Minettin filmový magazín: A zase v tom lietam

"My old man Vic Hill is of the firm belief that people are born fully fixed. Some people are born calm... And he was born just plain naughty."

Dopredu sa ospravedlňujem, že som nebola schopná dokončiť vianočnú poviedku; môžete sa na ňu tešiť už na Silvestra, no zatiaľ vás musím svojim vianočným darčekom trpko sklamať. No, aspoň sa môžete utešovať tým, že vám tentoraz niečo úprimne odporúčim. Teda, nie na stopro. A nie s celkom čistou hlavou, pretože na ploche mám práve rozložený asi tucet obrázkov Albeta Hilla, toho najviac oddly hot skank na svete a nedokážem rozmýšľať jasne. (Luuukeee!) Ale aj napriek všetkej blbosti, zbytočnej krutosti a absolútnej absencií akejkoľvek morálnosti a dobrých spôsobov je tento seriál vo svojej podstate dobrý...



Povedzme si to na rovinu, Snatch je kultový film. Gangsterka, akej sa nikdy žiadna na tejto strane Atlantiku nevyrovná, okrem Gamorry a možno Čiary, a pravdepodobne by som ju bola milovala, keby som ju niekedy videla. Ale nie. Aj napriek mojim latentným sympatiám k žánru (ktoré možno prispeli k môjmu pozitívnemu hodnoteniu Smartassu) som sa zatiaľ k tomuto veľdielu nedostala. Možno našťastie, pretože inak by ani Lukeov zadok pre mňa tento seriál nezachránil; a pokiaľ viem, ak nie je znalosť originál Snatchu pre fanúšikov tohto seriálu kontraproduktívna, tak je prinajmenšom zbytočná. S originálom to má spoločného ešte menej než remake Ghostbusters, takže toto je prosímpekne posledný raz, čo film majstra Ritchieho zmienim (nie Artuša, na toho referencie ešte môžu prísť). Svoje námietky o tom, že to nie je ako originál, si strčte niekam, ono je to skôr dobré, pretože, ako som spomínala v svätotomášskom špeciále, De Rakoff (rejža a producent) nie je Ritchie a keby sa ním byť pokúšal (viac než len povinné minimum, ktoré tu predvádza), asi by to dopadlo ako keď sa Charlie Cavendish pokúša byť gangstrom. A to by teda bolelo.

SNATCH SERIÁL, 1.SÉRIA

Snatch je dielom Alexa De Rakoffa, Bohom prekliatej figúrky, ktorá predsvedčila niekoľko ostrieľaných seriálových hercov, čo nemali do čoho pichnúť, a bandu mladistvých fanboyov (Luke Pasqualino sa priznal, ostatní radšej čušia, lebo vedia, že svojú fanúšikovskú česť týmto seriálom stratili), aby sa s ním trepali do Manchestru a tam zneužili meno Ritchieho majsterštyku na nehanebnú propagáciu svojej inak ťažko propagovateľnej gangsterky. Sám majster povedal, že nech sa decká s jeho dielkom pohrajú, ale nech mu ho veľmi neponičia - alebo aspoň tak by sa dala preložiť jeho poznámka, nech je to "fucking good", pretože inak by sme museli uveriť, že do tohto projektu vkladal nejaké nádeje na obnovenie frančízy. Na druhej strane, Ritchie je chlap, ktorý verí v mnoho divných vecí, veď vieme, že sa považoval za vhodného človeka na adaptáciu artušovského mýtu, všakžehejže. Tak či onak, Snatch dostane na budúci rok druhú sériu a my sa pozrieme na tú prvú.

Premisa je nasledovná: pästnásť rokov dozadu sa Vic Hill, bankový lupič a psychopat, rozhodol šlohnúť kopu zlata s pomocou Boba Finka, ktorého hrá Marc Warren. Hej, ten istý chlap, čo hral aj Rocheforta a Časnačaja. Určite si viete predstaviť menší zádrheľ v jeho pláne. Vic bol (pre dobro celého Univerza) zabásnutý a o pätnásť rokov neskôr stále čučí v base, aj keď si tam vďaka "kontaktom" žije relatívne dobre. To jeho syn Albert a manželka Lily také šťastie nemajú a snažia sa živiť poctivo. Z pochopiteľných dôvodov im to nejde, navyše akoby nestačila chudoba a slabé vzdelanie, Alberta otec z basy ešte stále buzeruje a snaží sa ho stiahnuť do rovnakého kanála, ktorý jeho vyplavil vo väzení. Albert a jeho dvaja kamoši, flákačský boxer Billy Ayers a neschopný schudobnený šľachtic Charlie Cavendish-Scott, nemajú s poctivým živobytím šťastie a ich entuziazmus ide definitívne do čerta, keď ich najnovší pokus zničí lokálny gangster Sonny Castillo. Castillova frajerka, budúca exfrajerka, má už dosť jeho uzurpovania podielov v ich spoločnom klube, a navyše má z torza Luciena Laviscounta rovnaký girlboner ako ja, a tak sa rozhodne Sonnyho kopnúť na to miesto, čo mu slnko neopáli a zaplatiť si týchto chytrákov na šlohnutie prachov, ktoré klub zarobil. Čo nejde celkom podľa plánu, pretože čírou náhodou vykradnú nesprávnu dodávku a v ich rukách skončí niekoľko desiatok kíl zlata, ktoré dostalo za mreže starého Vica (čo bolo požehnanie pre celý svet, dodávam). Opakujem, čírou náhodou. Yeah. Ale úprimne povedané, takéto "náhody" sa vyskytujú skoro v každom filme, takže prižmúrim oči. A ak si predstavujete, že až sa to dozvie tatko Vic, skoro zošalie... Tak ste prinajmenšom psychicky pripravený na clusterfuck, ktorý nastane v niekoľkých posledných epizódach.

Ďalej je tu nejaká blbosť s diamantmi, ktorá zbytočne zamorí druhú a tretiu epizódu a vedie k neslávnemu odchodu Sonnyho Castilla zo scény. Ako ja viem, že človek nechce zbytočne plytvať hammingom na iné postavy, keď má k dispozícií Marca Warrena, ale to, čo s ním urobili, bolo proste neslušné. Nevyužitý potenciál prejavia prakticky všetky ženské postavy (vážení, taký samopal má nanajvýš päť kilo, aj taká krehotinka ako Lotti by ho udržala), naopak Vic na večné sklamanie všetkých okrem chuderky Lily nezhebol a... No, nebudem spoilerovať, skrátka je nažive a už to svedčí o tom, že vesmír je zatratený.

A teraz k dôležitej otázke, na ktorú asi poznáte odpoveď - stojí to za to? Ja viem, po svätotomášskej časti to asi nebude veľký šok, ale svojim spôsobom. Ak máte vybudovanú akú-takú toleranciu pre gore, násilie a príbehy, v ktorých niet jedinej dobrej postavy (a naši hrdinovia vynikajú akurát tak tým, že nie sú banda psychopatov, všakže Vic), najskôr sa vám to bude páčiť. Tento seriál porušuje každé jedno pravidlo Hayesovho kódu (vrátane medzirasovej romance, lebo nakoniec je to britská telka a nenechať aspoň jednu jedinú ženu oceniť pôvaby Luciena Laviscounta by bola svätokrádež) a robí tak s rovnakým gustom ako každá gangsterka od čias Goodfellas. Veľa ľudí tam robí iným ľuďom veľmi škaredé a bolestivé veci buď kvôli zlatu, alebo pre srandu králikov, a vzhľadom na to, že väčšina týchto ľudí je trash, je to istým perverzným spôsobom zábavné. Vzťahy medzi hlavnou trojicou (päticou) nie sú nejako extra vyvinuté a na character development, ktorý by nezahŕňal pád na úroveň Vica Hilla, si pravdepodobne musíme počkať do ďalšej série, ale banda je celkom fajn taká aká je, takže to až taká veľká strata nie je. Akcia je úplne božská a hlavný kriminálny plot je nielen plný napätia, ale dáva aj cekom zmysel. No a...

