Na Toma seď doma - alias knižné, filmové a iné tipy

Podľa známej pranostiky by sa nikto takto na sklonku roka nemal oddávať outdoorovým aktivitám. Lebo je veľká kosa, chápete. Je pravda, že v modernej dobe dobre utesnených otepľováčok a globálneho otepľovania to zase až tak neplatí, ale to vám zase pohľad na nezasnežené okolie len štyri dni pred Vianocami môže pripadať deprimujúci. Navyše nie vždy sa vám v takéto dni podarí niečo si vybaviť – rande, návštevu vianočných trhov či rande na vianočných trhoch – alebo proste hejtujete Vianoce a nechcete byť konfrontovaní s tým, že máte pravdu, keď sa na vás z telky, rádia a Tesca budú valiť známky toho, aké skazené a komercionalizované Vianoce v dnešnej dobe sú. Ja viem, ľudia, ktorí niečo ozaj nenávidia, sú väčšinou skôr ako babička Weatherwaxová (Zlopočasná, Paprčivá, ako chcete), ktorá navštevovala divadlo práve preto, že Moliérov obor tak neznášala, dokonca si nenechala ujsť ani potulné detské bábkové divadlo, aby tam mohla s prepáčením mindžovať. Ak však patríte k ľuďom nekonfliktným a aj napriek tomu sa vám z toho či onoho dôvodu hnusia, alebo si proste nemusíte každý z tých studených dní pripomínať, že už idú, mám tu pár tipov, ako sa tomu vyhnúť... Alebo jednoducho ak je vonku tak hnusne, že by ste tam nevyhnali ani toho najhnusnejšieho a najnevďačnejšieho psiska, akého poznáte... Inými slovami, dôvodov, prečo vyskúšať nižšie uvedené veci práve v tomto čase, je milión, ale to samozrejme neznamená, že to nemôžete skúsiť aj niekedy inokedy...

Pre tých, čo nemajú nervy na Moje meno je Červená
Čo: kniha Čarodejnica z Florencie, autor Salman Rushdie

Už som to raz spomínala vo svojom komentári na Databázi knih (českej), ale Rushdie je úchyl. A nie v tom na tomto svete sám, takže táto kniha si už len z tohto dôvodu nájde čitateľov. Ak by vám to nestačilo, poviem vám o tom viac. Ja viem, že väčšina z vás o tomto autorovi počula akurát tak to, že za Satanské verše sa naňho naštval samotný ajatolláh Chomejní, ale tento fakt môžeme pokojne ignorovať, rovnako ako ho pravdepodobne ignoroval on. Pochádza totiž z Indie a istý čas žil v USA, takže na nejakých iránskych teokratických vodcov môže vietečo. V každom prípade na vašom vzťahu k islamu alebo Iránu v tomto prípade nezáleží, skôr na vašej láske k záhadám, histórií a exotickým miestam, ktorých je tu požehnane. Na dvor indického cisára, alebo, ak chcete, veľkého mogula Akbara, príde mladý Talian, ktorý najskôr manipuluje všetkými naokolo, a keď to Akbara prestane baviť a chce ho popraviť, vyhlási sa dokonca za jeho príbuzného. Keď Akbar žiada vysvetlenie, vyrozpráva mu ten hajzlík dosť nezvyčajný príbeh. Podobne ako v Moje meno je Červená sa tu jedná o odhaľovanie záhady v historických kulisách, a takisto sa medzičasom vyskytne množstvo menších, rovnako vzrušujúcich príbehov, ale kniha je kratšia, napísaná ľahším štýlom a príbeh má rýchlejší spád. A pri všetkom tom myslení na teplú Florenciu a horúcu Indiu aj zabudnete na tú slotu vonku (a tým nemyslím nacionalistov ani ožratých politikov, ale zlé počasie, vy polovzdelanci).

 

Pre tých, ktorým sa to páčilo
Čo: Had, který se kouše do ocasu – zbierka latinskoamerických fantastických poviedok

Ľúbilo sa? Zistili ste, že sa vám magický realizmus a exotické kulisy pozdávajú? Tu máte kopec ďalších príbehov podobného razenia, navyše kratších. Musím sa čestne priznať, že neviem, nakoľko je táto kniha zohnateľná, ale garantujem vám, že bude stáť za hľadanie. Predstavuje totiž panoptikum toho najčudnejšieho, čo sa v literatúre južne od Kalifornie a západne od Guinejského zálivu zrodilo. Príbeh o vlkolakovi, ktorý rozhodne nie je roztomilým Jacobom, ale monštrom zo starých čias, je ešte to najmenej zvláštny. Záujemcovia dostatočne úchylní sa tu môžu dočítať o dievčatku, ktoré kvôli spomienkam rodinného priateľa jej rodičov (a sestier) malo celé roky dvanásť, chlapcovi, ktorému svietili oči... Myslím naozaj, že z nich vyžarovali lúče svetla, o hroznej Volskej ropuche, o strašných očiach milovanej snúbenice, o krvesajúcom tvorovi žijúcom vo vankúšoch a dokonca aj o tajnej histórií Zeme, ktorú nenájdete v nijakej učebnici paleontológie... Ak máte aj počas sviatkov pokoja, mieru a bohužiaľ aj veľkého upratovania náladu na horory, zrejme už viete, čo napísať do svojho listu Santovi, Ježiškovi, mame alebo koho vlastne žiadate o darčeky. Veľa šťastia, vážení, veľa šťastia...

Pre hetaliardov, ktorí nie sú až tak konsternovaní z histórie
Čo: anime Daily lives of High School Boys

Ak sa zaujímate o commedy shounen tak ako ja (viac informácií tuto: http://www.minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/09/minettin-filmovy-magazin-uz-mi-uplne.html) toto by ste si nemali nechať ujsť, pretože toto je zo všetkých najviac shounen (t.j. pre chlapcov – a o chlapcoch, v neposlednom rade!) a celkom určite najviac commedy. Základ je pri tom veľmi jednoduchý, máte tam partiu asi piatich chlapcov, nejakú tú malú sestru a zvyšok stojí a padá na blbostiach, ktoré táto partička vystrája. Nuž a keďže autor je zjavne veľmi nadaný komik a blbosti, ktorých sú schopní priemerní pätnásťroční chlapci dostatočne veľké a zábavné, k dobrej zábave počas dlhých zimných večerov viac netreba. A prečo som spomínala hetaliardov? Pretože toto používa podobný typ humoru, akurát bez historických referencií. Uznávam, tie vtipy nie sú práve intelektuálne, ale ani vyslovene vulgárne či trápne, a vlastne keď budete chcieť po polročných testoch alebo predvianočnom zhone vypnúť, ste na správnej adrese...

 

Pre hetaliardov, čo to pozerali len kvôli dejepisu
Čo: biografie od Stefana Zweiga

Nie, z tohto si nebudem robiť srandu... Zweiga beriem vážne. Smrteľne vážne. Jeden z veľkých spisovateľov medzivojnového obdobia písal okrem životopisov aj nejaké romány, ktoré sa mi ale ešte nedostali do rúk, čo je však dôležité, z jeho životopisov historických osobností som čítala tri: Máriu Antoinettu, Máriu Stuartovú a Josepha Fouchého. A zakaždým som si to užila. Zweig v sebe nezaprie talentovaného psychológa a románopisca, no nezabúda ani na historické fakty, aj keď občas skôr špekuluje (case in point kauza kazetových listov, ktoré sú ešte aj dnes pre historikov rovnakou záhadou ako pre civilistov lochnesská príšera, ale Zweig samozrejme vie, ako to bolo...). Knihy sa skvele čítajú ako literatúra faktu aj ako historické romány, čo z nich robí naozajstný unikát, pretože podľa mojich skúseností je to buď jedno, alebo druhé. A občas si želáte, aby to bolo to prvé, pretože je to jednoznačne to druhé a pre vás ako historika, ale aj ako čitateľa, je to na prd, však, pani Caroly Ericssonová?

Pre tých, čo to náhodou ešte nevideli
Čo: film Princezná Mononoke

Vy sami seba voláte otaku a tvrdíte, že ste princeznú Mononoke ešte nevideli?! Ani nič iné od Hayaa Miyazakiho či štúdia Gibli?! A dokonca ani neviete kto alebo čo je Hayao Miyazaki alebo štúdio Gibli?! Hanbite sa, vážení, hanbite sa! Zneucťujete komunitu, do ktorej vlastne ani nepatrím, žáner, s ktorým ma takmer nič nespája, a diela, ktoré ma prevažne nezaujímajú... Ale vážne, ak by ste niekedy pod vlyvom nejakého čudného fantazijného scenára, aké dokáže vymyslieť len Minette (ale z pochopiteľných dôvodov ich nepublikuje), S. Rushdie (o ňom vyššie) alebo Mothy (http://theevilliouschronicles.wikia.com/wiki/The_Evillious_Chronicles_Wiki) by ste uzavreli stávku s diablom, že aj napriek všetkým vašich hriechom nepôjdete do pekla, ak si nikdy v živote nepozriete niektorý z Miyazakiho filmov, a zvlášť nie Princeznú Mononoke, dajte na mňa, vyberte si večné zatratenie. Ten vizuál! Tie farby! To posolstvo! Wait, to posolstvo? No nič, po dôkladnom preskúmaní x cudzích recenzií som zistila, že tam niečo je, ale také dômyselne skryté, že to tupec môjho typu nemal za toho tepla ako postrehnúť. Ale aj tak je to úžasné, pretože ide o anime ekvivalent Firdausího Šáchnamme, piesne o Rolandovi alebo niečoho takého. Kto nevidel, nepochopí. Adorovanie Miyazakiho, lásku k tomuto filmu alebo fakt, že filmy s enviromentálnym posolstvom môžu mať celkom dobrý dej...

 

Pre tých, čo si myslia, že trocha wardrobe porn ešte nikoho nezabilaČo: Mária Antoinetta od Sofie Coppoly

Áno, je tam kopec šiat. Áno, končí sa to v najlepšom. Áno, je to občas povrchné. A?! Čo by ste radšej pozerali, klasickú Sissi?! Pff. A vy si myslíte, že ona uvedené charakteristiky nemá, vy sentimentálni blázni?! Svoju nostalgiu si nechajte, nemám rada cukrovú vatu v technicolore, čo je aj dôvod, prečo som sa nikdy neodhodlala pozrieť si Winnetoua. V každom prípade, okrem nejakých tých rokov, nedokážem pochopiť, čo Mária Antoinetta nemá, čo by pridávalo na kráse trebárs takej Angelike (toho sultána, nanajvýš, a aj ten je tam skôr na nas*** orientalistických puristov ako som ja). Zápletka síce nie je bohvieaká, ale toto je skôr umelecká adaptácia príbehu, čo znamená, že príbeh tam budete musieť hľadať lupou, a keď ho už nájdete, že je to čosi ako ihla v kope sena. Hľadáte ju milión rokov, možno dokonca s pomocou plameňometu, ale nakoniec, keď ju nájdete, tešíte sa, lebo ste ju potrebovali, akurát, že omnoho praktickejšie by bolo sa na ňu vykašľať a skočiť po nejakú do galantérie (hashtag hardcore symbolism). Histórie sa to drží viac než Sissi, hoci nejaké kiksy sa predsa len vyskytnú, ale zase, ten VIZUÁL!!! Tie ŠATY?! Ten MR. GR... Čo do frasa?! Ach, áno, zabudla som, každý milovník zo slušnej historickej kostýmovej drámy musel v rokoch 2014/2015 splatiť dlh a hrať jednu z hlavných úloh v absolútnej pitomine. Neviem, kto a ako ich takto zaviazal, no inak je to jediné vysvetlenie faktu, že v tom istom roku dostal ďalšiu rolu aj Dominic Cooper alias Grey (nie Grey ako Christian Grey, skôr Grey ako Jane Grey, a nie Jane Grey z X-menov, ale Deväťdňová kráľovná... Viete čo, kašlite na to.) z Vojvodkyne, a síce ako... Najhorší Mehmet Dobyvateľ od čias M. A. Alakurta. Čiže za posledný rok, chápete. Ale to už odbočujem tak ďaleko, že to môžem rovno prejsť k ďalšiemu tipu...

Pre milovníkov krvi a historických kostýmov
Čo: film Parfum (alebo aj kniha, hoci, tú som nečítala)

Ahaha, a to sme tak ďaleko ani neodišli. Tiež je to film, odohrávajúci sa v 18.storočí, tiež je tam nejaké wardrobe porn, tiež je to dosť umelecké, a farebné... Počkať, čo je to za tú červenú tekutinu tečúcu dole ulicou? Ach áno, zabudla som. Pokojne si to pozrite, ale len ak odprisaháte pri svätom neveriacom Tomášovi, patrónovi tohto sviatku, dve veci: 1. To vrecúško na vracanie necháte na pokoji, pretože, samozrejme, máte na to žalúdok, všakže? (Ale nechajte ten lavór v kúpeľni – a tento film nepozretý!) 2. Nikdy, za žiadnych okolností nedovolíte, aby to s vami pozeralo decko pod 15. Seriózne. Ten film je psycho, ale naozaj nádherné psycho, čosi ako naše prvé dva tipy, len vizualizované. Fanúšikovia magického realizmu a sériových vrahov budú film milovať. Knihu samozrejme tiež, aj keď o nej zas tak veľa neviem. A má to fasa soundtrack.
<iframe width="854" height="480" src="https://www.youtube.com/embed/MiGyks75Avg" frameborder="0" allowfullscreen></iframe>

Pre tých, čo si myslia, že dnešná hudba je na...
Čo: Beneath the Skin, nový album Of Monsters And Men

A od kníh a filmov plynulo prechádzame k nášmu poslednému médiu – hudbe. Veľa ľudí v dnešnej dobe sa sťažuje, že dnešná mládež počúva hlúpe popsongy s vulgárnymi textami a nepríjemnou, neoriginálnou hudbou. Netvrdím, že to tak nie je, no títo ľudia robia jednu chybu, ktorá je pri medzigeneračných hodnoteniach častá – vidia len to, čo je vidieť, čo sa najviac derie do popredia, inými slovami mainstream, hoci menej známe veci sú rovnako dôležité, ako by povedali naše babičky, starajú sa o kožku, nie o mlieko. A to mlieko je pritom také chutné a výživné... Samozrejme, netvrdím, že celý žáner indie popu je úžasný a fantastický, to by bolo ako tvrdiť, že všetko anime je pre deti. Samozrejme, sú tu Pokémoni, je tu Sailor Moon a do istej miery aj Free! (hoci vytvorené nebolo ani tak pre malé deti ako pre ich staršie sestry-yaoistky, ale to je na dlhé vysvetľovanie), ale všetkým arogantným náturám, ktoré tvrdia vyššie uvedené, sú otakuovia so sladkým úsmevom ochotní ponúknuť spoločné pozeranie Soul Eater, Hellsinga, alebo dokonca (*autorka sa zdesene prežehnáva*) Boku no Pico. Na druhej strane, pri svojom hľadaní duchaplných textov a originálnych melódií sa všetkým trpezlivým stane podľa Božieho slova (alebo si nikto nepamätá, že „kto hľadá, nájde“ je z Biblie?). Mne sa to podarilo, a to dokonca nielenže nie som kresťanka, ale ani pri hľadaní som sa príliš nezapotila. K Of Monsters And Men som sa vlastne dostala čírou náhodou, cez ich megahit – možno si ešte spomínate – Little Talks...<iframe width="854" height="480" src="https://www.youtube.com/embed/hJZDHW6txk4" frameborder="0" allowfullscreen></iframe> 

Pre tých, čo si neodpustia trochu tej orientálnosti ani na sviatky
Čo: piesne Cana Bonoma

Podobne ako Of Monsters And Men sa aj Can Bonomo dostal do mojich playlistov cez jedinú svoju pieseň, ktorá bola ako-tak zaznamenaná mainstreamom, v tomto prípade Love me back, reprezentant Turecka na Eurovízií 2012. Pomyslela som si, že to bude jedna z tých pesničiek, ktoré síce nie sú bohvieako bystré ani originálne, ale dobre sa počúvajú a ako hudobný podklad k učeniu, čítaniu emailov a prezeraniu cudzích blogov sú ideálne, pretože len tak skoro neomrzia. Bolo to milé, chytľavé a optimistické, čiže presne to isté, čo zvyšok Bonomových piesní, akurát bez toho posledného. Tie sú totiž síce fajn, ale len do chvíle, než dostanete osvietený nápad, ktorý sa vám predsa už osvedčil aj pri Ruslane, aj pri Tarkanovi, aj pri inej zahraničnej neanglickej hávedi, a síce vyhľadať si na svojich osvedčených stránkach preklad ich textov minimálne do angličtiny, keď už slovenské, ba ani české preklady nie sú dostupné. Mnou už spomínané WatchMojo.com (čo paradoxne nie je stránka, ale YouTube kanál) raz urobilo zoznam 10 happy sounding songs that are actually depresing, čiže veselo znejúcich pesničkách, ktoré sú v skutočnosti o niečom veľmi temnom. Can Bonomo by dokázal zaplniť všetkých desať priečok a ešte by mu ostalo niečo aj na honorable mentions. Akurát Kara by sa tam neobjavilo, Kara sa totiž netvári, že nie je deprimujúca, o čom snáď dostatočne svedčí fakt, že som citát z nej dala do Päťdesiat odtieňov modrej k tej časti, kde sa David pokúsi o samovraždu z nešťastnej lásky. Kvalita textov je premenlivá, pokiaľ môžem posúdiť ako človek, ktorý po turecky vôbec nevie, no hudba je v každom prípade veľmi dobrá a pokiaľ podľa vám znie „turecký jazz-klezmer“ fajn, choďte do toho... V najhoršom prípade odsúdite môj hudobný vkus.<iframe width="854" height="480" src="https://www.youtube.com/embed/ktGD0ZYmry8" frameborder="0" allowfullscreen></iframe>

Pre fanúšikov hudby vesmírnej
Čo: soundtracky z vystúpení Cirque du Soleil

Kdesi, kedysi, akosi som počula o nejakej skupine menom S hudbou vesmírnou. Čo je to zač vám povedať neviem, ale môžem vám s určitosťou povedať, že ak ste sem prišli kvôli tomu, nie ste na správnej adrese, no aj tak by ste mali zostať. Prečo? Lebo nech už si vyberiete akúkoľvek šou, nech si vyhľadáte ktorýkoľvek z mnohých sountrackov jednotlivých predstavení, bude to stáť za to. Pravda, nie každý z nich musí sadnúť každému, pretože tieto sú zväčša vybudované okolo jednej témy a jedného štýlu. Napríklad OVO je veselá salsa, Le Réve klasika s prvkami filmového soundtracku, Kurios, jedna z najnovších šou, má hudobný podklad s prvkami „retro“, čiže napríklad jazzovými alebo swingovými, Totem je viac popová s neurčito orientálnymi a španielskymi prvkami, nuž a trebárs Corteo má „tradičný“ cirkusový soundtrack so stopami klezmeru, šansónu a starej dobrej estrádnej hudby. Rada by som teraz parafrázovala Foresta Gumpa s jeho výrokom o bomboniére, ale tá je dosť neurčitá, klišéovitá a predovšetkým si vyžaduje upresnenie. Táto muzika nie je ako hocijaká bomboniéra, skôr jedna celkom konkrétna – tá luxusná, belgická, čo by ste z nej najradšej všetko zožrali a hneď, ale musí byť žiaľbohu rozdelená medzi celú famíliu, ktorej by ste radšej nechali len kávové, alkoholické, karamelové alebo ktoré bonbóny nemáte radi. A ktovie, nakoniec si možno to sedenie doma naozaj užijete...

 <iframe width="854" height="480" src="https://www.youtube.com/embed/ENGC0mjGv7I" frameborder="0" allowfullscreen></iframe>