré veci a považujú vás za ozajstnú kráľovnú, lenže ja som v tom prípade knieža, ktoré môže manželku svojho pána... (vulgárny výraz súvisiaci s kopuláciou) – teda nie doslova, ale veď viete ako to myslím. My dve sme skrátka z dvoch odlišných svetov, vy ste plnokrvná háremová dáma, dokonca ste panovníčkou háremových dám... Ale ide o to, že ja som zo selamliku!“

„Tvoj otec bol iste múdry človek, keď ťa učil prijať zodpovednosť za svoje činy.“ usmiala som sa unavene. „Aj ty iste uznáš, že to, čo si urobila, bolo zlé.“

„No hej.“

„Ak by sa toto stalo v armáde, za takéto správanie by ťa boli potrestali. Takéto vážne zranenia spôsobené, hm, veliacemu dôstojníkovi sú vážny disciplinárny prečin, dokonca aj keď sama patríš medzi dôstojníkov. A iste uznáš, že si zaslúžiš trest.“

„No, to teda nepopieram...“

„Takže?“

„Ale jasné, idem sa zbaliť a upaľujem do Bodľačia... Ale hlavne sa mi postarajte o Zartušta. Aj o mačky – ale hlavne o Zartušta. Mimochodom, čo sú to Zerdany?“

„Zerdany, singulár zerdana, je druh vysokohorskej rastliny. Je pomerne vzácna, vlastne ju až do prvých systematických botanických výskumov neobjavili. Inými slovami, tvoja nová svorka ako vyšitá.“

„Čo tým myslíte?“

„No, že žien ako Húmašách Chatún nie je veľa.“

„V akom zmysle?“

„No, povedzme, že keby som ja niekedy mala povahu na fajčenie tabaku, poľovačku a zvláštnu záľubu v sexe, a keby mi samozrejme boli poskytnuté pred asi tak desiatimi rokmi dvakrát väčšie finančné prostriedky, mohla som sa aktivitám a náture Húmašách Chatún dnes vzdialene priblížiť.“

„Zvláštna záľuba v sexe?!“

„Aspoň tak som počula... Vieš ty vôbec, koľko ona porodila predchádzajúcemu šachovi detí?!“

„Nie, koľko?“

„Desať. Naozaj, videla som záznamy! Teraz, samozrejme, už odišla, akobysomto... Na dôchodok a okrem toho fajčenia a nejakých finančných záväzkov jej z mladosti nikdy nič neostalo.“

„Ale... Ona je predsa prudérna stará dáma!“

„Niektorí ľudia sú jednoducho omnoho komplikovanejší, než sa zdajú. Pani Húmašách je dnes veľmi decentná, ale vraj to tak nebývalo vždy... No, teda, vraj. Na druhej strane, jej niekdajšia energia a excentrickosť jej priniesli z mladosti do staroby pár suvenírov, a vždy, keď na ne hľadím, myslím na to, že to s tebou možno nebude také beznádejné.“

Hneď po Rumejsinom odchode z Bodľačia a nasťahovaní sa ku Kosatcom, kde zhodou okolností bývala aj Jásemin (pani Húmašách nakoniec predsa len protestovala proti spoločnosti svojej novej nevesty) nastal Nový rok, nowrúz. Na tento sviatok som sa vždy tešila, pretože to bola príležitosť na poriadnu oslavu, pri ktorej sa dodržujú tradície a schádza sa celá rodina – inými slovami, je to v podstate taká naša obdoba Vianoc. Podobné obdobie nastáva aj pri iných sviatkoch, ale nowrúz bol niečím špeciálny – a síce tým, že okrem nás Peržanov ho nijaký iný národ, či už moslimský alebo nie, neoslavoval. Dobre, u nás v Azerbajdžane sme si tento dátum pripomínali malou rodinnou oslavou, ale nebolo to také masívne a nádherné ako tu, v centre perzskej ríše a kultúry. Zároveň to bola vhodná príležitosť ukázať všetkým, ako sa tu Rumejsa krásne aklimatizovala, a to samozrejme vďaka mne.

