Ctitelia perzskej princeznej (3/3)

Generál bol presne taký, ako ho opísali jeho príbuzné, nuž a ja neviem, čo by som k tomu dodala. Možno snáď ešte opis jeho vzhľadu a dojmu, aký na mňa robil, a rozhodne nemôžem tvrdiť, že by nebolo o čom.

V prvom rade, čakala som, že bude škaredý. Prirodzene, keďže som bola tak spoľahlivo informovaná výlučne o jeho povolaní a povahe, nemohla som mať najmenšie tušenie, ako vlastne vyzerá, a tak som sa uchýlila k stereotypnému obrazu hrmotného dobyvateľa s drsnou tvárou, tmavou pleťou hustou čiernou bradou a telom statného námorníka. Inými slovami, k personifikácií násilia, zabúdajúc, že on nie je živá metafora, ale človek z mäsa a kostí, ktorý sa zrodil z matky a otca, a ako taký môže nadobúdať ľubovoľnú podobu. A vôbec, Chadijine oči mi mali poskytnúť istú predstavu.

Hadaššach bol totiž polovičný Pandžábec. Pandžábci sú technicky Indovia. A čím sú títo známi v našich končinách? Predsa pôvabnými tváričkami a veľkými, romantickými očami. A Hadaššach jednu mal... Teda, pred takými dvadsiatimi-dvadsiatimi piatimi rokmi...
A tá jeho postava! Pokiaľ chcete vedieť môj názor, pre muža je meter osemdesiatpäť z hľadiska atraktivity tak akurát, aby pôsobil mužne, no nie vyslovene hrozivo. Samozrejme, nad týmto mojim vyjadrením sa pravdepodobne budete len uškŕňať, keďže najväčšia láska môjho života meria len čosi vyše meter šesťdesiat, načo vám ja skromne pripomeniem, že hlavným dôvodom, pre ktorý tou láskou je, nie je a ani by byť nemohla jeho fyzická atraktivita. V každom prípade, spomínaný vojvodca, zrejme aby pôsobil drsnejšie, donedávna nosil bradu, no blížiaca sa ženba s krásnou a váženou slečnou ho prinútila si svoj barbarský vzhľad trochu poupraviť. Svoj cieľ rozhodne dosiahol, pretože nakoniec vyzeral tak civilne, ako len mohol. Nie, nebol to krásavec – tým, ako som už poznamenala, mohol byť tak pred tridsiatkou (a ešte akým!), ale bol naňho príjemný pohľad. Čakala som, že sa bude niesť hrmotnejšie, vlastne iba ticho drobčil, akoby mu bolo treba na malú, a hoci hlavu držal vysoko zdvihnutú, predsa som mala z jeho postoja pocit, akoby nikam, kam príde, vlastne nechcel byť. Na sebe mal bohato vyšívané rúcho, čo u muža jeho postavenia na návšteve u inej váženej osoby (totiž môjho brata bega) bol ekvivalent drahého obleku, ak by som to mala nejako vysvetliť ľuďom z druhej strany Bosporu. Bol pozvaný k nám na obed počas nowrúzu, čo som považovala za zlé znamenie – koniec koncov, aj u vás je nepochybne zvláštne pozvať na sviatky k sebe domov cudzieho človeka. A ak to Chusrau predsa urobil, mohlo to znamenať, že nechce, aby cudzím aj ostal.

A presne ako som predpokladala, Chusrau pri sviatočnom stole zahájil rokovania o sobáši. Nebola som tam, no môj braček v sebe mal aspoň toľko slušnosti, že ma o svojich úmysloch informoval vopred. Okrem toho som robila Nargis gardedámu, keď ju jej budúcemu ženíchovi ukazoval. Kým moja malá sestrička pri tom cudne klopila oči, ja som sa dívala priamo pred seba, na Hadaššacha, a to, prirodzene, so značnou dávkou nedôvery. Bola som naňho zvedavá, no nie v dobrom – priznám sa, mala som značné predsudky. Nehodlám zvaliť všetku vinu za toto na generálove ženské príbuzné – napokon, ako sa ukázalo, hovorili pravdu, aspoň čo sa ich pohľadu na vec týkalo.

„Gulistan begum, moja drahá snúbenica – salám alejkum.“ Úctivo sa pred nami poklonil s rukou na srdci, čo na mňa veľký dojem neurobilo. Napokon, u nás šlo o normálnu súčasť bontónu.

Odpovedali sme s podobnou prepiatou slušnosťou, a to chytením jeho pravačky do oboch rúk a hlbokým úklonom, čo boli gestá odkazujúce na fakt, že bol omnoho starší a boli mu pripisované mnohé zásluhy. „Koš amándi, vitajte tu nás, pán generál. Veľa som už o vás počula...“

„Skutočne? Myslíte tým vašu priateľskú návštevu u mojej sestry a jej rodiny? Nuž, hádam ma netere príliš neohovárali.“ Jeho trápny pokus o žoviálnosť pôsobil v chladnej a neosobnej atmosfére formálnej návštevy skôr dotieravo než milo.

„Nie, to teda nie.“ vyhlásila som tak mrazivo, ako mi prísna etiketa dovoľovala. „Ale takisto si nedovolili váš obraz nejako prikrášľovať.“ Prekvapilo by vás, ako neslušne som v tej chvíli znela, ale on začal s nezdvorilosťami, a okrem toho, povesť jazyčnice sa mi vôbec nepriečila, hoci to stále bola len povesť a nie objektívna realita.

Uškrnul sa. „Tak potom vedzte, že zdanie objektivity bolo u mojej sestry určite falošné. Nemyslím si, že sa u nej takej veci dočkáte, zvlášť keď ide o mňa.“

„Záleží na tom? Tak či tak sa predsa vôbec nemusíte zaujímať o to, čo si o vás pomyslím. Zato môj brat a sestra... Oni predsa nezískavali informácie o vás od vašich údajne zaujatých príbuzných, nemám pravdu? Takže jediný zdroj, z ktorého si o vás môžu utvoriť nejaký druh názoru, je vaše vystupovanie priamo pred nimi.“ Mohla som tie slová urobiť ešte tvrdšími nejakou poznámkou o jeho správaní sa v tom okamihu, ale nechcela som zájsť až tak ďaleko.

„Hádam, že to znamená varovanie pred prílišnou otvorenosťou, čo sa komentárov k vášmu správaniu týka.“

„Hádate zle, znamená to varovanie pred hrubosťami tohto typu, ctený pane, a odpusťte, ale vaša nevesta by sa s vami nepochybne porozprávala určite radšej než ja, takže prečo jej nedať slovo miesto hlúpych skrytých urážok?!“

Naozaj bolo treba tak málo na to, aby sme sa znenávideli? Pár hlúpych poznámok a nepodarených škrobeností? V každom prípade, nevraživo zdvihnutý kútik Hadaššachových úst svedčil o tom, že sa o podobných veciach príliš nezamýšľa, a miesto toho ich radšej prežíva. „Myslím si, že je to nečakane dobrý nápad na dámu ako vy.“

Chusrau zasyčal. „Tak to by už stačilo! Sestra, nezabúdaj na dobré spôsoby! A vy, pane – prečo jednoducho neprijmete jej rozumný návrh?“ Keď sa ozval ku generálovi, jeho tón bol neprekvapivo omnoho milší. „Nargis, nechceš spoznať svojho snúbenca bližšie?“

Nežne uprela roztomilé oči k zemi. „Och, braček, keď ja neviem, či sa to patrí...“

„Máte dobre vychovanú sestru, len možno príliš plachú. A zdá sa mi dosť mladá... No, v každom prípade, keďže jedinou ďalšou možnosťou je slečna Gulistan, nemienim sa sťažovať.“

Taká drzosť! Toto mu nedarujem. „Máte pravdu, je dosť mladá, ale uvedomte si, že taký zrelý a skúsený muž ju môže o živote mnohému naučiť, ak k nej len bude pristupovať dostatočne citlivo. Pokiaľ ide o mňa, nemyslím si, že je toho až toľko, čo sa môžem o svete všeobecne dozvedieť, a tak som bola rada, keď mi môj ctený brat oznámil, že muž, s ktorým ma hodlá zasnúbiť, je vo veku, kedy mi bude skôr rovnocenným priateľom než otcovským mentorom – a okrem iného to, ak ma nebudete považovať za príliš koketnú, znamená, že mi poskytne aj viac, hm, estetického potešenia.“ Inými slovami, je fajn, že moja sestra si berie staršieho muža, ale za seba musím povedať, že mám radšej mladých a pekných. To muselo bolieť...

Zovrel pery. „Žena predsa nemá manžela na nejaké estetické potešenie, slečna, a je mi naozaj ľúto, že pri svojich údajných skúsenostiach so životom to neviete!“

„Podceňujete ma, pán generál – nepovedala som predsa, že to od svojho snúbenca vyžadujem, len toľko, že pociťujem skromnú radosť a vďačnosť všemohúcemu Allahovi za to, že sa mi takého príjemného bonusu dostalo!“

„Hovoríte, akoby ste toho mladého muža niekedy videla!“

„Videla, vďaka láskavosti môjho milovaného brata, samozrejme!“

„Ozaj? A ja som si myslel, že vašim snúbencom je hormozgánsky beg, ale o tom by ste predsa netvrdila...“

Naša „konverzácia“, či skôr prehnane uhladená hádka, eskalovala do bodu, kedy som sa mu nebála ani skočiť do reči. „Ale áno, tvrdila! Vyhlasujem tu pred Allahom a mojimi súrodencami, že Utmán Hidžádzí je omnoho krajší než vy, nech už si o sebe myslíte čokoľvek!“

Všetko napätie našťastie zlikvidoval Nargisino príliš hlasné zachichotanie. Keď sme si to všimli, zapýrila sa a znova zaujala svoj predošlý tichý, decentný, takmer bojazlivý postoj. Chusrau si našťastie včas uvedomil, aká je situácia absurdne vypätá bez poriadneho dôvodu, a tak sestru povzbudil tým, že sa tiež zasmial. „Vraj krajší, dajsamisvete! Nehovorím, že to nemôže byť, no... Údajnú krásu vás dvoch je pre mňa ťažké ohodnotiť, predsa len som muž, ale osobne mi obaja vyjdete tak narovnako.“

„To je pravda!“ zvýskla Nargis. „Nedávno u nás bol na návšteve, a aj keď som ho videla len letmo, myslím, že má krajšiu tvár – ale zase je drobný a kríva!“

Pozreli sme sa s generálom obaja jeden druhému do očí, obaja zmätení a bezradne sa obzerajúci po hneve, ktorý zrazu ušiel ktoviekam. Naostatok som nemala inú možnosť ako sa pobavene uškrnúť, čo on, vedomý si toho, že onen urážlivý výraz nepatrí jemu, ale situácií ako takej, urobil tiež. „Keď sa zbavíte tej škrobenosti, slečna Nargis, ste naozaj roztomilá!“

Moja malá sestrička upadla do rozpakov, no zdala sa o poznanie uvoľnenejšia. „Tak teraz neviem, či to mám brať ako kompliment, alebo len ako blahosklonnosť...“

„Oboje, ak vás to pravda neuráža – napokon, myslel som to dobre. Pri vašej kráse a mladom veku to nie je žiadna hanba, skôr naopak!“

„Ďakujem.“ povedala ticho, takmer šeptom. Ach, aká roztomilá, nežná kvetinka! Zrazu mi jej prišlo trochu ľúto. Keď sa na ňu generál díval, mal zrazu v očiach nehu a zvláštnu krehkosť. Možno by jej napokon bol dobrým manželom... Len či by to také rojčivé dieťa ocenilo!

