Ovo je Balkan (2/3)

Za našim domom máme sad, v ktorom mama kedysi dávno zasadila slivky, ringloty a mirabelky, ktoré volala po francúzsky reines-claudes. Hovorila, že všetky druhy sliviek sú francúzske ovocie, s „gráciou“ a „vznešenosťou“ – aj keď ja by som rozhodne nepovedala, že vznešené ovocie je to, z ktorého lekvár sa používa ako preháňadlo. Ale je pravda, že mirabelky aj ringloty pochádzajú a sú najviac pestované vo Francúzsku, a mama mala pre francúzske veci vždy slabosť, tak jej to nevyčítam. Náš sad zbožňujem a každý rok netrpezlivo čakám, kým stromy zarodia, takže keď ma tatko povolal na ich ošetrenie proti škodcom, neváhala som. Náš sad práve začínal kvitnúť, takže vyzeral úchvatne a ja som sa tam proste musela zdržať, kým otec odniesol postreky do vnútra domu a začal si tam pripravovať kázeň alebo čo. (Vlastne ma to, čo robil, vôbec netangovalo, takže neviem.) Prechádzala som sa medzi stromami, obdivovala všetky tie nádherné kvetinky a snažila sa odhadnúť, kedy zakvitnú oneskorenci, keď som zbadala Derviša, ako ma špehuje za plotom.

„Sledovať cudzie dievčatá nie je pekné, viete to?!“ zaprskala som naštvane.

„Prosím ťa! Čakám na tvojho otca, s tebou to nemá nič spoločné! Je doma?“

„Áno, je...“

„Privedieš mi ho, prosím?“

„A to sa budete rozprávať cez plot?!“

„No, do svojho domu ma teda nepozve!“

„A čo takto ho zastihnúť po omši?“

„Nechcem rušiť dobrých veriacich.“

„Veď ste vraveli, že tu žiadni dobrí veriaci nie sú.“

Smutne sa usmial. „No, dúfam, že nájdem aspoň taký tucet.“

„A zopár ženských, ktoré nikto nebude rátať, by ste nechceli?!“ zadrapila som sa doňho.

„Čo? Nie, tucet je len... Náhodné číslo.“ A zase sa pri tom tváril extra záhadne a tak.

„Takže, viete, o čom hovorím!“

„Po obci sa už šíria reči, ale za to nemôžem. Ľudia majú tendenciu vidieť súvislosti a zmysel tam, kde žiadne nie sú, počula si, napríklad, o pareidolií?“

„Ako hovorí môj tatko, to, že som paranoidný, ešte neznamená, že po mne nejdú.“

„A vzkutku je to človek paranoidný, takže toho, či po ňom idú, nie je najlepším sudcom.“

„Zniete ako človek, ktorý o ňom už počul.“

„Prirodzene, už som počul o všetkých v tejto Bohom preklietej dedine...“

„A vraj za tie klebety nemôžete, pcha! Kecy!“

„Ja len robím, čo musím, Djula. Na to ma Boh priviedol na tento svet.“

Môj otec vyšiel na záhradu, keď uvidel Derviša. „Vy?! Čo tu chcete?! Držte sa ďalej od môjho domu – a mojej dcéry!“

„Len som sa s vami chcel porozprávať.“ povedal Derviš pokojne, teda na chlapa, na ktorého sa práve vyrútil môj tatko. Naštvaný dvojmetrový pop je naštvaný dvojmetrový pop.

„A čo by mi tak mohol povedať taký moslimský fagan?! Viem, že si myslíte, že ste pojedli všetku múdrosť sveta, ale ste len študovaný hlupák, a k tomu mohamedán – a ja sa s mohamedánmi nebavím!“

„No, potom sa oni nebudú baviť s vami. Prosím vás, rozmyslite si to s tou modlitebňou. Zmiernite svoju rétoriku. Alebo urobte niečo iné, hlavne nech to zmierni napätie medzi našimi národmi. Neviete snáď, ako to v takýchto prípadoch dopadá?!“

„Čo vás je potom!“ skríkol tatko. „Hráte sa na geroja, ale obťažujete slušných kresťanov táraninami o tom, akí sú zlí veriaci, keď ste sám len mohamedán! Choďte do čerta!“