Nowrúz je sviatok, ktorý sa oslavuje na konci marca, ak by sme mali využiť termíny gregoriánskeho kalendára, a ide vlastne o oslavu jarnej rovnodennosti. Väčšinou sa oslavuje takmer dva týždne, aj keď, ako to už s takými sviatkami býva (čo je údajne typické aj pre Vianoce – ja neviem, sama som ich nikdy neoslavovala) veľká slávnosť sa týka len dvoch alebo troch dní niekedy počas tohto obdobia a zvyšok sviatku je venovaný návštevám rodiny a dojedaniu zvyškov zo stola. Tu v háreme sme usporiadali veľkú spoločnú hostinu, počas ktorej sme samozrejme dbali na dodržanie tradičných zvykov, spory boli na chvíľu odložené a dokonca aj tie najpopudlivejšie z nás sa v takýto čas rozhodli nekaziť atmosféru rodinnej pohody, pretože nowrúz je len raz v roku a nenechať všetku nenávisť na chvíľu strčenú v kúte by pokazilo zážitok nielen všetkým okolo, ale aj samotnej vyrývačke. Práve napätie medzi Rumejsou a Máhinúr bolo vecou, ktorej som sa najviac obávala, hoci s Máhinúr som v tomto ohľade mala dobré skúsenosti. Obyčajne mala rozum a nezaťažovala nás so svojimi malichernými spormi v čase, keď by sme sa mali tešiť zo života a užívať si sviatky.

Prvé problémy ale nastali už v prvých krokoch k oslavám. Podľa tradície tabrízskeho háremu mala jeho veliteľka kúpiť nové šaty nielen pre seba ako väčšina perzských žien, ale aj v rámci charity pre najchudobnejších obyvateľov hlavného mesta. Za účelom zariadenia tejto záležitosti som sa stretla so svojím dlhoročným dodávateľom v jeho dome, zahalená v čádore. A vtedy mi on povedal šokujúcu vec, a to len tak mimochodom. „Vaša drahá sestra Rumejsa Šaktí tu včera bola s nejakým mužom, neviete, kto to mohol byť?“

Zamračila som sa. „Aký bol ten muž starý?“

„O čosi starší než ona, mohol mať okolo tridsiatky. Ó, a nemal ruku...“

„Nemal ruku?! A... Neviete, kto to mohol byť?“

„Ani nie. Volala ho Abbás a označovala ho za svojho brata, ale vôbec sa na ňu nepodobal, tak som si myslel, že by ste to mala vedieť.“

„Počkať... Ona mu u vás niečo kupovala?!“

„Áno, madam. A ako by to nestačilo, rozprávali sa o nejakom... Parhamovi? A ešte o našom šachovi, ale tým si nie som istý. Ale vráťme sa k obchodným záležitostiam...“

„Iste.“ povedala som s ohromeným výrazom a suchom v ústach. Povedala som si, že teraz nič nevyriešim, a nakoniec to ani nemusí byť tak, ako to vyzerá. A... Parham?

Vtedy mi to došlo.

Vraj ťa včera videli s Parhamom Nawábom...


Pracovné záležitosti. Veď vieš, že Parham je dôstojník...


Mladý a pekný dôstojník.


No a? Mladý, starý, pekný, škaredý – keď ide o armádu, nie je to dôležité. Ostatne, nie je to prvý raz, čo sa schádzam s príslušníkmi armádnych zložiek. Keď už hovoríme o armáde – tá pomoc pri reorganizácií výzvedných služieb ešte platí?

Samozrejme som ju ešte v ten deň pozvala na večeru a šla jej pekne vyčistiť žalúdok – nemôže sa predsa dostávať do rečí. A jej odpoveď?
„Abbás je vojnový veterán, ktorý prišiel o ruku mojou vinou. Odvtedy sa mu snažím túto stratu vynahrádzať, ako len môžem.“
„A váš rozhovor o Nawábovi?“
Zdvihla jedno obočie. „Pracovné záležitosti, čo iné?“
Veci nabrali nečakane rýchly spád dva dni pred zahájením slávností, keď háremom putovala tradičná sviatočná figúrka, hadži firúz, zosobnená mladým eunuchom v pestrých šatách a s tvárou namaľovanou načierno. Hadži firúz, ktorý sa tentoraz volal pôvodným menom Násir, ku mne v to ráno prišiel a chichotal sa. „Viete, čo mi dnes povedal Araš?“
„Ktorý Araš?“
Spokojne sa usadil na stole, kde som skladovala papiere s poznámkami, a podujal sa mi celú situáciu vysvetľovať. „Jeden zo sluhov, ktorí upratujú v selamliku. No, tak on vraj videl Rumejsu robiť to s nejakým mladým chlapom na jej pracovnom stole v komnatách po Džáhangírovi Mirzovi! No povedzte, nie je to skvelé?! Máte možnosť sa tej potvory zbaviť!“
Samozrejme, že to skvelé ani náhodou nebolo a ja som bola tým, kto to musí riešiť! Samozrejme, že som ihneď bežala za druhou šáchbanu a chystala sa jej to vytmaviť, možno dokonca ju celkom zničiť, ak by to bolo nutné, ale predsa len, nie vždy sa zadarí.