Venovala som Hadaššachovi intenzívny pohľad. „Ako vidím, prechovávate k mojej sestre väčšie sympatie než ku mne – a pre vaše dobro by som vám odporúčala si tento pozitívny prístup k nej uchovať.“

„Budem snáď mať čo do činenia s vami, ak sa tak nestane?“

Tentoraz však zasiahol Chusrau. „To možno, ale čo by vás malo trápiť viac než to je fakt, že ja v spomínanom prípade tiež neostanem ľahostajný. No na také veci máme ešte čas, napokon, netreba náhodou naplánovať oslavu vašich zásnub?“

„Iste, iste; poberme sa teda preč a nechajme tu dámy samotné...“

Po trochu uvoľnenejšej rozlúčke som obrátila tvár k Nargisiným veľkým modrým očiam plným sĺz. „Tak toto má byť môj budúci manžel?! Veď... Ach, Gulistan, veď on je taký... Starý!“

„To je. Ale bude ťa mať rád.“

„No ja ho nikdy nemôžem milovať! Och, sestrička, skončím ako tvoja mama, čo až do jeho pohrebu ani nevedela, že má manžela... Ak budem mať teda šťastie...“ Chúďa dievča, a to ešte nevedela o incidente s Karáči! I ja som naňho takmer zabudla, ale to naschvál, pretože pri spomienke naň som mala chuť zakričať „zastavte svadbu!“, čo som však nemohla, keďže by to urobili s tou mojou a nie Nargisinou...

„To je údel nás, vznešených dám...“

„Ale ja nechcem... Och, Gulistan, ja sa vzbúrim! Budem ako tie dievčatá z románov, ktoré sa postavili proti hlúpym, smiešnym tradíciám a vydobyli si svoje šťastie... Utečieme s Brkićom spolu!“

Neviem prečo, ale tie slová ma rozzúrili viac ako čokoľvek, čo povedal predtým generál. Len kvôli tej myšlienke a spomienke na to, ako som aj ja kedysi takto dúfala a búrila sa...

Nemyslite si, búrim sa stále. S myšlienkou dohodnutých manželstiev stále nie som celkom stotožnená, aj keď ju už nevidím tak čiernobielo. A ešte viac než inokedy nenávidím myšlienku, že by muž mal mať v domácnosti absolútnu moc. No ak vo mne niečo prebúdza ešte väčší odpor, je to takýto spôsob vzbury. Len pre tú lacnosť...

Vybuchla som. Odpusťte mi to, veľmi svoje konanie ľutujem, ale strelila som sestre facku.

„Ty hlúpe, hlúpe, hlúpe decko! Uvedomuješ si, o čom snívaš?! Uvedomuješ si, čo od života žiadaš?! Ty... Iste by si veľmi chcela rebelovať proti vynútenému manželstvu v mene pravej lásky, ale ty vôbec nechápeš...! Ty, rojko, rebelka, hus jedna blbá! To je príšerné – stala si sa jedným z tých dievčat, ktorými tak pohŕdam! Chceli by ste sa vzdať starých zvykov, ale čo ponúkate na oplátku?! Viete vy vôbec, koľko toho od života žiadate?! Nikdy ste nemuseli pracovať, ani na svojom živobytí, ani na takzvanej „pravej láske“, lenže si neuvedomujete, že láska, ktorá nič nestojí – ani čas, ani peniaze a už vôbec nie štipku pochopenia pre toho druhého – je len hlúpy detský rozmar, nehodný zdieľať názov s citmi, pre ktoré tí, čo ich majú, obetovali toľko bolesti a smútku... Vy, rozprávkové búriace sa princezné, bez cieľa a nádeje, ktoré nemajú nič, čo by ich držalo pri ich inak chvályhodnej vzbure, nijaké vyššie hodnoty, a predovšetkým nijakú alternatívu! Tušíš vôbec, čo sa dialo, keď odhalili mňa s Madžidím?! Alebo zase raz padá vina na moju hlavu, pretože som ti takú dôležitú vec neprezradila?!“ Dve posledné vety som nemala vysloviť, ale už som sa nemohla zastaviť. I tak som to raz musela urobiť...

„Ty to netušíš však? Nuž, nemáš to odkiaľ vedieť, veď som si to celých desať rokov nechávala pre seba! Napokon, ty si vtedy bola ešte len dieťa, takže by si niečo také iste nepochopila správne... Ako iste vieš, pred dvanástimi rokmi – bola som od teba staršia len o rok – som sa zaľúbila do mladíka menom Šaukát Madžidí. Boli sme rovnako starí, a on sa mi veľmi páčil, so svojou sladkou tváričkou, mužnou postavou a zvodcovskými rečičkami... Schádzal sa so mnou najskôr len kvôli pobaveniu, ale možno ku mne aj niečo cítil, neviem. Napokon, aj on bol veľmi mladý, a ja som nepochybne bola už vtedy veľmi krásna. Prichytili nás bozkávať sa v záhrade, pochopiteľne nám zakázali stretávať sa a mama ma v súlade so svojim temperamentom strašne zbila. Potom sme sa stretli naposledy pod Chusrauovým dohľadom; chcel, aby som presvedčila toho tvrdohlavca Madžidího, aby vypadol z nášho okresu a už sa nevracal. Dal si povedať, čo mi prinieslo dva týždne nesmierneho utrpenia. Duša ma bolela tak, že som nemohla ani vstať z postele. Mame nakoniec došla trpezlivosť – ty vieš, že jej nikdy nemala na rozdávanie – a vytiahla ma z izby, škaredo mi nadávajúc. Vraj nechce, aby som bola ako ona, ktorá si pokazila život len preto, že nemá pod kontrolou svoje emócie – a mala by som si uvedomiť ešte čosi... Zaviedla ma totiž do špitálu, kde pomáhala v rámci charitatívnej práce (som presvedčená, že keby tieto svoje aktivity netajila pred otcom, on by mal pre ňu oveľa viac pochopenia a sympatií, ale to je o inom). A to bol, drahá Nargis, zážitok, ktorý by som rada dopriala aj tebe! Pravda, lepšie raz vidieť ako stokrát počuť, no na druhej strane, hovorí sa tiež, že múdry sa učí na cudzích chybách a hlupák na svojich. A ja som sa musela poučiť trochu drastickým spôsobom.

Videla som žobráka s leprou, ktorého mäso sa pomaly a bolestivo menilo na mŕtve tkanivá. Videla som ženu, ktorú zmlátil do bezvedomia vlastný manžel. A napokon som videla chlapca, pracujúceho v muničnej fabrike, ktorému sírový prach zhoršil problémy s pľúcami, kvôli čomu sa udusil priamo pred mojimi očami. Keď som sa spýtala mamy, či sa tomu nedalo predísť, ona len pokrčila plecami a trochu smutne mi vysvetlila, že práca, ktorú vykonával, je nebezpečná a mladík si zjavne nedokázal inak zarobiť na živobytie. Bol odo mňa o dva roky mladší, keď zomrel... A vtedy mi povedala niečo, na čo nikdy nezabudnem – „mohla si byť na jeho mieste, ak by si sa nenarodila svojmu otcovi, ale nejakému bedárovi z predmestia“. Mala pravdu, a to aj napriek tomu, že podľa môjho názoru by som ako dievča prechádzala celkom inými útrapami. Tvrdo drieť v nezdravom prostredí by som však musela aj tak. Ten mladík mi dal cennú lekciu, Nargis: nech už si prejdem hocičím, budem na tom lepšie ako on. Nič v živote nie je zadarmo, sestrička – my, vznešené dámy, platíme slobodou za blahobyt, ktorý nám pripadá taký samozrejmý, a oslobodenie od všetkej zodpovednosti. Náš život nie je ľahký, no vždy je to oproti iným možnostiam celkom znesiteľný osud. Chceš rebelovať, dievčatko moje? Odmietnuť zaplatiť životu daň v podobe svojej slobody? Prosím, urob to – no potom si vyber čosi iné, čo ti zabezpečí do budúcnosti povinný diel bolesti a nešťastia, pretože Allah nie je ani spolovice taký milosrdný ako sa hovorí, a rozprávky neboli vymyslené preto, že by odrážali realitu. Čím si chceš vykúpiť slobodu, Nargis? Ja som si vybrala byť užitočná, no i tak sa obávam, že to osudu jednoducho nebude stačiť a nakoniec ma donúti urobiť ešte niečo... Vieš, dala som Všemohúcemu sľub, že ak sa vydám za muža, ktorého ľúbim – čo som kedysi nepovažovala za pravdepodobné – začnem sa angažovať v politike. To je, ako vieš, veľmi nebezpečná činnosť, no ja som si ustanovila vznešený cieľ – zlepšiť pracovné podmienky v továrňach a iných podobných miestach, urobiť, čo sa dá, aby drobní robotníci pracovali bezpečnejšie a za výhodnejšiu plácu. Zaoberala som sa touto témou dosť na to, aby som mohla s istotou povedať, že u nás to v tejto oblasti nie je veľmi ružové – o zamestnancov na najnižších miestach sa nikto nestará a proletariát žije život plný chudoby a ťažkej driny. No ale, odbočila som od témy, napokon, nezačala som o tejto príhode rozprávať kvôli agitácií, veď ty s tým sama nič nezmôžeš. Čo tým chcem povedať je, že ani tvoje vysoké postavenie ti neposkytuje ospravedlnenie na bezcieľny život... Pochopila?“

„Vyššie ciele?“ zašepkala Nargis. „Och bože...“

„A príprava na utrpenie. Život je tvrdý, sestrička, a nemôžeš od neho očakávať príliš veľa. Netvrdím, že človek by nemal byť optimista, no nemal by chcieť toľko čo ty – totiž slobodu, lásku a pohodlný život – naraz a zadarmo. Dúfať, ako to robíš ty, je síce veľmi pekné, ale nič čo i len pripomínajúce šťastie ti takýto prístup nezabezpečí, možno okrem ilúzií, ktorých by sa v tomto veku mala začať zbavovať.“

---------------------------------------------

Keď sa o tomto mojom prejave dopočul Utmán, len pobavene poznamenal. „Vieš, až doteraz som si to nikdy neuvedomil, ale aj napriek tej tvojej pôvabnej tváričke, nádherným čiernym očiam a, myslím, peknému telu si už naozaj stará. Tak nakoniec máš jej malé zlomené srdiečko na svedomí ty!“

„Niekto jej to musel povedať... Raz.“

„Ale rozhodne nebolo nutné hovoriť jej to takto tvrdo a poučujúco. Veď je to v podstate ešte len dieťa, nemusela si ju takto ponižovať.“
Zdvihla sa obočie. „Ponižovať? Náhodou, tým, že som sa s ňou rozprávala ako s dospelou, som jej preukázala väčší rešpekt než ty, ktorý o nej hovoríš ako o malom decku!“