„Pane, ak niečo neurobíte, mnoho ľudí to môže stáť život!“

„Nerozumiete?! Vami sa nenechám poučovať! A vypadnite od môjho domu!“

Derviš si povzdychol a chcel odísť, keď som ho zastavila. „Počkajte! Je tu jedna vec, ktorú som sa vás chcela opýtať a ktorá by ma fakt zaujímala.“

„A to je?“

„Kde vy vlastne dočerta bývate?! Zdá sa, že vás tu nikto nepozná...“

„Ale pozná. Poznajú ma tu, myslím, všetci, len na moje meno si najskôr nevedia spomenúť.“

Zadívala som sa mu do očí a začala o tom vážne uvažovať. Tá jeho poznámka o Malých bohoch. Náboženské vzdelanie. A jeho vzhľad! Na ikonách mal väčšinou úplne iný ksicht, ale... Tmavá pokožka, tmavšia než kohokoľvek iného v tejto obci, strnisko také husté, že prechádzalo do brady, dlhé vlasy...

Ale také veci sa predsa nedejú.

Navyše, ako som povedala, niektorí ľudia si jednoducho nosia texasky v duši.

Večer sa konala ďalšia omša, ktorú zase slúžil otec. Väčšina z nej bola neskutočná nuda (ako, odpustite, všetky pravoslávne omše), a tá jedna zaujímavá vec sa bohužiaľ stala až na konci. Teda, ja nie som za blasfémiu, to fakt nie, a bolo to neslušné a tak. Ale zároveň to bola neskutočná sranda a chcela som, aby nás to zachránilo od unudenia sa na smrť skôr.

Derviš totiž vtrhol do chrámu, predral sa dopredu a spustil svoju typickú litániu.

Vraj sme zlí, skazení, nevďační a to všetko, zanedbávame Boha, kresťania i moslimovia, šiel by za moslimami, ale tí sa nemajú ani kde stretávať a navštevovať ich doma po jednom nemôže. Tatko samozrejme skoro doslova explodoval. Takého naštvaného som ho vraj ešte nevidela, a to som jeho vlastná dcéra. Navyše je to tatko, o ktorom hovoríme. Nevidela som to na vlastné oči, ale veľa som počula. To viete, že jeho výbuch sa stal legendou

Okrem povinného „vypadnite z chrámu Božieho“ vraj použil slová, ktoré, ako povedal jeden dedko od susedov, „žiaden dobrý kresťan nemal ani poznať, nieto ešte vysloviť v dome nášho pána“ (a teraz tie slová chcem fakt poznať), a keď na to Derviš reagoval s kľudom, že je to jediný spôsob, ako nás prinútiť počúvať, hlavne jeho, ktorý môže veľa zmeniť a ktorý zlyháva najhoršie, tatko sa s ním nebavil a rovno mu jednu vrazil. Derviš spadol na zem, no rýchlo sa zdvihol a začal deklamovať, že nikam nejde, kým sa mu nedostane pozornosti, lebo veci sa vymkli spod kontroly a do Veľkej noci že nech už môže vypadnúť, lebo nech si nemyslia, že jeho toto narušovanie oslavy nášho Otca (v kuse ho takto volal, Bože, snažil sa zúfalejšie ako trinásťročný weeaboo) baví alebo čo, nie, vie, nerobí správnu vec, ale ako inak to má vtĺcť do tých našich tvrdých hláv, nech hodí kameňom... To už z neho tatko nemohol a napadol ho, a chudák Derviš nemal inú možnosť ako sa pred ním brániť, aj keď vlastne nechcel, a celé to bolo naozaj úchvatné, aj keď niekto rozumnejší, no bez zmyslu pre humor zavolal políciu a ďalší traja chlapi tých dvoch od seba oddelili, či skôr sa všetci traja zhŕkli na tatka, lebo Dervišovi nebolo veľa treba. Ako dobrá kresťanka a dcéra svojho otca by som sa nemala smiať. Ale aj tak sa smejem, lebo aj keď sa od tatka nedalo čakať nič iné, predsa len si to nakoniec spôsobil sám. A smeje sa aj zvyšok dediny, koniec koncov, nič také parádne katastrofické ešte nikto z nás nevidel a bola to strašná komédia. Okrem prerušenej omše museli obaja stráviť noc v cele a Derviš k tomu ešte zaplatiť pokutu za hanobenie národa/rasy/náboženstva (zaškrnite to posledné). Na druhej strane tatko mal z toho oveľa väčšiu hanbu. S mamou sme tú noc strávili u nás doma a keď sa to všetko mama dopočula, smiala sa ako trafená. Ráno sa ale tatko vrátil a vtedy jej do smiechu už nebolo.

V to ráno k nám prišla na raňajky Milena, vraj sa jej rodičia v kuse hádajú a nedá sa to vydržať. Jej otec je Srb a mama konvertovaná Bosniačka, takže je jasné prečo. Doniesla tiež príručku o vtákoch a tvrdila, že u nás videla jedinca sokola ostrovného, čo je vraj zriedkavý druh a v Srbsku bežne nežije, ale je možné, že si ho pomýlila so sokolom lastovičiarom. Do jej dobrodružstiev s vtákmi som sa nerada zaplietala, ale pretrpela som ich z vďačnosti, že ona minulý rok pretrpela moje nezmysly na poslednom anime cone, kde som sa prosímpekne nechala uniesť, ale nechcem to rozoberať, fakt nie. V každom prípade, spýtala som sa jej na Derviša, lebo ma strašne fascinuje a tak. A ona že. „No, u Bosniakov sa o ňom hovorí všeličo. Ľudia ho, myslím, začínajú mať radi, lebo si myslíme, že vieme, prečo tie kázne vedie. Aj keď sa v nedeľu stala tá vec.“

„Aká vec?“

„U Hadžičovcov ho pozvali na stretnutie moslimskej komunity, jedno z tých, na ktoré každý okrem pár babičiek a deduškov kašle, a vyzvali ho, nech ich podporí proti tvojmu otcovi, a on na to, že ich nepodporí, kým sa nezačnú správať rozumne. Vraj vie, že sú banda vandalov a podľa neho si zaslúžia figu a nie modlitebňu. Teraz, samozrejme, parafrázujem, ale to vieš, veľkú radosť im neurobil.“

„A potom prerušil omšu, len aby im za tú blbú modlitebňu bojoval.“

„Presne. Ty si s ním hovorila, nevieš, o čo mu vlastne ide?“

„Neviem, ale podľa mňa musíme vážne zvažovať možnosť, že chce jednoducho nás všetkých naštvať, aj Srbov, aj Bosniakov.“

„A čo by tým tak dosiahol?!“

„Keby som to vedela! Možno ani on nemá páru, čo vlastne robí, len nejako dúfa, že sila viery veci nejako zlepší alebo čo. Ale viem, čo asi chce – aby sa naše národy prestali vadiť.“

„Bolo by fajn, keby pre to urobil aj niečo, čo dáva nejaký zmysel.“

„Máme tu Bosniaka, ktorý nechce povraždiť všetkých Srbov, ak by sme chceli, aby bol normálny, chceli by sme už veľa.“

Vtedy sa dvere otvorili a vošiel tatko, čerstvo osprchovaný, prezlečený a s modrinou pod okom. Spýtala som sa ho, čo tu robí, a on že prišiel na raňajky. Mama s babkou ho počuli a šli za ním do kuchyne.

Babča zareagovala skôr než mamka. „Dušan, kto ťa sem pustil?!“

„Matička, vari nemôžem prísť ani za vlastnou ženou?!“

Mamka zovrela pery. „Mama má pravdu, nikto ťa sem nepozval. O čo ti ide?!“

Tatko sa zamračil a zavrčal. „Chcel som, aby sme sa uzmierili, ale to si ty zjavne neželáš. Lebo zo včerajška nemám dosť hanby, určite by si ma rada zahanbila ešte viac žiadosťou o rozvod!“

„Dušan, ja sa rozvádzať nemienim.“ odsekla mama stroho. „Ale domov sa tiež nevrátim, aspoň zatiaľ. Nechcem sa s tebou rozprávať v čase, keď ma každé tvoje slovo len rozčúli.“

„A čo mám asi tak urobiť, zariadiť Bosniakom tú ich pojebanú modlitebňu, len preto, že moja stará trucuje?!“

Mamka mu odpovedala zvlášť prudko. „No, ak ti teda to, že tvoja stará sa snaží držať ďalej od provokatérov a bigotov, pripadá ako obyčajné trucovanie, tak sa teda vráť domov, lebo takú hlúpu, detinskú ženu predsa nepotrebuješ!“

