Minettin jarný špeciál: 10 vecí, ktoré vás na botanike naučia, hoci to nemali v pláne

Mesiac sa už blíži ku koncu a to znamená jediné. Recenziu na Kaťušu! Haha, you wish. Moja túžba po prokrastinácií nepozná žiadne medze a navyše som zistila, že si nepamätám polovicu plot points, takže som si musela STIAHNUŤ TEN BLBÝ SERIÁL, akože celú druhú sériu, aby som si mohla vôbec pripomenúť, čo, ako a kde sa stalo. Teda, základné veci (to, čo scenáristi urobili s Paninom, je tragédia, Orlov nikdy nemal čo Kataríne ponúknuť okrem pušky a pohlavných orgánov a čo je najdôležitejšie, Pavol je little shit) si pamätám, ale mnoho detailov mi už vyfučalo z hlavy. Takže možno na budúci mesiac. Medzitým tu máte jarný špeciál, lebo nie, nezabudla som, že špeciály existujú. Spomenula som si na to dnes na prednáške z botaniky, lebo z nejakého dôvodu ma počas nej napadali samé botanické meme. A tak som sa rozhodla spraviť zbierku tých najlepších.

Ak by tu niekto nevedel, študujem biológiu na vysokej a keď som si podávala prednášku, myslela som si, že to bude sranda, profesionálne sa venovať svojmu druhému najobľúbenejšiemu predmetu na strednej i základnej! Veď čo na tom môže byť, zaoberať sa kvetinkami, hríbikmi, zvieratkami a inou živou háveďou...? Potom som začala naozaj študovať a vypuklo peklo. Trvalo mi pol semestra, kým som pochopila vysokoškolský systém výučby. Vysokoškolská chémia je nočná mora, zvlášť keď vynecháte polovicu cvičení, lebo ste blbí a neviete nájsť na filozofickej vyučovaciu miestnosť. (Vysokoškolská matematika a fyzika tho...) Latinčina je hnusný imperialistický jazyk a ešte horšia ako hnusný komunistický jazyk (a.k.a. ruština), lebo na ruštine si môžete aspoň čo-to vycucať z prsta (respektíve zo slovenského jazyka; úspešnosť je asi 10%, ale aj tak). A to ani nehovorím o zháňaní skrípt, ktoré je nočná mora všetkých lazy bitches ako som ja. Oproti nim je botanika celkom v pohode, ale aj tak má svoje... Momenty. A vyplýva z nej niekoľko ponaučení, ktoré profesori najskôr nemali na mysli, keď nám to všetko vysvetľovali...

1. Huby sa delia na mikroskopickú verbež a kopy špagiet
Áno, technicky to nie je parketa botaniky, ale je to parketa našej botaniky, lebo v prvom ročníku nemáme mykológiu, a tak vyššie sily zodpovedné za náš rozvrh napchali huby do Botaniky I. (zaoberajúcej sa ďalšími "rastlinami" ako červenoočko alebo chaluhy) a mysleli si, že sme blbí a nevšimneme si to alebo čo. V každom prípade, zo štúdia húb si nepamätám veľa (akože dosť na to, aby som vedela, že Penicillium a ušiak obyčajný sú v jednom kmeni, ďakujem pekne), lebo povedať, že huby sú nudné, by bolo precenenie kreativity matky prírody, keď ide o veci, ktoré nie sú rastliny ani živočíchy. Teda ak nejde o ich rozmnožovanie, v tom je až príliš kreatívna. Rozmnožovanie snetí a hŕdz (áno, to je oficiálny slovenský názov skupiny húb, vykladajte si to ako chcete) je jednou z tých vecí, ktoré priemerného študenta prinútia túžiť po tom, aby si podal prednášku na informatiku, z čoho viete, že je to zlé, lebo vyhnúť sa informatike bol hlavný dôvod, prečo sme sa prihlásili na biolu (suck it, mami). V každom prípade, nedajte sa oblbnúť hubárskymi príručkami, v mykológií nie je nič ani z polovice (ani zo stotiny, ba ani z milióntiny) také zaujímavé ako ich rozmnožovanie a pohlavné orgány. Fungi (a Stramenopila, ale to je o inom) sú najnudnejšia ríša, akú si dokážem predstaviť, a to počítam aj Archea. V podstate sa delia na dve skupiny - mikroskopické, čítaj nudný bordel, ktorý ani nie je vidieť, a makroskopické, pozostávajúce z hýf, čo sú prosímpekne vlákna tvoriace telo priemerného dubáka alebo muchotrávky. Väčšinou sa skrývajú pod zemou, vyzerajú ako sieť belavých špagiet a nerobia nič, ale vôbec nič zaujímavé. Plesne sú jedny z najzaujímavejších húb, y'all. Neštudujte mykológiu, ľudia. Skapete od nudy. (Môj osobný názor, nemusí sa stotožňovať s vašim.)

2. Rozdiel medzi kvetom a kvetinkou
Ako takto. Rastliny sú omnoho zaujímavejšie a aj keď na živočíchy nemajú (teda, väčšinu živočíchov - hubky, napríklad, dostali svoj slovenský názov od nešťastných biológov, ktorí ich študovali a povedali si "bože, to je také nudné, to sme rovno mohli skúmať hubu!"), ak by som sa stala botaničkou, na svoj objekt výskumu by som sa nesťažovala. Na druhej strane terminológia môže byť občas trošku divná a noobs sa v nej môžu cítiť trochu stratene. Problém je v tom, že o hubách väčšina ľudí nepremýšľa dosť často na to, aby bolo vynájdených veľa nepresných ľudových termínov, takže ak bežnému Jožkovi Mrkvičkovi poviete "toto je hýfa", povie si "OK, I guess, nie som mykológ" (#obligatoryĽSNSreference) a bude vás počúvať. Na druhej strane, stavím sa, že nikto by mi nevedel povedať rozdiel medzi kvetom a kvetinkou/kytkou (podľa toho, ako veľmi protislovenčinársky sa v ten deň cítite), alebo ste o tom prinajmenšom nepremýšľali. Lebo kvet je časť rastliny, kým kytka (veľmi protislovenčinársky!) by sa dala botanicky definovať ako "kvitnúca bylina", čiže z taxonomického hľadiska figa borová. Nie že by neexistovala veda, ktorá sa bylinami zaoberá, najskôr sa volá herbológia or some shit (ja viem, čo Harry Potter, ale Harry Potter nie je skutočný, tak sklapnite). Na druhej strane, byliny môžu byť aj nekvitnúce, tak... Waaah, nechcem stráviť pol dňa rozmýšľaním, ako sa volá mladšia ségra dendrológie! V každom prípade, zatiaľ som ešte nebola natoľko indoktrinovaná (hi, Rus Dagobijec) vedeckým žargónom, aby som nechápala, ako mätúca môže botanika byť. Takže takto. Kvet je, ešte raz, časť rastliny. Kvetinka nie je nič, ale väčšina botanikov vám lowkey prizná možnosť volať tak "kvitnúce byliny, celý organizmus".

3. Botanika sa oficiálne nezaoberá len kvitnúcimi rastlinami, ale...
Toto je asi najväčšie tajomstvo botaniky. Prvú hodinu tohto predmetu strávite tým, že vám profesor vtĺka do hlavy, že nie, kvitnúce rastliny nie sú jediné rastliny na svete, vy tupci, existuje mnoho rovnako dôležitých skupín, ktoré nemajú kvety, ktoré sú rovnako nádherné a užitočné a vôbec, čo si myslíte, že tu neboli žiadne rastliny cca do kriedy, keď posledné dinosaury dostali príležitosť žrať konečne niečo inej farby ako zelenej (z čoho boli určite nadšené, lebo kvety sú väčšinou veľmi jedlé veci s úžasnou nutričnou hodnotou)?! Potom strávite jednu hodinu na nižších rastlinách, jednu na výtrusných a jednu na nahosemenných, a poďho na čeľade, ktoré nie sú staršie než yucatánsky kráter! Teda, niekedy, ak máte smolu, sa nižšími rastlinami zaoberáte celý jeden semester do hĺbky. Ja som, napríklad, mala to "šťastie". Be very affraid. Dôvody rozvediem bližšie dole, ale zatiaľ vám môžem povedať, že kvitnúce rastliny nie sú až také strašné, ale ak sa už chcete stať expertom na konkrétnu skupinu rastlín, vyberte si radšej cievnaté výtrusné, aj keď je to v podstate podvádzanie, lebo do tejto skupiny momentálne patrí asi päť druhov papradí (hyperbola, ale zase nie taká veľká, ako by ste si mysleli). Ak si na skúške vytiahnete túto tému, otvárajte šampus, lebo ak tých päť druhov dokážete rozoznať jeden od druhého a od plavúňov, ste v suchu. A nahosemenné? Whatever. Jediná skupina, ktorá stojí za reč, sú Pinales, to je jest ihličnany, a Cupressales, to jest ďalšie ihličnany (hint: ak to má šišku, je to Pinales). Nahosemenné rastliny majú svoje najlepšie časy za sebou, čoho dôkazom je aj to, že medzi ne patrí ginko biloba, čo je strom evolučne tak veľmi out, že ho môžete volať Johnny Depp. Medzičasom na krytosemenných strávite trištvrte semestra, a úprimne povedané je to omnoho spravodlivejší podiel, než aký tým sviniam zabezpečila matka príroda. Všetko je krytosemenné, kurwa jež. Nechcem sa ale sťažovať; po všetkom tom taxonomicky neurčiteľnom mikroskopickom bordeli v zimnom semestri je to aj tak jednoduchšie. Ale zase to nie je prechádzka záhradou Rosaceae (a oficiálne som vystúpila z dad jokes na vyššiu sféru profesor jokes).

4. Rastliny majú placentu a semenník. A čosi ako pupočnú šnúru.
Srandy kopec s rastlinnou terminológiou, časť II. Pohlavné orgány edition. Varovanie - pri kvetoch sa používa nekresťanské množstvo latinčiny. Keby som vedela, že jej bude toľko, rovno sa prihlásim na lekársku fakultu a nenervním sa tu s andreceami (dobre, to je gréčina, ktorú som sem prepašovala v nádeji, že si to nikto nevšimne). Teda, nejakú tú latinčinu budeme potrebovať aj pri listoch a stonkách, napríklad ako sa po latinsky povie poloker (viď nižšie, ak vás to zaujíma). Slovenské pojmy sú ale ešte úžasnejšie. Ja viem, toto bude trochu podvod, lebo ste sa to učili na strednej (nikto si to nepamätá, ak práve nešiel na biolu, ale učili ste sa to) ale viete, čo je u rastlín semenník? Dno piestika, teda samičieho pohlavného orgánu. Na strednej nás samozrejme upozornili na tú iróniu, že piestik (podstatné meno mužského rodu) je samičí pohlavný orgán a tyčinka (podstatné meno mužského rodu) samčí, ale ono to zase nie je až taká irónia, lebo keď na to príde, piestik naozaj pripomína vagínu aj s maternicou obrátenú naruby (s vaječníkmi obrátenými do vnútra orgánu). Tyčinka zase nemá ďaleko k semenníku (cicavčiemu) so semenovodmi, ak správne prižmúrite oči a odignorujete všetko, čo vám na anatómií vtĺkali do hlavy o jeho štruktúre. A áno, niektorí ľudia by prisahali, že piestik má mierne falický tvar, ale až tak oči prižmurovať nemusíte, že sa z vás stane Dan Brown. A aby toho nebolo málo, po latinsky sa piestik volá podľa svojej funkcie správne ovarium. No a potom je tu rastlinná placenta. Toto je trochu mätúce, lebo rastliny majú vec, čo sa volá placenta a vec čo slúži ako placenta. Vec, čo sa volá placenta, je po slovensky semennica a je to dno semenníka. V ľudskej anatómií najviac zodpovedá endometriu. Vec, čo slúži ako placenta, teda na vyživovanie rastlinného embrya (rastlinné embryo je to isté čo embryo živočíšne), sa vlastne volá endosperm a nachádza sa v každom správnom semene. A jej "pupočná šnúra"? To je prosím pekne scutellum, spojenie medzi embryom a endospermom...

5. Radšej smrť než štúdium nižších rastlín
Už som sa na to sťažovala v minuloročnom veľkonočnom špeciále a budem sa na to sťažovať znova a znova na veky vekov amen - nižšie rastliny nie je možné študovať, nižšie rastliny sa dajú len pretrpieť. Najhoršou časťou je nepochybne taxonómia, lebo do ktorej ríše ktorý rod patrí záleží na mieste vášho bydliska, nálade vyčujúceho, počasí nad najbližším vedeckým pracoviskom a fáze mesiaca v najbližší pondelok. Áno, povedala som ríše, šok, gasp, ja viem, nevedieť ríšu organizmu je ako chcieť randiť s dievčaťom a nepoznať ani jej relationship status (na druhej strane medzi biológmi, tak ako medzi mládencami, sa nájdu hajzlíci, ktorým je to jedno). A to ani nehovorím o menších taxónoch. Je verejným tajomstvom, že riasy sú v mnohých učebniciach zoradzované podľa farby, lebo žiakom predsa nemôžete povedať, že nemáte šancu, kam niektoré z týchto vecí patria a nejaký systém v tom predsa musí byť, keďže Murphyho zákony jeho existenciu predpokladajú, prinajmenšom natoľko, aby sa algaológia dala rozdeliť na malé, veľmi konrkétne témy ("Na skúške si študent vždy vytiahne práve tú tému, ktorú sa nenaučil", pamätáme?). Na vysokej sa vám aspoň priznajú, že čo sa týka rias, nemajú šajnu. Na strednej toľko šťastia nemáte. Ďalším kritériom zoradzovania je tvar a veľkosť tela druhu, čo je klasifikácia, ktorá znie menej vycucaná z prsta, ale nie je. Ako som už spomínala, u húb sú Penicillium a ušiak obyčajný príslušníci jednej skupiny, hoci druhá je huba s hýfami, plodnicou a so všetkým, kým Penicillium je... No, pleseň. Teda, papleseň. Je to komplikované. A teraz si predstavte to isté s kopou pestrofarebnej buriny, o ktorej viete povedať len to, že to všetko fotosyntetizuje. A k tomu si ešte pridajte zastaralú klasifikáciu v niektorých učebniciach (naša profesorská primadona zahrnula do svojej učebnice o nižších rastlinách sinice, hoci nás aspoň upozornil, že to technicky nižšie rastliny nie sú, a dokonca tam zahrnul aj endosymbiotickú teóriu, za čo mu patria kudos)... Tak to sa radšej pustite do tej fyziky. FYZIKY. (Nie, myslím to vážne. Ak neštudujete fyziku na medziodbore, na biole ju ešte prežijete. A mne to môžete veriť, lebo ja pritom fyziku nezášam.)

