Ctitelia perzskej princeznej (2/3)

Na čosi také som sa ja teda nemohla sťažovať. Pravda, do nefalšovanej isfahánskej krásavice, ako ich zobrazovali napríklad Ululsoy či Sivekar, mi ešte chýbali tie uhrančivé mandľové oči a možno aj trochu tmavšie vlasy, takže som v konečnom dôsledku vyzerala ako Turkyňa z juhu (ktorú by si neinformovaní mohli pomýliť s Arabkou, a v konečnom dôsledku by ňou byť aj mohla, keďže etnicita je v tých končinách ešte väčšia sviňa než inde, ale tu hovoríme o typických „exemplároch“), ale inak každému, kto sa na mňa pozrel, muselo byť jasné, že moje rodisko sa nachádza niekde medzi Korfu a Pandžábom. Celý svoj dospelý život som sa považovala krásnu, a to viac-menej preto, že tých pár mužov, ktorých som v živote stretla, mi túto domnienku potvrdzovalo. Nargis také šťastie nemala – hoci jej meno znamenalo narcis, v skutočnosti bola občas až príliš skromná a hanblivá. Občas to nebolo na škodu – napríklad v tomto prípade jej to zabránilo v zbytočných hlúpostiach, a tým myslím v tom, aby svoje pochabé city k Brkičovi nejako prejavila aj pred ním. Čo sa týkalo Hadaššacha, mienila som po svojich zásnubách s Utmánom zájsť aj so snúbencom na návštevu k jeho rodine s dvoma svojimi mladšími vydatými sestrami a v rámci nezáväzného stretnutia si o ňom utvoriť lepší obraz, no inak som sa tým príliš netrápila. Nargis som, pochopiteľne, nič nepovedala – to by som jej predsa nemohla urobiť.

Nanešťastie, čím viac som o generálovi zisťovala, tým mi bolo jasnejšie, že tak hladko, ako som si to spočiatku predstavovala, to rozhodne nepôjde. Hadaššach nielenže mal spôsoby dobyvateľa, v niektorých prípadoch pripomínal skôr hrdloreza – bol vznetlivý, násilnícky a nikdy o sebe nepochyboval ani nerozmýšľal o morálnych aspektoch svojich činov. Jeho sestry, s ktorými som sa rozprávala, ho opísali ako výbušného egocentrika bez záujmu o citové prežívanie druhých. Možno si poviete, že keď už mal všetky tieto negatívne vlastnosti, mala by som sa modliť, aby to nebol zlý človek... Ibaže to všetko spolu, sčítané a zvážené, zlého človeka dávalo samo o sebe! Ak by som sa ale musela zmieniť o nejakej jeho dobrej charakterovej vlastnosti, zopakovala by som slová jeho netere Chadije: „Strýko sa o druhých stará len zriedka, no keď sa o to pokúsi, je z neho ten najmilší človek na svete. Nanešťastie, má sklony sa ani v takýchto prípadoch nepýtať, čo si druhí naozaj prajú, pravdepodobne z presvedčenia, že to vie, takže zväčša táto „pomoc“ nie je danému človeku na úžitok. Nie je márnotratný, ale ani lakomý, zvlášť keď má niekoho, na kom mu záleží, ale to sa zase nestáva tak často, aby mu to u Allaha ktovieako zlepšilo renomé.“

A čo sa týka jeho záľub, bol to, ako už napovedal incident z Karáči, nekultúrny barbar, a hoci sa „zväčša nestavia proti vzdelaným ľuďom ani nimi nepohŕda, zároveň mu na nich ani nezáleží“ (autor citátu: spomínaná Chadije). Rozhodne nie človek, ktorého by som priala svojej mladučkej, nežnej sestre za manžela!

A jej pobláznenie mladým Brkičom zatiaľ pokračovalo. Nepovedala som jej o Chusrauových plánoch nič; nepotrebovala vedieť, že sa s ním chystám pustiť do konfliktu, a to len kvôli nej.

