Tento článok je vlastne o vede, špecificky chémií, a o tom, ako sa za tie storočia zopsula. Pretože s nástupom osvietenstva sme nahradili miazmy neurotransmitermi, čo je cool, zatiaľ čo transmutáciu nahradili chelatačné reakcie a ak viete, čo to je, tak mi iste dáte za pravdu, že to všetko, len nie cool (Teda, v závislosti od konkrétnej reakcie... Ale ak sa o nich musíte učiť, tak stoja za figu úplne všetky.). Kedysi bola s chémiou sranda.
Staroveké mýty hovoria o časoch, keď ešte neboli oddelené zem a nebo, a rovnako tak vedecké stvoriteľské mýty hovoria o časoch, keď boli jedno veda i pseudoveda. Obe verzie udalostí sú svojim spôsobom pravdivé: existuje kontinuita medzi výparmi z prahorných sopiek a dnešnou atmosférou, ako aj medzi Venušou v dóme Býka (neviem, ako blbo zniem astrológom, ale za to, že blbo zniem práve im, sa rozhodne nehanbím, aj tak znejú omnoho blbšie oni mne) a Venušou, ktorá podľa moderných výpočtov má dlhší deň než rok. Keď sa pozrieme na chémiu, ak odignorujeme zopár random poznatkov a lá rady neolitickej starej mamy, jej prababičkou bola alchýmia a jej pravlasťou bol staroveký Egypt, ktorý miešal vedu s mágiou, ešte než začala letieť homeopatia. Čosi ako zakladateľom alchýmie bol chlapík menom Hermes Trismegistos, autor mystického spisku menom Smaragdové tabule. Alebo aspoň tak to tvrdí chlapík menom Geber, vlastným menom Džabír ibn Hajján (úbohí stredovekí prekladatelia boli väčšinou kňazi a mnísi, takže nemali čo przniť s výnimkou mien arabských kolegov). Asi si viete predstaviť, prečo sa Džabírovo meno stalo základom anglického gibberish (nezmysel, bľabotanie). Dnes nie je jasné, či Hermes vôbec existoval, a jeho masívne zbožšťovanie a stotožňovanie s bohom Hermom i Thovtom (ktorý bol v Egypte patrónom učencov) o jeho reálnej existencií práve nesvedčia.
Ak odhliadneme od tohto zvláštneho prípadu, prvým skutočným alchymistom bol Bolus/Bolos z Mendesu v Egypte, v tomto prípade už ptolemaiovskom. Fun fact: z dôvodov mne neznámych sa pomerne často podpisoval ako „Demokritos“, čo mu vyslúžilo u historikov prezývky Bolos-Demokritos alebo pseudo-Demokritos. A nie, neviem, čo ten diletant mal spoločné so zakladateľom atomizmu, pretože väčšina jeho prác sa zaoberá transmutáciou prvkov. Je naozaj povšimnutiahodné, že „transmutácia“ jedného prvku na druhý bola (je) vždy zázrakom (pokiaľ sa vám neudeje pred barákom, Hirošimčania by vedeli rozprávať), a pri svojom leveli znalostí o prvkoch a základných látkach mohli alchymisti za tento zázrak považovať aj to, z čoho sa v modernej dobe vykľujú chemické reakcie, všetci sa z nejakého dôvodu sústredili na zmenu lacnejších vecí na zlato (pričom keď ste už naozaj takí nenažraní, zmena trebárs grafitu na diamant je omnoho jednoduchšia, ak máte po ruke sopku a pár miliónov rokov, o bežných drahokamoch odvodených od oxidu kremičitého ani nehovoriac). Pritom lacná výroba kovu, ktorý sa používa ako priame platidlo, by bola pre ekonomiku katastrofou, ako vedel jeden z prvých prominentných hejterov alchýmie Dioklecián. Ten možno nebol jedným z najpríjemnejších ľudí na svete, ale nemožno mu uprieť praktickosť (bol to, napríklad, jeden z mála panovníkov, ktorí v histórií ľudstva odišli na dôchodok, a to ešte do Splitu), a tak sa celkom logicky rozhodol alchymistov prenasledovať a ich blbé spisy ničiť. To prakticky ukončilo éru antickej alchýmie, spolu s pádom ríše a patristikou, pretože niet veci, ktorým by tieto dve veci prospeli. Lebo pamätáte sa? Alchýmia bola považovaná za riadnu vedu, čiže prírodnú filozofiu, a ako si niekto dovoľuje robiť filozofiu bez Boha, totiž bez cirkevných otcov... Veľa zmyslu to nedáva, ale to patristika nikdy.