6. Štúdium kvetov nie je také roztomilé, ako ste si mysleli, keď ste mali šesť
Každá správna šťanda na prvom stupni základky (a v neskorších rokoch škôlky), teda aspoň toho typu, ktorému babička kupuje časopis Princezna a chodí spať s ružovým plyšovým jednorožcom, by si myslela, že to bude paráda, byť botaničkou. Veď vás budú platiť za študovanie kvetiniek, tých nádherných drahokamov matky prírody! (Ako by ich nazval Moravčík alebo nejaký iný jackass, ktorého dospelá poézia je nanič, a tak dúfa, že dokáže zo seba vypotiť dosť cukrkandlu na to, aby prešiel ako autor básničiek pre deti. Humor nie je povinný, veď čo je Hevier?!) Lepšie by snáď bolo už len byť princeznou alebo chovateľkou poníkov, yo. Pätnásť rokov neskôr a naša hypotetická stereotypne dievčenská krpaňa vyrástla na cynickú intelektuálku, ktorá vie, že snívať o týchto veciach bola chyba. Po prvé, sleduje period dramas, po druhé, je dôverne zoznámená s domácim poriadkom konskej maštale a povahou istých nemenovaných poníkov (ale veď čo, tá tlstá sviňa Perla sa predsa neurazí). A po tretie, botaniku študuje. Vo Všeobecnej sekcií práve prišli na kvety. Akoby nestačili typické zúfalé škreky "ktoré že sú päťpočetné?!" (hint: skoro všetky; teda, tak veľa asi nie, ale zdá sa to tak), zaoberáme sa anatómiou kvetu. A viem, že keď ste to na základke brali, neznelo to tak zle. Na základke vám klamali (základné pravidlo vysokoškolského štúdia). V poznámkach mám zaznamenaných štrnásť typov koruny podľa tvaru, sedem druhov voľnolupienkovej koruny (t.j. lupienky nie sú zrastené. The more you know.), desať spôsobov ako môže skurvený piestik byť usporiadaný vzhľadom na ostatné časti toho skurveného kvetu... Ehm, pardon. Nie všetko bude na skúške. Skúška nikdy nie je taká hrozná ako prednáška alebo, božechráň, odporúčaná literatúra (S výnimkou profesorských primadon, ktoré študentom odporúčajú vlastné knihy, v takom prípade tam väčšinou bude presne to, čo máte vedieť na skúšku. Pod primadonou je radosť sa učiť.). Ale aj tak. Povedzme si to narovinu, teraz už je to oficiálne - pohlavné orgány sú najhoršou časťou botaniky (a ľudskej anatómie, ale tam to nie je ich komplikovanosťou, ale tým, no, že sú to ľudské pohlavné orgány). Ako niežeby koreň a listy nemali svoje hrozivé časti, o pletivách ani nehovoriac (A keď dobre hľadáte, nájdete príšernosti aj v rastlinnej cytológií, teda medzi kopou trashu, ktorý ste sa učili už na základke. Chloroplasty parenchymatickej pošvy cievneho zväzku(tm), bez vás som teda vedela žiť.)

7. Niekoľko dobrých mien pre fantasy postavu
Názorná ukážka - V kráľovstve Frons (latinsky "výhonok" - stonka + listy) na kontinente Periblém (druh delivého pletiva) žil mladý syn farmára . Jedného dňa z ním prišiel čarodejník Strobilus (klas z výtrusníc) a prezradil mu, že v skutočnosti nie je synom svojich rodičov, ale mocného Veneratia (latinsky žilnatina), vládcu tejto krajiny, ktorého kedysi dávno zvrhol z trónu zlý minister Inulín (fruktózová jednotka uložená do zásoby v rastlinných pletivách) (meno jeho mamy nikoho nezaujíma a keďže to bola ženská, asi nikdy neurobila nič zaujímavé, ale povedzme, že to bola princezná Feloderma (zelená kôra, časť sekundárnej kôry - vonkajšej vrstvy zdrevnatenej stonky). Náš hrdina teraz musí prekonať obrovské hory v krajine Lodikula (jeden z obalov kvetu lipnicovitých, spolu s plevami, plievočkami a iks ďalšími podobnými vecmi), temné priepasti v krajine Hypantium (špecifická časť kvetného lôžka u ružovitých), aby získal magický meč Endotécium (časť peľnice, čo je zase pre zmenu časť tyčinky) a dokáže, že je pravým dedičom trónu. Na jeho ceste sa k nemu pridajú udatný trpaslík Suffrutex (latinsky poloker), krásny elfský princ Velamen (vrstva odumretých buniek vyplnených vzduchom, ktoré nasávajú vodu; vyskytuje sa u vstavačovitých), obrovský orkský bojovník Cotyledon (klíčny lístok) a nádherná princezná Exina (časť obalu peľového zrna), ktorá uteká od svojho prísneho otca, kráľa Ortosticha (zvislá čiara spájajúca rady listov, je užitočná pri popise rastu a vývoja rastliny). Pokračujte podľa svojho vkusu. Viem, ja fantasy takto nepíšem. Ale ja nezvyknem ani používať toľko vymyslených mien, takže pre môj štýl nie je tento spôsob písania ani vhodný. Navyše nerada zniem ako idiot, najmä spolužiakom nie.

8. Bazálna vetva je vedecký názov pre "ostatnú burinu"
Použitie vo vete: "kvitnúce rastliny, teda dvojklíčnolisté, jednoklíčnolisté, magnoliidová vetva a ostatná burina". Rastlinná taxonómia (teda aspoň pokiaľ nejde o rastliny nižšie, viď hore) je zábava, lebo s výnimkou niektorých obskurných vetiev a výtrusných rastlín (lebo tam je najťažšie práve rozoznať jednu papraď od druhej) sa v každej nájde niečo, čo si v nej zapamätáte, lebo to pozná každé malé decko (a potom si Canabaceae budete navždy pamätať ako čeľaď, do ktorej patrí marihuana). Navyše väčšina kvitnúcich rastlín sa dá zoradiť do týchto úhľadných vetiev, ako je magnoliidová, rosidová a tak podobne. Niekedy tento systém môže byť trochu mätúci, lebo mnohé vetvy vyššieho rádu majú svoje vlastné vetvy, ale celkove je to celkom prehľadné. Teda okrem bazálnych vetiev. Bazálna vetva je, zjednodušene povedané, rad, ktorý nikam nepatrí a visí na vlastnej vetvičke kladogramu ako taký stratený lemur. Bazálna vetva môže byť čokoľvek, čo označí všemocné DNA testovanie ako dosť podobné ostatným podskupinám v skupine, aby do skupiny patrilo, ale nie dosť podobné na to, aby boli fylogeneticky rovnako staré. S ostatnými skupinami sú príbuzné skôr v strýčkovskom ako v súrodeneckom zmysle. Menovala by som bazálnu vetvu, ale vtip je v tom, že to nikto nepochopí. Nie jasné, ako rastlina z takej bazálnej vetvy vyzerá. Botanici ju najskôr spoznajú podľa toho, že sa jej skupina na niečo tak trochu podobá, ale nie je jasné čo a vôbec, nemá to tento znak, takže to určite nemôže byť ono... V tom lepšom prípade. V tom horšom to, že to nemôže patriť do danej skupiny, ani nerozoznáte. Na druhej strane, rastlinná taxonómia má, aspoň v prvom ročníku, jednu obrovskú výhodu - ak to nemá významných zástupcov, nemusíte uznať jeho existenciu za hodnú pozornosti. Mnohé bazálne vetvy preto môžete odignorovať a miesto toho venovať svoj čas dôležitejším veciam, najpríklad lipnicovitým (nad ktorými strávite polovicu prednášky na tému jednoklíčnolisté, lebo matka príroda je suka a musela urobiť takou rozsiahlou a dôležitou skupinu, v ktorej nerozoznáte jedného zástupcu od druhého a minimálne polovicu ani od ostríc).

9. Sekundárne metabolity znejú nudne, ale sú jediným dôvodom, prečo sa s botanikou vôbec obťažujeme
Teda prinajmenšom prečo sme sa s ňou kedysi dávno, pradávno začali zaoberať ako spoločnosť. Sekundárne metabolity sú všetko, čo rastlina vytvorí, hoci to z nutnosti svojej základnej biológie nemusí, čiže taký užitočný (alebo niekedy aj celkom neužitočný) bonus. Jedy sú sekundárne metabolity. Takisto kaučukovina. A THC. Tým nechcem povedať, že škrob alebo podobné stráviteľné veci sú nanič, ale jeho prítomnosť v rastlinách je väčšinou dosť očividná a kvôli jeho izolovaniu z nej by sme sa v dotyčnej kytke (respektíve drevine) nemuseli prplať. Všetky liečivé látky sú sekundárne metabolity. Vlastne všetko, čo stojí v rastlinách za reč, sú sekundárne metabolity. Nemali by sme zabúdať aj ani na farbivá, ako antokyány - to sú tie, vďaka ktorým majú jahody, paradajky, repa, fialové hrozno, whatever v týchto a podobných odtieňoch svoju farbu. Pravda, nie všetky sú vyslovene užitočné či škodlivé pre človeka. Niektorú sú neuveriteľne nepoužiteľné, ako to, čo tečie z iskerníka, keď ho zlomíte napoly. Ale to je v poriadku, aj tak ich rastliny nevytvárajú pre nás, takže je vlastne zázrak, že väčšina z nich nám na niečo je.

10. A ako vždy, na základke vám klamali
Táto je obzvlášť šťavnatá. Základná maxima vysokoškolského štúdia neušetrí nikoho a nič. A teraz nehovorím, že vám niečo jednoducho nepovedali, lebo je to príliš zložité, a dozviete sa to až neskôr - hovorím o skutočnom zavádzaní alebo prinajmenšom polopravdách. Fuck you, všetci, čo ste kedy počítali momentálnu rýchlosť cez priemer, teraz sú tu integrály! Fuck you snažlivci, čo ste považovali newtony za samostatnú jednotku - odteraz už nebudú žiadne newtony, len kilogramy-na-meter-na-mínus-druhú! Aj v botanike zvykne vysoká zničiť mnoho ilúzií. Ak ste z dobrej strednej, to, že sinice nie sú rastliny, vám povedali už tam, ale rozhodne ste netušili, ako zapadajú do systému nižších rastlín iné riasovité burinky. Ani vedci nie. (Že vedci o niečom vedia všetko je najčastejšia a najhoršia lož základky.) Alebo vám tvrdili, že kvitnúce rastliny sa delia na jednoklíčnolisté a dvojklíčnolisté. Well, too bad. Nejako zabudli na magnoliidovú vetvu. A leknovité. Jednoklíčnolisté majú rovnobežnú žilnatinu - teda ak si práve nevyvinuli v priebehu evolúcie perovitú alebo dlaňovitú, ehm, ehm. Skoro tri štvrtiny kvitnúcich rastlín sú dvojklíčnolisté - a tri štvrtiny zo zvyšku sú trávy, lebo trávy sú všetko a všade (teda, niekedy sú to ostrice, ktoré vyzerajú ako trávy, ale nie sú to trávy...). Keď peľ dosadne na piestik, ešte to neznamená, že došlo k pohlavnému rozmožovaniu. Lebo rastliny poznajú iks spôsobov, ako sa rozmnožiť nepohlavne a niektoré zahŕňajú, verte či neverte, peľové zrná.
Botanika nie je jednoduchá. 'Nuff said.

Ovo je Balkan (3/3)

Na druhý deň poobede mal zase ďalšiu kázeň v strede námestia pri samoobsluhe, a pri ňom postávali bývali členovia dervišského rádu, ktorí z neho museli vystúpiť alebo sa odsťahovať. Vyhlásil, že medzi „mnohými neprávosťami spáchanými na moslimskom obyvateľstve tejto obce je táto jedna z najtragickejších“ lebo „mnoho samozvaných pravoverných sa postavilo na stranu utlačovateľa“ a že je to „ďalší dôkaz hlbokej skazenosti miestnych, ktorí sa nevedia ani zastať svojich bratov a sestier vo viere“.

Mačka uprostred jeho prejavu zliezla z jeho pleca a prešla cez dav, len aby sa zastavila pri tatkovi, ktorý to samozrejme všetko počúval. Ten vyzeral, že každú chvíľu niekoho chladnokrvne zavraždí, ale nepohol ani prstom. Zamávala som mu, no nevšimol si ma. Derviš ale áno, zamával mi späť a to ma vytočilo. Nečakala som, že po pár minútach, čo sme strávili kecaním, z nás budú kamoši na život a smrť, ale práve preto by na mňa nemal nejak zvlášť upozorňovať, hlavne nie so svojou reputáciou. Ako, čo som počula, Bosniaci ho mali radi a stáli za ním, nech im hocijako nadával, kým Srbov by si nemohol získať ničím, čo by urobil. Milena mi deň pred tým povedala, že sa jej to, čo si myslia jej ľudia, zdá čudné. „Moji súkmeňovci vedia byť veľmi prísni, a neviem, prečo tomu novému tak veria. Zatiaľ pre nich veľa neurobil – zastal sa ich síce pred tvojim otcom a zúfalo sa snaží presvedčiť Srbov, aby na nás prestali nadávať, ale zároveň hovorí o našej komunite také veci...“

Pokrčila som plecami. „Asi sú len radi, že niekto z nich má odvahu povedať tatkovi, čo si myslia. Viem, že keď mu to povedala mama, tiež som bola príjemne prekvapená.“

„Teba to zaujíma? Teda, tá modlitebňa? Ja by som na ňu kašľala, keby nebolo babičky. Babička sa nemala kam chodiť modliť ešte za komunistov a rada by sa pred smrťou pomodlila s ostatnými.“ Milena nie je veriaca, aj keď by nikdy nepovedala, že je ateistka; jednoducho nad otázkami Boha a viery krčí plecami. Myslím, že sa to volá agnostik alebo tak nejako, ale ona svoje presvedčenie, či skôr nepresvedčenie, nijako nevolala.

„Myslím, že by to bolo fajn, a hlavne sa mi vôbec nepáči, ako veľmi proti tomu tatko protestuje len preto, že ide o moslimov. Podľa mňa to nie je fér, my máme taký pekný veľký kostol a vy nič. Derviš má pravdu, kresťanstvo je aj o solidarite.“

Milena sa na mňa vďačne usmiala. „A čo si teda o ňom myslíš ty?“

„Aj by som ho mala rada, ale ani mi nechce povedať, ako sa volá. To mu asi tak skoro neodpustím.“

„Nemyslím ako o osobe...“

„Podľa toho, čo robí na verejnosti? Neviem, vôbec sa z toho nedokážem vysomáriť. Ak mu ide o to, o čo hovorí že mu ide, čo robí vôbec nedáva zmysel, a viem, že to funguje, ale práve o to ide, lebo by to fungovať vôbec nemalo.“

„No, myslím, že nie všetci Bosniaci ho zbožňujú... Rozhodne nie strýko Dukagjin, náš imám alebo stará Hadžićová, ktorá naňho frfle často, lebo si myslí, že je namyslený holobriadok.“

„Holobriadok? Lebo technicky...“

„Vieš, čo tým myslím. Koľko môže mať, dvadsať, dvadsaťpäť? Viac ako tridsať určite nie. Ale musím povedať, že väčšina našich ho skôr obdivuje.“

„Povedala si, že váš imám ho tiež nemá rád?“

„Myslela som, že to si všetci nejako logicky odvodia... Prinajmenšom po dnešku musí byť každému jasné, že tí dvaja rozhodne nie sú na tej istej strane.“

„Prečo by to malo byť jasné? Je to nejaká moslimská vec či čo?“

Milena sa uškrnula. „Samozrejme, že je! Veď sa zastáva dervišov! Sunnitským imámom lezú súfisti na nervy, ten náš viedol vo svojom dome, ktorý občas používa ako neoficiálnu modlitebňu, bohoslužbu na oslavu zbavenia sa „kacírov“.“

Premýšľala som. Imám Hamza Tatarević mal zo všetkých Bosniakov najbližšie k nejakej tej autorite, hlavne čo sa týka vecí náboženskej komunity (takže miestni neznanbohovia naňho kašľali, ale aj tak). Pokiaľ je mi známe, imám rozhodne nie je taký dôležitý ako pop, je to proste maník vzdelaný v náboženských serepetičkách čo vedie modlitby, nie je vysvätený a nemá nijaký božský mandát ani nič také. Tatarević na seba ale vzal bremeno reprezentovania Bosniakov, lebo v mestskej rade ich bolo málo a nikto z nich nebol dostatočne odvážny, aby sa postavil tatkovi. Veď ako hovorím, dvojmetrový naštvaný pop je dvojmetrový naštvaný pop. Tatarević mal síce len meter sedemdesiat a už to bol starý deduško, ale občas tatkovi alebo úradníkom povedal, čo si myslí, a to bolo viac, než na čo sa väčšina miestnej bosniackej komunity zmohla.

„Takže autority Derviša nemajú rady, nech už sú z ktorejkoľvek strany...“ premýšľala som nahlas.

„Myslíš, že to tak zariadil naschvál?“

„Nie som si istá, lebo to znie kont.. Kont... Kontraproduktívne. Tak. Teda, vzhľadom na to, čo vraj chce, to nedáva zmysel. Ja viem, že sa zastáva dervišov, ale chce aj tú modlitebňu, a tú bez imáma mať nebude.“

„Veď si môže priviesť iného...“

„A odkiaľ by ho vytiahol?!“

„No, imám musí byť proste vzdelaný v náboženských veciach, nie? A on pozná Korán naspamäť...“

„Ale imám nemôže byť súfista. Teda, aspoň to si veľa našincov myslí.“

„Možno si myslí, že keď im tú modlitebňu vybojuje, na túto podmienku sa vykašlú. Okrem toho, nevieme, či je to fakt súfista – zastáva sa ich, to je fakt, ale pri takom divnom týpkovi je kľudne možné, že to robí, aj keď k nim nepatrí.“

„Chcela by si zistiť, o čo mu ide?“

„Nehovor, že ty nie.“

„Ale keď ja mám úplne iné problémy...“

„Fajn. Tak k Pašalićovcom pôjdem sama. On u nich totiž býva...“

„Kecáš!“ vyhlásila Milena prekvapene. „A stále nevieš, kto to je?!“

„Mal by to niekto byť? Pašalićovcov nepoznám; bývajú od nás ďaleko, až tam na kraji dediny pri lesoch, a nemajú ani decká, ktoré by som poznala.“

„No, väčšina Pašalićovských deciek je roztratená po svete, vieš? Moja mama sa so starou Pašalićovou kamoší. Samozrejme, že je to syn starej Pašalićovej. Má dvoch a obaja by mali byť odsťahovaní, ale ktovie...“

„Si si istá?“

„Nie celkom, starú Pašalićovú poznám, ale jej decká nie. No, v každom prípade, je to možné, nie?“

„Zájdem teda za starou Samirou a porozprávam sa s ňou. Možno bude tajomstvo svojho syna strážiť, ale za pokus to teda bude stáť.“

Milena šla nakoniec so mnou, lebo na rozdiel odo mňa starú Pašalićovú pozná. Keď sme prišli, už od dverí nás „vítala“ mladšia Pašalićová. „Á, vidím, že si si priviedla aj kamarátku! Čo tu zase chceš?! Derviš nie je doma!“

„Dobrý večer, teta! Len sa chcem porozprávať s vašou sestrou.“ vyhlásila som, snažiac sa udržať si čo najnevinnejší kukuč.

„A čo od nej chceš?!“

„Vedieť viac o jej synoch, teta.“

„A o sebe nám nič nepovieš, dievča?!“

„Volám sa Djula Atanasijevićová...“

„Počkaj, počkaj! Atanasijevićová ako starý pop Dušan?!“

„Som jeho dcéra... Ale neprichádzam kvôli nemu. Vlastne keby vedel, že som tu, asi by ma zabil.“

Čakala som, že sa jej na tvári objaví... Iný výraz. V lepšom prípade pochopenie, v horšom tvrdosť, chápete? Nie... Nádej. „Och, tak to poď ďalej. Zaujímaš sa o jej synov? V súvislosti s Dervišom, pravda? Malá Puškarová... Totiž, ty si jej dačo naznačila?“ obrátila sa na Milenu.

Milena pokrčila plecami. „Len som jej povedala, čo viem o Samiriných deťoch. A to nie je veľa.“

„Tak poďte teda dovnútra na čaj... Musíme sa vážne porozprávať.“

Dom Pašalićovcov bol veľký, nádherný konak so starobylou atmosférou, ktorú som fakt žrala. Ešte aj niektoré kusy nábytku boli v takom osmanskom štýle. Zorka Pašalićová nás usadila v miestnosti pri kuchyni a začala robiť kávu v tradičnej džezve. Pomyslela som si, že ak je Derviš naozaj odtiaľto, ani by som sa nemusela pýtať, odkiaľ má ten bosniacky kroj...

Kávu vlastne ani nemám rada, ale keď človek z jednej národnosti ponúkne kávu človeku z národnosti druhej, je to veľmi vzácna príležitosť a symbol zmierenia, tak som bola ticho. Miesto toho som počúvala, čo mi mladšia Pašalićová hovorí. „Moja sestra je teraz chorá, tak sa s vami nemôže stretnúť. Keby bola v poriadku, hneď by vám všetko vykvákala... Ale ja taká lacná nie som a poviem vám o Dervišovi, čo viem, len za istú cenu.“

„A to je?“ spýtala som sa ja.

„Donútiš svojho otca, aby sa vo štvrtok stretol a rozumne sa porozprával s našim imámom ako zástupcom všetkých Bosniakov. Musí zvážiť jeho argumenty. Musí predniesť vlastné, ktoré pre nás nebudú urážlivé. A hlavne musí obmedziť tie svoje urážlivé reči.“

„Inými slovami, musí to byť úplne iná osoba. Môj otec by niečo také nikdy neurobil, nezmení zrazu názor len preto, že mu to poviem! Viete, ako sa čertila mama, jeho vlastná žena, keď sa dozvedela, čo povedal na tej kázni?! A jemu to bolo fuk! Mňa ten starý tvrdohlavec určite nepočúvne!“

„Tak ho aspoň oklam, nejako ho na miesto stretnutia dostaň, ja tam prídem s našim imámom a zariadim zvyšok...“

„A vám mám akože veriť?! Teda, nehnevajte sa, ste veľmi milá pani a tak, ale vôbec vás nepo...“

„Môžeš jej veriť.“ prerušila ma Milena. „Keď si niektorá zo sestier Pašalićových niečo zmyslí, tak sa to aj stane, alebo aspoň urobí všetko preto, aby sa to stalo.“

„A ak sa veci zvrtnú, viniť ťa z toho nebudem. Jednoducho presvedč otca, o ostatné sa postarám.“ vyhlásila Pašalićová.

Tak to som teda bola zvedavá, čo si vymyslela. Pomyslela som si, že na tom stretnutí sa niekam zašijem, lebo som všetko chcela vidieť z prvej rady. „Tak dobre, urobím, čo budem môcť.“

„Stretneme sa vo štvrtok, hneď poobede, a tam si povieme, kam svojho otca privedieš. Alebo na to potrebuješ viac dní?“

„Nie, myslím, že nie. Dozajtra to bude.“ Pokúsila som sa napiť kávy, ale bola ešte horúca. „Poviete mi teda viac o, hm, Dervišovi?“

„Myslíš môjho syna Muja?“

Zdvihla som obočie. „On je... Váš?“

Milena vyzerala ešte prekvapenejšie. „Vaša sestra ho nespomínala.“

„Veľmi o ňom nerozpráva, lebo si myslí, že len jeho existencia je pre nás hanbou. On je totiž... Nuž, bastard. Tým nechcem povedať, že je nejakým temným tajomstvom našej rodiny, to vôbec nie; tvoj otec vie, že existuje, náš imám vie, že existuje, ba mnoho miestnych ho tiež pozná a spomína naňho v dobrom ešte z čias, keď bol decko. V škole býval celkom populárny, ale potom som sa rozviedla s mojim Sajom, a toho on považoval za svojho otca, navyše jeho súrodenci, moja Zainab a môj Vahid, sa odsťahovali k otcovi, lebo ja som vtedy ešte nemala poriadnu prácu a musela žiť z výživného, takže som ich nemohla živiť. Inými slovami, Mujo odišiel, keď mal trinásť, a to vám už bolo pätnásť rokov, tak neviem, kto z tých, čo ho poznali, si ho ešte pamätá; možno zopár spolužiakov, ale ani tí by ho určite nespoznali, keby ho videli. K nemu i ostatným deťom som chodila na návštevu, ale keď som si konečne našla prácu, Mujo mal šestnásť, zariadil si život s otcom v Belehrade a sem sa mu vracať nechcelo. Okrem mňa a Samiry nikto nevie, ako vlastne vyzerá a čo robí...“

„Ozaj, čo vlastne robil, kým sem prišiel?“ spýtala som sa.

„Och, tak toto je zaujímavé. On totiž, a tomuto nebudete veriť, vyštudoval religionistiku.“

Vyprskli sme, hlavne Milena mala z toho nehoráznu srandu. „Náš mesiáš má titul z humanitných vied?!“ Milena bola pravá prírodovedkyňa a aj keď ešte nebola na vysokej, už stihla pochytiť tú mentalitu.

„Nerehocte sa, robí lektora na vysokej škole a darí sa mu celkom dobre, teda vzhľadom na to, aký je mladý...“

Mňa zaujalo niečo iné. „A to memorovanie Biblie a Koránu je normálnou súčasťou štúdia?“

„Samozrejme, že nie, k tomu sa dostal sám. Vieš, keď hovorím, že sa mu darí... Darilo sa mu, presnejšie. Tento semester sa mu nepodarilo nájsť predmet, ktorý by mohol učiť, a tak sa musel vrátiť ku mne, kým to nebude môcť skúsiť na ďalší akademický rok, aby nemusel spávať pod mostom. Písala som mu o problémoch, ktoré máme so vzťahmi medzi národmi a vyznaniami, no a... On proste vyhlásil, mama, ja všetko napravím, kým sa Svätý týždeň skončí. Nevrátil sa hneď po konci skúškového; asi dva-tri mesiace sa túlal po svete, len z času na čas sa mi ozval, aby som vedela, že žije, no a potom... Potom sa tu objavil na bicykli uprostred noci a žiadal ma, aby som mu požičala starý kroj po dedovi, že mi ho nezničí – to mimochodom nesplnil, lebo sa pustil do bitky s tvojim otcom...“

„On chce napraviť vzťahy medzi našimi národmi?!“ zdvihla som obočie. „A to chce dosiahnuť tými svojimi eskapádami?!“

„Problém je v tom, že to, ako vidíte, veľmi nezaberá. Myslel si, že ak naštve úplne každého, zjednotia sa v nenávisti proti nemu; miesto toho ho veľa Bosniakov zbožňuje aj napriek všetkej kritike ich nerestí, ba možno práve preto. Ale viem, že imám stojí výhradne proti nemu – ak sa stretne s tvojim otcom, možno zabudnú na rozdiely a zjednotia sa v pokusoch ho vyštvať. Mujo tomu plánu neverí, tvrdí, že v tých dvoch vkladám priveľkú dôveru. Vraj preceňujem náboženstvo a podceňujem veriacich.“

„Budem hádať, Mustafa Pašalić nie je moslim?“ uškrnula som sa.

„Trefa. On nie je... Veriaci ako veriaci. Je založením filozof, k náboženstvu neprechováva veľkú dôveru. Mám pocit, že sympatizuje so súfistami, čo je zvláštne, lebo jeho doterajší prístup k Bohu bol opakom mystického. Derviši boha prežívajú, on ho predpokladá. Možno ho priťahuje tá dezorganizovanosť.“

„Neznanboh!“ zapišťala som.

„Volaj si ho, ako chceš, ale myslím, že „kacír“ je preňho výstižnejší názov. Je kacírom všetkých monoteistických náboženstiev... Ale ver či nie, tie boli predsa tiež založené heretikmi. Teda, prinajmenšom kresťanstvo.“

„Ježiš predsa nebol heretik, bol to Boží syn, ktorý prišiel na zem, aby napravil chyby židovského náboženstva a obrátil ľudí na pravú vieru...“ namietla som.

Jej výraz hovoril „hej, jasné, moja, ja som moslimka, také veci mi nevykladaj“. Ale hovorila o niečom úplne inom. „A čo ľudia, ktorí mu, napriek tomu, že verili v spomínané židovské náboženstvo, uverili tiež, že je syn Boží? Židia sú prísni monoteisti, niečo také ako „syn Boží“ je pre nich nepredstaviteľné.“

Zamyslela som sa nad tým – a nech už som si to akokoľvek nechcela pripustiť, zmysel to dávalo. Na Milenu to nezapôsobilo. „Pani Pašalićová, a viete vy niečo o modernej filozofií? Váš syn nie je heretik, len zlý existencionalista.“

Pani Pašalićová zdvihla obočie. „Moja, vieš ty vôbec, čo existencionalizmus je a čím sa zaoberá?!“

Ja som sa jej ale zastala. „To je fuk, tiež si nemyslím že, hm, váš syn by bol niečím výnimočný. Teda, veľa ľudí o Bohu premýšľa takto...“

Zrazu sa zozadu ozvalo. „Mamááá, tetka sa zobudila!“

„Hneď som pri nej, len vydrž.“ Obrátila sa na vás. „Je mi veľmi ľúto, musím sa starať o chorú, takže asi už nebudem môcť...“

„To je v pohode, my už aj tak ideme.“ pokrčila som plecami. Milene sa chcelo diskutovať o filozofií, ale nakoniec aj tak šla, a potom mi povedala, že sa za mladšou Pašalićovou ešte vráti, lebo ak naozaj vie, čo sú existencialisti, tak s takým človekom sa chce ešte porozprávať. Ja som sa ale mala zúčastniť na úplne inej diskusií.

Presvedčiť tatka, aby šiel so mnou do kaviarne, nebolo také ťažké – povedala som mu, že som našla človeka, ktorý by dokázal Derviša z obce vyhnať a že v nijakom prípade nechcem, aby šiel so mnou, lebo len všetko pokazí. Samozrejme, že sa tatko zrazu stal ochranárskym a doliezol za mnou. Bol štvrtok večer a ja som sa s pani Pašalićovou dohodla, že oboch chlapov privedieme do miestnej kafany (čosi ako krčma, len tam podávajú kávu, ak mi rozumiete) a posadíme ich za jeden stôl. O pani Pašalićovú sa Tatarević už nejaký čas zaujímal, a ju síce ten starý chren nebral, ale naznačila mu, že prvým krokom k tomu, aby ju zbalil, je ísť s ňou na stretnutie s istým veľaváženým nábožným mužom, ktorý by sa s ním veľmi chcel stretnúť. V podstate ani neklamala, aj keď tatko by sa asi nechcel stretnúť so starým Tatarevićom takto na verejnosti, lebo by mu rád rozbil hubu. Teda, prídeme vo štvrtok do tej kafany, ja si najskôr sadnem k inému stolu, ale potom „náhodou“ uvidím tých dvoch a pozdravím sa s pani Pašalićovou, ktorá kecá niečo o tom, že k nemu prechovávam najhlbšiu úctu a podobné bláboly, keď sem príde tatko a uvidí nás spolu. Nepoteší ho to (strašné prekvapko).