Nápad - Zlý pre každého, kto nie je Guy Ritchie. Našťastie De Rakoff rýchlo zabudol, čo jeho pôvodná vízia vlastne bola, spili sa s Lukeom a Rupertom Grintom pri Goodfellas a napísali scenár prvých dvoch epizód. Zvyšok už tak nejak prišiel sám.
Scenár - Naaah. Na každý záblesk scenáristického génia pripadne jedna strašná konina, a zvyšok sa s nimi tak nejak málo kreatívne vezie. Entuziazmus celého ansáblu v podstate vykryje najväčšie bullshity a vy našťastie dokážete presvedčiť sami seba, že je to vlastne celkom fajn.
Výprava - Viaceré filmárske triky, ktoré De Rakoff použil, najmä priam hysterické prestrihy, v takej vo svojej podstate hysterickej show fungujú prekvapivo dobre, hoci by nemali. Akcia je dobre natočená a vôbec, ak tomuto seriálu musím niečo priznať, je to fakt, že všetci vedeli, čo robia (okrem scenáristu, ktorý si to každú druhú chvíľu rozmyslel a preto ten plot s cigánskou osadou; preto a ešte kvôli Ritchiemu). Málo Lucienovho torza, tho. A žiadne lascívne zábery na Lukeov zadoček. Hanba kameramanovi.
Soundtrack - Nie všetky piesne boli nejako extra geniálne, ale ich vkladanie ako podmaz do scén si zaslúži uznanie. Navyše ich tentokrát neoutclassli piesne z trailerov (viď moju recenziu Smartassu).
Herecké výkony a obsadenie - Asi najväčšia devíza filmu vôbec. Okrem pekných chlapcov (a dievčat) sú to aj neskutočné talenty; nakoniec, hlavného záporáka (teda, aspoň zdanlivo, ale nebudem spoilerovať) hrá Marc Warren. Rupert Grint má na roly neschopných dorkov snažiacich sa pôsobiť drsne s odhodlanosťou a úspechom čivavy brániacej si svoje teritórium prakticky patent. Lucien celú vec vzal s nonšalantnosťou chlapa, ktorý vie, že jeho najužitočnejším príspevkom do celkového diela bude, keď si vyzlečie košeľu, ale na rozdiel od Kita Haringtona v Pompejách neprejavuje známky pohŕdania projektom a nefláka sa. Luke je väčšinu času taký expresívny, až sa bojíte, že mu z hrude vypadne to jeho malé talianske srdiečko, ale zároveň vie, čo robí, takže v konečnom dôsledku je naozaj fenomenálny. Špeciálnu cenu si zaslúži Dougray Scott, chlapík hrajúci toho bastarda Vica Hilla. Ó máj, ten teda musí hrať záporákov!
Celkový dojem - Osem hasákov z desiatich. A teším sa na druhú sériu. BTW, viete, čo tiež dostalo druhú sériu? Jekaterina...

Na Toma seď doma alebo filmové, knižné a iné typy

Úprimne povedané, tentoraz pre mňa nebolo ľahké rozhýbať svoju lenivú klávesnicu nie preto, že som nevedela, čo o tejto téme napísať (na druhej strane, ten druhý dôvod, totiž skúšky, zápočty et cetera, ostáva, takže yeah). Problém tu bol presne opačný: za tie roky od prvého Vianočného špeciálu sa mi toho v záložkách, Obľúbených na Youtube, mojej stránke na databazeknih.cz a mentálnych skladiskách v mojom tupom neurocraniu toho nazbieralo toľko, že neviem, čo vybrať skôr. To mám zato, že sa púšťam do veľkých internetových projektov tesne pred skúškovým. Achjo. Toto bude najskôr dlhé, takže by som nemala zbytočne predlžovať vašu i svoju tortúru openingom dlhším než má väčšina anime.

1. Ruská kapela Melnica
Tie piesne som počula tisíckrát a budem ich počúvať ešte tisíckrát. Robím to tak často, že len keď počujem prvé tóny, moja hlava sa nedokáže rozhodnúť medzi migrénou a príjemným vzrušením. V podstate pre mňa majú podobný efekt ako Dračia nevesta (viď nižšie), len sú, veď viete, dobré. Ten istý origoš ruský feel, tá istá rozprávková/fantasy atmosféra, zvlášť ak viete, o čom vlastne sú (http://lyricstranslate.com/en/melnitsa-lyrics.html). A plot twist v podobe kombinácie ruských a írskych vplyvov. Ich piesne sú obľúbené medzi fanúšikmi RPFiek a doslova kultom medzi ruskými folkermi, a mali by byť aj medzi našimi, lebo mi iných nemáme (okrem Čechomoru a ten sa už nejaký ten piatok fláka). A áno, mojim najsilnejším argumentom, prečo ich počúvať, je fanúšikovské zúfalstvo. Za to sa nemusíte hanbiť; ja som v mene fandomu už urobila aj omnoho zahanbujúcejšie veci (táto stránka sa stále prezentuje ako fanblog Veľkolepého storočia, aby sa nejako ospravedlnila táto hrôza: http://minetteskvareninova.blogspot.sk/2014/11/sahuban-sultan.html). Taktiež to bol dôvod, prečo som si vôbec pozrela Snowpiercera – a Snowpiercera by nikto nemal pozerať z nesprávnych dôvodov. Začať počúvať piesne, ktoré vám odporúčala náhodná ženština z internetu, je ešte to najmenej, verte mi.
Prečo? Lebo úbohá fanúšička Minettka je už nakazená a ako každá správna parazitom nakazená nešťastnica má túžbu šíriť to ďalej. Viete, nielen vzdelanie je venerická choroba.

2. Hudba Georgea Dalarasa a Glykerie (vlastne celý žáner rembetiko)
Priznám sa, nie som osoba príliš znalá gréckej kultúry. Ale to málo, čo viem, stačilo, aby ma označovanie Gréka Zorbu za zosobnenie pravého Gréka poriadne nasralo. Okrem iného má ten chlap na grécke pomery mizerný hudobný vkus. Veď povážte, toto je krajina, ktorá svetu dala také talenty ako Katarina Papadoupolos, Evanthia Reboutsika alebo Marika Ninou, a on počúva poondiateho Mikisa Teodorakisa. Dobre, ja viem, že ani jednu z týchto žien nepoznáte, ale je to škoda, lebo sirtaki ani nie je skutočná vec (prinajmenšom nebola, kým si ju Teodorakis nevycucal z prsta) a rembetiko áno. Rembetiko je zázrak. Je to zvuk, ktorý vydávajú hory Pindosu, keď sa na ne díva synestetik. Je to zvuk vztýčeného prostredníka z Chiosu smerom na Izmir. Je to zvuk jediného „nie“, ktoré Metaxas kedy povedal fašistom. A predovšetkým je to zvuk, ktorý zasväteným pripomenie arabesku, lebo čo sa textov týka, jediným rozdielom medzi tými dvoma je jazyk. Nikto nepočúva rembetiko kvôli textom, to by bolo ako pozerať Mrázika kvôli špeciálnym efektom. Ako hej, vzhľadom na možnosti a úzus celkom ujdú, ale celkom vám uniká pointa toho celého. Pre začiatok, teda než prejdete na starinky, skúste laiko, mladšiu, modernejšiu sestru rembetika, zvlášť Glykeriu a Georgea Dalarasa, ktorí dosiahli istú medzinárodnú slávu a sú považovaní za jedných z najlepších. Zvlášť Dalaras má veľmi rozmanitý repertoár, ktorý určite ocenia tí, ktorých čisto grécky štýl práve neberie (okrem iného má celý jeden album v štýle latino).Prečo? Lebo ak sa ešte niekto opováži vytiahnuť Zorbu ako všetku a jedinú hudbu moderného Grécka a symbol národa, umlátim ho na smrť cédečkom Hlasu Grécka.

3. Panic! At The Disco
Hoci sa považujem za fanúšičku mnohých kapiel, žiadna z nich pre mňa nie je svätá. Owl City je lamerské? Jasné že je, a čím ďalej, tým viac. Nightwish je banda drama queens a ich texty sú o ničom? Sure, why not. Nechápete Fall Out Boy? Fajn, ani ja. Mumford and Sons spievajú stále jednu a tú istú pieseň? Máte právo na svoj názor. Ale každé pravidlo má svoju výnimku a toto má Brandona Urieho. Pretože nech sa snažím ako chcem, na Panic nedokážem nájsť jedinej chybičky. Dobre, je tu ich názov a fakt, že legálne to celé pozostáva len z Brandona Urieho a bývalých členov, ktorí z rôznych dôvodov kapelu opustili, ale to je tak asi všetko. Panic sa nekritizuje. Nie v tomto dome. Ich texty sú dobre, hudba chytľavá a klipy úžasné (a to pokiaľ ide o Minettkin vkus, dobrý klip je pre vás užitočný asi ako stierač na ponorke). Nepopieram, že to nemusí byť vaša šálka kávy... Ale predo mnou to nespomínajte.Prečo? Lebo neočakávam, že budete mať všetci pochopenie pre folk, okrem toho, y'all need Jesus. Ale vy Antikristi si ho nezaslúžite, tak dostanete len Brandona.

4. Britský seriálový remake Snatchu
Tak sa to stalo. Po rokoch remakovej horúčky som sa konečne prestala stresovať, akú úžasnú vec sa hollywoodskym producentom podarí sprzniť nabudúce, pretože tá pliaga preukázala svoju (marginálnu) užitočnosť. Navyše to technicky ani nie je Snatch. Režisér je totiž zjavne chlap, ktorý chce byť Guy Ritchie, ale nemá na to gule, našťastie si to scenárista včas uvedomil a prispôsobil tomu svoje dielo. A herci proste s výsledkom robia, čo môžu, pričom sa snažia vyzerať sexi. Rupertovi Grintovi sa to moc nedarí, pretože ak ste si mysleli, že od svojich Ronovských čias už nemôže byť viac dorky, mýlili ste sa, a Phoebe Dynevor pre zmenu na dosiahnutie želaného efektu musí len existovať a mať pulz, na druhej strane mi netvrďte, že Lucova cockney a úzke gate boli náhoda (o polonahom Lucienovi sa ani nebudem zmieňovať, to je pohľad, ktorý musíte zažiť). Základná premisa je, že Albertovi, synovi jedného z najlepších bankových lupičov Anglicka (momentálne zabásnutého, pre dobro všetkých) sa podarí pri realizácií plánu pomsty zostrojenom slečnou menom Lotti náhodou natrafiť na kopu zlata, ktorého krádež kedysi dostala jeho otca do väzenia. On a jeho kumpáni musia rýchlo vymyslieť, čo s ním, zatiaľ čo sa všetci dozvedia o zmiznutí onoho prekliateho zlata, vrátane jeho tatíčka, ktorému sa podarí zdrhnúť z basy a hijinks ensue. Dej je pomerne meh, ale postavy sú takmer na úrovni Smartassu, ak nie vyššej – ide prakticky o produkt nesvätého obcovania Trainspottingu a GoodFellas; čím nechcem povedať, že dosahuje ich úrovne, a ani sa neopováži. Ale Albert Hill (ak jeho meno nie je referenciou na Henryho Hilla, režisér si tentoraz zaslúži mať svoju víziu ignorovanú, pretože jeho vízia je blbá) a jeho banda sú zábavní, symaptickí a štyria z piatich členov bandy ujdú aj vizuálne, takže v každom zmysle sa je na čo dívať. Detaily si šetrím pre recenziu, pretože tá samozrejme tiež bude.Prečo? Lebo vo svete plnom mizerných hajzlov žije len päť spravodlivých a ich mama. Okrem toho, pekný tmavý chlapec obliekajúci sa a česajúci ako staromódny skank gangster hovoriaci drsnou cockney je tá najviac oddly hot vec, akú som kedy zažila.

5. Úžasný hotel Marigold
Zatiaľ čo všetci naokolo prežívajú neskutočný meltdown kvôli novým Star Wars, ja si pri podobných diskusiách vždy vykladám metaforické nohy na metaforický stôl a celkom nemetaforicky sa uškŕňam nad jedinou vecou, ktorú o tomto filme viem, totiž že keď na to príde, nepovedala by som nie Daisy Ridley, ani Johnovi Boyegovi, ani Oscarovi Isaacsovi (barely)... Ale pri Adamovi Driverovi by som váhala (Na rozdiel od niektorých fanyniek; verte mi, bola som na tumblr a I've seen Things. Dámy, ten chlap je ženatý. Ak nemáte ani trochu úcty k nemu, majte ju aspoň k jeho žene.). Vážení, keď ide o vysokých chudých chlapov s veľkými nosmi a vlasmi a lá Ava Gardner, ja už svojho favorita mám. Jasné, Dev Patel svojho času (teda tak do minulého roka) vyzeral ešte viac dorky než najnovší Najtemnejší pán (alebo čo to Dark Side má), ale ako je vedecky dokázané, nie je možné si pozrieť tento film a nezaľúbiť sa doňho, či už ste alebo nie ste na chlapov. A Exotický hotel Marigold má okrem toho Maggie Smith (ktorej je dovolené byť Maggie Smith v celom jej mcgonaggalovskom pôvabe), exotické prostredie a kopec iných devíz. Predovšetkým je to však, aby som si požičala idióm od blahoslavenej Nagat, „najodpočinkovejší film, ktorý na svete kedy odpočíval“. Je taký napchatý fluffom, že ako taký plyšák drží pokope len vďaka nemu, obsahuje stereotypov do aleluja, a predsa to napriek všetkému funguje, hlavne ak máte po skúškovom, vaše mentálne kapacity sú vyčerpané a vaše sebavedomie na nule. Kuwa, zase som zabudla povedať, o čom to vlastne je. No, skupinka britských dôchodcov odcestuje do Indie, kde sa ubytuje v polorozpadnutom hoteli vedenom mladučkým rojkom Devom Patelom, riešia tam osobné problémy, dostávajú sa do kontaktu s miestnou kultúrou a vôbec, hijinks ensue. Neznie to ani spolovice tak dobre, aké to je, verte mi...Prečo? Lebo občas potrebujete v živote aj trochu fluffu, a chcete svoj neokortex zrelaxovať, nie atrofovať.

6. Dračia nevesta
Vždy ma udivovalo, prečo zo všetkých zahraničných rozprávok je symbolom Vianoc práve Mrázik. Dodnes neviem, prečo práve on z celého žánru soviestskej rozprávkovej pseudoepiky, ale prečo práve tento žáner je až desivo jednoduché vysvetliť: ruské rozprávky majú tú správnu vianočnú atmosféru. Majú v sebe istú exotickosť, ktorá vychádza z miesta ich pôvodu a settingu, mágiu, ako sa na správne rozprávky patrí, ale aj sneh a mráz, bez ktorých sa správny vianočný film nemôže zaobísť. A pekné ruské herečky a hercov – bohužiaľ, Rinal Muchametov zatiaľ v ničom podobnom neúčinkoval, a tak sa musím uspokojiť s jeho výpredajovou verziou Matvejom Lykovom v tomto (no, aspoň má to vyziabnuté androgýnne kura pekné oči). Mohla by som sem prsknúť jedného z predstaviteľov poloironického oldschoolu a lá Sadko, ale viete, ja mám svoje guilty pleasures. Ono to vlastne nie je technicky dobrý film – vizuály sú úžasné a človek sa baví, ale príbeh je poslabší (taký Moulin Rouge rozprávok, ak chcete). A tak ako Moulin Rouge pre mnohých ľudí, aj pre mňa je tento film... https://www.youtube.com/watch?v=o2cvmS4OITE No a napokon, vianočné sviatky sú magický čas. V ktorejkoľvek inej časti roku je Nevesta draka priemerný škvár o nudnej, necharizmatickej princeznej unesenej drakom na opustený ostrov, kde stretne pekného cudzinca, s veľmi predvídateľným plot twistom, ktorá vám na konci akurát tak pripomenie, koľko epizód Jekateriny ste mohli medzičasom bingnúť. Ale počas Vianoc, s litrom punču v krvi a mozgom zatieneným akútnou hyperglykémiou, je to presne to, čo potrebujete – nenáročné, fantazijné, nie príliš detinské a hlavne zasnežené. A také veci si občas pozrieť proste treba.Prečo? Lebo still better lovestory than Twilight. A proste vás musím informovať o svojich guilty pleasures.

7. Čokoľvek od Orhana Pamuka, period
Viete, keď ste do niečoho tak veľmi zabuchnutí ako ja do jeho prózy, je pre vás veľmi náročné svoju posadnutosť zdôvodniť, ale ja sa pokúsim o nemožné... Takže, Orhan Pamuk. How would I describe Orhan Pamuk? Orhan Pamuk is flawless...clears throatDobre, s tými meme prestanem. Pointa je v tom, že vždy, keď skončím jednu z jeho kníh, mám pocit, ktorý blahoslavená Nagat pri príležitosti svojej recenzie najnovšieho Thora opísala ako „sakra, oni to zase dokázali“. Nebolo to zase také hlboké (znelo to hlbšie než to naozaj je, keď sa nad tým poriadne zamyslíte). Nebolo to zase také dobre napísané (vlieklo sa to jak sopeľ, malo to dvestostranové odstavce a na každej druhej strane sa objavil niekto, koho som mala chuť ubodať ihlicou zo šiš kebabu). Nebolo to zase také originálne (schválne, koľko vecí mu tak prešlo len preto, že som nečítala Meno ruže?). Ale ja mu to zakaždým zožeriem aj z navijakom, aj keď nie vždy nechápem, čo som to vlastne prehltla. Každá jeho kniha je pre mňa zdrojom nesmiernej frustrácie, a nielen sexuálnej, pretože v rámci Sartre efektu a ako správna fanynka... No, niektoré veci je tu lepšie nerozoberať (zvlášť nie môj crush na šesťdesiatročného spisovateľa). Nie vždy je to ľahká cesta, ale ja ju vždy podniknem, pretože som nemožná a už mi niet pomoci. Tie myšlienky. Tá kultúrna analýza. Tie rozmanité postavy (často rozmanité v spôsoboch, akými mi lezú na nervy, ale to je o inom). Tie koncepty. I'm done. Prečítajte si od neho niečo, prosím. Budete ma chváliť do nebies alebo preklínať, mne je to jedno.Prečo? Akoby ste to nevedeli. Kuwa, veď som slovenskou predsedníčkou jeho fandomu, nie?!

8. Sen noci darwinovskej
Toto by sa dalo zhrnúť pomerne stručne – Thomson, Newton, Rutheford, lord Kelvin a samozrejme Darwin si zo záhrobia povolajú do Westminsterského opátstva moderného biológa, aby im priniesol novinky, o vývoji Darwinovho oboru a teórie od jeho smrti. A, samozrejme, hijinks ensue. Neodvážim sa toto veľdielo nejako vtipne komentovať, pretože má o toľko lepší zmysel pre humor než ja! Keby vás veda nezaujímala, hlášky sú dokonalé, a ak nemáte zmysel pre humor, veda je tiež úplne a neironicky perfektná. Aby som skutočný rozsah perfektnosti tejto knihy demonštrovala, dožičím vám náhľad do, hm, štýlu, akým bola napísaná...„Jako student jsem si totiž jeden čas poněkud symbolicky zakládal učebnici biochemie Justinou markýza de Sade. Symbolicky proto, že mi připomínala, že utrpení je věc relativní a že podrobný popis Calvinova cyklu není to nejhorší, co muže nevinného mladého člověka v životě potkat.“
Prečo? Lebo dlhý čas som sa trápila otázkou, či sem prsknúť Pratchetta alebo nejakú tú vedu, keď som si uvedomila, že sem môžem dať tak trochu oboje.

9. Erotická séria Alfa
Naozaj som nečakala, že po Stephanie Meyer a E L James dokáže prísť niekto ešte horší, ale nedá sa povedať, že by sa ich následníci (dobre, hlavne následníčky, ale aj tak) nesnažili. Niektoré z týchto „klenotov“ som prečítala (pretože človek proste musí odniekiaľ brať svoju dennú dávku rage triggeringu), ale ani jeden z nich mi neprirástol k srdcu, s výnimkou tejto série. Viete, mnohé moderné erotické romance sú urážlivé, sexistické, príšerne napísané a vo všeobecnosti veľmi hlúpe. Ale Alfa má v sebe ešte niečo iné: ten kúsok divnej originality na nesprávnom mieste namierený nesprávnym smerom, ktorý vás nechá na pochybách, či je autorka Jasinda Wilder skutočne taká netalentovaná, alebo je pravda trochu komplikovanejšia. Skrátka a dobre, Alfa, okrem toho, že je zároveň poburujúco hlúpa i istým veľmi primitívnym spôsobom vzrušujúca, je tiež skrátka a dobre divná. Veď povážte tú premisu. Mladá študentka po smrti otca musí platiť bratovo školné i matkinu liečbu, a keď príde o prácu, všetko sa zdá byť beznádejné, kým jej akýsi anonym nepošle obálku s šekom na množstvo peňazí... A poznámkou „ty patríš mne“. Keďže elektrické obvody v jej mozgu nie sú veľmi výkonné, nerozsvieti sa jej, kým si po ňu asi o rok či o koľko nepríde auto, ktorého šofér tvrdí jednoducho, že nastal čas splatiť svoj dlh... Koho dlžníkom je a čo mu dlhuje netuší, ale vieme aspoň toľko, že to skončí sexom. S pekným miliardárom. To je v tomto žánri taká nutná lasička (http://tvtropes.org/pmwiki/pmwiki.php/Main/NecessaryWeasel), bez ktorej sa väčšina srandy nezaobíde (A čo ste si mysleli, že tajomný muž, ktorý ju núti si zaväzovať oči a trvá na tom, že sa naňho nemôže ani pozrieť, bude nejako deformovaný? Vážení, toto je smut.) Zvyšok série zahŕňa ešte viac sexu, omnoho zaujímavejšiu kamošku hlavnej hrdinky, grécku mafiu, viac prípadov „your kink is not my kink“, než si viete predstaviť alebo nájsť v Tureckom mede, pomerne zlú akciu (ale kvôli nej predsa nie sme, tak to nevadí) a iné lahôdky. Ak ste prežili peklo Fifty Shades, hádam vám tento očistec nebude vadiť, ba dokonca z neho vyjdete s Beatrice po boku a inšpiráciou v hlave...Prečo? Ak ste sa bavili pri Fifty Shades na porne a všeobecnej príšernosti... Verte mi, ešte ste nič nevideli.

10. Petroniov Satyricon
Ak toto nedostane nejakú poriadnu filmovú adaptáciu, moja viera v BBC (lebo v Hollywood už nedúfam) zomrie pomalou a desivou smrťou. A áno, viem, že Fellini, ale ten sa len tak inšpiroval originál príbehom a zvyšom času strávil gaypornom. Teda, nie že by tam nejaké nebolo, ale predsa len vo forme, ktorá estetickému vkusu artového režiséra (čítaj pretentious bastard) nelahodila. Na takmer dvetisícročnú báseň napísanú Nerovým módnych návrhárom je to totiž až prekvapujúco zábavné dielko. Vôbec by ste nečakali, že staroveká literatúra bude zahŕňať nekonečný popis divokej párty, bišíka, ktorého každý chce pretiahnuť alebo mieru sarkazmu, ktorá by zahanbila Charlieho Harpera. Občas sa to dosť vlečie (Hostina u Trimalchióna je nekonečná), ale inokedy má príbeh celkom dobrý spád, navyše Petroniov zmysel pre humor zachraňuje aj tie najnudnejšie okamihy. Pochopíte všetko? Samozrejme, že nie. Ale aspoň máte dôvod konečne použiť internet na niečo užitočné, vy lenivci. A ak už nič iné, táto kniha vás uistí o tom, že starí Rimania mali presne rovnaké neresti ako vy. Posledný argument: je to zadara. Satyricon môžete nájsť v public domain a v českom preklade tuto: http://followers.thcnet.cz/CyberNet/Punk-Rock%20Rebels%20Library/8.%20Fine%20Literacy/eBOOKs/Petronius-Satirikon.pdf
Prečo? Sranda musela byť aj v Ríme, a tam niekedy zahŕňala aj pekných chlapcov a gayporno.

Mágia pre pravých chlapov alebo Temná minulosť chémie

 Priznajme si to, ľudia. Sviatok svätej Lucie je pre ženské. Naši predkovia síce verili v rôznych černokňažníkov, vlkolakov a iné magické opachy disponujúce systema genitalia masculina, ale o nich tento deň nie je. Nie je ani o svätej Lucií, ale čo by ste čakali, keď je to taká nudná mučenica s generic female saint backstory. Lucie mi v tomto ohľade ľúto nie je, keďže si za svoju vyše poldruhatisícročnú kariéru svätice určite zažila svoj diel orodovaní, slávnostných omší, patronátov (má ich skoro toľko, ako starý Mikuláš, a to je už čo povedať) a tak ju fakt, že jej jej deň v niektorých krajinách šlohli neexistujúce magické bytosti, hádam ani nemrzí (napokon, je to ranokresťanská svätica, takže jej do „neexistujúcej magickej bytosti“ veľa nechýba). Omnoho viac ma mrzí, že muži-čarodejníci podobný deň v ľudovom kalendári nemajú (sviatky Harry Potter fandomu sa nepočítajú). A tak som sa im rozhodla vzdať poctu a zároveň si na nich zanadávať v tento deň. Pretože podľa tradície sú muži-čarodejníci buď satanisti/diablovo plemeno (drak a kýbl typ videný v rozprávkach a menej invenčnej fantasy), alebo učenci. Totiž chemici. Wait, chemici? Áno, technicky...

Tento článok je vlastne o vede, špecificky chémií, a o tom, ako sa za tie storočia zopsula. Pretože s nástupom osvietenstva sme nahradili miazmy neurotransmitermi, čo je cool, zatiaľ čo transmutáciu nahradili chelatačné reakcie a ak viete, čo to je, tak mi iste dáte za pravdu, že to všetko, len nie cool (Teda, v závislosti od konkrétnej reakcie... Ale ak sa o nich musíte učiť, tak stoja za figu úplne všetky.). Kedysi bola s chémiou sranda.

Staroveké mýty hovoria o časoch, keď ešte neboli oddelené zem a nebo, a rovnako tak vedecké stvoriteľské mýty hovoria o časoch, keď boli jedno veda i pseudoveda. Obe verzie udalostí sú svojim spôsobom pravdivé: existuje kontinuita medzi výparmi z prahorných sopiek a dnešnou atmosférou, ako aj medzi Venušou v dóme Býka (neviem, ako blbo zniem astrológom, ale za to, že blbo zniem práve im, sa rozhodne nehanbím, aj tak znejú omnoho blbšie oni mne) a Venušou, ktorá podľa moderných výpočtov má dlhší deň než rok. Keď sa pozrieme na chémiu, ak odignorujeme zopár random poznatkov a lá rady neolitickej starej mamy, jej prababičkou bola alchýmia a jej pravlasťou bol staroveký Egypt, ktorý miešal vedu s mágiou, ešte než začala letieť homeopatia. Čosi ako zakladateľom alchýmie bol chlapík menom Hermes Trismegistos, autor mystického spisku menom Smaragdové tabule. Alebo aspoň tak to tvrdí chlapík menom Geber, vlastným menom Džabír ibn Hajján (úbohí stredovekí prekladatelia boli väčšinou kňazi a mnísi, takže nemali čo przniť s výnimkou mien arabských kolegov). Asi si viete predstaviť, prečo sa Džabírovo meno stalo základom anglického gibberish (nezmysel, bľabotanie). Dnes nie je jasné, či Hermes vôbec existoval, a jeho masívne zbožšťovanie a stotožňovanie s bohom Hermom i Thovtom (ktorý bol v Egypte patrónom učencov) o jeho reálnej existencií práve nesvedčia.

Ak odhliadneme od tohto zvláštneho prípadu, prvým skutočným alchymistom bol Bolus/Bolos z Mendesu v Egypte, v tomto prípade už ptolemaiovskom. Fun fact: z dôvodov mne neznámych sa pomerne často podpisoval ako „Demokritos“, čo mu vyslúžilo u historikov prezývky Bolos-Demokritos alebo pseudo-Demokritos. A nie, neviem, čo ten diletant mal spoločné so zakladateľom atomizmu, pretože väčšina jeho prác sa zaoberá transmutáciou prvkov. Je naozaj povšimnutiahodné, že „transmutácia“ jedného prvku na druhý bola (je) vždy zázrakom (pokiaľ sa vám neudeje pred barákom, Hirošimčania by vedeli rozprávať), a pri svojom leveli znalostí o prvkoch a základných látkach mohli alchymisti za tento zázrak považovať aj to, z čoho sa v modernej dobe vykľujú chemické reakcie, všetci sa z nejakého dôvodu sústredili na zmenu lacnejších vecí na zlato (pričom keď ste už naozaj takí nenažraní, zmena trebárs grafitu na diamant je omnoho jednoduchšia, ak máte po ruke sopku a pár miliónov rokov, o bežných drahokamoch odvodených od oxidu kremičitého ani nehovoriac). Pritom lacná výroba kovu, ktorý sa používa ako priame platidlo, by bola pre ekonomiku katastrofou, ako vedel jeden z prvých prominentných hejterov alchýmie Dioklecián. Ten možno nebol jedným z najpríjemnejších ľudí na svete, ale nemožno mu uprieť praktickosť (bol to, napríklad, jeden z mála panovníkov, ktorí v histórií ľudstva odišli na dôchodok, a to ešte do Splitu), a tak sa celkom logicky rozhodol alchymistov prenasledovať a ich blbé spisy ničiť. To prakticky ukončilo éru antickej alchýmie, spolu s pádom ríše a patristikou, pretože niet veci, ktorým by tieto dve veci prospeli. Lebo pamätáte sa? Alchýmia bola považovaná za riadnu vedu, čiže prírodnú filozofiu, a ako si niekto dovoľuje robiť filozofiu bez Boha, totiž bez cirkevných otcov... Veľa zmyslu to nedáva, ale to patristika nikdy.

V tej dobe platilo, že keď sa do toho nepustia Európania, Arabi to za nich radi vezmú (najmä ak to zahŕňa výrobu zlata z olova alebo akého odpadu). A áno, teoreticky tu boli aj Číňania, ale na tých každý zabúda, navyše tak ako vo všetkom ich tradícia bola natoľko odlišná od tej antickej, že keby sme chceli preberať obe, mohli by sme rovno napísať dvadsaťstranovú esej a to nechcete. V každom prípade, pamätáte si na nášho starého známeho Gibberisha? No, ako sa ukazuje, talent a znalosti na to, aby si vycucal z prsta antického mystika a pripísal mu rovnako z prsta vycucané „tajné vedenie“ (od Hermesa Trismegista totiž pochádzajú aj slová hermeneutika a hermetický, a teda aj hermeticky uzavretý, pojem pravdepodobne reprezentujúci dvere k logike pre Smaragdové tabule) rozhodne mal; tak ako všetci lepší alchymisti, aj Geber síce hľadal spôsob, ako vytvoriť z prirodzene sa vyskytujúcich látok takmer nereaktívny kov (na čom by ste sa zasmiali, keby ste o chémií niečo vedeli), ale popritom prišiel na spôsob izolovania omnoho pravdepodobnejších substancií. Je napríklad vynálezcom lučavky kráľovskej (pre záujemcov: zmes dusičnej a chlorovodíkovej kyseliny, v pomere 1 ku 3) alebo sublimátu (chlorid ortuťnatý; dezinfekcia, impregnančné činidlo a jedna z tých látok, ktoré neodporúčam ochutnávať). A oxidu ortuťnatého. Ale vážne, čo mali tí alchymisti s ortuťou?! Pred tou vecou sa treba prežehnať a utekať kade ľahšie.

V každom prípade, ani posadnutosť alchymistov jedovatými substanciami ich nevyzabíjala ani nedokázala ich všeobecnú nepríčetnosť, a tak túto, ehm, ehm, vedu študoval napríklad aj Rhazes of all people. Človek by si povedal, že ak sa niekto od milovníkov ortute v tej dobe bude držať ďalej, bude to muž známy pre svoje úspechy na poli medicíny. Ale nie, tak ako všetci veľkí perský vedci v tom čase, aj on musel byť extra vo všetkom, do čoho sa pustil, a tak sa z neho stal jeden z najvýznamnejších alchymistov vôbec. Albertus Magnus a Arnold de Villanova, ďalší extra učenci (tentoraz európski), do nej tiež strkali prsty.

A potom tu boli takí ako Raymond Lully, alchymistická legenda, ktorému kvôli zlomenému srdcu preskočilo tak strašne, že sa dal na hermeneutiku (totiž učenie Trismegistom inšpirované; bola to aká si divná gnostická mystika, nedúfajte, že by ste to pochopili, keby som vám to vysvetlila). Navyše sa stal akýmsi hermeneutickým prorokom medzi moslimami, ktorí z toho rozhodne neboli nadšení a vykopli ho z Cordóbskeho kalifátu, odkiaľ pochádzal. Po desaťročiach usilovnej „vedeckej“ práce konečne dostal poriadny grant, keď ho na radu istého prominentného opáta anglický kráľ Eduard II. Teplý (a netvrďte mi, že to nie je legitímny panovnícky epiteton) prijal na svoj dvor, aby mu vyrobil zlato. Lully si stanovil jedinú podmienku, a to aby vyrobené zlato Eduard použil na financovanie križiackej výpravy proti tým hnusným moslimom (predsa by ho nenechal skončiť vo vreckách Piera Gavestona). Eduard po čase stratil trpezlivosť (človek by si myslel, že niekto, kto tak rád skúša trpezlivosť všetkých okolo seba, svojej manželky predovšetkým, tejto cnosti prejaví viac) a dal Raymonda pod zámok, čo tohto tak trochu dožralo a z basy i z Anglicka zdrhol. Čo s ním bolo potom nie je celkom zrejmé, ale niektoré zdroje tvrdia, že bol zabitý Saracénmi... Vo veku 150 rokov. Yeah.

Odhliadnuc od náhodných objavov fosforu (áno, alchymisti si z bezpečnosti v laboratóriu ťažkú hlavu fakt nerobili) a lučavky kráľovskej, o čom alchýmia naozaj bola? V prvom rade treba poznamenať, že čítať staré alchymistické texty je pre dnešných výskumníkov nočná mora. Učiť sa také veci ako binomickú nomenklatúru alebo štruktúrne vzorce môže byť síce otrava, ale je to len malá cena za všeobecnú zrozumiteľnosť; v tých časoch na nič neexistoval jednotný systém ani terminológia, takže spisy alchymistov boli plné záhadných symbolov a označení. Pridajte si k tomu fakt, že Hermes Trismegistos (alebo skôr mystickejšia a trochu vyšinutejšia stránka Geberovej osobnosti) písal vo svojich Smaragdových tabuliach prakticky v tej istej vete o chemických i spirituálnych aspektoch istej reakcie a že mysticizmus bol medzi alchymistami, ktorí brali svoju prácu vážne (t.j. hľadali spôsoby, ako vyrobiť zlato, nie pyrit) a pochopíte, prečo označujem alchýmiu za „mágiu pre chlapov“ a prečo som sa o nej rozhodla písať práve na Luciu...

Západná alchymistická tradícia hľadala prírodné zákonitosti tou najnemotornejšou možnou cestou – cez zovšeobecnenia, mysticizmus a tak podobne. Keďže je (no, bolo) Lucie, budeme sa zaoberať alchymistickými praktikami podrobnejšie, lebo ono je to prakticky mágia a čary som popisovala aj v prvom lucijnom Špeciály, nie?

No. V prvom rade treba poznamenať, že Alchymisti, čo brali svoju prácu vážne (TM), nemali za cieľ len zmeniť čosi na zlato, ale vôbec docieliť kompletnú transmutáciu prvkov. Ale väčšinou niečoho na zlato. Pointa je v tom, že všeobecná transmutácia bola kľúčovým konceptom alchýmie a nazývala sa aj magnum opus. Vyznačovala sa štyroma štádiami:
1. nigredo/melanosis (černenie)
2. albedo/leukosis (bielenie; nie, fakt nie sme na hodine anatómie)
3. citrinitas/xanthosis (žltnutie)
4. rubedo/iosis (červenanie)
Tieto názvy boli skôr metaforické, nešlo o skutočnú zmenu farby, ale o zmenu hlbšej vnútornej kvality predmetu/človeka (spomínala som už, že do alchýmie sa v kuse plietol mysticizmus?!). Čierna bola napríklad symbolickým opisom hniloby alebo spáleniny. Niekedy sa tretia a štvrtá fáza zlúčili, inokedy sa zase v procese objavovali ďalšie farby a fázy. Neskôr sa fázy magnum opus zmnožili na dvanásť až štrnásť (až sa chce poznamenať niečo typu „nie, to že sa nám to nedarí, nemá nič s tým, že je to úplný nezmysel a niet v ňom štipky vedeckej pravdy, keď urobíme ešte toto, nastopro to vyjde!“). Alchymista menom Ripley napríklad pomenoval „dvanásť brán“ magnum opus, medzi nimi také ako separácia, sublimácia, rozpúšťanie/solidifikácia. Niekedy boli tieto farby stotožňované so štyroma živlami (to sú tie, na ktoré nemôžete myslieť bez toho, aby ste si nespomenuli na svoj obľúbený maho shoujo seriál, alebo na Captain Planet, podľa toho, aká generácia ste).

Čierna znamenala prvotný chaos, prázdnotu, z ktorej všetko vzišlo. Ďalej tu boli protiklady (muž-žena, svetlo-tma atd.) a ich zlúčenie, „zasnúbenie“ (lebo my ľudia sme také bytosti, ak do toho aspoň okrajovo nezatiahneme sex, nestojí to za to), ktoré vyústi do smrti kovu (?!) a znovuzrodenia nového, vzácnejšieho. Potom prišlo druhé, biele štádium, zvané tiež strieborné alebo mesačné, podľa niektorých reprezentujúce svitanie – avšak kov mal stále ešte len prísť do zlatého/slnečného štádia. V starších spisoch sa tak deje cez spomínané žlté štádium, ktorým bolo zvyčajne prehnanie látky cez intenzívny plameň. Potom je tu ešte dvanásť procesov, definovaných Ripleyom...
1. kalcitácia – prudké zohrievanie na vysokú teplotu bez toho, aby došlo k zlúčeniu, výsledkom má byť suchý prášok (bežneee); v modernej chémií legit reakcia („zohrievanie na vysoké teploty na vzduchu alebo v kyslíku“, ako hovorí IUPAC)
2. koagulácia – ochladenie zmesi na teplotu, pri ktorej stuhne tak, že jej neublíži ani najsilnejší oheň
3. fixácia – upevňovanie štruktúry prchavého (od „čiernej“ cez „bielu“ až po „červenú“ fázu)
4. rozklad – na primárne elementy alebo princípy
5. digescia (GoogleTranslate mi to prekladá ako trávenie)
6. destilácia - „Keď je hmota pozdvihnutá na vyšší stupeň, upevní prchavé...“ Vzhľadom na praktické aplikácie destilácie je tento opis destilácie celkom dobrá haluz.
7. sublimácia – vyčistenie hmoty jej rozpustením na primárne elementy, „oslobodiac ich z okov pozemského“; opäť, zaujímavý spôsob, ako opísať zmenu pevnej látky na plyn
8. separácia – rozklad látky jej pevnou formou; potom sú tam nejaké kecy o bielej a čiernej, vystúpení hmoty na vyšší stupeň a ja neviem čo... I'm done
9. incinerácia – reakcia, pri ktorej sa do látky pridáva čoraz viac ortutedo hmoty meniacej sa na síru; oddly specific
10. fermentácia – záverečná fáza, bez ktorej bude celá námaha zbytočná, dokonca aj keď sa nám podarí dostať látku do dokonalej „červenej fázy“, niečo so zemou a elementami, blá, blá, blá (len to vo mne podnecuje otázky, čo keby všetkými procesmi prešlo napríklad hrozno, na druhej strane, ortuť)
11. znásobenie – zmnoženie kvantity alebo kvality látky
12. projekcia – výsledný prášok je nanesený na obyčajný kov, ktorý môže zmeniť na zlato alebo striebro

Takto by sme mohli pokračovať celú večnosť, ale tú k dispozícií nemám, a ako sa ukázalo, ani vedecká kredibilita alchýmie ju nemala. V čase, keď Newtonovi samotnému na staré kolená preskočilo (tým nechcem povedať, že bol inak normálny, teda ak náhodou nie je vaše meno Sheldon Cooper) a obrátil sa k alchýmií, považujúc ju za cestu k transcendentnému, jeho krajan Robert Boyle už pristupoval k látkam s rovnakou vedeckou rigidnosťou, s akou sa svojho času Newton venoval matematickým výpočtom, postupujúc podľa vedeckej metódy, ako ju definoval Bacon (Francis, nie Roger, ktorý bol v tomto smere, tak ako vo všetkých, správne strelený a alchýmií sa venoval s najväčšou radosťou). No a od tých čias je alchýmia považovaná za istú formu okultna, ktorá vo vede nemá čo robiť a je praktizovaná len jedincami, pred ktorými by sa každý riadny chemik (ak je kresťan, samozrejme) len prežehnal (ako ostatne pred každým, kto považuje prácu s ortuťou za akýmkoľvek spôsobom prospešnú pre duševný rozvoj). Na druhej strane, hovorí sa, že počas skúškového obdobia, v čase, keď sú noci prežiarené svetlom zo študentských internátov a vzduch v okolí kampusov naplnený vzdychmi utrápených čudákov, na prírodovedeckých fakultách ako je tá moja je možné počuť, keď dobre nastražíte uši, temný šepot niekoľkých bláznov...
„Bože, o koľko lepšie by sa nám učilo, keby boli prvky len štyri!“

Špeciálne kudos pre http://booksasportablepiecesofthought.blogspot.sk/2011/09/brief-history-of-alchemy-part-one.html môj primárny zdroj. Lebo Wikina to všetko sama neutiahne.

Minettina (oneskorená) mikulášska nádielka

Ako všetci vieme, už prichádza ten čas roku, kedy Mikuláš rozdáva vysokosacharidové produkty a Minettka zase odporúčania, ktoré zase bývajú vysokosacharidové len zriedkavo. Zatiaľ čo budem odosielať modlitby k tomuto patrónovi ochrany pred obžerstvom (ak ním nie je, čo sa mi nechce veriť, lebo svätý Mikuláš je už teraz patrónom skoro všetkého, tak by byť mal),vy sa potešte cukrovinkami, spomienkami na pesničky, čo ste ako správne decká sprznili a pohľadom na spolužiakov v santovských kostýmoch (áno, hovorím to nahlas a na plné ústa, červenobiely Mikuláš je americký fejk!). A keď konečne nastane čas štúdia, prokrastinujte len na nasledovných stránkach...

*označuje stránky v angličtine, a áno, je ich až príliš veľa

*1.Čo by bolo, keby mali vedci zmysel pre humor? No toto. (https://what-if.xkcd.com/)
Čo je to: komiks What if; kombinácia dobrej vedy a otázok so zle znejúcimi odpoveďami
Hovorí sa, že najblbšie a najdeštruktívnejšie otázky napadajú deti. Hovoria sa všelijaké koniny, nesmiete to brať príliš vážne. Pretože pokiaľ viem, všetci supervillains sú, alebo sú aspoň vymyslení, dospelými. Ak majú prinajmenšom aké-také znalosti fyziky, chémie, biológie či iných blahoslavených vied (proti ktorým stoja v ostrom protiklade Temné a zbytočné umenia, čiže humanitné), tým lepšie. Biológiu študujem ani nie pol roka a už je mi úplne jasné, že stereotyp o nerdoch ako o tej neškodnejšej časti strednej školy bude pravdepodobne blbosť. Ako chápem, že pokus Sheldona Coopera o mindkilling nemusí vyzerať nejako hrozivo, ale nenechajte sa zmiasť, ten chlap ako teoretický fyzik pravdepodobne pozná viac než dosť spôsobov, ako zničiť planétu (nevravím, že všetky sú možné v praxi, napokon, je to teoretický fyzik, na druhej strane o to je jeho galéria skazy pravdepodobne pôsobivejšia). Chlapík, ktorý vytvoril What If (doslova Čo keby), ich v priebehu svojej kariéry našiel viac než dosť, aj keď nie na vlastný popud. Jeho stránka sa zaoberá napospol anonymnými otázkami, začínajúcimi na „čo keby“, na ktoré sa snaží nájsť vedecky presné odpovede (A že vedecky presné sú... Aj keď neviem, či by som sa niektorými chcela zaoberať na diplomovku.) Tieto zahŕňajú také lahôdky ako: Koľko svetlušiek by bolo treba na to, aby spolu boli rovnako jasné ako Slnko? Ako dlho by trvalo jednému človeku naplniť bazén slinami (za predpokladu ich normálnej produkcie)? A môj obľúbený – ako dlho by mohlo ľudstvo žiť len z kanibalizmu? (Ani som nečítala, fuck, tie Snowpiercer flashbacky. Do. Not. Need.) Niektoré znejú nevinne a až v priebehu odpovedania sa zvrhnú na nightmare fuel, napríklad odpoveď na „Akú hmotnosť by zaberal jeden mol krtkov (angl. moles)?“ sa obráti na fantazírovanie o planéte krtích telíčok natlačených na seba v kozme (lebo Avogardovo číslo je riadna opacha a na Zem sa samozrejme nezmestia). Nie všetky sú nakoniec také príšerné, ale tento komix rozhodne potrebuje trigger warning. Na druhej strane, nerdi a háveď z 4chanu sa zaručene pobavia. Teda medzi terapiami. Ale vážne, pozrite sa na to, je to super. Rozhodne jeden z najlepších spôsobov, ako sa dostať k vede takpovediac skratkou. A keď neviete po anglicky, bola vydaná aj kniha so slovenským prekladom, ktorá by mala byť ešte v predaji. (https://www.databazeknih.cz/knihy/co-kdyby-231280)

*2. História: Pomsta costume nerds (http://www.frockflicks.com/)
Čo je to: blog FrockFlicks; svätý grál fanúšikov bulvárnej a/alebo feministickej histórie (a samozrejme costume porn)
Ak k vám mám byť úprimná, nikdy mi nezáležalo na oblečení a cetkách. Teda, na tých, ktoré som nosila ja; nakoniec, mám ksicht, s ktorým neladí nič a telo, ktoré je horizontom udalostí krásy, pohlcujúcom dekoratívnosť čohokoľvek jak taká čierna diera. Oblečenie na iných, krajších ženských, tak to je celkom odlišná story. No a keď si k tomu pridáte moje preferencie k period dramas a lásku k histórií, toto odporúčanie je samozrejmé ako milosť pre Kaliňáka. Dievčence sú v dejinách odievania veľmi zbehlé a ich pohľad dokáže určiť čas výroby šiat lepšie než rádiokarbónová metóda, dokonca aj keď si predstavíme, že rádiokarbónová metóda má dostatočnú prenosť na určenie, či bola látka vyrobená v dvadsiatych alebo tridsiatych rokoch, čo nemá, a funguje aj na umelé tkanivá, čo nefunguje. Inými slovami, miestne blogerky sú spoľahlivejšie než bežné archeologické metódy a ak je to to, čo ste v živote potrebovali, tak prosím. Takisto ide o hniezdo vysoko kontroverných recenzií, tak napríklad tie cundry vyhlásili, že tá lamerská Bátoryčka od Delpyovej je lepšia, než Jakubiskov aronovskoidný mindfuck, čo ma dostalo do kolien, lebo how dare they. Jedinou dobrou vecou na tom filme bol polonahý Daniel Brühl, a Jakubiskova má zase polonahého Hansa Mathesona, čo je vlastne to isté, len to nebolo v toľkých hollywoodskych filmoch a nevie to po španiesky. Ale späť k odporúčaniam: listíčky. Pretože ak už ste na Buzzfeed shit, tak sa pritom aspoň trochu naučte o histórií, od ľudí, ktorí o nej niečo vedia – napríklad akú historickú novelu by malo BBC (lebo povedzme si otvorene, Hollywood nás o všetku nádej v tomto smere obral už po Braveheart a teraz so zbožným želaním upierame oči na televízie), kde uvidíte Kennetha Brannaga v historickom kostýme (lebo Kenneth Brannag bez historického kostýmu je len Domnhall Gleeson pre gerontofilov). No a v neposlednom rade sú tu odporúčania na novovychádzajúce historické filmy. Inými slovami, fanúšici period dramas majú túto stránku prakticky prikázanú zákonmi ich konkrétneho fandomu, a ak medzi nich patríte, tak marš na Frock Flicks. Alebo vás príde Tim Roth strašiťv spánku.

*3. História: Pomsta costume nerds 2 (http://costumevault.blogspot.sk/)
Čo je to: blog Costume Vault; s podobným zameraním ako FrockFlicks, len vážnejšie a sústredenejšie (na wardrobe porn)
Ak sa vám náhodou FrockFlicks málili, je tu pomerne vážnejší, zato rovnako analytický blog, ktorý má všetko, po čom srdiečko rozbúchané wardrobe porn piští. Táto konkrétna autorka patrí medzi tie mrchy, teda, ehm, v civile ťažko pracujúcich blogerov, čo uploadujú s frekvenciou konania anglických kráľovských svadieb... A tak nečudo, že každý článoček je takým malým sviatkom. Pravdepodobne na počesť Dňa ťažko pracujúcich kostymérov (čo nemajú ani čas na vedajšie aktivity, napríklad svoj blog); to je oficiálny názov, mimochodom. Ak chcete nájsť to najlepšie, pravdepodobne budete musieť niekoľkokrát kliknúť na „More posts“; tento blog má extrémne dlhú históriu, ktorú sa určite oplatí preskúmať.

4. Ten Ďalší Vedecký Vlog Martina Rotu (https://www.youtube.com/channel/UCjCUIQbZi3JSfANE6tyCCog)
Čo je to: Zvědátoři; lebo niekedy proste potrebujete, aby vám kozmologické záležitosti vysvetlili mladí sympatickí chlapci
Každá, aj tá najblbšia skupina, musí zjavne mať člena, čo slúži ako hlas rozumu. Doba ľadová mala Mannyho, Suicide Squad mala Ricka Flaga (ako vo všetkom, aj v tomto bol fakt zlý, ale čo narobíte, keď si na seba tvorcovia zoslali kliatbu najatím Jaya Courtneyho), americká vláda má Ivanku Trumpovú (lebo uprostred všeobecného šialenstva je niekedy skutočným hlasom rozumu mlčanie, rozumej nabalenie sa pochybnými spôsobmi, pochlipkávanie margarity a sledovanie z lehátka, ako sa váš otec správa presne tak, ako všetci vedeli, že sa bude vo vysokej vládnej pozícií správať). Český internet, hlavne YouTube scéna, má Martina Rotu. Lebo aj krajina, ktorá má namiesto Zeme a Veku Reflex (more like reflux, amirite?), má internetovu komunitu ako každá iná. Teda s tým rozdielom, že je tam menej HISHE a viac Jackass (alebo čo to vlastne internety majú). Na druhej strane byť hlasom rozumu Rotu očividne nebaví, on je to dušou jemný, citlivý nerd (nie taký citlivý, aby nevymyslel Naprosto Retardovaného, ale aj tak) a vôbec, on by najradšej sedel v kúte z Kořenářom a rozprával vám o nových Star Wars a zaujímavej vedeckej štúdií, ktorú včera čítal. Ako som tu už viackrát spomínala, typické nerdovské fandomy sú mi ukradnuté (ak sa neráta TBBT, čo dúfam nie), ale vedecké štúdie ma zaujímajú. A preto Zvědátoři. Lebo chlapci sú veľmi sympatickí a zaslúžia tie prachy na Patreone.

5. Tá jediná dobrá slovenská youtuberka (https://www.youtube.com/channel/UCzNVjrYARF3IdSpDQgnkbMA)
Čo je to: Inferno na polici; hodnotenie knižiek je špinavá práca, ale niekto ju robiť musí
Úbohá Lenuška! Maká na tých svojich recenziách jak divá (okrem prípadov, keď ako správna youtuberka tri mesiace nič neuploadne, všakžehejže), prehrýzava sa všelijakými brakmi a katastrofami, zaspáva nad knižkami, a čo z toho má...? No, keby som tak vedela. Kurva YouTube, prečo mi za toho Boha neukážeš, koľko má Inferno odberateľov?! V každom prípade, nech už je to ktokoľvek, je to málo. Inferno je vynikajúci počin. V podstate Nostalgia Critic, len o knihách, viac pre intošov a po slovensky. Podľa kreacionistickej logiky stvorené Všemúcim len pre mňa. Nechýbajú hostia, gagy prepletajúce sa s legitímnou kritikou, a HyperFanGirl, totiž Superfangirl. Soráč. (Na druhej strane, tá Tamary Chambersovej je nezvestná prinajmenšom od recenzie porovnávajúcej novú neanimovanú disneyho Popolušku so starou animovanou, kým Superfangirl viditeľne žije. V prípade, že na túto postavu Walkerovci zabudli – žij dlouho a blaze, Superfangirl, teraz už si naozaj jedinečná.) Tón recenzií balansuje medzi vážnou kritikou (hlavne keď sa jej niečo ľúbi) a výsmechom (meltdown nad matkou všetkých evitoviek Všetko alebo nič je boží a ja som ho videla už snáď dvadsaťkrát), pričom autorka to vždy vie dobre vybalansovať. Plus som v živote nevidela podobný projekt o knihách nielen na slovenskej, ale ani na svetovej YouTube scéne. Tak na čo čakáte? Šup-šup, nech sa tie odbery sypú! (A kanál má aj Patreon, ale na míňanie peňazí zase tak horlivo vyzývať nebudem...)

6. Českoskoslovenská seriálová centrála (https://www.edna.cz/)
Čo je to: edna.cz
Fandomový život je pre našincov ťažký. Tumblr je anglická stránka. Pinterest poväčšinou takisto. Ľahšie nájdete Atlantídu (neexistujúce miesto, podotýkam), než obrázky a informácie o svojom obľúbenom seriály niekde inde, teda jedine že by ste boli lameri a kukli sa na postavy.cz, čo v mene ochrany vlastnej povesti neodporúčam. Ale nezúfajte! Slečna Crabbappelová je tu! Teda, pardon, Edna. Najskôr skratka zo slova bedna, pretože ako sa hovorí, ak vylúčite nemožné, čokoľvek možné musí byť pravda, nech je to hocijako nepravdepodobné. Inými slovami, ani ja tomu neverím, ale skúste vymyslieť lepšie vysvetlenie pre ten blbý názov“. V každom prípade, edna splní vaše základné fandomové požiadavky. Dokonca sa tu dajú nájsť aj niektoré seriály s epizódami! V prípade, že sa prihlásite, sú možnosti ešte väčšie, ale to neviem konkretizovať, lebo prihlásená nie som. (A vy sa čudujete? Veď nemám čas ani dokončiť tento poodiaty článok do Mikuláša kvôli zápočtom.)

*7. Nebo paleontology nerds (https://www.youtube.com/user/GamerCreator12345)
Čo je to: vlog TREY The Explainer; vlog zaoberajúci sa paleontológiou
Lebo vedy sme tu nemali dosť. Ani YouTube kanálov. TREY je paleontológ/nadšenec paleontológie. Neviem čo z toho, lebo internetová anonymita je sviňa, ale nemusí byť práve odborník, pretože napokon ani Michael z Vsauce nie je odborník na prakticky každú vedu, aká kedy bola definovaná (aspoň teda myslím, jeho videá naznačujú, že je, ale sedliacky rozum sa bráni tomu uveriť). Stačí nám vedieť, že Treyove videá sú vo všeobecnosti dobre podložené skutočnými výskumami. A čo v nich nájdete? Z väčšej časti dinosaury. Od čias, keď vyšiel Jurský park a všetci z neho padli na zadok, som odmietala uveriť, že dinosaury sú cool, pretože už ako šesťročná som objavila u starej mamy kazety s Putovaním z pravekými zvieratami a zistila, že mezozoikum nebolo jediným badass geologickým obdobím. A fakt, že jeho jedinečnosť bola všeobecným presvedčením, ma pekne štval, čo donútilo moje malé srdiečko hipstersky uzavrieť túto tému na dlhé roky s tým, že dinosaury sú preceňované. Potom prišlo moje historické obdobie a na mezozoikum i celú pravekú faunu som kompletne zabudla. Neviem, čo vo mne znovu prebudilo lásku k biologickým vedám, ale dospelo to k tomu, že som maturovala z bioly a počas prázdnin som, už pripravená, cez svoju osobnú nenávisť k Emmerichovmu majsterštyku 10 000 pred Kristom, ktorého rozbor mi bol sľubovaný (a aj som ho dostala!), bola zlákaná k Treyovi. Ani neviem ako stalo, ale dinosaurom som vďaka nemu odpustila, lebo na operence sa človek nemôže hnevať dlho. Áno, tušíte správne, mám teraz nový dôvod neznášať Jurský park! Jééé! A zvažovať archeologickú kariéru, čo o kvalite kanálu niečo svedčí. Ďalej sa nalaďte, ak vás fascinuje kryptozoológia a záhadné organizmy, lebo tým sa Trey zaoberá taktiež – a ako sa dozviete, všetko je nakoniec plamienka driemavá (angl. barn owl)...

8. Facepalm collection: medics edition (http://www.lovcisarlatanov.sk/)
Čo je to: Lovci šarlatánov; presne to, čo vám napadne, že to asi bude
Pri brázdení temných vôd internetu je občas ľahké zablúdiť do ríše Rostásovej, ktorej samozvaným kráľom (hoci na bláznovstvo rozhodne nie človekom najbohatším) Tibike je. Aby ste poznali cestu von, niekwedy potrebujete ľudí znalých navigácie v neznámych vodách, najmä ak ide o temnotou zachvátenú časť ríše medicíny. No a na koho je lepšie sa obrátiť ako na úbohých vyhancov, ktorí tieto kraje Bielou čarodejnicou (lebo stará bohyňa, čo v tomto svete nemá čo hľadať, ale záhadným spôsobom sa sem dostala a uzurpovala to tu, je dosť dobrou personifikáciou tohto typu „medicíny“) dobre poznajú? Dobre, už prestanem s tými narniovskými metaforami; pointa je v tom, že ak chcete vedieť, či medicína toho či onoho diela či článku je v poriadku, zavolajte si lekára. Slovenský internet je, ako sa nám už podarilo zistiť, nanič miesto a môžeme byť radi, že sa týmto rozhodne nie najpálčivejším (ale skutočným) problémom niekto zaoberá, takže u nás vydalo len na medikov. Našťastie sú to lepší študenti než ja, toho sa nebojte. Články sa tu zaoberajú antivaxxermi (och, už len meno, ktoré si dali, znie tak vážne a profesionálne, absolútne verím, že sú dostatočne vzdelaní na to spochybňovať dvestoročné medicínske teórie!), MMS (ktoré má bohužiaľ viac spoločného s bielidlom ako s esemeskou s obrázkom) a inou háveďou; najnovšie články sa zaoberajú hlavne lahôdkami typu biorezonančných prístrojov, ktoré sú tak mimo, že skôr než seriózne medicínske rozbory sa z nich dajú robiť príspevky do panoptika. Jednako (obľúbené slovo prof. Bačkorových príručiek a odteraz aj moje; pozdravujem pána profesora!) je väčšina článkov veľmi serióznych a dobre vedecky podložených...