Ctitelia perzskej princeznej (3/3)

Generál bol presne taký, ako ho opísali jeho príbuzné, nuž a ja neviem, čo by som k tomu dodala. Možno snáď ešte opis jeho vzhľadu a dojmu, aký na mňa robil, a rozhodne nemôžem tvrdiť, že by nebolo o čom.

V prvom rade, čakala som, že bude škaredý. Prirodzene, keďže som bola tak spoľahlivo informovaná výlučne o jeho povolaní a povahe, nemohla som mať najmenšie tušenie, ako vlastne vyzerá, a tak som sa uchýlila k stereotypnému obrazu hrmotného dobyvateľa s drsnou tvárou, tmavou pleťou hustou čiernou bradou a telom statného námorníka. Inými slovami, k personifikácií násilia, zabúdajúc, že on nie je živá metafora, ale človek z mäsa a kostí, ktorý sa zrodil z matky a otca, a ako taký môže nadobúdať ľubovoľnú podobu. A vôbec, Chadijine oči mi mali poskytnúť istú predstavu.

Hadaššach bol totiž polovičný Pandžábec. Pandžábci sú technicky Indovia. A čím sú títo známi v našich končinách? Predsa pôvabnými tváričkami a veľkými, romantickými očami. A Hadaššach jednu mal... Teda, pred takými dvadsiatimi-dvadsiatimi piatimi rokmi...
A tá jeho postava! Pokiaľ chcete vedieť môj názor, pre muža je meter osemdesiatpäť z hľadiska atraktivity tak akurát, aby pôsobil mužne, no nie vyslovene hrozivo. Samozrejme, nad týmto mojim vyjadrením sa pravdepodobne budete len uškŕňať, keďže najväčšia láska môjho života meria len čosi vyše meter šesťdesiat, načo vám ja skromne pripomeniem, že hlavným dôvodom, pre ktorý tou láskou je, nie je a ani by byť nemohla jeho fyzická atraktivita. V každom prípade, spomínaný vojvodca, zrejme aby pôsobil drsnejšie, donedávna nosil bradu, no blížiaca sa ženba s krásnou a váženou slečnou ho prinútila si svoj barbarský vzhľad trochu poupraviť. Svoj cieľ rozhodne dosiahol, pretože nakoniec vyzeral tak civilne, ako len mohol. Nie, nebol to krásavec – tým, ako som už poznamenala, mohol byť tak pred tridsiatkou (a ešte akým!), ale bol naňho príjemný pohľad. Čakala som, že sa bude niesť hrmotnejšie, vlastne iba ticho drobčil, akoby mu bolo treba na malú, a hoci hlavu držal vysoko zdvihnutú, predsa som mala z jeho postoja pocit, akoby nikam, kam príde, vlastne nechcel byť. Na sebe mal bohato vyšívané rúcho, čo u muža jeho postavenia na návšteve u inej váženej osoby (totiž môjho brata bega) bol ekvivalent drahého obleku, ak by som to mala nejako vysvetliť ľuďom z druhej strany Bosporu. Bol pozvaný k nám na obed počas nowrúzu, čo som považovala za zlé znamenie – koniec koncov, aj u vás je nepochybne zvláštne pozvať na sviatky k sebe domov cudzieho človeka. A ak to Chusrau predsa urobil, mohlo to znamenať, že nechce, aby cudzím aj ostal.

A presne ako som predpokladala, Chusrau pri sviatočnom stole zahájil rokovania o sobáši. Nebola som tam, no môj braček v sebe mal aspoň toľko slušnosti, že ma o svojich úmysloch informoval vopred. Okrem toho som robila Nargis gardedámu, keď ju jej budúcemu ženíchovi ukazoval. Kým moja malá sestrička pri tom cudne klopila oči, ja som sa dívala priamo pred seba, na Hadaššacha, a to, prirodzene, so značnou dávkou nedôvery. Bola som naňho zvedavá, no nie v dobrom – priznám sa, mala som značné predsudky. Nehodlám zvaliť všetku vinu za toto na generálove ženské príbuzné – napokon, ako sa ukázalo, hovorili pravdu, aspoň čo sa ich pohľadu na vec týkalo.

„Gulistan begum, moja drahá snúbenica – salám alejkum.“ Úctivo sa pred nami poklonil s rukou na srdci, čo na mňa veľký dojem neurobilo. Napokon, u nás šlo o normálnu súčasť bontónu.

Odpovedali sme s podobnou prepiatou slušnosťou, a to chytením jeho pravačky do oboch rúk a hlbokým úklonom, čo boli gestá odkazujúce na fakt, že bol omnoho starší a boli mu pripisované mnohé zásluhy. „Koš amándi, vitajte tu nás, pán generál. Veľa som už o vás počula...“

„Skutočne? Myslíte tým vašu priateľskú návštevu u mojej sestry a jej rodiny? Nuž, hádam ma netere príliš neohovárali.“ Jeho trápny pokus o žoviálnosť pôsobil v chladnej a neosobnej atmosfére formálnej návštevy skôr dotieravo než milo.

„Nie, to teda nie.“ vyhlásila som tak mrazivo, ako mi prísna etiketa dovoľovala. „Ale takisto si nedovolili váš obraz nejako prikrášľovať.“ Prekvapilo by vás, ako neslušne som v tej chvíli znela, ale on začal s nezdvorilosťami, a okrem toho, povesť jazyčnice sa mi vôbec nepriečila, hoci to stále bola len povesť a nie objektívna realita.

Uškrnul sa. „Tak potom vedzte, že zdanie objektivity bolo u mojej sestry určite falošné. Nemyslím si, že sa u nej takej veci dočkáte, zvlášť keď ide o mňa.“

„Záleží na tom? Tak či tak sa predsa vôbec nemusíte zaujímať o to, čo si o vás pomyslím. Zato môj brat a sestra... Oni predsa nezískavali informácie o vás od vašich údajne zaujatých príbuzných, nemám pravdu? Takže jediný zdroj, z ktorého si o vás môžu utvoriť nejaký druh názoru, je vaše vystupovanie priamo pred nimi.“ Mohla som tie slová urobiť ešte tvrdšími nejakou poznámkou o jeho správaní sa v tom okamihu, ale nechcela som zájsť až tak ďaleko.

„Hádam, že to znamená varovanie pred prílišnou otvorenosťou, čo sa komentárov k vášmu správaniu týka.“

„Hádate zle, znamená to varovanie pred hrubosťami tohto typu, ctený pane, a odpusťte, ale vaša nevesta by sa s vami nepochybne porozprávala určite radšej než ja, takže prečo jej nedať slovo miesto hlúpych skrytých urážok?!“

Naozaj bolo treba tak málo na to, aby sme sa znenávideli? Pár hlúpych poznámok a nepodarených škrobeností? V každom prípade, nevraživo zdvihnutý kútik Hadaššachových úst svedčil o tom, že sa o podobných veciach príliš nezamýšľa, a miesto toho ich radšej prežíva. „Myslím si, že je to nečakane dobrý nápad na dámu ako vy.“

Chusrau zasyčal. „Tak to by už stačilo! Sestra, nezabúdaj na dobré spôsoby! A vy, pane – prečo jednoducho neprijmete jej rozumný návrh?“ Keď sa ozval ku generálovi, jeho tón bol neprekvapivo omnoho milší. „Nargis, nechceš spoznať svojho snúbenca bližšie?“

Nežne uprela roztomilé oči k zemi. „Och, braček, keď ja neviem, či sa to patrí...“

„Máte dobre vychovanú sestru, len možno príliš plachú. A zdá sa mi dosť mladá... No, v každom prípade, keďže jedinou ďalšou možnosťou je slečna Gulistan, nemienim sa sťažovať.“

Taká drzosť! Toto mu nedarujem. „Máte pravdu, je dosť mladá, ale uvedomte si, že taký zrelý a skúsený muž ju môže o živote mnohému naučiť, ak k nej len bude pristupovať dostatočne citlivo. Pokiaľ ide o mňa, nemyslím si, že je toho až toľko, čo sa môžem o svete všeobecne dozvedieť, a tak som bola rada, keď mi môj ctený brat oznámil, že muž, s ktorým ma hodlá zasnúbiť, je vo veku, kedy mi bude skôr rovnocenným priateľom než otcovským mentorom – a okrem iného to, ak ma nebudete považovať za príliš koketnú, znamená, že mi poskytne aj viac, hm, estetického potešenia.“ Inými slovami, je fajn, že moja sestra si berie staršieho muža, ale za seba musím povedať, že mám radšej mladých a pekných. To muselo bolieť...

Zovrel pery. „Žena predsa nemá manžela na nejaké estetické potešenie, slečna, a je mi naozaj ľúto, že pri svojich údajných skúsenostiach so životom to neviete!“

„Podceňujete ma, pán generál – nepovedala som predsa, že to od svojho snúbenca vyžadujem, len toľko, že pociťujem skromnú radosť a vďačnosť všemohúcemu Allahovi za to, že sa mi takého príjemného bonusu dostalo!“

„Hovoríte, akoby ste toho mladého muža niekedy videla!“

„Videla, vďaka láskavosti môjho milovaného brata, samozrejme!“

„Ozaj? A ja som si myslel, že vašim snúbencom je hormozgánsky beg, ale o tom by ste predsa netvrdila...“

Naša „konverzácia“, či skôr prehnane uhladená hádka, eskalovala do bodu, kedy som sa mu nebála ani skočiť do reči. „Ale áno, tvrdila! Vyhlasujem tu pred Allahom a mojimi súrodencami, že Utmán Hidžádzí je omnoho krajší než vy, nech už si o sebe myslíte čokoľvek!“

Všetko napätie našťastie zlikvidoval Nargisino príliš hlasné zachichotanie. Keď sme si to všimli, zapýrila sa a znova zaujala svoj predošlý tichý, decentný, takmer bojazlivý postoj. Chusrau si našťastie včas uvedomil, aká je situácia absurdne vypätá bez poriadneho dôvodu, a tak sestru povzbudil tým, že sa tiež zasmial. „Vraj krajší, dajsamisvete! Nehovorím, že to nemôže byť, no... Údajnú krásu vás dvoch je pre mňa ťažké ohodnotiť, predsa len som muž, ale osobne mi obaja vyjdete tak narovnako.“

„To je pravda!“ zvýskla Nargis. „Nedávno u nás bol na návšteve, a aj keď som ho videla len letmo, myslím, že má krajšiu tvár – ale zase je drobný a kríva!“

Pozreli sme sa s generálom obaja jeden druhému do očí, obaja zmätení a bezradne sa obzerajúci po hneve, ktorý zrazu ušiel ktoviekam. Naostatok som nemala inú možnosť ako sa pobavene uškrnúť, čo on, vedomý si toho, že onen urážlivý výraz nepatrí jemu, ale situácií ako takej, urobil tiež. „Keď sa zbavíte tej škrobenosti, slečna Nargis, ste naozaj roztomilá!“

Moja malá sestrička upadla do rozpakov, no zdala sa o poznanie uvoľnenejšia. „Tak teraz neviem, či to mám brať ako kompliment, alebo len ako blahosklonnosť...“

„Oboje, ak vás to pravda neuráža – napokon, myslel som to dobre. Pri vašej kráse a mladom veku to nie je žiadna hanba, skôr naopak!“

„Ďakujem.“ povedala ticho, takmer šeptom. Ach, aká roztomilá, nežná kvetinka! Zrazu mi jej prišlo trochu ľúto. Keď sa na ňu generál díval, mal zrazu v očiach nehu a zvláštnu krehkosť. Možno by jej napokon bol dobrým manželom... Len či by to také rojčivé dieťa ocenilo!

Venovala som Hadaššachovi intenzívny pohľad. „Ako vidím, prechovávate k mojej sestre väčšie sympatie než ku mne – a pre vaše dobro by som vám odporúčala si tento pozitívny prístup k nej uchovať.“

„Budem snáď mať čo do činenia s vami, ak sa tak nestane?“

Tentoraz však zasiahol Chusrau. „To možno, ale čo by vás malo trápiť viac než to je fakt, že ja v spomínanom prípade tiež neostanem ľahostajný. No na také veci máme ešte čas, napokon, netreba náhodou naplánovať oslavu vašich zásnub?“

„Iste, iste; poberme sa teda preč a nechajme tu dámy samotné...“

Po trochu uvoľnenejšej rozlúčke som obrátila tvár k Nargisiným veľkým modrým očiam plným sĺz. „Tak toto má byť môj budúci manžel?! Veď... Ach, Gulistan, veď on je taký... Starý!“

„To je. Ale bude ťa mať rád.“

„No ja ho nikdy nemôžem milovať! Och, sestrička, skončím ako tvoja mama, čo až do jeho pohrebu ani nevedela, že má manžela... Ak budem mať teda šťastie...“ Chúďa dievča, a to ešte nevedela o incidente s Karáči! I ja som naňho takmer zabudla, ale to naschvál, pretože pri spomienke naň som mala chuť zakričať „zastavte svadbu!“, čo som však nemohla, keďže by to urobili s tou mojou a nie Nargisinou...

„To je údel nás, vznešených dám...“

„Ale ja nechcem... Och, Gulistan, ja sa vzbúrim! Budem ako tie dievčatá z románov, ktoré sa postavili proti hlúpym, smiešnym tradíciám a vydobyli si svoje šťastie... Utečieme s Brkićom spolu!“

Neviem prečo, ale tie slová ma rozzúrili viac ako čokoľvek, čo povedal predtým generál. Len kvôli tej myšlienke a spomienke na to, ako som aj ja kedysi takto dúfala a búrila sa...

Nemyslite si, búrim sa stále. S myšlienkou dohodnutých manželstiev stále nie som celkom stotožnená, aj keď ju už nevidím tak čiernobielo. A ešte viac než inokedy nenávidím myšlienku, že by muž mal mať v domácnosti absolútnu moc. No ak vo mne niečo prebúdza ešte väčší odpor, je to takýto spôsob vzbury. Len pre tú lacnosť...

Vybuchla som. Odpusťte mi to, veľmi svoje konanie ľutujem, ale strelila som sestre facku.

„Ty hlúpe, hlúpe, hlúpe decko! Uvedomuješ si, o čom snívaš?! Uvedomuješ si, čo od života žiadaš?! Ty... Iste by si veľmi chcela rebelovať proti vynútenému manželstvu v mene pravej lásky, ale ty vôbec nechápeš...! Ty, rojko, rebelka, hus jedna blbá! To je príšerné – stala si sa jedným z tých dievčat, ktorými tak pohŕdam! Chceli by ste sa vzdať starých zvykov, ale čo ponúkate na oplátku?! Viete vy vôbec, koľko toho od života žiadate?! Nikdy ste nemuseli pracovať, ani na svojom živobytí, ani na takzvanej „pravej láske“, lenže si neuvedomujete, že láska, ktorá nič nestojí – ani čas, ani peniaze a už vôbec nie štipku pochopenia pre toho druhého – je len hlúpy detský rozmar, nehodný zdieľať názov s citmi, pre ktoré tí, čo ich majú, obetovali toľko bolesti a smútku... Vy, rozprávkové búriace sa princezné, bez cieľa a nádeje, ktoré nemajú nič, čo by ich držalo pri ich inak chvályhodnej vzbure, nijaké vyššie hodnoty, a predovšetkým nijakú alternatívu! Tušíš vôbec, čo sa dialo, keď odhalili mňa s Madžidím?! Alebo zase raz padá vina na moju hlavu, pretože som ti takú dôležitú vec neprezradila?!“ Dve posledné vety som nemala vysloviť, ale už som sa nemohla zastaviť. I tak som to raz musela urobiť...

„Ty to netušíš však? Nuž, nemáš to odkiaľ vedieť, veď som si to celých desať rokov nechávala pre seba! Napokon, ty si vtedy bola ešte len dieťa, takže by si niečo také iste nepochopila správne... Ako iste vieš, pred dvanástimi rokmi – bola som od teba staršia len o rok – som sa zaľúbila do mladíka menom Šaukát Madžidí. Boli sme rovnako starí, a on sa mi veľmi páčil, so svojou sladkou tváričkou, mužnou postavou a zvodcovskými rečičkami... Schádzal sa so mnou najskôr len kvôli pobaveniu, ale možno ku mne aj niečo cítil, neviem. Napokon, aj on bol veľmi mladý, a ja som nepochybne bola už vtedy veľmi krásna. Prichytili nás bozkávať sa v záhrade, pochopiteľne nám zakázali stretávať sa a mama ma v súlade so svojim temperamentom strašne zbila. Potom sme sa stretli naposledy pod Chusrauovým dohľadom; chcel, aby som presvedčila toho tvrdohlavca Madžidího, aby vypadol z nášho okresu a už sa nevracal. Dal si povedať, čo mi prinieslo dva týždne nesmierneho utrpenia. Duša ma bolela tak, že som nemohla ani vstať z postele. Mame nakoniec došla trpezlivosť – ty vieš, že jej nikdy nemala na rozdávanie – a vytiahla ma z izby, škaredo mi nadávajúc. Vraj nechce, aby som bola ako ona, ktorá si pokazila život len preto, že nemá pod kontrolou svoje emócie – a mala by som si uvedomiť ešte čosi... Zaviedla ma totiž do špitálu, kde pomáhala v rámci charitatívnej práce (som presvedčená, že keby tieto svoje aktivity netajila pred otcom, on by mal pre ňu oveľa viac pochopenia a sympatií, ale to je o inom). A to bol, drahá Nargis, zážitok, ktorý by som rada dopriala aj tebe! Pravda, lepšie raz vidieť ako stokrát počuť, no na druhej strane, hovorí sa tiež, že múdry sa učí na cudzích chybách a hlupák na svojich. A ja som sa musela poučiť trochu drastickým spôsobom.

Videla som žobráka s leprou, ktorého mäso sa pomaly a bolestivo menilo na mŕtve tkanivá. Videla som ženu, ktorú zmlátil do bezvedomia vlastný manžel. A napokon som videla chlapca, pracujúceho v muničnej fabrike, ktorému sírový prach zhoršil problémy s pľúcami, kvôli čomu sa udusil priamo pred mojimi očami. Keď som sa spýtala mamy, či sa tomu nedalo predísť, ona len pokrčila plecami a trochu smutne mi vysvetlila, že práca, ktorú vykonával, je nebezpečná a mladík si zjavne nedokázal inak zarobiť na živobytie. Bol odo mňa o dva roky mladší, keď zomrel... A vtedy mi povedala niečo, na čo nikdy nezabudnem – „mohla si byť na jeho mieste, ak by si sa nenarodila svojmu otcovi, ale nejakému bedárovi z predmestia“. Mala pravdu, a to aj napriek tomu, že podľa môjho názoru by som ako dievča prechádzala celkom inými útrapami. Tvrdo drieť v nezdravom prostredí by som však musela aj tak. Ten mladík mi dal cennú lekciu, Nargis: nech už si prejdem hocičím, budem na tom lepšie ako on. Nič v živote nie je zadarmo, sestrička – my, vznešené dámy, platíme slobodou za blahobyt, ktorý nám pripadá taký samozrejmý, a oslobodenie od všetkej zodpovednosti. Náš život nie je ľahký, no vždy je to oproti iným možnostiam celkom znesiteľný osud. Chceš rebelovať, dievčatko moje? Odmietnuť zaplatiť životu daň v podobe svojej slobody? Prosím, urob to – no potom si vyber čosi iné, čo ti zabezpečí do budúcnosti povinný diel bolesti a nešťastia, pretože Allah nie je ani spolovice taký milosrdný ako sa hovorí, a rozprávky neboli vymyslené preto, že by odrážali realitu. Čím si chceš vykúpiť slobodu, Nargis? Ja som si vybrala byť užitočná, no i tak sa obávam, že to osudu jednoducho nebude stačiť a nakoniec ma donúti urobiť ešte niečo... Vieš, dala som Všemohúcemu sľub, že ak sa vydám za muža, ktorého ľúbim – čo som kedysi nepovažovala za pravdepodobné – začnem sa angažovať v politike. To je, ako vieš, veľmi nebezpečná činnosť, no ja som si ustanovila vznešený cieľ – zlepšiť pracovné podmienky v továrňach a iných podobných miestach, urobiť, čo sa dá, aby drobní robotníci pracovali bezpečnejšie a za výhodnejšiu plácu. Zaoberala som sa touto témou dosť na to, aby som mohla s istotou povedať, že u nás to v tejto oblasti nie je veľmi ružové – o zamestnancov na najnižších miestach sa nikto nestará a proletariát žije život plný chudoby a ťažkej driny. No ale, odbočila som od témy, napokon, nezačala som o tejto príhode rozprávať kvôli agitácií, veď ty s tým sama nič nezmôžeš. Čo tým chcem povedať je, že ani tvoje vysoké postavenie ti neposkytuje ospravedlnenie na bezcieľny život... Pochopila?“

„Vyššie ciele?“ zašepkala Nargis. „Och bože...“

„A príprava na utrpenie. Život je tvrdý, sestrička, a nemôžeš od neho očakávať príliš veľa. Netvrdím, že človek by nemal byť optimista, no nemal by chcieť toľko čo ty – totiž slobodu, lásku a pohodlný život – naraz a zadarmo. Dúfať, ako to robíš ty, je síce veľmi pekné, ale nič čo i len pripomínajúce šťastie ti takýto prístup nezabezpečí, možno okrem ilúzií, ktorých by sa v tomto veku mala začať zbavovať.“

---------------------------------------------

Keď sa o tomto mojom prejave dopočul Utmán, len pobavene poznamenal. „Vieš, až doteraz som si to nikdy neuvedomil, ale aj napriek tej tvojej pôvabnej tváričke, nádherným čiernym očiam a, myslím, peknému telu si už naozaj stará. Tak nakoniec máš jej malé zlomené srdiečko na svedomí ty!“

„Niekto jej to musel povedať... Raz.“

„Ale rozhodne nebolo nutné hovoriť jej to takto tvrdo a poučujúco. Veď je to v podstate ešte len dieťa, nemusela si ju takto ponižovať.“
Zdvihla sa obočie. „Ponižovať? Náhodou, tým, že som sa s ňou rozprávala ako s dospelou, som jej preukázala väčší rešpekt než ty, ktorý o nej hovoríš ako o malom decku!“

„To nie je poníženie, ale realistický odhad toho, čo to úbohé dievča znesie! Prečo musíš byť taká?“

„Aká? Cynická? Dospelá? Nohami pevne na zemi?“

„Tvoja sestra má pätnásť, Gulistan. Nemala si jej hovoriť také veci.“
„Aké? Že si žije v podstate pohodlným a šťastným životom, takže by sa nemala sťažovať sa na nezmysly?! Odkedy sa narodila, žije si ako v bavlnke, v tom svojom malom veselom detskom mikrosvete...! Mám ju snáď zoznamovať s realitou pomaly a bezbolestne?! Moja matka to so mnou tak neurobila, a predsa som tu!“

„Ale keď ona je o toľko krehkejšia a... Proste toho vie menej než ty, keď vás od seba odtrhli s Madžidím!“

„Inými slovami, je hlúpejšia! No ďakujem pekne, to je presne dôkaz toho, že mám pravdu! Jediný človek, ktorý mi tie slová vyčíta, mojou sestrou vlastne skryto pohŕda!“

„Nechytaj ma za slovíčka, Gulistan! Nič také som v skutočnosti nepovedal! Ide o to, že ty si bola predovšetkým staršia keď sa ti to stalo... A nemôžeš popierať, že Nargis je omnoho zraniteľnejšia a, nuž, nevinnejšia, než si ty kedy bola! Je fajn, že ju nepovažuješ za slabú, ale fakt je, že preceňuješ jej sily. Sú veci, ktoré ešte jednoducho nezvládne.“

Mal, ako inak, pravdu. A o to viac ma škrie, že sme sa vtedy na môj vlastný popud nerozišli v dobrom.

---------------------------------------------

O pár dní som ju prichytila, ako sa pokúša otráviť jedom na potkany. Nie že by to myslela vážne, totiž, že si uvedomovala, čo smrť so sebou skutočne prináša, jednoducho bola nešťastná a zrejme si myslela, že toto je nejaké vhodné riešenie. Samozrejme, zabránila som jej v tom a zdesene ju vyhrešila. Keď som ju kolísala na rukách, uplakanú a na pokraji hystérie, šepkala som jej do ucha. „Nechci, aby som ťa poučila aj o smrti... Také veci odo mňa nežiadaj.“ Rozhodne mi nebolo všetko jedno! Nikdy v živote som sa o nikoho tak nebála. Nikdy som si ani neuvedomovala, aká je malá a hlúpa – a aký vzácny a krehký je jej život! Och, moje dievčatko... „Ľúbim ťa, sestrička, ja ťa tak veľmi ľúbim!“
„A čo mám ja z toho, keď Brkić nie?! A mňa navyše vydajú za niekoho iného! Za starého muža...“

„Och, Nargis, ja...“ Do očí mi vyhŕkli slzy. „Ja som to vedela. Chcela som ti to povedať, ale nechcela som ti kaziť ilúzie. Som rovnako hlúpa ako všetci ostatní! Nepovažujem ťa za takú dospelú, ako som si myslela, to som si len hľadala ospravedlnenie pre svoj zlostný výbuch! Odpusť svojej veľkej hnusnej sestre, zlatíčko...“ Myslela som to celkom úprimne – skutočne som si až vtedy uvedomila, že to bola len hlúpa racionalizácia vlastného konania, čo ma priviedlo k takémuto radikálnemu postoju. A kvôli tomu sme sa s Utmánom pohádali... Tá moja tvrdosť nás raz všetkých zničí.

Zatiaľ by sme sa ale mali začať pripravovať na svadbu.

------------------------------------------------

A čo povedať ku koncu tejto historky? Snáď, že každá inteligentná osoba má v sebe istú vlastnosť, každú chvíľu pripravenú urobiť nejakú poriadnu hlúposť, a väčšinou je to, tak ako v mojom prípade, prílišná sebadôvera. Tentoraz, našťastie, nikto neprišiel k skutočnej ujme; Nargis sa z toho nakoniec spamätala, a ani tá nešťastná svadba s Hadaššachom sa nekonala. Paradoxne, tým, kto utŕžil najbolestivejšiu ranu, bol generál, do mojej malej sestričky už platonicky zamilovaný. A akoby to nestačilo, krátko pred mojou svadbou sa mi k „nežnému obdivu k jej kráse“ priznal aj Melekí, čo ma teda dosť urazilo, pretože zo všetkých pôvabných žien v paláci sa zapozeral práve do nej a nie do mňa. Navyše mi Utmán začal tvrdiť, že starý Melekí sa do malej Nargis skutočne zamiloval so všetkým, čo k tomu patrí, a dokonca chce požiadať Chusraua o jej ruku. Nakoniec si ale ten príšerný nápad rozmyslel a sústredil sa na to, aby si získal najskôr srdce svojej milovanej. Nevyšlo mu to, a tak si zbalil veci, odišiel z paláca a začal šíriť tú nepravdepodobnú historku, ktorá znie ako z červenej knižnice a preto jej každý idiot tam vonku verí. Ja vám ale do očí hovorím, že takto to nebolo – verte mi, som očitý svedok...

Krásna princezná, akej na svete páru nebolo, so zlatými vlasmi a tými najmodrejšími očami, aké kedy kto videl, sa zaľúbila do krásneho mladého generála. No jej rodina (najmä krutý najstarší brat), tomu nepriala, pretože to bol kresťan, a tak si ho aj napriek čistej láske, ktorú k nemu cítila, nemohla vziať za muža. Namiesto toho ju brat zasnúbil s krutým generálom, ktorý mal na svedomí celé mestá a dediny a ktorý bol od nej oveľa starší a navyše škaredý. Svedkom jej nešťastia sa stal starnúci umelec, ktorý sa mohol len z diaľky prizerať, ako sa úbohá dievčina rúti do nešťastia...

Nargis je zatiaľ ešte slobodná. Často ju navštevujem a nedávno sa mi zverila s tým, že pomáha mame v špitáli, o ktorom som vám rozprávala. Bola by som to nazvala šťastným koncom, keby sa tým v skutočnosti niečo naozaj končilo.

---------------------------------------------------

Vyznanie prvého nápadníka – krásneho princa

Keď si vybavujem tvoju tvár spätne, tak áno, myslím, že si bola (a pravdepodobne ešte stále si) veľmi krásna. Ale pochop, videl som ju len raz, a tvoja sestra sa mi aj tak páčila viac. Možno sa tvárila ako osina v zadku, ale na rozdiel od teba mala prsia. Neber to v zlom, myslím, že aj tebe časom narástli, ale to som ja už predsa nevidel...

Vyznanie druhého nápadníka – zlého vojvodcu

Áno, si kočka – počuješ, stále ešte si – a k tomu taká milá... Aj tak neviem, čo ma to posadlo. Mám vyše štyridsať, drahá moja, a poznal som ťa tak krátko, a napriek tomu kvôli tebe tak strašne trpím. Tvoj postoj k svadbe chápem, fakt, ale myslel som si, že by som ťa mohol presvedčiť, aby si zmenila názor, keby si ma teda spoznala lepšie, no... Ja viem, že mám taký slovník, no, akosatopovie, pohoršujúci, alebo teda tak nejak, v každom prípade nie som nejaký ulízaný posluško a dosť teda hreším, ale ja som v podstate fajn chlap, hej, aj keď túto svoju stránku dosť skrývam. Veď vieš, v mojom povolaní sa padavky netrpia. Ale bol by som ťa miloval, keby to klaplo, to ti prisahám...

Vyznanie tretieho nápadníka – ticho trpiaceho umelcaSníval som o tebe viac, ako by si také mladé dievča zaslúžilo od takého starého chlapa. Odpusť mi to. Odpusť to nám všetkým – že sme nemilovali, čo sme mali, alebo milovali, čo sme nemali. Tvoja krása, nevinnosť a dobré spôsoby totiž boli len zásterkou toho, že, na rozdiel od svojej sestry, si sa ešte nedostala do situácie, kedy by si minimálne o jednu z tých vecí prišla. Nanešťastie...