Rumejsa sedela u seba v komnate a pozoruhodne pokojne sedela za písacím stolom. Neskôr sa ukázalo, že sa venovala bežnej rutine, korešpondencií so sesternicou Ferešte, ale to nemá s našim príbehom nič spoločné. „Tak toto mi budeš musieť vysvetliť!“
Rumejsa pokrčila pekné, hladké čelo. „Čo sa zase deje?! Niečo s Máhinúr?“
„Nič také! Po meste i po háreme sa šíria klebety, že si šachovi neverná s Parhamom Nawábom, čomu by som nemusela prikladať veľkú váhu, ak by za mnou dnes neprišiel jeden z eunuchov a netvrdil, že jeden zo sluhov ťa pristihol pri smilstve, čo mi daný sluha ochotne potvrdil!“
Rumejsa v ústrety hrozným obvineniam ostala neočakávane pokojná, akoby si neuvedomovala vážnosť situácie. „Ach, starý dobrý Araš, na neho sa vždy dá spoľahnúť, že lezie, kam nemá...“

„Chceš povedať, že si s Parhamom skutočne smilnila?!“

„Definujte „smilstvo“.“ usmiala sa na mňa s pokojnou sebadôverou. „Podľa definícií našich poondiatych ajatolláhov áno, dopustila som sa tohto hriechu, ale oni zase používajú hm, dosť voľnú definíciu pojmu, čím chcem povedať, že úplne kurvia jeho význam. A nie, nebola som šachovi neverná, ak sa pýtate na to, len Araš má divné sklony brať prachy od Máhinúr v nádeji, že jej idiotské plány raz zaberú.“

„Takže si smilnila, ale nebola si Jeho Výsosti neverná?! Čo to má znamenať?!“

„Pozrite sa, je pravda, že nás ten klebetný blbec Araš prichytil s Parhamom samých v komnatách Džáhangíra Mirzú, nech je mu zem ľahká. Takisto nemôžem popierať, že okrem Araša sme tam v podstate boli len my dvaja, a kým tam neprišiel on ako hadži firúz a nepozval nás na sviatočnú hostinu, strávili sme tam osamote dve hodiny. A ako vrchol všetkého som na sebe nemala ani šatku.“

„Takže? Podľa čoho súdiš, že si Jeho Výsosti, aby som to tak povedala, nenasadila parohy?“

„Pretože bližšiemu fyzickému kontaktu medzi mnou a Parhamom Nawábom, teda s výnimkou nejakých dotykov rúk, ktoré v našom styku aj tak boli neželané, zabraňoval pracovný stôl.“

Onemela som od úžasu. Takže ona smilnila aj keď nesmilnila? Je nevinná a zároveň hriešnica? Presnejšie – Rumejsa bola nevinná legislatívne, ale pred Allahom čisté svedomie nemala, čo nepredpokladám, že ju ako človeka, ktorý sa profesionálne zaoberal vraždením a masakrami, príliš vzrušovalo. „To, čo si urobila, nebolo hriešne, ale keďže si si nenasadila šatku ani nevzala sprievod, o to bolo to, čo si vykonala ráno, nezodpovednejšie. Prečo si si vlastne tak verila?! Vedela si predsa, že hadži firúz je dnes ráno na obchôdzke, mohla si sa dostať do rečí...“

„Madam, to preto, že mám tmel, ktorý úspešne zalepí všetky ústa. Poďte zajtra ráno do záhrady pri komnatách Džáhangíra Mirzu a vezmite so sebou aj Máhinúr – možno ju to odnaučí ignorovať zvyšok vesmíru v prospech háremu... A hlavne si nezabudnite šatky, určite ich budete potrebovať!“

Aj napriek všetkým vybavovačkám spojeným nielen so samotným nowrúzom, ale aj jemu predchádzajúcim sviatkom Poslednej soboty (v roku) som nakoniec šla len kvôli vlastnej zvedavosti. Moja najstaršia Tahmína chcela ísť tiež, ale nedovolila som jej to, pretože som sa obávala, čo na tom úseku záhrady nájdem. Normálne tam rástli len divé ruže a narcisy, ktoré pestovala Džáhangírová staručká tetka z maminej strany, prepustená otrokyňa menom Jásemin, podľa ktorej sa premenovala jej priateľka, o ktorej som už hovorila. Ona a Džáhangírova mama sem prišli spolu, ale odišla odtiaľto len Džáhangírova mama, ktorá ho sprevádzala do provincie, ktorú mu dal jeho nevlastný brat Tahmásp na starosť. Džáhangír ale umrel veľmi mladý, pričom po sebe zanechal hárem ponechaný vlastnému osudu a dievčatko, ktoré dostalo meno Chanzáda. O nej ešte bude reč, možno vám o sebe porozpráva aj sama.


V každom prípade, tentoraz medzi ružovými kriakmi postávala neobvyklá spoločnosť: Parham Nawáb s niekoľkými ďalšími vojakmi a náš šach, ktorí postávali okolo hromady strelných zbraní. Na prvý pohľad vyzerali síce trochu zvláštne, ale inak sa mi zdali ako úplne obyčajné malé pištole. „Ja tomu príliš nedôverujem.“ ozval sa šach. „Ste si istí, že to bude fungovať? Teda nie že by som sa v zbraniach a tak nejako extra vyznal, aj keď tá vaša opakovačka je určite zaujímavý koncept, to nepopieram... Ale aplikovať ho z revolverov na klasické zbrane z dlhou hlavňou sa mi zdá zvláštne.“


Keď som ho tak počúvala, ustrnula som v úžase. Revolver bol vtedy veľkou novinkou, v našich končinách boli opakovacie zbrane (teda také, ktoré mohli vystreliť viac než raz) raritou a vidieť ich toľko pokope mi teda pripadalo ako vidieť zlatý poklad. Máhinúr ich pravdepodobne považovala za ďalšie nudné „mužské“ veci, ktoré sa jej absolútne netýkali (Nehovorím, že nemala pravdu, pretože bohvie, čo by Máhinúr robila s opakovačkou, každopádne to nie je práve príjemná predstava.). Keď nás Rumejsa uvidela, uškrnula sa a obrátila sa na šacha. „Výsosť, práve prichádzajú naši hostia... Pozvala som k nám dve mladé dámy, ktoré naša armáda iste veľmi zaujíma, a ak aj nie, tak by mala.“

Parham na nás zagánil. „Ktorá z týchto kuriev vás obvinila zo smilstva?“

„Správajte sa prosím k dámam slušne, kurva z nich je totiž len jedna. Tá nižšia je náhodou veľmi vzdelaná a vznešená dáma, ktorá si zaslúži vašu úctu, šáchbanu Soraja – prosím, zoznámte sa. Tá druhá... No, o nej si hovorte, čo chcete.“

„To bola ona, kto...“

„Hej. Ale ináč sú tie jej pokusy uškodiť mi dosť trápne.“

„No, neviem, kto bol vyhostený do Bodľačia.“ uškrnula sa Máhinúr.

„A ja zase neviem, kto mal zlomené obe nohy!“

„Prosím vás, nehádajte sa!“ prerušila som tie dve. „Tá vec s bitkou je už uzavrená, a ja dúfam, že žiadna z vás nestojí o odvetu! Veľmi rada vás znova stretávam, pán Nawáb, naposledy sme sa videli – kedy to vlastne?“

„Na svadbe Mihrišách chanúm, pokiaľ sa nemýlim. Môj otec bol ženíchovým priateľom a šiel mu za svedka. Bohužiaľ som nemal príležitosť pobudnúť s vami dlhší čas...“

„To je v poriadku. Vyzerá to, že tu máte pomerne plodnú debatu...“

Tahmásp sa na mňa pozrel svojimi ako obvykle bezvýraznými malými očkami. „Len nudné technické záležitosti. Môže to byť začiatok niečoho veľkého, ale zatiaľ na to sotva máme technológiu. Vieš, tuto Rumejsa tvrdí, že podobný princíp ako pri revolveroch by sa dal použiť aj pri bežných zbraniach, čím by sa opakovačky stali v armáde omnoho používanejšie, a to by nám samozrejme poskytlo nesmierne výhody – okrem technickej aj možnosť nové technológie predávať ďalej. To by si ale vyžadovalo prepracovať patentový systém, pretože tu zatiaľ prakticky nijaký nebol zariadený, veď vieš... Čo si o tom myslíš?“