Nahne sa teda ku mne a zasyčí mi do ucha. „Čo som ti povedal o stretávaní sa s Bosniakmi?!“

Zato Pašalićová bola náramne veselá. „Á, efendija, tak náš posledný hosť už prišiel!“ (Efendija volajú Bosniaci moslimských klerikov, vy polovzdelanci.)

„Toto že má byť náš hosť?! Ten... Ten fašista?!“ zaškriekal Tatarević.

„Ja vám dám fašistu!“ zreval tatko. „Vy a vaši ľudia nie ste nič iné ako banda teroristov...!“

„Vy sa opovažujete takto na verejnosti...! Ale čo ma to prekvapuje, veď ešte aj v tom vašom chráme, pred zrakom, ako vy veríte, všemohúceho Boha...!“ Lebo ako hovorte si o Tatarevićovi, čo chcete, ale v kázňach sa nadávať na celé kresťanské náboženstvo neodvážil. V súkromí naň vraj frflal dosť často, ale na verejnosť také veci neťahal.

Rozhodla som sa obrátiť reč na to, prečo sme prišli, lebo inak sa tí dvaja pozabíjajú. „Presne! Derviš mal pravdu, a ty sa nazývaš kresťanom!“ zapišťala som.

Vyšlo to; skôr, než tatko stihol povedať niečo o mojej drzosti, Tatarević vyhlásil. „To by som zase nepovedal – nechcem hrať do karát tomu kacírovi, tomu falošnému súfijovi...“

Tatko vyzeral prekvapený. „Falošný prorok, ktorý sa vydáva za syna Najvyššieho... Áno, presne to je, kacír!“ Povedal pomaly, lebo súhlas so starým nepriateľom nikdy nelezie človeku z úst jednoducho.

„Musíme sa ho zbaviť!“ zvolala na zase moje prekvapenie Pašalićová. „Ako ho ale presvedčiť, aby odišiel? Myslím, že môžem počítať s pomocou dvoch múdrych mužov...“

„Spolupracovať?“ zasmial sa Tatarević trpko. „Nikdy!“

„Ale potom ten otravný mladý muž nikdy neodíde!“ povedala Pašalićová zdesene. Herecký talent majú asi v rodine.

„Akože nie?! Ak to bude nutné, osobne ho odtiahnem na vlak za tú jeho máničku...“ zavrčal tatko.

Pašalićová ho veselo prerušila. „Tak to by bolo fantastické, nemám pravdu?!“

„Nie! Neb...“ Tatarević sa chvíľu rozhodoval, či mu viac lezie na nervy tatko, alebo Mustafa Pašalić. Rozhodol sa pre Muja. „Pozrite sa, ak ho dokážete dostať z mesta... Lebo nepočítam s tým, že ktokoľvek dokáže dostať odtiaľto vás!“

„Vykopneme ho odtiaľto spoločne!“ vyhlásila som nadšene, aj keď z predstavy, že Derviš odíde, som nadšená vôbec nebola.

„Ako by sme to ale mohli urobiť?“ čudovala sa Pašalićová. „Veď ani nevieme, kde ostáva cez noc.“

Zúfalo som sa snažila na ňu nepozrieť – to povedala naschvál! „Nemusíme to zisťovať, veď ho môžeme dostať pri jeho ďalšom verejnom vystúpení. Ale z akého zločinu ho obviniť? Z nactiútrhania? Urazil predsa celú našu obec...“

„Načo ho obviňovať zo zločinu?“ zavrčal tatko. „Stačí zopár silných chlapov a...“

„A bude zase na vás, že ste banda násilníkov!“ frfľala Pašalićová. „Nie, treba postupovať podľa práva. Mohli by sme sa poradiť s nejakým profesionálnym právnikom, určite nejakého poznáte...“

„Môj vnuk práva študuje, ale obchodné, tak to vám asi nepomôže. Ale má spolužiakov.“ uvažoval Tatarević.

„Prosím vás, viete, ako dlho to bude trvať?!“ namietol tatko. „A ja ho chcem odtiaľto preč do Veľkej noci. Boh nás chráň pred tým, aby nám tu oxidoval počas sviatkov!“

„Ste príliš netrpezlivý a impulzívny, to bol vždy váš problém!“ zasyčal Tartarević.

„Prečo, lebo nechcem nepokoje počas slávnosti Zmŕtvychvstania pána?! Veď sú to len najdôležitejšie kresťanské sviatky!“

„Prečo nemôžete pochopiť, že keď sa niečo nedá, tak sa to nedá?!“

„A prečo by som mal?! Vy sa tiež nechcete vzdať tej svojej sprostej modlitebne, a všetko zvaľujete na mňa, akoby som mohol za to, že magistrát vás mohamedánov nechce!“

Chcela som niečo povedať, ale pani Pašalićová ma zastavila.

Starý imám sa rozčertil. „Samozrejme, že za to môžete, veď kto z vás nás nenávidí tak silno a z celého srdca ako vy! A šírite tú svoju nenávisť po dedine ako infekčnú chorobu! Vari neviete, že ste jedným z najvplyvnejších ľudí našej obce a že váš počúvajú všetci miestni Srbi, okrem tých pár neznanbohov?!“

„Počúvajú?! Nedokážem ovplyvniť ani moju ženu! Prečo by som mal byť zodpovední za názory kohokoľvek iného, keď ma nepočúva ani vlastná manželka?!“

Práve preto, že je to tvoja žena, pomyslela som si. Veď nie je dobré, keď manželky svojich mužov počúvajú, aj keď sú to kňazi, politici alebo iní vplyvní ľudia. Potom sa nám tu šíri patriarchia a iné pliagy. Teda, môžu sa na niektorých veciach zhodnúť alebo ich uznať za vhodné, ale nemali by robiť nič len preto, lebo to chcú ich muži.

„Čo ste to potom za manžela?!“

„Len mi tu teraz nezačnite kázať o tých mohamedánskych blbostiach, že by žena mala poslúchať svojho muža alebo čo...“

„Tak prečo je to, že sa na teba teraz vykašľala, nejako závislé od toho, či si alebo nie si dobrý kňaz?“ spýtala som sa.

„Pretože som hlavou rodiny, doriti!“

Starý imám sa toho chytil. „Presne! Ako muž...“

„To som nemyslel!“

„Ale myslel.“ zamrmlala som.

„Budeš už ticho?! Ani by si tu nemala byť, kým sa dospelí rozprávajú.“ zakričal na mňa tatko. „A o ženách, ani mojej, ani nijakej inej, sa tu teraz nebavíme!“

„Myslela som, že niekam do vašej konverzácie zapadám aj ja, ale zjavne nie som taká podstatná.“ vyhlásila tetka Pašalićová trpko.

Otec, už brunátny v tvári, zrúkol. „Tak chceme vyštvať toho kacíra Derviša spolu alebo nie?!“

A vtedy sa o našich plánoch dopočuli aj ostatní ľudia v kafane – a väčšina bola znechutená. Niektorí ale naopak stáli za imámom a otcom, teda hlavne otcom, lebo Bosniaci boli z väčšej časti na Dervišovej strane. Aby som to skrátila, bolo veľa pokrikovania, prepukla hádka a keďže niekoľkí mladíci tu už mali vypité (lebo v kafanách sa servíruje aj chľasť, hlavne rakija), zmenila sa na bitku, do ktorej sa zamiešalo čoraz viac ľudí. Starého imáma odviedla pani Pašalićová, mňa zase chytila okolo zápästia nejaká mužská ruka s dlhými prstami a ťahala ma preč. Najskôr som sa bránila, ale potom som sa pozrela, kto to je, a...

„Mujo!“

„No samozrejme.“ vyhlásil trpko. „Zradený vlastnou matkou, ako inak. Poď.“

Nechala som sa ním odviesť von z kafany na chladný večerný vzduch. Zabudla som si tam bundu, tak mi po ňu skočil. „Teraz by som mala ísť domov.“ vyhlásila som.

„Odprevadím ťa?“

„Neviem, a máš tadiaľ cestu k sebe domov?“

„Tam sa teraz ešte nechystám. Noc je mladá a ja som tete povedal, že sa domov tak skoro nevrátim.“ Zapálil si cigaretu, a ja som si všimla, že na sebe nemá ten svoj bosniacky kroj, ale tričko a džínsy, zrejme aby lepšie zapadol. Ako to ale mohlo zabrať?! Veď má celkom typickú tvár (veľmi peknú) a v obci je už známa firma...? Možno je pravda, čo sa hovorí o kafanách, teda že si vás tam nikto nevšíma, kým nie ste príliš hluční a ostatných proste donútite, aby vám venovali pozornosť... „Čo ti mama povedala?“

„Fakt všetko. Kto si. Prečo si sa sem vrátil. Čo si mal v pláne a prečo to nevyšlo.“

„Blbé.“ Smutne sa usmial. „Tak keď o mne to všetko teda vieš, myslíš, že som, akobysomto... Lúzer?“

„To rozhodne nie. Z toho mála, čo o tebe viem, môžem povedať, že nie si zlý chlap. Ale čo si si dofrasa myslel, keď si začal s tou šarádou?!“

„No, vieš ako som povedal, že miestni nie sú práve ukážkovo milí a bohabojní ľudia? Toto som myslel vážne. Nie je možné, aby sa zjednotili v láske – tak sa môžu aspoň zjednotiť v nenávisti. Snažil som sa v Bosniakoch vzbudiť nádeje a potom ich sklamať, ale s tým sklamaním som sa príliš ponáhľal a nakoniec to, že som zlý mesiáš, sa stalo tak akosi súčasťou môjho alter ega, no a potom, aby som to tak povedal, ťažko nútiť Židov, aby volali na Rimanov, nech už so mnou skoncujú.“

„Čo máš v pláne teraz? Do Veľkej noci ešte nejaký čas ostáva a okrem mňa ťa zatiaľ ešte nikto neodhalil. Ešte máš šancu všetko nejako napraviť.“

„Tým si nie som istý. Ľudia už majú ohľadom Derviša určité očakávania a ja neviem, čo s nimi môžem urobiť.“

„No, uvidíme, či tá veľká bitka tam“ (ukázala som smerom ku kafane) „na situácií niečo zmení. Zatiaľ mi o sebe môžeš povedať viac.“

„Hm, a prečo by som to robil?“ usmial sa nadradene.

„Myslela som, že sme priatelia... Alebo čosi také.“

„Ja neviem, si... Veľmi mladá. Asi by sme si nerozumeli.“

„To, o čom sme sa rozprávali v pondelok a v utorok, tomu nenasvedčuje. No tak, musím vedieť, či sú Malí bohovia naozaj tvoji najobľúbenejší!“

„Sú, ale čo na tom? Spolužiaci aj tak prisahajú, že je to len preto, že som nečítal Dobré znamenia.“

„Kecy! Dobré znamenia sú preceňované.“

„Čo ty o tom vieš? Obaja predsa zmýšľame úplne inak...“

„Len preto, že sme rôzneho veku a pohlavia? Pch! Mne sa tvoja filozofia náhodou páči!“

„Áno?“ zdvihol obočie. „A čo o nej vieš?“

„Len toľko, čo mi o nej povedala tvoja mama – a Malí bohovia. Teda, nie že by som prestala byť pravoslávnou, to zasa nie. Ale máš pravdu, toto by Ježiš nechcel.“

„To je zvláštne, lebo keď na to príde, je mi srdečne jedno, či by to Ježiš chcel alebo nechcel. Ja len, že vám by to jedno byť nemalo.“

„A u koho sa teda staráš, či by to chcel alebo nechcel?“

„U mamy, to nanajvýš. Myslím, že tú ohromnú svätokrádež proti všetkým prorokom som mohol spáchať mohol len preto, že pre mňa prorokov niet.“

„Kiež by som mohla povedať to isté!“

Zasmial sa. „Prečo si to želáš? Život bez nich nie je lepší ani horší.“

„Lebo tvoja viera, a vôbec to všetko, čo hovoríš aj ako to hovoríš sa mi veľmi páčia, ale nejako to nedokážem... Prijať za svoje.“

„Tak to neprijmi. Ja som sa k tomu všetkému dostal štúdiom – zisťoval som, kto boli proroci, ako sú na tom správy o ich živote s historickou presnosťou a tak. Samozrejme, že človek s úplne inými životnými skúsenosťami a vedomosťami bude aj všetko vnímať inak. A napokon, si kňazova dcéra.“

„Nie že by som na to momentálne bola nejako pyšná.“

„No, aspoň máš otca.“

„A ty? Veď tvoja mama ťa nebola oplodnená Duchom svätým, či áno?“

Pousmial sa. „To by bolo menej divné.“

„Prečo? Čo sa jej stalo?“

„Mama otehotnela so spevákom sevdaliniek, lebo si myslela, že spieval pre ňu, ale v skutočnosti bol zamilovaný do inej dievčiny – bola z toho strašná telenovela a teraz už je to aj tak všetko jedno. Môjho biologického otca potom zastrelili kdesi v albánskych horách, keď sa pokúšal utiecť s jedným dievčaťom, lebo to bol nevyliečiteľný lámač srdcí.“

„Tak to teda je divné. Ale lepšie, ako „môj otec sa zaľúbil ako seminarista a okamžite si to dievča vzal, lebo sa bál doživotného celibátu“.“

„A stále sú spolu?“

„Pohádali sa kvôli tej veci s Bosniakmi, ale až doteraz boli. Cez dvadsať rokov.“

„Tak o ich manželstvo by som sa teda neobával.“

„Čo ty o tom vieš? Nikdy si nebol ženatý.“

„Ale bol som zaľúbený a viem, že ponáhľať sa máva pre vzťah nepekné následky. Ak prežili aj to, nejaké etnické konflikty asi nebudú také strašné.“

Čo sa stalo potom už len krátko zhrniem, lebo nemám veľa času a okrem toho mi to láme srdce. Ráno k nám prišla Marićová a rozrušene nám rozprávala o následkoch včerajšej bitky. Kopec chlapov, vrátane tatka, skončilo v base, lámali sa kosti a vybíjali zuby, ale zomrel len jeden starček, a aj to len na slabé srdce. Medzi zatknutými bolo veľa otcov rodín z oboch strán, čo vyvolávalo v ľuďoch neskutočné rozpaky. Ako sa mohlo toľko vážených mužov tak zdivieť? Bolo to ako paródia toho, čo sa dialo za vojny, povedal raz Tatarević, a toto prirovnanie sa šírilo medzi ľuďmi. Kvôli nemu sa všetci cítili ešte trápnejšie, rozhodli sa o tom preto už nehovoriť. Ostatne, zhodli sa všetci, v bitke dostali všetci šancu vybaviť si účty, a kto tam nebol, nemá právo sa na nič sťažovať, lebo je skôr šťastný, že ho nezabásli.

Pre tatka bol pobyt v base druhý raz za jeden týždeň, svätý týždeň, náramne ponižujúci, a tak sa odtiaľ vrátil príliš zdeptaný na to, aby nadával na Bosniakov, lebo to by si vyžadovalo sebavedomie, a to mu po tom všetkom fakt chýbalo. S mamou sa nakoniec dali v tichosti dokopy na Turíce, keď sa oficiálne ospravedlnil Bosniakom za kázeň z Čistého pondelka a ona sa po kázni doslova vovalila do jeho domu, bozkávajúc a objímajúc ho. Jej štrajk určite pomohol tatkovi sa rozhodnúť, aj keď to určite nebola jediná vec, ktorá za to mohla.

V prvom rade totiž Derviš na Veľký piatok zmizol a do obce sa nevrátil doteraz, aj keď to bol len rok a jeho rodina tu stále žije, takže aj keď Derviš sa už asi neobjaví, Mujo Pašalić áno. Tak či onak, tatko bol príliš natešený, že jeden z jeho nepriateľov je preč, až úplne ignoroval, že tu zvyšok ešte stále je. No a potom, veci sa postupne dostávali do normálu. Rozpaky umožnili polícií priniesť výsledky z vyšetrovania toho znásilnenia, čo sa tu počas pôstu odohralo, a zistilo sa, že páchateľ je Bosniak, známy recidivista a vôbec ten typ človeka, ktorého by tu ľudia podozrievali prvého, keby trochu porozmýšľali. Z toho sa hlavne Bosniaci cítili ešte hlúpejšie, a ak sa v tých dňoch niečo ukázalo, trápny pocit je najlepším liekom na dlhoročné predsudky. Teda, toto nebola žiadna druhá svetová, šok trval len asi týždeň a nakoniec sa všetko vrátilo do starých koľají, ale tie staré koľaje boli z čias pred tým osudným pôstom, takže sa nesťažujem. Jasné, že tatko stále neznáša Bosniakov – len pred týždňom sa stretol so starým Tatarevićom a jeho synom v kafane a ich hádka bola taká strašná, že sa o nej hovorí ešte teraz, a určite vojde do dejín v tejto malej mizernej dedine, kde sa dokopy nič nedeje. Ale kázne o tom už nerobí. Tá vec s modlitebňou stále stojí, ale derviši sa do obce vrátili, čo naštvalo tak pravoslávnych, ako aj ortodoxných moslimov, takže to tiež trochu pomohlo uvoľniť napätie. Imám sa ich momentálne neúspešne snaží nechať vysťahovať, takže Bosniaci sa teraz chvíľu budú sporiť skôr medzi sebou a Srbov nechajú Srbmi.

A ja? Ja sa spamätávam z prvého zlomeného srdca. Ja viem, mám šestnásť, on vyše dvadsaťpäť, ak by mi city opätoval, asi by s ním nebolo niečo v poriadku, že? O to je to horšie. Do Muja Pašalića som sa zabuchla, pretože to sa predsa stáva, keď máte šestnásťročnú babu a nádherného dospelého muža, ktorého osobnosť strašne obdivuje. Navyše ma našiel na facebooku a prvá vec, ktorú mi napísal, bolo „Si veľmi bystré dievča a chcel by som s tebou ostať v kontakte.“ A od tej chvíle som beznádejne doňho. Stále čakám, kedy to prejde, na druhej strane, ak to bude trvať do mojich osemnástich, asi si ho nájdem a pokúsim sa ho zbaliť. Ale bohvie, čo bude dovtedy.

Táto poondiata vieska predsa nie je dosť stabilná ani na to, aby ostala v stave krízy dlhšie než dva mesiace.

Ale to je Balkán!

Ovo je Balkan (2/3)

Za našim domom máme sad, v ktorom mama kedysi dávno zasadila slivky, ringloty a mirabelky, ktoré volala po francúzsky reines-claudes. Hovorila, že všetky druhy sliviek sú francúzske ovocie, s „gráciou“ a „vznešenosťou“ – aj keď ja by som rozhodne nepovedala, že vznešené ovocie je to, z ktorého lekvár sa používa ako preháňadlo. Ale je pravda, že mirabelky aj ringloty pochádzajú a sú najviac pestované vo Francúzsku, a mama mala pre francúzske veci vždy slabosť, tak jej to nevyčítam. Náš sad zbožňujem a každý rok netrpezlivo čakám, kým stromy zarodia, takže keď ma tatko povolal na ich ošetrenie proti škodcom, neváhala som. Náš sad práve začínal kvitnúť, takže vyzeral úchvatne a ja som sa tam proste musela zdržať, kým otec odniesol postreky do vnútra domu a začal si tam pripravovať kázeň alebo čo. (Vlastne ma to, čo robil, vôbec netangovalo, takže neviem.) Prechádzala som sa medzi stromami, obdivovala všetky tie nádherné kvetinky a snažila sa odhadnúť, kedy zakvitnú oneskorenci, keď som zbadala Derviša, ako ma špehuje za plotom.

„Sledovať cudzie dievčatá nie je pekné, viete to?!“ zaprskala som naštvane.

„Prosím ťa! Čakám na tvojho otca, s tebou to nemá nič spoločné! Je doma?“

„Áno, je...“

„Privedieš mi ho, prosím?“

„A to sa budete rozprávať cez plot?!“

„No, do svojho domu ma teda nepozve!“

„A čo takto ho zastihnúť po omši?“

„Nechcem rušiť dobrých veriacich.“

„Veď ste vraveli, že tu žiadni dobrí veriaci nie sú.“

Smutne sa usmial. „No, dúfam, že nájdem aspoň taký tucet.“

„A zopár ženských, ktoré nikto nebude rátať, by ste nechceli?!“ zadrapila som sa doňho.

„Čo? Nie, tucet je len... Náhodné číslo.“ A zase sa pri tom tváril extra záhadne a tak.

„Takže, viete, o čom hovorím!“

„Po obci sa už šíria reči, ale za to nemôžem. Ľudia majú tendenciu vidieť súvislosti a zmysel tam, kde žiadne nie sú, počula si, napríklad, o pareidolií?“

„Ako hovorí môj tatko, to, že som paranoidný, ešte neznamená, že po mne nejdú.“

„A vzkutku je to človek paranoidný, takže toho, či po ňom idú, nie je najlepším sudcom.“

„Zniete ako človek, ktorý o ňom už počul.“

„Prirodzene, už som počul o všetkých v tejto Bohom preklietej dedine...“

„A vraj za tie klebety nemôžete, pcha! Kecy!“

„Ja len robím, čo musím, Djula. Na to ma Boh priviedol na tento svet.“

Môj otec vyšiel na záhradu, keď uvidel Derviša. „Vy?! Čo tu chcete?! Držte sa ďalej od môjho domu – a mojej dcéry!“

„Len som sa s vami chcel porozprávať.“ povedal Derviš pokojne, teda na chlapa, na ktorého sa práve vyrútil môj tatko. Naštvaný dvojmetrový pop je naštvaný dvojmetrový pop.

„A čo by mi tak mohol povedať taký moslimský fagan?! Viem, že si myslíte, že ste pojedli všetku múdrosť sveta, ale ste len študovaný hlupák, a k tomu mohamedán – a ja sa s mohamedánmi nebavím!“

„No, potom sa oni nebudú baviť s vami. Prosím vás, rozmyslite si to s tou modlitebňou. Zmiernite svoju rétoriku. Alebo urobte niečo iné, hlavne nech to zmierni napätie medzi našimi národmi. Neviete snáď, ako to v takýchto prípadoch dopadá?!“

„Čo vás je potom!“ skríkol tatko. „Hráte sa na geroja, ale obťažujete slušných kresťanov táraninami o tom, akí sú zlí veriaci, keď ste sám len mohamedán! Choďte do čerta!“

„Pane, ak niečo neurobíte, mnoho ľudí to môže stáť život!“

„Nerozumiete?! Vami sa nenechám poučovať! A vypadnite od môjho domu!“

Derviš si povzdychol a chcel odísť, keď som ho zastavila. „Počkajte! Je tu jedna vec, ktorú som sa vás chcela opýtať a ktorá by ma fakt zaujímala.“

„A to je?“

„Kde vy vlastne dočerta bývate?! Zdá sa, že vás tu nikto nepozná...“

„Ale pozná. Poznajú ma tu, myslím, všetci, len na moje meno si najskôr nevedia spomenúť.“

Zadívala som sa mu do očí a začala o tom vážne uvažovať. Tá jeho poznámka o Malých bohoch. Náboženské vzdelanie. A jeho vzhľad! Na ikonách mal väčšinou úplne iný ksicht, ale... Tmavá pokožka, tmavšia než kohokoľvek iného v tejto obci, strnisko také husté, že prechádzalo do brady, dlhé vlasy...

Ale také veci sa predsa nedejú.

Navyše, ako som povedala, niektorí ľudia si jednoducho nosia texasky v duši.

Večer sa konala ďalšia omša, ktorú zase slúžil otec. Väčšina z nej bola neskutočná nuda (ako, odpustite, všetky pravoslávne omše), a tá jedna zaujímavá vec sa bohužiaľ stala až na konci. Teda, ja nie som za blasfémiu, to fakt nie, a bolo to neslušné a tak. Ale zároveň to bola neskutočná sranda a chcela som, aby nás to zachránilo od unudenia sa na smrť skôr.

Derviš totiž vtrhol do chrámu, predral sa dopredu a spustil svoju typickú litániu.

Vraj sme zlí, skazení, nevďační a to všetko, zanedbávame Boha, kresťania i moslimovia, šiel by za moslimami, ale tí sa nemajú ani kde stretávať a navštevovať ich doma po jednom nemôže. Tatko samozrejme skoro doslova explodoval. Takého naštvaného som ho vraj ešte nevidela, a to som jeho vlastná dcéra. Navyše je to tatko, o ktorom hovoríme. Nevidela som to na vlastné oči, ale veľa som počula. To viete, že jeho výbuch sa stal legendou

Okrem povinného „vypadnite z chrámu Božieho“ vraj použil slová, ktoré, ako povedal jeden dedko od susedov, „žiaden dobrý kresťan nemal ani poznať, nieto ešte vysloviť v dome nášho pána“ (a teraz tie slová chcem fakt poznať), a keď na to Derviš reagoval s kľudom, že je to jediný spôsob, ako nás prinútiť počúvať, hlavne jeho, ktorý môže veľa zmeniť a ktorý zlyháva najhoršie, tatko sa s ním nebavil a rovno mu jednu vrazil. Derviš spadol na zem, no rýchlo sa zdvihol a začal deklamovať, že nikam nejde, kým sa mu nedostane pozornosti, lebo veci sa vymkli spod kontroly a do Veľkej noci že nech už môže vypadnúť, lebo nech si nemyslia, že jeho toto narušovanie oslavy nášho Otca (v kuse ho takto volal, Bože, snažil sa zúfalejšie ako trinásťročný weeaboo) baví alebo čo, nie, vie, nerobí správnu vec, ale ako inak to má vtĺcť do tých našich tvrdých hláv, nech hodí kameňom... To už z neho tatko nemohol a napadol ho, a chudák Derviš nemal inú možnosť ako sa pred ním brániť, aj keď vlastne nechcel, a celé to bolo naozaj úchvatné, aj keď niekto rozumnejší, no bez zmyslu pre humor zavolal políciu a ďalší traja chlapi tých dvoch od seba oddelili, či skôr sa všetci traja zhŕkli na tatka, lebo Dervišovi nebolo veľa treba. Ako dobrá kresťanka a dcéra svojho otca by som sa nemala smiať. Ale aj tak sa smejem, lebo aj keď sa od tatka nedalo čakať nič iné, predsa len si to nakoniec spôsobil sám. A smeje sa aj zvyšok dediny, koniec koncov, nič také parádne katastrofické ešte nikto z nás nevidel a bola to strašná komédia. Okrem prerušenej omše museli obaja stráviť noc v cele a Derviš k tomu ešte zaplatiť pokutu za hanobenie národa/rasy/náboženstva (zaškrnite to posledné). Na druhej strane tatko mal z toho oveľa väčšiu hanbu. S mamou sme tú noc strávili u nás doma a keď sa to všetko mama dopočula, smiala sa ako trafená. Ráno sa ale tatko vrátil a vtedy jej do smiechu už nebolo.

V to ráno k nám prišla na raňajky Milena, vraj sa jej rodičia v kuse hádajú a nedá sa to vydržať. Jej otec je Srb a mama konvertovaná Bosniačka, takže je jasné prečo. Doniesla tiež príručku o vtákoch a tvrdila, že u nás videla jedinca sokola ostrovného, čo je vraj zriedkavý druh a v Srbsku bežne nežije, ale je možné, že si ho pomýlila so sokolom lastovičiarom. Do jej dobrodružstiev s vtákmi som sa nerada zaplietala, ale pretrpela som ich z vďačnosti, že ona minulý rok pretrpela moje nezmysly na poslednom anime cone, kde som sa prosímpekne nechala uniesť, ale nechcem to rozoberať, fakt nie. V každom prípade, spýtala som sa jej na Derviša, lebo ma strašne fascinuje a tak. A ona že. „No, u Bosniakov sa o ňom hovorí všeličo. Ľudia ho, myslím, začínajú mať radi, lebo si myslíme, že vieme, prečo tie kázne vedie. Aj keď sa v nedeľu stala tá vec.“

„Aká vec?“

„U Hadžičovcov ho pozvali na stretnutie moslimskej komunity, jedno z tých, na ktoré každý okrem pár babičiek a deduškov kašle, a vyzvali ho, nech ich podporí proti tvojmu otcovi, a on na to, že ich nepodporí, kým sa nezačnú správať rozumne. Vraj vie, že sú banda vandalov a podľa neho si zaslúžia figu a nie modlitebňu. Teraz, samozrejme, parafrázujem, ale to vieš, veľkú radosť im neurobil.“

„A potom prerušil omšu, len aby im za tú blbú modlitebňu bojoval.“

„Presne. Ty si s ním hovorila, nevieš, o čo mu vlastne ide?“

„Neviem, ale podľa mňa musíme vážne zvažovať možnosť, že chce jednoducho nás všetkých naštvať, aj Srbov, aj Bosniakov.“

„A čo by tým tak dosiahol?!“

„Keby som to vedela! Možno ani on nemá páru, čo vlastne robí, len nejako dúfa, že sila viery veci nejako zlepší alebo čo. Ale viem, čo asi chce – aby sa naše národy prestali vadiť.“

„Bolo by fajn, keby pre to urobil aj niečo, čo dáva nejaký zmysel.“

„Máme tu Bosniaka, ktorý nechce povraždiť všetkých Srbov, ak by sme chceli, aby bol normálny, chceli by sme už veľa.“

Vtedy sa dvere otvorili a vošiel tatko, čerstvo osprchovaný, prezlečený a s modrinou pod okom. Spýtala som sa ho, čo tu robí, a on že prišiel na raňajky. Mama s babkou ho počuli a šli za ním do kuchyne.

Babča zareagovala skôr než mamka. „Dušan, kto ťa sem pustil?!“

„Matička, vari nemôžem prísť ani za vlastnou ženou?!“

Mamka zovrela pery. „Mama má pravdu, nikto ťa sem nepozval. O čo ti ide?!“

Tatko sa zamračil a zavrčal. „Chcel som, aby sme sa uzmierili, ale to si ty zjavne neželáš. Lebo zo včerajška nemám dosť hanby, určite by si ma rada zahanbila ešte viac žiadosťou o rozvod!“

„Dušan, ja sa rozvádzať nemienim.“ odsekla mama stroho. „Ale domov sa tiež nevrátim, aspoň zatiaľ. Nechcem sa s tebou rozprávať v čase, keď ma každé tvoje slovo len rozčúli.“

„A čo mám asi tak urobiť, zariadiť Bosniakom tú ich pojebanú modlitebňu, len preto, že moja stará trucuje?!“

Mamka mu odpovedala zvlášť prudko. „No, ak ti teda to, že tvoja stará sa snaží držať ďalej od provokatérov a bigotov, pripadá ako obyčajné trucovanie, tak sa teda vráť domov, lebo takú hlúpu, detinskú ženu predsa nepotrebuješ!“

„Mare, nevkladaj mi slová do úst, nič také som nikdy nepovedal!“ zreval tatko zúfalo. „Chcem ťa späť, lebo ťa stále ľúbim, nech už si o mohamedánoch hovoríš, čo chceš!“

„No, to sa o mne povedať nedá, takže zrejme sme zistili, kde je problém!“

Hádali sa, akoby sme tu my tri s babkou a Milenou ani neboli, a mne to liezlo na nervy. „Nebavili ste už o tomto tak náhodou?! A myslíte, že to teraz dopadne inak alebo čo?!“

„Do toho sa láskavo nepleť, Djula! Alebo sa máme porozprávať o tom, čo sa ťa týka?! Napríklad o tvojich stretnutiach s tým rádoby Kristom?!“

„O čo ide? Je to divný maník, ale nechce nikomu ublížiť...“ čudovala som sa.

„Mala by si byť menej dôverčivá, Djula. Na svete je veľa... Zlých ľudí...“

„Ja viem, už nemám päť rokov. Ale Derviš medzi nich nepatrí.“

„Tým si nemôžeš byť taká istá. Ako dlho ho vlastne poznáš?!“

„To je blbosť, stretli sme sa dvakrát a vždy prišiel za niekým iným, so mnou sa začal rozprávať len preto, lebo som ho oslovila! Kašle na mňa, ide mu o teba!“

„Tak potom mu, keď za tebou najbližšie prilezie, láskavo pripomeň, že ho nevypočujem, ani keby zostúpil z neba na bielom koni a s božím hlasom za chrbtom vyhlasujúcim „To je môj milovaný syn, v ňom mám zaľúbenie“!“

Fakt som nechcela, ale predstavila som si takto Derviša a ten obraz bol taký bohorúčaský a okrem toho trápny, že som sa proste musela smiať. Rozhodne to nie je Ježiš Kristus, ale potom... „Dobre, že si to spomenul, lebo ja by som fakt rada vedela jednu vec. Ty toho maníka nepoznáš?“

„Nie, prečo? Ak by som ho poznal, vedel by som aj, odkiaľ prišiel, a poslal ho tam!“

Na to som mu nepovedala nič, lebo už som začala dávať dokopy plán...

A tak využila príležitosť mamka. „Dušan, Djula má pravdu, toto k ničomu nepovedie. Prosím ťa, odíď...“

„Mare má pravdu, Dušan.“ zasyčala babka. „Keby si láskavo vypadol...“

„Matička, so všetkou úctou, vy s tým niekam choďte. Chcem sa normálne porozprávať so svojou ženou...“ A hádka znovu začala, bože môj. Už nám to s Milenou bolo aj trápne.

„Ako obvykle ma tu každý ignoruje.“ povzdychla si Milena. „Nemienim tu počúvať ich blbé hádky cudzích ľudí, Djula – a už by sme mali ísť do školy.“

„Dobre... Ale musím sa ťa niečo spýtať. Chcela by si vedieť, kto Derviš vlastne je?“

„No, vlastne mi je to jedno... Teda, hlavne že stojí za nami Bosniakmi, nie? Ako nie že by to bola nejaká nadprirodzená bytosť či čo. Rozhodne to nebudeš Ježiš, čo?“

„Nie, to nie, ale ja by som to náhodou vedieť chcela. Tie veci, čo sa mi snažil nakecať... Možno ma vodil za nos aj s ostatnými, čo rozširujú tie blbosti o druhom príchode Krista. Ale na druhej strane, možno potajomky prihodil medzi všetky tie koniny aj trochu pravdy. Môžeme len pátrať.“

Po škole sme s Milenou utekali na policajnú stanicu, kde som čakala, že nájdeme aspoň nejaké stopy. Veď ak ho zatkli a donútili zaplatiť pokutu, určite spísali nejakú zápisnicu. Nebola som natoľko blbá, aby som si myslela, že nám ju poliši len tak ukážu, ale dúfala som, že niečo vymyslím, keď budem tam.

Naša stanica bola, samozrejme, krpatá, lebo ako by si náš zapadákov dovolil väčšiu? Pri stole skoro zaspával tučný chlapík stredného veku s hustým strniskom, a keď nás videl, najskôr sa tajne potešil, že ho konečne niekto zachránil z tragickej nudy pri hliadke na stanici. Na druhej strane, možno si tú nudu užíval, lebo moc jej teda v poslednom čase nemal a mať ani nemal. Okrem všetkého toho bordelu s Dervišom a Bosniakmi sa blížila Veľká noc a ak ich nezabavia spory medzi národmi, tak opilci a výtržníci určite. Tak som za ním teda prišla, privlečiac Milenu so sebou, a vyvalila som okále. „Dobrý deň, pán poručík, prišla som kvôli svojmu bratovi.“

Poliš bol Bosniak, Hadžičovej manžela bratranec. „Naozaj?“ zatiahol ospalo. „Kto... Kto je váš brat?“

„Nuž, vy ho zrejme budete poznať ako Derviša...“

„Derviša akého, Tahirovića, Fazlića, Hasanbegovića...? Kolega Vuković je tiež Derviš.“

„Ten chlapík, ktorého ste včera zatkli za výtržnosti v kostole.“

„Tak ten sa Derviš nevolá – a ja viem, že je to jeho prezývka, ale ak si jeho sestra, najskôr by si ho nazvala jeho rodným menom, že?“

„No, ale ja si nie som istá či je to on. Potrebujem vidieť policajný záznam, aké meno uviedol tam.“

„Prečo sa teda nespýtaš jeho? Úprimne povedané, zdá sa mi, že mi klameš, až sa práši. Pozri sa, nie je pekné obťažovať policajných dôstojníkov takýmito hlúpymi otázkami, verím, že ja, ty i tvoja kamarátka... Dofrasa, ani som sa vás nespýtal na meno.“ Zívol a oprel si čelo o ruku. „Pardon, včera sme mali rušný večer a ani ráno sme nemali pokoj.“

„Ozaj? A čo sa stalo?“ Znelo to, akoby ma to až tak nezaujímalo, ale v skutočnosti som skoro vyskočila z kože. Čo to zase?!

„Tej bláznivej starej ženskej Kovačovej unikal v dome plyn z diery v potrubí, myslela si, že jej ho niekto naschvál rozbil, ale ukázalo sa, že jej naň v komore spadol kus omietky. Jej dom je v dezolátnom stave, museli sme ju vysťahovať k jej najbližšej rodine, Pašalićovcom, a tam počúvať hádku Derviša a...“ A vtedy uvidel, ako mi zažiarili oči, a hneď oľutoval, že ho spomenul.

„Tak Derviša...?“

„Derviša Hasanovića, dievčatá. Nie toho. A vôbec, čo je vás po ňom?!“

„Nemôžeme byť zvedavé?!“ vyhlásila som urazene. „Komu ublíži, ak sa dozvieme, kto to je?! Ak bude treba, nikomu nič nepovieme!“

„Požiadal nás, aby sme jeho meno držali v tajnosti, za to, že bez odvrávania zaplatí tú pokutu zo včera.“ (Toto bolo, mimochodom, prvý raz, čo sme o nej počuli, ale ja som vám o nej povedala skôr, než som sa to v rozprávaní dozvedela. Ale myslím, že je to fuk.)

„Fakt je utajenie preňho také dôležité?“

„Neviem, ale vzhľadom na to, kto to je a čo robí teraz... Ani by som sa nečudoval. Ale viac vám teda nepoviem, kým nebude von z mesta. Ešte niečo?

„Ešte jedna vec.“ Ozvala sa na moje prekvapenie Milena. „Kde ho nájdeme teraz? Viete, keď vravíte, že sa ho máme spýtať...“
„Dnešok trávi u seba doma, a ak je tvoja kamarátka naozaj jeho príbuzná, mala by vedieť, kde je.“

„U Muslimbegovićovcov?“ tipla som si so žiarivým úsmevom.

„Ty nie si jeho príbuzná.“ povedal s istotou. „Tak teda bež, už nemám, čo by som ti povedal.“

Poobede som bežala k Pašalićovcom, pre istotu, keby to s tým Hasanbegovićom bola len zásterka, a samozrejme že bola, lebo Derviša som už zdiaľky videla na tej ich pondiatej záhrade. Pašalićovci mali jediní väčšiu záhradu než my, a to podľa mamy nebolo dobré, lebo nikto nemá mať väčšiu záhradu ako miestny kňaz. Podľa mňa ale bola naštvaná na starú Pašalićku, ktorá jej pred miliónom rokov prebrala frajera a odvtedy sa nerozprávajú. A preto sme sa s Pašalićovcami nikdy nestretli a figu sme o nich nevedeli. No a potom to tiež boli Bosniaci, takže ani keby sme chceli, nemohli by sme sa s nimi zoznámiť bližšie. Čo sme nechceli. Vážne, Pašalićovcov som až doteraz mala v päte. Najmladšie z deciek mladšej Pašalićovej (ani neviem, či to bola sestra, švagriná či čo Pašalićovej starej, len že sú Pašalićová stará, Samira, a mladšia, Zorka, a že to nie sú mama s dcérou) chodilo do osmičky, keď som ja bola piatačka, a tak viem, že nejaké dve Pašalićové vôbec sú, ale inak figu borovú. A preto som nemohla vôbec vedieť, čo je to vlastne s Dervišom.

Zamávala som mu, načo mi on zamával späť. Okamžite som bežala k tomu domu, uškŕajúc sa mu do ksichtu. „Tak robíme sa tajomným, čo?!“

„O čo ti ide, Djula? Títo milí ľudia ma k nim dnes pozvali na večeru.“

„A predtým na obed?“

„Čo? Ja som tu na obed nebol...

„Spýtala som sa polišov, vraveli, že sem viedli starú babku Kovačovú a videli ťa.“

„Vtedy tu, myslím, bol najstarší syn Fazlićovcov, ten sa na mňa podobá... Aspoň tak vraveli. Čo by si rada?“

„Len sa ťa spýtať pár vecí. Po prvé, sú to sestry Naumove, čo tam vidím? Mária a Marta?“ Ukázala som dozadu, kde nosili poháre moje dve spolužiačky.

„Bože, to sú!“ Vyzeral, že je tým sám prekvapený. Zasmial sa. „Prisahám na svoju česť, toto konkrétne je náhoda! Hoci paralela je tu trochu vratká, nepočúva ma totiž ani jedna!“

„Čo, doma nikto nie je prorokom?“ uškrnula som sa.

„Toto nie je môj domov, Djula. Spávam tu, chodievam sa tu najesť, ale môj domov to nie je.“

„A čo teda je? Kráľovstvo nebeské?“

Pousmial sa. „Je veľa vecí, ktorým by si asi neporozumela, a vlastne sa tak dobre ani nepoznáme. Choď preč, nemáš tu čo robiť.“

„Len chcem vedieť tvoje občianske meno, to je všetko.“

„Ani nápad! Ešte to niekomu bude niečo hovoriť a...“

„No, meno možno bude ľuďom niečo hovoriť, ale ja nič. No taaak...“

„Kto je zvedavý, bude skoro starý. Hybaj preč.“

Nemienila som to vzdať. „Počkaj, počkaj! Ešte niečo. Takže ty teda nie si žiaden pustovník?“

„A prečo by som mal byť? Ježiš nebol, Prorok nebol...“

„Prorok bol vojenský veliteľ, aké máš ospravedlnenie ty? Prišiel si tu v úlohe jurodivého, divného kazateľa, ktorý hovorí, čo si myslí, a nechceš zniesť ani trochu nepohodlia?!“

„A to je práve v tom; prišiel som sem hrať tú rolu, ale nie som skutočný jurodivý. Veď to by som musel byť aspoň trochu blázon, a ja viem akurát tak hrať bláznov...“

„Hej? A to si sa naučil kde?“

Priložil si prst na ústa. „To je tajomstvo, drahá Djula.“ Vytiahol z vrecka cigu a zapálil si ju.

Z domu sa ozval hlas. „Čo tu zíza to dievča?!“

„Už ide preč!“ vyhlásil Derviš. Pozrel sa na mňa a zdvihol obočie.

Pochopila som, že by som tam len zbytočne oxidovala a že on mi teda nič nepovie. Trochu namrzená som vyhlásila. „A to som si myslela, že to, že sme fandomoví krajania, niečo znamená!“ Ale jemu to bolo všetko fuk, samozrejme. Tá jeho tajomná fasáda mu bola prednejšia, než dievča, ktoré poznal dva dni.

Ovo je Balkan (1/3)

Mnohí ľudia by vám povedali, že to všetko sa začalo na Kvetnú nedeľu, ale tí ľudia nevedia to, čo ja. V skutočnosti je začiatok, ako sa pán Prattchett rozkecal na začiatku Sekáča (alebo to bola iná časť? Boh vie, že si zo Sekáča pamätám figu borovú.) divná vec a celý ten bordel spôsobila (čo je, myslím, dosť dobrý spôsob určenia začiatku) kázeň miestneho kňaza Dušana Atanasijevića na Čistý pondelok (48 dní pred Veľkou nocou, je to ako Popolcová streda, len pre pravoslávnych). Niektorí vám povedia, všetko sa to začalo jeho vysviackou – viete, už tým, že sa niekto taký stal kňazom. Možno majú trochu pravdu. Ale na to tu nemám miesto, lebo potom by som musela rozprávať aj o tom, čo sa dialo počas vojny, keď som ešte nebola ani na svete a skoro nič o tom neviem, a o všetkom, čo naši urobili a povedali v posledných dvadfsiatich rokov, a to by bol teda strašne nudný príbeh.

Takže, tá vec na Čistý pondelok. Starý Atanasijević, môj tatko, slúžil v tento slávnostný deň, samozrejme, omšu a pripravil si aj kázeň. Stála som vzadu s ostatnými ženami a snažila sa dávať pozor, čo otec hovorí, lebo vravel, že na túto kázeň je zvlášť pyšný. Mama by mu ju, na druhej strane, najradšej otrepala o hlavu, a to pri mojej mame niečo znamená, lebo zvyčajne pri ňom nešetrila trpezlivosťou. Zvláštne, človek by si povedal, že dvaja ľudia takí temperamentní sa v manželstve dobre, že nepovraždia, ale oni dvaja spolu vychádzali skvelo, dokonca aj keď sa zhodli len v máločom. Asi to bude praxou – keď to vydržali tých dvadsať rokov, už zrejme vedia, kedy sa zbytočne neštvať. Mama v ten deň neprišla, lebo ona do kostola aj tak chodí len na sviatky – a to jej otec neustále hovorí, Mare, prosím ťa, poď aspoň teraz v nedeľu, na Boží deň, veď to je vlastne tiež taký malý sviatok, vieš aká je hanba, že popova žena nechodí na omše, vždy keď sa hádam s Tatarevićom, vytiahne, že moja žena je neznanboh. Tak sa menej hádaj s moslimami a budeš mať pokoj, ona na to, a to konverzáciu vždy skončí, lebo nikto sa predsa nechce baviť s mamou o moslimoch, teda hlavne otec nie. Myslela som si, že Čistý pondelok je sviatok dosť významný na to, aby kvôli nemu mama do kostola šla, a ona tam aj chodila po minulé roky, ale toho roku jej otec ukázal kázeň a spustila sa búrka. Ani mne sa tú kázeň vlastne nechcelo počúvať, naozaj nie, šla som len kvôli modlitbe a počas otcovho „majstrovsky napísaného prejavu“ som si plánovala zapchať uši. Nemyslite si, že som ako otec, áno?!

Na celú kázeň si už nepamätám, to odo mňa chcieť nemôžete, veď tam bolo milión citácií z Biblie, cirkvených otcov a ja neviem ešte čoho – ale tie „najlepšie“ časti som si zapamätala. „Na svete je jedna nespochybniteľná pravda, a to že Hospodin nám na dôkaz svojej lásky zoslal vlastného syna, nechal ho trpieť všetky nedôstojnosti smrteľného tela i krutú smrť len aby nás spasil. A predsa je na svete veľa ľudí, čo túto veľkú, nespochybniteľnú pravdu odmietajú. A niektorí namiesto toho, aby si priznali, že našim pánom Ježišom Kristom pohŕdajú, nám do tvárí klamú, vraj, Ježiša uznávajú ako veľkého kazateľa, ba proroka, hoci v skutočnosti mu pľujú do tváre neuznaním jeho božského pôvodu! Čo má Všemohúci z ich „uznania“, keď sa takto pod zásterkou slušnosti vysmievajú samotnému Bohu, nášmu Pánovi, a jeho veľkému plánu na spásu ľudstva?! A títo rúhači, táto pliaga sa nám teraz pokúša vnútiť, opäť pod zásterkou slušnosti, ani čo by boli prísloveční vlci v ovčom rúchu, svoje barbarské náboženstvo!“ Myslím, že si stačí vypočuť túto časť, aby ste vedeli, kam tatkova kázeň smerovala a prečo mamu tak naštvala. No, mama nebola jediná ženská, ktorá sa proti nej ozvala. U nás vzadu stará Hadžičová, kresťanská žena jedného z miestnych moslimov začala revať tak hlasno, že ju museli počuť aj pri káznici. „Ja ti dám barbarov, vari sme to boli my, čo sme vraždili v Srebrenici, čo sme tu za vojny utýrali Radka Brkića aj s rodinou?! A vy ste tú prekliatu vojnu dokonca začali!“ Vtedy som si pomyslela, že je čas vypadnúť, ale nebola som si tým celkom istá, tak som sa rozhodla počkať ešte chvíľu. Otec nerušene pokračoval v kázni, a keď stará Hadžičová videla, že ju otec nepočúva, odišla domov, zjavne napálená. Nečudovala som sa – aj mňa tá blbá kázeň štvala, ale nikam som nešla, lebo ju predsa len prednáša môj tatko a mala by som ostať, aby som ho neurazila a aby neboli reči.

Domov som sa vracala okolo mŕtveho ramena Miljacky, čo nie je najpriamejšia cesta medzi našim domom a kostolom, keby ste nevedeli, ale bola som príliš unavená na to, aby som šla tou priamou a stretávala ľudí, zvlášť keď medzi nimi bol otec. Vtedy som počula ženské výkriky bolesti, ale nevedela som, odkiaľ idú, a ponáhľala som sa domov, takže som sa ich rozhodla radšej ignorovať. Veď nech už sa deje čokoľvek, v blízkosti budú určite nejakí ľudia, ktorí by tej dáme mohli pomôcť skôr než ja. Celý incident som pustila z hlavy až do nasledujúceho rána.

Vtedy sa za mamou zastavila miestna drbna, stará Marićová, a pozvala sa na kávu. Mama sa s ňou nepriatelila, pretože by ju mala nejako rada, ale kvôli tomu, že, citujem, „je spoľahlivejšia ako správy“. Ja som jej na to chcela povedať, že v tejto dobe už máme internet a nie je veľmi pekné starú dámu takto zneužívať, aj keď nevie udržať tajomstvo a niekedy býva pokrytecká. No, o Marićovú som sa vôbec nezaujímala, dedinské babky predsa nie sú moja starosť, ale potom mi mama povedala, čo sa od nej dozvedela. „Hadžičovú včera neďaleko mŕtveho ramena zmlátili dvaja chlapci! Museli ju dokonca odviezť do nemocnice!“ Tvárila som sa menej šokovane, než som bola, lebo viem, že by som tomu nemohla zabrániť, ani keby som tam bola, ale aj tak, stála som len niekoľko metrov odtiaľ – mohla som zavolať políciu alebo niečo... (Aj keď neviem, či by stihli dôjsť skôr, než by tí bastardi s Hadžičovou skončili.)

V každom prípade, týmto sa to vlastne začalo. Ako si viete predstaviť, správa sa rýchlo šírila a miestnych Bosniakov kolektívne nasr... No, viete. Nestačil všetok ten bordel, čo tu (ako vlastne v celom Srbsku) bol počas vojny – Srbi začínali spory aj teraz, keď mestské zastupiteľstvo vyhlásilo miestny dervišský rád za sektu a vyhnalo ich odtiaľ, alebo keď odmietalo vydať stavebné povolenie na stavbu tej novej mešity namiesto starej. To druhé vraj malo čo do činenia skôr s bývalým starostom, ktorý bol vraj mafián a v ruinách tej starej sa stretával s nejakými ľuďmi z jeho „biznisu“, ale Bosniakov to neupokojilo. Mama mi často hovorila: „Som vďačná za to, že tu máme dokopy troch Chorvátov; nie že by ich som neznášala, ale vieš, čo je to tu so Srbmi a Bosniakmi. Mať tu tak ešte tretí národ, tak sa tu navzájom pozabíjame.“ A ja jej na to, že pozabíjame sa aj tak, len bez Chorvátov sa tu bude váľať po poliach menej mŕtvych tiel. Mama ako Macedónka mala celé tieto národnostné nezmysly ťažko v paži a chcela len, aby tu bol pokoj. Po útoku na starú Hadžičovú sa to ale zdalo nemožné.

Celý pôst sa veci len horšili. Hadžičovej rodina poprosila tatka o to, či by sa na najbližšej omši nemohol modliť za jej zdravie; on odmietol, lebo ako ešte uvidíte, pri ňom netreba mať veľké očakávania, keď ide o toleranciu Bosniakov. Potom sa v kafane starý Hadžič (ja viem, že je moslim, ale ak existuje jedna vec spoločná všetkým Slovanom bez ohľadu na oblasť pôvodu či vyznanie, je to láska k pálenému) pobil s o dvadsať rokov mladším chlapom, keď sa tento priznal, že bol jedným z tých, ktorí zaútočili na jeho ženu, kvôli čomu jeho priatelia o pár dní neskôr porozbíjali okná na dome Hadžičovcov, pričom partička opitých bosniackych chlapcov sa s nimi neskôr pustila do bitky na nože – a po dvoch chalanoch na oboch stranách skončili v nemocnici. Keď potom znásilnili mladú Bosniačku, policajné vyšetrovanie nedokázalo nájsť páchateľa a už vôbec nie zistiť jeho národnosť, a tak sa samozrejme začali hovoriť všelijaké veci, no a uprostred toho všetkého moja rodina... No a to sa vie, že ak jedinou témou, ktorá ich rozdeľuje, je národnostná politika, a národnostná politika je v poslednom čase to jediné, o čom táto blbá obec dokáže hovoriť, ich manželstvu sa nebude dariť.

Mama sa už s otcom o tom nehádala – bolo to oveľa horšie. Odišla z domu, vraj len k rodičom, ale ja som sa už začala báť, že nás opúšťa nadobro. Presťahovala som sa preto za ňou, veď je to tiež môj rodič, a nechala Luku, môjho veľkého brášku, nech sa o dom stará on, lebo nakoniec ani ja, ani tatko sme sa v domácich prácach nevyznali. Na druhej strane, babča nás neprivítala práve veselo. „Nemôžete počkať s tým rozvodom, kým sa skončí občianska vojna?!“

„Veď tu teraz žiadna nie je...“ protestovala som.

„Ale bude tu tak skoro, že je to, ako keby tu už bola. To máš tak, ani lastovičky tu teraz nie sú...“

„A nikto ani nehovorí, že tu sú.“

„To preto, lebo na lastovičky každý kašle.“

„My s Milenou nie.“

„Ale vy ste tu jediné, kto má čas zaoberať sa takými bezvýznamnými hlúposťami. Dáš si burek?“

„No, uvidíme, aké bezvýznamné budú, až vyhynú a vás zožerú komáre! A nie, ďakujem, už som jedla doma.“

Babča šla do kuchyne, cestou si mrmlúc. „...sa tu musíte vždy dotrepať...“

Babča a jej dom ma vždy upokojovali. Ani neviem, čo to je na tých gumenných obrusoch, socialistickej obývačke, starej, takmer nefunkčnej televízií, zbierke konyanského porcelánu, ktorú jeden z našich predkov priniesol z Turecka ešte počas prvej svetovej a rozpadávajúcej sa, už roky prázdnej búde pre psa (nebudem sa pri nej dlho zdržiavať, ale jej obyvateľa som mávala veľmi rada) také romantické, ale má to taký starosvetský šarm – akoby ma to dokázalo presvedčiť o tom, že tu pred nami niekto bol a že minulosť je skutočná, keď by to ani tisíc slávnych historických pamiatok nedokázalo.

S mamou sme sedeli v jej kuchyni a popíjali čaj.

„Prečo si odišla?“ spýtala som sa jej. „Kvôli tomu, čo otec povedal o starej Hadžičovej?“

„A čo by si odo mňa čakala? Spreneveril sa svojmu úradu. Je to kňaz, má sa starať o všetky svoje ovečky, a nezatratiť ich, len čo s ním raz nesúhlasia!“

„To bolo fakt hnusné. Ale nerozvediete sa teraz kvôli tomu, že nie?“

„Čo Boh spojil, človek nech nerozdeľuje, Djula. Ale vy dvaja s Lukom ste už veľkí, viete sa o seba postarať sami. A do babkinho domu sa zmestíme obe...“

„Takže ho proste kopneš?! Ale no tááák! Nemôžete nechať debilitu celej obce, aby vás stiahla so sebou!“

„No, ja by som to urobila veľmi rada, ale pre tvojho otca to očividne bola zámienka, ktorú potreboval, aby prejavil debilitu vlastnú.“

Takéto tvrdé slová som od nej skoro nikdy nepočula, nie keď hovorila o tatkovi! A fakt ma to mrzelo. Samozrejme, nikto nechce vidieť svojich rodičov sa rozvádzať, hlavne keď ich manželstvo bolo ešte nedávno celkom v poriadku a vonku je dosť iných blbostí, s ktorými sa musí vyrovnávať Horšie ale bolo, že okrem tejto jednej veci ich manželstvo dlhé roky fungovalo bezchybne; keď niečo beží ako hodinky a zrazu to rupne, je to vždy nepríjemnejšie, ako keď sa to začne pomaličky kaziť, najskôr len trošičku a potom čoraz viac, a vy máte čas sa pripraviť na moment, keď už to bude všetko v kýbli.

Do Kvetnej nedele vtedy ostávalo len pár dní, a ak by medzi Srbi a Bosniakmi vypukla občianska (či ako sa to volá, keď sa to všetko odohrá v rozsahu jednej dediny) vojna, lebo to by sa akože stalo, keby nebolo Kvetnej nedele a toho, čo bolo vtedy, asi by ich to rozdelilo nadobro, ak už kvôli ničomu inému, tak preto, že v takom bordeli sa manželstvá ťažko dávajú dokopy. Teda aspoň myslím, ja som za vojny ešte nebola na svete. Aj tak, potom prišla Kvetná nedeľa a v tej chvíli to už bolo všetko jedno.

V ten deň za nami totiž prišiel Derviš.

Nie, nie Derviš ako meno. Derviš ako moslimský mních alebo niečo také. Ale s veľkým. Ako titul alebo prezývka. Veď viete, ako to myslím. V každom prípade, Derviš vám bol pekne divný týpek. Nosil bosniacky kroj a žobrácku misku, a na pleci mu sedela čierna mačka. Po Srbsku chodil na bicykli a hlavným zmyslom jeho života bolo kázanie. A to by ste fakt nečakali od asi dvadsaťročného chalana, ktorý bol navyše veľmi pekný. Aspoň ostrihať si tie dlhé vlasy mohol. Alebo si ich zaviazať do uzla či do čoho, ako je to teraz módne. Ale nie, on chodil s vlasmi rozpustenými jak jurodivý, oblečený jak jurodivý a pomaly aj kážuc jak jurodivý. Teda, jurodiví nemali bicykle, ale viete, čo tým myslím. Niesol si so sebou takú malú taštičku na osobné veci, ale okrem toho len tú blbú misku a bicykel. Ale keď začal kázať...

Samozrejme, že vyzeral divne, veď to bola podstata toho celého. Keby mal oblečené texasky, vlasy ostrihané a prišiel by čo ja viem vlakom ako taký študent vracajúci sa z intráku, nikto by ho nepočúval, aj keby hovoril prakticky to isté čo teraz. Mamka mi raz povedala, kazatelia sa vždy spoliehajú na moment prekvapenia, tú krátku chvíľu pochybnosti v ľuďoch, či sú svätí muži, alebo len šarlatáni – väčšina ľudí si totiž myslí, že ani jedno z toho nie sú normálni ľudia, a keď vás berú ako normálnych ľudí, ostatných len naštvete, keď im začnete kázať. Na druhej strane, niektorí ľudia si nesú svoje texasky v dušiach. Možno preto som ho od začiatku chcela prekuknúť.

Prvý raz som ho videla vtedy, kedy skoro všetci – stojac pred zavretou sámoškou s bicyklom a batôžkom opretými o jej stenu a mačkou obšmietajúcou sa okolo jeho nôh. Stál tam ako tvrdé Y a recitoval naspamäť v bosniačtine i srbčine Reč na vrchu, tú z Nového zákona. A nielen to – po každej časti reči nám dal aj výklad a vysvetlenie, prečo podľa tejto pasáže nie sme dobrými kresťanmi. Samozrejme, bolo divné počuť niečo také od Derviša, čiže moslima, ale aj tak to bolo celé dosť brutálne. Na našincoch nenechal jedinú suchú nitku, a keď sa niekto v dave snažil brániť, zasypal ho spŕškou obvinení a dôkazov, že je to vlastne pokrytec a rovnaký hriešnik ako celé toto miesto, ktoré si zaslúži horieť v pekle, ďakujem pekne. Nejakí ľudia naňho zakričali, že mu straší vo veži; a on na to, že pravdu samozrejme taká banda klamárov bude považovať za bláznivú. Ja som ho ignorovala, len som si všimla, že mu nejakí grázli berú bicykel aj s miskou. Chcela som ho na to upozorniť, ale nestihla som, lebo len pár sekúnd po tom, čo bicykel zobrali, mu praskla pneumatika a oni sa skoro zrútili do Miljacky. On sa na nich len pozrel, vrhol na nich taký ten vševedúci úsmev, akí majú vo filmoch tí sympatickejší mentori a učitelia, a vrátil sa ku kázni. To bolo... Divné. Samozrejme, staré babičky si už v tej chvíli mysleli, že Derviš má možno nejaké tie, no, schopnosti a že dokáže robiť zázraky. Ja som mu na to neskočila, teda prvý raz nie...

Moslimovia sa ozvali, že súhlasia, Srbi sú banda nevercov a naozaj by si zaslúžili zhorieť v pekle... A vtedy začal Derviš recitovať aj z Koránu. Obvinil ich, že sú pokrytci, sebeckí, zloprajní, čo vztiahnu ruku na suseda len tak z roztopaše alebo pre zisk – také blbosti. Ako hovorím, na strane každého správneho kazateľa stojí moment prekvapenia, lebo fakt neviem, čo iné by našincom zabránilo narobiť z neho sekanú. Inak tam všetci zarazene stáli jak tĺci, a niektorí sa pri tom aj hanbili. Ja nie. Ja som si prvý raz myslela, že mu proste hrabe, čo bola ináč škoda, lebo nie je veľmi príjemné vedieť, že v tej peknej hlavičke nie je všetko v poriadku. Navyše ma tá jeho litánia neskutočne nudila, a tak bol moment prekvapenia v rekordnom čase fuč. Okrem mňa sa na to ale vykašľal len málokto, väčšinou decká v mojom veku – dospelí ho považovali príliš zaujímavého, aj keď to nakoniec vzdal a svoju prednášku skončil. Po nej, aspoň podľa mamy, chcel ísť o dedinu ďalej (alebo sa aspoň tak tváril, podľa toho, čo sa o ňom nakoniec zistilo), ale potom sa do veci vložil môj otec a mama túto časť nechcela upresňovať... Ale tým, že otca naštval, sa stal čestným Bosniakom alebo čímsi takým a starý Hadžič ho presviedčal, aby ostal bývať uňho a ďalej kázal. Derviš mu povedal, že už miesto na spanie má, vykladajte si to ako chcete, ale podľa mňa to mal prešpekulované od začiatku. V každom prípade, tatko je síce pravoverný kresťan, ale nadáva ako pohan, no a neviete si predstaviť, čo to bolo, keď potom prišiel navštíviť mamu a babku. Mamka vtedy bola na prechádzke na bicykli, a tak namiesto riešenia dôležitých vecí ako svojho manželstva tam na ňu čakal, pil čaj zo starodávnych hrnčekov s fialkami a sťažoval sa na Derviša. Neskutočne nadávajúc, ako som povedala. Som šestnástka žijúca zo starším bratom, ľudia, a väčšina z tých slov pohoršila aj mňa! Vlastne som, doriti, polovicu ani nepoznala! Zaliezla som do babkinej obývačky a zapchávala si uši. Nechcela som si jeho tirádou ničiť zážitok z Erika, veď viete. Toho Pratchettovho. Čo tam Mrakoplaš... Ale to je fuk. Je to kniha, ľudia. Tiež by ste si niekedy mohli nejakú otvoriť.

Keď sa mama vrátila, už aj tatkovi došla para a mohli sa porozprávať v pokoji. Teda mohli. To viete, že to neurobili. Nebudem sa pri tom veľmi dlho zdržiavať – opakovali sa staré argumenty, vyťahovali sa veci spred asi milióna rokov (ktoré tu nechcem opakovať, lebo väčšinou boli, akosatopovie, chúlostivé) a ja som sa dozvedala veci, čo som vedieť ani nechcela. Nakoniec mama proste vykopla otca pred dvere a zakričala za ním, nech sa nevracia. Bolo to fakt drsné, to vám poviem. A potom sa ešte stala tá vec večer.

Okolo siedmej, keď už babička chrápala pri správach, sa ten týpek objavil pred našimi dverami a pýtal sa, kde by mohol nájsť tatka („miestneho kňaza“). Mamka mu na to. „Za ním by ste šli zbytočne, nevypočuje vás.“

„No, hádam sa o to môžem pokúsiť... Viem, že bude zložité ho o čomkoľvek presvedčiť, ale je mojou morálnou povinnosťou upozorniť ho na zlú cestu, ktorou kráča.“

„Ani sa nesnažte. Pošle vás doriti.“ vyhlásila som.

„Aha. A ty si...?“ obrátil sa na mňa.

„Jeho dcéra. Takže ho asi poznám, nie? A viem, čo vám asi povie.“

„Naozaj? A práve mne? Och, to je nepríjemné...“ vyhlásil sklamane, no s tajomným úsmevom. Fakt divný týpek.

„Čo je na vás také zvláštne? Ľudí ako ste vy posiela do čerta stále, vy asi nebudete iný. A kto vlastne ste?“

„Derviš, drahá...“

„Djula. Ale Derviš vás volajú všetci. To je prezývka, nie meno.“

„A záleží na tom, čo mám v rodnom liste? Tak či onak sme si cudzí, moje meno pre vás nebude mať väčší význam ako fráza, čo ja viem, v japončine.“

„S tým na mňa nechoďte, ja som otaku.“

Mama i Derviš vyprskli. Na to sa ho mamka, doteraz tichá (jasné, že nad niečím rozmýšľala, potvora – sorry mami) spýtala. „Neviem, čo môžem s vašim želaním sa s mojim manželom stretnúť urobiť, ale môžeme sa o tom porozprávať pri káve alebo čaji...“

„To je od vás nesmierne milé, ďakujem.“

Sadli sme si do kuchyne (Derviš ma tak trochu fascinoval a na tejto show som chcela sedieť v prvom rade), kde mama dala variť vodu. „Aká si vlastne stará?“ spýtal sa ma.

„Šestnásť, a vy?“

„Prečo mi kladieš samé nepodstatné otázky?“

„A keď ste sa ju spýtali vy, tak nebola nepodstatná?“

„Nie, v tom je rozdiel, lebo medzi pätnástkou a osemnástkou je väčší rozdiel, ako medzi dvadsiatkou a dvadsaťsedmičkou.“

„Skúste to vysvetliť svojmu profesorovi na vysokej.“

Mama si sadla k nám. „Teraz treba počkať, kým sa to zohreje... Čo by ste si dali, čaj alebo kávu?“

„Čaj, ďakujem. Vy tu žijete?“

„Načas, kým sa... Ale to je osobné.“

„Prečo? Lebo pokiaľ viem, miestny kňaz býva inde...“ Mama sa zatvárila kyslo a ten zadubenec pochopil. „Ach, takže naozaj osobné. Nemal by som sa do takých vecí miešať, ale rád by som vedel, či mi budete môcť nejako pomôcť s vybavením návštevy uňho...“

„To ešte uvidíme. Len by som rada vedela, čo by ste mu chcel povedať, čo ste ešte nedostal z pľúc dnes na námestí.“

„Ten sass mám po nej.“ chvastala som sa, ale obaja na mňa kašľali.

Derviš sa usmial tajomným, vševedúcim úsmevom ako taký Dumbledore. „Možno budete prekvapená, ale mojou dnešnou kázňou som sa mu chcel zapáčiť. Rád by som si totiž vybavil nejaké miesto, kde by som mohol kázať oficiálne, nejakú modlitebňu...“

„Volajú vás Derviš a hovoríte po bosniacky, takže predpokladám, že ako modlitebňa nebude náš kostol vhodný.“ utrúsila mama upäto.

„Pýtate sa, či som moslim? Áno, som. Bude s tým nejaký problém? V tejto obci predsa žije slušný počet moslimských obyvateľov a ja nemienim šíriť ani fanatizmus, ani staré zlé zvyky. Všetko, čo ma zaujíma, je oddanosť našich ľudí nebeskému Otcovi a porozumenie s blížnymi.“

„Miestne autority ale nie sú moslimom... Naklonené. Navyše tu v poslednom čase začína rásť napätie medzi našimi národmi a ak by splnili vašu žiadosť, len by to zbytočne rozčerilo vodu.“

„Moslimov by predsa určite potešilo, ak by mali modlitebňu!“

„Ale Srbov by to nahnevalo.“

„Čo je zase ich po tom?!“

„Vy ste vari v tejto krajine za posledným niekoľko desaťročí nežili?! To nie je o tom, čo je koho po čom! Ospravedlňte ma...“ Vstala a šla pripraviť čaj.

„To, že mnoho našich krajanov si nebolo schopných si jej existenciu uvedomiť, ešte neznamená, že náboženská tolerancia by nemala byť presadzovaná, to predsa viete. Správnu vec je treba urobiť, aj keď nebude veľmi populárna.“

„Z vás by bol príšerný politik.“ uškrnula sa mamka.

„A čo mám robiť? Som len pokorný kazateľ, ktorý si chce nájsť miesto na kázanie.“

„Ale musí to byť v našej obci?!“

„Počula ste moju reč na námestí, nie? Vy poriadneho mravokárcu naozaj potrebujete.“

„Môj manžel nám stačí.“

„Veď moslimovia ho vôbec nepočúvajú! A podľa neho by ani počúvať nemali, lebo ak sa nedajú presvedčiť na konverziu, môžu ísť do čerta!“

Mňa zaujalo niečo iné. „Prečo je naša obec nejako extra hriešna? Myslela som, že tu žijú rovnakí nudní mantáci ako všade inde.“

„Nazývate sa kresťanmi, no zabúdate na najdôležitejšie božie prikázania...“

„Ste moslim, čo vás to zaujíma?!“ vykríkla mama.

„Len pripomínam, že ak na mňa váš manžel mieni útočiť z pozície náboženskej autority, nemá na to najmenšie právo. Veď poznám jeho vlastnú svätú knihu lepšie než on!“

„To vysvetlite jemu.“

„Rád by som, ale nedokážem sa s ním... Nuž, veď viete, prečo som tu.“

„S tým vám nepomôžeme, otec na vás úplne kašle. Jedine že by...“ Zrazu mi čosi napadlo. „Myslím, že existuje spôsob, ako ho donútiť, aby si s vami pokecal. Ako ho donútiť, aby si s vami chcel veľmi pokecať.“

„A to je?“ spýtal sa ticho.

„Naštvete ho. Tatko fakt nemôže odolať poriadnej hádke. Provokujte ho, inak sa na vás vykašle. To máte ako s ľuďmi na nete, nikdy si vás nevšimnú, pokiaľ niekoho poriadne nenas...“

„Djula!“

„Chcete tým povedať, že ho moja dnešná reč dostatočne nenahnevala?“

„Asi nie, bolo to príliš neosobné. Urazte ho priamo, to zaberie.“

„Djula, preboha!“ pohoršovala sa mama. „Takto hovoriť o vlastnom otcovi...?!“

„Ja viem. Ale snažím sa byť praktická. A toto proste zaberá.“

„Nepočúvajte ju, môj manžel nie je až taký vznetlivý... Podľa mňa vás jednoducho nebude počúvať, nech skúsite čokoľvek. Ja by som vám poradila skúsiť to v nejakej inej obci, tu pre vás jednoducho niet miesta.“

„Och, tak zrazu? Myslel som si, že práve vy... No nič.“ Rozhodol sa zmeniť tému. „Nevedel som, že popi sa môžu ženiť.“

„Popi nie... Seminaristi áno.“ usmiala sa mama šibalsky. „Ale to je dlhý príbeh.“

„Tatko nechcel prežiť zvyšok života v celibáte, tak si vzal prvú babu, čo mu povedala áno. To nie je taký dlhý príbeh.“

Mamka prevrátila očami. „Nepočúvajte ju, je to omnoho komplikovanejšie... Ale to už ona má vo zvyku, robiť sa dôležitou.“

„Naozaj? Pretože podľa mňa je to naozaj zaujímavá mladá dáma.“

„Pár hlúpych poznámok ju ešte nerobí zaujímavou! Sarkastická viem byť tiež, a nikto ma za to nechváli!“

„Mama, veď pán Derviš hádam vie, čo je podľa neho zaujímavé a čo nie!“ zachichotala som sa.

„Predvádzať sa pred ním zase nemusíš!“

„Ja sa nepredvádzam, ja som len sama sebou!“
„Čože?!“

„Podľa teba akože nie som sarkastická malá mrcha?“

„V tomto sa s tebou hádať nebudem.“ uškrnula sa mama.

Derviš sa medzitým rozhliadal po kuchyni a zaujalo ho niečo veľmi neobvyklé. Ukázal na kuchynskú linku. „Čo je tamtá kniha?“

„To sú moji Malí bohovia, prečo?“ ohlásila som sa.

„Malí bohovia? Och, zaujímavé... Starý boh zostúpi na zem a zisťuje, že ľudia vkladajú väčšiu dôveru do cirkvi uctievajúcej jeho meno a symboly ako do jeho slov.“

„A je pri tom premenený na korytnačku. Zabudli ste tú najdôležitejšiu časť.“

„Najdôležitejšia? Prečo?“

„Lebo korytnačka kráča. Teda, nekráča, ale pláva vesmírom. Ale veď ani prví heliocentristi poriadne nevedeli, ako vesmír funguje, a tvar slnečnej sústavy aj tak poznali.“

Derviša moja odpoveď zjavne pobavila. „Tá je moja najobľúbenejšia od Pratchetta.“

„Čítali ste aj ostatné?“

„Nuž, väčšinu...“

„Ja sa vyhýbam častiam o Hliadke. Chcem ich stiahnuť všetky naraz.“

„Dobrá voľba. Hliadku buď miluješ, alebo nenávidíš, a keď ju miluješ, nedokážeš ju pustiť z ruky kvôli nejakej inej sérií.“ Potom sa obrátil na mamu. „Pán Pratchett bol múdry človek, madam. Nevidieť les pre stromy a Boha pre kňazov je vždy nešťastná vec. Nuž, mal by som už ísť...“

„Stretneme sa ešte niekedy?“ vyhŕkla som. „Nestretávam veľa fanúšikov ako ja...“

Pousmial sa. „Rád by som ťa ešte niekedy videl, ale mám veľa práce a najskôr do nebudem vedieť zariadiť. Ďakujem za radu. Prajem pekný deň vám obom a dovidenia...“

A ja sa vôbec nehanbím, že som sa za ním pozerala, lebo práve odchádzal môj fandomový krajan a najkrajší chlap tejto Bohom zabudnutej obce. Na mojom mieste by takto nehanebne zízal ktokoľvek.