Zase jedna Popoluška (1/3)

Ja viem, ja viem. Urobiť zo známej rozprávky horor, to môže napadnúť len Minette...

Keď vás napadne, že ste sa mali od nej držať ďalej, až po tom, čo už je dávno po funuse, zrejme vás práve opustila Princezná. Teda, vám sa to už asi nestane, haha, keďže táto už je dávno mŕtva, čo ale nemusíte ľutovať. Keby ste tak vedeli, čo to bolo za beštiu...

Môj najlepší kamarát Kristián sa s ňou stretol na vrchole jej moci ešte v čase, keď sme sa ani nepoznali. Keď sa odohrali udalosti, o ktorých sa vám teraz chystám rozprávať, mal len osemnásť, a my dvaja sme sa stretli až prvý rok univerzity, teda o dva roky neskôr. Mal tú smolu, že bol najstarším kráľovským synom, a to šťastie, že už vtedy bol taký, aký bol. Ale zase nemôžem prezradiť hneď na začiatku všetko, že...?

Kris je následníkom trónu drobnej krajinky v horách, ktorú jej vlastní ľudia nazývajú Slanica a ktorá sa rozlieha od malých dediniek na úpätí Grašky (čo je najvyššie pohorie susedného Maschenlandu, po našim Maškova) až po nie až takú vzdialenú rieku Nedana. Mesto, v ktorom sa narodil a vyrastal, Topoľová, sa nachádza tak blízko ku Graške, že keď s mamou a súrodencami chodievali vlakom na prázdniny lyžovať, ani sa poriadne nebalili, keďže tam aj späť to trvalo pár hodín. Je dosť ťažké byť najstarším z deviatich detí, dokonca aj keď si odmyslíme tie tri, ktoré zomreli maličké, a Kristián bol len rád, že toto bremeno so sebou niesla jeho veľká sestra Lucia, a on je až štvrtý v poradí (ono sa totiž pred ním narodili ešte Jaroslav, zosnulý v útlom veku štyroch rokov, a Drahuška, ktorá nanešťastie prežila do dnešných dní). Pravidlá následníctva sú ale neúprosné – chlapci majú vždy prednosť, a tak ani dve staršie sestry neuchránili Krisa pred bremenom vládnutia. Sám ale tvrdil, že je to stále lepšie, ako keby mal vyrastať v robotníckej štvrti a makať už od dvanástich rokov (ono zabezpečiť pre nižšie vrstvy nejaké slušné životné podmienky je pri jeho oteckovi dosť zložité, ale vy tu asi nechcete počúvať o politike). A vôbec, má si čo obliecť, kde spať a skvelú, kompletnú famíliu, takže je na tom lepšie, ako ktoviekoľko ľudí v tejto i iných krajinách, ďakujeme pekne. So svojou momentálnou situáciou bol zmierený natoľko, že keď mu otec naznačil, že by sa mal oženiť, a tým ju zmeniť údajne k lepšiemu, prirodzene ho to nepotešilo.

A už vôbec ho nespravila šťastným zmienka o nejakej hlúpej tancovačke, ktorú usporiadala stará grófka Blažková. Vraj všetky vhodné dievčatá tohto mesta, dajsamisvete! To znamená, hŕstka neduživých barones a namyslených komtes... Teda, nie že by všetky stáli za starú belu, no príliš veľa dobrých tam tiež nebude, keďže predstavy starej Blažkovej o „vhodnej“ dievčine sú s Krisovou definíciou pojmu v priamom rozpore. Lucia narážala práve na to, keď na raňajkách okomentovala otcov rozkaz sa tam objaviť ako „pecháček“.

„Choď s tým s prepáčením do prdele.“ zahrešil náš princ. „Ja k starej Blažkovej nepôjdem, ani keby nám za to hrozila vojnou.“

„Veď nevlastní žiadnu armádu, či áno? Tak ako by mohla...?“ To bol Ivan, Krisov mladší brat.

„To bola hyperbola, bráško, inými slovami neber všetko doslova.“

„Hyperbola či nie, táto záležitosť sa netýka ani tak starej Blažkovej, ako teba.“ poznamenala Lucia. „Podľa mamy by si už mal byť dávno ženatý. Jej matka sa vydávala ako šestnásťročná, ona sama, keď bola v tvojom veku...“

„Ale ona nešla študovať, na rozdiel odo mňa. Na rozdiel od niekoho.“ Vrhol na Luciu veľavravný pohľad.

Ona sa ale nedala. „Som moderná, emancipovaná žena, a okrem toho zasnúbená s nýmandom v tvojom veku, ktorý je už ale nanešťastie kráľom, takže sa musím pripraviť na svoju budúcu kariéru šedej eminencie!“

„Kým vieš snívať...“ prevrátil Kris očami so sebavedomým úškrnom. Lucia ho poslala do čerta a natrela si maslom pomliaždenú kaiserku. Keď sa to tak vezme, bola jeho veľká sestra obdivuhodná mladá žena, a to aj v „modernej dobe“, kedy o cieľavedomé dámy nebola núdza. Bola to cieľavedomosť veľmi rezervovaná a starosvetská, ale predsa len mala čosi do seba. Raz by z nej bola úžasná kráľovná, podľa mnohých lepšia ako Kris, ale než celkom odsúdite hlúpy systém, majte na pamäti, že veľa z nerozumnosti, ktorou vtedy náš hrdina oplýval, jeho pokročilej adolescencií ešte pristalo a momentálne z nej už veľa nezostalo (slová priameho svedka jeho súčasného stavu!).

Drahuška sa v tej chvíli priknísala k stolu v úctyhodnej krinolíne, čo si vyslúžilo Luciin odsudzujúci pohľad. „Čo som ti hovorila o bežnom oblečení...?“

„Ale keď mne sa slávnostné šaty páčia! Máme ísť dnes s mamou k Bugárovcom...“

„Ale aj tak, krinolína?! No, pre mňa za mňa, znič si chrbticu, ak chceš...“

„A keby len krinolína, ale aj korzet utiahnutý na päťdesiat centi.“ zamrmlal Kris. „Je jedno, aká je to parádnica, takéto veci by nosiť nemala.“

„Drž hubu, mladý, ty nemáš žiadne právo komentovať moje oblečenie!“ zasyčala Drahuška. „Kde je mama?“

„V márnici.“ odsekol Kris.

„Stalo sa nejaké vlakové nešťastie a ona má identifikovať telo, ktoré vraj patrí strýkovi Cosimovi, ale nepanikár – pred pár minútami sme dostali telegram, vraj je v poriadku.“ uviedla veci na pravú mieru Lucia.

„Mame ste neposlali správu?“

„Nestihli sme.“ ozval sa Kris. „Však jej to povieme, až sa vráti. Mimochodom, počula si už o plese starej Blažkovej?“

„No a? S tou starou megerou nechcem nič mať. Veď vieš, čo sa stalo.“ Konkrétne narážala na incident, kedy sa Blažkovej dcéra vysmievala Drahuške pre jej šaty, aby ich nakoniec zničila – a keď sa sestra šla sťažovať mame, stará Blažková ju označila za hnusnú klamárku. Aby sme ale boli spravodliví, mladšia Blažková s druhorodenou princeznou si robili napriek už dlhší čas, a ich matky neprikladali tomuto sporu takú dôležitosť, ako by sa možno patrilo...

„Nehovoríme teraz o tebe, ale o mne, o mame a o tom, aká strašná katastrofa sa môže stať, keď tam nepôjdem. Vraj by mi prospelo sa oženiť – a otec si myslí to isté!“

„To máš za tie odbory.“ poznamenala Lucia vedúco.

„O tom pochybujem. Otec nie je až taký hajzel.“ oponoval jej Kris. „Napokon, má pravdu. Keď bol v mojom veku, už bol ženatý, a tak si samozrejme myslí, že to bude najlepšie aj pre mňa. Ale ide o to, že podľa mňa je to blbosť. Ja sa nechcem ženiť, veď si neviem ani zohnať rande, dofrasa!“

„Keby si poslúchol moje rady a šiel vtedy na ples s Konárikovou...“ neprestávala Lucia kibicovať.

„Zuza Konáriková sa mi nepáči, a prestaň sa už konečne starať o môj milostný život!“ Vzápätí prudko vstal zo stoličky a ospravedlňujúco zamrmlal. „Fakt už musím ísť, kamoši ma čakajú.“ A po tomto vrcholne neslušnom úteku vyšiel z miestnosti bez pocitu viny, pretože všetka táto hrubosť bola, ak už nič iné, aspoň úprimná.

----------------------------------------------------

Je pochopiteľné, že o princa málo už len z titulu jeho kráľovskej krvi záujem veľa dievčat, a Kris si medzi nimi teda mohol vyberať. Nanešťastie to ale robil so všetkou „múdrosťou“ svojich osemnástich rokov, a tak často buď šiel na rande s dievčaťom, ktoré sa ukázalo nebyť príliš sympatickým, alebo to naopak ona, koho osobnosť mladého princa sklamala. Pokiaľ ide o nejaké normálne chodenie, bola tu jedna slečna, s ktorou udržiaval celkom normálny pubertiacky vzťah, keď mal sedemnásť, ale krátko pred udalosťami, o ktorých tu je reč, ho opustila, pretože sa zaľúbila do iného. Neskôr sa o tom možno dozviete viac, zatiaľ vás nechám trochu v napätí...

Bolo už k večeru, keď sa Lucia rozhodla urobiť zásadnú vec, s myšlienkami na to, že to nemôže ísť takto ďalej. Ide o osud kráľovstva a minimálnu mzdu, a vôbec, len pokračuje v rodinnej tradícií. Vedela, ako to bolo s jej matkou a otcom – a strýkom... Pravda, nebolo to veľmi morálne, ale vari celé rodiny ničiace si zdravie len kvôli pár halierom, počúvajúc v zúfalstve rôznych pochybných ideológov a bez možnosti poskytnúť deťom akékoľvek vzdelanie, boli menším zlom? Veď jej povedala, že vzhľadom na to, kto je jej brat, ju možno raz bude potrebovať. Takže v konečnom dôsledku jej nik nemohol vyčítať, že si teraz berie do rúk tú zlatú, krásne zdobenú skrinku, čo si schováva pod posteľou, otvára ju tým tajným „zaklínadlom“ (konkrétne znelo ardor oris) a vyťahuje z nej hrebeň z gutaperče, podľa ktorého ju potom spozná v dave.

Takéto skutky by mala sprevádzať búrka, alebo aspoň tajomný záblesk – a nie tóny veľmi veselej pesničky s hrubým a agresívnym textom. V každom prípade, keď Luciine hnedé oči zachytili Jej pohľad, premkol ju pocit, že tu žiaden záblesk nebol ani potrebný. Dokonca ani aby sa jej brat zrazu strhol zo sna, hoci to urobil a ona ráno, keď sa o tom dozvedela, ľutovala, že to nevidela. Vedela síce, že s jej činom to nemalo nič spoločné a miesto toho to bol dôsledok príšerného sna, aký ľudia občas mávajú celkom bez dôvodu. V každom prípade, to, ako sa na ňu osoba, ktorú privolala z bohvieakých kruhov pekla (sama netušila, odkiaľ tá beštia pochádzala!) pozrela, jej prezradilo, že svoju úlohu si splní s najväčšou radosťou...

--------------------------------------------

Pri obede so zatajeným dychom načúvala rozhovoru medzi Krisom a ich mamou.

„Nechodíš veľmi často do spoločnosti...“

„Jednoducho na to nemám náladu... Nie po rozchode z Gerdou.“

„Ale nemal by si sa takto uzatvárať do seba. Pozri, urobím jeden malý ústupok, dobre?“

„Áno?“

„Nemusíš sa ženiť. Ale mal by si vychádzať dobre so vznešenými dámami.“

„Takže sa musím zúčastniť toho hlúpeho plesu?“

„Áno, a nevolaj ho hlúpy!“

„Iste, madre.“„Takže?“
„Nuž, pokiaľ je tento jediný, na ktorý ma donútiš ísť...“
„Nie, nie je. A netvár sa, akoby to bola nejaká tragédia, veď mladí muži v tvojom veku by sa mali chodiť zabávať medzi ľudí, zvlášť teraz, v období fašiangov!“
„Hm, mali... Ale mne sa jednoducho nechce! Omnoho radšej by som ostal doma a čítal si diela veľkých klasikov. Môžeš mi snáď čosi také vyčítať?“

Klasikmi myslel podľa všetkého Villona, prasák jeden. Ale aspoň to bol prasák celkom kultivovaný.

„To nie, ale podľa mňa aj teba bude viac baviť spoločnosť rovesníkov než kníh...“

„Tak to ma dobre nepoznáš.“

„Dosť na to, aby som vedela, koľko času tráviš s tým socialistom Drgoncom! A netvár sa ako nejaký utiahnutý knihomoľ, môj zlatý, minulú sezónu si bol každú chvíľu von z domu, dokonca aj keď sme ťa nepustili...“

„Drgonca mi prosím ťa nevyčítaj. Vieš, koľko rodičov by bolo vďačných, keby ich deti mali za priateľov prevažne rozumné dospelé osoby?“

„Ale Drgonec nie je rozumný, synu! No nechcem sa baviť o ňom, veď sme si to už dávno ujasnili – ty nemáš rád mojich priateľov, ja tvojich, ďakujem pekne.“ (Túto drobnú frázičku sme obaja pochytili od nej. Je nejakým spôsobom nákazlivá.)

„Takže jediné, čo odo mňa žiadaš, je začať zase chodiť na večierky. Môže to aspoň trvať len do konca fašiangov? Ja naozaj nemám náladu...“

Kráľovná si napokon povzdychla. „Dobre teda. A so ženbou na teba nebudeme tlačiť do dvadsiatych narodenín...“ Toto bol výnimočný ústupok a z matkinho pohľadu Kris vyčítal, že neskôr ešte príde na pretras, keď naňho bude mať nejaké ďalšie požiadavky. Povzdychol si. Nuž, predsa len, Lucia tú svoju povahu musela niekde získať...

Kráľovná Klementína bývala kedysi krásna, počerná princezná z juhu so zvláštnym exotickým fluidom, ktoré ju obklopovalo asi dva dni po jej príchode do krajiny, kde sa mala vydať za Krisovho otca. To ale náhle zmizlo tak náhle, ako sa okolo nej vyskytlo, po tom, čo sa konečne prestala hanbiť za svoj prízvuk a neznalosť tunajších mravov a začala s ľuďmi aj komunikovať. Vtedy sa ukázalo, že je tajomná asi ako ovčie kiahne, len omnoho príjemnejšia, ak ste teda dokázali držať krok s jej tempom reči. Dvorania jej toto sklamanie nikdy neodpustili, pretože kaziči romantiky tu nikdy neboli prijímaní priateľsky, a že princezná z juhu mohla ukázať aj južanskú družnosť by tých, čo o oných krajoch tajne snívali, nikdy nenapadlo. Na druhej strane, na čiernovlasú matrónu s pevným charakterom a ešte pevnejším presvedčením, že má vždy pravdu, sa miestnym zvykalo omnoho ľahšie, a tak ju po dlhom čase prijali takú, aká skutočne je. Totiž navonok milá, ale skúste jej odporovať...

Napokon, nebolo toto správanie hodné kráľovnej?

Lucia sa ticho usmiala. Všetko šlo podľa plánu. Pošle ju mama tiež za starou Blažkovou? Bohvie. Ona tam ale aj tak nepôjde, nemusí ísť, všakže? Mala svoje únikové cestičky, spôsoby, ako sa vyhnúť nepríjemným povinnostiam, a to najmä v prospech tých príjemnejších. To Krisovi sa takýchto výhod nedostávalo, hoci na druhej strane Luciine povinnosti by preňho boli nepochybne horšie, než hopsanie na bále u hnusnej starej ženskej... Lekárska prehliadka. Návšteva blázinca. Učenie sa na štátnice. To už skôr ten lenivec bude predstierať dobré vzťahy so starou Blažkovou...

Hlavne, že tam bude Ona. Ak sa tam dostane, bude všetko v poriadku.

------------------------------------------------

Kris nečakal, že tam bude ktokoľvek, koho by poznal, no ak by aj vedel, že sa tam objaví Zuzana Konáriková, dcéra markíza z Kotliny, nijako by to jeho rozhodnutie nepoznamenalo. Jeho túžba vyhnúť sa jej nebola až taká silná, aby kvôli tomu odporoval matke o čosi dlhšie. Na druhej strane, keď ho požiadala o zápis do tanečného poriadku, rozpačito sa vykrútil, tvrdiac, že všetky tance už má zahovorené, čo bola dosť hlúpa výhovorka. Po pár minútach si totiž uvedomil, že Zuza, ktorá je tak trochu doňho, ho celkom určite bude celý večer po očku sledovať a ak uvidí, že je sám, zistí, že jej klamal, a určite bude dosť smutná... A nepochybne aj naštvaná! Kris ju nechcel rozrušiť – bolo to dobré dievča, len nie preňho. Nepáčilo sa mu, ako sa oblieka, nemali žiadne spoločné záujmy a rozprávala príliš často, veľa a málo zaujímavo na jeho vkus. Na druhej strane mala maniere a dobrú povahu, a bez ohľadu na to, aký mala príšerný šatník, nemohla zakryť, že je veľmi krásna. Nepochybne si vôbec nezaslúžila, aby sa k nej nejaké namyslené princátko správalo netaktne – a tak sa jej Kris rozhodol radšej vyhýbať.

Najskôr spustili veľmi rýchlu polku, pričom ho na parket pozvala istá postaršia korpulentná dáma. Zo zúfalstva prijal – napokon, išlo len o tanec, a ona sa ukázala ako neobyčajne energická a šikovná partnerka. Z tohto dôvodu s ňou ostal aj ďalšie dve kolá, obe v rytme valčíka, no rýchlo sa unavila a stiahla sa do ústrania. Náš princ sa teda ocitol bez partnerky a Zuza už po ňom hádzala hnedými očami. V panike sa začal obzerať po nejakej (akejkoľvek!) možnej partnerke, keď ju zrazu uvidel...

Bola nádherná. So svojimi dlhými čiernymi vlasmi a exotickým zjavom presne jeho typ. Jej šaty boli čierne, no vzorované a bohato riasené. Technicky sa nijako výrazne nelíšila od ostatných, s výnimkou toho, že to bola naozaj výnimočná kráska. Podišiel k nej a chystal sa ju osloviť, keď ju zrazu niečo prinútilo premýšľať o tom, že by sa mohol, nie, mal pozrieť jedným smerom... No tieto hlúpe nápady pochádzajúce ktovieodkiaľ zavrhol a zamieril za čiernovlasou slečnou. Tá sa, len čo ho uvidela, zatvárila nadmieru tajomne a neprístupne, no keď ju oslovil, nemohla mu len z čistej slušnosti neodpovedať. „Prepáčte, nepoznáme sa? Ach, samozrejme že nie, veď to by som si pamätal...“

Usmiala sa, hoci trochu sarkasticky. „Uvedomujete si, že som vás sotva spoznala a už strácate body len kvôli vašej „originalite“? Och, snažte sa trochu!“

„Skutočne? Tak to mi musíte odpustiť, viete, ako sa o niektorých dámach hovorí, že sú také krásne, že robia aj z inak bystrých mužov hlupákov?“

„A vy sa považujete za obzvlášť múdreho?“

„Tu sa nebavíme o mojich kognitívnych schopnostiach, slečna, ale o vašom vzhľade. Som presvedčený, že na mojom mieste by aj Newton...“

Rozosmiala sa. „Newton? Tak ten ťažko. Keby ste povedal Leibnitz, tak možno, dajme tomu. Napokon, infidezimálny počet by bol vynájdený tak či onak, nie je tak?“

Zostal tam stáť s otvorenými ústami. „Krásna a ešte aj intelektuálka, no to ma podržte!“

„Dúfam, že teraz mi už nemáte za zlé moje vysoké nároky na mužov.“ Šibalsky naňho žmurkla. „Smiem vedieť vaše meno?“

„Princ Kristián Ancúg zo Slanice... A ako sa voláte vy?“

„Antónia Makovcová, komtesa z Osbrlia, priateľmi nazývaná Tonička. Pre vás ale radšej Antónia. Nemusíte mi ani vykať, Vaša Výsosť...“

„Bol by som radšej, keby si ma volala Kris, milá Antónia. Nepotrpím si na oficiality.“

„A kto z nás mladých áno?“

„Si veľmi, hm, očarujúca.“ povedal ohromený Kris.

„Vďaka. Nezapíšeš sa mi do tanečného poriadku?“ Nebola nejako vzrušená tým, že stretla princa – čiastočne preto, že pochádzala z vyšších vrstiev spoločnosti, odkiaľ kráľovská rodina nevyzerala tak nedostupne, čiastočne preto, lebo bola taká povaha.

„Samozrejme.“ povedal Kris rýchlo. Pozeral sa po Zuze Konárikovej, a skutočne ju uvidel o pár metrov ďalej nepríjemne na nich oboch zazerať. Rozhodol sa to neriešiť. Jediné, čo by tu mohol urobiť, bolo porozprávať sa s ňou – ale o čom? Napokon, nie je jej nijako zodpovedný...

Tonička bola dosť slabá tanečnica, a tak sa rozhodol radšej sa venovať rozhovoru s ňou. „Takže sa zaujímaš o matematiku?“

„Áno, prečo? Je to dosť zvláštna záľuba na mladú dámu, ja viem...“

„Ale mne to nevadí, skôr naopak... Iste, nie som veľmi analytický typ, no o to väčší dojem na mňa robia ľudia, ktorí sa v týchto pre mňa takých zložitých veciach vyznajú.“

„Milé. Keď sa teda nezaujímaš o abstraktné veci, o čo teda?“

„O všeličo. Zbožňujem poéziu, vtipy, slovné hračky, literatúru... Ale nerobí mi problémy zorientovať sa ani v prírodovede, najviac ma fascinuje archeológia.“

„Je mi ľúto, že nemáme nijaké spoločné záľuby... Veď pozri, ani tancovať neviem!“

„Nevzdávaj sa tak rýchlo, Antónia, veď poznať niekoho s odlišným typom myslenia môže byť niekedy aj prospešné. Povedz, rada čítaš?“

„Len vedecké príručky, nijakú poéziu.“ usmiala sa smutne. „A tiež detektívky, na brúsenie intelektu. Myslím, že to nie sú knihy, ktoré by ťa zaujímali, nemám pravdu?“

„Nie, nemáš. Prestaň sa vzdávať tak rýchlo, ja náhodou čítam detektívky rád, ide len o to, že nepohrdnem ani románmi iného druhu. Povedz, kto je tvoj najobľúbenejší autor?“

Ako sa ukázalo, v tomto smere mali rovnaké preferencie. Znova dostal šialený nápad po očku nakuknúť trochu bokom, ktorý už teraz nedokázal len tak ľahko zahnať. Čím dlhšie odporoval, tým bolo nutkanie intenzívnejšie, až napokon podľahol a uvidel mladé dievča v nádherných šatách, ktoré považoval za najkrajšie, aké kedy videl... A to aj napriek tomu, že pri ňom práve vtedy stála Tonička! No povedzte, je to normálne?!

„Máš nejakých súrodencov? Ja nie, bohužiaľ, takže som jedinou dedičkou tých pár akrov pôdy, čo môj otec vlastní. Najmä som však mala veľmi osamelé detstvo... A ty? Kam sa to pozeráš?“

„Nikam.“ povedal Kris chvatne. „Len som si myslel, že som uvidel nejakú príbuznú, ale to bol omyl.“ Prirodzene, klamal, no bola to lož navýsosť neškodná. „A súrodencov mám až priveľa!“ usmial sa nenútene, aby svoje čudné pocity zahovoril.

„Och, ako ti len závidím...“

„Nemáš čo. Má to aj svoje výhody, iste, ale väčšinou mi to spôsobuje starosti. So staršími sestrami si veľmi nerozumiem, pri mladších súrodencoch je to lepšie, no aj tak sú to pre mňa viac-menej len malé deti. Mimochodom, tie šaty ti výnimočne pristanú.“

„Ozaj? Och, ďakujem. A, nuž, tvoj oblek je, hm, tiež veľmi slušivý, a...“ Zdá sa, že sa dostala do rozpakov.

„Podľa mňa vyzerá ako oblek každého chlapca v tejto miestnosti. Kupovať ho bola dosť otrava, nutné zlo, dá sa povedať... A čo ty, rada nakupuješ šaty, šperky a vôbec všetky tie, hm, dievčenské veci, alebo si jednou z tých, ktoré to neznášajú?“

„Ťažko povedať. Neotravuje ma to, no ani si to neužívam. Kupujem si, čo potrebujem a kedy to potrebujem.“

„Takže si veľmi praktická.“

„Myslím, že áno. Čo myslíš, nie je to trochu zvláštna vlastnosť u dámy?“

„To ani náhodou. Všetci si myslia, že len kvôli svojmu pohlaviu musíš mať isté záľuby a povahové vlastnosti, ale v skutočnosti to je len hlúpy predsudok.“

„Naozaj? Ja som si tým nikdy nebola istá. Všetci tvrdili, že muži sú celkom iste takí a ženy také, no mne sa to vždy zdalo veľmi nespravodlivé.“

„Ako by si s tým aj mohla súhlasiť, ako matematička? Ozaj, tento tvoj záujem je skôr amatérsky, alebo mieniš v tejto oblasti niečo skutočne podniknúť?“

„Ťažko povedať. Veď vieš, že by som na to potrebovala akademický titul – a ten je pre ženu ťažšie získať.“

„Ale nie je to celkom nemožné, nemám pravdu? Neboj sa toho! Zdáš sa mi trochu neistá ohľadom všetkého, čo robíš a čo máš rada...“

„Ako si sám povedal, som žena matematička, tak ma za trochu tej neistoty nesúď!“ dvihla hrdo bradu.

„Nesúdim ťa, práve naopak, chcem ťa jej zbaviť. Vieš, inteligentné ženy ma vždy obzvlášť priťahovali...“ A vtedy ho akási neznáma sila prinútila odvrátiť hlavu k onej blondíne, ktorú si všimol už predtým...

Mala zo všetkých najkrajšie šaty – a vlastne aj všetko ostatné. Bože, to bola krásavica! Tá štíhla, krehká postava! Tá sladká tvárička s nežnými modrými očami! Tie dlhé, hodvábne zlaté vlasy! Tonička bola pochopiteľne pobúrená, keď ju náš drahý princ opustil a zamieril k blonďavej slečne. Bol ňou očarený, mal pocit, že ju pozná už celé veky, že dievča ako je ona nikdy v živote nevidel a ani neuvidí... Bola to láska na prvý pohľad! Zamieril k nej a spýtal sa jej na meno.

Zaklipkala dlhými mihalnicami a hanblivo šepla. „Všetci ma volajú Popoluška.“

„Si nádherná!“ vydýchol Kris nadšene. „Poďme si zatancovať!“ A po zvyšok večera sa od nej nepohol. Nerozprávali sa, len tancovali a nadšene na seba hľadeli. Tonička sa medzitým opila a len čo zaspala na stole, prítomná kamarátka sa ju rozhodla odviesť preč. Kris ju krátko po jej odchode začal hľadať, no keďže tam už nebola, rozhodol sa, že je čas pobrať sa...