Timurov tiger (2/2)

Tak, a po týždni konečne uverejňujem druhú časť avizovanej poviedky. Okrem toho sa chystá ďalšia časť Cisárovnej Indie a nakoniec letný špeciál, s ktorým som si síce dala trochu na čas, ale verím, že to bude stáť za to. A ďalší Filmový magazín sa bude niesť v tak trochu netradičnom duchu... (Obrázok je z GoogleImages. Ja viem, už je to otravné.)


 

Knísal sa dopredu a dozadu, ešte tmavší, ešte temnejší než inokedy... Len z toho pohľadu ju chytali extatické stavy, nehovoriac o tom, že to sama mala podobne. Vydala zo seba slastný zvuk, ktorý sa ale strácal v jeho vlastnom hluku, animálnych pazvukoch jeho vlastného idu – najstaršej časti. Na chvíľu si pomyslela, že babička sa asi bude hnevať na ich nedostatok sebaovládania a decentnosti, ale potom tieto úvahy prerušili pocity vonkoncom nedecentné. „Môžeme sa vymeniť?“ zasyčala ticho. „Chcem byť raz aj hore!“

„Ja viem, je to úžasný pocit.“ vydal zo seba pridusene.

„Tak?“

„Byť tebou, tak pri takýchto veciach nezačínam konverzáciu!“

„Aha.“ Chytila ho za plecia a dostala sa nad neho sama. Po pár minútach už bolo po všetkom.

„Pre všetky sväté mená Allaha.“ vydala zo seba. „To bolo úžasné.“

„Vyzerá to, že časté odlúčenie nášmu sexuálnemu životu prospieva.“ zasmial sa pridusene.

„Potreboval on vôbec niekedy zlepšenie?“

„V prvých mesiacoch, napríklad?“

„Aha, hej. Zvláštne, ešte nikdy som sa necítila taká zamilovaná...“

„Super, aspoň sa dokážeš vžiť do mojej kože.“

Zasmiala sa. „Och, ty môj romantik!“

„Nemyslím si, že to je niečo smiešne...“

„Možno pre teba... Veď vieš, aká som.“

„Vezmeš si ma?“

„Nie, ani teraz ešte nie.“

„Tak kedy? Myslíš, že snáď budeme v manželstve trieť biedu?“

„Nejde o peniaze... Veď vieš, že sa nejako pretlčieme aj samy, nieto ešte spolu, a kým sa nám nenarodia deti, naša finančná situácia nebude manželstvom príliš ovplyvnená. Nie, ide o to, že môj aj tvoj život sú niekde úplne inde, tak geograficky, ako aj psychicky. Nehodíme sa k sebe.“

„O tom ma presviedčaš už tri roky, a stále tomu neverím. A pokiaľ ide o geografiu – pozri sa, ja viem, kde je tvoje srdce a kariéra, a pokiaľ to bude nutné, odídem za tebou do Ankary.“

Burcu sa k nemu otočila so smutným výrazom v tvári. „Myslíš, že by si sa kvôli mne dokázal vzdať svojho domova, priateľov a zamestnania?“

„V dnešnej dobe nebude také ťažké ostať v kontakte s priateľmi, a pracujem už aj tak väčšinou z domu. Pokiaľ ide o domov... Vieš, že ma k nemu pútajú len moje city, obyčajný sentiment – v podstate to čo k tebe, len nie také silné a racionálne zdôvodniteľné.“

„Racionálne zdôvodniteľné?“

„No, vieš, že to, aká si, je teda dosť pádny dôvod na to, aby ťa muž miloval...“

Schúlila sa mu do náručia. Jeho stosedemdesiat niečo centimetrov ju prijalo do seba natoľko, nakoľko len mohlo, a zatiaľ čo sa k nemu tisla, on premýšľal. Zaľúbil sa do dievčaťa, ktoré nikdy neverilo v lásku, a to hneď dvakrát – navyše, ako sa zdalo, tentoraz mu city opätovala. Existuje na svete niečo zvláštnejšie? No dobre, najnovšie pesničky Hadise, ktoré dostávali čoraz clivejšie a hlbšie texty, ale jemu sa o takých banalitách nechcelo premýšľať, pretože mal na mysli veci síce rovnako prízemné, ale zato pre jeho život omnoho významnejšie.

--------------------------------------------------------------------------

Mladík Timur Orçin a stará dáma Yildiz Ipekoğlu nemali na prvý pohľad mnoho spoločného: nepodobali sa fyzicky, nemali podobné povolanie (aspoň teraz už nie) a ich minulosť bola natoľko odlišná, ako len životný príbeh dvoch ľudí z tureckej riviéry môže byť. Navyše sa zdalo, že sa nezhodnú ani na svojich vnútorných presvedčeniach: zatiaľ čo Timur mal na život a politiku pomerne liberálny pohľad mladého muža vyrastajúceho vo väčšom provinčnom meste, Yildiz patrila ku konzervatívnejším starým dámam, ktoré sa pohoršovali nad mládežou bozkávajúcou sa na verejnosti a obscénnymi (pričom výklad tohto slova nebol nikdy relatívnejší!) textami pesničiek. Napriek tomu si boli kdesi veľmi hlboko podobní až hrôza.

„To by som teda rada vedela, či aspoň veríš v boha.“

„Možno nie vo vášho, ale... Verím.“

„Ako to myslíš?“ Napila sa rannej kávy, rozrušená z náhlej blízkej prítomnosti vnučkinho milenca.

„To sa dosť ťažko vysvetľuje.“ usmial sa Timur smutne. „V podstate ma priatelia považujú za neveriaceho, pretože vyznávam... Nuž, dosť voľný výklad Koránu.“

„Vážne?“

„Odpustite mi to, ale pokiaľ ide o Allaha, na nejakú svätú knihu príliš nekladiem dôraz. V podstate som neveriaci... Takto ma vlastne označujú vyznávači všetkých náboženstiev, ibaže problém je v tom, že ateisti ma nechcú prijať medzi seba.“

„Ozaj? A prečo?“
„Pretože ja v Boha verím. A o to ide – nie som veriaci ničoho, ba ani len ateista nie. Nedokážem pochopiť, prečo by Boh, ktorý stojí za to, vyžadoval od ľudí uctievanie. Buď teda Boh za to nestojí, neexistuje – čomu odmietam uveriť – alebo sa na všetkých našich modlách a modlitbách len smeje.“

„Ale? Ty nie si moslim?“

„Nie, hanim, nie som. Vy áno?“

„Ále, vieš ako je to dnes s našou vierou... Našinec sa nemôže ani priznať k tomu, že Všemohúceho nazýva arabským slovom, bez toho, aby ho na jednej strane neveriaci neoznačili za teroristu, a na druhej strane skutoční teroristi nevábili medzi seba. Samozrejme, snažím sa modliť čo najčastejšie – päťkrát za deň človek len tak nestihne, ani keď je na dôchodku – ale šatku už nenosím roky. Vy mladí to s ňou dnes máte dobre, keď chcete, tak môžete, keď nechcete, nemusíte, ale v minulosti nás kvôli nim hrozne šikanovali... Teraz máme toho prezidenta Erdoğana, vieš...“
„Toho by som za bohvieaké požehnanie teda nepovažoval.“

„Ale hej, samozrejme, zmena agendy nám priniesla kopec problémov, a veľa ich je ešte na obzore, veď viete, ISIS, no aspoň pár úspechov mu musíš uznať.“

„To záleží od toho, či boli tie úspechy skutočne jeho. O niektorých z nich nie som tak celkom presvedčený.“

Vyzeral tak temne, ako nejaký zloduch zo starého filmu... Pritom to bol veľmi pekný muž. Mal hlboké hnedé oči, tmavohnedé vlasy a opálenú pokožku, nehovoriac o jemných, pôvabných črtách jeho tváre. Napriek tomu malo jeho čaro silne démonický podtón: večne zachmúrený a dramaticky vážny, mal v pohľade niečo, čoho sa Yildiz trochu bála. Paradoxne, jej obavy nepatrili vnučkinmu osudu – bola presvedčená, že Burcu, s ktorou šijú všetci čerti, sa nemusí báť ničoho, hlavne nie tohto prehnane vážneho mladíka.

„Burcu mi povedala, že ju vraj miluješ.“

„Viac, než si viete predstaviť... Zaľúbil som sa do nej, keď sme obaja mali osemnásť, a moja vášeň nikdy celkom nevyhasla.“ Prečo bol aj pri takých romantických vyznaniach zachmúrený a trochu odmeraný?

„Tvrdila mi, že si ilustrátor... A že aj píšeš básne.“

„To áno, ale zatiaľ som ich nikdy neuverejnil.“

„A môžem si nejaké aj prečítať? A čo knihy, ktoré si ilustroval?“

„Namaľoval som obálky niektorých novších vydaním klasického Sapkowského diela a ilustroval more detských knižiek, ale neviem, či ste niečo z toho videli... Možno obálku Učiteľa lásky, ale taká cudná dáma si ju už asi vytesnila z hlavy.“ zasmial sa.

Skoro jej zabehlo. Zobrazenie mileneckého páru bolo natoľko verné a živé, až jedna jej priateľka prisahala, že ten, čo tú obálku namaľoval... „Vy ste tú knihu čítal?!“

Všetka jeho dramatická aura sa rozptýlila nikde vo vzduchu, keď sa na jeho tvári objavil šibalský úsmev. „Bol to ozaj dramatický týždeň... Nie až tak ako tie dva dni s Tracyho tigrom, ale predsa len, bola to, akobysomto... Poriadna prasačina. Ale predstava tváre pani Petrovej, totiž hlavnej hrdinky, stála zato.“
„Len tváre?“

„Portrétovanie jej tela zase nebolo také vzrušujúce, predsa len, ženské telá si bývajú viac podobné ako tváre. Vedeli ste, že podľa vedeckých výskumov majú ženy omnoho rozmanitejšie tváre než muži?“

„Ozaj? A predsa mi každý hovorí, že vyzerám ako Vahide Perçin!“

Zasmial sa. „Tak to je náhodou pravda, ak to len dokážem posúdiť.“

„To je pre mňa pocta, keďže som o dvanásť rokov staršia než dotyčná dáma, a táto ešte vraj vyzerá na svoj vek mimoriadne dobre.“

Timur jej na to neodpovedal, ale radšej začal novú tému. „Burcu mi povedala o tej veci s Kaptan-i Derya. Nebojte sa, udržím to v tajnosti, pokiaľ si neželáte, aby sa to dostalo na verejnosť.“

„Ďakujem, chlapče... V tom prípade si možno čítal, čo mi napísala na facebooku.“

„Nemám facebook ani konto na inej sociálnej sieti.“ reagoval Timur. „Nemám na ne čas.“

„Ty, taký mladý muž?! A v dnešnej dobe?!“

„Som dosť zamestnaný.“ zamrmlal rozpačito. „Ale mám emailovú adresu, pretože sa mi to zdá romantické a praktické zároveň.“

„Email a romantický?“

„Je to ako tá stará korešpondencia.“ povedal rýchlo. „Len sa to doručuje rýchlejšie a je to aj omnoho lacnejšie. V podstate tam ale môžete napísať to isté, niečo romantické, hnusné, správu o rozchode aj vyznanie lásky, novinky z vašej práce a rodiny či čokoľvek je pre vás dôležité v písomnom styku s tou osobou. Je škoda, že príliš veľa ľudí túto možnosť nevyužíva a miesto toho sa spoliehajú na krátke, rýchle správičky.“

Yildiz hanim sa pobavene uškrnula. „Si ty mi ale číslo... Na jednej strane nemáš dosť času na sociálne siete, ale zato na vypisovanie dlhých listov áno?!“

Timur sklopil oči. „Všetko je to otázka priorít. Vypisovanie dlhých listov mojej drahej Burcu je, ako sama uznáte, omnoho dôležitejšia vec než rýchle chatovanie s ľuďmi, ktorých ani nepoznám.“

Yildiz pokrútila hlavou. „A to som si myslela, že chlapci ako ty sa už nerodia. Schválne, kto iný z tvojej generácie o veciach naozaj rozmýšľa?“

„Bola by ste prekvapená, hanim, ale veľká väčšina. A teraz ma ospravedlňte, Burcu by sa mala každú chvíľu zobudiť, idem za ňou...“

--------------------------------------------------------

Yildiz dostala správu zo štúdia okolo ôsmej hodiny ráno, dva dni po onom rozhovore s Timurom Orçinom.

Okrem vás spolupracujú na albume aj Sezen Aksu, a svoj text nám ponúkla aj istá žurnalistka menom Burcu Önal – vraj je jeho autorom jej priateľ, ale nevieme, či ho prijmeme. Vyzerá dobre, ako sa zdá, ale ešte musíme počkať na vaše príspevky... Čo už máte?

Napísala som texty k tej hudbe, čo ste mi poslali, piesne sa volajú La Tristesse, Esmahan a Gülümse şeytan, Vysmej sa Satanovi. Mám ešte jednu, ku ktorej by sme snáď mohli nejako doladiť hudbu, ale má trochu zvláštny rytmus, nazvala som ju Elle.

Hlavne sa pokúste s rytmom príliš neexperimentovať, nezabudnite, že toto je pop, veď viete. Inak tie názvy znejú veľmi dobre, aj keď osobne si nie som úspechom istý, pretože intelektuálske texty sú všetko, len nie stávka na istotu. Na druhej strane, vaše predošlé skladby sa páčili, takže nevidím dôvod vás odmietnuť.

Ďakujem vám, váš súhlas si veľmi cením. Mimochodom, Burcu Önal – čo o nej viete?

Nie veľa, a netuším, či vôbec vedieť budeme. Nie je pre naše účely dôležitá, pretože je jednak mladá a neskúsená, takže do nej nevkladáme veľa nádejí, a taktiež preto, že ani nie je autorkou textu. Skutočný autor ostal v anonymite.

Tvrdila mi, že si ilustrátor... A že aj píšeš básne.

To áno, ale zatiaľ som ich nikde neuverejnil.

Dočerta s tebou, chlapče. Dočerta s tebou.

----------------------------------------------------

Keď Yildiz kúpila nový album Hadise, len aby počula svoje texty, a tiež sa pozrela, či tie Sezenine boli tiež prijaté všetky, náhodou jej padol zrak na prvú skladbu na zozname – tú titulnú. A jej šok sa ešte zväčšil.

Krátko na to jej Timur Orçin zdvihol telefón.

„Haló? Kto volá?“
„Yildiz Ipekoğlu. Neviem, či to vieš, ale si zapísaný na najnovšom albume Hadise ako autor titulnej skladby. Ak mi neveríš, doma mám jeden kus, môžeš sa prísť pozrieť.“

V telefóne bolo istý čas ticho, no mladík nezložil, takže sa dalo predpokladať, že bol ochotný pokračovať v konverzácií, len momentálne onemel od úžasu. „Hanim, tak to som netušil. Ako sa to volá?“

„Staršia sestra... Vyrovnám sa z bozkami, lebo sa dajú zniesť/Zniesť sa dá všetko, zima, mráz i sucho/no jedno sa nedá zniesť: fakt, že ti ubližujem/tým, že ti chcem len dobre.... Si moja veľká sestra, príliš stará na to byť milovaná/ale príliš mladá na to milovať, pretože tvoje city patria väčším chlapom... Nechcem žiaden počestný incest/a neželám si ani sľuby/ak mám byť ponížený, tak okamžite/pretože to čakanie robí temnotu temnejšou a zvuky hlasnejšími...“

Po chvíli sa v telefóne ozval ohromený hlas. „Madam... Tú báseň som kedysi poslal vašej vnučke, keď sme boli ešte mladí... Myslím mladší ako dnes. Mal som osemnásť rokov a ona sa začala obzerať po iných chlapcoch. Bol tam jeden spolužiak, veľmi krásny a tiež majetný, ktorý o ňu mal záujem – všetky dievčatá po ňom išli a Burcu musel jeho záujem veľmi lichotiť. Vedel som dávno pred tým, než to vôbec skúsila, čo má v pláne, a tak som jej poslal list s touto básňou vloženou doň. Miloval som ju, hoci ona mňa už ani veľmi nie... Raz, po jednom hroznom večeri v klube, keď sme sa pohádali kvôli jej večnému sekírovaniu, som v depresií napísal túto báseň ako vyznanie lásky a utrpenia. Vaša vnučka ju proti mojej vôli zneužila...“

„Zneužila? Veď uviedla tvoje meno...“

„Na tom nezáleží – urobila to bez môjho súhlasu! Veľmi sa na ňu hnevám, a...“

„Pomaly, pomaly! Krátko na to, ako ste sa rozišli, ťa opustila kvôli tomu spolužiakovi, nemám pravdu?“

„Áno, madam. Ale vrátila sa – vždy sa nakoniec vráti, alebo, ak odídem ja, ja sa aj vrátim. Nedokážeme žiť jeden bez druhého.“

„V tom prípade ju nesúď veľmi prísne. Vieš aspoň, prečo to urobila?“

Po chvíli zamysleného ticha sa v telefóne ozvalo. „Myslím, že áno. Dopočula sa o vašej stávke so Sezen Aksu a považovala ju za smiešnu. Myslím, že vás chcela vytrestať za vašu pýchu a dať vám okato najavo, že aj chlapec bez vysokej školy dokáže napísať lepšiu pieseň než vy. Ale to nie je pravda, madam – ja sám vám hovorím, že v žiadnom prípade nemôžem byť lepším básnikom a textárom ako vy, najmä nie moje ja spred siedmich rokov.“

Zasmiala sa. „Si milý, ale štúdio má zjavne iný názor.“

„Možno šlo o to, že tá pesnička je tak nejako... Melodickejšia. Predsa len, nemusí to byť všetko o texte.“

„Máš pravdu.“ usmiala sa Yildiz mimovoľne. „Ale na druhej strane, tá báseň je...“

Vzápätí ju nepríjemne náhlivo prerušil. „Hanim, už sa mi zohriala večera, môžeme prosím prerušiť náš rozhovor?“

„Ale môžem ti zavolať potom?“

„Bohužiaľ, Yildiz hanim, po práci mám naliehavé povinnosti.“

„Ozaj? A aké?“

„Nuž... Povedzme, že také bežné, aké by ste dokázala predvídať.“

Keď Burcu rozopínal podprsenku, po dlhom mlčaní konečne prehovoril. „Yildiz hanim je veľmi milá osoba.“

„Áno?“

„Ó, a mimochodom, mal by som byť na teba naštvaný za tú báseň.“

„Akú báseň?“

„Za Staršiu sestru.“

„Aha, tak ty si zistil, kam som ti ju poslala?“ Jej smiech sa mu zarýval do kože. „Prečo by si mal byť?“

„Lebo som s tým nesúhlasil!“

„A ak by som sa ťa na to spýtala, povedala by si áno?“

„Nie, nepovedal. Neposkytujem vyznania lásky na komerčné účely.“ Náruživo ju uhryzol do pleca a pomaznal sa s jej prsníkom.

Ticho zastonala. „Fakt nie? A čo Laura?“

„Ktorá Laura?“

„Nemysli si, že som nevidela obrázok na obálke nového vydania Tracyho tigra! Mladé dievča s čiernym leopardom, ktoré vyzeralo presne ako ja – že sa nehanbíš!“

„Za čo?! Za to, že som jej náhodou namaľoval rovnakú tvár ako tebe?! Tak to mám za to, že som tú tvár nenamaľoval tomu leopardovi, teda vlastne tigrovi!“

„Prečo by si mal?“

„Pretože ty si môj tiger, Burcu! Ty ma nútiš robiť veci, ktoré by som si inak v živote neodpustil, to ty si potom na dne, keď sa mi nedarí, si moja hrdosť, moja nádej – ty si láska...“

Po týchto slovách jej siahol až úplne dole, za nohavičky a začal ju „pripravovať“. Pridusene zavyla a precedila cez zuby. „To je síce milé, ale stále si bol na mňa naštvaný pre tú pieseň.“

„Hovoril som ti, že by som mal byť, nie, že som. Tak som si myslel, že sa porozprávame neskôr.“ Čo to „neskôr“ znamená, celkom dobre vyjadrili jeho bozky, ktoré sa jej zrazu rozbehli po chrbte. A ona sa stratila – v rozkoši, v jeho tele, vo vlastných myšlienkach, pretože si uvedomila, že nevie, kto z nich má pravdu. Či jej stará mama, ktorá si myslela, že jej kráľovský titul patrí právom, alebo ona, ktorá si myslela, že nie, či Timur, ktorý ju (hoci to nepovedal nahlas) považoval za spupnú, keď chcela dávať staršej dáme lekcie z pokory, či ona, ktorá mala pocit, že na to mala plné právo, a okrem toho sám Timur nikdy nepretekal pokorou. To bolo to démonické v ňom, táto pýcha a nenásytnosť, pretože hlboko vo svojom vnútri sa veľmi obával svojej skrytej časti, ktorá jej starou matkou pohŕdala. Pretože bol omnoho lepší básnik než ktokoľvek iný, o kom kedy počula (možno okrem ozajstných klasikov) a vedel to, ale bál sa, že toto jeho vnútorné zahanbujúce presvedčenie vyjde najavo a celkom zničí jeho povesť nielen v cudzích, ale najmä vlastných očiach.

Jedného dňa sa o tom celkom určite pohádajú – a ten deň bude pravdepodobne ten dnešný, alebo, ak budú „po tom“ veľmi unavení, tak zajtrajší. Skôr či neskôr sa pohádali o všetkom. Napokon, to bol aj dôvod, prečo sa rozchádzali – alebo, keď sa neskôr dali dokopy, ostali spolu tak dlho. Asi by si ho mala vziať, veď už sú takmer ako manželia. Koniec koncov, hádajú sa, všakže? A dosť často...

There's only one polytheistic god in this monotheistic world, and his name is Conflict. But there is only one thing we say to conflict... NOT TODAY.