„To nie je poníženie, ale realistický odhad toho, čo to úbohé dievča znesie! Prečo musíš byť taká?“

„Aká? Cynická? Dospelá? Nohami pevne na zemi?“

„Tvoja sestra má pätnásť, Gulistan. Nemala si jej hovoriť také veci.“
„Aké? Že si žije v podstate pohodlným a šťastným životom, takže by sa nemala sťažovať sa na nezmysly?! Odkedy sa narodila, žije si ako v bavlnke, v tom svojom malom veselom detskom mikrosvete...! Mám ju snáď zoznamovať s realitou pomaly a bezbolestne?! Moja matka to so mnou tak neurobila, a predsa som tu!“

„Ale keď ona je o toľko krehkejšia a... Proste toho vie menej než ty, keď vás od seba odtrhli s Madžidím!“

„Inými slovami, je hlúpejšia! No ďakujem pekne, to je presne dôkaz toho, že mám pravdu! Jediný človek, ktorý mi tie slová vyčíta, mojou sestrou vlastne skryto pohŕda!“

„Nechytaj ma za slovíčka, Gulistan! Nič také som v skutočnosti nepovedal! Ide o to, že ty si bola predovšetkým staršia keď sa ti to stalo... A nemôžeš popierať, že Nargis je omnoho zraniteľnejšia a, nuž, nevinnejšia, než si ty kedy bola! Je fajn, že ju nepovažuješ za slabú, ale fakt je, že preceňuješ jej sily. Sú veci, ktoré ešte jednoducho nezvládne.“

Mal, ako inak, pravdu. A o to viac ma škrie, že sme sa vtedy na môj vlastný popud nerozišli v dobrom.

---------------------------------------------

O pár dní som ju prichytila, ako sa pokúša otráviť jedom na potkany. Nie že by to myslela vážne, totiž, že si uvedomovala, čo smrť so sebou skutočne prináša, jednoducho bola nešťastná a zrejme si myslela, že toto je nejaké vhodné riešenie. Samozrejme, zabránila som jej v tom a zdesene ju vyhrešila. Keď som ju kolísala na rukách, uplakanú a na pokraji hystérie, šepkala som jej do ucha. „Nechci, aby som ťa poučila aj o smrti... Také veci odo mňa nežiadaj.“ Rozhodne mi nebolo všetko jedno! Nikdy v živote som sa o nikoho tak nebála. Nikdy som si ani neuvedomovala, aká je malá a hlúpa – a aký vzácny a krehký je jej život! Och, moje dievčatko... „Ľúbim ťa, sestrička, ja ťa tak veľmi ľúbim!“
„A čo mám ja z toho, keď Brkić nie?! A mňa navyše vydajú za niekoho iného! Za starého muža...“

„Och, Nargis, ja...“ Do očí mi vyhŕkli slzy. „Ja som to vedela. Chcela som ti to povedať, ale nechcela som ti kaziť ilúzie. Som rovnako hlúpa ako všetci ostatní! Nepovažujem ťa za takú dospelú, ako som si myslela, to som si len hľadala ospravedlnenie pre svoj zlostný výbuch! Odpusť svojej veľkej hnusnej sestre, zlatíčko...“ Myslela som to celkom úprimne – skutočne som si až vtedy uvedomila, že to bola len hlúpa racionalizácia vlastného konania, čo ma priviedlo k takémuto radikálnemu postoju. A kvôli tomu sme sa s Utmánom pohádali... Tá moja tvrdosť nás raz všetkých zničí.

Zatiaľ by sme sa ale mali začať pripravovať na svadbu.

------------------------------------------------

A čo povedať ku koncu tejto historky? Snáď, že každá inteligentná osoba má v sebe istú vlastnosť, každú chvíľu pripravenú urobiť nejakú poriadnu hlúposť, a väčšinou je to, tak ako v mojom prípade, prílišná sebadôvera. Tentoraz, našťastie, nikto neprišiel k skutočnej ujme; Nargis sa z toho nakoniec spamätala, a ani tá nešťastná svadba s Hadaššachom sa nekonala. Paradoxne, tým, kto utŕžil najbolestivejšiu ranu, bol generál, do mojej malej sestričky už platonicky zamilovaný. A akoby to nestačilo, krátko pred mojou svadbou sa mi k „nežnému obdivu k jej kráse“ priznal aj Melekí, čo ma teda dosť urazilo, pretože zo všetkých pôvabných žien v paláci sa zapozeral práve do nej a nie do mňa. Navyše mi Utmán začal tvrdiť, že starý Melekí sa do malej Nargis skutočne zamiloval so všetkým, čo k tomu patrí, a dokonca chce požiadať Chusraua o jej ruku. Nakoniec si ale ten príšerný nápad rozmyslel a sústredil sa na to, aby si získal najskôr srdce svojej milovanej. Nevyšlo mu to, a tak si zbalil veci, odišiel z paláca a začal šíriť tú nepravdepodobnú historku, ktorá znie ako z červenej knižnice a preto jej každý idiot tam vonku verí. Ja vám ale do očí hovorím, že takto to nebolo – verte mi, som očitý svedok...

Krásna princezná, akej na svete páru nebolo, so zlatými vlasmi a tými najmodrejšími očami, aké kedy kto videl, sa zaľúbila do krásneho mladého generála. No jej rodina (najmä krutý najstarší brat), tomu nepriala, pretože to bol kresťan, a tak si ho aj napriek čistej láske, ktorú k nemu cítila, nemohla vziať za muža. Namiesto toho ju brat zasnúbil s krutým generálom, ktorý mal na svedomí celé mestá a dediny a ktorý bol od nej oveľa starší a navyše škaredý. Svedkom jej nešťastia sa stal starnúci umelec, ktorý sa mohol len z diaľky prizerať, ako sa úbohá dievčina rúti do nešťastia...

Nargis je zatiaľ ešte slobodná. Často ju navštevujem a nedávno sa mi zverila s tým, že pomáha mame v špitáli, o ktorom som vám rozprávala. Bola by som to nazvala šťastným koncom, keby sa tým v skutočnosti niečo naozaj končilo.

---------------------------------------------------

Vyznanie prvého nápadníka – krásneho princa

Keď si vybavujem tvoju tvár spätne, tak áno, myslím, že si bola (a pravdepodobne ešte stále si) veľmi krásna. Ale pochop, videl som ju len raz, a tvoja sestra sa mi aj tak páčila viac. Možno sa tvárila ako osina v zadku, ale na rozdiel od teba mala prsia. Neber to v zlom, myslím, že aj tebe časom narástli, ale to som ja už predsa nevidel...

Vyznanie druhého nápadníka – zlého vojvodcu

Áno, si kočka – počuješ, stále ešte si – a k tomu taká milá... Aj tak neviem, čo ma to posadlo. Mám vyše štyridsať, drahá moja, a poznal som ťa tak krátko, a napriek tomu kvôli tebe tak strašne trpím. Tvoj postoj k svadbe chápem, fakt, ale myslel som si, že by som ťa mohol presvedčiť, aby si zmenila názor, keby si ma teda spoznala lepšie, no... Ja viem, že mám taký slovník, no, akosatopovie, pohoršujúci, alebo teda tak nejak, v každom prípade nie som nejaký ulízaný posluško a dosť teda hreším, ale ja som v podstate fajn chlap, hej, aj keď túto svoju stránku dosť skrývam. Veď vieš, v mojom povolaní sa padavky netrpia. Ale bol by som ťa miloval, keby to klaplo, to ti prisahám...

Vyznanie tretieho nápadníka – ticho trpiaceho umelcaSníval som o tebe viac, ako by si také mladé dievča zaslúžilo od takého starého chlapa. Odpusť mi to. Odpusť to nám všetkým – že sme nemilovali, čo sme mali, alebo milovali, čo sme nemali. Tvoja krása, nevinnosť a dobré spôsoby totiž boli len zásterkou toho, že, na rozdiel od svojej sestry, si sa ešte nedostala do situácie, kedy by si minimálne o jednu z tých vecí prišla. Nanešťastie...

Ctitelia perzskej princeznej (2/3)

Na čosi také som sa ja teda nemohla sťažovať. Pravda, do nefalšovanej isfahánskej krásavice, ako ich zobrazovali napríklad Ululsoy či Sivekar, mi ešte chýbali tie uhrančivé mandľové oči a možno aj trochu tmavšie vlasy, takže som v konečnom dôsledku vyzerala ako Turkyňa z juhu (ktorú by si neinformovaní mohli pomýliť s Arabkou, a v konečnom dôsledku by ňou byť aj mohla, keďže etnicita je v tých končinách ešte väčšia sviňa než inde, ale tu hovoríme o typických „exemplároch“), ale inak každému, kto sa na mňa pozrel, muselo byť jasné, že moje rodisko sa nachádza niekde medzi Korfu a Pandžábom. Celý svoj dospelý život som sa považovala krásnu, a to viac-menej preto, že tých pár mužov, ktorých som v živote stretla, mi túto domnienku potvrdzovalo. Nargis také šťastie nemala – hoci jej meno znamenalo narcis, v skutočnosti bola občas až príliš skromná a hanblivá. Občas to nebolo na škodu – napríklad v tomto prípade jej to zabránilo v zbytočných hlúpostiach, a tým myslím v tom, aby svoje pochabé city k Brkičovi nejako prejavila aj pred ním. Čo sa týkalo Hadaššacha, mienila som po svojich zásnubách s Utmánom zájsť aj so snúbencom na návštevu k jeho rodine s dvoma svojimi mladšími vydatými sestrami a v rámci nezáväzného stretnutia si o ňom utvoriť lepší obraz, no inak som sa tým príliš netrápila. Nargis som, pochopiteľne, nič nepovedala – to by som jej predsa nemohla urobiť.

Nanešťastie, čím viac som o generálovi zisťovala, tým mi bolo jasnejšie, že tak hladko, ako som si to spočiatku predstavovala, to rozhodne nepôjde. Hadaššach nielenže mal spôsoby dobyvateľa, v niektorých prípadoch pripomínal skôr hrdloreza – bol vznetlivý, násilnícky a nikdy o sebe nepochyboval ani nerozmýšľal o morálnych aspektoch svojich činov. Jeho sestry, s ktorými som sa rozprávala, ho opísali ako výbušného egocentrika bez záujmu o citové prežívanie druhých. Možno si poviete, že keď už mal všetky tieto negatívne vlastnosti, mala by som sa modliť, aby to nebol zlý človek... Ibaže to všetko spolu, sčítané a zvážené, zlého človeka dávalo samo o sebe! Ak by som sa ale musela zmieniť o nejakej jeho dobrej charakterovej vlastnosti, zopakovala by som slová jeho netere Chadije: „Strýko sa o druhých stará len zriedka, no keď sa o to pokúsi, je z neho ten najmilší človek na svete. Nanešťastie, má sklony sa ani v takýchto prípadoch nepýtať, čo si druhí naozaj prajú, pravdepodobne z presvedčenia, že to vie, takže zväčša táto „pomoc“ nie je danému človeku na úžitok. Nie je márnotratný, ale ani lakomý, zvlášť keď má niekoho, na kom mu záleží, ale to sa zase nestáva tak často, aby mu to u Allaha ktovieako zlepšilo renomé.“

A čo sa týka jeho záľub, bol to, ako už napovedal incident z Karáči, nekultúrny barbar, a hoci sa „zväčša nestavia proti vzdelaným ľuďom ani nimi nepohŕda, zároveň mu na nich ani nezáleží“ (autor citátu: spomínaná Chadije). Rozhodne nie človek, ktorého by som priala svojej mladučkej, nežnej sestre za manžela!

A jej pobláznenie mladým Brkičom zatiaľ pokračovalo. Nepovedala som jej o Chusrauových plánoch nič; nepotrebovala vedieť, že sa s ním chystám pustiť do konfliktu, a to len kvôli nej.

„Myslím, že som doňho celkom určite zaľúbená!“ vyhlásila rozhodne. „Sestrička, ja... Len čo zatvorím oči, uvidím jeho tvár. Zjavuje sa mi v snoch, ach, a je taký nežný, taký láskavý...“

„Dôstojník a nežný?“ zamračila som sa. „Ty toho veľa nevieš o vojakoch, však nie?“

„A ty?! Odkiaľ poznáš členov armády tak dobre?! Nepoznáš, že?!“

Mala by som jej to všetko vysvetľovať? O vojne som počula už dosť – od Utmána, od bratov i z kníh; patrí jednoducho k všeobecne známym faktom, že to nie je žiadna detská hra, a človek, ktorý vyjde z viacerých bitiek živý, zrejme nebude krehký a precitlivený, skôr naopak. Ale dievčatá v jej veku si to väčšinou dostatočne neuvedomujú – napokon, ako by aj mohli pochopiť, že ideály, ktoré vyznávajú, ich náboženstvo, národ, sláva ich krajiny či vládnucej dynastie, sa hája prostriedkami, ktoré nijaký idealizmus nepoznajú? Ako ich citlivo poučiť, že veľkí bojovníci, ktorých zvyčajne poznajú z romantických obrazov vykreslených v knihách a eposoch v podobe statočných rytierov na bujných koňoch a v žiarivej zbroji, pobíjajúcich falošných a zbabelých nepriateľov, sú v skutočnosti sami väčšinou prefíkaní ako líšky a bezohľadní, že sa na to ani nedá nájsť vhodné zvieracie prirovnanie? Ako im porozprávať o zabíjaní, znásilňovaní, masakroch, o nádherných kachličkách prečkajúcich storočia bojov len aby boli bezohľadne rozbité v tých ďalších? Nie, na to všetko bola Nargis ešte príliš mladá...

„Ale predsa, nikdy si sa s ním ani nerozprávala.“

„No a? Viem, že je to dobrý človek. Zachránil predsa nášho brata, nie?“

„To je dosť komplikované. Nepopieram, že to urobil, ale... No, i tak to neznamená, že je taký šľachetný, ako si myslíš. Iste, je celkom určite veľmi odvážny a loajálny k nášmu bratovi, a to sa mu dá prirátať k dobru – ale k iným ľuďom sa môže väčšinou správať bezcitné. Napokon, náš brat je významný muž, no nespozná sa ľudský charakter práve v tom, ako sa dotyčný správa k slabým?“

„Hovoríš, že je zlý?!“

„To netvrdím. Len ťa upozorňujem, aby si si ho nemaľovala príliš ružovo – veď o ňom vieš tak málo!“

„Och, a ty zase vieš málo o mužoch. Takmer sa s nimi nestýkaš, teda okrem Utmána a nášho brata.“

„A to podľa teba nestačí?“

„Celkom určite nie.“

Prevrátila som očami. „Och, tvrdohlavé dievčisko! Mať ja tak tvoju sebadôveru, moja prvá zamilovanosť by dopadla oveľa lepšie, teda ak sa za lepší prípad dá považovať to, že by som sa mu bola prihovorila. Vzhľadom na môj správny predpoklad, že by nás v takom prípade naše rodiny boli rozdelili, to nie je vôbec také samozrejmé.“

„Ale možnože by sa to nestalo a ty by si s ním bola šťastná?“

„Myslíš šťastnejšia než s Utmánom? O tom dosť pochybujem! Veď ani nevieš, kto to bol a akého býval založenia... A ak by si to vedela, možno by si o tom nebola taká presvedčená!“

Avšak skôr, než mi sestra mohla odpovedať, zjavila sa spoza neďalekého cyprusu žena, ktorá všetko zmenila.

Bola to obyčajná slúžka, jedna z komorníčok mojej matky. Stredne vysoká, s očami ako trnky, pokožkou ako smotana a vlasmi ako každá druhá Peržanka, hoci, myslím, odtiaľto tak ako väčšina otrokýň nepochádzala. Pri chôdzi robila obzvlášť drobné kroky a kvôli ostrému jarnému slnku neustále krčila čelo, čo spolu s jej zvláštnymi, trochu nepeknými črtami tváre zapríčiňovalo, že jej tvár akoby naraz patrila ustaranej štyridsaťročnej matke i trochu vážnej mladej dievčine. Na sebe mala dlhý kaftan bez vzoru, z rovnakej bledomodrej látky, z akej bol ten môj, než ho jeho tvorcovia pokryli bohatou výšivkou. Na hlave mala priliehavú čiapočku s množstvom sklenených korálikov a z nej jej splýval závoj vo farbe večernej oblohy. Spod kaftanu jej vytŕčali biele spodné šaty a jemné zamatové črievice. Opisujem vám to tu všetko preto, aby ste sa nesťažovali, že vám pre vás také exotické prostredie predkladám málo farbisto, a najmä aby ste vedeli, aké šaty sa tam u nás v háreme nosili.

„Madam, beg Chusrau mi práve odkázal, že sem mám priviesť istého muža, a požiadal ma, aby som vás na to upozornila.“

Samozrejme, šatky. Ale aj tak, muž v srdci háremu?! To čo sú za spôsoby?! Ak by bol náš brat naozaj taký liberálny, nedávalo by väčší zmysel nás s ním zoznámiť vo svojich apartmánoch? „Muž? Naozaj?“

„Áno, pani moja. Je to maliar a má vyhotoviť portrét begovej matky sediacej v záhrade. Údajne ak chcete, môžete aj s Chajrunissou begum využiť jeho služby.“

A tak som sa prvý raz stretla na domácej pôde s Husajnom Melekím.

-------------------------------------------------

Pravdepodobne by ste odo mňa chceli, aby som rovnakou pozornosťou, akú som venovala prostej služobníčke, obdarila aj jedného z velikánov našej generácie, muža, ktorý priniesol modernu do Perzie, no v tomto prípade vás musím sklamať. Melekího vzhľad na mňa nikdy neurobil ktovieaký dojem – nebol to človek, ktorého tvár by ste si len tak ľahko zapamätali. Niekto by snáď mohol povedať čosi o jeho drsných, mužných črtách, no dojem z nich celkom ničila nežná, opatrná mimika, ktorú používal. Akoby ho príroda poctila tvárou bojovníka a povahou ovce, alebo, ak chcete nejaké menej dehonestujúce prirovnanie, dobre vychovaného psa. Aj jeho vysoká, mohutná postava miernila svoj dopad na oči a city okoloidúcich tým, že sa hrbila a nakláňala dopredu. Zdalo sa, že muž, ktorého príroda predurčila na to, aby vzbudzoval v druhých strach, sa snaží proti jej rozhodnutiu aktívne bojovať a kompenzovať každé jej podľa neho nespravodlivé zvýraznenie jeho tvrdého, maskulínneho vzhľadu. Bol to snáď dôvod, prečo mi bol už na prvý pohľad sympatický?

„Zaujímate sa o rastliny?“ spýtala som sa, pozorujúc ho, ako načrtáva obrázok beguminej tváre. Pani Sumejja bývala ako mladá žena tým, čo cudzinci poznajú ako orientálnu krásavicu, no hoci stopy niekdajšieho pôvabu z jej tváre nikdy nezmizli, štvrťstoročie starnutia a šesť pôrodov nemôžu nijakú ženu nepoznačiť. Nakoniec teda Melekí portrétoval moletnú dámu s peknými očami a tmavou pleťou, ktorá, ako by sa dalo povedať, ak by sme chceli byť trochu nepríjemní, vyzerala v milosrdnom svetle takmer príťažlivo. Sumejjinu postavu, pre ktorú mi nenapadá lepší výraz ako „majestátna“ (Bez lichôtok a eufemizmov; „tučná“ sa mi totiž zdá príliš... No, jednoducho príliš.), zakrývali červené, bohato vyšívané šaty a šatka spôsobom, ktorý z nej robil antropomorfnú personifikáciu ohňa. Melekí sa na nej zjavne hodlal vyblázniť.

„Bohužiaľ, nie nejako zvlášť. Vás zase možno nezaujíma umenie...“

„Och, ale zaujíma – nie síce až tak veľmi ako niektoré iné veci, no vždy si rada vypočujem peknú hudbu či pozriem dobre namaľovaný obraz. Zdá sa mi, že vy patríte medzi tých vzácnych umelcov, u ktorých sa stretávajú skúsenosti s talentom od Allaha.“

„Prajete si snáď využiť moje služby?“

„Možno, no najmä som vám chcela prejaviť uznanie. Vidím, že je za čo vás obdivovať.“

„Madam, slová sú pekné, no ak sa hovorí, že muža robia činy – nuž, to isté by malo platiť o ženách. Slová sú dôležité, ale omnoho väčšou lichôtkou by bolo, ak by ste mi zadali objednávku. Dokonca by som bol nanajvýš potešený aj tým, ak by súhlasili s tým byť pre mňa modelkou, bez toho, aby ste mi čokoľvek zaplatili. Váš portrét by som si cenil viac ako peniaze.“

Jeho trochu drzú požiadavku som zľahčila hlasným, rozšafným smiechom. „Som vari taká pôvabná? Netušila som, že zo mňa vidíte dosť na to, aby ste to dokázal posúdiť!“

„Vaša tvár mi je ale prístupná, nemám pravdu, begum? A to mi nakoniec stačí. A u vašej sestry tiež.“

Nargis zvýskla. „Vy... Myslíte si, že som krásna?!“

„To nepochybne – jedna z najkrajších dám, akým som kedy mal tú česť hľadieť do očí. Vy a vaša sestra vytvárate úžasný kontrast – jediné, čo máte spoločné, je, že ste výnimočne pôvabné, no každá celkom iným spôsobom.“

Na Nargisiných bledých lícach vykvitli červené pivonky, kým v mojej hlave prerážali tvrdú pôdu racia biele astry zmätenosti. Napokon, bola jar. „No ale toto... Pane, tušíte vy vôbec, do akej nás staviate nepríjemnej situácie? Veď my si ani nemáme šancu overiť vaše tvrdenia, musíme vám veriť, že vaše slová sú úprimné a nejde len o úbohé lichôtky vznešeným mecenáškam!“

Melekí sa zasmial. „Nečakal som až taký dôvtip u ženy, ktorá... No dobre, možnože to nie je, navzdory mojim očakávaniam, nič také prekvapujúce, posúdené z objektívneho pohľadu. Možno to je tým, že ste taká mladá, možno vašim pohlavím či faktom, že som o vás takmer nič nevedel, v každom prípade, hanbím sa za svoju podvedomú ignoráciu tejto možnosti.“

