Och, aké krásne musí byť niekoho
milovať! Kiež by som tiež mala také šťastie!
Keby tak Nargis s otvorenými očami
miesto o láske snívala o kvetinkách, totiž, ehm, o botanike,
mohli by sme si celý tento cirkus ušetriť. Ale neskoro je plakať
nad rozliatym mliekom, zvlášť keď môžeme na trhu kúpiť druhé
a ten drahý džbán ostal celý.
Vlastne vôbec nechápem, prečo som
sa so svojou nádejnou láskou k begovi Utmánovi zverila práve
svojej malej sestričke. Možno preto, že odkedy umrela jej matka,
najobľúbenejšia manželka isfahánskeho bega Firuze, veľa dobrých
správ nezažila, a ja som jej tak veľmi chcela povedať, že sa na
svete stalo niečo pekné... Mea culpa, hovoria
katolíci, aj keď si vlastne nie som istá, či to celé nezačalo
už skôr, a ja by som týmpádom nebola v tejto kauze nijako vinná.
Ale to si asi robím plané nádeje a mala by som za to všetko
radšej prevziať plnú zodpovednosť.
Dívala sa na
mňa tými svojimi veľkými modrými očami – bol to taký
plavovlasý anjelik, od akého by ste neočakávali, že bude
potomkom orientálneho monarchu. Všetko mala, samozrejme, na svedomí
jej ruská matka, svetlá, tundrová, s dokonalou pleťou,
perfektnými črtami pôvabnej tváre a povahou vesmíru na začiatku
času. Jej duša, to bola len taká riedka polievka, v ktorej začas
čosi plávalo; nijaké stopy ducha ani temperamentu, ba čo horšie,
ani dobroty a nesebeckosti. O nikoho sa nestarala a nikto by si
neprial, aby sa musel starať o ňu. Ako všetci vieme, dokonalosť
je nudná – a keď šlo o vzhľad, neexistovala žena, ktorá by
ňou oplývala viac než ona. Náš otec bol jej pravým opakom, a
možno preto ho priťahovala. Starý beg prekypoval nápadmi,
entuziazmom, bol popudlivý, impulzívny a rozumovo založený v
jednom. A napokon tu bola moja vlastná matka, tá, ktorú nikdy
nemiloval; Chajrunissa begum, slniečko, vatra a ohnivý démon v
jednom. Možno by ho dokázala zaujať aspoň na krátky čas, keby
bola o čosi málo krajšia alebo pokojnejšia nátura. No mamička
bola a ostala nepekná, a pritom nesmierne hašterivá, navyše nikdy
nemala dostatočnú trpezlivosť na to, aby mu ako iné manželky
tolerovala záľubu v pekných otrokyniach. Nečudo, že otcovi
čoskoro praskli nervy – o ich poslednej hádke som sa dozvedela
len toľko, že v záchvate hnevu beg svoju manželku udrel, načo
zahanbený svojim hrubým správaním ušiel z miestnosti a mame sa
odvtedy vyhýbal. Nerozviedol sa s ňou, pretože bola matkou jeho
dcéry, a okrem toho priniesla do manželstva veľké veno, ktoré sa
mu nechcelo vrátiť, no už nikdy sa jej nedotkol a rozprával sa s
ňou len zriedka. Spomínaná dáma potom prežila zvyšok života,
akoby už bola vdovou, bez manžela či milenca, len so svojim
dieťaťom. To už je ale osud vznešených dám; musela ho znášať
jej mama aj ona, a ja som vždy bola pripravená na to, že ako
dospelá si prejdem tým istým.
„Utmán Hidžází?
Skutočne? Chusrau mi ho raz spomínal, teda myslím. Nepatrí medzi
najmladších begov v ríši?“
„Ale áno, patrí,
aj keď jeho dŕžavy nie sú až také veľké a bohaté ako tie
naše. No jeho strýko, nech je mu Allah milostivý, patril medzi
najväčších vojvodcov Perzie a on sám si pred tým, než prevzal
vládu nad svojou provinciou, urobil meno ako diplomat, hoci bol
veľmi mladý. Prečo sa pýtaš?“
„Ja len, že keď
je mladý, tak bude asi pekný...“
„No, celkom aj
áno. Mama ti ale už tisíckrát hovorila, že také veci pri mužoch
nie sú dôležité.“
„Ale veď hej.“
Začervenala sa a zvýskla. „Och, ale ako ti ja veľmi závidím!
Ja som ešte nikdy nikoho nemilovala.“
„O nič
neprichádzaš. Toto vlastne nie je prvý raz, čo sa mi to stalo –
a na svoje skoršie lásky teraz spomínam ako na poriadne mrzutosti.
Prvá zamilovanosť nikdy nedopadne dobre, to mi mama ako malej
opakovala najmenej tisíc ráz, no ja som jej samozrejme neverila a
musela si zažiť všetku tu hanbu a bolesť. Ale samozrejme to zo
začiatku je veľmi krásne a ak si myslíš, že unesieš, čo príde
potom...“ Uškrnula som sa ako motýľ, čo rozpráva húsenici o
pavúkoch, keď sa ona sťažuje na mravce. „No neunesieš. Si
proste príliš mladá.“
„Och, myslíš?
Sú podľa teba tie city príliš silné?“
„Sú. Pubertiačky
znášajú pokorenie prirodzene ťažšie.“
Nervózne mávla
rukou, tak na začiatok, a začala zúrivo gestikulovať. „Nemyslela
som teraz na hanbu a sklamanie, ale na lásku! Túžim niečo také
zažiť na vlastnej koži, aspoň raz, jediný raz, než ma vydajú a
budem sa musieť zmieriť s manželom, akého mi prisúdili Allah a
môj dobrý otec!“
„Nemysli na
hlúposti!“ zahriakla som ju. „Keď to príde, tak to príde, a
ty tomu nijako nezabrániš. A ver mi, potom budeš ešte ľutovať,
že si si čosi také priala!“
---------------------------------------------------------
Páni moji, to
hlúpe decko mi závidí! A to moja romanca s begom nebola nič extra
a dala by sa zhrnúť do nasledovného rozhovoru, ktorý sme mali
dnes ráno pri tajnej spoločnej prechádzke.
„Dnes vyzeráš
veľmi dobre.“ usmial sa na mňa. „Ten závoj ti veľmi
pristane.“
„Myslíš? No
teda, a to som ho ani nevyšívala pre seba, ale ako svadobný dar
pre moju malú sestru Nargisšach. Nakoniec dal otec tomu jej
snúbencovi kopačky, ale ono sa to dalo čakať. Bol to nejaký
chudobný indický niktoš, v žiadnom prípade nie partia pre dcéru
takého bohatého muža.“
„A ja? Som ťa
snáď hoden v očiach tvojho otca?“
„Ťažko povedať,
ale vzhľadom na môj vek ťa možno aj prijme. Napokon, nikto lepší
sa zrejme tak skoro neobjaví... Tí hlupáci si musia myslieť, že
som snáď neplodná!“
„No, mňa vlastne
ani neprekvapuje, že žena, ktorá je v dvadsiatich ôsmich rokoch
ešte stále slobodná, vzbudzuje rôzne klebety, zvlášť ak jej
otec je jedným z najvýznamnejších veľmožov ríše...“
„Po Rustamovi
Rafatím a princoch zo šachovho rodu. Ale najskôr za tým všetkým
bude moja niekdajšia pochybná romanca s mladým Madžidím. To sa
potom ťažko verí, že moja česť zostala nedotknutá.“
„Ja by som ti
teda veril...“
„Ale to len
preto, že ma poznáš.“
„To zase
nepopieram.“
Vyhla som sa
prerušeniu nášho rozhovoru tým, že som odtrhla prvú bylinu,
ktorú som zbadala na zemi. „Už začali kvitnúť hyacinty. Tá
biela odroda je trochu spomalená, ale do nowrúzu by sme ich
tu mali mať všetky. A čo tvoja záhradka? Ako sa má?“
„Och, veľká
vec, drahá Gulistan! Zakúpil som z Indie sadenice vanilla
panifolia, to jest pravej vanilky.“
„A kde to hodláš
pestovať? Myslíš, že ti to v takejto suchej klíme vyrastie?“
„Veď ju predsa
budeme pravidelne zalievať... Dám ju k ostatnej vlhkomilnej burine
z pralesa alebo subtrópov, veď vieš, že sme s nimi nemali
problémy. Čítala si v poslednom čase nejakú zaujímavú knihu?“
„Neviem sa dostať
cez tie Mickiewiczove básne, čo si mi poslal minule, ale pripadá
mi roztomilé, že si za seba nechal o svojej láske hovoriť niekoho
iného. A tá vanilka... Mienite ju aj nejako spracovať? Veď zo
všetkých rastliniek, ktoré si doviezol z takej diaľky, má ona
najzaujímavejšie využitie...“
„Čosi by som
skúsil, len tak experimentálne, ale môže to dopadnúť všelijako.
V najhoršom prípade si moje sestry budú mať čo zapletať do
vlasov. A čo sa týka toho Mickiewicza – nepovieš mi už nič
viac ako to, čo si už povedala?“
„Veď čo človek
môže odvetiť na slová typu Keď ťa nevidím, nevzdychám,
neplačem/nestrácam rozum myšlienkami, kedy ťa uvidím či
potom A trudnomyseľne sa potom sám seba pýtam/Je toto snáď
priazeň? Je toto snáď láska? Možno ešte tak, že to sú
tvoje, nie moje city, a to ti snáď prinesie do duše pokoj.“
Odmlčali sme sa.
Toto kvetmi nezahovorím. „Pokoj? Nuž, uvidíme. Už si sa na
niekoho obrátila so žiadosťou o pomoc s tou našou situáciou?“
„Zbláznil si sa?
Po tom Mickiewiczovi? Keď ti zjavne nie je všetko jasné? A vôbec,
tri mesiace sú ešte príliš skoro. Počkať ešte aspoň jeden,
alebo možno do nowrúzu, nám nemôže ublížiť, skôr
naopak. Je ešte veľa vecí, čo o tebe neviem, a chcela by som.“
„Ale tri mesiace
uplynuli len odkedy som ti vyznal lásku, nie odkedy sa poznáme. To
už bude bezmála rok, Gulistan.“
„No i tak,
náhlivosť ešte žiadnej láske neprospela. Hrnúť sa do párenia
môžu rastliny niekde v tundre, kde vegetačné obdobie trvá tak
dva mesiace, my v teplých krajoch si môžeme dovoliť dať načas.“
Z plných pľúc sa
rozosmial. „Takmer som zabudol, prečo som chcel, aby sme boli
viac, než len priatelia, kvetinka moja! V každom prípade, ručím
ti za to, že toto bude veľmi plodná jar!“
Onedlho sme
spolu ležali na tráve a debatovali o burine. Botanika, to bol náš
svet, naša láska a prvoradá vec, ktorú sme okrem vzájomných
citov a toho, že sme v láske nikdy nemali šťastie, zdieľali.
Pravda, boli tu aj ďalšie, menšie veci, a tých nám Allah nadelil
viac než dosť – a ja si myslím, že to všetko bohate stačilo,
aby som sa doňho zamilovala, takže som v konečnom dôsledku vôbec
nepotrebovala, aby bol nejakým spôsobom pekný.
Ale on vlastne v
sebe istý malý kúsok atraktivity mal – teda, rozhodne sa uňho
dali oceniť veľmi pekné oči a vôbec tvár... Väčšina žien
však aj tak nedokázala prehliadnuť, že jeho postava mala od
mužnej a statnej ďaleko a že k tomu všetkému ešte aj silne
kríval. Príliš tomu nenapomáhal ani paranoidno-psychopatický
výraz, ktorý na tej pôvabnej tváričke odjakživa nosil – ale
nemohla som mu ho vyčítať, veď to počas detstva a dospievania
nemal ľahké. Jeho strýko, po ktorom zdedil titul a pozemky, bol
naňho odjakživa pes a vôbec neskrýval, že by ho najradšej videl
mŕtveho. Za svojho nástupcu by potom bol vyhlásil svojho kamaráta,
ktorého oženil s jeho sestrou – Utmán sa teda po tom, čo začal
spriadať takéto plány, stal preňho nepohodlným. Začal ho biť,
terorizovať, a neraz sa mu vyhrážal smrťou. No v tú jar sa ten
zlý muž už smažil v pekle a daný kamarát, generál Hadaššach,
uzavrel s právoplatným dedičom priateľskú dohodu – za tučné
výkupné sa mal vzdať všetkých nárokov na begov majetok, ktoré
po tom, čo jeho žena zomrela pri pôrode, aj tak nemali žiadnu
právnu hodnotu.
„Stále si však
myslím, že si pre skutočný svet príliš krásna!“ rozosmial sa
zrazu. „Pamätáš sa, ako som ti to povedal hneď potom, čo som
ti vyznal lásku?“
Pokrútila som
hlavou. „Príliš sa snažíš, aby táto chvíľa bola pekná, a
tým myslím romanticky, nie len tak obyčajne. Nešlo nám predsa od
začiatku o toto? Aby sme si to spolu užili, nehľadiac na to, aké
bezvýrazné toto potešenie bude?“
„Kladieš mi
ťažké otázky, kvetinka. Ale pochop ma, ja som ešte v živote
nijakú romantiku nezažil. Môžeš mi snáď dopriať takéto malé
pochabé rozkoše, keď ma už z pochopiteľných dôvodov zdržiavaš
od väčších?“
Pozrela som sa na
svoje prsty, položené na bruchu, a proti svojej vôli som o tom
zrazu začala uvažovať. „Nehovorme o tom. Možno som v mladosti
urobila nejaké chyby, ale som počestné dievča, a mala by som sa v
záležitostiach sexu správať zdržanlivo.“
V jeho hlase som
počula sarkazmus a znechutenie. „Mala? Aha, zabudol som. Brácho
by ťa prerazil, keby si niečo také urobila.“
„Len nechcem, aby
sme predbiehali udalosti, to je všetko. Máme predsa celkom slušnú
šancu, teda ak raz požiadaš o moju ruku... Urobíš to, však?
Celkom určite to jedného dňa...?“
„Áno, áno,
iste.“ povedal rýchlo. „Teda aspoň myslím. Vieš predsa, ako
to medzi nami je, nemôžeme si byť ničím istí.“
„Potom ale ja
nemám dôvod zahadzovať svoju česť a nádej na budúci sobáš,
všakže?“
„Och, no jasné.
Aj tak ma to mrzí.“ Tón, ktorým to hovoril, však bol ľahostajný
a nezdalo sa, že by ešte nejaký ten mesiac nedokázal svoju vášeň
držať na uzde.
Chytila som ho za
ruku. „Prečo by malo? Ja si napríklad neviem predstaviť s
tebou... Ale to je možno len moja mizerná imaginácia.“
„Neklam, veď ty
máš úžasnú predstavivosť.“
Pousmiala som sa.
„Nie, to teda nemám. Neviem rozprávať príbehy. Bonmoty – to
možno. Ale fabulácia, to je niečo celkom iné, a schopnosť si
vyvolať v hlave veci nikdy neexistujúce je od tých dvoch zase
odlišná. Ale to sa tebe ťažko chápe, keď ovládaš to všetko s
takým majstrovstvom.“
„To
by som nepovedal... Majstrovstvo je
príliš silné slovo. Možno v tom nie som úplne nemožný, ale
taký veľkolepý výraz je v mojom prípade nevhodný.“
Nevedela
som, či je to nejaká láska, ležať tu s ním vo všetkej
počestnosti a rozjímať o takých nepríjemných veciach. Úprimne
povedané, klamala som, keď som mu tvrdila, že si neviem
predstaviť, ako to spolu robíme – vlastne to v posledných
týždňoch bola, aspoň teda v okresanej podobe determinovanej
mojimi obmedzenými skúsenosťami (v duchu som videla jeho nahú
hruď tisnúcu sa zboku ku mne, cítila jeho bozky na tele a ruky vo
vlasoch, no samotná penetrácia bola čosi mimo môjho sveta), častá
téma mojich snov a nočných fantázií. Bála som sa, či
nezachádzam s týmito vecami príliš ďaleko, no vždy som to v
duchu odbila poznámkou, že sa to všetko predsa odohráva len v
mojej hlave a do reality sa to možno (bohužiaľ!) ani nikdy
nepremietne. Keby som to isté mohla povedať o snoch a fantáziách
drahej Nargisšach, bolo by mi celkom určite ľahšie na srdci.
----------------------------------------
„Och, sestrička,
aká nádherná vec sa mi stala!“ zvolala raz v noci, keď som ju
ukladala spať. „Zamilovala som sa!“
„Ozaj? A do koho?
Myslela som si, že sa s nijakými mužmi nestretávaš!“
„No, nestretla
som sa s ním, ako že by som s ním hovorila... Ale len čo som ho
uvidela, vedela som, že chcem byť jeho!“
„No zbohom! A kto
to, prosím ťa, je?!“
„To neviem,
nejaký európsky dôstojník. Keby si ale videla, aký je krásny!
Uvidela som ho, ako leží v Chusrauovej izbe s obviazanou hruďou...“
„To bude najskôr
Brkić, ten Chorvát. Je to dôstojník a patrí k ochranke ich
veľvyslanca. Jeho šéf bol s Chusrauom na poľovačke, keď na nich
zaútočil nejaký šialenec s puškou – najskôr atentátnik alebo
nájomný vrah. Brkić ho zastavil s nasadením vlastného života, a
teraz z toho má nepekný priestrel hrude. Chusrau hovorí, že mu je
za to veľa dlžný, a tak ho opatruje u seba. Som rada, že je náš
brat v poriadku, a som tomu mužovi vďačná, ale keď mi o ňom
Chusrau rozprával, príliš ma nezaujímal... Tak tebe sa páči,
hm?“ Vlastne som ho už videla. A prehodila s ním pár slov. A
premýšľala o tom, že by som si z čisto estetických dôvodov
rada dala zhotoviť jeho portrét... No môj záujem oňho tam
končil. Nestarala som sa oňho ako o osobnosť, nesnívala som o ňom
a sebe, a bolo mi celkom jedno, či sa s ním bližšie zoznámim. Na
to som mala Utmána, a mala som s ním teda dosť starostí.
„Och, ani nevieš!
To jeho telo... A krásne oči... A pokožka, presne taká istá, akú
mala aj mamička...“
„Je to blondiak.
O nich sa nehovorí nič dobré.“
„Ale no tak, tam
u nich takých predsa musia byť tisíce...“
„Presne tak, a u
nás sú zase iní fešáci, tak sa prestaň oddávať smiešnym
predstavám! Neľúbiš ho naozaj, to ti garantujem.“
„Akože nie?!“
zvolala vzrušene. „Nemôžeš to predsa vedieť s takou istotou...
Prisahám ti, ja som sa doňho zaľúbila, hneď ako som ho uvidela!
Chcem byť ženou toho muža, chcem s ním stráviť celý život, to
viem už teraz. Nemôžem bez neho žiť...“
Počúvala som tie
mimoriadne hlúpe reči bez toho, aby som sa jej vysmiala, no stálo
ma to veľké úsilie. Chápala som, že to je jej prvé stretnutie s
mužskou krásou, ale aby si bola okamžite taká istá... Nuž, ak
sa len skutočne nezbláznila, šlo najskôr o dievčenskú
pochabosť, ktorej sme do istej miery v tomto veku podliehali všetci.
Nemala koniec koncov len pätnásť? Och, iste, sladká pubertálna
nevinnosť... To sa dá pochopiť, ba i ignorovať.
„Ale vieš, že
táto tvoja láska je zakázaná?“ doberala som si ju.
„Och, naozaj?“
zhíkla. „Vlastne máš pravdu! On to bude asi kresťan,
všakže...?“
„No áno, prečo?“
Chusrauovi nemuselo vadiť sa s nevercami priateliť, ale nejaké
milostné pletky, to bolo niečo úplne iné. Napokon, sobáš medzi
moslimkou a neveriacim mužom naše právo prísne zakazovalo.
Moja sladká
sestrička bolestne zastonala. „Ach, beda! Čo sa to len so mnou
stalo?! Aká nešťastná vec sa mi to prihodila?! Celý svoj život
som vložila do rúk tomu, čo ho nemôžem mať...“
Predstavila som si,
ako to všetko počúva pán Brkić, a bolo mi trochu trápne. „Vie
ten muž vôbec, že existuješ a že sa ti páči?“
„Nie, ale asi by
som mu to mala povedať!“ Nargisin veselý úsmev ma takmer
prinútil zvracať.
„Nerob to! Pre
všetky sväté mená Allaha, pre vás oboch to bude tak lepšie...
Nechceš predsa, aby tvoj milovaný podstúpil rovnakú bolesť ako
ty, všakže?“
„Ale ja si
nemôžem pomôcť, prajem si, aby moja láska bola opätovaná...“
A ja si prajem, aby
som smela mať sex s Utmánom Hidžázím, decko hlúpe! Nemôžeme
mať všetko, o čom snívame, to je proste absurdné, teda rozhodne
za našej situácie a pri našich možnostiach... Sme bohaté a
vznešené perzské slečny, nie ruské markytánky. A aj tie sú
vlastne obmedzované, síce nie konvenciami ani dobrými mravmi, ale
zato nedostatkom peňazí a pracovnými povinnosťami. Aj keď mať
to druhé, priznám sa, mi znelo takmer lákavo.
------------------------------------------------------
Môj najstarší
brat Chusrau, jediný z mojich nevlastných súrodencov, ktorý bol
na tomto svete dlhšie než ja, ma nemal rád a zároveň ma veľmi
miloval. Inými slovami, zo všetkých mojich príbuzných mi bol
práve on najviac bratom. Naše vzťahy ešte viac komplikovalo, že
ako môj poručník pred zákonom teoreticky rozhodoval o mojom
živote a smrti, prakticky potom najmä o mojom prípadnom sobáši.
Človek by si povedal, že takú osobu by som nemala rozhnevať,
lenže uvedomujete si, čo to znamená, silou-mocou sa pokúšať
nerozhádať so svojim súrodencom? Nemožná úloha, skutočne, no
keď vám obom tiahne na tridsiatku, nakoniec si nájdete spôsob...
„Utmán? Tá
bleduľa?“ zamračil sa, keď som mu predložila svoj návrh.
„Prečo práve on?“
„Je to slušný
mladý muž dobrého pôvodu, a ja by som si priala niekoho, kto sa
mi podobá vekom i založením. Myslíš si, že to nie je dobrý
nápad?“
Chusrau zdvihol
obočie. „Len sa mi to zdá trochu zvláštne... Si si tým úplne
istá?“ Pochopiteľne, netušil, že spolu chodíme, hoci nás sám
zoznámil – myslel si totiž, že sme len náhodní známi, čo bol
jediný vzťah, aký nám, svojim sestrám, dovoľovať mať s mužom.
Oproti iným Peržanom bol ešte celkom benevolentný – ale no tak,
čo by ste čakali od našinca? Nie sme Turci, väčšina z nás je
ešte stále stará škola, a to tak ženy, ako aj muži.
„Áno, som.
Zistila som si o ňom všetko potrebné, a myslím, že mi bude
dobrým manželom a ja jemu dobrou ženou.“
„Nuž, tak či
tak sa už potrebuješ vydať, a Utmán... Áno, myslím, že to
takto bude najlepšie. Ja len, že ide trochu o financie. Ono sme
totiž Nargis zohnali skvelú partiu a bola by hanba nevystrojiť
veľkolepú svadbu, ktorá ale bude, samozrejme, dosť drahá, takže
tvoja náhla túžba sa tiež vydať ma dosť zaskočila. Ale nech, s
Utmánom sme predsa dobrí známi, nejako sa dohodneme.“
„Och, myslím, že
jemu na peniazoch nebude až tak záležať... Ale zase, čo ja o ňom
môžem vedieť? Radšej mi povedz, čo za úžasného ženícha ste
to Nargis zohnali?“
„Mno, ono je
trošičku starší... Ale zase veľmi vážený! Počula si už o
generálovi Hadaššachovi?“
„Ach, samozrejme,
o ňom sa hovorí všeličo, a to tak dobré, ako aj zlé. Na jednej
strane je to jeden z našich najlepších armádnych veliteľov,
bohatý a patrične ctený, no o jeho metódach na bojisku sa
nehovoria pekné veci. Počul si niekedy o meste Karáči? Nie? Ozaj?
To je smutné, pretože predtým, než ho našinci napadli, sa tam
nachádzali všetky najkrajšie pamiatky v Strednej Ázií. Žilo tam
takmer milión obyvateľov a mnoho z nich pracovalo v najväčších
fabrikách na výrobu kobercov či ružového oleja v okolí... Ale
to bolo ešte predtým, než jeho vládca vyhlásil vojnu Perzií –
a trpko to oľutoval. Hadaššach sa pri jeho dobývaní správal ako
barbar, nebral ohľady ani na vzácne historické miesta, ani na ženy
a deti žijúce povedľa nich. Prirodzene, je to vojak so všetkým,
čo k tomu patrí, no i tak... Povedzme, že k svojej maličkej
sestre by som si priala niekoho jemnejšieho.“
Chusrau vyzeral tak
vážne, ako nikdy doposiaľ. „Ale predsa len, jeho vojvodcovská
sláva... Iste, od veliteľov sa nečaká taká prehnaná krutosť.
Nuž, uvidíme. Také dôležité rozhodnutia si treba premyslieť,
napokon, Nargis je ešte takmer dieťa a my máme dosť času.“
„Požiadal ťa o
jej ruku, či len rozmýšľaš o tom, že by si mu ju dal?“
„Zatiaľ to
zvažujem, no pred pár dňami som mu o tom rozprával. Ešte nič
nie je oficiálne, no ak by som mu ju predsa len ponúkol, určite by
súhlasil. Vraj by sa bol rád oženil, obzvlášť so slečnou z
nášho rodu.“
„Dobre teda.
Nechcem ti nič prikazovať, veď vieš, že by som si takú drzosť
voči tebe nedovolila, a vlastne ani netvrdím, že s tým
nesúhlasím, ja len, že sú tu veci, ktoré svedčia proti takémuto
nápadu. Ale nakoniec je to všetko len a len tvoja vec. Ja som
predsa generála v živote ani nevidela, veď vieš.“
„No,
som rád, že máš k tomu také neutrálne stanovisko...“
Podozrievavo sa na mňa pozrel. Nesnažíš sa len zabaliť
svoj nesúhlas do šedého papiera, však nie?
Vysunula som
čeľusť. „Ak by som aj nemala, viem, že s tvojim názorom na vec
nič nespravím. Všetko, čo tu tvrdím, je, že Hadaššach ako
dobyvateľ nerobí práve priaznivý dojem. Ako človek bude možno
iný, no. Nepremýšľam o tom, nemám prečo.“
„Ale ja áno,
čo?“ zdvihol môj brat jednu zo svojich pôvabných čiernych
obŕv.
„Och, som rada,
že si pochopil podstatu mojich slov.“ usmiala som sa úprimne,
hoci trochu zlomyseľne.
„Jaj, vy ženské!
Ste ako knihovníčky – tu máte všetky fakty a urobte si s nimi,
čo chcete! No ale lepšie, než sa hádať s vlastnou sestrou. Takže
ty a beg Utmán? Nuž, veľa šťastia vám obom. A Nargis? Tá v
každom prípade dostane takého ženícha, akého si pri svojej
povesti najkrajšej ženy Perzie zaslúži. Napokon, treba k tomu
všetkému pripočítať ešte tú iróniu, že nielenže to ešte
nie je tak celkom žena, ale dokonca ani vôbec perzsky nevyzerá!“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára