Úprimne
povedané, tentoraz pre mňa nebolo ľahké rozhýbať svoju lenivú
klávesnicu nie preto, že som nevedela, čo o tejto téme napísať
(na druhej strane, ten druhý dôvod, totiž skúšky, zápočty et
cetera, ostáva, takže yeah). Problém tu bol presne opačný: za
tie roky od prvého Vianočného špeciálu sa mi toho v záložkách,
Obľúbených na Youtube, mojej stránke na databazeknih.cz a
mentálnych skladiskách v mojom tupom neurocraniu toho nazbieralo
toľko, že neviem, čo vybrať skôr. To mám zato, že sa púšťam
do veľkých internetových projektov tesne pred skúškovým. Achjo.
Toto bude najskôr dlhé, takže by som nemala zbytočne predlžovať
vašu i svoju tortúru openingom dlhším než má väčšina anime.
1.
Ruská kapela Melnica
Tie piesne som počula tisíckrát a budem ich počúvať ešte tisíckrát. Robím to tak často, že len keď počujem prvé tóny, moja hlava sa nedokáže rozhodnúť medzi migrénou a príjemným vzrušením. V podstate pre mňa majú podobný efekt ako Dračia nevesta (viď nižšie), len sú, veď viete, dobré. Ten istý origoš ruský feel, tá istá rozprávková/fantasy atmosféra, zvlášť ak viete, o čom vlastne sú (http://lyricstranslate.com/en/melnitsa-lyrics.html). A plot twist v podobe kombinácie ruských a írskych vplyvov. Ich piesne sú obľúbené medzi fanúšikmi RPFiek a doslova kultom medzi ruskými folkermi, a mali by byť aj medzi našimi, lebo mi iných nemáme (okrem Čechomoru a ten sa už nejaký ten piatok fláka). A áno, mojim najsilnejším argumentom, prečo ich počúvať, je fanúšikovské zúfalstvo. Za to sa nemusíte hanbiť; ja som v mene fandomu už urobila aj omnoho zahanbujúcejšie veci (táto stránka sa stále prezentuje ako fanblog Veľkolepého storočia, aby sa nejako ospravedlnila táto hrôza: http://minetteskvareninova.blogspot.sk/2014/11/sahuban-sultan.html). Taktiež to bol dôvod, prečo som si vôbec pozrela Snowpiercera – a Snowpiercera by nikto nemal pozerať z nesprávnych dôvodov. Začať počúvať piesne, ktoré vám odporúčala náhodná ženština z internetu, je ešte to najmenej, verte mi.
Prečo? Lebo úbohá fanúšička Minettka je už nakazená a ako každá správna parazitom nakazená nešťastnica má túžbu šíriť to ďalej. Viete, nielen vzdelanie je venerická choroba.
Tie piesne som počula tisíckrát a budem ich počúvať ešte tisíckrát. Robím to tak často, že len keď počujem prvé tóny, moja hlava sa nedokáže rozhodnúť medzi migrénou a príjemným vzrušením. V podstate pre mňa majú podobný efekt ako Dračia nevesta (viď nižšie), len sú, veď viete, dobré. Ten istý origoš ruský feel, tá istá rozprávková/fantasy atmosféra, zvlášť ak viete, o čom vlastne sú (http://lyricstranslate.com/en/melnitsa-lyrics.html). A plot twist v podobe kombinácie ruských a írskych vplyvov. Ich piesne sú obľúbené medzi fanúšikmi RPFiek a doslova kultom medzi ruskými folkermi, a mali by byť aj medzi našimi, lebo mi iných nemáme (okrem Čechomoru a ten sa už nejaký ten piatok fláka). A áno, mojim najsilnejším argumentom, prečo ich počúvať, je fanúšikovské zúfalstvo. Za to sa nemusíte hanbiť; ja som v mene fandomu už urobila aj omnoho zahanbujúcejšie veci (táto stránka sa stále prezentuje ako fanblog Veľkolepého storočia, aby sa nejako ospravedlnila táto hrôza: http://minetteskvareninova.blogspot.sk/2014/11/sahuban-sultan.html). Taktiež to bol dôvod, prečo som si vôbec pozrela Snowpiercera – a Snowpiercera by nikto nemal pozerať z nesprávnych dôvodov. Začať počúvať piesne, ktoré vám odporúčala náhodná ženština z internetu, je ešte to najmenej, verte mi.
Prečo? Lebo úbohá fanúšička Minettka je už nakazená a ako každá správna parazitom nakazená nešťastnica má túžbu šíriť to ďalej. Viete, nielen vzdelanie je venerická choroba.
2.
Hudba Georgea Dalarasa a Glykerie (vlastne celý žáner
rembetiko)
Priznám sa, nie som osoba príliš znalá gréckej kultúry. Ale to málo, čo viem, stačilo, aby ma označovanie Gréka Zorbu za zosobnenie pravého Gréka poriadne nasralo. Okrem iného má ten chlap na grécke pomery mizerný hudobný vkus. Veď povážte, toto je krajina, ktorá svetu dala také talenty ako Katarina Papadoupolos, Evanthia Reboutsika alebo Marika Ninou, a on počúva poondiateho Mikisa Teodorakisa. Dobre, ja viem, že ani jednu z týchto žien nepoznáte, ale je to škoda, lebo sirtaki ani nie je skutočná vec (prinajmenšom nebola, kým si ju Teodorakis nevycucal z prsta) a rembetiko áno. Rembetiko je zázrak. Je to zvuk, ktorý vydávajú hory Pindosu, keď sa na ne díva synestetik. Je to zvuk vztýčeného prostredníka z Chiosu smerom na Izmir. Je to zvuk jediného „nie“, ktoré Metaxas kedy povedal fašistom. A predovšetkým je to zvuk, ktorý zasväteným pripomenie arabesku, lebo čo sa textov týka, jediným rozdielom medzi tými dvoma je jazyk. Nikto nepočúva rembetiko kvôli textom, to by bolo ako pozerať Mrázika kvôli špeciálnym efektom. Ako hej, vzhľadom na možnosti a úzus celkom ujdú, ale celkom vám uniká pointa toho celého. Pre začiatok, teda než prejdete na starinky, skúste laiko, mladšiu, modernejšiu sestru rembetika, zvlášť Glykeriu a Georgea Dalarasa, ktorí dosiahli istú medzinárodnú slávu a sú považovaní za jedných z najlepších. Zvlášť Dalaras má veľmi rozmanitý repertoár, ktorý určite ocenia tí, ktorých čisto grécky štýl práve neberie (okrem iného má celý jeden album v štýle latino).Prečo? Lebo ak sa ešte niekto opováži vytiahnuť Zorbu ako všetku a jedinú hudbu moderného Grécka a symbol národa, umlátim ho na smrť cédečkom Hlasu Grécka.
Priznám sa, nie som osoba príliš znalá gréckej kultúry. Ale to málo, čo viem, stačilo, aby ma označovanie Gréka Zorbu za zosobnenie pravého Gréka poriadne nasralo. Okrem iného má ten chlap na grécke pomery mizerný hudobný vkus. Veď povážte, toto je krajina, ktorá svetu dala také talenty ako Katarina Papadoupolos, Evanthia Reboutsika alebo Marika Ninou, a on počúva poondiateho Mikisa Teodorakisa. Dobre, ja viem, že ani jednu z týchto žien nepoznáte, ale je to škoda, lebo sirtaki ani nie je skutočná vec (prinajmenšom nebola, kým si ju Teodorakis nevycucal z prsta) a rembetiko áno. Rembetiko je zázrak. Je to zvuk, ktorý vydávajú hory Pindosu, keď sa na ne díva synestetik. Je to zvuk vztýčeného prostredníka z Chiosu smerom na Izmir. Je to zvuk jediného „nie“, ktoré Metaxas kedy povedal fašistom. A predovšetkým je to zvuk, ktorý zasväteným pripomenie arabesku, lebo čo sa textov týka, jediným rozdielom medzi tými dvoma je jazyk. Nikto nepočúva rembetiko kvôli textom, to by bolo ako pozerať Mrázika kvôli špeciálnym efektom. Ako hej, vzhľadom na možnosti a úzus celkom ujdú, ale celkom vám uniká pointa toho celého. Pre začiatok, teda než prejdete na starinky, skúste laiko, mladšiu, modernejšiu sestru rembetika, zvlášť Glykeriu a Georgea Dalarasa, ktorí dosiahli istú medzinárodnú slávu a sú považovaní za jedných z najlepších. Zvlášť Dalaras má veľmi rozmanitý repertoár, ktorý určite ocenia tí, ktorých čisto grécky štýl práve neberie (okrem iného má celý jeden album v štýle latino).Prečo? Lebo ak sa ešte niekto opováži vytiahnuť Zorbu ako všetku a jedinú hudbu moderného Grécka a symbol národa, umlátim ho na smrť cédečkom Hlasu Grécka.
3.
Panic! At The Disco
Hoci sa považujem za fanúšičku mnohých kapiel, žiadna z nich pre mňa nie je svätá. Owl City je lamerské? Jasné že je, a čím ďalej, tým viac. Nightwish je banda drama queens a ich texty sú o ničom? Sure, why not. Nechápete Fall Out Boy? Fajn, ani ja. Mumford and Sons spievajú stále jednu a tú istú pieseň? Máte právo na svoj názor. Ale každé pravidlo má svoju výnimku a toto má Brandona Urieho. Pretože nech sa snažím ako chcem, na Panic nedokážem nájsť jedinej chybičky. Dobre, je tu ich názov a fakt, že legálne to celé pozostáva len z Brandona Urieho a bývalých členov, ktorí z rôznych dôvodov kapelu opustili, ale to je tak asi všetko. Panic sa nekritizuje. Nie v tomto dome. Ich texty sú dobre, hudba chytľavá a klipy úžasné (a to pokiaľ ide o Minettkin vkus, dobrý klip je pre vás užitočný asi ako stierač na ponorke). Nepopieram, že to nemusí byť vaša šálka kávy... Ale predo mnou to nespomínajte.Prečo? Lebo neočakávam, že budete mať všetci pochopenie pre folk, okrem toho, y'all need Jesus. Ale vy Antikristi si ho nezaslúžite, tak dostanete len Brandona.
Hoci sa považujem za fanúšičku mnohých kapiel, žiadna z nich pre mňa nie je svätá. Owl City je lamerské? Jasné že je, a čím ďalej, tým viac. Nightwish je banda drama queens a ich texty sú o ničom? Sure, why not. Nechápete Fall Out Boy? Fajn, ani ja. Mumford and Sons spievajú stále jednu a tú istú pieseň? Máte právo na svoj názor. Ale každé pravidlo má svoju výnimku a toto má Brandona Urieho. Pretože nech sa snažím ako chcem, na Panic nedokážem nájsť jedinej chybičky. Dobre, je tu ich názov a fakt, že legálne to celé pozostáva len z Brandona Urieho a bývalých členov, ktorí z rôznych dôvodov kapelu opustili, ale to je tak asi všetko. Panic sa nekritizuje. Nie v tomto dome. Ich texty sú dobre, hudba chytľavá a klipy úžasné (a to pokiaľ ide o Minettkin vkus, dobrý klip je pre vás užitočný asi ako stierač na ponorke). Nepopieram, že to nemusí byť vaša šálka kávy... Ale predo mnou to nespomínajte.Prečo? Lebo neočakávam, že budete mať všetci pochopenie pre folk, okrem toho, y'all need Jesus. Ale vy Antikristi si ho nezaslúžite, tak dostanete len Brandona.
4.
Britský seriálový remake Snatchu
Tak sa to stalo. Po rokoch remakovej horúčky som sa konečne prestala stresovať, akú úžasnú vec sa hollywoodskym producentom podarí sprzniť nabudúce, pretože tá pliaga preukázala svoju (marginálnu) užitočnosť. Navyše to technicky ani nie je Snatch. Režisér je totiž zjavne chlap, ktorý chce byť Guy Ritchie, ale nemá na to gule, našťastie si to scenárista včas uvedomil a prispôsobil tomu svoje dielo. A herci proste s výsledkom robia, čo môžu, pričom sa snažia vyzerať sexi. Rupertovi Grintovi sa to moc nedarí, pretože ak ste si mysleli, že od svojich Ronovských čias už nemôže byť viac dorky, mýlili ste sa, a Phoebe Dynevor pre zmenu na dosiahnutie želaného efektu musí len existovať a mať pulz, na druhej strane mi netvrďte, že Lucova cockney a úzke gate boli náhoda (o polonahom Lucienovi sa ani nebudem zmieňovať, to je pohľad, ktorý musíte zažiť). Základná premisa je, že Albertovi, synovi jedného z najlepších bankových lupičov Anglicka (momentálne zabásnutého, pre dobro všetkých) sa podarí pri realizácií plánu pomsty zostrojenom slečnou menom Lotti náhodou natrafiť na kopu zlata, ktorého krádež kedysi dostala jeho otca do väzenia. On a jeho kumpáni musia rýchlo vymyslieť, čo s ním, zatiaľ čo sa všetci dozvedia o zmiznutí onoho prekliateho zlata, vrátane jeho tatíčka, ktorému sa podarí zdrhnúť z basy a hijinks ensue. Dej je pomerne meh, ale postavy sú takmer na úrovni Smartassu, ak nie vyššej – ide prakticky o produkt nesvätého obcovania Trainspottingu a GoodFellas; čím nechcem povedať, že dosahuje ich úrovne, a ani sa neopováži. Ale Albert Hill (ak jeho meno nie je referenciou na Henryho Hilla, režisér si tentoraz zaslúži mať svoju víziu ignorovanú, pretože jeho vízia je blbá) a jeho banda sú zábavní, symaptickí a štyria z piatich členov bandy ujdú aj vizuálne, takže v každom zmysle sa je na čo dívať. Detaily si šetrím pre recenziu, pretože tá samozrejme tiež bude.Prečo? Lebo vo svete plnom mizerných hajzlov žije len päť spravodlivých a ich mama. Okrem toho, pekný tmavý chlapec obliekajúci sa a česajúci ako staromódny skank gangster hovoriaci drsnou cockney je tá najviac oddly hot vec, akú som kedy zažila.
Tak sa to stalo. Po rokoch remakovej horúčky som sa konečne prestala stresovať, akú úžasnú vec sa hollywoodskym producentom podarí sprzniť nabudúce, pretože tá pliaga preukázala svoju (marginálnu) užitočnosť. Navyše to technicky ani nie je Snatch. Režisér je totiž zjavne chlap, ktorý chce byť Guy Ritchie, ale nemá na to gule, našťastie si to scenárista včas uvedomil a prispôsobil tomu svoje dielo. A herci proste s výsledkom robia, čo môžu, pričom sa snažia vyzerať sexi. Rupertovi Grintovi sa to moc nedarí, pretože ak ste si mysleli, že od svojich Ronovských čias už nemôže byť viac dorky, mýlili ste sa, a Phoebe Dynevor pre zmenu na dosiahnutie želaného efektu musí len existovať a mať pulz, na druhej strane mi netvrďte, že Lucova cockney a úzke gate boli náhoda (o polonahom Lucienovi sa ani nebudem zmieňovať, to je pohľad, ktorý musíte zažiť). Základná premisa je, že Albertovi, synovi jedného z najlepších bankových lupičov Anglicka (momentálne zabásnutého, pre dobro všetkých) sa podarí pri realizácií plánu pomsty zostrojenom slečnou menom Lotti náhodou natrafiť na kopu zlata, ktorého krádež kedysi dostala jeho otca do väzenia. On a jeho kumpáni musia rýchlo vymyslieť, čo s ním, zatiaľ čo sa všetci dozvedia o zmiznutí onoho prekliateho zlata, vrátane jeho tatíčka, ktorému sa podarí zdrhnúť z basy a hijinks ensue. Dej je pomerne meh, ale postavy sú takmer na úrovni Smartassu, ak nie vyššej – ide prakticky o produkt nesvätého obcovania Trainspottingu a GoodFellas; čím nechcem povedať, že dosahuje ich úrovne, a ani sa neopováži. Ale Albert Hill (ak jeho meno nie je referenciou na Henryho Hilla, režisér si tentoraz zaslúži mať svoju víziu ignorovanú, pretože jeho vízia je blbá) a jeho banda sú zábavní, symaptickí a štyria z piatich členov bandy ujdú aj vizuálne, takže v každom zmysle sa je na čo dívať. Detaily si šetrím pre recenziu, pretože tá samozrejme tiež bude.Prečo? Lebo vo svete plnom mizerných hajzlov žije len päť spravodlivých a ich mama. Okrem toho, pekný tmavý chlapec obliekajúci sa a česajúci ako staromódny skank gangster hovoriaci drsnou cockney je tá najviac oddly hot vec, akú som kedy zažila.
5.
Úžasný hotel Marigold
Zatiaľ čo všetci naokolo prežívajú neskutočný meltdown kvôli novým Star Wars, ja si pri podobných diskusiách vždy vykladám metaforické nohy na metaforický stôl a celkom nemetaforicky sa uškŕňam nad jedinou vecou, ktorú o tomto filme viem, totiž že keď na to príde, nepovedala by som nie Daisy Ridley, ani Johnovi Boyegovi, ani Oscarovi Isaacsovi (barely)... Ale pri Adamovi Driverovi by som váhala (Na rozdiel od niektorých fanyniek; verte mi, bola som na tumblr a I've seen Things. Dámy, ten chlap je ženatý. Ak nemáte ani trochu úcty k nemu, majte ju aspoň k jeho žene.). Vážení, keď ide o vysokých chudých chlapov s veľkými nosmi a vlasmi a lá Ava Gardner, ja už svojho favorita mám. Jasné, Dev Patel svojho času (teda tak do minulého roka) vyzeral ešte viac dorky než najnovší Najtemnejší pán (alebo čo to Dark Side má), ale ako je vedecky dokázané, nie je možné si pozrieť tento film a nezaľúbiť sa doňho, či už ste alebo nie ste na chlapov. A Exotický hotel Marigold má okrem toho Maggie Smith (ktorej je dovolené byť Maggie Smith v celom jej mcgonaggalovskom pôvabe), exotické prostredie a kopec iných devíz. Predovšetkým je to však, aby som si požičala idióm od blahoslavenej Nagat, „najodpočinkovejší film, ktorý na svete kedy odpočíval“. Je taký napchatý fluffom, že ako taký plyšák drží pokope len vďaka nemu, obsahuje stereotypov do aleluja, a predsa to napriek všetkému funguje, hlavne ak máte po skúškovom, vaše mentálne kapacity sú vyčerpané a vaše sebavedomie na nule. Kuwa, zase som zabudla povedať, o čom to vlastne je. No, skupinka britských dôchodcov odcestuje do Indie, kde sa ubytuje v polorozpadnutom hoteli vedenom mladučkým rojkom Devom Patelom, riešia tam osobné problémy, dostávajú sa do kontaktu s miestnou kultúrou a vôbec, hijinks ensue. Neznie to ani spolovice tak dobre, aké to je, verte mi...Prečo? Lebo občas potrebujete v živote aj trochu fluffu, a chcete svoj neokortex zrelaxovať, nie atrofovať.
Zatiaľ čo všetci naokolo prežívajú neskutočný meltdown kvôli novým Star Wars, ja si pri podobných diskusiách vždy vykladám metaforické nohy na metaforický stôl a celkom nemetaforicky sa uškŕňam nad jedinou vecou, ktorú o tomto filme viem, totiž že keď na to príde, nepovedala by som nie Daisy Ridley, ani Johnovi Boyegovi, ani Oscarovi Isaacsovi (barely)... Ale pri Adamovi Driverovi by som váhala (Na rozdiel od niektorých fanyniek; verte mi, bola som na tumblr a I've seen Things. Dámy, ten chlap je ženatý. Ak nemáte ani trochu úcty k nemu, majte ju aspoň k jeho žene.). Vážení, keď ide o vysokých chudých chlapov s veľkými nosmi a vlasmi a lá Ava Gardner, ja už svojho favorita mám. Jasné, Dev Patel svojho času (teda tak do minulého roka) vyzeral ešte viac dorky než najnovší Najtemnejší pán (alebo čo to Dark Side má), ale ako je vedecky dokázané, nie je možné si pozrieť tento film a nezaľúbiť sa doňho, či už ste alebo nie ste na chlapov. A Exotický hotel Marigold má okrem toho Maggie Smith (ktorej je dovolené byť Maggie Smith v celom jej mcgonaggalovskom pôvabe), exotické prostredie a kopec iných devíz. Predovšetkým je to však, aby som si požičala idióm od blahoslavenej Nagat, „najodpočinkovejší film, ktorý na svete kedy odpočíval“. Je taký napchatý fluffom, že ako taký plyšák drží pokope len vďaka nemu, obsahuje stereotypov do aleluja, a predsa to napriek všetkému funguje, hlavne ak máte po skúškovom, vaše mentálne kapacity sú vyčerpané a vaše sebavedomie na nule. Kuwa, zase som zabudla povedať, o čom to vlastne je. No, skupinka britských dôchodcov odcestuje do Indie, kde sa ubytuje v polorozpadnutom hoteli vedenom mladučkým rojkom Devom Patelom, riešia tam osobné problémy, dostávajú sa do kontaktu s miestnou kultúrou a vôbec, hijinks ensue. Neznie to ani spolovice tak dobre, aké to je, verte mi...Prečo? Lebo občas potrebujete v živote aj trochu fluffu, a chcete svoj neokortex zrelaxovať, nie atrofovať.
6.
Dračia nevesta
Vždy ma udivovalo, prečo zo všetkých zahraničných rozprávok je symbolom Vianoc práve Mrázik. Dodnes neviem, prečo práve on z celého žánru soviestskej rozprávkovej pseudoepiky, ale prečo práve tento žáner je až desivo jednoduché vysvetliť: ruské rozprávky majú tú správnu vianočnú atmosféru. Majú v sebe istú exotickosť, ktorá vychádza z miesta ich pôvodu a settingu, mágiu, ako sa na správne rozprávky patrí, ale aj sneh a mráz, bez ktorých sa správny vianočný film nemôže zaobísť. A pekné ruské herečky a hercov – bohužiaľ, Rinal Muchametov zatiaľ v ničom podobnom neúčinkoval, a tak sa musím uspokojiť s jeho výpredajovou verziou Matvejom Lykovom v tomto (no, aspoň má to vyziabnuté androgýnne kura pekné oči). Mohla by som sem prsknúť jedného z predstaviteľov poloironického oldschoolu a lá Sadko, ale viete, ja mám svoje guilty pleasures. Ono to vlastne nie je technicky dobrý film – vizuály sú úžasné a človek sa baví, ale príbeh je poslabší (taký Moulin Rouge rozprávok, ak chcete). A tak ako Moulin Rouge pre mnohých ľudí, aj pre mňa je tento film... https://www.youtube.com/watch?v=o2cvmS4OITE No a napokon, vianočné sviatky sú magický čas. V ktorejkoľvek inej časti roku je Nevesta draka priemerný škvár o nudnej, necharizmatickej princeznej unesenej drakom na opustený ostrov, kde stretne pekného cudzinca, s veľmi predvídateľným plot twistom, ktorá vám na konci akurát tak pripomenie, koľko epizód Jekateriny ste mohli medzičasom bingnúť. Ale počas Vianoc, s litrom punču v krvi a mozgom zatieneným akútnou hyperglykémiou, je to presne to, čo potrebujete – nenáročné, fantazijné, nie príliš detinské a hlavne zasnežené. A také veci si občas pozrieť proste treba.Prečo? Lebo still better lovestory than Twilight. A proste vás musím informovať o svojich guilty pleasures.
Vždy ma udivovalo, prečo zo všetkých zahraničných rozprávok je symbolom Vianoc práve Mrázik. Dodnes neviem, prečo práve on z celého žánru soviestskej rozprávkovej pseudoepiky, ale prečo práve tento žáner je až desivo jednoduché vysvetliť: ruské rozprávky majú tú správnu vianočnú atmosféru. Majú v sebe istú exotickosť, ktorá vychádza z miesta ich pôvodu a settingu, mágiu, ako sa na správne rozprávky patrí, ale aj sneh a mráz, bez ktorých sa správny vianočný film nemôže zaobísť. A pekné ruské herečky a hercov – bohužiaľ, Rinal Muchametov zatiaľ v ničom podobnom neúčinkoval, a tak sa musím uspokojiť s jeho výpredajovou verziou Matvejom Lykovom v tomto (no, aspoň má to vyziabnuté androgýnne kura pekné oči). Mohla by som sem prsknúť jedného z predstaviteľov poloironického oldschoolu a lá Sadko, ale viete, ja mám svoje guilty pleasures. Ono to vlastne nie je technicky dobrý film – vizuály sú úžasné a človek sa baví, ale príbeh je poslabší (taký Moulin Rouge rozprávok, ak chcete). A tak ako Moulin Rouge pre mnohých ľudí, aj pre mňa je tento film... https://www.youtube.com/watch?v=o2cvmS4OITE No a napokon, vianočné sviatky sú magický čas. V ktorejkoľvek inej časti roku je Nevesta draka priemerný škvár o nudnej, necharizmatickej princeznej unesenej drakom na opustený ostrov, kde stretne pekného cudzinca, s veľmi predvídateľným plot twistom, ktorá vám na konci akurát tak pripomenie, koľko epizód Jekateriny ste mohli medzičasom bingnúť. Ale počas Vianoc, s litrom punču v krvi a mozgom zatieneným akútnou hyperglykémiou, je to presne to, čo potrebujete – nenáročné, fantazijné, nie príliš detinské a hlavne zasnežené. A také veci si občas pozrieť proste treba.Prečo? Lebo still better lovestory than Twilight. A proste vás musím informovať o svojich guilty pleasures.
7.
