Pašije po apokalypse (2/4)

Pondelok pred Veľkou nocou

Navzdory tomu, že ju zvyšok dediny považoval za pomerne majetnú, mala Renáta Kutáčová ťažký život. Nie dosť, že musela oplakávať prakticky celú svoju rodinu, ešte aj jej každodenná rutina bola namáhavá, zvlášť na jar. Prirodzene, ako statkárka nemusela pracovať na poli sama, na to mala nádenníkov, avšak zabezpečiť týmto občerstvenie, pravidelnú prácu a dohliadať na to, aby sa neflákali, nebolo jednoduché. Okrem toho musela sama robiť všetky práce okolo domu a nájsť dosť ľudí, ktorí dokážu odsluhovať poľnohospodársku techniku alebo sa to aspoň včas naučiť, sa jej ešte do tohto dňa nepodarilo, hoci ako dobrá hospodárka začala hľadať už na jeseň. Ako by ale jej únavnú každodennosť ovplyvnil sused, ktorý sa nezdá na život hospodára stavaný? Hádam je to bystrý chlapec – mohol by v tej Amerike ísť na štúdiá a stať sa doktorom alebo právnikom ako Galecki miesto drenia na farme len preto, že patrila jeho rodičom a on na nej vyrastal.

„My sa ospravedlnujeme for interference...“ Ben Galecki sa bezradne pozrel na Vaška.

„Za vyrušenie.“ pripomenul mu chlapec trochu unavene a smutne.

„OK, sa ospravedlnujeme za vyrušene. My chceme s vami diskutovat... Vyjednavat... Well, právne veci tykajuce sa pripadu. To vlastne je whole point mojej návštevy. Cela pointa.“

„Po slovensky sa povie podstata. Pointu má literárne dielo alebo anekdota.“ opravil ho Vašek.

Renáta zdvihla obočie. „Keď viete po slovensky o toľko lepšie, načo vlastne svojho príbuzného potrebujete?“ Tí dvaja drzáni ju vyrušili od varenia obeda. Je síce pravda, že pre nich by si dobrovoľne nerezervovala žiaden čas, no keďže musela pripraviť jedlo nielen pre seba, ale aj pre vyhladovaných nádenníkov, bola táto doba extra nevhodná.

„Morálna podpora.“ vyhlásil Ben Galecki urazene. „A právne poradenstvo. Keby my stuffy nephew nevedel lepšie slovenský ako ja, ani by som ho nevzal so sebou do tejto krajiny.“

„Máj... Staf...“ Renáta bola dostatočne bystrá, aby pochopila, že hovorí o Vaškovi, ale čo o ňom vlastne hovorí, totiž ako ho to práve nazval, to vôbec netušila.

„Znamená to, prepytujem, „môj pribrzdený synovec“, slečna Kutáčová.“ vyhlásil Vašek, možno trochu pobavene.

„My point je, slečna, že sme ochotni vyjednavat.“ povedal Ben Galecki ostro. „Kupime od vas tie pozemky, za discount, of course...“

„Zníženú cenu.“ preložil Vašek.

„Nie sú na predaj, a už vôbec nie za „zníženú cenu“.“ odsekla Renáta. „A ak dovolíte, mám na práci omnoho dôležitejšie veci.“

„If you don't mind, požiadam vas o jednu malu vec.“ nevzdával sa Galecki.

„A to je?“ zdvihla obočie Renáta.

Galecki rozhodil rukami, akoby ho všetka znalosť slovenčiny opustila, a pošepkal Vaškovi do ucha čosi v rodnom jazyku. „To nepôjde.“ zavrtel chlapec hlavou.

„Čo nepôjde?“ spýtala sa Renáta, tentoraz omnoho menej nepriateľským tónom ako predtým.

„Strýko Ben chcel, aby som vás požiadal o malú láskavosť. V dome mali ostať nejaké veci po mojich rodičoch a ja by som bol rád, ak by ste mi dali aspoň tie...“ Jeho tvár bola nepekná, cestovitá, no ocitol sa na nej taký smutný pohľad, že sa mu nakoniec podarilo vyvolať v nej dojem zraneného šteňaťa.

Zrazu jej chlapca prišlo trochu ľúto. „Veľmi rada by som vám pomohla, ale nemám ani poňatia, ktoré veci sú vaše a ktoré môjho brata. Viete, po tom, čo ho získal spolu s pozemkami, sa presťahoval do vášho domu aj so svojimi vlastnými osobnými vecami. Navyše, podľa mňa väčšina osobných vecí vašich rodičov, bohužiaľ, skončila v rukách gestapákov a strážcov koncentračného tábora. Neviem, či to, čo z nich ostalo, stojí za reč.“

Chlapcovi vyhŕkli do očí slzy. „Prosím, slečna, nech už je ten zvyšok hocijako malý, ja ho potrebujem dostať do rúk. Vaši rodičia už predsa tiež nežijú, pokiaľ sa nemýlim...“

Kutáčka zovrela pery. „Máte pravdu. Otec zomrel v tridsiatom treťom, keď som mala trinásť, mama v tridsiatom piatom. Ale...“

„Nuž, vidíte, chápete, aké je to pre mňa ťažké, stratiť ich oboch v takom mladom veku. Bude mi stačiť akákoľvek maličkosť, ktorá mi ich pripomenie, spona do vlasov alebo vývrtka... Čokoľvek...“

Renáta si povzdychla. Nemohla popierať, že ňou Vaškovo zúfalstvo pohlo. „Príďte zajtra, teraz mám veľa práce. Spoločne prehľadáme dom, ktorý vašej rodine predtým patril, a pozrieme sa po veciach vašich rodičov.“

„A s pozemkami nič?“ spýtal sa Galecki zmätene. „Lebo viete, mozeme sa dohodnút...“

„Podľa mňa to nikam nepovedie, ale ako chcete. Ja nemám záujem dať nikomu nič, ale ak si myslíte, že ma presvedčíte, zajtra večer si na vás nájdem čas. A teraz, prosím, odíďte.“

„Ďakujeme vám za to, že ste nás nakoniec predsa len vypočula.“ povedal Vašek Ackermann skleslo, rozlúčil sa s Kutáčkou a odišiel i s tým svojim americkým strýčkom kade ľahšie. Vďakabohu, už ju zdržiavali dosť dlho.

----------------------------------------------------

Večer si tí dvaja cudzinci zašli do krčmy, ktorú viedla stará Mušiarová. Teraz, tesne pred Veľkou nocou, sa veľa chlapov v dedine snažilo postiť, a tak sa jej podniku vyhýbali, no to Mušiarku netrápilo. Jej čas ešte len príde. Zatiaľ sa však rozhodla si od práce trochu odpočinúť, vyskúšať kandidátov na novú výpomoc a venovať sa chorej mame, ktorú mala inak na starosti jej sestra. Z príchodu cuzincov nebola nadšená, zvlášť nie po včerajšom incidente – tá sopľaňa, ktorú udrela Kutáčka, bola dcérou jej susedy. Navyše Ackermannovcov nikdy nemala veľmi v láske; boli to obyčajní snobi a lakomci, tak je to, a nech ich už odviezli, kam ich odviezli, Mušiarke rozhodne nechýbali. Že by sa ale mohlo stať to, čo v ten večer, si nevedela predstaviť...

Nebola z ich prítomnosti nadšená, ale boli to zákazníci, a tak ich musela zniesť a obslúžiť. Objednali si veľkú fľašu slivovice a smutne si opreli hlavy o stôl. Chvíľu sa rozprávali v akomsi cudzom jazyku, ktorý sa Mušiarke podarilo úspešne identifikovať ako angličtinu, potom smutne stíchli. Po chvíli vošli dnu traja chlapi, ktorých príchod ju poriadne prekvapil, keďže dvaja z nich, Ďurica a Piatnik, zvyčajne pili striedmo a väčšinou doma. Tretí, Cipár, zvykol chľastať prvú ligu, ale od konca vojny sa snažil abstinovať, a tak Mušiarku jeho návrat k starým zvykom potešil, hoci sa zároveň bála, že mu recidíva uškodí. Odmietnuť ho nemohla, pretože po vojne nemal nikto na pitie peniaze a pred Veľkou nocou ani náladu.

Celú diskusiu začal Ďurica. „Ale aby ste si nemysleli, tak ešte raz zdôrazňujem, že som sa sem nechal dotiahnuť len preto, že musím zapiť svoje znechutenie.“

Piatnik pokrčil plecami. „No čo by si chcel, Žid zostane Židom. Ten sa svojho majetku len tak nevzdá.“

Ackermann sa obzrel cez plece a očervenel od hnevu. Nič si však nedovolil povedať.

Cipár sa ho napočudovanie zastal. „Veď chlapca nechajte, viete, že jeho rodičia už nežijú...“

„Ako dobre!“ zasmial sa Ďurica. „Tiso s tou židovskou háveďou pekne zatočil. Vďakabohu, už nemôžu okrádať statočný slovenský ľud!“

Ackermann sa zatváril, akoby mu bolo fyzicky zle, ale stále mlčal. Hádam zo strachu, veď Ďurica bol chlap ako hora a maličký Václav by proti nemu nemal žiadnu šancu, zvlášť ak by sa k nemu pridal Piatnik či dokonca aj Cipár.

„To hej.“ prisvedčil Piatnik. „Prišli na našu pôdu bohvieodkiaľ, okradli nás a teraz, keď sme ju získali späť, nám ju chcú znova vziať! Tfuj! Nuž, hádam ich Kutáčka pošle kade ľahšie...“

„Nuž, snáď.“ pokrčil plecami Ďurica. „Veď jej brat bol pravý vlastenec.“

„A viete čo?! Prečo mi to nepoviete do očí?!“ Ackermannova cestovitá tvár bola zrazu celá červená, ako tam tak stál Piatnikovi za uchom a gánil na celú skupinku. „Myslím to vážne, pozrite sa mi do očí a povedzte mi, že si moji rodičia zaslúžili zomrieť?! Aj moji bratranci a sesternice? Milka, najmladšia z nich, mala len dva roky! Pozrite sa mi do oči a povedzte, že si zaslúžila zomrieť spolu s ostatnými...“

Chlapi sa pozreli jeden na druhého, keď Ďurica vstal a zadíval sa mu do očí. „Áno, zaslúžili si to. Vy, židovské špiny, si všetci zaslúžite vykapať.“

A vtedy Ackermann urobil niečo neuveriteľné. On, ktorý bol oproti Ďuricovi polovičný a ktorý nikdy neoplýval odvahou (ako tí, čo ho poznali v detstve, vraveli) naňho zreval. „Potom, pane, mi dovoľte vám povedať, že mi je z vás zle! Ste najhoršia osoba, akú som stretol za dlhý, dlhý čas, a v skazenosti sa vám vyrovnajú už len ľudia, ktorí majú na svedomí mojich rodičov!“

Ďuricovi spoločníci možno celkom nechápali Ackermannovu reč, ale spoznali nadávanie, keď ho počuli. „Ty čo si naňho otváraš hubu, ty obrezanec?!“ zreval Piatnik. Cipár vyzeral, že sa za tých dvoch hanbí, a snažil sa vyjsť z krčmy nepozorovane.

„To by som sa mohol spýtať ja vás, nie?!“ zakričal na Piatnika Ackermann. „Myslíte si, že ak ma zmlátite, bude to znamenať, že zrazu nemám pravdu?! Že ste tí spravodliví len z toho titulu, že ste väčší a silnejší?! To sotva! Len sa do mňa pustite, nech všetci vedia, čo ste zač! Nech im je jasné, že ste hajzli, ktorí pokojne zmlátia slabšieho len preto, že...“

Ďurica, silný chlap, ktorý nikdy neplytval slovami, mu jednu vrazil päsťou. Rozťal mu tým peru a zranil nos, no na prekvapenie všetkých ho to nijako „nespacifikovalo“. Vašek zreval na plné pľúca. „Keď biť sa, tak biť!“ A lakťom udrel Ďuricu do brucha. Ten ho chytil pod krk a začal ho škrtiť, načo ho šmaril na zem. „Ty drzé židovské šteňa...“ Ani to ale Ackermanna neodradilo a pustil sa do Ďuricu päsťami. Prirodzene, proti o toľko silnejšiemu protivníkovi nemal šancu, no to ani mať nemusel: Mušiarka, Cipár (na jej popud) a dokonca aj Ben Galecki ho spoločnými silami schmali a odvliekli z krčmy. „To by bolo, aby sa mi tu bili triezvi!“ zašomrala Mušiarka. Galecki sa zasmial a vrhol na ňu vďačný pohľad, no ten si krčmárka nevšimla. Preto radšej so smutným výrazom pomohol synovcovi vstať.

Vaškovi vyhŕkli do očí slzy. „Počul si, čo o nás hovorili?! A o mojich rodičoch?!“

„Zachytil som nejaké antisemitské kecy. Prečo si ich vôbec všímaš?“

„Pretože... Bože, prečo by som nemal?! Keby to boli nejakí hlúpi opilci alebo mladí blázni, ale takto tu hovoria vážení muži, otcovia rodín! A ja som sa čudoval, že nám nadávajú aj malé decká – bodaj by nenadávali, keď o nás ich tatíčkovia zmýšľajú takto!“

„Upokoj sa, slečna Kutáčová je hádam iná – a ostatní môžu ísť vieš kam! Vezmeme si tie veci a vypadneme, než sa začnú veľkonočné sviatky...“

O chvíľu vyšli z krčmy Piatnik s Ďuricom, zatiaľ čo Cipár vtiahol Vaška s Benom dovnútra, než si tí dvaja uvedomili, čo sa to deje. Napokon, práve im vynadala ich stará krčmárka, koho by to nemiatlo?

Len čo Američania z Rozhanoviec vyšli pred krčmu, Mušiarka sa neohrozene postavila pred Ďuricu a Piatnika a začala svoj „príhovor“. „No že sa vy dvaja nehanbíte!“

„A za čo by sme sa mali?“ odsekol Ďurica. „Za to, že sme mladého nazvali tým, čím je – židom?! A že sme sa sťažovali na jeho chamtivosť?! Nuž, čo je pravda, nie je hriech, ako by povedal môj otec!“

„Svojho otca mi tu nespomínajte, ten by sa, ak by mal počuť vaše reči, v hrobe obracal!“ zahrmela Mušiarka. „Akáže pravda?! Tá je taká, že sem mladý prišiel kvôli majetkovým sporom, ktoré podľa mňa aj tak nevyhrá, lebo jeho jediný obhajca nevie ani poriadne po slovensky, a do toho nás nič! A vy ste začali nadávať jeho mŕtvym rodičom za jeho chrbtom! Vari nemáte srdce?!“

„Áno, máme srdce.“ ozval sa Piatnik. „Pravé slovenské! A to nám nedovolí nechať len tak, keď nejaký špinavý smradľavý židák chce okradnúť dobrú slovenskú dievčinu!“

„No, aspoňže srdce máš slovenské, keď už fotra poľského! Vy si hovorte, čo chcete, ospravedlňujte sa ako chcete, ale fakt je, že ste sa k nemu zachovali príšerne! A ešte sa s ním pustili do bitky, no že sa nehanbíte, mlátiť slabších! Čo vás to v tej škole učili?! Útočiť na menej silného protivníka je jednoducho zbabelosť!“

„On provokoval!“ zasyčal Ďurica.

„Provokoval?! Dajsamisvete, ty si povedal, že si dvojročné decko zaslúžilo zomrieť, a on je ten provokatér! Vari už nemáš svedomie?! A nezačínaj tu so všetkými tými kecami o slovenskom národe a tak! Ani ja som Ackermannovcov nemala rada, ale že by si ich malé deti zaslúžili smrť, to by som nikdy nebola povedala! A vieš čo?! Nemám rada ani teba, a vari želám smrť tvojim potomkom?! Fuj! Hanba!“

„V židovi niet ničoho dobrého, bez ohľadu na vek.“ zavrčal Piatnik.

To už Mušiarke praskli nervy, jednu tomu tvrdohlavovci strelila a zrevala z plných pľúc, podtrhnúc svoje slová ráznym gestom smerom k dverám. „Von! A nevracajte sa, vy somári!“

Cipár ticho pípol. „Ja tu môžem ostať?“

„Ale, Jožo!“ napomenul ho Piatnik. „Veď sme priatelia, držíme spolu! Netrhaj partiu!“

„Vyhadzujem odtiaľto len týchto dvoch, tak sa rozhodni sám.“ zamrmlala Mušiarka hlasom zachrípnutým od toho kriku.

Cipár sa teda rozhodol ostať – a piť. Potom krčmárka vtiahla oboch Židov dovnútra a títo dvaja sa s jeho dovolením posadili k nemu. Galecki štuchol Václava do rebier a hlavou kývol k Cipárovi. Mladý sklopil oči. „Ďakujem, že ste sa nás zastal. Ja, hm... Môžem vás o niečo poprosiť? Vyjadrite moje poďakovanie aj pani krčmárke.“

„Slečne. A prečo jej nepoďakuješ sám?“ povzdychol si Cipár. „Aha, tu ide!“

Mušiarka priniesla tým trom ich pitie. „Joj, aj som zabudla požiadať tých dvoch o zaplatenie. Nuž čo, nebol čas.“

„My nephew vam kce niečo...“ usmial sa na ňu Galecki vďačne a znova do Václava strčil prstom.

„No, ja by som vám...“ Očervenel ako rak a sklopil oči.

Mušiarka neprejavila pre jeho nesmelosť veľké pochopenie. „No pozrime sa, aký statočný a spravodlivý, keď ide o povesť jeho famílie – a ani poďakovať mi nevie!“

„Pre-prepáčte. Vďaka. Že ste sa ma zastali.“ Vašek sa silne zajakával., kvôli čomu momentálne pôsobil dosť hlúpo.

„No prosím! Dáte si ešte niečo?“

„Ja zatiaľ nič, madam.“ zajachtal Vašek. „Strýko Ben?“

Ten len pokrútil hlavou, a napokon Cipár si vyžiadal krígeľ piva. Potom sa obrátil k tým dvom. „Ak mám pravdu povedať, ja tomu zmätku nijako nerozumiem.“

„Ako to? Vari ste tu počas vojny neboli?“ zdvihol obočie mladý Ackermann.

„Nie celý čas. Odišiel som do Ríše za prácou, ale tam to bola hrôza hrôz. Chleba ešte menej než u nás, a ani som sa nikomu nemohol zveriť s tým, že Hitlera ani nemám rád. A to ani nespomínam fakt, že ja som vlastne komunista... Keby Nemci vedeli, čo som zač, boli by ma zavreli tak, ako tvojich rodičov. Napokon, sme na jednej lodi. Vari si nevedel, že veľký revolucionár Trockij bol tiež pôvodom Žid? A veľa vážených komunistov tiež?“

„No, ani sa nečudujem.“ pokrčil plecami Vašek. „Od príbuzných som sa dozvedel, čo to tam bolo za cára. Komunizmus im mohol priniesť niečo lepšie. Ale vieš, ja som strávil sedem rokov v Amerike, medzi drobnou buržoáziou, takže o komunizme veľa neviem, ani o tom, ako to chodí v Sovietskom zväze.“

„A vedel si, že nebyť jeho, vojnu by sme nevyhrali a nacistov nevyhnali?“

„No hej, to je jedna z tých málo vecí, ktoré som o ňom vedel.“

Mušiarka priniesla krígeľ a fľochla na Cipára. „Nezneužívaj svoj záchvat zdravého rozumu na komunistickú agitku. Chlapec má určite dôležitejšie starosti ako svetový protelariát a triedny boj.“

Pred ňou Cipár nepovedal nič, no len čo odišla, prevrátil nad jej výrokom oči. „Nevšímajte si ju, je to obyčajná buržujka.“

„Ale to ja tiež.“ ozval sa Ben Galecki. „Som pravnik. My mama a otec own a shop. Obchod.“

Po tomto vyznaní ich už Cipár neoslovil, čo Vaška celkom obralo o odvahu. Taká škoda, pomyslel si, nebyť mojich príbuzných, bol by som mal priateľa. Táto situácia mu ale nebola neznáma, a tak spočiatku premýšľal nad tým, že sa nebude pokúšať zmeniť, no potom sa pozrel do očí svojho zástancu a uvedomil si, že mu niečo dlhuje. Ak už nič iné, tak vysvetlenie.

„Povedzte mi o komunizme, že čo to vlastne je. Ako sa môžem k niečomu pridať, ak o tom nič neviem?“

„Ty by si sa chcel pridať?“

„Ja neviem, najprv mi povedzte, o čom to je.“

„Ako to môžem vysvetliť buržujovi, ktorý aj sem prišiel len na to, aby získal pôdu?“

„Možno sa jej vzdám, len neviem, prečo by som mal. Ak to Marx vie lepšie, tak mi to povedze.“

Nakoniec sa rozhodol, že komunistom nebude, ale bol rád, že sa s Cipárom porozprával. Ak už pre nič iné, tak kvôli tomu smutnému úsmevu a poďakovaniu za pozornosť, ktoré mu venoval, keď vyjadril svoju neochotu sa pridať do strany.

-------------------------------------------------

Utorok pred Veľkou nocou

Renáta tých dvoch čakala už od rána, a tentoraz ich pozvala aj dnu na šálku cigorky.

„Takze tie lands...“ začal Galecki.

„Pozemky.“ zamrmlal Vašek preklad.

Renáta povedala svojim pohoršene zdvihnutým obočím všetko, čo tí dvaja potrebovali vedieť.

„Prosím vás, len jednu z tých parciel!“ zvolal Vašek. „Tú menšiu! Nechajte si dom, veci, všetko, ale aspoň niečo nám nechajte! Bože, vari vám to patrí?!“

„A nie?!“

„Veď ako ste to získali?! Váš brat nám to, s pomocou zločincov vo vláde, jednoducho ukradol!“

Chladne sa naňho pozrela. „Pozri sa, nikto si tieto časy nechce pripomínať, čo sa stalo, stalo sa...“

„Áno, stalo, a preto to musíme napraviť!“

„A kto napraví mňa?!“ zakričala Renáta. „Nechcem na nič z toho myslieť, nikto nechce...“

„Nie, niektorí chcú. A tiež aby sa to vrátilo. Viete, čo sa mi stalo včera?“

„Nemám ani poňatia, no ak to nesúvisí s pozemkami, tak spánombohom, mne to môže byť jedno.“

„Ide len o to, že akokoľvek by ste chceli, aby tie roky zmizli lusknutím prsta, oni tu boli, a my si to pamätáme až príliš dobre. Chápem, že to pre vás bolo ťažké...“

„Tak chápeš, ha?!“ vybafla naňho Kutáčka. „Vieš snáď, aké to je považovať február za najhorší mesiac, lebo vtedy už nemáte zásoby a vonku nieto ani lesných húb, takže ťa jar len tak-tak zachráni pred smrťou hladom?! Vieš aké je to celý deň vdychovať jedy v muničnej továrni, len aby tebou vyrobené náboje potom vraždili tvojich vlastných krajanov?! Vieš, aké je to každý večer ďakovať za to, že tentoraz neprišiel nálet, a ak aj áno, tak si ho prežil?! Vieš, aké je to sa predierať troskami, hľadajúc svojich kamarátov, alebo prinajmenšom ich mŕtve telá?! Nie, nie a ešte raz nie! Ty si pred vojnou žil na bohatých pozemkoch svojich rodičov, vždy ste mali dosť peňazí, a vojnu si prečkal tam niekde v Amerike!“

„Ale moji rodičia nie! Viete, ako som sa cítil, keď mi krátko po oslobodení koncetráku, kde boli, napísal náš starý známy o tom, čo sa s nimi stalo, ako tam neskutočne trpeli?! Preboha, pred každým iným sa sťažujte na svoje trápenia, koľko chcete, ale ja nosím v duši rovnaké bremeno!“

„Ale ja už na svete nikoho nemám! Ty máš aspoň príbuzných za oceánom, ale ja?! Nezostalo mi nič, len táto zem, a nádej, že sa budem mať lepšie!“

„Veď som vám povedal, nemusíte mi vrátiť všetko, som ochotný sa dohodnúť. Pravda je ale taká, že mojej rodine tú zem vzali násilím a neprávom. Alebo si myslíte opak? Pretože ak áno, vstanem a odídem, pretože presviedčať vás o tom, že aj Židia sú ľudia, nemienim.“

„Mňa nemusíte presviedčať o ničom. Nech už som predtým verila čomukoľvek, po odvedení do Ríše som sa rýchlo prebrala. Ak si ale myslíš, že to je nejaký agument pre to, aby som ťa nechala zožať, čo som zasiala...“

„Ak ti to tak vadí, môžem siať aj žať až na budúci rok – teraz tú zem budeš obhospodarovať ty, a na ďalšiu jar si ju prevezmem. Veď si ju aj tak nevlastnila príliš dlho, ešte minulého roku na nej pracoval tvoj brat, nie ty, takže nemôžeš povedať, že by si čokoľvek vlastnými rukami...“

„Minulého roku ju neobhospodaroval nikto – brat zomrel tú zimu a ja som sa z Nemecka vrátila až koncom jari. A čo už ty môžeš vedieť o pôde a roľníčení?!“

„Myslíš si, že som bol pred vojnou slepý a hluchý? Otec ma k tomu vychovával od detstva, ani nevieš, ako mi bolo ťažko v meste. Dokážem sa o pozemky postarať.“

Kutáčka sklopila oči, no celkom kapitulovať nemienila. „Dobre, a čo z toho budem mať ja? Len čisté svedomie?!“

„Zaujímajú ťa viac peniaze, než spravodlivosť? Ale ako chceš. Musí byť pre teba ťažké žiť tu takto sama, bez všetkých...“

„Sama si poradím.“ odsekla Renáta. „A či je mi tu smutno, alebo nie, to nie je tvoja vec.“

„Môžem vám pomôcť s prácou týkajúcou sa správy pozemkov, ktorá je iste ťažká a...“

„To vôbec nie je.“ prerušila ho Renáta urazene. „Ako si si mohol vôbec myslieť, že by som to nemusela zvládať?!“

Zahanbený Vašek zovrel pery. „Tak mi teda prepáč. Pokiaľ ti teda svedomie dovolí zbierať plody z ukradnutej zeme, je to tvoja vec. Ja len, že som si myslel...“

„No, zjavne si nemyslel, keď si sem prišiel len tak žobrať.“

„Žobrať?! Len som poprosil o vrátenie ukradnutej veci! A to má byť žobranie?!“

„Na mňa sa neobracaj, ja som ti nič nevzala!“

„Ale i tak mi tá vec bola zobraná, tebe sa dostala do rúk a ja by som ju chcel späť, lebo na tomto svete nič nemám, kým tebe by ostala tá zem, čo mal tvoj brat pred vojnou! A možno ešte časť tej ackermannovskej, veď ako som povedal, môžeme sa dohodnúť...“

Zavládlo ticho, do ktorého sa ozvala prvá ona, no aj keby tak neurobila, Vašek by z jej výrazu pochopil, že prehral. „Neskúšajte vo mne vzbudiť súcit, nepodarí sa vám to. Myslíte si, že vám tá zem patrí?! Vám, ktorí ste kedysi dávno prehadzovali peniaze vidlami ako slamu?! Figu borovú. Mala som rovnako ťažký život ako vy, a o minulosti už nechcem nič vidieť ani počuť. Choďte už, u mňa sa vám nič nepodarí.“

Vašek vstal a chystal sa odísť, keď ho strýko Ben chytil za ruku. „Ne. To nie je mozna. Fascists okradli Vashek a vy ho len tak...“ Prerušil svoju reč, aby našiel to správne slovo.

„Vyženiete.“ pomohol Vašek strýkovi.

„Vo vlade vytvaraju restitucne zakony. Onedlho budete musiet...“

„Áno, ale dovtedy vám nevrátim nič. Nič, rozumiete?! Žiadna dohoda. Žiadne vracanie. Skončila som.“ vyhlásila Renáta.

„Pozrite sa, ak sa bojíte, že bez tej pôdy neprežijete, jednoducho to povedzte. Pochopili by sme to, odišli a prestali vás otravovať...“

Na Vaškovom líci ostro pristála Renátina dlaň. „Neprežijem?! Bože môj, mám majetok, o akom väčšina mojich súkmeňovcov môže len snívať! Keby šlo len o to, dala by som vám, čo vám patrilo, s veľkou radosťou. Keby ste neboli živou pripomienkou toho, čo sa vtedy stalo, nebola by som k vám taká neprívetivá. Prečo ste nemohli ostať v tej Amerike?! Vraj sa tam ľuďom darí omnoho lepšie. A vy sa miesto toho trepete sem a chcete nejaké majetky, na ktoré vlastne ani nemáte právo. Choďte už, a nevracajte sa!“

„On parcela E1926 je strom.“ ozval sa zrazu nezdolný Ben Galecki.

Renáta zdvihla obočie. „Aký strom?“

„Of an utmost importance and commemorative value.“

Ackermann nasucho preglgol. „Dôležitý, pre mňa i pre teba. Reni, hovorí o tej starej višni, na ktorú sme spoločne liezli. Ale to sa stalo len raz a aj to sme spolu súťažili. Ja som prehral – tak ako teraz!“ Do očí sa mu vtisli slzy. „Bože, strýko si myslel, že pre nás ten blbý strom niečo znamená a že by to mohlo byť spojenie medzi nami dvoma! Taký nezmysel! My sme sa predsa nepoznali... Tvoj brat nás aspoň nenávidel, ale ty? Načo som za tebou vôbec chodil? Ty si nám nebola nič, ani priateľ, ani nepriateľ, ba sotva sused. A ja som sa to ani nepokúšal zmeniť, pretože mi na tebe nezáležalo. Toto by mal byť môj trest za to, že som býval také zbabelé dieťa, všakže? Povedz, že je to tak, pretože nechcem, aby moje odmietnutie bolo len dôsledkom tvojej neschopnosti sa vyrovnať s tým všetkým, čo vojna priniesla. To pre mňa nie je žiaden dôvod, a zlyhať len tak bez dôvodu? Nie, to nemôžem urobiť strýkovi Benovi, ktorý sa vždy tak snažil...“

„Niektoré veci sa jednoducho dejú bez dôvodu, nehovoriac už o dôvodoch dobrých a rozumných.“ povedala Renáta drsne. „Prečo všetci tak nenávidia Židov? Bohvie. Sami nevedia. Hľadať v tom nejaké dôvody by im len uškodilo, pretože by sa tej svojej nenávisti už nevedeli vzdať. Ale to už raz ľudia robia – snažia nájsť v tom, čo sa stalo, zmysel, pretože všetko je predsa jednoduchšie, ak to má nejakú príčinu, aj keď sa táto nedá odstrániť.“

„A tvoje odmietnutie? To má aký dôvod? Dobrý či zlý?“

„Vnútorný. Myslite si o tom, čo chcete, ale ja na vás a vaše rodiny chcem zabudnúť, koniec koncov, pred vojnou ani počas nej som na ne takmer nemyslela, a keď som sa dozvedela, ako môj brat vďaka vášmu nešťastiu prišiel k bohatstvu, už som vôbec netúžila po tom, aby sa mi dôvod toho, prečo som teraz neumrela od hladu, pripomínal. Prirodzene, zaobišla by som sa aj bez tej jednej parcely, ale to by som ťa mala za suseda – a ja chcem zabudnúť. Všetci chceme, a možno preto vás v dedine nemajú radi.“

„Cipár ma má rád. Teda, aspoň sa nedá povedať, že by ma neznášal. Snažil sa ma obrátiť na komunizmus.“

„A ty si tie jeho kecy počúval?“

„Po tom, čo som musel počúvať v rádiu počas prvých mesiacov od vyhlásenia Slovenského štátu, si myslím, že som si vybudoval celkom slušnú toleranciu proti hlúpostiam. A Cipárové slová dávali celkom zmysel, teda v porovnaní napríklad s Tisovými.“

Renáta sa uškrnula. „Podľa mňa znejú obaja rovnako hlúpo, ibaže Cipár, samozrejme, nebol nikdy prezidentom.“ Povzdychla si. „Dáte si ešte kávu?“

„Nechcela si nás ešte pred minútou vyhnať?“

„Ále, škoda reči. Zmenila som názor. Viete, nemávam tu veľa návštev.“

„Dobre, ak nás teda tak veľmi potrebuješ, ostaneme.“ našpúlil Vašek pery ironicky.

Renáta sa usmiala.

„Už ti niekto povedal, že si krásna?“

„Nemal kto... A tebe zjavne tiež nie, a z dobrého dôvodu.“

„Prečo si stále taká tvrdá?“

„A nemám byť? Po tom všetkom, čo som prežila...“

„Ale to neznamená, že musíš urážať ľudí, ktorí ti práve zložili kompliment.“

„Načo sú mi komplimenty? Nechaj si ich, ja od teba potrebujem iné slová.“

„Že hneď odchádzam a vzdávam sa všetkých nárokov na tie pozemky ti teraz nepoviem.“

Renáta prevrátila očami a šla uvariť kávu z cigorky. „Čo ťa nemá?! O pozemkoch sa už nechcem baviť. Len chcem, aby si sa so mnou rozprával normálne. Ako s niekym, s kým sa chceš spoznať, nech už to znamená čokoľvek.“

„A ty sa chceš spoznať so mnou?“

Pokrčila plecami. „Si človek ako každý iný, a s nikým sa tu nemám o čom rozprávať. Ľuďom z dediny na mne vôbec nezáleží, a znova s nimi začať... Ale to by si nepochopil.“

„Nemusíš nič dokončovať. Začínať konverzácie, zvlášť s ľuďmi, ktorých si mala poznať dávno, je veľmi nepríjemná vec a čím dlhšie to človek odkladá, tým trápnejšie je ich zrazu osloviť. Poznám ten pocit.“

„Tak to si jeden z mála.“ Priniesla im kávu a smutne sa usmiala. „Netušila som, že ešte niekedy stretneme niekoho podobne... Nuž...“

„Hanblivého?“

„Nespoločenského.“

„Ja nie som nespoločenský. Ľudí mám celkom rád, ale je pre mňa ťažké s nimi komunikovať.“

„Aj pre mňa, s tým rozdielom, že som tak trochu, hm...“

„Mizantropická?“

„Čo to znamená?“

„Že neznášaš zvyšok ľudstva.“

„Nuž, tak tvrdo by som to nepovedala, ale po tom všetkom, čo sa stalo, je pre mňa ťažké čakať od ostatných niečo dobré. Bože, ani si nevieš predstaviť, aké hrozné veci sa diali – ale o tom sa rozprávať nechcem, hádam tušíš prečo.“

„Tieto pocity sám dobre poznám. Na ktorú časť svojej minulosti teda spomínaš rada? Ja na žiadnu – väčšina mojich šťastných spomienok totiž zahŕňa oboch mojich rodičov...“

Smutne sa usmiala. „Ty ešte nie si na spomínanie dosť starý. Mimochodom, ani neviem, ako ťa volať...“

„Václav. Strýko Ben i ostatní moji známi preferujú Vašek, ale mne sa zdá, že sa na to sa nepoznáme dosť dobre. A čo ty?“

„Renáta. Nemyslím si, že toto meno treba nejako skracovať alebo meniť pre lepšiu výslovnosť.“ Ležérne si odpila k šálky, až prekvapujúco pripomínajúc to, čo Vaškovi americkí príbuzní volali „pravou dámou.“ Bola naozaj nádherná...

„Snívala si niekedy o niečom?“

„V Nemecku áno, o tom, že sa konečne vrátim domov, a to sa mi, vďakabohu, podarilo. Ani si neuvedomuješ, aká je tá otázka hlúpa.“

„Prečo? Lebo je odpoveď taká samozrejmá? Pre mňa teda nie je. Ja som sa asi v dvanástich rokoch chcel odtiaľto dostať a stať sa doktorom, ale to bol prirodzene hlúpy sen a teraz mám do budúcnosti, pochopiteľne, celkom iné plány.“

„Hlúpy sen stať sa doktorom?! Prečo?“

„Pretože by som na to asi nemal žalúdok, a okrem toho som nikdy nebol práve usilovný žiak.“

Uškrnula sa. „Ja som sa naopak učila veľmi rada. Netušila som, že mi škola nebude na nič.“ Pohľad jej zaletel k oknám. „Mohla som sa naučiť len čítať, písať a počítať – počítať, to hlavne – a to by bol začiatok a koniec môjho vzdelania. V mojej práci mi nič iné, čo som sa naučila v škole, nepomáha, a ani v iných oblastiach života to nepotrebujem.“

„Zvláštne. Ja práve teraz začínam rozumieť dôležitosti vzdelania... Čo samozrejme neznamená, že by som sa odhodlal na to si sám nejaké slušné zaobstarať.“

„Prečo? Lebo si lenivý?“

„Aj. A nakoniec to k ničomu nepovedie. Ja na lekára proste nemám hlavu.“

„Si si tým istý? Nezdáš sa mi ako človek, ktorý by dokázal dostatočne oceniť vlastné schopnosti. Podľa mňa nie si veľmi sebavedomý.“

„A ja si zase myslím, že ma jednoducho zatiaľ dosť dobre nepoznáš, pretože ak by to tak bolo, súhlasila by si so mnou.“

„Nuž, možno, veď sa poznáme tri dni a dva z toho sme strávili spormi. Nechceš si to s tými pozemkami rozmyslieť?“

„Ty áno? Je pravda, že si tvrdohlavejšia než ja, ale ani ja sa nehodlám vzdať bez boja.“

„Si si istý? Za ten krátky čas, čo sa poznáme, si to chcel urobiť niekoľkokrát, a za to, že tu teraz sedíme a rozprávame sa ako normálni ľudia, môžeš vďačiť len svojmu strýkovi.“ Kývla hlavou smerom k mužovi zaspávajúcemu na jej kuchynskom stole.

„Keď už ma ale do toho tak tlačí, predsa ho nesklamem. A už by sme asi mali ísť...“
„V dome je kopa miesta.“ vyhŕkla Renáta. „Môžem vás nechať prespať niekde na peci alebo na pohovke. Viem, že sa to nezdá ako ubytovanie, aké by som mala ponúknuť hosťom, no predsa len, je to lepšie ako prespávať vonku v stane.“

Vašek sa zdal touto jej ponukou prekvapený, doslova šokovaný. Zobudil strýka a vyhlásil. „Let's go.“, poďme. A Renáte povedal. „Veľmi rád by som u vás prespal, no nemôžem vás dostať do rečí.“

„Aké reči?! Nech si staré baby klebetia, nemôžem vás tam nechať zamrznúť!“

„Ste neuveriteľne štedrá a ani neviete, aký som vám vďačný, ale jednoducho to nemôžem prijať.“

„Nuž, hádam vás do ničoho nemôžem nútiť. Majte sa teda dobre, uvidíme sa zajtra!“

Prečo mu to vôbec ponúkla? Je už hádam taká osamelá? Pretože úprimne povedané, nechať u seba prespať dvoch celkom neznámych mužov sa jej nezdalo ako zlý nápad. Aspoň by sa mala s kým porozprávať. Na to nedostala príležitosť už celé roky.

---------------------------------------------------------

Streda pred Veľkou nocou

Ďalší večer u nej patril len tým dvom. Strýko Ben sa čertil, že ho tí dvaja celý večer ignorovali, a Vašek mu z pocitu viny dovolil kecať veľkú časť nášvtevy, obmedziac sa na úlohu prekladateľa. Napokon, bol len rád, že on sám nemusí túto konverzáciu viesť. Rozhovor Renáty a strýka Bena, mínus Vaškov preklad, vyzerala asi takto:

„Rád by som vedel, či ste otvorená dohode, alebo vaše striktné odmietnutie stále platí. Onedlho totiž vstúpi do platnosti zákon týkajúci sa reštitúcií a my si budeme môcť robiť nároky na všetky pozemky, ktoré patrili Vaškovej rodine, nielen časť, ktorej sme vám ponúkali sa vzdať prostredníctvom mimosúdneho vyrovnania.“ S týmito slovami Renáte odovzdal akýsi kus papiera. „Toto som dnes zobral z najbližšej pošty. S Vaškom sme poprosili starého priateľa, aby nás z Košíc informoval o novinkách týkajúcich sa reštitúcií. Jeho list prišiel práve včas. Inými slovami, už máme svoje nároky aj právne podložené.“

Renáta si chladne prezerala papier. „Neboli sme ešte včera priatelia?“

Ben zdvihol obočie. „Priatelia? Mali ste súkromnú konverzáciu s mojim synovcom, to je všetko. Nevzdáme sa predsa nášho boja, keď sme dostali do ruky eso.“

Renáta nadvihla bradu. „Tak mimosúdne vyrovnanie, hovoríte?“ To by sa jej bolo hodilo – časť pôvodne ackermannovských pozemkov by jej ostala a ušetrila by peniaze za právnikov, ktoré teraz na jar nutne potrebuje. Navyše ešte nikdy nebola na súde a iste by tam zo seba spravila hlupaňu. „Čo bude potrebné urobiť?“

„Nuž, ja a jeden z mojich kolegov s vašou a Vaškovou pomocou zostavíme zmluvu, ktorou potvrdíme vaše vlastníctvo E1911, to jest pozemku tam, viete, medzi lesmi a tou žltou budovou... Totiž, požiarnou stanicou. Vy a môj synovec jednoducho podpíšete a bude vybavené.“

Na Renátu to bohvieaký dojem neurobilo. „Také jednoduché, však? Nepovedali ste mi ale, čo za zmluvu to bude.“

„Darovacia, prirodzene. Keďže v prípade schválenia reštitučného zákona budú pozemky patriť pánovi Ackermannovi, je to jediný spôsob, ako túto dohodu zariadiť legálne. Napokon, obe strany si chcú ušetriť problémy s chodením po súdoch.“

Renáta zovrela pery. „Nuž, nesúhlasím s vyjadrením celej veci... Takže vy mi pôdu, ktorú môj brat obhospodaroval šesť rokov, jednoducho štedro darujete?!“

„Bohužiaľ, ide o jediný legálny spôsob, a ak len nechcete skončiť na súde...“

„Dobre teda. Som ochotná sa vzdať E1926...“
„...E1928...“

„To je jedno, v každom prípade ide o priestor za repkovými poliami Hudákovcov a ja vám ho pokojne prenechám.“

Ben Galecki stiahol obočie. „Na toto vám neskočím.“

„Čo tým myslíte?“

„Nečakal som, že presvedčiť vás bude také jednoduché. Podľa mňa sa nás snažíte oklamať. Čo skrývajú tie pozemky?! Nie je predsa možné, aby ste zmenila názor tak rýchlo...“

„A čo je vás do toho?! Chcete pozemky – máte ich. Ja sa už nestarám.“

„Ak ale existuje nejaká okolnosť, ktorá by nás odradila od snaženia sa o získanie parcely, prečo nám ju nespomeniete? Veď by vás iste potešilo, ak by ste dokázali kontumačne vyhrať na celej čiare.“

„Kont... No, to je jedno. Nechcela som vám to spomenúť, pretože ako vás poznám, neodradilo by vás to.“

Ben Galecki sa uškrnul. „Nuž, môjho synovca pravdepodobne áno, veď aj tak je v tomto prípade dosť neistý...“

„Miestni vás tu nechcú.“ Odpila si z cigorky a súcitne sa na Bena zadívala. „Keby ste vedeli, čo o vás hovoria! Vari vám ten incident v krčme nestačil?“

„My vieme.“ zovrel pery Vašek. „A dnešná udalosť nám to len potvrdila.“

„Aká udalosť?“

„Dnes ráno sme sa dozvedeli o petícií, ktorú dostala Mušiarka od sesternice z Košíc.“ vysvetlil Ben. „Šlo o dokument na podporu reštitúcií, ktorý mal prejaviť súhlas miestnych s tým, aby sa Židom vrátili vyvlastnené majetky. Zo všetkých miestnych ľudí ich podpísalo len dvanásť. Tri ženičky to zvažovali, ale nakoniec odpovedali, že si nechcú znepriateliť manželov.“

„Asi viem, ktoré to boli. Mara Dávidová, Zuza Lučenička a Janča Grobová, všakže? Tie tri sú jedna jak druhá – dobráčky od kosti, ale svojich mužov, bohužiaľ, poslúchajú bezvýhradne. Vždy chodia spolu, predvčerom si boli takto u mňa pokupovať zrno, lebo Lučenič je mlynár a žena mu pomáha so zaobstarávaním dodávok. Zvláštne, sú to práve ony, kto sa ma zväčša najviac štíti, ale v ten deň sme boli nejako všetky vo výnimočne dobrej nálade, a tak sme si poklebetili. Len tak mimochodom sa priznali, že by sa im zdalo fér, keby som vám s tými pozemkami vyhovela, iba tak, zo všeobecného princípu. Ony na všeobecný princíp veľmi veria.“

„A vy?“ spýtal sa Vašek.

Smutne sa usmiala. „Čo myslíš, chlapče?“

„Ja si myslím, že ak aj nie, tak by ste mali. Nemyslím tým výlučne v mojom prípade, ale vôbec. Niektoré veci treba robiť len z princípu, ak je to samozrejme dobrý princíp.“

„Tak teraz neviem – máš na mysli hlavne osobný zisk, alebo si naozaj stále taký idealistický?“

„Rád by som veril, že je to to druhé.“

„Tak preto tak veľmi túžiš po tých pozemkoch...“

„Nie, to v nijakom prípade, hoci keď už to spomínaš, hádam som bol trochu sebecký, keď som v tomto prípade začal bojovať najskôr za seba.“

„A čo by si chcel urobiť pre tých ostatných?“

„Nuž, ak dostanem tú pôdu naspäť, hádam podpíšem tú petíciu. Inak však nie, pretože nechcem mať pocit, že to robím z výlučne sebeckých pohnútok.“

„Ja by som to nikdy neurobila. Cítila by som sa potom ako farizej.“

„Veď sme sa nakoniec dohodli! Nemáte mať prečo zlé svedomie.“

„Nejde o to. Vieš, dokážem lepšie pochopiť ľudí, ktorí sa nechcú len tak vzdať svojho majetku, ako tých, ktorí ho od nich žiadajú späť, napokon, sama som sa rozhodla ustúpiť vám len nedávno, hoci viem, že čo sa princípov týka, nemám nad čím váhať.“

Vašek mlčal. Nevedel napochytro prísť s nejakou bystrou odpoveďou na jej slová, a okrem toho o nich chcel istý čas premýšľať. O pocite, ktorý mu popisovala, už počul, no sám ho necítil – totiž, keď človek teoreticky chápe, že jeho konanie je správne, ale jeho svedomie samo sa tomu zdráha uveriť. Hádam Renáte za ten krátky čas, čo ju má, tá pôda prirástla k srdcu, a navyše si uvedomuje, aký chudobný je tento kraj a že dostať sa k majetku je šťastie, akého sa neradno vzdať. Mal by sa cítiť kvôli svojej žiadosti zle? Dokonca už nebol ani tak pevne presvedčený, že sa dokáže o statok postarať; napokon, hoci vedel, ako na to, ide predsa len o veľkú zodpovednosť.

„Povedz mi o svojej sestre.“

„Nuž, Sylvinka je skvelé dievča. Pravda, býva občas tvrdohlavá, ale je aj veľmi cieľavedomá a čo začne, to aj dokončí. V jej veku to nie je žiadna samozrejmosť. Sme úplne odlišní...“

„Vodí ho ako na povrázku.“ uškrnul sa Ben. „Totiž, nemyslím to zle, Vašek je milý chlapec, a jeho malá sestrička je preňho všetkým. No a ona je... Nuž, skutočne energické dievča. Práve kvôli nej spočiatku nechcel odísť, pretože by jej chýbal a zlomiť jej srdce by preňho bolo niečo nepredstaviteľné.“

Renáta naňho vrhla súcitný pohľad. „Vedela som, že si slabý, ale toto?!“

„Strýko a ja máme na túto vec, nuž, dosť odlišný pohľad. Myslí si, že Sylvií príliš ustupujem. Ale to je len jeho názor, veď ani nevie, čo moja malá sestrička prežívala, keď sa dozvedela, že moji rodičia zomreli...“

„Prosím ťa, nemysli si, že neviem, čo je to byť malou sestrou, ktorá prišla o rodičov. Musím sa priznať, vtedy dávno, keď mamička zomreli, som svoj žiaľ pred bratom často preháňala, pretože ku mne bol rovnako benevolentný ako si zrejme ty k Sylvií. Zbožňovala som ten pocit, že ma aspoň na chvíľu chápe a ľutuje, navyše sa snažil utíšiť môj smútok drobnými darčekmi. Neviem, ako dlho trvalo, kým sa moje pocity zmenili z úprimnej ľútosti na zneužívanie môjho veľkého brata, ale viem, že asi štyri mesiace po tom nešťastí ma to prestalo baviť a so všetkým predstieraním som prestala. Čím viac nad tým premýšľam, tým viac som presvedčená, že ak by som stretla dievča, ktorým som bývala pred vojnou, nenávidela by som ho.“

„Neuveriteľné! Ako môže človek za taký krátky čas tak zostarnúť...?!“ Vašek sa zamyslel. „Možno máš nakoniec pravdu v tom, že ťa v nijakom prípade nemôžem pochopiť a že som vojnu predsa len prežil v relatívnom bezpečí, a tak nemôžem vedieť, čo ste tu všetci prežívali.“

„Mení to nejako tvoj názor na moje rozhodnutia v posledných dňoch?“

„Je to zvláštne, ale nie; nech už to obraciam z akejkoľvek strany, nedokážem sa vzdať svojich nárokov na spomínaný majetok, a nech už si mala na odmietnutie akékoľvek dôvody, nepripadajú mi dostatočné. Ale hádam ani ty nedokážeš pochopiť mňa, inak by si so mnou bola súhlasila.“

„Si si istý? Chápať a súhlasiť nie sú v nijakom prípade rovnaké veci. Dokážem chápať, napríklad, vašu vieru bez toho, aby som ju vyznávala.“

„To je dúfam len teoretický príklad, pretože našej viere poriadne nerozumiem ani ja.“ povedal Vašek s úsmevom.

Strýko Ben naňho vrhol zdesený pohľad. „Ale chlapče...“

„Si ty vlastne, hm, veriaci žid? Dodržiavaš sabat a, no, tie ostatné veci?“ čudovala sa Renáta.

Vašek pokrčil plecami. „Ako kedy. Mama bola veľmi pobožná, ale v Amerike ma tak nejako odnaučili od toho, aby som bral naše náboženstvo príliš vážne. A ty? Chodievaš do kostola?“

„Po tom, čo som prežila, je ťažké veriť v Boha. Občas ma to znova pochytí a ja znovu uverím, len aby sa mi po ďalšej nočnej more či inej pripomienke tých rokov zdala samotná predstava Boha absurdná. Myslím, že bude istý čas trvať, kým Všemohúcemu odpustím.“ pousmiala sa trpko. „V každom prípade ale nechodím do kostola. Vieš...“ nahla sa k nemu, zverujúc sa mu s dôvernou informáciou. „...v prvých mesiacoch po vojne som sa nemohla ani pozrieť na kríž, tak veľmi sa mi myšlienka milosrdného a všeodpúšťajúceho Boha protivila. Prestala som teda chodiť do kostola, a začalo sa o mne klebetiť, že som ateistka, čo bola istým spôsobom pravda. Nuž a odvtedy si s miestnymi veľmi nerozumiem a stránim sa ich.“

„Strýko Ben je rovnako pobožný ako moja mama, nech je jej zem ľahká, všakže?“ Vašek štuchol do svojho spoločníka a preložil mu svoje slová do angličtiny.

Ten prikývol. „Áno, jasné, v Boha verím. Dodržiavam sabat a chodievam do synagógy, najmä cez sviatky. Nedávno sme mali Purim, ak viete, čo to je.“

Renáta miesto odpovede len pokrčila plecami.

„Poznáš tú pasáž v Svätom písme, kde sa píše o Ester, žene perzského kráľa, čo zachránila svoj ľud pred vyhladením? No, tak to sa vtedy oslavuje.“

„Z vášho listu je zjavné, že poznáte Veľkú noc...“

„Veľká noc? Och, samozrejme!“ Na Benovej tvári sa objavil široký, takmer očarujúci úsmev. „Lovenie vajíčok, veľkonočný zajačik, sviatky jari...“

Renáta zdvihla obočie. Nechápala, o čom to Galecki splieta.

Vašek sa múdro, možno trochu namyslene usmial. „To sú americké zvyky, viete? Američania neoslavujú Veľkú noc tak obradne ako Slováci, je to skôr neformálny sviatok, na rozdiel od Vianoc, ktoré berú veľmi vážne. Ak to nechápeš, tak to nič, ani ja som si na to ešte celkom nezvykol.“ Unavene si oprel bradu o jej stôl. „Už by sme mali ísť.“

„Nie, ostaňte! Ste mojimi hosťami...“

„To v nijakom prípade nemôže prijať...“

„Hovorí kto?!“ zvolal Ben Galecki. „Klebety-neklebety, ja v tom hlúpom stane nechcem stráviť ďalšiu noc! Vašek, neodmietaj pohostinnosť tejto milej dámy!“

Obaja sa naňho zadívali veľmi rozhodne a kriticky, snažiac sa ho donútiť k súhlasu. To ho veľmi znervóznilo a tak sa rozhodol vymyslieťsi nejakú prijateľnú alternatívu k sedeniu s tými dvoma, ktorí sa ho snažia dotlačiť k tomu, aby prespal v dome ženy, ktorú sotva pozná. Rýchlo preto vzal prázdne šálky, v ktorých mali predtým cigorku, a spýtal sa Renáty. „Kde máš drez?“

„Prečo? Ty to chceš umyť?!“

„No, keď už ma máš prijať do svojho domu, rád by som sa ti aspoň nejako oplatil.“

„Je to v kuchyni, to sú hneď tamtie dvere.“

„Ja zatiaľ pôjdem do nášho stanu po veci.“ povedal Ben Galecki. „Môžem vás prosím poprosiť o nejaký lampáš alebo niečo také?“

Keď Renáta vytiahla jeden zo šopy, odmietajúc Benove početné a veľmi nemotorné pokusy nadviazať konverzáciu, vrátila sa do kuchyne a zbadala, že Vašek sa pustil do jej riadov! Bola prekvapená, no v kútiku duše aj potešená, pretože takto neskoro večer sa na ich umývanie veľmi netešila. Zvyčajne mala cez deň veľa práce, takže k tomuto druhu domácich prác sa dostala až tesne pred spaním. Bol to rituál, ktorý mal zaručiť, že spať pôjde príliš unavená na to, aby v posteli o niečom premýšľala – od minulosti až po to, prečo vo svojich dvadsiatich šiestich rokoch stále spáva sama. A teraz ju toto chlapča o túto formu očisty pripravilo. Avšak predsa len, myslel to dobre...

„Vďaka.“ precedila cez zuby chladne a odišla z kuchyne, nechajúc ho prekvapeného umývať ďalej. Bože, prečo ho musí zrazu mať tak rada?!