„Vyzerá to sľubne.“ pípla som. „Len neviem, či si to budeme môcť dovoliť, myslím celý ten výskum, výrobu a všetko... Vieš, že aj obyčajná kúpa revolvera je finančne veľmi náročná, nezdá sa mi pravdepodobné, že ich sériová výroba sa vyplatí.“

Rumejsa zdvihla jedno obočie. „Ale zase nám to ušetrí kopec nákladov do budúcna – veď viete, takto je menej porážka menej pravdepodobná, čo sa nám teraz, keď Osmania znovu začali s dobyvačnými ťaženiami, zíde... A až sa vysporiadame s nimi, mohli by sme si usporiadať nejaké vlastné vojny o územie – napokon, čím väčšiu časť Hodvábnej cesty budeme ovládať, tým lepšie, nehovoriac o strategických surovinách a poľnohospodárskej pôde, ktorá sa neskôr môže ešte zísť.“

Pousmiala som sa. „Robte ako myslíte. Ide len o to, že mne sa ten návrh zdá príliš riskantný, a okrem toho sa teraz zaoberám miliónom finančne dosť náročných projektov, takže vám na toto v najbližšej dobe zrejme neprispejem, ak by ste sa na to pýtali.“

„Samozrejme, keď myslíte... A čo vy, Máhinúr chatún, myslíte si, že by ste mohli obetovať časť príjmov v záujme vedy?“ Jej nonšalantný úsmev prezrádzal, že vie, aká bude odpoveď, ako aj to, že táto otázka určite nebola dôvodom, ktorý ju donútil sem dotiahnuť to dievča.

Máhinúr vykrivila ústa. „Šáchbanu, nemyslím, že moja apanáž je na to dostatočná.“

„Dobre teda.“ pokrčila Rumejsa plecami. Zdvihla zo zeme jeden revolver. „Je škoda, že tomuto projektu nikto neverí, pretože podľa mňa sú tieto potvorky budúcnosťou strelných zbraní. Táto, napríklad, je neskutočne vysokej ráže a dokáže udeliť náboju rýchlosť, o akej sa vám doteraz ani nesnívalo. Je prakticky rýchlejšia než zvuk, ktorý vydáva! A to ani nehovorím o tom, že dokáže vystreliť šesť nábojov za sebou bez potreby opätovného nabíjania. To je síce pomalšie ako u pištole, ale aj toto sa snáď bude dať nejako vylepšiť. Dostrel je celkom slušný, takže ak adaptujeme otočný valec na klasickú pušku, nebude s tým problém. Viete si to predstaviť? Nemusíte mieriť ktovieako presne, aby ste niekoho zabili na jeden šup, teda vlastne nabitie...“ Zdvihla obočie na Máhinúr s výrazom, ktorý sa pýtal, kde je tá otázka...
A ona skutočne prišla. „Ty vieš tú vec ovládať?!“

„Prirodzene, že viem! Môj otec ma naučil narábať s pištoľou, a toto je dokonca ľahšie na ovládanie aj nabíjanie. Dokonca konkrétne táto kráska patrí do môjho osobného majetku. Vždy ju nosím so sebou, pre prípad, že by som ju chcela použiť.“ Vrhla na Máhinúr veľavravný pohľad.

Či už to Máhinúr pochopila alebo nie, zjavne sa zdesila, keď si uvedomila, že jej nepriateľka vlastní takú účinnú strelnú zbraň. Pridržala si konce závoja, ospravedlnila sa a odišla. A verte či nie, to bol koniec krátkeho nepriateľstva medzi Rumejsou a obyčajnou háremovou konkubínou. Odvtedy mávala omnoho fajnovejších protivníkov.

Pozrite sa, nechcem povedať, že všetko bolo vždy také mierumilovné ako v tých prvých mesiacoch, práve naopak. Najhoršie bitky sa len začínali, a Rumejsa, verte či nie, si ešte neprebila miesto na svete. Prinajmenšom nie na tom kúsku sveta, ktorý ju zaujímal a ktorý zahŕňal perzskú vládnu radu a časť sveta, ktorú vy nazývate Pakistan.

Pokiaľ ide o ostatných, tak: 1. Máhinúr porodila šachovi ešte dve deti, ale bohužiaľ ani jedno sa nedožilo dostatočného veku, aby stálo za reč. Ona sama potom umrela ako stará, zlomená žena v zastrčenom kúte háremu, pretože sa nám ju bohužiaľ nepodarilo vydať. Mali sme totiž omnoho dôležitejšie starosti. 2. Parham, ako som sa nakoniec dozvedela, s Rumejsou neskôr skutočne spával. Problém bol v tom, že v tom čase sa pre nás Rumejsa stala nepostrádateľnou a nikto z nás s tým nemohol nič robiť. Potrestať dobyvateľku Balúčistánu? To bolo nemysliteľné... Ach, áno, bolo tu to ťaženie, o ňom sa ešte dozviete od iných, pretože rozhodne stálo za zmienku. 3. Rumejsa všeobecne mala počas svojho života dosť amantov, hlavne počas ťažení, a na všetkých jej záležalo ešte menej ako nášmu šachovi na jeho občasných milenkách. 4. Šachovi jej milenci žily netrhali, aspoň pokiaľ viem – hovorieval, že za dievča ako Rumejsa je to len malá cena, nech by ich malo byť akékoľvek množstvo. 5. Rumejsa bola prijatá do rady. O tom, ako aj o balúčskom ťažení by vám mal porozprávať niekto iný, kto tam bol a koho nezamestnávali malichernosti vo vnútri nášho mikrosveta.

V každom prípade, na oslave nowrúzu sa stalo ešte niečo, čo by som mala spomenúť...

„Dofrasa, koľko tanierov budeme ešte potrebovať?!“

Rumejsa síce v tento deň nadávala, ale to mi nevadilo, pretože na to som si u nej už zvykla. Práve sme pripravovali záhradu na večernú oslavu Nového roka a ona sa z nejakého dôvodu podujala prestierať stôl spolu so slúžkami. Ja som práve komandovala slúžky prinášajúce haft sin, alebo tiež sedem S – veci, ktoré podľa tradície na sviatočnom stole nesmú chýbať (nehovorila som, že sa to dosť podobá na Vianoce?). Bol nádherný slnečný deň, všetci sme boli oblečení vo svojich najlepších šatách a sviatočnú pohodu nám nemalo nič rušiť.

Somag alebo tiež sumah je druh korenia, ktorý sa vyrába z rastliny blízko príbuznej známejšej škumpe jedovatej. Symbolizuje slnečné svetlo.„Prečo ťa vlastne Máhinúr tak nenávidí?“
„Viem ja? Spýtaj sa jej. Ale najskôr asi kvôli tej veci s nocou u šacha.“
„Akou nocou?“

„No, tak na druhý deň po našej svadobnej noci sme sa s Tahmáspom dohodli, že spolu strávime aj ďalšiu noc. To preto, lebo som mu chcela dať v tejto oblasti druhú šancu. Máhinúr k nemu večer šla tiež – bez ohlásenia, verila by si tomu?! – ale on už bol dohodnutý so mnou, takže sa na ňu tak trápne usmiala a zadrmolil „tak možno nabudúce“. Museli byť zo všetkých tých ženských, ktoré od neho vyžadovali sex, zúfalý.“ zachichotala sa. „No, ale k veci. Keď sme vstali a chystali sa ísť, kam sme mali – ja do svojich apartmánov, on do kancľu – pred dverami stála naša slečna Mesačná a dožadovala sa vlastného „čísla“... No, verím, že keby mal trochu prchkejšiu náturu, bol by ju prizabil. V každom prípade, keď kvôli mne nedodržal sľub a vykašľal sa na ňu aj druhý raz, naštvala sa na mňa a začala o mne šíriť klebety. A zvyšok si už videla aj sama. Beztak sa to obrátilo proti samotnej Máhinúr.“

„Ona snáď nevie, že Jeho Výsosť treba občas nechať na pokoji?“

„No, myslím, že je na to dosť blbá.“

Sír čiže cesnak symbolizuje – čo vás iste neprekvapí – zdravie.

„Hovorí sa, že tvoja matka bola žienka.“

„To je pravda. Babička Nazanin vždy hovorievala, že umrela pri mojom pôrode, pretože bola prekliata.“

„To je smutné.“

Zovrela pery. „Nie, to teda nie je. To bol osud. A vôbec, ja som svoju matku nikdy nepoznala. Vy zrejme áno...“

„Moja matka tu dodnes žije so mnou – mala by som vás predstaviť... Mimochodom, tvojich súrodencov mi je ľúto. Ja som ich mala devätnásť a tiež som videla niektorých umierať.“

„Ja som ich teda umierať nevidela... No, ja neviem. Malo by mi ich byť ľúto, ale predstavte si, nie je! Všetci umreli takí krpatí, a otec ochorel na tú chorobu, keď som bola malá...“

„Akú chorobu?“

„Tú, ktorá mu znemožnila mať deti.“

Kvapka, prebehlo mi hlavou, ale hneď som tú myšlienku zahnala, keďže to rovnako mohla byť aj rakovina semeníkov alebo zápal močových ciest, inými slovami niečo menej zahanbujúce.

Sendžed alebo divé olivy sú symbolom lásky.„Aký vy vlastne máte vzťah so šachom?“

„Nuž, dobrý. A ty?“

„Počkať, dobrý? V akom zmysle?“

„Máme sa radi... Ako priatelia.“ povedala som zamyslene.

„Tým chceš povedať, že ho neľúbiš? Že si ho ani nikdy predtým...“
Zamyslela som sa. „Záleží na tom, ako definuješ lásku. Bláznivo zaľúbená ako ty som nikdy nebola, ani ako mladé dievča, ale keď sa nad tým zamyslím, tak áno, Tahmáspa ľúbim. Sme dvaja starí manželia, ktorí občas zalezú spolu do postele, hoci nemajú náladu na sex, iba preto, že chcú byť spolu a je im večer zima. Dievča také mladé ako ty to nedokáže pochopiť, ale ono je to vlastne to najkrajšie, čo ťa v živote môže postretnúť – aspoň v rámci možností, ktoré žena nášho stavu má. A čo tvoje city? Ako sa páči tebe?“

„Čo ja viem, on je taká púpava...“

„Púpava?“

„Veď viete, ani dobrý, ani zlý, ani pekný, ani škaredý, ani nepomáha, ani neškodí, a na každej lúke nájdete aspoň dvadsať takých ako on.“

Zasmiala som sa. „To bolo dobré... Ale tu je vidieť, že ho ešte dobre nepoznáš. Pre dievča ako ty má veľa predností.“

„To by ma teda úprimne zaujímalo aké.“

„No, má veľmi pokojnú povahu. To by som rozhodne za plus považovala. A je to citlivý milenec – teda aspoň myslím... Fakticky, keď sme spolu spali prvý raz, prekvapilo ma koľko je v tom obrovskom mladíkovi nežnosti. No, a v neposlednom rade je to dobrý otec. Keď teraz nemáš deti, zrejme to nebudeš chápať, ale ono to je vlastne veľmi dôležité, a okrem toho, mužovi to pridáva na príťažlivosti.“

Sekkeh, čiže mince, znamenajú prosperitu.

„Tak to teda ozaj nechápem. Mimochodom, na vývoj zbraní nám teda neprispejete, čo akceptujem, ale sľúbili ste mi tie špionážne služby...“

„A? Zdá sa ti, že si nerobila problémy?“ To som už prestierala špeciálny stôl s haft sin neďaleko slávnostnej tabule, ktorú usporadúvala ona a niekoľko pomocníčok (a medzi nimi sa motal Zartušt, ktorého som si ale nevšimla, pretože ten chlapec dokázal byť úplne neviditeľný).

„Ale no tak! Za to ste ma už predsa potrestala, a okrem toho, ja som ten trest prijala, presne ako ste si to želala... A v neposlednom rade, je to pre dobre ríše!“

„Ak k tomu pristupuješ takto... Nuž, ešte o tom porozmýšľam.“

„A... Madam?“

„Áno?“

„Viete, čo by ma zaujímalo?“

„Čo také?“

„Aké presne sú vaše podnikateľské aktivity. Myslím kam všade prispievate a tak...“ Sledovala som ju, ako kladie na zlatom vyšívaný obrus farebné, ručne maľované mištičky, zatiaľ čo jej dlhý zlatý prívesok cinká o jemný porcelán, a myslela pri tom na to, čo by som jej odpovedala.

„No, tak v prvom rade je to niekoľko charitatívnych inštitúcií, s ktorými som začínala. Ďalej dve manufaktúrky na porcelán v mojom rodnom kraji, a niekoľko ďalších po celej Perzií... Hammam, verejný kúpeľ, tu v Tabríze, ktorý je síce tak ako všetky verejné kúpele zadarmo, ale vynáša mi na takzvaných „podružných službách“ ako sú masáže alebo skrášľovacie procedúry, veď to poznáš. Sponzorujem niekoľko vynikajúcich architektov, duchovných a v neposlednom rade umelcov – o básnikovi zvanom posmešne Polo, čiže Kuracie... Tento muž bol tak...
Síb, čiže jablko, znamená krásu.„...pomenovaný preto, že jeho verše boli považované za lacné ako kurča od mäsiara. Hej, ja viem, ale v poézií sa veľmi nevyznám, teda prinajmenšom nie v súčasnej.“ povedala veselo. „Omnoho viac ma zaujíma výtvarné umenie.“

„Skutočne? Ale sama nemáš nijaké umelecké ambície...“

„Nemusí ich mať každý.“ pokrčila plecami. „Pokiaľ ide o umenie, stačí mi, že viem obstojne tancovať a tanec ma baví. Teta ma naučila hrať na kamanče a klavír, ale to príliš nevyužívam – a, samozrejme, túžim sa dozvedieť trochu viac o klasickom maliarstve, ale to je asi tak všetko. Nie som príliš umelecký typ, a vy zjavne tiež nie.“

„Prečo si to myslíš? Ako mladé dievča som napísala celé stohy básní v klasickom štýle – gazely, divany, ale aj európske sonety, a dokonca som skúšala napodobňovať trubadúrske piesne! Veľmi mi to nešlo, ale na tom nezáleží. Teraz mám práce nad hlavu a na umenie si nikdy nedokážem nájsť čas.“

Sabzé, čiže klíčky, sú symbolom obnovy a nového začiatku.„No, byť tak zamestnaná ako vy... Nebyť tej veci s tajnými službami a projektu s vývojom zbraní, nemala by som do čoho pichnúť. Ešte šťastie, že aspoň v rade to je poriadne napäté. Údajne sa Balúčsky sultanát vyhráža vojnou, a ak nám niečo také diplomati zariadia, budem konečne môcť robiť, v čom som dobrá.“

„Mrchožrút.“ zamrmlala som.

„Mrchožrút? Ja?!“

„Ale áno, ty aj všetci vojaci! Živíte sa mŕtvolami, zvyškami, zmarom... Kým ostatní trpia, vy vďaka ich utrpeniu prežívate!“

„Zdá sa, že ma za to odsudzujete...“

„Je pravda, že z tvojho zamestnania nie som nadšená. Pamätám sa, že ja ako malá som sa vojny obávala. Chceš vedieť, čo nám v Orumije urobila tá posledná?!“

„Madam, viem si to živo predstaviť, o Turkoch som už počula svoje. No predsa – pre vás to nemusí byť dobrá správa, ale pre mňa... Uvedomujete si, že na bojisku som strávila najúžasnejšie dni života? Bolo to všetko nesmierne kruté, iste, ale s tým sa nič nedá robiť, celý môj život je krutý od samého začiatku, kedy som ešte ako nemluvňa pripravila o život vlastnú matku – a odvtedy je krutosť moje druhé meno!“

„Si ty zvláštne dievča.“ pokrútila som hlavou a zadívala sa na jej čierne vlasy zopnuté vzadu a ozdobené malými modrými motýľmi z korálok a drahokamov. „Vraciaš sa na bojisko ako tuleň do vody alebo mačka do ulíc. Asi by som sa s tým mala zmieriť, pretože práve toto je spôsob, akým budeš ty s najväčšou pravdepodobnosťou ríši užitočná.“

Serke, čiže ocot reprezentuje trpezlivosť.

„Možno bude treba na ďalšie ťaženie poriadne čakať.“
„A vydržíš to?“
„Celkom aj áno... Rozhodne mám čo robiť, kým zatrúbia poľnice.“
Samanú, jačmenný puding, zastupuje blahobyt...„Ale jedno tomu musíte uznať – ak zvíťazíme a podarí sa nám to dostatočne rýchlo, budú z toho pekné prachy.“

„No, to je rozhodne možné...“
A sumbul, čiže hyacint, je napokon symbolom samotnej jari.

Ale čo je – ak len nie ste poľnohospodár – v týchto končinách také potešujúce na jari, keď táto len predznamenáva mimoriadne horúce leto!