Čokoľvek od Orhana Pamuka, period
Viete, keď ste do niečoho tak veľmi zabuchnutí ako ja do jeho prózy, je pre vás veľmi náročné svoju posadnutosť zdôvodniť, ale ja sa pokúsim o nemožné... Takže, Orhan Pamuk. How would I describe Orhan Pamuk? Orhan Pamuk is flawless...clears throatDobre, s tými meme prestanem. Pointa je v tom, že vždy, keď skončím jednu z jeho kníh, mám pocit, ktorý blahoslavená Nagat pri príležitosti svojej recenzie najnovšieho Thora opísala ako „sakra, oni to zase dokázali“. Nebolo to zase také hlboké (znelo to hlbšie než to naozaj je, keď sa nad tým poriadne zamyslíte). Nebolo to zase také dobre napísané (vlieklo sa to jak sopeľ, malo to dvestostranové odstavce a na každej druhej strane sa objavil niekto, koho som mala chuť ubodať ihlicou zo šiš kebabu). Nebolo to zase také originálne (schválne, koľko vecí mu tak prešlo len preto, že som nečítala Meno ruže?). Ale ja mu to zakaždým zožeriem aj z navijakom, aj keď nie vždy nechápem, čo som to vlastne prehltla. Každá jeho kniha je pre mňa zdrojom nesmiernej frustrácie, a nielen sexuálnej, pretože v rámci Sartre efektu a ako správna fanynka... No, niektoré veci je tu lepšie nerozoberať (zvlášť nie môj crush na šesťdesiatročného spisovateľa). Nie vždy je to ľahká cesta, ale ja ju vždy podniknem, pretože som nemožná a už mi niet pomoci. Tie myšlienky. Tá kultúrna analýza. Tie rozmanité postavy (často rozmanité v spôsoboch, akými mi lezú na nervy, ale to je o inom). Tie koncepty. I'm done. Prečítajte si od neho niečo, prosím. Budete ma chváliť do nebies alebo preklínať, mne je to jedno.Prečo? Akoby ste to nevedeli. Kuwa, veď som slovenskou predsedníčkou jeho fandomu, nie?!
Viete, keď ste do niečoho tak veľmi zabuchnutí ako ja do jeho prózy, je pre vás veľmi náročné svoju posadnutosť zdôvodniť, ale ja sa pokúsim o nemožné... Takže, Orhan Pamuk. How would I describe Orhan Pamuk? Orhan Pamuk is flawless...clears throatDobre, s tými meme prestanem. Pointa je v tom, že vždy, keď skončím jednu z jeho kníh, mám pocit, ktorý blahoslavená Nagat pri príležitosti svojej recenzie najnovšieho Thora opísala ako „sakra, oni to zase dokázali“. Nebolo to zase také hlboké (znelo to hlbšie než to naozaj je, keď sa nad tým poriadne zamyslíte). Nebolo to zase také dobre napísané (vlieklo sa to jak sopeľ, malo to dvestostranové odstavce a na každej druhej strane sa objavil niekto, koho som mala chuť ubodať ihlicou zo šiš kebabu). Nebolo to zase také originálne (schválne, koľko vecí mu tak prešlo len preto, že som nečítala Meno ruže?). Ale ja mu to zakaždým zožeriem aj z navijakom, aj keď nie vždy nechápem, čo som to vlastne prehltla. Každá jeho kniha je pre mňa zdrojom nesmiernej frustrácie, a nielen sexuálnej, pretože v rámci Sartre efektu a ako správna fanynka... No, niektoré veci je tu lepšie nerozoberať (zvlášť nie môj crush na šesťdesiatročného spisovateľa). Nie vždy je to ľahká cesta, ale ja ju vždy podniknem, pretože som nemožná a už mi niet pomoci. Tie myšlienky. Tá kultúrna analýza. Tie rozmanité postavy (často rozmanité v spôsoboch, akými mi lezú na nervy, ale to je o inom). Tie koncepty. I'm done. Prečítajte si od neho niečo, prosím. Budete ma chváliť do nebies alebo preklínať, mne je to jedno.Prečo? Akoby ste to nevedeli. Kuwa, veď som slovenskou predsedníčkou jeho fandomu, nie?!
8.
Sen noci darwinovskej
Toto by sa dalo zhrnúť pomerne stručne – Thomson, Newton, Rutheford, lord Kelvin a samozrejme Darwin si zo záhrobia povolajú do Westminsterského opátstva moderného biológa, aby im priniesol novinky, o vývoji Darwinovho oboru a teórie od jeho smrti. A, samozrejme, hijinks ensue. Neodvážim sa toto veľdielo nejako vtipne komentovať, pretože má o toľko lepší zmysel pre humor než ja! Keby vás veda nezaujímala, hlášky sú dokonalé, a ak nemáte zmysel pre humor, veda je tiež úplne a neironicky perfektná. Aby som skutočný rozsah perfektnosti tejto knihy demonštrovala, dožičím vám náhľad do, hm, štýlu, akým bola napísaná...„Jako student jsem si totiž jeden čas poněkud symbolicky zakládal učebnici biochemie Justinou markýza de Sade. Symbolicky proto, že mi připomínala, že utrpení je věc relativní a že podrobný popis Calvinova cyklu není to nejhorší, co muže nevinného mladého člověka v životě potkat.“
Prečo? Lebo dlhý čas som sa trápila otázkou, či sem prsknúť Pratchetta alebo nejakú tú vedu, keď som si uvedomila, že sem môžem dať tak trochu oboje.