„Mare, nevkladaj mi slová do úst, nič také som nikdy nepovedal!“ zreval tatko zúfalo. „Chcem ťa späť, lebo ťa stále ľúbim, nech už si o mohamedánoch hovoríš, čo chceš!“

„No, to sa o mne povedať nedá, takže zrejme sme zistili, kde je problém!“

Hádali sa, akoby sme tu my tri s babkou a Milenou ani neboli, a mne to liezlo na nervy. „Nebavili ste už o tomto tak náhodou?! A myslíte, že to teraz dopadne inak alebo čo?!“

„Do toho sa láskavo nepleť, Djula! Alebo sa máme porozprávať o tom, čo sa ťa týka?! Napríklad o tvojich stretnutiach s tým rádoby Kristom?!“

„O čo ide? Je to divný maník, ale nechce nikomu ublížiť...“ čudovala som sa.

„Mala by si byť menej dôverčivá, Djula. Na svete je veľa... Zlých ľudí...“

„Ja viem, už nemám päť rokov. Ale Derviš medzi nich nepatrí.“

„Tým si nemôžeš byť taká istá. Ako dlho ho vlastne poznáš?!“

„To je blbosť, stretli sme sa dvakrát a vždy prišiel za niekým iným, so mnou sa začal rozprávať len preto, lebo som ho oslovila! Kašle na mňa, ide mu o teba!“

„Tak potom mu, keď za tebou najbližšie prilezie, láskavo pripomeň, že ho nevypočujem, ani keby zostúpil z neba na bielom koni a s božím hlasom za chrbtom vyhlasujúcim „To je môj milovaný syn, v ňom mám zaľúbenie“!“

Fakt som nechcela, ale predstavila som si takto Derviša a ten obraz bol taký bohorúčaský a okrem toho trápny, že som sa proste musela smiať. Rozhodne to nie je Ježiš Kristus, ale potom... „Dobre, že si to spomenul, lebo ja by som fakt rada vedela jednu vec. Ty toho maníka nepoznáš?“

„Nie, prečo? Ak by som ho poznal, vedel by som aj, odkiaľ prišiel, a poslal ho tam!“

Na to som mu nepovedala nič, lebo už som začala dávať dokopy plán...

A tak využila príležitosť mamka. „Dušan, Djula má pravdu, toto k ničomu nepovedie. Prosím ťa, odíď...“

„Mare má pravdu, Dušan.“ zasyčala babka. „Keby si láskavo vypadol...“

„Matička, so všetkou úctou, vy s tým niekam choďte. Chcem sa normálne porozprávať so svojou ženou...“ A hádka znovu začala, bože môj. Už nám to s Milenou bolo aj trápne.

„Ako obvykle ma tu každý ignoruje.“ povzdychla si Milena. „Nemienim tu počúvať ich blbé hádky cudzích ľudí, Djula – a už by sme mali ísť do školy.“

„Dobre... Ale musím sa ťa niečo spýtať. Chcela by si vedieť, kto Derviš vlastne je?“

„No, vlastne mi je to jedno... Teda, hlavne že stojí za nami Bosniakmi, nie? Ako nie že by to bola nejaká nadprirodzená bytosť či čo. Rozhodne to nebudeš Ježiš, čo?“

„Nie, to nie, ale ja by som to náhodou vedieť chcela. Tie veci, čo sa mi snažil nakecať... Možno ma vodil za nos aj s ostatnými, čo rozširujú tie blbosti o druhom príchode Krista. Ale na druhej strane, možno potajomky prihodil medzi všetky tie koniny aj trochu pravdy. Môžeme len pátrať.“

Po škole sme s Milenou utekali na policajnú stanicu, kde som čakala, že nájdeme aspoň nejaké stopy. Veď ak ho zatkli a donútili zaplatiť pokutu, určite spísali nejakú zápisnicu. Nebola som natoľko blbá, aby som si myslela, že nám ju poliši len tak ukážu, ale dúfala som, že niečo vymyslím, keď budem tam.

Naša stanica bola, samozrejme, krpatá, lebo ako by si náš zapadákov dovolil väčšiu? Pri stole skoro zaspával tučný chlapík stredného veku s hustým strniskom, a keď nás videl, najskôr sa tajne potešil, že ho konečne niekto zachránil z tragickej nudy pri hliadke na stanici. Na druhej strane, možno si tú nudu užíval, lebo moc jej teda v poslednom čase nemal a mať ani nemal. Okrem všetkého toho bordelu s Dervišom a Bosniakmi sa blížila Veľká noc a ak ich nezabavia spory medzi národmi, tak opilci a výtržníci určite. Tak som za ním teda prišla, privlečiac Milenu so sebou, a vyvalila som okále. „Dobrý deň, pán poručík, prišla som kvôli svojmu bratovi.“

Poliš bol Bosniak, Hadžičovej manžela bratranec. „Naozaj?“ zatiahol ospalo. „Kto... Kto je váš brat?“

„Nuž, vy ho zrejme budete poznať ako Derviša...“

„Derviša akého, Tahirovića, Fazlića, Hasanbegovića...? Kolega Vuković je tiež Derviš.“

„Ten chlapík, ktorého ste včera zatkli za výtržnosti v kostole.“

„Tak ten sa Derviš nevolá – a ja viem, že je to jeho prezývka, ale ak si jeho sestra, najskôr by si ho nazvala jeho rodným menom, že?“

„No, ale ja si nie som istá či je to on. Potrebujem vidieť policajný záznam, aké meno uviedol tam.“

„Prečo sa teda nespýtaš jeho? Úprimne povedané, zdá sa mi, že mi klameš, až sa práši. Pozri sa, nie je pekné obťažovať policajných dôstojníkov takýmito hlúpymi otázkami, verím, že ja, ty i tvoja kamarátka... Dofrasa, ani som sa vás nespýtal na meno.“ Zívol a oprel si čelo o ruku. „Pardon, včera sme mali rušný večer a ani ráno sme nemali pokoj.“

„Ozaj? A čo sa stalo?“ Znelo to, akoby ma to až tak nezaujímalo, ale v skutočnosti som skoro vyskočila z kože. Čo to zase?!

„Tej bláznivej starej ženskej Kovačovej unikal v dome plyn z diery v potrubí, myslela si, že jej ho niekto naschvál rozbil, ale ukázalo sa, že jej naň v komore spadol kus omietky. Jej dom je v dezolátnom stave, museli sme ju vysťahovať k jej najbližšej rodine, Pašalićovcom, a tam počúvať hádku Derviša a...“ A vtedy uvidel, ako mi zažiarili oči, a hneď oľutoval, že ho spomenul.

„Tak Derviša...?“

„Derviša Hasanovića, dievčatá. Nie toho. A vôbec, čo je vás po ňom?!“

„Nemôžeme byť zvedavé?!“ vyhlásila som urazene. „Komu ublíži, ak sa dozvieme, kto to je?! Ak bude treba, nikomu nič nepovieme!“

„Požiadal nás, aby sme jeho meno držali v tajnosti, za to, že bez odvrávania zaplatí tú pokutu zo včera.“ (Toto bolo, mimochodom, prvý raz, čo sme o nej počuli, ale ja som vám o nej povedala skôr, než som sa to v rozprávaní dozvedela. Ale myslím, že je to fuk.)

„Fakt je utajenie preňho také dôležité?“

„Neviem, ale vzhľadom na to, kto to je a čo robí teraz... Ani by som sa nečudoval. Ale viac vám teda nepoviem, kým nebude von z mesta. Ešte niečo?

„Ešte jedna vec.“ Ozvala sa na moje prekvapenie Milena. „Kde ho nájdeme teraz? Viete, keď vravíte, že sa ho máme spýtať...“
„Dnešok trávi u seba doma, a ak je tvoja kamarátka naozaj jeho príbuzná, mala by vedieť, kde je.“

„U Muslimbegovićovcov?“ tipla som si so žiarivým úsmevom.

„Ty nie si jeho príbuzná.“ povedal s istotou. „Tak teda bež, už nemám, čo by som ti povedal.“

Poobede som bežala k Pašalićovcom, pre istotu, keby to s tým Hasanbegovićom bola len zásterka, a samozrejme že bola, lebo Derviša som už zdiaľky videla na tej ich pondiatej záhrade. Pašalićovci mali jediní väčšiu záhradu než my, a to podľa mamy nebolo dobré, lebo nikto nemá mať väčšiu záhradu ako miestny kňaz. Podľa mňa ale bola naštvaná na starú Pašalićku, ktorá jej pred miliónom rokov prebrala frajera a odvtedy sa nerozprávajú. A preto sme sa s Pašalićovcami nikdy nestretli a figu sme o nich nevedeli. No a potom to tiež boli Bosniaci, takže ani keby sme chceli, nemohli by sme sa s nimi zoznámiť bližšie. Čo sme nechceli. Vážne, Pašalićovcov som až doteraz mala v päte. Najmladšie z deciek mladšej Pašalićovej (ani neviem, či to bola sestra, švagriná či čo Pašalićovej starej, len že sú Pašalićová stará, Samira, a mladšia, Zorka, a že to nie sú mama s dcérou) chodilo do osmičky, keď som ja bola piatačka, a tak viem, že nejaké dve Pašalićové vôbec sú, ale inak figu borovú. A preto som nemohla vôbec vedieť, čo je to vlastne s Dervišom.

Zamávala som mu, načo mi on zamával späť. Okamžite som bežala k tomu domu, uškŕajúc sa mu do ksichtu. „Tak robíme sa tajomným, čo?!“

„O čo ti ide, Djula? Títo milí ľudia ma k nim dnes pozvali na večeru.“

„A predtým na obed?“

„Čo? Ja som tu na obed nebol...

„Spýtala som sa polišov, vraveli, že sem viedli starú babku Kovačovú a videli ťa.“

„Vtedy tu, myslím, bol najstarší syn Fazlićovcov, ten sa na mňa podobá... Aspoň tak vraveli. Čo by si rada?“

„Len sa ťa spýtať pár vecí. Po prvé, sú to sestry Naumove, čo tam vidím? Mária a Marta?“ Ukázala som dozadu, kde nosili poháre moje dve spolužiačky.

„Bože, to sú!“ Vyzeral, že je tým sám prekvapený. Zasmial sa. „Prisahám na svoju česť, toto konkrétne je náhoda! Hoci paralela je tu trochu vratká, nepočúva ma totiž ani jedna!“

„Čo, doma nikto nie je prorokom?“ uškrnula som sa.

„Toto nie je môj domov, Djula. Spávam tu, chodievam sa tu najesť, ale môj domov to nie je.“

„A čo teda je? Kráľovstvo nebeské?“

Pousmial sa. „Je veľa vecí, ktorým by si asi neporozumela, a vlastne sa tak dobre ani nepoznáme. Choď preč, nemáš tu čo robiť.“

„Len chcem vedieť tvoje občianske meno, to je všetko.“

„Ani nápad! Ešte to niekomu bude niečo hovoriť a...“

„No, meno možno bude ľuďom niečo hovoriť, ale ja nič. No taaak...“

„Kto je zvedavý, bude skoro starý. Hybaj preč.“

Nemienila som to vzdať. „Počkaj, počkaj! Ešte niečo. Takže ty teda nie si žiaden pustovník?“

„A prečo by som mal byť? Ježiš nebol, Prorok nebol...“

„Prorok bol vojenský veliteľ, aké máš ospravedlnenie ty? Prišiel si tu v úlohe jurodivého, divného kazateľa, ktorý hovorí, čo si myslí, a nechceš zniesť ani trochu nepohodlia?!“

„A to je práve v tom; prišiel som sem hrať tú rolu, ale nie som skutočný jurodivý. Veď to by som musel byť aspoň trochu blázon, a ja viem akurát tak hrať bláznov...“

„Hej? A to si sa naučil kde?“

Priložil si prst na ústa. „To je tajomstvo, drahá Djula.“ Vytiahol z vrecka cigu a zapálil si ju.

Z domu sa ozval hlas. „Čo tu zíza to dievča?!“

„Už ide preč!“ vyhlásil Derviš. Pozrel sa na mňa a zdvihol obočie.

Pochopila som, že by som tam len zbytočne oxidovala a že on mi teda nič nepovie. Trochu namrzená som vyhlásila. „A to som si myslela, že to, že sme fandomoví krajania, niečo znamená!“ Ale jemu to bolo všetko fuk, samozrejme. Tá jeho tajomná fasáda mu bola prednejšia, než dievča, ktoré poznal dva dni.