Vianoce medzi svetmi

A tu, na tomto mieste, vám Minettka odovzdáva svoj darček - vianočnú poviedku... O Smrti.

Na svete exituje len jedna smrť, tak ako jeden boh – tak znie monoteistické minimum všetkých personifikácií. Maximum znie: každá vec, ktorá má v Mezoverze (medzisvetí) antropomorfnú personifikáciu, ju má len jednu jedinú, ich počet je teda obmedzený počtom pojmov, ktoré sa vyskytujú v súčte všetkých ľudských jazykov. Tak totiž znie druhý postulát Mezoverza: „Vec, ku ktorej sa neviaže v žiadnom zo svetov aspoň jeden pojem, nemôže na tomto mieste existovať.“ Ten prvý je: „Mezoverzum je pevne naviazané na všetky ostatné svety, a tak, keď zaniknú všetky, zanikne aj ono; nepatrí však ani pod jeden z nich viac než pod ten ďalší.“

Aj tak však, keď zvážime, že máme k dispozícií na personifikovanie všetky pojmy všetkých jazykov (nehľadiac na to, že sa tam nevyskytujú len antropomorfné personifikácie, ale to je o inom) má Mezoverzum prekvapujúco málo obyvateľov...

„Eso!“ zvolala nadšene. „Dnes mám šťastný deň...“
„Teroristický útok? Vojna? Revolúcia?“ nadhodila Huriska.

„Ále, veď vieš, že to by bolo pre mňa skôr nešťastie... Samá práca, nekonečné starosti a ani chvíľka pokoja, také udalosti sú mi skôr na obtiaž. Práveže je dobre, ako okrem tej vecičky s Krymom sa teraz nič nedeje, aj keď je zase pravda, že ma tam Nákaza volala aspoň miliónkrát.“

„A Vojna nie?“

„Prosím ťa, ona sa tam ani veľmi neobťažuje chodiť. V poslednom čase zlenivela, ale možno je to tak lepšie.“

„A čo tá vec, vieš... V Amerike? Tam sa ani jedna z vás nechystá?“

„'Simťa, práve som sa odtiaľ vrátil a nie je to tam vôbec také vážne, ako sa hovorí. Na Kryme je to horšie. Ale aj tak, Vojna sa fláka... Nemala by sa, ja ju nutne potrebujem!“ vyhlásil Gear (gear = ang. ozubené koliesko – pozn. aut.).

„Ale zvyšok Multiverza nie!“ vybuchla Huriska. „Vieš, aké mi tie tvoje zábavky robia problémy?! Ľudia umierajú, všade krik a zmar, to sa zase nemôžem baviť ja!!!“

„Odkedy si prišla o prácu v Džannáhu, si čoraz neznesiteľnejšia.“ posťažovala sa Matka príroda. „Mať tak v tomto čase toľko málo práce ako ty, to by sa mi žilo! Ale nie, len čo sa skončí vegetačné obdobie na jednej pologuli, už sa začne na druhej, a to už ani nehovorím o všetkej tej byrokracií na najvyšších miestach! Vieš, aké ty máš šťastie, že tvoje povinnosti v tvojom vesmíre sú také banálne?!“

Smrť položila jednu kartu – guľové eso. Prečo sa s nimi vlastne naťahuje? Sú takí mladí, a predsa... Samozrejme, Huriska má vyše tisíc rokov, ale na antropomorfnú personifikáciu je to strašne málo. Gear? Ten ich má len zopár... Pravda, Matka príroda je ešte staršia než ona sama, ale duchom je stále mladá, čo znamená, že sa správa na svoj vek neuveriteľne nedôstojne. Všetci vyzerajú tak ľudsky, tak... Normálne. Bežný človek by o nich ani len nezavadil pohľadom, natoľko sa mu podobajú. Smrť, samozrejme, tiež, lenže predsa len, kostra v kapucni by na ulici vzbudzovala pozornosť. Kto si ale všimne tmavú bacuľku v trochu odhaľujúcom oblečení (pravda, teraz bola nahá, ale veď ona sa môže aj prezliecť...)? A to bola pritom samotná Bohyňa staromódneho hedonizmu, tiež nazývaná Symbol prchavých rozkoší alebo proste Huriska! Gear, stelesnenie Novodobého hedonizmu, mal podobu pekného mladého muža bielej rasy vo večernom obleku, hoci sa dokázal zmeniť na neviditeľnú paru z jednoduchých uhľovodíkov, nuž a Matka príroda? Tá dokázala byť čímkoľvek, no jej obľúbenými podobami boli „pubertiačka z kmeňa Evenkov“ a biela angorská mačka. Momentálne však vyzerala ako už dávno zosnulá pruská šľachtičná Aurora von Köningsmarck. Jasné, nech sa už zmení na koho chce, Matka príroda je stále ženská.

Gear vyzeral nepokojný. Ktovie, je to pre sladké úsmevy, ktoré naňho vrhá jeho úhlavný nepriateľ Huriska, alebo pre to, čo ich spôsobilo? Smrť zastávala názor, že keď sa začnú biť rozkoše tela a ducha, nevzíde z toho nič dobré. V hĺbke svojej osobnosti totiž bola vernou freudistkou.

„Počuli ste o tom novom sviatku?“ začal Gear. „Teda, nie je až taký nový, kresťania ho oslavovali už dávno, ale nikdy tak... Nadšene. Masovo. Tak veľmi.“

Smrť pokrčila plecami. „Sviatok alebo nie, personifikovaný nebude, či áno? Veď zosobnenia sviatkov vymreli spolu s pohanstvom, nevrátia sa...“

„Nebola by som si taká istá.“ vyhlásila Huriska. „Keď Snehová kráľovná rozprávala o rozšírení svojho poľa pôsobnosti, tvárila sa celkom presvedčene a sebavedome.“

Gear hodil na kôpku kariet srdcovú sedmu (čím si vyslúžil vulgarizmus od Hurisky, ktorá si mala podľa pravidiel ťahať tri karty). „Snehová kráľovná je obyčajná nafúkaná primadona – všetky štyri sú vlastne také. Každá z nich – až na Slnečnú bohyňu, samozrejme – má svoj sviatok, a ani jeden z nich nemá personifikáciu, tak čo?“

„Ja mám Snehovú kráľovnú náhodou rada.“ poznamenala Smrť. „Všetky tri máme, aj keď z odlišných dôvodov. Huriska, pretože spravuje sezónu najbujarejších večierkov a vo svojom paláci usporadúva najväčšie plesy, Matka príroda, pretože Snehová kráľovná je vládkyňou vegetačného kľudu a Matka príroda je príšerne lenivá, a ja, pretože, no... Je to príbuzná. Ale to ty nedokážeš pochopiť, chlapče, pretože moderné rozkoše ročné obdobia nijako neovplyvňujú.“

„Vďakabohu, že nijaké ďalšie personifikácie sviatkov nebudú.“ usmiala sa Matka príroda. „Tie posledné mi naozaj, naozaj liezli na nervy.“

To nikto nekomentoval. Navzdory všeobecnému presvedčeniu Matka príroda nebola puristka a nemala nič proti neprirodzeným veciam, ale ak ju niečo naozaj štvalo, bol to Kračún a jeho rozťahovačnosť. To sa vám ľudia sťahovali do svojich svätyní v hájoch a ona nemala ani chvíľku pokoja...

Ako dobre, že tie hlúpe personifikácie sviatkov už vymreli.

-----------------------------------------

Ľadová jaskyňa, známa aj ako Letné sídlo Zimy, slávnej Snehovej kráľovnej, bolo teraz, okolo decembra, preplnené rôznymi zvláštnymi bytosťami prevažne folklórneho rázu. Smrť sa cez ne ťažko prepchávala až k prázdnemu miestnemu trónu, okolo ktorého sa obšmietala skupinka starých mužov. „Čo sa to tam deje?“ spýtala sa svojim najmrazivejším hlasom, tak pekne sa hodiacim k okolitému prostrediu. „Nejaký problém s tou prekliatou stoličkou?“

„Roztápa sa!“ zvolal pobúrene jeden z nich, vysoký pravoslávny biskup s dlhou bradou.

„To ona robí v jednom kuse.“
„Ale... To nemôže byť dobré, pani Zubatá! Veď sa dejú všetky tie veci... Sinterklaas začína nosiť nový kostým, objavil sa tu Gear a to všetko...“

„Prosila som ťa predsa, aby si nepoužíval tú sprostú prezývku.“ povedala Smrť roztrpčene. „A pokiaľ ide o Sinterklaasa, také veci sa stávajú, najmä vám, sviatočným bôžikom. Tradície sa menia – len Smrť ostáva.“

„A Huriska.“ zatiahol pochmúrne ďalší starý muž, tentoraz v červenom kabáte. „Zvláštne je, že na svoj protiklad musela čakať tak dlho...“

Biskup, ktorý sa k nej ozval prvý, si sadol k nohám trónu a vrhol na Smrť prenikavý pohľad hnedých očí. „Koľko dní ostáva do Vianoc?“

„Ešte dvadsaťsedem. Tým sa nemusíte trápiť. Kde je Bafana?“

Naraz medzi mužmi nastalo hrobové ticho. Smrť sa kvôli tomu prvý raz po rokoch zhrozila...

„Vy ste ju stratili, čo?! Kde je Kris Kringle?!“

„Ten si čosi potreboval vybaviť, m'lady.“ pípol Father Christmas. „Ale vráti sa, sľubujem...“

„Šiel ju hľadať, čo?! Vy hlupáci...!“
„Nie, madam. Ona šla hľadať jeho...“ preglgol biskup.
„Mikuláš, keby si bol živý a ja mala právo brať život tým, ktorým ešte funguje telo... Ja by som ťa asi zabila! Priveďte tých dvoch nazad, než sa sem vrátim! Bavori a Taliani si predsa zaslúžia Vianoce!“
„A ešte ľudia v Pápežskom štáte.“ neodpustil si Mikuláš.

Smrť ho zúrivo tresla rukoväťou kosy a vážne zvolala. „Chcete snáď, aby prišli na to, že ste tu?! Ostatné personifikácie nesmú ani tušiť, že sviatky sú ešte stále živé a dýchajúce! A ani nie, veď Gear...“ Jej hlas sa zmenil na zúfalý. „No chcete, aby sa o vás dozvedel on? Chcete snáď byť len ďalšou modernou rozkošou?!“
Starci smutne sklopili hlavy a zamysleli sa nad vážnosťou situácie. Smrť mala pokojnú až flegmatickú povahu, a fakt, že sa tentoraz nedokázala zdržať prudkých reakcií, neveštil nič dobré. Nebolo im síce tak celkom jasné, ako to bude vyzerať, keď ich pod svoju kuratelu začlení Gear, ale to ani Smrti nie, a predsa vedela, že to nebude dobré, pretože poznala svojho kolegu až príliš dobre. A zároveň poznala aj túto zberbu, ktorú sa rozhodla pred ním ochraňovať – skrachovaní svätci a bohovia spolu s mytologickými postavami sa nezdali ako čosi, za čo by sa oplatilo bojovať, ale v skutočnosti mali pre ľudí veľký význam tak z hľadiska moderných, ako aj staromódnych rozkoší. Vládli obdobiu, počas ktorého sa mali nasýtiť ich telá i duše, všetko malo byť pokojné a príjemné, nuž a v globále, aspoň v porovnaní s mizériou zvyšku roka, aspoň o trochu prívetivejšie. Pravda, celkové množstvo nešťastia sa nezmenilo tak výrazne, ako malo, ale predsa tu bola tá idea, že existuje pár dní, kedy by sa ľudia mali tešiť, stretávať, skončiť vojny a konflikty a vziať si v práci deň voľna.
Smrť za týchto chlapíkov bola vďačná, pretože okrem iného povzbudzovali chuť niektorých ľudí pomáhať tým, ktorí to potrebovali, a ona charitu ako takú zbožňovala, pretože jej uberala prácu.

----------------------------------------

Mikuláš a Smrť sedeli na saniach, ktoré im požičala Snehová kráľovná. Neprekvapivo v nich bola príšerná zima, a Mikuláš, ktorý kedysi býval človekom, mal ešte funkčné hmatové receptory, aj keď viac-menej len kvôli zotrvačnosti. „Úprimne, neviem, čo s tým mám. Ani jedného z nich som príliš nepoznal...“

„Vy sa nepoznáte všetci navzájom? Veď je vás tam tak dvadsať, teda maximálne.“

Mikuláš sa pousmial. „No, myslím tým, že sme si neboli príliš blízki... V dave by som ich oboch spoznal – napokon, blonďavé decko s krídelkami a starú ženskú letiacu na metle ťažko prehliadnuť – ale nevedel by som ti o nich povedať nič osobné. Netuším, odkiaľ prišli ani aké techniky používajú pri prinášaní darčekov...“

„Ale býval si svätcom. Do istej miery ešte stále si, Nikolaos z Myry, a máš kontakt na Najvyššie velenie.“

„Vieš ale, že obyvatelia Mezoverza sa so Všemohúcim stretávať nemôžu?“

„Áno, a? Záleží na tom? Nie je to on, kto sa stará o vás svätcov. On sa nestará o nič, čo sa týka náboženstva. Nad také veci je vysoko povznesený.“

„Vážne? A ja som si celý život myslel...“

„Celý život si aj dýchal a krstil ľudí. Teraz to už nerobíš, alebo áno?“

„No hej, hej, veľa sa zmenilo. Ja len, že celá moja viera v posmrtný život je už vyše tisíc rokov systematicky ničená a mňa to strašne frustruje, pretože cítim, že dezilúzia spôsobuje, že predstavám byť človekom.“

„A tak to má byť. Odteraz už človekom nebudeš. Meníš sa na mýtus, folklórnu postavičku, a tvoja existencia získava celkom nové intencie. Nie je to zlý život, pokiaľ môžem posúdiť.“
„Môže to jeden zvládnuť, nebyť viac osobou, ale symbolom? Predmetom ilúzie toľkých ľudí?“

„Ak si nikdy nič iné nepoznal, určite s tým nemôžeš nijaký problém. Ide však o to, že ja celkom určite nemám ani páru, aké to je, ak si bol niekedy živý.“

„Aha. Môžem sa teraz spýtať trochu praktickejšiu otázku?“
Smrť, ktorej myseľ sa vo všetkých ohľadoch podobala mysli typickej starej ženy, mu to povolila aj napriek tomu, že mala nepríjemné tušenie súvisiace s tónom a vyznením celej otázky.

„Prečo stále trváš na tom, že ona nám pomôže?“

„Odmietam na tú otázku odpovedať.“

„Ako to?!“

„Pretože nie je ani náhodou praktická. Klamal si mi.“

„Neklamal! Ona naozaj nevie...“

Zrazu stíchol. Pravda, človek sa Smrti ako personifikácie nemusí báť, ani keď je živý, no ona sa naňho teraz otočila a z očí jej hovoril Boh.

Drž papuľu. Ona to vie (Viem to) lepšie než ty, veď aj na tomto mieste sa lepšie vyzná(m). Má(m) jednoducho skúsenosti. A pokiaľ sa pamätám, bol si to Ty, kto ju (ma) na to naviedol...

No, nie tak celkom, ale s božím okom v tvári samotnej Smrti sa jednoducho nedalo hádať. Jeho presný výrok znel asi takto: „Myslím si, že tvoja známa Huriska by o tom mohla niečo vedieť... Bafana pred odchodom tvrdila, že sa spýta najskôr jej a potom Matky prírody. Ak sa tie dve naozaj stretli, mohli by sme nájsť prvú zo stôp vedúcich k jej nájdeniu!“ Mať tak po ruke schopného diskutéra (hoci, pravda, on ako profesionálny teológ by toho teoreticky bol schopný aj sám) tento argument by znosil pod čiernu zem. Na nejaké dišputy, obzvlášť takéto malicherné, však nemal náladu; situácia bola jednoducho príliš vážna.

Len málo ľudí vedelo, že kedysi svätý Mikuláš, Sinterklaas či Santa Claus (všetci mal ten istý pôvod, rozdelili sa len vinou národných modifikácií jeho vzhľadu) bol živým človekom, hoci aj duchovným. Nuž a ak aj áno, väčšinou si to uvedomovali len málo... Pritom mal za sebou život vcelku dobrodružný: od detstva v bohatej rodine, cez unikanie prenasledovaniu kresťanov, dráhu duchovného, pomoc potrebným a v neposlednom rade neslávne známu bitku s Ariom, zakladateľom známej ariánskej herézy, ktorá sa odohrala jednak kvôli temperamentu oboch mužov, a jednak kvôli ich tvrdohlavosti. Sama Smrť tvrdila, že hoci je hlboko vo svojom vnútri dobrým človekom, až príliš často podliehal vrodenej stredomorskej popudlivosti a mohol by popracovať na svojom sebaovládaní. Samozrejme, svätci nemajú vo zvyku poslúchať Zubatú, no Mikuláš mal občas pocit, že práve táto antropomorfná personifikácia má zo všetkých najväčšiu šancu, že ak by bola človekom, bol by ten človek dobrý.

Bolo zvláštne, že pri putovaní touto zasneženou pustatinou narazili na bytosť túlajúcu sa snehom, no keďže to bol Gear, jeho prítomnosť na tomto mieste ich až tak neprekvapila. „Čo tu robíš, chlapče?! Nie je tu na teba trochu... Prázdno? Myslím, nie sú tu ani ľudia, ani zvieratá, slovom nijaké bytosti dostatočne komplexné, aby ťa potrebovali a aby si od nich ty mohol načerpať nejakú silu.“
„To možno, ale musím to vydržať. Ja tadiaľto len prechádzam, viete?“

„Ale nehovor! A kam sa to chystáš?“

„Chcem tadiaľ prejsť na svet... Myslím na ten jeden, ktorý je práve v prevádzke.“

„Ale! A čo tam?“
„Len si trochu omrknúť svet, ktorému vládnem, prezrieť si veľkomestá a tak. Veď vieš, pravidelná kontrola, nič zvláštne.“

„Prestaň nás vodiť za nos.“ zavrčal Mikuláš. „Vieš predsa, že sú aj kratšie cesty, nemám pravdu?!“

„Na tvojom mieste by som sa nezviditeľňovala.“ vyhlásila Smrť rozhodne.

„Ale čo? A kto to je, že má ostať nenápadný?“ uškrnul sa Gear.

„To ti tak môže byť jedno... Veď čo by si sa ty zaujímal o jedinú osobu, ktorá pozná zbraň, ktorá môže zabiť Hurisku?“

Gearovi sa v očiach objavil lačný výraz, a Smrť si zrazu začala vrúcne priať, aby túto konverzáciu ukončila vhodnou výhovorkou, ktorá by toho zvedavca odstránila z cesty. „Ach, vážne? Neporozprávame sa o...?“

„Môžeme neskôr, keď budem mať čas, ale teraz, bohužiaľ... Ono sa totiž dosť ponáhľame.“

„A kam? Veď na čokoľvek sa chystáte, máte na to celú večnosť.“ A aby trápnosť svojho výroku ešte podčiarkol, uškrnul sa, akoby si skutočne myslel (a možnože naozaj...), že je vtipný.

„Nemám na teba čas, tam vonku je veľká vojna a ja už teda musím ísť.“

„A na čo ti bude ten pajác vedľa teba?“
„Nebuď drzý k môjmu spoločníkovi, on tam bude na zastrašenie Hurisky. Mám totiž podozrenie, že by sa mi mohla pliesť do cesty.“

„Ale čo...!“ zvolal Gear, no Smrť na jeho neprestajný zlomyseľný údiv nemala náladu. Pošibala kone a dosť nezdvorilo ho opustila. Čert to ber, niekto ako Gear si nijaké slušné zaobchádzanie nezaslúži.

Ale znepokojoval ju jeho vzhľad, to nemohla poprieť. Jeho oblek bol ešte čiernejší než inokedy, postava ešte chudšia, a vôbec si nepamätala, že by bol niekedy predtým nosil také ulízané vlasy. Nehovoriac už o jeho bledej tvári a zlovestnom výraze, ktorý v poslednom čase stále trčal na pozadí jeho mimiky, nech už boli jeho primárne emócie akékoľvek! Smrť bola vždy presvedčená, že ak by mal niekto magickú a intelektuálnu kapacitu na to, aby zavraždil antropomorfnú personifikáciu, bol to Gear, no hoci mal príležitosť aj vražednú zbraň, čo mu chýbalo, bol motív. Na druhej strane, v jeho prípade prichádzala do úvahy aj čistá rozkoš z toho, že niekomu ublíži...

Čo bol, mimochodom, typický príklad „novodobého“ potešenia.

------------------------------------------

Odkedy je Huriska fajčiarka Smrť nevedela, no bola si istá, že sa to stalo niekedy v tomto storočí.

„Naozaj si tvoj spoločník neželá cigaretku?“

„Nie znamená nie, to učia už mladé panny v kláštorných školách.“ zamračil sa Mikuláš.

„Ale šálku kávy by zrejme ocenil, keďže pochádza z Malej Ázie.“ poznamenala Smrť bystro a nahodila výraz, ktorý svedčil o fakte, že ak by mala viečka, žmurkla by jedným z nich.

„Ach, Turek?“

„Grék, ale kafe nikdy v živote nepil, takže je možno zvedavý, však, Nikolaos?“

Pokrčil zlomeným nosom. „Čo to dofrasa je?! Zase nejaká hlúpa novota?!“

Huriska elegantne vyčarila zo vzduchu jednoduchý servis. „Gear mi nechce dovoliť zaobstarať si nič luxusnejšie, vraj toto má zostať v jeho kompetencií.“ Odfrkla si spôsobom, ktorý zhrnul celý jej postoj ku Gearovi v jedinom zvuku. „Obyčajný namyslený pako.“

„Myslím, že o jednej z našich najmladších personifikácií sa ešte porozprávame. Teraz by som sa ale rada spýtala, či si tu v poslednom čase nevidela nejaké neznáme osoby... Starú ženu na metle, napríklad.“

„Uhm, jedna sa tu potulovala, vraj hľadá akési plavovlasé decko. Poslala som ju za Cherubínom, ale on vraj v poslednom čase nijakú návštevu nemal, tak neviem.“

„Kedy si sa ho na to pýtala?“

„Práveže včera, veď by som vám to asi že nehovorila, keby som si tým nebola úplne istá...“

Smrť sa zamyslela. „Takže to znamená, že tá stará žena bude niekde medzi tvojim bydliskom a miestom – nech je to kdekoľvek – kde sa momentálne nachádza Cherubín?“

„Ale to môže byť prakticky kdekoľvek!“ zafňukal Mikuláš. „Veď nikto nevie, kde ten malý smrad býva!“

„Ty si o ňom už počul?“ spýtala sa Smrť pokojne, dívajúc sa do diaľky.

„Isteže áno, koniec koncov, je to najnenávidenejší miestny obyvateľ! Bôžik gýču, zodpovedný za väčšinu našich karikatúr, kto by ho nepoznal?!“

Huriska si odkašľala. „Vážení, ja predsa, samozrejme, viem, kde sa môj lapaj nachádza!“

„To dáva zmysel.“ prikývla Smrť pomaly. „Povieš nám to, prosím?“

„Nie tak rýchlo! Určite vám to poviem, ale nie zadarmo...“

„Urči si cenu, Huriska. Aj keď sa obávam, že ju už poznám...“

----------------------------------------------

„To bol blbý nápad.“

„Bol.“

„Obetovať jej celý jeden žáner literatúry?! Ako...?! Prečo...?!“

„Pokoj, svoj dlh splatíme až za nejakých sto rokov. Bude sa to volať bodice ripper alebo tiež takzvaná harlekýnka, nuž a je to ten druh literatúry, ktorý keby im ho nedala ona, vymysleli by si ho sami. Neobávaj sa preto o osud ľudstva, istý čas to možno bude hit, ale našťastie sa nikdy nezabudne, že je to vec už v princípe veľmi lacná a hlúpa.“

„A... Múzy vedia, že rozpredávaš ich majetok?“

„Nerobím nič také, jednoducho im odporučím záujemcu o ich prácu z radov našincov...“
„Ty si si niekedy nejaký žáner objednala?“

„Iba jednu knihu. Aj tak to nedopadlo dobre, bolo to Utrpenie mladého Werthera a teraz tú kúpu veľmi ľutujem. Nemala som prilievať olej do žeravej pahreby romantizmu.“

„Nerozumiem. Čo je na romantizme také zlé?!“

„To je dosť zložité, ale podľa mňa úplne všetko. Nepýtaj sa na podrobnosti, už wertherovská samovražedná epidémia bola nad moje sily, a k tomu ešte všetky tie revolúcie a národné obrodenie – národné obrodenie, pre Boha živého!“

Keďže Mikulášovi nebolo tak celkom jasné, o čo ide, rozhodol sa zmeniť tému. „Huriska a Cherubín sú nejakí príbuzní?“ Bol trochu nepokojný, keďže okolité prostredie sa až príliš rýchlo zmenilo z ľadovej pustatiny na hustú tajgu, ktorá nevyzerala o nič bezpečnejšie a prívetivejšie. Pravda, teraz, na tomto mieste, a k tomu ešte bez smrteľného tela, nachádzal Mikuláš ako mýtická postava bezpečie a prívetivosť na nie celkom zjavných lokalitách, no už len zo zvyku, ktorý si priniesol zo života, mal z temného hustého lesa strach.

„Povedala by som, že sú čosi ako adoptívna tetuška a synovec, aj keď skôr preto, že ich vzťah sa nachádza niekde medzi matersko-synovským a súrodeneckým. Je to dosť komplikované, pretože on má podobu podľa mojich odhadov asi dvanásťročného chlapca, kým ona je asi... Hm, osemnásťročná veľmi modénna osoba celkom zjavne ženského pohlavia.“

„Môj bratranec sa oženil v dvanástich s osemnásťročnou dievčinou. Keď vyrástol, splodil s ňou desať detí, bohužiaľ nemám ani poňatia, či s radosťou, alebo len z povinnosti. Ach, už sme tu?“ Les sa na jeho trochu iracionálnu úľavu končil a nahradila ho... Priepasť?!

Smrť sa uškrnula. Mikuláš nikdy nechápal, ako môže mať holá lebka takú výraznú mimiku, no podľa všetkého to bolo asi takto: Smrť sa nesmiala svojimi ústami, a vlastne nimi ani nehovorila (napokon, nemala hlasivky, pery a dokonca ani pľúca). Robila to svojimi myšlienkami, a tie tak akosi prejavovala navonok. Mikuláš z toho bol trochu zmätený, ale nakoniec sa rozhodol nad tým nepremýšľať. Teraz to nebolo dôležité...

„Budeme musieť skočiť tam dolu. Nepovedala náhodou, že Cherubín býva v „malom domčeku na okraji rajskej záhrady“? A tá je na dne tej priepasti. Pochopiteľne, je možné, že si niekde ukradol ohnivý meč na ochranu pred naštvanými personifikáciami, somár jeden, ale napokon, my sme ho neprišli zabiť... A nemusíš sa tak triasť, aj tak predsa neumrieš druhý raz! Vlastne pochybujem, že po páde do rajskej záhrady by zomrel hoci aj človek, ktorý je ešte nažive...“

Nebeská plocha pred nimi z nejakého dôvodu kvôli svojej nekonečnosti a neohraničenosti nepripomínala ani tak oblohu ako jedno veľké, nie tak celkom hmotné more, aj keď maličké obláčiky, aké rozhodne mohli plávať nad príbytkom Boha gýču a fasád, svedčili o tom, že sa pravdepodobne naozaj jedná o plyn...

„Volá sa to tu Modré z neba a Rajská záhrada je pod tým. Záhrada je miesto, kde sa schádzajú všetky personifikácie, ktoré sú výlučne dobré, ako napríklad stelesnenia Siedmich cností. Cherubín sa sem zrejme dostal podvodom...“

„Ty ale nemáš do Rajskej záhrady prístup, všakže? Spôsobuješ predsa ľuďom utrpenie, hoci aj neochotne... Nie si úplne dobrá, ak vieš, čo tým myslím. Ako sa tam mieniš dostať?“
„Ja?“ Jej pohľad dopovedal zhrozenému Mikulášovi zvyšok. „Ale kto vraví, že tam musím ísť osobne? Napokon, myslím, že ti v tomto môžem dôverovať.“

Aha. Aha... On je predsa svätec, všakže, a jediná jeho činnosť spočívala v prinášaní darčekov malým deťom jeden špecifický deň v roku. To znamená, že odkedy umrel, neurobil nič, čo by niekomu uškodilo, ale naopak pomáhal...

Ale, napokon, kto je, aby sa triasol od strachu, keď ho jeho blížni potrebujú?! Za života mal tendenciu v takýchto chvíľach si vysúkať rukávy a riskovať kvôli pomoci druhým život. Pravda, správy o jeho štedrosti boli často prehnané, no čo jeho aktivity v ukrývaní prenasledovaných kresťanov? Dostal sa predsa kvôli tomu do basy, a nebyť Milánskeho ediktu, ktorý bol vydaný v pravý čas, boli by si ho teraz pripomínali ako mučeníka. Vyliezol zo saní a spýtal sa, čo ho tam čaká. Smrtina odpoveď ho príliš neuspokojila.

„Súkmeňovci. A nejaké zistenia.“

Rozpažil ruky a vrhol sa dolu. Ako sa ukázalo, „Modré z neba“ je v princípe skôr tekuté ako plynné, teda rozhodne kládlo odpor, na aký by sa zmohla len kvapalina. Ba čo viac, nie len taká obyčajná ako voda, ale rovno tekuté olovo... Pravda, Modré z neba bolo omnoho chladnejšie, hoci nie celkom studené; malo príjemnú teplotu, akú by človek na mieste, ktoré je spojené s dobrom. Mikuláš nakoniec po takmer nekonečnom voľnom páde zľahka pristál na malej chalúpke, aká je obvykle označovaná ako „rustikálna“, alebo „malebná“ a ako taká môže vyhovovať len vkusu človeka mimoriadne sentimentálneho. Takže nakoniec bol priamo na mieste, ktoré hľadal. Ktovie, možno to ani nebola tak celkom náhoda.

Skĺzol z drevenej strechy, no cestou si natrhol biskupské rúcho. Zaklial sám sebe pod fúzy a zoskočil z odkvapu, dosť tvrdo pristanúc na balkóne s bohato zdobeným zábradlím. Zlátenie a etnicky neurčitá rezba ho ubezpečili, že naozaj pristál na tej správnej streche. Vedľa neho stáli dvaja krásni zlatovlasí chlapci v puberte, pričom jeden z nich bol taký sladký, až ani nemohol byť skutočný, kým druhý vyzeral celkom reálne. „Cherubín? Kris Kringle? Ty... Ty máš zlomenú nohu?!“

„Diali sa hrozné veci, bratku. Hneď ti o tom porozprávam, ale musíme sa posadiť... A skôr, než sa to spýtaš, Bafana žije. Problém je, že netuším kde žije.“

---------------------------------------

„Jednej noci som sa zobudil na strašný lomoz. Ak sa pýtaš, prečo len ja sám, tak to bude zrejme preto, že ostatní sú starí a zväčša spia tvrdo, kým ja som tak nejako ešte decko. Vtedy som zistil, že pri jaskyni, kde žijeme, sa poneviera Gear, ktorý práve so svojím koňom šliapol na obzvlášť veľkú vetvu. Nie, ani ja neviem, kde sa u nás nabrala, keď tam nie sú ani len stromy... Ale zrejme nás chcel nejako pobudiť, a tak ju vyčarovať alebo dačo. V každom prípade, ostatní spali, ja som bol hore, a nejaký neznámy chlap – lebo vieš, ja som nevedel, že je to Gear – šiel okolo nás. Ale iste, že mi pripadal podozrivý, veď som možno ešte pubiš, ale na tomto mieste som strávil pekných pár storočí, takže viem, ako to tu chodí... Chvíľu sme sa rozprávali, vieš, ja že „Kto ste?!“ a on že „Dobrý duch malých detí.“ Ahaha, to iste, pomyslel som si, ale nechcel som byť hnusný, a tak som proste povedal, že mu neverím. A on že mi môže podať dôkaz, že je personifikáciou explicitne dobrou, čiže že ako nikdy nespravil nič zlého. Ja debil som ho na to vyzval, a on mi porozprával o Rajskej záhrade. Že tam vstúpi a to bude dôkaz, no. Tak som s ním tam nakoniec šiel. Nie že by som bol taký blbý a veril mu, ale predsa len, bolo to lepšie, akoby mal ostať tak blízko pri nás všetkých a navyše sa mi nechcelo s ním takto večer naťahovať. Nasadol som za neho na koňa a šli sme. Prišli sme až sem, chápeš, a zrazu sme boli pri priepasti. A ten hlupák ma sotil dole skôr, ako skočil sám. Teda vlastne nie, on sám vlastne neskočil, lebo je neutrálna personifikácia a tie sa tadiaľ dostanú akurát tak späť na okraj priepasti. Kam šiel potom neviem, ale tuto Cherubín, ktorý sa o mňa mimochodom postaral – díky, brácho – tvrdil, že pri bráne jedného zo svetov videl jeho koňa, myslím tú krpatú diomedovskú harpyu, ako vezie Bafanu. A on mi povedal, že to bol Gear a tak. Vraj ho už roky nebotyčne s... Teda, štve.“ (Kris Kringle si zjavne uvedomil, že je v spoločnosti svätca.) „Lebo odoláva pokusom ľudí ho zachytiť slovami alebo obrazom. Cherubín tak nemôže spotvoriť jeho podobu, a vieš, no. Spomínal som už, že ten chalan je fajn, lepší, než si vy starí suchári myslíte? Nie? No nič. V každom prípade, pri páde sem som si tresol nohu, a tak ju mám teraz v sadre. To mám z toho, že toľko chodím medzi ľudí, a tak som čoraz hmotnejší. No nič to. Hodláš s tým niečo urobiť?“

Mikuláš sa zamyslel. Gear zjavne chcel prostredníctvom zmiznutia jedného z nich vylákať ďalšieho, zajať ho, a potom... Potom čo? A vôbec, keď už ide o to, prečo neuniesol aj Krisa Krigla? Zjavne sa mu na to, na čo chce sviatočných bôžikov použiť, nehodí – na rozdiel od Bafany. Stávala sa z toho poriadna detektívka, a to Mikuláša štvalo. Nikdy nemal na rébusy dosť trpezlivosti, a hoci mu tentoraz bude pomáhať tá najtrpezlivejšia bytosť na svete, nemal veľkú chuť sa do toho pátrania púšťať. „Chlapče, nevieš, ako sa odtiaľto dostať? Musím ísť za jednou osobou, ktorá nám môže pomôcť.“

„Cherubín by ťa mohol vyniesť hore.“

„To tu radšej ostanem.“

„Prečo? Veď som ti povedal, že nie je taký zlý, ako si myslíte. Vadia ti snáď tie nové obrázky, kde je zobrazený Sinterklaas v tej blbej červenej bundičke? Ubezpečujem ťa, že to nebol jeho nápad.“

„Nejde o... Počkať, červená bundička?! To je pre mňa novinka!“
„Ver mi, nechceš o tom vidieť viac, aj tak sa to ani nikdy neujme. Tak, ako chceš vyjsť hore?“

Mikuláš sa pozrel hore. „Zaujímalo by ma, ako vysoko je bariéra medzi Modrým z neba a oblohou tohto sveta. Asi nie vysoko, že?“

„No, teoreticky by sa tam dalo dostať zo strechy rebríkom. Ale to by sme to museli o niečo oprieť, vieš...“

„Stena zlepená zo sadrových trpaslíkov, napríklad?“

„Neblázni, veď je to príšerne nepraktické...“

„Cherubín ma predsa neunesie...“

„Ver mi, nie je ani spolovice taký hmotný ako ty, takže o fyziku sa nemusíte starať. Ale ty aj tak budeš trvať na svojom, však? To si celý ty, taký strašne tvrdohlavý. Ja viem, že ho všetci nenávidíte, ale občas sa proste človek musí premôcť. Pokora, chápeš?“

„Tak to mi nič nehovorí...“

„Pch, a to si hovoríš svätec! No dobre, veľa šťastia so stavaním steny zo sadrových trpaslíkov. Pretože on si vôbec nevšimne, keď mu zmizne značná časť majetku.“

„Je to personifikácia, jeho majetok je, čo sa istých predmetov týka, neobmedzený...“ Ten nápad však aj tak znel hlúpo, to si uvedomoval dokonca aj sám Mikuláš. Čím viac nad tým premýšľal, tým väčšou záhadou bolo, ako mohol prísť na niečo také smiešne, no potom to vzdal a radšej sa zamyslel nad alternatívou letu na Cherubínovom chrbte.

Nijaká sa nenašla, a tak zamával Krisovi na rozlúčku (nechali ho tam kvôli rekonvalescencií a tiež z bezpečnostných dôvodov) a nechal sa odniesť až k hranici Modrého z neba. Nuž, kresťanská pokora.

------------------------------------------------

„Ty si prijal pomoc od toho drzého karikaturistu?“

„No a? Mal som snáď inú možnosť? Okrem toho, dosť som toho zistil.“

„Veď ja sa na teba nehnevám, ani sa ti nesnažím vysmievať, no zato sa veľmi čudujem.“

„Nemáš sa prečo, veď vieš, kresťanská pokora.“ Tón, ktorým vyslovil posledné dve slová, napovedal, že on vie, že obaja dobre vedia, aké je toto slovné spojenie v spojení s ním absurdné.

„No dobre. Mimochodom, čo si mám predstavovať pod pojmom „dosť“, čo je zjavne tá vec – či skôr relatívne vyjadrenie počtu vecí – ktoré si zistil?“

Po podrobnom zreferovaní jeho zistení a pridružených domnienok sa Smrť zamračila. „Nuž, vyzerá to, že máme poriadny problém. Nemyslím si, že to, čo Gear chystá, bude ľahké odhaliť, a už vôbec nie prekaziť. Na druhej strane nevidím dôvod, prečo by to malo byť čosi neškodné, čo prekaziť nemusíme.“

„Obrátime sa na vyššie inštancie?“

„Ťažko povedať, či by to pomohlo. Pri nich nikdy nemôžeš vedieť, či mu náhodou nedržia stranu... Mohla by som sa nanajvýš obrátiť na príbuzných, čím myslím hlavne Azraela – ale aj iné Smrti, veď vieš. Ale najskôr musíme zistiť, čo je vo veci.“

„Koho kontaktujeme pri našom pátraní ako ďalšieho?“

„Páchateľa.“

„Ako prosím?!“

„Ale najskôr, samozrejme, bytosť, ktorá mu dokáže držať nôž na krku!“

--------------------------------------------

Bol fakt, a oni sami sa o tom veľmi nerozširovali, že Gear a Huriska mohli mať oveľa väčšiu moc než mali v reále. Huriska kedysi bývala veľmi mocnou pseudobohyňou, ktorá vládla nad všetkými prostými, prírodnými vecami, anorganickou chémiou a inými podobnými blbosťami. Ak by takou ostala, mohol byť Gear považovaný za boha zložitosti a komplexnosti. Huriska sa ale vzdala veľkej časti svojej moci pre svoje vlastné pohodlie, čo jej Gear nikdy neodpustil, pretože tým stiahla ku dnu aj jeho, ktorý vznikol primárne ako jej protiklad.

Je všeobecne známym pravidlom, že jednoduché veci vždy nakoniec porazia zložité. Vedecké hypotézy, ktoré je na základe dostupných faktov zložité obhajovať, vždy nahradia nejaké, ktoré s momentálnymi zisteniami korešpondujú omnoho jednoduchším spôsobom. Jednoduché organizmy sú vždy životaschopnejšie ako zložité. Komplexné ľudské výtvory sú nielen často, ale úplne vždy zničené nejakou v princípe jednoduchou vecou, či už ide o nejakú malú závadu alebo veľkú, ale hrubú a primitívnu prírodnú katastrofu. Entropia narastá, chaos sa časom zväčšuje a zložitosť sa rozpadá. Nad všetkou sofistikovanosťou víťazí hrubá sila, aspoň v dlhšom časovom meradle, a prostá, spontánna Huriska má vždy navrch nad všetkou Gearovou prešpekulovanosťou a komplikovanosťou. Teda nakoniec, minimálne...

„Ale to by mi trvalo strašne dlho, chápete?! Nechať niečo zarásť tŕňmi, zmiesť prílivovou vlnou či zahubiť mikroorganizmami, to nie je len tak...“ Zjavne sa poriadne ošívala, dokonca aj jej oblečenie vyzeralo omnoho decentnejšie než zvyčajne.

„Ja viem. Takisto rozumiem tomu, že ak by to bolo také jednoduché bolo, zničila by si toho skurv... No, vieš čo tým myslím, jediným mávnutím ruky. A to by nebolo dobré. Gear musí žiť, inak by nežilo vôbec nič – a to nechceš. Napokon, obaja sa špecializujete na ľudské rozkoše a všeobecnú jednoduchosť či zložitosť ponechávate vlastnému osudu, nemám pravdu?“

„No, máš. Ak si to ale neželáte ani vy, čo teda odo mňa chcete?!“

„Aby si jeden jediný raz použila celú svoju silu. To predsa pre teba, ktorá nenávidíš Geara celou silou svojej prelietavej osobnosti, nemôže byť ťažké, však? Len toho bastarda trochu postrašiť...“

„Dnes nejako príliš veľa hrešíš.“ ohrnul Mikuláš zlomený nos.

„Som trochu nervózna, to priznávam, a musím si to nejako ventilovať. Stratený sviatočný bôžik a neznámy zákerný plán jednej z najnebezpečnejších personifikácií, to predsa nie je žiadna maličkosť.“ Vyzerala však pri tom až desivo pokojne.

Huriska zdvihla šálku s kávou a zadívala sa do jej vnútra. „Idem do toho, ale najskôr chcem vedieť, čo ten hlupák plánuje.“

„Obávam sa, že to nie je možné. Nedokážeme ti to povedať dopredu. Napokon, podľa nášho plánu si to mala byť ty, kto sa mu mal vyhrážať. Byť hnusná na Geara vieš z nás predsa najlepšie...“

„To nedokážem poprieť.“ vyhlásila Huriska nervózne. „Na druhej strane, ty nedokážeš...?“

„Nie.“ udusila jej nádeje v zárodku Smrť. „Nebojí sa ma – nikdy sa ma nebál. Prečo aj? Jeho ríša je príliš veľká, aby som ju vedela ohroziť – zomrie jeden človek, príde ďalší – a on vie aj to, že som stará sentimentálna dúra a nedokážem porušiť pravidlá, nehovoriac o ublížení väčšiemu počtu ľudí. Drahá Huriska, tentoraz potrebujeme my teba, nie ty nás. Bohužiaľ ti nebudeme môcť zaplatiť...“

„Takže ja to mám robiť zadarmo?!“

„Myslíš ublížiť svojmu úhlavnému nepriateľovi?! To si, dofrasa, myslím, že máš!“ zrúkol Mikuláš. „Prestaň sa konečne tváriť, akoby si šla proti svojej prirodzenosti, my vieme, že si len lenivá...!“

Smrť mu položila dlaň na rameno zahalené v biskupskom rúchu. „Nebuď na ňu hnusný. Huriska, prosím, mysleli sme si, že tvoja nenávisť ku Gearovi je dostatočná...“

Odula pery. „A viete vôbec, kde je?!“

„Áno, vieme. A nie je to miesto, kam by si nechcela ísť...“

„Ozaj, vieme?“ začudoval sa Mikuláš.

„Zistiť to, či skôr vydedukovať, bola maličkosť.“ usmiala sa Smrť pokojne. „Vlastne neexistuje nijaké iné miesto, kde by mohol Bafanu skryť.“

„A prečo? Čo je to za miesto?“ zamračila sa Huriska nedôverčivo. „A vôbec, ako to, že Gear mohol skryť Bafanu len na jedno miesto v celom tomto vesmíre?!“

„Pretože to miesto je tam, kde, ako si myslel, sa sviatoční bôžikovia neodvážia vstúpiť, a možno je to pravda, ale my dve predsa nie sme sviatoční bôžikovia, však?“

--------------------------------------------

„Nemyslíte snáď to miesto, do ktorého ani sama Smrť nedovidí?!“

Bojíte sa snáď? No, mali by ste.

-------------------------------------------

V celom Mezoverze existuje len jediné miesto, kam Smrť nedovidí, a ktorého sa menší bôžikovia ako tí vianoční boja, hoci ich nemusí bezpodmienečne zabiť. Teda, je tu ešte Rajská záhrada, ale tam predsa Gear nemá prístup...

Je síce pravda, že Strom večného života nikdy neexistoval, rovnako ako celá záhrada Eden, no existuje rastlina, ktorá k nemu má veľmi blízko, a tou je Cennet. V skutočností nemá meno, ale všetci sa zhodujú, že ho môžu volať takto, hoci to nie je jeho vlastný názov. Cennet stojí v strede miesta menom Záhrada večnosti vedľa Fontány večnej mladosti. Nie, ani tá neexistuje... A Záhrada v skutočnosti nie je záhradou. Pozrite sa, je to komplikované...

„Predstav si miesto menom Alef.“ povedal On na začiatku. Vtedy ešte neexistovala reálne, keďže nebol život, ktorý by mohla brať, no Preňho, ktorý ovládal všetko potenciálne, to nebolo ťažké. „Viem, že bez Cantorovej matematiky sa čosi také dá ťažko pochopiť, ale predstav si to. Je tu Alef 0, všetko čo existuje v najzákladnejšej ľudskej skúsenosti, a to je len začiatok KARDINALITY. Len si to predstav, veľkú záhradu stvorenú zo samých podobných vecí, a v tom momente to stvoríš. Niečo, čoho si matkou, no nemáš nad tým vôbec nijaké práva...“

Malo to bráničku. Malo to plot. A to bolo všetko, čo tam bežný človek či bôžik mohol vidieť. Mikuláš nevyzeral, že ho ten pohľad uspokojil. „Toto má byť to miesto, kam sa máme báť ísť?!“

„Pochádzate zo skutočných ľudí a minoritných bohov, takže... Nie, nemyslím, že to pre vás bude bezpečné. Pre vás, ktorí sa meníte, nie je dobré stýkať sa s večnosťou príliš dlho, pretože celkom zmätie vaše vnímanie času. Nikto, kto nedokáže žiť mimo akéhokoľvek času, tam nemôže ísť bez toho, aby sa zbláznil, teda aspoň načas. Na to je vaša myseľ príliš ľudská...“

„My predsa žijeme mimo času.“ frfľal Mikuláš. „Nič nechápem...“

„Nie, nežijeme. Mezoverzum má svoj vlastný čas, a hoci to nie je čas žiadneho zo svetov a na miestne nesmrteľné a horko-ťažko hmotné bytosti nemá vplyv, predsa len je to čas.“

„Ale veď Gear... Dokáže on vôbec žiť mimo času?!“

„Nie, ale podarilo sa mu oklamať zákony tohto miesta, pretože je jedným z nich.“

„Nerozumiem.“

„Pozri, je to komplikované... Už chápeš, čo tým myslím?!“

„Ach tak. Počkať, Bafana tam vnútri prichádza o rozum?!“

„Možno už prišla, no na tom nezáleží... Bude to síce chvíľku trvať, no ak ju dokážeme odtiaľ vziať, zotaví sa pomerne rýchlo. No musíme postupovať opatrne a dbať na to, aby sme mali zaistenú Gearovu jedinú slabinu.“

Zovrela kosu v pavúčej dlani a otvorila bráničku. Spolu s Huriskou vošla dnu pomaly a ticho, nevzbudiac nikoho pozornosť. Okolie bolo presne také, aké ho vtedy stvorila, v momente, keď sa veci, ktoré boli, sú a vždy aj budú, oddelili od všetkého pominuteľného... „Tak dobre, ty malý bastard vo fraku. Čo si mi chcel?! Čo si chcel vôbec niekomu?!“

Bola to obyčajná záhrada s fontánkou, kvetinkami a pár stromami, pekná, no nijako výnimočná – až na ten malý detail, že bola zároveň v stave konštrukcie, deštrukcie aj v každom štádiu svojej existencie. Už fakt, že bola plná života, svedčil o tom, kto je jeho tvorcom (pravda, bola tu ešte tá možnosť, že to mohol byť On, ale to je jedno), pretože Smrť sa od života jednoducho nedokázala odosobniť. Niekto iný by z toho urobil nekonečné hviezdne pole, ale hviezdy neumierajú, len sa transformujú do niečoho iného, a tak sa o ne Smrť nikdy nezaujímala...

Čosi sa objavilo pred ich očami. Rýchlo švihla kosou, no počula len zlomyseľný smiech. Ďalšie bliknutie a Huriska, oblečená do kostýmu Amazonky, držala v lase zo zlatej retiazky hlavu chudého mládenca. „Pekný deň želám.“ zachrčal. „Počkať, zabudol som... Na tomto mieste nie je deň ani noc!“

„To nebolo vtipné.“ poznamenala Smrť sucho. „Tak ty si nám vzal Bafanu?!“

„Len štandardný plán na ovládnutie sveta, to si nevšímajte... Tak, dám vám vašu Bafanu, ak si želáte, lebo vidím, že som prehral...“

„Za koho nás považuješ?“ spýtala sa Smrť neadekvátne neutrálnym tónom. Nesnažil sa im práve nahovoriť, že im dá, čo chcú?! Aký to prefíkaný hajzel!

Rýchlo odbehla späť k bráničke a práve stihla uvidieť bytosť v čiernej kapucni, ktorá zväzovala vzpierajúceho sa a nadávajúceho Mikuláša. Ach, tak takto to je...

Zahnala sa po bytôstke kosou a z hrozivým revom ju odohnala. Bol to najskôr jeden z Gearových pomocníkov, nedôležitá vecička bez vôle, alebo s najsilnejšou vôľou na svete, ak počítate s tým, že Gearova bola vlastne aj jej. Vecička však nebola sama, ako si Smrť vzápätí uvedomila. Niekoľko ďalších potvoriek ju sledovalo s nevraživým pohľadom a váhalo, či je ich dosť, aby sa do nej mohli pustiť. Nenechala sa zastrašiť; z neba zletel anjel s dvanástimi pármi krídel a po boku mal bieleho psa a ďalšie iné zlovestné kreatúry. To boli jej pomocníci – a zároveň drahí príbuzní...

„Postarajte sa o nich, prosím, musím ešte niečo zariadiť!“

---------------------------------------

Vbehla späť do Záhrady večnosti, kde Huriska škrtila Geara. „Nechaj ho!“ vyštekla. „Ten je môj...“

„Akože tvoj?! Najskôr ste mi tvrdili, že ho chcete zastrašiť s mojou pomocou, a keď ho už mám zničiť...“

„Zastrašiť a zničiť sú dve rozdielne veci, drahá Huriska, a až pred chvíľou som si uvedomila, že ani jedno z toho nechcem! Tak, chlapče, koniec hry – už viem, čo si mal na mysli, keď si unášal personifikácie! A Bafana tu nie je, na to by som stavila aj vlastnú kosu!“

„Ste bystrejšia, než som si myslel, starká!“ zahulákal Gear. „Keď ste teda našla riešenie tejto hádanky, povedzte nám, o čo mi teda šlo?“ Usmieval sa trpkým, cynickým spôsobom, vďaka ktorému Smrti došlo, že jej vôbec neverí.

„Uniesol si Bafanu a pred chvíľou si chcel aj Mikuláša. Vedela som to! Ty si ich oboch chcel predať... A Cherubín ti v tom mal pomôcť, všakže? Najskôr si Kriskringla odoslal svojmu spolupáchateľovi tým, že si ho poslal do Rajskej záhrady. Boh gýča a karikatúr predsa nie je explicitne dobrou personifikáciou, tak ako sa tam dostal? Chlapče, neviem, ako si to urobil, ale podarilo sa ti to bravúrne. Oklamal si samotnú podstatu tohto miesta. Tlieskam. Samozrejme, teba napadlo, že ostatní sviatoční bôžikovia určite budú hľadať najmenšieho z nich... A Bafana skutočne šla. Plánoval si každý krok, a keď ti došlo, kam pravdepodobne Huriska pri svojej tuposti pošle Bafanu, potešil si sa. Tentokrát si to nemienil nechať na Cherubína – osvedčil sa síce, ale predsa len, občas býva nespoľahlivý... Podcenil si ho, kým sme sa s ním rozprávali, zaprel všetky spojenia s tebou tak presvedčivo, že sme mu takmer uverili. Musel si sa potešiť, keď si počul, že tých dvoch šiel hľadať Mikuláš, všakže? Problém je v tom, že si ani netušil, že tento nie je sám. Naštval si samotnú Smrť, chlapče. A ona sa zase nedala oklamať tvojimi trikmi.“

„Výborne... A ešte mi teraz povedz, čo myslíš, načo potrebujem všetky tie personifikácie?“ spýtal sa s arogantným výrazom aj napriek tomu, že s Huriskinou reťazou na krku si príliš vyskakovať nemohol.

„Ty by si bol rád, keby som povedala, že na ovládnutie sveta, čo? Ale nie, chlapče, všetky svety okrem tohto ti do istej miery patria. Všetky sú nesmierne zložité – všetky do jedného...“ Smrť zatvorila oči (alebo tak nejako to ostatní vnímali). „To, čo chceš, aby ti patrilo, sú Vianoce. Pretože tie boli doteraz o celkom primitívnych rozkošiach, jedle, pití, ale tiež spolupatričnosti, čo je vec príliš duchovná, aby patrila Huriske, a príliš jednoduchá, aby patrila tebe. Nuž a pokiaľ si uzurpuješ vianočné symboly, čo sa ti s Cherubínovou pomocou mohlo podariť, nebyť mňa, vyhráš nad svojou odvekou súperkou na ďalšom poli. Jedným zo spôsobov, akým by si si mohol ukradnúť ten sviatok pre seba, je zabezpečiť, aby si ho spravodlivo podelili tvoji sluhovia, ako Chamtivosť, Povinnosť, Zvyk či Nostalgia. A to, chlapče, môžeš dosiahnuť len tak, že oddelíš sviatky od obyčajného potešenia zo sviatkov a urobíš z nich... Nuž, záležitosť hlbokých citov a komplikovaných nerestí. Vieš vôbec ty sám, ako na to použiješ personifikácie? Ťažko povedať. No ty vieš, že ti v tom určite pomôžu.“

„No, ja vlastne mám celkom presnú predstavu, ako to docielim. To teraz ty podceňuješ mňa, aby si vedela.“ pokrčil Gear drobným nosom. „Vieš ako si hovorila o Nostalgií a Chamtivosti... Veľkú rolu v oboch týchto veciach hrajú konkrétne symboly. A kto by mohol byť lepším symbolom Vianoc ako ich tradiční folklórni bôžikovia?“

„Ty si trúfaš vlastnou mocou udeliť Vianociam ich personifikáciu?! Kto si myslíš, že si?!“

„Muž – ak to tak môžem povedať – ktorého nemôžete – ak je to aspoň metaforicky približný termín – zabiť. Potrebujete ma, a ty to vieš...“

Ocitla sa v slepej uličke. Gear mal pravdu, bez neho, totiž bez Zložitosti, by neexistoval život, a to by ona nezniesla. Napokon prikývla. „Pokiaľ sa ti teda nemôžeme vyhrážať – a to zrejme naozaj nie, keďže si jednou z najmenej hmotných personifikácií a tu a teraz nemáme absolútne nijaký spôsob, ako ti ublížiť, ak ignorujeme samotný fakt, že poraniť samotnú podstatu života by nebolo dobré – sme ochotní vyjednávať. Čo by si tak chcel?“

„Tú personifikáciu. A pod mojou kuratelou, rozumiete?!“

Huriska utiahla reťaz okolo jeho krku ešte tuhšie. „Čo si to dovoľuješ?!“

Smrť, zjavne pod vplyvom nejakého výnimočne brilantne znejúceho nápadu, sa len usmiala a povedala. „Dáme mu, čo chce. Napokon, to, čo si povedal... Je to všetko, čo chceš?“

„Iste. Pre...“

To ho ale Huriska začala regulérne škrtiť. Život v niekoľkých svetoch v tom okamihu takmer zanikol kvôli meteoritu či medziplanetárnej katastrofy – dobre, zopár z nich nemalo šťastie na to „takmer“. „To nedovolím!“ zajačala hystericky. „Ten bastard chce zničiť Vianoce! Nie! Nie! Nie...!“
Smrť sa zamračila. „Vážení, už ma začínate štvať. Huriska, pusti ho, inak si celkom zničíš biznis so staromódnymi rozkošami! Veď bez neho skončí život tak, ako ho poznáme!“

„Kašlem na nejaké sprosté rozkoše, už mám toho dosť! Nech hoci aj všetky svety skolabujú v masívnej entropií, ja predsa vždy vyhrám boj medzi nami dvoma! Vždy!!! A mne sa už nechce čakať na „nakoniec“, chcem víťazstvo hneď teraz, a na to musí zomrieť! Pykať za svoje zločiny!“ Huriska sa dostávala do stavu hrozivo hlasného prasknutia nervov, a hoci ako od prírody prchká bytosť sa zvykla hnevať dosť často, tentoraz bola na hranici nepríčetnej zúrivosti. A to bolo zlé – veľmi zlé...

Smrť premýšľala rýchlo. Jej súkmeňovci boli vonku, a keďže Gearov „život“ visel na vlásku a myslel na všetko iné, len nie na nich, jeho maličkí bezvýznamní pomocníci nemali nijakú vôľu, stojac tam ako taký les za bezvetria. Príslušníci rodiny Smrtí, ktorej ona bola hlavou, mali voľné ruky, a ona tiež – nehovoriac o Mikulášovi...

Ale možno ich vôbec nebude potrebovať.

Udrela Hurisku po hlave rúčkou svojej sekery, nasmerujúc tak jej hnev na seba – to viete, ona, stelesnenie impulzívnosti (tentoraz skôr metaforicky) už bola v stave mysle, kedy ťažko dokázala vôbec premýšľať... Smrť na zdôraznenie pridala zopár zvučných nadávok a urážok a začala pred ňou utekať, tváriac sa, že sa jej bojí. Huriska sa rozbehla za ňou, ťahajúc Geara na reťazi. Smrť síce nebola ktovieaká bežkyňa (väčšinou sa totiž nemala kam ponáhľať...), no nepotrebovala prejsť veľmi dlhú trať na to, aby sa dostala, kam potrebovala. Za bránu Záhrady večnosti.

Azrael s mečom, litovská Dáma so šatkou či biely alebo čierny pes z rôznych stredovekých povestí sa za nimi otočili. Jej drahí príbuzní! „Drahí priatelia! Zišli sme sa tu, aby sme ako nestranní rozhodcovia ukončili dlhoročný spor medzi jednoduchým a zložitým, živým a neživým, telom a duchom...“ Huriska sa ju snažila spáliť na uhoľ, no jej amok rástol, ako na Smrť evidentne nič nefungovalo. „Povedzte, dobrí... Nuž, ctené osoby, povedzme, ako sa tento spor má skončiť?“

„V prvom rade upravením sa jednej zo strán!“ zvolal Azrael, ukazujúc na Hurisku. „Je v absolútne neadekvátnom emočnom stave!“

„Koho voláš neadekvátnym, ty sukin syn?!“ zrevala Huriska a vrhla sa na Azraela (len tak mimochodom svojho bývalého krajana). Začala ho buchnátovať do tváre a tela, alebo aspoň toho, čo mal pod tým čiernym plášťom. Bol to len ďalší dôkaz toho, že bola celkom zmyslov zbavená. „Tak vy ma chcete súdiť, čo?! Ja som vyhrala, počujete?! Už nebude žiaden súd ani premýšľanie, zo mňa sa stala nová vládkyňa tohto miesta! Už žiaden Gear...“

Ani si nevšimla, ako spomínaného, ktorého už mala zajatého, pustila...

Smrť sa spokojne usmiala. „Dopadlo to lepšie, než som si myslela...“

Gear obďaleč lapal po dychu a vrhal zdesené pohľady na Zubatú, ktorá pre zmenu bez známky rozrušenia sledovala, ako sa do bitky pustil aj Mikuláš, ktorý bol, napokon, vždy horúca hlava. K tomu sa nechali vyprovokovať aj zvyšní členovia rodiny Smrtí, až nikto nevedel, kto bije koho, a tak sa z toho postupne stala ruvačka každého s každým. Najstaršia sestra tohto divého davu sa otočila na Geara a vážne naňho pozrela. „Keď už sme úspešne ukončili túto neblahú záležitosť, nebolo by milé ukončiť aj spor medzi nami dvoma?“

„Čo chcete?! Bafanu?!“

„Nič viac a nič menej.“

„Vykúpte si ju! Vy viete, že ja nikdy nedávam nič zadarmo!“

„Nebudem vám platiť nič, a vy viete prečo.“

„Potom ma to mrzí...“

Smrť ho prerušila. „Nič vás nemusí mrzieť, len si uvedomte, že toto nevyhráte. Personifikáciu Vianoc mať budete, až príde vhodný čas. Len sa pozrite na vašu kolegyňu.“ Mávla rukou smerom k balu ľudských a zvieracích „tiel“, ktorý akoby bol celý práve vhodený do práčky. „Nevidíte, čo sa z nej stalo len preto, že nevedela čakať? A vám to napokon až tak dlho nepotrvá. Dvesto rokov, viac nie. Prisahám vám, že dovtedy dostanete, čo chcete, len nám musíte vydať Bafanu. Pravda, nemám čo vám ponúknuť, no mám čím sa vám vyhrážať. Len nad tým trochu premýšľajte – keď vás sotím do tej skrumáže, dostanete sa samozrejme von veľmi rýchlo, ale myslíte si, že to bude niečo príjemné? Obzvlášť keď vás tam zakaždým sotím späť...“ Demonštratívne ho chytila za golier.

„A ktorého z nich teda dostanem... Ak budem súhlasiť?“ zasyčal Gear nevrlo.

„Mikuláša.“

„Ktorého z nich?“

„Všetkých...“

-----------------------------------------------

Hovorí sa, že to je dôvod, prečo sú Vianoce dnes také komercionalizované a prečo je Santa Klaus alias Sinterklaas alias Santa Klaus stotožňovaný so všetkými Mikulášmi sveta, no nemyslím si, že tomu zasvätení veria, možno s výnimkou Geara, ktorý to doteraz tak celkom nepochopil. A síce, že sebavedomý úsmev Smrti pri uzatváraní transakcie sa podozrivo podobal výrazu, ktorý jej tvár nadobudla, keď si potriasla rukou s Huriskou vo veci jej vlastného žánru literatúry.

Skrumáž sa napokon skončila. Ako všetky podobné udalosti, čo je vám iste známe – veď nikomu, ani len tým, čo technicky ani nemajú poriadne telo, nevydrží besná zúrivosť naveky.