Toto by sa dalo zhrnúť pomerne stručne – Thomson, Newton, Rutheford, lord Kelvin a samozrejme Darwin si zo záhrobia povolajú do Westminsterského opátstva moderného biológa, aby im priniesol novinky, o vývoji Darwinovho oboru a teórie od jeho smrti. A, samozrejme, hijinks ensue. Neodvážim sa toto veľdielo nejako vtipne komentovať, pretože má o toľko lepší zmysel pre humor než ja! Keby vás veda nezaujímala, hlášky sú dokonalé, a ak nemáte zmysel pre humor, veda je tiež úplne a neironicky perfektná. Aby som skutočný rozsah perfektnosti tejto knihy demonštrovala, dožičím vám náhľad do, hm, štýlu, akým bola napísaná...„Jako student jsem si totiž jeden čas poněkud symbolicky zakládal učebnici biochemie Justinou markýza de Sade. Symbolicky proto, že mi připomínala, že utrpení je věc relativní a že podrobný popis Calvinova cyklu není to nejhorší, co muže nevinného mladého člověka v životě potkat.“
Prečo? Lebo dlhý čas som sa trápila otázkou, či sem prsknúť Pratchetta alebo nejakú tú vedu, keď som si uvedomila, že sem môžem dať tak trochu oboje.
9.
Erotická séria Alfa
Naozaj som nečakala, že po Stephanie Meyer a E L James dokáže prísť niekto ešte horší, ale nedá sa povedať, že by sa ich následníci (dobre, hlavne následníčky, ale aj tak) nesnažili. Niektoré z týchto „klenotov“ som prečítala (pretože človek proste musí odniekiaľ brať svoju dennú dávku rage triggeringu), ale ani jeden z nich mi neprirástol k srdcu, s výnimkou tejto série. Viete, mnohé moderné erotické romance sú urážlivé, sexistické, príšerne napísané a vo všeobecnosti veľmi hlúpe. Ale Alfa má v sebe ešte niečo iné: ten kúsok divnej originality na nesprávnom mieste namierený nesprávnym smerom, ktorý vás nechá na pochybách, či je autorka Jasinda Wilder skutočne taká netalentovaná, alebo je pravda trochu komplikovanejšia. Skrátka a dobre, Alfa, okrem toho, že je zároveň poburujúco hlúpa i istým veľmi primitívnym spôsobom vzrušujúca, je tiež skrátka a dobre divná. Veď povážte tú premisu. Mladá študentka po smrti otca musí platiť bratovo školné i matkinu liečbu, a keď príde o prácu, všetko sa zdá byť beznádejné, kým jej akýsi anonym nepošle obálku s šekom na množstvo peňazí... A poznámkou „ty patríš mne“. Keďže elektrické obvody v jej mozgu nie sú veľmi výkonné, nerozsvieti sa jej, kým si po ňu asi o rok či o koľko nepríde auto, ktorého šofér tvrdí jednoducho, že nastal čas splatiť svoj dlh... Koho dlžníkom je a čo mu dlhuje netuší, ale vieme aspoň toľko, že to skončí sexom. S pekným miliardárom. To je v tomto žánri taká nutná lasička (http://tvtropes.org/pmwiki/pmwiki.php/Main/NecessaryWeasel), bez ktorej sa väčšina srandy nezaobíde (A čo ste si mysleli, že tajomný muž, ktorý ju núti si zaväzovať oči a trvá na tom, že sa naňho nemôže ani pozrieť, bude nejako deformovaný? Vážení, toto je smut.) Zvyšok série zahŕňa ešte viac sexu, omnoho zaujímavejšiu kamošku hlavnej hrdinky, grécku mafiu, viac prípadov „your kink is not my kink“, než si viete predstaviť alebo nájsť v Tureckom mede, pomerne zlú akciu (ale kvôli nej predsa nie sme, tak to nevadí) a iné lahôdky. Ak ste prežili peklo Fifty Shades, hádam vám tento očistec nebude vadiť, ba dokonca z neho vyjdete s Beatrice po boku a inšpiráciou v hlave...Prečo? Ak ste sa bavili pri Fifty Shades na porne a všeobecnej príšernosti... Verte mi, ešte ste nič nevideli.