V tej dobe platilo, že keď sa do toho nepustia Európania, Arabi to za nich radi vezmú (najmä ak to zahŕňa výrobu zlata z olova alebo akého odpadu). A áno, teoreticky tu boli aj Číňania, ale na tých každý zabúda, navyše tak ako vo všetkom ich tradícia bola natoľko odlišná od tej antickej, že keby sme chceli preberať obe, mohli by sme rovno napísať dvadsaťstranovú esej a to nechcete. V každom prípade, pamätáte si na nášho starého známeho Gibberisha? No, ako sa ukazuje, talent a znalosti na to, aby si vycucal z prsta antického mystika a pripísal mu rovnako z prsta vycucané „tajné vedenie“ (od Hermesa Trismegista totiž pochádzajú aj slová hermeneutika a hermetický, a teda aj hermeticky uzavretý, pojem pravdepodobne reprezentujúci dvere k logike pre Smaragdové tabule) rozhodne mal; tak ako všetci lepší alchymisti, aj Geber síce hľadal spôsob, ako vytvoriť z prirodzene sa vyskytujúcich látok takmer nereaktívny kov (na čom by ste sa zasmiali, keby ste o chémií niečo vedeli), ale popritom prišiel na spôsob izolovania omnoho pravdepodobnejších substancií. Je napríklad vynálezcom lučavky kráľovskej (pre záujemcov: zmes dusičnej a chlorovodíkovej kyseliny, v pomere 1 ku 3) alebo sublimátu (chlorid ortuťnatý; dezinfekcia, impregnančné činidlo a jedna z tých látok, ktoré neodporúčam ochutnávať). A oxidu ortuťnatého. Ale vážne, čo mali tí alchymisti s ortuťou?! Pred tou vecou sa treba prežehnať a utekať kade ľahšie.
V každom prípade, ani posadnutosť alchymistov jedovatými substanciami ich nevyzabíjala ani nedokázala ich všeobecnú nepríčetnosť, a tak túto, ehm, ehm, vedu študoval napríklad aj Rhazes of all people. Človek by si povedal, že ak sa niekto od milovníkov ortute v tej dobe bude držať ďalej, bude to muž známy pre svoje úspechy na poli medicíny. Ale nie, tak ako všetci veľkí perský vedci v tom čase, aj on musel byť extra vo všetkom, do čoho sa pustil, a tak sa z neho stal jeden z najvýznamnejších alchymistov vôbec. Albertus Magnus a Arnold de Villanova, ďalší extra učenci (tentoraz európski), do nej tiež strkali prsty.
A potom tu boli takí ako Raymond Lully, alchymistická legenda, ktorému kvôli zlomenému srdcu preskočilo tak strašne, že sa dal na hermeneutiku (totiž učenie Trismegistom inšpirované; bola to aká si divná gnostická mystika, nedúfajte, že by ste to pochopili, keby som vám to vysvetlila). Navyše sa stal akýmsi hermeneutickým prorokom medzi moslimami, ktorí z toho rozhodne neboli nadšení a vykopli ho z Cordóbskeho kalifátu, odkiaľ pochádzal. Po desaťročiach usilovnej „vedeckej“ práce konečne dostal poriadny grant, keď ho na radu istého prominentného opáta anglický kráľ Eduard II. Teplý (a netvrďte mi, že to nie je legitímny panovnícky epiteton) prijal na svoj dvor, aby mu vyrobil zlato. Lully si stanovil jedinú podmienku, a to aby vyrobené zlato Eduard použil na financovanie križiackej výpravy proti tým hnusným moslimom (predsa by ho nenechal skončiť vo vreckách Piera Gavestona). Eduard po čase stratil trpezlivosť (človek by si myslel, že niekto, kto tak rád skúša trpezlivosť všetkých okolo seba, svojej manželky predovšetkým, tejto cnosti prejaví viac) a dal Raymonda pod zámok, čo tohto tak trochu dožralo a z basy i z Anglicka zdrhol. Čo s ním bolo potom nie je celkom zrejmé, ale niektoré zdroje tvrdia, že bol zabitý Saracénmi... Vo veku 150 rokov. Yeah.
Odhliadnuc od náhodných objavov fosforu (áno, alchymisti si z bezpečnosti v laboratóriu ťažkú hlavu fakt nerobili) a lučavky kráľovskej, o čom alchýmia naozaj bola? V prvom rade treba poznamenať, že čítať staré alchymistické texty je pre dnešných výskumníkov nočná mora. Učiť sa také veci ako binomickú nomenklatúru alebo štruktúrne vzorce môže byť síce otrava, ale je to len malá cena za všeobecnú zrozumiteľnosť; v tých časoch na nič neexistoval jednotný systém ani terminológia, takže spisy alchymistov boli plné záhadných symbolov a označení. Pridajte si k tomu fakt, že Hermes Trismegistos (alebo skôr mystickejšia a trochu vyšinutejšia stránka Geberovej osobnosti) písal vo svojich Smaragdových tabuliach prakticky v tej istej vete o chemických i spirituálnych aspektoch istej reakcie a že mysticizmus bol medzi alchymistami, ktorí brali svoju prácu vážne (t.j. hľadali spôsoby, ako vyrobiť zlato, nie pyrit) a pochopíte, prečo označujem alchýmiu za „mágiu pre chlapov“ a prečo som sa o nej rozhodla písať práve na Luciu...
Západná alchymistická tradícia hľadala prírodné zákonitosti tou najnemotornejšou možnou cestou – cez zovšeobecnenia, mysticizmus a tak podobne. Keďže je (no, bolo) Lucie, budeme sa zaoberať alchymistickými praktikami podrobnejšie, lebo ono je to prakticky mágia a čary som popisovala aj v prvom lucijnom Špeciály, nie?
No. V prvom rade treba poznamenať, že Alchymisti, čo brali svoju prácu vážne (TM), nemali za cieľ len zmeniť čosi na zlato, ale vôbec docieliť kompletnú transmutáciu prvkov. Ale väčšinou niečoho na zlato. Pointa je v tom, že všeobecná transmutácia bola kľúčovým konceptom alchýmie a nazývala sa aj magnum opus. Vyznačovala sa štyroma štádiami:
1. nigredo/melanosis (černenie)
2. albedo/leukosis (bielenie; nie, fakt nie sme na hodine anatómie)
3. citrinitas/xanthosis (žltnutie)
4. rubedo/iosis (červenanie)
Tieto názvy boli skôr metaforické, nešlo o skutočnú zmenu farby, ale o zmenu hlbšej vnútornej kvality predmetu/človeka (spomínala som už, že do alchýmie sa v kuse plietol mysticizmus?!). Čierna bola napríklad symbolickým opisom hniloby alebo spáleniny. Niekedy sa tretia a štvrtá fáza zlúčili, inokedy sa zase v procese objavovali ďalšie farby a fázy. Neskôr sa fázy magnum opus zmnožili na dvanásť až štrnásť (až sa chce poznamenať niečo typu „nie, to že sa nám to nedarí, nemá nič s tým, že je to úplný nezmysel a niet v ňom štipky vedeckej pravdy, keď urobíme ešte toto, nastopro to vyjde!“). Alchymista menom Ripley napríklad pomenoval „dvanásť brán“ magnum opus, medzi nimi také ako separácia, sublimácia, rozpúšťanie/solidifikácia. Niekedy boli tieto farby stotožňované so štyroma živlami (to sú tie, na ktoré nemôžete myslieť bez toho, aby ste si nespomenuli na svoj obľúbený maho shoujo seriál, alebo na Captain Planet, podľa toho, aká generácia ste).
Čierna znamenala prvotný chaos, prázdnotu, z ktorej všetko vzišlo. Ďalej tu boli protiklady (muž-žena, svetlo-tma atd.) a ich zlúčenie, „zasnúbenie“ (lebo my ľudia sme také bytosti, ak do toho aspoň okrajovo nezatiahneme sex, nestojí to za to), ktoré vyústi do smrti kovu (?!) a znovuzrodenia nového, vzácnejšieho. Potom prišlo druhé, biele štádium, zvané tiež strieborné alebo mesačné, podľa niektorých reprezentujúce svitanie – avšak kov mal stále ešte len prísť do zlatého/slnečného štádia. V starších spisoch sa tak deje cez spomínané žlté štádium, ktorým bolo zvyčajne prehnanie látky cez intenzívny plameň. Potom je tu ešte dvanásť procesov, definovaných Ripleyom...
1. kalcitácia – prudké zohrievanie na vysokú teplotu bez toho, aby došlo k zlúčeniu, výsledkom má byť suchý prášok (bežneee); v modernej chémií legit reakcia („zohrievanie na vysoké teploty na vzduchu alebo v kyslíku“, ako hovorí IUPAC)
2. koagulácia – ochladenie zmesi na teplotu, pri ktorej stuhne tak, že jej neublíži ani najsilnejší oheň
3. fixácia – upevňovanie štruktúry prchavého (od „čiernej“ cez „bielu“ až po „červenú“ fázu)
4. rozklad – na primárne elementy alebo princípy
5. digescia (GoogleTranslate mi to prekladá ako trávenie)
6. destilácia - „Keď je hmota pozdvihnutá na vyšší stupeň, upevní prchavé...“ Vzhľadom na praktické aplikácie destilácie je tento opis destilácie celkom dobrá haluz.
7. sublimácia – vyčistenie hmoty jej rozpustením na primárne elementy, „oslobodiac ich z okov pozemského“; opäť, zaujímavý spôsob, ako opísať zmenu pevnej látky na plyn
8. separácia – rozklad látky jej pevnou formou; potom sú tam nejaké kecy o bielej a čiernej, vystúpení hmoty na vyšší stupeň a ja neviem čo... I'm done
9. incinerácia – reakcia, pri ktorej sa do látky pridáva čoraz viac ortutedo hmoty meniacej sa na síru; oddly specific
10. fermentácia – záverečná fáza, bez ktorej bude celá námaha zbytočná, dokonca aj keď sa nám podarí dostať látku do dokonalej „červenej fázy“, niečo so zemou a elementami, blá, blá, blá (len to vo mne podnecuje otázky, čo keby všetkými procesmi prešlo napríklad hrozno, na druhej strane, ortuť)
11. znásobenie – zmnoženie kvantity alebo kvality látky
12. projekcia – výsledný prášok je nanesený na obyčajný kov, ktorý môže zmeniť na zlato alebo striebro
Takto by sme mohli pokračovať celú večnosť, ale tú k dispozícií nemám, a ako sa ukázalo, ani vedecká kredibilita alchýmie ju nemala. V čase, keď Newtonovi samotnému na staré kolená preskočilo (tým nechcem povedať, že bol inak normálny, teda ak náhodou nie je vaše meno Sheldon Cooper) a obrátil sa k alchýmií, považujúc ju za cestu k transcendentnému, jeho krajan Robert Boyle už pristupoval k látkam s rovnakou vedeckou rigidnosťou, s akou sa svojho času Newton venoval matematickým výpočtom, postupujúc podľa vedeckej metódy, ako ju definoval Bacon (Francis, nie Roger, ktorý bol v tomto smere, tak ako vo všetkých, správne strelený a alchýmií sa venoval s najväčšou radosťou). No a od tých čias je alchýmia považovaná za istú formu okultna, ktorá vo vede nemá čo robiť a je praktizovaná len jedincami, pred ktorými by sa každý riadny chemik (ak je kresťan, samozrejme) len prežehnal (ako ostatne pred každým, kto považuje prácu s ortuťou za akýmkoľvek spôsobom prospešnú pre duševný rozvoj). Na druhej strane, hovorí sa, že počas skúškového obdobia, v čase, keď sú noci prežiarené svetlom zo študentských internátov a vzduch v okolí kampusov naplnený vzdychmi utrápených čudákov, na prírodovedeckých fakultách ako je tá moja je možné počuť, keď dobre nastražíte uši, temný šepot niekoľkých bláznov...
„Bože, o koľko lepšie by sa nám učilo, keby boli prvky len štyri!“
Špeciálne kudos pre http://booksasportablepiecesofthought.blogspot.sk/2011/09/brief-history-of-alchemy-part-one.html môj primárny zdroj. Lebo Wikina to všetko sama neutiahne.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára