Pred Cidom (3/3)

Constanza nebývala príjemná, keď sa nahnevala. Samozrejme, ktorá ľudská bytosť je? Okrem toho, tak ako jej brat bola zvyknutá vyjadrovať svoje city priamo, bez rozpakov, a to ešte spôsobom natoľko neviazaným, že ju všetci, čo ju poznali, uvádzali ako typický príklad toho, čo sa neskôr stalo známym ako „južanský temperament“ a v dobe, o ktorej hovoríme, sa nazývalo „primalé množstvo hlienu“. Navyše by jej našinec niekedy iste rád vynadal do romantistov.

„Ty si teda poriadne zbabelá! Ako si mu to mohla urobiť?! Čakal od teba jedno slovo, jediné prikývnutie... Nedokázala si to urobiť preňho?!“

„Nemohla som! Veď stará mama...“

„Stará mama, stará mama, och bože, dbáš ty aj na city niekoho iného ako tej starej strigy?!“

„Nehovor tak o nej! Prečo ste na ňu, dofrasa, všetci takí zlí...“

Constanza zdvihla obočie. „Ale čo, tak naše dobré dievčatko zanadávalo...“

„Prestaň s tým, samozrejme, že nadávam, veď čo mám iné robiť, ako inak vyjadriť tú hroznú nespravodlivosť, ktorej sa na mne a mojej starej mame všetci dopúšťate?! Už som ti predsa stokrát povedala, že o tvojho brata nemám záujem, myslíš si snáď, že sa to na stoprvý raz zmení?!“

„Bože, ty si taká sebecká! A čo jeho city, há?!“

„Mám zradiť jednu osobu, na ktorej mi záleží, kvôli ďalšej, mne nie až tak drahej?!“

„Ale keď ty ani nevieš, čo si spôsobila! Dnes za mnou prišiel a... Pane na nebi, on sa skoro rozplakal! On, čo ešte minulý rok bez mihnutia oka znášal útrapy vojenského tábora! On je do teba naozaj hlboko zamilovaný, ale na tom tebe nezáleží, pretože dbáš len na vrtochy svojej babičky...“

„A čo naša povesť?! Náš rod?! Veď ten vo svojom rozhorčení úplne prehliadaš! Nie ste veľmi urodzení, ale to vám stará mama nechcela pripomínať, preto to doteraz neprišlo na pretras. Je to však skutočný problém a prekážka toho, aby som si tvojho brata vzala.“

„To je, avšak keď si to tak vezmeš, čo lepšie ťa čaká u babičky?“

„Ach, už zase... Vieš, koľkokrát sme sa o tomto rozprávali, a stále to bolo o tom istom! Pravda, trápi to aj mňa, ale...“ Nešťastne si položila hlavu do dlaní a chvíľu rozmýšľala, či sa rozplakať, alebo sa radšej ovládnuť. Napokon vstala a prešla sa po izbe. „A možno to nie je také beznádejné, ako si všetci myslíme. Veď keď všetko ostatné zlyhá, treba použiť rozum! Môjmu srdcu je to všetko, napokon, jedno. Bol tvoj brat predtým zamilovaný?“

„Hm, nie, to ešte nikdy.“

„Nuž, tak potom neviem. Vieš, bola by som rada, ak by sme prišli na nejaký spôsob, ako mu pomôcť sa vyrovnať so zlomeným srdcom. Aj napriek tomu, že k nemu nič necítim, boh mi odpusť, viem, že je to milý mladý muž a takto trpieť si nezaslúži. Iste to preňho nebude jednoduché, prvý raz prežiť nešťastnú lásku je vždy ťažké. No ale – má sa predsa čím zapodievať, všakže? Veď je to pravý rytier, iste nebude trvať dlho, kým ho kráľ vyšle do ďalšieho ťaženia. To mu iste pomôže. Bola by som rada, ak by na mňa zabudol...“

Constanza sa na ňu pobavene pozrela. Tak toto dievča ešte pred pár minútami nešťastne fňukalo nad tým, ako sa nevie rozhodnúť...

„No čo, potrebovala som čas.“ pokrčila Sancia plecami. „Sama musíš uznať, že to je zložitá voľba, a ver mi, celkom iste sa mýlim v tom, čo sa chystám urobiť... Veď ten rozum, čo ma dostal do týchto problémov, by ma mal teraz zachrániť. Nie je to zábavné?“

„Celkom iste zábavnejšie ako pár posledných týždňov. Povedz, čo máš na pláne?“

„Nejako uteším úbohého Rodriga, presvedčím babičku, aby ma už konečne vydala, v čom mi tu prítomný don Bartolomeo iste ochotne pomôže, a bude, ako sa hovorí, vymaľované. Čo ty na to?“

„A nebolo by jednoduchšie sa proste len priznať k svojim citom, nechať svoje srdce znovu milovať? Veď čo ti v tom bráni? Je snáď s mojim bratom niečo v neporiadku?“

„Nuž, vlastne to nie je zlý nápad, no stále si tým nie som istá. Veď je o toľko mladší!“

„No, určite je to veľmi neobvyklé, ale ak je to jediná prekážka, hádam nebude problém sa cez to preniesť...“

„A čo ak sa doňho aj napriek všetkým jeho vznikajúcim vlastnostiam zamilovať jednoducho nedokážem?“

„Potom ti hádam bude rovnako dobrý ako každý iný, nie?“

„No, nie tak celkom. Veď som spomínala ten problém z vašou urodzenosťou a majetkom.“

„Ach, veď nepozeraj na také prízemné veci! Dôležitejšie hádam je, akým ti bude skvelým manželom!“

„Tak to práve zaručiť nedokážem. Veď aj keby som o ňom vedela viac, než teraz viem – a že toho nie je zas tak veľa – nemohla by som tvrdiť, že sa neskôr nezmení. Má predsa len osemnásť, bože! A ja som počula veľa prípadov žien, ktorých muž spočiatku nesmierne miloval, no s postupujúcimi rokmi ich začal zanedbávať, ba dokonca im bol neverný, pretože si ich časom prestal či už ich, alebo vlastnou vinou vážiť. Práve to je ten najväčší problém s manželstvom – je to veľký skok do tmy, a čím menej človeka, ktorého si máš brať, poznáš, tým väčšie je riziko. A ja by som sa rada vyhla všetkým podobným manévrom. Možno preto som vlastne nikdy neprotestovala – pretože aj napriek svojim slovám som sa vydať ani nechcela. Veď som to už párkrát povedala, kto nič nemá, nič nestratí...“

„No, poznám ľudí, ktorí v takých prípadoch prestanú dávať pozor pri tej časti s tým, že jeden nič nemá. Skutočne, je to veľká dilema, ktorú si každý musí vyriešiť podľa svojho. Ak chceš vedieť môj názor, vo väčšine prípadov sa riskovať oplatí. Nemôžeme ostávať stále len na jednom mieste, musíme sa hýbať – z dieťaťa sa musí stať dospelý, z panny žena, a samozrejme, že je to spojené s veľkým rizikom, ale to je celá tá sranda!“

Sancia sa zasmiala. „Sranda? Och, veď pri najdôležitejších životných rozhodnutiach sa predsa človek väčšinou nejako nebaví!“

„A možno to je tá chyba! Napokon, čo nás, v našom veku, môže zničiť? Zo všetkým sa nakoniec vysporiadame, a keď ide o toto, oba prípady sa dajú prežiť! Netvrdím, že o nič nejde, no tiež by nám možno nezaškodila trochu nadhľadu. Pokiaľ viem, doteraz si si života a mladosti veľmi neužila...“

„No, s mladým manželom by mi bolo lepšie, to je pravda... Tak teda, myslím, že máš pravdu. Poďme teraz za Rodrigom a oznámme mu tú skvelú správu! Hádam sa preto na mňa stará mama príliš nenahnevá...“

---------------------------------------------------

Bola to veselá noc. Constanza vytiahla lutnu a začala hrať a spievať piesne Sanciinho starého otca. Rodrigo vzal Sanciu za ruku, pomohol jej vstať zo stoličky a dali sa do tanca. Rozprávali si veselé historky, neviazane sa smiali, no zvážneli, keď sa Rodrigo svoju milovanú odvážil pobozkať. Sancia prijala ten bozk s odovzdanosťou dievčaťa, ktoré už takéto veci zažilo, ba dokonca svojho nešikovného a dosť neskúseného partnera navigovalo. Constanza na nich prekvapene zízala, no jej brat na vysvetlenie len pokrčil plecami. „No tak čo, veď o pár dní odchádzame a ja som to chcel len vyskúšať, pre prípad, že by nám to, vieš, nevyšlo...“

Constanza len pokrčila plecami. Jej brat, koniec koncov, vyzeral šťastnejší než kedykoľvek predtým, a ona mu nechcela kaziť radosť. Pravda, v tom momente bola budúcnosť ešte neistá, no možno práve preto sa rozhodli tak bujaro zabávať. Keď sa zajtrajšok môže topiť v slzách, prečo si neužiť posledné lúče slnka pred potopou?

Neskôr otvorili fľašu vína, posadali si do kruhu okolo krbu a začali sa rozprávať. Sancia považovala svoj život za pomerne dlhý a plný zážitkov, ale len málo z nich zahŕňalo momenty takej neviazanej veselosti ako ten večer. Od radosti dokonca pobozkala Rodriga ešte raz, takže nakoniec bolo ich šťastím, že obaja boli v istých záležitostiach celkom neskúsení, a okrem toho tiež cudní a dobre vychovaní, lebo inak ktovie k čomu by sa odhodlali. Constanza nad toľkou opovážlivosťou až vyprskla, no to milencom nemohlo v nijakom prípade skaziť radosť. Väčšinu fľaše vypil Rodrigo, kvôli čomu sa naňho dámy trochu hnevali, no aspoň rýchlo zaspal a ony, po tom, čo prikázali sluhom odniesť ho do jeho komnaty, sa aspoň mohli súkromne porozprávať.

„Zdá sa, že sa ti nakoniec môj brat zapáčil...“ načala Constanza.

„Páčil sa mi vždy, ale či ho ľúbim, to je o inom.“

„Takže ešte stále...?“

„Zamilovať sa predsa nedá cez noc, a už vôbec nie na povel! Daj mi trochu času, veď ani neviem, či ho budem vôbec niekedy...“

„A prečo by si nemala? Veď je to pekný mladík, rozumný a s dobrou povahou...“

„Nuž, bohvie, ale stať sa môže všeličo. Stará mama mi raz rozprávala o pohanskom bohovi menom Eros. Bol synom ich bohyne lásky a akýmsi jej poslom. Mal podobu pekného polonahého mládenca s lukom a tulcom šípov na chrbte. Tie šípy boli dvoch druhov: jedny patrili erosu, láske, a zaľúbenosť vyvolávali, kým druhé patrili anterosu, opaku lásky, a zaľúbenosť hubili, niektorí dokonca vraveli, že vyvolávajú priamo odpor. A je podľa mňa celkom možné, rovnako zanovito ako milovať, sa dá aj nemilovať, ak vám Boh ani Satan nedoprajú – lebo, a v tom mi hádam nebudeš oponovať, nešťastná niekedy láska bolí tak, akoby pochádzala od samotného diabla!“

„A chcela by si to? Myslím ľúbiť Rodriga?“

Sancia pokrčila plecami. „Bol by to naraz liek i jed, prekliatie i požehnanie, takže naozaj netuším, by som si to mala želať. Všetko záleží od toho, ako sa situácia vyvinie – je dokonca možné, že stará mama nám nakoniec ustúpi a táto prekliata absencia lásky mi bude skôr na obtiaž. Nakoniec by som to chcela hlavne kvôli Rodrigovi. Záleží mi na ňom, ak už nie ako na milencovi, tak aspoň ako na priateľovi. Nechcem, aby takto trpel.“

Constanza sa súcitne usmiala. „Och, Sancia, netušíš, ako som ti za tvoju láskavosť vďačná.“

„Aká láskavosť? Veď hádam nie je žiadnou zvláštnou cnosťou, keď máš rada svojho priateľa.“

„A čo to čelenie tvojej starej mame? Nehneváš sa naňho za to?“

„Nie, aj keď s ním ani nesúhlasím. Zájdem len tak ďaleko, aby som povedala, že sa naňho nehnevám, pretože chápem, že to vo svojej podstate myslel dobre.“

„Nuž, ja by som na tvojom mieste skákala od radosti, už len z toho pocitu, že ťa nejaký mladý muž miluje. Ja sama som niečo také ešte nikdy nezažila, aj keď by som si to iste veľmi priala.“

„Tak to by som ti neradila. Už som ti to povedala, lásky je prečo sa báť, a možno nakoniec ani nestojí za to.“

„V tom s tebou, bohužiaľ, nesúhlasím. O láske snívam už roky, odkedy som bola mladé dievča a počúvala piesne trubadúrov.“

„To sú ale len príbehy, Constanza, nemala by si ich brať tak doslova. Na druhej strane, keď ide o rovnováhu medzi rizikom a potešením, chápem, že sa asi nezhodneme. Vec sa má tak, že zaľúbenosť, aj keď krásna, nemá nijaké praktické využitie okrem toho, že to môže byť dobrý základ pre harmonické manželstvo, ale aj to až príliš často nevyjde.“

„Nemôžeš sa ale predsa len tak rozhodnúť, koho budeš milovať či nemilovať, nemám pravdu? Nad týmito vecami nemáme vôbec žiadnu kontrolu, prichádzajú nečakane a bez varovania, ako búrka či blesk...“

„To by som nepovedala. Búrka sa predsa tiež vždy ohlasuje – kravy si začínajú na pastvine líhať a také tie veci. A blesk? Moja mama hovorievala, že keď sa ti zrazu začnú pod búrkovými mračnami ježiť vlasy, už je neskoro, blesk už je nad tebou. Predsa však mu predchádzajú isté javy. Zaľúbenosť sa ohlasuje nežnou, krehkou náklonnosťou – či ale sa dá spod jej pazúrov v tej chvíli uniknúť, to teda neviem. Možno je naozaj ako blesk v tom, že keď ju spozoruješ, je už neskoro. V každom prípade, nechcem byť o nič viac zamilovaná ako byť trafená – a úprimne povedané, keď už sme pri triafaní, šialenstvo a zaľúbenosť od seba nie sú až tak ďaleko. Ja si svoj rozum vážim, až priveľmi na to, aby som sa ho vzdala kvôli peknému chlapcovi.“

Constanza si povzdychla. „Ja neviem. Možno si nakoniec na lásku predsa len príliš stará...“

-----------------------------------------------------

Rodrigova sestra sa podujala priniesť tú dobrú správu doni Beatriz. Cítila sa trochu nervózne, no odhodlane, a keď otvorila železom obité dvere jej komnaty a zadívala sa do doniných levích očí, už vedela, že niet cesty späť. Uvítala to – nechcela si to rozmyslieť ani ustúpiť, veď tu nakoniec nebola tým, kto tu urobil najťažšie rozhodnutie.

Reakcia done Beatriz nebola zase až taká prekvapujúca. „Čo ste sa všetci traja zbláznili?! To v žiadnom prípade nemôžem dopustiť!“

„Prečo by ste nemohla?! Máte slovo svojej vnučky i dona Teodora, čo ešte viac chcete?!“

„Pravá dáma drží svoje sľuby...“

„Dokonca aj keď to bude mať takéto vážne následky?! Bože, vari má Sancia vstúpiť do kláštora, aby bola zaopatrená?!“

„Vina za jej nešťastnú situáciu neleží na mojich pleciach, áno? To don Teodor si ju odmieta vziať za ženu! A vôbec, mladá dáma, čo si to dovoľuješ voči dáme, ktorá by ti mohla byť babičkou?!“

„Bez ohľadu na váš vek, ja sa už jednoducho nemienim ďalej prizerať, ako ničíte život takej milej, veselej dievčine! Sancia si nezaslúži zhniť medzi týmito múrmi bez manžela a detí!“

„O jej osude ale nemáš žiadne právo rozhodovať! Kto si myslíš, že si, že ma takto hrešíš ako nespratné malé dievča?!“

„Nuž, v každom prípade som si celkom istá, kto ste vy – tvrdohlavá stará ženská! Ako môžete takto ublížiť dvom mladým ľuďom kvôli svojej hlúpej pýche?! Nekáže náš pán Ježiš predovšetkým o pokore?!“
„Tak ty si dovoľuješ poučovať mňa o pokore, ty, mladé dievča, čo sa rozkrikuje na ženu, ktorá celé roky takmer sama zodpovedala za česť a slávu tohto rodu?! Že sa nehanbíš!“

„Nie, nehanbím! A viete, čo vám poviem na tie vaše roky a skúsenosti...“

„Mlč! Drž tú svoju posr... papuľu zavretú, inak uvidíš!“

„Cha, že cnostná dáma, pozrime sa na ňu! A nadáva si ako kofa na trhu...“

A vtedy sa to stalo.

Viete, problém s nimi dvoma bol, že obe boli príliš horúce hlavy. Constanzino správanie by sa považovalo za vrchol drzosti ešte aj dnes, nieto ešte v tých časoch, keď sa úcta k starším brala tak vážne. Na druhej strane doňa Beatriz trpela poruchou, ktorá je známa kvôli tomu, že človek ťažšie ovláda primárne popudy a nutkania. Pravda, ľahšou formou, ktorá sa dá dobre ovládať, lenže na to už doňa Beatriz nebola zvyknutá. Na rozdiel od jej mladších rokov si ju nikto nedovolil len tak vytočiť, a preto jej predtým taká silná sebakontrola spohodlnela a oslabla. Na druhej strane, Constanza bola jednoducho obyčajná búrliváčka, citlivá a výbušná, takže pre ňu nebolo ťažké nechať sa vyprovokovať k takým neprístojným výrokom. Samozrejme, nie že by sa to pri konfrontácií tých dvoch muselo stať, no nemôžete ani tvrdiť, že to bolo nejakým spôsobom neočakávané...

Skrátka a dobre, o pár minút na to dorazila do izby Beatrizina komorná. Ako sa ukázalo, staršia dáma ubila mladé dievča v afekte (a kŕči spôsobenom chorobou) svietnikom, a keď si uvedomila, čo spravila, umrela na srdcovú príhodu spôsobenú šokom. Pár hodín po tom, čo sa to dozvedel, odišiel Rodrigo bez rozlúčky z hradu.

-------------------------------------------------------

O dva dni došiel Sancií list, v ktorom jej Rodrigo vysvetľoval, že pokiaľ ide o ich vzťah, mali by si načas vzhľadom na tragédiu, ktorá ich postihla, urobiť prestávku. Prijala ho s pokojom, hoci trochu smutne, a o jeho autorovi pomaly prestala hovoriť. O tri mesiace si ju zavolal na pohovor strýko a vysvetlil jej, že sa o ňu uchádza istý mladý muž menom Ramón, syn Juara de Marinha, ktorý pochádzal z dnešného Portugalska. Sancia si vyžiadala čas na rozmyslenie – predsa len, vedela, že zraní Rodrigove city. Na druhej strane, v tej chvíli bola už prakticky voľná. Po babičkinej smrti sa už nikto viac nestaral, čo s ňou bude a za koho sa vydá. Bola slobodná – ale aj bezradná. Naraz nemala žiadnu česť, žiadnu slávu veľkého rodu, ktorú by mala hájiť. Jej jedinou možnosťou bola svadba. A tú mohla mať aj s Rodrigom...

Napriek tomu si vzala Ramóna.

Možno to bolo tým, že nemohol jazdiť do vojen, pretože mal od narodenia ochrnutú jednu nohu, a tak by manžela, ktorého po toľkých rokoch konečne získala, tak rýchlo nestratila. Možno zohralo svoju rolu aj pomerne vysoké postavenie mladého muža, ktoré si vydobyl na dvore vďaka svojmu diplomatickému talentu. Možno ju zaujalo, že je zo všetkých šľachticov na polostrove jediným, kto podporuje umelcov, vrátane tých maurských. Kto sa na ňu ale pozrel sotva mesiac po zoznámení s mladíkom o štyri roky mladším, ten o tom vôbec nepochyboval – Sancia, dcéra Ramira Gizóna, bola naozaj úprimne zamilovaná.

Ramón mal do krásavca Rodriga ďaleko a nemal v sebe ani štipku jeho temperamentu a životaschopnosti. Bol to jednoducho milý, tichý knihomoľ, ktorý do svojej doby vôbec nezapadal. Sancia ale najskôr po všetkých tých citových peripetiách a konfliktoch zrejme potrebovala kľud, a toho jej nikto nemohol dať viac ako Ramón. Prirodzene, že ju to mrzelo, keďže Rodriga si obľúbila, no strata kamarátky a babičky v jeden jediný deň, navyše, ako si namýšľala, jej vinou (pretože o Constanziných úmysloch vedela a vôbec ju nezastavila) v nej udusila všetky náznaky nežnej náklonnosti. Naraz nedokázala myslieť na nič iné ako na vlastný smútok, prázdnotu vo svojom živote a koniec všetkého, čo kedy poznala. Musela sa vyrovnávať s novou situáciou a vytvoriť si vlastný život, nepoznajúc spôsob, ako to urobiť dobre. V jej situácií dnešní mladí ľudia bežne vstupujú do siekt, dajú sa na drogy či klofnú si mladíka z Magrebu. Vo svetle týchto skutočností svoj sobáš s Ramónom musela považovať za skvelé rozhodnutie.

Pokiaľ ide o Rodriga...

Buď sňatek odložen, tím výrok platí stále,
jímž tobě zaslíben, však poslyš vůli krále:
Rok stačiž – chceš-li tak – bys osušila slzy.
Ty zatím, Rodrigo, se uchop zbraně, drzý
ať Maur jest přemožen, jak teď na půdě naší
jsi zdrtil jeho lesť i snahy, tak ať plaší
až v říše jeho střed jej meč tvůj, v jménu mém,
ty armádě mé vel a zpustoš jejich zem!
Před pouhým jménem Cid ať zachvějí se strachem
Tě pánem nazvali, tě budou věnčit nachem!
Však v slavných činech svých jí věrnost zachovej,
jí, ještě hodnější k ní – lze-li – domu spěj
a svými výboji se zaskvěj takou cenou,
že bude slávou jí se nazývat tvou ženou!

(Pierre Corneille: Cid)

...dopadol najlepšie, ako mohol. Na svoju prvú lásku nakoniec zabudol a oženil sa s Jiménou Díazovou, najkrajšou dievčinou v okolí. Navyše si získal nesmrteľnú slávu ako bojovník proti Maurom, španielsky ľudový hrdina a protagonista mnohých románov a hier, z ktorých najznámejšou je tá, z ktorej sme práve citovali. To nie je ťažké si zistiť, avšak o osude Sancie, úplne priemernej slečny a panej z vysokej šľachty svojich čias, sa toho veľa nedochovalo. Povedzme jednoducho, že v omnoho menších meradlách mohla byť so svojim životom rovnako spokojná ako slávny El Cid.

„Nuž, zdá sa, že do dejín ako žena najväčšieho rytiera Španielska teda nevstúpim.“

„Ľutuješ to?“

„Bohvie. Najskôr by som ale mala byť vďačná, veď hádam je omnoho lepšie mať za manžela muža, ktorý zvláda zaonačiť mier, než toho, čo rovnako dobre zvláda vojnu.“

„No dobre, mamička, ale nemala si náhodou podľa svojich slov s mierom dosť zlé skúseností?“

Pred Cidom (2/3)

Môžete napísať tisíce a tisíce vynikajúcich poviedok, ale ak ich poriadne nespropagujete odkazom na mieste, kde sa zhromažďuje kopec naštvaných a nie veľmi bystrých ľudí, tak vám to proste čítať nikto nebude, a to ani keď ide o odpoveď na také veľké dielo svetovej literatúry, ako je Corneillov Cid. Je to ale krutý svet...

Netrvalo dlho a obaja súrodenci si Sanciu obľúbili. Bola milá, veselá, bola s ňou zábava a mohli ste sa na ňu spoľahnúť ako na bútľavú vŕbu. Netrvalo dlho a Rodrigo jej rozprával aj o svojich najtajnejších pocitoch. Constanza síce tiež, ale na ňu ešte príde rad.

Keď jeho sestra zaspala, zostali v studenej, takto večer temnej miestnosti sami.

„Moja mama už dávno nie je príčetná. Zbláznila sa od smútku, keď som ochorel ako pätnásťročný. Ležal som na smrteľnej posteli, kňaz dokonca zvažoval posledné pomazanie, ale než k tomu došlo, stali sa dve veci. Najskôr mama, ktorá už brala za daný fakt, že príde aj o svojho posledného syna, celkom zošalela. No a potom, ver či nie, som sa ako zázrakom uzdravil. Vieš, mama mi vždy pripomínala vílu, takú krásnu, takú krehkú... Všetkých nás veľmi milovala. Prirodzene, že ťažko niesla stratu svojich detí, veď bola vždy taká citlivá!“

„No, tak mi je ťa ľúto. Moja mama... No, ona už tiež nežije. Mala som šestnásť, keď si ju Boh povolal sebe a použil na to veľmi nepekné prostriedky.“

„Nepekné...?“

„Suchoty.“ usmiala sa Sancia smutne. „Príšerná choroba! Mama umierala vyše dvoch rokov. Bolo to svojim spôsobom horšie, než keby bolo príčinou jej smrti hocičo iné. Taká úplavica ťa dostane za pár dní, ani nevieš ako, a ocitneš sa na druhom svete. Je to síce nepríjemnejšie a škaredšie, ale aspoň to má jeden rýchlo za sebou. A tubera? Mesiace, ba roky chudneš, strácaš sa, až nakoniec z teba nič nezostane. Celý čas pri tom vykašliavaš krv, a ako som už povedala, je to čas poriadne dlhý. Hrôza nad hrôzy. O to viac, že vidieť strácať sa ženu ako bola mama...“ Striasla sa.

„Prečo?“

„Vieš si predstaviť pomaly unikať život zo ženy ako je moja babička? Tak to by bolo podobné. Nehovorím, že mama bola rovnaká – vyzerala inak, mala iné zvyky a náturu, ale mali spoločné jadro, tú tvrdohlavosť a živosť. Obdivovala som ju. Nikdy si nič nenechala a vždy sa vedela zastať aj slabších. Volali ju pyšnou a zaťatou, ale nemohli ani pri najhoršej vôli tvrdiť, že je nečestná alebo zlomyseľná... Otec bol do mamy zbláznený, ešte mnoho rokov po svadbe, ale jej city rokmi trochu ochladli. Vraj ho má stále rada, ale hovorila mi, že v jej veku je manželstvo menej o mojkaní sa a viac o dohadovaní sa, čo sa pravidiel domácnosti týka.“

„Takže bola rovnako praktická ako ty.“

„Nie, to nemyslím. Zároveň totiž bola veľmi idealistická, veď vieš. Snažila sa konať dobro za každých okolností. Ja som sa podala skôr na babičku, starám sa viac o seba. Nemala by som, ale aj tak to robím...“

„Ja... Ja vlastne ani neviem, akú povahu mama mala, myslím predtým, než sa, hm, stratila.“

„Stratila?“

„Áno, tak to so sestrou voláme, keď sa rozprávame len sami dvaja. Stratila sa v hmle, jej osobnosť nevie nájsť cestu späť na svetlo...“

„Neexistuje nejaký spôsob, ako jej pomôcť?“

„Mohli by sme ju poslať do kláštora, ale otec sa bojí, že by s ňou zle zaobchádzali, a tak ju necháva samotnú len s niekoľkými rodinnými slúžkami v odľahlej veži nášho hradu. Vôbec o nej nehovorí, akoby preňho celkom zmizla. Niekedy si tak pripadáme aj my, veď čo z človeka ostane, keď príde o rozum i srdce, o vieru, záujmy, lásku, pamäť...? Je to ešte ľudská bytosť, alebo už len prázdna schránka? Naša mama, ktorú sme tak veľmi ľúbili, už nie je, a my sa s tým pomaly zmierujeme.“

„To sa nám s našou mamou teda nestalo. Jej telo sa strácalo, ale jej duša sa ho držala ako kliešť psa. Bola príčetná a dokonca veselá až do konca, dlhý čas dokonca popierala, že umiera. Bola to naozaj neuveriteľná žena.“

Povzdychol si. „Tak sa zdá, že sme tu pomaly prišli na rozdiel medzi nebom a zemou, smrťou myšlienky a tela...“

„Rozprávaš ako trubadúr.“

„A to je dobre?“ Z jej hlasu totiž nedokázal vyčítať, či ním za to pohŕda, alebo to v nej vzbudilo úctu.

„Neviem. Asi áno. Pravda, babička by povedala, že nie, ale ona nemá zmysel pre poéziu. Píšeš nejaké básne? Lebo by si iste mal. Zdáš sa mi ako fajn chlapec, milý a citlivý.“

„Ježíšmária, veď ja sa mám rytierom! Nemal by som byť citlivý!“

„Neber božie meno nadarmo! A nepanikár, veď to ešte nie je žiadna tragédia. Chlap môže byť básnikom a filozofom, a zároveň aj tvrdým vojakom. Vari si nikdy nepočul o Marcovi Aureliovi?“

„Nie. To bol kto?“

„Rímsky cisár. Väčšinu svojej vlády strávil vo vojenskom tábore, ale bol známy aj svojimi filozofickými traktátmi. Môžeš byť tiež taký.“

„Ja neviem, písať básne som ešte neskúšal. Ty áno? Zdáš sa mi veľmi bystrá. Od dievčaťa by som niečo také nečakal.“ Nuž, u mladíkov v jedenástom storočí nášho letopočtu boli takéto postoje bežné, tak mu ich nevyčítajte.

„Ozaj? No, tak ďakujem.“ Zadívala sa do ohniska. „Občas je fajn sa občas nad vecami hlbšie zamyslieť.“

„To asi áno.“ povedal Rodrigo, lebo si nebol istý, čo iné by na to mal odpovedať. Sancia bola zjavne veľmi inteligentná a sčítaná, ale mala tiež veľké srdce. Začínal k nej cítiť obdiv a rôzne iné pocity, ktoré by ale svojej spoločníčke vysvetliť nedokázal, pretože napriek jej rečiam mu k básnikovi predsa len hodný kus zmyslu pre poéziu chýbal.

------------------------------------------------------

Daždivé dni, ktorých síce nebolo tak veľa ako po iné roky, no i tak znepríjemňovali jeseň i zimu celému Pyrenejskému polostrovu, sa stali pre znudenú mládež doslova peklom, ktoré mohla prežiť len spolu. Osamote bolo všetko len horšie. Na Constanzu v tom čase prišla silná melanchólia a pocit, že život nemá vôbec žiadny zmysel, ktorý sa snažila prekonávať neustálym kľačaním v hradnej kaplnke. Tým nechávala svojho svetáckeho brata a Sanciu osamote, úplne nestrážených...

„Robím si o ňu starosti. Keď takéto nálady prišli na našu mamu...“

Sancií sa mladý pán de Vivar páčil. Ako sama povedala, aby to ženská nevidela, musela by byť slepá: tie dlhé, husté vlasy, pôvabne tmavú pokožku, vysokú, štíhlu postavu, súmerné črty... Na Rodriga de Vivar sa bola radosť pozerať. Ba čo viac, radosť sa s ním rozprávať – za čo bola Sancia vďačná Pánu Bohu či kto to vlastne zariadil. Bože, existuje nejaký svätý patrón dobrej spoločnosti?

„Och, ale stav vašej matky musel byť omnoho horší, nemám pravdu? Veď stratila toľko detí, kým tvoja sestra sa jednoducho nudí.“

„Najskôr si ale tiež spomína na svojich súrodencov. Zasiahlo ju to viac, než by priznala, a viete, tá trauma sa jej občas vracia. Nečudoval by som sa, keby sa tak stalo aj teraz, veď keď človek nemá dlhší čas čo robiť, napadajú ho všelijaké veci.“

„Tak to by som asi mala ísť za ňou a skúsiť ju utešiť. Je síce pekné, že hľadá pomoc u všemohúceho Boha, ale trocha ľudského tepla by jej iste tiež prospela.“

„Och, to ste milá. Vďaka za ochotu. Avšak... Nuž, rád by som sa porozprával aj niekedy inokedy, keď sa vám to hodí.“

Všetky dni ubiehali nejako takto. A Rodrigo bol mladý muž plný života, prirodzene, že onedlho nenávidel každý kameň v tom prekliatom hrade. Aspoňže tu bola Sancia. Skutočne, s ňou sa to tu dalo prežiť...

Po jej skorom odchode sa nudil tak strašne, že keď okolo neho prešla vykŕmená mačka, ktorú choval miestny kuchár, napadlo ho, že by tiež mohol skúsiť nejaké to čudáctvo. Čo tak sa pobrať za tým naničhodným zvieraťom? Nemôže ho predsa doviesť do ničoho horšieho, než sú tieto chladné múry a záhrady, do ktorých si človek ani nemôže vyjsť pre dážď! Mačka po prejdení pár chodieb prešla okolo komnát done Beatriz, a kým ona bežala ďalej, Rodrigo ostal a načúval za dverami. Pretože odtiaľ počul veľmi zaujímavé veci...

„Nemôže odo mňa žiadať, aby som zrušila svoju prísahu! Veď mu stále hovorím, že môže toho bastarda de las Casasovcov zapudiť, kedykoľvek si zmyslí! Tá ženská mu doteraz neporodila syna!“

„Ale don del Fuego vám predsa dal túto ponuku práve preto, aby sa svár medzi vami a vašimi rodmi skončil! A musíte uznať, že vzhľadom na to, že slečna Sancia je vo veku, kedy sú iné už dávno manželkami a matkami...“

Bolo počuť trhanie papiera a hysterické pišťanie, napočudovanie však doňa Nuňézová hovorila síce zvýšeným hlasom, avšak len mierne nahnevane. „I tak to ale nemôžem prijať! Tá urážka bola neodpustiteľná!“

„Neodpustiteľná? Och, to naozaj? Doňa Nuňézová, ste predsa dobrá kresťanka, apelujem na vašu cnosť a láskavosť...“

„Nie! To rozhodne odmietam! Nehodlám prejavovať láskavosť mužovi, ktorý v sebe nemá aspoň toľko slušnosti, aby dodržal dané slovo! A po odpustenie nech si ten lotor ide k Bohu, pretože ja nie som dostatočne mocná, aby som mu mohla dať vykúpenie z takého hriechu!“

„Ale doňa Urraca je najskôr tehotná...“

„Cha! Tresky-plesky! Po toľkých rokoch sa mi to zdá dosť nepravdepodobné! Stavím sa, že sa ma buď snaží oklamať don Teodor, alebo jeho samotného vodí za nos jeho žena! Dajte na mňa, tá žena je neplodná, dediča mu nikdy nedá...“

„Ale aj keby ju zapudil, don del Fuego si vašu vnučku nikdy nevezme! Prosím vás, doňa Nuňézová, pochopte to, don Teodor je minimálne rovnako tvrdohlavý ako vy, ak nie viac, a takto bude vaša vnučka nakoniec súca akurát tak do kláštora! Viete, že už nemáte veľa času, kým sa z nej, pôvabnej dievčiny, stane obyčajná stará dievka s bohatým venom...“

„Nie! Hovorím vám, sľuby sa majú plniť, to nech si don Teodor láskavo uvedomí!“ húdla si doňa Beatriz ďalej svoje.

„Ale privediete vlastnú krv do nešťastia!“

„Tak z toho viňte len dona del Fuego, nie mňa!“

A v tej chvíli sa Rodrigo rozhodol. Nebolo to najhoršie rozhodnutie v jeho živote, pretože tento bol na hlúpe nápady pomerne bohatý (veď si len spomeňte na okolnosti jeho sobáša s Jiménou Díazovou!), no i tak to bola pekná blbosť.

Vpadol do miestnosti a zvolal. „Nárokujem si ruku slečny Sancie pre seba!“ V duchu sa spýtal, či ju skutočne ľúbi, no potom dospel k názoru, že na tom vlastne ani nezáleží. Chcel ju len zachrániť. Pred doňou Beatriz, pred jej tvrdohlavosťou, pred životom vo večnej osamelosti... Pretože ju mal rád a cítil sa s ňou dobre. Láska? Bohvie. Ale to teraz nebolo dôležité. Žena ako ona si totiž osud, aký jej pripravovala jej obdivovaná stará mama, ani náhodou nezaslúžila.

Muža, ktorý sa dohadoval s doňou Beatriz, vôbec nepoznal. Predpokladal, že to najskôr bude priateľ alebo sluha dona del Fuego, a vlastne sa ani nemýlil – bol to totiž jeho mladší brat Bartolomeo, opát kláštora Svätej Márie Bohorodičky v Béarne (čo bola súčasť Navarry). Doňa Beatriz vytreštila mačacie oči a zvolala. „Chlapče, vari si sa zbláznil?! Je to hádam nejaký bláznivý žart, čo ste mi s dievčatami pripravili?!“

„Nie, madam, som triezvy, pri zmysloch a myslím to smrteľne vážne! Ja a slečna Sancia sa budúci piatok vezmeme, a ktokoľvek, kto sa nám v tom pokúsi zabrániť, sa bude musieť postaviť mne a môjmu meču!“

„Kto si myslíš, že si, že vedieš takéto silácke reči?!“ zasyčala doňa Beatriz. „Maj rozum, vieš, čo tým riskuješ?!“

„Len toľko, čo vy svojim postojom – život a šťastie jedného mladého človeka! Máte pravdu, sľuby sa musia plniť, to je fakt, a ja vám sľubujem, že ak don del Fuego nebude chcieť spraviť Sanciu svojou manželkou, čo práve prostredníctvom tohto pána vyhlásil, nahradím ho!“

„Vy ste nás počúval?!“ zdesil sa don Bartolomeo. „A mimochodom, volám sa...“

Doňa Nuňezová skrivila tvár. „Mladý pán de Vivar, povedzte, že žartujete, pretože ak sa naozaj hodláte s mojou vnučkou dopustiť takej pochabosti, vedzte, že to nenechám tak! Sancia je rozumné dievča, nechápem, odkiaľ berie také nápady...“

Beda, ona prišla na najväčšiu trhlinu v jeho odvážnej prísahe. „No, vaša vnučka o tom vlastne ešte nevie, ale som si istý, že by so mnou súhlasila, veď sa mi už aj zverila so svojou túžbou vydať sa...“

„Vydať sa?! Nie vydať sa za vás?!“

„Nemusíte si s tým robiť starosti, ja viem...“

„Ty nevieš nič, galgan jeden akýsi! Nech si ťa aj s tou tvojou veľkohubosťou vezmú čerti, prevrátil by si dva vznešené rody naruby iba kvôli žene bez toho, aby si sa jej čo i len pokúsil spýtať, čo si o tom myslí! To ste vy rytieri, ani si neoveríte fakty pred tým, než sa pustíte do bitky, a potom sú z toho tragédie! Keď si taký odvážny, tak sa jej teda choď spýtať, a my vám pôjdeme za svedkov, aby sme teda videli, či je moja drahá Sancia rovnako bláznivá ako ty!“

Rodrigo sa zadíval doni Beatriz do očí, priamo do vnútra jej jantár pripomínajúcej zreničky, ktorá v sebe ako zajatú starobylú muchu obsahovala hlboko čiernu zorničku, a v nej sa hystericky krútiace pocity, ktoré ani sama doňa nebola schopná ovládať – vytrvalé emocionálne kŕče, znak toho, čo dnes poznáme ako slabšiu formu Tourettovho syndrómu...

Nevedel síce prečo, ale bolo mu jasné, že doňa Beatriz je aj napriek svojej značnej múdrosti nepredvídateľná. Ak by takto pokračoval, mal fyzickú ujmu zaručenú, ale to by zniesol, veď je predsa nejaký chlap. Na druhej strane, bohvie, do akých nepríjemností by sa bola dostala jeho rodina, ak by upadla u všemocného matriarchu Nuňézovcov do nemilosti. Ak už nič iné, tak by sa od de Vivarovcov odvrátilo mnoho mocných spojencov, no ak by sa doňa Beatriz rozhodla proti nim intrigovať na dvore, bolo by to ešte horšie. Doňu si nikto v Kastílií nechcel znepriateliť, to by sa mohli rovno vrhnúť pod laby divého slona...

Počkať, čože?!

„Madam, ale ja predsa trvám na to, že mám na vašu vnučku právo, či už bude súhlasiť, alebo nie – a to na základe vašich vlastných slov.“

„Ako prosím?!“

„Najskôr sa vás chcem spýtať: som pre vás rovnaký blázon ako všetci mladíci, čo sa o ruku Sancie Nuňézovej uchádzali?“

„Isteže! Ona ti o nich hádam povedala?“

„Áno, ctená pani, a bola celkom zhovorčivá – viac-menej preto, že to všetko nemá prečo držať v tajnosti a my sme sa tak trochu nudili, ale to sem nepatrí. A súhlasíte s tým, že nie som o nič lepší ani horší ako ostatní mladíci môjho stavu a pôvodu?“

„Prirodzene, súhlasím. Ostatných mladíkov by som odmietla práve tak ako teba.“

„Potom, vážená doňa Nuňézová, nemáte inú možnosť ako ma s ňou oženiť... Ak len netrváte na nejakých nezmyselných logických zvratoch a sofizmoch.“

„A to má čo znamenať?!“

„No, tak sa na to pozrime. Nesľúbili ste náhodou Enriquemu de Blanca ruku vašej Sancie, pokiaľ len preukáže patričnú odvahu?“

„Áno, to som urobila, ale on mi nedokázal, že má ten druh odvahy, ktorý od neho potrebujem na to, aby som sa vzdala svojich plánov na manželstvo medzi Sanciou a jej snúbencom.“

„A nesľúbili ste o pár rokov neskôr Pedrovi de Ortiz, že zaňho vydáte svoju vnučku len v prípade, že sa dokáže postaviť najhroznejšej beštií na svete?“

„Áno, to som urobila, ale na svete sú príšernejšie veci než slon.“

„Potom, doňa Beatriz, som náš súboj nepochybne vyhral, a tento vážený duchovný nám to iste potvrdí!“

Vážený duchovný už bol pomerne netrpezlivý a dosť podráždený. „Volám sa don Bartolomeo del Fuego, a vôbec nechápem, čo sa to tu...“

„Vysvetlíš mi konečne, čo to...“ A potom to doni Nuňézovej došlo. „Ty jeden všivák!“

„Ak som význam vašich slov nesprávne pochopil, tak mi to odpustite, ale vari existuje nejaká hroznejšia beštia, než je človek? Veď jeden príslušník nášho druhu dokázal zajať aj slona!“ usmial sa Rodrigo veselo. „A vari nie ste vy najobávanejšia ľudská bytosť široko-ďaleko? Na druhej strane, možno tým človekom, ktorého ste mali na mysli, je cordóbsky chalífa... Ak je to tak a ja sa mýlim, potom vedzte, že by ma kráľ mal čoskoro povolať do zbrane, čím chcem povedať, že budem mať príležitosť pokúsiť sa aj o to!“

Stará pani sa naňho užasnuto pozrela. „Myslela som si, že najbystrejší ľudia našej krajiny sa automaticky pridávajú k cirkvi, ale ako vidím, poriadne som sa mýlila!“ Potom sa jej výraz zmenil na žlčovitý. „No predsa, sľúbila som to tým mladým mužom, nie vám!“

„A vari som ja od nich horší?“ zaklipkal mladý rytier mihalnicami.

Namiesto odpovede mu doňa Nuňézová strelila ostrú facku, no nemohla popierať, že mladík ju prechytračil. Dostal ju pred donom Bartolomeom, jej dávnym priateľom, do nepríjemnej situácie a to mu nemienila odpustiť. Predsa však, mal pravdu... „Nie! To nedovolím! Odmietam za vás Sanciu vydať, veď ani neviem, či vás chce! A verte mi, po tom, čo ste ju takmer dostali do problémov bez jej vedomia, za to teda neručím! Dnes večer jej vysvetlím situáciu, a uvidíme, kto sa tu bude smiať naposledy!“

-------------------------------------------------

A Sanciu ešte v ten večer postavili pred najťažšiu voľbu jej doterajšieho života.

Nie že by Rodriga nemala rada. Bol to milý chlapec, dobre si rozumeli a, prirodzene, bol aj veľmi pekný... Ale láska? Zatiaľ ešte nie, s ohľadom na svoje predchádzajúce skúsenosti si dávala na city pozor. Na druhej strane, dievčatá jej stavu si boli vždy vedomé, že z lásky sa najskôr nevydajú, a ona mala na výber medzi krásnym mladíkom, ktorého mala celkom rada, a starým chlapom, ktorého nepoznala a ktorý si ju najskôr ani nevezme. Vyzeralo to na hotovú vec.

Ale to by nemohla byť jej stará mama na toho mladého muža taká naštvaná.

Doteraz sa proti tej veľkej dáme, ktorú si tak ctila a mala ju rada, nikdy nepostavila, a vediac, že jej majestát nikdy nedosiahne, vždy pri nej len skromne mlčala. Oboch mládencov, Enriqueho i Pedra, vrúcne ľúbila, no nie až tak ako svoju starú mamu – a najmä sa až tak nebála zlomeného srdca ako jej! A obaja boli omnoho urodzenejší ako Rodrigo. Nakoniec ho preto odmietla. „Ty si sa možno vedel postaviť najstrašnejšej beštií na svete, ale ja nie! O to viac, že k nej necítim len strach a zášť, ale aj lásku a rešpekt!“

„Čo teda chceš urobiť? Ustúpiť? Prežiť zvyšok života čakaním na muža, ktorého ani nepoznáš a ktorý si ťa iste veľmi nevezme?!“

„A čo by som tak mala?! Uraziť ženu, ktorú si tak vážim, kvôli chlapcovi, ktorého v najlepšom prípade považujem za milého?! A ak aj áno, nuž, možno znesiem, že k tebe nič necítim, ale čo ty?“

„Nuž, čakám, že nejakým spôsobom... Neskôr...“ A vtedy budúci dobyvateľ Barcelony upadol do rozpakov, pretože si bol vedomý toho, že ten čas, kedy ho jeho potenciálna budúca žena bude ľúbiť, nemusí nikdy nastať, a pretože ona všetko berie tak pokojne a odovzdane, bude to najmä on, kto bude trpieť. Nemienil sa ale len tak vzdať. „Voľba predsa nie je na mne, ale na vás!“ Ach, už zase sa s ním rozprávala tak chladne a formálne...
„Zrazu! A keď ste sa rozhodli papuľovať mojej babičke kvôli svojej láske ku mne, o ktorej som nemala ani poňatia, tak na mojich pocitoch nezáležalo!“

„To preto, lebo som o nej netušil ani ja sám, až kým som sa nerozhodol oslobodiť vás z pút večného panenstva a spraviť vás svojou ženou!“

Úder prišiel z pravej strany, a bol poriadne silný. „Že sa nehanbíte! Sebec a ešte aj chlípnik!“

Unavene sa usmial – ani sa nehneval, hoci inak by ho dve facky v jeden deň, hoci aj od dám, boli rozzúrili. Láska robí s chlapmi neuveriteľné veci. „Nuž, bojím sa vrátiť ku svojej sestre, pretože ako sa zdá, každá žena, ktorú dnes stretnem, je na mňa okamžite nahnevaná! Pravda, je to aj moja vina. Vybral som si nesprávne slová na opísanie svojich úmyslov – nemal som povedať „panenstva“, ale „starodievoctva“... Nuž, tak či onak, k tejto veci ste sa už vyjadrili, takže vás nemienim zdržiavať. Nespomínajte na mňa v zlom.“

„Veď nechoďte tak rýchlo preč... Prosím ťa, Rodrigo...“ Zdalo sa, že jej hnev ustúpil. „Vieš, mala som ťa rada. Bol si najlepším bratom, akého som kedy mala, a možno by si bol aj skvelým milencom a manželom, ale je to vôbec za takejto situácie možné?“

„Pokiaľ to nepripustíš, tak nebude...“ So smutným úsmevom vzápätí odišiel, načo sa jediná ďalšia prítomná osoba, doposiaľ stojaca v kúte, vynorila z tieňa ako levica vyskočiaca z trávy, aby zrazila na zem ľubovoľného veľkého bylinožravca.

„Rozhodla si sa správne, dieťa moje.“ usmiala sa doňa Nuňézová. „Hlavne byť rozumná a za každých okolností si plniť povinnosti, to je to, k čomu sme ťa ja a tvoj otec vychovávali.“

„Ale nie moja matka.“ zamračila sa Sancia nespokojne. „Neviem-neviem, či by mi to schválila ona. A vôbec, mala by som sa tým trápiť, teraz, keď už jej niet? Veď všetci, na ktorých názore záleží...“ Naraz pochopila podstatu problému. „Ozaj, a to je kto?“

„Čo tým myslíš? Nemáš ma snáď v dostatočnej úcte, aby si ma uprednostnila pred tým mladíkom? Veď ešte pred chvíľou si to prijala bez rozmýšľania!“

„Keď ja vôbec neviem, čo mám robiť, stará mama! Vy najlepšie viete, aké je zložité ovládnuť svoje city, ale tušíte vôbec, aké to je žiadne city nemať?! Odkedy som bola nútená vzdať sa Pedra, bola som rozumná, vyhýbala som sa láske a osobným túžbam, domnievajúc sa, že kto nič nemá, nič nestratí, a teraz naozaj nielenže nič nemám, ale ani mať nebudem! Boh mi odpusť, naozaj to stálo za to?! Tebe, mne, hockomu zo zúčastnených?“

„Zachovali sme si svoju česť, to nestačí?“

„Možno staršej dáme ako ty, ktorá okrem hrdosti už necíti a v nič iné ako v to, že si ju ľudia budú pamätať v dobrom, ani nedúfa, ale my mladí riskujeme až príliš veľa.“

„Veď práve, že riskujete! Nebolo by lepšie sa upokojiť a ísť cestou najmenšieho odporu? Podriadiť sa tradíciám a nepapuľovať?“

„Nuž, taká cesta zvyčajne nikam nevedie, na druhej strane môže človeka odviesť od záhuby. A ja skutočne netuším, čo urobiť alebo povedať, aby som dostala odpoveď. Možno jediná bytosť, ktorá mi na to môže odpovedať, je sám pán Boh... Alebo kňaz. Duchovní by predsa mali vedieť, čo by na to povedal Ježiš, keby tu bol, nie?“

„Mali – ale často to tak nie je. Aj kňazi sú len ľudia, nie vždy sú svätí, a občas bývajú hlúpi. Tak či onak, ja viem najlepšie, ako to je. Som tu na svete vyše šesťdesiat rokov, tak by mi niektoré veci hádam mali byť jasné, alebo nie?“

Dá sa pozerať roky na tú istú vec a nevidieť nič iné, ako rozmazanú šmuhu? Ak je človek krátkozraký, ide to celkom ľahko. Okrem toho, ak máte dobré fakty, ale spackáte interpretáciu, ak si z príbehu vezmete zlé ponaučenie... Tak je vám aj tá najmúdrejšia bájka nanič!

Pred Cidom (1/3)

Po masívnom úspechu predošlej poviedky (díky, drahí križiaci, dúfam, že sa vám bude v živote dariť tak ako križiackym štátom) som sa rozhodla uverejniť ďalšiu a bohužiaľ zrejme na dlhý čas poslednú. Chystám sa totiž počas školského roka zanevrieť na tento blog (áno, už zase) a urobiť si prestávku. To viete, škola, domáce úlohy, k tomu ešte maturita a... A ďalší projekt, presahujúci hranice tohto úbohého nečítaného blogu, ale to už trochu predbieham udalosti a možno to neklapne...

Nie je krásne, keď rytier skloní zástavu pred svojou dámou, pobozká jej ruku a zvesí hlavu? Keď muž kapituluje pred ženou, vyzlečie si šaty a...

Počkať, kam to vlastne smerujeme?!

K tomu, ako El Cid prišiel o citové panictvo.

--------------------------------------------

Hovorí sa, že roku pána 1099, krátko po tom, čo veľký národný hrdina Rodrigo Diaz de Vivar, legendárny El Cid, padol v bitke pri Valencií, stará pani Sancia Juaréz, rodená Gizón y Nuňéz, si pred svojimi dvoma stále žijúcimi deťmi a ôsmimi vnúčatami povzdychla. „Och, ja som ho poznala, a ako dobre som ho poznala...“ Pravda, niektorí tvrdili, že sa vekom stala slabomyseľnou, no potom jej dcéra všetkým vysvetlila, že jej bezmála šesťdesiatročná matka s mizernou pamäťou si predsa len na niečo spomenula, a veľmi dobre.

Všetko sa to začalo 41 rokov dozadu, keď sa v sídle dona Teodora del Fuego náhle objavil jeho starý nepriateľ, kardinál García de las Casas s mladučkou nemanželskou dcérou Urracou, ktorú mu, napočudovanie, ponúkol za manželku. Samozrejme, keďže bola len ľavoboček, bol tento akt myslený ako urážka a všetci svedkovia udalosti len čakali, kým Teodor vytasí meč a bude brániť svoju česť. Nič také ale neurobil: miesto toho Garcíovu ponuku prijal a ešte k tomu do nebies vychválil krásu jeho dcéry! Pravda bola taká, že don Teodor sa asi týždeň dozadu zranil pri poľovačke a prestrelená ruka ho stále bolela, takže by sa nemohol pustiť do súboja s cteným donom Garcíom, ani keby chcel, a tak sa rozhodol ísť cestou najmenšieho odporu a s jeho dcérou sa oženiť. Okrem toho, už mal vyše päťdesiat rokov a potreboval splodiť dediča, a tak si nechcel medzi nevestami preberať. Napokon, Urraca de las Casas síce nebola pekná, no zato bola mladá a zdravá, a Teodor zase zúfalý. Problém bol v tom, že don del Fuego už sľúbil svojej dobrej priateľke, staručkej done Nuňezovej, že si vezme za ženu jej jedenásťročnú vnučku Sanciu, keď táto pravda vyrastie. To viedlo k hádke medzi nimi, rozkmotreniu dlhoročných priateľov a ešte k tomu k osobnému nešťastiu jeden dievčiny... Doňa Nuňezová totiž prisahala, že sa svojich nárokov na to, aby si jej priateľ vzal jej vnučku za ženu, nevzdá, ako že je Boh nad ňou, kým Urraca neporodí dediča, alebo aspoň dedičku, keď sa teda chlapec nepodarí. Inak totiž bude možné, aby sa don del Fuego s neplodnou ženou rozviedol, a doňa Nuňezová patrila k tým tvrdohlavým starým ženám, ktoré by radšej umreli, ako by sa mali stiahnuť, kým je ešte aspoň maličká šanca na víťazstvo. Urraca ale za sedemnásť rokov nedokázala otehotnieť, don Teodor nepovolil a Sancia pomaly ostala na ocot. Čo, ako sa zhodovali všetci mladí muži, ktorí s ňou prišli do styku, bola mierne povedané škoda.

Všetci totiž boli zajedno v tom, že nájsť v dáme takú výnimočnú kombináciu dobrých spôsobov, veselej nátury, dobrého vzdelania a praktického prístupu k životu je vzácnosť a poklad pre každého mladého šľachtica, ktorý chce mať o domácnosť dobre postarané. Okrem toho aj vyzerala celkom k svetu – drobná, okrúhla, s peknou, usmievavou tvárou a slušným dekoltom... Dokonca aj starší muži, ktorí inak brali každú mladú slečnu v okolí s rovnakým chlipným úžasom, hovorievali, že na Sancií je niečo výnimočné. Pravda, nebola to Jiména Díazová, ale to bolo v najlepšom poriadku – žiadna žena nemohla byť Jiména Díazová, dosiahnuť taký stupeň dokonalosti pre dve dámy narodené na tento svet bolo nemožné. Na Sanciino nešťastie sa Jiména vyskytovala na dvore jej starej mamy dosť často, a tak sa porovnávaniu nevyhla. Aj tak však, všeobecný názor o tom, že jej babička je hnusná semetrika, keď tak tvrdohlavo trvá na svojom rozhodnutí, prevládal. Niektorí tvrdili, že len dodržiava sľub a chráni si tak svoju česť, no väčšina sa zhodla na zbytočnosti jej prísahy a nezmyselnosti takej tvrdohlavosti. Mnoho mladých mužov už žiadalo doňu Nuňezovú o to, aby sa svojej tvrdohlavej snahy o získanie dona Teodora za zaťa svojho syna vzdala a miesto toho radšej vydala dievča za niekoho, kto ju naozaj bude chcieť... Koniec koncov, na kráľovskom dvore sa už dávno šuškalo, že don Teodor je v skutočnosti neplodný a že dediča by nedokázal splodiť nielen s Urracou, ale ani so žiadnou inou dámou! Avšak doňa Nuňézová bola neoblomná... A práve, keď sa zdalo, že slečna Sancia zomrie ako stará dievka, Boh to už nemohol vydržať a rozhodol sa zamiešať v tomto príbehu kartami.

-----------------------------------------------

Prišla jar ako každý rok a s ňou aj kŕdeľ mladých synov bezvýznamných šľachticov. Keďže kráľ tento rok trval na tom, že do vojny nepôjdu, mali kopec voľného času, a každý predsa vie, akým prekliatím sú mladí, zdraví a nudiaci sa mladíci. Ich rodiny teda mali o „zábavu“ postarané. Don Diego de Vivar to vyriešil jednoducho tak, že poslal svojho syna Rodriga aj so sestrou Constanzou vzdelávať sa za doňou Nuňézovou, ktorej dobrým priateľom bol. Constanza z toho nebola práve nadšená, no utešovala sa predstavou, že tam stretne nejakých pekných mladých mužov, a ak aj nie, tak aspoň spolutrpiteľky. Na svoje nesmierne sklamanie tam veľa nebolo ani tých, a tak jej neostávalo nič iné ako tráviť všetok čas so Sanciou Ramirézovou.

V jeden z prvých večerov spoločne vyšívali pri západe slnka s mizernou náladou.

„Mám troch bratov, Enriqueho, Ramóna a Fernanda – ten posledný je nemanželský, otec ho splodil s nejakou slúžkou.“ snažila sa Sancia (neúspešne) zachovať sebe i svojej spoločníčke dobrú náladu. „Ja som zo všetkých najstaršia, a keďže nemáme žiadnu sestru, bolo niekedy ťažké s nimi vyrastať. Môj otec, nech je mu zem ľahká, padol v bojoch s Maurami pred piatimi rokmi, odvtedy žijem u svojej starej matky. Beztak to bola vždy skutočná hlava rodiny...“ usmiala sa trpko. „A čo ty a tvoji súrodenci?“

„Och, o tom radšej nehovorme! Všetci mi zomreli, až na Rodriga.“ povzdychla si Constanza. „Moja matka z toho bola zničená, radšej nechci počuť o tom, ako veľmi. Na druhej strane, myslím si, že z toho všetkého, čo sa na ňu vtedy valilo, by preskočilo každému.“

Sancia na ňu vrhla súcitný pohľad a opatrne presunula tému inam. „Ale na Rodriga môže byť pyšná. Zdá sa mi ako milý mladý muž dobrých spôsobov...“ Naraz sklopila oči a ticho doplnila. „...v plnej sile.“

Constanza zhíkla. „Ale čo! Nie si vari zasnúbená s donom Teodorom?“ podpichla ju.

„Pch! Aspoň snúbenca mám!“ uškrnula sa. „Som zabezpečená, teda čiastočne!“

„Hej, zabezpečená, naozaj poriadne... A počuj, ty nechceš ísť radšej do kláštora?“

„Ale kdeže, veď stará mama sa raz musí zmilovať a dovoliť mi sa vydať.“

„Skôr by som sa spoľahla na to, že si všemohúci Boh – a nech mi také rúhanie odpustí, ale čo je veľa, to je veľa, a oberať dievča o radosti manželstva a materstva, no, škoda rečí – vezme ctenú doňu Nuňézovú do neba! Veď už má koľko, šesťdesiat?“

„Tak asi, neviem, kedy sa stará mama narodila. Ale také veci nesmieš hovoriť, Constanza...“ Nervózne sa zahniezdila. „Veď si sama povedala, že želať si také veci je rúhanie!“

„No, tak mi to odpustite, ty i panna Mária! Aké máš plány na zajtrajšok? Môžeme sa ísť prejsť na koni po okolí, počula som, že lesy sú tu obzvlášť pekné...“

„Nuž, to áno, ale keď ja nerada jazdím na koni... Vieš čítať a písať?“

„Isteže! Ty nie?“

„Och, ja tiež, napokon, moja stará mama trvala na tom, aby som sa to naučila. A babička vlastní aj zopár kníh, napríklad beštiár starého otca, alebo zápisník svojho otca. Vieš, on písal piesne. Problém je v tom, že som nikdy nebola veľmi talentovaná hudobníčka – zabrnkám pár tónov na lutne, a to je asi tak všetko.“

„Piesne, hovoríš? Tak to máš šťastie, ja hudbu zbožňujem!“

„No veď to aj ja, ale hrať ju neviem.“

Constanza sa rozosmiala. „No páni! To musí byť naozaj hrozné. Mimochodom, počula si tú historku o doni Mariane de Balboa...“

Ako ste už iste stihli pochopiť, jedenáste storočie nebolo najzábavnejšou epochou v dejinách. Dokonca aj tie najvyššie kruhy nemali veľa príležitostí sa zabaviť. Pravda, oproti rannému stredoveku to stále bola selanka, veď zmätky v tejto dobe tak nejako nedávali na nudu príležitosť, avšak na druhej strane je medzi historikmi všeobecne známe, že pred ranným stredovekom by každý uprednostnil aj tú nudu.

Samozrejme, krajiny kalifátu boli na tom podstatne lepšie ako tie európske, no práve s nimi súvisí polovážna teória kolujúca medzi historikmi. Vraví sa, že keďže Arabi boli na tom pred príchodom islamu rovnako mizerne ako Európania, úplne im z tej nudy preskočilo, a práve to nakoniec viedlo k vzniku islamu. Niektorí historici zachádzajú ešte ďalej a tvrdia, že všetok náboženský fanatizmus má na svedomí fakt, že ľudia v tej-ktorej epoche nemajú do čoho (a vraj možno i do koho) pichnúť. Sancia by s nimi pravdepodobne s úsmevom súhlasila, napokon, v jej dobe sa rytieri nudili tak veľmi, že radšej chodili za hranice zabíjať čas a Arabov, než aby mali zostať v tom temnom kúte, ktorým súdobé Španielsko bolo. A ich mladé, rovnako znudené žienky? Tie museli ostať doma a uspokojiť sa so správou domácnosti, majetkov a výchovou deciek, ktoré im manželia medzičasom urobili. Celkove vzaté sa ale v porovnaní s večne bojujúcimi rytiermi, intrigujúcimi úradníkmi či dokonca ubiedenými roľníkmi mali vznešené paničky ešte dobre. Pravda, najlepší život mali bezpochyby klerici, ale to je o inom. V každom prípade, Sancia, rovnako ako akákoľvek mladá slečna v jej veku, by bola vďačná za každé rozptýlenie...
A keď sa jej ho dostalo, tak to už aj oľutovala.

-------------------------------------------------------

Španielske víno kedysi nebolo také známe ako dnes, teda aspoň nie svojou kvalitou. V zahraničí (teda medzi vrstvou šľachticov a vysokého kléru, ktorá si ich mohla dovoliť) sa stali slávnymi ako najkyslejšie vína vôbec, a všetci ľudia mimo Pyrenejského polostrova nad nimi ohŕňali nosom. Ani na domácej pôde neboli veľmi obľúbené a väčšinou bývali veľmi lacné. Jediným človekom, o ktorom kedy Sancia počula, že by ich preferoval pred inými druhmi, bola jej všemocná stará matka.

Doňa Beatriz Nuňezová bola zvláštna aj v mnohých iných ohľadoch. Niekto by ju nazval čudáčkou, iný by zase len mykol plecom, že je jednoducho svojrázna. Napokon, bola to veľmi silná osobnosť, ktorá aj napriek všetkému zmyslu pre česť priveľmi nedbala na mienku ľudí, ktorých nepovažovala za seberovných, čo bola väčšina tých, čo boli mladší ako ona. Sancia, prirodzene, nebola nijakou výnimkou. O svojej babičke počúvala takmer legendy už od detstva, a bola si vedomá, že, ako to raz vyjadril jej otec, je to najsilnejší a najmužnejší chlap v rodine. Už na prvý pohľad vzbudzovala rešpekt vďaka svojej koži Maurky, pohľadu levice a postave horského masívu, a dlhší kontakt s ňou ľudí v tomto prvom dojme len utvrdzoval. Cez pravé líce sa jej ťahala dlhá jazva, o ktorej pôvode kolovalo medzi služobníctvom veľa historiek, no ani jednu z nich sa sama doňa neobťažovala potvrdiť ani vyvrátiť. O svojej mladosti nerada rozprávala, vraj preto, že je plná spomienok buď takých zlých, že si na ne nechce spomínať pre ne samotné, alebo takých krásnych, že si na ne nechce spomínať kvôli prítomnosti a tomu, že tie veci sú už dávno preč. Pokiaľ boli informácie od jej otca spoľahlivé, Beatriz Nuňezová bola veľká žena, ktorá si úctu jej preukazovanú a ňou neustále vyžadovanú plne zaslúžila. Za svoj život stihla zveľadiť majetky svojej rodiny, získať veľký politický vplyv cez svoje bohatstvo a dvoch manželov, získať si úctu cirkvi podporou kláštorov a horlivým záujmom o relikvie, a raz dokonca viesť armádu do bitky (po tom, čo jej prvý manžel zomrel na úplavicu krátko pred ňou a nebol tam nikto, kto by sa odvážil prevziať po ňom velenie). Porodiť a podieľať sa na výchove ôsmich detí už bola malina – pravda, dve z toho zomreli príliš malé, aby ich ktokoľvek stihol vychovávať, no to v tej dobe, bohužiaľ, nebolo vôbec neobvyklé.

Práve sa s vnučkou vracali z omše v hradnej kaplnke, keď na studenej kamennej chodbe začuli dupot mužských čižiem. Len o pár sekúnd sa z dverí vynorila pôvabná hlava mladého dona Rodriga de Vivar. Dámy sa mu na pozdrav uklonili, načo im on odpovedal rovnako – a vzápätí okolo nich prešiel akoby nič. Pritom však doňa vypleštila oči, akoby uzrela samotného Satana, a prudko sa trikrát prežehnala. Don Rodrigo si to všimol. A Sacia si pomyslela, že bude mať ešte čo vysvetľovať. Rýchlo sa ospravedlnila s tým, že si ešte niečo zabudla v kaplnke, a hneď utekala za mládencom, ktorý tam vtedy bol ešte len štvrtý či piaty deň, nuž a Sancia predtým ešte nenabrala odvahu na to sa s ním poriadne porozprávať. Chcela to mladému de Vivarovi vysvetliť, totiž že jej stará mama si o ňom vonkoncom nemyslí nič zlé a že celé to je len... Len...

Pochopí to ten mládenec vôbec?

Dostihla ho krátko po prechode chodbou. „Sire, musím vám niečo vysvetliť.“ začala.

„Och, slečna Ramirézová...“

„To s tým, čo urobila moja stará mama.“

„Uhm... Áno?“

To bol, akoby sa povedalo dnes, pekný trapas. Vlastne aj v súdobej španielčine (či jej regionálnej variante) iste existoval vhodný ekvivalent takého slova. „Len som vás chcela upozorniť, že podobne zvláštne sa správa veľmi často a že sa preto nemusíte znepokojovať. Stará mama je príčetná a vlastne aj slušná, ale zároveň je, no... Veľmi zvláštna. Nezriedka sa stáva, že cíti potrebu robiť isté veci, hoci vie, že sa to nepatrí, ale ona si nemôže pomôcť, jednoducho musí. Nevravím, že sa nevie ovládať, vlastne to dokáže veľmi dobre, hlavne keď ide o veľa, ale pri stretnutiach s ľuďmi, ktorých nepozná a necíti k nim žiadnu úctu, tak v takých prípadoch sa s tým ani neobťažuje.“

Rodrigo vypleštil oči. „To znie ako popis posadnutia diablom.“

„Nie, nie, to nemôže byť ten prípad.“ uistila ho Sancia rýchlo. „Okrem týchto zvláštností je doňa Beatriz celkom pri zmysloch, a navyše veľmi pobožná. V mladosti z nej vraj párkrát skúšali vyhnať diabla, no nič nepomáhalo. Keď sa jeden kňaz chcel uchýliť k brutálnejších metódam, jej matka to, na zdesenie všetkých, zatrhla, a tvrdila – ja viem, ako zvláštne to znie, no mne sa to zdá ako celkom logické vysvetlenie – že nejde o démonov, ale o chorobu tela. Lekári jej púšťali žilou, podávali preháňadlá, dávidlá, ale nič sa neosvedčilo tak ako babičkina pevná vôľa. Vraj len vďaka nej dokáže až na občasné čudáctva fungovať celkom normálne. Teraz, keď si svojou cnosťou a inými vynikajúcimi vlastnosťami vyslúžila úctu nás všetkých, naučili sme sa toto správanie akceptovať. Áno, viem, že vám to ako pobožnému človeku, čo dbá o dobré mravy...“

„Tak to je nezmysel.“ skočil jej do reči Rodrigo. „Nemusíte byť v mojej prítomnosti taká upätá. Ja... Ja som už počul, že aj napriek svojej zvláštnosti je doňa Beatriz veľmi odvážna a čestná dáma.“ Nervózne zavrel oči. „A úprimne povedané, pobožný človek, čo dbá o dobré mravy, teda nie som.“

Zo Sancie opadlo všetko napätie. „Vďaka všemohúcemu Bohu!“ Nato sa zasmiala. „Ale že sa vy k tomu ešte priznávate...“

Frajersky sa uškrnul. „Mám len osemnásť, tak ma obeste.“

„Och, ako málo vážne všetko beriete!“

„No, hádam na tom nie je niečo zlé?“

„Tak snáď len moja hlúposť. Prečo som vás neoslovila skôr? Mládenca, alebo skôr všeobecne človeka ako vy sme tu potrebovali ako soľ!“

„Nudíte sa tu vari?“

„A ako!“

„Moja sestra pre vás nie je dostatočnou spoločnosťou?“

„Sama osebe nie. Veď viete ako to je, traja ľudia tvoria dav, dvaja len pár – traja mladí pestrú spoločnosť, dvaja len párik, čo môže akurát tak zdieľať svoju nudu.“

„No dobre, ale... Veď ja som muž! Myslíte trochu na svoju povesť!“ Z jeho výrazu ale nebolo badať, že by to myslel bohvieako úprimne a seriózne.
„Myslela som, že vám na takých veciach až tak nezáleží...“ nadhodila Sancia hravo.

„Možno áno, možno nie...“ Hravo obrátil oči do stropu a po chvíli začal znova hovoriť. „Constanza s vami teraz trávi veľa času. Čo si o nej myslíte? Rozumiete si dobre?“

„Ó, áno, výnimočne dobre!“ prikývla Sancia s úsmevom. „Teraz ale nemám čas sa s vami o tom príliš rozprávať – stará mama ma totiž čaká... Mimochodom, ak už nič iné, tak by ste mal brať to prežehnanie sa ako kompliment.“

„Skutočne? Tak to by ste mi asi mala bližšie vysvetliť.“

„Babička mi rozprávala, ako k tomuto zvyku či nutkaniu vlastne prišla. Viete, keď bola mladá a s matkou prechádzali okolo pekného mládenca, jej mama sa niekedy zvykla zasmiať, prežehnať a zamrmlať si žartom sama pre seba „a neuveď nás do pokušenia“. Jej strata bola pre babičku veľmi bolestná, a tak si po nej z nejakého zvláštneho popudu osvojila mnoho podobných čudáckych zvykov, medzi nimi aj opakovať matkinu reakciu na pekných mládencov.“

Rodrigo rozpačito sklopil oči. „Och, takže vašej starej mame sa páčim?“

„No, hádam čisto esteticky... Viete, vo svojom veku najskôr už o chlapcoch tak nerozmýšľa, ale vidí stále pomerne dobre, ak viete, čo tým myslím... A vás, ehm, jednoducho nemožno prehliadnuť...“
„Takže sa páčim aj vám?“

Na lícach sa jej objavil nežný rumenec. „Asi by som mala byť trochu zdržanlivejšia.“

„Ale neúprimná zase byť nemusíte.“

„No, tak áno, ste pekný. Hádam nie som prvá, čo vám to kedy povedala.“

Vzápätí sa obaja v rozpakoch zahľadeli do zeme. Prvý sa spamätal Rodrigo. „Och, tak to vám ďakujem za, ehm, kompliment. Vaša stará mama vás ale najskôr čaká...“

„Prirodzene, ďakujem za pripomenutie.“ povedala Sancia rýchlo a chvatne odišla.

Rodrigo sa za ňou túžobne díval, hádam až príliš dlho na budúci vzor všetkých rytierskych cností. Tak dvadsaťosem rokov? No, veď to nie je tak veľa. Technicky je stále ešte mladá, aj keď vydať sa, prirodzene, mala už dávno. Vlastne by nebolo od veci, keby si našiel ženu a rozšíril rod. Na druhej strane, jeho otec by sa iste hneval. Veď je o desať rokov staršia, to by sa mu nepáčilo. A vlastne ju ani veľmi nepozná, takže nemôže povedať, či je dostatočne cnostná a rozumná, aby s ňou chcel stráviť zvyšok života a nechať ju podieľať sa na sláve svojho rodu, ako sa to od manželky rytiera vždy vyžadovalo.

------------------------------------------------

Pršalo. To sa v poslednom čase stávalo až príliš často, a oni traja – Sancia, Constanza a Rodrigo – sa týmpádom dosť nudili, a to až tak veľmi, až sa rozhodli zabaviť pomerne nemožným spôsobom – ležaním horeznačky pred krbom na zvieracích kožušinách a rozprávaním si rôznych historiek. Vlastne to navrhla Sancia, a Konštancia, ktorá s ňou už mala svoje skúsenosti, presvedčila Rodriga, aby dôveroval jej réžií. Ten bol dosť skeptický, no i tak nemal veľmi na výber. Trkotanie s dievčatami sa nezdá ako vhodná zábava pre mladého rytiera, pomyslel si trpko...

Tak si to aspoň užije.

„Jeden môj kamarát bol minulé leto s jednou prostitútkou v Barcelone...“

„Keď je to neslušné, tak radšej nepokračuj.“ pokrčila nosom Sancia.

„Nie, nie je. Ja viem, že si to automaticky myslíte, keďže je tam prostitútka, ale ten príbeh je vo svojej podstate cudný.“

„Keď to nie je o tom onom, tak čo tam robí prostitútka?“ zatiahla Sancia pochybovačne.

„To oné?“ zaprskal Rodrigo. „Bože, Sancia, veď si slušné dievča, ty by si nemala ani vedieť, o čo sa jedná.“

„Ale viem. Starou pannou som až príliš dlho, aby som aspoň letmo nezachytila, čo všetko mi uniká. Veľa mojich kamarátok je vydatých, viete?“

„Ľutuješ to?“

„Ani nie. Ono je to celé veľmi zvláštne – jedna sa na manželské povinnosti sťažuje, ďalšia sa len tajomne usmieva a my všetky tušíme, že to v skutočnosti, ehm, má rada. Takže celkove nemám ani poňatia, aké by to vlastne bolo.“

„Tak mňa sa také veci nepýtaj, to môj kamarát chodí za prostitútkami, nie ja.“

„Takže si ešte, ehm...“

„...panic? Hej. Nemám pokračovať v príbehu?“

„Ťažko povedať, tak či onak to vyzerá zaujímavo.“ uškrnula sa Constanza.

„Ale že sa nehanbíš!“ zachichotala sa Sancia. „Chceš ešte počúvať reči o veciach, o ktorých by sa hovoriť nemalo?!“

„Som len trochu zvedavá... Nemienim skončiť v kláštore.“

„No, tak to tu asi nikto. Nech mi všemohúci Boh odpustí, ale na službu Jemu by mali byť povolaní tí, čo sa mu oddajú celým srdcom, a nie my, takí svetáci! Naše osudy smerujú inam, nemám pravdu? Rodrigo, z teba bude bojovník – oddaný Bohu, no nie vysvätený, svetský rytier, čo okrem Božej slávy háji aj česť svojho rodu a vôbec. My dve s Constanzou sa zase vydáme a budeme takým rytierom rodiť deti a spravovať domácnosti, budeme svojich manželov i deti vrúcne milovať a umrieme ako vážené staré dámy, presne ako moja stará mama!“

„To by si chcela?“ zamyslel sa Rodrigo.

„Hej. A tiež robiť niečo užitočné. Podporovať cirkev, umelcov, pomáhať potrebným... No veď vieš. Bol by to celkom pekný a svetu prospešný život.“

„Ale to by si sa musela vydať...“

„A vydám sa, to sa neboj! Teraz sa však o babičke a jej tvrdohlavosti nechcem rozprávať, a keďže viem, že ty mi s tým nedáš pokoj, povedz nám radšej, čo bolo s tou prostitútkou!“

Rodrigo sa zasmial. Milé žieňa. „Ona k nemu raz prišla a tvrdila, že raz obslúžila samotného kráľa francúzskeho a pýtala si kvôli tomu nenormálnu sumu na hodinu. Kamarát tam mal vtedy brata, ten jej neveril, ale ten môj známy, čo o ňom teraz rozprávam, áno. Kamarátov brat si vyžiadal dôkaz, a ona im priniesla veľký zlatý krucifix s ľaliou. A kamarátov brat na to, že je určite pajcnutý...“

„Že je čo?“ zagánila naňho Sancia.

„Falošný.“

„A to sa dá, vyrobiť falošné zlato?“ spýtala sa Constanza.

„Nebuď hlúpa, jasné že dá. To len tak pokryješ normálny kov vrstvičkou zlatého prachu, alebo to dokonca ani nemusí byť prach zo zlata, stačí pyrit, to je taký druh železnej rudy... Vyzerá to úplne normálne, ale zlato to ani náhodou nie je. Ale teda by ma zaujímalo, ako vedel, že je to falošné – čo si tam doniesol do nevestinca skúšobný kameň či čo?!“

„Skúšobný...“ Toto zjavne zmiatlo aj Rodriga.

„To je taký kameň, čo sa pomocou neho zisťuje, či je zlato pravé, alebo falošné. To oňho otrieš ten kameň, a ak na ňom zostane zlatý prášok, tak vieš, že to je podfuk.“

Rodrigo len pokrčil plecami. „No, tak to tam teda nemal, ale šiel na to logicky. Vraj keby skutočne mala doma taký poklad, a bol by pravý, tak by ho určite predala a nepokračovala vo svojom zamestnaní. Veď uznajte, byť pobehlicou nie je žiadna sláva. Samozrejme, do istej miery je to sranda, ale len kým vám niekto neublíži alebo vás nechytia miestni klerici a nepošlú do kláštora. A pokiaľ viem, tak plat tiež nie je bohvieaký. Keby predala takú drahú vec, mohla by odtiaľ odísť, kedy by sa jej zachcelo – a viete čo mu ona na to? Že ten kríž je len zásobou na horšie časy a že ona z bordelu odísť nechce. Tak si to predstavte, dievča, čo nemusí byť prostitútkou, ale má rada svoje zamestnanie, a tak sa ďalej ponižuje! Verili by ste tomu?“

„Na svete sú všelijakí ľudia.“ pokrčila Sancia plecami. „A ak toto je pointa, tak spánombohom. Tvoja historka bola slabá.“

„Tak teda povedz lepšiu!“ zvolal Rodrigo urazene.

„Rada. Bol jeden chlapec, volajte ho Enrique, a ten dvoril beznádejne zadanej dievčine, čím myslím seba. Stretli sme sa na jednej svadbe a hneď sme si padli do oka. Kamarátili sme sa, občas sa stretli, a ani nie o dva mesiace mi vášnivo vyznal lásku. Ja som bola veľmi mladá, ešte viac než teraz, a tak som sa doňho zamilovala tiež. Stará mama mu ale tvrdila, že mu nedovolí si ma vziať, ak jej nedokáže svoju odvahu. Musí to byť ale dôkaz nado všetky pochybnosti. Tak on teda vyšplhal po lane na múry nášho hradu, tisíckrát vyššie než on sám, a potom bez pomoci zliezol dole. Stará mama sa na to dívala a povedala, že to je síce odvážne, ale nie dosť. Poslala chlapca preč a on za mnou smútil celý rok. Potom sa o mňa uchádzal ďalší chlapec, volajme ho Pedro, s ktorým to bolo veľmi podobné. Ten bol dosť bystrý na to, aby sa spýtal, čo si vlastne babička predstavuje pod najväčšou odvahou, a ona na to, že čeliť najhroznejšej beštií na svete. Pedro teda vytiahol do boja proti Maurom a doviezol nám z vojny korisť – slona, ktorého vraj sám chytil. Babička na to, že to nestačí, a poslala ho preč. Pedra to poriadne zdrvilo a nakoniec odišiel do kláštora.“

„A to je všetko?“ prevrátila očami Constanza. „Veď ten príbeh nemá poriadnu pointu!“

„Je skutočný, takže ju mať nemusí. Ono som vám tu práve vyrozprávala svoju milostnú históriu. Všetkých mužov, čo som kedy milovala...“ povzdychla. „No dobre, dobre. Už sa teda naozaj môžeme rozprávať o mojej babičke!“

Krátka štúdia islamskej viery

Islam – slovo, ktoré za posledných dvadsať rokov vzbudzuje čoraz väčšie vášne a obavy. Nikto totiž nemôže popierať, že v jeho mene sa udiali niektoré z najhroznejších zločinov minulých desaťročí, útokom na Dvojičky počnúc, krutosťami Islamského štátu rozhodne nekončiac. Je islam skutočne náboženstvom mieru, ako hlásajú jeho poprední predstavitelia, alebo sa mu môžu všetky tieto hrôzy klásť za vinu, ba dokonca slúžiť ako argument na potlačenie imigrácie z Blízkeho Východu? Po odpovediach sme pátrali v moslimskej štvrti Londýna.

„Takže tvojim jediným plánom je obísť všetkých Kašmírčanov, Pakistancov, Iračanov, Peržanov, Kurdov a mňa?“ čudovala sa Hülya.

„Zabudla si na Násirovu rodinu. To máme aj Egypťanov, na to nezabudni.“ odpovedal som sebavedome.

Na Hülyu to zjavne vôbec nezapôsobilo. „Násir je sprostá konzerva, prečo by si ho vlastne mal spovedať?“

„Rád by som počul názory rôznych vetiev a myšlienkových prúdov islamu.“

„Násir nie je myšlienkový prúd, Sam. Allah, veď on ani žiadne myšlienky, ktoré by mohli prúdiť, nemá!“ uškrnula sa pohŕdavo.

„Tento bonmot sa ti nevydaril.“

„Pardon. Pointa je v tom, že Násir Adžamí, aby som to tak povedala, nie je dobrým reprezentantom konzervatívneho prúdu islamu. On vlastne nie je dobrým reprezentantom ničoho. Veď toho chlapa by aj bratia Daltonovci z Luckyho Lukea vylúčili zo skupiny pre prílišnú tuposť!“

„Neurážaj ho, veď môžem, keby niečo, vyspovedať jeho brata.“

„Ale ten má len pätnásť!“

„To je fuk. Aspoň je bystrejší.“

„Mno, to zase nemôžem popierať. A vôbec, mne to môže byť jedno. Hlavne aby to nebol Násir. Nechcem, aby sa celé naše náboženstvo dočkalo takejto potupy.“

„Možno si to zaslúži... Vieš, za Islamský štát a tak.“

Hrdo vypla prsia. „Aj keby to bola anglická občianska vojna, niečo také je nemysliteľné!“

Pousmial som sa. Bolo mi jasné, prečo som pri norení sa do hĺbky moslimskej duše začal práve ňou. Nemienil som sa totiž do svojho odosobňovania sa od západnej mentality vrhnúť po hlave.

Hülya Safranboğlu bola hrdá turecká patriotka, čo jej ale nebránilo vyhlasovať, že verí v Boha. Totiž v Allaha. V jej ponímaní na tom veľmi nezáležalo – údajne to bola len vec názvoslovia, kategoricky však popierala, že by bola deistkou. Koniec koncov, bola to abstinentka z princípu (a z iného princípu zase vegetariánka, ale to s jej náboženským presvedčením nesúviselo) a každý rok sa z nej na mesiac stávala zbožná, poctivo kontemplujúca veriaca, totiž pri príležitosti ramadánu, takže základné pravidlá svojej viery dodržiavala. Napriek tomu by sa niekoho ešte napadlo dosť hlúpo pýtať, prečo nenosí šatku, v dvadsiatich siedmich rokoch nie je vydatá a žije už celé roky sama vo vlastnom. Jej odpoveď väčšinou znie: „Som Turkyňa, mám na to právo.“ Prípadne ešte dodá: „A Selma Ergenç sa vydávala až po tridsiatke, a aha, aká je to baba!“ O Selminom vyznaní mi nie je nič známe, ale na druhej strane je to istým spôsobom pádny argument, keďže aj napriek tomu, že v je v islamskej spoločnosti vydatá žena považovaná za lepšiu a šťastnejšiu než slobodná, ide len o všeobecný, nekonkrétny názor, ktorý sa v individuálnych prípadoch dá, ehm, korigovať.

„Nikto predsa netvrdí, že si žena musí robiť také násilie.“

„Ale... Konzervatívci...“

S kamennou tvárou si poklopkala po odhalenej hlave. Sklapol som. „Takže sa považuješ za, ehm, liberálnu moslimku?“

„Považujem sa za Turkyňu. Koniec diskusie. Tam u nás niektoré veci, ktoré vy považujete za bežné u moslimov, jednoducho nie sú zvykom.“

„Chceš tým povedať, že islam v Turecku je nejakým spôsobom iný ako mimo neho?“

„Nuž, najskôr by som asi mala poznamenať, že sa ani zďaleka neberie tak vážne...“

„Všetky tie reči o „moslimskej spoločnosti“ sa mi zdajú veľmi smiešne.“ hovorí Hülya (27). „Cítim sa viac ako Turkyňa než moslimka, a verím, že nie som jediná. Viete, nacionalistické hľadisko sa v rôznych úvahách a analýzach často zanedbáva.“ Do Anglicka prišla kvôli štúdiu a ostala kvôli práci, momentálne sa živí ako úspešná programátorka v IT firme. „Nehanbím sa rozprávať o svojom súkromnom živote – a otvorene priznávam, že nie je taký, ako by sa snáď na slušnú moslimku patrilo. Možno je to vplyv uvoľneného britského prostredia – toho, ako sa mnoho Európanov, hoci sa aj hlásia ku kresťanskej viere, príliš neobmedzuje, čo sa týka sexuálneho života.“ Dodáva však, že to nepokladá za najväčšie pokrytectvo miestnych politikov. Celkovú spoločenskú klímu oceňuje, údajne je na tom demokracia v EÚ veľmi dobre, aspoň v porovnaní s jej domovskou krajinou. Turecko navštevuje zriedka aj kvôli tomu, že nie je veľmi naklonená súčasnému prezidentovi a jeho diktátorským manierom. Recep Tayyip Erdoğan sa stal premiérom v roku 2003 a spočiatku boli doňho vkladané veľké nádeje v súvislosti s ekonomickom rastom krajiny, odstraňovaním korupcie a nacionalistickej nenávisti medzi Turkami a inými národmi, napríklad Kurdmi a Arménmi. Okrem toho mal byť vzorom „umierneného islamizmu“ a dôkazom, že tento politický prúd sa zaobíde aj bez šáríje, pre väčšinu demokratických politikov principiálne neprijateľnej. Žiaľ, ako vysvetľuje Hülya, s výnimkou prudkého ekonomického rastu nesplnila jeho vláda očakávania ani v jednom z bodov. Korupcia pod novým režimom stále pokračuje (Hülya spomína neslávne známy škandál „krabice na topánky“, v ktorej skrýval Erdoğanov syn spreneverené peniaze), požiadavky Kurdov nielenže neboli splnené, ale dokonca sú vládnymi jednotkami ohrozované ich pozície v boji proti ISIS, pretože teraz už prezident využíva chaos na východe krajiny na to, aby sa porátal so svojimi oponentmi z radov kurdských nacionalistov. No a pokiaľ ide o demokraciu v Turecku, Hülya pripomína neslávne známe zatváranie opozičných denníkov a sexistické výroky najvyšších predstaviteľov štátu. Má dokonca podozrenie, že tieto ani neboli myslené vážne – údajne majú len odvrátiť pozornosť od vážnejších hriechov režimu, ako je spomínaná korupcia a cenzúra. „Myslím si, že Veľká Británia je skvelá krajina.“ dodáva na záver. „Máme tu úžasnú slobodu a pluralitu názorov, skutočnú demokraciu, ako má byť. Len sa nenechajme zdeptať tými, čo tvrdia, že to nedokážeme – totiž byť krajinou, ktorá dodržuje ľudské práva, vrátane práva na slobodu vyznania.“

-------------------------------------------------

„Mám Hülyu rád, ale takéto slová by som od nej nečakal. Nie ako záverečné a definitívne vyjadrenie.“ pokrčil plecami Madžíd. Prečo spolu tí dvaja chodili, to pre mňa bola, úprimne povedané, tak trochu záhada, keďže starnúci, mrzutý a k politike celkom apatický historik (a ešte k tomu šiíta) nevyzerá ako dobrý partner pre mladú, sviežu dievčinu, ktorá sa vyzná v počítačových technológiách...
„Prečo?“

„O tejto krajine sa predo mnou nevyjadruje veľmi pozitívne. Ani som netušil, že pred tebou sa takto otvorí.“ Vrhol na mňa podozrievavý pohľad, ktorý som odvrátil prevrátením očí.

„Podľa mňa to nechcela povedať ani tak mne ako svetu. Napokon, nemyslíš si snáď, že túto vec nemusel nikto povedať nahlas...“

„Nemusel. Ja viem, nezdôrazňuje sa to dostatočne, avšak predsa... Podľa teba bude niekto na svete počúvať obyčajnú mladučkú ajtíčku? Veď ani ja jej slová väčšinou neberiem vážne, a to s ňou chodím!“

„Pesimista...“

„Práve naopak, Sam! Ak sa mýlim a táto krajina sa konečne uvedomí, tak... Tak potom bude dobre. Ak sa ale nepreberie, potom, inšalláh, prejdeme do ďalšej historickej epochy, ďalšieho politického systému, a ešte budeme banovať za týmto – teda sa nakoniec spätne uvedomíme tak či tak!“

„Aha. Porozprávaj mi teda o svojom náboženskom presvedčení...“

„Oj, bratku, som rád, že sa ma na to pýtaš ty a nie niekto, kto by moje úprimné vyjadrenia vytrhol z kontextu... Ja som totiž všetkými desiatimi za to, aby to tu prevzala ISIS!“

Charlie Hebdo som nikdy nemal rádMadžíd (45) pracuje ako známy historik dejín Orientu na Cambridgei. Podľa jeho vlastných slov mu to dáva na nedávne udalosti inú perspektívu než väčšine ľudí. „Mám skrátka odlišný pohľad na väčšinu vecí a skutočností. Profesionálna deformácia alebo lepšia informovanosť, volajte si to ako chcete.“

O svojej viere sa nerád vyjadruje otvorene. „Považujem to za veľmi intímnu záležitosť, a myslím, že nie som jediný. Neidentifikujem sa výlučne ako moslim – mám vlastné meno, rodinu, povolanie... To je dôležitejšie, než to, či verím v Boha a ako ho uctievam.“ Takisto sa vraj netají, že je perzským národovcom a s oficiálnou politikou Iránskej republiky sa celkom nestotožňuje – bližšie sa k tomu ale nevyjadruje. Tvrdí, že sa pokúša držať bokom od všetkých kontroverzií. „Za rok to aj tak bude jedno, a ak aj nie, tak za dva určite. To ma naučil dejepis, viete?“

Vyjadril sa ale k niektorým témam, ktoré on sám považuje za dôležité zdôrazniť. „Tak napríklad Charlie Hebdo. Táto udalosť i jej medializácia sú pre mňa veľmi nepríjemné – k tomuto mesačníku, ako aj k celému žánru takzvaného „politicky nekorektného humoru“ pociťujem hlboký odpor. Údajné nedávanie si servítky pred ústa je len zámienkou pre bezprecedentné urážky a tupý výsmech. Po onej dobre známej tragédií som sa cítil, akoby mi zomrel otravný sused – neviem sa prinútiť k súcitu, no na druhej strane som sa cítil veľmi nepríjemne za všetko zlé, čo som mu v duchu želal, a tak som bol radšej ticho.“ Veľmi zaujímavý bol aj jeho výrok o ISIS. „Vôbec by mi nevadilo, keby to tu dobyli. Tak by som aspoň zomrel s vedomím, že všetok tento humbug na niečo je. V opačnom prípade robíme z komára somára a rozvraciame EÚ pre nič za nič. To je dosť nepríjemná myšlienka, nemám pravdu?“ Smrti sa ale vraj nebojí. „Vrátil by som sa do Iránu a nechal sa tam popraviť ako mučeník slobody, ak by tam bolo o čo stáť. Moja viera ma učí, že po smrti uvidíme skutočnú tvár Boha. Kto by niečo také nechcel? Mám pocit, že som žil dobrý život a nemám sa za čo hanbiť. Tak či onak, do pekla sa nedostanem. To bude preplnené všetkými tými neznanbohmi, pokrytcami, mafiánmi, skorumpovanými politikmi a masovými vrahmi, takže bežný smilník a sebec ako ja možno dokonca skončí v raji!“ smeje sa. Bol dvakrát ženatý, prvá manželka zomrela za tragických okolností veľmi mladá, s druhou sa rozviedol ešte v Iráne. Dodnes jej posiela peniaze, aby mala z čoho žiť ona aj ich štyri deti – hoci totiž údajne pracuje, jediný príjem na všetkých stačiť nemôže. „Mám svoju česť, napokon, som moslim!“

--------------------------------------------------

Môj zostup do hlbín moslimského kozervativizmu sa po tom, čo sa so mnou Násirov malý brat odmietol rozprávať, stal trochu prudší, než som očakával. Ešte pred tým som ale dúfal získať nejaké postrehy a informácie od svojho tretieho respondenta.

Tak Kašmírčanov, Hülya? No len aby si nebola prekvapená!

Na stene garsónky jedného z najvernejších priateľov, akého som kedy mal, viselo mnoho zvláštnych propriet, od mapy sveta z čias starého Waldseemüllera cez etiópsku ikonu až po vlajku Pakistanu. Mimochodom, tento typ ubytovania bol pre tohto konkrétneho človeka ideálny, keďže mu zodpovedal aj názvom – ozaj to bol ešte len garçon, čiže chlapec. Napokon, dvadsať rokov je vek takéto označenie si plne zaslúžiaci...

Zastihol som ho hneď po poobedňajšej modlitbe a pred podvečerným učením. Privítal ma s úsmevom, zaväzujúc si dlhé čierne vlasy do uzla a odkladajúc čierne modlitebné korálky. „Vitaj, bratku! Už som sa bál, že si na mňa zabudol.“

Och, bože, ešte pred rokom sme sa pozerali na zadky tých istých dievčat, počúvali tie isté prednášky a klebetili o tých istých učiteľoch... Pochádzali sme z tej istej štvrte, ale predsudky mi v detstve zabránili spoznať ho bližšie. Až ako mladík som bol schopný plne pochopiť, ako málo pre človeka znamená farba kože. Je odo mňa mladší o štyri roky, a tak, kým mne sa už podarilo dostať sa do redakcie istého pánskeho mesačníka, on mal väčšinu štúdia ešte len pred sebou. Boli dokonca časy, keď som Maniho vyhlasoval za svojho strateného súrodenca, hoci už boli dávno preč a my sme sa, ako vám už jeho privítanie naznačilo, veľmi dlho nevideli...

„Čau. Ako vidím, tak ťa to s tým Pakistanom ešte neprešlo, čo?“

„Hej. Naši ľudia si toto nezaslúžia.“

„Čo, žiť v jednej z ekonomicky najdominantnejších krajín na svete?“

„Och, prestaň. Nebyť radikálov, Pakistan by bola skvelá krajina.“

„Ale radikáli tam sú...“

„Kašli na to. Počul si už o tom, ako sa Sikandar vrátil domov a nechal sa vyhodiť do vzduchu? Strašné čosi! Chcel som ísť cez prázdniny za Gul do Herátu, a nemôžem, lebo ma mama nepustí.“

„Veď som ti hovoril, že by si ju nemal toľko počúvať...“

Odfrkol si. „To sa ti ľahko povie! Ale keď ona presvedčila aj otca, a on je hlava rodiny... Pre mojich rodičov by bola obrovská hanba, ak by nedokázali ochrániť svojho syna pred nebezpečenstvami svojej vlasti. Je to nefér, lebo práve oni ma s Gul zasnúbili, a nevidel som ju ešte dlhšie než teba, ale myslím, že by môj odchod pre nich bol omnoho horší než pre mňa zostať, tak som sa na to vykašľal. John Stuart Mill, chápeš?“

„Ale chcel by si ju vidieť, že?“

„Och, bratku, aj s tou jej prekliatou šatkou! Myslím, že by medzi nami mohlo niečo byť, však vieš, keby sme sa stretávali častejšie... Je to nanič. Raz za čas sa stretneme pod dohľadom babče a mamy, pokecáme si, a hneď sa rovno vezmeme. Čo mám povedať, dosť zlý spôsob zoznamovania.“

„Hlúpe moslimské zvyky!“ vykĺzlo mi.

Mávol rukou. „K tomu sa nevyjadrujem. A ten svoj článok si začal fakt blbo. V prvom odstavci som našiel kopec faktických chýb, to myslíš, že to niekto bude brať vážne? Alebo nie, radšej neodpovedaj. Bohužiaľ áno.“ A nasadil ten svoj typický výraz sklamania z celého ľudstva.

„Čo tým myslíš?“

„Len sa pozri na tú druhú vetu – a potom na mňa! Kravina.“

„Ale zato po útokoch na Charlie Hebdo...“

„Ja som len tvrdil, že islamofóbnemu humoru mal niekto dávno dať po hube, to je celé. Inak som sa k tomu nevyjadroval. Ide o to, že ja s tými ľuďmi nič nemám – ani s páchateľmi, ani s obeťami Keby ich zabila, čo ja viem, mafia niekde na Sicílií, je to to isté.“

„Ale si moslim, nemám pravdu?“

„No a? Som tiež hrdý kašmírsky patriot. A predsa mám lepšie veci na práci ako vyhadzovať sa do vzduchu, alebo naopak stáť za nevinnými obeťami terorizmu v Pakistane. Veď koľko našincov už takto umrelo?! A vám je to fuk, lebo to nie sú Európania. Ja mám zase na saláme Frantíkov. Volil som brexit, lebo som to chcel mať úradne potvrdené. Veľká Británia nepatrí k Európe, teda aspoň nie tak celkom.“

„Vieš, že v tomto sa nikdy nezhodneme...“

„Hej. A za čo si hlasoval ty?“

„Za nič. V ekonómií ani imigračnej politike sa nevyznám, a okrem toho som mal plné ruky práce s odovzdaním posledného článku. To referendum prišlo nevhod.“

Trvalo istý čas, kým sa zmohol na rozpačitú odpoveď. „Bratku, musím sa priznať, že sa pred tebou takmer hanbím.“

„Prečo?“

„Lebo si jeden z mála ľudí, ktorí sú ochotní si to priznať. Totiž že sa v takých veciach nevyznajú. Ja medzi nich zjavne nepatrím.“

„Ale veď predsa väčšina ľudí v Británií je taká! No, teda, rozhodne to stavia demokraciu do zlého svetla.“

Mani sa mierumilovne usmial. „Ja neviem. Je to dosť zložitá otázka. V tomto som s Churchillom – že demokracia možno nie je dokonalá, ale je to to najlepšie, čo ľudstvo doposiaľ vymyslelo. Pokusy o zmenu spoločenského systému by sme mali prenechať moderným Hobbesom a Hegelom, filozofom z povolania, ktorí poznajú dejiny svojho oboru a vedia jeho myšlienky posunúť ďalej.“

Na takéto vyhlásenia bola potrebná poriadna dávka pokory a pasivity, a ako mi bolo známe, mnoho Maniho súkmeňovcov (moslimov, Pakistancov, ľudí pochádzajúcich z indického subkontinentu, vyberte si) ich čerpalo zo svojho náboženského systému. On, na rozdiel od Hülye, nestál proti prúdu vlastnej viery, ale nechal sa ním radšej pekne unášať, a cestou odtiaľ lovil losov dobra a spravodlivosti, či prinajmenšom toho, čo on za ne považoval...

„Ale ty predsa medzi takých ľudí patríš – obaja medzi nich patríme! Sme novinári, a k tomu mladí ľudia, nám patrí budúcnosť, a v čo budeme veriť, to sa stane pravdou!“

„Ako napríklad to, že islam a takzvaná židokresťanská civilizácia spolu práve teraz vedú vojnu? Lebo v tomto máš pravdu, bratku: keď ide o systémy vlády, stokrát opakovaná dnešná lož bude celkom iste zajtrajšou pravdou...“

Stíchol som, s mysľou zaťaženou ťarchou Maniho slov. Lebo proti tomu som nemohol nič namietať, napokon, ako človek vyznajúci sa vo filozofií som vždy veril v to isté. Ale na druhej strane tu bola ďalšia vec... „Je to zložité.“

„Skutočne? A čo?“

„Všetko, čo si tu podal tak jednoducho, je v skutočnosti nesmierne zložité. Každá viera sa totiž opiera o fakty a ich interpretáciu. Fakty sa nedajú poprieť, ich interpretácia sa ale dá poriadne sprasiť. Okrem toho, v duchu dnešnej módy je tiež možné vyhlásiť fakty za sfalšované – táto nová metóda priťahuje najmä extrémistov vo všetkých oblastiach, pretože si ich často nemôžu vyložiť tak, aby im to vyhovovalo. Čo sa mi nehodí do krámu, to neexistuje. Je ale potrebné si uvedomiť jedno: extrémistov je málo, alebo by aspoň malo byť. Rozhodne ich počet netreba preceňovať. Miesto toho sú lídrami tí bližšie k stredu, čo im ale nebráni tresnúť občas nejakú príšernú blbosť alebo poštvať si proti sebe skupinu nepriateľov. Okrem toho, slová týchto rádoby umiernencov sú nezriedka zle interpretované ich protivníkmi, rádoby umiernencami z opačného tábora, a tak vzniká silný bias, konflikt a rozpor, ktorý sa stupňuje ako nejaké smiešne nedorozumenie v romantickej komédií, avšak miesto záverečného padnutia si do náruče to skončí vyhrotením situácie a vojnou. Teda ak sa títo náhodou včas neuvedomia a nepovedia si, že toto nie, tak ďaleko sme predsa zájsť nechceli, a nespoja sa so svojimi niekdajšími nepriateľmi, hoci aj nevedome, proti extrémistom. A čuduj sa svete, stáva sa to často. Počul si už o tom, ako v Rakúsku zvolili do parlamentu fašistickú stranu? Nakoniec sa stalo to, čo som ti tu opísal: všetci ostatní stranu svorne odsúdili, a pri ďalších voľbách skončila. Napokon, dištancovať sa od kontinentu možno nebude také múdre, ako si myslíme. Ako vidíš, vo svojej podstate sú to rozumní ľudia.“

„No, tým si nie som taký istý. Ale je to komplikované sa mi zdá ako dobrá, aj keď naoko banálna myšlienka. Už ti Hülya rozprávala o Čiernej knihe?“

„To je čo?“

„Román od Orhana Pamuka, asi najlepšia publikácia, aká za posledných tridsať rokov vyšla. Naozaj mi otvorila oči, čo sa niektorých vecí týka, a zmiernila kultúrny šok a odpor voči tejto krajine, ktorý ma po príchode sem nutne prepadol. Dá sa povedať, že nebyť jej, mnohé veci by som nechápal.“

Poďakoval som mu za odporúčanie a začal som mu konečne klásť relevantné otázky...“

Je fajn byť postmodernista

Mahinder (20) študuje žurnalistiku na vysokej škole. Pochádza z Pakistanu a pevne verí v pripojenie Kašmíru k tejto krajine, hoci si nerobí ilúzie o tom, nakoľko je táto možnosť pravdepodobná. „Veľa ľudí s podobným názorom ako mám ja sa pridalo k teroristickým skupinám, ale ja prirodzene nemám nič také v pláne. Zabíjať nevinných ľudí kvôli niečomu takému je podľa mňa príliš kruté.“ Kašmírske ozbrojené skupiny majú rôzne motivácie – sú to jednak islamisti, no tiež pakistanskí nacionalisti. „V tomto prípade, podobne ako napríklad v Bosne alebo Čečensku, sa jedna skupina teroristov nedá príliš rozlišovať od druhých. Väčšinou je to kombinácia oboch faktorov.“ vysvetľuje Mahinder.

„Prirodzene, že som počul medzi svojimi súvercami silné protibritské názory, no ich autori sa často odvolávajú na minulé chyby tejto krajiny, čo sa kolonizácie týka – pričom by som rád pripomenul krajinu svojho pôvodu – a s EÚ majú len málo spoločného. Napríklad moja matka hlasovala proti brexitu len preto, že nemá rada Borisa Johnsona, a úprimne, kto by jej to vyčítal? Otec hlasovať vôbec nešiel. Tvrdil, že sa neobáva ničoho, keďže odporcovia brexitu aj tak prehrajú. Ako vidíte, aj ľudia s jeho skúsenosťami sa môžu mýliť!“ smeje sa, hoci trochu smutne. Osobne sa považuje za „pololiberála“, napríklad je proti diskriminácií homosexuálov, no nesúhlasí s ideou registrovaných partnerstiev. Ako väčšina mladých ľudí žije čulým spoločenským životom a jeho viera mu v tejto súvislosti prináša časté dilemy. „Niekedy mám podozrenie, že som pokrytec – napríklad keď behám za dievčatami, čo by som podľa svojej viery nemal. Nechcem svoje správanie obhajovať, viem, že ma Allah bude za to určite súdiť.“ Napriek tomu nezriedka zápalisto obhajuje svoju vieru, tvrdiac, že aj napriek všetkým chybám je to predsa len náboženský systém, ktorý ho mnohému naučil, a nezriedka sú to tie isté veci, ktorým zarytých kresťanov naučilo ich náboženstvo – pomoci blížnym, mierumilovnosti, pokore, ale aj „nedôvere v moderné myšlienky“. A ešte za ničo je ochotný sa biť, pravdaže, bez násilia: za postmodernú filozofiu. „O tomto myšlienkovom systéme panuje medzi ľuďmi mnoho mýtov, no v skutočnosti je to, paradoxne, jediná cesta, ako sa jednotlivé kultúry môžu bezkonfliktne dorozumieť. Neznamená to úplný morálny relativizmus; iba toľko, že by sme sa mali snažiť jeden druhého pochopiť, nachádzať skôr to, čo nás spája ako to, čo nás rozdeľuje. Občas sa to nepodarí, no s tým sa treba zmieriť. Postmoderná filozofia takisto nezavrhuje vedu – to len niektoré skupiny, napríklad kreacionisti, ju takto prekrucujú, aby si nejako zdôvodnili svoju slepú vieru.“ Podľa neho to nie je popretie, ale naopak logické vyústenie čoraz silnejšieho racionalizmu a vedeckého pokroku. Na otázku, či to nevedie k vykoreneniu a strate akéhokoľvek citu pre tradície, odpovedá: „Nie nutne. Okrem toho, považujem to za jedinú možnosť pre európskych moslimov, myslím tým niektorých imigrantov, ako sa integrovať bez toho, aby prichádzali do konfliktu s najlepším presvedčením miestnych, ba dokonca so zákonom – a pre Európu zase prežiť v dobrom zdraví nasledujúce desaťročie.“

----------------------------------------------

Ale niééé... Na konzervatívcov tvrdej línie ešte nie som pripravený...

Ako som si tak v hlave listoval zoznamom svojich moslimských známych, zistil som, že som všetkých, ktorí by mali názory aspoň vzdialene podobné mne, vyčerpal. Na druhej strane, považujem sa za pomerne tolerantného človeka, a tak som sa priatelil aj s niekoľkými, s ktorými som sa v niektorých dôležitých otázkach rozchádzal. Ja viem, to sa mi podarilo už u Maniho, ale teraz mám na mysli skutočných konzervatívcov...

Teda istým spôsobom.

Vyrastal som v robotníckej štvrti Londýna, kde sme mali za susedov ľudí mnohých náboženstiev a kultúr. Tak napríklad Maniho rodina bola vo vojnovom stave s Naamdaarovcami a Dharmadhikariovcami, miestnymi hinduistami. Pod „vojnovým stavom“ si ale nepredstavujte osudové nepriateľstvo dvoch rodov ako z Rómea a Júlie, skôr komickú roztržku ako medzi Titániou a Oberónom v Sne noci svätojánskej. Ich vzťahy tak oscilovali medzi vzájomným ignorovaním a drobnými hádkami a priekmi nie nepodobnými divadelnej fraške. My ostatní sme sa na nich vždy tak trochu zábavali, okrem Hajdara Džandalího, ktorého takéto malichernosti nezaujímali.

Hajdar pochádzal zo Sýrie a so svojou rodinou boli utečencami dávno predtým, ako sa toto stalo módnym. Ich dôvodom na opustenie krajiny sa stal fakt, že sa dávno necítili bezpečne vo vlastnej krajine – teda nie odvtedy, čo bol Hajdarov starší brat zatknutý za odpor proti režimu Háfiza Assada, otca a predchodcu Bašara, ktorý spôsobil celý ten bordel, čo tam teraz je. Hajdar si po rokoch nakoniec našiel prácu vo fabrike a jeho deti sú legitímnymi britskými občanmi, ktorí šli dokonca aj hlasovať o brexite (bohužiaľ neviem ako). Samotný otec rodiny vždy trval na tom, aby jeho potomkovia i manželka dodržiavali tradície, proti čomu sa nedalo nič namietať, iba ak sa tak po očku podozrievavo dívať, či náhodou nedochádza, ehm, k porušovaniu zákona. Dobre, poviem to rovno, domácemu násiliu. Po tých rokoch, čo ho poznám, by sa mi ale čosi takéto zdalo trochu paranoidné. Pán Džandalí je dobrý chlap, hocijako rázny, no svojim rodinným príslušníkom by nikdy neublížil – ani príslušníčkam, keď už ide o to...

Môj otec bol dlhoročným priateľom pána domu, no ja ani moja malá sestra sme sa o nich veľmi nezaujímali. Ja s Manim a ďalšími chlapcami sme sa ku „krpcom“, menším deťom, medzi ktoré patrili aj Hajdarovi dvaja synovia, správali s najväčším pohŕdaním, kým jeho dve dcéry – približne rovnako staré ako my – mali od istého veku zakázané sa s nami rozprávať. Spočiatku to robili aj tak, len kvôli tomu potešeniu z toho, že robia niečo, čo sa podľa ich úzkoprsých rodičov nepatrí, no potom s tým zrazu prestali. Otec im síce nepohrozil (to nemohol, keďže to nikdy nezistil), ale stalo sa niečo iné, čo sme pochopili až po rokoch. So slečnami Džandalíovými sme si jednoducho neporozumeli. Ako sa naše názory na svet a politiku vyhraňovali, mali sme čoraz menej a menej spoločných tém a myšlienok, až napokon naše kontakty ustali celkom. Nakoniec sme sa s najstaršou Suhajlou stretli na tej istej univerzite, kde ona študovala prírodné vedy a teraz márne presviedča svojich rodičov, že by mali prestať byť kreacionistami (ako som povedal, ten dom bola sodoma-gomora pre liberálov). Mladšia Sadaf sa ako poslušné moslimské dievča doteraz pokúša vydať, no nikto ju nechce, kvôli tomu incidentu s Manim. A pritom som to myslel dobre – chce si vziať nejakého dobrého moslima? Jeden je môj dobrý priateľ! Ako sa ale ukázalo, naše definície pojmu „dobrý moslim“ sa značne líšia, a tak už prvá schôdzka skončila tým, že od potenciálneho ženícha odišla o hodinu skôr a revala pritom „keď on je taký pondiaty libertín!!!“ (dobre, nadávala pri tom trochu viac a šla do detailov, ale viete, čo tým myslím). A to dokonca ohrozila svoju česť tým, že bola osamote s dvoma chlapcami, ó bože! (Predstavte si ma, ako prevraciam očami.) To bude asi tá odlišná mentalita Východu, o ktorej sa toľko kecá.

Ich byt bol príjemným miestom, aj napriek skromnému zariadeniu, pretože tam vládla rodinná pohoda a vrelá, pohostinná atmosféra. Musím ale podotknúť, že sa tým nijako nelíšil od mnohých iných podobne usporiadaných domácnosti, a aj nábytok sa veľmi podobal tomu, čo máme doma my. Ženy z rodiny mali na hlavách šatky a sedeli po otcovej ľavici, zatiaľ čo ja som sedel po jeho pravici, po mojom boku jeho chlapci a na mojich kolenách rodinná mačka. Hajdar Džandalí je mohutný muž s veľkým bruchom a čiernymi fúzmi, s permanentným výrazom pokojnej autority na tvári. Keď som mu predniesol svoju žiadosť, na hodnú chvíľu sa zamyslel a potom odpovedal. „Dobre, chlapče, a čo by si chcel vedieť?“

„Veľa, sire. O vašom rodi... Alebo nechajte tak. Chcem sa s vami rozprávať najmä o politike, ako sa cítite v tejto krajine a podobné veci.“ Vedel som, že ako všetci Arabi o svojom rodinnom živote nerád hovorí a fakt, že ja a môj otec sme mali aký-taký prístup do ich súkromia, sa dal považovať za vyjadrenie mimoriadnej úcty a dôvery našej rodine. Vyžadovať ale od neho, aby také veci vyzvonil všetkým čitateľom akéhosi hlúpeho plátku, by bol vrchol hrdosti.

„Uhm, že ako sa tu cítim? Nuž, synu, dá sa tu zvyknúť. Ľudia sú trochu hluční a vulgárni, ale milí a priateľskí, počasie dosť zlé, ale zato jedlo je veľmi dobré. Dostať tu veľa vecí, na ktoré sme boli zvyknutí zo Sýrie, čo ma po príchode ozaj prekvapilo. A, vďakabohu, s politikou tú nie sú nejaké veľké problémy, iba len také maličké...“

„Maličké? Myslíte tým, uhm, brexit?“

Suhajla sa zúfalo snažila nesmiať, ale keďže to na nej bolo tak vidieť, zjavne jej to nešlo. Pán Džandalí sa ale z miery vyviesť rozhodne nedať. „No, oproti tomu, čo sme mali v Sýrií, a hlavne čo máme teraz...“

„Och, skoro som zabudol. Utečenecká kríza... Poznáte niekoho, kto bol donútený opus...?“ Otázku som nedokončil, pretože dámy rodiny sa zrazu zatvárili tak smutne, až som zrazu začal všetko chápať. Pozviechal som sa, odkašlal si a vyhlásil. „Nuž, ak vám to teda nevadí, mohli byť ste mi o tom, čo sa stalo, povedať?“

Ozvala sa Sadaf. „Ide o bratranca Nuriho. Po tom, čo vypukla vojna, mal ísť bývať k nám, ale k hraniciam nedošiel. Zabili ho pri bombardovaní, o jeho rodine nemáme už celé mesiace správy. Mamina sestra, teta Zahíja je tam, chápete?! Snažíme sa správať normálne, ale...“ Hlas jej zlyhal a skormútene sklopila oči.

Suhajla sa trpko uškrnula. „Tak vy Angličania si myslíte, že máte v týchto dňoch strach? Bismilláh, vy ani neviete, čo to strach je!“

Upadol som do rozpakov, no nie až takých veľkých, aby ma to odradilo od dokončenia svojej misie. Po povinnej minúte ticha za rodinných príslušníkov som vyhlásil. „Keď žiť normálne, tak teda dobre! Pane, môžem sa vás spýtať na nejaké veci, ktoré s krízou nesúvisia? Napríklad na právo šárija a tak...“

„Nie, pokojne sa rozprávajme o mojej domovine, aj o utečencoch, ak treba!“ vyhlásil pán Džandalí plný guráže. „Ja vám poviem, čo si o tom myslím!“

Suhajla prevrátila očami, načo ju otec pohľadom nielen vyhrešil, ale aj zmlátil a vyhodil na mráz. Teda, pripomínam, pohľadom. Metafora, vy pajáci.

„Podľa mňa by mali tí Američania zvoliť Trumpa za prezidenta! Rozbombarduje ten hlúpy Daeš, čo s islamom nemá nič spoločné, a bude kľud!“

Najstaršia dcéra rodiny ticho, opatrne opáčila. „Tatko, vari som ti to nevysvetľovala? Trump má len veľké reči, ale až dôjde na lámanie chleba, bude všetko tak ako predtým, ak nie horšie...“

„Neupozorňuj svojho otca, Suhajla, veď ja dobre viem, ako to všetko bude!“

„Ako v Iraku!“

„Suhajla!“

Matka rodiny sa zamiešala do konfliktu„Veď sa nehádajte, pre lásku božiu, a ty, dievča moje, neodvrávaj svojmu otcovi...“

Len čo jej rodičia obrátili zrak ku mne, Suhajla nasadila výraz typu „a to tu mám stále“ a vrátila sa k jedlu, načo mi v hlave skrsol spásonosný nápad.

Nasledujúci rozhovor vznikol pred našou bytovkou, zatiaľ čo sme si rozoberali vynikajúcu mambrumu jej matky a ja som mal tú česť zoznámiť sa cez jej iPod s hudobným a poetickým žánrom muvaššah...

Je dôležité, aby sa ženy hájili sami

Suhajla (23) je mladá žena pochádzajúca z robotníckej štvrte. Inteligencia a priebojnosť ju priviedli až na univerzitu, no i tak to v živote nemá ľahké. „Ženy na celom svete musia bojovať s predsudkami, no my moslimky to máme ťažké v tom, že nás vlastná rodina vôbec nepodporí. Aspoň také sú moje skúsenosti s mojou i ďalšími rodinami – je pravda, že existujú aj výnimky, zvláštnym prípadom sú Turkyne a Indky, ktorých osud uľahčuje sekulárna atmosféra v krajinách ich pôvodu.“ Na druhej strane dodáva, že analyzovať vplyv náboženstva na tieto ťažkosti, ako aj na celkové práva žien je veľmi zložité. „Pravda je taká, že veľkú rolu zohráva miera konzervativizmu v konkrétnej oblasti, poňatie islamu v rodine a tak podobne. Svoju vieru primárne za problém nepovažujem, skôr jej interpretáciu. Nie som religionistka, ale uvedomujem si, že hovoriť o jednom svetovom islame je smiešne, a podobné lži sú len vodou na mlyn islamofóbom na jednej strane a teroristickým skupinám na druhej.“

Jej vyznanie je pre ňu zložitá téma. „Na jednej strane by som bola rada sebestačná a emancipovaná – pokiaľ možno čo najskôr, keďže zatiaľ musím z finančných dôvodov bývať u rodičov – no na druhej strane mi moji rodičia vštepili silný cit pre duchovno. To okrem iného znamená dodržiavanie prísnych pravidiel islamu – a áno, načo to skrývať, stredovekej morálky. Život mňa a mne podobných nie je jednoduchý, na jednej strane sú tu lákadlá svetského života, na druhej tlak viery a jej prikázaní. Dalo by za to zniesť (napokon, mnoho náboženstiev rieši podobnú dilemu), ak by na nás z oboch strán nepôsobil silný tlak a neoberal nás o možnosť slobodného rozhodnutia. Pretože fakt je, že sa oba prístupy k životu dajú nejako skĺbiť, no bohužiaľ nám do toho stále niekto kecá, a v prípade našich rodín nezriedka nastupuje aj silnejší nátlak!“ Početné prípady domáceho násilia, ba dokonca vrážd žien ich vlastnými rodinami ale podľa nej nie sú len moslimskou špecialitou, u moslimov sú len častejšie z toho dôvodu, že si ich dokážu nábožensky zdôvodniť. Okrem toho, ako zdôrazňuje, situácia jej súkmeňovkýň sa v médiách často prezentuje ako horšia, než naozaj je, a to ich veci ďalej škodí. „Tí, čo doteraz mali nejaké zábrany správať sa k svojim rodinným príslušníčkam zle, si teraz začnú myslieť, že niečo také je snáď dokonca súčasťou náboženstva! Ba čo horšie, dokonca aj niektoré naše náboženské autority to začínajú považovať za daný fakt, a robia nám hanbu pred celým civilizovaným svetom!“ rozhorčuje sa. Sama prijala západné ideály za svoje z čisto praktických dôvodov – pretože sa jej javia ako dobrí ochrancovia slabých a predtým neprávom zaznávaných. Podľa vlastných slov považuje za svoju veľkú inšpiráciu sufražetky. Hoci toto slovo dodnes vyvoláva u nepoučených posmešné úškrny, podľa nej ju tieto bojovníčky za rovnoprávnosť žien naučili jednu vec. „Vaše práva vám nikto nedá. Musíte si ich vyžiadať sami, a nevzdať sa, kým ich nedostanete. To by malo byť dôležité poučenie pre všetky mladé moslimky. Niekto vám možno bude tvrdiť, že jedným z dôvodov, pre ktoré nenávidí moslimov, je ich postoj k ženám, no väčšinou jediné, čo pre vás chce urobiť je vyhnať vás z krajiny i s vašimi rodinami a ponechať vlastnému nešťastiu. To je možno tá najpoburujúcejšia vec na protimoslimských hnutiach – zaštiťujú sa ľudskými právami, no pre skutočné zlepšenie situácie našiniek by nepohli ani prstom, a radšej by nás vyhubili. Nad našou situáciou sa pohoršujú bez skutočného súcitu. A práve jeho absencia je myslím najväčší problém oboch strán. A to by to pritom tak byť vôbec nemalo. Napokon, nie je súcit a pochopenie jednou z vecí, ktoré nás islam učí?“

Ako Sýrčanka sa, prirodzene, vyjadruje aj k utečeneckej kríze. Mnoho jej príbuzných a priateľov z detstva je na úteku, a tí, čo ostali doma, sú pod neustálou hrozbou smrti. „Tým, že rozbombardujete ISIS na franforce, nič nevyriešite. Jednak to strategicky samo o sebe nebude fungovať, a tiež by ste si mali uvedomiť, koľko civilných obetí to prinesie. Našinci budú mať, pochopiteľne, ešte väčší strach a začnú utekať viac než doposiaľ.“ Takisto ju zaráža necitlivosť ľudí z krajín prijímajúcich utečencov. Napriek tomu popiera, že by na tom mali nejakú vinu utečenci: napokon, odpor sa dvíha aj v krajinách, ktoré ešte žiadnych neprijali. Vysvetľuje si to tým, že ľudia tam jednoducho vždy z toho či onoho dôvodu prechovávali k jej súvercom isté antipatie, a vidina toho, že ich počet v Európe (hoci aj bez trvalého pobytu) v nich vzbudzuje iracionálny strach a odpor. „Okrádanie“ miestnych na sociálnych dávkach, ich počet, možná zlá integrácia – to všetko sú podľa nej už len podružné dôvody. Skutočná príčina nenávisti k utečencom leží v predsudkoch, ktorú racionálne znejúce námietky iba podopierajú. A to je na situácií nielen utečencov, ale aj moslimov vo všeobecnosti najsmutnejšie: vzájomné predsudky totiž úplne likvidujú akúkoľvek šancu na dialóg, ktorý by inak bol, po čisto racionálnom zvážení situácie nielen možný, ale pravdepodobne aj pomerne jednoduchý.

----------------------------------------------

Myslel som si, že sa mi podarí zachytiť pestrejšiu paletu názorov. Vedel som, že ani posledný respondent to nezmení, no v konečnom dôsledku mi to až tak nevadilo. Možno nakoniec ľudia potrebujú vedieť, že hrozivý obraz islamu v médiách je len jednou z možností...

Humayun Iskender, idem si po teba.

„No, nevideli sme sa teda dosť dlho.“ poznamenal Mani ticho.

Napokon som sa teda znova vrátil do jeho garsónky, kde nám všetkým trom pripravil večeru na rozlúčku. Vraj sa má čoskoro oženiť – Gul už pricestovala do Anglicka, podľa jeho mamy by mali žiť tam. Stretli sme sa tam všetci štyria: ja, Mani, Humayun a Gordon, chlapci z robotníckej štvrte... Boli to dvaja moslimovia, kresťan a ja s vyznaním bližšie neurčeným. Nehlásim sa k žiadnej cirkvi, ale v boha ako všemohúcu entitu verím, aj keď len takým hmlistým, deistickým spôsobom. Naša família nikdy nebola bohvieako nábožná – všetky svadby i pohreby sme mali civilné, a väčšina z nás sa stavala k viere rovnako laxne ako takmer celá britská majorita. To nám v protimoslimských predsudkoch väčšinou vôbec nebránilo...

„Nemôžem uveriť tomu, že si sa toho blbého pseudonymu stále nevzdal.“ prevrátil očami Gordon. „Veď sa v skutočnosti voláš Charles Sheridan. Prečo sa hanbíš za to, že si z polovice britského pôvodu?“

„Ale blog si píšem stále.“ poznamenal urazene. „Navyše, moja viera je dôležitým znakom mojej seba.. No, akosato...“

„Sebaidentifikácie.“ uškrnul sa Mani. „Ale, Charlie, veď ani nedodržiavaš ramadánový pôst...“

„Dodržiavam, len nie poctivo!“ urazil sa Humayun. „A prosím vás, nevolajte ma Charlie!“

Mani zamrmlal krátku urdskú frázičku, ktorá by sa dala preložiť ako „do čerta s tebou“ (používal ju dosť často, takže som vedel, o čo ide) a nechal to tak. Charlie ničomu nerozumel, pretože po urdsky ho jeho otecko nenaučil ani slovo.

„Čudujem sa, že máš na také blbosti ako vlastný blog stále čas.“ poznamenal som.

„Práca v automobilke nie je ani spolovice taká náročná ako si vy, kancelárske krysy, myslíte!“ odsekol Humayun. „Okrem toho, nemôžem tomu uveriť – vidíme sa prvý raz po bohviekoľkých rokoch a vy sa ma tu pýtate samé hovadiny! A viete vy vôbec, že budem otcom?!“

„V telefóne si nič také nespomínal.“ bránil sa Mani.

„Vieš, že moslimovia neradi hovoria o...“

„To sú Arabi! Tvoj otec je z Pakistanu!“ odul sa Gordon.

„To je fuk. Aj tak som sa o tom pôvodne nechcel baviť, ale čakal som, že sa aspoň spýtate!“

„Myslíš ako na to, či sa náš dvadsaťtriročný kamoš z detstva náhodou nestal otcom?!“ pokrčil Mani nechápavo nosom. „Bratku, veď tuto Sam v tvojom veku nemal ani ženu – teda, stále nemá... Je dvadsiate prvé storočie, a prisámbohu, keby ma naši...“ Zrazu upadol do temnej zadumanosti.

„Si z tej svadby na prášky, čo?“ uškrnul sa Gordon.

„Neboj, to bude dobré.“ povzdychol si Humayun. „So ženou sa nejako naučíte vychádzať, a potom to už má len samé výhody. Pravidelný sex, napríklad.“

„To je mi teda výhoda.“ prevrátil Mani očami. „A vôbec, kto je tá nešťastná?“

„Kto ako?“

„S kým ťa oženili?“
„S nikým ma neoženili, vybral som si ju sám!“ urazil sa Humayun. „Otec ma tlačil do toho, aby som si nejakú onú vzal za ženu. Počestnú moslimku. Tak som proste šiel za Kishoreovcami, veď ono sú vlastne aj tej istej národnosti ako ty a môj otec...“

„Ty si si zobral jednu z dcér Kishoreovcov?!“ zvolal Gordon užasnuto.

„No a?“

„Veď všetci vedia, že sú aspoň také škaredé ako ich otec!“

„A koho som si mal vziať, nejakú onú z Afganistanu, čo nevie ani po anglicky?! A okrem toho, keď sa prenesiete cez to, ako vyzerá, je Azra vlastne dobré dievča. Vie variť, so všetkými vychádza a nie je ani sprostá. Žena je viac než len pekná tvárička a... No, iné pekné veci, vy sexisti!“

Zahanbili sme sa, pretože sme vedeli, že má pravdu. „Takže je teraz tehotná?“ spýtal som sa ticho a so sklonenou hlavou.

„Hej. V treťom mesiaci.“

„No, tak gratulujem. Tešíš sa?“

„Trochu. Ale hlavne sa bojím ako blázon. Teda, že to neuživíme...“

„To určite uživíte, nepamätáš si snáď na sesternicu Salmu a jej mužíčka?“ uškrnul sa Mani. „Pravda, druhé decko by ste asi tak skoro mať nemali, ale veď načo sú kondómy? A starať sa oňho bude najskôr ona.“

„Ale to nebude mať čas na domácnosť.“ rozmýšľal Humayun.

„To je fuk, tým sa netráp. Veď ona si to nejako zariadi. Hlavne buď na ňu dobrý, keď toho teraz bude mať veľa.“ utešoval som ho.

„No hej, vlastne... Ale aj tak tomu nemôžem uveriť. Totiž že z vás magorov ešte nikto nie je ženatý.“

„Teda zatiaľ.“ zatiahol Mani smutne a uhol si z pomarančového džúsu, akoby to bola fľaša vodky.

„Nedepkuj. Ako som povedal, manželstvo sa dá prežiť.“ pokrčil plecami Humayun. „A počul som, že Sam píše dajaký článok o živote moslimskej komunity v Anglicku. A že všetci tvoji predošlí respondenti boli kockáči.“

„Absolventi vysokej.“ opravil ho Mani.

„To je jedno, ide o to, že o tejto veci viem svoje.“ preniesol Humayun slávnostne.

„Ale to bude trochu blbé, Sam už totiž spovedal aj starého Džandalího a mňa.“ povedal Mani. „Traja chlapíci z jednej štvrte hovoria o problematike, ktorá sa týka celého národa? Blbosť. To ti nedá žiadnu perspektívu.“

„Ale ja to chcem aj tak svetu povedať.“ ohrnul Humayun dolnú peru. Zvláštne. Tak veľmi sa podobal na Maniho mamu, ešte viac než on sám a to pritom bol len jej synovec...

„Tak spusť.“

Len taký obyčajný blbec.

„Najskôr otvorene priznávam, že toho o svete zas tak veľa neviem.“ krčí plecami Charles (23). „Nemecko ani Francúzsko ma nezaujímajú. Nechodím voliť. Živím rodinu, takže si viete predstaviť, že mám iné starosti. Som len taký obyčajný blbec z automobilky. Ale niektoré veci by som vám mohol objasniť. Vlastne je to asi trochu moja povinnosť.“ Je synom pakistanského otca a britskej matky, ktorá konvertovala na islam krátko po svadbe. Nedávno sa oženil a s manželkou sa už pripravujú na príchod potomka. Svoje manželstvo charakterizuje ako šťastné, hoci bolo dohodnuté. „U nás je to vždy tak, to je tradícia. Či je to dobré? To neviem. Pre niekoho asi nie, keď nemá na partnera šťastie a vezme si človeka, s ktorým nevie vychádzať. Ale to sa stáva aj v manželstvách z lásky, nie? Teda, keď si to človek poriadne nerozmyslí...“ O svojom súkromí rozpráva nerád. „Proste nerobím nič zaujímavé, o čom by sám vám mohol referovať. Ako som povedal, som obyčajný nudný chlapík. Teda, píšem si blog, ale to v dnešnej dobe každý druhý.“

Tento blog (a týmto riskujeme, že sa dostaneme do problémov kvôli neplatenej propagácií) je zaregistrovaný na stránke amusementblogs.com pod názvom Humayun and his trash. Charles totiž používa pseudonym Humayun Iskender, pričom píše o svojich každodenných postrehoch a ťažkostiach. „Robím to vo voľnom čase, pre zábavu – asi ako každý, kto si kedy písal blog. Veľa ľudí to zase nečíta, čo je škoda. Myslím, že niektoré veci stoja za to.“ Treba dodať, že jeho články majú hlavne humoristický charakter a niekoľko respondentov potvrdilo, že sú vtipné. Respondentov bolo päť a väčšinou boli navzájom spríbuznení, takže to nemusíte brať vážne.

Jeden z jeho článkov sa napríklad venoval šatkám a zahaleným tváram. S dovolením autora sa pokúsime zacitovať... „Dáma mi nato povedala, že si závoj nedá dole, lebo že jej viera prikazuje zahaľovať si tvár. A ja na to, že či tá jej viera je tá istá ako moja, totiž sunnitský islam, lebo mňa mama nič také neučila. Inými slovami, ak to, že zahaľovanie tvárí žien nepovažujem za nutné, je u nej neprístojnosť, vie, u koho sa má sťažovať.“ Ako iste dokážete pochopiť, Charles sám seba neberie veľmi vážne a aj okolitý svet nevníma príliš citlivo. „O našincoch sa hovorí, že nemajú zmysel pre sebairóniu. No a čo, veď to je podstata náboženstva! Veriť musíte fakt seriózne, inak to ani nie je viera. Teda, ak nepatríte k Cirkvi lietajúceho špagetového monštra alebo tak. Mimochodom, o tých si myslím svoje. Veď aj keď si odmyslíme všetko to náboženstvo, ateizmus a podobné kecy, ono to nie je smiešne ani ako vtip.“

Aj na terorizmus má veľmi svojské názory. „Nehovorím, že našinci sú všetko svätci. Ale v podstate nie sme zlí ľudia. Teda aspoň nie viac než iní. Viete, podľa mňa kto chce psa biť, palicu si nájde, a kto sa chce správať ako hajzel, nájde si dôvod. Nazvite ma slniečkarom, ale ja si v podstate len obraňujem svojich súkmeňovcov. Nerobím nič iné ako vy. Raz som kdesi čítal, že asi 46% európskych moslimov sú sympatizanti terorizmu. To ma pobavilo. Človeče, ktorí? Poznám svojich ľudí, a môžem vám povedať, že predstava, že by polovica z nich súhlasila s tým, aby boli vraždení ľudia v mene nášho Allaha, je smiešna. Aj keby ich bolo toľko, aj tak by si tie čísla museli vycucať z prsta. Neverím, že by niekto v prieskume ozaj priznal, že sympatizuje s terorizmom. A potom som tiež čítal ďalší článok, kde uviedli podobnú haluz. Testom, či dotyčný s terorizmom sympatizuje alebo nie, bola otázka, čo si myslia o útokoch na Dvojičky. A ja som si pomyslel, to ako vážne?! To sa pýtate Európanov?! Isteže je nám to fuk! Tá vec sa stala v Amerike, a ešte k tomu pred viac než dvadsiatimi rokmi, za ten čas sa stali aj horšie tragédie a tu v Británií. Okrem toho, Amíkov tu nikto z nás nemá rád. Nielen moslimovia, fakt nikto. Ešte aj tí, čo ich obhajujú, to robia len preto, že viac neznášajú Rusákov. To neznamená, že by sme ich chceli vraždiť, len nám proste lezú na nervy.“

(Respondent si vyhradzuje právo byť považovaný za nekompetetného vyjadrovať sa k takým veciam. Napokon, je len robotník, čo hovorí o tom, čo vidí vo svojom okolí. Ako vy všetci.)

-----------------------------------------------

Východisko

Mnoho ľudí ma bude považovať za hlupáka, ktorý uveril klamstvám, ďalší zasa vznesú oprávnenú námietku o tom, že môj článok nie je celkom objektívny, keďže hovorí len o istej názorovej skupine v rámci moslimskej komunity. Otvorene sa priznávam – áno, môj výber bol celkom nenáhodný. Väčšinu z týchto ľudí poznám, a je pravda, že známych si človek nepochybne vyberá zväčša sám. Priznávam sa bez mučenia, chýbalo málo a bol by som použil chybný argument, že aj druhá strana, odporcovia islamu ako takého, robí účelový výber faktov a zavádza, a že ja som aspoň prezentoval všetko, bez obalu. Ale nie. Vyspovedať svojich moslimských kamarátov a čakať, že z toho vypadne nejaký presvedčivý obrázok o miliónoch ľudí po všetkých krajinách a sociálnych vrstvách Európy, to sa predsa nepatrí. Na druhej strane, môžeme to brať ako nastavené zrkadlo druhej strane. Veď keď si vyberiete tie správne fakty a prípady, môžete dokázať prakticky čokoľvek. A ruku na srdce, kto z vás je úprimne taký bláznivý, že sa opováži robiť jednoznačné závery o myslení a názoroch 1,6 miliardy ľudí?

Postskriptum: Mená uvedené v článku sú pravé. Inými slovami, prešiel som všetkých svojich moslimských známych a ani jeden sa nevolá Mohammed či Ali. Pravda, je to skôr náhoda než zámer alebo dôkaz niečoho, snáď okrem toho, že existujú aj iné typicky moslimské mená...