„Myslím, že som doňho celkom určite zaľúbená!“ vyhlásila rozhodne. „Sestrička, ja... Len čo zatvorím oči, uvidím jeho tvár. Zjavuje sa mi v snoch, ach, a je taký nežný, taký láskavý...“

„Dôstojník a nežný?“ zamračila som sa. „Ty toho veľa nevieš o vojakoch, však nie?“

„A ty?! Odkiaľ poznáš členov armády tak dobre?! Nepoznáš, že?!“

Mala by som jej to všetko vysvetľovať? O vojne som počula už dosť – od Utmána, od bratov i z kníh; patrí jednoducho k všeobecne známym faktom, že to nie je žiadna detská hra, a človek, ktorý vyjde z viacerých bitiek živý, zrejme nebude krehký a precitlivený, skôr naopak. Ale dievčatá v jej veku si to väčšinou dostatočne neuvedomujú – napokon, ako by aj mohli pochopiť, že ideály, ktoré vyznávajú, ich náboženstvo, národ, sláva ich krajiny či vládnucej dynastie, sa hája prostriedkami, ktoré nijaký idealizmus nepoznajú? Ako ich citlivo poučiť, že veľkí bojovníci, ktorých zvyčajne poznajú z romantických obrazov vykreslených v knihách a eposoch v podobe statočných rytierov na bujných koňoch a v žiarivej zbroji, pobíjajúcich falošných a zbabelých nepriateľov, sú v skutočnosti sami väčšinou prefíkaní ako líšky a bezohľadní, že sa na to ani nedá nájsť vhodné zvieracie prirovnanie? Ako im porozprávať o zabíjaní, znásilňovaní, masakroch, o nádherných kachličkách prečkajúcich storočia bojov len aby boli bezohľadne rozbité v tých ďalších? Nie, na to všetko bola Nargis ešte príliš mladá...

„Ale predsa, nikdy si sa s ním ani nerozprávala.“

„No a? Viem, že je to dobrý človek. Zachránil predsa nášho brata, nie?“

„To je dosť komplikované. Nepopieram, že to urobil, ale... No, i tak to neznamená, že je taký šľachetný, ako si myslíš. Iste, je celkom určite veľmi odvážny a loajálny k nášmu bratovi, a to sa mu dá prirátať k dobru – ale k iným ľuďom sa môže väčšinou správať bezcitné. Napokon, náš brat je významný muž, no nespozná sa ľudský charakter práve v tom, ako sa dotyčný správa k slabým?“

„Hovoríš, že je zlý?!“

„To netvrdím. Len ťa upozorňujem, aby si si ho nemaľovala príliš ružovo – veď o ňom vieš tak málo!“

„Och, a ty zase vieš málo o mužoch. Takmer sa s nimi nestýkaš, teda okrem Utmána a nášho brata.“

„A to podľa teba nestačí?“

„Celkom určite nie.“

Prevrátila som očami. „Och, tvrdohlavé dievčisko! Mať ja tak tvoju sebadôveru, moja prvá zamilovanosť by dopadla oveľa lepšie, teda ak sa za lepší prípad dá považovať to, že by som sa mu bola prihovorila. Vzhľadom na môj správny predpoklad, že by nás v takom prípade naše rodiny boli rozdelili, to nie je vôbec také samozrejmé.“

„Ale možnože by sa to nestalo a ty by si s ním bola šťastná?“

„Myslíš šťastnejšia než s Utmánom? O tom dosť pochybujem! Veď ani nevieš, kto to bol a akého býval založenia... A ak by si to vedela, možno by si o tom nebola taká presvedčená!“

Avšak skôr, než mi sestra mohla odpovedať, zjavila sa spoza neďalekého cyprusu žena, ktorá všetko zmenila.

Bola to obyčajná slúžka, jedna z komorníčok mojej matky. Stredne vysoká, s očami ako trnky, pokožkou ako smotana a vlasmi ako každá druhá Peržanka, hoci, myslím, odtiaľto tak ako väčšina otrokýň nepochádzala. Pri chôdzi robila obzvlášť drobné kroky a kvôli ostrému jarnému slnku neustále krčila čelo, čo spolu s jej zvláštnymi, trochu nepeknými črtami tváre zapríčiňovalo, že jej tvár akoby naraz patrila ustaranej štyridsaťročnej matke i trochu vážnej mladej dievčine. Na sebe mala dlhý kaftan bez vzoru, z rovnakej bledomodrej látky, z akej bol ten môj, než ho jeho tvorcovia pokryli bohatou výšivkou. Na hlave mala priliehavú čiapočku s množstvom sklenených korálikov a z nej jej splýval závoj vo farbe večernej oblohy. Spod kaftanu jej vytŕčali biele spodné šaty a jemné zamatové črievice. Opisujem vám to tu všetko preto, aby ste sa nesťažovali, že vám pre vás také exotické prostredie predkladám málo farbisto, a najmä aby ste vedeli, aké šaty sa tam u nás v háreme nosili.

„Madam, beg Chusrau mi práve odkázal, že sem mám priviesť istého muža, a požiadal ma, aby som vás na to upozornila.“

Samozrejme, šatky. Ale aj tak, muž v srdci háremu?! To čo sú za spôsoby?! Ak by bol náš brat naozaj taký liberálny, nedávalo by väčší zmysel nás s ním zoznámiť vo svojich apartmánoch? „Muž? Naozaj?“

„Áno, pani moja. Je to maliar a má vyhotoviť portrét begovej matky sediacej v záhrade. Údajne ak chcete, môžete aj s Chajrunissou begum využiť jeho služby.“

A tak som sa prvý raz stretla na domácej pôde s Husajnom Melekím.

-------------------------------------------------

Pravdepodobne by ste odo mňa chceli, aby som rovnakou pozornosťou, akú som venovala prostej služobníčke, obdarila aj jedného z velikánov našej generácie, muža, ktorý priniesol modernu do Perzie, no v tomto prípade vás musím sklamať. Melekího vzhľad na mňa nikdy neurobil ktovieaký dojem – nebol to človek, ktorého tvár by ste si len tak ľahko zapamätali. Niekto by snáď mohol povedať čosi o jeho drsných, mužných črtách, no dojem z nich celkom ničila nežná, opatrná mimika, ktorú používal. Akoby ho príroda poctila tvárou bojovníka a povahou ovce, alebo, ak chcete nejaké menej dehonestujúce prirovnanie, dobre vychovaného psa. Aj jeho vysoká, mohutná postava miernila svoj dopad na oči a city okoloidúcich tým, že sa hrbila a nakláňala dopredu. Zdalo sa, že muž, ktorého príroda predurčila na to, aby vzbudzoval v druhých strach, sa snaží proti jej rozhodnutiu aktívne bojovať a kompenzovať každé jej podľa neho nespravodlivé zvýraznenie jeho tvrdého, maskulínneho vzhľadu. Bol to snáď dôvod, prečo mi bol už na prvý pohľad sympatický?

„Zaujímate sa o rastliny?“ spýtala som sa, pozorujúc ho, ako načrtáva obrázok beguminej tváre. Pani Sumejja bývala ako mladá žena tým, čo cudzinci poznajú ako orientálnu krásavicu, no hoci stopy niekdajšieho pôvabu z jej tváre nikdy nezmizli, štvrťstoročie starnutia a šesť pôrodov nemôžu nijakú ženu nepoznačiť. Nakoniec teda Melekí portrétoval moletnú dámu s peknými očami a tmavou pleťou, ktorá, ako by sa dalo povedať, ak by sme chceli byť trochu nepríjemní, vyzerala v milosrdnom svetle takmer príťažlivo. Sumejjinu postavu, pre ktorú mi nenapadá lepší výraz ako „majestátna“ (Bez lichôtok a eufemizmov; „tučná“ sa mi totiž zdá príliš... No, jednoducho príliš.), zakrývali červené, bohato vyšívané šaty a šatka spôsobom, ktorý z nej robil antropomorfnú personifikáciu ohňa. Melekí sa na nej zjavne hodlal vyblázniť.

„Bohužiaľ, nie nejako zvlášť. Vás zase možno nezaujíma umenie...“

„Och, ale zaujíma – nie síce až tak veľmi ako niektoré iné veci, no vždy si rada vypočujem peknú hudbu či pozriem dobre namaľovaný obraz. Zdá sa mi, že vy patríte medzi tých vzácnych umelcov, u ktorých sa stretávajú skúsenosti s talentom od Allaha.“

„Prajete si snáď využiť moje služby?“

„Možno, no najmä som vám chcela prejaviť uznanie. Vidím, že je za čo vás obdivovať.“

„Madam, slová sú pekné, no ak sa hovorí, že muža robia činy – nuž, to isté by malo platiť o ženách. Slová sú dôležité, ale omnoho väčšou lichôtkou by bolo, ak by ste mi zadali objednávku. Dokonca by som bol nanajvýš potešený aj tým, ak by súhlasili s tým byť pre mňa modelkou, bez toho, aby ste mi čokoľvek zaplatili. Váš portrét by som si cenil viac ako peniaze.“

Jeho trochu drzú požiadavku som zľahčila hlasným, rozšafným smiechom. „Som vari taká pôvabná? Netušila som, že zo mňa vidíte dosť na to, aby ste to dokázal posúdiť!“

„Vaša tvár mi je ale prístupná, nemám pravdu, begum? A to mi nakoniec stačí. A u vašej sestry tiež.“

Nargis zvýskla. „Vy... Myslíte si, že som krásna?!“

„To nepochybne – jedna z najkrajších dám, akým som kedy mal tú česť hľadieť do očí. Vy a vaša sestra vytvárate úžasný kontrast – jediné, čo máte spoločné, je, že ste výnimočne pôvabné, no každá celkom iným spôsobom.“

Na Nargisiných bledých lícach vykvitli červené pivonky, kým v mojej hlave prerážali tvrdú pôdu racia biele astry zmätenosti. Napokon, bola jar. „No ale toto... Pane, tušíte vy vôbec, do akej nás staviate nepríjemnej situácie? Veď my si ani nemáme šancu overiť vaše tvrdenia, musíme vám veriť, že vaše slová sú úprimné a nejde len o úbohé lichôtky vznešeným mecenáškam!“

Melekí sa zasmial. „Nečakal som až taký dôvtip u ženy, ktorá... No dobre, možnože to nie je, navzdory mojim očakávaniam, nič také prekvapujúce, posúdené z objektívneho pohľadu. Možno to je tým, že ste taká mladá, možno vašim pohlavím či faktom, že som o vás takmer nič nevedel, v každom prípade, hanbím sa za svoju podvedomú ignoráciu tejto možnosti.“

„Z úst našinca znejú takéto slová veľmi, hm, liberálne. Avšak úprimne povedané, stúpol ste u mňa vďaka nim na cene; málokto z nás, a to berte ako kritiku i sebakritiku, sa za svoje predsudky, či už voči ženám alebo iným skupinám ľudí, hanbí.“

„Samé vznešené reči bez skutočného významu!“ odfrkla si Nargis. „Skutočne by ste ma rád namaľoval? Teda, zaplatím vám, o tom nepochybujte... Och, prosím, pane, prosím!“

Zaujala som postoj dobrosrdečnej staršej sestry. „Odpustite jej ten prehnaný entuziazmus, doteraz jej ešte nikto nepotvrdil, že je naozaj pekná – a v tomto veku, ak mi rozumiete...“

„Za čo svoju sestru ospravedlňujete, za to, že sa chce páčiť? Ale, ctená begum, veď to predsa nie je hriech! A stretávanie sa s mladíkmi vo všetkej počestnosti tiež nie – no predsa, vzhľadom na úzkoprsé normy, ktoré u nás, ako ste správne poznamenala, vládnu, by ste mali upozorniť Utmána Hidžázího, aby bol pri svojich „tajných“ návštevách malinko diskrétnejší.“

„Vy ste ho nebodaj stretol...“

„Pri svojom príchode, slečna, práve pred chvíľou. Tvrdil, že vás veľmi chce vidieť a že mu absolútne nezáleží na tom, či vás beg Chusrau uvidí spolu. Celý čas, čo som tu, sa venujem myšlienkam na to, ako vám to oznámiť, takže v konečnom dôsledku kvôli mojej ťažkopádnosti stojí pred bránami háremu už aspoň štvrť hodiny... Buďte prosím taká dobrá a vybavte mu moje úprimné ospravedlnenie, ak sa s ním hodláte stretnúť, dobre? Odpustite, že žiadam láskavosť od takej vznešenej...“

Na plané zdvorilosti som ale nemala čas – musela som sa stretnúť so svojim milým a za vyjadrenie sa o tom, že mu „absolútne nezáleží na tom, či nás Chusrau uvidí spolu“, mu poriadne vynadať.

-----------------------------------------------------

Utmánovu falošne nevinnú tváričku, keď ma privítal úsmevom, ktorý sa tak ako jeho telo krivil a opieral o pomyselnú palicu. Emetickú (ak by ste sa pozreli do slovníka cudzích slov, zistili by ste, že to znamená čosi ako „vyvolávajúci zvracanie“) kombináciu tmavofialového kaftanu a sýtooranžových nohavíc so zlatou výšivkou, ktorú si so svojim typickým zmyslom pre módu obliekol. Slnko odtláčajúce moje oči preč od vecí predo mnou falangami svojich lúčov. Zoťatý pník, mišpuľa – môj obľúbený ovocný strom, a to na mieste, kde ho pokojne mohli nechať, blbci. Och, koľko nepríjemností musel môj zrak v tej chvíli zniesť...

„Niečo mi vysvetli.“ začala som zostra. „Ako môžeš byť taký ľahostajný?! Ako je možné, že ti absolútne nezáleží na našej bezpečnosti?! A kto je tento... Ach, Chusrauov komorník!“ Bratových sluhov som poznala do tej miery, že som si vždy dokázala priradiť tvár k titulu a niekedy aj k menu, no inak som im nevenovala nijakú zvláštnu pozornosť – prakticky akoby boli súčasťou inventára, a keďže ako otroci boli de iure našim majetkom, istým spôsobom to vlastne presne opisovalo skutočný stav veci.

Slušne sa mi poklonil a formálnym tónom vyhlásil. „Ctená begum, nesiem vám odkaz od môjho pána, ktorý som už odovzdal begovi Utmánovi. Údajne sa porozprával s jeho rodinou a nakoniec, keď sa ukázalo, že tomu nič nestojí v ceste, rozhodol sa zariadiť vašu svadbu. Tento fakt by podľa neho mal ostať ešte istý čas v tajnosti, a tak mi Jeho Výsosť odkázala, že sa o tom nemáte zmieňovať pred rodinou. Čoskoro vašim príbuzným oznámi všetko, čo je potrebné, ale chcel vás nechať sa o tom porozprávať.“

Toto som od neho teda nečakala. Ani v prípade, že o našej láske, ako som ho podozrievala, vie, by som to nepovažovala za normálnu reakciu. Nielenže to bolo na jeho pomery neobyčajne slobodomyseľné – ono to šlo priamo proti dobrým perzským zvykom! Dohodnúť vlastnej sestre stretnutie s cudzím mužom a nechať ich osamote, hoci by to aj bol potenciálny ženích, to sa u nás považovalo za nanajvýš neslušné. Akoby tým daný brat naznačoval, že česť dotyčnej už nemôže byť poškodená viac, takže takúto maličkosť pre ňu môže zariadiť. No pri pohľade na komorníka a Utmánov výraz som zrazu pochopila dve veci, ktoré to stavali do celkom iného svetla: po prvé, sami rozhodne nebudeme, a po druhé, taktiež sa nedá povedať, že by sa Chusrau nehneval.

„Vie to, však? Že ťa milujem a že sa stretávame...? A hádam, že ho dosť naštvalo.“

Utmán sa pozrel do zeme a tichým hlasom povedal. „Mali sme rozhovor... Vraj som ho zradil. Zničil som česť jeho rodiny, a že mám jediné šťastie – nikto cudzí o nás dvoch nevie, takže sme sa ešte nedostali do rečí. Ten hajzel ma chcel vydierať! Vziať by sme vzali i tak, ale on si odo mňa chcel proste vymôcť čo najväčšie veno, pretože ty si už, no, v podstate stará dievka, a tvoja povesť medzi matriarchami nie je práve najlepšia. Veď vieš, kvôli Madžidímu... Somár! Akoby som si necenil tvoju ruku viac než peniaze! Ten lakomý sviniar tým celkom zničil naše priateľstvo.“

„Nehovor tak o ňom...“ Ale aj ja som vedela, že to, o čo sa pokúsil, bolo zároveň hlúpe aj hnusné, zvlášť keď vezmeme do úvahy, že tí dvaja sa poznali už roky a spájalo ich silné puto. „Pozri, ja si to s ním vybavím, dobre? Až bude ruka v rukáve, porozprávame sa o peniazoch, a potom nech sa teší! Až bude najhoršie, porozprávam o tom všetkom jeho matke. Vieš, ona chamtivcov z duše nenávidí, a pokiaľ zistí, že táto neresť sa týka aj jej syna...“

Napriek tomu som sa naňho nemohla hnevať príliš, už kvôli faktu, že nám povolil sobáš. Veď mi prakticky splnil najtajnejšie prianie mávnutím ruky! Všetka neistota predchádzajúcich mesiacov musela v mojej duši ustúpiť nadšeniu mladuchy, a to aj napriek tomu, že váhavosť v iných kauzách tu stále bola. A tým myslím hlavne iný zväzok, medzi mojou sestrou a mužom, ktorý sa k nej absolútne nehodí a nebude s ním šťastná, o to viac, že vo svojej dievčenskej pochabosti snívala o celkom iných mužoch.

--------------------------------------------------------

Cítila som sa pri Brkičovi čudne. Napriek všetkým mojim nahlas vyjadreným pochybnostiam a skúsenostiam s vojakmi z povolania som naozaj neverila, že by to mohol byť zlý človek, už len kvôli tým jeho nežným modrým očiam. Teda prinajmenšom spočiatku... Keď som ho začala ako-tak spoznávať, môj dojem z neho sa radikálne zmenil. K horšiemu, samozrejme, ale čo ste čakali, keď bol spočiatku ten najlepší možný?

Dušan Brkić, a to nech sa nikto neopováži spochybňovať, bol krásny muž. Tak ako o väčšine ľudí, aj o ňom veľa vypovedali jeho oči. V živote som nevidela nijaké, ktoré by tak veľmi pripomínali more – veľké, modré, nežné na pohľad, no v skutočnosti (keď o nich niečo viete) plné zlomyseľnosti, vlastnej všetkej voľnej prírode. Otvorené more je kruté prostredie, a taká bola aj jeho duša. Nargis mala pravdu v tom, že to nebol zlý človek, no mala som ju aj ja, pretože sa nedal označiť ani za vyslovene dobrého. Rád si z ľudí robil žarty, a nie práve prívetivým spôsobom, býval až príliš úprimný a otvorený a neviem si predstaviť, že by niekedy skrýval svoje city, najmä nenávisť nie. Možno ste si to už všimli, no ja, osoba priveľmi kultivovaná, priveľmi dobre vychovaná a dá sa povedať, že i trochu upätá, som takýchto ľudí len ťažko chápala. „Dúfam, že si z nej preto nebudete robiť posmech.“

„Malé dievčatá sa zamilúvajú v jednom kuse, prečo by som sa o to mal starať?“

Ale možno nám jeho prítomnosť trochu prospela – zamestnali sme ho ako neoficiálneho gardepána, čo znamenalo, že sa poflakoval so mnou a Utmánom, keď sme sa stretávali v palácových záhradách. Keď sa k nám začali pridávať moje sestry, stala sa z toho celkom prijateľná mládežnícka partia, čo sa mi, úprimne povedané, veľmi páčilo. Zlepšilo nám to celú jar. V ten deň sme tam ale boli len my traja, osamelí, nenútení a ničím neviazaní. (Ale závoj som mala na sebe. Nemohla som predsa celkom zdivieť.)

„Lebo... Ja neviem, prečo.“ A čo ste si mysleli, že som mu vyklopila, ako je moja sestra zbláznená práve do neho? „Možno by si mi mohol poradiť.“

„Na to žiadna rada nie je. Proste ju nechaj tak, veď ju to prejde. Decko si poplače do vankúša, a bude dobre.“

„Ale ju idú vydať!“

Ozval sa Utmán. „Nejdú. Teda, vravela si, že ešte nie je nič isté, nemám pravdu?“

„Musíme počítať so všetkým, veď Hadaššach je skvelá partia, má celkom dobré šance...“

„Ten starý magor? To snáď nie!“ odfrkol si Brkić.

„Nie je to magor.“ zavrčal podráždene Utmán.

„To teda nie.“ prisvedčila som. „Je tu síce tá vec s Karáčí...“

„Ja hovorím presne o tej veci s Karáčí. Magor je slabý výraz, Gulistan. Že Chusrauovi dá svedomie, vydávať také mladé dievča za... Za neho!“

„Ale veď ty ho poznáš osobne...“ začala som prekvapene. „Vďačíš mu za svoju provinciu!“

„Áno, a to znamená, že som mu osobne veľmi zaviazaný, ale rád ho za to mať nemusím. Nikdy mi nebol sympatický – rešpektujem ho, to áno, ale to je len dôvod vyhýbať sa otvoreným hádkam, konfrontáciám a vyslovovaniu všetkého zlého, čo si o ňom myslím. Pozri, ono je to dosť komplikované.“

„Býval ženatý s tvojou tetou...“

„No hej, a myslím, že spolu boli šťastní, ale ja som si ňou aj tak nikdy nerozumel. Tí dvaja boli jednoducho odo mňa priveľmi odlišní.“

Zvýšila som hlas. „Potom choď za Chusrauom sám a vysvetli mu situáciu! Ja evidentne nie som natoľko zaujatá proti Hadaššachovi, a ty máš navyše lepšie postavenie ako muž...“

„Ale keď náš vzťah je teraz taký komplikovaný... A nezabúdaj, že hrozba zrušenia svadby sa týka aj mňa!“

K tomu som nemala čo povedať, a to ma dosť mrzelo. Napokon, po chvíli vzdorovitého mlčania, som predniesla. „Ak sa tá svadba skutočne udeje, stane sa tak, až keď Nargis trochu povyrastie – a ak aj nie, manželstvo určite nebude naplnené skôr ako bude mať osemnásť. Dovtedy sa môže všeličo zmeniť.“

„Ty odídeš z tohto paláca, napríklad.“ vyhlásil Utmán trpko. A mal pravdu – ak sa vezmeme, už nebudem môcť chrániť svoju malú sestričku. Zrazu sa mohlo stať, že pokiaľ si splním svoj najväčší sen, zničím tým zároveň život mojej drahej Nargis.

„A čo ak sa nevezmeme?“

„Vezmeme sa... Len musíme konať rýchlo. Čo myslíš, čo by mohlo presvedčiť Chusraua, aby do toho nakoniec nešiel?“

„Malé veno, nanajvýš! Alebo ak by sa Hadaššach dostal do nemilosti šacha. Ani jedno z toho nevieme zariadiť, jedine že by sme sa skontaktovali s Rafatíovcami, ale poštvať dvoch najmocnejších vojvodcov Perzie proti sebe len kvôli šťastiu jednej pubertiačky sa mi zdá trochu veľa... Nezabúdaj, že prípadný spor medzi nimi by si určite vyžiadal veľa obetí!“

„Možno by proste stačil lepší ženích.“ ozval sa Brkić ľahostajne.

„Jediný, ktorý ma napadá, je šach alebo princ, a na dvor my prístup nemáme.“ namietla som. „A vždy naviac hrozí, že spadneme z blata do kaluže. No nič, počkáme a uvidíme, možno žiadne špekulácie a plány nebudú potrebné.“

Cítila som sa trochu nepokojne – nowrúz bol za dverami a ja som sa bála, že kvôli množstvu charitatívnych akcií a osláv v háreme nebudem mať čas na zisťovanie aktuálneho stavu tých nemožných sobášnych plánov. Čo ak náhodou zmeškám jedinú príležitosť na jeho prekazenie? Iná možnosť ale nemusela dopadnúť práve priaznivo, a tak sme museli len zaťať zuby a – čakať...