„Z úst našinca znejú takéto slová veľmi, hm, liberálne. Avšak úprimne povedané, stúpol ste u mňa vďaka nim na cene; málokto z nás, a to berte ako kritiku i sebakritiku, sa za svoje predsudky, či už voči ženám alebo iným skupinám ľudí, hanbí.“

„Samé vznešené reči bez skutočného významu!“ odfrkla si Nargis. „Skutočne by ste ma rád namaľoval? Teda, zaplatím vám, o tom nepochybujte... Och, prosím, pane, prosím!“

Zaujala som postoj dobrosrdečnej staršej sestry. „Odpustite jej ten prehnaný entuziazmus, doteraz jej ešte nikto nepotvrdil, že je naozaj pekná – a v tomto veku, ak mi rozumiete...“

„Za čo svoju sestru ospravedlňujete, za to, že sa chce páčiť? Ale, ctená begum, veď to predsa nie je hriech! A stretávanie sa s mladíkmi vo všetkej počestnosti tiež nie – no predsa, vzhľadom na úzkoprsé normy, ktoré u nás, ako ste správne poznamenala, vládnu, by ste mali upozorniť Utmána Hidžázího, aby bol pri svojich „tajných“ návštevách malinko diskrétnejší.“

„Vy ste ho nebodaj stretol...“

„Pri svojom príchode, slečna, práve pred chvíľou. Tvrdil, že vás veľmi chce vidieť a že mu absolútne nezáleží na tom, či vás beg Chusrau uvidí spolu. Celý čas, čo som tu, sa venujem myšlienkam na to, ako vám to oznámiť, takže v konečnom dôsledku kvôli mojej ťažkopádnosti stojí pred bránami háremu už aspoň štvrť hodiny... Buďte prosím taká dobrá a vybavte mu moje úprimné ospravedlnenie, ak sa s ním hodláte stretnúť, dobre? Odpustite, že žiadam láskavosť od takej vznešenej...“

Na plané zdvorilosti som ale nemala čas – musela som sa stretnúť so svojim milým a za vyjadrenie sa o tom, že mu „absolútne nezáleží na tom, či nás Chusrau uvidí spolu“, mu poriadne vynadať.

-----------------------------------------------------

Utmánovu falošne nevinnú tváričku, keď ma privítal úsmevom, ktorý sa tak ako jeho telo krivil a opieral o pomyselnú palicu. Emetickú (ak by ste sa pozreli do slovníka cudzích slov, zistili by ste, že to znamená čosi ako „vyvolávajúci zvracanie“) kombináciu tmavofialového kaftanu a sýtooranžových nohavíc so zlatou výšivkou, ktorú si so svojim typickým zmyslom pre módu obliekol. Slnko odtláčajúce moje oči preč od vecí predo mnou falangami svojich lúčov. Zoťatý pník, mišpuľa – môj obľúbený ovocný strom, a to na mieste, kde ho pokojne mohli nechať, blbci. Och, koľko nepríjemností musel môj zrak v tej chvíli zniesť...

„Niečo mi vysvetli.“ začala som zostra. „Ako môžeš byť taký ľahostajný?! Ako je možné, že ti absolútne nezáleží na našej bezpečnosti?! A kto je tento... Ach, Chusrauov komorník!“ Bratových sluhov som poznala do tej miery, že som si vždy dokázala priradiť tvár k titulu a niekedy aj k menu, no inak som im nevenovala nijakú zvláštnu pozornosť – prakticky akoby boli súčasťou inventára, a keďže ako otroci boli de iure našim majetkom, istým spôsobom to vlastne presne opisovalo skutočný stav veci.

Slušne sa mi poklonil a formálnym tónom vyhlásil. „Ctená begum, nesiem vám odkaz od môjho pána, ktorý som už odovzdal begovi Utmánovi. Údajne sa porozprával s jeho rodinou a nakoniec, keď sa ukázalo, že tomu nič nestojí v ceste, rozhodol sa zariadiť vašu svadbu. Tento fakt by podľa neho mal ostať ešte istý čas v tajnosti, a tak mi Jeho Výsosť odkázala, že sa o tom nemáte zmieňovať pred rodinou. Čoskoro vašim príbuzným oznámi všetko, čo je potrebné, ale chcel vás nechať sa o tom porozprávať.“

Toto som od neho teda nečakala. Ani v prípade, že o našej láske, ako som ho podozrievala, vie, by som to nepovažovala za normálnu reakciu. Nielenže to bolo na jeho pomery neobyčajne slobodomyseľné – ono to šlo priamo proti dobrým perzským zvykom! Dohodnúť vlastnej sestre stretnutie s cudzím mužom a nechať ich osamote, hoci by to aj bol potenciálny ženích, to sa u nás považovalo za nanajvýš neslušné. Akoby tým daný brat naznačoval, že česť dotyčnej už nemôže byť poškodená viac, takže takúto maličkosť pre ňu môže zariadiť. No pri pohľade na komorníka a Utmánov výraz som zrazu pochopila dve veci, ktoré to stavali do celkom iného svetla: po prvé, sami rozhodne nebudeme, a po druhé, taktiež sa nedá povedať, že by sa Chusrau nehneval.

„Vie to, však? Že ťa milujem a že sa stretávame...? A hádam, že ho dosť naštvalo.“

Utmán sa pozrel do zeme a tichým hlasom povedal. „Mali sme rozhovor... Vraj som ho zradil. Zničil som česť jeho rodiny, a že mám jediné šťastie – nikto cudzí o nás dvoch nevie, takže sme sa ešte nedostali do rečí. Ten hajzel ma chcel vydierať! Vziať by sme vzali i tak, ale on si odo mňa chcel proste vymôcť čo najväčšie veno, pretože ty si už, no, v podstate stará dievka, a tvoja povesť medzi matriarchami nie je práve najlepšia. Veď vieš, kvôli Madžidímu... Somár! Akoby som si necenil tvoju ruku viac než peniaze! Ten lakomý sviniar tým celkom zničil naše priateľstvo.“

„Nehovor tak o ňom...“ Ale aj ja som vedela, že to, o čo sa pokúsil, bolo zároveň hlúpe aj hnusné, zvlášť keď vezmeme do úvahy, že tí dvaja sa poznali už roky a spájalo ich silné puto. „Pozri, ja si to s ním vybavím, dobre? Až bude ruka v rukáve, porozprávame sa o peniazoch, a potom nech sa teší! Až bude najhoršie, porozprávam o tom všetkom jeho matke. Vieš, ona chamtivcov z duše nenávidí, a pokiaľ zistí, že táto neresť sa týka aj jej syna...“

Napriek tomu som sa naňho nemohla hnevať príliš, už kvôli faktu, že nám povolil sobáš. Veď mi prakticky splnil najtajnejšie prianie mávnutím ruky! Všetka neistota predchádzajúcich mesiacov musela v mojej duši ustúpiť nadšeniu mladuchy, a to aj napriek tomu, že váhavosť v iných kauzách tu stále bola. A tým myslím hlavne iný zväzok, medzi mojou sestrou a mužom, ktorý sa k nej absolútne nehodí a nebude s ním šťastná, o to viac, že vo svojej dievčenskej pochabosti snívala o celkom iných mužoch.

--------------------------------------------------------

Cítila som sa pri Brkičovi čudne. Napriek všetkým mojim nahlas vyjadreným pochybnostiam a skúsenostiam s vojakmi z povolania som naozaj neverila, že by to mohol byť zlý človek, už len kvôli tým jeho nežným modrým očiam. Teda prinajmenšom spočiatku... Keď som ho začala ako-tak spoznávať, môj dojem z neho sa radikálne zmenil. K horšiemu, samozrejme, ale čo ste čakali, keď bol spočiatku ten najlepší možný?

Dušan Brkić, a to nech sa nikto neopováži spochybňovať, bol krásny muž. Tak ako o väčšine ľudí, aj o ňom veľa vypovedali jeho oči. V živote som nevidela nijaké, ktoré by tak veľmi pripomínali more – veľké, modré, nežné na pohľad, no v skutočnosti (keď o nich niečo viete) plné zlomyseľnosti, vlastnej všetkej voľnej prírode. Otvorené more je kruté prostredie, a taká bola aj jeho duša. Nargis mala pravdu v tom, že to nebol zlý človek, no mala som ju aj ja, pretože sa nedal označiť ani za vyslovene dobrého. Rád si z ľudí robil žarty, a nie práve prívetivým spôsobom, býval až príliš úprimný a otvorený a neviem si predstaviť, že by niekedy skrýval svoje city, najmä nenávisť nie. Možno ste si to už všimli, no ja, osoba priveľmi kultivovaná, priveľmi dobre vychovaná a dá sa povedať, že i trochu upätá, som takýchto ľudí len ťažko chápala. „Dúfam, že si z nej preto nebudete robiť posmech.“

„Malé dievčatá sa zamilúvajú v jednom kuse, prečo by som sa o to mal starať?“

Ale možno nám jeho prítomnosť trochu prospela – zamestnali sme ho ako neoficiálneho gardepána, čo znamenalo, že sa poflakoval so mnou a Utmánom, keď sme sa stretávali v palácových záhradách. Keď sa k nám začali pridávať moje sestry, stala sa z toho celkom prijateľná mládežnícka partia, čo sa mi, úprimne povedané, veľmi páčilo. Zlepšilo nám to celú jar. V ten deň sme tam ale boli len my traja, osamelí, nenútení a ničím neviazaní. (Ale závoj som mala na sebe. Nemohla som predsa celkom zdivieť.)

„Lebo... Ja neviem, prečo.“ A čo ste si mysleli, že som mu vyklopila, ako je moja sestra zbláznená práve do neho? „Možno by si mi mohol poradiť.“

„Na to žiadna rada nie je. Proste ju nechaj tak, veď ju to prejde. Decko si poplače do vankúša, a bude dobre.“

„Ale ju idú vydať!“

Ozval sa Utmán. „Nejdú. Teda, vravela si, že ešte nie je nič isté, nemám pravdu?“

„Musíme počítať so všetkým, veď Hadaššach je skvelá partia, má celkom dobré šance...“

„Ten starý magor? To snáď nie!“ odfrkol si Brkić.

„Nie je to magor.“ zavrčal podráždene Utmán.

„To teda nie.“ prisvedčila som. „Je tu síce tá vec s Karáčí...“

„Ja hovorím presne o tej veci s Karáčí. Magor je slabý výraz, Gulistan. Že Chusrauovi dá svedomie, vydávať také mladé dievča za... Za neho!“

„Ale veď ty ho poznáš osobne...“ začala som prekvapene. „Vďačíš mu za svoju provinciu!“

„Áno, a to znamená, že som mu osobne veľmi zaviazaný, ale rád ho za to mať nemusím. Nikdy mi nebol sympatický – rešpektujem ho, to áno, ale to je len dôvod vyhýbať sa otvoreným hádkam, konfrontáciám a vyslovovaniu všetkého zlého, čo si o ňom myslím. Pozri, ono je to dosť komplikované.“

„Býval ženatý s tvojou tetou...“

„No hej, a myslím, že spolu boli šťastní, ale ja som si ňou aj tak nikdy nerozumel. Tí dvaja boli jednoducho odo mňa priveľmi odlišní.“

Zvýšila som hlas. „Potom choď za Chusrauom sám a vysvetli mu situáciu! Ja evidentne nie som natoľko zaujatá proti Hadaššachovi, a ty máš navyše lepšie postavenie ako muž...“

„Ale keď náš vzťah je teraz taký komplikovaný... A nezabúdaj, že hrozba zrušenia svadby sa týka aj mňa!“

K tomu som nemala čo povedať, a to ma dosť mrzelo. Napokon, po chvíli vzdorovitého mlčania, som predniesla. „Ak sa tá svadba skutočne udeje, stane sa tak, až keď Nargis trochu povyrastie – a ak aj nie, manželstvo určite nebude naplnené skôr ako bude mať osemnásť. Dovtedy sa môže všeličo zmeniť.“

„Ty odídeš z tohto paláca, napríklad.“ vyhlásil Utmán trpko. A mal pravdu – ak sa vezmeme, už nebudem môcť chrániť svoju malú sestričku. Zrazu sa mohlo stať, že pokiaľ si splním svoj najväčší sen, zničím tým zároveň život mojej drahej Nargis.

„A čo ak sa nevezmeme?“

„Vezmeme sa... Len musíme konať rýchlo. Čo myslíš, čo by mohlo presvedčiť Chusraua, aby do toho nakoniec nešiel?“

„Malé veno, nanajvýš! Alebo ak by sa Hadaššach dostal do nemilosti šacha. Ani jedno z toho nevieme zariadiť, jedine že by sme sa skontaktovali s Rafatíovcami, ale poštvať dvoch najmocnejších vojvodcov Perzie proti sebe len kvôli šťastiu jednej pubertiačky sa mi zdá trochu veľa... Nezabúdaj, že prípadný spor medzi nimi by si určite vyžiadal veľa obetí!“

„Možno by proste stačil lepší ženích.“ ozval sa Brkić ľahostajne.

„Jediný, ktorý ma napadá, je šach alebo princ, a na dvor my prístup nemáme.“ namietla som. „A vždy naviac hrozí, že spadneme z blata do kaluže. No nič, počkáme a uvidíme, možno žiadne špekulácie a plány nebudú potrebné.“

Cítila som sa trochu nepokojne – nowrúz bol za dverami a ja som sa bála, že kvôli množstvu charitatívnych akcií a osláv v háreme nebudem mať čas na zisťovanie aktuálneho stavu tých nemožných sobášnych plánov. Čo ak náhodou zmeškám jedinú príležitosť na jeho prekazenie? Iná možnosť ale nemusela dopadnúť práve priaznivo, a tak sme museli len zaťať zuby a – čakať...

Ctitelia perzskej princeznej (1/3)

Ak ste žena, možno ste už o knihách tohto druhu počuli. Krásna, dokonalá hrdinka, rovnako perfektný mužský hrdina s tehličkami na bruchu, ktorý ju na obálke majetnícky drží v náručí, "história" a nekonečná pravá insta-love. Niekedy sa k tomu pridajú aj háremy, piráti, Vikingovia či iné podobné svinstvá. Teraz to síce budú háremy, ale viac-menej v štýle Cisárovnej Indie. A hrdinky a hrdinovia samozrejme v podobnom duchu...

Och, aké krásne musí byť niekoho milovať! Kiež by som tiež mala také šťastie!

Keby tak Nargis s otvorenými očami miesto o láske snívala o kvetinkách, totiž, ehm, o botanike, mohli by sme si celý tento cirkus ušetriť. Ale neskoro je plakať nad rozliatym mliekom, zvlášť keď môžeme na trhu kúpiť druhé a ten drahý džbán ostal celý.

Vlastne vôbec nechápem, prečo som sa so svojou nádejnou láskou k begovi Utmánovi zverila práve svojej malej sestričke. Možno preto, že odkedy umrela jej matka, najobľúbenejšia manželka isfahánskeho bega Firuze, veľa dobrých správ nezažila, a ja som jej tak veľmi chcela povedať, že sa na svete stalo niečo pekné... Mea culpa, hovoria katolíci, aj keď si vlastne nie som istá, či to celé nezačalo už skôr, a ja by som týmpádom nebola v tejto kauze nijako vinná. Ale to si asi robím plané nádeje a mala by som za to všetko radšej prevziať plnú zodpovednosť.

Dívala sa na mňa tými svojimi veľkými modrými očami – bol to taký plavovlasý anjelik, od akého by ste neočakávali, že bude potomkom orientálneho monarchu. Všetko mala, samozrejme, na svedomí jej ruská matka, svetlá, tundrová, s dokonalou pleťou, perfektnými črtami pôvabnej tváre a povahou vesmíru na začiatku času. Jej duša, to bola len taká riedka polievka, v ktorej začas čosi plávalo; nijaké stopy ducha ani temperamentu, ba čo horšie, ani dobroty a nesebeckosti. O nikoho sa nestarala a nikto by si neprial, aby sa musel starať o ňu. Ako všetci vieme, dokonalosť je nudná – a keď šlo o vzhľad, neexistovala žena, ktorá by ňou oplývala viac než ona. Náš otec bol jej pravým opakom, a možno preto ho priťahovala. Starý beg prekypoval nápadmi, entuziazmom, bol popudlivý, impulzívny a rozumovo založený v jednom. A napokon tu bola moja vlastná matka, tá, ktorú nikdy nemiloval; Chajrunissa begum, slniečko, vatra a ohnivý démon v jednom. Možno by ho dokázala zaujať aspoň na krátky čas, keby bola o čosi málo krajšia alebo pokojnejšia nátura. No mamička bola a ostala nepekná, a pritom nesmierne hašterivá, navyše nikdy nemala dostatočnú trpezlivosť na to, aby mu ako iné manželky tolerovala záľubu v pekných otrokyniach. Nečudo, že otcovi čoskoro praskli nervy – o ich poslednej hádke som sa dozvedela len toľko, že v záchvate hnevu beg svoju manželku udrel, načo zahanbený svojim hrubým správaním ušiel z miestnosti a mame sa odvtedy vyhýbal. Nerozviedol sa s ňou, pretože bola matkou jeho dcéry, a okrem toho priniesla do manželstva veľké veno, ktoré sa mu nechcelo vrátiť, no už nikdy sa jej nedotkol a rozprával sa s ňou len zriedka. Spomínaná dáma potom prežila zvyšok života, akoby už bola vdovou, bez manžela či milenca, len so svojim dieťaťom. To už je ale osud vznešených dám; musela ho znášať jej mama aj ona, a ja som vždy bola pripravená na to, že ako dospelá si prejdem tým istým.

„Utmán Hidžází? Skutočne? Chusrau mi ho raz spomínal, teda myslím. Nepatrí medzi najmladších begov v ríši?“

„Ale áno, patrí, aj keď jeho dŕžavy nie sú až také veľké a bohaté ako tie naše. No jeho strýko, nech je mu Allah milostivý, patril medzi najväčších vojvodcov Perzie a on sám si pred tým, než prevzal vládu nad svojou provinciou, urobil meno ako diplomat, hoci bol veľmi mladý. Prečo sa pýtaš?“

„Ja len, že keď je mladý, tak bude asi pekný...“

„No, celkom aj áno. Mama ti ale už tisíckrát hovorila, že také veci pri mužoch nie sú dôležité.“

„Ale veď hej.“ Začervenala sa a zvýskla. „Och, ale ako ti ja veľmi závidím! Ja som ešte nikdy nikoho nemilovala.“

„O nič neprichádzaš. Toto vlastne nie je prvý raz, čo sa mi to stalo – a na svoje skoršie lásky teraz spomínam ako na poriadne mrzutosti. Prvá zamilovanosť nikdy nedopadne dobre, to mi mama ako malej opakovala najmenej tisíc ráz, no ja som jej samozrejme neverila a musela si zažiť všetku tu hanbu a bolesť. Ale samozrejme to zo začiatku je veľmi krásne a ak si myslíš, že unesieš, čo príde potom...“ Uškrnula som sa ako motýľ, čo rozpráva húsenici o pavúkoch, keď sa ona sťažuje na mravce. „No neunesieš. Si proste príliš mladá.“

„Och, myslíš? Sú podľa teba tie city príliš silné?“

„Sú. Pubertiačky znášajú pokorenie prirodzene ťažšie.“

Nervózne mávla rukou, tak na začiatok, a začala zúrivo gestikulovať. „Nemyslela som teraz na hanbu a sklamanie, ale na lásku! Túžim niečo také zažiť na vlastnej koži, aspoň raz, jediný raz, než ma vydajú a budem sa musieť zmieriť s manželom, akého mi prisúdili Allah a môj dobrý otec!“

„Nemysli na hlúposti!“ zahriakla som ju. „Keď to príde, tak to príde, a ty tomu nijako nezabrániš. A ver mi, potom budeš ešte ľutovať, že si si čosi také priala!“

---------------------------------------------------------

Páni moji, to hlúpe decko mi závidí! A to moja romanca s begom nebola nič extra a dala by sa zhrnúť do nasledovného rozhovoru, ktorý sme mali dnes ráno pri tajnej spoločnej prechádzke.

„Dnes vyzeráš veľmi dobre.“ usmial sa na mňa. „Ten závoj ti veľmi pristane.“

„Myslíš? No teda, a to som ho ani nevyšívala pre seba, ale ako svadobný dar pre moju malú sestru Nargisšach. Nakoniec dal otec tomu jej snúbencovi kopačky, ale ono sa to dalo čakať. Bol to nejaký chudobný indický niktoš, v žiadnom prípade nie partia pre dcéru takého bohatého muža.“

„A ja? Som ťa snáď hoden v očiach tvojho otca?“

„Ťažko povedať, ale vzhľadom na môj vek ťa možno aj prijme. Napokon, nikto lepší sa zrejme tak skoro neobjaví... Tí hlupáci si musia myslieť, že som snáď neplodná!“

„No, mňa vlastne ani neprekvapuje, že žena, ktorá je v dvadsiatich ôsmich rokoch ešte stále slobodná, vzbudzuje rôzne klebety, zvlášť ak jej otec je jedným z najvýznamnejších veľmožov ríše...“

„Po Rustamovi Rafatím a princoch zo šachovho rodu. Ale najskôr za tým všetkým bude moja niekdajšia pochybná romanca s mladým Madžidím. To sa potom ťažko verí, že moja česť zostala nedotknutá.“

„Ja by som ti teda veril...“

„Ale to len preto, že ma poznáš.“

„To zase nepopieram.“

Vyhla som sa prerušeniu nášho rozhovoru tým, že som odtrhla prvú bylinu, ktorú som zbadala na zemi. „Už začali kvitnúť hyacinty. Tá biela odroda je trochu spomalená, ale do nowrúzu by sme ich tu mali mať všetky. A čo tvoja záhradka? Ako sa má?“

„Och, veľká vec, drahá Gulistan! Zakúpil som z Indie sadenice vanilla panifolia, to jest pravej vanilky.“

„A kde to hodláš pestovať? Myslíš, že ti to v takejto suchej klíme vyrastie?“

„Veď ju predsa budeme pravidelne zalievať... Dám ju k ostatnej vlhkomilnej burine z pralesa alebo subtrópov, veď vieš, že sme s nimi nemali problémy. Čítala si v poslednom čase nejakú zaujímavú knihu?“

„Neviem sa dostať cez tie Mickiewiczove básne, čo si mi poslal minule, ale pripadá mi roztomilé, že si za seba nechal o svojej láske hovoriť niekoho iného. A tá vanilka... Mienite ju aj nejako spracovať? Veď zo všetkých rastliniek, ktoré si doviezol z takej diaľky, má ona najzaujímavejšie využitie...“

„Čosi by som skúsil, len tak experimentálne, ale môže to dopadnúť všelijako. V najhoršom prípade si moje sestry budú mať čo zapletať do vlasov. A čo sa týka toho Mickiewicza – nepovieš mi už nič viac ako to, čo si už povedala?“

„Veď čo človek môže odvetiť na slová typu Keď ťa nevidím, nevzdychám, neplačem/nestrácam rozum myšlienkami, kedy ťa uvidím či potom A trudnomyseľne sa potom sám seba pýtam/Je toto snáď priazeň? Je toto snáď láska? Možno ešte tak, že to sú tvoje, nie moje city, a to ti snáď prinesie do duše pokoj.“

Odmlčali sme sa. Toto kvetmi nezahovorím. „Pokoj? Nuž, uvidíme. Už si sa na niekoho obrátila so žiadosťou o pomoc s tou našou situáciou?“

„Zbláznil si sa? Po tom Mickiewiczovi? Keď ti zjavne nie je všetko jasné? A vôbec, tri mesiace sú ešte príliš skoro. Počkať ešte aspoň jeden, alebo možno do nowrúzu, nám nemôže ublížiť, skôr naopak. Je ešte veľa vecí, čo o tebe neviem, a chcela by som.“

„Ale tri mesiace uplynuli len odkedy som ti vyznal lásku, nie odkedy sa poznáme. To už bude bezmála rok, Gulistan.“

„No i tak, náhlivosť ešte žiadnej láske neprospela. Hrnúť sa do párenia môžu rastliny niekde v tundre, kde vegetačné obdobie trvá tak dva mesiace, my v teplých krajoch si môžeme dovoliť dať načas.“

Z plných pľúc sa rozosmial. „Takmer som zabudol, prečo som chcel, aby sme boli viac, než len priatelia, kvetinka moja! V každom prípade, ručím ti za to, že toto bude veľmi plodná jar!“

Onedlho sme spolu ležali na tráve a debatovali o burine. Botanika, to bol náš svet, naša láska a prvoradá vec, ktorú sme okrem vzájomných citov a toho, že sme v láske nikdy nemali šťastie, zdieľali. Pravda, boli tu aj ďalšie, menšie veci, a tých nám Allah nadelil viac než dosť – a ja si myslím, že to všetko bohate stačilo, aby som sa doňho zamilovala, takže som v konečnom dôsledku vôbec nepotrebovala, aby bol nejakým spôsobom pekný.

Ale on vlastne v sebe istý malý kúsok atraktivity mal – teda, rozhodne sa uňho dali oceniť veľmi pekné oči a vôbec tvár... Väčšina žien však aj tak nedokázala prehliadnuť, že jeho postava mala od mužnej a statnej ďaleko a že k tomu všetkému ešte aj silne kríval. Príliš tomu nenapomáhal ani paranoidno-psychopatický výraz, ktorý na tej pôvabnej tváričke odjakživa nosil – ale nemohla som mu ho vyčítať, veď to počas detstva a dospievania nemal ľahké. Jeho strýko, po ktorom zdedil titul a pozemky, bol naňho odjakživa pes a vôbec neskrýval, že by ho najradšej videl mŕtveho. Za svojho nástupcu by potom bol vyhlásil svojho kamaráta, ktorého oženil s jeho sestrou – Utmán sa teda po tom, čo začal spriadať takéto plány, stal preňho nepohodlným. Začal ho biť, terorizovať, a neraz sa mu vyhrážal smrťou. No v tú jar sa ten zlý muž už smažil v pekle a daný kamarát, generál Hadaššach, uzavrel s právoplatným dedičom priateľskú dohodu – za tučné výkupné sa mal vzdať všetkých nárokov na begov majetok, ktoré po tom, čo jeho žena zomrela pri pôrode, aj tak nemali žiadnu právnu hodnotu.

„Stále si však myslím, že si pre skutočný svet príliš krásna!“ rozosmial sa zrazu. „Pamätáš sa, ako som ti to povedal hneď potom, čo som ti vyznal lásku?“

Pokrútila som hlavou. „Príliš sa snažíš, aby táto chvíľa bola pekná, a tým myslím romanticky, nie len tak obyčajne. Nešlo nám predsa od začiatku o toto? Aby sme si to spolu užili, nehľadiac na to, aké bezvýrazné toto potešenie bude?“

„Kladieš mi ťažké otázky, kvetinka. Ale pochop ma, ja som ešte v živote nijakú romantiku nezažil. Môžeš mi snáď dopriať takéto malé pochabé rozkoše, keď ma už z pochopiteľných dôvodov zdržiavaš od väčších?“

Pozrela som sa na svoje prsty, položené na bruchu, a proti svojej vôli som o tom zrazu začala uvažovať. „Nehovorme o tom. Možno som v mladosti urobila nejaké chyby, ale som počestné dievča, a mala by som sa v záležitostiach sexu správať zdržanlivo.“

V jeho hlase som počula sarkazmus a znechutenie. „Mala? Aha, zabudol som. Brácho by ťa prerazil, keby si niečo také urobila.“

„Len nechcem, aby sme predbiehali udalosti, to je všetko. Máme predsa celkom slušnú šancu, teda ak raz požiadaš o moju ruku... Urobíš to, však? Celkom určite to jedného dňa...?“

„Áno, áno, iste.“ povedal rýchlo. „Teda aspoň myslím. Vieš predsa, ako to medzi nami je, nemôžeme si byť ničím istí.“

„Potom ale ja nemám dôvod zahadzovať svoju česť a nádej na budúci sobáš, všakže?“

„Och, no jasné. Aj tak ma to mrzí.“ Tón, ktorým to hovoril, však bol ľahostajný a nezdalo sa, že by ešte nejaký ten mesiac nedokázal svoju vášeň držať na uzde.

Chytila som ho za ruku. „Prečo by malo? Ja si napríklad neviem predstaviť s tebou... Ale to je možno len moja mizerná imaginácia.“

„Neklam, veď ty máš úžasnú predstavivosť.“

Pousmiala som sa. „Nie, to teda nemám. Neviem rozprávať príbehy. Bonmoty – to možno. Ale fabulácia, to je niečo celkom iné, a schopnosť si vyvolať v hlave veci nikdy neexistujúce je od tých dvoch zase odlišná. Ale to sa tebe ťažko chápe, keď ovládaš to všetko s takým majstrovstvom.“

„To by som nepovedal... Majstrovstvo je príliš silné slovo. Možno v tom nie som úplne nemožný, ale taký veľkolepý výraz je v mojom prípade nevhodný.“

Nevedela som, či je to nejaká láska, ležať tu s ním vo všetkej počestnosti a rozjímať o takých nepríjemných veciach. Úprimne povedané, klamala som, keď som mu tvrdila, že si neviem predstaviť, ako to spolu robíme – vlastne to v posledných týždňoch bola, aspoň teda v okresanej podobe determinovanej mojimi obmedzenými skúsenosťami (v duchu som videla jeho nahú hruď tisnúcu sa zboku ku mne, cítila jeho bozky na tele a ruky vo vlasoch, no samotná penetrácia bola čosi mimo môjho sveta), častá téma mojich snov a nočných fantázií. Bála som sa, či nezachádzam s týmito vecami príliš ďaleko, no vždy som to v duchu odbila poznámkou, že sa to všetko predsa odohráva len v mojej hlave a do reality sa to možno (bohužiaľ!) ani nikdy nepremietne. Keby som to isté mohla povedať o snoch a fantáziách drahej Nargisšach, bolo by mi celkom určite ľahšie na srdci.

----------------------------------------

„Och, sestrička, aká nádherná vec sa mi stala!“ zvolala raz v noci, keď som ju ukladala spať. „Zamilovala som sa!“

„Ozaj? A do koho? Myslela som si, že sa s nijakými mužmi nestretávaš!“

„No, nestretla som sa s ním, ako že by som s ním hovorila... Ale len čo som ho uvidela, vedela som, že chcem byť jeho!“

„No zbohom! A kto to, prosím ťa, je?!“

„To neviem, nejaký európsky dôstojník. Keby si ale videla, aký je krásny! Uvidela som ho, ako leží v Chusrauovej izbe s obviazanou hruďou...“

„To bude najskôr Brkić, ten Chorvát. Je to dôstojník a patrí k ochranke ich veľvyslanca. Jeho šéf bol s Chusrauom na poľovačke, keď na nich zaútočil nejaký šialenec s puškou – najskôr atentátnik alebo nájomný vrah. Brkić ho zastavil s nasadením vlastného života, a teraz z toho má nepekný priestrel hrude. Chusrau hovorí, že mu je za to veľa dlžný, a tak ho opatruje u seba. Som rada, že je náš brat v poriadku, a som tomu mužovi vďačná, ale keď mi o ňom Chusrau rozprával, príliš ma nezaujímal... Tak tebe sa páči, hm?“ Vlastne som ho už videla. A prehodila s ním pár slov. A premýšľala o tom, že by som si z čisto estetických dôvodov rada dala zhotoviť jeho portrét... No môj záujem oňho tam končil. Nestarala som sa oňho ako o osobnosť, nesnívala som o ňom a sebe, a bolo mi celkom jedno, či sa s ním bližšie zoznámim. Na to som mala Utmána, a mala som s ním teda dosť starostí.

„Och, ani nevieš! To jeho telo... A krásne oči... A pokožka, presne taká istá, akú mala aj mamička...“

„Je to blondiak. O nich sa nehovorí nič dobré.“

„Ale no tak, tam u nich takých predsa musia byť tisíce...“

„Presne tak, a u nás sú zase iní fešáci, tak sa prestaň oddávať smiešnym predstavám! Neľúbiš ho naozaj, to ti garantujem.“

„Akože nie?!“ zvolala vzrušene. „Nemôžeš to predsa vedieť s takou istotou... Prisahám ti, ja som sa doňho zaľúbila, hneď ako som ho uvidela! Chcem byť ženou toho muža, chcem s ním stráviť celý život, to viem už teraz. Nemôžem bez neho žiť...“

Počúvala som tie mimoriadne hlúpe reči bez toho, aby som sa jej vysmiala, no stálo ma to veľké úsilie. Chápala som, že to je jej prvé stretnutie s mužskou krásou, ale aby si bola okamžite taká istá... Nuž, ak sa len skutočne nezbláznila, šlo najskôr o dievčenskú pochabosť, ktorej sme do istej miery v tomto veku podliehali všetci. Nemala koniec koncov len pätnásť? Och, iste, sladká pubertálna nevinnosť... To sa dá pochopiť, ba i ignorovať.

„Ale vieš, že táto tvoja láska je zakázaná?“ doberala som si ju.

„Och, naozaj?“ zhíkla. „Vlastne máš pravdu! On to bude asi kresťan, všakže...?“

„No áno, prečo?“ Chusrauovi nemuselo vadiť sa s nevercami priateliť, ale nejaké milostné pletky, to bolo niečo úplne iné. Napokon, sobáš medzi moslimkou a neveriacim mužom naše právo prísne zakazovalo.

Moja sladká sestrička bolestne zastonala. „Ach, beda! Čo sa to len so mnou stalo?! Aká nešťastná vec sa mi to prihodila?! Celý svoj život som vložila do rúk tomu, čo ho nemôžem mať...“

Predstavila som si, ako to všetko počúva pán Brkić, a bolo mi trochu trápne. „Vie ten muž vôbec, že existuješ a že sa ti páči?“

„Nie, ale asi by som mu to mala povedať!“ Nargisin veselý úsmev ma takmer prinútil zvracať.

„Nerob to! Pre všetky sväté mená Allaha, pre vás oboch to bude tak lepšie... Nechceš predsa, aby tvoj milovaný podstúpil rovnakú bolesť ako ty, všakže?“

„Ale ja si nemôžem pomôcť, prajem si, aby moja láska bola opätovaná...“

A ja si prajem, aby som smela mať sex s Utmánom Hidžázím, decko hlúpe! Nemôžeme mať všetko, o čom snívame, to je proste absurdné, teda rozhodne za našej situácie a pri našich možnostiach... Sme bohaté a vznešené perzské slečny, nie ruské markytánky. A aj tie sú vlastne obmedzované, síce nie konvenciami ani dobrými mravmi, ale zato nedostatkom peňazí a pracovnými povinnosťami. Aj keď mať to druhé, priznám sa, mi znelo takmer lákavo.

------------------------------------------------------

Môj najstarší brat Chusrau, jediný z mojich nevlastných súrodencov, ktorý bol na tomto svete dlhšie než ja, ma nemal rád a zároveň ma veľmi miloval. Inými slovami, zo všetkých mojich príbuzných mi bol práve on najviac bratom. Naše vzťahy ešte viac komplikovalo, že ako môj poručník pred zákonom teoreticky rozhodoval o mojom živote a smrti, prakticky potom najmä o mojom prípadnom sobáši. Človek by si povedal, že takú osobu by som nemala rozhnevať, lenže uvedomujete si, čo to znamená, silou-mocou sa pokúšať nerozhádať so svojim súrodencom? Nemožná úloha, skutočne, no keď vám obom tiahne na tridsiatku, nakoniec si nájdete spôsob...

„Utmán? Tá bleduľa?“ zamračil sa, keď som mu predložila svoj návrh. „Prečo práve on?“

„Je to slušný mladý muž dobrého pôvodu, a ja by som si priala niekoho, kto sa mi podobá vekom i založením. Myslíš si, že to nie je dobrý nápad?“

Chusrau zdvihol obočie. „Len sa mi to zdá trochu zvláštne... Si si tým úplne istá?“ Pochopiteľne, netušil, že spolu chodíme, hoci nás sám zoznámil – myslel si totiž, že sme len náhodní známi, čo bol jediný vzťah, aký nám, svojim sestrám, dovoľovať mať s mužom. Oproti iným Peržanom bol ešte celkom benevolentný – ale no tak, čo by ste čakali od našinca? Nie sme Turci, väčšina z nás je ešte stále stará škola, a to tak ženy, ako aj muži.

„Áno, som. Zistila som si o ňom všetko potrebné, a myslím, že mi bude dobrým manželom a ja jemu dobrou ženou.“

„Nuž, tak či tak sa už potrebuješ vydať, a Utmán... Áno, myslím, že to takto bude najlepšie. Ja len, že ide trochu o financie. Ono sme totiž Nargis zohnali skvelú partiu a bola by hanba nevystrojiť veľkolepú svadbu, ktorá ale bude, samozrejme, dosť drahá, takže tvoja náhla túžba sa tiež vydať ma dosť zaskočila. Ale nech, s Utmánom sme predsa dobrí známi, nejako sa dohodneme.“

„Och, myslím, že jemu na peniazoch nebude až tak záležať... Ale zase, čo ja o ňom môžem vedieť? Radšej mi povedz, čo za úžasného ženícha ste to Nargis zohnali?“

„Mno, ono je trošičku starší... Ale zase veľmi vážený! Počula si už o generálovi Hadaššachovi?“

„Ach, samozrejme, o ňom sa hovorí všeličo, a to tak dobré, ako aj zlé. Na jednej strane je to jeden z našich najlepších armádnych veliteľov, bohatý a patrične ctený, no o jeho metódach na bojisku sa nehovoria pekné veci. Počul si niekedy o meste Karáči? Nie? Ozaj? To je smutné, pretože predtým, než ho našinci napadli, sa tam nachádzali všetky najkrajšie pamiatky v Strednej Ázií. Žilo tam takmer milión obyvateľov a mnoho z nich pracovalo v najväčších fabrikách na výrobu kobercov či ružového oleja v okolí... Ale to bolo ešte predtým, než jeho vládca vyhlásil vojnu Perzií – a trpko to oľutoval. Hadaššach sa pri jeho dobývaní správal ako barbar, nebral ohľady ani na vzácne historické miesta, ani na ženy a deti žijúce povedľa nich. Prirodzene, je to vojak so všetkým, čo k tomu patrí, no i tak... Povedzme, že k svojej maličkej sestre by som si priala niekoho jemnejšieho.“

Chusrau vyzeral tak vážne, ako nikdy doposiaľ. „Ale predsa len, jeho vojvodcovská sláva... Iste, od veliteľov sa nečaká taká prehnaná krutosť. Nuž, uvidíme. Také dôležité rozhodnutia si treba premyslieť, napokon, Nargis je ešte takmer dieťa a my máme dosť času.“

„Požiadal ťa o jej ruku, či len rozmýšľaš o tom, že by si mu ju dal?“

„Zatiaľ to zvažujem, no pred pár dňami som mu o tom rozprával. Ešte nič nie je oficiálne, no ak by som mu ju predsa len ponúkol, určite by súhlasil. Vraj by sa bol rád oženil, obzvlášť so slečnou z nášho rodu.“

„Dobre teda. Nechcem ti nič prikazovať, veď vieš, že by som si takú drzosť voči tebe nedovolila, a vlastne ani netvrdím, že s tým nesúhlasím, ja len, že sú tu veci, ktoré svedčia proti takémuto nápadu. Ale nakoniec je to všetko len a len tvoja vec. Ja som predsa generála v živote ani nevidela, veď vieš.“

„No, som rád, že máš k tomu také neutrálne stanovisko...“ Podozrievavo sa na mňa pozrel. Nesnažíš sa len zabaliť svoj nesúhlas do šedého papiera, však nie?

Vysunula som čeľusť. „Ak by som aj nemala, viem, že s tvojim názorom na vec nič nespravím. Všetko, čo tu tvrdím, je, že Hadaššach ako dobyvateľ nerobí práve priaznivý dojem. Ako človek bude možno iný, no. Nepremýšľam o tom, nemám prečo.“

„Ale ja áno, čo?“ zdvihol môj brat jednu zo svojich pôvabných čiernych obŕv.

„Och, som rada, že si pochopil podstatu mojich slov.“ usmiala som sa úprimne, hoci trochu zlomyseľne.

„Jaj, vy ženské! Ste ako knihovníčky – tu máte všetky fakty a urobte si s nimi, čo chcete! No ale lepšie, než sa hádať s vlastnou sestrou. Takže ty a beg Utmán? Nuž, veľa šťastia vám obom. A Nargis? Tá v každom prípade dostane takého ženícha, akého si pri svojej povesti najkrajšej ženy Perzie zaslúži. Napokon, treba k tomu všetkému pripočítať ešte tú iróniu, že nielenže to ešte nie je tak celkom žena, ale dokonca ani vôbec perzsky nevyzerá!“

Povinná Kotlebovská

Narodila som sa (podobne ako istý M. Günsür, niekdajší najkrajší muž sveta v mojich očiach, a iný pán menom E. Gibbon, môj idol, môj osud...) ôsmeho mája, čiže v takzvaný Deň víťazstva nad fašizmom. Narodiť sa v taký významný historický dátum (zvlášť keď si k tomu pripočítame onoho pána Gibbona) znjie takmer ako proroctvo, a to sa zhodou okolností naplnilo spôsobom vonkoncom nie sebanaplňujúcim. Tak sa stalo, že viem o dejepise o poznanie viac než moji rovesníci. Tak sa stalo, že som so smutne zvesenou hlavou napísala túto báseň...

Spívám, jak hroznú Svjatopluk na Karolmana véďel vojnu

(I jak zvíťazil zato, že oplan i cynik beu)

U našincov onehdy veľká bieda bola

Ale zase nestalo sa to čo za Krkonošmi

Že by za sebou šli porážka i smola

A papiere hádzali po zemi veľkými košmi

Vtedy mdlý ujec fúzatý, riadne rozhorčený

Povstal proti útlaku a porobe jak my

"Za všetko môžu prekliate deti a tiež ženy.

Čože ich tu trpíme? Veď my sme tu pánmi!

A koľko ich bojovalo za hrdú našu ríšu?

Žiadni z tých oných, iste - vari nevidíte?

A nech si i protestné listy, hajzli, píšu

Ich sťažnosti nie sú ukotvené v realite!"

Keď je vaša pláca hodná iba ak do krbu

Miesto uhlia za ktoré milióny dáte

Ľahko je vám pozdvihnúť malú kotrbu

V stále ešte namyslenom hladujúcom štáte

Rovnako ľahko uveriť, že nôž na vašom krku

Je ostrý, hoci necítite, ako dobre reže

Tučný holub-posol hudie vám, hrkú,

kresťanstvo, nelásku a veľké strážne veže!

A vy si poviete - ťažká je veru doba!

Štát bezpečný i morálny len vo fantáziách žije

V realite - viete čo, nedá sa mať oba

Bezpečnosť nadovšetko - morálka nech zhnije!

A teraz mali by sme šúpať nohami

Za to všetko nemilé čo onehdá sa stalo

No my radšej spravíme pýchu z pohany

A začneme tvrdiť, že takto to byť malo

My i Nemci - jedna fajta, hoci reč nás delí

Opäť si pod kotol prikladáme sami

So slobodou slova ľahké je byť smelý

A to ani nemusíme kúriť bankovkami

Peňazí vskutku dosť, problémov len trocha

A predsa nenásytné je to plemä šťastné

Na to, aby svedomitosť zase biedne zdochla

Treba len pár ďalších deciek, čo nám nie sú vlastné

Je predsa také pekné počúvať reči o mieri

Od muža, čo by najradšej zbrojil proti všetkým

Horekovať o biede pri krásnom plnom tanieri

Nikomu predsa nedáme naše chlebové striedky...

I povedala babička anjelska: My boli sme chudobní ľudia, čo z celej hospodárskej krízy vyšli najhoršie, hoci sme bývali zo všetkých národov najhrdší. Nemali sme peniaze, čo by za niečo stáli, jedlo, palivo, pocit istoty, a to všetci do jedného. Aké ospravedlnenie máte teraz vy?