Naozaj som nečakala, že po Stephanie Meyer a E L James dokáže prísť niekto ešte horší, ale nedá sa povedať, že by sa ich následníci (dobre, hlavne následníčky, ale aj tak) nesnažili. Niektoré z týchto „klenotov“ som prečítala (pretože človek proste musí odniekiaľ brať svoju dennú dávku rage triggeringu), ale ani jeden z nich mi neprirástol k srdcu, s výnimkou tejto série. Viete, mnohé moderné erotické romance sú urážlivé, sexistické, príšerne napísané a vo všeobecnosti veľmi hlúpe. Ale Alfa má v sebe ešte niečo iné: ten kúsok divnej originality na nesprávnom mieste namierený nesprávnym smerom, ktorý vás nechá na pochybách, či je autorka Jasinda Wilder skutočne taká netalentovaná, alebo je pravda trochu komplikovanejšia. Skrátka a dobre, Alfa, okrem toho, že je zároveň poburujúco hlúpa i istým veľmi primitívnym spôsobom vzrušujúca, je tiež skrátka a dobre divná. Veď povážte tú premisu. Mladá študentka po smrti otca musí platiť bratovo školné i matkinu liečbu, a keď príde o prácu, všetko sa zdá byť beznádejné, kým jej akýsi anonym nepošle obálku s šekom na množstvo peňazí... A poznámkou „ty patríš mne“. Keďže elektrické obvody v jej mozgu nie sú veľmi výkonné, nerozsvieti sa jej, kým si po ňu asi o rok či o koľko nepríde auto, ktorého šofér tvrdí jednoducho, že nastal čas splatiť svoj dlh... Koho dlžníkom je a čo mu dlhuje netuší, ale vieme aspoň toľko, že to skončí sexom. S pekným miliardárom. To je v tomto žánri taká nutná lasička (http://tvtropes.org/pmwiki/pmwiki.php/Main/NecessaryWeasel), bez ktorej sa väčšina srandy nezaobíde (A čo ste si mysleli, že tajomný muž, ktorý ju núti si zaväzovať oči a trvá na tom, že sa naňho nemôže ani pozrieť, bude nejako deformovaný? Vážení, toto je smut.) Zvyšok série zahŕňa ešte viac sexu, omnoho zaujímavejšiu kamošku hlavnej hrdinky, grécku mafiu, viac prípadov „your kink is not my kink“, než si viete predstaviť alebo nájsť v Tureckom mede, pomerne zlú akciu (ale kvôli nej predsa nie sme, tak to nevadí) a iné lahôdky. Ak ste prežili peklo Fifty Shades, hádam vám tento očistec nebude vadiť, ba dokonca z neho vyjdete s Beatrice po boku a inšpiráciou v hlave...Prečo? Ak ste sa bavili pri Fifty Shades na porne a všeobecnej príšernosti... Verte mi, ešte ste nič nevideli.
10.
Petroniov Satyricon
Ak toto nedostane nejakú poriadnu filmovú adaptáciu, moja viera v BBC (lebo v Hollywood už nedúfam) zomrie pomalou a desivou smrťou. A áno, viem, že Fellini, ale ten sa len tak inšpiroval originál príbehom a zvyšom času strávil gaypornom. Teda, nie že by tam nejaké nebolo, ale predsa len vo forme, ktorá estetickému vkusu artového režiséra (čítaj pretentious bastard) nelahodila. Na takmer dvetisícročnú báseň napísanú Nerovým módnych návrhárom je to totiž až prekvapujúco zábavné dielko. Vôbec by ste nečakali, že staroveká literatúra bude zahŕňať nekonečný popis divokej párty, bišíka, ktorého každý chce pretiahnuť alebo mieru sarkazmu, ktorá by zahanbila Charlieho Harpera. Občas sa to dosť vlečie (Hostina u Trimalchióna je nekonečná), ale inokedy má príbeh celkom dobrý spád, navyše Petroniov zmysel pre humor zachraňuje aj tie najnudnejšie okamihy. Pochopíte všetko? Samozrejme, že nie. Ale aspoň máte dôvod konečne použiť internet na niečo užitočné, vy lenivci. A ak už nič iné, táto kniha vás uistí o tom, že starí Rimania mali presne rovnaké neresti ako vy. Posledný argument: je to zadara. Satyricon môžete nájsť v public domain a v českom preklade tuto: http://followers.thcnet.cz/CyberNet/Punk-Rock%20Rebels%20Library/8.%20Fine%20Literacy/eBOOKs/Petronius-Satirikon.pdf
Prečo? Sranda musela byť aj v Ríme, a tam niekedy zahŕňala aj pekných chlapcov a gayporno.
Ak toto nedostane nejakú poriadnu filmovú adaptáciu, moja viera v BBC (lebo v Hollywood už nedúfam) zomrie pomalou a desivou smrťou. A áno, viem, že Fellini, ale ten sa len tak inšpiroval originál príbehom a zvyšom času strávil gaypornom. Teda, nie že by tam nejaké nebolo, ale predsa len vo forme, ktorá estetickému vkusu artového režiséra (čítaj pretentious bastard) nelahodila. Na takmer dvetisícročnú báseň napísanú Nerovým módnych návrhárom je to totiž až prekvapujúco zábavné dielko. Vôbec by ste nečakali, že staroveká literatúra bude zahŕňať nekonečný popis divokej párty, bišíka, ktorého každý chce pretiahnuť alebo mieru sarkazmu, ktorá by zahanbila Charlieho Harpera. Občas sa to dosť vlečie (Hostina u Trimalchióna je nekonečná), ale inokedy má príbeh celkom dobrý spád, navyše Petroniov zmysel pre humor zachraňuje aj tie najnudnejšie okamihy. Pochopíte všetko? Samozrejme, že nie. Ale aspoň máte dôvod konečne použiť internet na niečo užitočné, vy lenivci. A ak už nič iné, táto kniha vás uistí o tom, že starí Rimania mali presne rovnaké neresti ako vy. Posledný argument: je to zadara. Satyricon môžete nájsť v public domain a v českom preklade tuto: http://followers.thcnet.cz/CyberNet/Punk-Rock%20Rebels%20Library/8.%20Fine%20Literacy/eBOOKs/Petronius-Satirikon.pdf
Prečo? Sranda musela byť aj v Ríme, a tam niekedy zahŕňala aj pekných chlapcov a gayporno.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára